ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

z 5. marca 1996 (*)

„Zásada zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva Spoločenstva, ktoré mu možno pripísať – Porušenie, ktoré možno pripísať vnútroštátnemu zákonodarcovi – Podmienky zodpovednosti štátu – Rozsah náhrady škody“

V spojených veciach C‑46/93 a C‑48/93,

ktorých predmetom sú návrhy podané podľa článku 177 Zmluvy EHS, ktorými Bundesgerichtshof (C‑46/93) a High Court of Justice, Queen‛s Bench Division, Divisional Court (C‑48/93) navrhujú, aby v súvislosti s konaniami pred týmito vnútroštátnymi súdmi medzi

Brasserie du pêcheur SA

a

Bundesrepublik Deutschland,

a medzi

The Queen

a

Secretary of State for Transport,

ex parte: Factortame Ltd a i.,

Súdny dvor vydal prejudiciálne rozhodnutie o výklade zásady zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Spoločenstva, ktoré mu možno pripísať,

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda G. C. Rodríguez Iglesias (spravodajca), predsedovia komôr C. N. Kakouris, D. A. O. Edward a G. Hirsch, sudcovia G. F. Mancini, F. A. Schockweiler, J. C. Moitinho de Almeida, C. Gulmann a J. L. Murray,

generálny advokát: G. Tesauro,

tajomníci: H. von Holstein, zástupca tajomníka, a H. A. Rühl, hlavný referent,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–        Brasserie du pêcheur SA, v zastúpení: H. Büttner, advokát v Karlsruhe,

–        za navrhovateľov 1 až 36 a 38 až 84 vo veci C‑48/93, v zastúpení: D. Vaughan a G. Barling, QC, a D. Anderson, barrister, splnomocnení pánom S. Swabey, solicitor,

–        za navrhovateľov 85 až 97 vo veci C‑48/93, v zastúpení: N. Green, barrister, splnomocnený pánom N. Horton, solicitor,

–        za navrhovateľa 37 vo veci C‑48/93, v zastúpení: N. Forwood, QC, a P. Duffy, barrister, splnomocnení pánmi Holman Fenwick & Willan, solicitors,

–        nemecká vláda, v zastúpení: E. Röder, ministerský radca na spolkovom ministerstve hospodárstva, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci J. Sedemund, advokát v Kolíne,

–        vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: J. E. Collins, Assistant Treasury Solicitor, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci S. Richards, C. Vajda, a R. Thompson, barristers,

–        dánska vláda, v zastúpení: J. Molde, právny poradca na ministerstve zahraničných vecí, splnomocnený zástupca,

–        španielska vláda, v zastúpení: A. J. Navarro González, generálny riaditeľ pre právnu a inštitucionálnu koordináciu Spoločenstva, a R. Silva de Lapuerta a G. Calvo Díaz, abogados del Estado, právny servis štátu, splnomocnení zástupcovia,

–        francúzska vláda, v zastúpení: J.‑P. Puissochet, riaditeľ právnych vecí na ministerstve zahraničných vecí, a C. de Salins, zástupkyňa riaditeľa na riaditeľstve právnych vecí na tom istom ministerstve, splnomocnení zástupcovia,

–        írska vláda, v zastúpení: M. A. Buckley, Chief State Solicitor, splnomocnený zástupca,

–        holandská vláda, v zastúpení: A. Bos, právny poradca na ministerstve zahraničných vecí, splnomocnený zástupca,

–        Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: C. Timmermans, zástupca generálneho riaditeľa právnej služby, J. Pipkorn, právny poradca, a C. Docksey, člen právnej služby, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na správu pre pojednávanie,

po vypočutí ústnych pripomienok, ktoré predniesli Brasserie du pêcheur SA, v zastúpení: H. Büttner a P. Soler‑Couteaux, avocat au barreau v Štrasburgu, navrhovatelia 1 až 36 a 38 až 84 vo veci C‑48/93, v zastúpení: D. Vaughan, G. Barling, D. Anderson a S. Swabey, navrhovatelia 85 až 97 vo veci C‑48/93, v zastúpení: N. Green, navrhovateľ 37 vo veci C‑48/93, v zastúpení: N. Forwood, a P. Duffy, nemecká vláda, v zastúpení: J. Sedemund, vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: Sir N. Lyell, QC, Attorney General, a S. Richards, C. Vajda a J. E. Collins, dánska vláda, v zastúpení: P. Biering, právny poradca na ministerstve zahraničných vecí, splnomocnený zástupca, grécka vláda, v zastúpení: F. Georgakopoulos, zástupca právneho poradcu na právnej rade štátu, splnomocnený zástupca, španielska vláda, v zastúpení: R. Silva de Lapuerta a G. Calvo Díaz, francúzska vláda, v zastúpení: C. de Salins, holandská vláda, v zastúpení: J. W. de Zwaan, zástupca právneho poradcu na ministerstve zahraničných vecí, splnomocnený zástupca, a Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: C. Timmermans, J. Pipkorn a C. Docksey, na pojednávaní 25. októbra 1994,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 28. novembra 1995,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Uzneseniami z 28. januára 1993 a z 18. novembra 1992, doručenými Súdnemu dvoru 17. februára 1993 a 18. februára 1993, predložili Bundesgerichtshof (vo veci C‑46/93) a High Court of Justice, Queen‛s Bench Division, Divisional Court (vo veci C‑48/93) v zmysle článku 177 Zmluvy EHS prejudiciálne otázky týkajúce sa podmienok uplatnenia zodpovednosti členského štátu za škody spôsobené jednotlivcom z dôvodu porušenia práva Spoločenstva, ktoré mu možno pripísať.

2        Tieto otázky boli predložené v rámci dvoch samostatných sporov medzi, spoločnosťou Brasserie du pêcheur (ďalej len „Brasserie du pêcheur“) a Spolkovou republikou Nemecko a medzi spoločnosťou Factortame Ltd a i. (ďalej len „Factortame a i.“) a Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Severného Írska.

 Vec C‑46/93

3        Podľa tvrdenia pred vnútroštátnym súdom musela Brasserie du pêcheur, francúzska spoločnosť so sídlom v Schiltigheime (Alsasko) koncom roka 1981 prerušiť svoj vývoz piva do Nemecka, pretože príslušné nemecké úrady usúdili, že pivo, ktoré vyrába, nezodpovedá požiadavke čistoty stanovenej v paragrafe 9 a 10 Biersteuergesetz zo 14. marca 1952 (zákon o dani z piva, BGBl. I, s. 149) v znení zo 14. decembra 1976 (BGBl. I, s. 3341, ďalej len „BStG“).

4        Komisia po zvážení, že tieto ustanovenia sú v rozpore s článkom 30 Zmluvy EHS, začala konanie o nesplnení povinnosti členským štátom proti Spolkovej republike Nemecko jednak z dôvodu zákazu uvádzania piva na trh pod názvom „Bier“, ktoré bolo legálne vyrábané podľa rozličných metód v iných členských štátoch, ako aj z dôvodu zákazu dovážať pivo obsahujúce prísady. V rozsudku z 12. marca 1987, Komisia /Nemecko (178/84, Zb. s. 1227), Súdny dvor rozhodol, že zákaz uvádzania dovážaného piva na trh z iných členských štátov, ktoré nie je v súlade so spornými nemeckými ustanoveniami, bol nezlučiteľný s článkom 30 Zmluvy.

5        Brasserie du pêcheur podala žalobu proti Spolkovej republike Nemecko na odškodnenie za ujmu, ktorú utrpela z dôvodu obmedzenia dovozu od roku 1981 do roku 1987, a požadovala náhradu škody vo výške 1 800 000 DM, ktorá zodpovedá časti skutočnej ujmy.

