ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

z 20. mája 2003 (*)

„Ochrana fyzických osôb z hľadiska spracúvania osobných údajov – Smernica 95/46/ES – Ochrana súkromného života – Šírenie údajov o príjmoch zamestnancov subjektov podriadených kontrole Rechnungshof“

V spojených veciach C‑465/00, C‑38/01 a C‑139/01,

ktorých predmetom sú tri návrhy na začatie prejudiciálneho konania podané Súdnemu dvoru podľa článku 234 ES, ktorými Verfassungsgerichtshof (C‑465/00) a Oberster Gerichtshof (C‑138/01 a C‑139/01) (Rakúsko) navrhujú, aby v súvislosti s konaniami pred týmito vnútroštátnymi súdmi medzi

Rechnungshof (C‑465/00)

a

Österreichischer Rundfunk,

Wirtschaftskammer Steiermark,

Marktgemeinde Kaltenleutgeben,

Land Niederösterreich,

Österreichische Nationalbank,

Stadt Wiener Neustadt,

Austrian Airlines, Österreichische Luftverkehrs AG,

a medzi

Christa Neukomm (C‑138/01),

Joseph Lauermann (C‑139/01)

a

Österreichischer Rundfunk,

Súdny dvor rozhodol o výklade smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES z 24. októbra 1995 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov (Ú. v. ES L 281, s. 31),

SÚDNY DVOR

v zložení: predseda C. Rodríguez Iglesias, predsedovia komôr J.‑P. Puissochet, M. Wathelet (spravodajca) a R. Schintgen, sudcovia C. Gulmann, D. A. O. Edward, A. La Pergola, P. Jann, V. Skouris, F. Macken, N. Colneric, S. von Bahr a J. N. Cunha Rodrigues,

generálny advokát: A. Tizzano,

tajomník: F. Contet, hlavná referentka,

so zreteľom na písomné pripomienky, ktoré predložili:

–        Rechnungshof, v zastúpení: F. Fiedler, splnomocnený zástupca (C‑465/00),

–        Österreichischer Rundfunk, v zastúpení: P. Zöchbauer, Rechtsanwalt (C‑465/00),

–        Wirtschaftskammer Steiermark, v zastúpení: P. Mühlbacher a B. Rupp, splnomocnení zástupcovia (C‑465/00),

–        Marktgemeinde Kaltenleutgeben, v zastúpení: F. Nistelberger, Rechtsanwalt (C‑465/00),

–        krajina Dolné Rakúsko, v zastúpení: E. Pröll, C. Kleiser a L. Staudigl, splnomocnení zástupcovia (C‑465/00),

–        Österreichische Nationalbank, v zastúpení: K. Liebscher a G. Tumpel‑Gugerell, splnomocnení zástupcovia (C‑465/00),

–        Stadt Wiener Neustadt, v zastúpení: H. Linhart, splnomocnený zástupca (C‑465/00),

–        Austrian Airlines, Österreichische Luftverkehrs‑AG, v zastúpení: H. Jarolim, Rechtsanwalt (C‑465/00),

–        rakúska vláda, v zastúpení: H. Dossi, splnomocnený zástupca (C‑465/00, C‑138/01 a C‑139/01),

–        dánska vláda, v zastúpení: J. Molde, splnomocnený zástupca (C‑465/00),

–        talianska vláda, v zastúpení: U. Leanza, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci D. Del Gaizo, avvocato dello Stato (C‑465/00) a O. Fiumara, avvocato generale dello Stato (C‑138/01 a C‑139/01),

–        holandská vláda, v zastúpení: H. G. Sevenster, splnomocnená zástupkyňa (C‑465/00, C‑138/01 a C‑139/01),

–        fínska vláda, v zastúpení: E. Bygglin, splnomocnená zástupkyňa (C‑465/00),

–        švédska vláda, v zastúpení: A. Kruse, splnomocnený zástupca (C‑465/00, C‑138/01 a C‑139/01),

–        vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: R. Magrill, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci J. Coppel, barrister (C‑465/00, C‑138/01 a C‑139/01),

–        Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: U. Wölker a X. Lewis, splnomocnení zástupcovia (C‑465/00, C‑138/01 a C‑139/01),

so zreteľom na správu pre pojednávanie,

po vypočutí ústnych pripomienok, ktoré predniesli: Marktgemeinde Kaltenleutgeben, v zastúpení: F. Nistelberger, krajina Dolné Rakúsko, v zastúpení: C. Kleiser, Österreichische Nationalbank, v zastúpení: B. Gruber, Rechtsanwalt, Austrian Airlines, Österreichische Luftverkehrs‑AG, v zastúpení: H. Jarolim, rakúska vláda, v zastúpení: W. Okresek, splnomocnený zástupca, talianska vláda, v zastúpení: M. Fiorilli, avvocato dello Stato, holandská vláda, v zastúpení: J. van Bakel, splnomocnená zástupkyňa, fínska vláda, v zastúpení: T. Pynnä, splnomocnená zástupkyňa, švédska vláda, v zastúpení: A. Kruse a B. Hernqvist, splnomocnení zástupcovia a Komisia, v zastúpení: U. Wölker a C. Docksey, splnomocnení zástupcovia, na pojednávaní 18. júna 2002,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 14. novembra 2002,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Uzneseniami z 12. decembra 2000, z 28. a zo 14. februára 2001, doručenými Súdnemu dvoru 28. decembra 2000, pokiaľ ide o prvé uznesenie, a 27. marca 2001, pokiaľ ide o dve nasledujúce uznesenia, Verfassungsgerichtshof (C‑465/00) a Oberster Gerichsthof (C‑138/01 a C‑139/01) položili na základe článku 234 ES každý po dve prejudiciálne otázky, v podstate rovnako formulované, o výklade smernice 95/46/ES Európskeho parlamentu a Rady z 24. októbra 1995 o ochrane fyzických osôb z pohľadu spracovávania osobných údajov a voľného pohybu týchto údajov (Ú. v. ES L 281, s. 31; Mim. vyd. 13/015, s. 355).

2        Tieto otázky boli nastolené v rámci sporov, v ktorých proti sebe stáli jednak Rechnungshof (Účtovný dvor) proti veľkému počtu inštitúcií podriadených jeho kontrole a jednak pani Neukomm a pán Lauermann proti svojmu zamestnávateľovi, Österreichischer Rundfunk (ďalej len „ÖRF“), rozhlasovej stanici zriadenej podľa verejného práva, v súvislosti s povinnosťou týchto verejnoprávnych inštitúcií podriadených kontrole Rechnungshof oznámiť mu údaje o platoch a dôchodkoch presahujúcich určitú úroveň, ktoré uhrádzajú svojim zamestnancom a bývalým zamestnancom na dôchodku, mená poberateľov, a to za účelom zostavenia výročnej správy, ktorá sa mala odovzdať Nationalrat (Národnej rade), Bundesrat, ako aj Landtagen (parlamenty krajín), a dať k dispozícii širokej verejnosti (ďalej len „správa“).

 Právny rámec

 Ustanovenia vnútroštátneho práva

3        Podľa článku 8 Bundesverfassungsgesetz über die Begrenzung von Bezüngen öffentlicher Funktionäre (spolkový ústavný zákon o obmedzení platov úradníkov, BGBI.I 1997/64 v znení zmien, ďalej len „BezBegrBVG“):

„1.      Právne subjekty, ktoré sú podriadené kontrole Rechnungshof, sú povinné oznamovať mu počas prvých troch mesiacov každého druhého kalendárneho roka údaje o platoch alebo o dôchodkoch osôb, ktoré počas aspoň jedného z predchádzajúcich dvoch kalendárnych rokov dostávali plat alebo dôchodok, ktorý bol v úhrne za kalendárny rok vyšší ako 14‑krát 80 % základnej mesačnej sumy uvedenej v článku 1 [14‑krát 5 887,87 eur v roku 2000]. Právne subjekty sú tiež povinné oznamovať údaje o platoch a dôchodkoch osôb, ktoré dostávajú iný plat alebo iný dôchodok zo strany právneho subjektu podriadeného kontrole Rechnungshof. Osoby, ktoré dostávajú plat alebo dôchodok od dvoch alebo viacerých právnych subjektov podriadených kontrole Rechnungshof, musia tento plat alebo dôchodok oznámiť uvedeným subjektom. Ak tieto právne subjekty túto informačnú povinnosť nerešpektujú, Rechnungshof musí skontrolovať príslušné dokumenty a vypracovať výročnú správu na tomto základe.

