Choose the experimental features you want to try

This document is an excerpt from the EUR-Lex website

Document 62002CC0245

Návrhy generálneho advokáta - Tizzano - 29. júna 2004.
Anheuser-Busch Inc. proti Budĕjovický Budvar, národní podnik.
Návrh na začatie prejudiciálneho konania Korkein oikeus - Fínsko.
Dohoda o založení Svetovej obchodnej organizácie - Článok 2 ods. 1, článok 16 ods. 1 a článok 70 dohody TRIPS - Ochranné známky - Rozsah výlučného práva majiteľa ochrannej známky - Údajné používanie označenia ako obchodného mena.
Vec C-245/02.

Zbierka rozhodnutí 2004 I-10989

ECLI identifier: ECLI:EU:C:2004:396

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

ANTONIO TIZZANO

prednesené 29. júna 2004 (1)

Vec C‑245/02

Anheuser-Busch Inc.

proti

Budějovický Budvar, národní podnik

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Korkein Oikeus, Fínsko)

„Dohoda TRIPS – Článok 16 – Ochrana ochrannej známky – Ochrana obchodného mena – Použitie obchodného mena ako ochrannej známky“





1.        Predmetný spor vznikol z fínskej vetvy množstva právnych sporov, ktoré sa rozvinuli v rozličných krajinách medzi českým pivovarom Budějovický Budvar(2) (ďalej len „pivovar Budvar“ alebo „Budvar“), so sídlom v českom meste České Budějovice (nemecký názov Budweis)(3) (Česká republika), a americkou spoločnosťou Anheuser-Busch, Inc. (ďalej len „Anheuser-Busch“)(4) o práve používať výrazy „Bud“, „Budweiser“ a im podobné pri obchodovaní s pivami tej ktorej spoločnosti.

2.        Pri tejto príležitosti má Súdny dvor predovšetkým objasniť, aká právna úprava sa uplatňuje na používanie zapísanej ochrannej známky a obchodného mena, ktoré si potenciálne kolidujú, najmä vo svetle Dohody o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva (ďalej len „dohoda TRIPS“)(5).

I –    Právny rámec

A –    Medzinárodné právo

3.        Článok 8 Parížskeho dohovoru na ochranu priemyselného vlastníctva (ďalej len „Parížsky dohovor“)(6) stanovuje, že: „Obchodné meno(7) je chránené vo všetkých únijných krajinách bez toho, že by ho bolo treba prihlasovať alebo zapisovať; nerozhoduje, či je, alebo nie je časťou továrenskej alebo obchodnej známky“.

4.        Článok 2 dohody TRIPS odkazuje na právnu úpravu obsiahnutú v niektorých podstatných ustanoveniach Parížskeho dohovoru, vrátane jeho článku 8, ktorý je preto začlenený do právnej úpravy Svetovej obchodnej organizácie(8).

5.        Medzi podstatnými ustanoveniami dohody TRIPS, významnými pre náš účel, je článok 16 ods. 1, ktorý stanovuje:

„Majiteľ zaregistrovanej ochrannej známky bude mať výlučné právo zabrániť všetkým tretím stranám [tretím osobám – neoficiálny preklad], ktoré nemajú súhlas majiteľa, používať pri obchodnej činnosti rovnaké alebo podobné označenie pre tovary alebo služby, ktoré sú rovnaké alebo podobné tým, pre ktoré je ochranná známka zaregistrovaná, a kde by takéto používanie malo za následok pravdepodobnosť zámeny. V prípade používania rovnakého označenia pre rovnaké tovary alebo služby sa bude pravdepodobnosť zámeny predpokladať. Už uvedené práva nebudú obmedzovať žiadne predchádzajúce [existujúce](9) práva, ani nebudú mať vplyv na možnosť členov, aby poskytovali práva na základe používania“.

6.        Článok 70 dohody TRIPS upravuje rozsah jeho časovej pôsobnosti takto:

„1.      Z tejto dohody nevyplývajú záväzky vo vzťahu k skutkom, ktoré nastali pred dňom uplatňovania tejto dohody pre daného člena.

2.      Ak v tejto dohode nie je stanovené inak, vznikajú podľa tejto dohody záväzky vzťahujúce sa na všetky predmety ochrany existujúce v deň uplatnenia tejto dohody pre daného člena, ktoré sú týmto členom v uvedený deň chránené alebo ktoré spĺňajú, alebo následne budú spĺňať podmienky na ochranu na základe podmienok tejto dohody. ...“

7.        Dohoda TRIPS, ako aj dohoda zakladajúca Svetovú obchodnú organizáciu (ďalej len „WTO“), ku ktorej tvorí dohoda TRIPS prílohu, nadobudli platnosť 1. januára 1995; avšak podľa článku 65 ods. 1 dohody TRIPS členovia neboli povinní uplatňovať ustanovenia tejto dohody v období jedného roka od tohto dátumu.

B –    Právo Spoločenstva

8.        Spoločenstvo zasiahlo do oblasti týkajúcej sa obchodných ochranných známok, pokiaľ sa týka toho, čo nás zaujíma v predmetnej veci, prijatím smernice 89/104/EHS (ďalej len „smernica 89/104“ alebo „smernica“)(10) ktorá „v úplnej konzistencii s ustanoveniami Parížskeho dohovoru“(11) aproximuje právne predpisy členských štátov v niektorých aspektoch tejto oblasti, avšak bez toho, aby ich harmonizovala v plnom rozsahu.

9.        Na tento účel je potrebné pripomenúť, že podľa článku 4 ods. 1 smernice:

„Ochranná známka nebude zapísaná do registra a ak už bola zapísaná, musí byť vyhlásená za neplatnú,... ak je táto ochranná známka zhodná so skoršou ochrannou známkou“.

10.      Podľa nasledujúceho odseku 2 tohto článku:

„Skoršími ochrannými známkami“ v zmysle odseku 1 sú...

d)      ochranné známky, ktoré v deň podania prihlášky ochrannej známky, prípadne ku dňu priority uplatnenej vo vzťahu k prihláške ochrannej známky, sú v členskom štáte všeobecne známe v tom zmysle ako pojem ‚všeobecne známe‘ používa článok 6 bis Parížskeho dohovoru“.

11.      Článok 4 ods. 4 písm. b) stanovuje, že každý členský štát môže ďalej stanoviť, že ochranná známka nebude zapísaná, alebo ak je už zapísaná, môže byť vymazaná, ak a v tom rozsahu, v akom „ práva k nezapísanej ochrannej známke alebo k inému označeniu používanému v obchodnom styku boli získané pred dňom podania prihlášky neskoršej ochrannej známky alebo pred dňom priority nárokovanej vo vzťahu k prihláške neskoršej ochrannej známky, a táto nezapísaná ochranná známka alebo iné označenie poskytuje svojmu majiteľovi právo zakázať používanie neskoršej ochrannej známky“.

12.      Ďalej, čo sa týka toho, čo nás v predmetnej veci zaujíma, článok 5 ods. 1 stanovuje, že:

„Zapísaná ochranná známka dáva svojmu majiteľovi výlučné práva. Majiteľ bude mať právo zabrániť všetkým tretím stranám [tretím osobám – neoficiálny preklad], ktoré nemajú jeho súhlas, aby v obchodnom styku používali:

a)      akékoľvek označenie, ktoré je zhodné s ochrannou známkou pre tovary alebo služby, ktoré sú zhodné s tými, pre ktoré je ochranná známka zapísaná;

b)      akékoľvek označenia [označenie – neoficiálny preklad], ktoré je zhodné s ochrannou známkou alebo je jej natoľko podobné, a zároveň sú si natoľko podobné príslušné tovary alebo služby, že existuje pravdepodobnosť zámeny zo strany verejnosti, vrátane pravdepodobnosti asociácie medzi označením a ochrannou známkou“.

13.      Podľa odseku 3 toho istého článku možno zakázať, inter alia, umiestňovať označenie na tovary alebo na ich obal.

14.      Odsek 5 upresňuje, že predchádzajúce odseky „neovplyvnia tie ustanovenia členského štátu, ktoré sa týkajú ochrany proti používaniu označenia, inak, než na účely rozlíšenia tovarov alebo služieb, ak by používanie označenia bez náležitého dôvodu nečestne ťažilo z dobrého mena alebo rozlišovacej spôsobilosti ochrannej známky, alebo by to dobrému menu alebo rozlišovacej spôsobilosti ochrannej známky škodilo“.

