ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

z 19. februára 2002 (*)

„Stavovská organizácia – Vnútroštátna komora advokátov – Úprava výkonu povolania komorou – Zákaz integrovanej spolupráce medzi advokátmi a účtovníkmi – Článok 85 Zmluvy ES (teraz článok 81 ES) – Združenie podnikov – Obmedzenie hospodárskej súťaže – Odôvodnenia – Článok 86 Zmluvy ES (teraz článok 82 ES) – Podnik alebo zoskupenie podnikov – Články 52 a 59 Zmluvy ES (zmenené, teraz články 43 ES a 49 ES) – Uplatniteľnosť – Obmedzenia – Odôvodnenia“

Vo veci C‑309/99,

ktorej predmetom je návrh podaný podľa článku 234 ES, ktorým Raad van State (Holandsko) navrhuje, aby v súvislosti s konaním pred týmto vnútroštátnym súdom medzi:

J. C. J. Wouters,

J. W. Savelbergh,

Price Waterhouse Belastingadviseurs BV

a

Algemene Raad van de Nederlandse Orde van Advocaten,

za účasti:

Raad van de Balies van de Europese Gemeenschap,

Súdny dvor rozhodol o prejudiciálnych otázkach týkajúcich sa výkladu článku 3 písm. g) Zmluvy ES [zmenený, teraz článok 3 ods. 1 písm. g) ES], článku 5 Zmluvy ES (teraz článok 10 ES), článkov 52 a 59 Zmluvy ES (zmenené, teraz články 43 ES a 49 ES), ako aj článkov 85, 86 a 90 Zmluvy ES (teraz články 81 ES, 82 ES a 86 ES),

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda G. C. Rodríguez Iglesias, predsedovia komôr P. Jann, F. Macken a N. Colneric, a S. von Bahr, sudcovia C. Gulmann, D. A. O. Edward, A. La Pergola, J.‑P. Puissochet, M. Wathelet (spravodajca), R. Schintgen, V. Skouris a J. N. Cunha Rodrigues,

generálny advokát: P. Léger,

tajomník: H. von Holstein, zástupca tajomníka,

so zreteľom na písomné pripomienky, ktoré predložili:

–        pán Wouters, v zastúpení: H. Gilliams a M. Wladimiroff, advocaten,

–        pán Savelbergh a Price Waterhouse Belastingadviseurs BV, v zastúpení: D. van Liedekerke a G. J. Kemper, advocaten,

–        Algemene Raad van de Nederlandse Orde van Advocaten, v zastúpení: O. W. Brouwer, F. P. Louis a S. C. van Es, advocaten,

–        Raad van de Balies van de Europese Gemeenschap, v zastúpení: P. Glazener, advocaat,

–        holandská vláda, v zastúpení: M. A. Fierstra, splnomocnený zástupca,

–        dánska vláda, v zastúpení: J. Molde, splnomocnený zástupca,

–        nemecká vláda, v zastúpení: A. Dittrich a W.‑D. Plessing, splnomocnení zástupcovia,

–        francúzska vláda, v zastúpení: K. Rispal-Bellanger, R. Loosli‑Surrans a F. Million, splnomocnení zástupcovia,

–        rakúska vláda, v zastúpení: C. Stix-Hackl, splnomocnená zástupkyňa,

–        portugalská vláda, v zastúpení: L. I. Fernandes, splnomocnený zástupca,

–        švédska vláda, v zastúpení: A. Kruse, splnomocnený zástupca,

–        vláda Lichtenštajnského kniežatstva, v zastúpení: C. Büchel, splnomocnený zástupca,

–        Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: W. Wils a B. Mongin, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na správu pre pojednávanie,

po vypočutí ústnych pripomienok, ktoré predniesli J. C. J. Wouters, v zastúpení: H. Gilliams, J. W. Savelbergh a Price Waterhouse Belastingadviseurs BV, v zastúpení: D. van Liedekerke a G. J. Kemper, Algemene Raad van de Nederlandse Orde van Advocaten, v zastúpení: O. W. Brouwer a W. Knibbeler, advocaat, Raad van de Balies van de Europese Gemeenschap, v zastúpení: P. Glazener, holandská vláda, v zastúpení: J. S. van den Oosterkamp, splnomocnený zástupca, nemecká vláda, v zastúpení: A. Dittrich, francúzska vláda, v zastúpení: F. Million, luxemburská vláda, v zastúpení: N. Mackel, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci J. Welter, advokát, švédska vláda, v zastúpení: I. Simfors, splnomocnený zástupca, a Komisia, v zastúpení: W. Wils, na pojednávaní 12. decembra 2000,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 10. júla 2001,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Rozsudkom z 10. augusta 1999, doručeným Súdnemu dvoru 13. augusta 1999, Raad van State v súlade s článkom 234 ES položil deväť prejudiciálnych otázok týkajúcich sa výkladu ustanovení článku 3 písm. g) Zmluvy ES [zmenený, teraz článok 3 ods. 1 písm. g) ES], článku 5 Zmluvy ES (teraz článok 10 ES), článkov 52 a 59 Zmluvy ES (zmenené, teraz články 43 ES a 49 ES), ako aj článkov 85, 86 a 90 Zmluvy ES (teraz články 81 ES, 82 ES a 86 ES).

2        Tieto otázky vyplynuli z konania o žalobe podanej najmä advokátmi proti rozhodnutiu Arrondissementsrechtbank te Amsterdam, ktorý odmietol zrušiť rozhodnutia Nederlandse Orde van Advocaten (Holandská advokátska komora), ktorými bolo odmietnuté zrušenie rozhodnutí dozorných orgánov advokátskych komôr pre okresy Amsterdam a Rotterdam, zakazujúcich advokátom výkon činnosti advokáta v integrovanom združení s účtovníkmi.

 Vnútroštátny právny rámec

3        Článok 134 Ústavy Holandského kráľovstva upravuje zriaďovanie a právny režim verejnoprávnych inštitúcií. Stanovuje:

„1.      Profesijné verejnoprávne inštitúcie a iné verejnoprávne inštitúcie môžu byť zriadené a zrušené zo zákona alebo na základe zákona.

2.      Zákon stanoví ciele a organizáciu takýchto verejnoprávnych inštitúcií, ich zloženie a právomoci riadiacich orgánov, ako aj verejný prístup na ich zasadnutia. Riadiacim orgánom môže byť zákonom alebo na základe zákona priznaná právomoc vydávať predpisy.

3.      Kontrolu týchto riadiacich orgánov upraví zákon. Ich rozhodnutia nemôžu byť zrušené, s výnimkou prípadu porušenia zákona alebo verejného záujmu.“

 Advocatenwet

4        Na základe týchto ustanovení bol 23. júna 1952 prijatý zákon, ktorým bola zriadená Holandská advokátska komora a ktorý stanovil vnútorný poriadok komory a disciplinárne pravidlá, ktoré sa vzťahujú na advokátov a na prokurátorov (ďalej len „Advocatenwet“, zákon o advokátoch).

5        V článku 17 ods. 1 a 2 tohto zákona sa uvádza:

„1.      Súhrn advokátov zapísaných v Holandsku tvorí Holandskú advokátsku komoru so sídlom v Haagu, ktorá je verejnoprávnou inštitúciou v zmysle článku 134 Ústavy.

2.      Súhrn advokátov zapísaných na rovnakom súde tvorí advokátsku komoru príslušného okresu.“

6        Článok 18 ods. 1 a článok 22 ods. 1 Advocatenwet stanovujú, že Holandskú advokátsku komoru a komory jednotlivých okresov riadi príslušná Algemene Raad van de Nederlandse Orde van Advocaten (Všeobecná rada Holandskej advokátskej komory, ďalej len „všeobecná rada“) a raden van toezicht van de Orden in de arrondissementen (dozorné rady okresných komôr, ďalej len „dozorné rady“).

7        Články 19 a 20 Advocatenwet upravujú voľby členov všeobecnej rady. Týchto členov volí College van Afgevaardigden (ďalej len „zbor delegátov“), ktorého členovia sú volení na zasadnutiach okresných komôr.

8        Článok 26 Advocatenwet stanovuje:

„Všeobecná rada a dozorné rady dbajú na riadny výkon advokátskeho povolania a na tento účel sú oprávnené prijať všetky potrebné opatrenia. Bránia práva a záujmy advokátov ako takých, dbajú na dodržiavanie povinností advokátov a vykonávajú úlohy, ktoré im boli určené príslušnými predpismi.“

9        Článok 28 Advocatenwet uvádza:

„1.      Zbor delegátov môže prijímať predpisy v záujme riadneho výkonu povolania vrátane predpisov na zabezpečenie advokátov, ktorí majú vysoký vek alebo ktorí sú úplne alebo čiastočne neschopní vykonávať povolanie, ako aj zabezpečenie blízkych príbuzných zosnulých advokátov. Zbor ďalej prijíma potrebné predpisy upravujúce správu a organizáciu Holandskej advokátskej komory.

2.      Návrhy predpisov predkladá zboru delegátov všeobecná rada alebo skupina aspoň piatich delegátov. Všeobecná rada môže vyzvať dozorné rady, aby vyjadrili svoje stanovisko k návrhu predpisu predtým, ako ho predloží zboru delegátov.