2.      Na účely uplatnenia článku 1 treba tiež zohľadniť sociálne a naturálne dávky za podmienky, že nejde o dávky zdravotného alebo úrazového poistenia, alebo o dávky založené na porovnateľnej právnej úprave krajín. Ak právne subjekty podriadené kontrole Rechnungshof poskytovali viac platov alebo dôchodkov, tieto je potrebné pripočítať.

3.      Rechnungshof je povinný zhromaždiť tieto informácie v správe, pričom oddelí hodnoty za každý rok. Správa musí uvádzať všetky osoby, ktorých ročné platy a dôchodky poskytované právnymi subjektami podriadenými kontrole Rechnungshof prekračujú celkovú sumu uvedenú v odseku 1. Správa musí byť zaslaná Nationalrat, Bundesrat, a Landtagen.“

4        Z uznesení o postúpení vyplýva, že vzhľadom na prípravné práce na BezBegrBVG právna teória z tohto posledného ustanovenia vyvodila, že správa musí obsahovať mená dotknutých osôb a výšku ročného príjmu danej osoby.

5        Verfassungsgerichtshof uvádza, že v súlade s úmyslom zákonodarcu musí byť správa daná k dispozícii širokej verejnosti, aby sa zabezpečila jej „rozsiahla informovanosť“. Touto informovanosťou sa vykonával tlak na dotknuté verejnoprávne inštitúcie, aby nakladali s verejnými financiami šetrne, hospodárne a účelne.

6        Inštitúciami podriadenými účtovnej kontrole Rechnungshof sú spolkový štát, krajiny, veľké obce a tiež – v prípade odôvodnenej žiadosti vlády niektorej z krajín – obce, ktoré majú menej ako 20 000 obyvateľov, združenia obcí, inštitúcie sociálneho poistenia, zákonné profesijné inštitúcie, Österreichischer Rundfunk, zariadenia, fondy a nadácie spravované orgánmi spolkového štátu alebo krajín alebo osobami, ktoré boli nimi poverené, ako aj podniky spravované spolkovým štátom, krajinou alebo obcou, alebo v ktorých títo majú (sami alebo spoločne s inými právnymi subjektami podriadenými kontrole Rechnungshof) aspoň 50 % účasť v súlade s právom obchodných spoločností, alebo ktoré kontrolujú iným spôsobom.

 Právna úprava Spoločenstva

7        Z piateho a deviateho bodu preambuly smernice č. 95/46 vyplýva, že táto smernica bola prijatá na základe článku 100 A zmluvy ES (zmeneného na článok 95 ES) s cieľom uľahčenia voľného toku osobných údajov vďaka zosúladeniu zákonných, správnych a iných normatívnych ustanovení členských štátov týkajúcich sa ochrany fyzických osôb z hľadiska ochrany údajov.

8        Podľa článku 1 smernice 95/46:

„1.      V súlade s touto smernicou členské štáty chránia základné práva a slobody fyzických osôb, a najmä ich právo na súkromie v súvislosti so spracovaním osobných údajov.

2.      Členské štáty neobmedzujú, ani nebránia voľnému toku [nezakazujú voľný tok – neoficiálny preklad] osobných údajov medzi členskými štátmi z dôvodov spojených s ochranou poskytnutou podľa odseku 1.“

9        Z tohto hľadiska sú druhý a tretí bod preambuly smernice č. 95/46 formulované takto:

„2)      keďže systémy spracovania údajov sú určené na to, aby slúžili človeku; keďže tieto systémy musia, nech je akákoľvek štátna príslušnosť fyzických osôb a ich bydlisko, rešpektovať ich základné práva a slobody, najmä právo na súkromie, a prispievať k hospodárskemu a sociálnemu pokroku, rozvoju obchodu a blahobytu jednotlivcov;

3)      keďže založenie a fungovanie vnútorného trhu, v ktorom v súlade s článkom [14 ES] zmluvy je zabezpečený voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu, si vyžadujú nielen voľný tok osobných údajov z jedného členského štátu do druhého, ale aj ochranu základných práv jednotlivcov.“

10      Desiaty bod preambuly uvedenej smernice dodáva:

„10)      keďže cieľom vnútroštátnych právnych predpisov o spracovaní osobných údajov je chrániť základné práva a slobody, najmä právo na súkromie, čo sa rešpektuje tak v článku 8 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd, ako aj vo všeobecných zásadách práva spoločenstva; ...“

11      Na základe článku 6 ods. 1 smernice 95/46 musia byť osobné údaje [čiže podľa článku 2 písm. a) uvedenej smernice, „akákoľvek informácia, ktorá sa týka identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej osoby“]:

„a)      spracované spravodlivo a zákonne;

b)      zhromaždené na špecifikované, explicitné a zákonné účely a nebudú sa ďalej spracovávať spôsobmi, ktoré nie sú zlučiteľné s týmito účelmi. Ďalšie spracovanie údajov pre historické, štatistické alebo vedecké účely sa nepovažuje za nezlučiteľné, pod podmienkou, že členské štáty zabezpečia primerané bezpečnostné opatrenia;

c)      adekvátne, relevantné a nie neprimerané vo vzťahu k účelom, pre ktoré sú zhromažďované a/alebo ďalej spracované;

...“

12      „Spracovaním osobných údajov“ sa podľa článku 2 písm. b) smernice 95/46 rozumie:

„akákoľvek operácia alebo komplex operácií, ktorá sa vykonáva na osobných údajoch, či už automatickými prostriedkami, alebo nie, ako je zber, zaznamenávanie, inštitúcia, uskladnenie, úprava alebo nahradenie, vyhľadávanie, nahliadnutie, používanie, odhalenie prenosom, šírenie alebo sprístupnenie iným spôsobom, upravenie alebo kombinácia, blokovanie, vymazanie alebo zničenie“.

13      V zmysle článku 7 smernice 95/46 osobné údaje možno spracovať, iba ak je splnená niektorá zo šiestich podmienok, ktoré sú v ňom vymenované, napríklad ak:

„c)      spracovanie je nevyhnutné na vyhovenie právnemu záväzku, ktorého subjektom je kontrolór,

...

e)      spracovanie je nevyhnutné na splnenie úlohy vykonávanej vo verejnom záujme alebo v uplatňovaní oficiálneho poverenia zvereného kontrolórovi, ... ktorému sa údaje odhalia.“

14      Podľa sedemdesiateho druhého bodu preambuly umožňuje uvedená smernica vziať do úvahy princíp verejného prístupu k úradným dokumentom.

15      Pokiaľ ide o oblasť pôsobnosti smernice 95/46, táto sa podľa článku 3 ods. 1 uplatňuje na spracovanie osobných údajov vcelku alebo čiastočne automatickými prostriedkami, a na spracovanie osobných údajov inými ako automatickými prostriedkami, ktoré tvoria časť registračného systému alebo určených preto, aby tvorili časť registračného systému.

2.      Táto smernica „sa neuplatňuje na spracovanie osobných údajov:

–        v priebehu činností, ktoré sú mimo rozsahu zákona spoločenstva [práva Spoločenstva – neoficiálny preklad], ako sú tie, ktoré sú uvedené v hlave V a VI Zmluvy o Európskej únii, a v žiadnom prípade sa neuplatňujú [neuplatňuje – neoficiálny preklad] na operácie spracovania týkajúce sa verejnej bezpečnosti, obrany, bezpečnosti štátu (vrátane hospodárskej prosperity štátu, keď sa operácia spracovania týka záležitostí bezpečnosti štátu) a činností štátu v oblastiach trestného zákona [trestného práva – neoficiálny preklad],

–        fyzickou osobou v priebehu osobnej činnosti alebo činnosti týkajúcej sa domácnosti.“

16      Navyše, článok 13 smernice 95/46 oprávňuje členské štáty odchýliť sa od jej ustanovení, najmä od článku 6 ods. 1, keď takéto obmedzenie vytvára nevyhnutné opatrenia okrem iného na zabezpečenie údajov o „dôležitom hospodárskom alebo finančnom záujme členského štátu alebo Európskej únie, vrátane peňažných, rozpočtových a daňových záležitostí“ [článok 13 ods. 1 písm. e)] alebo o „monitorovaní, inšpekcii alebo regulačnej funkcii spojenej, čo aj príležitostne, s výkonom verejnej moci“, oficiálneho orgánu v osobitných prípadoch, medzi ktoré patrí aj prípad uvedený pod písmenom e), ktorý bol práve spomenutý [článok 13 ods. 1 písm. e)].

 Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

 Vec C‑465/00

17      Medzi Rechnungshof a veľkým počtom inštitúcií podriadených jeho kontrole sa vyskytli v súvislosti s výkladom článku 8 BezBegrBVG rôzne uhly pohľadu, pokiaľ ide o platy a dôchodky vyplatené v rokoch 1998 a 1999.

18      Odporcovia vo veci samej, medzi ktorými sú územné celky (jedna krajina a dve obce), verejné podniky, z ktorých niektorí sú v konkurencii s inými národnými alebo medzinárodnými podnikmi, ktoré nie sú podriadené kontrole Rechnungshof, ako aj zákonná profesijná inštitúcia (Wirtschaftskammer Steiermark) neoznámili údaje týkajúce sa príjmov dotknutých osôb, alebo ich oznámili s rôznym stupňom anonymity. Odmietli prístup k relevantným dokumentom alebo tento prístup podriadili podmienkam, ktoré Rechnungshof neprijal. Tento sa preto obrátil na Verfassungsgerichtshof na základe článku 126 písm. a) Bundes‑Verfassungsgesetz (spolkový ústavný zákon), ktorý tomuto súdu priznáva právomoc rozhodnúť o „rôznych návrhoch týkajúcich sa výkladu právnych ustanovení upravujúcich právomoc Rechnungshof“.

19      Rechnungshof vyvodil z článku 8 BezBegrBVG povinnosť uviesť v správe mená dotknutých osôb s uvedením ich ročných príjmov. Odporcovia vo veci samej majú odlišný názor a usudzujú, že nie sú povinní oznámiť osobné údaje týkajúce sa uvedených príjmov, ako mená alebo funkcie dotknutých osôb s uvedením platu, ktorý dostali. Opierajú sa najmä o smernicu 95/46, o článok 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP), ktorý zaručuje ochranu súkromného života, a o argument, v zmysle ktorého povinnosť zverejnenia vytvára prekážku mobility pracovníkov v rozpore s článkom 39 ES.

20      Verfassungsgerichtshof sa v podstate pýta, či je článok 8 BezBegrBVG tak, ako ho vyložil Rechnungshof, zlučiteľný s právom Spoločenstva, a žiada, aby mu bol podľa okolností podaný výklad v súlade s právom Spoločenstva, alebo aby bol uvedený článok vyhlásený (čiastočne) za neuplatniteľný.

21      Súdny orgán, ktorý položil prejudiciálnu otázku, v tejto súvislosti zdôrazňuje potrebu vykladať ustanovenia smernice 95/46, najmä jej články 6 ods. 1 písm. b) a c) a 7 písm. c) a e) v zmysle článku 8 EDĽP. Podľa tohto súdneho orgánu musí byť tak rozsiahla informovanosť verejnosti, akú predvída vnútroštátny zákonodarca v súvislosti s príjmami zamestnancov právnych subjektov podriadených kontrole Rechnungshof, ktorých ročný plat presahuje určitý strop (v roku 1999 – 1 127 486 ATS, v roku 1998 – 1 120 000 ATS), považovaná za zásah do súkromného života, ktorý môže byť na základe článku 8 ods. 2 EDĽP odôvodnený, iba ak táto informácia prispieva k hospodárskemu blahobytu krajiny. Podľa neho nie je možné odôvodniť zásah do základných práv samotnou existenciou „záujmu verejnosti na informovaní“. Z tohto hľadiska Verfassungsgerichtshof pochybuje, že rozšírenie osobných údajov o príjmoch prostredníctvom správy prispieva k „hospodárskemu blahobytu krajiny“. V každom prípade ide o neprimeraný zásah do súkromného života. Účtovná kontrola, ktorú vykonáva Rechnungshof, je nepopierateľne postačujúca na to, aby sa zaručilo správne používanie verejných fondov.

22      Vnútroštátny súd si takisto kladie otázku, či sa dosah práva Spoločenstva líši v závislosti od povahy právneho subjektu, ktorý musí prispieť k šíreniu údajov o príjmoch niektorých jeho zamestnancov.

23      Za týchto podmienok sa Verfassungsgerichtshof rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto dve prejudiciálne otázky:

„1)      Musia byť ustanovenia práva Spoločenstva, najmä tie, ktoré sa týkajú ochrany údajov, vykladané tak, že je s nimi v rozpore vnútroštátna úprava, ktorá štátnemu orgánu ukladá povinnosť zhromažďovať a oznámiť údaje o príjmoch za účelom zverejnenia mien a príjmov zamestnancov:

a)      územného celku,

b)      rozhlasovej stanice zriadenej podľa verejného práva,

c)      národnej centrálnej banky,

d)      zákonnej profesijnej inštitúcie,

e)      podniku spravovaného za účelom dosiahnutia zisku, čiastočne kontrolovaného štátom?

2)      Ak Súdny dvor odpovie aspoň čiastočne kladne na položenú otázku:

Sú ustanovenia, s ktorými je v rozpore uvedená vnútroštátna úprava, priamo uplatniteľné v tom zmysle, že sa ich môžu dovolávať osoby, ktoré sú povinné vykonať dané zverejnenie, aby tak zabránili uplatňovaniu rozporných vnútroštátnych noriem?“

 Veci C‑138/01 a C‑139/01

24      Pani Neukomm a pán Lauermann, ktorí sú zamestnancami ÖRF, subjektu podriadeného kontrole Rechnungshof, sa obrátili na rakúske súdy s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia s cieľom zabrániť ÖRF, aby vyhovela žiadosti Rechnungshof o oznámenie údajov.

25      Návrh na nariadenie predbežného opatrenia bol v prvom stupni zamietnutý. Arbeits- und Sozialgericht Viedeň (Rakúsko) (C‑138/01) rozlišoval medzi doručením údajov Rechnungshof a medzi ich vložením do správy a usúdil, že táto správa môže byť len anonymná, no samotné doručenie údajov Rechnungshof, hoci aj obsahuje konkrétne mená, neodporuje ani článku 8 EDĽP, ani smernici 95/46. Naopak, Landesgericht St. Pölten (Rakúsko) (C‑139/01) rozhodol, že vloženie menných údajov do správy je legálne, keďže anonymita neumožňuje Rechnungshof vykonávať dostatočnú kontrolu.

26      Oberlandesgericht Viedeň (Rakúsko) v odvolacom konaní potvrdil zamietnutie návrhu na vydanie predbežného opatrenia súdmi prvého stupňa. V rámci veci C‑138/01 uviedol, že oznámením daných údajov zamestnávateľ iba vykonáva úlohu, ktorá mu vyplýva zo zákona, a že následné spracovanie týchto údajov zo strany Rechnungshof nie je vykonávané pod kontrolou zamestnávateľa. Predmetný súd v rámci veci C‑139/01 poukázal na súlad článku 8 BezBegrBVG so základnými právami a so smernicou 95/46, a to dokonca aj v prípade menného zoznamu dotknutých osôb.

27      Pani Neukomm a pán Lauermann podali „preskúmavací opravný prostriedok“ na Oberster Gerichtshof.

28      Vnútroštátny súd, ktorý položil prejudiciálnu otázku, sa odvoláva na návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný vo veci C‑465/00 a osvojujúc si otázky, ktoré položil Verfassungsgerichtshof, sa rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky, zhodné pre právne veci C‑138/01 a C‑139/01:

„1)      Musia byť ustanovenia práva Spoločenstva, najmä tie, ktoré sa týkajú ochrany údajov [súhrn článkov 1, 2, 6, 7 a 22 smernice 95/46/ES, 6 (predtým článok F) ZEÚ a 8 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd)], vykladané tak, že im odporuje vnútroštátna úprava, ktorá ukladá rozhlasovej stanici zriadenej podľa verejného práva ako právnemu subjektu povinnosť oznámiť údaje o príjmoch zamestnancov a štátnemu orgánu povinnosť zhromažďovať a oznámiť tieto údaje za účelom zverejnenia mien a príjmov týchto zamestnancov?

