This document is an excerpt from the EUR-Lex website
Document 52014DC0002
REPORT FROM THE COMMISSION TO THE EUROPEAN PARLIAMENT AND THE COUNCIL Joint Report on the application of Council Directive 2000/43/EC of 29 June 2000 implementing the principle of equal treatment between persons irrespective of racial or ethnic origin (‘Racial Equality Directive’) and of Council Directive 2000/78/EC of 27 November 2000 establishing a general framework for equal treatment in employment and occupation (‘Employment Equality Directive’)
SPRÁVA KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE Spoločná správa o uplatňovaní smernice Rady 2000/43/ES z 29. júna 2000, ktorou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod („smernica o rasovej rovnosti“) a smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní („smernica o rovnakom zaobchádzaní v zamestnaní“)
SPRÁVA KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE Spoločná správa o uplatňovaní smernice Rady 2000/43/ES z 29. júna 2000, ktorou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod („smernica o rasovej rovnosti“) a smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní („smernica o rovnakom zaobchádzaní v zamestnaní“)
/* COM/2014/02 final */
SPRÁVA KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE Spoločná správa o uplatňovaní smernice Rady 2000/43/ES z 29. júna 2000, ktorou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod („smernica o rasovej rovnosti“) a smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní („smernica o rovnakom zaobchádzaní v zamestnaní“) /* COM/2014/02 final */
SPRÁVA KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A
RADE Spoločná správa o uplatňovaní
smernice Rady 2000/43/ES z 29. júna 2000, ktorou sa zavádza zásada
rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod
(„smernica o rasovej rovnosti“) a smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra
2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní
a povolaní („smernica o rovnakom zaobchádzaní v zamestnaní“) 1. Úvod Ochrana pred diskrimináciou je jednou z oblastí,
kde právo EÚ úzko ovplyvňuje každodenný život ľudí v EÚ. Komplexný
rámec, ktorý poskytujú tieto dve antidiskriminačné smernice EÚ[1], formuje oblasť
európskeho antidiskriminačného práva už viac ako desaťročie.
Niektoré členské štáty pred transpozíciou týchto dvoch smerníc v tejto oblasti
nemali takmer nijaké právne predpisy a smernicami sa do právnych predpisov
všetkých členských štátov zaviedli nové prvky, ako napr. ochrana pred
diskrimináciou z dôvodu veku. Antidiskriminačné smernice: - zakazujú diskrimináciu na základe rasového alebo etnického pôvodu (smernica 2000/43/ES) a náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku a sexuálnej orientácie (smernica 2000/78/ES), - poskytujú ochranu v rade kľúčových oblastí života: v oblasti zamestnania a odbornej prípravy (obe smernice), vzdelávania, sociálneho zabezpečenia a zdravotnej starostlivosti a prístupu k tovaru a službám (vrátane bývania) a dodávania tovaru a poskytovania služieb(smernica 2000/43/ES), - zakazujú rozličné formy diskriminácie: priamu i nepriamu diskrimináciu, obťažovanie, navádzanie na diskrimináciu a viktimizáciu, - vyžadujú od členských štátov, aby zaviedli účinné sankcie a opravné prostriedky. Prvé správy o vykonávaní boli prijaté v roku
2006[2] a v roku 2008[3]. Vzhľadom na to,
že správy o antidiskriminačných smerniciach[4]
sa musia podávať pravidelne, tento dokument je spoločnou správou,
pretože regulačný prístup a obsah väčšiny ustanovení sú identické.
Okrem toho, väčšina členských štátov transponovala tieto dve smernice
do jedného vnútroštátneho právneho aktu. Prvé správy boli prijaté v čase,
keď mnohé členské štáty akurát transponovali antidiskriminačné
smernice do vnútroštátneho práva, a preto nemali skúsenosti s ich
uplatňovaním. V súčasnosti už tieto smernice
transponovalo všetkých 28 členských štátov a nadobudlo skúsenosti s ich
uplatňovaním. Súdny dvor Európskej únie tiež spresnil výklad smerníc
prostredníctvom judikatúry. Táto správa poskytuje príležitosť na
preskúmanie uplatňovania smerníc, na posúdenie výkladu Súdneho dvora
Európskej únie a vnútroštátnych súdov a na určenie budúcich výziev. [5] V súlade so smernicami[6] všetky členské
štáty poskytli Komisii informácie, ktoré prispeli k vypracovaniu tejto správy.
