ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

z 22. mája 1990 (*)

„Aktívna legitimácia Európskeho parlamentu v konaní o neplatnosť“

Vo veci C‑70/88,

Európsky parlament, v zastúpení: Francesco Pasetti Bombardella a Jorge Campinos, právni radcovia, za právnej pomoci Christian Pennera a Johann Schoo, členovia právneho servisu, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie na generálnom sekretariáte Európskeho parlamentu, Kirchberg,

žalobca,

proti

Rade Európskych spoločenstiev, v zastúpení: Raffaello Fornasier, generálny riaditeľ právneho servisu, a Bernhard Schloh, právny poradca, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, Jörg Käser, riaditeľ právneho servisu Európskej investičnej banky, 100, boulevard Konrad-Adenauer,

žalovanej,

ktorú v konaní podporujú:

Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, v zastúpení: J. Gensmantel, z Treasury Solicitor’s Department, splnomocnená zástupkyňa, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, Veľvyslanectvo Spojeného kráľovstva, 14, boulevard Roosevelt,

a

Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: Michel Van Ackere-Pietri, právny poradca, a Jürgen Grünwald, člen právneho servisu Komisie, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, Georgios Kremlis, člen právneho servisu Komisie, Centre Wagner, Kirchberg,

vedľajší účastníci konania,

ktorej predmetom je v tomto štádiu konania prípustnosť žaloby podľa článkov 173 Zmluvy EHS a 146 Zmluvy ESAE smerujúcej k zrušeniu nariadenia Rady (Euratom) č. 3954/87 z 22. decembra 1987 stanovujúceho najvyššie povolené hodnoty rádioaktivity v potravinách a krmivách, spôsobenej jadrovou haváriou alebo iným prípadom rádiologického núdzového stavu (Ú. v. ES L 371, s. 11; Mim. vyd. 15/001, s. 333),

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda O. Due, predsedovia komôr Sir Gordon Slynn, C. N. Kakouris, F. A. Schockweiler, M. Zuleeg, sudcovia G. F. Mancini, R. Joliet, J. C. Moitinho de Almeida a G. C. Rodríguez Iglesias,

generálny advokát: W. Van Gerven,

tajomník: D. Louterman, hlavná referentka,

so zreteľom na správu pre pojednávanie,

po vypočutí prednesov účastníkov konania na pojednávaní 5. októbra 1989, ktoré predniesli Európsky parlament, v zastúpení: Francesco Pasetti Bombardella, Christian Pennera a Johann Schoo, za právnej pomoci Michel Waelbroeck, advokát Bruselskej advokátskej komory; Rada, v zastúpení: Raffaello Fornasier a Bernhard Schloh, a Komisia, v zastúpení: Jean-Louis Dewost, generálny riaditeľ právneho servisu, za právnej pomoci Denise Sorasio, právna poradkyňa, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 30. novembra 1989,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Európsky parlament sa návrhom doručeným do kancelárie Súdneho dvora 4. marca 1988 domáhal podľa článku 146 Zmluvy ESAE a článku 173 Zmluvy EHS zrušenia nariadenia Rady (Euratom) č. 3954/87 z 22. decembra 1987 stanovujúceho najvyššie povolené hodnoty rádioaktivity v potravinách a krmivách, spôsobenej jadrovou haváriou alebo iným prípadom rádiologického núdzového stavu (Ú. v. ES L 371, s. 11; Mim. vyd. 15/001, s. 333).

2        Toto nariadenie prijaté na základe článku 31 Zmluvy ESAE definuje presný postup stanovenia najvyššej povolenej hodnoty rádioaktívnej kontaminácie v potravinách a krmive pre dobytok uvádzaných na trh po jadrovej havárii alebo inom rádiologickom núdzovom stave, ktoré môžu viesť alebo viedli k významnej rádioaktívnej kontaminácii týchto potravín alebo krmív. Potraviny alebo krmivá pre dobytok, ktorých kontaminácia prevýšila najvyššiu povolenú hodnotu stanovenú aktom prijatým podľa ustanovení napadnutého nariadenia, nemožno uviesť na trh.

3        Európsky parlament, ktorého Rada požiadala o poradu v súlade s článkom 31 Zmluvy ESAE, vyjadril v priebehu prijímania napadnutého nariadenia, svoj nesúhlas s právnym základom použitým Komisiou a požiadal ju, aby mu predložila nový návrh založený na článku 100a Zmluvy EHS. Keďže Komisia tejto žiadosti nevyhovela, Rada prijala nariadenie č. 3954/87 na základe článku 31 Zmluvy ESAE. Parlament následne podal túto žalobu o neplatnosť uvedeného nariadenia.

4        Rada podala námietku neprípustnosti podľa článku 91 ods. 1 prvého pododseku Rokovacieho poriadku Súdneho dvora a požiadala Súdny dvor, aby o nej rozhodol pred prejednaním veci samej.

