Vec C-220/02

Österreichischer Gewerkschaftsbund, Gewerkschaft der Privatangestellten

proti

Wirtschaftskammer Österreich

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, podaný Oberster Gerichtshof (Rakúsko)]

„Zásada rovnakej odmeny pre mužov a ženy – Pojem odmeny – Započítanie obdobia výkonu vojenskej služby pre výpočet odstupného – Možnosť porovnať pracovníkov vykonávajúcich vojenskú službu s pracovníkmi ženského pohlavia čerpajúcimi rodičovskú dovolenku bezprostredne po ukončení materskej dovolenky, ktorá sa nezapočítava pre výpočet odstupného“

Abstrakt rozsudku

1.        Sociálna politika – Muži a ženy – Rovnaká odmena – Pojem odmeny – Zvýhodnenie spočívajúce v započítaní obdobia výkonu vojenskej služby alebo povinnej civilnej služby pre výpočet odstupného – Začlenenie

(Článok 141 ES)

2.        Sociálna politika – Muži a ženy – Rovnaká odmena – Článok 141 ES a smernica 75/117 – Započítanie obdobia výkonu vojenskej služby pre výpočet odstupného alebo zodpovedajúcej civilnej služby vykonanej mužmi, ale nie rodičovskej dovolenky, ktorú vo všeobecnosti čerpajú ženy – Prípustnosť

(Článok 141 ES, smernica Rady 75/117)

1.        Výhoda, pre osoby vykonávajúce vojenskú službu alebo namiesto tejto povinnú civilnú službu, ktorá môže byť dobrovoľne predĺžená, spočívajúca v tom, že obdobie výkonu týchto služieb sa započítava do výpočtu odstupného, ktoré by si neskôr mohli uplatniť, má byť považovaná za zložku ich odmeny v zmysle článku 141 ES.

(pozri bod 39, prvý výrok)

2.        Článok 141 ES a smernica 75/117 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa uplatňovania zásady rovnakej odmeny pre mužov a ženy nebránia tomu, aby sa pri stanovení odstupného započítavalo do odpracovaných rokov trvanie výkonu vojenskej alebo zodpovedajúcej civilnej služby vykonávanej väčšinou mužmi, ale nie rodičovská dovolenka, ktorú najčastejšie čerpajú ženy.

(pozri bod 65, druhý výrok)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

z 8. júna 2004 (*)

„Zásada rovnakej odmeny pre mužov a ženy – Pojem odmeny – Započítanie obdobia výkonu vojenskej služby pre výpočet odstupného – Možnosť porovnať pracovníkov vykonávajúcich vojenskú službu s pracovníkmi ženského pohlavia čerpajúcimi rodičovskú dovolenku bezprostredne po ukončení materskej dovolenky, ktorá sa nezapočítava pre výpočet odstupného“

Vo veci C-220/02,

ktorej predmetom bol návrh predložený Súdnemu dvoru v súlade s článkom 234 ES, ktorým Oberster Gerichtshof (Rakúsko) navrhuje, vo vzťahu ku konaniu začatému pred vnútroštátnym súdom, medzi

Österreichischer Gewerkschaftsbund, Gewerkschaft der Privatangestellten

a

Wirtschaftskammer Österreich,

aby rozhodol o prejudiciálnej otázke týkajúcej sa výkladu článku 141 ES a článku smernice Rady 75/117/EHS z 10. februára 1975 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa uplatňovania zásady rovnakej odmeny pre mužov a ženy (Ú. v. ES L 45, s. 19),

SÚDNY DVOR (veľká komora),

v zložení: predseda V. Skouris, predsedovia komôr P. Jann, C. W. A. Timmermans, A. Rosas, J.-P. Puissochet (spravodajca) a J. N. Cunha Rodrigues, sudcovia R. Schintgen, F. Macken, N. Colneric, S. von Bahr a R. Silva de Lapuerta,

generálna advokátka: J. Kokott,

tajomník: H. von Holstein, zástupca súdneho tajomníka,

so zreteľom na písomné pripomienky, ktoré predložili:

–        Österreichischer Gewerkschaftsbund, Gewerkschaft der Privatangestellten, v zastúpení: K. Mayr, Referent der Kammer für Arbeiter und Angestellte für Oberösterreich,

–        Wirtschaftskammer Österreich, v zastúpení: O. Körner, splnomocnený zástupca,

–        rakúska vláda, v zastúpení: C. Pesendorfer, splnomocnená zástupkyňa,

–        Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: H. Kreppel, splnomocnený zástupca,

so zreteľom na správu pre pojednávanie,

po vypočutí ústnych pripomienok, ktoré predniesli na pojednávaní 3. februára 2004 Österreichischer Gewerkschaftsbund, Gewerkschaft der Privatangestellten, v zastúpení: K. Mayr, Wirtschaftskammer Österreich, v zastúpení: H. Aubauer a H. Kaszanits, splnomocnení zástupcovia, rakúska vláda, v zastúpení: G. Hesse, splnomocnený zástupca, a Komisia, v zastúpení: H. Kreppel,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 12. februára 2004,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Uznesením z 22. mája 2002 doručeným Súdnemu dvoru 14. júna 2002 Oberster Gerichtshof položil, v zmysle článku 234 ES, tri prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu článku 141 ES a článku 1 smernice Rady 75/117/EHS z 10. februára 1975 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa uplatňovania zásady rovnakej odmeny pre mužov a ženy (Ú. v. ES L 45, s. 19).

