Choose the experimental features you want to try

This document is an excerpt from the EUR-Lex website

Document 62001TJ0281

    Rozsudok Súdu prvého stupňa (prvá komora) zo 6. júla 2004.
    Hubert Huygens proti Komisii Európskych spoločenstiev.
    Úradníci - Žaloba o náhradu škody - Žaloba o neplatnosť - Neprípustnosť.
    Vec T-281/01.

    Zbierka rozhodnutí – Verejná služba 2004 I-A-00203; II-00903

    ECLI identifier: ECLI:EU:T:2004:207

    ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (prvá komora)

    zo 6. júla 2004

    Vec T‑281/01

    Hubert Huygens

    proti

    Komisii Európskych spoločenstiev

    „Úradníci – Hodnotiace konanie – Omeškanie pri vypracovaní hodnotiacej správy – Primeraná lehota – Žaloba o náhradu škody – Nemajetková ujma a materiálna škoda – Konanie o povýšení – Konkludentné zamietnutie povýšenia žalobcu – Žaloba o neplatnosť – Rozhodnutie o nepovýšení žalobcu v hodnotenom období 2000 – Absencia odôvodnenia – Rozhodnutie o povýšení 54 úradníkov v hodnotenom období 2000 – Neprípustnosť“

    Úplné znenie vo francúzštine II - 0000

    Predmet:         Žaloba, ktorej predmetom je jednak návrh na náhradu škody, ktorú žalobca utrpel v dôsledku omeškania hodnotiaceho konania za hodnotené obdobie 1997/1999 a jednak návrh na zrušenie konkludentného rozhodnutia Komisie o zamietnutí návrhu na náhradu škody vzniknutej týmto omeškaním, konkludentného rozhodnutia Komisie, ktorým žalobca nebol povýšený do platovej triedy B 1 v hodnotenom období na povýšenie 2000, ako aj rozhodnutia Komisie, ktorým boli 54 úradníci povýšení do platovej triedy B 1 v hodnotenom období 2000, a v každom prípade rozhodnutia riaditeľa Úradu pre vydávanie úradných publikácií Európskych spoločenstiev, ktorým boli 4 úradníci povýšení do platovej triedy B 1 v hodnotenom období na povýšenie 2000.

    Rozhodnutie:         Komisia je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 500 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpel. Rozhodnutie Komisie, ktorým žalobca nebol za hodnotené obdobie na povýšenie 2000 povýšený do platovej triedy B 1, ako to vyplýva z uverejneného zoznamu úradníkov povýšených do tejto platovej triedy v Správnych oznámeniach č. 31 zo 6. apríla 2000, sa zrušuje. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta. Komisia je povinná nahradiť trovy konania.

    Abstrakt

    1.     Úradníci ─ Žaloba ─ Žaloba o náhradu škody ─ Návrh na zrušenie rozhodnutia prijatého v konaní pred podaním žaloby, ktorým bol zamietnutý návrh na náhradu škody ─ Návrh, ktorý nemá samostatný charakter vo vzťahu k návrhom na náhradu škody

    (Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)

    2.     Úradníci ─ Žaloba ─ Návrh v zmysle článku 90 ods. 1 služobného poriadku ─ Lehota na podanie ─ Primeraná lehota

    (Služobný poriadok úradníkov, článok 90 ods. 1)

    3.     Úradníci ─ Hodnotenie ─ Hodnotiaca správa ─ Vypracovanie ─ Lehota ─ Záväzný charakter lehôt stanovených v internej právnej úprave inštitúcie ─ Omeškanie ─ Nesprávny služobný postup

    (Služobný poriadok úradníkov, článok 43)

    4.     Úradníci ─ Hodnotenie ─ Hodnotiaca správa ─ Vypracovanie ─ Omeškanie ─ Nesprávny úradný postup, ktorý spôsobuje nemajetkovú ujmu

    (Služobný poriadok úradníkov, článok 43)

    5.     Úradníci ─ Povýšenie ─ Sťažnosť nepovýšeného uchádzača ─ Zamietavé rozhodnutie ─ Úplná absencia odôvodnenia ─ Náprava počas konania pred podaním žaloby ─ Neprípustnosť ─ Dôsledky

    (Služobný poriadok úradníkov, články 25 ods. 2, 45 a 90 ods. 2)

    6.     Úradníci ─ Žaloba ─ Predchádzajúca administratívna sťažnosť ─ Lehoty ─ Záväzný charakter ─ Preklúzia ─ Znovuotvorenie ─ Podmienka ─ Nová skutočnosť

    (Článok 236 ES; Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)

    1.     Rozhodnutie inštitúcie, ktorým sa zamieta návrh na náhradu škody, je podstatnou súčasťou predchádzajúceho správneho konania, ktoré predchádza žalobe o určenie zodpovednosti podanej na Súd prvého stupňa. Preto návrhy na zrušenie podané úradníkom sa nemôžu samostatne posudzovať so zreteľom na návrhy na určenie zodpovednosti. Jediným účinkom aktu, ktorý obsahuje stanovisko inštitúcie v období pred podaním žaloby, je totiž umožniť účastníkovi konania, ktorý utrpel ujmu, podať na Súd prvého stupňa návrh na náhradu škody.