3.      Predpisy sa ihneď po ich prijatí oznámia ministerstvu spravodlivosti a zverejnia sa v úradnom vestníku.“

10      Článok 29 Advocatenwet stanovuje:

„1.      Predpisy zaväzujú členov vnútroštátnej komory a hosťujúcich advokátov…

2.      Tieto predpisy nemôžu obsahovať ustanovenia týkajúce sa záležitostí upravených zákonom alebo na jeho základe ani upravovať tie oblasti, ktorých všeobecná úprava nie je vhodná z dôvodu odlišností situácií v každom okrese.

3.      Ustanovenia predpisov, ktoré upravujú záležitosť upravenú zákonom alebo na jeho základe, úplne strácajú účinnosť.“

11      Z článkov 16b a 16c Advocatenwet vyplýva, že „hosťujúcimi advokátmi“ je potrebné rozumieť osoby, ktoré nie sú zapísané ako advokáti v Holandsku, ale ktoré sú oprávnené vykonávať svoje povolanie v inom členskom štáte Európskej únie s titulom advokát alebo iným rovnocenným titulom.

12      Článok 30 Advocatenwet stanovuje:

„1.      Rozhodnutia zboru delegátov, všeobecnej rady alebo iných orgánov Holandskej advokátskej komory môžu byť kráľovským výnosom zrušené alebo ich účinnosť môže byť pozastavená, ak sú v rozpore s právom alebo odporujú všeobecnému záujmu.

2.      Takéto pozastavenie účinnosti alebo zrušenie sa uskutoční do šiestich mesiacov odo dňa oznámenia uvedeného v článku 28 ods. 3 alebo, ak ide o rozhodnutie všeobecnej rady alebo iného orgánu Holandskej advokátskej komory, do šiestich mesiacov od oznámenia tohto rozhodnutia ministerstvu spravodlivosti, a to prostredníctvom odôvodneného výnosu, ktorý v prípade, že je to potrebné, stanoví dĺžku pozastavenia účinnosti.

3.      Pozastavením účinnosti ustanovení sa okamžite prerušujú účinky týchto ustanovení. Dĺžka pozastavenia účinnosti nemôže presiahnuť jeden rok, a to ani v prípade, že jeho doba bola predĺžená.

4.      Ak kráľovský výnos nezruší rozhodnutie do uplynutia lehoty, na ktorú bola účinnosť tohto rozhodnutia pozastavená, toto rozhodnutie sa bude považovať za platné.

5.      Zrušenie bude znamenať zrušenie všetkých zrušiteľných účinkov zrušených ustanovení s výnimkou prípadu, že kráľovský výnos stanoví inak.

 Samenwerkingsverordening 1993

13      Na základe článku 28 Advocatenwet zbor delegátov prijal Samenwerkingsverordening 1993 (predpis z roku 1993 o spolupráci).

14      Článok 1 Samenwerkingsverordening 1993 definuje pojem „profesijné združenie“ ako „akúkoľvek spoluprácu, v rámci ktorej účastníci vykonávajú svoje povolanie na spoločný účet a spoločné riziko alebo sa na tieto účely spoločne podieľajú na riadení alebo konečnej zodpovednosti“.

15      Článok 2 Samenwerkingsverordening 1993 uvádza:

„1.      Advokát nie je oprávnený prijať ani udržiavať také záväzky, ktoré by mohli ohroziť jeho slobodu a nezávislosť pri výkone jeho povolania, vrátane obhajoby záujmov klientov a s tým súvisiaceho dôverného vzťahu medzi advokátom a jeho klientom.

2.      Ustanovenie odseku 1 sa rovnako vzťahuje na advokáta, ktorý nepracuje v profesijnom združení s advokátmi alebo tretími osobami.“

16      Podľa článku 3 Samenwerkingsverordening 1993:

„Advokát je oprávnený vstúpiť do akékoľvek profesijného združenia alebo v takomto združení zotrvať len za podmienky, že hlavným cieľom povolania každého z účastníkov je výkon právnickej praxe.“

17      Článok 4 Samenwerkingsverordening 1993 stanovuje:

„Advokát má právo vstúpiť do združenia alebo v takomto združení zotrvať iba s:

a)      inými advokátmi zapísanými v Holandsku;

b)      inými advokátmi nezapísanými v Holandsku, ak sú splnené podmienky článku 5;

c)      osobami patriacimi do inej profesijnej kategórie, ktorá bola na tieto účely schválená všeobecnou radou v súlade s článkom 6.“

18      Podľa článku 6 Samenwerkingsverordening 1993:

„1.      Súhlas uvedený v článku 4 písm. c) môže byť udelený za podmienky, že:

a)      povolanie, ktoré vykonávajú osoby patriace do takejto inej profesijnej kategórie, je slobodným povolaním a

b)      výkon tohto povolania je podmienený diplomom o univerzitnom alebo inom obdobnom vzdelaní a

c)      na osoby patriace do tejto inej profesijnej kategórie sa vzťahujú disciplinárne predpisy porovnateľné s tými, ktoré sa vzťahujú na advokátov; a

d)      vytvorenie združenia s osobami patriacimi takejto inej profesijnej kategórie nebude v rozpore s ustanoveniami článkov 2 a 3.

2.      Súhlas sa tiež môže vzťahovať na osobitnú špecializáciu v rámci profesijnej kategórie. V tomto prípade sa budú mutatis mutandis uplatňovať podmienky uvedené v odseku 1 písm. a) až d), pričom však všeobecná rada môže stanoviť ďalšie podmienky.

3.      Všeobecná rada sa poradí so zborom delegátov pred tým, ako prijme rozhodnutie uvedené v predchádzajúcich odsekoch tohto článku.“

19      Článok 7 ods. 1 Samenwerkingsverordening 1993 stanovuje:

„Advokát sa vyhýba tomu, aby sa pri komunikácii navonok vyjadroval nepresne, klamlivo alebo neúplne v otázkach formy spolupráce, na ktorej sa zúčastňuje, vrátane členstva v profesijnom združení.“

20      V súlade s článkom 8 Samenwerkingsverordening 1993:

„1.      Každé profesijné združenie musí mať povinne spoločný názov, ktorý používa pri akejkoľvek komunikácii navonok.

2.      Spoločný názov nesmie mať takú povahu, ktorá by mohla vyvolať omyl. …

3.      Advokát, ktorý je členom profesijného združenia, je povinný na požiadanie poskytnúť zoznam, ktorý bude obsahovať mená účastníkov predmetného profesijného združenia, ich povolanie a sídlo.

4.      Na každom písomnom dokumente profesijného združenia musí byť uvedené meno, funkcia a sídlo osoby, ktorá takýto dokument podpísala.“

21      Nakoniec podľa článku 9 ods. 2 Samenwerkingsverordening 1993:

„Advokát sa nesmie podieľať na založení ani na zmene združenia predtým, ako dozorná rada nerozhodne, či podmienky založenia alebo zmeny združenia vrátane spôsobu vystupovania navonok sú v súlade s požiadavkami stanovenými týmto predpisom alebo na základe tohto predpisu.“

22      Z dôvodovej správy k Samenwerkingsverordening 1993 vyplýva, že spolupráca s notármi, daňovými poradcami a patentovými zástupcami už bola v minulosti povolená a že súhlas na tieto tri povolania zostáva v platnosti. Na druhej strane však uvádza príklad povolania účtovníkov, s ktorými advokáti nesmú vytvárať združenia.

 Usmernenia vzťahujúce sa na profesijné združenia advokátov a (schválených) osôb vykonávajúcich iné povolanie

23      Okrem Samenwerkingsverordening 1993 Holandská advokátska komora vydala usmernenia vzťahujúce sa na profesijné združenia advokátov a (schválených) osôb vykonávajúcich iné povolanie. Tieto usmernenia stanovujú:

„1.      Dodržiavanie etických a profesijných predpisov

Pravidlo č. 1

Advokát nemôže z dôvodu svojej účasti v profesijnom združení s osobou vykonávajúcou iné slobodné povolanie obmedziť alebo znížiť mieru dodržiavania etických a profesijných pravidiel, ktoré sa na neho vzťahujú.

2.      Oddelené spisy a oddelená správa spisov a archívov

Pravidlo č. 2

Advokát, ktorý je členom profesijného združenia spolu s osobou vykonávajúcou iné slobodné povolanie, je povinný pre každú vec, na ktorej spolupracuje s takouto osobou, viesť osobitný spis a vo vzťahu k takémuto profesijnému združeniu ako takému:

–        oddeliť správu spisu a finančnú správu,

–        zabezpečiť také archivovanie tohto spisu, aby bol oddelený od spisov iných osôb vykonávajúcich slobodné povolanie.

3.      Konflikt záujmov

Pravidlo č. 3

Advokát, ktorý je členom profesijného združenia s osobou vykonávajúcou iné slobodné povolanie, nemôže vykonávať obhajobu záujmov strany, ktorej záujmy sú protichodné voči záujmom strany, ktorej poskytovala alebo poskytuje odbornú pomoc takáto iná osoba vykonávajúca slobodné povolanie, alebo v prípade, že by takýto konflikt záujmov mohol vzniknúť.

