Vec C‑350/03

Elisabeth Schulte a Wolfgang Schulte

proti

Deutsche Bausparkasse Badenia AG

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Landgericht Bochum)

„Ochrana spotrebiteľa – Podomový predaj – Kúpa nehnuteľného majetku – Investičná transakcia financovaná hypotekárnou pôžičkou – Právo na odstúpenie od zmluvy – Dôsledky odstúpenia od zmluvy“

Návrhy prednesené 28. septembra 2004 – generálny advokát P. Léger 

Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 25. októbra 2005 

Abstrakt rozsudku

1.     Aproximácia právnych predpisov – Ochrana spotrebiteľa – Článok 95 ods. 3 ES – Ustanovenie, na ktoré sa nemožno odvolávať ako na priamy základ záväzkov, ktoré zaväzujú členský štát

(Článok 95 ods. 3 ES)

2.     Aproximácia právnych predpisov – Ochrana spotrebiteľa pri zmluvách uzatváraných mimo prevádzkových priestorov – Smernica 85/577 – Pôsobnosť – Zmluvy o predaji nehnuteľného majetku, ktoré sú súčasťou investície financovanej úverom – Vylúčenie

[Smernica Rady 85/577, článok 3 ods. 2 písm. a)]

3.     Aproximácia právnych predpisov – Ochrana spotrebiteľa pri zmluvách uzatváraných mimo prevádzkových priestorov – Smernica 85/577 – Zmluva o pôžičke, ktorá slúži na nadobudnutie nehnuteľnosti – Odstúpenie od zmluvy – Účinky – Povinnosť okamžitého splatenia pôžičky spolu s úrokmi – Prípustnosť

(Smernica Rady 85/577, články 4, 5 a 7)

1.     Článok 95 ods. 3 ES, ktorý stanovuje, že Komisia vo svojich návrhoch podľa odseku 1 uvedeného článku, ktoré sa týkajú ochrany spotrebiteľa, berie za základ vysokú úroveň takejto ochrany, a že v rámci svojich príslušných právomocí sa tento cieľ usiluje dosiahnuť aj Európsky parlament a Rada, je adresovaný rôznym inštitúciám, pričom každá z nich zohrávala svoju úlohu v legislatívnom procese Spoločenstva. Na toto ustanovenie sa preto nemožno odvolávať ako na priamy základ záväzkov, ktoré zaväzujú členský štát. Navyše to isté ustanovenie môže slúžiť ako prvok výkladu aktu prijatého na základe uvedeného článku 95 ES.

(pozri body 59, 61)

2.     Článok 3 ods. 2 písm. a) smernice 85/577 na ochranu spotrebiteľa pri zmluvách uzatváraných mimo prevádzkových priestorov sa má vykladať tak, že z pôsobnosti tejto smernice sú zmluvy o predaji nehnuteľného majetku vylúčené, aj keď sú súčasťou peňažného investovania, ktorého financovanie je zabezpečené úverom a pri ktorom sa zmluvné rokovanie, tak pre zmluvu o kúpe nehnuteľnosti, ako aj pre zmluvu o pôžičke, ktorá slúžila výlučne na financovanie, uskutočnilo v rámci podomového predaja.

(pozri bod 81, bod 1 výroku)

3.     Hoci podľa článku 7 smernice 85/577 na ochranu spotrebiteľa pri zmluvách uzatváraných mimo prevádzkových priestorov úprava právnych následkov odstúpenia od zmluvy spotrebiteľom prináleží členským štátom, túto právomoc musia vykonať v súlade s právom Spoločenstva a navyše osobitne v súlade s pravidlami smernice z hľadiska jej účelu a spôsobom, ktorý zabezpečí jej potrebný účinok.

V tomto ohľade, pokiaľ ide zmluvu o pôžičke, ktorá slúži na nadobudnutie nehnuteľnosti, uvedenej smernici neodporuje to, aby:

–      vnútroštátne predpisy stanovovali ako jediný následok odstúpenia od zmluvy o pôžičke jej zrušenie, a to aj vtedy, ak ide o peňažné investovanie, na ktoré by sa nepriznala pôžička, ak by nedošlo k nadobudnutiu nehnuteľného majetku,

–      spotrebiteľ, ktorý v súlade so smernicou využil svoje právo na odstúpenie od zmluvy, musel splatiť sumu pôžičky veriteľovi, aj keď podľa programu vypracovaného pre peňažnú investíciu pôžička slúži výhradne na financovanie nadobudnutia nehnuteľného majetku a je vyplatená priamo predávajúcemu tohto nehnuteľného majetku,

–      sa vyžadovalo okamžité splatenie sumy pôžičky,

vnútroštátna právna úprava stanovovala povinnosť pre spotrebiteľa, v prípade odstúpenia od zmluvy o hypotekárnom úvere, nielen splatiť prijaté sumy na základe tejto zmluvy, ale navyše zaplatiť veriteľovi úroky uplatňované na trhu. Napriek tomu, v situácii, ak by sa spotrebiteľ mohol vyhnúť vystaveniu sa rizikám, ktoré sú vlastné takým investíciám, aké sú predmetom veci samej, keby Banka dodržala povinnosť informovať ho o jeho práve na odstúpenie od zmluvy, článok 4 smernice 85/577 ukladá členským štátom zabezpečiť ochranu spotrebiteľov, ktorí sa nemohli vyhnúť vystaveniu sa takýmto rizikám, v ich legislatíve prijatím opatrení, ktorých povaha by zabránila, aby niesli následky realizácie týchto rizík.

(pozri body 69, 81, 88, 89, 93, 103, body 2, 3 výroku)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

z 25. októbra 2005 (*)

„Ochrana spotrebiteľa – Podomový predaj – Kúpa nehnuteľného majetku – Investičná transakcia financovaná hypotekárnou pôžičkou – Právo na odstúpenie od zmluvy – Dôsledky odstúpenia od zmluvy“

Vo veci C‑350/03,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES,

podaný rozhodnutím Landgericht Bochum (Nemecko) z 29. júla 2003 a doručený Súdnemu dvoru 8. augusta 2003, ktorý súvisí s konaním:

Elisabeth Schulte,

Wolfgang Schulte

proti

Deutsche Bausparkasse Badenia AG,

SÚDNY DVOR (veľká komora),

v zložení: predseda V. Skouris, predsedovia komôr P. Jann, A. Rosas, R. Silva de Lapuerta a K. Lenaerts, sudcovia C. Gulmann (spravodajca), R. Schintgen, N. Colneric a S. von Bahr,

generálny advokát: P. Léger,

tajomník: M.‑F. Contet, hlavná referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 15. júna 2004,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–       pán a pani Schulte, v zastúpení: M. Koch a M. Beckmann, Rechtsanwälte,

–       Deutsche Bausparkasse Badenia AG, v zastúpení: M. Pap a N. Gross, Rechtsanwälte,

–       nemecká vláda, v zastúpení: W.‑D. Plessing, A. Dittrich a P.‑C. Müller‑Graff, splnomocnení zástupcovia,

–       francúzska vláda, v zastúpení: R. Loosli‑Surrans, splnomocnená zástupkyňa,

–       talianska vláda, v zastúpení: I. M. Braguglia, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci A. Cingolo, avvocato dello Stato,

–       Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: J. Sack a J.‑P. Keppenne, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 28. septembra 2004,

vyhlásil tento

Rozsudok

1       Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 95 ods. 3 ES, ako aj smernice Rady 85/577/EHS z 20. decembra 1985 na ochranu spotrebiteľa pri zmluvách uzatváraných mimo prevádzkových priestorov (Ú. v. ES L 372, s. 31; Mim. vyd. 15/001, s. 262, ďalej len „smernica“) a najmä článku 3 ods. 2 a článkov 4, 5 a 7.

