Neustály vývoj acquis Únie v otázkach súvisiacich s justičnou spoluprácou v občianskych a obchodných veciach má vplyv aj na medzinárodný plán, pričom veľká časť týchto otázok v súčasnosti patrí do výlučnej vonkajšej právomoci EÚ, čo potvrdzuje stála judikatúra Súdneho dvora Európskej únie. Pravidlá EÚ môžu byť skutočne ovplyvnené alebo zmenené medzinárodnými záväzkami, ak sa takéto záväzky týkajú oblasti, na ktorú sa takéto pravidlá už vo veľkej miere vzťahujú 1 . V tejto súvislosti sa rokovanie o dvojstranných dohodách členských štátov s tretími krajinami obmedzilo na možnosti, ktoré sa poskytujú v rámci osobitného mechanizmu stanoveného v nariadení (ES) č. 662/2009, 2 nariadení Rady č. 664/2009 3 a článku 351 ZFEÚ.

Veľvyslanectvo Alžírska vo Francúzsku sa prostredníctvom verbálnej nóty z 26. júla 2016 obrátilo na Francúzsko s návrhom na začatie rokovaní o novej dvojstrannej dohode o justičnej spolupráci v občianskych a obchodných veciach. Cieľom bolo zmodernizovať a skonsolidovať tri už existujúce nástroje justičnej spolupráce medzi Francúzskom a Alžírskom uzavreté v rokoch 1962, 1964 a 1980 do jedného nástroja.

Listom z 8. decembra 2016 sa Francúzsko obrátilo na Komisiu so žiadosťou o povolenie rokovať a uzatvoriť dvojstrannú dohodu s Alžírskom v občianskych a obchodných veciach. Doplnilo sa, že o zahrnutí rodinných vecí do dohody ešte nebolo rozhodnuté. Bol predložený návrh dohody, ktorý okrem iného obsahoval ustanovenia o doručovaní písomností, vykonávaní dôkazov, uznávaní a výkone rozhodnutí, právnej pomoci. Francúzsko uznalo, že aspoň niektoré ustanovenia návrhu dohody budú patriť do výlučnej vonkajšej právomoci EÚ.

Francúzsko vysvetlilo, že veľmi úzku dvojstrannú spoluprácu medzi Francúzskom a Alžírskom už nie je možné účinne riešiť starými platnými nástrojmi a že existuje všeobecná potreba zosúladiť ich ustanovenia s normami EÚ v týchto veciach. Napríklad nebolo možné poskytovať dokumenty doporučenou poštou alebo elektronickými prostriedkami. V rámci vykonávania dôkazov nebolo povolené použitie audiovizuálneho spojenia.

Napriek tomu, že Komisia uznala výnimočné hospodárske, kultúrne, historické, sociálne a politické väzby medzi Francúzskom a Alžírskom, poznamenala, že vo svojej justičnej spolupráci s tretími štátmi sa EÚ vo veľkej miere opiera o existujúci multilaterálny rámec, ako je napr. Haagska konferencia medzinárodného práva súkromného. Tým sa zabezpečuje, aby sa rovnaký právny rámec vzťahoval na veľký počet štátov s rôznym právnym pozadím, a ponúkajú sa značné výhody. EÚ preto podporuje pristúpenie svojich partnerských štátov – najmä stredomorských krajín, ako je Alžírsko – k príslušným medzinárodným dohovorom v oblasti spravodlivosti v občianskych veciach, z ktorých mnohé vypracovala Haagska konferencia medzinárodného práva súkromného.

Komisia v tejto súvislosti dospela k záveru, že povoliť členskému štátu rokovať o dvojstranných dohodách a uzatvoriť dvojstranné dohody s tretími krajinami v oblasti spravodlivosti v občianskych veciach, ktoré nepatria do rozsahu pôsobnosti nariadenia (ES) č. 662/2009 a nariadenia Rady (ES) č. 664/2009, by nebolo v súlade s politikou EÚ v tejto oblasti.

Po ďalšej výmene listov Komisia už nebola v súvislosti s touto otázkou kontaktovaná až do novembra 2019. Nevyriešený problém bol niekoľkokrát do hĺbky prediskutovaný na politickej aj technickej úrovni. Počas týchto stretnutí Francúzsko objasnilo, že ustanovenia návrhu dohody sa považujú za uplatniteľné aj vo veciach rodinného práva, bez ohľadu na to, že text neobsahuje výslovný odkaz. V júli 2020 bol Komisii zaslaný mierne zmenený návrh dohody. Nótou z 9. apríla 2021 (doručenou Komisii 9. júla 2021) Francúzsko ďalej objasnilo rozsah návrhu dohody a poskytlo novú verziu, v ktorej boli z textu vypustené ustanovenia týkajúce sa výkonu právnickej profesie.