C –    Vnútroštátne právo

15.      Na základe § 2 ods. 1 toiminimilaki (fínskeho zákona o obchodných menách, ďalej len „zákon o obchodných menách“)(12) výlučné právo používať obchodné meno sa nadobúda jeho zápisom alebo „zaužívaním“, teda ak je obchodné meno všeobecne známe v kruhoch dotknutých činnosťou podnikateľského subjektu.

16.      Podľa § 3 ods. 2 tohto zákona výlučné právo nadobudnuté zaužívaním oprávňuje jeho majiteľa zabrániť každému ďalšiemu podnikateľskému subjektu používať obchodné meno, ktoré je spôsobilé vyvolať zámenu s jeho vlastným obchodným menom.

17.      Podľa § 3 ods. 1 tavaramerkkilaki (fínskeho zákona o ochranných známkach, ďalej len „zákon o ochranných známkach“)(13) každý môže používať svoje obchodné meno ako obchodné označenie svojich tovarov, s výnimkou, ak by používanie tohto označenia mohlo vyvolať zámenu s už chránenou ochrannou známkou.

18.      Podľa § 4 ods. 1 zákona o ochranných známkach majiteľ výlučného práva, ktoré sa týka použitia rozlišujúceho označenia na tovary, môže každému zakázať používať v obchodnom styku označenia, ktoré by boli spôsobilé vyvolať zámenu s chráneným označením. Podľa § 6 ods. 1 toho istého zákona označenia sú spôsobilé vyvolať zámenu, iba ak označujú zhodné alebo podobné druhy tovarov.

19.      Pokiaľ si viacero osôb nárokuje právo použiť na svoje tovary označenia spôsobilé zámeny, § 7 zákona o ochranných známkach rieši konflikt medzi dvoma nárokmi uznaním priority skoršieho označenia, pokiaľ uplatňované právo nezaniklo, napríklad z dôvodu nečinnosti majiteľa.

20.      Podobne § 6 ods. 1 zákona o obchodných menách uvádza, že v prípade konfliktu medzi viacerými obchodnými menami spôsobilými zámeny, prioritu má ten, kto sa môže dovolať skoršieho právneho dôvodu.

21.      Čo sa týka pravdepodobnosti zámeny medzi ochrannou známkou a obchodným menom, § 14 ods. 1 bod 6 zákona o ochranných známkach uvádza, že nie je možné zapísať neskoršiu ochrannú známku, spôsobilú vyvolať zámenu so skorším obchodným menom.

22.      Podobne podľa § 10 bodu 4 zákona o obchodných menách, obchodné meno nemôže obsahovať časti spôsobilé vyvolať zámenu, medzi iným, s ochrannou známkou iného podnikateľského subjektu.

23.      Nakoniec, ako vyplýva z uznesenia, ktorým boli predložené prejudiciálne otázky, fínska judikatúra rozšírila v zmysle článku 8 Parížskeho dohovoru ochranu obchodných mien aj na obchodné mená zapísané v inom štáte, ktorý pristúpil k Parížskemu dohovoru, ak je charakteristický prvok tohto obchodného mena aspoň do určitej miery známy v zainteresovaných profesionálnych kruhoch vo Fínsku(14).

II – Skutkový stav a konanie

24.      Dňa 1. februára 1967 zapísal pivovar Budvar do československého obchodného registra svoje obchodné meno, ktorého celé označenie bolo vyjadrené ako „Budějovický Budvar“, ako aj „Budweiser Budvar“, čo znamená „‚pivovar Bud‘(15) z Českých Budějovíc“, po ktorom nasledovalo označenie právnej formy podniku tak v českom jazyku („národní podnik“), ako aj vo francúzskom preklade („Entreprise Nationale“) a v anglickom preklade („National Corporation“)(16).

25.      Tento pivovar bol okrem toho vo Fínsku majiteľom ochranných známok týkajúcich sa piva „Budvar“ a „Budweiser Budvar“, zapísaných 21. mája 1962 a 13. novembra 1972. Fínske súdne orgány však rozhodnutím z 5. apríla 1982, ktoré bolo potvrdené rozsudkom z 28. decembra 1984, vyhlásili jeho práva, vyplývajúce z týchto ochranných známok, za prekludované v dôsledku nepoužívania.

26.      Následne medzi 5. júnom 1985 a 5. augustom 1992, konkurenčný pivovar Anheuser-Busch zapísal vo Fínsku ochranné známky „Budweiser“, „Bud“, „Bud Light“, „Budweiser King of the Beers“, všetky týkajúce sa piva.

27.      Žalobou podanou 11. októbra 1996 pred Käräjäoikeus (Helsinský prvostupňový súd) Anheuser-Busch žiadal zakázať spoločnosti Budvar používanie ochranných známok „Budějovický Budvar“, „Budweiser Budvar“, „Budweiser“, „Budweis“, „Budvar“, „Bud“ a „Budweiser Budbräu“, označení, ktoré spoločnosť Budvar obvykle používa pre obaly piva ňou vyrobeného a určeného na fínsky trh, a žiadal tiež zaviazať český pivovar na náhradu škody. Podľa Anheuser-Busch by totiž označenia používané spoločnosťou Budvar mohli byť zamenené s jeho vlastnými ochrannými známkami zapísanými vo Fínsku.

28.      Anheuser-Busch okrem toho žiadal, aby bolo spoločnosti Budvar zakázané pod hrozbou pokuty používať vo Fínsku obchodné mená „Budějovický Budvar, národní podnik“, „Budweiser Budvar“, „Budweiser Budvar, national enterprise“, „Budweiser Budvar, Enterprise nationale“ a „Budweiser Budvar, National Corporation“, a každé ďalšie podobné označenie, ktoré by mohlo byť zamenené s jeho zapísanými ochrannými známkami.

29.      Budvar na svoju obranu uviedol, že označenia, ktoré používa vo Fínsku, nemôžu byť zamenené s ochrannými známkami Anheuser-Busch. Naviac uvádza, že zápisom svojho obchodného mena v krajine pôvodu získal vo Fínsku skoršie právo na označenie „Budweiser Budvar“, pričom toto skoršie právo by malo byť chránené v súlade s článkom 8 Parížskeho dohovoru.

30.      Svojím rozsudkom z 1. októbra 1998 helsinský Käräjäoikeus prijal záver, že označenie „Budějovický Budvar“, dominujúce na etiketách, používané spoločnosťou Budvar ako obchodná ochranná známka, sa odlišuje od ochranných známok zapísaných spoločnosťou Anheuser-Busch, takže druhy piva, ktoré sú rozlíšené predmetnými označeniami a ochrannými známkami, nemôžu byť navzájom zamenené.

31.      Súd okrem iného rozhodol, že označenie „BREWED AND BOTTLED BY BREWERY BUDWEISER BUDVAR NATIONAL ENTERPRISE“, uvedené na tých istých etiketách pod vyššie spomenutým dominujúcim označením, a podstatne menšími písmenami, nebolo použité ako ochranná známka, ale uvádzalo výlučne obchodné meno českého pivovaru.

32.      Käräjäoikeus teda priznal spoločnosti Budvar, v súlade s článkom 8 Parížskeho dohovoru, právo používať anglickú verziu jej obchodného mena, zapísaného tiež v tejto verzii, konštatujúc, že podľa prehlásenia niekoľkých svedkov toto obchodné meno bolo v čase, kedy Anheuser-Busch požiadal o zápis svojich ochranných známok, do určitej miery známe v zainteresovaných profesionálnych kruhoch, v ktorej vykonáva svoju podnikateľskú činnosť.

33.      V odvolacom konaní rozhodol Hovioikeus (Helsinský odvolací súd) rozsudkom z 27. júna 2000, že vyššie uvedené prehlásenia svedkov nepostačujú pre preukázanie toho, že anglická verzia obchodného mena spoločnosti Budvar bola vo Fínsku dostatočne známa, a preto zrušil prvostupňový rozsudok v časti týkajúcej sa ochrany spoločnosti Budvar, poskytnutej podľa článku 8 Parížskeho dohovoru.

34.      Tak Anheuser-Busch, ako aj Budvar následne podali dovolanie na Korkein Oikeus (Najvyšší súd) proti rozsudku odvolacieho súdu, odôvodňujúc ho v podstate tvrdeniami už uvádzanými v prvostupňovom konaní.

35.      Zaoberajúc sa otázkou, Korkein Oikeus rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Keď konflikt medzi ochrannou známkou a označením, o ktorom sa tvrdí, že do tejto ochrannej známky zasahuje, vznikol pred nadobudnutím platnosti dohody TRIPS, je potrebné uplatniť jej ustanovenia s cieľom posúdiť, ktoré z týchto dvoch práv má skorší právny základ, pokiaľ je uvedené, že údajný zásah do ochrannej známky pokračuje po dátume, keď sa dohoda TRIPS stala platnou v Spoločenstve a v jeho členských štátoch?