2       Tento návrh bol predložený v rámci sporu medzi pánom a pani Schulte a Deutsche Bausparkasse Badenia AG (ďalej len „Banka“), týkajúceho sa následkov odstúpenia od zmluvy o hypotekárnom úvere, v zmysle vnútroštátneho práva, ktoré sa uplatňuje na podomový predaj, uzavretej týmto manželským párom v Banke.

 Právny rámec

 Právna úprava Spoločenstva

3       Cieľom smernice je poskytnúť minimálnu ochranu spotrebiteľom členských štátov v oblasti podomového predaja s cieľom ochrany proti riziku vyplývajúcemu z okolností uzavretia zmluvy mimo prevádzky predajcu. Štvrté a piate odôvodnenie smernice uvádzajú:

„… špeciálnou charakteristikou zmlúv uzatváraných mimo prevádzkových priestorov predajcu, že spravidla je to predajca, ktorý začína zmluvné vyjednávanie, na ktoré je spotrebiteľ nepripravený, alebo ktoré neočakáva;… je často neschopný porovnať kvalitu a cenu ponuky s inými ponukami,…

… spotrebiteľovi by sa malo umožniť [priznať – neoficiálny preklad] právo zrušiť [vypovedať – neoficiálny preklad] zmluvu v dobe najmenej 7 dní, aby mu bolo umožnené určiť záväzky vyplývajúce so zmluvy.“

4       Článok 1 ods. 1 smernice stanovuje:

„Táto smernica sa vzťahuje na zmluvy, pri ktorých predajca poskytuje spotrebiteľovi tovar alebo služby, ktoré sú zahrnuté [uzavreté – neoficiálny preklad]:

…

–       počas návštevy predajcu:

i)      v spotrebiteľovom dome alebo v dome iného spotrebiteľa;

…

pokiaľ sa návšteva nekoná výslovne na požiadanie spotrebiteľa.“

5       Článok 3 ods. 2 písm. a) smernice stanovuje:

„Táto smernica sa nevzťahuje na:

a)      zmluvy o výstavbe, predaji a nájme nehnuteľného majetku alebo zmluvy týkajúce sa iných práv na nehnuteľný majetok.

…“

6       Článok 4 smernice stanovuje:

„V prípade transakcie v pôsobnosti článku 1, predajca môže byť požiadaný podať spotrebiteľom písomné upozornenie [je povinný písomne informovať spotrebiteľov – neoficiálny preklad] o ich práve na zrušenie [odstúpiť od – neoficiálny preklad] zmluvy v dobe uvedenej v článku 5 spolu s menom a adresou osoby, u ktorej sa toto právo môže uplatniť.

Takéto upozornenie [Táto informácia – neoficiálny preklad] musí byť datované [datovaná – neoficiálny preklad] a obsahovať údaje umožňujúce identifikáciu zmluvy. Musí byť spotrebiteľovi dané [poskytnutá – neoficiálny preklad]:

a)      v prípade článku 1 ods. 1 v čase uzatvorenia zmluvy;

…

Členské štáty povinne zaistia aby ich národné zákonodarstvo stanovovalo opatrenia vhodnej ochrany spotrebiteľa v prípadoch, v ktorých sa informácie uvádzané v tomto článku neposkytujú.“

7       Článok 5 smernice znie:

„1.      Spotrebiteľ má právo vypovedať vplyvy svojho konania [odstúpiť od svojho záväzku – neoficiálny preklad] zaslaním upozornenia [oznámenia – neoficiálny preklad] v dobe nie kratšej ako sedem dní od získania upozornenia [informácie – neoficiálny preklad] spotrebiteľom uvedeným [uvedenej – neoficiálny preklad] v článku 4 v súlade s postupom popísaným [predpísaným – neoficiálny preklad] národnými právnymi predpismi…

2.      Podanie upozornenia [oznámenia – neoficiálny preklad] má za následok oslobodenie spotrebiteľa od všetkých záväzkov zrušenej zmluvy.“

8       Článok 7 smernice stanovuje že „ak spotrebiteľ použije svoje právo zrieknutia sa [odstúpiť od zmluvy – neoficiálny preklad], právne dôsledky takéhoto zrieknutia sa [odstúpenia od zmluvy – neoficiálny preklad] sú upravené národnými právnymi predpismi, obzvlášť ohľadne náhrady platby za poskytnuté tovary alebo služby a vrátenie získaných tovarov“.

9       Článok 8 smernice upresňuje, že táto smernica „nebráni členským štátom prijať alebo zachovať priaznivejšie ustanovenia na ochranu spotrebiteľov v oblasti svojej pôsobnosti“.

 Judikatúra Súdneho dvora

10     Rozsudkom z 13. decembra 2001, Heininger (C‑481/99, Zb. s. I‑9945), Súdny dvor podal výklad smernice z troch hľadísk.

11     Najprv rozhodol, že smernica sa uplatňuje na zmluvy o hypotekárnom úvere, teda na zmluvy o úvere určené na financovanie nadobudnutia nehnuteľného majetku. V bode 32 uvedeného rozsudku Súdny dvor usúdil, že aj napriek tomu, že s takouto zmluvou je spojené právo k nehnuteľnému majetku do tej miery, do akej poskytnutá pôžička musí byť zabezpečená ťarchou, tento prvok zmluvy nestačí na to, aby bolo možné uvedenú zmluvu považovať za zmluvu vzťahujúcu sa na právo, ktoré sa týka nehnuteľného majetku v zmysle článku 3 ods. 2 písm. a) smernice.

12     Ďalej Súdny dvor pripomenul, že spotrebiteľ, ktorý uzavrel zmluvu o hypotekárnom úvere pri podomovom predaji, má právo na odstúpenie od zmluvy uvedené v článku 5 smernice. V bode 35 toho istého rozsudku upresnil, že následky prípadného odstúpenia od zmluvy o hypotekárnom úvere, ku ktorému došlo v súlade s pravidlami tejto smernice, na zmluvu o predaji nehnuteľného majetku a zriadenie ťarchy závisia od vnútroštátneho práva.

13     Nakoniec Súdny dvor pripomenul, že lehota siedmich dní pre využitie práva na odstúpenie od zmluvy sa musí počítať od okamihu, kedy spotrebiteľ dostal od predajcu informáciu týkajúcu sa jeho práva na odstúpenie od zmluvy. V bode 48 už citovaného rozsudku Heininger rozhodol, že smernica vylučuje, aby vnútroštátny zákonodarca uplatnil lehotu jedného roka od uzavretia zmluvy pre využitie práva na odstúpenie od zmluvy podľa článku 5 tejto smernice, pokiaľ spotrebiteľ nedostal informáciu uvedenú v článku 4 uvedenej smernice.

 Vnútroštátna právna úprava

14     Do vnútroštátneho práva bola smernica prebratá zákonom o odstúpení od zmlúv uzavretých pri podomovom obchode a podobných transakcií (Gesetz über den Widerruf von Haustürgeschäften und ähnlichen Geschäften) zo 16. januára 1986 (BGBl. I, 1986, s. 122, ďalej len „HWiG“).

15     Znenie § 1 ods. 1 HWiG, ktoré bolo v účinnosti v čase skutkových okolností vo veci samej, stanovovalo:

„Ak bol zákazník navodený prejaviť vôľu smerujúcu k uzavretiu zmluvy týkajúcej sa odplatného plnenia:

1.      na ústnom rokovaní v mieste pracoviska alebo v mieste jeho súkromného bydliska,

…

tento prejav vôle je platný, len ak ho zákazník písomne neodvolal v lehote jedného týždňa“.