2)      Ak Súdny dvor podá na položenú otázku kladnú odpoveď: sú ustanovenia, s ktorými je uvedená vnútroštátna úprava v rozpore, priamo uplatniteľné v tom zmysle, že sa ich môžu dovolávať inštitúcie, ktoré sú povinné vykonať dané zverejnenie, aby tak zabránili uplatňovaniu rozporných vnútroštátnych noriem, a teda že daná inštitúcia sa nemôže voči svojim zamestnancom, ktorých sa zverejnenie týka, odvolávať na povinnosť vyplývajúcu z vnútroštátneho zákona?“

29      Uznesením predsedu Súdneho dvora zo 17. mája 2001 boli veci C‑138/01 a C‑139/01 spojené na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a rozsudku. Na účely rozsudku je tiež namieste spojiť vec C‑465/00 a veci C‑138/01 a C‑139/01.

30      Je vhodné uviesť, že otázky, ktoré položil Verfassungsgerichtshof, resp. Oberster Gerichtshof, sú v podstate natoľko zhodné, že je vhodné ich preskúmať spoločne.

 O uplatniteľnosti smernice 95/46

31      Odpoveď na tieto otázky je podmienená uplatniteľnosťou smernice 95/46 na veci samé. Táto uplatniteľnosť sa však pred Súdnym dvorom popiera. Na úvod je preto dôležité vyriešiť túto otázku.

 Pripomienky predložené Súdnemu dvoru

32      Žalovaní vo veci samej C‑465/00 v podstate usudzujú, že kontrolná činnosť Rechnungshof patrí do oblasti pôsobnosti práva Spoločenstva, a teda aj smernice 95/46. Táto činnosť sa zvlášť pokiaľ ide o plat, ktorý dostávali zamestnanci dotknutých subjektov, dotýka aspektov, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia práva Spoločenstva v sociálnej oblasti, akými sú články 136 ES, 137 ES a 141 ES, smernica Rady 76/207/EHS z 9. februára 1976 o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky (Ú. v. ES L 39, s. 40; Mim. vyd. 05/001, s. 187), ako aj nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov zdravotného poistenia a sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci Spoločenstva, v znení zmenenom a doplnenom nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996 (Ú. v. ES L 28, s. 1; Mim. vyd. 05/003, s. 3, ďalej len nariadenie č. 1408/71).

33      Žalovaní zdôrazňujú, že kontrola Rechnungshof jednak zasahuje do možnosti zamestnancov dotknutých subjektov hľadať si zamestnanie v inom členskom štáte z dôvodu zverejnenia ich platov, ktoré im obmedzuje možnosť vyjednávania so zahraničnými spoločnosťami, a jednak odrádza príslušníkov iných členských štátov od hľadania si zamestnania v iných subjektoch podriadených uvedenej kontrole.

34      Spoločnosť Austrian Airlines, Österreichische Luftverkehrs‑AG, upresňuje, že zásah do voľného pohybu pracovníkov je obzvlášť vážny v ich prípade, keďže je v konkurenčnom vzťahu so spoločnosťami z iných členských štátov, ktoré nie sú takejto kontrole podriadené.

35      Rechnungshof, rakúska a talianska vláda, a aj Komisia v určitej miere naopak usudzujú, že smernica 95/46 nie je uplatniteľná na veci samé.

36      Podľa Rechnungshof, ako aj rakúskej a talianskej vlády, kontrolná činnosť uvedená v článku 8 BezBegrBVG, ktorá sleduje ciele všeobecného záujmu v oblasti verejného účtovníctva, nepatrí do oblasti pôsobnosti práva Spoločenstva.

37      Rechnungshof, ako aj rakúska a talianska vláda potom, čo skonštatovali, že cieľom smernice prijatej na základe článku 100 A zmluvy je uskutočnenie spoločného trhu, do ktorého patrí ochrana práva na súkromný život, zdôrazňujú, že predmetná kontrola nemôže brániť voľnému pohybu pracovníkov, keďže nijako nebráni zamestnancom dotknutých subjektov ísť pracovať do iného členského štátu, ani zamestnancom z iných členských štátov pracovať pre predmetné subjekty. V každom prípade je spojenie medzi kontrolnou činnosťou a mobilitou pracovníkov aj za predpokladu, že by sa títo chceli vyhnúť práci pre podnik podriadený kontrole Rechnungshof z dôvodu zverejnenia poskytovaných príjmov, príliš nejasné a nepriame na to, aby mohlo zakladať zásah do voľného pohybu a z tohto dôvodu umožniť prepojenie s právom Spoločenstva.

38      Komisia zaujala podobný postoj. Na pojednávaní však usúdila, že na samotnú činnosť zhromažďovania údajov subjektami podriadenými kontrole Rechnungshof s cieľom ich poskytnutia tomuto orgánu a s cieľom začlenenia týchto údajov do správy, sa smernica 95/46 vzťahuje. Predmetné zbieranie údajov totiž slúži nielen na účtovnú činnosť, ale najmä na vyplácanie miezd, ktoré je činnosťou podliehajúcou právu Spoločenstva vzhľadom na existenciu viacerých sociálnych ustanovení Zmluvy, ktoré sú v danej oblasti relevantné, ako napríklad článok 141 ES, a vzhľadom na prípadný vplyv tejto činnosti na voľný pohyb pracovníkov.

 Posúdenie Súdnym dvorom

39      Je vhodné pripomenúť, že cieľom tejto smernice prijatej na základe článku 100 A zmluvy je zabezpečiť voľný tok osobných údajov medzi členskými štátmi prostredníctvom zosúlaďovania vnútroštátnych noriem chrániacich fyzické osoby z pohľadu spracúvania takýchto údajov. Článok 1 smernice, ktorý definuje jej účel, v odseku 2 uvádza, že členské štáty neobmedzujú, ani nezakazujú voľný tok osobných údajov medzi členskými štátmi z dôvodov spojených s ochranou základných práv a slobôd, najmä ich práva na súkromie v súvislosti so spracovaním osobných údajov.

40      Keďže každý osobný údaj môže byť predmetom toku medzi členskými štátmi, smernica ukladá zásadu dodržiavania pravidiel ochrany takýchto údajov z hľadiska akéhokoľvek zaobchádzania s nimi tak, ako to uvádza jej článok 3.

41      Je vhodné doplniť, že odvolanie sa na právny základ článku 100 A zmluvy nepredpokladá existenciu skutočného spojenia s voľným pohybom medzi členskými štátmi v každej situácii uvedenej v akte založenom na takomto základe. Ako už Súdny dvor uviedol (pozri rozsudky z 5. októbra 2000, Nemecko/Parlament a Rada, C‑376/98, Zb. s. I‑8419, bod 85, a z 10. decembra 2002, British American Tobacco Investments a Imperial Tobacco, C‑491/01, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 60), pre odôvodnenie odvolania sa na právny základ článku 100 A je rozhodujúce to, či je skutočne cieľom aktu prijatého na tomto základe zlepšenie podmienok zavedenia a fungovania vnútorného trhu. Avšak táto základná charakteristika sa pred Súdnym dvorom v daných veciach nikdy nepopierala, pokiaľ ide o ustanovenia smernice 95/46, a to najmä o tie, vzhľadom na ktoré sa vnútroštátny súd pýta na zlučiteľnosť spornej vnútroštátnej úpravy s právom Spoločenstva.

42      Za týchto podmienok uplatniteľnosť smernice 95/46 nemôže závisieť od otázky, či konkrétne sporné situácie vo veciach samých mali postačujúce spojenie s výkonom základných slobôd zaručených Zmluvou a konkrétne v uvedených veciach s voľným pohybom pracovníkov. Opačný výklad by totiž predstavoval riziko obzvlášť nejasného a neistého vymedzenia pôsobnosti uvedenej smernice, čo by bolo v rozpore s jej hlavným cieľom, ktorým je priblížiť zákonné, správne a iné normatívne ustanovenia členských štátov s cieľom odstrániť prekážky fungovania vnútorného trhu vyplývajúce práve z odlišností medzi jednotlivými vnútroštátnymi úpravami.

43      Uplatniteľnosť smernice 95/46 na situácie, v ktorých neexistuje priame spojenie medzi výkonom základných slobôd pohybu zaručených zmluvou, je navyše potvrdená článkom 3 ods. 1 tejto smernice, ktorý definuje oblasť jej pôsobnosti veľmi široko; v jeho zmysle uplatňovanie pravidiel ochrany nezávisí od otázky, či je spracovanie skutočne spojené s voľným pohybom v členských štátoch. Toto isté potvrdenie obsahujú aj výnimky obsiahnuté v odseku 2 toho istého článku, zvlášť tie, ktoré sa týkajú spracúvania osobných údajov „v priebehu činností ... uveden[ých] v hlave V a VI Zmluvy o Európskej únii“ alebo „fyzickou osobou v priebehu osobnej činnosti, alebo činnosti týkajúcej sa domácnosti“. Predmetné ustanovenia by neboli formulované týmto spôsobom, ak by sa uvedená smernica uplatňovala výlučne na situácie dostatočne spojené s výkonom voľného pohybu.