Francúzsko vysvetlilo, že ustanovenia týkajúce sa uznávania a výkonu rozhodnutí, doručovania písomností a vykonávania dôkazov sa majú uplatňovať aj na veci týkajúce sa rodinného práva, najmä na rozvod, rozluku a zrušenie manželstva, rodičovské práva a povinnosti, únos dieťaťa, vyživovaciu povinnosť, majetkové práva manželov a registrované partnerstvá. Pre Francúzsko bolo mimoriadne dôležité uznanie rozvodu na základe vzájomnej dohody. Francúzsko ubezpečilo Komisiu, že rozsiahle využívanie výnimky z verejného poriadku francúzskym súdnictvom pri riešení alžírskych rozhodnutí je zárukou dodržiavania ľudských práv, rodovej rovnosti a ochrany dieťaťa.

Francúzsko oznámilo Komisii aj najnovšie dostupné údaje týkajúce sa jeho úzkeho vzťahu s Alžírskom. V roku 2021 žilo vo Francúzsku 611 084 alžírskych štátnych príslušníkov, čím sa stali najväčšou zahraničnou komunitou. Tento počet nezahŕňa neplnoleté osoby, osoby s dvojakou štátnou príslušnosťou alebo osoby, ktoré sa vo Francúzsku zdržiavajú nelegálne. Podľa údajov uvedených v registroch francúzskych občanov žijúcich v zahraničí v súčasnosti v Alžírsku žije 31 980 francúzskych štátnych príslušníkov. Z hospodárskej a obchodnej stránky je Francúzsko druhým najvýznamnejším obchodným partnerom Alžírska a najvýznamnejším investorom mimo sektora uhľovodíkov.

Vzhľadom na nové údaje, ktoré poskytlo Francúzsko, a vysvetlenia poskytnuté počas niekoľkých technických stretnutí, ktoré sa uskutočnili v rokoch 2019 – 2021, sa Komisia rozhodla situáciu prehodnotiť.

Bolo zrejmé, že k pristúpeniu Alžírska k základným dohovorom vypracovaným Haagskou konferenciou medzinárodného práva súkromného v dohľadnej budúcnosti nedôjde. Alžírsko to objasnilo prostredníctvom verbálnej nóty zo 14. februára 2021 určenej Francúzsku, ktorú Francúzsko zaslalo Komisii.

Bez ohľadu na úsilie Komisie (pravidelné podvýbory v oblasti spravodlivosti, slobody a bezpečnosti s Alžírskom, na ktorých sa neustále nastoľovala otázka pristúpenia Alžírska k haagskym dohovorom, účasť Alžírska na všetkých vydaniach programu Euro-Med Justice financovaného Komisiou) a Haagskej konferencie medzinárodného práva súkromného (účasť na „maltskom procese“ iniciovanom Haagskou konferenciou medzinárodného práva súkromného, na ktorom boli vysvetlené výhody pristúpenia k multilaterálnemu rámcu), Alžírsko v skutočnosti vždy odmietalo konštruktívne sa zapojiť bez toho, aby vysvetlilo dôvody tohto rozhodnutia.

Na druhej strane Komisia neplánuje dohodu medzi EÚ a Alžírskom o justičnej spolupráci v občianskych veciach. Politika EÚ v tejto veci je založená na multilateralizme, takže pristúpenie tretích štátov k multilaterálnemu rámcu vyvinutému Haagskou konferenciou medzinárodného práva súkromného by samo osebe vytvorilo spoločný právny rámec medzi EÚ a jej členskými štátmi na jednej strane a Alžírskom na strane druhej. O dvojstranných dohodách medzi EÚ a treťou krajinou, a to aj v prípade, že tretia krajina sústavne odmieta pristúpiť k dohovorom Haagskej konferencie medzinárodného práva súkromného, by sa mohlo uvažovať len v prípade, ak možno identifikovať dostatočne silný záujem Únie na základe podstatného významu justičnej spolupráce s touto krajinou pre všetky členské štáty a nielen pre jeden členský štát. V tomto prípade to tak nie je.

Okrem toho, ako je podrobnejšie vysvetlené v nasledujúcej kapitole, v tomto prípade sa neuplatňuje ani možnosť poskytnutá v článku 351 ZFEÚ, ani povolenie podľa nariadení č. 662/2009 a č. 664/2009.