2.      V prípade kladnej odpovede na prvú otázku:

a)      môže byť samotné obchodné meno spoločnosti považované za označenie tovarov alebo služieb v zmysle článku 16 ods. 1 prvej vety dohody TRIPS?

b)      V prípade kladnej odpovede na bod a) druhej otázky, za akých podmienok môže byť obchodné meno považované za označenie tovarov alebo služieb v zmysle článku 16 ods. 1 prvej vety dohody TRIPS?

3.      V prípade kladnej odpovede na bod a) druhej otázky:

a)      ako je potrebné vykladať odkaz na predchádzajúce práva, uvedený v článku 16 ods. 1 tretej vete dohody TRIPS? Je možné samotné právo týkajúce sa obchodné mena považovať za predchádzajúce právo existujúce v zmysle článku 16 ods. 1 tretej vety?

b)      V prípade kladnej odpovede na bod a), ako sa má vykladať vyššie citovaný odkaz na predchádzajúce existujúce právo, uvedený v článku 16 ods. 1 tretej vete dohody TRIPS, v prípade obchodného mena, ktoré nie je zapísané ani zaužívané v štáte, kde je zapísaná ochranná známka, a v ktorom je požadovaná jej ochrana vo vzťahu k predmetnému obchodnému menu, berúc do úvahy skutočnosť, že podľa článku 8 Parížskeho dohovoru existuje povinnosť ochrany obchodného mena nezávisle na jeho zápise a že podľa Stáleho odvolacieho orgánu WTO odkaz, ktorý článok 2 ods. 1 dohody TRIPS robí na článok 8 Parížskeho dohovoru znamená, že členovia WTO sú pri uplatňovaní predmetnej dohody povinní chrániť obchodné meno v súlade s uvedeným článkom?

V takomto prípade, ak ide o posúdenie, či obchodné meno má skorší právny základ, než je právny základ ochrannej známky, je na účely článku 16 ods. 1 tretej vety dohody TRIPS potrebné považovať za rozhodujúce

i)      že v štáte, v ktorom bola ochranná známka zapísaná a v ktorom je uplatňovaná jej ochrana, bolo obchodné meno aspoň do určitej miery známe v zainteresovaných profesionálnych kruhoch predmetného štátu pred dátumom, kedy bola v danom štáte podaná žiadosť o zápis tejto ochrannej známky;

alebo

ii)      že v obchodných vzťahoch týkajúcich sa štátu, v ktorom bola ochranná známka zapísaná a v ktorom je uplatňovaná jej ochrana, bolo obchodné meno používané pred dátumom, kedy bola v danom štáte podaná žiadosť o zápis tejto známky;

alebo:

iii)      akýkoľvek iný faktor, ktorý umožňuje posúdiť, či má byť obchodné meno považované za predchádzajúce právo existujúce v zmysle článku 16 ods. 1 tretej vety dohody TRIPS?“

36.      V konaní pred Súdnym dvorom predložili fínska vláda a Komisia, v postavení účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom, svoje písomné a ústne pripomienky.

III – Právna analýza

A –    Úvod

37.      Na úvod musím zdôrazniť, že podľa Anheuser-Busch je návrh na začatie prejudiciálneho konania neprípustný v celom rozsahu, keďže ani dohoda TRIPS, ani právo Spoločenstva nemôžu byť v danom prípade uplatnené, pretože predmetný spor vznikol pred nadobudnutím platnosti tejto dohody a pred vstupom Fínska do Spoločenstiev; okrem toho, podľa tejto spoločnosti, tento spor v každom prípade nespadá do rámca vecnej pôsobnosti ustanovení harmonizovaných na úrovni WTO ani do rámca právnej úpravy Spoločenstiev.

38.      Námietku vznesenú Anheuser-Busch nemožno zodpovedať bez toho, aby sa súčasne vyriešili meritórne aspekty prvej otázky – pokiaľ ide o možnosť uplatnenia ratione temporis zodpovedajúcej právnej úpravy – a tretej otázky – pokiaľ ide o možnosť jej uplatnenia ratione materiae. Nepovažujem preto za vhodné posudzovať prijateľnosť návrhu samostatne, ale budem sa jej radšej venovať spoločne pri posudzovaní podstaty prejudiciálnych otázok.

B –    O prvej otázke

39.      Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa dohoda TRIPS uplatňuje na konflikt medzi ochrannou známkou a označením (v danom prípade obchodným menom) spôsobilým zasahovať do danej ochrannej známky, ak tento konflikt vznikol pred dátumom nadobudnutia platnosti dohody TRIPS, ale trvá aj po tomto dátume.

40.      K tejto veci musím najprv zdôrazniť, že v protiklade s tvrdením Anheuser-Busch sa dohoda TRIPS z pohľadu ratione temporis nepochybne uplatňuje na predmetné skutočnosti.

41.      Ako totiž správne tvrdia Budvar aj Komisia, v predmetnom spore je vnútroštátny súd vyzvaný, aby rozhodol o údajných porušeniach práva vyplývajúcich z ochranných známok, ktoré začali koncom roka 1995 a ktoré trvajú doteraz. Ide teda o vzťahy, ktoré pokračujú a pretrvávajú aj po dátume nadobudnutia platnosti dohody TRIPS.

42.      Ďalej, v danej veci bola žaloba podaná 11. októbra 1996, teda v čase, keď bola táto dohoda platná v celom rozsahu tak vo Fínsku, ako aj v ostatných štátoch Spoločenstva.

43.      Ako však už Súdny dvor objasnil vo svojom rozsudku Schieving-Nijstad(17), dohoda TRIPS sa uplatňuje aj na právne spory týkajúce sa skutočností vzniknutých ešte pred nadobudnutím platnosti tejto dohody, „ak porušovanie práv duševného vlastníctva pokračuje aj po dátume, v ktorom sa ustanovenia dohody TRIPS stali uplatniteľnými voči Spoločenstvu a jeho členským štátom“(18).

44.      Ak je teda toto pravdou, keď sa – ako vo veci Schieving-Nijstad – dohoda TRIPS stala uplatniteľnou v dotknutom členskom štáte „po tom, čo prvostupňový súd začal vo veci konať, ale ešte o nej nerozhodol“(19)a fortiori bude táto dohoda uplatniteľná aj v prípade sporu, ktorý bol vnútroštátnemu súdu predložený až po nadobudnutí platnosti tejto dohody, tak ako je tomu v predmetnej veci.

45.      Tento záver je napokon v úplnom súlade s judikatúrou Stáleho odvolacieho orgánu WTO, týkajúcou sa článku 70 dohody TRIPS, podľa ktorej sa povinnosti z tejto dohody nevzťahujú na skutočnosti, ktoré nastali pred dátumom jej uplatňovania.

46.      Tento odvolací orgán totiž objasnil, že článok 70 ods. 1 dohody TRIPS „a seulement pour effet d’exclure toutes obligations pour ce qui est des ‚actes qui ont été accomplis‘ avant la date d’application de l’Accord sur les ADPIC mais il n’exclut pas les droits et obligations pour ce qui est des situations qui continuent. Au contraire, les ‚objets existant... qui sont protégés‘ constituent manifestement une situation qui continue“(20) (má za účel iba to, aby vylúčil všetky povinnosti vo vzťahu ku „skutkom, ktoré nastali“ pred dátumom uplatňovania dohody TRIPS, ale nevylučuje práva a povinnosti vo vzťahu k situáciám, ktoré pokračujú. Naopak, „predmety... existujúce... ktoré sú... chránené“ predstavujú zjavne situáciu, ktorá pokračuje), na ktorú je teda dohoda TRIPS plne uplatniteľná, v súlade s jej článkom 70 ods. 2.

47.      Navrhujem preto odpovedať na prvú otázku vnútroštátneho súdu v tom zmysle, že v prípade konfliktu medzi ochrannou známkou a označením, o ktorom sa tvrdí, že do tejto ochrannej známky zasahuje, sa ustanovenia dohody TRIPS uplatňujú na otázku priority právneho základu jedného z týchto dvoch práv, aj keď tento konflikt vznikol pred dátumom nadobudnutia platnosti dohody TRIPS, pokiaľ tvrdené zasahovanie do práv pokračuje aj po dátume nadobudnutia platnosti dohody TRIPS v Spoločenstve a v jeho členských štátoch.

C –    O druhej otázke

48.      Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd a quo v podstate pýta, či a za akých podmienok môže byť obchodné meno považované, v zmysle článku 16 ods. 1 prvej vety dohody TRIPS, za označenie zasahujúce do zapísanej ochrannej známky, a teda či majiteľ tejto ochrannej známky môže zakázať jeho používanie.