6        Bundesgerichtshof sa v tomto ohľade odvoláva na § 839 Bürgerliches Gesetzbuch (nemecký občiansky zákonník, ďalej len „BGB“) a na článok 34 Grundgesetz (základný zákon, ďalej len „GG“). V zmysle paragrafu 839 ods. 1 prvej vety BGB „každý úradník, ktorý úmyselne alebo z nedbanlivosti poruší povinnosti, ktoré mu vyplývajú z jeho funkcie voči tretím osobám, musí týmto tretím osobám nahradiť z toho vyplývajúcu škodu“. Čo sa týka článku 34 GG, ten hovorí, že „ak niekto pri výkone verejnej funkcie, ktorá mu je zverená, poruší povinnosti vyplývajúce mu z jeho funkcie voči tretím osobám, zodpovednosť za to v zásade pripadá štátu alebo orgánu, v ktorého službe táto osoba koná“.

7        Z kombinácie týchto ustanovení vyplýva, že zodpovednosť štátu závisí od požiadavky, že tretia osoba musí byť považovaná za osobu dotknutú porušením povinnosti, čo znamená, že štát je zodpovedný za porušenie povinností len voči tretím osobám. Ako však zdôrazňuje Bundesgerichtshof, v prípade BStG vnútroštátny zákonodarca vykonáva len úlohy, ktoré sa týkajú verejnosti ako celku, a nie je zameraný na jednotlivú osobu alebo skupinu osôb, ktorú by bolo možné považovať za „tretie osoby“ v zmysle vyššie uvedených ustanovení.

8        V tejto súvislosti položil Bundesgerichtshof Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Platí zásada práva Spoločenstva, podľa ktorej musia členské štáty nahradiť škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva Spoločenstva, ktoré im možno pripísať aj vtedy, ak porušenie vyplýva zo skutočnosti, že vnútroštátny parlamentný zákon nebol prispôsobený nadradeným normám práva Spoločenstva (v danom prípade neprispôsobenie sa § 9 a § 10 Biersteuergesetz článku 30 Zmluvy EHS)?

2.      Môže vnútroštátny právny poriadok stanoviť, že prípadný nárok na náhradu škody podlieha tým istým obmedzeniam, aké platia v prípade, keď vnútroštátny právny predpis porušuje ustanovenia vyššej právnej sily, napríklad v prípade porušenia Grundgesetz Spolkovej republiky Nemecko nemeckým bežným spolkovým zákonom?

3.      Môže vnútroštátny právny poriadok stanoviť, že nárok na náhradu škody vzniká iba v prípade zavinenia (úmyselného alebo z nedbanlivosti) zo strany štátnych orgánov zodpovedných za neprispôsobenie právneho predpisu?

4.      Ak je odpoveď na prvú otázku kladná a odpoveď na druhú otázku záporná:

a)      Môže byť povinnosť nahradiť škodu podľa vnútroštátneho právneho poriadku obmedzená len na náhradu škody spôsobenej na určitých individuálnych, zákonom chránených záujmoch, napríklad na majetku, alebo je potrebné nahradiť všetky finančné straty vrátane ušlého zisku?

b)      Vzťahuje sa povinnosť na náhradu škody, ktorá vznikla predtým, ako Európsky Súdny dvor vo svojom rozsudku z 12. marca 1987 (vo veci 178/84) konštatoval, že § 10 Biersteuergesetz porušuje ustanovenia práva Spoločenstva vyššej právnej sily?“

 Vec C‑48/93

9        Dňa 16. decembra 1988 spoločnosť Factortame a i. združujúca tak fyzické osoby, ako aj spoločnosti založené podľa britského práva, ako aj ich správcov a akcionárov, podala žalobu na High Court of Justice, Queen‛s Bench Division, Divisional Court (ďalej len „Divisional Court“), v ktorej vzniesli námietku nezlučiteľnosti časti II Merchant Shipping Act 1988 (zákon z roku 1988 o obchodnom námorníctve) s právom Spoločenstva, najmä s článkom 52 Zmluvy EHS. Tento zákon nadobudol účinnosť 1. decembra 1988 s výhradou prechodného obdobia končiaceho 31. marca 1989. Podľa tohto zákona sa zriadil nový register pre britské rybárske lode a ich zápis (vrátane člnov už zapísaných v starom registri) podriadil určitým podmienkam týkajúcim sa štátnej príslušnosti, miesta pobytu a bydliska vlastníkov. Rybárskym lodiam, ktoré nespĺňali podmienky na zápis do nového registra, bolo právo na rybolov odňaté.

10      Súdny dvor odpovedajúc na otázky predložené príslušným vnútroštátnym súdom rozhodol v rozsudku z 25. júla 1991, Factortame II (C‑221/89, Zb. s. I‑3905), že požiadavky štátnej príslušnosti, miesta pobytu a bydliska vlastníkov a prevádzkovateľov lodí, tak ako ich stanovuje systém registrácie zavedený v Spojenom Kráľovstve, sú v rozpore s právom Spoločenstva, ale naproti tomu nie je v rozpore s právnymi predpismi Spoločenstva vyžadovať ako splnenie podmienky zápisu, aby tieto lode boli prevádzkované a ich používanie riadené a kontrolované z územia Spojeného Kráľovstva.

11      Dňa 4. augusta 1989 podala Komisia žalobu o nesplnenie povinnosti proti Spojenému Kráľovstvu. Zároveň predložila návrh na predbežné opatrenie na pozastavenie platnosti podmienok týkajúcich sa štátnej príslušnosti z dôvodu, že sú v rozpore s článkami 7, 52 a 221 Zmluvy EHS. Uznesením z 10. októbra 1989, Komisia/Spojené Kráľovstvo (246/89 R, Zb. s. 3125), predseda Súdneho dvora vyhovel tomuto návrhu. Pri výkone tohto uznesenia prijalo Spojené Kráľovstvo ustanovenia, ktorými sa mení nový registračný systém, s účinnosťou od 2. novembra 1989. V rozsudku zo 4. októbra 1991, Komisia/Spojené Kráľovstvo (C‑246/89, Zb. s. I‑4585), Súdny dvor potvrdil, že podmienky zápisu spochybnené v žalobe o nesplnenie povinnosti sú v rozpore s právom Spoločenstva.

12      Medzitým, 2. októbra 1991, vydal Divisional Court uznesenie, že vyššie uvedený rozsudok Súdneho dvora z 25. júla 1991 nadobudol účinnosť, a zároveň vyzval žalobcov, aby upresnili svoje návrhy na náhradu škody. Žalobcovia teda vnútroštátnemu súdu predložili podrobný prehľad rôznych nárokov na náhradu škody vrátane vynaložených nákladov a škôd, ktoré im vznikli v období od 1. apríla 1989, keď sporný predpis nadobudol účinnosť, do 2. novembra 1989, keď bol zrušený.

13      Napokon uznesením z 18. novembra 1992 povolil Divisional Court, aby Rawlings (Trawling) Ltd, žalobca 37 vo veci C‑48/93, pozmenil svoju žalobu o náhradu škody a zahrnul do nej aj „exemplárnu“ náhradu škody za neústavné správanie sa orgánov verejnej moci (exemplary damages for unconstitutional behaviour).