Komisia preto dospela k záveru, že v prípade Francúzska by sa mohlo zvážiť povolenie ad hoc podľa článku 2 ZFEÚ. Francúzsku môže byť povolené rokovať o dvojstrannej dohode (a v neskoršej fáze uzavrieť dvojstrannú dohodu) s Alžírskom vo veciach patriacich do výlučnej vonkajšej právomoci EÚ po zvážení výnimočných väzieb medzi týmito dvomi krajinami za predpokladu, že to nebude predstavovať prekážku pre vývoj a vykonávanie politík Únie.

Rozumie sa, že multilateralizmus je naďalej základným kameňom politiky EÚ voči tretím krajinám v oblasti justičnej spolupráce v občianskych a obchodných veciach a že toto povolenie rokovať, ak ho Rada udelí, sa má považovať za výnimočné a v žiadnom prípade ho nemožno považovať za precedens. Samotné odmietnutie tretieho štátu pristúpiť k dohovorom Haagskej konferencie medzinárodného práva súkromného by sa nemalo považovať za jedinú podmienku povolenia podľa článku 2 ods. 1 ZFEÚ, ale mal by sa riadne preukázať dôkaz výnimočnej situácie vzťahu členského štátu s danou treťou krajinou.

Opätovné prerokovanie existujúcich dvojstranných dohôd vo veciach, ktoré patria do výlučnej vonkajšej právomoci EÚ, je podľa článku 351 ZFEÚ povolené krajinám pristupujúcim k Európskej únii, aby sa odstránili akékoľvek nezlučiteľnosti medzi acquis Únie a medzinárodnými dohodami uzavretými týmito členskými štátmi a tretími krajinami pred dátumom ich pristúpenia. Niekoľko členských štátov už využilo tento článok na aktualizáciu dohôd o právnej pomoci v oblasti justičnej spolupráce v občianskych a obchodných veciach s tretími krajinami a Komisia bola o tomto procese informovaná. Znenie článku 351 ZFEÚ však neumožňuje zakladajúcim členským štátom Európskeho hospodárskeho spoločenstva aktualizovať dohody uzavreté po 1. januári 1958. Možnosť opätovne prerokovať dvojstranné dohody s tretími krajinami s cieľom zosúladiť ich s acquis je preto vylúčená v prípade členských štátov vrátane Francúzska, ktorých dohody o opätovnom prerokovaní sú z rokov 1962, 1964 a 1980 4 .

Táto situácia bola do istej miery zmiernená prijatím nariadenia (ES) č. 662/2009 a nariadenia Rady (ES) č. 664/2009, ktoré vo výnimočných prípadoch a za prísnych podmienok umožňujú členským štátom rokovať o medzinárodných dohodách a uzatvárať medzinárodné dohody v určitých veciach vo výlučnej právomoci EÚ. Rozsah pôsobnosti týchto dvoch nariadení je však veľmi úzky a nevzťahuje sa na viacero vecí, ktorými sa zaoberá návrh dohody medzi Francúzskom a Alžírskom. Nariadenia majú skutočne výnimočný charakter a mali by sa vykladať reštriktívne.

V tejto súvislosti článok 2 ods. 1 ZFEÚ znie: „Ak zmluvy prenesú na Úniu výlučnú právomoc v určitej oblasti, len Únia môže vykonávať legislatívnu činnosť a prijímať právne záväzné akty, pričom členské štáty tak môžu urobiť len vtedy, ak ich na to splnomocní Únia alebo na vykonanie aktov Únie“.

Ako bolo uvedené, toto ustanovenie by sa mohlo použiť na splnomocnenie Francúzska začať rokovania s Alžírskom. V záveroch Rady z roku 2019 o budúcnosti justičnej spolupráce v občianskych veciach 5 sa vyjadruje otvorený postoj k tejto možnosti, pričom sa pripomína, „že multilaterálny prístup je základným prvkom medzinárodnej spolupráce aj v oblasti civilnej justície(…)Rada vyzýva Komisiu, aby predložila účinné alternatívy na zabezpečenie potrieb občanov a podnikov v konkrétnych prípadoch, keď mnohostranná spolupráca neprichádza do úvahy“.

Keďže budúca dohoda bude inšpirovaná acquis Únie a dohovormi Haagskej konferencie medzinárodného práva súkromného, súvisiace rokovania by mohli prispieť k zvýšeniu informovanosti Alžírska o výhodách, ktoré by pristúpenie k multilaterálnemu rámcu mohlo ponúknuť.

Alžírsko je pre Európu veľmi dôležitým partnerom z dôvodu jeho blízkosti a veľkosti, stabilizačnej úlohy v regióne a na africkom kontinente a predovšetkým z dôvodu úzkych väzieb, ktoré už dlho spájajú členské štáty EÚ s Alžírskom.