5        Rada na podporu svojej námietky uviedla v rámci písomnej časti konania v čase, keď ešte nebol vyhlásený rozsudok z 27. septembra 1988, Európsky parlament/Rada, „Comitologie“ (302/87, Zb. s. 5615), tvrdenia podobné tvrdeniam uvedeným na podporu svojej námietky neprípustnosti vo veci 302/87. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 5. októbra 1989, Rada uviedla, že rozsudok z 27. septembra 1988 jasne rozhodol o aktívnej legitimácii Európskeho parlamentu v konaní o neplatnosť, a preto je táto žaloba neprípustná.

6        Európsky parlament navrhol zamietnutie námietky. Uviedol, že prejednávaná vec obsahuje nový prvok vo vzťahu k veci 302/87. Súdny dvor totiž uviedol ako odôvodnenie toho, že nepriznal Európskemu parlamentu aktívnu legitimáciu v konaní o neplatnosť, že prináleží Komisii podľa článku 155 Zmluvy EHS dohliadať na výhradné práva Parlamentu a na tieto účely podať v nevyhnutných prípadoch žalobu. Prejednávaná vec však preukazuje, že Komisia si nesplnila túto povinnosť, keďže založila svoj návrh na inom právnom základe, ako bol právny základ, ktorý považoval Parlament za primeraný. Preto sa Parlament nemôže spoliehať na Komisiu, že bude obhajovať jeho výhradné práva prostredníctvom žaloby o neplatnosť.

7        Európsky parlament takisto uviedol, že prijatie napadnutého aktu Radou nemožno považovať za implicitné odmietnutie konať, ktoré by umožnilo Parlamentu podať žalobu na nečinnosť. Okrem toho ochrana jeho výhradných práv žalobami jednotlivcov by bola neistá, a preto zbavená účinnosti.

8        Vzniká tak právna medzera, ktorú by mal Súdny dvor vyplniť tým, že uzná, že Európsky parlament má aktívnu legitimáciu v konaní o neplatnosť obmedzenú na rozsah nevyhnutný na zachovanie jeho vlastných výhradných práv.

9        Uznesením z 13. júla 1988 sa Komisii Európskych spoločenstiev povolil vstup do konania ako vedľajšiemu účastníkovi, ktorý podporuje návrhy žalovanej. Komisia navrhla zamietnutie žaloby vo veci samej a v priebehu pojednávania navrhla, aby Súdny dvor zamietol námietku neprípustnosti podanú Radou. Okrem toho sa Spojenému kráľovstvu uznesením z 18. januára 1989 povolil vstup do konania ako vedľajšiemu účastníkovi, ktorý podporuje návrhy žalovanej. Spojené kráľovstvo nepodalo návrh týkajúci sa prípustnosti žaloby.

10      V správe pre pojednávanie je uvedený detailnejší popis skutkového stavu veci, priebehu konania a dôvodov a tvrdení účastníkov konania. Tieto časti spisu sú ďalej spomenuté len v rozsahu nevyhnutnom na pochopenie stanoviska Súdneho dvora.

11      V úvode treba uviesť, že neprípustnosť žaloby treba posudzovať vo vzťahu k Zmluve ESAE, pretože napadnutý akt sa zakladá na jednom z ustanovení tejto Zmluvy.

12      Tak, ako vyplýva z už citovaného rozsudku z 27. septembra 1988, Parlament nemá právomoc začať konanie o neplatnosť podľa ustanovení článku 173 Zmluvy EHS alebo článku 146 Zmluvy ESAE so zhodným obsahom.

13      Na jednej strane je pravdou, že Parlament sa neuvádza v prvom odseku článku 173 alebo článku 146 medzi inštitúciami, ktoré môžu podať žalobu o neplatnosť proti aktu inej inštitúcie.

14      Na strane druhej, keďže Parlament nie je právnickou osobou, nemôže podať žalobu na Súdny dvor na základe druhého odseku týchto článkoch, pričom povaha tohto odseku v každom prípade nie je primeraná vo vzťahu k žalobe o neplatnosť podanej Parlamentom.

15      V rovnakom rozsudku z 27. septembra 1988 Súdny dvor pripomenul po tom, ako uviedol dôvody, prečo Parlament nemá právomoc obrátiť sa naň na základe článku 173 Zmluvy EHS, že existujú rôzne právne prostriedky na ochranu výhradných práv Parlamentu. Ako vyplýva z tohto rozsudku, okrem toho, že má Parlament právomoc podať žalobu na nečinnosť, Zmluvy upravujú spôsoby, kedy môže Súdny dvor zrušiť akty Rady a Komisie, ktoré porušujú výhradné práva Parlamentu.

16      Okolnosti tejto veci a pojednávanie o nej však odhalili, že tieto rôzne právne prostriedky upravené tak v Zmluve ESAE, ako aj v Zmluve EHS, nech sú akokoľvek rozmanité a užitočné, môžu byť neúčinné alebo neisté.

17      V prvom rade prostredníctvom žaloby na nečinnosť nemožno namietať právny základ už prijatého aktu.

18      Ďalej podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania na účely posúdenia platnosti tohto aktu alebo podanie žaloby o neplatnosť tohto aktu členskými štátmi alebo jednotlivcami predstavujú iba jednoduché eventuality, na ktorých uplatnenie sa Parlament nemôže spoliehať.