14      V tejto súvislosti predložil Divisional Court Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      S ohľadom na všetky okolnosti tohto prípadu, t. j. ak:

a)      právne predpisy členského štátu ustanovujú podmienky týkajúce sa štátnej príslušnosti, miesta pobytu a bydliska vlastníkov a prevádzkovateľov rybárskych lodí, ako aj akcionárov a správcov lodných spoločností

a

b)      ak Súdny dvor (vo veci C‑221/89 a vo veci C‑246/89) konštatoval, že tieto podmienky sú v rozpore s článkami 5, 7, 52 a 221 Zmluvy EHS,

poskytuje právo Spoločenstva vlastníkom alebo prevádzkovateľom takýchto lodí a správcom a/alebo akcionárom lodných spoločností právo na náhradu škody od členského štátu, ktorá im vznikla v dôsledku porušenia všetkých alebo niektorých z vyššie uvedených článkov Zmluvy EHS?

2.      V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, aké sú kritériá, ktoré podľa práva Spoločenstva má vnútroštátny súd uplatňovať pri určovaní nárokov na náhradu škody týkajúce sa:

a)      výdavkov a/alebo ušlého zisku a/alebo strát z príjmov, za obdobie po vstupe uvedených podmienok do platnosti, počas ktorého museli byť lode ukotvené, nájsť iné možnosti rybolovu a/alebo pokúsiť sa získať registráciu na inom mieste;

b)      následných strát z predaja lodí alebo akcií z týchto lodí alebo akcií lodných spoločností pod ich hodnotu;

c)      strát spôsobených povinnosťou poskytnúť kaucie, zaplatiť pokuty a súdne trovy za údajné porušenie predpisov v súvislosti s výmazom lodí z vnútroštátneho registra;

d)      strát v dôsledku toho, že tieto osoby nemali možnosť naďalej vlastniť a prevádzkovať tieto lode;

e)      strát na odmenách za poskytované služby;

f)      výdavkov vynaložených s cieľom obmedziť straty uvedené vyššie;

g)      požadovaných exemplárnych náhrad škôd?“

15      Pokiaľ ide o skutkový stav v sporoch vo veci samej, priebeh konania a pripomienky účastníkov konania, odkazuje sa na správu z pojednávania. Tieto údaje zo spisu sa ďalej uvádzajú len v miere potrebnej pre odôvodnenie Súdneho dvora.

 O zodpovednosti štátu za konanie vnútroštátneho zákonodarného orgánu a jeho opomenutie konať, ktoré sú v rozpore s právom Spoločenstva (prvá otázka v obidvoch veciach C‑46/93 a C‑48/93)

16      Prvou otázkou sa oba vnútroštátne súdy v podstate snažia zistiť, či zásadu, podľa ktorej musia členské štáty nahradiť škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Spoločenstva, ktoré im možno pripísať, je uplatniteľná aj vtedy, ak je predmetné nesplnenie povinnosti prisudzované vnútroštátnemu zákonodarnému orgánu.

17      Na úvod treba pripomenúť, že v rozsudku z 19. novembra 1991, Francovich a i. (spojené veci C‑6/90 a C‑9/90, Zb. s. I‑5357, bod 37), Súdny dvor už určil, že právo Spoločenstva zakotvuje zásadu, podľa ktorej sú členské štáty povinné nahradiť škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Spoločenstva, ktoré im možno pripísať.

18      Podľa nemeckej, írskej a holandskej vlády majú členské štáty povinnosť nahradiť škodu spôsobenú jednotlivcom len v prípade porušenia ustanovení, ktoré nie sú priamo uplatniteľné. V už citovanom rozsudku Francovich a i. chcel Súdny dvor len vyplniť medzeru v systéme ochrany práv jednotlivcov. V rozsahu, v akom vnútroštátne právne predpisy priznávajú jednotlivcom právo podať žalobu, ktorá im umožňuje presadzovať ich práva vyplývajúce z priamo uplatniteľných ustanovení práva Spoločenstva, nie je nevyhnutné v prípade porušenia takýchto ustanovení poskytovať im ďalšie právo na náhradu škody priamo založené na práve Spoločenstva.

19      Táto argumentácia je neprijateľná.

20      V súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora je právo jednotlivcov dovolávať sa pred vnútroštátnymi súdmi priamo uplatniteľných ustanovení Zmluvy len minimálnou zárukou a samo osebe nezabezpečuje úplné a celkové uplatňovanie Zmluvy (pozri najmä rozsudky z 15. októbra 1986, Komisia/Taliansko, 168/85, Zb. s. 2945, bod 11, z 26. februára 1991, Komisia/Taliansko, C‑120/88, Zb. s. I‑621, bod 10, a z 26. februára 1991, Komisia/Španielsko, C‑119/89, Zb. s. I‑641, bod 9). Účelom tohto práva je zabezpečiť prednosť ustanovení práva Spoločenstva pred ustanoveniami vnútroštátneho práva, nemôže však vo všetkých prípadoch zabezpečiť jednotlivcovi využitie práv, ktoré mu priznáva právo Spoločenstva, a predovšetkým zabrániť, aby neutrpel ujmu z dôvodu porušenia práva Spoločenstva, ktoré možno pripísať členskému štátu. Ako teda vyplýva z už citovaného rozsudku Francovich a i., bodu 33, úplná účinnosť práva Spoločenstva by bola ohrozená, ak by jednotlivci nemali možnosť získať náhradu škody v prípade, ak boli ich práva poškodené porušením práva Spoločenstva.

21      Toto platí vtedy, keď jednotlivec, ktorý je poškodený neprebratím smernice a ktorý sa nemôže pred vnútroštátnym súdom dovolávať priamo konkrétnych ustanovení tejto smernice, pretože nie sú dostatočne presné a nepodmienené, podá žalobu na náhradu škody proti neplniacemu štátu z dôvodu porušenia článku 189 tretieho odseku Zmluvy. Za takýchto okolností, ktoré nastali v spore Francovich a i., je cieľom náhrady odstrániť škodlivé následky, ktoré oprávneným osobám vznikli v dôsledku toho, že členský štát neprebral predmetnú smernicu.

22      To platí aj v prípade porušenia práva, ktoré priamo vyplýva z právnej normy Spoločenstva, na ktorú sa jednotlivci môžu odvolávať pred vnútroštátnymi súdmi. V tomto prípade právo na náhradu škody nevyhnutne vyplýva z priameho účinku ustanovení práva Spoločenstva porušením ktorých bola vzniknutá škoda spôsobená.

23      V tomto prípade je zrejmé, že predmetné ustanovenia práva Spoločenstva, t. j. článok 30 Zmluvy vo veci C‑46/93 a článok 52 vo veci C‑48/93, majú priamy účinok v tom zmysle, že jednotlivcom priznávajú práva, ktorých sa môžu priamo dovolávať pred vnútroštátnymi súdmi. Porušenie takýchto ustanovení môže viesť k náhrade škody.

24      Nemecká vláda ďalej tvrdí, že všeobecné právo jednotlivcov na náhradu škody možno stanoviť len legislatívnou cestou a že priznanie takéhoto práva súdnym rozhodnutím je nezlučiteľné s rozdelením právomoci medzi inštitúciami Spoločenstva a členskými štátmi, ako aj s inštitucionálnou rovnováhou stanovenou v Zmluve.

25      V tomto ohľade treba zdôrazniť, že otázka existencie a rozsahu zodpovednosti štátu za škodu vyplývajúcu z porušenia povinností, ktoré mu ukladá právo Spoločenstva, sa týka výkladu Zmluvy, ktorý spadá do právomoci Súdneho dvora.

26      V tomto prípade, tak ako v už citovanej veci Francovich a i., bola táto otázka týkajúca sa výkladu predložená Súdnemu dvoru vnútroštátnymi súdmi podľa článku 177 Zmluvy.