2        Tieto otázky boli položené v rámci sporu medzi Österreichischer Gewerksaftsbund, Gewerkschaft der Privatangestellten (ďalej len „Gewerkschaftsbund“), odbormi zastupujúcimi zamestnancov súkromného sektora, a Wirtschaftskammer Österreich, Rakúskou hospodárskou komorou vo veci požiadavky rovnakého odstupného pre mužov a ženy.

 Právny rámec

 Právo Spoločenstva

3        Článok 141 ods. 1 a 2 ES stanovuje:

„1. Každý členský štát zabezpečuje uplatňovanie zásady rovnakej odmeny mužov a žien za rovnakú prácu alebo za prácu, ktorej sa prisudzuje rovnaká hodnota.

2. V zmysle tohto článku ‚odmena‘ znamená obvyklú základnú alebo minimálnu mzdu alebo plat a všetky ďalšie plnenia, či už v peňažnej forme alebo v naturáliách, ktoré zamestnávateľ vypláca priamo alebo nepriamo, pracovníkovi v pracovnom pomere.“

4        Článok 1 smernice 75/117 uvádza:

„Zásada rovnakej odmeny pre mužov a ženy ustanovená v článku 119 zmluvy (po zmene článok 141 ES), ďalej len ‚zásada rovnakej odmeny‘, znamená odstránenie akejkoľvek diskriminácie z dôvodu pohlavia v súvislosti so všetkými aspektmi a podmienkami odmeňovania za rovnakú prácu alebo za prácu, ktorej sa prisudzuje rovnaká hodnota.

Najmä v prípade, keď sa na stanovenie odmeny používa systém klasifikácie zamestnaní, musí byť tento systém založený na rovnakých kritériách pre mužov aj pre ženy a musí byť vytvorený tak, aby vylučoval akúkoľvek diskrimináciu z dôvodu pohlavia“.

 Vnútroštátna právna úprava

5        Príslušný vnútroštátny právny rámec, ako to vyplýva z uznesenia, ktorým bol podaný návrh na prejudiciálne konania, je nasledujúci.

 Započítanie obdobia tehotenstva a pôrodu na účely výpočtu odstupného

6        V zmysle ustanovení § 23 Angestelltengesetz (zákon o zamestnancoch, BGBl 292/1921, v znení BGBl 100/2002) ďalej len „AngG“), ktorý v súlade s § 2 ods. 1 Arbeiter-Abfertigungsgesetz (zákon o odstupnom pre robotníkov) sa takisto vzťahuje na robotníkov, pracujúci majú nárok na odstupné za určitých podmienok. Výška tohto odstupného závisí najmä od počtu odpracovaných rokov.

7        V zmysle § 3 ods. 1 Mutterschutzgesetz z roku 1979, BGBl 221/1979, v znení BGBl 100/2002 (ďalej len „MSchG“), tehotné ženy nesmú pracovať v období ôsmich týždňov predchádzajúcich predpokladanému termínu pôrodu. Z § 3 ods. 3 MSchG vyplýva, že okrem uvedeného osemtýždňového obdobia sa tento zákaz vzťahuje aj na tehotné ženy vtedy, ak by pokračovanie v pracovnej aktivite ohrozovalo život a zdravie matky alebo dieťaťa.

8        § 5 ods. 1 MSchG stanovuje, že ženy nesmú pracovať počas obdobia ôsmich týždňov nasledujúcich po pôrode. V prípade predčasného pôrodu, mnohopočetného pôrodu alebo pôrodu cisárskym rezom sa toto obdobie predlžuje na najmenej dvanásť týždňov.

9        Oberster Gerichtshof rozhodol vo veci 9 ObA 199/00f, že obdobia zodpovedajúce obdobiam, na ktoré sa vzťahuje uvedený zákaz práce, sa musia na účely výpočtu výšky odstupného započítavať do odpracovaných rokov. Súdny orgán odôvodnil svoj postoj najmä tým, že neexistuje platná právna úprava, ktorá by stanovovala opak.

10      Po uplynutí týchto období má zamestnankyňa, v zmysle § 15 ods. 1 MSchG, na základe vlastnej žiadosti nárok na neplatené voľno, až kým dieťa nedovŕši vek dvoch rokov, pod podmienkou, že žije s dieťaťom v spoločnej domácnosti. V súlade s § 15 ods. 2 MSchG, táto rodičovská dovolenka musí trvať najmenej tri mesiace. Počas čerpania tejto dovolenky nemožno so zamestnankyňou ukončiť pracovný pomer výpoveďou. V zmysle článku 4 toho istého § zamestnankyňa je rovnako chránená aj v období štyroch týždňov nasledujúcich po skončení uvedenej dovolenky.