    (pozri bod 38)

    Odkaz na: rozsudky Súdu prvého stupňa z 18. decembra 1997, Gill/Komisia, T‑90/95, Zb. VS s. I‑A-471 a II‑1231, bod 45; zo 6. marca 2001, Ojha/Komisia, T‑77/99, Zb. VS s. I‑A-61 a II‑293, bod 68, a z 5. decembra 2002, Hoyer/Komisia, T‑209/99, Zb. VS s. I‑A-243 a II‑1211, bod 32

    2.     Článok 90 ods. 1 služobného poriadku nestanovuje lehotu, v ktorej musí byť podaný návrh orgánu poverenému menovaním.

    Takýto návrh treba však považovať za prípustný, len ak bol podaný v primeranej lehote. Aj keď článok 90 ods. 1 služobného poriadku nestanovuje žiadnu lehotu s cieľom chrániť práva úradníka umožnením kedykoľvek predložiť vec správnemu orgánu, z požiadavky právnej istoty však vyplýva, že výkon práva úradníka predložiť návrh na náhradu škody sa nemôže neobmedzene odkladať.

    Otázku, či návrh na náhradu škody bol podaný v primeranej lehote, treba nutne posudzovať in concreto so zreteľom na okolnosti každého prípadu.

    (pozri body 42 a 46 až 48)

    3.     Správny orgán má naliehavú povinnosť ako z dôvodov správneho úradného postupu, tak aj na ochranu záujmov úradníkov dbať na pravidelné vyhotovenie hodnotiacich správ v lehotách stanovených v služobnom poriadku a ich správne vypracovanie.

    Judikatúra, ktorá priznáva správnemu orgánu primeranú lehotu na vypracovanie hodnotiacej správy úradníkov, nie je uplatniteľná, pokiaľ ustanovenia internej právnej úpravy tohto správneho orgánu majú záväzný charakter a priebeh hodnotiaceho konania je podriadený presným lehotám.

    Akékoľvek prekročenie takejto lehoty v prípade, že absentujú osobitné okolnosti, ktoré by odôvodňovali toto prekročenie, sa musí pripísať dotknutej inštitúcii ako nesprávny služobný postup zakladajúci jej zodpovednosť.

    Úradník sa naopak nemôže sťažovať na oneskorené spracovanie jeho hodnotiacej správy, ak toto omeškanie mu je prinajmenšom čiastočne možné pripísať alebo ak značným spôsobom k tomu prispel.

    (pozri body 58, 64 až 67 a 71)

    Odkaz na: rozsudky Súdneho dvora zo 14. júla 1977, Geist/Komisia, 61/76, Zb. s. 1419, body 44 a 45; z 18. decembra 1980, Gratreau/Komisia, 156/79 a 51/80, Zb. s. 3943, bod 15; z 5. mája 1983, Ditterich/Komisia, 207/81, Zb. s. 1359, bod 25; rozsudky Súdu prvého stupňa z 13. decembra 1990, Moritz/Komisia, T‑29/89, Zb. s. II‑787, bod 22; z 28. mája 1997, Burban/Parlament, T‑56/96, Zb. VS s. I‑A-109 a II‑331, body 44, 45 a 48; rozsudky Súdu prvého stupňa z 19. septembra 2000, Stodtmeister/Rada, T‑101/98 a T‑200/98, Zb. VS s. I‑A‑177 a II‑807, bod 49; z 12. júna 2002, Mellone/Komisia, T‑187/01, Zb. VS s. I‑A‑81 a II‑389, bod 77; zo 7. mája 2003, den Hamer/Komisia, T‑278/01, Zb. VS s. I‑A-139 a II‑665, body 88, 90 a 91; zo 7. mája 2003, Lavagnoli/Komisia, T‑327/01, Zb. VS s. I‑A-143 a II‑691, body 54, 56 a 57, a z 30. septembra 2003, Tatti/Komisia, T‑296/01, Zb. VS s. I‑A-225 a II‑1093, bod 58

    4.     Omeškanie vo vypracovaní hodnotiacej správy samo osebe spôsobuje úradníkovi ujmu už tým, že úradníkovi, ktorý má chybný a neúplný individuálny spis, je spôsobená nemajetková ujma spočívajúca v stave neistoty a znepokojenia, v ktorom sa nachádza, čo sa týka jeho profesionálnej budúcnosti.

    (pozri body 86 a 87)

    Odkaz na: rozsudok Geist/Komisia, už citovaný, bod 48; rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. novembra 1990, Barbi/Komisia, T‑73/89, Zb. s. II‑619, bod 41; rozsudok Súdu prvého stupňa zo 16. decembra 1993, Moritz/Komisia, T‑20/89, Zb. s. II‑1423, bod 46; Burban/Parlament, už citovaný, bod 72; Stodtmeister/Rada, už citovaný, bod 56; Lavagnoli/Komisia, už citovaný, bod 48; Tatti/Komisia, už citovaný, bod 59

    5.     Orgán poverený menovaním nie je povinný odôvodniť rozhodnutia o povýšení vzhľadom na nepovýšených úradníkov, ale je naopak povinný odôvodniť svoje rozhodnutie, ktorým zamieta sťažnosť nepovýšeného úradníka, pričom odôvodnenie tohto rozhodnutia o zamietnutí sa považuje za zhodné s odôvodnením rozhodnutia, proti ktorému bola sťažnosť podaná, takže preskúmanie jedného, aj druhého odôvodnenia splýva.