16     § 3 HWiG stanovuje:

„1.      V prípade odstúpenia od zmluvy je každá zo strán povinná vydať druhej prijaté plnenie. Odstúpenie nie je vylúčené pri poškodení alebo strate veci alebo inej nemožnosti vrátiť prijatý predmet. Ak je zákazník zodpovedný za poškodenie, stratu alebo inú nemožnosť vrátenia veci, nahradí rozdiel hodnoty alebo hodnotu predmetu druhej zmluvnej strane.

2.      Ak zákazník nebol informovaný v súlade s § 2 a nemal vedomosť o práve odstúpiť od zmluvy, je zodpovedný za poškodenie, stratu alebo inú nemožnosť vrátenia veci, len pokiaľ neprejavoval opatrnosť, ktorú obyčajne venuje vlastným veciam.

3.      Za prenechanie veci do užívania alebo za užívanie veci, ako aj za ďalšie plnenia poskytnuté až do okamihu odstúpenia od zmluvy, musí byť uhradená ich hodnota; na stratu hodnoty, ku ktorej došlo riadnym používaním veci alebo iného plnenia, sa neprihliada.

4.      Zákazník môže od druhej strany žiadať náhradu nevyhnutných výdavkov, ktoré na vec vynaložil.“

17     Okrem toho nemecký zákonodarca prebral smernicu Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru (Ú. v. ES L 42, 1987, s. 48; Mim. vyd. 15/001, s. 326) prijatím zákona o spotrebiteľskom úvere (Verbraucherkreditgesetz) zo 17. decembra 1990 (BGBl. I, 1990, s. 2840, ďalej len „VerbrKrG“). Táto pôvodná verzia zákona bola v účinnosti v čase skutku vo veci samej a až do 30. septembra 2000.

18     § 9 VerbrKrG stanovuje:

„1.      Kúpna zmluva tvorí transakciu prepojenú so zmluvou o úvere, pokiaľ úver slúži na financovanie kúpnej ceny a obidve zmluvy treba považovať za tvoriace ekonomický celok. O ekonomický celok ide najmä vtedy, ak veriteľ využíva spoluprácu s predávajúcim pri príprave alebo uzavretí zmluvy o úvere.

2.      Prejav vôle spotrebiteľa smerujúci k uzavretiu prepojenej kúpnej zmluvy je platný len vtedy, ak spotrebiteľ nezruší… svoj prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy o úvere.

Informácia týkajúca sa práva na odstúpenie od zmluvy… musí obsahovať údaj, že v prípade odstúpenia od zmluvy prestane platiť aj kúpna zmluva prepojená so zmluvou o úvere… Ak sa už celá suma úveru vyplatila predávajúcemu, na veriteľa prechádzajú práva a povinnosti predávajúceho voči spotrebiteľovi vyplývajúce z kúpnej zmluvy, pokiaľ ide o právne následky odstúpenia od zmluvy…

…“

19     § 3 ods. 2 VerbrKrG stanovuje:

„Okrem toho sa neuplatnia:

…

2.      § 4 ods. 1 štvrtá veta bod 1 písm. b) a § 7, 9 a 11 až 13, na zmluvy o úvere, podľa ktorých úver závisí od zriadenia ťarchy na nehnuteľnosť a je poskytnutý za obvyklých podmienok pre úvery zabezpečené ťarchou na nehnuteľnosť a ich strednodobým financovaním…“

 Spor vo veci samej

20     Podľa rozhodnutia vnútroštátneho súdu Banka od konca 80. rokov financuje kúpu starších bytov. Vo všeobecnosti ide o nehnuteľnosti postavené v rámci výstavby bytových jednotiek sociálneho charakteru počas 60. a 70. rokov, ktoré kúpila Allgemeine Wohnungsvermögens AG, potom ich rekonštruovala a ponúkla na predaj. Spoločnosť Heinen & Biege GmbH (ďalej len „Heinen & Biege“), vykonávajúca činnosť realitného a finančného sprostredkovateľa, sa zaoberala obchodovaním s bytmi a sprostredkovaním financovania.

21     V rámci tohto obchodného programu manželov Schulte kontaktoval vo februári 1992 zástupca spoločnosti Heinen & Biege, ktorý im ponúkol peňažnú investíciu, ktorá bola zameraná na kúpu nehnuteľného majetku financovanú úverom. Byt ponúkaný na predaj mali užívať tretie osoby a jeho kúpa mala byť z daňových dôvodov financovaná výhradne pôžičkou.

22     Dňa 28. apríla 1992 manželia Schulte uskutočnili kúpu bytu za cenu 90 519 DEM. Kúpna zmluva bola podpísaná pred notárom v súlade s ustanoveniami predmetnej nemeckej právnej úpravy.

23     S osobitným cieľom financovania tejto kúpy si manželia Schulte zobrali na základe zmluvy zo 7. apríla 1992 v Banke pôžičku vo výške 105 000 DEM, ktorá bola zabezpečená dlhom viaznucim na kúpenom byte v rovnakej sume, ktorý bol zriadený notárskou zápisnicou z 8. mája 1992. V tejto zápisnici prevzali manželia Schulte osobnú zodpovednosť za zaplatenie dlhu viaznuceho na nehnuteľnosti a súhlasili s možnosťou okamžitého núteného výkonu zmluvy o pôžičke na celý ich majetok. Na žiadosť Banky sa museli rovnako zaviazať, že pristúpia k systému spoločnej správy nájomného, ktorý mala zabezpečovať rovnoprávne rozdelenie celkových príjmov z nájomného z nehnuteľného komplexu.

24     Obdobne sa zaviazali uzavrieť s Bankou dve zmluvy o stavebnom sporení, pričom každá sa vzťahovala na polovicu požičanej sumy. Bolo dohodnuté, že pôžička sa začne splácať až po priznaní prvej zmluvy o stavebnom sporení. Zmluva o pôžičke neobsahovala žiadnu informáciu o práve na jej odstúpenie v zmysle HWiG.

25     Po uzavretí zmlúv a zriadení záruk stanovených zmluvou o pôžičke Banka na základe písomného pokynu manželov Schulte priamo vyplatila spoločnosti predávajúcej nehnuteľný majetok sumu 101 850 DEM.

26     Keďže si manželia Schulte neplnili svoj záväzok úhrady mesačných platieb v súlade so zmluvou o pôžičke, Banka vypovedala túto zmluva a požiadala o okamžité splatenie pôžičky, pričom k plneniu nedošlo, a preto pristúpila na základe notárskej zápisnice z 8. mája 1992 k nútenému výkonu zmluvy.

27     V novembri 2002 manželia Schulte odstúpili na základe § 1 HWiG od zmluvy o pôžičke a začali konanie na Landgericht Bochum proti nútenému výkonu.

28     Pred týmto súdom tvrdili, že vo februári 1992 boli kontaktovaní v ich súkromnom bydlisku zástupcom spoločnosti Heinen a Biege, ktorý im ponúkol produkt umožňujúci uskutočniť daňovú úsporu a následne z dôvodu nedostatku času prebehli ďalšie tri informatívne stretnutia, ktoré sa rovnako konali u nich doma, počas ktorých im okrem nehnuteľnosti navrhli jej financovanie v plnej výške výlučne Bankou. Výslovne im bolo upresnené, že financovanie nehnuteľnosti je zabezpečené prostredníctvom vybraného peňažného investovania, s ktorým sa spájali daňové výhody, a z príjmov z nájmu. Zmluva o pôžičke, ako aj zmluvy o stavebnom sporení mali byť podpísané v ich byte.