11      Podľa § 15f ods. 1 MSchG, „ak nie je uvedené inak, dĺžka trvania [rodičovskej] dovolenky sa nezapočítava do nárokov zamestnankyne, ktoré závisia od jej odpracovaných rokov.“

 Započítanie výkonu vojenskej služby na účely výpočtu odstupného

12      Podľa § 8 Arbeitsplatz-Sicherungsgesetz, BGBl, 683/1991, v znení BGBl I 30/1998 (ďalej len „APSG“), „pokiaľ nároky pracujúceho závisia od jeho odpracovaných rokov, obdobie

1.      výkonu základnej vojenskej služby v zmysle § 27 ods. 1 bodov 1 až 4 a 6 až 8 Wehrgesetz (zákon o obrane štátu, po zmene článok 19 ods. 1 bodov 1 až 4 a 6 až 8 Wehrgesetz z roku 2001);

2.      výkonu profesionálnej vojenskej služby v zmysle § 27 ods. 1 bodu 5 Wehrgesetz (po zmene § 19 ods. 1 bod 5 Wehrgesetz z roku 2001), v rozsahu až do 12 mesiacov;

3.      výkonu dobrovoľnej vzdelávacej služby určenej pre ženy a

4.      výkonu civilnej služby,

počas ktorej pracovnoprávny vzťah trvá, musia byť započítané do odpracovaných rokov“.

13      § 12 APSG stanovuje, pre týchto pracovníkov, osobitnú ochranu počas týchto období pred skončením pracovného pomeru výpoveďou alebo ich uvoľnením. Táto ochrana sa uplatňuje od prevzatia povolávacieho rozkazu, výzvy na nástup výkonu dobrovoľnej vzdelávacej služby určenej pre ženy alebo výzvy na nástup výkonu civilnej služby, a trvá, vo všeobecnosti, až do jedného mesiaca po ukončení výkonu uvedenej služby v zmysle § 13 ods. 1 bodu 3 APSG.

14      V súlade s § 20 ods. 1 Wehrgesetz, všetci povolaní branci sú povinní vykonať základnú vojenskú službu v trvaní najmenej šiestich mesiacov. V prípade vojenských potrieb je možné brancom dodatočne predĺžiť výkon vojenskej služby na obdobie zodpovedajúce vojenským požiadavkám, pričom celkové trvanie výkonu služby nesmie presiahnuť osem mesiacov.

15      K tomuto obdobiu výkonu služby je potrebné pripočítať obdobie výkonu zdokonaľovacej služby ktorej účelom je udržať bojaschopnosť alebo nácvik vojenského zásahu, v súlade s § 19 ods. 1 bodom 2 Wehrgesetz z roku 2001. Trvanie takejto zdokonaľovacej služby nesmie presiahnuť, vo všeobecnosti, pätnásť dní v roku.

16      Z rovnakého dôvodu možno započítať iné obdobia, najmä obdobie školenia veliaceho vojenského personálu v zmysle § 19 ods. 1 bodu 3 Wehrgesetz z roku 2001. Tieto školenia sa vykonávajú buď dobrovoľne alebo na základe rozkazu, pokiaľ sú odôvodnené vojenskými požiadavkami. Školenie veliaceho personálu slúži na školenie brancov na veliace funkcie, ako aj na udržanie a prehĺbenie získanej kvalifikácie. Povinná dĺžka tohto školenia je, v súlade s § 21 ods. 1 bodom 1, deväťdesiat dní pre dôstojníkov a šesťdesiat dní pre iný veliaci vojenský personál. Je však možné absolvovať toto školenie na základe vlastnej žiadosti v rozsahu dvojnásobku jeho celkového trvania.

17      Z § 23 ods. 1 Wehrgesetz z roku 2001, okrem iného, vyplýva, že branci, ktorí ukončili výkon základnej vojenskej služby v trvaní ôsmich mesiacov a ktorí prejavili záujem pôsobiť ďalej v ozbrojených silách, môžu, pokiaľ to zodpovedá vojenským požiadavkám, vykonať profesionálnu vojenskú službu v trvaní najviac osem mesiacov. Za určitých podmienok je možné predĺžiť výkon profesionálnej služby o štyri mesiace.

18      V súlade s § 37 ods. 1 Wehrgesetz z roku 2001 ženy môžu takisto na základe ich vlastnej žiadosti a v závislosti od vojenských požiadaviek vykonať dobrovoľnú vzdelávaciu službu určenú pre ženy („Ausbildungsdienst“) v zmysle § 8 bodu 3 APSG, v trvaní dvanástich mesiacov. Ak si vojenské záujmy vyžadujú, možno rozhodnúť o predĺžení výkonu tejto služby o najviac šesť mesiacov. Odsek 4 uvedeného § 37 uvádza, že §§ 3 až 9 MSchG týkajúce sa ochrany tehotných a dojčiacich žien sa vzťahujú na ženy vykonávajúce dobrovoľnú vzdelávaciu službu.

19      V zmysle § 2 ods. 1 Zivildienstgesetz (ústavný zákon o civilnej službe) z roku 1986, branci schopní výkonu vojenskej služby, ktorí z dôvodu svedomia vyhlásili, že odmietajú používať ozbrojenú silu proti ľudom, s výnimkou nutnej obrany a krajnej núdze, sú povinní vykonať civilnú službu. Dĺžka výkonu civilnej služby sa započítava do odpracovaných rokov na účely výpočtu odstupného, a to v takom rozsahu ako výkon základnej vojenskej služby.