49.      Všetky subjekty, ktoré predložili svoje pripomienky, sa zhodujú v tvrdení, že – aj keď z abstraktného uhla pohľadu pôsobia ochrana týkajúca sa ochrannej známky a ochrana obchodného mena v odlišných a nekolidujúcich rovinách – za určitých podmienok môže označenie chránené ako obchodné meno zasahovať do zapísanej ochrannej známky v zmysle vyššie uvedeného článku.

50.      Problémom je však určenie týchto podmienok.

51.      V tomto ohľade Anheuser-Busch tvrdí, že podľa znenia článku 16 ods. 1 prvej vety dohody TRIPS je majiteľ ochrannej známky vždy oprávnený zabrániť tretím osobám používať obchodné meno, ktoré je tvorené označením zhodným s jeho ochrannou známkou, alebo podobným tejto ochrannej známke, pokiaľ je toto označenie používané tretími osobami „v obchodnom styku“.

52.      Naopak podľa názoru Budvaru a fínskej vlády by bolo potrebné preveriť, či v konkrétnom prípade slúži používanie obchodného mena účelom odlišným od jeho hlavnej funkcie, a najmä, či slúži účelu rozlíšenia tovarov majiteľa obchodného mena od tovarov iného podnikateľského subjektu, spôsobujúc v danom prípade zámenu so zapísanou ochrannou známkou tohto podnikateľského subjektu vzťahujúcou sa na rovnaké tovary. Na výkon takého preverenia by mal byť hlavne príslušný, ako osobitne zdôrazňuje fínska vláda, vnútroštátny súd.

53.      Nakoniec, podľa názoru Komisie, takýto konflikt by bol vyriešený uplatnením právnych predpisov, ktoré upravujú konflikty medzi ochrannými známkami.

54.      Čo sa mňa týka, predovšetkým musím súhlasiť s vedľajšími účastníkmi konania v ich tvrdení, že vo všeobecnosti je hlavnou funkciou obchodného mena určenie podniku, zatiaľ čo ochranná známka rozlišuje určité tovary od iných tovarov toho istého druhu. V principiálnej rovine teda nie je možné určiť pravdepodobnosť zámeny medzi označením používaným ako ochranná známka a medzi označením používaným ako obchodné meno.

55.      To však nevylučuje, aby jedno a to isté označenie, použité v prvom rade na určenie podniku, bolo použité zároveň aj na splnenie základnej funkcie ochrannej známky, ktorou je vytvorenie spojitosti medzi tovarom a podnikom, ktorý ho vyrába (alebo distribuuje), „zaručujúc tak spotrebiteľom pôvod tovaru“(21).

56.      Je totiž určite možné použiť rozlišujúce označenia, ktoré v zásade plnia rozdielne funkcie, v konkrétnom prípade aj na rovnaký účel, čím sa tieto potom môžu pliesť vo vnímaní verejnosti.

57.      Za týchto predpokladov, ako bolo uvedené, článok 16 ods. 1 prvá veta priznáva majiteľovi zapísanej ochrannej známky „výlučné právo zabrániť všetkým tretím stranám [tretím osobám – neoficiálny preklad]... používať v obchodnej činnosti rovnaké alebo podobné označenie pre tovary alebo služby, ktoré sú rovnaké alebo podobné tým, pre ktoré je ochranná známka zaregistrovaná“ (článok 16 prvá veta dohody TRIPS).

58.      Použitie označenia ako ochrannej známky teda predstavuje podmienku sine qua non pre existenciu konfliktu medzi týmto označením a zapísanou ochrannou známkou, a následne, pre výkon ius excludenti majiteľom zapísanej ochrannej známky voči takémuto použitiu označenia.

59.      To však nie je dostatočnou podmienkou, prinajmenšom v prípadoch, keď existuje medzi kolidujúcimi označeniami jednoduchá podobnosť a nie úplná zhoda.

60.      Ako totiž vyplýva aj zo znenia predmetného ustanovenia, ak raz bolo určené, že existuje zhoda vo funkcii medzi dvoma označeniami, potom je potrebné preveriť, či použitie označenia tretími osobami môže v danom prípade „vyvolať pravdepodobnosť zámeny“ so zapísanou ochrannou známkou.

61.      Iba v prípade kladnej odpovede aj na túto otázku možno povedať, že ide o „označenie“ rozlišujúce tovary alebo služby, ktoré je v konflikte so zapísanou ochrannou známkou, a že jeho použitie môže byť zakázané podľa článku 16 prvej vety dohody TRIPS.

62.      Z toho teda vyvodzujem, že podľa článku 16 ods. 1 dohody TRIPS môže byť obchodné meno považované za „označenie“ kolidujúce so zapísanou ochrannou známkou, pokiaľ je používané spôsobom, ktorý zodpovedá základnej funkcii ochrannej známky vytvoriť spojitosť medzi tovarom a podnikom, ktorý ho vyrába (alebo distribuuje), a môže preto u spotrebiteľov vyvolať zámenu, znemožňujúc im jednoducho rozlíšiť, či určité tovary pochádzajú od majiteľa obchodného mena alebo od majiteľa zapísanej ochrannej známky.

63.      Uvedené sa týka výkladu článku 16 dohody TRIPS. Pre poskytnutie odpovede, ktorá by bola užitočná pre vnútroštátny súd, je však ešte potrebné preveriť súlad navrhnutého riešenia s právom Spoločenstva vzťahujúcim sa na danú oblasť.

64.      Tak ako v prípade mnohých iných oblastí, aj v oblasti ochranných známok musia byť vnútroštátne právne poriadky v súlade nielen s povinnosťami, ktoré im na medzinárodnom poli vyplývajú z účasti členských štátov a Spoločenstva na dohode TRIPS, ale v prvom rade s povinnosťami, ktoré im vyplývajú z práva Spoločenstva. Dané platí o to viac, že ako bolo uvedené, v tejto oblasti existuje špecifická právna úprava týkajúca sa aproximácie, obsiahnutá v smernici 89/104, o ktorej som hovoril na začiatku (v bode 8 vyššie).

65.      Bez toho, aby som na mieste vnikal do analýzy právnych problémov, ktoré vyplývajú z účasti Spoločenstva v Svetovej obchodnej organizácii, postačí pre nami sledovaný účel pripomenúť, že ako objasnil Stály odvolací orgán WTO, článok 16 dohody TRIPS priznáva majiteľovi zapísanej ochrannej známky „niveau minimal de ‚droits exlusifs‘ convenu à l’échelle internationale“ (medzinárodne dohodnutú minimálnu úroveň „výlučných práv“), ktorú sú všetky členské štáty WTO povinné zaručiť v ich vnútroštátnej právnej úprave(22).

66.      Pre konečné určenie právnej zásady, ktorá sa uplatňuje na konflikt medzi obchodným menom, používaným ako ochranná známka, a zapísanou ochrannou známkou, je teda ešte potrebné preveriť, či a akým spôsobom je „minimálna“ úroveň ochrany, predpokladaná dohodou TRIPS, upravená v práve Spoločenstva.

67.      Na tento účel, uvedomujúc si, že použitie označenia ako ochrannej známky je prvým predpokladom existencie konfliktu medzi týmto označením a zapísanou ochrannou známkou (bod 58 vyššie), je potrebné predovšetkým pripomenúť, akým spôsobom Súdny dvor vymedzil funkciu ochrannej známky v rámci právneho poriadku Spoločenstva.

68.      K uvedenému pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry „základnou funkciou ochrannej známky je zaručovať spotrebiteľovi alebo konečnému užívateľovi pôvod tovaru alebo služby označených touto ochrannou známkou, umožňujúc im rozlíšiť, bez možnosti zámeny, tento tovar alebo službu od tovarov alebo služieb iného pôvodu“(23). Okrem toho Súdny dvor zdôraznil, že „ochranná známka musí zaručovať, že všetky tovary alebo služby, ktoré sú ňou označené, boli vyrobené alebo dodané pod kontrolou jediného podniku, ktorému možno prisúdiť zodpovednosť za ich kvalitu“(24).

69.      Vo vzťahu k predmetnému sporu bude musieť vnútroštátny súd zistiť, akú funkciu plní používanie obchodného mena spoločnosti Budvar.