44      Také isté poznámky možno mať v súvislosti s výnimkami obsiahnutými v článku 8 ods. 2 smernice 95/46, ktoré sa týkajú spracúvania osobitných kategórií údajov, najmä tých, ktoré sú uvedené pod písmenom d) tohto ustanovenia, týkajúcim sa spracúvania vykonávaného „nadáci[ami], asociáci[ami] alebo ak[ým]koľvek in[ým] neziskov[ým] orgán[om] s politickým, filozofickým, náboženským alebo odborárskym zameraním“.

45      Nakoniec je namieste zdôrazniť, že na spracúvanie osobných údajov sporných vo veci samej sa nevzťahuje výnimka uvedená v článku 3 ods. 2 prvá odrážka smernice 95/46. Toto spracúvanie sa totiž netýka činností, ktoré nepatria do pôsobnosti práva Spoločenstva, akými sú činnosti uvedené v hlave V a VI Zmluvy o Európskej únii. Takisto nejde o spracúvanie, ak je jeho cieľom verejná bezpečnosť, obrana, bezpečnosť štátu a činnosti štátu týkajúce sa trestného práva.

46      Ciele uvedené v článkoch 7 písm. c) a e) a 13 písm. e) a f) smernice 95/46 naopak potvrdzujú, že uvedená smernica sa vzťahuje na také spracúvania osobných údajov, aké sú sporné vo veciach samých.

47      Je preto namieste usúdiť, že smernica 95/46 je uplatniteľná na spracúvanie osobných údajov uvedené v takej právnej úprave, akou je sporná právna úprava vo veciach samých.

 O prvej otázke

48      Prvou otázkou sa vnútroštátne súdne orgány v podstate pýtajú, či sa smernica 95/46 musí vykladať tak, že jej odporuje vnútroštátna úprava, akou je úprava vo veciach samých, ktorá ukladá orgánu štátnej kontroly povinnosť zhromažďovať a oznámiť za účelom uverejnenia údaje o príjmoch osôb zamestnaných subjektami podriadenými tejto kontrole, pokiaľ tieto príjmy presahujú určitý strop.

 Pripomienky predložené Súdnemu dvoru

49      Dánska vláda usudzuje, že smernica 95/46 neupravuje vo vlastnom zmysle slova právo tretích osôb mať na požiadanie prístup k dokumentom. Zvlášť článok 12 tejto smernice sleduje len to, aby mala každá osoba prístup k informáciám, ktoré sa jej týkajú. Podľa tejto vlády musí ochrana informácií osobného charakteru, ktoré nie sú citlivé, ustúpiť pred zásadou transparentnosti, ktorá v právnom poriadku Spoločenstva zaujíma podstatné miesto. Tak dánska, ako aj švédska vláda v tejto súvislosti poznamenávajú, že podľa sedemdesiateho druhého bodu preambuly uvedenej smernice je možné pri uplatňovaní smernice vziať do úvahy zásadu práva na verejný prístup k úradným dokumentom.

50      Rechnungshof, rakúska, talianska, holandská, fínska a švédska vláda, ako aj Komisia usudzujú, že ustanovenia vnútroštátneho práva sporné vo veciach samých sú vo všeobecnosti zlučiteľné so smernicou 95/46 z dôvodu širokej miery voľnej úvahy, ktorú majú členské štáty pri vykonávaní tejto smernice, najmä pokiaľ ide o plnenie úloh vo verejnom záujme stanovených v zákone na základe článku 6 písm. b) a c) a článku 7 písm. c) a e) tejto smernice. V tejto súvislosti sa odkazuje na zásadu transparentnosti a riadneho nakladania s verejnými prostriedkami, ako aj na prevenciu zneužitia.

51      Tieto ciele všeobecného záujmu by mohli platne odôvodniť zásah do súkromného života, chráneného článkom 8 ods. 2 EDĽP, pokiaľ je tento zásah stanovený v zákone, je v demokratickej spoločnosti nevyhnutný na sledovanie legitímneho cieľa a nie je neprimeraný k sledovanému cieľu.

52      Rakúska vláda osobitne poukazuje na to, že v rámci kontroly proporcionality je vhodné zohľadniť mieru, v akej dané údaje ovplyvňujú súkromný život. Údaje, ktoré sa týkajú intímnej stránky osobnosti, zdravia, rodinného života alebo sexuálnej orientácie tak musia byť chránené silnejšie ako údaje týkajúce sa príjmov a daní, ktoré sa napriek tomu, že majú tiež osobný charakter, žiadnym spôsobom netýkajú identity osobnosti, a preto sú menej citlivé (v tomto zmysle pozri rozsudok ESĽP z 21. januára 1999, Fressoz a Roire proti Francúzsku, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I, § 65).

53      Fínska vláda tiež usudzuje, že ochrana súkromného života nie je absolútna. Na údaje týkajúce sa osoby, ktorá koná v rámci svojich funkcií alebo s tým spojených verejných úloh, sa tak nevzťahuje ochrana súkromného života.

54      Talianska vláda zdôrazňuje, že také údaje, akými sú údaje v spore vo veci samej, sú z dôvodu svojej povahy verejné vo väčšine členských štátov, pretože patria do sústavy odmien stanovených zákonom, nariadením alebo kolektívnymi zmluvami. Za týchto podmienok by nemalo byť v rozpore so zásadou proporcionality predpokladať ich šírenie s tým, že sa upresní aj identita jednotlivých osôb, o ktorých príjmy ide. Cieľom tohto šírenia je sprehľadniť situáciu vyplývajúcu z údajov, ktoré sú už obyvateľstvu k dispozícii, a samotné zverejnenie je len minimálnym zásahom umožňujúcim zabezpečiť uskutočnenie cieľov transparentnosti a riadnej správy vecí verejných.

55      Holandská vláda však napriek tomu dodáva, že vnútroštátne orgány, ktoré postúpili prejudiciálne otázky, by mali preveriť, či jednotlivé verejnoprávne subjekty nemôžu dosiahnuť cieľ všeobecného záujmu spracúvaním osobných údajov takým spôsobom, ktorý by menšou mierou zasahoval do súkromného života dotknutých osôb.

56      Vláda Spojeného kráľovstva na druhej strane zdôrazňuje, že na účely odpovede na prvú otázku sú irelevantné ustanovenia Charty základných práv Európskej Únie vyhlásenej Európskou radou v Nice 18. decembra 2000 (Ú. v. ES C 364, s. 1), na ktorú sa Verfassungsgerichtshof v krátkosti odvoláva.

57      Vo veciach C‑138/01 a C‑139/01 si Komisia kladie otázku, či by v rámci skúmania proporcionality na základe článku 6 ods. 1 písm. b) smernice 95/46 nepostačilo na dosiahnutie cieľa, ktorý sleduje BezBegrBVG, ak by sa údaje odovzdávali v anonymnej forme, napríklad označením skôr funkcie dotknutej osoby ako jej mena. Hoci Komisia pripúšťa, že Rechnungshof na to, aby uskutočnil presnejšiu kontrolu potrebuje menovité údaje, kladie si otázku, či je naozaj na výkon tejto kontroly potrebné uvedenie týchto údajov spolu s menom dotknutej osoby v správe, ktorá má byť nielen predložená parlamentným zhromaždeniam, ale aj vo veľkej miere zverejnená.

58      Komisia ďalej pripomína, že na základe článku 13 smernice 95/46 sa členské štáty tiež môžu odchýliť od článku 6 ods. 1 písm. b) tejto smernice za účelom zabezpečenia viacerých cieľov všeobecného záujmu, najmä „dôležit[ého] hospodársk[eho] alebo finančn[ého] záujm[u] členského štátu“ [článok 13 ods. 1 písm. e)]. Podľa Komisie však aj tieto derogačné opatrenia musia zodpovedať princípu proporcionality, čo vedie k rovnakým úvahám ako tým, ktoré sú uvedené v predchádzajúcom bode v súvislosti s článkom 6 ods. 1 písm. b) uvedenej smernice.