29     Tvrdili, že Banka je zodpovedná za podomový predaj, pretože dlhoročne úzko spolupracovala so sprostredkovateľskou spoločnosťou, a celá fáza rokovaní o zmluvách bola zabezpečovaná na účet Banky.

30     Manželia Schulte taktiež tvrdia, že kúpna zmluva a zmluva o pôžičke sa musia považovať za ekonomický celok, pretože podľa § 9 ods. 2 štvrtej vety VerbrkrG, ktorý sa v každom prípade uplatní podľa analógie, sú povinní spätne previesť vlastnícke právo k bytu.

31     Banka namietala, že zmluva o pôžičke bola uzavretá v rámci podomového predaja. Okrem toho, ak by aj išlo o tento prípad, nie je právne zodpovedná, keďže zástupca bol spolupracovníkom sprostredkovateľskej spoločnosti, ktorého úloha, pokiaľ ide o uzavretie zmluvy o pôžičke, mala spočívať výlučne len vo vytvorení spisu a v odovzdaní údajov.

32     Banka sa domnieva, že otázkou nie je, či manželia Schulte majú právo na odstúpenie od zmluvy v súlade s HWiG, lebo aj za predpokladu, že odstúpenie je podľa § 1 HWiG platné, sú povinní splatiť sumu pôžičky, ktorá im bola vyplatená, teda čistú sumu úveru a rovnako nahradiť škodu za užívanie prostriedkov v zmluvne dohodnutej výške alebo v každom prípade vo výške uplatňovanej na trhu. Subsidiárne Banka sa vzájomným návrhom domáhala zaviazať manželov Schulte vrátiť zaplatenú sumu vo výške 101 850 DEM spolu so zákonnými úrokmi.

 Prejudiciálne otázky

33     Landgericht Bochum uvádza, že podľa vnútroštátneho práva dôsledkom odstúpenia od zmluvy o hypotekárnom úvere je jej zrušenie a každá zo strán je v súlade s § 3 ods. 1 a 3 HWiG povinná vrátiť druhej strane prijaté plnenie a nahradiť hodnotu zodpovedajúcu poskytnutému užívaniu až do okamihu odstúpenie od zmluvy. Dodáva, že podľa ustálenej judikatúry Bundesgerichtshof‑u sa pôžička považuje za prijatú dlžníkom, aj vtedy, ak suma tejto pôžičky mu nebola vyplatená, ale na základe jeho pokynu bola vyplatená tretej osobe.

34     Z toho vyplýva, že v prípade odstúpenia od zmluvy o hypotekárnom úvere uzatvorenej pri podomovom predaji, § 3 ods. 1 a 3 HWiG priznáva Banke ako veriteľovi právo na náhradu istiny poskytnutého úveru zvýšenej o úrok v trhovej sadzbe.

35     Landgericht Bochum vysvetľuje, že výsledok sporu vo veci samej v podstate závisí od otázky, či v prípade, keď manželia Schulte odstúpili od zmluvy o hypotekárnom úvere, sa Banka môže domáhať podľa § 3 ods. 1 HWiG, tak ako ho vykladá Bundesgerichtshof, práva na okamžité a úplné splatenie sumy pôžičky. Landgericht Bochum usudzuje, že tento následok je voči spotrebiteľovi tvrdý a domnieva sa, že podľa vnútroštátneho práva by boli možné aj iné riešenia.

36     Konkrétne zmluvu o hypotekárnom úvere a zmluvu o predaji nehnuteľnosti by bolo možné posudzovať ako jeden ekonomický celok v zmysle § 9 ods. 2 VerbrKrG, keďže dlžník z dôvodu odstúpenia od zmluvy o hypotekárnom úvere nie je viazaný zmluvou o kúpe nehnuteľnosti a Banka v súlade so štvrtou vetou tohto ustanovenia vstúpi do práv a záväzkov predajcu. V dôsledku toho dlžník nie je povinný splatiť Banke sumu pôžičky, ale musí vrátiť nehnuteľný majetok financovaný uvedenou pôžičkou a splatiť hodnotu za užívanie, ku ktorému medzičasom došlo. Rovnako by bolo možné, vychádzajúc z myšlienky o ekonomickom celku dvoch zmlúv, bez použitia § 9 ods. 2 VerbrKrG usudzovať, že odstúpením od jednej z týchto dvoch zmlúv nastane neplatnosť druhej, pretože účel ochrany spojený s ustanovením o odstúpení vyžaduje, aby dlžník nebol povinný splatiť pôžičku.

37     Napriek tomu Landgericht Bochum upresňuje, že podľa ustálenej judikatúry Bundesgerichtshof‑u, ktorá bola potvrdená po už citovanom rozsudku Heininger, sa § 9 VerbrKrG nevzťahuje na hypotekárne úvery z dôvodu § 3 ods. 2 VerbrKrG. Podľa neho hypotekárny úver a kúpa nehnuteľnosti financovaná z úveru sa nemôžu považovať za prepojené zmluvy tvoriace ekonomický celok. V dôsledku toho výpoveď zmluvy o hypotekárnom úvere nemá žiadny vplyv na platnosť zmluvy o predaji nehnuteľného majetku financovanej úverom.

38     Landgericht Bochum si kladie otázku, či také vnútroštátne ustanovenie, akým je § 3 HWiG, vyložený Bundesgerichtshof‑om, je v súlade s právom Spoločenstva, pretože právne následky vyplývajúce z daného výkladu tohto ustanovenia zrejme nezodpovedajú účelu ochrany práva na odstúpenie.

39     Tento súdny orgán uvádza, že s povinnosťou splatenia vyplývajúcou z uvedeného výkladu sa spája to, že spotrebiteľ, ktorý mal uzavrieť zmluvu o pôžičke bez toho, aby bol informovaný o svojom práve na odstúpenie, a ktorý napriek tomu využil svoje právo – ktoré v súlade s už citovaným rozsudkom Heininger nie je časovo obmedzené – sa dostáva do menej priaznivého postavenia z hľadiska ekonomického ako v prípade pokračovania zmluvy o pôžičke. Jej výkon môže spôsobiť platobnú neschopnosť spotrebiteľa, povinnosť okamžitého a celého splatenia môže odradiť spotrebiteľa využiť právo na odstúpenie priznané článkom 5 smernice.

40     Za týchto podmienok Landgericht Bochum rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Vzťahuje sa článok 3 ods. 2 písm. a) smernice… aj na zmluvy o predaji nehnuteľného majetku, ktoré sa musia považovať len za časť modelu úverovo financovanej peňažnej investície, pokiaľ sa zmluvné rokovania, ktoré sa týkali tak zmluvy o kúpe nehnuteľnosti, ako aj zmluvy o pôžičke slúžiacej výlučne na financovanie, uskutočnili v rámci situácie podomového predaja v zmysle § 1 [HWiG]?

2.      Sú požiadavky zásady vysokej úrovne ochrany, ktorá sa týka ochrany spotrebiteľa (článok 95 ods. 3 ES), a efektívnosti ochrany spotrebiteľov zabezpečovanej smernicou… dodržané ustanoveniami vnútroštátneho právneho poriadku alebo ich výkladom, ktoré predvídajú ako jediný následok zrušenia prejavu vôle smerujúceho k uzavretiu zmluvy o pôžičke – aj keď ide o takú peňažnú investíciu, pri ktorej by sa pôžička bez nadobudnutia nehnuteľného majetku vôbec neposkytla – zrušenie zmluvy o pôžičke?