70.      Predpokladajúc, že tento súd dôjde k záveru, že obchodné meno bolo použité za rovnakým účelom, aký plní ochranná známka, čiže za účelom odlíšenia tovarov, ktoré toto obchodné meno označuje, spájajúcich ich tak s českým pivovarom, bude musieť vnútroštátny sud preskúmať, či existuje alebo neexistuje pravdepodobnosť zámeny medzi týmto označením a zapísanou ochrannou známkou konkurujúceho amerického pivovaru, aplikujúc vnútroštátne právo vo svetle kritérií stanovených v danej oblasti smernicou č. 89/104.

71.      Čo sa uvedeného týka, pripomínam, že článok 5 ods. 1 písm. a) priznáva majiteľovi ochrannej známky právo zakázať tout court používanie rovnakého označenia pre tovary rovnakého druhu. Ak sa teda tento predpoklad zhody potvrdí, pravdepodobnosť zámeny je predpokladaná samotným zákonodarcom.

72.      Naopak, v prípade, že označenie a ochranná známka nebudú zhodné, avšak bude medzi nimi existovať podobnosť, podriaďuje písmeno b) uvedeného ustanovenia výkon predmetného práva existencii „pravdepodobnost[i] zámeny zo strany verejnosti, vrátane pravdepodobnosti asociácie medzi označením a ochranou známkou“.

73.      Vnútroštátny súd je príslušný zhodnotiť, ktorý z dvoch uvedených predpokladov sa potvrdil v danom prípade. Na tento účel ich však nebude môcť, odhliadnuc od indícií, ktoré judikatúra Spoločenstva v tomto smere dovoľuje, použiť.

74.      Predovšetkým Súdny dvor stanovil, že „kritérium zhody označenia a ochrannej známky musí byť predmetom reštriktívneho výkladu. Samotná definícia pojmu zhodnosti totiž predpokladá dva objekty, ktoré sú pri ich porovnaní vo všetkých bodoch rovnaké“(25). No „vnímanie zhodnosti medzi označením a ochrannou známkou musí byť hodnotené komplexne, s prihliadnutím na primerane informovaného priemerného spotrebiteľa, ktorý je v primerane pozorný a obozretný. Voči takémuto spotrebiteľovi označenie vytvára komplexný dojem. Tento priemerný spotrebiteľ má totiž iba zriedka možnosť priamo porovnávať označenia a ochranné známky, zvyčajne musí dôverovať nedokonalému obrazu, ktorý mu o nich ostal v pamäti. Okrem toho úroveň jeho pozornosti sa môže meniť podľa druhu predmetných tovarov a služieb“(26).

75.      Ak by teda na základe uvedeného vnútroštátny súd zistil zhodu medzi označeniami, majiteľ ochrannej známky by mohol vykonať tout court právo týkajúce sa zákazu používania tohto označenia. V opačnom prípade by súd musel preveriť, či existuje in concreto pravdepodobnosť zámeny.

76.      V rámci tohto preverenia bude musieť súd vykonať „celkové zhodnotenie“ pravdepodobnosti zámeny, berúc do úvahy všetky potrebné faktory, medzi inými aj to, či je ochranná známka všeobecne známa. Tento faktor však nie je sám osebe rozhodujúci(27), pretože ani v prípade všeobecne známej ochrannej známky „nemôže byť pravdepodobnosť zámeny predpokladaná“(28), a to ani keď všeobecná známosť (skoršej) ochrannej známky vytvára pravdepodobnosť asociácie v užšom slova zmysle.

77.      Aj v tom prípade je totiž vnútroštátny súd povinný „uistiť sa o existencii pravdepodobnosti zámeny, čo je predmetom dokazovania“(29).

78.      Po uvedení predchádzajúcich bodov možno teda prejsť k prevereniu, či je režim, upravený v článku 5 smernice 89/104, ako aj vo fínskych právnych normách, ktoré ju preberajú, v súlade s „minimálnym“ právnym rámcom uvedeným v článku 16 ods. 1 dohody TRIPS.

79.      Na tento účel je potrebné uviesť, že aj keď dohoda TRIPS nie je podľa judikatúry Súdneho dvora priamo aplikovateľná v rámci právneho poriadku Spoločenstva, „v zmysle práva Spoločenstva sú justičné orgány členských štátov, v prípade, že sú žiadané o uplatnenie ich vnútroštátnych noriem… a ochrany práv z nich vyplývajúcich [v oblasti ochranných známok], povinné tak urobiť vo svetle znenia a účelu“ dohody TRIPS(30).

80.      Podľa môjho názoru sa táto zásada uvedená vo vzťahu k vnútroštátnym procedurálnym normám, ktorú legislatíva Spoločenstva žiadnym spôsobom neharmonizovala, bude vzťahovať a fortiori aj na prípad, keď sú, ako je tomu v spore vo veci samej, podstatné právne normy už harmonizované na úrovni Spoločenstva prostredníctvom smernice 89/104, ktorá v článkoch 4 a 5 pojednáva aj o možných konfliktoch medzi ochrannými známkami a inými označeniami.

81.      Berúc do úvahy aj tieto úvahy, domnievam sa, že nemožno mať pochybnosti o tom, že skúmaná právna úprava Spoločenstva sa plne zhoduje s úpravou obsiahnutou v dohode TRIPS.

82.      Predovšetkým nevzniká tu žiaden problém v prípade dvojitej zhodnosti tovarov a označení, pretože v takom prípade, uplatnením článku 5 smernice, môže majiteľ ochrannej známky okamžite vykonať ius excludendi predpokladané dohodou TRIPS.

83.      Čo sa týka predpokladu, pri ktorom sú potenciálne kolidujúca ochranná známka a označenie iba podobné, smernica ukladá, ako už bolo uvedené, preveriť, či v danom prípade existuje pravdepodobnosť zámeny. Ale toto preverenie je stanovené aj v dohode TRIPS, a to v znení podobnom ako v práve Spoločenstva (bod 60 vyššie).

84.      Vo svetle predchádzajúcich úvah navrhujem odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku v tom zmysle, že obchodné meno môže predstavovať „označenie“ kolidujúce so zapísanou ochrannou známkou, ktorého používanie môže majiteľ tejto ochrannej známky zakázať v zmysle článku 16 ods. 1 dohody TRIPS a článku 5 ods. 1 smernice 89/104, ak je toto obchodné meno používané s rovnakým účelom, ako je účel ochrannej známky, teda s cieľom vytvoriť spojitosť medzi tovarom a podnikom, ktorý ho vyrába (alebo distribuuje), a ak môže u spotrebiteľov vyvolať zámenu, brániac im v jednoduchom rozlíšení, či určité tovary pochádzajú od majiteľa obchodného mena alebo od majiteľa ochrannej známky. V prípade zhody označení a tovarov sa pravdepodobnosť zámeny predpokladá; v opačnom prípade bude musieť byť predmetom celkového hodnotenia konkrétnej situácie vnútroštátnym súdom.

D –    O prvej časti tretej otázky

85.      Prvou časťou tretej otázky sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či aj práva týkajúce sa obchodného mena predstavujú „predchádzajúce [existujúce] práva“, voči ktorým nemožno uplatniť ius excludendi majiteľa zapísanej ochrannej známky, v zmysle tretej vety článku 16 ods. 1 dohody TRIPS.

86.      Spoločnosť Budvar, fínska vláda a Komisia navrhujú kladnú odpoveď.

87.      Čo sa však mňa týka musím povedať, že aspoň v principiálnej rovine uprednostňujem výklad podaný spoločnosťou Anheuser-Busch, pretože sa domnievam, že „predchádzajúce [existujúce] práva“, ktorých ochrana je zakotvená v článku 16 dohody TRIPS, sú výlučne práva k označeniu používanému ako ochranná známka, odhliadnuc od faktu, že toto označenie môže plniť aj iné funkcie, vrátane funkcie obchodného mena.

88.      Ako totiž bolo uvedené, majiteľ ochrannej známky môže na základe prvej vety článku 16 ods. 1 dohody TRIPS, za vyššie uvedených podmienok, zabrániť každému používanie označenia rovnakého alebo podobného jeho ochrannej známke, pre tovary rovnaké alebo podobné tovarom, pre ktoré je táto ochranná známka zapísaná, ale len ak je predmetné označenie používané „ako ochranná známka“, teda s cieľom odlíšiť tovary od iných tovarov toho istého druhu.

89.      Zdá sa mi preto úplne logické domnievať sa, že z rovnakého hľadiska musí byť chápaný aj odkaz na „práva“ obsiahnutý v samotnej smernici, do ktorých ochrana týkajúca sa ochrannej známky nesmie zasahovať.

90.      Zmyslom predmetného ustanovenia je totiž zabrániť tomu, aby ius excludendi majiteľa ochrannej známky zasiahlo toho, kto nadobudol právo používať označenie potenciálne kolidujúce s ochrannou známkou v dôsledku jeho používania pred zápisom samotnej známky.