59      Žalovaní vo veci samej C‑465/00 spolu usudzujú, že sporná vnútroštátna úprava je nezlučiteľná s článkom 6 ods. 1 písm. b) a c) smernice 95/46 a nie je odôvodnená na základe jej článku 7 písm. c) alebo e), pretože je z pohľadu článku 8 ods. 2 EDĽP neoprávneným zásahom, a v každom prípade je neprimeraná. Účtovná kontrola vykonávaná Rechnungshof je podľa nich postačujúca na zaručenie šetrného zaobchádzania s verejnými fondmi.

60      Konkrétne tvrdia, že nie je preukázané, že uverejnenie mien a výšky príjmov všetkých osôb zamestnaných verejnoprávnymi inštitúciami, pokiaľ táto výška presahuje určitý strop, je opatrením prispievajúcim k hospodárskemu blahobytu krajiny. Táto právomoc bola podľa nich založená s cieľom vykonávať tlak na dotknuté subjekty, aby udržiavali nie príliš vysokú úroveň platov. Uvedení žalovaní tiež tvrdia, že toto opatrenie zasahuje osoby, ktoré väčšinou nie sú verejne známymi osobnosťami.

61      Ďalej aj ak by sa na vypracovanie správy Rechnungshof obsahujúcej osobné údaje o príjmoch a určenej na verejnú diskusiu hľadelo ako na zásah do súkromného života odôvodnený na základe článku 8 ods. 2 EDĽP, krajina Dolné Rakúsko (Niederösterreich) a ÖRF usudzujú, že toto opatrenie porušuje tiež článok 14 EDĽP. S osobami poberajúcimi obdobné príjmy sa podľa nich zaobchádza odlišne podľa toho, či sú alebo nie sú zamestnané subjektom podriadeným kontrole Rechnungshof.

62      ÖRF poukazuje na ďalšie neodôvodnené nerovnaké zaobchádzanie z hľadiska článku 14 EDĽP. Spomedzi zamestnancov subjektov podriadených kontrole Rechnungshof musia totiž zásah do súkromného života znášať len tí, ktorých príjmy presahujú strop stanovený v článku 8 BezBegrBVG. Ak zákonodarca pripisuje skutočnú dôležitosť rozumnému charakteru odmien, ktoré dostávajú zamestnanci určitých verejnoprávnych subjektov, potom je potrebné zverejniť príjmy všetkých zamestnancov bez ohľadu na ich výšku.

63      ÖRF, Marktgemeinde Kaltenleutgeben a Austrian Airlines, Österreichische Luftverkehrs‑AG, nakoniec zdôrazňujú, že znenie článku 8 BezBegrBVG je možné vykladať v súlade s právom Spoločenstva, v zmysle ktorého by sporné príjmy mali byť oznámené Rechnungshof a analyzované v správe len anonymne. Tento výklad by mal prevážiť, pretože umožňuje vyriešiť rozpor medzi týmto ustanovením a smernicou 95/46.

 Odpoveď Súdneho dvora

64      Na úvod je vhodné uviesť, že údaje sporné vo veci samej, ktoré sa týkajú tak príjmov vyplácaných určitými subjektami, ako aj ich poberateľov, sú osobnými údajmi v zmysle článku 2 písm. a) smernice 95/46, keďže ide o „informácie týkajúce sa identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej osoby“. Ich registrácia a používanie dotknutým subjektom, ako aj ich poskytnutie Rechnungshof a skutočnosť, že Rechnungshof ich uvedie v správe, ktorá bude predložená rôznym politickým orgánom a vo veľkej miere zverejnená, majú charakter spracúvania osobných údajov v zmysle článku 2 písm. b) uvedenej smernice.

65      V zmysle smernice 95/46, s výhradou výnimiek, ktoré pripúšťa jej článok 13, každé spracovanie osobných údajov musí byť na jednej strane v súlade s „princípmi týkajúcimi sa charakteru údajov“ uvedenými v článku 6 tejto smernice a na druhej strane s „princípmi týkajúcimi sa odôvodnenia spracúvania údajov“ uvedenými v článku 7 tejto smernice.

66      Konkrétne, údaje musia byť „zhromaždené na špecifikované, explicitné a zákonné účely“ [článok 6 ods. 1 písm. b) smernice 95/46] a „adekvátne, relevantné a nie neprimerané“ vo vzťahu k uvedeným účelom [článok 6 ods. 1 písm. c)]. Podľa článku 7 písm. c) a e) tej istej smernice je spracúvanie osobných údajov zákonné, ak je buď „nevyhnutné na vyhovenie právnemu záväzku, ktorého subjektom je kontrolór“, alebo ak je „nevyhnutné na splnenie úlohy vykonávanej vo verejnom záujme alebo v uplatňovaní oficiálneho poverenia zvereného kontrolórovi, ... ktorému sa údaje odhalia“.

67      Avšak článok 13 písm. e) a f) uvedenej smernice oprávňuje členské štáty odchýliť sa aj od článku 6 ods. 1, keď je to potrebné buď na ochranu „dôležit[ého] hospodársk[eho] alebo finančn[ého] záujmu členského štátu alebo Európskej únie, vrátane peňažných, rozpočtových a daňových záležitostí“ alebo o „monitorovan[ie], inšpekci[u] alebo regulačn[ú] funkci[u] spojen[ú], čo aj príležitostne, s výkonom verejnej moci“ v osobitných prípadoch, medzi ktoré patrí aj prípad uvedený pod písmenom e), ktorý bol práve spomenutý.

68      Treba ešte doplniť, že ustanovenia smernice 95/46, pokiaľ ide o úpravu spracúvania osobných údajov, ktoré môžu spôsobiť ujmu na základných slobodách, najmä na práve na súkromný život, sa musia vykladať v súlade so základnými právami, ktoré v zmysle ustálenej judikatúry tvoria neoddeliteľnú súčasť všeobecných právnych zásad, ktorých dodržiavanie Súdny dvor zaručuje (pozri najmä rozsudok zo 6. marca 2001, Conolly/Komisia, C‑274/99 P, Zb. s. I‑161, bod 37).

69      Tieto zásady sú výslovne uvedené v článku 6 ods. 2 Zmluvy o EÚ, podľa ktorého „Únia rešpektuje základné ľudské práva, ktoré zaručuje [EDĽP] a ktoré vyplývajú z ústavných tradícií členských štátov ako základných princípov práva spoločenstva“.

70      Samotná smernica 95/46, ktorej hlavným cieľom je zaručenie voľného toku osobných údajov, stanovuje vo svojom článku 1 ods. 1, že „členské štáty chránia základné práva a slobody fyzických osôb, a najmä ich právo na súkromie v súvislosti so spracovaním osobných údajov“. Rovnaká požiadavka vyplýva aj z viacerých bodov preambuly smernice, najmä z desiateho a jedenásteho.

71      Z tohto hľadiska je vhodné uviesť, že článok 8 EDĽP síce v odseku 1 uvádza zásadu nezasahovania orgánov verejnej moci do výkonu práva na súkromný život, no v odseku 2 pripúšťa, že takýto zásah je možný, pokiaľ „je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných“.

72      Preto je na účely uplatňovania smernice a zvlášť jej článkov 6 ods. 1 písm. c) a 7 písm. c) a e) a 13 dôležité v prvom rade preveriť, či taká právna úprava, akou je právna úprava v spore vo veciach samých, predpokladá zásah do súkromného života a či je prípadne tento zásah odôvodnený z hľadiska článku 8 EDĽP.

 O existencii zásahu do súkromného života

73      Je vhodné hneď usúdiť, že zhromažďovanie menovitých údajov týkajúcich sa pracovných príjmov jednotlivca za účelom ich poskytnutia tretím osobám patrí do oblasti pôsobnosti článku 8 EDĽP. Európsky súd pre ľudské práva v tejto súvislosti rozhodol, že pojmy „súkromný život“ sa nemôžu vykladať reštriktívne a že „žiadny principiálny dôvod neumožňuje vylúčiť profesijné činnosti [...] z pojmu ‚súkromný‘“ (pozri najmä ESĽP, V Amann/Švédsko zo 16. februára 2000, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2000-II, § 65 a Rotaru/Rumunsko zo 4. mája 2000, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2000-IV, § 43).

74      Je potrebné uviesť, že pokiaľ zamestnávateľ uchováva menovité údaje týkajúce sa odmien uhrádzaných svojim zamestnancom, táto skutočnosť nie je sama o sebe zásahom do súkromného života, avšak oznámenie týchto údajov tretej osobe, v danom prípade orgánu verejnej moci, nech už je ich neskoršie použitie akékoľvek, prináša ujmu na práve na rešpektovanie súkromného života dotknutých osôb a predstavuje zásah v zmysle článku 8 EDĽP.

