NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

PHILIPPE LÉGER

prednesené 13. júna 2006 ¹(1)

Vec C-380/03

Spolková republika Nemecko

proti

Európskemu parlamentu

a

Rade Európskej únie

„Smernica 2003/33/ES – Reklama a sponzorstvo tabakových výrobkov – Právny základ – Článok 95 ES – Povinnosť odôvodnenia – Postup spolurozhodovania – Zásada proporcionality – Základné práva – Sloboda prejavu“

1.        Touto žalobou Spolková republika Nemecko na základe článku 230 ES navrhuje, aby Súdny dvor čiastočne zrušil smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2003/33/ES z 26. mája 2003 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov týkajúcich sa reklamy a sponzorstva tabakových výrobkov(2).

2.        Táto žaloba nadväzuje na konanie, ktoré už tento členský štát začal proti predchádzajúcej smernici Európskeho parlamentu a Rady 98/43/ES zo 6. júla 1998 s rovnakým názvom(3) a ktoré viedlo k úplnému zrušeniu tejto smernice rozsudkom Súdneho dvora z 5. októbra 2000, Nemecko/Parlament a Rada(4). V nadväznosti na výrok tohto rozsudku bola prijatá smernica 2003/33 (ktorá je predmetom tejto žaloby). Touto novou žalobou(5) Spolková republika Nemecko predovšetkým žiada Súdny dvor, aby upresnil dosah svojej judikatúry, pokiaľ ide o voľbu právneho základu pre prijatie zrušenej smernice, ktorý bol znovu použitý pre prijatie napadnutej smernice.

I –    Právny rámec

3.        Najskôr uvediem ustanovenia Zmluvy ES, okolo ktorých sa sústreďuje táto žaloba. Následne sa budem zaoberať skutočnosťami, ktoré predchádzajú tejto žalobe a pripomeniem obsah smernice 98/43, a potom znenie rozsudku Súdneho dvora, ktorým bola táto smernica zrušená. Nakoniec sa zmienim o smernici 2003/33, ktorá po ňom nasledovala a ktorá je ústredným bodom tejto veci.

A –    Ustanovenia Zmluvy, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa

4.        Článok 95 ES, ktorý predstavuje (s článkom 55 ES o slobodnom poskytovaní služieb) hmotnoprávny základ, na ktorom je založená napadnutá smernica, vo svojom odseku 1 stanovuje, že „na dosiahnutie cieľov uvedených v článku 14, pokiaľ… zmluva neustanoví inak, Rada v súlade s postupom podľa článku 251 a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijíma opatrenia na aproximáciu ustanovení zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré smerujú k vytváraniu a fungovaniu vnútorného trhu“.(6)

5.        Pokiaľ ide o článok 251 ES, na ktorý odkazuje článok 95 ods. 1 ES, ako aj článok 47 ods. 2 ES (rovnako uvedený v napadnutej smernici), tento článok stanovuje tzv. postup „spolurozhodovania“, podľa ktorého je Európsky parlament široko zapojený do rozhodovacieho procesu Rady. Využitie tohto postupu môže viesť k prijatiu aktu už v prvom čítaní. Článok 251 ods. 2 druhý pododsek prvá zarážka ES totiž stanovuje, že „Rada kvalifikovanou väčšinou na základe stanoviska Európskeho parlamentu rozhoduje takto: ak schváli všetky zmeny a doplnky obsiahnuté v stanovisku Európskeho parlamentu, môže navrhovaný akt prijať v takto zmenenej a doplnenej forme“.

6.        Podľa článku 254 ods. 1 ES podpisuje akty, ktoré sú prijaté v súlade s postupom spolurozhodovania uvedeným v článku 251 ES, predseda Európskeho parlamentu, ako aj predseda Rady.

7.        Článok 152, ktorý sa nachádza v hlave XIII Zmluvy, nazvanej „Verejné zdravie“, vo svojom odseku 4 prvom pododseku písm. c) upresňuje, že „Rada v súlade s postupom uvedeným [v článku – neoficiálny preklad] 251 a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom a Výborom regiónov prispieva k dosiahnutiu cieľov uvedených v tomto článku prijatím: podporných opatrení na ochranu a zlepšenie ľudského zdravia, s výnimkou zosúlaďovania zákonov a iných právnych predpisov členských štátov“.

B –    Zrušená smernica

8.        Zrušená smernica bola prijatá na základe článku 57 ods. 2 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 47 ods. 2 ES), článku 66 Zmluvy ES (teraz článok 55 ES) a článku 100a Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 95 ES).

9.        Prijatie tejto smernice zodpovedalo, podľa jej odôvodnenia č. 1, zisteniu, podľa ktorého „existujú rozdiely medzi ustanoveniami zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov v oblasti reklamy a sponzorstva tabakových výrobkov [a myšlienkou], že táto reklama a sponzorstvo prekračujú hranice členských štátov, a že tieto rozdiely môžu narušiť pohyb výrobkov, prostriedky pre uvedené činnosti a slobodné poskytovanie služieb v tejto oblasti, ako aj viesť k narušeniu hospodárskej súťaže, a tak vytvárať prekážku pre fungovanie vnútorného trhu“ [neoficiálny preklad]. V tejto situácii odôvodnenie č. 2 uvedenej smernice upresňovalo, že „je potrebné odstrániť tieto prekážky, a priblížiť tak predpisy vzťahujúce sa na reklamu a na sponzorstvo tabakových výrobkov, pričom členské štáty budú mať možnosť za určitých podmienok stanoviť požiadavky, ktoré považujú za potrebné na zabezpečenie ochrany zdravia ľudí“ [neoficiálny preklad].

10.      S ohľadom na tieto odôvodnenia stanovil článok 3 ods. 1 zrušenej smernice zásadu, podľa ktorej „všetky formy reklamy^[(7)^] alebo sponzorstva^[(8)^] [tabakových výrobkov] sú v Spoločenstve zakázané“ [neoficiálny preklad].

11.      Povinnosť členských štátov podriadiť sa tomuto zákazu bola v priebehu času upravená, aby sa umožnila úprava obchodných praktík.(9) V nadväznosti na uvedený zákaz bola rovnako v článku 3 ods. 4 zrušenej smernice zakázaná „akákoľvek bezplatná distribúcia, ktorá má za cieľ alebo priamy alebo nepriamy účinok propagáciu tabakového výrobku“ [neoficiálny preklad].

12.      Viaceré druhy propagácie tabakových výrobkov však boli z pôsobnosti tejto smernice vyňaté. To bol prípad televíznej reklamy (článok 3 ods. 1),(10) oznámení určených výlučne pre odborníkov pôsobiacich v oblasti obchodu s tabakovými výrobkami, reklamy v predajniach tabaku a reklamy uverejnenej v publikáciách vytlačených a publikovaných v tretích krajinách, ktoré nie sú v podstate určené pre trh Spoločenstva (článok 3 ods. 5 prvá, tretia a posledná zarážka).

13.      Okrem toho článok 5 uvedenej smernice ponechával členským štátom možnosť stanoviť v súlade so Zmluvou prísnejšie požiadavky, ktoré považujú za nevyhnutné na zabezpečenie ochrany ľudského zdravia v oblasti reklamy alebo sponzorstva tabakových výrobkov.

C –    Už citovaný rozsudok Nemecko/Parlament a Rada

14.      Ako už bolo uvedené, smernica 98/43 (o ktorej som sa práve zmienil) bola v celom rozsahu zrušená už citovaným rozsudkom Nemecko/Parlament a Rada z jediného dôvodu, že voľba článku 100a, článku 57 ods. 2 a článku 66 Zmluvy ako jej právneho základu bola nesprávna.

15.      Keďže žalobné dôvody, ktoré v tomto zmysle uvádzala žalobkyňa, boli posúdené ako dôvodné, Súdny dvor nepovažoval za užitočné preskúmať ostatné žalobné dôvody predložené žalobkyňou(11) založené na porušení zásad proporcionality a subsidiarity, porušenia základných práv, ako aj článkov 30 a 36 Zmluvy ES (zmenené, teraz články 28 ES a 30 ES) a článku 190 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 253 ES).

16.      Uvažovanie Súdneho dvora, ktoré viedlo k záveru o nesprávnej voľbe článku 100a, článku 57 ods. 2 a článku 66 Zmluvy ako právneho základu smernice 98/43, a viedlo teda k záveru o jej neplatnosti, možno zhrnúť takto.

17.      Na úvod Súdny dvor uviedol, že článok 129 ods. 4 prvá zarážka ES [zmenený, teraz článok 152 ods. 4 písm. c) ES] síce vylučuje akékoľvek zosúlaďovanie zákonov a iných právnych predpisov členských štátov na ochranu a zlepšenie ľudského zdravia, uvedený článok „však neznamená, že opatrenia na zosúlaďovanie, prijaté na základe iných ustanovení Zmluvy, nemôžu mať dopad na ochranu ľudského zdravia“, pričom upresnil, že „článok 129 ods. 1 tretí pododsek [Zmluvy] ďalej stanovuje, že požiadavky v oblasti ochrany zdravia sú súčasťou ostatných politík Spoločenstva“.(12) Podľa Súdneho dvora to však nemení nič na tom, že „použitie iných článkov Zmluvy [ako článku 129 Zmluvy] ako právneho základu však nie je možné využiť na účely obchádzania výslovného vylúčenia akéhokoľvek zosúlaďovania podľa článku 129 ods. 4 prvej zarážky Zmluvy“.(13)

18.      Vo svetle týchto úvodných úvah, ako aj zásad, ktorými sa tradične musí riadiť použitie článku 100a, článku 57 ods. 2 a článku 66 Zmluvy,(14) Súdny dvor skúmal, či voľba týchto článkov ako právneho základu smernice 98/43 bola dôvodná. Na tento účel skúmal, či táto smernica skutočne prispievala na jednej strane k odstráneniu prekážok voľného pohybu tovaru, ako aj slobodného poskytovania služieb a na druhej strane k odstráneniu narušenia hospodárskej súťaže.

19.      Pokiaľ ide o cieľ spočívajúci v odstránení prekážok voľného pohybu tovaru a slobodného poskytovania služieb, Súdny dvor pripustil, že „z dôvodu rozdielov existujúcich medzi vnútroštátnymi právnymi predpismi v oblasti reklamy tabakových výrobkov existujú alebo pravdepodobne môžu vzniknúť [takéto] prekážky…“, osobitne pokiaľ ide o tlačové prostriedky, takže „článok 100a Zmluvy by mohol teda v zásade umožniť prijatie smernice, ktorá by zakazovala reklamu tabakových výrobkov v časopisoch, magazínoch a novinách, s cieľom zabezpečiť voľný pohyb týchto tlačových prostriedkov rovnako ako smernica [TVBH], ktorá [vo] svojom článku 13 zakazuje televíznu reklamu tabakových výrobkov s cieľom podporovať voľný prenos televíznych programov“.(15)

20.      Súdny dvor však rozhodol, že „na to, aby prijal [dotknutú] smernicu na základe článku 100a, článku 57 ods. 2 a článku 66 Zmluvy, [nemal] normotvorca Spoločenstva vychádzať z potreby odstrániť prekážky voľného pohybu reklamných prostriedkov a slobodného poskytovania služieb“.(16) Tento záver je založený na dvoch tvrdeniach.

21.      Prvé tvrdenie vyplýva z myšlienky, že podľa Súdneho dvora, „pre veľkú časť foriem reklamy tabakových výrobkov nemožno ich zákaz, ktorý vyplýva z článku 3 ods. 1 [zrušenej] smernice odôvodniť potrebou odstrániť prekážky voľného pohybu reklamných prostriedkov alebo slobodného poskytovania služieb v oblasti reklamy“.(17) Súdny dvor teda upresnil, že „to platí najmä o zákaze reklamy na plagátoch, dáždnikoch, popolníkoch a iných predmetoch používaných v hoteloch, reštauráciách a kaviarňach, ako aj o zákaze reklamných oznamov v kine, teda o zákazoch, ktoré vôbec neprispievajú k uľahčeniu obchodu s dotknutými výrobkami“.(18) Súdny dvor síce pripustil, že „akt prijatý na základe článku 100a, článku 57 ods. 2 a článku 66 Zmluvy môže obsahovať ustanovenia, ktoré neprispievajú k odstráneniu prekážok základných slobôd, pokiaľ sú potrebné, aby sa predišlo obchádzaniu niektorých zákazov, ktoré majú takýto cieľ“, Súdny dvor sa však domnieval, že to zjavne neplatí vo vzťahu k vyššie uvedeným zákazom.(19)

22.      Druhé tvrdenie spočíva v zistení, že „[zrušená] smernica nezabezpečuje voľný pohyb výrobkov, ktoré sú v súlade s jej ustanoveniami“.(20) Na podporu tohto zistenia Súdny dvor uviedol článok 5 smernice 98/43, podľa ktorého, pripomínam, majú členské štáty právomoc stanoviť v súlade so Zmluvou prísnejšie požiadavky, ktoré považujú za nevyhnutné na zabezpečenie ochrany ľudského zdravia v oblasti reklamy alebo sponzorstva tabakových výrobkov.(21) Okrem toho Súdny dvor poukázal na to, že na rozdiel od ostatných smerníc, ktoré tiež ponechávajú členským štátom možnosť prijať prísnejšie opatrenia na ochranu všeobecného záujmu, uvedená smernica neobsahuje žiadne ustanovenie zakotvujúce voľný pohyb výrobkov, ktoré sú v súlade s jej ustanoveniami.(22)

23.      Súdny dvor zo všetkých týchto odôvodnení vyvodil, že právny základ smernice 98/43 je neprimeraný v rozsahu, v akom sa táto smernica nemôže opierať o nevyhnutnosť odstránenia prekážok voľného pohybu reklamných prostriedkov a slobodného poskytovania služieb.(23)

24.      Súdny dvor vyvodil ten istý záver z preskúmania uvedenej smernice s ohľadom na cieľ spočívajúci v odstránení narušenia hospodárskej súťaže.(24) V tejto súvislosti Súdny dvor odlíšil na jednej strane situáciu subjektov v sektore reklamy a sponzorstva tabakových výrobkov (reklamné agentúry, výrobcovia reklamných prostriedkov, podniky venujúce sa organizácii športových súťaží) a na druhej strane situáciu výrobcov a predajcov týchto výrobkov.

25.      Pokiaľ ide o reklamné agentúry a výrobcov reklamných prostriedkov, Súdny dvor pripustil, že tieto podniky sú zvýhodnené, čo sa týka uskutočnených úspor a zvyšovania zisku, v prípade, ak sú usadené na území členských štátov, ktoré reklamu obmedzujú menej ako iné štáty. Súdny dvor však zastával názor, že účinky takýchto výhod sú vzdialené a nepriame, takže podľa neho nepredstavujú na rozdiel od odlišností vo výrobných nákladoch narušovanie hospodárskej súťaže, ktoré by sa mohlo kvalifikovať ako značné, a teda by mohlo odôvodniť použitie článku 100a, článku 57 ods. 2 a článku 66 Zmluvy.(25)

26.      Okrem toho, podľa Súdneho dvora aj keď existuje značné narušenie hospodárskej súťaže v prípade, ak zákaz sponzorstva v niektorých členských štátoch a jeho povolenie v iných členských štátoch vedú k premiestneniu niektorých športových súťaží, nič to nemení na tom, že „takéto narušenia, na ktorých by bolo možné založiť použitie článku 100a Zmluvy na účely zákazu určitých foriem sponzorstva, neumožňujú použiť tento právny základ na taký všeobecný zákaz reklamy, aký je stanovený v [zrušenej] smernici“.(26)

27.      Pokiaľ ide o výrobcov a predajcov tabakových výrobkov, Súdny dvor zdôraznil, že v členských štátoch, ktoré majú reštriktívnu právnu úpravu, sa musia tieto subjekty uchýliť k súťaži prostredníctvom cien, aby ovplyvnili svoje postavenie na trhu. Podľa Súdneho dvora však „takáto okolnosť nepredstavuje narušenie hospodárskej súťaže, ale obmedzenie spôsobu hospodárskej súťaže, keďže sa uplatňuje rovnako pre všetky hospodárske subjekty v týchto členských štátoch“.(27) „[Zrušená] smernica teda tým, že v širokom rozsahu zakázala reklamu tabakových výrobkov, [len zovšeobecnila] do budúcnosti takéto obmedzenie spôsobov hospodárskej súťaže, pretože vo všetkých členských štátoch obmedzila prostriedky, ktorými disponujú hospodárske subjekty na účely prístupu alebo udržania sa na trhu“.(28)

28.      Súdny dvor z týchto úvah vyvodil, že „sa normotvorca Spoločenstva [rovnako nemohol] opierať o potrebu odstrániť narušenie hospodárskej súťaže, či už v sektore reklamy alebo v sektore tabakových výrobkov na účely prijatia smernice [98/43] na základe článku 100a, článku 57 ods. 2 a článku 66 Zmluvy“.(29)

29.      Súdny dvor rozhodnutím, že právny základ uvedenej smernice bol nenáležitý, vyvodil, že je potrebné túto smernicu zrušiť ako celok a nie len čiastočne. Aj keď, ako Súdny dvor zdôraznil, „článok 100a Zmluvy umožňuje prijatie smernice, ktorá zakazuje určité formy reklamy a sponzorstva tabakových výrobkov“, nič to nemení na tom, že „vzhľadom na všeobecný charakter zákazu… stanoveného v smernici [98/43] by však jej čiastočné zrušenie znamenalo, že Súdny dvor pozmení ustanovenia [uvedenej] smernice, [pričom takáto] zmena… prináleží normotvorcovi Spoločenstva“.(30)

30.      Z tohto jediného dôvodu, ktorý je založený na nevhodnosti právneho základu smernice 98/43, Súdny dvor zrušil túto smernicu v celom rozsahu. Za takýchto okolností bola prijatá v tejto oblasti nová smernica, a to napadnutá smernica.

D –    Napadnutá smernica

31.      Ako som už uviedol, napadnutá smernica bola prijatá na tých istých právnych základoch ako zrušená smernica, to znamená na základe článku 95 ES, článku 47ods. 2 ES a článku 55 ES.

32.      Podobne ako táto zrušená smernica upravuje napadnutá smernica reklamu a sponzorstvo tabakových výrobkov v iných médiách ako v televízii.(31)

33.      Ako odpoveď na už citovaný rozsudok Nemecko/Parlament a Rada, odôvodnenie č. 1 napadnutej smernice na jednej strane zdôrazňuje, že sa už objavili niektoré prekážky voľného pohybu výrobkov alebo slobodného poskytovania služieb z dôvodu rozdielov medzi právnymi predpismi členských štátov v tejto oblasti, pokiaľ ide o reklamu v tlači, a na druhej strane, že narušenie hospodárskej súťaže, ku ktorému došlo za tých istých okolností, bolo rovnako zaznamenané v rámci sponzorstva niektorých významných športových a kultúrnych podujatí.

34.      Pokiaľ ide o reklamu, odôvodnenie č. 4 tej istej smernice uvádza, že „obeh publikácií v rámci vnútorného trhu, ako sú časopisy, noviny a magazíny, podlieha vážnemu riziku vzniku prekážok pre voľný pohyb v dôsledku zákonov, iných právnych prepisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré zakazujú alebo upravujú reklamu tabakových výrobkov v týchto médiách“. Toto odôvodnenie upresňuje, že „na zabezpečenie voľného obehu takýchto médií v rámci vnútorného trhu je potrebné obmedziť reklamu tabakových výrobkov, ktorú obsahujú, na také magazíny a periodiká, ktoré nie sú určené pre širokú verejnosť, ako sú publikácie určené výlučne pre odborníkov v oblasti obchodu s tabakovými výrobkami a na publikácie vytlačené a publikované v tretích krajinách, ktoré nie sú v prvom rade určené pre trh spoločenstva“.

35.      Odôvodnenie č. 6 uvedenej smernice dodáva, že „využívanie služieb informačnej spoločnosti je prostriedkom pre reklamu tabakových výrobkov, ktoré narastá so zvyšovaním spotreby verejnosti a zvyšovaním prístupu k takýmto službám [ktoré], ako aj rozhlasové vysielanie, ktoré sa môžu tiež vysielať prostredníctvom služieb informačnej spoločnosti, sú obzvlášť príťažlivé a dostupné pre mladých ľudí“, a upresňuje, že „reklama tabakových výrobkov prostredníctvom oboch týchto médií vo svojej podstate má cezhraničný charakter a mala by sa na úrovni spoločenstva upraviť“.