4.      Profesijné tajomstvo a evidencia dokumentov

Pravidlo č.4

Advokát je povinný v každej veci, v ktorej spolupracuje s osobou vykonávajúcou iné slobodné povolanie, starostlivo zaevidovať všetky listy a dokumenty, s ktorými oboznámil uvedenú osobu vykonávajúcu iné slobodné povolanie.“

 Spory vo veci samej

24      Pán Wouters, člen amsterdamskej komory, sa stal v roku 1991 spoločníkom spoločnosti Arthur Andersen & Co. Belastingadviseurs (daňoví poradcovia). Na konci roku 1994, pán Wouters informoval dozornú radu okresnej advokátskej komory v Rotterdame o svojom zámere dať sa zapísať do komory tohto mesta a vykonávať tam prax pod označením „Arthur Andersen & Co., advocaten en belastingadviseurs“.

25      Rozhodnutím z 27. júla 1995 táto dozorná rada dospela k záveru, že spoločníci spoločnosti Arthur Andersen & Co. Belastingadviseurs udržiavali profesijné združenie v zmysle Samenwerkingsverordening 1993 s členmi spoločnosti Arthur Andersen & Co. Accountants, teda s členmi profesijnej kategórie účtovníkov, a tým pán Wouters porušil článok 4 Samenwerkingsverordening 1993. Ďalej dozorná rada dospela k záveru, že pán Wouters by porušil článok 8 Samenwerkingsverordening 1993, ak by vstúpil do združenia, ktorého spoločný názov by uvádzal meno fyzickej osoby „Arthur Andersen“.

26      Rozhodnutím z 29. novembra 1995 všeobecná rada zamietla ako nedôvodné správne opravné prostriedky, ktoré pán Wouters, Arthur Andersen & Co. Belastingadviseurs a Arthur Andersen & Co. Accountants podali proti tomuto rozhodnutiu.

27      Začiatkom roku 1995 pán Savelbergh, člen amsterdamskej komory oznámil dozornej rade okresnej advokátskej komory v Amsterdame svoj zámer nadviazať spoluprácu so spoločnosťou Price Waterhouse Belastingadviseurs BV, dcérskou spoločnosťou medzinárodnej spoločnosti Price Waterhouse, ktorá združuje nielen daňových poradcov, ale aj účtovníkov.

28      Rozhodnutím z 5. júla 1995 táto rada vyhlásila, že plánovaná spolupráca je v rozpore s článkom 4 Samenwerkingsverordening 1993.

29      Rozhodnutím z 21. novembra 1995 všeobecná rada zamietla ako nedôvodný správny opravný prostriedok proti tomuto rozhodnutiu podaný advokátom Savelberghom a spoločnosťou Price Waterhouse Belastingadviseurs BV.

30      Pán Wouters, Arthur Andersen & Co. Belastingadviseurs a Arthur Andersen & Co. Accountants, rovnako ako pán Savelbergh a Price Waterhouse Belastingadviseurs BV podali žalobu na Arrondissementsrechtbank te Amsterdam (ďalej ako „Rechtbank“). Uviedli najmä, že rozhodnutia všeobecnej rady z 21. a 29. novembra 1995 nie sú v súlade s ustanoveniami Zmluvy týkajúcimi sa hospodárskej súťaže, práva usadiť sa a slobodného poskytovania služieb.

31      Rozsudkom zo 7. februára 1997 Rechtbank vyhlásil žaloby, ktoré podali Arthur Andersen & Co. Belastingadviseurs a Arthur Andersen & Co. Accountants, za neprípustné a odmietol ako nedôvodné žaloby podané advokátmi Woutersom, Savelberghom a spoločnosťou Price Waterhouse Belastingadviseurs BV.

32      Rechtbank rozhodol, že ustanovenia Zmluvy týkajúce sa hospodárskej súťaže sa nevzťahujú na spor vo veci samej. Tento súd uviedol, že Holandská advokátska komora je verejnoprávna inštitúcia zriadená zo zákona s cieľom podpory všeobecného záujmu. Na tento účel používa okrem iného právomoc vydávať predpisy, ktorá jej bola udelená v článku 28 Advocatenwet. Je povinná zabezpečiť vo všeobecnom záujme nezávislosť a lojálnosť advokáta, ktorý poskytuje právnu pomoc. Z tohto dôvodu Holandská advokátska komora nie je združením podnikateľov, resp. podnikov v zmysle článku 85 Zmluvy. Nie je možné ju ani pokladať za podnik alebo zoskupenie podnikateľov, resp. podnikov, ktoré by malo kolektívne dominantné postavenie v zmysle článku 86 Zmluvy.

33      Okrem iného podľa Rechtbank článok 28 Advocatenwet nijako neprenáša kompetencie na súkromných podnikateľov spôsobom, ktorý by negatívne zasahoval do potrebného účinku článkov 85 a 86 Zmluvy. V dôsledku toho toto ustanovenie nie je v rozpore s článkom 5 druhým odsekom v spojení s článkom 3 písm. g) a článkami 85 a 86 Zmluvy.

34      Rechtbank rovnako odmietol argumentáciu žalobcov, podľa ktorej Samenwerkingsverordening 1993 nie je v súlade s právom usadiť sa a slobodným poskytovaním služieb, tak ako sú uvedené v článkoch 52 a 59 Zmluvy. Cezhraničný aspekt vo veci samej chýbal, takže uvedené ustanovenia Zmluvy boli neaplikovateľné. V každom prípade zákaz spolupráce medzi advokátmi a účtovníkmi bol odôvodnený naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu a nebol neprimerane obmedzujúci. Keďže chýbali osobitné ustanovenia práva Spoločenstva v tejto oblasti, bolo v skutočnosti právne prípustné, aby Holandské kráľovstvo ustanovilo pre výkon povolania advokáta na svojom území pravidlá, ktorých cieľom bolo zabezpečiť nezávislosť a lojálnosť advokáta poskytujúceho právnu pomoc.

35      Päť žalobcov sa odvolalo proti tomuto rozhodnutiu pred Raad van State.

36      Raad van de Balies van de Europese Gemeenschap (Rada komôr Európskych spoločenstiev), ktorá je združením podľa belgického práva, vstúpila do konania pred Raad van State ako vedľajší účastník na podporu návrhov všeobecnej rady.

37      Rozsudkom vydaným 10. augusta 1999 Raad van State potvrdil neprípustnosť žalôb, ktoré podali Arthur Andersen & Co. Belastingadviseurs a Arthur Andersen & Co. Accountants. Čo sa týka ostatných žalôb, rozhodol, že riešenie sporu vo veci samej závisí od výkladu viacerých ustanovení práva Spoločenstva.

38      Raad van State kladie otázku, či na jednej strane prijatím Samenwerkingsverordening 1993 v zmysle právomocí, ktoré mu vyplývajú z článku 28 Advocatenwet, zbor delegátov neporušil články 85 a 86 Zmluvy, a na druhej strane, či na základe oprávnenia z článku 28 Advocatenwet, na základe ktorého môže uvedený zbor prijať pravidlá, vnútroštátny zákonodarca neporušil články 5, 85 a 86 Zmluvy. Ďalej kladie otázku, či Samenwerkingsverordening 1993 je v súlade so slobodou usadiť sa stanovenou v článku 52 Zmluvy a so slobodným poskytovaním služieb stanoveným v článku 59 Zmluvy.

39      Raad van State rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

„1.      a)     Je potrebné vykladať pojem združenie podnikateľov uvedený v článku 85 ods. 1 Zmluvy ES (teraz článok 81 ods. 1 ES) v tom zmysle, že o takéto združenie ide iba v tom prípade, keď koná v záujme podnikateľov, takže na účely uplatnenia tohto ustanovenia je potrebné rozlišovať činnosti, ktoré združenie vykonáva vo všeobecnom záujme, od iných činností, alebo samotná skutočnosť, že združenie môže rovnako konať v záujme podnikateľov, stačí na to, aby bolo kvalifikované ako združenia podnikateľov v zmysle tohto ustanovenia a v súvislosti s akýmkoľvek jeho konaním? Má na uplatnenie práva Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže dosah skutočnosť, že všeobecne záväzné predpisy boli prijaté predmetnými orgánmi na základe oprávnenia zo zákona a v postavení osobitného zákonodarcu?

b)      Ak sa na prvú otázku bod a) odpovie, že o združenie podnikateľov ide iba ak združenie koná v záujme podnikateľov, určuje právo Spoločenstva aj to, v ktorom prípade ide o ochranu všeobecného záujmu a v ktorom nie?

c)      Ak sa na prvú otázku bod b) odpovie, že právo Spoločenstva sa v tejto súvislosti uplatňuje, je možné považovať prijatie všeobecne záväzných právnych predpisov zo strany komory [Holandská komora advokátov], ktoré upravujú uzatváranie spolupráce medzi advokátmi a osobami s iným povolaním, v súlade s legislatívnym oprávnením, ktoré je určené na zabezpečenie nezávislosti a lojálnosti advokáta poskytujúceho právnu pomoc, za sledovanie všeobecného záujmu?