Európska únia spolupracuje s Alžírskom v rámci európskej susedskej politiky a jej južného rozmeru, „Obnovené partnerstvo s južným susedstvom – nový program pre Stredozemie“ 6 . Vzťahy medzi EÚ a Alžírskom sú založené na dohode o pridružení, ktorá nadobudla platnosť v roku 2005. Tvorí právny rámec upravujúci vzťahy medzi zmluvnými stranami v hospodárskych, obchodných, politických, sociálnych a kultúrnych veciach. Umožnila zblíženie Alžírska a EÚ prostredníctvom úzkej technickej spolupráce na svojich rôznych osiach.

V článku 85 o právnej a justičnej spolupráci sa v súvislosti s justičnou spoluprácou v občianskych veciach odkazuje na posilnenie vzájomnej pomoci, pokiaľ ide o spoluprácu pri riešení sporov alebo vecí občianskeho, obchodného alebo rodinného charakteru. Takáto spolupráca môže v prípade potreby zahŕňať rokovanie o dohodách.

Možnosť, aby členské štáty opätovne prerokovali dvojstranné dohody s tretími krajinami, je povolená v iných oblastiach politík EÚ, a to prostredníctvom osobitného mechanizmu alebo splnomocnenia udeleného podľa článku 2 ods. 1 ZFEÚ, najmä v technických veciach týkajúcich sa dopravy. Napríklad v nariadení (ES) č. 847/2004 7 sa stanovujú usmernenia na úpravu existujúcich dvojstranných dohôd o leteckej dopravnej službe členskými štátmi a kritériá rokovaní o budúcich dvojstranných dohodách a uzatváraní budúcich dvojstranných dohôd medzi členskými štátmi a tretími krajinami. V tomto nariadení sa zavádza aj osobitný postup udeľovania oprávnení.

Postup splnomocnenia podľa článku 2 ods. 1 ZFEÚ sa nedávno použil v otázkach dopravy, napríklad v súvislosti s dohodou medzi Talianskom a Švajčiarskom 8 a dohodou medzi Nemeckom a Švajčiarskom 9 .

Právnym základom tohto návrhu je článok 2 ods. 1 ZFEÚ a článok 81 ods. 3 ZFEÚ, keďže tento návrh má riešiť ustanovenia návrhu dohody medzi Francúzskom a Alžírskom, ktoré odkazujú na justičnú spoluprácu vo veciach súvisiacich s rodinným právom, s výnimkou občianskych a obchodných vecí, ktoré sa posudzujú v rámci súbežného podnetu.

Neuplatňuje sa, keďže návrh patrí do výlučnej právomoci Únie.

Cieľom návrhu je povoliť v súlade s článkom 2 ods. 1 ZFEÚ rokovanie o dvojstrannej dohode medzi Francúzskom a Alžírskom o otázkach týkajúcich sa justičnej spolupráce vo veciach rodinného práva, ktoré patria do výlučnej vonkajšej právomoci EÚ. Navrhované rozhodnutie Rady preto neprekračuje rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa.

Ako bolo vysvetlené, jedinou možnosťou v súlade s dostupným právnym rámcom a politikou EÚ v oblasti justičnej spolupráce v občianskych veciach, ktorá je založená na multilateralizme a v rámci ktorej sa nepredpokladá rokovanie o dohode medzi EÚ a Alžírskom na túto tému, je povoliť Francúzsku rokovať o dvojstrannej dohode s Alžírskom.

Splnomocnenie podľa článku 2 ods. 1 ZFEÚ by mal udeliť zákonodarca Únie v súlade s legislatívnym postupom uvedeným v článku 81 ods. 3 ZFEÚ. Navrhovaný akt, ktorý má povahu individuálneho splnomocnenia, sa má prijať v reakcii na príslušnú žiadosť, ktorú predložilo Francúzsko. Preto by mal mať formu rozhodnutia určeného Francúzsku. V dôsledku toho navrhované rozhodnutie Rady predstavuje primeraný nástroj na splnomocnenie Francúzska konať v tejto veci v súlade s článkom 2 ods. 1 ZFEÚ.

Tento návrh vychádza zo žiadosti predloženej Francúzskom a týka sa iba tohto členského štátu.

Tento návrh nemá žiadny vplyv na rozpočet Únie.

Predpokladá sa dôkladne sledovanie vývoja rokovaní medzi Francúzskom a Alžírskom, aby mala konečná dohoda minimálny vplyv na acquis. Na tento účel sa Komisia zúčastňuje na rokovaniach ako pozorovateľ a je priebežne informovaná o pokroku a výsledkoch počas rôznych fáz rokovaní. Francúzsko a Komisia budú podľa potreby podávať správy pracovnej skupine pre občianskoprávne veci. Spolu s rozhodnutím Rady by sa mali vydať aj niektoré smernice na rokovanie.