36.      Pokiaľ ide o odôvodnenie č. 5 napadnutej smernice, toto odôvodnenie uvádza, že „zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov týkajúce sa určitých druhov sponzorstva podporujúcich tabakové výrobky s cezhraničnými účinkami spôsobujú vážne riziko vzniku narušenia podmienok hospodárskej súťaže pre túto činnosť v rámci vnútorného trhu. … je potrebné, aby sa takéto sponzorstvo zakázalo iba v prípade takých činností alebo podujatí, ktoré má [majú – neoficiálny preklad] cezhraničné účinky, ktoré by inak mohli slúžiť na obchádzanie obmedzení týkajúcich sa priamych foriem reklamy bez toho, aby sa upravovalo sponzorstvo uskutočňované iba na vnútroštátnej úrovni“.

37.      S ohľadom na tieto odôvodnenia článok 3 tejto smernice nazvaný „Reklama v tlačových prostriedkoch a služby informačnej spoločnosti“ vo svojom odseku 1 stanovuje, že „reklama v tlači a iných vytlačených publikáciách sa obmedzuje len na publikácie určené výlučne pre obchodníkov v oblasti predaja tabakových výrobkov a na publikácie, ktoré sú vytlačené a publikované v tretích krajinách, ak tieto publikácie nie sú v podstate určené pre trh spoločenstva“, takže „iná reklama v tlači a iných vytlačených publikáciách sa zakazuje“. V súlade s touto logikou odsek 2 uvedeného článku 3 upresňuje, že „reklama, ktorá nie je povolená v tlači a iných vytlačených publikáciách, sa nepovoľuje v službách informačnej spoločnosti“.

38.      Navyše článok 4 uvedenej smernice, nazvaný „Rozhlasová reklama a sponzorstvo“, vo svojom odseku 1 uvádza, že „sa zakazujú všetky formy rozhlasovej reklamy na tabakové výrobky“ a vo svojom odseku 2, že „rozhlasové programy nesmú byť sponzorované podnikmi, ktorých hlavná činnosť je výroba alebo predaj tabakových výrobkov“.

39.      Okrem týchto článkov 3 a 4, ktoré sú ako jediné uvedené v tejto žalobe o neplatnosť, smernica 2003/33 obsahuje ďalšie ustanovenia týkajúce sa najmä sponzorstva niektorých podujatí (článok 5), ako aj postupy a sankcie, ktorá majú zaručiť dodržiavanie opatrení zabezpečujúcich prebratie tejto smernice (článok 7). Pokiaľ ide o článok 8 tejto smernice, nazvaný „Voľný pohyb výrobkov a služieb“, tento vo všeobecnosti zdôrazňuje, že „členské štáty nesmú zakázať alebo obmedziť voľný pohyb výrobkov alebo služieb, ktoré sú v súlade s touto smernicou“.

40.      V súlade s článkom 10 ods. 1 prvým pododsekom uvedenej smernice uplynie lehota na jej prebratie do vnútroštátneho práva 31. júla 2005.

II – Žaloba o neplatnosť

41.      Návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 10. septembra 2003 sa Spolková republika Nemecko (ktorá hlasovala proti prijatiu smernice 2003/33) domáhala zrušenia článkov 3 a 4 tejto smernice.

42.      Na podporu svojej žaloby žalobkyňa uvádza päť žalobných dôvodov. V prvom rade tvrdí, že voľba článku 95 ES ako právneho základu napadnutej smernice je nesprávna a že táto smernica bola prijatá v rozpore s článkom 152 ods. 4 písm. c) ES. Subsidiárne tvrdí, že pravidlá postupu spolurozhodovania, ktoré sú stanovené v článku 251 ES neboli pri prijímaní uvedenej smernice dodržané a že bola porušená povinnosť odôvodnenia, ako aj zásada proporcionality.

43.      Uzneseniami zo 6. januára a z 2. marca 2004 vyhovel predseda Súdneho dvora návrhom Fínskej republiky (prvým uznesením) a ďalej Komisie Európskych spoločenstiev, Francúzskej republiky a Španielskeho kráľovstva (druhým uznesením) vstúpiť do konania ako vedľajší účastníci konania na podporu návrhov Európskeho parlamentu a Rady.

44.      Pred skúmaním dôvodnosti žaloby, ktorú podala Spolková republika Nemecko, je najskôr potrebné overiť prípustnosť žaloby aj napriek tomu, že žiaden z ďalších účastníkov konania ju ani písomne, ani ústne nespochybnil.

III – Prípustnosť žaloby

45.      Podľa ustálenej judikatúry „je čiastočné zrušenie aktu Spoločenstva možné len vtedy, ak časti, ktorých zrušenie sa navrhuje, sú oddeliteľné od ostatných častí aktu“,(32) pričom „táto podmienka oddeliteľnosti nie je splnená, ak by čiastočné zrušenie aktu spôsobilo zmenu jeho podstaty“,(33) a táto okolnosť sa musí posúdiť podľa „objektívneho kritéria a nie subjektívneho kritéria, súvisiaceho s politickou vôľou orgánu, ktorý sporný akt prijal“.(34)

46.      Vo svetle tejto judikatúry zastávam názor, že táto žaloba je prípustná.

47.      Určite je možné položiť si otázku, či by prípadné zrušenie článkov 3 a 4 napadnutej smernice neviedlo k zbaveniu smernice veľkej časti jej podstaty a k vážnemu porušeniu celkovej súdržnosti aktu vzhľadom na to, že tieto články predstavujú dôležitú časť uvedenej smernice.

48.      Nech sú predmetné články akokoľvek dôležité, nič to nemení na tom, že by podľa môjho názoru nebola napadnutá smernica za predpokladu, že by boli články zrušené, zbavená akéhokoľvek významu.(35) Takýmto zrušením by totiž zostal nedotknutý zákaz sponzorstva tabakových výrobkov v rámci niektorých podujatí a zákaz akejkoľvek bezplatnej distribúcie tých istých výrobkov v tomto rámci (článok 5), ako aj povinnosť stanoviť primerané postupy a sankcie v prípade porušenia týchto zákazov (článok 7) a povinnosť zabezpečiť voľný pohyb výrobkov alebo služieb, ktoré sú v súlade s uvedenou smernicou (článok 8). Objektívne sa význam týchto samotných ustanovení zďaleka nezdá ako zanedbateľný.

49.      Okrem toho sú podľa môjho názoru články 3 a 4 napadnutej smernice dostatočne oddeliteľné od ostatných častí aktu, a to tak formálne, ako aj vecne.

50.      Z čisto formálneho hľadiska je totiž nutné konštatovať, že prípadné zrušenie týchto článkov 3 a 4 by nemohlo vyvolať zmenu článku 5 týkajúceho sa sponzorstva niektorých podujatí vzhľadom na to, že tento článok 5 neobsahuje nijaký odkaz na uvedené články 3 a 4. Okrem toho, pokiaľ ide o vec samú, je síce pravda, že článok 5 nadväzuje na článok 4 ods. 2 o sponzorstve rozhlasových programov, ktorého platnosť sa spochybňuje, nič to však nemení na tom, že uvedený článok 5 zahŕňa iný typ sponzorstva, takže by si zachoval svoj celý zmysel a pôsobnosť aj za predpokladu, ak by bol dotknutý článok 4 ods. 2 zrušený.(36)

51.      Pokiaľ ide o články 7 a 8 napadnutej smernice (týkajúce sa, pripomínam, postupov a sankcií uplatniteľných v prípade porušenia zákazov stanovených členskými štátmi na základe tejto smernice a zabezpečenia voľného pohybu výrobkov alebo služieb, ktoré sú v súlade s uvedenou smernicou), obsahujú ustanovenia, ktoré možno kvalifikovať ako „prierezové“, to znamená, ktoré sa týkajú každého zo zákazov stanovených napadnutou smernicou (v článkoch 3, 4 a 5 bez toho, aby ich výslovne uvádzali), takže prípadné zrušenie predmetných článkov 3 a 4 nevylučuje uplatnenie týchto článkov 7 a 8 v prípade porušenia zákazov stanovených v článku 5 (neuvedenom v žalobe). Z toho vyplýva, že v prípade takéhoto čiastočného zrušenia by uvedené články 7 a 8 neboli úplne zbavené zmyslu svojej existencie. To isté platí aj pre uplatnenie článku 6 napadnutej smernice (ukladajúceho Komisii povinnosť vyhotoviť správu o vykonávaní tejto smernice) a článkov 9 až 12 uvedenej smernice (záverečných ustanovení týkajúcich sa najmä dátumu nadobudnutia účinnosti smernice a lehoty stanovenej na jej prebratie).

52.      Pokiaľ ide o články 1 a 2 napadnutej smernice, ktoré informujú o predmete a rozsahu pôsobnosti tejto smernice a definujú niektoré používané pojmy,(37) bolo by síce nepochybne žiaduce vykonať niektoré upresnenia alebo úpravy zrušením niektorých jej ustanovení v prípade, ak by články 3 a 4 tejto smernice boli zrušené, podľa môjho názoru by však bolo prehnané sa domnievať, že by táto čisto formálna „úprava zovňajšku“, postačovala na to, aby spôsobila neprípustnosť tejto žaloby o neplatnosť. Takáto úprava by totiž nebola porovnateľná s úpravou, ktorú Súdny dvor zamietol vykonať v už citovanej veci Nemecko/Parlament a Rada a ktorá s cieľom zabrániť úplnému zrušeniu smernice 98/43 spočívala v celkovom prepísaní článku 3 ods. 1 tejto smernice, a teda vykonávaní práce normotvorcu Spoločenstva tým, že sa obmedzil dosah všeobecného zákazu reklamy a sponzorstva tabakových výrobkov, ktorý sa nachádzal v uvedenom článku 3 ods. 1, na niektoré osobitné formy reklamy a sponzorstva takýchto výrobkov.(38)

53.      Z týchto úvah vyvodzujem, že táto žaloba o čiastočnú neplatnosť smernice 2003/33 je prípustná. V dôsledku toho je potrebné preskúmať, či je táto žaloba dôvodná.

IV – Dôvodnosť žaloby

54.      Ako som už uviedol, Spolková republika Nemecko uviedla na podporu svojej žaloby päť žalobných dôvodov. V prvom rade tvrdí, že voľba článku 95 ES ako právneho základu napadnutej smernice je nesprávna a že táto smernica bola prijatá v rozpore s článkom 152 ods. 4 písm. c) ES. Subsidiárne tvrdí, že pravidlá postupu spolurozhodovania, ktoré sú stanovené v článku 251 ES, neboli pri prijímaní uvedenej smernice dodržané a že bola porušená povinnosť odôvodnenia, ako aj zásada proporcionality.

55.      Najskôr preskúmam dva žalobné dôvody uvedené ako hlavné, ktoré je potrebné skúmať spoločne, a v prípade potreby preskúmam ďalšie žalobné dôvody, ktoré sú uvedené subsidiárne.

A –    O žalobných dôvodoch založených na nesprávnej voľbe článku 95 ES ako právneho základu napadnutej smernice

1.      Tvrdenia účastníkov konania

a)      Téza žalobkyne

56.      Žalobkyňa tvrdí, že podmienky odôvodňujúce použitie článku 95 ES pre prijatie článkov 3 a 4 napadnutej smernice nie sú splnené. Podľa nej totiž žiaden zo zákazov stanovených v týchto článkoch 3 a 4 v skutočnosti neslúži ani na odstránenie prekážok voľného pohybu tovaru alebo slobodného poskytovania služieb, ani na odstránenie značného narušenia hospodárskej súťaže. Žalobkyňa v tomto zmysle uvádza pre každý typ reklamného alebo sponzorského prostriedku, ktorý je uvedený v týchto článkoch 3 a 4, viacero skutočností.

57.      Pokiaľ ide najskôr o tlač a iné vytlačené publikácie uvedené v článku 3 ods. 1 napadnutej smernice, viac ako 99,9 % výrobkov sa neuvádza na trh vo viacerých členských štátoch, ale len na miestnej alebo regionálnej úrovni, takže všeobecný zákaz uverejniť v takýchto členských štátoch akúkoľvek reklamu tabakových výrobkov, ktorý je stanovený v uvedenom článku 3 ods. 1, zodpovedá len veľmi okrajovo údajnej potrebe odstrániť prekážky voľného pohybu takýchto reklamných prostriedkov.

58.      Na podporu tejto štatistickej analýzy žalobkyňa tvrdí, že výraz „iné vytlačené publikácie“, uvedený v tom istom článku 3 ods. 1, pokrýva širokú škálu publikácií, ako sú brožúry miestnych združení (ktoré majú športový, sociálny, kultúrny, politický a náboženský cieľ), programy podujatí alebo výstav (predovšetkým kultúrnych), plagáty, telefónne zoznamy a rôzne reklamné letáky a prospekty. Ako však zdôrazňuje žalobkyňa, tieto publikácie sú určené výlučne miestnemu obyvateľstvu, takže nemajú cezhraničný charakter.

59.      Pokiaľ ide o tzv. „tlačové prostriedky“ (noviny, časopisy, magazíny) len veľmi zriedka sú predmetom obchodu medzi členskými štátmi, a to nielen z jazykových alebo kultúrnych dôvodov, ale aj z dôvodov vydavateľskej politiky. Okrem toho, v prípade tých tlačových prostriedkov, ktoré sa môžu uvádzať na trh mimo vnútroštátne územie, podľa názoru žalobkyne neexistuje žiadna skutočná prekážka ich pohybu v rámci Spoločenstva, aj keď je nesporné, že niektoré členské štáty zakazujú reklamu tabakových výrobkov v tlači. Podľa žalobkyne je totiž zahraničná tlač v týchto štátoch de iure alebo de facto z takéhoto zákazu vyňatá.

60.      Žalobkyňa z týchto skutočností týkajúcich sa tlače a iných vytlačených publikácií vyvodzuje, že na rozdiel od článku 5 napadnutej smernice (ktorý sa výlučne uplatní na sponzorstvo podujatí majúcich cezhraničné účinky), cieľom článku 3 ods. 1 tejto smernice nie je v skutočnosti odstrániť údajné prekážky obchodu. Dodáva, že zákazom reklamy tabakových výrobkov vo vytlačených publikáciách, ktoré nemajú cezhraničný charakter, tento článok 3 ods. 1 neprispieva ani – nepriamo – k odstráneniu prekážok obchodu tým, že bráni prípadnému obchádzaniu zákazu, pokiaľ ide o vytlačené publikácie, ktoré môžu byť predmetom obchodu medzi členskými štátmi.

61.      Podľa žalobkyne uvedený článok 3 ods. 1 nezodpovedá ani cieľu spočívajúcemu v odstránení značného narušenia hospodárskej súťaže. Neexistuje totiž nijaký vzťah ani medzi miestnymi publikáciami členského štátu a miestnymi publikáciami iného členského štátu, ani medzi novinami, časopismi a magazínmi s vyšším nákladom, ktoré sú predmetom obchodu v rámci Spoločenstva, takže tento cieľ nemá žiaden dôvod existencie. Toto tvrdenie, ktoré doplňuje tvrdenia rozvinuté Súdnym dvorom v už citovanom rozsudku Nemecko/Parlament a Rada, pokiaľ ide na jednej strane o reklamné agentúry a výrobcov reklamných prostriedkov (bod 109) a na druhej strane výrobcov a predajcov tabakových výrobkov (bod 113), posilňuje tézu, podľa ktorej článok 95 ES nemôže byť právnym základom pre taký všeobecný zákaz reklamy, akým je zákaz stanovený v článku 3 ods. 1 napadnutej smernice.

62.      Pokiaľ ide o článok 3 ods. 2 tejto smernice týkajúci sa služieb informačnej spoločnosti podľa žalobkyne tento článok rovnako nesleduje nijaký z týchto cieľov, ani cieľ spočívajúci v odstránení prekážok voľného pohybu tovaru alebo slobodného poskytovania služieb, ani cieľ smerujúci k odstráneniu značného narušenia hospodárskej súťaže. Dopyt po prístupe k vytlačeným publikáciám pochádzajúcich z iných členských štátov na internete je len okrajový a vzhľadom na slobodný prístup k službám informačnej spoločnosti na celosvetovej úrovni v každom prípade nenaráža na žiadnu technickú prekážku, takže neexistuje nijaká skutočná prekážka prípadného obchodu, ktorú bolo nevyhnutné odstrániť.

63.      Ďalej je podľa žalobkyne voľba článku 95 ES ako právneho základu napadnutej smernice rovnako nesprávna, pokiaľ ide o zákaz rozhlasovej reklamy a sponzorstva rozhlasových programov, ktorý je stanovený v článku 4 uvedenej smernice. Takéto programy sú totiž predovšetkým určené miestnej alebo regionálnej verejnosti, a nie medzinárodnej verejnosti, a to s ohľadom na obsah programov, používaný jazyk a slabý dosah vysielačov. Okrem toho, keďže je rozhlasová reklama tabakových výrobkov zakázaná takmer vo všetkých členských štátoch, nebolo nevyhnutné takýto zákaz stanoviť v článku 4 ods. 1 tejto smernice. To isté podľa nej platí, pokiaľ ide o zákaz sponzorstva rozhlasových programov, ktorý je uvedený v článku 4 ods. 2 tejto smernice.

64.      Nakoniec podľa žalobkyne nie je cieľom článkov 3 a 4 napadnutej smernice zlepšenie vytvárania a fungovania vnútorného trhu odstránením údajných prekážok voľného pohybu tovaru alebo slobodného poskytovania služieb a odstránením prípadných značných narušení hospodárskej súťaže, ale výlučne ochrana verejného zdravia. V dôsledku toho žalobkyňa zastáva názor, že použitie článku 95 ES pre prijatie napadnutej smernice je nielen nesprávne, ale aj v rozpore s článkom 152 ods. 4 písm. c) ES, ktorý výslovne vylučuje akékoľvek zosúlaďovanie zákonov a iných právnych predpisov členských štátov v oblasti verejného zdravia.

b)      Téza žalovaných a vedľajších účastníkov konania, ktorí vstúpili do konania na ich podporu

65.      Parlament, Rada a vedľajší účastníci konania, ktorí vstúpili do konania na ich podporu, sú toho názoru, že články 3 a 4 napadnutej smernice boli platne prijaté na základe článku 95 ES, a teda nie sú v rozpore s článkom 152 ods. 4 písm. c) ES.

66.      Parlament, Rada a Komisia v tomto zmysle tvrdia, že zákaz reklamy a sponzorstva tabakových výrobkov, ktorý je uvedený v článkoch 3 a 4 napadnutej smernice je omnoho užší ako zákaz, ktorý bol predtým stanovený v článku 3 ods. 1 zrušenej smernice. V súlade s už citovaným rozsudkom Nemecko/Parlament a Rada totiž článok 3 ods. 1 napadnutej smernice zakazuje len reklamu takých výrobkov v časopisoch, magazínoch a novinách, avšak už nie na plagátoch, slnečníkoch, popolníkoch a iných predmetoch používaných v hoteloch, reštauráciách a kaviarňach, ako aj v reklamných oznamoch v kine. Tento zákaz sa nevzťahuje na ďalšie typy publikácií uvedené žalobkyňou, akými sú brožúry miestnych združení, programy podujatí alebo výstav, plagáty, telefónne zoznamy a reklamné letáky a prospekty.

67.      Vzhľadom na takto vymedzenú pôsobnosť článku 3 ods. 1 napadnutej smernice Parlament, Rada a Komisia spochybňujú tézu žalobkyne, podľa ktorej obchod s tlačovými prostriedkami (na ktoré ako jediné sa podľa ich názoru uvedený článok vzťahuje) takmer nemá cezhraničné účinky. Po tom, čo bola spochybnená relevantnosť štatistickej analýzy, ktorej sa venovala žalobkyňa (analýza, ktorej výsledky sú obmedzené len na nemecký trh a nemôžu sa zovšeobecniť na celé Spoločenstvo), zdôrazňujú, že súčasný fenomén nazvaný „konvergencia médií“ výrazne prispieva k rozvoju obchodu v oblasti tlače v rámci Spoločenstva, pretože mnoho novín, časopisov, magazínov je teraz priamo na internete, čiže sú ľahko prístupné vo všetkých členských štátoch.

68.      Ďalej podľa Parlamentu, Rady a Komisie je osobitne až nemožné presne určiť, či sú publikácie distribuované na čisto miestnej alebo vnútroštátnej úrovni alebo distribuované na európskej alebo medzinárodnej úrovni. V dôsledku toho, ak by bola reklama tabakových výrobkov výlučne v publikáciách, ktoré sú distribuované v rámci Spoločenstva, a nie v publikáciách, o ktorých sa predpokladá, že sú čisto miestne alebo vnútroštátne, ako navrhla nemecká vláda pri rokovaní o napadnutej smernici, hrozilo by nebezpečenstvo, že sa hranice oblasti uplatnenia takéhoto zákazu stanú osobitne neisté a náhodné. Tento pohľad by bol v rozpore tak s požiadavkami právnej istoty, ako aj s cieľom sledovaným uvedenou smernicou, ktorý podľa týchto inštitúcií Spoločenstva spočíva v zbližovaní zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov v oblasti takýchto výrobkov s cieľom odstrániť prekážky fungovania vnútorného trhu.