2.      Ak je možné na základe odpovedí na prvú otázku body a), b) a c) dospieť k záveru, že predpis, akým je [Samenwerkingsverordening 1993], musí byť považovaný za rozhodnutie prijaté združením podnikateľov v zmysle článku 85 ods. 1 Zmluvy ES (teraz článok 81 ods. 1 ES), je potrebné zvážiť, či také rozhodnutie má – v rozsahu, v akom predstavuje všeobecne záväzný predpis riadiaci uzatváranie spolupráce typu, aký je predmetom prejednávanej veci, s cieľom zabezpečiť nezávislosť a lojálnosť advokáta poskytujúceho právnu pomoc – za cieľ alebo účinok obmedzenie hospodárskej súťaže vnútri spoločného trhu v rozsahu, v akom je tým ovplyvnený obchod medzi členskými štátmi? Aké sú kritériá plynúce z práva Spoločenstva, ktoré sú relevantné pri odpovedi na túto otázku?

3.      Je potrebné vykladať pojem podnik uvedený v článku 86 Zmluvy ES (teraz článok 82 ES) v tom zmysle, že ak je orgán, akým je [Holandská advokátska] komora považovaný za združenie podnikateľov, resp. podnikov, tento orgán musí byť rovnako považovaný za podnik alebo zoskupenie podnikateľov, resp. podnikov v zmysle tohto ustanovenia, hoci nevykonáva sám žiadnu hospodársku činnosť?

4.      Ak je odpoveď na predchádzajúcu odpoveď kladná a ak je potrebné preto považovať orgán, akým je [Holandská advokátska] komora, za orgán, ktorý má dominantné postavenie, zneužíva tento orgán toto postavenie tým, že zaväzuje advokátov, ktorí sú v ňom združení, správať sa na trhu poskytovania právnych služieb voči iným osobám spôsobom, ktorý obmedzuje hospodársku súťaž?

5.      Ak je potrebné orgán, akým je [Holandská advokátska] komora, považovať vcelku za združenie podnikateľov na účely uplatnenia predpisov Spoločenstva týkajúcich sa hospodárskej súťaže, je potrebné vykladať článok 90 ods. 2 Zmluvy ES (teraz článok 86 ods. 2 ES) v tom zmysle, že sa vzťahuje aj na orgán, akým je [Holandská advokátska] komora, ktorá prijíma všeobecne záväzné predpisy týkajúce sa spolupráce medzi advokátmi a osobami s iným povolaním, s cieľom zabezpečiť nezávislosť a lojálnosť advokáta poskytujúceho právne služby?

6.      Ak je potrebné orgán, akým je [Holandská advokátska] komora, považovať za združenie podnikateľov alebo za podnik, alebo zoskupenie podnikateľov, resp. podnikov, predstavuje článok 3 písm. g) Zmluvy ES [zmenený, teraz článok 3 ods. 1 písm. g) ES], článok 5 druhý odsek Zmluvy ES (teraz článok 10 druhý odsek ES) a články 85 a 86 Zmluvy ES (teraz články 81 ES a 82 ES) prekážku tomu, aby členský štát zveril tomuto orgánu (alebo jednému z jeho orgánov) právomoc prijímať predpisy, ktoré môžu mať vplyv medzi iným na spoluprácu medzi advokátmi a osobami s iným povolaním, ak zostávajúca právomoc príslušných orgánov verejnej moci umožňuje iba zrušiť takýto predpis bez toho, aby mohli tento predpis nahradiť iným vlastným predpisom?

7.      Riadi sa zákaz spolupráce medzi advokátmi a účtovníkmi, o aký ide v prejednávanej veci, naraz aj ustanoveniami Zmluvy týkajúcimi sa práva usadiť sa, aj ustanoveniami týkajúcimi sa slobodného poskytovania služieb, alebo je potrebné vykladať Zmluvu ES v tom zmysle, že takýto zákaz musí byť v súlade buď s ustanoveniami týkajúcimi sa práva usadiť sa, alebo v súlade s ustanoveniami týkajúcimi sa slobodného poskytovania služieb, napríklad podľa spôsobu, akým príslušné osoby chcú spolupracovať?

8.      Predstavuje zákaz predmetnej integrovanej spolupráce medzi advokátmi a účtovníkmi obmedzenie práva usadiť sa, práva na slobodné poskytovanie služieb alebo obidvoch týchto práv?

9.      Ak z odpovede na predchádzajúcu otázku vyplýva, že existuje jedno z dvoch uvedených obmedzení alebo obidve, je možné takéto obmedzenie odôvodniť tak, že sa považuje iba za ‚spôsob predaja‘ v zmysle rozsudku [z 24. novembra 1993], Keck a Mithouard, [(C‑267/91 a C‑268/91, Zb. s. I‑6097)], a preto nie je diskriminačné, alebo tak, že zodpovedá podmienkam, ktoré Súdny dvor stanovil v tomto zmysle v iných rozsudkoch, najmä v rozsudku [z 30. novembra 1995], Gebhard, [(C‑55/94, Zb. s. I‑4165)]?“

 O návrhu na opätovné otvorenia ústnej časti konania

40      Podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 3. decembra 2001 žalobcovia vo veci samej navrhli Súdnemu dvoru nariadenie opätovného otvorenia ústnej časti konania na základe článku 61 rokovacieho poriadku.

41      Návrh žalobcov sa opiera o body 170 až 201 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát 10. júla 2001. Žalobcovia vo veci samej tvrdia, že v uvedených bodoch sa generálny advokát vyjadril k otázke, ktorá nebola výslovne položená vnútroštátnym súdom.

42      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor môže bez návrhu alebo na návrh generálneho advokáta, alebo tiež na návrh účastníkov konania v súlade s článkom 61 svojho rokovacieho poriadku nariadiť opätovné otvorenie ústnej časti konania, ak zváži, že vysvetlenia, ktoré mu boli podané, nie sú dostačujúce, alebo že treba vec rozhodnúť na základe tvrdenia, ku ktorému sa účastníci konania nevyjadrili (pozri uznesenie zo 4. februára 2000, Emesa Sugar, C‑17/98, Zb. s. I‑665, bod 18).

43      V prejednávanej veci však Súdny dvor po vypočutí generálneho advokáta konštatoval, že disponuje všetkými zisteniami potrebnými na zodpovedanie otázok položených v tejto veci a že účastníci konania sa pred ním k týmto zisteniam vyjadrili.

 O prvej otázke písm. a)

44      Svojou prvou otázkou písm. a) sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či predpis vzťahujúci sa na spoluprácu medzi advokátmi a inými osobami v slobodnom povolaní, ako je Samenwerkingsverordening 1993, ktorý bol prijatý orgánom, akým je Holandská advokátska komora, musí byť považovaný za rozhodnutie prijaté združením podnikateľov, resp. podnikov v zmysle článku 85 ods. 1 Zmluvy. Pýta sa najmä na to, či skutočnosť, že Holandská advokátska komora bola oprávnená na základe zákona prijať všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na advokátov zapísaných v Holandsku, ako aj na advokátov oprávnených poskytovať služby v iných členských štátoch, ktorí prichádzajú poskytovať služby do Holandska, má dosah na uplatnenie práva Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže. Kladie tiež otázku, či jednoduchá okolnosť, že Holandská advokátska komora môže konať v záujme svojich členov, postačuje na to, aby ju bolo možné kvalifikovať ako združenie podnikateľov, resp. podnikov, a to s ohľadom na všetky jej činnosti, alebo či je na účely uplatnenia článku 85 ods. 1 Zmluvy potrebný osobitný prístup v súvislosti s činnosťami, ktoré vykonáva vo všeobecnom záujme.

45      Na účel určenia, či je potrebné predpis Samenwerkingsverordening 1993 považovať za rozhodnutie združenia podnikateľov, resp. podnikov v zmysle článku 85 ods. 1 Zmluvy, je potrebné preskúmať v prvom rade to, či sú advokáti podnikateľmi, resp. podnikmi v zmysle práva Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže.

46      V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry v oblasti práva hospodárskej súťaže pojem podnik zahŕňa každý subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť nezávisle od svojho právneho statusu a spôsobu financovania (pozri najmä rozsudky z 23. apríla 1991, Höfner a Elser, C‑41/90, Zb. s. I‑1979, bod 21, zo 16. novembra 1995, Fédération française des sociétés d’assurance a i., C‑244/94, Zb. s. I‑4013, bod 14, a z 11. decembra 1997, Job Centre, nazývaný „Job Centre II“, C‑55/96, Zb. s. I‑7119, bod 21).

47      V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že hospodárskou činnosťou je akákoľvek činnosť pozostávajúca z ponúkania tovarov alebo služieb na danom trhu (pozri najmä rozsudky zo 16. júna 1987, Komisia/Taliansko, 118/85, Zb. s. 2599, bod 7, a z 18. júna 1998, Komisia/Taliansko, C‑35/96, Zb. s. I‑3851, bod 36).

48      Advokáti ponúkajú za odmenu služby právneho poradenstva pozostávajúce z prípravy rád, zmlúv a iných úkonov, ako aj zastupovanie a obhajobu pred súdom. Okrem toho preberajú finančné riziká, ktoré môžu vzniknúť pri výkone ich činnosti, pretože v prípade nerovnováhy medzi výdavkami a príjmami advokát musí sám znášať stratu.