3.      Zodpovedá vnútroštátne ustanovenie predvídajúce ako následok odstúpenia od zmluvy o pôžičke povinnosť spotrebiteľa, ktorý využil svoje právo na odstúpenie od zmluvy, splatiť sumu pôžičky financujúcej banke, aj keď podľa programu vypracovaného pre peňažnú investíciu pôžička slúži výhradne na financovanie nehnuteľného majetku a je vyplatená priamo predávajúcemu nehnuteľného majetku, ochrannému účelu ustanovenia článku 5 ods. 2 smernice… týkajúceho sa odstúpenia od zmluvy?

4.      Je vnútroštátne ustanovenie predvídajúce ako následok odstúpenia od zmluvy povinnosť spotrebiteľa, potom, čo využil svoje právo na odstúpenie od zmluvy, splatiť okamžite sumu pôžičky, ktorá – v súlade s programom vypracovaným pre peňažnú investíciu – zatiaľ nebola splatná, zvýšenú o úroky uplatňované na trhu, v rozpore s požiadavkou vysokej úrovne ochrany, ktorá sa týka ochrany spotrebiteľa (článok 95 ods. 3 ES), a so zásadou účinnosti ochrany spotrebiteľov, ktorej je venovaná smernica…?“

 O prejudiciálnych otázkach

 O prípustnosti

41     Položené otázky vychádzajú z predpokladu, že sporná zmluva o pôžičke vo veci samej bola uzatvorená pri podomovom predaji.

42     Banka má pochybnosti o návrhu na začatie prejudiciálneho konania, keďže Landgericht Bochum podľa nej ešte s konečnou platnosťou nerozhodol o otázke, či zmluva o pôžičke bola uzatvorená pri podomovom predaji. Banka tvrdí, že pokiaľ táto otázka nebude vyriešená, položené otázky zostanú čisto hypotetické.

43     V tomto ohľade treba pripomenúť, že prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý spor prejednáva a ktorý musí vziať na seba zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby zhodnotil vzhľadom na osobitosti veci tak potrebu prejudiciálneho rozhodnutia pre vydanie rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Súdny dvor usúdil, že nemôže rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom, ak je úplne zrejmé, že žiadaný výklad práva Spoločenstva vnútroštátnym súdom nemá žiadny reálny základ alebo s predmetom sporu vo veci samej nesúvisí, alebo ak je problém čisto hypotetickej povahy (pozri rozsudok z 15. decembra 1995, Bosman, C‑415/93, Zb. s. I‑4921, body 59 a 61).

44     Vnútroštátny súd zdôrazňuje, že ak by manželia Schulte boli povinní okamžite a v celosti splatiť sumu pôžičky spolu s úrokmi, nemohol by sa zaoberať otázkou, či Banka platne vypovedala zmluvu o pôžičke, alebo či manželia Schulte v súlade s HWiG platne vzali späť svoj prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy o pôžičke. V obidvoch prípadoch by manželia Schulte boli povinní okamžite a v celosti splatiť sumu pôžičky.

45     Za týchto podmienok nie možné potvrdiť, že prejudiciálne otázky sú zjavne hypotetické alebo nemajú reálny základ a nesúvisia s predmetom sporu vo veci samej.

 O veci samej

 Úvodné poznámky

–       O spornej peňažnej investícii vo veci samej

46     Peňažná investícia, na ktorej sa manželia Schulte zúčastnili, má najmä tieto vlastnosti.

47     Sprostredkovateľ ponúkol tomuto manželskému páru, aby kúpil byt od predávajúcej spoločnosti, ktorá kúpila a zrekonštruovala veľký počet bytov s cieľom ich ďalšieho predaja.

48     Z daňových dôvodov mali obývať byt tretie osoby.

49     Predmetný sprostredkovateľ navrhol, aby sa financovanie ceny bytu a náklady na transakciu uskutočnili prostredníctvom pôžičky získanej v Banke, zabezpečenej dlhom viaznucim na nehnuteľnosti, pričom manželia Schulte mali byť osobne zodpovedný za platbu dlhu.

50     Manželia Schulte sa zaviazali pristúpiť do systému spoločných príjmov za nájom bytov v predmetnej nehnuteľnosti, tento systém mal garantovať rovnoprávne rozdelenie spoločných príjmov.

51     Investícia do bytu, v celosti financovaná pôžičkou, nepredpokladala potrebu výdajov pre manželov Schulte, financovanie malo byť splatené z príjmov za nájom najmä spolu s účinkom niektorých daňových výhod.

52     Nikto pred Súdnym dvorom nenamietal, že táto peňažná investícia obsahuje, okrem rizika nadhodnotenia hodnoty bytu v čase jeho kúpy, najmä to riziko, že predpokladané príjmy z nájmu sa nezrealizujú a že očakávania rastu ceny nehnuteľnosti sa ukážu ako chybné.

53     Zdá sa, že pre manželov Schulte sa tieto dve posledné riziká realizovali.

54     Vo veci samej po vydaní už citovaného rozsudku Heininger manželia Schulte v súlade s HWiG odstúpili od zmluvy o pôžičke, domnievajúc sa, že im to umožní oslobodiť sa od všetkých povinností voči Banke.

–       O dosahu prejudiciálnych otázok

55     Vnútroštátny súd uvádza, že podľa platnej právnej úpravy v čase skutkových okolností vo veci samej sa dlžník zbaví všetkých povinností vyplývajúcich zo zmluvy o pôžičke v prípade jeho odstúpenia, ak okamžite a v celosti splatí pôžičku spolu s úrokmi. Tento súdny orgán upresňuje, že podľa platnej vnútroštátnej úpravy, ako ju vykladá Bundesgerichtshof, nie je relevantné, či Banka vyplatila pôžičku priamo predajcovi bytu a za takýchto podmienok, ako sú podmienky tohto prípadu, nie je možné považovať zmluvu o pôžičke a zmluvu o kúpe za zmluvy vytvárajúce jeden ekonomický celok.

56     Takmer nikto pred Súdnym dvorom nenamietal – a okrem toho Bundesgerichtshof to potvrdil vo svojej judikatúre (rozsudok z 12. novembra 2002, BGHZ 152, 331) –, že za týchto podmienok je v nemeckom práve vo všeobecnosti z ekonomického hľadiska málo výhodné alebo dokonca nevýhodné odstúpiť od zmluvy o pôžičke. Spotrebiteľ je v rovnakej situácii, ako keby k odstúpeniu nedošlo, alebo ešte v menej výhodnej situácii, pretože by musel okamžite splatiť svoj dlh a nie v splátkach, ako stanovuje zmluva.

57     S prihliadnutím na uvedené zistenie kladie vnútroštátny súd otázku, či nemecké právo, ktoré týmto spôsobom určuje právne následky odstúpenia od zmluvy o pôžičke uzatvorenej pri podomovom predaji, je v súlade s právom Spoločenstva.

58     Položené otázky sa vzťahujú, pokiaľ ide o prvé dve, na vplyv odstúpenia na kúpnu zmluvu a pokiaľ ide o posledné dve na vplyv odstúpenia na zmluvu o pôžičke.

–       O práve Spoločenstva, ktoré sa má uplatniť

59     Vo svojej druhej a štvrtej otázke sa vnútroštátny súd odvoláva na článok 95 ods. 3 ES, ktorý stanovuje, že Komisia vo svojich návrhoch podľa odseku 1 uvedeného článku, ktoré sa týkajú ochrany spotrebiteľa, berie za základ vysokú úroveň takejto ochrany, a že v rámci svojich príslušných právomocí sa tento cieľ usiluje dosiahnuť aj Európsky parlament a Rada Európskej únie.