69.      Okrem toho sa na základe článku 100a Zmluvy prijalo viacero smerníc bez toho, aby Súdny dvor spochybnil ich platnosť, aj keď sa ich pôsobnosť neukazuje byť obmedzená na cezhraničné situácie.(39) Parlament, Rada a Komisia v tom istom zmysle tvrdia, že smernica TVBH vo svojom článku 13 stanovuje, že „všetky formy televíznej reklamy cigariet a iných tabakových výrobkov sú zakázané“, a to bez ohľadu na zemepisný dosah šírenia vysielania týchto televíznych programov.

70.      Podľa nich všetky tieto skutočnosti preukazujú, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, vytlačené publikácie, ktoré sú uvedené v článku 3 ods. 1 napadnutej smernice, sú skutočne predmetom obchodu v rámci Spoločenstva.

71.      Ako však Súdny dvor v bode 97 už citovaného rozsudku Nemecko/Parlament a Rada zdôraznil, je pravdepodobné, že s ohľadom na vývoj vnútroštátnych právnych predpisov, pokiaľ ide o reklamu tabakových výrobkov, v stále užšom zmysle, sa v budúcnosti vyskytnú prekážky voľného pohybu tlačových prostriedkov, takže v súlade s ustálenou judikatúrou bude uplatnenie článku 95 ES ako právneho základu uvedenej smernice pre odstránenie takýchto prekážok obchodu dôvodné.

72.      Podľa Parlamentu a Rady je použitie tohto právneho základu o to dôvodnejšie, že v každom prípade bez ohľadu na rozsah obchodu s tlačovými prostriedkami v rámci Spoločenstva uvedený článok 3 ods. 1 rovnako zodpovedá snahe zabrániť na jednej strane obchádzaniu zákazu reklamy tabakových výrobkov prostredníctvom údajnej miestnej tlače a na druhej strane výskytu narušenia hospodárskej súťaže v sektore vytlačených publikácií z dôvodu zvýhodnení, ktoré by z hľadiska príjmov z reklamy vyťažili tí, ktorí pôsobia na trhu nazývanom „miestny“ alebo „vnútroštátny“, v porovnaní s tými, ktorí tiež pôsobia na trhu Spoločenstva (v prípade, ak by tomuto zákazu, ako navrhla Spolková republika Nemecko pri rokovaní o napadnutej smernice, podliehali len výrobky, ktoré sú predmetom cezhraničného obchodu).(40)

73.      Pokiaľ ide o zákaz reklamy tabakových výrobkov v službách informačnej spoločnosti, ktorý je stanovený v článku 3 ods. 2 uvedenej smernice, je podľa Parlamentu, Rady a Komisie tento zákaz rovnako založený na vôli odstrániť prekážky obchodu v tejto oblasti, ako aj a najmä na snahe vyhnúť sa obchádzaniu zákazu takejto reklamy vo vytlačených publikáciách elektronicky, alebo dokonca zabrániť vzniku narušenia hospodárskej súťaže.

74.      Nakoniec, pokiaľ ide o všeobecný zákaz rozhlasovej reklamy tabakových výrobkov, ktorý je stanovený v článku 4 ods. 1 napadnutej smernice, tento zákaz sa úplne zhoduje so zákazom stanoveným v článku 13 smernice TVBH.(41) Rovnako ako televízne programy majú rozhlasové programy prirodzene cezhraničný účinok z dôvodu rozsiahleho pokrytia pozemských frekvencií a zvyšujúceho sa využívania satelitu, káblového prenosu a internetovej siete.

75.      Vedľa týchto úvah, ktoré sú osobité pre každý typ reklamného prostriedku, ktorý je uvedený v článkoch 3 a 4 napadnutej smernice, Parlament, Rada a Komisia tvrdia, že táto smernica rovnako nadväzuje na už citovaný rozsudok Nemecko/Parlament a Rada vzhľadom na to, že členské štáty už nemôžu voľne stanoviť prísnejšie požiadavky, než sú požiadavky, ktoré sú tu stanovené na účely zabezpečenia ochrany verejného zdravia v oblasti reklamy a sponzorstva tabakových výrobkov, a že členské štáty na základe článku 8 uvedenej smernice už nesmú zakázať alebo obmedziť voľný pohyb výrobkov alebo služieb, ktoré sú v súlade s touto smernicou, takže z tohto dôvodu je tiež cieľom tej istej smernice skutočne odstrániť prekážky obchodu a zlepšiť tak podmienky vytvárania a fungovania vnútorného trhu v súlade s cieľom stanoveným pre akt prijatý na základe článku 95 ES.

76.      Parlament, Rada a Komisia sú ďalej toho názoru, že vzhľadom na to, že sú podmienky použitia tohto článku 95 ES ako právneho základu napadnutej smernice splnené, nemôže tu ísť o porušenie článku 152 ods. 4 písm. c) ES, aj keď táto smernica čiastočne vychádza z cieľa ochrany verejného zdravia.

77.      Španielske kráľovstvo, Francúzska republika a Fínska republika v tom istom zmysle zdôrazňujú význam a neustály nárast cezhraničného obchodu, pokiaľ ide o vytlačené publikácie, internet a rozhlasové vysielanie, ako aj pravdepodobný výskyt alebo nárast prekážok takéhoto obchodu z dôvodu rozdielov medzi vnútroštátnymi právnymi predpismi v oblasti reklamy a sponzorstva tabakových výrobkov. Rovnako ako Parlament a Komisia aj Fínska republika sa odvoláva na nedávnu judikatúru Súdneho dvora o podmienkach použitia článku 95 ES a zastáva názor, že pre prijatie záveru, že voľba tohto článku ako právneho základu napadnutej smernice je dôvodná, stačí konštatovať, že táto smernica skutočne prispieva k odstráneniu takýchto prekážok bez toho, aby bolo potrebné overiť, či je okrem iného jej cieľom zabrániť značnému narušeniu hospodárskej súťaže.

2.      Posúdenie

78.      Voľba článku 100a Zmluvy, potom článku 95 ES ako právneho základu smernice, je predmetom rozsiahlej judikatúry. V priebehu vývoja tejto judikatúry Súdny dvor upresnil podmienky, ktoré sa musia pre použitie takéhoto článku splniť. Pred vyvodením dôsledkov, ktoré je potrebné uznať, pokiaľ ide o voľbu článku 95 ES ako právneho základu napadnutej smernice v oblastiach, na ktoré sa vzťahujú články 3 a 4 tejto smernice, sa zmienim o tomto vývoji judikatúry.

a)      Judikatúra Súdneho dvora o voľbe článku 100a Zmluvy ako právneho základu smernice

79.      Ako už bolo uvedené, článok 100a ods. 1 Zmluvy dáva Rade právomoc prijať podľa vymedzeného postupu na účely uskutočnenia cieľov uvedených v článku 7a Zmluvy, „opatrenia na aproximáciu ustanovení zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré smerujú k vytváraniu a fungovaniu vnútorného trhu“. Toto posledné uvedené je definované v článku 14 ods. 2 ES tak, že zahŕňa „oblasť bez vnútorných hraníc, v ktorej je zaručený voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu v súlade s ustanoveniami… zmluvy“, čo podľa článku 3 ods. 1 písm. c) ES predpokladá „zrušenie prekážok pre voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu medzi členskými štátmi“.

80.      Nad rámec znenia týchto ustanovení Súdny dvor v rozsudku z 11. júna 1991, Komisia/Rada, nazývanom „Dioxyd titánu“(42) pripustil, že vytváranie a fungovanie vnútorného trhu nezahŕňa len odstránenie prekážok obchodu, ale tiež odstránenie niektorých narušení hospodárskej súťaže v rámci Spoločenstva.(43)

81.      Ak v už citovanom rozsudku Nemecko/Parlament a Rada (prijatým niekoľko rokov po už citovanom rozsudku Dioxyd titánu) Súdny dvor skúmal smernicu 98/43 z hľadiska každého z týchto dvoch cieľov, ktoré oba prispievajú k uskutočneniu vnútorného trhu, nemožno z toho vyvodiť, ako to navrhuje žalobkyňa,(44) že použitie článku 95 ES ako právneho základu akejkoľvek smernice je odôvodnené len v vtedy, ak táto smernica skutočne naplňuje oba tieto ciele zároveň, a nie len jeden z nich, takže v prípade, ak smernica neprispieva buď k odstráneniu prekážok obchodu, alebo k odstráneniu narušenia hospodárskej súťaže, nemôže zákonodarca Spoločenstva oprávnene použiť takýto právny základ pre prijatie tejto smernice.

82.      Podľa môjho názoru Súdny dvor tým, že pristúpil k tomuto dvojakému preskúmaniu, len overil, že použitie článku 100a Zmluvy pre prijatie predmetnej smernice nebolo možné odôvodniť z hľadiska niektorého z cieľov, na ktorých spočíva uskutočnenie vnútorného trhu.(45) Iba po tomto vyčerpávajúcom preskúmaní mohol Súdny dvor zrušiť celú smernicu 98/43 len z toho dôvodu, že voľba uvedeného článku 100a ako právneho základu tejto smernice bola nesprávna.

83.      Judikatúra prijatá po už citovanom rozsudku Nemecko/Parlament a Rada ma v tomto zmysle utvrdzuje.

84.      Ako totiž Parlament, Komisia a Fínska republika správne zdôraznili v už v citovanom rozsudku BAT, Súdny dvor upresnil, „že z bodov 83, 84 a 95 [už citovaného] rozsudku [Nemecko/Parlament a Rada] vyplýva, že opatrenia uvedené [v článku 100a ods. 1 Zmluvy] sú určené na zlepšenie podmienok vytvárania a fungovania vnútorného trhu a musia skutočne sledovať tento cieľ, a prispievať k odstráneniu prekážok voľného pohybu tovaru alebo voľného pohybu služieb alebo ďalej k odstráneniu narušenia hospodárskej súťaže“.(46)

85.      Z tejto formulácie je zjavné, že charakter podmienok, ktoré tvoria rámec použitia článku 95 ES nie je kumulatívny. Nie je teda dôležité, že smernica majúca tento článok ako právny základ prispieva len k odstráneniu prekážok voľného pohybu tovaru, a nie k odstráneniu narušenia hospodárskej súťaže alebo naopak tomuto poslednému cieľu, a nie prvému, alebo ďalej k obom týmto cieľom zároveň. Dôležité je, aby sledovaním niektorých z cieľov mala dotknutá smernica skutočne za cieľ zlepšenie podmienok vytvárania a fungovania vnútorného trhu.

86.      Okrem toho Súdny dvor sa v už citovanom rozsudku BAT obmedzil na skúmanie smernice 2001/37 (v oblasti výroby, prezentácie a predaja tabakových výrobkov) z hľadiska cieľa spočívajúceho v odstránení prekážok voľného pohybu týchto výrobkov. Keďže táto smernica skutočne takýto cieľ sledovala, takže touto jedinou okolnosťou prispievala k zlepšeniu podmienok fungovania vnútorného trhu, Súdny dvor na základe toho dospel k záveru, že uvedená smernica sa mohla prijať na základe článku 95 ES.(47)

87.      Striktne zhodne Súdny dvor uvažoval v už citovaných rozsudkoch Arnold André a Swedish Match(48), pokiaľ ide o tú istú smernicu, a ďalej v rozsudku z 12. júla 2005, Alliance for Natural Health a i.(49), pokiaľ ide o smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2002/46/ES z 10. júna 2002 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa potravinových doplnkov(50).

88.      Z tohto celkového vývoja judikatúry vyplýva, že aby sa smernica považovala za smernicu, ktorej cieľom je vytváranie a fungovanie vnútorného trhu v zmysle článku 95 ods. 1 ES, stačí, aby skutočne prispievala k odstráneniu prekážok základných slobôd zaručených Zmluvou alebo k odstráneniu narušenia hospodárskej súťaže. V prípade, ak smernica skutočne prispieva k odstráneniu prekážok obchodu, nie je na to, aby zodpovedala účelu uvedenému článku 95 ES, dôležité, že nemá dopad na podmienky hospodárskej súťaže.

89.      Okrem toho, pokiaľ ide konkrétne o cieľ spočívajúci v odstránení obmedzenia obchodu, podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora „samotné konštatovanie rozdielov medzi vnútroštátnymi právnymi úpravami nepostačuje na odôvodnenie odkazu na článok 95 ES…, inak je to v prípade rozdielov medzi ustanoveniami zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré by mohli byť prekážkou pri uplatňovaní základných slobôd a mohli by súčasne mať priamy vplyv na fungovanie vnútorného trhu“.(51) Súdny dvor rovnako opakovane dodal, že „odkaz na článok 95 ES ako právny základ je možný vzhľadom na predchádzanie budúcim prekážkam v obchodovaní vyplývajúcim z odlišného vývoja vnútroštátnych právnych úprav, výskyt takýchto prekážok musí byť pravdepodobný a cieľom predmetného opatrenia musí byť ich zamedzenie“.(52)

90.      Na určenie, či sú podmienky použitia článku 95 ES z hľadiska cieľa spočívajúceho v odstránení obmedzení obchodu splnené, je najskôr dôležité overiť, že pri prijatí dotknutého opatrenia existovali rozdiely medzi právnymi úpravami členských štátov alebo prinajmenšom sa tieto právne úpravy vyvíjali odlišným spôsobom. Následne je potrebné sa uistiť, že takéto okolnosti mohli byť prekážkou pri uplatňovaní základných slobôd zaručených Zmluvou alebo mohli pravdepodobne takýto účinok vyvolať. Nakoniec je potrebné preskúmať, či cieľom predmetného opatrenia je skutočne priamo alebo dokonca aj nepriamo(53) odstrániť alebo predchádzať takýmto (existujúcim alebo pravdepodobným) prekážkam. Táto úvaha je veľmi podobná úvahe Súdneho dvora, pokiaľ ide o cieľ spočívajúci v odstránení narušenia hospodárskej súťaže, rovnako ako cieľ týkajúci sa odstránenia prekážok obchodu a uskutočnenia vnútorného trhu.(54)

91.      Podľa ustálenej judikatúry „ak sú tieto podmienky pre použitie článku 95 ES ako právneho základu splnené, normotvorcovi Spoločenstva nemožno zabrániť v tom, aby sa opieral o tento právny základ vzhľadom na to, že ochrana ľudského zdravia je rozhodujúcim činiteľom pri rozhodovaní“.(55)

92.      Pripomínam totiž, že v už citovanom rozsudku Nemecko/Parlament a Rada Súdny dvor zdôraznil, že „článok 129 ods. 4 prvá zarážka Zmluvy vylučuje akékoľvek zosúlaďovanie zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov zameraných na ochranu a zlepšenie ľudského zdravia, toto ustanovenie však neznamená, že opatrenia na zosúlaďovanie prijaté na základe iných ustanovení Zmluvy nemôžu mať dopad na ochranu ľudského zdravia“.(56) Súdny dvor dodal, že „naopak, článok 129 ods. 1 tretí pododsek Zmluvy stanovuje, že požiadavky v oblasti ochrany zdravia sú zložkou ostatných politík Spoločenstva a článok 100a ods. 3 Zmluvy výslovne požaduje, aby bola pri uskutočňovaní harmonizácie zaručená vysoká úroveň ochrany zdravia ľudí“.(57)

93.      Vo svetle celej tejto judikatúry je teraz potrebné overiť, či sú podmienky použitia článku 95 ES ako právneho základu napadnutej smernice splnené.

b)      Vhodnosť voľby článku 95 ES ako právneho základu napadnutej smernice v oblastiach, na ktoré sa vzťahujú jej články 3 a 4

94.      Podľa môjho názoru nie sú žalobné dôvody, ktoré sú založené na nesprávnosti voľby článku 95 ES ako právneho základu napadnutej smernice v oblastiach, na ktoré sa vzťahujú jej články 3 a 4, dôvodné.

95.      Moja analýza v tomto zmysle bude sledovať úvahu, obvykle sledovanú Súdnym dvorom, pokiaľ ide o cieľ spočívajúci v odstránení narušenia hospodárskej súťaže alebo cieľ týkajúci sa odstránenia prekážok obchodu.(58) Najskôr sa budem venovať existencii (v čase prijatia napadnutej smernice) údajných rozdielov medzi právnymi úpravami členských štátov v oblastiach, na ktoré sa vzťahujú články 3 a 4 tejto smernice, následne účinkom týchto predpokladaných rozdielov na vytváranie a fungovanie vnútorného trhu a nakoniec cieľu týchto článkov 3 a 4, potom z toho vyvodím nevyhnutné dôsledky, pokiaľ ide o vhodnosť voľby článku 95 ES ako právneho základu napadnutej smernice (v oblastiach, na ktoré sa vzťahujú uvedené články 3 a 4).

i)      Existencia údajných rozdielov medzi vnútroštátnymi právnymi úpravami v oblastiach, na ktoré sa vzťahujú články 3 a 4 napadnutej smernice

96.      Pripomínam, že v už citovanom rozsudku Nemecko/Parlament a Rada Súdny dvor konštatoval, že v čase prijatia smernice 98/43 existovali rozdiely medzi vnútroštátnymi právnymi úpravami v oblasti reklamy tabakových výrobkov,(59) ako aj „vývoj [týchto vnútroštátnych právnych úprav] smerujúcich k stále väčším obmedzeniam…, čo zodpovedá presvedčeniu, že táto reklama vedie k značnému nárastu spotreby tabaku“.(60)

97.      Je nesporné, že to tak bolo aj v čase prijatia napadnutej smernice, nielen v prípade reklamy tabakových výrobkov, ale tiež v prípade sponzorstva tabakových výrobkov. To jasne vyplýva z preskúmania vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré Komisia detailne a presne vykonala a ktoré opätovne opísala v bode 4 dôvodovej správy k návrhu smernice, ktorý predložila 20. júna 2001.(61) To okrem iného zdôrazňujú odôvodnenia č. 1 a 3 napadnutej smernice.(62)

98.      Platilo to o to viac, že smernica bola prijatá presne rok pred rozšírením Európskej únie o desať nových členských štátov. Blízkosť tejto vyhliadky len zvyšovala nebezpečenstvo rozdielov medzi vnútroštátnymi právnymi úpravami v dotknutej oblasti v krátkodobom alebo strednodobom horizonte.(63)

99.      Toto konštatovanie nemožno spochybniť skutočnosťou, že ako uvádza bod 5 dôvodovej správy návrhu smernice a odôvodnenie č. 8 uvedenej smernice, pri prijímaní tejto smernice prebiehali na pôde Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) rokovania na účely vypracovania návrhu Rámcového dohovoru o kontrole tabaku (ďalej len „dohovor WHO“).

100. Je totiž pravda, že cieľom tohto návrhu dohovoru WHO bolo zníženie spotreby tabakových výrobkov stanovením najmä úplného zákazu reklamy, propagácie a sponzorstva takýchto výrobkov, ktorý mohol aproximovať vnútroštátne právne úpravy v tejto oblasti, to však nemení nič na tom, že tieto rokovania prebiehali ešte v čase prijatia napadnutej smernice (26. mája 2003) a že aj keď rokovania veľmi krátko potom (už nasledujúci mesiac) viedli k prijatiu dohovoru WHO, ten nadobudol účinnosť až 27. februára 2005 a ešte dodnes nezaväzuje všetky členské štáty Európskeho spoločenstva.(64)

101. Okrem toho, aj keď článok 13 uvedeného dohovoru, ktorý sa týka reklamy, propagácie a sponzorstva tabakových výrobkov, môže skutočne obmedziť rozdiely vo vnútroštátnych právnych úpravách v tejto oblasti, jeho cieľom nie je zrušiť ich úplne a okamžite a rovnako nevylučuje nebezpečenstvo rozdielneho vývoja. Podľa uvedeného článku 13 ods. 2 majú totiž zmluvné strany na výber zaviesť v lehote piatich mesiacov po nadobudnutí účinnosti dohovoru WHO (to znamená do 27. februára 2010) buď úplný zákaz týchto jednotlivých obchodných operácií (vrátane operácií majúcich cezhraničný charakter), alebo len niektoré reštrikcie alebo obmedzenia v tejto oblasti.

102. Z toho vyplýva, že v čase prijatia napadnutej smernice pretrvávali značné rozdiely medzi vnútroštátnymi právnymi úpravami v oblasti reklamy a sponzorstva tabakových výrobkov (najmä v oblastiach, na ktoré sa vzťahujú články 3 a 4 uvedenej smernice) a že tieto rozdiely neboli zďaleka odstránené.