75      Na účely preukázania existencie takéhoto zásahu nie je dôležité, či sú poskytnuté informácie citlivé, ani či dotknuté osoby prípadne utrpeli ujmu z dôvodu tohto zásahu (v tomto zmysle pozri už citovaný rozsudok Amann/Švédsko, § 70). Postačí konštatovať, že údaje týkajúce sa príjmov, ktoré dostal pracovník alebo dôchodca, zamestnávateľ oznámil tretím osobám.

 O odôvodnení zásahu

76      Taký zásah, akým bol zásah uvedený v bode 74 tohto rozsudku, porušuje článok 8 EDĽP okrem prípadov, ak je vykonaný „na základe zákona“, ak sleduje jeden alebo viaceré legitímne ciele uvedené v odseku 2 tohto ustanovenia, a ak je „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“ na dosiahnutie tohto cieľa alebo týchto cieľov.

77      Je nesporné, že zásah sporný vo veciach samých je stanovený v článku 8 BezBegrBVG. Nastoľuje sa však otázka, či je tento článok formulovaný dostatočne presne na to, aby umožnil osobám, ktorým je zákon určený, upraviť ich správanie, a či teda zodpovedá požiadavke predvídateľnosti stanovenej v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri najmä ESĽP, rozsudok Rekvényi/Maďarsko z 20. mája 1999, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-III, § 34).

78      V tejto súvislosti článok 8 ods. 3 BezBegrBVG stanovuje, že v správe vypracovanej Rechnungshof „musia byť uvedené všetky osoby, ktorých ročné platy a dôchodky poskytované právnymi subjektami ... prekračujú celkovú sumu uvedenú v odseku 1“ bez toho, aby výslovne požadoval poskytnutie mien dotknutých osôb v súvislosti s príjmami, ktoré dostávajú. Z uznesení vnútroštátneho súdu vyplýva, že právna veda vykladá uvedený ústavný zákon v tomto zmysle, pričom sa opiera o prípravné práce z procesu vypracovania tohto zákona.

79      Je úlohou vnútroštátnych súdnych orgánov, ktoré položili prejudiciálne otázky, aby preskúmali, či výklad, podľa ktorého článok 8 ods. 3 BezBegrBVG si vyžaduje zverejnenie mien dotknutých osôb v súvislosti s príjmami, ktoré dostali, je v súlade s uvedenou požiadavkou predvídateľnosti.

80      Táto otázka sa však naskytne až potom, ako sa preskúma, či je takýto výklad spornej vnútroštátnej úpravy v súlade s článkom 8 EDĽP z hľadiska požiadavky proporcionality vo vzťahu k sledovaným cieľom. Táto otázka je predmetom posúdenia v nasledujúcich bodoch.

81      V tejto súvislosti z uznesenia vnútroštátneho súdu vo veci C‑465/00 vyplýva, že cieľom článku 8 BezBegrBVG je vykonávať tlak na predmetné verejnoprávne inštitúcie, aby udržiavali platy v rozumných medziach. Rakúska vláda všeobecnejšie poznamenáva, že účelom zásahu upraveného v tomto ustanovení je šetrné a primerané používanie verejných fondov zo strany orgánov verejnej správy. Takýto účel predstavuje legitímny cieľ tak v zmysle článku 8 ods. 2 EDĽP, ktorý sleduje „hospodársky blahobyt krajiny“, ako aj článku 6 ods. 1 písm. b) smernice 95/46, ktorá odkazuje na „špecifikované, explicitné a zákonné účely“.

82      Ďalej je vhodné preskúmať, či je sporný zásah potrebný v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa.

83      Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva prídavné meno „potrebný“ v zmysle článku 8 ods. 2 EDĽP predpokladá, že ide o „naliehavú sociálnu potrebu“ a že prijaté opatrenia sú „primerané sledovanému legitímnemu cieľu“ (pozri najmä rozsudok ESĽP z 24. novembra 1986, Gillow/Spojené kráľovstvo, Séria A č. 109, § 55). Vnútroštátne orgány majú širokú mieru voľnej úvahy, „ktorej rozsah závisí nielen od účelu, ale aj od samotného charakteru zásahu“ (pozri rozsudok ESĽP z 26. marca 1987, Leander/Švédsko, Séria A č. 116, § 59).

84      V tomto zmysle treba na jednu stranu váh postaviť záujem Rakúskej republiky zaručiť optimálne používanie verejných fondov, najmä udržiavanie platov v prijateľných medziach, a na druhú stranu závažnosť zásahu do práva dotknutých osôb na rešpektovanie ich súkromného života.

85      V tejto súvislosti majú Rechnungshof, ako aj jednotlivé parlamentné zhromaždenia za účelom kontroly riadneho využívania verejných fondov nepopierateľne potrebu poznať výšku výdavkov vynaložených na ľudské zdroje v rôznych verejnoprávnych subjektoch. K tomu treba v demokratickej spoločnosti pripočítať právo daňovníkov a verejnosti vo všeobecnosti byť informovaní o používaní verejných prostriedkov, a to najmä v oblasti personálnych výdavkov. Pokiaľ sú takéto informácie zhromaždené v správe, môžu prispieť k verejnej diskusii týkajúcej sa otázky všeobecného záujmu a slúžia teda verejnému záujmu.

86      Nastoľuje sa však otázka, či je uvedenie mena dotknutých osôb v súvislosti s príjmami, ktoré dostali, primerané legitímne sledovanému cieľu a či sú dôvody predložené Súdnemu dvoru relevantné a postačujúce na odôvodnenie takéhoto zverejnenia.

87      Treba uviesť, že podľa výkladu, ktorý si osvojili vnútroštátne súdny, ktoré položili prejudiciálnu otázku, článok 8 BezBegrBVG ukladá zverejnenie mien dotknutých osôb v súvislosti s príjmami, ktoré dostali, pokiaľ tieto príjmy presahujú určitý strop, a to nielen čo sa týka osôb vykonávajúcich funkcie, ktorých výška odmien je uverejnená, ale aj čo sa týka všetkých osôb odmeňovaných subjektom podriadeným kontrole Rechnungshof. Tieto informácie sú nielenže oznámené Rechnungshof a prostredníctvom neho jednotlivým parlamentným zhromaždeniam, ale sú aj vo veľkej miere sprístupnené verejnosti.

88      Je úlohou vnútroštátnych súdnych orgánov, ktoré položili prejudiciálne otázky, aby preskúmali, či je takéto zverejnenie potrebné a zároveň primerané k cieľu udržať platy v prijateľných medziach, a najmä preskúmať, či by sa tento cieľ nemohol rovnako účinne dosiahnuť odovzdaním menovitých informácií len kontrolným orgánom. Tiež sa nastoľuje otázka, či by nebolo postačujúce informovať širokú verejnosť len o odmenách a iných finančných výhodách, na ktoré osobám zamestnaným vo verejnoprávnych subjektoch vyplýva nárok zo zmluvy alebo predpisu, nie však o sumách, ktoré každý skutočne v danom roku dostal a ktorých variabilná čiastka môže závisieť od ich rodinnej a osobnej situácie.

89      Na druhej strane, pokiaľ ide o závažnosť zásahu do práva dotknutých osôb na rešpektovanie ich súkromného života, nie je vylúčené, že tieto môžu byť poškodené negatívnou odozvou na zverejnenie ich profesijných príjmov, najmä pokiaľ ide o perspektívy zamestnania, ktoré sa im otvárajú v iných podnikoch situovaných v Rakúsku alebo inde, ktoré nie sú podriadené kontrole Rechnungshof.

90      Na záver treba konštatovať, že zásah vyplývajúci z uplatňovania takej vnútroštátnej úpravy, akou je sporná právna úprava vo veciach samých, je odôvodnený z hľadiska článku 8 ods. 2 EDĽP, len pokiaľ je v súvislosti s osobami zamestnanými subjektmi podriadenými kontrole Rechnungshof potrebné a zároveň primerané k cieľu udržať platy v prijateľných medziach, aby sa v rozsiahlej miere zverejnila nielen výška ich ročných príjmov presahujúcich určitý strop, ale aj mená poberateľov týchto príjmov. Preskúmanie tejto skutočnosti prináleží vnútroštátnym súdnom, ktoré položili prejudiciálne otázky.