Komisia okrem toho uskutočnila konzultácie s vnútroštátnymi orgánmi pre
rovnosť[7],
Európskou sieťou orgánov pre rovnosť (Equinet), Agentúrou EÚ pre
základné práva, so sociálnymi partnermi[8],
s organizáciami občianskej spoločnosti[9]
a Európskou sieťou právnych expertov pre oblasť nediskriminácie[10]. 2. Stav transpozície a konania o porušení
povinností Obidve smernice boli transponované do
vnútroštátnych zákonov všetkých 28 členských štátov[11] a Komisia
skontrolovala súlad všetkých týchto zákonov so smernicami. Komisia začala konania o porušení povinnosti v
súvislosti s nedodržaním súladu s obomi smernicami voči 25 členským
štátom[12],
najmä v rokoch 2005 až 2007. Skutočnosť, že veľa členských
štátov malo na začiatku problémy s transpozíciou, možno
vysvetliť tým, že tieto dve smernice v tom čase predstavovali nóvum.
Typické problémy sa týkali definície priamej a nepriamej diskriminácie,
sexuálneho obťažovania, viktimizácie, právneho postavenia zainteresovaných
organizácií, obmedzenia rozsahu a príliš rozsiahleho výkladu výnimiek, ktoré sú
podľa smerníc povolené. Takmer všetky tieto prípady porušenia „prvej
generácie“ už boli uzavreté, pretože členské štáty uviedli svoje právne
predpisy do súladu so smernicami[13].
V jednom prípade konanie o porušení povinnosti, ktoré začala Komisia,
viedlo k rozhodnutiu Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorého
členský štát porušil svoju povinnosť riadne vykonať smernicu
2000/78/ES v súvislosti s primeraným prispôsobením pre osoby so zdravotným
postihnutím v zamestnaní[14]. Komisia naďalej monitoruje vývoj v
členských štátoch a v prípade potreby začína konania o porušení
povinnosti[15]. Komisia dostáva každý rok množstvo
sťažností, ktoré sa týkajú týchto smerníc
(priemerne okolo 20 – 30), väčšinou však ide o individuálne
prípady diskriminácie, ktoré sa netýkajú nesprávnej transpozície alebo
uplatňovania smerníc, a preto nevedú k začatiu konania o porušení
povinnosti. Oveľa väčší počet sťažností sa rieši na
vnútroštátnej úrovni. Zatiaľ čo opravné prostriedky proti
diskriminácii v individuálnych prípadoch sú dostupné len v rámci vnútroštátneho
práva a môžu sa uplatniť len na vnútroštátnych súdoch, úlohou Komisie je
skúmať, či sťažnosť odhaľuje nesprávnu transpozíciu
alebo uplatňovanie smerníc príslušným členským štátom. V
súčasnosti sa riešia tri prípady vychádzajúce zo sťažností v
súvislosti so smernicou 2000/78/ES v konaní o porušení povinnosti[16]. 3. Vykonávanie a uplatňovanie smerníc Obidve smernice boli transponované do
vnútroštátneho práva, ale z prieskumu skúseností jednotlivých štátov vyplynulo,
že stále existujú problémy s ich vykonávaním a uplatňovaním. Komisia, Európska sieť orgánov pre rovnosť
(Equinet), Agentúra EÚ pre základné práva (FRA), ako aj jednotlivé členské
štáty preto zverejnili usmernenia týkajúce sa uplatňovania týchto dvoch
smerníc s cieľom vyriešiť tieto problémy[17]. Komisia okrem toho
poskytuje finančné prostriedky na odbornú prípravu sudcov a iných
odborníkov z právnej praxe zameranú na presadzovanie správneho
uplatňovania smerníc zlepšovaním ich poznatkov o právnych predpisoch EÚ o
rovnakom zaobchádzaní[18]. 3.1 Informovanosť o právach Obidve smernice[19]
zdôrazňujú význam šírenia informácií s cieľom zabezpečiť,
aby dotknuté osoby poznali svoje práva na rovnaké zaobchádzanie. Všetci
Európania, nielen menšinové skupiny obyvateľstva, majú spravidla
nedostatočné povedomie o svojich právach[20].