20      Je vhodné dodať, že vnútroštátna úprava stanovuje ďalšie obdobia dovoleniek, ktoré sa započítavajú do odpracovaných rokov na účely výpočtu odstupného. Ide najmä o školenie zástupcov zamestnancov v zmysle § 119 ods. 1 Arbeitsverfassungsgesetz (spolkový zákon upravujúci pracovnoprávne vzťahy a sociálne usporiadanie podniku, ďalej len „ArbVG“) určené pre členov zamestnaneckej rady.

21      Dĺžka iných dovoleniek sa naopak nezapočítava do odpracovaných rokov. Ide o školenia, ktoré si zmluvne dohodli zamestnávateľ a zamestnanec podľa § 11 ods. 1 Arbeitsvertragsrechts – Anpassungsgesetz (zákon, ktorým sa mení právna úprava v oblasti pracovných zmlúv, ďalej len „AVRAG“), alebo neplatené voľno dohodnuté medzi zamestnávateľom a zamestnancom, počas ktorého zamestnanec poberá z fondu zamestnanosti príspevok od orgánu zodpovedného za trh práce v súlade s § 12 AVRAG.

 Konanie pred vnútroštátnym súdom

22      Gewerkschaftsbund, žalobca v konaní pred vnútroštátnym súdom, podal na Oberster Gerichtshof žalobu, ktorou sa domáha, aby súd vyslovil, že prvá rodičovská dovolenka pracovníkov v pracovnom pomere sa musí započítavať, pre výpočet odstupného, z titulu odpracovaných rokov tak, ako je to pri výkone vojenskej alebo civilnej služby.

23      Podľa Gewerkschaftsbund, skutočnosť že, v súlade s § 15g ods. 1 MSchG, obdobia dovolenky nie sú započítavané na účely odstupného uvedeného v § 23 AngG, na rozdiel od období výkonu vojenskej alebo civilnej služby, zakladá nepriamu diskrimináciu, ktorá je zakázaná článkom 141 ES.

24      V skutočnosti, z celkového počtu pracovníkov na rodičovskej dovolenke predstavujú ženy 98,253 % a muži 1,747 %. Iba malé množstvo kolektívnych zmlúv však stanovuje započítanie obdobia rodičovskej dovolenky do odpracovaných rokov.

25      Dĺžka výkonu vojenskej služby, ktorá je povinná pre mužov, alebo výkon civilnej služby, ktorý ju nahrádza, je však v celosti započítavaný do nárokov zamestnanca počítaných v závislosti od odpracovaných rokov. Tieto služby sa však týkajú iba mužov. Napríklad, roku 2000 sa dobrovoľnej vzdelávacej služby určenej pre ženy zúčastnilo len okolo sto žien.

26      Odbory z toho vyvodzujú, že tento rozdiel v zaobchádzaní medzi ženami, ktoré väčšinou čerpajú rodičovskú dovolenku, a muži, ktorí väčšinou vykonávajú vojenskú alebo civilnú službu, zakladá nepriamu diskrimináciu.

27      Oberster Gerichtshof uvádza, že, všeobecne, započítanie období neplatenej dovolenky na účely stanovenia odstupného je vylúčené zo zákona vtedy, keď tieto dovolenky sú čerpané na podnet pracujúceho. To neplatí, ak dôvody, pre ktoré pracujúci čerpá voľno, sú vážnymi dôvodmi, ktoré ho oprávňujú skončiť pracovný pomer, pričom nárok na odstupné ostáva, za podmienok určených vnútroštátnou legislatívou, zachovaný.

28      Vnútroštátny súd uvádza, že vo vzťahu k rozhodnutiu pracovníka pokračovať v starostlivosti o dieťa po uplynutí šestnásteho týždňa materskej dovolenky, Súdny dvor stanovil v rozsudku zo 14. septembra 1999, Gruber, (C-249/97, Zb. s. I-5295, body 32 a nasl.), že vážne dôvody uvedené v § 26 AngG a v § 82a Gewerbeordnung z roku 1859, (ďalej len „GewO 1859“), vedúce ku predčasnému skončeniu pracovného pomeru zo strany pracujúceho, sa rozlišujú podľa nevyhnutnosti starostlivosti o dieťa. Súdny dvor upresnil, že ide o dôvod, ktorý nesúvisí s podmienkami práce v podniku alebo so správaním sa zamestnávateľa, a že tento dôvod nie je prekážkou pre pokračovanie v práci.

29      Oberster Gerichtshof z toho vyvodzuje, že je vhodné porovnať skupinu rodičov, ktorí čerpali rodičovskú dovolenku a na základe ich vlastného rozhodnutia preto, aby sa mohli sami starať o dieťa, so skupinou rodičov, ktorí z dôvodov nezávislých od ich vôle, ktoré im však nebránili pracovať, ošetrovali člena rodiny, sa rozhodli skončiť pracovný pomer na dlhé obdobie.

30      Vnútroštátny súd sa domnieva, že skutočnosť, že zákonodarca uprednostňuje rodičov tým, že im dáva možnosť jednostranne čerpať dovolenku na výchovu namiesto toho, aby museli skončiť pracovný pomer a priznáva im okrem iného osobitnú ochranu v oblasti okamžitého zrušenia pracovného pomeru, nemožno považovať za diskrimináciu na úkor pracovníčok ženského pohlavia.