103. Po pripomenutí týchto okolností je teraz potrebné určiť účinky takýchto rozdielov na vytváranie a fungovanie vnútorného trhu.

ii)    Účinky existujúcich a budúcich rozdielov v oblastiach, na ktoré sa vzťahujú články 3 a 4 napadnutej smernice, na vytváranie a fungovanie vnútorného trhu

104. Na rozdiel od žalobkyne som toho názoru, že rozdiely medzi vnútroštátnymi právnymi úpravami členských štátov v čase prijatia napadnutej smernice, ako aj rozdielny vývoj uvedených právnych úprav v oblastiach, na ktoré sa vzťahujú články 3 a 4 uvedenej smernice, neboli bez dopadu na vytváranie a fungovanie vnútorného trhu, keďže podľa môjho názoru takéto (existujúce a budúce) rozdiely mohli byť prekážkou voľného pohybu tovaru a slobodného poskytovania služieb alebo pravdepodobnou hrozbou vzniku nových prekážok tohto obchodu.

105. Najskôr je totiž nutné konštatovať, ako sa zdôrazňuje v odôvodnení č. 6 napadnutej smernice, že služby informačnej spoločnosti, ako aj rozhlasové programy (ktoré je okrem toho možné simultánne prenášať na internete) majú silne cezhraničný rozmer.(65)

106. Tlačové prostriedky sa z fenoménu internacionalizácie médií nevymykajú. Zo správy vypracovanej Komisiou v roku 1997 totiž vyplýva, pokiaľ ide o trh s tlačou, že pohyb novín, časopisov a magazínov medzi členskými štátmi je skutočnosťou, ktorá zďaleka nie je zanedbateľná.(66) To je osobitne prípad krajín, ktoré zdieľajú taký spoločný jazyk, akým je francúzština (Belgicko, Francúzsko, Luxembursko), angličtina (Írsko, Spojené kráľovstvo) alebo nemčina (Nemecko, Rakúsko, región Bolzano v Taliansku). Okrem toho sa zdá, že dovoz tlačových prostriedkov pochádzajúcich z iných členských štátov je veľmi rozšírený v Belgicku, Holandsku, Dánsku, Fínsku, Švédsku. Nakoniec, niektoré publikácie majú už dlhú dobu významnú čitateľskú obec za štátnymi hranicami, a sú teda trvalo vyvážané do iných členských štátov, než do štátov, z ktorých pochádzajú.(67) K tomuto tradičnému obchodu tlačových prostriedkov v papierovej podobe je potrebné pripojiť všetky neustále sa vyvíjajúce tlačové prostriedky, ktoré teraz existujú vďaka internetu, kde je prístupných už mnoho publikácií.

107. Z toho vyplýva, na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, že trh mediálnych prostriedkov, akým je rozhlasový trh, je trhom, na ktorom je obchod medzi členskými štátmi pomerne dôležitý a ktorý smeruje k tomu, aby sa ešte viac rozvíjal najmä z dôvodu prepojenia dotknutých médií s internetom, ktorý predstavuje cezhraničné médium par excellence.

108. Trh s tabakovými výrobkami, ako zdôraznil Súdny dvor, je však rovnako trhom, na ktorom je obchod medzi členskými štátmi pomerne dôležitý.(68) Okrem toho sa všeobecne uznáva, že reklama, ako aj v určitej miere sponzorstvo, značne prispievajú k nárastu spotreby týchto výrobkov tým, že podnecujú osobitne mladých ľudí, aby „prikročili k činu“, a vystavili sa tak nebezpečenstvu závislosti na uvedených výrobkoch.(69)

109. Za týchto podmienok má tabakový priemysel záujem rozvíjať marketingové stratégie na medzinárodnej úrovni, aby propagoval svoje výrobky najmä na trhu Spoločenstva, na čo používa širokú škálu reklamných alebo sponzorských prostriedkov, ktorých výhoda spočíva v možnosti takého cezhraničného pokrytia, aké majú okrem iného písomná tlač, rozhlas a internet.

110. Z toho vyvodzujem, že v dôsledku existujúcich rozdielov medzi vnútroštátnymi právnymi úpravami v čase prijatia napadnutej smernice v oblasti reklamy a sponzorstva tabakových výrobkov, najmä v oblasti tlače, rozhlasu alebo služieb informačnej spoločnosti, skutočne došlo k narušeniu voľného pohybu tovaru, ako aj slobodného poskytovania služieb.(70)

111. Okrem toho je v každom prípade nutné uznať, že vzhľadom na vývoj uvedených právnych úprav smerujúcich k stále väčším obmedzeniam (ktorý môže po nadobudnutí účinnosti dohovoru WHO len zosilnieť) bolo veľmi pravdepodobné, že sa takéto prekážky objavia a vyvinú.(71)

112. Pokiaľ ide o tlačové prostriedky, je totiž dôležité prihliadnuť na to, že k príslušnému dátumu už niekoľko členských štátov zakazovalo reklamu tabakových výrobkov na takýchto prostriedkoch (vrátane tých, ktoré pochádzajú z iných členských štátov) alebo sa ich chystali zakázať.(72) Okrem toho, nedávne legislatívne reformy potvrdzujú, že sa v tomto zmysle črtala silná, nijako nepopieraná, tendencia. Nová španielska právna úprava, ktorá významným spôsobom posilňuje obmedzenia, ktoré boli do tej doby stanovené v oblasti reklamy uvedených výrobkov, to jasne dokazuje.(73)

113. Takéto vnútroštátne pravidlá, ktoré stanovujú určité podmienky, ktoré musia spĺňať tlačové prostriedky, aby sa mohli uvádzať na trh, majú priamy dopad na samotný obsah týchto výrobkov.

114. Cieľom týchto pravidiel je totiž vylúčiť vkladanie reklamných inzerátov do takých prostriedkov ako sú noviny, časopisy alebo magazíny, ktorých by boli neoddeliteľnou súčasťou. Uvedené pravidlá teda nútia podniky pôsobiace v oblasti tlače, usadené v iných členských štátoch, ktoré nepodliehajú takýmto pravidlám, v dôsledku toho zmeniť obsah publikácií, ktoré nevyhovujú týmto podmienkam.

115. Z toho vyplýva, že sa v súlade s rozsudkom z 26. júna 1997, Familiapress(74), prikláňam skôr k názoru, že hoci sa opatrenia na zákaz alebo obmedzenia reklamy tabakových výrobkov vzťahujú na spôsob podpory predaja tovaru, neobmedzujú sa na reguláciu samotného spôsobu predaja v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudku Keck a Mithouard(75), takže ich nemožno vyňať zo zákazu stanoveného v článku 28 ES opatrení s rovnocenným účinkom ako množstevné obmedzenia dovozu.(76)

116. Aj v prípade, ak by sa zákaz alebo obmedzenie reklamy tabakových výrobkov prostredníctvom tlače považovali za také, ktoré sa týkajú len spôsobov predaja týchto výrobkov (ktoré je potrebné odlišovať od tlačových prostriedkov), v každom prípade to nič nemení na tom, že aj z tohto hľadiska takéto opatrenia značne obmedzujú prístup na trh tabakových výrobkov, ktoré sú dovážané z iných členských štátov, a zasahujú do obchodovania s uvedenými výrobkami viac ako do obchodovania s vnútroštátnymi výrobkami.

117. Ako totiž zdôraznil generálny advokát Jacobs vo svojich návrhoch vo veci Gourmet International Products(77), reklama zohráva dôležitú úlohu v rámci uvedenia nového výrobku alebo pri vstupe na nový trh. V skutočnosti je okrem rozvoja spotreby niektorých výrobkov rozšírením klientely cieľom inzerentov predovšetkým presvedčiť tých, ktorí takýto výrobok spotrebúvajú, zmeniť značku, pričom vychádzajú zo skutočnosti, že v prípade, ak chýba reklama, je málo pravdepodobné, že dotknuté osoby sa vzdajú svojich spotrebiteľských zvykov.

118. Táto analýza, rozvinutá v súvislosti so švédskou právnou úpravou, ktorá zakazuje vkladať reklamné inzeráty na alkoholické nápoje najmä do periodických publikácií určených spotrebiteľom, je použiteľná na vnútroštátne opatrenia na zákaz alebo obmedzenie reklamy tabakových výrobkov v článkoch takej tlače, ako sú noviny, časopisy a magazíny, ktoré sú tiež adresované spotrebiteľom. To platí o to viac, že spotrebiteľské zvyky sa ukazujú byť osobitne odolné, pokiaľ ide o tabakové výrobky, pretože spotrebitelia zostávajú verní výrobku určitej značky (najčastejšie jedinému výrobku), ktorý si vybrali na začiatku a ktorý sa pre nich stal dôverne známy.

119. Z toho vyplýva, ako rozhodol Súdny dvor v už citovanom rozsudku Gourmet International Products, pričom vychádzal z logiky judikatúry vyplývajúcej z už citovaného rozsudku Keck a Mithouard, že takéto opatrenia, ktoré zasahujú do obchodovania s tabakovými výrobkami pochádzajúcimi z iných členských štátov viac ako do obchodovania s vnútroštátnymi výrobkami, predstavujú prekážku voľného pohybu tovaru, ktorú zakazuje článok 28 ES.(78)

120. Z toho vyvodzujem, že rovnako ako vnútroštátne pravidlá týkajúce sa výroby, prezentácie a predaja tabakových výrobkov,(79) môžu pravidlá týkajúce sa reklamy – prostredníctvom tlače – tých istých výrobkov svojou povahou v prípade neexistencie harmonizácie na úrovni Spoločenstva predstavovať prekážky voľného pohybu tovaru.

121. K tomuto dopadu na voľný pohyb tlačových prostriedkov alebo tabakových výrobkov je potrebné pripojiť dopad na slobodu poskytovania reklamných služieb.

122. Právna úprava členského štátu, ktorá zakazuje alebo obmedzuje vkladanie reklamných inzerátov na taký tovar, akým sú tabakové výrobky, do tlače, totiž obmedzuje možnosť podnikov pôsobiacich v oblasti tlače usadených v tomto štáte ponúkať inzerentom, ktorí sú usadení v iných členských štátoch, reklamné plochy v ich publikáciách.(80) Dodávam, že takouto právnou úpravou je osobitným spôsobom zasiahnutá cezhraničná ponuka reklamných priestorov vzhľadom na medzinárodnú povahu trhu s reklamou tabakových výrobkov.(81)

123. Vzhľadom na všetky tieto úvahy týkajúce sa tlačových prostriedkov zastávam názor, že účinkom rozdielov existujúcich v čase prijatia napadnutej smernice medzi vnútroštátnymi právnymi úpravami v oblasti reklamy – prostredníctvom tlače – tabakových výrobkov (ktorých cieľom je väčšinou obmedziť alebo zakázať takúto reklamu) bolo nevyhnutne narušenie nielen voľného pohybu tovaru, ale aj slobodného poskytovania služieb. Okrem toho, s ohľadom na vývoj týchto vnútroštátnych právnych úprav smerujúcich k stále väčším obmedzeniam, bolo veľmi pravdepodobné, že sa takéto prekážky zintenzívnia a rozšíria do nových členských štátov.

124. Podľa môjho názoru je nutný porovnateľný záver, pokiaľ ide o reklamu tabakových výrobkov v rozhlase a v službách informačnej spoločnosti.

125. Ako už bolo uvedené, v čase prijatia napadnutej smernice totiž mnohé členské štáty prijali alebo sa chystali prijať v tejto oblasti právne predpisy, a to buď pokiaľ ide o rozhlas (v nadväznosti na smernicu TVBH, ktorá, pripomínam, zakazuje akúkoľvek formu televíznej reklamy tabakových výrobkov), alebo služby informačnej spoločnosti (v nadväznosti na smernicu o elektronickom obchode(82)). Tieto vnútroštátne právne úpravy rovnako odrážajú rastúce povedomie verejnosti o škodlivosti spotreby tabakových výrobkov pre zdravie, pretože ich cieľom je zakázať alebo obmedziť reklamu takýchto výrobkov.

126. Takéto opatrenia však ovplyvňujú cezhraničnú ponuku reklamných priestorov rozhlasových subjektov alebo poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti, ktorí sú usadení v členskom štáte (v ktorom sú uvedené pravidlá účinné), pre inzerentov reklamy usadených v inom členskom štáte (v ktorom takéto pravidlá neexistujú).

127. Okrem toho a zároveň môžu tieto opatrenia zákazu alebo obmedzenia reklamy tabakových výrobkov vytvárať prekážku vysielania rozhlasových programov a elektronických oznámení (spadajúcich do oblasti služieb informačnej spoločnosti) medzi členskými štátmi v prípade, ak uvedené programy alebo oznámenia obsahujú reklamné inzeráty na uvedené výrobky.

128. Z toho vyplýva, že takéto vnútroštátne právne úpravy, ktoré existovali už v čase prijatia napadnutej smernice alebo sa mali pravdepodobne čoskoro prijať, predstavovali skutočné alebo potenciálne prekážky slobodného poskytovania služieb.

129. To isté platilo, pokiaľ ide o sponzorstvo rozhlasových programov zo strany subjektov trhu s tabakom. Táto činnosť sa nevymykala reštriktívnemu vývoju vnútroštátnych právnych predpisov z hľadiska spôsobov propagácie takýchto výrobkov. Rozdiely medzi vnútroštátnymi právnymi predpismi v tejto oblasti sa vyskytovali už v čase prijatia napadnutej smernice alebo sa pravdepodobne mohli čoskoro vyskytnúť.

130. Takéto rozdiely však môžu spôsobiť obmedzenie slobodného poskytovania služieb, najmä zbavením rozhlasových spoločností usadených v členskom štáte (v ktorom je zakazujúce opatrenie účinné) možnosti, aby ako príjemcovia služieb boli sponzorované podniky zaoberajúce sa výrobou alebo obchodovaním s tabakovými výrobkami, ktoré sú usadené v inom členskom štáte (v ktorom takéto opatrenie neexistuje).

131. Všetky tieto prekážky slobodného poskytovania služieb v oblasti rozhlasu a služieb informačnej spoločnosti, ako aj prekážky voľného pohybu tovaru a slobodného poskytovania služieb v oblasti tlače mohli v plnom rozsahu odôvodniť zásah normotvorcu Spoločenstva na základe článku 95 ES na účely ukončenia rozdielneho vývoja vnútroštátnych právnych úprav v tejto oblasti, ktorý významne prispieval k rozdeleniu vnútorného trhu.

132. Za týchto podmienok nie je dôležité, či rozdiely medzi týmito (existujúcimi alebo budúcimi) právnymi úpravami mohli rovnako spôsobiť narušenie hospodárskej súťaže v rámci Spoločenstva.

133. Naopak, na účely uistenia sa, že podmienky použitia článku 95 ES ako právneho základu napadnutej smernice v oblastiach, na ktoré sa vzťahujú jej články 3 a 4, sú splnené, je nakoniec dôležité overiť, či tieto články 3 a 4 majú skutočne za cieľ odstránenie alebo predchádzanie takýmto prekážkam.

iii) Cieľ článkov 3 a 4 napadnutej smernice

134. Podľa môjho názoru majú články 3 a 4 napadnutej smernice, v spojení s článkom 8 tejto smernice, skutočne za cieľ (ako to stanovuje článok 1 tejto smernice)(83) na jednej strane odstrániť existujúce prekážky voľného pohybu tovaru a slobodného poskytovania služieb a na druhej strane predchádzať pravdepodobnému výskytu nových prekážok.

135. Určite si možno najskôr položiť otázku, ako môže zákaz niektorých foriem reklamy a sponzorstva tabakových výrobkov stanovený v týchto článkoch 3 a 4 prispievať k odstráneniu prekážok obchodu v tejto oblasti. Nevedie nakoniec zákaz normotvorcu Spoločenstva k zachovaniu takýchto prekážok skôr než k ich odstráneniu tým, že nahradí prekážky vyplývajúce z vnútroštátnych právnych úprav prekážkami vyplývajúcimi z uvedených článkov 3a 4?

136. Akokoľvek sa táto situácia môže zdať paradoxná, nič to nemení na tom, že články 3 a 4 napadnutej smernice z viacerých hľadísk skutočne prispievajú k odstráneniu prekážok obchodu, a to obchodu týkajúceho sa tovaru a zároveň obchodu týkajúceho sa služieb.

137. Najskôr, ako to už Súdny dvor pripustil v už citovanom rozsudku Nemecko/Parlament a Rada, zákaz reklamy tabakových výrobkov v časopisoch, magazínoch a novinách (ako je stanovený v článku 3 ods. 1 napadnutej smernice) má za cieľ zabezpečiť voľný pohyb týchto tlačových prostriedkov, rovnako ako smernica TVBH, ktorá (ako som už uviedol) zakazuje televíznu reklamu tabakových výrobkov s cieľom podporovať voľný prenos televíznych programov.(84)

138. Cieľom zavedenia tohto zakazujúceho opatrenia, ktoré sa má uplatňovať jednotne v rámci celého Spoločenstva, je zabrániť tomu, aby pohyb tlačových prostriedkov v rámci Spoločenstva nebol narušovaný podľa vlastného uváženia každého členského štátu v závislosti od určitej existujúcej alebo budúcej vnútroštátnej právnej úpravy v tejto oblasti.

139. Nad rámec záujmu, ktorý predstavuje uvedené opatrenie z hľadiska sprehľadnenia a stability právneho rámca, do ktorého spadá uvádzanie týchto tlačových prostriedkov na trh, čo môže prispievať len k zabezpečeniu ich voľného pohybu, je potrebné konkrétnejšie dodať, že článok 3 ods. 1 napadnutej smernice výslovne pripúšťa vkladanie reklamy tabakových výrobkov do niektorých publikácií, osobitne do tých, ktoré sú určené výlučne pre odborníkov v oblasti obchodu s tabakovými výrobkami.(85) Tento článok 3 ods. 1 teda vlastne stanovuje zásadu, podľa ktorej sa tento typ publikácií má voľne pohybovať v rámci Spoločenstva, aj keď tieto publikácie obsahujú reklamné oznamy týkajúce sa tabakových výrobkov.

140. Okrem toho pripomínam, že článok 8 napadnutej smernice, na rozdiel od zrušenej smernice, výslovne stanovuje, že „členské štáty nesmú zakázať alebo obmedziť voľný pohyb výrobkov…, ktoré sú v súlade s touto smernicou“.

141. To platí o to viac, že opäť na rozdiel od predchádzajúcej smernice,(86) napadnutá smernica neobsahuje nijakú ochrannú doložku, ktorá by ponechávala členským štátom možnosť, s výhradou dodržania Zmluvy, stanoviť prísnejšie požiadavky (ako sú požiadavky stanovené dotknutou smernicou), ktoré považujú za nevyhnutné na zabezpečenie ochrany ľudského zdravia v oblasti reklamy a sponzorstva tabakových výrobkov.

142. Článok 8 napadnutej smernice teda odporuje najmä tomu, aby členské štáty kládli prekážky pohybu publikácií v rámci Spoločenstva, ktoré sú určené výlučne odborníkom v oblasti obchodu s tabakovými výrobkami, len z toho dôvodu, že tieto publikácie obsahujú reklamné inzeráty tabakových výrobkov, pretože práve v tomto prípade sú tieto tlačové prostriedky úplne v súlade s článkom 3 ods. 1 uvedenej smernice.

143. Týmto článkom 8 normotvorca Spoločenstva zohľadnil závery vyplývajúce z už citovaného rozsudku Nemecko/Parlament a Rada. Pripomínam, že neexistencia doložky o voľnom pohybe, spojená s existenciou ochrannej doložky, mala nepochybne veľkú váhu pri rozhodnutí Súdneho dvora zrušiť smernicu 98/43.(87)

144. Význam, ktorý Súdny dvor vyhradil existencii doložky o voľnom pohybe, bol neskôr potvrdený v už citovanom rozsudku BAT v súvislosti so smernicou 2001/37 (týkajúcej sa, pripomínam, výroby, prezentácie a predaja tabakových výrobkov). V tomto rozsudku totiž Súdny dvor poukázal na to, že na rozdiel od zrušenej smernice obsahuje táto smernica ustanovenie zabezpečujúce voľný pohyb a vyvodil z toho záver, že toto ustanovenie „tým, že členským štátom zakazuje, aby z dôvodov týkajúcich sa aspektov, ktoré harmonizujú, bránili dovozu, predaju a spotrebe tabakových výrobkov, ktoré sú v súlade so smernicou [2001/37], jej dodáva jej plnú účinnosť z hľadiska jej cieľa zlepšovať podmienky fungovania vnútorného trhu“(88).