27      Keďže Zmluva neobsahuje ustanovenia výslovne a presne upravujúce dôsledky porušenia práva Spoločenstva členskými štátmi, prináleží Súdnemu dvoru, aby pri výkone svojej právomoci podľa článku 164 Zmluvy zabezpečovať dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní Zmluvy rozhodoval o takejto otázke podľa všeobecne prijatých metód výkladu, hlavne s využitím základných zásad právneho systému Spoločenstva a prípadne všeobecných zásad spoločných pre právne poriadky členských štátov.

28      Na všeobecné zásady spoločné pre právne poriadky členských štátov odkazuje v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva za škody spôsobené jeho inštitúciami alebo jeho pracovníkmi pri výkone ich funkcií aj článok 215 druhý odsek Zmluvy.

29      Takto výslovne stanovená zásada mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva v článku 215 Zmluvy je len vyjadrením všeobecnej zásady uznanej v právnych poriadkoch členských štátov, podľa ktorej protiprávne konanie alebo opomenutie spôsobuje vznik povinnosti nahradiť spôsobenú škodu. Toto ustanovenie takisto vyjadruje povinnosť orgánov verejnej moci nahradiť škody spôsobené pri výkone ich úloh.

30      Ďalej treba poznamenať, že vo veľkom počte vnútroštátnych právnych poriadkov bol systém zodpovednosti štátu vypracovaný cestou súdnej praxe.

31      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy Súdny dvor v už citovanom rozsudku Francovich a i., bode 35, uviedol, že zásada zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva Spoločenstva, ktoré mu možno pripísať, je obsiahnutá v systéme Zmluvy.

32      Z toho vyplýva, že táto zásada platí pre každý prípad porušenia práva Spoločenstva členským štátom, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán členského štátu si konaním alebo opomenutím nesplnil povinnosť.

33      Navyše vzhľadom na základnú požiadavku právneho poriadku Spoločenstva, ktorou je jednotné uplatňovanie práva Spoločenstva (pozri najmä rozsudok z 21. februára 1991, Zuckerfabrik, C‑143/88 a C‑92/89, Zb. s. I‑415, bod 26), povinnosť nahradiť škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva Spoločenstva nemôže závisieť od vnútroštátnych pravidiel rozdelenia právomocí medzi ústavnými orgánmi.

34      Ako uviedol generálny advokát v bode 38 svojich návrhov, v medzinárodnom práve sa štát, ktorého zodpovednosť vzniká na základe porušenia medzinárodného záväzku, posudzuje ako celok bez ohľadu na to, či porušenie, z ktorého vznikla škoda, možno pripísať zákonodarnej, súdnej alebo výkonnej moci. O to viac to platí v právnom poriadku Spoločenstva, kde všetky štátne orgány vrátane zákonodarnej moci musia pri plnení svojich úloh dodržiavať normy práva Spoločenstva, ktoré priamo upravujú situáciu jednotlivcov.

35      Ďalej skutočnosť, že podľa vnútroštátnych právnych predpisov možno vytýkané nesplnenie povinností pripísať zákonodarnému orgánu, nemôže spochybniť požiadavky vlastné ochrane práv jednotlivcov, ktorí sa dovolávajú práva Spoločenstva, a v tomto prípade práva získať na vnútroštátnom súde náhradu za škodu spôsobenú týmto nesplnením povinností.

36      V dôsledku toho treba vnútroštátnym súdom odpovedať tak, že zásada, podľa ktorej sú členské štáty povinné nahradiť škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva Spoločenstva, ktoré im možno pripísať, sa uplatní, keď je za vytýkané nesplnenie povinnosti zodpovedný zákonodarný orgán.

 O podmienkach vzniku zodpovednosti štátu za konanie vnútroštátneho zákonodarného orgánu alebo jeho opomenutie konať, ktoré sú v rozpore s právnymi predpismi Spoločenstva (druhá otázka vo veci C‑46/93 a prvá otázka vo veci C‑48/93)

37      Týmito otázkami vnútroštátne súdy žiadajú Súdny dvor, aby upresnil podmienky, za ktorých právo Spoločenstva vzhľadom na okolnosti daného prípadu zaručuje právo na náhradu škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Spoločenstva, ktoré možno pripísať členskému štátu.

38      V tomto ohľade treba pripomenúť, že hoci zodpovednosť štátu je ustanovená právom Spoločenstva, podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody, závisia od povahy porušenia práva Spoločenstva, ktorým bola škoda spôsobená (rozsudok Francovich a i., bod 38).

39      Na účel stanovenia týchto podmienok treba vziať do úvahy najskôr zásady obsiahnuté v právnom poriadku Spoločenstva, ktoré zakladajú zodpovednosť štátu, t. j. na jednej strane plnú účinnosť noriem Spoločenstva a účinnú ochranu práv, ktoré priznávajú, a na druhej strane povinnosť spolupracovať, ktorú členským štátom ukladá článok 5 Zmluvy (Francovich a i., body 31 až 36).

40      Navyše, ako zdôraznila Komisia a jednotlivé vlády pri predkladaní svojich pripomienok, je správne odvolávať sa na judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva.

41      Na jednej strane sa článok 215 druhý odsek Zmluvy v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva odvoláva na spoločné všeobecné zásady právnych poriadkov členských štátov, z ktorých Súdny dvor pri chýbajúcich písaných pravidlách čerpá inšpiráciu aj v iných oblastiach práva Spoločenstva.

42      Na druhej strane podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva Spoločenstva sa nesmú bez zvláštneho dôvodu líšiť od podmienok, ktoré platia pre zodpovednosť Spoločenstva za porovnateľných okolností. Ochrana práv, ktoré jednotlivcom priznáva právo Spoločenstva, sa nemôže meniť v závislosti od toho, či orgán, ktorý je zodpovedný za škodu, je vnútroštátnym orgánom alebo inštitúciou Spoločenstva.

43      Systém, ktorý Súdny dvor vypracoval v zmysle článku 215 Zmluvy, najmä pokiaľ ide o zodpovednosť za normatívne právne akty, berie do úvahy predovšetkým komplexnosť riešených situácií, ktoré treba upraviť, ťažkosti pri uplatňovaní alebo výklade predpisov a zvlášť priestor na voľnú úvahu, ktorý má tvorca predmetného predpisu.

44      Judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva, najmä pokiaľ ide o normatívne akty Spoločenstva, z ktorých vyplýva voľba hospodárskej politiky, bola rozvinutá práve so zreteľom na širokú voľnú úvahu, ktorú majú inštitúcie pri vykonávaní politík Spoločenstva.

45      Obmedzujúca koncepcia zodpovednosti Spoločenstva pri výkone jeho zákonodarnej činnosti vychádza z toho, že na jednej strane, aj keď zákonnosť právnych aktov podlieha súdnej kontrole, nemôže byť výkon zákonodarnej činnosti rušený možnosťou žalôb o náhradu škody zakaždým, keď všeobecný záujem Spoločenstva vyžaduje prijatie normatívnych opatrení, ktoré by mohli zasahovať do záujmov jednotlivcov, a na druhej strane v normatívnom kontexte, pre ktorý je typická široká voľná úvaha nevyhnutná pre výkon politiky Spoločenstva, nemôže vzniknúť zodpovednosť Spoločenstva, len ak by dotknutá inštitúcia zjavným a závažným spôsobom prekročila hranice výkonu svojich právomocí (rozsudok z 25. mája 1978, HNL a i./Rada a Komisia, 83/76, 94/76, 4/77, 15/77 a 40/77, Zb. s. 1209, body 5 a 6).