31      Oberster Gerichtshof však konštatuje, že žalobca v konaní pred vnútroštátnym súdom sa odchýlil od takéhoto uvažovania tým, že uskutočnil analýzu diskriminácie vychádzajúcej z porovnania medzi skupinami osôb na rodičovskej dovolenke, ktorým sa pri stanovení odstupného nezapočítava obdobie, počas ktorého nepracovali, a skupinou osôb, ktorým sa, naopak, do výpočtu odstupného započítavajú obdobia výkonu vojenskej a civilnej služby.

 Prejudiciálne otázky

32      Keďže za týchto podmienok, Oberster Gerichtshof dospel k názoru, že riešenie sporu závisí na výklade uvedených ustanovení práva Spoločenstva, rozhodol sa prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1)      Má sa pojem odmeny v článku 141 ES, ako aj v článku 1 smernice Rady 75/117/EHS [...], vykladať v tom zmysle, že sa týka aj všeobecných právnych ustanovení, akými sú tie uvedené v § 8 APSG, podľa ktorých sa z dôvodov všeobecného záujmu doby výkonu služby v oblastiach vymedzených týmto zákonom zodpovedajúcim úlohám verejnej služby, počas ktorých nie je všeobecne možný výkon súkromnej pracovnej činnosti, musia započítavať, pokiaľ ide o nároky upravené pracovnoprávnymi predpismi vypočítavané v závislosti od dĺžky trvania súkromnoprávnych zamestnaneckých vzťahov?

2)      Má sa článok 141 ES a článok 1 smernice 75/117/EHS [...] vykladať v tom zmysle, že z pohľadu rovnakej odmeny skupina zamestnancov a zamestnankýň spadajúca pod § 8 APSG (skupina A) v rámci systému odmeňovania, ktorý zamestnancom priznáva odstupné v podstate z dôvodu vernosti k podniku v minulosti a s cieľom zabezpečiť prechod na nové zamestnanie v prípade konkrétneho skončenia pracovného pomeru z dôvodov, ktoré nie sú na strane zamestnanca, s výnimkou vážnych dôvodov alebo z dôvodu, ktorý mu nemožno pripísať, a toto odstupné závisí od dĺžky trvania pracovného pomeru, pričom jednotlivým obdobiam počas pracovného pomeru je priradený samostatný charakter a nezapočítanie doby neplatenej dovolenky je prípustné, pokiaľ sa táto dovolenka čerpá z dôvodov záujmov zamestnanca a na jeho podnet, a nie zo závažného dôvodu, ktorý by sám osebe zamestnanca oprávňoval skončiť pracovný pomer so zachovaním odstupného, je porovnateľná so skupinou zamestnankýň, ktoré sa v zmysle ustanovení § 15 Mutterschutzgesetz po uplynutí normálnej materskej dovolenky trvajúcej spravidla 16 týždňov rozhodnú čerpať rodičovskú dovolenku, aby sa mohli starať o svoje dieťa (‚dovolenka na výchovu dieťaťa‘), čo má za následok stratu ich pravidelnej odmeny, najdlhšie do doby, keď dieťa dovŕši vek dvoch rokov (skupina B)?

3)      Má sa článok 141 ES a článok 1 smernice 75/117/EHS vykladať v tom zmysle, že rozdiely medzi skupinami zamestnancov a zamestnankýň uvedených v druhej otázke spočívajúce najmä v tom, že v skupine A zloženej z ‚osôb vykonávajúcich vojenskú službu‘

–        ‚nástup na výkon služby‘ predstavuje vo všeobecnosti povinnosť aj v prípade dobrovoľnej prihlášky,

–        nástup na výkon služby je podriadený všeobecnému záujmu,

–        v rámci súkromnoprávneho zamestnaneckého pomeru nie je možné pravidelne vykonávať pracovnú činnosť, aj keby išlo o ďalší súkromnoprávny zamestnanecký vzťah,

zatiaľ čo v skupine B zloženej zo zamestnancov a zamestnankýň, ktorí čerpajú ‚rodičovskú dovolenku‘,

–        sa oni sami môžu rozhodnúť, či budú v rámci určitého pracovného pomeru čerpať rodičovskú dovolenku, aby sa mohli starať o svoje dieťa a

–        počas tejto rodičovskej dovolenky v čase, ktorý im zostane popri starostlivosti o dieťa, môžu naďalej v obmedzenej miere pokračovať v činnosti v rámci súkromnoprávneho zamestnaneckého vzťahu,

sú objektívnym dôvodom postačujúcim na rozdielne započítavanie týchto období pre nároky, ktoré závisia od počtu odpracovaných rokov?“

 O prvej otázke

33      Prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či výhoda, pre osoby vykonávajúce vojenskú službu alebo namiesto tejto povinnú civilnú službu, ktoré môžu byť dobrovoľne predĺžené, spočívajúca v tom, že do výpočtu odstupného, ktoré by si neskôr mohli uplatniť, sa započítava obdobie výkonu týchto služieb, má byť považovaná za zložku ich odmeny v zmysle článku 141 ES.