60     Treba pripomenúť, že toto ustanovenie, ktoré bolo vložené do Zmluvy ES roku 1986 Jednotným európskym aktom, nebolo uplatniteľné v čase prijatia smernice v roku 1985.

61     Za predpokladu, že by bolo použiteľné, bolo adresované rôznym inštitúciám, pričom každá z nich zohrávala svoju úlohu v legislatívnom procese Spoločenstva, a nemožno sa naň odvolávať ako na priamy základ záväzkov, ktoré zaväzujú členský štát. Navyše to isté ustanovenie môže slúžiť ako prvok výkladu smernice.

62     Pravidlá tejto smernice sú relevantnými pravidlami práva Spoločenstva pri poskytnutí odpovede na položené otázky.

63     Najprv treba pripomenúť, že v súlade s článkom 8 smernice táto nebráni členským štátom prijať alebo zachovať priaznivejšie ustanovenia na ochranu spotrebiteľov v oblasti svojej pôsobnosti.

64     Podľa článku 1 sa smernica vzťahuje na všetky zmluvy uzavreté medzi predajcom a spotrebiteľom s výnimkou niektorých zmlúv taxatívne vymenovaných v článku 3 ods. 2 tejto smernice a najmä zmlúv týkajúcich sa predaja nehnuteľného majetku.

65     Ochrana poskytnutá spotrebiteľovi, ktorý uzavrel zmluvu za podmienok podomového predaja, spočíva v súlade s článkom 5 ods. 1 smernice osobitne v možnosti odstúpiť od zmluvy spotrebiteľom v lehote siedmich dní po tom, čo bol predajcom informovaný o svojom práve na odstúpenie, pretože predajca má podľa článku 4 prvého odseku smernice túto informačnú povinnosť.

66     Súdny dvor to pripomenul v bode 38 už citovaného rozsudku Heininger, podčiarkujúc, že na jednej strane je smernica zameraná na ochranu spotrebiteľa proti riziku vyplývajúcemu z okolností pri uzatváraní zmluvy mimo prevádzky predajcu a na druhej strane sa ochrana spotrebiteľa uskutočňuje zavedením práva na odstúpenie.

67     Pokiaľ ide o následky odstúpenia, článok 5 ods. 2 smernice stanovuje, že odstúpením sa spotrebiteľ oslobodzuje od všetkých záväzkov zmluvy a článok 7 tejto smernice predvída, že právne následky odstúpenia upravujú vnútroštátne právne predpisy.

68     V bode 35 už citovaného rozsudku Heininger sa Súdny dvor odvolal na toto posledné ustanovenie a doplnil, že hoci zmluva o hypotekárnom úvere spadá do pôsobnosti smernice o podomovom predaji, následky prípadného odstúpenia od tejto zmluvy, ku ktorému došlo v súlade s pravidlami tejto smernice, na zmluvu o predaji nehnuteľného majetku a na zriadenie ťarchy na nehnuteľnosť závisia od vnútroštátneho práva.

69     Úprava právnych následkov odstúpenia prináleží členským štátom, pričom túto právomoc musia vykonať v súlade s právom Spoločenstva a navyše osobitne v súlade s pravidlami smernice z hľadiska jej účelu a spôsobom, ktorý zabezpečí jej potrebný účinok. Pri plnení svojich záväzkov vplývajúcich zo smernice sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia v súlade s jej sledovaným cieľom na zabezpečenie plnej účinnosti smernice (pozri najmä rozsudky zo 17. júna 1999, Komisia/Taliansko, C‑336/97, Zb. s. I‑3771, bod 19, a z 5. decembra 2002, Komisia/Belgicko, C‑324/01, Zb. s. I‑11197, bod 18).

70     Je dôležité podotknúť, že Súdny dvor rozhodol, že smernica nemôže zakladať povinnosti pre jednotlivca, a teda sa ani nemožno proti nej na ňu odvolávať (pozri najmä rozsudky zo 14. júla 1994, Faccini Dori, C‑91/92, Zb. s. I‑3325, bod 20, a z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i., C‑397/01 až C‑403/01, Zb. s. I‑8835, bod 108).

71     Napriek tomu vnútroštátny súd rozhodujúci o spore medzi jednotlivcami je pri uplatňovaní ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré boli prijaté s cieľom prebratia záväzkov stanovených v smernici, povinný zohľadniť vnútroštátne právo ako celok a vykladať ich, pokiaľ to je možné, vo svetle znenia a účelu tejto smernice tak, aby dospel k výsledku, ktorý je v súlade s jej sledovaným cieľom (pozri rozsudok Pfeiffer a i., už citovaný, bod 120).

 O prvej a druhej otázke týkajúcej sa vplyvu odstúpenia od zmluvy o pôžičke na kúpnu zmluvu

72     Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd domáha výkladu článku 3 ods. 2 smernice, ktorý vylučuje z jej pôsobnosti okrem iných aj zmluvy o kúpe nehnuteľnosti. Chcel by vedieť, či sa toto vylúčenie rovnako vzťahuje na zmluvy o predaji nehnuteľného majetku, ktoré sa musia považovať za súčasť istého typu peňažného investovania, ktorého financovanie je zabezpečené úverom a pri ktorých sa zmluvné rokovanie uskutočnilo tak pre zmluvu o kúpe nehnuteľnosti, ako aj pre zmluvu o pôžičke slúžiacu výlučne na financovanie v rámci podomového predaja.

73     Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sú so smernicou v rozpore vnútroštátne predpisy, ktoré stanovujú ako jediný následok odstúpenia od zmluvy o pôžičke jej zrušenie, a to aj vtedy, ak ide o peňažné investovanie, pre ktoré by sa nebola priznala pôžička, ak by nedošlo ku kúpe nehnuteľnosti.

74     Z návrhu na prejudiciálne konanie vyplýva, že tento súd položil dve otázky, usudzujúc, že za okolností, ako sú tie vo veci samej, by tieto zmluvy mohli predstavovať prepojené zmluvy tvoriace ekonomický celok, keďže odstúpenie od zmluvy o pôžičke môže ovplyvniť platnosť kúpnej zmluvy a z dôvodu odstúpenia by dlžník už nebol viazaný druhou zmluvou.

75     V tomto ohľade treba najprv konštatovať, že smernica výslovne a bez pochybností vylučuje zo svojej pôsobnosti zmluvy o kúpe nehnuteľnosti.

76     Napriek tomu, že iné smernice Spoločenstva zamerané na ochranu záujmov spotrebiteľov, najmä smernica 87/102, obsahujú pravidlá týkajúce sa prepojených zmlúv, táto smernica neobsahuje žiadne pravidlo tohto druhu a neposkytuje žiadny základ pre vyvodenie predpokladu implicitnej existencie takýchto pravidiel.

77     V niektorých pripomienkach predložených Súdnemu dvoru, najmä francúzskej vlády, sa uvádza, že z rozsudku z 22. apríla 1999, Travel Vac (C‑423/97, Zb. s. I‑2195), vyplýva, že smernica sa vzťahuje na podomový predaj, pri ktorom dôjde k uzavretiu zmluvy o kúpe nehnuteľnosti, ktorá sa začleňuje do širšej skupiny zmlúv a tvorí jej nedeliteľnú súčasť, obsahujúcich rovnako zmluvu o pôžičke zabezpečenú dlhom viaznucim na nehnuteľnosti, zmluvu o stavebnom sporení a zmluvu o správe nehnuteľnosti, pričom tieto posledne uvedené zmluvy sa musia považovať za zmluvy o poskytnutí služieb, ktorých hodnota prevyšuje hodnotu nehnuteľnosti.