49      Za týchto podmienok advokáti zapísaní v Holandsku vykonávajú hospodársku činnosť, a predstavujú teda podnikateľov, resp. podniky v zmysle článkov 85, 86 a 90 Zmluvy bez toho, aby komplexný a technický charakter služieb, ktoré poskytujú, a okolnosť, že výkon ich povolania je regulovaný, mohli zmeniť tento záver (pozri v tomto zmysle v súvislosti s lekármi rozsudok z 12. septembra 2000, Pavlov a i., C‑180/98 až C‑184/98, Zb. s. I‑6451, bod 77).

50      Na druhom mieste je potrebné preskúmať, do akej miery musí byť profesijná organizácia, akou je Holandská advokátska komora, považovaná za združenie podnikateľov, resp. podnikov v zmysle článku 85 ods. 1 Zmluvy, keď prijala predpis, akým je Samenwerkingsverordening 1993 (pozri v tomto zmysle v súvislosti s profesijnou organizáciou colných špeditérov rozsudok z 18. júna 1998, Komisia/Taliansko, už citovaný, bod 39).

51      Žalovaný vo veci samej uvádza, že keďže holandský zákonodarca zriadil Holandskú advokátsku komoru ako verejnoprávnu inštitúciu a zveril jej právomoc vydávať predpisy, aby naplnila úlohy verejného záujmu, nemala by byť kvalifikovaná ako združenie podnikateľov, resp. podnikov v zmysle článku 85 Zmluvy, a to najmä nie vo svetle výkonu svojej právomoci vydávať predpisy.

52      Vedľajší účastník konania vo veci samej a nemecká, rakúska a portugalská vláda dodávajú, že orgán, ako je Holandská advokátska komora, je orgánom verejnej moci, a nemal by sa preto na ňu vzťahovať článok 85 ods. 1 Zmluvy.

53      Vedľajší účastník konania vo veci samej upresňuje, že orgán môže byť považovaný za orgán verejnej moci, iba ak činnosť, ktorú vykonáva, predstavuje úlohu verejného záujmu, ktorá patrí medzi podstatné funkcie štátu. Holandský štát poveril Holandskú advokátsku komoru, aby pre osoby podliehajúce súdnej právomoci zabezpečila primeraný prístup k právu a spravodlivosti, čo presne vystihuje podstatnú funkciu štátu.

54      Nemecká vláda pripomína, že je v právomoci príslušných zákonodarných orgánov členského štátu rozhodnúť v rámci vnútroštátnej zvrchovanosti, ako upravia výkon svojich právomocí. Delegovanie právomoci prijímať všeobecne záväzné predpisy na inštitúciu, ktorá je demokratická a legitímna, a takou je aj profesijná komora, je v rámci hraníc tejto zásady inštitucionálnej autonómie.

55      Podľa nemeckej vlády by bolo proti tejto zásade, keby inštitúcie, ktorým boli zverené takéto normatívne právomoci, boli považované za združenia podnikateľov, resp. podnikov podľa článku 85 Zmluvy. Predpokladať, že vnútroštátna legislatíva je platná, iba ak je vyňatá Komisiou podľa článku 85 ods. 3 Zmluvy, by bolo samo osebe protirečením. V dôsledku toho by boli spochybnené všetky profesijné predpisy.

56      V tejto súvislosti je potrebné určiť, či v situácii, keď profesijné združenie prijme predpis, akým je Samenwerkingsverordening 1993, má byť považované za združenie podnikateľov, resp. podnikov, alebo naopak za orgán verejnej moci.

57      Podľa judikatúry Súdneho dvora ustanovenia Zmluvy o hospodárskej súťaži sa nevzťahujú na činnosť, ktorá svojou povahou, pravidlami, ktorými sa riadi, a svojím cieľom, nepatrí do hospodárskej oblasti (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. februára 1993, Poucet a Pistre, C‑159/91 a C‑160/91, Zb. s. I‑637, body 18 a 19, týkajúci sa riadenia verejnej služby sociálneho zabezpečenia) alebo na činnosť, ktorá sa viaže na výkon oprávnení verejnej moci (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. januára 1994, SAT Fluggesellschaft, C‑364/92, Zb. s. I‑43, bod 30, týkajúci sa kontroly a riadenia vzdušného priestoru, a z 18. marca 1997, Diego Cali & Figli, C‑343/95, Zb. s. I‑1547, body 22 a 23, týkajúci sa dohľadu nad znečisťovaním morského životného prostredia).

58      Je potrebné zdôrazniť, že keď také profesijné združenie, akým je Holandská advokátska komora, prijme predpis ako Samenwerkingsverordening 1993, nevykonáva ani sociálnu úlohu založenú na zásade solidarity na rozdiel od určitých orgánov sociálneho zabezpečenia (pozri rozsudok Poucet a Pistre, už citovaný, bod 18), ani právomoci typické pre verejnú moc (pozri rozsudok SAT Fluggesellschaft, už citovaný, bod 30). Toto združenie sa javí ako orgán právnej regulácie povolania, ktorého výkon predstavuje okrem iného hospodársku činnosť.

59      V tejto súvislosti skutočnosť, že všeobecná rada je tiež oprávnená podľa článku 26 Advocatenwet chrániť práva a záujmy advokátov, nevylučuje a priori toto profesijné združenie z pôsobnosti článku 85 Zmluvy, hoci vykonáva svoju regulačnú funkciu výkonu povolania advokáta (pozri v tomto zmysle v súvislosti s lekármi rozsudok Pavlov a i., už citovaný, bod 86).

60      Aj iné skutočnosti podporujú záver, že profesijné združenie, ktoré má právomoc prijímať predpisy, akým je aj Holandská advokátska komora, by malo podliehať článku 85 Zmluvy.

61      Po prvé, z Advocatenwet vyplýva, že riadiace orgány Holandskej advokátskej komory sa skladajú výlučne z advokátov, ktorí sú volení iba osobami, ktoré vykonávajú toto povolanie. Vnútroštátne orgány nemôžu zasahovať do určenia členov dozorných rád, zboru delegátov a všeobecnej rady (pozri v súvislosti s profesijnou organizáciou colných špeditérov rozsudok z 18. júna 1998, Komisia/Taliansko, už citovaný, bod 42; v súvislosti so združovaním lekárov rozsudok Pavlov, už citovaný, bod 88).

62      Po druhé, keď Holandská advokátska komora prijíma predpisy, ako napríklad Samenwerkingsverordening 1993, nie je povinná rešpektovať určitý počet kritérií verejného záujmu. Článok 28 Advocatenwet, ktorý ju oprávňuje prijímať predpisy, sa obmedzuje iba na to, aby tieto predpisy boli v záujme „riadneho výkonu povolania“ (pozri v súvislosti s profesijnou organizáciou colných špeditérov rozsudok z 18. júna 1998, Komisia/Taliansko, už citovaný, bod 43).

63      Napokon, keďže Samenwerkingsverordening 1993 ovplyvňuje činnosť členov Holandskej advokátskej komory na trhu právnych služieb, a to prostredníctvom zákazu určitých druhov spolupráce, ktorý bol týmto predpisom zavedený, tento predpis sa nenachádza mimo sféry hospodárskej činnosti.

64      Vo svetle predchádzajúcich úvah sa javí, že profesijné združenie, akým je Holandská advokátska komora, musí byť považované za združenie podnikateľov, resp. podnikov v zmysle článku 85 ods. 1 Zmluvy, keď prijalo predpis, akým je Samenwerkingsverordening 1993. Tento predpis totiž predstavuje výraz vôle zástupcov povolania smerujúci k tomu, že prijmú určitý spôsob správania sa v rozsahu svojej hospodárskej činnosti.

65      Nie je až natoľko dôležité, že Holandská advokátska komora sa riadi verejným právom.

66      V zmysle svojho znenia sa článok 85 Zmluvy vzťahuje na dohody medzi podnikateľmi, resp. podnikmi a na rozhodnutia združení podnikateľov, resp. podnikov. Právny rámec, v ktorom sa vykonáva uzatváranie takýchto dohôd a v ktorom sa prijímajú takéto rozhodnutia, ako aj právna kvalifikácia, ktorú tomuto rámcu dávajú rôzne vnútroštátne právne poriadky, nemajú vplyv na uplatnenie predpisov Spoločenstva o hospodárskej súťaži a najmä článku 85 Zmluvy (rozsudky z 30. januára 1985, Clair, 123/83, Zb. s. 391, bod 17, a z 18. júna 1998, Komisia/Taliansko, už citovaný, bod 40).

67      Takýto výklad článku 85 ods. 1 Zmluvy nevedie k odmietnutiu zásady inštitucionálnej autonómie, ktorú uviedla nemecká vláda (pozri body 51 a 52). V tomto ohľade je potrebné rozlišovať medzi dvoma prístupmi.

68      Podľa prvého prístupu, ak členský štát zverí normatívne právomoci profesijnému združeniu, musí dbať na to, aby jednak definoval kritériá verejného záujmu a základné princípy, ktoré musia predpisy tohto združenia spĺňať, a jednak si musí ponechať svoju právomoc vydať rozhodnutie v poslednom stupni. V tomto prípade si právne normy prijaté profesijným združením zachovávajú štátny charakter a vymykajú sa ustanoveniam Zmluvy vzťahujúcim sa na podnikateľov, resp. podniky.