 Pripomienky predložené Súdnemu dvoru

34      Gewerkschaftsbund, rakúska vláda a Komisia Európskych spoločenstiev tvrdia, že zvýšenie nároku na odstupné, ako to vyplývajúce z § 8 APSG, v prospech osôb vykonávajúcich vojenskú alebo podobnú službu musí byť považované rovnako ako odstupné (pozri už citovaný rozsudok, Gruber, bod 22 a rozsudok z 27. januára 2000, Graf, C-190/98, Zb. s. I-493, bod 14) za zložku odmeny.

35      Wirtschaftskammer Österreich, naopak, tvrdí, že povinnosť zamestnávateľa započítať na účely stanovenia odstupného obdobia prerušenia práce nespadá pod pojem odmeny podľa článku 141 ES alebo smernice 75/117.

 Posúdenie Súdnym dvorom

36      Účastníci konania pred vnútroštátnym súdom, rakúska vláda a ani Komisia nenamietajú, že spor pred vnútroštátnym súdom sa týka dĺžky pracovného pomeru so zamestnávateľom a že táto dĺžka sa musí započítavať na účely stanovenia výšky odstupného, ktoré spadá pod pojem odmeny (pozri k tomuto už citovaný rozsudok, Gruber, bod 22).

37      Okolnosť, že táto dĺžka môže byť zvýšená na základe zákonného ustanovenia, tým, že sa započíta dĺžka trvania výkonu vojenskej alebo civilnej služby vykonanej vo verejnom záujme a bez vzťahu k zamestnaniu, z titulu ktorého sa odstupné poskytuje, nemá vplyv na povahu tohto odstupného.

38      Keďže na režim odstupného sa vzťahuje článok 141 ES, možno osobitné situácie týkajúce sa pracovníkov vo vzťahu k tomuto režimu analyzovať na základe ustanovení tohto článku.

39      Na prvú otázku je preto potrebné odpovedať tak, že výhoda, pre osoby vykonávajúce vojenskú službu alebo namiesto tejto povinnú civilnú službu, ktorej obdobie výkonu môže byť dobrovoľne predĺžené, spočívajúca v tom, že do výpočtu odstupného, ktoré by si neskôr mohli uplatňovať, sa započítava obdobie výkonu týchto služieb, má byť považovaná za zložku ich odmeny v zmysle článku 141 ES.

 O druhej a tretej otázke

40      Druhou a treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 141 ES a smernica 75/117 bránia tomu, aby sa pri stanovení odstupného započítavalo do odpracovaných rokov trvanie výkonu vojenskej alebo zodpovedajúcej civilnej služby vykonanej mužmi, ale nie rodičovská dovolenka, ktorú najčastejšie čerpajú ženy.

 Pripomienky predložené Súdnemu dvoru

41      Gewerkschaftsbund tvrdí, že podľa ustálenej judikatúry Oberster Gerichtshof obdobia bez náhrady mzdy musia byť vo všeobecnosti započítané do výšky odstupného, a to počas celého trvania pracovného pomeru.

42      Žalobca v konaní pred vnútroštátnym súdom, tvrdí, že neexistujú skutočné rozdiely medzi skupinou A, zloženou z pracovníkov vykonávajúcich vojenskú alebo civilnú službu, a skupinou B, zloženou z pracovníkov čerpajúcich rodičovskú dovolenku, definovaných v druhej a tretej prejudiciálnej otázke.

43      Nebolo by, v skutočnosti, presné uviesť, že na rozdiel od vojenskej služby, ktorej výkon je povinnosťou vo všeobecnom záujme, rodičovská dovolenka, tým, že je vyjadrením „priania pokračovať v starostlivosti o vlastné dieťa“, je založená na dobrovoľnej báze a spadá výlučne pod osobný záujem určenej osoby.

44      Vojenská služba môže byť predĺžená o trvanie výkonu dobrovoľnej vojenskej služby. Na strane druhej, rodičovská dovolenka sa zdá byť nevyhnutnosťou, keďže je veľmi ťažké umiestniť dieťa do zariadení predškolského veku, muži majú malý záujem čerpať takýto druh dovolenky a zanedbanie starostlivosti a výchovy dieťaťa je trestné.

45      Podľa žalobcu v konaní pred vnútroštátnym súdom sa, okrem iného, obidve skupiny nachádzajú v rovnakej situácii vo vzťahu k ich možnosti pracovať počas uvedených období.

46      Gewerkschaftsbund z toho vyvodil záver, že z pohľadu rovnosti odmeňovania v zmysle článku 141 ES alebo článku 1 smernice 75/117 skupina pracovníkov uvedená v § 8 APSG je porovnateľná so skupinou pracovníkov ženského pohlavia, na ktorú sa vzťahuje § 15 MSchG a že možno len konštatovať, že druhá skupina je bezdôvodne diskriminovaná v porovnaní s prvou skupinou.

47      Wirtschaftskammer Österreich považuje za nemožné porovnávať skupinu A zloženú z osôb vykonávajúcich vojenskú službu so skupinou B zloženou z osôb čerpajúcich rodičovskú dovolenku, keďže účely sledované zákonodarcom sú rozdielne pre jednotlivé pravidlá týkajúce sa každej z týchto skupín, a to tak, že nemožno považovať ich situácie za porovnateľné.