145. Podobný záver vyplýva aj pokiaľ ide o napadnutú smernicu. Článok 8 tejto smernice jej dodáva plnú účinnosť z hľadiska jej cieľa uvedeného v jej článku 1 ods. 2 spočívajúceho v zlepšovaní podmienok fungovania vnútorného trhu.(89)

146. Ako som práve uviedol, platí to aj v prípade voľného pohybu tovaru. Platí to aj v prípade slobodného poskytovania služieb, ktoré je tiež uvedené v tomto článku 8 a ktorého cieľ zároveň sledujú články 3 a 4 napadnutej smernice.

147. Najskôr je potrebné uviesť, že cieľom článku 3 ods. 1 prvého pododseku tejto smernice(90) je povoliť poskytovanie reklamných priestorov v publikáciách určených výlučne pre odborníkov v oblasti obchodu s tabakovými výrobkami podnikmi pôsobiacimi v oblasti tlače usadenými v členskom štáte inzerentom, ktorí sú usadení v inom členskom štáte. Cieľom tohto článku 3 ods. 1 prvého pododseku je tiež povoliť poskytovanie reklamných služieb, ktorými reklamné agentúry usadené v členskom štáte poskytujú inzerentom usadeným v inom členskom štáte služby vkladania reklamných inzerátov na tabakové výrobky do publikácií, ktoré sú vytlačené a publikované v tretích krajinách a ktoré nie sú v prvom rade určené pre trh Spoločenstva. Uvedený článok 3 ods. 1 prvý pododsek tým, že povoľuje takéto poskytovanie služieb, prispieva k odstráneniu existujúcich alebo pravdepodobných prekážok v oblasti reklamy tabakových výrobkov.

148. Okrem toho a predovšetkým je všeobecnejšie cieľom definície opatrenia spočívajúceho v zákaze dotknutých foriem reklamy a sponzorstva v článkoch 3 a 4 napadnutej smernice, ktorý sa má uplatňovať jednotne v rámci celého Spoločenstva, zabrániť tomu, aby slobodné poskytovanie služieb v sektore dotknutých médií nebolo narušované podľa vlastného uváženia každého členského štátu v závislosti od určitej existujúcej alebo budúcej vnútroštátnej právnej úpravy v tejto oblasti.

149. Tak je to osobitne v prípade vysielania rozhlasových programov a elektronických komunikácií medzi členskými štátmi, ktoré spadajú do oblasti služieb informačnej spoločnosti. Rovnako ako článok 13 smernice TVBH, ktorý zakazuje televíznu reklamu tabakových výrobkov s cieľom podporovať voľný prenos televíznych programov,(91) je cieľom článku 3 ods. 2 a článku 4 ods. 1 napadnutej smernice, ktoré zakazujú reklamu uvedených výrobkov v rozhlase a v službách informačnej spoločnosti, podporovať voľné šírenie vysielania rozhlasových programov a šírenie služieb informačnej spoločnosti.

150. Okrem toho a v každom prípade, ako to zdôraznili Parlament, Rada a Komisia, sa zákaz reklamy tabakových výrobkov v službách informačnej spoločnosti ukazuje ako nevyhnutný s ohľadom na fenomén konvergencie médií, aby sa zabránilo obchádzaniu zákazu takejto reklamy vo vytlačených publikáciách elektronicky.(92) Ako už bolo uvedené, tento zákaz má skutočne za cieľ odstrániť prekážky obchodu, najmä v oblasti voľného pohybu tovaru. Článok 3 ods. 2 napadnutej smernice teda v každom prípade prispieva k fungovaniu vnútorného trhu, takže použitie článku 95 ES pre prijatie uvedeného článku 3 ods. 2 je zjavne odôvodnené.(93)

151. Takýto príspevok k odstráneniu prekážok slobodného poskytovania služieb, aký poskytujú oba články 3 a 4 napadnutej smernice, je posilnený doložkou o voľnom pohybe, ktorá je uvedená v článku 8 tejto smernice. Uvedený článok 8 tým, že mu odporuje, aby členské štáty zakázali alebo obmedzili voľný pohyb služieb, rovnako ako voľný pohyb tovaru, ktoré sú v súlade s napadnutou smernicou, dodáva tejto smernici z hľadiska cieľa zlepšovania podmienok fungovania vnútorného trhu jej plnú účinnosť.

152. Podľa môjho názoru zo všetkých týchto úvah vyplýva, že podmienky použitia článku 95 ES ako právneho základu napadnutej smernice boli pre prijatie uvedených článkov 3 a 4 splnené bez toho, aby bolo nevyhnutné skúmať, či tieto články prispievajú aj k odstráneniu prípadného narušenia hospodárskej súťaže.

153. Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, tento záver nemožno spochybniť skutočnosťou, že, ako ukazujú odôvodnenia č. 3, 8 a 9 napadnutej smernice, ochrana verejného zdravia do veľkej miery ovplyvnila voľby normotvorcu Spoločenstva pri prijímaní uvedenej smernice, najmä pokiaľ ide o jej články 3 a 4. Opäť v tomto bode odkazujem na ustálenú judikatúru Súdneho dvora, ktorú som už uviedol.(94)

154. Podľa môjho názoru ten istý záver nemožno spochybniť ani tézou žalobkyne, podľa ktorej sa zákaz, ktorý je stanovený v článku 3 ods. 1 a článku 4 ods. 1 napadnutej smernice, vzťahuje hlavne na reklamné prostriedky miestneho alebo vnútroštátneho charakteru, ktoré sa nepohybujú medzi členskými štátmi.

155. Najskôr je potrebné uviesť, že nie som presvedčený, že výraz „vytlačené publikácie“ použitý v uvedenom článku 3, ako aj v článku 1 ods. 1 písm. a) tej istej smernice, sa musí vykladať tak extenzívne, ako tvrdí žalobkyňa, to znamená tak, že zahŕňa brožúry miestnych združení (ktoré majú športový, sociálny, kultúrny, politický a náboženský cieľ), programy podujatí alebo výstav (predovšetkým kultúrnych), plagáty, telefónne zoznamy a rôzne reklamné letáky a prospekty, a nie len noviny, časopisy a magazíny.

156. Je síce pravda, že tento výraz sám osebe môže vyvolať domnienku, že zákaz stanovený v článku 3 ods. 1 sa vzťahuje na akýkoľvek druh reklamy, ktorá šíri oznamy alebo informácie v papierovej podobe, to však nemení nič na tom, že takýto výraz je potrebné vykladať v nadväznosti na kontext, ktorého je súčasťou.

157. V tejto súvislosti je dôležité mať na pamäti, že napadnutá smernica bola prijatá v osobitnom kontexte, poznamenanom tým, že krátko predtým Súdny dvor zrušil celú predchádzajúcu smernicu, ktorá bola v tejto oblasti prijatá.

158. V už citovanom rozsudku Nemecko/Parlament a Rada, v ktorom bolo, pripomínam, v tomto zmysle rozhodnuté, Súdny dvor uviedol, že „článok 100a Zmluvy by mohol… v zásade umožniť prijatie smernice, ktorá by zakazovala reklamu tabakových výrobkov v časopisoch, magazínoch a novinách s cieľom zabezpečiť voľný pohyb týchto tlačových prostriedkov“,(95) a upresnil, že zákaz reklamy na niektorých reklamných prostriedkoch, okrem iného takých, ako sú plagáty, vôbec neprispieva k uľahčeniu obchodu v rámci vnútorného trhu. (96)

159. Za týchto podmienok by bolo prekvapujúce, ak by normotvorca Spoločenstva, zatiaľ čo jeho činnosť Súdny dvor spochybnil prostredníctvom zrušenia celej predchádzajúcej smernice, rozhodol nezohľadniť túto judikatúru pri prijímaní napadnutej smernice, a vystavil sa tak nebezpečenstvu, že jeho činnosť bude znovu spochybnená.

160. Podľa môjho názoru to platí o to viac, že dosah zákazu reklamy a sponzorstva tabakových výrobkov, ktorý bol stanovený v zrušenej smernici, bol značne obmedzený napadnutou smernicou, pokiaľ ide o viacero aspektov, práve s cieľom zohľadniť už citovaný rozsudok Nemecko/Parlament a Rada, ktorý je okrem toho uvedený v odôvodnení č. 16 tejto naposledy uvedenej smernice. Takmer všeobecný zákaz, ktorý je stanovený v predchádzajúcej smernici, nahradil zákaz, ktorý je obmedzený na niektoré taxatívne vymenované formy reklamy a sponzorstva uvedených výrobkov.

161. Z takého zákazu sú teda do budúcna vyňaté reklamné prostriedky uvedené v bode 99 uvedeného rozsudku, ako sú slnečníky, popolníky a iné predmety používané v hoteloch, reštauráciách a kaviarňach, ako aj reklamné oznamy v kine. Rovnako zákaz sponzorstva udalostí bol obmedzený na podujatia alebo činnosti, ktoré majú cezhraničný účinok (článok 5 ods. 1 napadnutej smernice). V nadväznosti na tieto ustanovenia bol zákaz bezplatnej distribúcie tabakových výrobkov obmedzený na samotný rámec tohto typu sponzorstva (článok 5 ods. 2 uvedenej smernice).

162. Tieto rôzne opatrenia, ktorých cieľom je obmedzenie zákazu reklamy a sponzorstva tabakových výrobkov, ako aj vloženie doložky o voľnom pohybe a s tým súvisiace odstránenie ochrannej doložky, jasne odrážajú snahu normotvorcu Spoločenstva vyhovieť požiadavkám, ktoré Súdny dvor formuloval v už citovanom rozsudku Nemecko/Parlament a Rada.

163. Nie je mi teda jasné, z akého dôvodu, s výnimkou prípadu, aby si protirečil a aby odporoval Súdnemu dvoru, by mal normotvorca Spoločenstva v úmysle priznať zákazu reklamy stanovenému v článku 3 ods. 1 napadnutej smernice tak extenzívny výklad, aký mu dáva žalobkyňa.

164. Odôvodnenie č. 4 tejto smernice ma v tomto zmysle utvrdzuje. Pripomínam, že toto odôvodnenie uvádza, že „obeh publikácií v rámci vnútorného trhu, ako sú časopisy, noviny a magazíny, podlieha vážnemu riziku vzniku prekážok pre voľný pohyb v dôsledku zákonov, iných právnych prepisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré zakazujú alebo upravujú reklamu tabakových výrobkov v týchto médiách“ a že „na zabezpečenie voľného obehu takýchto médií v rámci vnútorného trhu je potrebné obmedziť reklamu tabakových výrobkov, ktorú obsahujú, na také magazíny a periodiká, ktoré nie sú určené pre širokú verejnosť, ako sú publikácie určené výlučne pre odborníkov v oblasti obchodu s tabakovými výrobkami a na publikácie vytlačené a publikované v tretích krajinách, ktoré nie sú v prvom rade určené pre trh spoločenstva“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

165. Z tohto odôvodnenia, ktoré sa odráža v článku 3 ods. 1 napadnutej smernice, vyvodzujem, že uvedený článok sa výlučne uplatňuje na noviny, časopisy a magazíny (ktoré sú ako jediné uvedené v bode 98 už citovaného rozsudku Nemecko/Parlament a Rada), to znamená na periodické publikácie určené širokej verejnosti.

166. Okrem toho to stanovil návrh smernice. V nadväznosti na odôvodnenie č. 4, ktoré rovnako odkazovalo na také publikácie, ako sú časopisy, noviny a magazíny, sa článok 1 prvý odsek písm. a) a článok 3 uvedeného návrhu týkali výlučne reklamy „v novinách a ostatných publikáciách“, zatiaľ čo tento článok 3 bol už práve nazvaný „Reklama v tlačových prostriedkoch a služby informačnej spoločnosti“. Podľa môjho názoru zachovanie tohto názvu potvrdzuje výklad, podľa ktorého, na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, sa zákaz reklamy tabakových výrobkov „vo vytlačených publikáciách“, ktorý je stanovený v článku 3 ods. 1 napadnutej smernice, obmedzuje na noviny, časopisy a magazíny v súlade s tým, čo požadoval Súdny dvor v už citovanom rozsudku Nemecko/Parlament a Rada pre odôvodnenie použitia článku 100a Zmluvy.

167. Nakoniec, na rozdiel od toho, čo rovnako tvrdí žalobkyňa, nie je na použitie článku 95 ES ako právneho základu napadnutej smernice podľa môjho názoru dôležité, že zákaz uvedený v tomto článku 3 ods. 1 sa výlučne alebo v prevažnej miere neuplatní na cezhraničné situácie.

168. V rozsudku z 20. mája 2003, Österreichischer Rundfunk a i., Súdny dvor totiž rozhodol, pokiaľ ide o smernicu 95/46, že „použitie článku 100a Zmluvy ako právneho základu nepredpokladá skutočnú spojitosť s voľným pohybom medzi členskými štátmi vo všetkých situáciách, na ktoré sa vzťahuje právny akt založený na takomto základe“.(97) Na podporu tohto tvrdenia Súdny dvor pripomenul, že podľa ustálenej judikatúry „je na odôvodnenie použitia článku 100a Zmluvy ako právneho základu rozhodujúca skutočnosť, či právny akt vydaný na tomto základe má skutočne zlepšiť podmienky vytvárania a fungovania vnútorného trhu“.(98) Dodal, že „opačný výklad by mohol mať za následok, že hranice rozsahu pôsobnosti [dotknutej] smernice sa stanú osobitne neisté a náhodné, čo by bolo v rozpore s jej základným cieľom, ktorým je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, aby sa odstránili prekážky fungovania vnútorného trhu, ktoré vyplývajú práve z rozdielov medzi vnútroštátnymi právnymi predpismi“.(99)

169. Pokiaľ ide o tú istú smernicu 95/46, Súdny dvor potvrdil túto judikatúru v rozsudku zo 6. novembra 2003, Lindqvist(100).

170. Podľa môjho názoru to, čo platí pre túto smernicu, platí aj pre napadnutú smernicu.

171. Rovnako ako Parlament, Rada a Komisia(101) som toho názoru, že prípadné obmedzenie zákazu reklamy tabakových výrobkov prostredníctvom tlače len na publikácie, ktoré sú cezhranične šírené v rámci Spoločenstva, a nie na publikácie, o ktorých sa predpokladá, že sú čisto miestne alebo vnútroštátne, by mohlo mať za následok, že hranice rozsahu uplatnenia takéhoto zákazu sa stanú osobitne neisté a náhodné. Táto vyhliadka by bola v rozpore tak s požiadavkami právnej istoty, ako aj s cieľom sledovaným napadnutou smernicou, ktorým je, pripomínam, podľa článku 1, „aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov na reklamu tabakových výrobkov a ich propagáciu“, „na zabezpečenie voľného pohybu príslušných médií a súvisiacich služieb a na odstránenie prekážok pre fungovanie vnútorného trhu“.

172. Rovnaké úvahy sa ponúkajú, pokiaľ ide o rozhlasové programy. Okrem toho článok 13 smernice TVBH, ktorý stanovuje, pripomínam, že „všetky formy televíznej reklamy a televíznej ponuky cigariet a iných tabakových výrobkov sú zakázané“ sa má uplatniť bez ohľadu na (nadnárodné alebo čisto vnútroštátne) pokrytie dotknutým vysielaním.

173. Na základe toho som dospel k záveru, že napadnutá smernica bola v oblastiach, na ktoré sa vzťahujú jej články 3 a 4, správne prijatá na základe článku 95 ES. V dôsledku toho sa musia žalobné dôvody, ktoré sú založené na údajnej neprávnej voľbe takéhoto právneho základu, zamietnuť.

174. V nadväznosti na tieto úvahy je potrebné preskúmať, či žalobný dôvod založený na údajnom porušení povinnosti odôvodnenia, ktorý je stanovený v článku 253 ES, je dôvodný.

B –    O žalobnom dôvode založenom na údajnom porušení povinnosti odôvodnenia stanovenej v článku 253 ES

175. Žalobkyňa tvrdí, že články 3 a 4 napadnutej smernice nie sú dostatočne odôvodnené, takže sú v rozpore s článkom 253 ES.

176. Pokiaľ ide o zákaz stanovený v článku 3 ods. 2 tejto smernice týkajúci sa služieb informačnej spoločnosti a zákaz uvedený v článku 4 ods. 1 uvedenej smernice týkajúci sa rozhlasových programov, žalobkyňa tvrdí, že neuvádzajú ani existenciu skutočných prekážok obchodu, ani existenciu narušenia hospodárskej súťaže. Jednoduchý odkaz na existenciu rozdielov medzi vnútroštátnymi právnymi úpravami (odôvodnenie č. 1) alebo na cezhraničnú povahu týchto médií (odôvodnenie č. 6) nie je dostatočný na to, aby založil právomoc normotvorcu Spoločenstva, a neumožňuje Súdnemu dvoru, aby v tomto bode vykonával preskúmanie.

177. Pokiaľ ide o zákaz stanovený v článku 3 ods. 1 napadnutej smernice týkajúci sa tlače a iných vytlačených publikácií, žalobkyňa uvádza, že všeobecné pripomenutie takýchto rozdielov, ako aj tvrdenie, že sa už vyskytli určité prekážky obchodu v tejto oblasti (odôvodnenie č. 1), čo je podľa nej nepresné, nezodpovedá požiadavkám odôvodnenia, ktoré vyplývajú z bodu 84 už citovaného rozsudku Nemecko/Parlament a Rada.(102) Na jednej strane dodáva, že sa nijako neodkazuje na prípadnú existenciu značného narušenia hospodárskej súťaže, a na druhej strane, že rozšírenie predmetného zákazu na situácie, ktoré nemajú cezhraničný charakter, nie je predmetom žiadneho vysvetlenia, ktoré by ho mohlo odôvodniť.

178. Parlament, Rada a Komisia, ako aj ostatní vedľajší účastníci konania spochybňujú tento žalobný dôvod, pričom sa odvolávajú na judikatúru Súdneho dvora, pokiaľ ide o rozsah povinnosti odôvodnenia a pripomínajú, že nie je dôležité, že sa neodkazuje na prípadnú existenciu narušenia hospodárskej súťaže, keďže cieľom smernice je skutočné odstránenie prekážok obchodu.

179. Som tiež toho názoru, že tento žalobný dôvod nie je dôvodný.

180. Je totiž potrebné pripomenúť že podľa ustálenej judikatúry „musí odôvodnenie požadované v článku 253 ES jasným a jednoznačným spôsobom uvádzať úvahu orgánu Spoločenstva, ktorý je autorom predmetného aktu, tak, aby sa dotknuté osoby mohli oboznámiť s dôvodmi, ktoré viedli k prijatiu opatrenia, a aby Súdny dvor mohol uskutočniť preskúmanie, nie je však potrebné podrobne uviesť všetky právne alebo skutkové okolnosti“.(103)

181. Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že „dodržiavanie povinnosti odôvodnenia sa musí… posudzovať nielen vzhľadom na jeho slovné znenie, ale aj na jeho celkový kontext, ako aj vzhľadom na všetky právne predpisy v danej oblasti [takže], ak napadnutý akt jasne a v celom rozsahu uvádza podstatu cieľa sledovaného inštitúciou, bolo by neprimerané požadovať osobitné odôvodnenie pri každom technickom rozhodnutí, ktoré prijala“.(104)

182. Pokiaľ však ide o napadnutú smernicu, jej odôvodnenia č. 1, 2, 3 a 12 jasne ukazujú, že opatrenia zakazujúce reklamu, ktoré zavádza, majú za cieľ prostredníctvom aproximácie pravidiel uplatniteľných na niektoré formy reklamy a sponzorstva tabakových výrobkov, odstrániť prekážky voľného pohybu výrobkov alebo služieb (ktoré slúžia ako prostriedok pre takúto reklamu alebo takéto sponzorstvo), ktoré vyplývajú z existujúcich rozdielov medzi vnútroštátnymi právnymi úpravami v tejto oblasti (podnietených snahou zabrániť situáciám, keď mladí ľudia vplyvom propagácie začínajú fajčiť v mladom veku a stávajú sa závislými na tomto výrobku) a súčasne zabezpečiť vysokú úroveň ochrany verejného zdravia.

183. Hlavné dôvody pre prijatie takýchto opatrení sú následne upresnené pre každú z uvedených foriem reklamy a sponzorstva, a to najmä v článkoch 3 a 4 napadnutej smernice. To je prípad reklamy obsiahnutej v niektorých publikáciách (odôvodnenie č. 4), ako aj rozhlasovej reklamy a reklamy prenášanej službami informačnej spoločnosti, ktorých cezhraničný charakter a príťažlivosť pre mladých ľudí sú zdôraznené (odôvodnenie č. 6). To je rovnako prípad niektorých typov sponzorstva majúceho cezhraničné účinky, ako je sponzorstvo rozhlasových programov, ktorého zákaz sa chápe ako prostriedok zameraný na zabránenie najmä obchádzania obmedzení týkajúcich sa priamych foriem reklamy (odôvodnenie č. 5).