    Úplná absencia odôvodnenia pred podaním žaloby nemôže byť napravená vysvetleniami podanými uvedeným orgánom po podaní žaloby. V tomto štádiu takéto vysvetlenia už neplnia svoju funkciu. Podaním žaloby teda končí pre orgán poverený menovaním možnosť urobiť nápravu svojho rozhodnutia odôvodnenou odpoveďou zamietajúcou sťažnosť.

    V prípade, v ktorom je jasné, že orgán má určitý priestor pre úvahu, čo znamená, že sa nedá vylúčiť, že môže byť prijaté iné rozhodnutie, porušenie povinnosti uviesť odôvodnenie, ktoré sa musí urobiť v okamihu prijatia aktu, pričom sa môže urobiť náprava najneskôr pred podaním žaloby, musí mať za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia bez toho, aby Súd prvého stupňa preskúmal ďalšie žalobné dôvody.

    (pozri body 106 až 108, 112 a 115)

    Odkaz na: rozsudky Súdneho dvora z 30. októbra 1974, Grassi/Rada, 188/73, Zb. s. 1099, bod 13; z 26. novembra 1981, Michel/Parlament, 195/80, Zb. s. 2861, bod 22; zo 16. decembra 1987, Delauche/Komisia, 111/86, Zb. s. 5345, bod 13; zo 7. februára 1990, Culin/Komisia, C 343/87, Zb. s. I‑225, body 13 a 15; z 9. decembra 1993, Parlament/Volger, C‑115/92 P, Zb. s. I‑6549, bod 23, a rozsudky Súdu prvého stupňa z 12. februára 1992, Volger/Parlament, T‑52/90, Zb. s. II‑121, body 36 a 40; z 3. marca 1993, Vela Palacios/CES, T‑25/92, Zb. s. II‑201, bod 25; z 20. júla 2001, Brumter/Komisia, T‑351/99, Zb. VS s. I‑A-165 a II‑757, body 33 a 34; z 20. februára 2002, Roman Parra/Komisia, T‑117/01, Zb. VS s. I‑A-27 a II‑121, body 26 a 32; z 12. decembra 2002, Morello/Komisia, T‑338/00 a T‑376/00, Zb. VS s. I‑A-301 a II‑1457, bod 48; z 18. septembra 2003, Callebaut/Komisia, T‑241/02, Zb. VS s. I‑A-215 a II‑1061, bod 42

    6.     Lehoty na sťažnosti a žaloby sú záväzné a nemajú pre účastníkov konania alebo sudcu dispozitívny charakter, pretože boli stanovené s cieľom zaručiť jasnosť a istotu v právnych situáciách.

    Prípustnosť žaloby podanej na Súd prvého stupňa na základe článku 236 ES a článku 91 služobného poriadku podlieha riadnemu priebehu postupu pred začatím súdneho konania a dodržaniu lehôt, ktoré stanovuje.

    Iba existencia nových a podstatných skutočností môže odôvodňovať predloženie návrhu na nové preskúmanie predchádzajúceho rozhodnutia, ktoré nebolo spochybnené v stanovených lehotách.

    Ak žalobca neskôr objaví žalobný dôvod alebo skutočnosť, ktoré existovali už predtým, v zásade sa to nemôže považovať za novú skutočnosť odôvodňujúcu nové plynutie lehoty na žalobu, lebo by tým bola porušovaná zásada právnej istoty.

    (pozri body 124 až 127)

    Odkaz na: rozsudky Súdneho dvora z 19. februára 1981, Schiavo/Rada, 122/79 a 123/79, Zb. s. 473, bod 22; z 15. mája 1985, Esly/Komisia, 127/84, Zb. s. 1437, bod 10; zo 14. júna 1988, Muysers a Tülp/Dvor audítorov, 161/87, Zb. s. 3037, bod 11; z 23. januára 1997, Coen, C‑246/95, Zb. s. I‑403, bod 21, a rozsudky Súdu prvého stupňa z 11. mája 1992, Whitehead/Komisia, T‑34/91, Zb. s. II‑1723, bod 18; z 20. júla 1994, Branco/Dvor audítorov, T‑45/93, Zb. VS s. I‑A‑197 a II‑641, bod 22; z 21. februára 1995, Moat/Komisia, T‑506/93, Zb. VS s. I‑A-43 a II‑147, bod 28; z 11. júla 1997, Chauvin/Komisia, T‑16/97, Zb. VS s. I‑A-237 a II‑681, bod 37; zo 4. februára 2000, Batho/Komisia, T‑147/96, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 46; z 15. novembra 2001, Van Huffel/Komisia, T‑142/00, Zb. VS s. I‑A-219 a II‑1011, bod 36

    Top