46      Na základe uvedeného treba konštatovať, že vnútroštátny zákonodarca, rovnako ako inštitúcie Spoločenstva, systematicky nedisponuje širokou voľnou úvahou, keď koná v oblasti upravenej právom Spoločenstva. Právo Spoločenstva mu môže uložiť povinnosti zamerané na dosiahnutie určitého výsledku alebo na povinnosti konať alebo sa zdržať konania, ktoré niekedy značne znižujú jeho priestor na voľnú úvahu. To je predovšetkým v prípade, keď tak ako pri okolnostiach, ktorých sa týka už citovaný rozsudok Francovich a i., musí členský štát v zmysle článku 189 Zmluvy prijať v stanovenej lehote všetky opatrenia potrebné na dosiahnutie výsledku požadovaného smernicou. V takomto prípade skutočnosť, že potrebné opatrenia má prijať vnútroštátny zákonodarca, nijako neovplyvňuje zodpovednosť štátu za neprebratie smernice.

47      Naopak, ak členský štát koná v oblasti, v ktorej má širokú voľnú úvahu porovnateľnú s tou, ktorú majú inštitúcie Spoločenstva pri vykonávaní politík Spoločenstva, tak podmienky, za ktorých môže zodpovednosť vzniknúť, musia byť v zásade rovnaké s podmienkami, za ktorých v porovnateľnej situácii vzniká zodpovednosť Spoločenstva.

48      V prípade, o ktorom sa rozhoduje vo veci C‑46/93, nemecký zákonodarný orgán vydal právne predpisy v oblasti potravín, konkrétne piva. Keďže neexistovala harmonizácia na úrovni Spoločenstva, vnútroštátny zákonodarca mal v tejto oblasti na vypracovanie legislatívy týkajúcej sa kvality piva uvádzaného na trh širokú voľnú úvahu.

49      Čo sa týka skutkového stavu vo veci C‑48/93, zákonodarný orgán Spojeného Kráľovstva tiež disponoval širokou voľnou úvahou. Predmetné právne predpisy sa týkali na jednej strane registrácie lodí, čo je oblasť, ktorá vzhľadom na štádium vývoja práva Spoločenstva spadá do právomoci členských štátov, a na druhej strane úpravy rybárskych činností, čo je sektor, v ktorom vykonávanie spoločnej politiky rybolovu ponecháva členským štátom určitý priestor na voľnú úvahu.

50      Zdá sa, že v oboch daných prípadoch zákonodarcovia v Nemecku a v Spojenom Kráľovstve stáli pred situáciou, ktorá vyžadovala voľbu porovnateľnú s voľbou, ktorú majú k dispozícii inštitúcie Spoločenstva pri prijímaní normatívnych aktov týkajúcich sa politiky Spoločenstva.

51      Za takýchto okolností uznáva právo Spoločenstva právo na náhradu škody, ak sú splnené tri podmienky, t. j. že cieľom porušeného právneho predpisu je priznanie práv jednotlivcom, že porušenie je dostatočne závažné a napokon, že existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti, ktorá prislúcha štátu, a škodou, ktorú utrpeli poškodené osoby.

52      Po prvé, tieto podmienky spĺňajú požiadavky na plnú účinnosť právnych noriem Spoločenstva a požiadavku na účinnú ochranu práv, ktoré tieto predpisy priznávajú.

53      Po druhé tieto podmienky v podstate zodpovedajú podmienkam, ktoré Súdny dvor vymedzil v zmysle článku 215 vo svojej judikatúre týkajúcej sa zodpovednosti Spoločenstva za škody spôsobené jednotlivcom nezákonnými normatívnymi aktmi prijatými inštitúciami Spoločenstva.

54      Prvá podmienka je zjavne splnená, pokiaľ ide o článok 30 Zmluvy vo veci C‑46/93 a o článok 52 Zmluvy vo veci C‑48/93. Článok 30 síce stanovuje členským štátom zákaz, ale aj zakladá práva jednotlivcov, ktoré vnútroštátne súdy musia chrániť (rozsudok z 22. marca 1977, Iannelli a Volpi, 74/76, Zb. s. 557, bod 13). Takisto podstatou článku 52 Zmluvy je priznávať práva jednotlivcom (rozsudok z 21. júna 1974, Reyners, 2/7, Zb. s. 631, bod 25).

55      Pokiaľ ide o druhú podmienku, teda čo sa týka zodpovednosti Spoločenstva v zmysle článku 215, ako aj zodpovednosti členských štátov za porušenie práva Spoločenstva, rozhodujúcim kritériom na posúdenie, či porušenie práva Spoločenstva je dostatočne závažné, je, či členský štát alebo inštitúcia Spoločenstva zjavne a vážne prekročili hranice voľnej úvahy, ktoré sú im uložené.

56      Medzi prvky, ktoré príslušný súd môže vziať do úvahy, patrí predovšetkým jasnosť a presnosť porušeného právneho predpisu, miera voľnej úvahy, ktorú tento predpis ponecháva orgánom štátu alebo Spoločenstva, úmyselnosť alebo neúmyselnosť spáchaného porušenia alebo spôsobenej škody, ospravedlniteľnosť alebo neospravedlniteľnosť prípadného právneho omylu, skutočnosť, že stanovisko orgánov Spoločenstva mohlo prispieť k opomenutiu, prijatiu alebo zachovaniu vnútroštátnych opatrení alebo praktík, ktoré sú v rozpore s právom Spoločenstva.

57      V každom prípade je porušenie práva Spoločenstva jasne dostatočne závažné, ak pretrváva naďalej napriek rozsudku, ktorý toto vytýkané nesplnenie povinnosti konštatuje, alebo napriek rozhodnutiu o prejudiciálnej otázke alebo ustálenej judikatúre Súdneho dvora v danej oblasti, z ktorých vyplýva, že dotknuté správanie je porušením práva.

58      V danom prípade nemôže Súdny dvor nahradiť posudzovanie vnútroštátnych súdov, ktoré sú jediné príslušné zistiť skutkový stav vo veci samej a rozhodnúť ako charakterizovať predmetné porušenie práva Spoločenstva. Považuje však za užitočné pripomenúť niektoré okolnosti, ktoré by vnútroštátne súdy mohli vziať do úvahy.

59      Vo veci C‑46/93 je dôležité rozlišovať medzi otázkou zachovania ustanovení Biersteuergesetz nemeckým zákonodarcom, ktoré sa týkajú čistoty piva a obsahujú zákaz uvádzať na trh pod názvom „Bier“ pivo dovážané z iných členských štátov a legálne vyrábané podľa iných pravidiel, a medzi otázkou zachovania ustanovení toho istého zákona týkajúce sa zákazu dovážať pivo obsahujúce prísady. Pokiaľ ide o ustanovenia nemeckých právnych predpisov týkajúcich sa označovania výrobkov uvádzaných na trh, bolo by ťažké považovať porušenie článku 30 Zmluvy týmito právnymi predpismi za ospravedlniteľný omyl, keďže nezlučiteľnosť takýchto predpisov s článkom 30 Zmluvy bola preukázaná vzhľadom na predchádzajúcu judikatúru Súdneho dvora, najmä rozsudok z 20. februára 1979 nazývaný „Cassis de Dijon“, Rewe-Zentral (120/78, Zb. s. 649), a rozsudok z 9. decembra 1981, Komisia/Taliansko (193/80, Zb. s. 3019). Naopak, so zreteľom na príslušnú judikatúru boli kritériá, podľa ktorých môže vnútroštátny zákonodarný orgán určiť, či je zákaz používania prísad v rozpore s právom Spoločenstva, oveľa menej presvedčivé až do vyhlásenia už citovaného rozsudku z 12. marca 1987, Komisia/Nemecko, ktorým Súdny dvor rozhodol, že tento zákaz je v rozpore s článkom 30.