69      Podľa druhého prístupu sa predpisy prijaté profesijným združením pripisujú iba tomuto združeniu. Za predpokladu, že by sa mal uplatňovať článok 85 ods. 1 Zmluvy, malo by profesijné združenie nepochybne oznámiť takéto predpisy Komisii. Táto povinnosť však nemá takú povahu, že by nadmerne paralyzovala regulačnú aktivitu profesijných združení, ako to uvádza nemecká vláda, keďže Komisia disponuje oprávnením prijať nariadenie o skupinovej výnimke podľa článku 85 ods. 3 Zmluvy.

70      Skutočnosť, že každý z opísaných systémov by mal rôzne dôsledky vo svetle práva Spoločenstva, neobmedzuje slobodu jednotlivých štátov vybrať si jeden alebo druhý systém.

71      Vo svetle predchádzajúcich úvah je potrebné na prvú otázku písm. a) odpovedať, že predpis týkajúci sa spolupráce medzi advokátmi a inými slobodnými povolaniami, akým je Samenwerkingsverordening 1993 prijatý orgánom, akým je Holandská advokátska komora, musí byť považovaný za rozhodnutie prijaté združením podnikateľov, resp. podnikov v zmysle článku 85 ods. 1 Zmluvy.

 O prvej otázke písm. b) a c)

72      Vzhľadom na odpoveď na prvú otázku písm. a) nie je potrebné odpovedať na prvú otázku písm. b) a c).

 O druhej otázke

73      V druhej otázke vnútroštátny súd v podstate hľadá odpoveď na otázku, či predpis, akým je Samenwerkingsverordening 1993, ktorý na účel zabezpečenia nezávislosti a lojálnosti advokáta poskytujúceho právnu pomoc spolu s osobami v iných slobodných povolaniach upravuje súbor všeobecne záväzných predpisov regulujúcich vytváranie integrovaných združení, má za cieľ alebo účinok obmedzenie hospodárskej súťaže na spoločnom vnútornom trhu a môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi.

74      Prostredníctvom opisu postupných verzií úpravy spolupráce sa žalobcovia vo veci samej podujali preukázať, že Samenwerkingsverordening 1993 má za cieľ obmedziť hospodársku súťaž.

75      Pôvodne podmieňoval Samenwerkingsverordening 1972 súhlas s účasťou advokátov v multidisciplinárnych združeniach splnením troch podmienok. Po prvé, združené osoby museli byť členmi iných slobodných povolaní s univerzitným alebo podobným vzdelaním. Ďalej museli patriť do komory alebo združenia, ktorých členovia podliehali disciplinárnym predpisom porovnateľným s predpismi, ktoré sa vzťahujú na advokátov. Napokon, pomer zastúpenia advokátov patriacich do uvedeného profesijného združenia a význam ich účasti v združení museli byť aspoň rovnaké – tak pokiaľ ide o vzájomné vzťahy medzi účastníkmi združenia, ako aj o vzťahy s tretími osobami – ako pomer zastúpenia a význam účasti združených osôb, ktoré majú iné povolanie.

76      V roku 1973 všeobecná rada schválila vytváranie multidisciplinárnych profesijných združení medzi advokátmi a jednak členmi Holandskej komory patentových zástupcov a jednak členmi Holandskej komory daňových poradcov. Neskôr takisto schválila aj notárov. Podľa žalobcov vo veci samej, hoci v tom čase vytváranie takýchto združení s členmi holandského inštitútu účtovníkov nebolo formálne schválené všeobecnou radou, nebola voči tomu vznesená žiadna relevantná námietka.

77      V roku 1991, keď bola Holandská advokátska komora po prvýkrát postavená pred požiadavku o odsúhlasenie vytvárania združení s účtovníkmi, prostredníctvom zrýchleného postupu zmenila a doplnila Samenwerkingsverordening 1972 s jediným cieľom, ktorým bolo získať právny základ umožňujúci zakázať profesijné združenia medzi advokátmi a účtovníkmi. Následne mohli byť advokáti členmi multidisciplinárneho profesijného združenia len v prípade, že „nemôže byť ohrozená sloboda a nezávislosť pri výkone povolania, vrátane práva na obhajobu záujmov jednej strany a zodpovedajúceho vzťahu dôvery medzi advokátom a jeho klientom“.

78      Odmietnutie povolenia združovania medzi advokátmi a účtovníkmi bolo založené na tvrdení, že komory účtovníkov sa vyvinuli a stali medzičasom obrovskými inštitúciami, a to tak, že spolupráca advokátskej kancelárie s takouto kanceláriou účtovníkov, by sa podobala podľa vyjadrenia Algemene Deken (generálny doyen) komory v tom čase „viac na svadbu myši a slona ako na spojenie medzi partnermi rovnakej veľkosti“.

79      Holandská advokátska komora následne prijala Samenwerkingsverordening 1993. Tento predpis prevzal zmenu zavedenú v roku 1991 a pridal ďalšiu podmienku, na základe ktorej boli advokáti oprávnení byť členmi profesijného združenia iba „za podmienky, že povolanie každého z účastníkov bude mať za cieľ výkon právnej praxe“ (článok 3 Samenwerkingsverordening 1993), čo podľa žalobcov vo veci samej ilustruje protisúťažný cieľ vnútroštátnej úpravy,, ktorej sa týka vec sama.

80      Subsidiárne žalobcovia vo veci samej uvádzajú, že nezávisle od jeho cieľa má Samenwerkingsverordening 1993 účinky obmedzujúce hospodársku súťaž.

81      Integrované združenia advokátov a účtovníkov by umožňovali lepšie reagovať na potreby klientov činných v hospodárskom a právnom prostredí, ktoré sa stáva čoraz viac komplexné a medzinárodné.

82      Keďže advokáti majú povesť odborníkov v mnohých oblastiach, môžu svojim klientom najlepšie ponúknuť súbor rôznorodých právnych služieb a sú osobitne zaujímaví pre iné subjekty na trhu právnych služieb ako partneri v rámci multidisciplinárneho profesijného združenia.

83      Účtovník by bol recipročne pre advokáta zaujímavým partnerom v rámci profesijného združenia. Má totiž skúsenosti v oblastiach právnej úpravy súvah, daní, organizácie a reštrukturalizácie podnikov a riadenia. Mnohí klienti majú záujem o integrované služby poskytované jedným subjektom, ktoré zahŕňajú tak právne, ako aj finančné, daňové a účtovné aspekty prípadu.

84      Zákaz, ktorého sa týka vec sama, bráni uzatváraniu akýchkoľvek dohôd medzi advokátmi a účtovníkmi, ktoré by v akejkoľvek forme upravovali rozdelenie právomoci rozhodovať, rozdelenie dosiahnutého zisku v určitých prípadoch alebo používanie spoločného názvu, čo bráni vytvoreniu efektívnej spolupráce v akejkoľvek forme.

85      Naopak, luxemburská vláda uviedla v rámci ústnej časti konania, že zákaz integrovanej spolupráce vo forme, v akej to stanovil Samenwerkingsverordening 1993, má pozitívny dosah na hospodársku súťaž. Uviedla, že tým, že je advokátom zakázané združovať sa s účtovníkmi, vnútroštátna právna úprava, ktorej sa týka vec sama, bráni koncentrácii právnych služieb poskytovaných advokátmi v rukách niektorých veľkých medzinárodných firiem a v dôsledku toho udržuje významný počet hospodárskych subjektov na trhu.

86      V tejto súvislosti sa zdá, že vnútroštátna právna úprava, ktorej sa týka vec sama, narušuje hospodársku súťaž a môže ovplyvniť obchod v rámci Spoločenstva.

87      Čo sa týka narušenia hospodárskej súťaže, je potrebné najprv uviesť, že skúsenosti advokátov a účtovníkov sa môžu navzájom dopĺňať. Keďže pri poskytovaní právnych služieb, osobitne v oblasti obchodného práva, je čoraz viac potrebné aj poradenstvo od účtovníka, integrovaná spolupráca medzi advokátmi a účtovníkmi by umožnila ponúkať širší súbor služieb, ba dokonca priniesť inovácie. Klient by tak mal možnosť obrátiť sa na jeden subjekt s cieľom získať veľkú časť služieb potrebných na zriadenie, riadenie a prevádzkovanie svojho podniku (výhoda nazývaná „one-stop-shop“).

88      Integrovaná spolupráca medzi advokátmi a účtovníkmi by ďalej mohla uspokojiť potreby vzniknuté vzrastajúcim prelínaním sa národných trhov a z toho plynúcou potrebou neustáleho prispôsobovania sa vnútroštátnym a medzinárodným predpisom.

89      Nakoniec nie je možné vylúčiť ani to, že by v dôsledku takejto integrovanej spolupráce mohlo dôjsť k zníženiu nákladov na poskytovanie týchto služieb.

90      Zákaz integrovanej spolupráce medzi advokátmi a účtovníkmi, tak ako ho stanovuje Samenwerkingsverordening 1993, teda môže obmedziť výrobu a technický rozvoj v zmysle článku 85 ods. 1 písm. b) Zmluvy.