78     Tento názor nemožno prijať. V skutočnosti zmluvu o časovo vymedzenom užívaní nehnuteľností, ktorá bola spornou v už citovanej veci Travel Vac a o ktorej bolo rozhodnuté, že nespadá pod vylúčenie uvedené v článku 3 ods. 2 smernice, nemožno porovnávať s predmetnými zmluvami vo veci samej, pretože v uvedenom rozsudku išlo o jednu zmluvu týkajúcu sa práv k nehnuteľnostiam a k službám, z čoho služby prevažovali, pričom vo veci samej išlo o dve oddelené transakcie s rozdielnymi cieľmi.

79     Obdobne Súdny dvor už zdôraznil v bode 35 už citovaného rozsudku Heininger, že následky odstúpenia od zmluvy o hypotekárnom úvere, ku ktorému došlo v súlade s pravidlami smernice na zmluvu o kúpe nehnuteľnosti financovanej úverom a zriadenie ťarchy na nehnuteľnosť, závisia od vnútroštátneho práva.

80     Za týchto podmienok, ak smernica nevylučuje, aby vnútroštátne právo v prípade ak obe prepojené zmluvy tvoria ekonomický celok, stanovilo, že odstúpenie od zmluvy o hypotekárnom úvere malo vplyv na platnosť zmluvy o kúpe nehnuteľnosti, neukladá v prípade, ako je opísaný vnútroštátnym súdom, takýto výsledok.

81     Na prvé dve otázky treba odpovedať takto:

–       článok 3 ods. 2 písm. a) smernice sa má vykladať tak, že z pôsobnosti tejto smernice sú zmluvy o predaji nehnuteľného majetku vylúčené, aj keď sú súčasťou peňažného investovania, ktorého financovanie je zabezpečené úverom a pri ktorom sa zmluvné rokovanie, tak pre zmluvu o predaji nehnuteľného majetku, ako aj pre zmluvu o pôžičke, ktorá slúžila výlučne na financovanie, uskutočnilo v rámci podomového predaja,

–       smernici neodporujú vnútroštátne predpisy, ktoré stanovujú ako jediný následok odstúpenia od zmluvy o pôžičke jej zrušenie, a to aj vtedy, ak ide o peňažné investovanie, na ktoré by sa nepriznala pôžička, ak by nedošlo k nadobudnutiu nehnuteľnosti.

 O tretej a štvrtej otázke týkajúcej sa vplyvu odstúpenia na zmluvu o pôžičke

82     Vnútroštátny súd sa pýta, či so smernicou, a najmä s jej článkom 5 ods. 2, je v rozpore, aby spotrebiteľ, ktorý v súlade so smernicou využil svoje právo na odstúpenie od zmluvy, musel splatiť sumu pôžičky veriteľovi, aj keď podľa programu vypracovaného pre peňažnú investíciu pôžička slúži výhradne na financovanie nadobudnutia nehnuteľného majetku a je vyplatená priamo predávajúcemu tohto nehnuteľného majetku.

83     Podľa manželov Schulte a talianskej vlády takáto povinnosť nezodpovedá ochrannému účelu článku 5 ods. 2 smernice. Manželia Schulte tvrdia, že v prípade transakcie tvoriacej ekonomický celok a umelo rozdelenej na kúpnu a investičnú, právo na odstúpenie podľa smernice nie je účinné, ak je odstúpenie obmedzené len na jednu z týchto dvoch transakcií, a to na zmluvu o pôžičke. Podľa nich spotrebiteľ z dôvodu koncepcie celej transakcie nikdy nedostal požičané peniaze a nemal žiadny vplyv na vyplatenie tejto sumy. V takomto prípade by bolo v rozpore so zásadou potrebného účinku, aby spotrebiteľ musel splatiť Banke sumu pôžičky, ktorej platbu nikdy nedostal.

84     V tomto ohľade stačí skonštatovať, ako to uvádzajú Banka, nemecká vláda a Komisia, že dve skutočnosti spomenuté v tejto otázke – a to že pôžička slúži výlučne na financovanie nadobudnutia nehnuteľného majetku a je priamo vyplatená predajcovi – zodpovedajú veľmi rozšírenej praxi.

85     V rozpore s tvrdením manželov Schulte nemožno usudzovať, že požičanú sumu dlžník neobdržal v prípade, keď bola priamo prevedená Bankou na predajcu nehnuteľnosti, pretože tak ako vo veci samej Banka konala na základe pokynu spotrebiteľov, ktorí za vyplatenie požičanej sumy mohli nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnému majetku.

86     Napriek tomu, že pôžička slúži výlučne na financovanie nadobudnutia nehnuteľného majetku a je vyplatená priamo predávajúcemu tejto nehnuteľnosti, smernici neodporuje to, aby spotrebiteľ bol povinný splatiť sumu pôžičky.

87     Vnútroštátny súd kladie otázku, či za takých okolností, aké sú vo veci samej, smernici odporovalo to, aby sa vyžadovalo okamžité splatenie sumy pôžičky.

88     V tomto ohľade, ako to uvádza Banka, nemecká vláda a Komisia, treba pripomenúť, že v súlade s článkom 5 ods. 2 smernice oznámenie odstúpenia má za následok oslobodenie spotrebiteľa od všetkých záväzkov zrušenej zmluvy. Takéto zrušenie záväzkov spotrebiteľa v sebe zahŕňa pre spotrebiteľa a aj pre veriteľa obnovu pôvodného stavu.

89     Smernica nie je v rozpore so spotrebiteľovou povinnosťou v prípade odstúpenia od zmluvy o hypotekárnom úvere okamžite splatiť veriteľovi sumu, ktorú si požičal.

90     Vnútroštátny súd chce vedieť, či za takých okolnosti, ako sú vo veci samej, smernici odporuje to, aby vnútroštátna úprava stanovovala povinnosť pre spotrebiteľa, v prípade odstúpenia od zmluvy o pôžičke, nielen splatiť sumu obdržanú podľa tejto zmluvy, ale navyše zaplatiť veriteľovi úroky uplatňované na trhu.

91     Podľa manželov Schulte je takáto úprava v rozpore so zásadou účinnosti ochrany spotrebiteľov premietnutou do smernice. Podľa Banky a nemeckej vlády aj pri zohľadnení účinnosti ochrany spotrebiteľov, ktorú smernica zaručuje, neobsahuje žiadnu požiadavku, ktorá by bola v rozpore s takouto vnútroštátnou právnou úpravou.

92     V tomto ohľade treba pripomenúť, že následkom výkonu práva na odstúpenie stanoveného v článku 5 ods. 1 smernice je, pokiaľ ide o zmluvu o pôžičke, na základe ods. 2 toho istého článku zrušenie povinností vyplývajúcich pre spotrebiteľa z vypovedanej zmluvy, s ktorým je spojené vrátenie vecí do pôvodného stavu.

93     Smernici neodporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje povinnosť pre spotrebiteľa, v prípade odstúpenia od zmluvy o hypotekárnom úvere, nielen splatiť prijaté sumy na základe tejto zmluvy, ale navyše zaplatiť veriteľovi úroky uplatňované na trhu.