60      K vnútroštátnym predpisom vo veci C‑48/93 možno uviesť niekoľko pripomienok.

61      Rozhodnutie zákonodarcu Spojeného Kráľovstva zaviesť ustanovenia týkajúce sa podmienok registrácie rybárskych lodí do Merchant Shipping Act 1988 musí byť posudzované odlišne podľa toho, či ide o ustanovenia, ktoré registráciu podmieňujú štátnou príslušnosťou, čo predstavuje priamu diskrimináciu, ktorá je zjavne v rozpore s právom Spoločenstva, alebo či ide o ustanovenia stanovujúce podmienky pobytu a bydliska vlastníkov a prevádzkovateľov lodí.

62      Posledné uvedené podmienky sa zdajú na prvý pohľad nezlučiteľné s článkom 52 Zmluvy, ale Spojené Kráľovstvo ich chcelo odôvodniť na základe cieľov spoločnej politiky rybolovu. V už citovanom rozsudku Factortame II Súdny dvor toto odôvodnenie zamietol.

63      Na posúdenie, či porušenie článku 52, ktorého sa tak Spojené Kráľovstvo dopustilo, je dostatočne závažné, môže vnútroštátny súd vziať do úvahy aj právne spory spojené s osobitosťami spoločnej politiky rybolovu, názor Komisie, ktorá Spojenému Kráľovstvu včas oznámila svoje stanovisko, a posúdenia stavu určitosti práva Spoločenstva vydané vnútroštátnymi súdmi v rámci konaní o predbežných opatreniach iniciovaných jednotlivcami dotknutými uplatnením Merchant Shipping Act.

64      Napokon treba vziať do úvahy tvrdenie spoločnosti Rawlings (Trawling) Ltd, žalobcu 37 vo veci C‑48/93, podľa ktorého Spojené Kráľovstvo neprijalo okamžite opatrenia potrebné na splnenie povinností vyplývajúcich z už citovaného uznesenia predsedu Súdneho dvora z 10. októbra 1989, Komisia/Spojené Kráľovstvo, čo zbytočne zvýšilo spôsobenú škodu. Pokiaľ sa toto tvrdenie, ktoré síce vláda Spojeného Kráľovstva na pojednávaní poprela, ukáže správne, malo by to byť vnútroštátnym súdom považované za zjavné, a teda za dostatočne závažné porušenie práva Spoločenstva.

65      Pokiaľ ide o tretiu podmienku, je na vnútroštátnych súdoch, aby preverili, či existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti, ktorú má členský štát, a škodou, ktorú utrpeli poškodené osoby.

66      Všetky tri podmienky uvedené vyššie sú potrebné a postačujúce na to, aby v prospech jednotlivcov vzniklo právo na náhradu škody, pričom sa nevylučuje, že zodpovednosť štátu môže vzniknúť aj za menej prísnych podmienok na základe vnútroštátnych právnych predpisov.

67      Ako vyplýva z už citovaného rozsudku Francovich a i., bodov 41 až 43, s výhradou práva na náhradu škody, ktoré priamo vyplýva z práva Spoločenstva, ak sú splnené všetky podmienky uvedené v predchádzajúcom odseku, tak štát musí poskytnúť odškodnenie za spôsobenú ujmu v rámci vnútroštátneho práva o zodpovednosti, pričom podmienky na náhradu škody stanovené vnútroštátnymi právnymi predpismi nemôžu byť menej priaznivé ako podmienky týkajúce sa podobných vnútroštátnych nárokov a nesmú byť upravené tak, aby v praxi sťažovali alebo znemožňovali získanie náhrady škody (pozri aj rozsudok z 9. novembra 1983, San Giorgio, 199/82, Zb. s. 3595).

68      V tomto ohľade môžu obmedzenia obsiahnuté vo vnútroštátnych právnych poriadkoch v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti verejnej moci pri výkone zákonodarnej funkcie spôsobiť, že v praxi výkon práva na náhradu škody jednotlivcom, ako ho zaručuje právo Spoločenstva, sa stane nemožným alebo neprimerane sťaženým v prípade škôd vyplývajúcich z porušenia práva Spoločenstva.

69      Vo veci C‑46/93 si vnútroštátny súd zvlášť kladie otázku, či môže vnútroštátny právny poriadok stanoviť, že prípadný nárok na odškodnenie podlieha tým istým obmedzeniam, aké platia v prípade, keď vnútroštátny právny predpis porušuje ustanovenia vyššej právnej sily, napríklad v prípade porušenia Grundgesetz Spolkovej republiky Nemecko bežným nemeckým spolkovým zákonom.

70      V tomto ohľade treba uviesť, že hoci je stanovenie takýchto obmedzení v súlade s požiadavkou nestanoviť menej priaznivé podmienky, ako sú podmienky, ktoré sa týkajú podobných vnútroštátnych nárokov, tak je každopádne potrebné preskúmať, či takéto obmedzenia nemajú za následok, že dosiahnutie náhrady škody bude v praxi nemožné alebo neprimerane sťažené.

71      Podmienka stanovená nemeckými právnymi predpismi pre prípad porušenia vnútroštátnych ustanovení vyššej právnej sily nejakým zákonom, ktorá podmieňuje odškodnenie tým, že konanie alebo opomenutie zákonodarného orgánu sa musí vzťahovať na individuálnu situáciu, by v praxi znamenala nemožnosť alebo neprimeranú sťaženosť získania účinnej náhrady škody spôsobenej porušením práva Spoločenstva, keďže úlohy pripadajúce vnútroštátnemu zákonodarcovi sa v zásade týkajú verejnosti vo všeobecnosti a nie konkrétnej osoby ani kategórie osôb, ktoré by mohli byť posudzované individuálne.

72      Takáto podmienka, keďže je prekážkou v povinnosti vnútroštátnych súdov zabezpečovať plnú účinnosť práva Spoločenstva prostredníctvom zaručenia účinnej ochrany práv jednotlivcov, musí byť v prípade porušenia práva Spoločenstva, ktoré možno pripísať štátnemu zákonodarcovi vylúčená.

73      Takisto prípadná podmienka, ktorú v zásade stanovuje anglické právo pre uplatnenie zodpovednosti verejnej moci, že je potrebné dokázať zneužitie právomoci pri výkone verejnej funkcie (misfeasance in public office), pričom zneužitie je nepredstaviteľné v prípade zákonodarcu, môže v praxi znamenať nemožnosť dosiahnuť náhradu škody vyplývajúcej z porušenia práva Spoločenstva, ktoré možno pripísať vnútroštátnemu zákonodarcovi.

74      Na otázky predložené vnútroštátnymi súdmi treba odpovedať tak, že pokiaľ porušenie práva Spoločenstva členským štátom možno pripísať vnútroštátnemu zákonodarcovi konajúcemu v oblasti, kde má širokú voľnú úvahu pri tvorbe normatívnych rozhodnutí, majú jednotlivci, ktorí utrpeli ujmu, právo na odškodnenie, ak porušený právny predpis Spoločenstva má za cieľ priznať im práva, ak porušenie je dostatočne závažné a ak existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením a ujmou, ktorá jednotlivcom vznikla. S touto výhradou štát musí napraviť následky škody, ktorá vznikla porušením práva Spoločenstva, ktoré mu možno pripísať, v rámci vnútroštátneho práva o zodpovednosti, pričom uplatniteľné podmienky stanovené platnými vnútroštátnymi predpismi nesmú byť menej priaznivé ako podmienky týkajúce sa podobných vnútroštátnych nárokov a nesmú byť upravené tak, aby v praxi sťažovali alebo znemožňovali získanie náhrady škody.