91.      Napokon, opačný výklad by nemal žiaden zmysel.

92.      V prípade, keď neexistuje konflikt medzi dvoma označeniami, totiž majiteľ ochrannej známky nemôže vykonať ius excludendi proti majiteľovi obchodného mena, a preto by nebolo potrebné „ponechať“ v rámci uplatňovania článku 16 dohody TRIPS osobitnú ochranu obchodného mena, ktorá je v systéme TRIPS zabezpečená inými samostatnými ustanoveniami (bod 108 nižšie).

93.      K tomu ešte uvediem ďalšiu úvahu týkajúcu sa „predchádzajúc[eho]“ a „existujúceho“ charakteru tohto práva, pretože v priebehu konania sa pri výklade týchto prídavných mien prejavil jasný nesúlad.

94.      Čo sa týka termínu „predchádzajúce“ totiž Komisia tvrdila, že predmetné ustanovenie je prechodným ustanovením, ktoré chráni práva nadobudnuté pred dátumom, kedy vstúpila do platnosti dohoda TRIPS: iba vo vzťahu k týmto právam sa totiž dá hovoriť o „predchádzajúc[ich] [existujúcich] práv[ach]“.

95.      Odlišný je však výklad tretej vety článku 16 ods. 1 dohody TRIPS navrhnutý zo strany Anheuser-Busch, fínskej vlády a spoločnosti Budvar. Podľa tohto výkladu, ktorý považujem za presvedčivejší, „prvenstvo“ práva, ktoré chce dané ustanovenie chrániť, musí byť stanovené vo vzťahu k zápisu ochrannej známky, voči ktorej sa preveruje existencia konfliktu. Ide teda o vyjadrenie zásady prevahy skoršieho výlučného právneho titulu, ktorá predstavuje jeden zo základov práva ochranných známok, a všeobecnejšie, celého práva priemyselného vlastníctva.

96.      Podľa môjho názoru má prídavné meno „existujúce“ ten význam, že aby sa mohol majiteľ skoršieho práva účinne brániť proti nárokom majiteľa ochrannej známky kolidujúcej s týmto právom, musí ho nepretržite užívať, lebo v opačnom prípade by nešlo o ochranu tohto práva ako „existujúceho“ práva, ale umožnilo by to obnovenie už premlčaného práva.

97.      Na druhej strane výklad obhajovaný Komisiou, ktorý tretiu vetu obmedzuje na prechodné ustanovenie, považujem za nesprávny aj zo systematického uhla pohľadu, keďže prechodné ustanovenia dohody TRIPS sú vyjadrené v článku 70.

98.      Ba čo viac: podľa výkladu navrhnutého Komisiou by tretia veta článku 16 ods. 1 dohody TRIPS bola zbytočným opakovaním toho, čo je už stanovené samotným článkom 70.

99.      Predpokladaná ochrana „predchádzajúc[ich] [existujúcich] pr[áv]“ upravená v článku 16 dohody TRIPS by bola totiž zbytočným zdôraznením povinnosti, ktorá členským štátom WTO vyplýva z článku 70 dohody, a síce povinnosti ochraňovať „všetky predmety ochrany existujúce v deň uplatnenia tejto dohody pre daného člena, ktoré sú týmto členom v uvedený deň chránené“.

100. Okrem toho, ak by sa mal sledovať výklad obhajovaný Komisiou, bolo by ešte potrebné vysvetliť, ako je podľa dohody TRIPS upravená možnosť konfliktu medzi dvoma právami k ochrannej známke alebo k označeniam používaným ako ochranná známka.

101. Ak by totiž odkaz na „predchádzajúce [existujúce] práva“, uvedený v článku 16, nebol stanovený v tom zmysle, ako tu bolo uvedené, muselo by sa priznať, že medzinárodná právna úprava týkajúca sa obchodných aspektov práva ochranných známok je očividne neúplná a nespôsobilá dosiahnuť účel, ktorý sama stanovuje: odstrániť prekážky voľného pohybu tovarov, vyplývajúce z rozdielnosti právnych režimov ochrany priemyselného vlastníctva.

102. Vo svetle predchádzajúcich úvah preto navrhujem odpovedať na prvú časť tretej otázky v tom zmysle, že obchodné meno môže predstavovať predchádzajúce „existujúce“ právo v zmysle tretej vety článku 16 ods. 1 dohody TRIPS, len ak je používané ako ochranná známka.

E –    O druhej časti tretej otázky

103. Prostredníctvom druhej časti tretej otázky sa chce vnútroštátny súd dozvedieť, za akých podmienok môže obchodné meno, ktoré nie je zapísané ani tradične zaužívané v štáte, v ktorom však bola zapísaná potenciálne kolidujúca ochranná známka, využívať ochranu predpokladanú článkom 16 ods. 1 tretej vety dohody TRIPS, určenú pre „predchádzajúce [existujúce] práva“, berúc do úvahy, že v zmysle odkazu vykonaného článkom 2 dohody TRIPS na článok 8 Parížskeho dohovoru sú členské štáty WTO povinné ochraňovať cudzie obchodné mená bez ohľadu na ich zápis.

104. Vnútroštátny súd sa predovšetkým pýta, či je na účely poskytnutia tejto ochrany určujúce, či je obchodné meno používané v obchodnom styku alebo aspoň do určitej miery známe v štáte, v ktorom je požadovaná jeho ochrana.

105. Podľa spoločnosti Anheuser-Busch odkaz vykonaný článkom 2 dohody TRIPS na Parížsky dohovor by mal byť obmedzený na oblasti upravené výlučne časťami II, III a IV dohody TRIPS, medzi ktoré nepatrí ochrana obchodného mena. Ak by sa aj napriek tomu chcelo tvrdiť, že odkaz zahŕňa zároveň aj túto ochranu, bolo by potrebné konštatovať, že článok 8 Parížskeho dohovoru neupravuje otázku existencie obchodného mena a jeho potvrdenia zaužívaním, a tým menej vzťahy týkajúce sa prvenstva medzi obchodným menom a právom, ktorý je s ním kolidujúce; úprava týchto otázok je prenechaná vnútroštátnym právnym poriadkom.

106. Z tohto dôvodu nie je Súdny dvor príslušný vyjadriť sa k otázkam, ktoré fínsky súd nadniesol v rámci tejto časti tretej otázky.

107. V každom prípade, a subsidiárne Anheuser-Busch tvrdí, že podľa zásady teritoriality, všeobecne uznávanej v oblasti práva duševného vlastníctva, vrátane oblasti práva týkajúcej sa obchodných mien, musia byť podmienky ochrany cudzieho obchodného mena vo Fínsku stanovené na základe fínskeho právneho poriadku. Aj z tohto dôvodu by teda nemal byť Súdny dvor, podľa tejto spoločnosti, príslušný pre výklad relevantných ustanovení vnútroštátneho poriadku.

108. Nesúhlasím s týmto tvrdením, pretože podľa môjho názoru odkaz v článku 2 dohody TRIPS na Parížsky dohovor vedie naopak k záveru, že otázky ochrany obchodného mena spadajú do oblasti, na ktorú sa vzťahuje dohoda TRIPS.

109. Pripomínam totiž, že samotný Stály odvolací orgán WTO výslovne uznal, že dohoda TRIPS ukladá členským štátom WTO aj povinnosť ochrany obchodných mien, pretože odkaz uvedený v článku 2 tejto dohody vedie k včleneniu článku 8 Parížskeho dohovoru do právnej úpravy dohody TRIPS.(31)

110. Po uvedení predchádzajúcich úvah treba uznať, že námietka podaná spoločnosťou Anheuser-Bush nadniesla otázku vymedzenia príslušnosti Súdneho dvora vo vzťahu k výkladu medzinárodného dohovoru, akým je práve dohoda TRIPS.

111. Bez toho, aby som sa vyjadroval k všeobecným aspektom tejto otázky, iba veľmi schematicky pripomeniem, že Súdny dvor sa v principiálnej rovine označil za nepríslušný vo veciach výkladu noriem medzinárodného zmluvného práva, ktoré nepatria do oblasti práva Spoločenstva.(32) Okrem toho tiež upresnil, že v prípade dohôd uzavretých zmiešaným spôsobom Spoločenstvom a zároveň jeho členskými štátmi, ako je tomu pri predmetnej dohode, existuje interpretačná právomoc Súdneho dvora prinajmenšom voči zmluvným ustanoveniam, ktoré majú vplyv, hoci aj iba nepriamy, na oblasti upravené ustanoveniami Spoločenstva.(33)

112. Keďže Spoločenstvo neprijalo žiadnu právnu úpravu v oblasti ochrany obchodného mena(34), dalo by sa z toho vyvodiť, že výklad ustanovení zahrnutých do dohody TRIPS prostredníctvom jej článku 2 a vzťahujúcich sa na ochranu obchodného mena – teda predovšetkým článok 8 Parížskeho dohovoru – nespadá do príslušnosti Súdneho dvora.