184. Podľa môjho názoru z týchto odôvodnení vyplýva podstata cieľa sledovaného Parlamentom a Komisiou, takže sú postačujúce na to, aby sa splnila povinnosť odôvodnenia stanovená v článku 253 ES.

185. Uvedené platí o to viac, že k návrhu smernice vypracovanému Komisiou, ktorý je súčasťou kontextu, v ktorom bola napadnutá smernica prijatá, je pripojená dôvodová správa, ktorá zahŕňa podstatné úvahy o skutkovom a právnom stave, ktoré boli rozhodujúce pre jej prijatie, osobitne, ako už bolo uvedené, z hľadiska porovnávacieho práva.

186. Okrem toho je potrebné pripomenúť, že v už citovanom rozsudku Nemecko/Parlament a Rada Súdny dvor pripustil, že „vzhľadom na vývoj jednotlivých vnútroštátnych právnych predpisov smerujúcich k stále väčším obmedzeniam v oblasti reklamy tabakových výrobkov, čo zodpovedá presvedčeniu, že táto reklama vedie k značnému nárastu spotreby tabaku, je pravdepodobné, že prekážky voľného pohybu tlačových prostriedkov v budúcnosti vzniknú“, a že v dôsledku toho „článok 100a Zmluvy by mohol… v zásade umožniť prijatie smernice, ktorá by zakazovala reklamu tabakových výrobkov v časopisoch, magazínoch a novinách, s cieľom zabezpečiť voľný pohyb týchto tlačových prostriedkov podľa vzoru smernice [TVBH]“.(105) Z týchto úvah v judikatúre, ktoré je potrebné zohľadniť ako súčasti kontextu, vyplýva, že podrobné odôvodnenie, pokiaľ ide o zákaz reklamy uvedených výrobkov vo vytlačených publikáciách (stanovený v článku 3 ods. 1 napadnutej smernice), tým skôr nie je nutné.

187. Z toho podľa môjho názoru vyplýva, že znenie a kontext tejto smernice na jednej strane umožňujú zúčastneným kruhom oboznámiť sa s dôvodmi zákazov, ktoré sú stanovené v článkoch 3 a 4 uvedenej smernice, a na druhej strane poskytujú Súdnemu dvoru všetky potrebné skutočnosti, aby mohol vykonávať svoje preskúmanie, pokiaľ ide o voľbu článku 95 ES ako právneho základu napadnutej smernice (v oblastiach, na ktoré sa vzťahujú uvedené články 3 a 4). Analýza, ktorú som práve vykonal, pokiaľ ide o žalobné dôvody založené na údajne neprávnej voľbe takéhoto právneho základu, to dokazuje.

188. Z toho vyvodzujem, že žalobný dôvod založený na údajnom porušení povinnosti odôvodnenia v oblastiach, na ktoré sa vzťahujú články 3 a 4 napadnutej smernice, sa musí rovnako zamietnuť.

C –    O žalobnom dôvode založenom na údajnom porušení pravidiel postupu spolurozhodovania stanovených v článku 251 ES pri prijímaní napadnutej smernice

189. Žalobkyňa tvrdí, že napadnutá smernica bola prijatá v rozpore s pravidlami stanovenými v článku 251 ES, ktoré upravujú postup spolurozhodovania. Podľa nej sa totiž Rada v súlade s postupom stanoveným v článku 251 ods. 2 druhom pododseku prvej zarážke ES neobmedzila na schválenie návrhu smernice v znení pozmenenom Parlamentom, ale v tomto návrhu vykonala podstatné zmeny, ku ktorým sa Parlament nevyjadril, zatiaľ čo na základe článku 251 ods. 2 druhého pododseku tretej zarážky ES mala Rada prijať spoločnú pozíciu a zaslať ju Parlamentu, aby sa k nej vyjadril.

190. Podľa žalobkyne k takémuto pochybeniu, pokiaľ ide o článok 3 ods. 1 napadnutej smernice, došlo, keď bol výraz „vytlačené publikácie“ nahradený výrazom „tlačové prostriedky“. Rovnako to bolo aj na jednej strane v prípade článku 10 ods. 2 tejto smernice, ktorý bol jednostranne doplnený Radou,(106) a na druhej strane v prípade článku 11 uvedenej smernice, ktorý bol podstatne zmenený a doplnený za rovnakých okolností.(107)

191. Parlament, Rada, Komisia, ako aj Španielske kráľovstvo a Francúzska republika navrhli tento žalobný dôvod zamietnuť.

192. Pokiaľ ide o Radu, ktorej sa tento žalobný dôvod priamo týka, tá zastáva názor, že spochybnenie týkajúce sa článku 10 ods. 2 a článku 11 napadnutej smernice je irelevantné, lebo tieto články už boli zodpovedajúcim spôsobom opravené.(108) Okrem toho, v každom prípade takého pochybenie nemá nič spoločné s predmetom tejto žaloby, keďže táto žaloba sa obmedzuje na zrušenie článkov 3 a 4 tejto smernice.

193. Pokiaľ ide o článok 3 ods. 1 uvedenej smernice, Rada tvrdí, že v jej anglickej verzii, ktorá bola použitá počas rokovaní, sa neobjavuje žiadna zmena a že ak existujú zmeny v iných verziách smernice, vykonali ich právnici lingvisti v súlade s úlohou, ktorá im bola zverená, len na účely zosúladenia rôznych jazykových verzií napadnutej smernice s anglickou referenčnou verziou, takže takého zmeny nemožno považovať za podstatné. Okrem toho, uvedenú smernicu v jej konečnom znení podpísala tak Rada, ako aj Parlament. Parlament ju teda v plnom rozsahu schválil.

194. Parlament k tomuto argumentu, ku ktorému sa pripája, dodáva, že anglická verzia nie je jediná, ktorá nepodlieha zmenám (je to tiež prípad španielskej a holandskej verzie) a že ostatné verzie, ktoré boli skutočne zmenené, boli zmenené okrajovo na účely zosúladenia rôznych jazykových verzií. Ďalej by podľa Parlamentu zaistenie úplnej zhody medzi ním schváleným znením a znením, ktoré bolo nakoniec prijaté v rámci spolurozhodovania, bolo nezlučiteľné s požiadavkami redakčnej úpravy vyplývajúcimi z existencie jedenástich úradných jazykov (pri prijímaní napadnutej smernice), ktoré sa rozšírením Európskej únie čoskoro rozrástli na viac než dvadsať úradných jazykov.

195. Komisia, ako aj Španielske kráľovstvo a Francúzska republika súhlasia s touto analýzou.

196. Podľa môjho názoru je dôležité hneď odmietnuť otázku týkajúcu sa dodržania pravidiel stanovených v článku 251 ES pri prijímaní článkov 10 a 11 napadnutej smernice. Táto otázka sa stala bezpredmetná z dôvodu opravy, ktorú vykonal Parlament spoločne s Radou po predložení dotknutého žalobného dôvodu. Okrem toho, aj za predpokladu, že by nedošlo k takejto oprave, nie je mi jasné, ako by spochybnenie predložené žalobkyňou, pokiaľ ide o uvedené články 10 a 11, mohlo odôvodniť zrušenie článkov 3 a 4 napadnutej smernice, ktoré sú jedinými článkami, ktorých platnosť sa spochybňuje.

197. Pokiaľ ide o článok 3 ods. 1 napadnutej smernice, aj keď došlo ku zmenám, pokiaľ ide o niektoré jazykové verzie, nezdá sa mi, že takého zmeny prekročili hranice, ktoré sú nevyhnutné na zosúladenie rôznych jazykových verzií aktu Spoločenstva.

198. Z toho vyvodzujem, že žalobný dôvod založený na údajnom porušení pravidiel stanovených v článku 251 ES pri prijímaní napadnutej smernice, sa musí rovnako zamietnuť.

199. Teraz zostáva preskúmať, či posledný žalobný dôvod uvádzaný žalobkyňou, ktorý je založený na údajnom porušení zásady proporcionality, je dôvodný.

D –    O žalobnom dôvode založenom na údajnom porušení zásady proporcionality

1.      Tvrdenia účastníkov konania

200. Žalobkyňa tvrdí, že zákazy stanovené v článkoch 3 a 4 napadnutej smernice sú neprimerané. Na podporu tejto tézy opäť tvrdí, že tieto zákazy sa vzťahujú hlavne na čisto miestne alebo regionálne situácie a že v ojedinelých prípadoch, keď sa uplatnia na cezhraničné situácie, nenaráža dotknutý obchod na žiadnu existujúcu či potenciálnu prekážku, ktorá môže odôvodniť akékoľvek zakazujúce opatrenia alebo prinajmenšom tak všeobecné zakazujúce opatrenia, ako sú opatrenia stanovené v uvedených článkoch 3 a 4. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že tieto články mali byť obmedzené na reklamné prostriedky, ktoré sa pohybujú medzi členskými štátmi, rovnako ako v prípade toho, čo je stanovené na jednej strane v článku 3 ods. 1 napadnutej smernice pre publikácie pochádzajúce z tretích krajín, ktoré nie sú určené hlavne pre trh Spoločenstva (na ktoré sa predmetný zákaz nevzťahuje) a na druhej strane v článku 5 uvedenej smernice pre sponzorstvo podujatí (ktoré podlieha takémuto zákazu len vtedy, ak tieto podujatia majú cezhraničné účinky).

201. Ďalej si podľa žalobkyne dodržiavanie zásady proporcionality zaslúži o to osobitnejšiu pozornosť, že predmetné zakazujúce opatrenia vážne zasahujú do takého základného práva, akým je sloboda prejavu.

202. Keďže je totiž reklama definovaná v článku 2 písm. b) napadnutej smernice ako „všetky formy komerčných oznámení, ktoré majú za cieľ propagovať tabakový výrobok alebo priamo alebo nepriamo pôsobiť na jeho propagáciu“, zákaz takejto reklamy (v článkoch 3 a 4 uvedenej smernice) sa má uplatniť tak široko, aby sa vzťahoval na jednej strane na výrobky nazývané „diverzifikačné“ (to znamená výrobky uvádzané na trh pod značkou pre tabak bez toho, aby išlo o tabakové výrobky) a na druhej strane na niektoré články v tlači alebo iné publikácie (napísané novinármi na tému majúcu vzťah k výrobe a distribúcií tabakových výrobkov).

203. Predmetné zakazujúce opatrenia teda môžu zbaviť tlačové orgány značných príjmov z reklamy, ktoré predstavujú podstatnú časť ich príjmov, najmä v členských štátoch, v ktorých, ako v Nemecku, nemá dotknutý sektor nárok na štátne dotácie. Takýto úbytok príjmov vedie k značnému zníženiu redakčného obsahu, dokonca aj k zatvoreniu niektorých vydavateľstiev, čo významným spôsobom prispieva k oslabeniu plurality tlače a v dôsledku toho aj slobody prejavu.

204. Podľa žalobkyne základné právo na túto slobodu síce môže byť obmedzené takou naliehavou sociálnou potrebou, ako je ochrana verejného zdravia pred nebezpečenstvami fajčenia, to však nemení nič na tom, že takéto obmedzenie je prípustné len za predpokladu, ktorý žalobkyňa spochybňuje, že neexistujú menej reštriktívne spôsoby, ako vyhovieť takejto potrebe. Žalobkyňa z toho vyvodzuje, že aj z tohto hľadiska sú predmetné zakazujúce opatrenia neprimerané.

205. Parlament, Rada, Komisia, ako aj Španielske kráľovstvo a Francúzska republika navrhujú tento žalobný dôvod zamietnuť.

206. V tomto zmysle tvrdia, že v súlade s už citovaným rozsudkom BAT disponuje normotvorca Spoločenstva v tejto oblasti širokou mierou voľnej úvahy, takže zákonnosť opatrenia prijatého v tejto oblasti môže byť dotknutá len jeho zjavne neprimeraným charakterom. Dodávajú, že v rozsudku z 25. marca 2004, Karner(109), Súdny dvor pripustil, že preskúmanie zákonnosti vnútroštátnej právnej úpravy z hľadiska slobody prejavu je rovnako obmedzené, pokiaľ ide o tak komplexnú a premenlivú oblasť, akou je reklama. Malo by to tak byť aj pokiaľ ide o takú právnu úpravu Spoločenstva, akou je napadnutá smernica.

207. Zastávajú názor, že v rámci takéhoto preskúmania nie sú zakazujúce opatrenia, ktoré sú stanovené v článkoch 3 a 4 uvedenej smernice, zjavne neprimerané. Uvedené články 3 a 4 totiž nestanovujú úplný zákaz reklamy alebo sponzorstva, ale len čiastočný zákaz, ktorý nemá odporovať, na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, ani nepriamej reklame, ani diverzifikačným výrobkom, ani vydávaniu článkov v tlači, ktoré majú vzťah k tabakovým výrobkom.

208. Podľa Parlamentu, Rady, Komisie, ako aj Španielskeho kráľovstva a Francúzskej republiky by ešte väčšie obmedzenie zakazujúcich opatrení stanovených v článkoch 3 a 4 napadnutej smernice tým, že by sa z ich pôsobnosti vyňali všetky situácie, ktoré nemajú cezhraničné účinky, bolo v rozpore na jednej strane s cieľmi uvedenými v článku 95 ods. 1 ES, keďže by z toho vyplývalo narušenie hospodárskej súťaže, ako aj právna neistota, a na druhej strane s požiadavkou stanovenou v článku 95 ods. 3 ES spočívajúcou v zabezpečení vysokej úrovne ochrany verejného zdravia normotvorcom Spoločenstva. Francúzska republika v tejto súvislosti zdôrazňuje, že je dôležité zachovať z hľadiska úrovne ochrany verejného zdravia súdržnosť medzi napadnutou smernicou (pokiaľ ide o propagáciu tabakových výrobkov) a smernicou 2001/37 (pokiaľ ide o upozornenie na nebezpečnosť týchto výrobkov).

2.      Posúdenie

209. Podľa ustálenej judikatúry zásada proporcionality, ktorá je jednou zo všeobecných zásad práva Spoločenstva, vyžaduje, aby boli prostriedky stanovené v ustanovení práva Spoločenstva schopné dosiahnuť sledovaný cieľ a nešli nad rámec toho, čo je potrebné na jeho dosiahnutie, čím sa myslí, že pokiaľ sa ponúka výber medzi viacerými primeranými opatreniami, je potrebné zvoliť to, ktoré je najmenej obmedzujúce, a že spôsobené zásahy nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom.(110)

210. V už citovanom rozsudku BAT(111) však Súdny dvor pripustil, že v rámci súdneho preskúmania, ktoré má overiť, či nebola porušená zásada proporcionality, „je potrebné priznať normotvorcovi Spoločenstva širokú mieru voľnej úvahy v oblasti, o akú ide aj v tomto prípade, v ktorej sa predpokladá prijatie politických, hospodárskych a sociálnych rozhodnutí z jeho strany a v rámci ktorej sa vyžaduje vykonanie komplexného hodnotenia normotvorcom, [takže] zákonnosť opatrenia prijatého v tejto oblasti môže byť ovplyvnená iba vtedy, ak je toto opatrenie zjavne neprimerané vo vzťahu k cieľu, ktorý chce príslušná inštitúcia sledovať“.

211. Podľa môjho názoru to, čo platí v oblasti výroby, prezentácie a predaja tabakových výrobkov, uvedenej v tomto rozsudku, platí rovnako a nevyhnutne v oblasti reklamy a sponzorstva tých istých výrobkov, na ktoré sa vzťahujú články 3 a 4 napadnutej smernice.

212. Aj keď sa totiž všeobecne uznáva, že tieto formy propagácie tabakových výrobkov majú vplyv na ich spotrebu, pri súčasnom stave poznania nie je jednoduché presne zmerať skutočný alebo potenciálny dopad takýchto foriem reklamy alebo sponzorstva a naopak dopad ich zákazu v niektorom médiu na úroveň spotreby dotknutých výrobkov.(112) Ide tu o chúlostivé a komplexné otázky, ktoré zo strany normotvorcu Spoločenstva predpokladajú voľby politickej a zároveň ekonomickej a sociálnej povahy.

213. Podobný postoj zaujal Európsky súd pre ľudské práva pri preskúmaní, či zásah do slobody prejavu vnútroštátnym opatrením, ktoré obmedzuje reklamu, je primeraný.

214. Tento Súd síce pripustil, že sloboda prejavu, ktorá je zaručená v článku 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „EDĽP“), neexistuje len v prospech niektorých kategórií informácií, myšlienok alebo spôsobov prejavu, ktoré sú súčasťou diskusie vo verejnom záujme (politickej, vedeckej, umeleckej alebo náboženskej povahy), ale priznáva sa aj oznámeniam majúcim komerčný charakter,(113) Súdny dvor však vyhradil pre existujúce vnútroštátne opatrenia menej prísnu kontrolu primeranosti z toho dôvodu, že na určenie, či takéto zasahovanie do slobody prejavu primerane zodpovedá „nadradenej spoločenskej potrebe“, sa miera voľnej úvahy vnútroštátnych orgánov zdá „v oblasti obchodu ako nevyhnutná, a to najmä v oblasti tak komplexnej a premenlivej, akou je oblasť reklamy“.(114)

215. Dodávam, že to platí o to viac, ak vnútroštátne opatrenie tejto povahy zodpovedá takej nadradenej potrebe, akou je ochrana verejného zdravia. Ako totiž Súdny dvor v už citovanom rozsudku Karner zdôraznil „je nesporné, že miera voľnej úvahy príslušných úradov, ktorá sa týka stanovenia správnej rovnováhy medzi slobodou prejavu a [cieľmi všeobecného záujmu uvedenými v článku 10 ods. 2 EDĽP], môže byť odlišná pre každý z cieľov, ktoré odôvodňujú obmedzenie tohto práva a podľa povahy predmetných činností“.(115) Z toho vyvodzujem, že preskúmanie primeranosti vnútroštátnej právnej úpravy v oblasti reklamy musí byť osobitne obmedzené v prípade, ak cieľ sledovaný touto právnou úpravou spočíva v ochrane verejného zdravia, a nie len v ochrane dobrého mena alebo práv tretích osôb.(116)

216. Vo svetle týchto úvah je potrebné určiť, či zákazy reklamy a sponzorstva tabakových výrobkov, ktoré sú stanovené v článkoch 3 a 4 napadnutej smernice, sa musia z hľadiska cieľa sledovaného uvedenou smernicou považovať za rozumne primerané alebo za zjavne neprimerané.

217. Ako už bolo uvedené,(117) cieľom napadnutej smernice je odstrániť prostredníctvom aproximácie pravidiel uplatniteľných na reklamu a sponzorstvo tabakových výrobkov, prekážky obchodu vyplývajúce z existujúcich alebo potenciálnych rozdielov medzi vnútroštátnymi právnymi úpravami v tejto oblasti, ktoré bránia vytváraniu a fungovaniu vnútorného trhu. Okrem toho, z odôvodnenia č. 3 tejto smernice vyplýva, že v rámci uskutočňovania takéhoto cieľa vychádzajú inštitúcie Spoločenstva v súlade s článkom 95 ods. 3 ES z vysokej úrovne ochrany v oblasti zdravia.

218. Podľa môjho názoru môžu zákazy reklamy a sponzorstva tabakových výrobkov, ktoré sú stanovené v článkoch 3 a 4 napadnutej smernice, uskutočniť takýto cieľ a zjavne neprekračujú to, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie.

219. Pokiaľ ide najskôr o článok 3 ods. 1 uvedenej smernice, nezdá sa totiž, že by normotvorca Spoločenstva prekročil hranice svojej voľnej úvahy, keď zastával názor, že zákaz takejto reklamy vo vytlačených publikáciách, vrátane takých, ktoré môžu mať predovšetkým miestne pokrytie, a nie výlučne cezhraničné pokrytie, môže významných spôsobom prispievať k odstráneniu prekážok obchodu, ako aj obmedzeniu fajčenia.

220. Obmedzenie predmetného zákazu reklamy len na publikácie, ktoré sú cezhranične šírené medzi členskými štátmi, by bolo v rozpore tak s požiadavkami právnej istoty, ako aj s cieľom napadnutej smernice, ktorý spočíva, zdôrazňujem, v určitom obehu výrobkov a služieb v rámci vnútorného trhu pri zabezpečení vysokej úrovne ochrany verejného zdravia.(118)

221. V skutočnosti mal normotvorca Spoločenstva dobré dôvody na to, aby bol toho názoru, že také obmedzenie zákazu, ktoré je stanovené v článku 3 ods. 1 napadnutej smernice, je zjavne nedostatočné, a dokonca nemá ani žiaden zmysel pre ochranu verejného zdravia. Mnoho štúdií, ktoré uskutočnili uznávaní pozorovatelia, už totiž jasne ukázalo (pred prijatím uvedenej smernice), že neucelený a zlomkovitý zákaz reklamy tabakových výrobkov má veľmi malý dopad na spotrebu tabaku, pretože takéto opatrenie nevyhnutne vedie k premiestneniu reklamy do iných médií (nepodliehajúcich tomuto zákazu), takže vystavenie obyvateľstva reklame zostáva značné, zatiaľ čo jej všeobecný zákaz v médiách by mal veľmi pravdepodobne veľký vplyv na všeobecnú úroveň spotreby a na fajčenie.(119)

222. Z toho podľa môjho názoru vyplýva, že zákaz reklamy tabakových výrobkov, ktorý je stanovený v článku 3 ods. 1 napadnutej smernice, nemožno považovať za zjavne neprimeraný.