 O možnosti podmieniť náhradu škody existenciou zavinenia (tretia otázka vo veci C‑46/93)

75      Treťou otázkou chce Bundesgerichtshof v podstate zistiť, či vnútroštátny súd podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré uplatňuje, je oprávnený podmieniť náhradu škody existenciou úmyselného zavinenia alebo zavinenia z nedbanlivosti zo strany štátneho orgánu, ktorému možno porušenie pripísať.

76      Treba najskôr uviesť, ako to vyplýva zo spisu, že pojem zavinenie nemá rovnaký obsah v jednotlivých právnych poriadkoch.

77      Ďalej treba pripomenúť, ako vyplýva z odpovede na predchádzajúcu otázku, že ak možno porušenie práva Spoločenstva pripísať členskému štátu konajúcemu v oblasti, v ktorej má širokú voľnú úvahu pri tvorbe normatívnych právnych aktov, tak uznanie práva na náhradu škody na základe práva Spoločenstva je, medzi iným, závislé od podmienky, že predmetné porušenie musí byť dostatočne závažné.

78      Niektoré objektívne a subjektívne prvky, ktoré môžu byť v rámci vnútroštátneho právneho systému spájané s pojmom zavinenia, môžu mať význam pre určenie, či porušenie práva Spoločenstva je alebo nie je závažné (pozri prvky uvedené v bodoch 56 a 57 vyššie).

79      Z toho vyplýva, že povinnosť nahradiť škodu spôsobenú jednotlivcom nemôže podliehať podmienke vychádzajúcej z pojmu zavinenia, ktorý je širší ako pojem dostatočne závažného porušenia práva Spoločenstva. Uloženie takejto dodatočnej podmienky by znamenalo, že by bolo spochybnené právo na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku Spoločenstva.

80      V dôsledku toho treba odpovedať, že vnútroštátny súd v rámci vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré uplatňuje, nemôže podmieňovať náhradu škody existenciou úmyselného zavinenia alebo zavinenia z nedbanlivosti zo strany štátneho orgánu, ktorému možno porušenie pripísať, presahujúceho rámec dostatočne závažného porušenia práva Spoločenstva.

 O materiálnom rozsahu náhrady škody [štvrtá otázka písmena a) vo veci C‑46/93 a druhá otázka vo veci C‑48/93]

81      Týmito otázkami v podstate vnútroštátne súdy žiadajú Súdny dvor, aby stanovil kritériá umožňujúce určiť rozsah náhrady škody, ktorú má zaplatiť členský štát, ktorému možno porušenie pripísať.

82      V tomto ohľade treba zdôrazniť, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Spoločenstva musí byť primeraná vzniknutej škode, aby sa zabezpečila účinná ochrana ich práv.

83      Keďže v tejto oblasti neexistujú ustanovenia na úrovni Spoločenstva, je na vnútroštátnom právnom poriadku každého členského štátu, aby stanovil kritériá umožňujúce určiť rozsah náhrady škody, pričom nemôžu byť menej priaznivé ako kritériá platné pre podobné nároky vyplývajúce z vnútroštátneho práva a v žiadnom prípade nemôžu byť upravené tak, aby náhrada škody v praxi bola nemožná alebo neprimerane sťažená.

84      Zvlášť je vhodné upresniť, že na účel stanovenia škody, za ktorú možno priznať náhradu, môže vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu.

85      V súlade so všeobecnou zásadou spoločnou pre právne poriadky členských štátov musí poškodená osoba preukázať primeranú snahu obmedziť rozsah škody, inak jej hrozí, že škodu bude znášať sama (rozsudok z 19. mája 1992, Mulder a i./Rada a Komisia, C‑104/89 a C‑37/90, Zb. s. I‑3061, bod 33).

86      Bundesgerichtshof sa pýta, či môže vnútroštátny právny predpis vo všeobecnosti obmedziť povinnosť nahradiť škodu spôsobenú na niektorých špeciálne chránených osobných záujmoch, napríklad na majetku, alebo či musí pokryť aj ušlý zisk navrhovateľov. Uvádza, že možnosť uvádzať na trh výrobky pochádzajúce z iných členských štátov sa v nemeckom práve nepovažuje za súčasť chránených aktív podniku.

87      V tomto ohľade je namieste uviesť, že úplné vylúčenie ušlého zisku z nahraditeľnej škody sa nemôže v prípade porušenia práva Spoločenstva pripustiť. Najmä pokiaľ ide o spory hospodárskej alebo obchodnej povahy, takéto úplné vylúčenie ušlého zisku by mohlo fakticky znamenať, že škodu nie je možné nahradiť.

88      Čo sa týka rôznych škôd, ktoré sú predmetom druhej otázky Divisional Court, právo Spoločenstva nestanovuje žiadne špecifické kritériá. Je na vnútroštátnom súde, aby o týchto škodách rozhodol v súlade s vnútroštátnym právom, ktoré uplatňuje, s výhradou požiadaviek uvedených v bode 83.

89      Čo sa týka zvlášť priznania nároku na „exemplárnu“ náhradu škody (exemplary damages), treba uviesť, že tento spôsob náhrady sa vo vnútroštátnom právnom systéme, ako to uviedol vnútroštátny súd, zakladá na zistení, že dotknuté orgány verejnej moci konali s nátlakom, svojvoľne alebo protiústavne. V rozsahu, v ktorom takéto konanie môže byť porušením práva Spoločenstva alebo môže toto porušenie zosilniť, nemožno priznanie exemplárnej náhrady škody v rámci sťažnosti alebo žaloby na základe práva Spoločenstva vylúčiť, pokiaľ takúto náhradu škody možno priznať v rámci podobnej sťažnosti alebo žaloby na základe vnútroštátneho práva.

90      Vnútroštátnym súdom treba teda odpovedať tak, že náhrada škody členskými štátmi, ktorú spôsobili jednotlivcom porušením práva Spoločenstva, musí byť primeraná vzniknutej ujme. Keďže v tejto oblasti neexistujú ustanovenia na úrovni Spoločenstva, je na vnútroštátnom právnom poriadku každého členského štátu, aby stanovil kritériá umožňujúce určiť rozsah náhrady, pričom tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako kritériá platné pre podobné nároky na základe vnútroštátneho práva a v žiadnom prípade nemôžu byť upravené takým spôsobom, ktorý by prakticky znemožňoval alebo príliš sťažoval získanie náhrady škody. Vnútroštátne právne predpisy, ktoré by vo všeobecnosti obmedzovali náhradu škody len na škodu spôsobenú na niektorých špeciálne chránených individuálnych záujmoch, s vylúčením ušlého zisku jednotlivcov, nie sú zlučiteľné s právom Spoločenstva. Osobitnú náhradu škody, ako napr. „exemplárnu“ náhradu škody ustanovenú anglickým právom, musí byť možné získať v rámci sťažností alebo žalôb na základe práva Spoločenstva, ak ju je možné získať v rámci podobných sťažností alebo žalôb na základe vnútroštátneho práva.

 O rozsahu obdobia, na ktoré sa náhrada škody vzťahuje [štvrtá otázka písmena b) vo veci C‑46/93]

91      Touto otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či škoda, za ktorú možno priznať náhradu, sa vzťahuje aj na ujmu, ktorá vznikla pred vydaním rozsudku Súdneho dvora, v ktorom sa konštatuje nesplnenie povinnosti.