Ľudia napríklad nemusia vedieť, že diskriminácia v zamestnaní je
zakázaná dokonca už v štádiu uchádzania sa o zamestnanie[21]. Mnohé členské
štáty považujú takéto nedostatočné povedomie za vážnu výzvu a uviedli
spôsoby, ako túto otázku riešia, napríklad prostredníctvom informačných a
usmerňujúcich dokumentov, kampaní na zvyšovanie informovanosti a informačných
portálov vrátane portálov pre konkrétne cieľové skupiny (menšiny, mladých
ľudí)[22].
Zameranie na osoby, ktoré sú najviac ohrozené, ako aj na osoby, ktoré by sa
mohli dopustiť porušenia právnych predpisov, ako napríklad
zamestnávatelia, podľa všetkého predstavuje efektívne využívanie zdrojov[23]. V oblasti zamestnanosti hlavnú úlohu pri
zvyšovaní informovanosti zamestnancov i zamestnávateľov o zákaze
diskriminácie zohrávajú odborové zväzy a sociálni partneri[24]. Mnohé členské
štáty poskytli tiež užitočné praktické usmernenie k ich
antidiskriminačným zákonom týkajúcim sa situácií na pracovisku. [25] 3.2 Nedostatok údajov o rovnosti V smerniciach sa od členských štátov
nevyžaduje, aby zbierali údaje o rovnosti[26].
Zber a analýza takýchto údajov, ktoré sú úlohou členských štátov,
však prispievajú k boju proti diskriminácii a podporujú rovnosť
poskytovaním dôkazov o existujúcej diskriminácii, na základe čoho sa
zviditeľní a dá sa kvantifikovať. Nedostatok údajov o rovnosti naopak
sťažuje posudzovanie situácií a preukazovanie existencie diskriminácie[27]. Týka sa to najmä
nepriamej diskriminácie, kde štatistické dôkazy často zohrávajú
rozhodujúcu úlohu pri dokazovaní nepriaznivých účinkov zdanlivo
neutrálneho opatrenia na konkrétnu skupinu. Prvá správa o uplatňovaní
smernice 2000/43/ES vzbudila obavy, že „nedostatok etnických údajov vo
väčšine členských štátov by mohol byť prekážkou príslušného
monitorovania uplatňovania právnych predpisov Spoločenstva“. Táto
situácia sa stále zásadne nezmenila a týka sa oboch smerníc. Tento problém
naznačilo veľa respondentov (vnútroštátne orgány pre rovnosť[28], agentúra FRA,
mimovládne organizácie) a Komisia zdieľa ich obavy. Väčšina členských štátov uznáva na
preukázanie diskriminácie štatistické dôkazy a ako dôkaz uznáva aj testovanie
situácie[29].
Mnoho členských štátov však nezbiera údaje o rovnosti alebo ich
zbiera len veľmi obmedzene, pričom uvádzajú napríklad požiadavky
zákona o ochrane údajov ako dôvod na to, aby údaje nezbierali. Potrebné je
zdôrazniť, že právo EÚ, konkrétne smernica o ochrane údajov[30], nebráni členským
štátom zbierať údaje na účely tvorby štatistík pod podmienkou
dodržania záruk stanovených v smernici[31].
Osvedčeným postupom je poskytovanie praktických usmernení alebo zavádzanie
noriem pre zber údajov o rovnosti na vnútroštátnej úrovni, ktorý, ako sa
ukazuje, ponúka aspoň východiskový bod na riešenie tejto otázky[32]. 3.3 Nízka úroveň nahlasovania prípadov
diskriminácie Všetky dostupné informácie potvrdzujú nízku
úroveň nahlasovania prípadov diskriminácie. Týka sa to tak prvého
nahlásenia, napríklad orgánu pre rovnosť alebo polícii, ako aj skúmania
prípadu v súdnom konaní. Z najnovších údajov vyplýva, že v rámci všetkých
skúmaných etnických skupín a skupín migrantov 82 % osôb, ktoré boli
diskriminované, nenahlásilo svoju skúsenosť[33]. Najčastejšie
uvádzanými dôvodmi bolo presvedčenie, že by sa po nahlásení aj tak
nič nestalo, nedostatočné znalosti o tom, ako a komu sa
sťažovať a negatívne skúsenosti v dôsledku nepríjemnosti,
byrokracie alebo dĺžky procesu. Napriek určitým obavám vyjadreným
pred prijatím smerníc nedošlo zjavne k žiadnemu podstatnému zvýšeniu súdnych
konaní týkajúcich sa diskriminácie. Počet nahlásených prípadov je vo
všeobecnosti nízky a predpokladá sa, že predstavuje len malé percento
skutočnej diskriminácie v rámci EÚ. V niektorých členských štátoch
môžu byť čísla dokonca príliš nízke, keďže prípady jasnej
diskriminácie sa nenahlasujú a nedostanú sa pred súd. Poukazuje to na potrebu
venovať ďalšie úsilie zvyšovaniu informovanosti a nahlasovaniu a
zlepšovaniu prístupu k mechanizmom podávania sťažností a k spravodlivosti.