91      Iste, pre trh účtovníkov je charakteristická značná koncentrácia v tom zmysle, že podniky, ktoré tomuto trhu dominujú, sú bežne nazývané „big five“ a že projekt koncentrácie medzi dvoma z nich, spoločnosťami Price Waterhouse a Coopers & Lybrand, viedol k rozhodnutiu Komisie 1999/152/ES z 20. mája 1998, ktorým Komisia vyhlásila, že táto koncentrácia je v súlade so spoločným trhom a fungovaním Dohody o EHP (vec IV/M.1016 – Price Waterhouse/Coopers & Lybrand) (Ú. v. ES L 50, 1999, s. 27), a ktoré bolo prijaté podľa nariadenia Rady (EHS) č. 4064/89 z 21. decembra 1989 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi (Ú. v. ES L 395, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 31) v znení nariadenia Rady (ES) č. 1310/97 z 30. júna 1997 (Ú. v. ES L 180, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 164).

92      Na druhej strane zákaz konfliktu záujmov, ktorý sa vzťahuje na advokátov vo všetkých členských štátoch, môže predstavovať štrukturálnu hranicu pre rozsiahlu koncentráciu advokátskych kancelárií a v dôsledku toho znížiť ich možnosti využiť úspory dosiahnuté na základe poskytovania služieb vo veľkom rozsahu alebo štrukturálne spolupracovať s osobami v povolaniach, ktoré sú silno koncentrované.

93      Za týchto podmienok povolenie integrovanej spolupráce medzi povolaním advokáta, ktorého značne decentralizovaný charakter je jednou z jeho základných čŕt, a tak koncentrovaným sektorom, akým sú účtovníci, bez akýchkoľvek podmienok alebo obmedzení, by mohol viesť ku globálnemu zníženiu hospodárskej súťaže na trhu právnych služieb ako následku podstatného zníženia počtu podnikov prítomných na tomto trhu.

94      V rozsahu, v akom by zachovanie dostatočného stupňa hospodárskej súťaže na trhu právnych služieb mohlo byť zabezpečené menej extrémnymi opatreniami ako vnútroštátnym predpisom Samenwerkingsverordening 1993, ktorý zakazuje absolútne každú formu integrovanej spolupráce, bez ohľadu na veľkosť príslušných advokátskych kancelárií a kancelárií účtovníkov, ktorých sa to týka, však takýto predpis obmedzuje hospodársku súťaž.

95      Čo sa týka vplyvu na obchod v rámci Spoločenstva, stačí pripomenúť, že kartel vzťahujúci sa na celé územie členského štátu má sám osebe za následok podporu vnútroštátneho delenia trhu, čo vedie k porušovaniu hospodárskeho výkladu predpokladaného Zmluvou (rozsudky zo 17. októbra 1972, Vereniging van Cementhandelaren/Komisia, 8/72, Zb. s. 977, bod 29; z 11. júla 1985, Remia a i./Komisia, 42/84, Zb. s. 2545, bod 22, a z 18. júna 1998, Komisia/Taliansko, už citovaný, bod 48).

96      Tento dôsledok je o to viac citeľný vo veci samej, že Samenwerkingsverordening 1993 sa uplatňuje rovnako na hosťujúcich advokátov zapísaných v komore iného členského štátu, že hospodárske a obchodné právo riadi čoraz viac transnárodných transakcií, a nakoniec, že spoločnosti účtovníkov, ktoré hľadajú partnerov medzi advokátmi, sú vo všeobecnosti medzinárodné skupiny prítomné vo viacerých členských štátoch.

97      Je však potrebné uviesť, že akákoľvek dohoda medzi podnikateľmi, resp. podnikmi alebo akékoľvek rozhodnutie združenia podnikateľov, resp. podnikov, ktoré obmedzuje slobodu činnosti strán alebo jednej z nich, nespadá nevyhnutne pod zákaz stanovený článkom 85 ods. 1 Zmluvy. Na účel uplatnenia tohto ustanovenia na konkrétny prípad je potrebné zobrať do úvahy celkový kontext, v ktorom bolo rozhodnutie združenia dotknutých podnikateľov, resp. podnikov prijaté alebo vytvára svoje účinky a konkrétnejšie jeho ciele, ktoré sú v tomto prípade spojené s potrebou vytvoriť organizačné, kvalifikačné, profesijné a kontrolné predpisy a predpisy upravujúce zodpovednosť, ktoré zabezpečujú potrebnú garanciu integrity a skúsenosti vo vzťahu ku konečným spotrebiteľom právnych služieb, ako aj vo vzťahu k riadnej správe vecí verejných (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. decembra 1996, Reisebüro Broede, už citovaný, bod 38). Následne je potrebné skúmať, či účinky obmedzujúce hospodársku súťaž, ktoré z neho vyplývajú, sú nerozlučne spojené so sledovaním predmetných cieľov (rozsudok Wouters a i., už citovaný, bod 97) a či sú týmto cieľom primerané.

98      V tejto súvislosti je potrebné vziať do úvahy právne predpisy platné v Holandsku, a to na jednej strane predpisy týkajúce sa advokátov a Holandskej advokátskej komory, ktorej členmi sú všetci advokáti zapísaní v danom členskom štáte, a na druhej strane predpisy týkajúce sa účtovníkov.

99      Čo sa týka advokátov, je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry má každý členský štát v prípade, že v danej oblasti chýbajú osobitné predpisy Spoločenstva, právo upraviť výkon povolania advokáta na svojom území (pozri rozsudky z 12. júla 1984, Klopp, 107/83, Zb. s. 2971, bod 17; a z 12. decembra 1996, Reisebüro Broede, bod 37). Predpisy vzťahujúce sa na toto povolanie sa môžu preto v jednotlivých členských štátoch podstatne odlišovať.

100    Podľa predpisov platných v Holandsku, kde je vnútroštátna komora advokátov v zmysle článku 28 Advocatenwet oprávnená prijímať predpisy na účel zabezpečenia správneho výkonu povolania advokáta, sú základnými pravidlami prijatými na tento účel najmä povinnosť brániť svojho klienta nezávisle a v jeho výlučnom záujme, ďalej, ako už bolo uvedené, povinnosť vyhnúť sa akémukoľvek riziku konfliktu záujmov, ako aj povinnosť prísne zachovávať profesijné tajomstvo.

101    Tieto profesijné povinnosti majú nezanedbateľné dôsledky na štruktúru trhu právnych služieb a najmä na možnosti spoločného výkonu povolania advokáta a iných slobodných povolaní činných na trhu.

102    Spôsobujú teda, že advokát sa nachádza v situácii nezávislosti voči verejnej moci, iným poskytovateľom služieb a tretím osobám, ktorými sa nikdy nemôže dať ovplyvniť. Musí ponúknuť v tomto smere záruku, že všetky kroky, ktoré podnikne v danej veci, sú urobené vo výlučnom záujme klienta.

103    Povolanie účtovníkov nie je na druhej strane podriadené všeobecne a najmä v Holandsku, porovnateľným profesijným požiadavkám.

104    V tomto smere, tak ako generálny advokát správne uviedol v bodoch 185 a 186 svojich návrhov, môže existovať určitý nesúlad medzi „poradenskou“ činnosťou vykonávanou advokátom a „kontrolnou“ činnosťou vykonávanou účtovníkom. Ako vyplýva z pripomienok predložených žalovaným vo veci samej, v Holandsku účtovník vykonáva úlohu potvrdenia účtov. Na tieto účely objektívne skúma a kontroluje účtovníctvo svojich klientov, aby mohol oznámiť tretím osobám, ktoré to zaujíma, svoj osobný pohľad na spoľahlivosť účtovných podkladov. Z toho vyplýva, že v dotknutom členskom štáte účtovník nepodlieha profesijnému tajomstvu porovnateľnému s tajomstvom vzťahujúcim sa na advokáta, na rozdiel napríklad od ustanovení nemeckého práva.

105    Je preto potrebné konštatovať, že prijatý predpis má za cieľ zabezpečiť v danom členskom štáte dodržiavanie platných profesijných pravidiel týkajúcich sa povolania advokáta a že vzhľadom na koncepciu povolania advokáta, ktorá v tomto členskom štáte platí, vnútroštátna komora advokátov mohla dôjsť k záveru, že advokát by viac nemohol poskytovať poradenstvo a zastupovať svojho klienta nezávisle a zachovávajúc prísne profesijné tajomstvo, keby bol členom štruktúry, ktorej úlohou je naopak informovať o finančných výsledkoch činnosti, ktoré majú byť preskúmané a overené.

106    Okrem toho súbor aktivít právnej kontroly účtovníctva a najmä právneho poradenstva tiež vyvoláva otázky v súvislosti s povolaním účtovníkov, ako to potvrdzuje aj zelená kniha 96/C 321/01 Komisie nazývaná „Úloha, postavenie a zodpovednosť právneho kontrolóra účtov v Európskej únii“ (Ú. v. ES C 321, 1996, s. 1; pozri osobitne body 4.12 až 4.14).

107    Predpis Samenwerkingsverordening 1993 mohol preto byť odôvodnene považovaný za potrebný na zabezpečenie dobrého výkonu povolania advokáta, tak, ako je jeho výkon upravený v danom členskom štáte.