48      Oberster Gerichtshof zdôrazňuje v uznesení, ktorým podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, že rakúsky právny poriadok týkajúci sa nároku na odstupné umožňuje nezapočítavať obdobie rodičovskej dovolenky z dôvodu, že táto dovolenka sa čerpá v záujme pracovníka a z jeho vlastného podnetu.

49      Naopak, záujmy pracovníka sa neprofilujú v povinných službách uvedených v § 8 APSG. Čo sa týka služieb vykonaných na dobrovoľnej báze, do ktorých patrí dobrovoľná vzdelávacia služba určená pre ženy, jedine vojenské požiadavky štátu predstavujú kritérium, na základe ktorého sú tieto povolené. V takomto prípade prerušenie práce slúži verejným a najmä vojenským záujmom.

50      Za týchto podmienok je rozdielne zaobchádzanie so skupinami A a B v súlade s článkom 141 ES a článkom 1 smernice 75/117.

51      Wirtschaftskammer Österreich dodáva, že hlavný dôvod, pre ktorý nemožno porovnávať skupiny A a B, sa spája so skutočnosťou, že osoby vykonávajúce vojenskú službu znášajú nerovné zaobchádzanie založené priamo na príslušnosti k určitému pohlaviu. Táto nerovnosť spočíva vo vylúčení týchto osôb, počas trvania vojenskej alebo civilnej služby, nielen z možnosti prístupu k zamestnaniu, ale aj z hľadiska vzdelávania sa a profesionálneho rastu, čo ich znevýhodňuje v porovnaní so ženami. Súlad výhod poskytnutých mužom s právom Spoločenstva bol pripustený v rozsudkoch zo 7. decembra 2000, Schnorbus, (C-79/99, Zb.
s. I-10997) a z 11. marca 2003, Dory, (C-186/01, Zb. s. I‑2479).

52      Tak isto rakúska vláda je toho názoru, že pracovníci ženského pohlavia čerpajúci rodičovskú dovolenku v súlade s MSchG a osoby vykonávajúce vojenskú službu nie sú v porovnateľnej situácii.

53      Rakúska vláda sa domnieva, že ide o objektívne dôvody, ktoré vysvetľujú, že tieto obdobia, počas ktorých je plnenie povinností vyplývajúcich z pracovnej zmluvy prerušené, sa nezapočítavajú rovnakým spôsobom na účely stanovenia výšky odstupného a že tento rozdiel nie je diskrimináciou založenou na príslušnosti k určitému pohlaviu, ktorá je zakázaná článkom 141 ES.

54      Komisia sa domnieva, že nie je nevyhnutné porovnávať dva režimy odstupného, ktoré už boli predtým analyzované. Tvrdí, že Oberster Gerichtshof chce iba vedieť, či článok 141 ES a smernica 75/117 majú byť vykladané v tom zmysle, že z pohľadu nepriamej diskriminácie nepripúšťajú takú vnútroštátnu úpravu, aká je stanovená v § 15f MSchG.

55      Podľa Komisie sa navyše zdá, že je možné konštatovať existenciu priamej diskriminácie založenej na príslušnosti k určitému pohlaviu, keďže konanie pred vnútroštátnym súdom sa týka nezapočítania rodičovskej dovolenky, ktorá sa v skutočnosti dotýka iba zamestnancov ženského pohlavia, nakoľko výnimka vyplývajúca z § 15f ods. 1 MSchG sa vzťahuje iba na ženy. Komisia však vychádza z prístupu k veci zaujatý vnútroštátnym súdom, ktorý skúmal, či existuje nepriama diskriminácia.

56      Vo vzťahu k presnej otázke vnútroštátneho súdu, Komisia tvrdí, že nepriama diskriminácia vyplývajúca z rôznych režimov rodičovskej dovolenky a výkonu vojenskej alebo civilnej služby, vo vzťahu k odstupnému, môže zostať nezodpovedaná. Porovnanie týchto dvoch režimov neprináša nič naviac pri konštatovaní jestvujúcej diskriminácie založenej na reštriktívnej úprave § 15f MSchG a neumožňuje vyvodiť objektívny dôvod, ktorý je cudzí diskriminácii založenej na príslušnosti k určitému pohlaviu odôvodňujúci takúto diskrimináciu.

57      V každom prípade, Komisia tvrdí, že neexistuje objektívny faktor, ktorý by bol cudzí akejkoľvek diskriminácii založenej na príslušnosti k určitému pohlaviu, ktorý by odôvodňoval nerovnaké zaobchádzanie so ženami stanovené § 15f MSchG.

 Posúdenie Súdnym dvorom

58      Priama diskriminácia, na ktorú poukázala Komisia, vyplýva z toho, že pre pracovníkov mužského pohlavia neexistuje žiadny odkaz na § 15f ods. 1 MSchG stanovujúci nezapočítanie období rodičovskej dovolenky. Účastníci konania pred vnútroštátnym súdom ani členské štáty, ktoré predniesli svoje pripomienky a ani Komisia, však nenamietajú, že platná právna úprava postačuje na zabezpečenie rovnakého zaobchádzania vo veci rodičovskej dovolenky čerpanej mužmi a ženami.