113. Podotýkam však, že ako sa zdá zo skutkového stavu predmetného sporu, rozsah ochrany priznanej majiteľovi obchodného mena môže nepriamo vplývať aj na rozsah ochrany priznanej majiteľovi ochrannej známky, a môže preto zasahovať do oblasti, ktorá spadá do príslušnosti Spoločenstva.

114. Totiž, ako už bolo uvedené vyššie v odpovedi na druhú otázku a na prvú časť tretej otázky, používanie obchodného mena môže zasahovať – za určitých podmienok, a najmä ak je obchodné meno používané ako ochranná známka – do výlučného práva, ktoré majiteľovi zapísanej ochrannej známky priznáva právo Spoločenstva.

115. V prejednávanom spore, vzhľadom na skutočnosť, že tento konflikt nemôže byť a priori vylúčený, nemožno principiálne vylúčiť príslušnosť Súdneho dvora.

116. Pre odstránenie akejkoľvek pochybnosti o existencii a hraniciach tejto príslušnosti, myslím, že je vhodné preformulovať otázku týmto spôsobom:

či v prípadoch, keď je obchodné meno používané ako ochranná známka, ochrana zaručená ochrannej známke právom Spoločenstva ukladá obmedzenia na rozsah ochrany tohto obchodného mena, ktorú sú členské štáty povinné zaručiť v zmysle príslušných ustanovení Parížskeho dohovoru, na ktoré sa odvoláva článok 2 dohody TRIPS, a za akých podmienok môže takéto označenie ťažiť z ochrany stanovenej článkom 16 ods. 1 treťou vetou dohody TRIPS, v prospech „predchádzajúcich [existujúcich] práv“.

117. Zdá sa mi jasné, že ani v prípade, keď je obchodné meno používané ako ochranná známka, ochrana tohto obchodného mena, zaručená článkom 8 Parížskeho dohovoru, nemôže mať za následok obmedzenie ochrany, ktorú dohoda TRIPS a právo Spoločenstva priznávajú majiteľovi zapísanej ochrannej známky.

118. V tomto prípade totiž to, čo chce byť chránené, nie je ani tak právo používať obchodné meno ako prostriedok označenia podniku, ale právo používať toto obchodné meno ako označenie rozlišujúce tovary, teda práve ako ochrannú známku.

119. Ak je to tak, potom kritérium pre určenie prevahy medzi dvomi kolidujúcimi právami musí byť vyvodené z platných pravidiel týkajúcich sa oblasti ochranných známok, a najmä zo zásady prvenstva stanovenej článkom 16 dohody TRIPS (bod 95 vyššie), ktorá predstavuje základné kritérium pre vyriešenie konfliktov medzi právami duševného vlastníctva, ktoré plnia tú istú funkciu.

120. Podľa môjho názoru špecifické podmienky uplatnenia tohto kritéria nemôžu byť vyvodené len z článku 16 dohody TRIPS, ktorý sa na toto všeobecné kritérium len odvoláva bez toho, aby poskytol ďalšie upresnenia; musia byť nevyhnutne získané aj z analýzy ustanovení Spoločenstva prijatých s cieľom harmonizácie, a to najmä z článku 4 smernice 89/104.

121. Toto ustanovenie totiž pri úprave „prekážok zápisu“ a „dôvodov neplatnosti týkajúcich sa konfliktu so skoršími právami“ vymedzuje, čo sa predmetnej veci týka, prípady, v ktorých ochrana zapísanej ochrannej známky musí ustúpiť predchádzajúcemu právu tretej osoby.

122. Predovšetkým, podľa článku 4 smernice sa prvenstvo medzi dvoma kolidujúcimi právami určuje vo vzťahu k okamihu, kedy sa v štáte, v ktorom bola požiadaná ochrana, mohlo o označení tvoriacom obchodné meno povedať, že je „všeobecne známe“ [argument vychádzajúci z článku 4 ods. 2 písm. d)], alebo vo vzťahu k okamihu, kedy boli v dôsledku používania predmetného označenia „práva k nezapísanej ochrannej známke alebo k inému označeniu používanému v obchodnom styku boli získané pred dňom podania prihlášky neskoršej ochrannej známky“ [článok 4 ods. 4 písm. b)].

123. Ako vyplýva zo spisu, nezdá sa mi, že obchodné meno spoločnosti Budvar bolo vo Fínsku všeobecne známe. Je však na vnútroštátnom súde, aby o tejto otázke definitívne rozhodol.

124. Naopak, pokiaľ ide o nadobudnutie práv k nezapísanej obchodnej ochrannej známke, vrátane práva používať obchodné meno ako ochrannú známku, táto otázka je prenechaná jednotlivým vnútroštátnym právnym poriadkom, pretože, ako výslovne vyplýva zo štvrtého odôvodnenia, zámerom smernice nie je harmonizovať podmienky ochrany týkajúcej sa ochranných známok získaných používaním. Aj podmienky, ktorým je podriadené toto právo, a okamih jeho nadobudnutia, sú určené vnútroštátnymi právnymi poriadkami členských štátov.

125. Na základe týchto úvah preto navrhujem odpovedať na druhú časť tretej otázky, uvedenú v jej preformulovanom znení, v tom zmysle, že pokiaľ je obchodné meno používané ako ochranná známka, konflikt medzi ním a zapísanou ochrannou známkou musí byť vyriešený na základe zásady prvenstva; toto prvenstvo je určené vo vzťahu k okamihu, kedy sa v štáte, v ktorom bola požiadaná ochrana, mohlo o označení tvoriacom toto obchodné meno povedať, že je „všeobecne známe“, alebo k okamihu, v ktorom boli práva k označeniu používanému ako ochranná známka nadobudnuté zaužívaním, za podmienok stanovených vnútroštátnym právnym poriadkom.

IV – Návrh

126. Vo svetle predchádzajúcich úvah navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálne otázky podané zo strany Korkein Oikeus, odpovedal v tomto zmysle:

1.      V prípade konfliktu medzi ochrannou známkou a označením, o ktorom sa tvrdí, že do tejto ochrannej známky zasahuje, sa ustanovenia dohody TRIPS uplatňujú na otázku priority právneho základu jedného z týchto dvoch práv, aj keď tento konflikt vznikol pred dátumom nadobudnutia platnosti dohody TRIPS, pokiaľ tvrdené zasahovanie do práv pokračuje aj po dátume nadobudnutia platnosti dohody TRIPS v Spoločenstve a v jeho členských štátoch;

2.      Obchodné meno môže predstavovať „označenie“ kolidujúce so zapísanou ochrannou známkou, ktorého používaniu môže majiteľ tejto ochrannej známky zabrániť v zmysle článku 16 ods. 1 dohody TRIPS a článku 5 ods. 1 smernice 89/104, ak je toto obchodné meno používané s rovnakým účelom, ako je funkcia ochrannej známky, vytvoriť spojitosť medzi tovarom a podnikom, ktorý ho vyrába (alebo distribuuje), a ak môže u spotrebiteľov vyvolať zámenu, brániac im v jednoduchom rozlíšení, či určité tovary pochádzajú od majiteľa obchodného mena alebo od majiteľa zapísanej ochrannej známky. V prípade zhody označení a tovarov sa predpokladá pravdepodobnosť zámeny; v opačnom prípade bude musieť byť predmetom celkového zhodnotenia konkrétnej situácie vnútroštátnym súdom;

3.      Obchodné meno môže predstavovať predchádzajúce „existujúce“ právo v zmysle tretej vety článku 16 ods. 1 dohody TRIPS, len ak je používané ako ochranná známka;

4.      V tomto prípade musí byť konflikt medzi obchodným menom a zapísanou ochrannou známkou vyriešený na základe zásady prvenstva; toto prvenstvo je určené vo vzťahu k okamihu, kedy sa v štáte, v ktorom bola požiadaná ochrana, mohlo o označení tvoriacom toto obchodné meno povedať, že je „všeobecne známe“, alebo k okamihu, v ktorom boli práva k označeniu používanému ako ochranná známka nadobudnuté zaužívaním, za podmienok stanovených vnútroštátnym právnym poriadkom.


1 – Jazyk prednesu: taliančina.