108    Okrem toho skutočnosť, že v danom prípade platia v inom členskom štáte odlišné predpisy, neznamená, že predpisy platné v prvom členskom štáte nie sú v súlade s právom Spoločenstva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. februára 2001, Mac Quen a i., C‑108/96, Zb. s. I‑837, bod 33). Aj keď v niektorých členských štátoch je integrovaná spolupráca medzi advokátmi a účtovníkmi prípustná, Holandská advokátska komora sa oprávnene domnieva, že ciele sledované Samenwerkingsverordening nemôžu byť – berúc do úvahy právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na advokátov a účtovníkov v Holandsku – dosiahnuté menej obmedzujúcimi opatreniami (pozri v tomto zmysle v súvislosti so zákonom, ktorý vyhradzuje činnosť vymáhania pohľadávok advokátom, rozsudok z 12. decembra 1996, Reisebüro Broede, už citovaný, bod 41).

109    Vo svetle týchto skutočností sa nezdá, že by účinky obmedzujúce hospodársku súťaž, ktoré zaviedol predpis Samenwerkingsverordening a ktoré sa vzťahujú na advokátov pôsobiacich v Holandsku, prekračovali rámec toho, čo je potrebné na zabezpečenie riadneho výkonu povolania advokáta (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. decembra 1994, DLG, C‑250/92, Zb. s. I‑5641, bod 35).

110    Berúc do úvahy všetky predchádzajúce úvahy, je potrebné na druhú otázku odpovedať, že vnútroštátny predpis, ako je Samenwerkingsverordening 1993, prijatý Holandskou advokátskou komorou, neporušuje článok 85 ods. 1 Zmluvy, pretože tento orgán mohol odôvodnene dospieť k záveru, že uvedený predpis sa napriek účinkom obmedzujúcim hospodársku súťaž, ktoré sú mu vlastné, javí ako potrebný na riadny výkon povolania advokáta, tak ako je upravený v príslušnom štáte.

 O tretej otázke

111    Treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či orgán, akým je Holandská advokátska komora, musí byť považovaný za podnik alebo zoskupenie podnikateľov, resp. podnikov v zmysle článku 86 Zmluvy.

112    Po prvé je potrebné uviesť, že tým že tento orgán nevykonáva hospodársku činnosť, Holandská advokátska komora nie je podnikom v zmysle článku 86 Zmluvy.

113    Po druhé by tento orgán nemal byť kvalifikovaný ani ako zoskupenie podnikateľov, resp. podnikov v zmysle uvedeného ustanovenia, pretože advokáti zapísaní v Holandsku nie sú medzi sebou dostatočne prepojení na to, aby mohli na trhu prezentovať takú línii rovnakého konania, ktorá by mohla obmedziť konkurenčné vzťahy medzi nimi navzájom (pozri v tomto zmysle rozsudok Centro Servizi Spediporto, už citovaný, body 33 a 34).

114    Povolanie advokáta je totiž málo koncentrované, výrazne heterogénne a je charakteristické silnou vnútornou konkurenciou. Vzhľadom na chýbajúce štrukturálne prepojenia medzi nimi nemožno tvrdiť, že advokáti majú kolektívne dominantné postavenie v zmysle článku 86 Zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudky z 31. marca 1998, Francúzsko a i./Komisia, C‑68/94 a C‑30/95, Zb. s. I‑1375, bod 227, a zo 16. marca 2000, Compagnie maritime belge, C‑395/96 P a C‑396/96 P, Zb. s. I‑1365, body 36 a 42). Okrem toho, ako to vyplýva zo spisu, advokáti realizujú iba 60 % z celkového obratu v sektore právnych služieb v Holandsku, čo je podiel na trhu, ktorý vzhľadom na vysoký počet advokátskych kancelárií nemôže sám osebe predstavovať rozhodujúci dôkaz kolektívneho dominantného postavenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Francúzsko a i./Komisia, už citovaný, bod 226, a Compagnie maritime belge, už citovaný, bod 42).

115    Vo svetle uvedených úvah je potrebné na tretiu otázku odpovedať, že orgán, akým je Holandská advokátska komora, nie je ani podnikateľom, resp. podnikom, ani zoskupením podnikateľov, resp. podnikov v zmysle článku 86 Zmluvy.

 O štvrtej otázke

116    Vzhľadom na odpoveď na tretiu otázku nie je potrebné odpovedať na štvrtú otázku.

 O piatej otázke

117    Vzhľadom na odpoveď na druhú otázku nie je potrebné odpovedať na piatu otázku.

 O šiestej otázke

118    Vzhľadom na odpoveď na druhú a tretiu otázku nie je potrebné odpovedať na šiestu otázku.

 O siedmej, ôsmej a deviatej otázke

119    Svojou siedmou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či je potrebné posudzovať súlad zákazu integrovanej spolupráce medzi advokátmi a účtovníkmi, ktorý stanovuje Samenwerkingsverordening 1993, s právom Spoločenstva súčasne z hľadiska ustanovení Zmluvy týkajúcich sa práva usadiť sa a ustanovení týkajúcich sa slobodného poskytovania služieb. Svojou ôsmou a deviatou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či takýto zákaz predstavuje obmedzenie práva usadiť sa a/alebo práva na slobodné poskytovanie služieb, a ak je to tak, či je toto obmedzenie odôvodnené.

120    Predovšetkým je potrebné pripomenúť, že rešpektovanie článkov 52 a 59 Zmluvy sa vzťahuje aj na predpisy neverejnej povahy, ktoré upravujú kolektívnym spôsobom samostatne zárobkovú činnosť, a poskytovanie služieb. Zrušenie prekážok voľného pohybu osôb a slobodného poskytovania služieb medzi členskými štátmi by bolo narušené, keby zrušenie prekážok zo strany štátu mohlo byť neutralizované prekážkami vychádzajúcimi z právnej autonómie združení alebo orgánov, ktoré nie sú subjektmi verejného práva (pozri rozsudky Súdneho dvora z 12. decembra 1974, Walrave, 36/74, Zb. s. 1405, body 17, 23 a 24; zo 14. júla 1976, 13/76, Dona, Zb. s. 1333, body 17 a 18; z 5. decembra 1995, C‑415/93, Bosman, Zb. s. I‑4921, body 83 a 84; a zo 6. júna 2000, Angonese, C‑281/98, Zb. s. I‑4139, bod 32).

121    Za týchto podmienok Súdny dvor môže posúdiť, či sa ustanovenia Zmluvy týkajúce sa práva usadiť sa a práva na slobodné poskytovanie služieb vzťahujú na predpis, akým je Samenwerkingsverordening.

122    Za predpokladu, že by sa ustanovenia týkajúce sa práva usadiť sa a/alebo ustanovenia týkajúce sa práva na slobodné poskytovanie služieb vzťahovali na zákaz akejkoľvek integrovanej spolupráce medzi advokátmi a účtovníkmi, tak ako ho upravuje Samenwerkingsverordening, a že tento predpis predstavuje obmedzenie jednej a/alebo druhej z týchto slobôd, toto obmedzenie by bolo opodstatnené dôvodmi uvedenými vyššie v bodoch 97 až 109 tohto rozsudku.

123    Na siedmu, ôsmu a deviatu otázku je teda potrebné odpovedať, že články 52 a 59 Zmluvy nie sú v rozpore s vnútroštátnym predpisom, akým je Samenwerkingsverordening 1993, ktorý zakazuje akúkoľvek integrovanú spoluprácu medzi advokátmi a účtovníkmi.

 O trovách

124    Holandská, dánska, nemecká, francúzska, luxemburská, rakúska, portugalská, švédska vláda a vláda Lichtenštajnského kniežatstva, ako ani Komisia nemajú právo na náhradu trov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s pripomienkami, ktoré podali Súdnemu dvoru. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov

SÚDNY DVOR

o otázkach položených Raad van State rozsudkom z 10. augusta 1999 rozhodol takto:

1.      Predpis týkajúci sa spolupráce medzi advokátmi a inými slobodnými povolaniami, akým je Samenwerkingsverordening 1993 (predpis z roku 1993 o spolupráci), prijatý orgánom, akým je Nederlandse Orde van Advocaten (Holandská advokátska komora), musí byť považovaný za rozhodnutie združenia podnikateľov, resp. podnikov v zmysle článku 85 ods. 1 Zmluvy ES (teraz článok 81 ods. 1 ES).

2.      Vnútroštátny predpis, akým je Samenwerkingsverordening 1993, prijatý orgánom, akým je Holandská advokátska komora, neporušuje článok 85 ods. 1 Zmluvy, pretože tento orgán mohol odôvodnene dospieť k záveru, že uvedený predpis sa napriek účinkom obmedzujúcim hospodársku súťaž, ktoré sú mu vlastné, javí ako potrebný na riadny výkon povolania advokáta, tak ako je upravený v príslušnom štáte.

3.      Orgán, akým je Nederlandse Orde van Advocaten, nie je ani podnikom, ani zoskupením podnikateľov, resp. podnikov v zmysle článku 86 Zmluvy ES (teraz článok 82 ES).

4.      Články 52 a 59 Zmluvy nie sú v rozpore s vnútroštátnym predpisom, akým je Samenwerkingsverordening 1993, ktorý zakazuje akúkoľvek integrovanú spoluprácu medzi advokátmi a účtovníkmi.

Rodríguez Iglesias

Jann

Macken

Colneric

von Bahr

Gulmann

Edward

La Pergola

Puissochet

Wathelet

Schintgen

Skouris

Cunha Rodrigues

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 19. februára 2002.

Tajomník

Predseda

R. Grass

G. C. Rodríguez Iglesias

---

* Jazyk konania: holandčina