223. Rovnaký záver platí v prípade zákazu reklamy tabakových výrobkov v službách informačnej spoločnosti a v rozhlase, ktorý je stanovený v článku 3 ods. 2 a článku 4 ods. 1 tejto smernice.

224. To platí o to viac, že, ako zdôrazňuje odôvodnenie č. 6 uvedenej smernice, tieto média sú svojou povahou cezhraničné a sú rovnako ako televízia obzvlášť príťažlivé pre mladých ľudí. Mladí ľudia však predstavujú privilegovanú cieľovú skupinu pre inzerentov z dôvodu ich prirodzenej ovplyvniteľnosti a sklonu byť závislými na tabakových výrobkoch dlhšiu dobu ako staršie osoby. Z toho vyplýva, že zákaz reklamy uvedených výrobkov v týchto médiách, rovnako ako zákaz stanovený v článku 13 smernice TVBH, nie je nijako neprimeraný. Okrem toho, pokiaľ ide konkrétnejšie o zákaz týkajúci sa služieb informačnej spoločnosti, je nutné uznať, že takéto opatrenie je v súčasnom kontexte konvergencie médií nevyhnutné, aby sa zabránilo obchádzaniu zákazu, ktorý je uplatniteľný na vytlačené publikácie a rozhlasové programy.

225. Pokiaľ ide o zákaz sponzorstva rozhlasových programov zo strany subjektov trhu s tabakovými výrobkami, ktorý je stanovený v článku 4 ods. 2 napadnutej smernice, je pravda, že na prvý pohľad si možno položiť otázku, či takýto zákaz môže mať z hľadiska úrovne spotreby týchto výrobkov tie isté účinky, ako sú účinky spojené s reklamou na uvedené výrobky, to však podľa môjho názoru nemení nič na tom, že normotvorca Spoločenstva neprekročil hranice svojej voľnej úvahy, keď zastával názor, ako to naznačuje odôvodnenie č. 5 tejto smernice, že zákaz takéhoto sponzorstva prirodzene nadväzuje na zákaz dotknutej reklamy. Okrem toho článok 17 ods. 2 smernice TVBH (prijatej pred napadnutou smernicou) stanovuje v takmer rovnakom znení, že „televízne programy nesmú byť sponzorované podnikmi, ktorých hlavnou činnosťou je výroba alebo predaj cigariet a iných tabakových výrobkov“. Tieto ustanovenia týkajúce sa sponzorstva televíznych programov ma utvrdzujú v myšlienke, že zákaz stanovený v článku 4 ods. 2 napadnutej smernice týkajúci sa sponzorstva rozhlasových programov, nie je zjavne neprimeraný.

226. Podľa môjho názoru teda žiaden zo zákazov stanovených v článkoch 3 a 4 tejto smernice zjavne neprekračuje to, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľov sledovaných touto smernicou, takže žalobný dôvod založený na údajnom porušení zásady proporcionality sa musí zamietnuť.

227. Tento záver nemožno spochybniť tézou, podľa ktorej opatrenia zakazujúce predmetnú reklamu tým, že zbavia orgány tlače značných príjmov z reklamy, vedú k značnému zníženiu redakčného obsahu, dokonca aj k zatvoreniu niektorých vydavateľstiev, čo významným spôsobom prispieva k oslabeniu plurality tlače a v dôsledku toho slobody prejavu. Aj za predpokladu, že predmetné opatrenia môžu viesť k takýmto extrémom, som vo svetle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiž toho názoru, že normotvorca Spoločenstva neprekročil hranice voľnej úvahy, ktorá je mu vyhradená, pokiaľ ide o právnu úpravu týkajúcu sa tak komplexnej a premenlivej oblasti, akou je reklama a sponzorstvo, ktorá v rámci uskutočňovania vnútorného trhu zodpovedá takej nadradenej spoločenskej potrebe, akou je ochrana verejného zdravia, ktorá je navyše na vysokej úrovni.

228. Na základe toho som dospel k záveru, že tento posledný žalobný dôvod, založený na údajnom porušení zásady proporcionality, ako aj žaloba ako celok, sa musia zamietnuť.

V –    Návrh

229. S ohľadom na všetky tieto úvahy Súdnemu dvoru navrhujem, aby rozhodol, že:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Spolková republika Nemecko je povinná nahradiť trovy konania.

3.      Francúzska republika, Španielske kráľovstvo, Fínska republika a Komisia Európskych spoločenstiev znášajú svoje vlastné trovy konania.

---

1 – Jazyk prednesu: francúzština.

---

2 – Ú. v. EÚ L 152, s. 16; Mim. vyd. 15/007, s. 460, ďalej len „napadnutá smernica“ alebo „smernica 2003/33“.

---

3 – Ú. v. ES L 213, s. 9, ďalej len „predchádzajúca smernica“, „zrušená smernica“ alebo „smernica 98/43“.

---

4 – C‑376/98, Zb. s. I‑8419. Krátko po podaní tejto žaloby o neplatnosť proti smernici 98/43 predložil anglický súd Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku na účely posúdenia platnosti tej istej smernice. Keďže táto smernica bola už citovaným rozsudkom Nemecko/Parlament a Rada vyhlásená za neplatnú, Súdny dvor rozsudkom vyhláseným v ten istý deň, Imperial Tobacco a i. (C‑74/99, Zb. s. I‑8599), rozhodol, že nie je potrebné na takúto prejudiciálnu otázku odpovedať.

---

5 – Ide tu vlastne o tretiu žalobu o neplatnosť, ktorú podala Spolková republika Nemecko proti smernici týkajúcej sa tabakových výrobkov. Tá sa totiž skôr domáhala čiastočného zrušenia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/37/ES z 5. júna 2001 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov týkajúcich sa výroby, prezentácie a predaja tabakových výrobkov (Ú. v. ES L 194, s. 26; Mim. vyd. 15/006, s. 147). Súdny dvor posúdil túto žalobu ako zjavne neprípustnú z dôvodu jej oneskoreného podania (uznesenie zo 17. mája 2002, Nemecko/Parlament a Rada, C‑406/01, Zb. s. I‑4561). Vzhľadom na to viedla táto skutočnosť následne Súdny dvor k posúdeniu platnosti tejto smernice 2001/37 alebo niektorých z jej ustanovení v rámci niekoľkých prejudiciálnych konaní začatých anglickým súdom a nemeckým súdom. Pozri rozsudok z 10. decembra 2002, British American Tobacco (Investments) a Imperial Tobacco, C‑491/01, Zb. s. I‑11453 (ďalej len „rozsudok BAT“), ako aj rozsudky zo 14. decembra 2004, Arnold André, C‑434/02, Zb. s. I‑11825, a Swedish Match C‑210/03, Zb. s. I‑11893.

---

6 – Uvedený článok 95 ods. 1 ES nahradil článok 100a ods. 1 Zmluvy ES, ktorý bol zavedený Jednotným európskym aktom. Opatrenia uvedené v článku 95 ods. 1 ES sú presne tie isté ako opatrenia, ktoré boli skôr uvedené v článku 100a ods. 1 Zmluvy. Najmä pojem vnútorný trh je definovaný úplne rovnako [v článku 7 A ods. 2 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 14 ods. 2 ES), podľa ktorého „vnútorný trh zahrnie oblasť bez vnútorných hraníc, v ktorej je zaručený voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu v súlade s ustanoveniami tejto zmluvy“]. Naopak, postup prijímania uvedených opatrení sa zmenil.

---

7 – Reklama bola definovaná v článku 2 bode 2 uvedenej smernice ako „všetky formy komerčných oznámení, ktoré majú za cieľ propagovať tabakový výrobok alebo priamo alebo nepriamo pôsobiť na jeho propagáciu, vrátane reklamy, ktorá sa bez toho, aby priamo zmieňovala tabakový výrobok, pokúša obísť zákaz reklamy používaním názvov, ochranných známok, symbolov a iných rozlišujúcich prvkov tabakových výrobkov“ [neoficiálny preklad].

---

8 – Sponzorstvo bolo definované v článku 2 bode 3 tej istej smernice ako „všetky formy verejných alebo súkromných príspevkov na akékoľvek podujatie alebo činnosť, ktoré majú za cieľ propagovať tabakový výrobok alebo priamo alebo nepriamo pôsobiť na jeho propagáciu“ [neoficiálny preklad].

---

9 – Tak bolo používanie toho istého názvu pre tabakové výrobky a zároveň pre iné výrobky alebo služby najskôr od 30. júla 1998 zakázané, okrem – s výhradou splnenia určitých podmienok –výrobkov alebo služieb uvedených na trh pred týmto dátumom s názvom rovnako používaným pre tabakový výrobok (článok 3 ods. 2 zrušenej smernice). Následne tabakové výrobky už od 30. júla 2001 nemohli niesť názov, ochrannú známku, symbol alebo akýkoľvek iný rozlišujúci prvok žiadneho iného výrobku alebo služby s výnimkou toho, ak by bol tento tabakový výrobok už pod týmto názvom, touto ochrannou známkou, týmto symbolom alebo akýmkoľvek iným rozlišujúcim prvkom uvedený na trh [článok 3 ods. 3 písm. a) tejto smernice]. Ďalšie spôsoby úpravy z hľadiska času boli stanovené v článku 6 ods. 3 uvedenej smernice na účely vykonania zákazu stanoveného v článku 3 ods. 1 tej istej smernice.

---

10 – Zákaz akejkoľvek formy reklamy a sponzorstva tabakových výrobkov v Spoločenstve bol stanovený v článku 3 ods. 1 smernice 98/43 „bez toho, aby bolo dotknutá smernica [Rady] 89/552/EHS [z 3. októbra 1989 o koordinácii určitých ustanovení zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení v členských štátoch týkajúcich sa vykonávania činností televízneho vysielania (U. v. ES L 298, s. 23; Mim. vyd. 06/001, s. 224), zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 97/36/ES z 30. júna 1999 (Ú. v. ES L 202, s. 60; Mim. vyd. 06/002, s. 321, ďalej len „smernica TVBH“)]“. Odôvodnenie č. 8 zrušenej smernice upresňovalo zmysel tejto vety, uvádzajúc, že „vzhľadom na existujúce vzájomné súvislosti medzi všetkými prostriedkami ústnej, písomnej, vytlačenej, rozhlasovej alebo televíznej reklamy a reklamy v kinách a na účely vylúčenia akéhokoľvek nebezpečenstva narušenia hospodárskej súťaže a obchádzania právnej úpravy sa táto smernica musí vzťahovať na všetky prostriedky reklamy okrem televíznej reklamy, na ktorú sa už vzťahuje smernica TVBH“ [neoficiálny preklad].

---

11 – Pozri rozsudok Nemecko/Parlament a Rada, už citovaný, bod 118.

---

12 – Tamže, bod 78.

---

13 – Tamže, bod 79.

---

14 – Tamže, body 83 až 87 (o ktorých sa zmienim neskôr).

---

15 – Tamže, body 96 až 98.

---

16 – Tamže, bod 105.

---

17 – Tamže, bod 99.

---

18 – Tamže.

---

19 – Tamže, bod 100.

---

20 – Tamže, bod 101.

---

21 – Tamže, bod 103.

---

22 – Tamže, bod 104. Súdny dvor odkazuje najmä na článok 7 ods. 1 smernice Rady 90/239/EHS zo 17. mája 1990 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov týkajúcich sa maximálneho obsahu dechtu v cigaretách [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 137, s. 36), ako aj na článok 8 ods. 1 smernice Rady 89/622/EHS z 13. novembra 1989 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov týkajúcich sa označovania tabakových výrobkov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 359, s. 1).

---

23 – Tamže, bod 105.

---

24 – Tamže, bod 114.

---

25 – Tamže, bod 109.

---

26 – Tamže, body 110 a 111.

---

27 – Tamže, bod 113.

---

28 – Tamže.

---

29 – Tamže, bod 114.

---

30 – Tamže, bod 117.

---

31 – Pozri odôvodnenia č. 12 a 14 smernice 2003/33, ktoré z jej pôsobnosti vylučujú televíznu reklamu a sponzorstvo televíznych vysielaní. Predmet úpravy a rozsah pôsobnosti tejto smernice sú upresnené v jej článku 1, ktorý znie takto:

---

„1. Cieľom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov na reklamu tabakových výrobkov a ich propagáciu:

---

a) v tlači a iných vytlačených publikáciách;

---

b) v rozhlasovom vysielaní;

---

c) v službách informačnej spoločnosti a

---

d) cez sponzorstvo súvisiace s tabakovými výrobkami, vrátane bezplatnej distribúcie tabakových výrobkov.

---

2. Táto smernica je určená na zabezpečenie voľného pohybu príslušných médií a súvisiacich služieb a na odstránenie prekážok pre fungovanie vnútorného trhu.“

---

Článok 2 uvedenej smernice definuje niektoré pojmy používané v jej texte (tabakové výrobky, sponzorstvo, služby informačnej spoločnosti).

---

32 – Pozri najmä rozsudky z 30. septembra 2003, Nemecko/Komisia, C‑239/01, Zb. s. I‑10333, bod 33; z 24. mája 2005, Francúzsko/Parlament a Rada, C‑244/03, Zb. s. I‑4021, bod 12, a z 30. marca 2006, Španielsko/Rada, C‑36/04, Zb. s. I‑2981, bod 12. Pozri tiež v tomto zmysle rozsudky z 28. júna 1972, Jamet, 37/71, Zb. s. 483, bod 11; z 23. októbra 1974, Transocean Marine Paint, 17/74, Zb. s. 1063, bod 21; z 31. mája 1998, Francúzsko a i./Komisia, C‑68/94 a C‑30/95, Zb. s. I‑11375, bod 256; z 10. decembra 2002, Komisia/Rada, C‑29/99, Zb. s. I‑11221, bod 45, a z 21. januára 2003, Komisia/Parlament a Rada, C‑378/00, Zb. s. I‑937, body 29 a 30.

---

33 – Pozri rozsudky Francúzsko/Parlament a Rada, už citovaný, bod 13, a Španielsko/Rada, už citovaný, bod 13, ako aj v tomto zmysle rozsudky Francúzsko a i./Komisia, už citovaný, bod 257; Komisia/Rada, už citovaný, bod 46, a Nemecko/Komisia, už citovaný, bod 34.

---

34 – Pozri rozsudky Nemecko/Komisia, už citovaný, bod 37; Francúzsko/Parlament a Rada, už citovaný, bod 14, ako aj Španielsko/Rada, už citovaný, bod 14.

---

35 – Pozri porovnateľné úvahy v rozsudkoch Jamet, už citovaný, bod 11, a Transocean Marine Paint, už citovaný, bod 21, ako aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tesauro vo veci, o ktorej sa rozhodlo rozsudkom Francúzsko a i./Komisia, už citovaným, body 142 a 144.

---

36 – Na rozdiel od toho, ako to bolo vo veci, o ktorej sa rozhodlo už citovaným rozsudkom Francúzsko/Parlament a Rada, ktorý vyhlásil za neprípustnú dotknutú žalobu o čiastočnú neplatnosť, by prípadné zrušenie predmetných ustanovení v tejto veci neviedlo k tomu, že by sa zachovaným ustanoveniam dal iný význam, radikálne odlišný, a že by sa teda vážne poprela vôľa normotvorcu Spoločenstva.

---

37 – Pozri znenie uvedené v poznámke pod čiarou 31 týchto návrhov.

---

38 – Pozri bod 117 rozsudku (už citovaného v bode 29 týchto návrhov), ktorý zodpovedá bodu 127 návrhov, ktoré v uvedenej veci predniesol generálny advokát Fennelly.

---

39 – Rada odkazuje na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES z 24. októbra 1995 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov (Ú. v. ES L 281, s. 31; Mim. vyd. 13/015, s. 355), smernicu Rady 92/100/EHS z 19. novembra 1992 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva (Ú. v. ES L 346, s. 61; Mim. vyd. 17/001, s. 120), a na smernicu Rady 84/450/EHS z 10. septembra 1984 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov týkajúcich sa klamlivej reklamy (Ú. v. ES L 250, s. 17; Mim. vyd. 15/001, s. 227).

---

40 – Podľa Komisie už citovaný rozsudok BAT popiera relevantnosť analýzy, ktorej sa Súdny dvor skôr venoval v už citovanom rozsudku Nemecko/Parlament a Rada pri preskúmaní, či smernica 2001/37 zodpovedá cieľu spočívajúcemu v zrušení prekážok obchodu a zároveň cieľu odstránenia značného narušenia hospodárskej súťaže. Podľa Komisie z tejto nedávnej judikatúry vyplýva, že požiadavka spočívajúca v sledovaní týchto cieľov sa musí chápať alternatívne a nie kumulatívne. V dôsledku toho Komisia nepristúpila k žiadnej úvahe o prípadnej spojitosti medzi článkami 3 a 4 napadnutej smernice a odstránením značného narušenia hospodárskej súťaže. Aj keď Parlament súhlasil s týmto výkladom judikatúry (pozri body 41 až 43 jeho vyjadrenia k žalobe), bol však toho názoru, rovnako ako Rada, že obmedzenie sporných článkov len na cezhraničné situácie by nepochybne spôsobilo narušenie hospodárskej súťaže, takže pokiaľ by normotvorca Spoločenstva nepristúpil k takémuto obmedzeniu, zabránil by skôr novému výskytu týchto narušení, než by ich odstránil.

---

41 – Pozri bod 69 týchto návrhov.

---

42 – C‑300/89, Zb. s. I‑2867.

---

43 – Body 14, 15 a 23. Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tesauro v tejto veci (bod 10). Súdny dvor zrušil predmetnú smernicu z dôvodu, že mala byť prijatá na základe článku 100a Zmluvy EHS (teraz článok 100a Zmluvy ES), a nie na základe článku 130 S Zmluvy EHS (zmenený na článok 130 S Zmluvy ES, ďalej zmenený, teraz článok 175 ES) (o životnom prostredí), vzhľadom na dopady vnútroštátnych pravidiel o spracovaní odpadov, ktorých harmonizácia bola cieľom tejto smernice, na cenu výroby výrobného odvetvia dioxidu titánu a tým na podmienky hospodárskej súťaže v tomto sektore. Ako zdôraznil generálny advokát Jacobs v bode 45 svojich návrhov vo veci, o ktorej sa rozhodlo rozsudkom z 13. júla 1995, Španielsko/Rada (C‑350/92, Zb. s. I‑1985), bolo v tejto smernici ťažké nájsť priamy príspevok k voľnému pohybu odpadov alebo konečných výrobkov.

---

44 – Pozri v tomto zmysle najmä body 53, 71, 81, 85 a 89 repliky Spolkovej republiky Nemecko. Pripomínam, že tento výklad už citovaného rozsudku Nemecko/Parlament a Rada spochybnil tak Parlament a Rada, ako aj Fínska republika.

---

45 – Okrem toho návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Fennelly vo veci, o ktorej sa rozhodlo už citovaným rozsudkom Nemecko/Parlament a Rada, sledujú túto logiku. V bode 83 generálny advokát zdôrazňuje, že článok 100a Zmluvy nezveruje Spoločenstvu všeobecnú právomoc vydávať právne predpisy, ale obmedzené právomoci v rozsahu, v akom majú buď uľahčiť výkon základných slobôd, alebo zjednotiť podmienky hospodárskej súťaže. V bode 93 dodáva, že na to, aby sa určilo, či účelom opatrenia Spoločenstva je vnútorný trh, je najskôr potrebné sa uistiť, či existovali predbežné podmienky harmonizácie, to znamená rozdiel medzi vnútroštátnymi právnymi úpravami vedie buď k prekážkam výkonu základných slobôd, alebo narušeniu hospodárskej súťaže v hospodárskom sektore, aby sa následne overilo, či opatrenia prijaté na základe článku 100a Zmluvy uľahčujú voľný pohyb alebo zjednocujú podmienky hospodárskej súťaže vo vymedzenom sektore. V bode 117 generálny advokát skúma, či môže zákaz propagácie tabaku stanovený v smernici 98/43 zodpovedať cieľu odstránenia narušenia hospodárskej súťaže, len pokiaľ ide o niektoré reklamné prostriedky, na ktoré sa vzťahuje uvedený zákaz, ktoré podľa jeho názoru nesúvisia s cieľom odstránenia prekážok obchodu.