19      Na záver, aj keď prináleží Komisii dohliadať na dodržiavanie výhradných práv Parlamentu, táto povinnosť nemá taký rozsah, aby Komisia povinne musela súhlasiť so stanoviskom Parlamentu, a teda musela podať žalobu o neplatnosť, ktorú považuje za nedôvodnú.

20      Z vyššie uvedeného vyplýva, že existencia týchto rôznych právnych prostriedkov nestačí na to, aby sa s istotou a za každých okolností zabezpečilo zrušenie aktu Rady alebo Komisie, ktorý porušuje výhradné práva Parlamentu.

21      Tieto výhradné práva však predstavujú jeden zo základných prvkov inštitucionálnej rovnováhy vytvorenej Zmluvami. Zmluvy zakotvujú zásadu rozdelenia právomocí medzi jednotlivými inštitúciami Spoločenstva, ktorá stanovuje každej inštitúcii osobitné poslanie v rámci inštitucionálnej štruktúry Spoločenstva, ako aj pri uskutočňovaní úloh, ktoré sú jej zverené.

22      Rešpektovanie inštitucionálnej rovnováhy znamená, že každá z inštitúcií vykonáva svoje právomoci s ohľadom na právomoci ďalších inštitúcií. Vyplýva z neho tiež, že možno potrestať akékoľvek nerešpektovanie tohto pravidla.

23      Súdny dvor, ktorý má podľa Zmlúv dohliadať na rešpektovanie práva pri výklade a uplatňovaní Zmlúv, má takisto zabezpečiť zachovávanie inštitucionálnej rovnováhy, a teda aj zachovávanie výhradných práv Parlamentu v prípade, že sa naň Parlament obráti prostredníctvom právneho prostriedku, ktorý je primeraný vo vzťahu k sledovanému cieľu.

24      Súdny dvor pri vykonávaní tohto poslania nemôže považovať Parlament za inštitúciu, ktorá môže podať žalobu podľa článku 173 Zmluvy EHS alebo článku 146 Zmluvy ESAE bez toho, aby musela preukázať záujem na konaní.

25      Takisto mu vyplýva povinnosť zabezpečiť úplné uplatnenie ustanovení Zmlúv o inštitucionálnej rovnováhe a zabezpečiť, aby sa nemohli porušiť výhradné práva Parlamentu bez toho, aby mal Parlament možnosť s istotou a účinne použiť niektorý z opravných prostriedkov upravených v Zmluvách.

26      Skutočnosť, že v Zmluvách nie je upravené právo Parlamentu podať žalobu o neplatnosť, môže predstavovať procesnú medzeru, ktorá však nemôže prevážiť nad základným záujmom spočívajúcim v zachovaní a dodržaní inštitucionálnej rovnováhy stanovenej Zmluvami zakladajúcimi Európske spoločenstvá.

27      V dôsledku toho žaloba o neplatnosť podaná Parlamentom na Súdny dvor proti aktu Rady a Komisie je prípustná pod podmienkou, že žaloba smeruje k ochrane jeho výhradných práv a že sa zakladá na dôvodoch založených na porušení týchto práv. Ak je splnená táto podmienka, žaloba o neplatnosť podaná Parlamentom podlieha pravidlám upraveným Zmluvami vo vzťahu k žalobe o neplatnosť iných inštitúcií.

28      K množstvu výhradných práv Parlamentu upravených Zmluvami patrí jeho účasť na procese tvorby normatívnych aktov, predovšetkým v rámci spolupráce upravenej Zmluvou EHS.

29      V prejednávanej veci Parlament tvrdí, že napadnuté nariadenie sa zakladá na článku 31 Zmluvy ESAE, ktorá stanovuje len poradu s Parlamentom, pričom sa malo zakladať na článku 100a Zmluvy EHS, ktorý vyžaduje spoluprácu Parlamentu s ostatnými inštitúciami.

30      Z uvedeného Parlament vyvodzuje, že výber právneho základu napadnutého nariadenia Radou vedie k porušeniu jeho výhradných práv tým, že mu znemožňuje prostredníctvom konania o spolupráci zúčastniť sa na vypracovaní aktu výraznejšie a aktívnejšie ako prostredníctvom poradného konania.

31      Keďže Parlament tvrdí, že výberom právneho základu napadnutého nariadenia boli porušené jeho výhradné práva, z vyššie uvedeného vyplýva, že žaloba je prípustná. Námietku neprípustnosti podanú Radou treba teda zamietnuť a treba pokračovať v prejednávaní veci samej.

 O trovách

32      O trovách konania sa rozhodne v konaní o veci samej.

Z týchto dôvodov Súdny dvor rozhodol a vyhlásil:

1.      Námietka neprípustnosti podaná Radou sa zamieta.

2.      Pokračuje sa v konaní o veci samej.

3.      O trovách konania sa rozhodne v konaní o veci samej.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 22. mája 1990.

* Jazyk konania: francúzština.