92      Ako vyplýva z odpovede na druhú otázku, právo na náhradu škody podľa práva Spoločenstva existuje, pokiaľ sú splnené podmienky uvedené v bode 51.

93      Jednou z podmienok je, aby porušenie práva Spoločenstva bolo dostatočne závažné. Existencia predchádzajúceho rozsudku Súdneho dvora konštatujúceho nesplnenie povinnosti, je určite rozhodujúcim, ale nie nevyhnutným prvkom na overenie, či je uvedená podmienka splnená (pozri body 55 až 57 tohto rozsudku).

94      Pripustiť, že povinnosť dotknutého členského štátu nahradiť škody môže byť obmedzená len na škody vzniknuté po vydaní rozsudku Súdneho dvora konštatujúceho predmetné nesplnenie povinnosti, by znamenalo, že by bolo spochybnené právo na náhradu škody uznané právnym poriadkom Spoločenstva.

95      Ďalej, podmieniť náhradu škody požiadavkou, že musí existovať predchádzajúci rozsudok Súdneho dvora, v ktorom sa konštatuje nesplnenie povinností vyplývajúcich z práva Spoločenstva členským štátom, ktoré mu možno pripísať, by bolo v rozpore so zásadou účinnosti práva Spoločenstva, keďže by sa tým vylúčilo akékoľvek právo na náhradu škody, až kým by predpokladané nesplnenie povinnosti nebolo predmetom žaloby podanej Komisiou podľa článku 169 Zmluvy a predmetom rozsudku Súdneho dvora. Práva jednotlivcov vyplývajúce z ustanovení práva Spoločenstva, ktoré majú priamy účinok vo vnútroštátnych právnych poriadkoch členských štátov, nemôžu závisieť od posúdenia Komisie týkajúceho sa vhodnosti podania žaloby v zmysle článku 169 Zmluvy proti členskému štátu ani od vynesenia rozsudku Súdneho dvora konštatujúceho nesplnenie povinnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. decembra 1982, Waterkeyn a i., 314/81, 315/81, 316/81 a 83/82, Zb. s. 4337, bod 16).

96      Na položenú otázku treba teda odpovedať tak, že povinnosť členských štátov nahradiť škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva Spoločenstva, ktoré im možno pripísať, nemôže byť obmedzená len na škodu, ktorá vznikla po vynesení rozsudku Súdneho dvora určujúceho vytýkané nesplnenie povinnosti.

 O návrhu na časové obmedzenie účinkov rozsudku

97      Nemecká vláda navrhuje Súdnemu dvoru obmedziť náhradu škody, ktorú by prípadne mala uhradiť Spolková republika Nemecko, len na škody, ku ktorým došlo po vynesení rozsudku v tejto veci, pokiaľ poškodení predtým nepodali žalobu na súde alebo neuplatnili rovnocenný nárok. Myslí si, že takéto časové obmedzenie účinkov rozsudku je potrebné z dôvodu rozsahu jeho finančných dôsledkov pre Spolkovú republiku Nemecko.

98      Za predpokladu, že by vnútroštátny súd zistil, že podmienky vzniku zodpovednosti Spolkovej republiky Nemecko sú v tomto prípade splnené, je namieste pripomenúť, že štát by musel napraviť následky spôsobenej ujmy v rámci vnútroštátneho práva o zodpovednosti. Hmotnoprávne a formálne podmienky stanovené rôznymi vnútroštátnymi právnymi predpismi o náhrade škody môžu brať do úvahy požiadavky zásady právnej istoty.

99      Je však vhodné pripomenúť, že tieto podmienky nemôžu byť menej priaznivé ako podmienky týkajúce sa podobných vnútroštátnych nárokov a nesmú byť upravené takým spôsobom, ktorý by prakticky znemožňoval alebo príliš sťažoval získanie náhrady škody (rozsudok Francovich a i., bod 43).

100    Vzhľadom na vyššie uvedené nie je potrebné, aby Súdny dvor časovo obmedzoval účinky tohto rozsudku.

 O trovách

101    Dánska, nemecká, grécka, španielska, francúzska, írska, holandská vláda a vláda Spojeného Kráľovstva, ako aj Komisia nemajú právo na náhradu trov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s pripomienkami, ktoré podali Súdnemu dvoru. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov, Súdny dvor rozhodol o otázkach položených uznesením Bundesgerichtshof z 28. januára 1993 a uznesením High Court of Justice, Queen‛s Bench Division, Divisional Court, z 18. novembra 1992 takto:

1.      Zásada, podľa ktorej sú členské štáty povinné nahradiť škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva Spoločenstva, ktoré im možno pripísať, sa uplatní, keď je za vytýkané nesplnenie povinnosti zodpovedný zákonodarný orgán.

2.      V prípade, keď porušenie práva Spoločenstva členským štátom možno pripísať vnútroštátnemu zákonodarcovi konajúcemu v oblasti, kde má širokú voľnú úvahu pri tvorbe normatívnych rozhodnutí, majú jednotlivci, ktorí utrpeli ujmu, právo na odškodnenie, ak porušený právny predpis Spoločenstva má za cieľ priznať im práva, ak porušenie je dostatočne závažné a ak existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením a ujmou, ktorá jednotlivcom vznikla. S touto výhradou štát musí napraviť následky škody, ktorá vznikla porušením práva Spoločenstva, ktoré mu možno pripísať, v rámci vnútroštátneho práva o zodpovednosti, pričom uplatniteľné podmienky stanovené platnými vnútroštátnymi predpismi nesmú byť menej priaznivé ako podmienky týkajúce sa podobných vnútroštátnych nárokov a nesmú byť upravené takým spôsobom, ktorý by prakticky znemožňoval alebo príliš sťažoval získanie náhrady škody.

3.      Vnútroštátny súd v rámci vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré uplatňuje, nemôže podmieňovať náhradu škody existenciou úmyselného zavinenia alebo zavinenia z nedbanlivosti zo strany štátneho orgánu, ktorému možno porušenie pripísať, presahujúceho rámec dostatočne závažného porušenia práva Spoločenstva.

4.      Náhrada škody členskými štátmi, ktorú spôsobili jednotlivcom porušením práva Spoločenstva, musí byť primeraná vzniknutej ujme. Keďže v tejto oblasti neexistujú ustanovenia na úrovni Spoločenstva, je na vnútroštátnom právnom poriadku každého členského štátu, aby stanovil kritériá umožňujúce určiť rozsah náhrady, pričom tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako kritériá platné pre podobné nároky na základe vnútroštátneho práva a v žiadnom prípade nemôžu byť upravené takým spôsobom, ktorý by prakticky znemožňoval alebo príliš sťažoval získanie náhrady škody. Vnútroštátne právne predpisy, ktoré by vo všeobecnosti obmedzovali náhradu škody len na škodu spôsobenú na niektorých špeciálne chránených individuálnych záujmoch, s vylúčením ušlého zisku jednotlivcov, nie sú zlučiteľné s právom Spoločenstva. Osobitnú náhradu škody, ako napr. „exemplárnu“ náhradu škody stanovenú anglickým právom, musí byť možné získať v rámci sťažností alebo žalôb na základe práva Spoločenstva, ak ju je možné získať rámci podobných sťažností alebo žalôb na základe vnútroštátneho práva.

5.      Povinnosť členských štátov nahradiť škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva Spoločenstva, ktoré im možno pripísať, nemôže byť obmedzená len na škodu, ktorá vznikla po vynesení rozsudku Súdneho dvora určujúceho vytýkané nesplnenie povinnosti.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 5. marca 1996.

* Jazyky konania: nemčina a angličtina