 O dôsledkoch vo vzťahu k ustanoveniam smernice

91      Pokiaľ by vnútroštátne súdne orgány dospeli k záveru, že sporná vnútroštátna právna úprava je nezlučiteľná s článkom 8 EDĽP, uvedená úprava by nezodpovedala ani požiadavke proporcionality uvedenej v článkoch 6 ods. 1 písm. c) a 7 písm. c) alebo e) smernice 95/46. Nevzťahovali by sa na ňu ani výhrady uvedené v článku 13 uvedenej smernice, ktorý taktiež vyžaduje dodržiavanie proporcionality vzhľadom na sledovaný všeobecný záujem. V každom prípade nemožno toto ustanovenie vykladať tak, že by mohlo odôvodniť zásah do práva na rešpektovanie súkromného života v rozpore s článkom 8 EDĽP.

92      Pokiaľ by naopak vnútroštátne súdne orgány usúdili, že článok 8 BezBegrBVG je potrebný a zároveň primeraný k sledovanému cieľu všeobecného záujmu, bude ešte ich úlohou, ako to vyplýva z bodov 77 až 79 tohto rozsudku, aby preskúmali, či článok 8 BezBegrBVG tým, že výslovne neukladá zverejnenie mien dotknutých osôb v súvislosti s príjmami, ktoré dostali, zodpovedá požiadavke predvídateľnosti.

93      Nakoniec treba vo svetle predchádzajúcich úvah pripomenúť, že vnútroštátnym súdom prináleží v rozsahu, v akom je to možné, vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva vo svetle znenia a cieľa uplatniteľnej smernice na účely dosiahnutia výsledku, ktorý je v nej stanovený, a dosiahnutia súladu s článkom 249 ods. 3 Zmluvy o ES (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. novembra 1990, Marleasing, C‑106/89, Zb. s. I‑4135, bod 8).

94      Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú prejudiciálnu otázku odpovedať, že uplatňovanie takej vnútroštátnej úpravy, akou je sporná právna úprava vo veciach samých, nie je v rozpore s článkom 6 ods. 1 písm. c) a článkom 7 písm. c) a e) smernice 95/46 len za podmienky, ak sa preukáže, že je potrebné a zároveň primerané k cieľu riadnej správy verejných prostriedkov sledovanému zákonodarcom, aby sa v súvislosti s osobami zamestnanými subjektami podriadenými kontrole Rechnungshof zverejnila v rozsiahlej miere nielen výška ich ročných príjmov presahujúcich určitý strop, ale aj mená poberateľov týchto príjmov. Preskúmanie tejto skutočnosti prináleží vnútroštátnym súdom, ktoré položili prejudiciálne otázky.

 Druhá otázka

95      Druhou otázkou sa vnútroštátne súdy pýtajú, či sú ustanovenia smernice 95/46, s ktorými je v rozpore taká vnútroštátna úprava, akou je sporná právna úprava vo veciach samých, priamo uplatniteľné v tom zmysle, že sa jednotlivci na ne môžu odvolávať na vnútroštátnych súdoch, aby tak zabránili uplatňovaniu tejto úpravy.

96      Odporcovia vo veci samej C‑465/00, ako aj holandská vláda spoločne usudzujú, že články 6 ods. 1 a 7 smernice 95/46 zodpovedajú kritériám, ktoré vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora, na základe ktorých by sa im mal priznať priamy účinok. Tieto ustanovenia sú totiž podľa nich dostatočne presné a bezpodmienečné na to, aby sa ich mohli dovolávať subjekty, ktoré majú pristúpiť k zverejneniu údajov týkajúcich sa príjmov dotknutých osôb, aby tak zabránili uplatňovaniu vnútroštátnych noriem, ktoré sú v rozpore s týmito ustanoveniami.

97      Rakúska vláda naopak zdôrazňuje, že relevantné ustanovenia smernice 95/46 nie sú priamo uplatniteľné. Podľa nej konkrétne články 6 ods. 1 a 7 tejto smernice nie sú bezpodmienečné, keďže je potrebné, aby členské štáty na tieto účely prijali osobitné opatrenia, pričom majú veľkú mieru voľnej úvahy.

98      Z tohto hľadiska je vhodné pripomenúť, že vo všetkých prípadoch, keď sa ustanovenia nejakej smernice javia z hľadiska svojho obsahu ako bezpodmienečné a dostatočne presné, možno sa na ne odvolávať, pokiaľ nejestvujú vykonávacie opatrenia prijaté v stanovených lehotách, proti akémukoľvek vnútroštátnemu ustanoveniu nezlučiteľnému so smernicou alebo aj v prípadoch, keď ako také stanovujú práva, ktoré si jednotlivci môžu uplatniť voči štátu (pozri najmä rozsudky z 19. januára 1982, Becker, 8/81, Zb. s. 53, bod 25, a z 10. septembra 2002, Kügler, C‑141/00, Zb. s. I‑6833, bod 51).

99      Vzhľadom na odpoveď na prvú otázku druhá otázka sleduje, či možno takýto charakter priznať článku 6 ods. 1 písm. c) smernice 95/46, v zmysle ktorého „osobné údaje musia byť ... adekvátne, relevantné a nie neprimerané vo vzťahu k účelom, pre ktoré sú zhromažďované a/alebo ďalej spracované“, ako aj článku 7 písm. c) a e), podľa ktorého možno spracovanie osobných údajov uskutočniť, len ak je to napríklad, „nevyhnutné na vyhovenie právnemu záväzku, ktorého subjektom je kontrolór“ alebo „nevyhnutné na splnenie úlohy vykonávanej vo verejnom záujme alebo v uplatňovaní oficiálneho poverenia zvereného kontrolórovi, ... ktorému sa údaje odhalia“.

100    Tieto ustanovenia sú dostatočne presné na to, aby sa ich mohli dovolávať jednotlivci, a aby ich mohli uplatňovať vnútroštátne súdne orgány. Hoci smernica 95/46 nepopierateľne poskytuje členským štátom relatívne širokú mieru voľnej úvahy na vykonanie niektorých jej ustanovení, článok 6 ods. 1 písm. c) a článok 7 písm. c) a e) obsahujú bezpodmienečné povinnosti.

101    Na druhú otázku preto treba odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 písm. c) a článok 7 písm. c) a e) smernice 95/46 sú priamo uplatniteľné v tom zmysle, že jednotlivci sa na ne môžu odvolávať na vnútroštátnych súdoch, aby tak zabránili uplatňovaniu noriem vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s jej ustanoveniami.

 O trovách

102    Rakúska, dánska, talianska, holandská, fínska, švédska vláda a vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Komisia nemajú právo na náhradu trov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s pripomienkami, ktoré podali Súdnemu dvoru. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a začalo sa v súvislosti s prekážkou postupu konania, ktorá sa vyskytla v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov

SÚDNY DVOR

v konaní o otázke, ktorú mu predložil Verfassungsgerichtshof uznesením z 12. decembra 2000 a Oberster Gerichtshof uzneseniami zo 14. a 28. februára 2001, rozhodol:

1.      Uplatňovanie takej vnútroštátnej úpravy, akou je sporná právna úprava vo veciach samých, nie je v rozpore s článkom 6 ods. 1 písm. c) a článkom 7 písm. c) a e) smernice 95/46 len za podmienky, ak sa preukáže, že je potrebné a zároveň primerané k cieľu riadnej správy verejných prostriedkov sledovanému zákonodarcom, aby sa v súvislosti s osobami zamestnanými subjektami podriadenými kontrole Rechnungshof zverejnila v rozsiahlej miere nielen výška ich ročných príjmov presahujúcich určitý strop, ale aj mená poberateľov týchto príjmov. Preskúmanie tejto skutočnosti prináleží vnútroštátnym súdom, ktoré položili prejudiciálne otázky.

2.      Článok 6 ods. 1 písm. c) a článok 7 písm. c) a e) smernice 95/46 sú priamo uplatniteľné v tom zmysle, že jednotlivci sa na ne môžu odvolávať na vnútroštátnych súdoch, aby tak zabránili uplatňovaniu predpisov vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s jej ustanoveniami.

Rodríguez Iglesias

Puissochet

Wathelet

Schintgen

Gulmann

Edward

La Pergola

Jann

Skouris

Macken

Colneric

von Bahr

Cunha Rodrigues

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 20. mája 2003.

Tajomník

Predseda

R. Grass

G. C. Rodríguez Iglesias

---

* Jazyk konania: nemčina.