 O požiadavkách vyplývajúcich zo smernice v prípade nerešpektovania povinnosti informovať spotrebiteľa o jeho práve na odstúpenie

94     Pokiaľ smernici v zásade neodporuje to, aby sa vnútroštátne pravidlá, podľa ktorých spotrebiteľ, ktorý odstúpil od zmluvy o pôžičke, musel okamžite a v celosti splatiť pôžičku spolu s úrokmi uplatňovanými na trhu, použili v situáciách, keď predajca rešpektoval povinnosť informovať spotrebiteľa, ktorá mu vyplýva podľa článku 4 smernice, nie je tomu tak nevyhnutne v prípade, ak predajca nedodržal túto povinnosť.

95     V tomto ohľade treba pripomenúť, že v súlade s článkom 4 tretím odsekom smernice prináleží členským štátom zabezpečiť, aby vnútroštátny zákonodarca stanovil vhodné opatrenia na ochranu spotrebiteľa v prípadoch, keď informácia o práve na odstúpenie nebola poskytnutá.

96     Treba pripomenúť, že relevantným prvkom pre posúdenie sporu vo veci samej je, za predpokladu, že sa vnútroštátny súd domnieva, že odstúpenie bolo platne vykonané, skutočnosť, že Banka neinformovala manželov Schulte o ich práve na odstúpenie a že neodstúpili od zmluvy o pôžičke už pred niekoľkými rokmi.

97     Ak by Banka v súlade s HWiG včas informovala manželov Schulte o ich práve na odstúpenie, títo by mali sedem dní na to, aby vzali späť svoje rozhodnutie uzavrieť zmluvu o pôžičke. Ak by sa rozhodli od nej odstúpiť, je zrejmé, že vzhľadom na vzťahy medzi zmluvou o pôžičke a kúpnou zmluvou by poslednú uvedenú zmluvu neuzatvorili.

98     V tejto situácii, keď Banka nedodržala povinnosť informovať, ktorú jej ukladá článok 4 smernice, znáša spotrebiteľ, ak je povinný splatiť pôžičku v súlade s nemeckým právom, ako je upresnené v judikatúre Bundesgerichtshof‑u, riziká spojené s peňažným investovaním, ako je investovanie vo veci samej uvedené v bode 52 tohto rozsudku.

99     V situácii, aká je vo veci samej, by sa spotrebiteľ mohol vyhnúť týmto rizikám, ak by bol včas informovaný o svojom práve na odstúpenie.

100   Za týchto okolností smernica ukladá členským štátom povinnosť prijať vhodné opatrenia, ktorými by sa zabránilo, aby spotrebiteľ znášal následky realizácie týchto rizík. Členské štáty musia zabezpečiť, aby za týchto podmienok Banka, ktorá nedodržala svoju informačnú povinnosť, znášala následky realizácie týchto rizík tak, aby zostala zachovaná povinnosť ochrany spotrebiteľa.

101   V situácii, kedy by Banka informovala spotrebiteľa o jeho práve na odstúpenie, tento by mohol zabrániť tomu, aby sa vystavil rizikám, ktoré sú vlastné takým investíciám, ako sú predmetné investície vo veci samej, článok 4 smernica ukladá členským štátom zabezpečiť, aby ich legislatíva chránila spotrebiteľov, ktorí nemohli zabrániť tomu, aby sa vystavili takýmto rizikám, prijatím opatrení, ktorých povaha by zabránila, aby spotrebitelia niesli následky realizácie týchto rizík.

102   Ako bolo uvedené v bode 71 tohto rozsudku, vnútroštátnym súdom prináleží vykladať v čo najširšom rozsahu vnútroštátnu právnu úpravu tak, aby sa výsledok uvedený v bode 101 tohto rozsudku zrealizoval.

103   Vzhľadom na vyššie uvedené treba na tretiu a štvrtú otázku odpovedať v tom zmysle, že smernici neodporuje to, aby:

–       spotrebiteľ, ktorý v súlade so smernicou využil svoje právo na odstúpenie od zmluvy, musel splatiť sumu pôžičky veriteľovi, aj keď podľa programu vypracovaného pre peňažnú investíciu pôžička slúži výhradne na financovanie nadobudnutia nehnuteľného majetku a je vyplatená priamo predávajúcemu tohto nehnuteľného majetku,

–       sa vyžadovalo okamžité splatenie sumy pôžičky,

–       vnútroštátna právna úprava stanovovala povinnosť pre spotrebiteľa, v prípade odstúpenia od zmluvy o hypotekárnom úvere, nielen splatiť prijaté sumy na základe tejto zmluvy, ale navyše zaplatiť veriteľovi úroky uplatňované na trhu.

Napriek tomu, v situácii, ak by sa spotrebiteľ mohol vyhnúť vystaveniu sa rizikám, ktoré sú vlastné takým investíciám, aké sú predmetom veci samej, keby Banka dodržala povinnosť informovať ho o jeho práve na odstúpenie od zmluvy, článok 4 smernice 85/577 ukladá členským štátom zabezpečiť ochranu spotrebiteľov, ktorí sa nemohli vyhnúť vystaveniu sa takýmto rizikám v ich legislatíve prijatím opatrení, ktorých povaha by zabránila, aby niesli následky realizácie týchto rizík.

 O trovách

104   Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania vo veci samej, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

1.      Článok 3 ods. 2 písm. a) smernice Rady 85/577/EHS z 20. decembra 1985 na ochranu spotrebiteľa pri zmluvách uzatváraných mimo prevádzkových priestorov sa má vykladať tak, že z pôsobnosti tejto smernice sú zmluvy o predaji nehnuteľného majetku vylúčené, aj keď sú súčasťou peňažného investovania, ktorého financovanie je zabezpečené úverom a pri ktorom sa zmluvné rokovanie, tak pre zmluvu o predaji nehnuteľného majetku, ako aj pre zmluvu o pôžičke, ktorá slúžila výlučne na financovanie, uskutočnilo v rámci podomového predaja.

2.      Smernici 85/577 neodporujú vnútroštátne predpisy, ktoré stanovujú ako jediný následok odstúpenia od zmluvy o pôžičke jej zrušenie, a to aj vtedy, ak ide o peňažné investovanie, na ktoré by sa nepriznala pôžička, ak by nedošlo ku kúpe nehnuteľnosti.

3.      Smernici 85/577 neodporuje to, aby:

–       spotrebiteľ, ktorý v súlade so smernicou využil svoje právo na odstúpenie od zmluvy, musel splatiť sumu pôžičky veriteľovi, aj keď podľa programu vypracovaného pre peňažnú investíciu pôžička slúži výhradne na financovanie nadobudnutia nehnuteľného majetku a je vyplatená priamo predávajúcemu tohto nehnuteľného majetku,

–       sa vyžadovalo okamžité splatenie sumy pôžičky,

–       vnútroštátna právna úprava stanovovala povinnosť pre spotrebiteľa, v prípade odstúpenia od zmluvy o hypotekárnom úvere, nielen splatiť prijaté sumy na základe tejto zmluvy, ale navyše zaplatiť veriteľovi úroky uplatňované na trhu.

Napriek tomu, v situácii, ak by sa spotrebiteľ mohol vyhnúť vystaveniu sa rizikám, ktoré sú vlastné takým investíciám, aké sú predmetom veci samej, keby Banka dodržala povinnosť informovať ho o jeho práve na odstúpenie od zmluvy, článok 4 smernice 85/577 ukladá členským štátom zabezpečiť ochranu spotrebiteľov, ktorí sa nemohli vyhnúť vystaveniu sa takýmto rizikám v ich legislatíve prijatím opatrení, ktorých povaha by zabránila, aby niesli následky realizácie týchto rizík.

Podpisy

---

* Jazyk konania: nemčina.