59      Vo veci otázky vnútroštátneho súdu týkajúcej sa rozdielu v zaobchádzaní vo vzťahu k odstupnému medzi pracovníkmi, ktorí čerpajú rodičovskú dovolenku, a tými, ktorí vykonávajú vojenskú alebo civilnú službu, je potrebné pripomenúť, že zásada rovnakého odmeňovania zakotvená v článku 141 ES a v smernici 75/117, ako zásada nediskriminácie, ktorej je osobitným vyjadrením, predpokladajú, že pracovníci mužského pohlavia a pracovníci ženského pohlavia, na ktorých sa vzťahuje, sú v porovnateľných situáciách (pozri rozsudky zo 16. septembra 1999, Abdoulaye a i., C-218/98, Zb. s. I‑5723, bod 16 a z 29. novembra 2001, Griesmar, C‑366/99, Zb. s. I-9383, bod 39).

60      V danom prípade však rodičovská dovolenka je dovolenkou, ktorú čerpá zamestnanec na základe svojho slobodného rozhodnutia na účely výchovy svojho dieťaťa. Tento dobrovoľný charakter nemožno zmeniť skutočnosťou, že nie sú voľné kapacity v zariadeniach predškolského veku, napriek tomu, že ide o poľutovaniahodnú situáciu. Táto dovolenka nemá rovnaké určenie ako materská dovolenka, je upravená rozdielnou právnou úpravou a možno ju čerpať aj v inom období, ako je obdobie bezprostredne nasledujúce po materskej dovolenke.

61      Výkon vojenskej služby naopak zodpovedá občianskej povinnosti stanovenej zákonom a nepodlieha osobným záujmom jednotlivca. Povinnosť stanovená vo verejnom záujme vo vzťahu k pracovnoprávnemu vzťahu má všeobecnú povahu, bez ohľadu na veľkosť podniku a na počet odpracovaných rokov.

62      Povolaný branec je v rámci vojenskej základnej služby k dispozícii ozbrojeným silám na obdobie, ktorého dĺžku si nemôže vybrať. Osobitná povaha brannej povinnosti viedla Súdny dvor k rozhodnutiu, že právo Spoločenstva nebráni tomu, aby táto povinnosť bola v členskom štáte vyhradená mužom (pozri už citovaný rozsudok, Dory).

63      Okolnosť, že táto služba môže byť dobrovoľne predĺžená, nemá vplyv na povahu tejto služby a nemení jej účel. Napriek tomu, že predĺženie spočíva na dobrovoľnosti, toto predĺženie je podmienené verejným záujmom v zmysle APSG, ktorý podmieňuje možnosť predĺženia vojenskej služby existenciou vojenských potrieb (§ 8 APSG a §§ 19, 20, 23 a 37 Wehrgesetz).

64      V každom jednotlivom prípade je tak prerušenie plnenia povinností z pracovnej zmluvy odôvodnené osobitnými dôvodmi, konkrétnejšie záujmom pracovníka a jeho rodiny v prípade rodičovskej dovolenky a záujmom štátu v prípade vojenskej služby. Keďže tieto dôvody majú rôznu povahu, pracovníci, v prospech ktorých sú dané, nie sú v porovnateľných situáciách.

65      V nadväznosti na predchádzajúce je potrebné odpovedať na druhú a tretiu otázku tak, že článok 141 ES a smernica 75/117 nebránia tomu, aby sa pri stanovení odstupného započítavalo do odpracovaných rokov trvanie výkonu vojenskej alebo zodpovedajúcej civilnej služby vykonanej mužmi, ale nie rodičovská dovolenka, ktorú najčastejšie čerpajú ženy.

 O trovách

66      Rakúska vláda a Komisia nemajú právo na náhradu trov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s pripomienkami, ktoré podali Súdnemu dvoru. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov

SÚDNY DVOR (veľká komora)

v konaní o otázkach, ktoré mu uznesením z 22. mája 2002 predložil Oberster Gerichtshof, rozhodol:

1)      Výhoda, pre osoby vykonávajúce vojenskú službu alebo namiesto tejto povinnú civilnú službu, ktorá môže byť dobrovoľne predĺžená, spočívajúca v tom, že do výpočtu odstupného, ktoré by si neskôr mohli uplatniť, sa započítava obdobie výkonu týchto služieb, má byť považovaná za zložku ich odmeny v zmysle článku 141 ES.

2)      Článok 141 ES a smernica Rady 75/117 Rady 75/117/EHS z 10. februára 1975 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa uplatňovania zásady rovnakej odmeny pre mužov a ženy nebránia tomu, aby sa pri stanovení odstupného započítavalo do odpracovaných rokov trvanie výkonu vojenskej alebo zodpovedajúcej civilnej služby vykonávanej väčšinou mužmi, ale nie rodičovská dovolenka, ktorú najčastejšie čerpajú ženy.

Skouris

Jann

Timmermans

Rosas

Puissochet

Cunha Rodrigues

Schintgen

Macken

Colneric

von Bahr

Silva de Lapuerta

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 8. júna 2004.

Tajomník

Predseda

R. Grass

V. Skouris

---

* Jazyk konania: nemčina.