2 – Úplné obchodné meno je „Budějovický Budvar, národní podnik, Budweiser Budvar, National Corporation, Budweiser Budvar, Enterprise Nationale“ a znamená: „Pivovar Bud v Českých Budějoviciach, národný podnik“. Súčasný pivovar je výsledkom zlúčenia podniku „Budweiser Brauberechtigten Bürgerliches Brauhaus“ založeného roku 1795 v Českých Budějoviciach a podniku „Český akciový pivovar v č. Budějovicích“ nazývaným aj „Budvar Tschechische Aktien-Brauerei“ založeným tiež v Českých Budějoviciach roku 1895. Roku 1948 boli tieto dva podniky v dôsledku znárodnenia zlúčené do jedného národného podniku „Jihočeské pivovary“, z ktorého roku 1966 vznikol súčasný podnik.


3 – Ďalej len „České Budějovice“. V meste České Budějovice už od 16. storočia prekvitá podnikanie s pivom.


4 – So sídlom v Saint Louis, Missouri (USA). Od roku 1876 pivovar Bavarian Brewery, neskôr zmenený na Anheuser-Busch, prinášal na miestny trh pivo s označením „Budweiser“, potom tiež skrátené vo forme „Bud“. Ako sa zdá, roku 1911 Anheuser-Busch získal od pivovarov vtedy aktívnych v Českých Budějoviciach licenciu na používanie tohto označenia na mimoeurópskych trhoch. Nakoniec roku 1939 získal od českých pivovarov výlučné právo používať označenie „Budweiser“ na americkom trhu. Po druhej svetovej vojne však Anheuser-Busch začal svoje pivo vyvážať aj do Európy (k týmto údajom pozri nariadenie rakúskeho OGH z 1. februára 2002, 4 Ob 13/00s., ako aj rozsudok švajčiarskeho federálneho súdu z 15. februára 1999, BGE 125 III, s. 193).


5 – Táto dohoda je uvedená v prílohe 1C Dohody o založení Svetovej obchodnej organizácie a bola schválená v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady č. 94/800/ES z 22. decembra 1994 (Ú. v. ES L 336, s. 1).


6 – Parížsky dohovor na ochranu priemyselného vlastníctva podpísaný 20. marca 1883. Tento právny nástroj bol viackrát menený, naposledy v Štokholme aktom zo 14. júla 1967. Všetky členské štáty Európskeho spoločenstva sú zmluvnými stranami tohto dohovoru v znení jeho neskorších zmien. Parížsky dohovor bol podpísaný len vo francúzskom jazyku. No podľa článku 29 ods. 1 písm. b): „Generálny riaditeľ vyhotoví oficiálne texty po porade so zainteresovanými vládami v anglickom, talianskom, nemeckom, portugalskom, ruskom a španielskom jazyku a v ďalších jazykoch, ktoré môže určiť Zhromaždenie“. Taliansky text bol vydaný v Supplemento ordinario v GURI č. 160, 19. júna 1976, s. 48.


7 – Poznámka pod čiarou má význam len z hľadiska talianskej verzie textu.


8 – Toto ustanovenie uvádza: „1. Pokiaľ ide o časti II, III a IV tejto dohody, členovia budú dodržiavať ustanovenia článkov 1 až 12 a článku 19 Parížskeho dohovoru (1967)“.


9 –      Takto je to uvedené v troch autentických jazykových verziách dohody TRIPS: po francúzsky „aucun droit antérieur existant“; po anglicky „any existing prior rights“; po španielsky „ninguno de los derechos existentes con anterioridad“. V ostatných verziách uverejnených v úradnom vestníku, napr. v talianskej, je adjektívum „existujúce“ vynechané.


10 – Prvá smernica Rady 89/104/EHS z 21. decembra 1988 o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok (Ú. v. ES L 40, 1989, s. 1).


11 – Posledné „odôvodnenie“.


12 – Zákon o obchodných menách z 2. februára 1979, č. 128/79.


13 – Zákon o ochranných známkach z 10. januára 1964, č. 1964/7.


14 – Predbežné rozhodnutie Vyššieho súdu (Korkeinoikeus) KKO 1994:23.


15 – V českom jazyku „Budvar“.


16 – Pozri tiež poznámku pod čiarou 2 vyššie.


17 – Rozsudok z 13. septembra 2001, C‑89/99, Zb. s. I‑5851.


18 – Tamže, bod 50.


19 – Tamže.


20 – Správa Stáleho odvolacieho orgánu z 18. septembra 2000, Kanada – Trvanie ochrany udelenej patentom, dok. č. WT/DS170/AB/R, k dispozícii na stránke www.wto.org, bod 69.


21 – Rozsudok z 12. novembra 2002, Arsenal Football Club, C‑206/01, Zb. s. I‑10273, bod 52.


22 – Správa Stáleho odvolacieho orgánu z 2. januára 2002, Spojené štáty americké – článok 211 všeobecného zákona o poskytovaní úverov z roku 1998, dok. č. WT/DS176/AB/R, prístupná na internetovej stránke www.wto.org, bod 186.


23 – Rozsudok Arsenal Football Club, už citovaný, bod 48.


24 – Tamže. Pozri tiež rozsudky z 23. mája 1978, Hoffmann – La Roche, 102/77, Zb. s. 1139, bod 7, a z 18. júna 2002, Philips, C‑299/99, Zb. s. I‑5475, bod 30.


25 – Rozsudok z 20. marca 2003, LTJ Diffusion, C‑291/00, Zb. s. I‑2799, bod 50.


26 – Tamže, bod 52. Pozri aj rozsudky z 10. októbra 1978, Centrafarm, 3/78, Zb. s. 1823, body 11 a 12; z 22. júna 1999, Lloyd Schuhfabrik Meyer, C‑342/97, Zb. s. I‑3819, bod 26; z 12. októbra 1999, Upjohn, C‑379/97, Zb. s. I‑6927, bod 21.


27– Rozsudok z 22. júna 2000, Marca Mode, C‑425/98, Zb. s. I‑4861, body 40 a 41.


28 – Tamže, bod 33.


29 – Rozsudok Marca Mode, už citovaný, bod 39.


30 – Rozsudok zo 14. decembra 2000, Parfums Christian Dior, spojené veci C‑300/98 a C‑392/98, Zb. s. I‑11307, bod 47.


31 – Stály odvolací orgán WTO vo svojej správe z 2. januára 2002, Spojené štáty americké – Section 211 Omnibus Appropriations Act 1998 (dok. č. WT/DS176/AB/R) totiž stanovil: „... nous infirmons la constatation du Groupe spécial figurant au paragraphe 8.41 de son raport selon laquelle les noms commerciaux ne sont pas couverts par l’Accord sur les ADPIC et constatons que les Membres de WTO ont l’obligation en vertu de l’Accord sur les ADPIC d’assurer la protection des noms commerciaux“ (rušíme nález špeciálneho výboru v bode 8.41 jeho správy, podľa ktorého obchodné nemá nie sú zahrnuté v dohode TRIPS a podľa nášho názoru členovia WTO sú povinní poskytovať ochranu obchodných mien v súlade s dohodou TRIPS) [neoficiálny preklad] (pozri bod 341 správy, k dispozícii na internetovej stránke www.wto.org).


32 – Rozsudok z 27. novembra 1973, Vandeweghe, 130/73, Zb. s. 1329, podľa ktorého „Súdny dvor nie je príslušný vysloviť sa o výklade noriem medzinárodného práva, ktoré sú pre členské štáty záväzné, ale nepatria do oblasti práva Spoločenstva“ (bod 2). Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júla 1994, Peralta, C‑379/92, Zb. s. I‑3453, body 16 a 17.


33 – Rozsudok Parfums Christian Dior, už citovaný, body 33 až 35: v bode 33, potom čo Súdny dvor pripomenul, že dohoda TRIPS „bola uzavretá Spoločenstvom a zároveň jeho členskými štátmi na základe spoločných právomocí“, uznal, že je „preto... príslušný pre určenie povinností takto prijatých Spoločenstvom a vykladať na tento účel ustanovenia dohody TRIPS“. Táto príslušnosť, pokračuje Súdny dvor, existuje najmä, ak je v hre „ochrana práv vyplývajúcich z právnych noriem Spoločenstva, ktoré sú zahrnuté v oblasti aplikácie dohody“ (bod 34), alebo ak ide o výklad ustanovenia, ktoré „môže byť uplatnené tak na skutočnosti spadajúce pod vnútroštátne právo, ako aj na skutočnosti spadajúce pod právo Spoločenstva“ (bod 35).


34 – Rozsudok z 21. novembra 2002, Robelco, C‑23/01, Zb. s. I‑10913, bod 34.

Top