---

46 – Bod 60 rozsudku (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

---

47 – Pozri body 64 až 75 rozsudku.

---

48 – Pozri body 38 až 42 rozsudku Arnold André, už citovaného, a body 37 až 42 rozsudku Swedish Match, už citovaného.

---

49 – C‑154/04 a C‑155/04, Zb. s. I‑6451, body 35 až 38.

---

50 – Ú. v. ES L 183, s. 51; Mim. vyd. 13/029, s. 490.

---

51 – Rozsudky Arnold André, už citovaný, bod 30; Swedish Match, už citovaný, bod 29, a Alliance for Natural Health a i., už citovaný, bod 28, ktoré odkazujú na rozsudky Nemecko/Parlament a Rada, už citovaný, body 84 a 95, a BAT, už citovaný, bod 60.

---

52 – Rozsudky Arnold André, už citovaný, bod 31; Swedish Match, už citovaný, bod 30, a Alliance for Natural Health a i., už citovaný, bod 29, ktoré odkazujú na rozsudky z 13. júla 1995, Nemecko/Rada, už citovaný, bod 35; Nemecko/Parlament a Rada, už citovaný, bod 86, a BAT, už citovaný, bod 61, ako aj na rozsudok z 9. októbra 2001, Holandsko/Parlament a Rada, C‑377/98, Zb. s. I‑7079, bod 15.

---

53 – Pripomínam, že v bode 100 už citovaného rozsudku Nemecko/Parlament a Rada Súdny dvor pripustil, že „právna norma prijatá na základe článku 100a, článku 57 ods. 2 a článku 66 Zmluvy môže obsahovať ustanovenia, ktoré neprispievajú k odstráneniu prekážok základných slobôd, ak sú potrebné, aby sa predišlo obchádzaniu istých zákazov, ktoré majú takýto cieľ“. Táto judikatúra bola potvrdená najmä v už citovanom rozsudku BAT (bod 82).

---

54 – Pozri v tomto zmysle rozsudky Dioxid titánu, už citovaný, bod 23, a z 13. júla 1995, Španielsko/Rada, už citovaný, body 32 až 36 a 40.

---

55 – Rozsudky BAT, už citovaný, bod 62; Arnold André, už citovaný, bod 32; Swedish Match, už citovaný, bod 31, a Alliance for Natural Health a i., už citovaný, bod 30, ktoré priamo nadväzujú na rozsudok Nemecko/Parlament a Rada, už citovaný, bod 88.

---

56 – Body 77 a 78.

---

57 – Bod 88. Tieto tvrdenia boli doslovne prebraté v rozsudkoch BAT, už citovaný, bod 62; Arnold André, už citovaný, bod 33; Swedish Match, už citovaný, bod 32, a Alliance for Natural Health a i., už citovaný, bod 31.

---

58 – Ide o úvahy, ktoré som už zhrnul v bode 90 týchto návrhov.

---

59 – Pozri bod 96.

---

60 – Bod 97.

---

61 – Návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady o zbližovaní zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení v oblasti reklamy a sponzorstva tabakových výrobkov [KOM(2001) 283 v konečnom znení, ďalej len „návrh smernice“]. Ako Komisia pripomenula na pojednávaní v čase predloženia tohto návrhu smernice, reklama a/alebo sponzorstvo takýchto výrobkov boli predmetom čiastočného zákazu v šiestich členských štátoch (v Spolkovej republike Nemecko, Helénskej republike, Španielskom kráľovstve, Luxemburskom veľkovojvodstve, Rakúskej republike a vo Švédskom kráľovstve), úplného zákazu v štyroch z nich (vo Francúzskej republike, v Talianskej republike, Portugalskej republike, vo Fínskej republike) a zákonodarných prác na účely úplného zákazu v ďalších piatich členských štátoch (v Belgickom kráľovstve, Dánskom kráľovstve, Írsku, Holandskom kráľovstve, ako aj Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska).

---

62 – Odôvodnenie č. 1 uvádza, že „sa vyskytujú rozdiely medzi zákonmi, inými právnymi predpismi a správnymi opatreniami členských štátov o reklame tabakových výrobkov a s tým súvisiacim sponzorstvom“. Odôvodnenie č. 3 zdôrazňuje, že „právne predpisy členských štátov, ktoré sa majú aproximovať, sú zamerané na ochranu zdravia verejnosti úpravou propagácie tabaku, návykovej látky zodpovednej v spoločenstve každý rok za smrť viac ako pol milióna ľudí, čím zabráni situáciám, keď mladí ľudia vplyvom propagácie začínajú fajčiť v mladom veku a stávajú sa závislými“.

---

63 – Komisia na pojednávaní upresnila, že niektoré nové členské štáty stanovujú úplný zákaz reklamy a sponzorstva tabakových výrobkov (ako napríklad Česká republika, Lotyšská republika a Litovská republika), zatiaľ čo iné pripúšťajú takéto postupy s výhradou dodržania určitých podmienok (ako napríklad Maďarská republika a Maltská republika).

---

64 – Do dnešného dňa tri členské štáty síce dohovor WHO po jeho prijatí podpísali, avšak doposiaľ ho neratifikovali. Ide o Českú republiku, Taliansku republiku a Poľskú republiku.

---

65 – Francúzska republika v bode 30 svojho vyjadrenia upresnila, že pokrytie rozhlasových vysielaní, ktoré sa mení v závislosti od použitých frekvenčných pásiem, sa môže rozprestierať na niekoľkých tisícoch kilometroch od miesta vysielania. Niektoré rozhlasové stanice sa obracajú práve na zahraničných poslucháčov (BBC World, Radio France International, Deutsche Welle).

---

66 – Táto správa, ktorú do spisu založila Komisia, sa nazýva „Newspaper distribution and pricing structure of crossborder printed press within the Member States and its effect on the free circulation of printed media within the European Union“.

---

67 – Možno citovať najmä The Times alebo Le Monde a v prípade odbornej tlače The Financial Times, The Economist, Newsweek alebo ďalej Handelsblatt.

---

68 – Pozri najmä rozsudky BAT, už citovaný, bod 64; Arnold André, už citovaný, bod 39, a Swedish Match, už citovaný, bod 38.

---

69 – Súdny dvor to zdôraznil najmä v už citovaných rozsudkoch Nemecko/Parlament a Rada (bod 97, citovaný v bode 96 týchto návrhoch); BAT (bod 67); Arnold André (body 38 a 40), a Swedish Match (body 37 a 39).

---

70 – Okrem toho je zaujímavé pripomenúť, že Zelená kniha Komisie o obchodnej komunikácii na vnútornom trhu, vypracovaná v roku 1996 (ktorá bola predmetom rozsiahlych konzultácií zo strany rôznych zúčastnených kruhov), už jasne ukázala, že rozdiely medzi vnútroštátnymi právnymi úpravami v oblasti reklamy a sponzorstva vnímali subjekty (reklamné agentúry, inzerenti, tlačové a rozhlasové orgány) vo všeobecnosti ako významný zdroj ťažkostí pre rozvinutie ich činnosti na cezhraničnej úrovni v tejto oblasti, v takmer rovnakom rozsahu ako ťažkosti, ktoré vyplývajú z kultúrnych osobitostí niektorého z členských štátov [KOM(1996) 192, v konečnom znení (prvá časť)].

---

71 – Pozri v tomto zmysle rozsudok Nemecko/Parlament a Rada, už citovaný, bod 97, pokiaľ ide o tlačové prostriedky.

---

72 – To vyplýva z porovnávacej právnej štúdie uvedenej v bode 4 dôvodovej správy k návrhu smernice (pozri bod 97 týchto návrhov). Podľa tejto štúdie Švédsko kráľovstvo, Francúzska republika, Talianska republika a Portugalská republika zakazovali akúkoľvek reklamu tabakových výrobkov v tlači, vrátane tlače pochádzajúcej z iných členských štátov. Pokiaľ ide o Írsko a Holandské kráľovstvo, tiež sa to chystali urobiť. Podľa tej istej štúdie len Fínska republika zo všetkých vtedajších členských štátov výslovne stanovila, že na zahraničnú tlač, ktorej hlavným cieľom nie je reklama tabakových výrobkov, sa takýto zákaz nevzťahuje, zatiaľ čo Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, Dánske kráľovstvo a Belgické kráľovstvo, ktoré sa chystali posilniť svoju právnu úpravu v tejto oblasti, mali zrejme v úmysle zaviesť podobný zákaz.

---

73 – Španielsky zákon z 26. decembra 2005 o hygienických opatreniach proti fajčeniu a regulácii predaja, zásobovania, spotreby tabakových výrobkov a reklame tabaku [Ley de medidas sanitarias frente al tabaquismo y reguladora de la venta, el suministro, el consumo y la publicidad de los productos del tabaco (BOE č. 309 z 27. decembra 2005, s. 42241)]. Článok 9 ods. 1 tohto zákona stanovuje zásadu, podľa ktorej sponzorstvo tabakových výrobkov, ako aj akýkoľvek druh reklamy a propagácie takýchto výrobkov akýmkoľvek spôsobom alebo prostriedkom (okrem iného prostredníctvom predajných automatov a služieb informačných spoločností) sú zakázané, okrem výnimiek, ktoré sú taxatívne vymenované. Pokiaľ ide o tlačové prostriedky, z tohto všeobecného zákazu sú vyňaté len publikácie výlučne určené pre odborníkov v oblasti obchodu s tabakovými výrobkami, ako aj publikácie obsahujúce reklamu tabakových výrobkov, ktoré sú vytlačené a publikované v tretích krajinách, pokiaľ nie sú v prvom rade určené pre trh Spoločenstva, s výnimkou prípadu, ak sú v prvom rade adresované maloletým. Tieto nové ustanovenia sú veľmi podobné ustanoveniam uvedeným v článku 3 napadnutej smernice. Pre pochopenie významu cesty, ktorou sa uberala španielska právna úprava v tejto oblasti, pozri bod 4.1.3 dôvodovej správy k návrhu smernice.

---

74 – C‑368/95, Zb. s. I‑3689, body 11 a 12. Rakúska právna úprava, ktorá bola v tejto veci spochybnená, zakazovala vydavateľom periodickej tlače, aby spotrebiteľom navrhovali účasť na lotérii. Táto právna úprava mala za následok, že na rakúskom území bolo zakázané distribuovať periodickú tlač produkovanú v tomto štáte podnikom usadeným v inom členskom štáte, pokiaľ táto periodická tlač obsahovala hádanky odmeňované cenou alebo súťaže.

---

75 – Rozsudok z 24. novembra 1993, C‑267/91 a C‑268/91, Zb. s. I‑6097.

---

76 – Body 15 a 16 rozsudku Keck a Mithouard, už citovaného.

---

77 – Rozsudok z 8. marca 2001, C‑405/98, Zb. s. I‑1795, bod 36.

---

78 – Pozri body 18 až 25.

---

79 – Pozri rozsudky BAT, už citovaný, bod 64; Arnold André, už citovaný, bod 39, a Swedish Match, už citovaný, bod 38.

---

80 – Pozri v tom istom zmysle rozsudok Gourmet International Products, už citovaný, bod 38.

---

81 – Tamže, bod 39.

---

82 – Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2000/31/ES z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode (Ú. v. ES L 178, s. 1; Mim. vyd. 13/025, s. 399). Táto smernica, ktorá bola prijatá na základe článku 95 ES, obsahuje niektoré ustanovenia týkajúce sa komerčnej komunikácie, ktoré aj napriek tomu, že sa osobitne nezaoberajú reklamou tabakových výrobkov, mohli rovnako ako opatrenia dohovoru WHO prispieť k prijatiu vnútroštátnych opatrení v súvislosti s týmto bodom. Pozri napríklad španielsky zákon z 26. decembra 2005, citovaný v poznámke pod čiarou 73 týchto návrhov.

---

83 – Pripomínam, že článok 1 napadnutej smernice znie takto:

---

„1. Cieľom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov na reklamu tabakových výrobkov a ich propagáciu:

---

a) v tlači a iných vytlačených publikáciách;

---

b) v rozhlasovom vysielaní;

---

c) v službách informačnej spoločnosti a

---

d) cez sponzorstvo súvisiace s tabakovými výrobkami, vrátane bezplatnej distribúcie tabakových výrobkov.

---

2. Táto smernica je určená na zabezpečenie voľného pohybu príslušných médií a súvisiacich služieb a na odstránenie prekážok pre fungovanie vnútorného trhu.“

---

84 – Pozri bod 98 (citovaný v bode 19 týchto návrhov).

---

85 – Tieto ustanovenia doslovne preberajú ustanovenia, ktoré boli uvedené v článku 3 ods. 5 prvej zarážke zrušenej smernice.

---

86 – Pozri článok 5 zrušenej smernice (uvedenej v bode 13 týchto návrhov).

---

87 – Pozri body 101 až 104 rozsudku (citované v bode 22 týchto návrhov).

---

88 – Bod 74.

---

89 – Pripomínam, že uvedený článok 1 ods. 2 uvádza, že „táto smernica je určená na zabezpečenie voľného pohybu príslušných médií a súvisiacich služieb, a na odstránenie prekážok pre fungovanie vnútorného trhu“.

---

90 – Pripomínam, že tento článok 3 ods. 1 prvý pododsek stanovuje, že „reklama v tlači a iných vytlačených publikáciách sa obmedzuje len na publikácie určené výlučne pre obchodníkov v oblasti predaja tabakových výrobkov a na publikácie, ktoré sú vytlačené a publikované v tretích krajinách, ak tieto publikácie nie sú v podstate určené pre trh spoločenstva“.

---

91 – Súdny dvor to zdôraznil, pripomínam, v už citovanom rozsudku Nemecko/Parlament a Rada, (bod 98).

---

92 – Pozri bod 73 týchto návrhov.

---

93 – Pozri, pokiaľ ide o porovnateľné úvahy, rozsudky Nemecko/Parlament a Rada, už citovaný, bod 100, a BAT, už citovaný, bod 82.

---

94 – Pozri body 91 a 92 týchto návrhov.

---

95 – Bod 98.

---

96 – Pozri bod 99.

---

97 – C‑465/00, C‑138/01 a C‑139/01, Zb. s. I‑4989, bod 41.

---

98 – Tamže. Súdny dvor mal na zreteli rozsudky Nemecko/Parlament a Rada, už citovaný, bod 85, a BAT, už citovaný, bod 60.

---

99 – Rozsudok Österreichischer Rundfunk a i., už citovaný, bod 42.

---

100 – C‑101/01, Zb. s. I‑12971, body 40 a 41. Pozri v tomto zmysle tiež, pokiaľ ide o dohovor z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozsudkov o občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32), rozsudok z 1. marca 2005, Owusu, C‑281/02, Zb. s. 1383, bod 34, ako aj návrhy vo veci, o ktorej sa rozhodlo týmto rozsudkom (body 197 až 203).

---

101 – Pozri bod 68 týchto návrhov.

---

102 – Žalobkyňa pripomína, že v bode 84 tohto rozsudku Súdny dvor rozhodol, pripomínam, že „ak by samotné konštatovanie rozdielov medzi vnútroštátnymi právnymi úpravami, ako aj abstraktného rizika prekážok základných slobôd alebo narušenia hospodárskej súťaže, ktoré by mohli z toho vyplynúť, stačilo na odôvodnenie voľby článku 100a ako právneho základu, súdna kontrola dodržiavania právneho základu by mohla byť úplne zbavená svojej účinnosti“.

---

103 – Pozri najmä rozsudky Arnold André, už citovaný, bod 61; Swedish Match, už citovaný, bod 63, a Alliance for Natural Health a i., už citovaný, bod 133. Pozri v tomto zmysle tiež rozsudky z 29. februára 1996, Komisia/Rada, C‑122/94, Zb. s. I‑881, bod 29, a BAT, už citovaný, bod 165.

---

104 – Pozri najmä rozsudky Arnold André, už citovaný, bod 62; Swedish Match, už citovaný, bod 64, a Alliance for Natural Health a i., už citovaný, bod 134. Pozri v tomto zmysle tiež rozsudky z 5. júla 2001, Taliansko/Rada a Komisia, C‑100/99, Zb. s. I‑5217, bod 64, ako aj BAT, už citovaný, bod 166.

---

105 – Body 97 a 98.

---

106 – Do článku 10 napadnutej smernice bol doplnený tento odsek 2: „Členské štáty oznámia Komisii znenie hlavných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré prijmú v oblasti pôsobnosti tejto smernice“.

---

107 – Dátum nadobudnutia účinnosti napadnutej smernice bol urýchlený: pôvodne bol totiž stanovený na dvadsiaty deň po jeho uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie a následne bol stanovený na deň jej uverejnenia.

---

108 – Korigendum k napadnutej smernici (Ú. v. EÚ L 67, 2004, s. 34). Podľa tohto korigenda, ku ktorému došlo po podaní tejto žaloby, sa článok 10 ods. 2 napadnutej smernice zrušuje a článok 11 tej istej smernice znie takto: „Táto smernica nadobúda účinnosť dvadsiatym dňom po jej uverejnení“, namiesto „táto smernica nadobúda účinnosť dňom jej uverejnenia v Úradnom vestníku Európskej únie“.

---

109 – C‑71/02, Zb. s. I‑3025.

---

110 – Pozri najmä rozsudky z 13. novembra 1990, Fedesa a i., C‑331/88, Zb. s. I‑4023, bod 13; z 5. októbra 1994, Crispoltoni a i., C‑133/93, C‑300/93 a C‑362/93, Zb. s. I‑4863, bod 41, a z 5. mája 1998, National Farmers’ Union a i., C‑157/96, Zb. s. I‑2211, bod 60.

---

111 – Bod 123. Pozri najmä, pokiaľ ide o ďalšie oblasti, rozsudky z 12. novembra 1996, Spojené kráľovstvo/Rada, C‑84/94, Zb. s. I‑5755, bod 58; z 13. mája 1997, Nemecko/Parlament a Rada, C‑233/94, Zb. s. I‑2405, body 55 a 56, ako aj National Farmers’ Union a i., už citovaný, bod 61.

---

112 – Pozri v tomto zmysle správu vypracovanú Svetovou bankou v roku 1999 nazvanú „Maîtriser l’épidémie, l’État et les aspects économiques de la lutte contre le tabagisme“, s. 52 až 55, ako aj dielo ROEMER, R.: L’action législative contre l’épidémie mondiale du tabagisme. druhé vydanie, WHO, Ženeva, s. 25 – 30.

---

113 – Pozri najmä Európsky súd pre ľudské práva, rozsudky markt intern Verlag GmbH a Klaus Beermann v. Spolková republika Nemecko z 20. novembra 1989, séria A č. 165, § 25 a 26; Groppera Radio AG. a i. v. Švajčiarsko z 28. marca 1990, séria A č. 173, § 54 a 55; Casado Coca v. Španielsko z 23. februára 1994, séria A č. 285, § 35, a Jacubowski v. Nemecko z 23. júna 1994, séria A č. 291-A, § 25.

---

114 – Pozri najmä rozsudok Casado Coca v. Španielsko, už citovaný, § 50, ako aj rozsudky VGT Verein gegen Tierfabriken v. Švajčiarsko z 28. júna 2001, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2001-VI, § 66 až 69, a Demuth v. Švajčiarsko z 5. novembra 2002, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2002-IX, § 42. Súdny dvor zmienil túto judikatúru v rozsudku z 23. októbra 2003, RTL Television, C‑245/01, Zb. s. I‑12489, bod 73, ako aj v rozsudku Karner, už citovanom, bod 51.

---

115 – Bod 51.

---

116 – Tento cieľ ochrany dobrého mena a práv tretích osôb (rovnako uvedený v článku 10 ods. 2 EDĽP ako umožňujúci odôvodniť obmedzenie slobody prejavu) je základom väčšiny vnútroštátnych opatrení v oblasti reklamy, ktoré boli z dôvodu zásahu do slobody prejavu spochybnené pred Európskym súdom pre ľudské práva.

---

117 – Pozri moje predchádzajúce úvahy, pokiaľ ide o prvý a druhý žalobný dôvod.

---

118 – Pozri moje predchádzajúce úvahy v bode 171 týchto návrhov.

---

119 – Pozri v tomto zmysle správu a dielo, ktoré som už citoval v poznámke pod čiarou 112, ako aj body 161 až 163 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Fennelly vo veci, o ktorej sa rozhodlo už citovaným rozsudkom z 5. októbra 2000, Nemecko/Parlament a Rada.