Vnútroštátne orgány pre rovnosť by mohli zohrávať dôležitú úlohu[34] tým, že môžu
prispieť k zjednodušovaniu procesov podávania sťažností a obetiam uľahčiť
nahlasovanie diskriminácie. 3.4 Prístup k spravodlivosti Pre obete diskriminácie má zásadný význam
prístup k účinnej a rýchlej spravodlivosti. K prekážkam prístupu k
spravodlivosti patria krátke časové lehoty na podávanie sťažností na
diskrimináciu, dĺžka a náklady konania vrátane potenciálne odrádzajúceho
účinku, ktorý na obete môže mať zásada, že „strana, ktorá spor
prehrá, platí“ a obmedzená dostupnosť právnej pomoci[35]. V prílohe I k tejto správe sa uvádza konkrétne
usmernenie k tomu, ako podať sťažnosť na diskrimináciu. Jeho
cieľom je jednoduchým jazykom a jednoduchou formou vysvetliť práva
obetí a poskytnúť praktické rady, ako žalovať prípad diskriminácie. 3.5 Sankcie a opravné prostriedky Tieto dve smernice neharmonizujú sankcie a
opravné prostriedky v súvislosti s diskrimináciou, ale ukladajú
členským štátom povinnosť stanoviť účinné, primerané a
odrádzajúce sankcie a zabezpečiť, aby boli dostupné súdne konania na
presadzovanie povinností vyplývajúcich z týchto smerníc, ktorým by prípadne predchádzalo
administratívne konanie pred podaním žaloby. Počiatočné problémy,
ktoré sa vyskytli v mnohých členských štátoch v súvislosti so
správnou transpozíciou pravidiel týkajúcich sa sankcií[36], sú už vyriešené a sankcie
stanovené zákonom sú vo všeobecnosti primerané. Ešte stále však existujú
potenciálne dôvody na obavy, pokiaľ ide o dostupnosť opravných
prostriedkov v praxi a či sankcie, ktoré sú uložené v konkrétnych
prípadoch, sú úplne v súlade s požiadavkami smerníc[37]. Zdá sa, že
vnútroštátne súdy obvykle uplatňujú sankcie na dolnej hranici sadzby
stanovenej zákonom a z hľadiska úrovne a výšky priznanej náhrady[38]. Vo veci ACCEPT Súdny
dvor Európskej únie poukázal na to, že smernica 2000/43/ES vylučuje
vnútroštátne právne predpisy, na základe ktorých sú sankcie čisto
symbolické a že za určitých podmienok by bolo porušením smernice, ak by vo
veci diskriminácie bolo možné vydať len varovanie[39]. So zreteľom na
tieto problémy bude Komisia úzko monitorovať štandardy uplatňované
pri používaní sankcií a opravných prostriedkov v členských štátoch. 3.6 Výklad súdov Súdny dvor Európskej únie vo svojej judikatúre
objasnil výklad oboch smerníc. Väčšina prípadov sa týka výkladu smernice
2000/78/ES v súvislosti s diskrimináciou z dôvodu veku, a najmä článku 6
ods. 1, v ktorom sa stanovuje, že rozdiely v zaobchádzaní z dôvodu veku
môžu byť oprávnené, ak existuje legitímny cieľ a prostriedky na
dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné. Judikatúra týkajúca sa diskriminácie z dôvodu
sexuálnej orientácie, zdravotného postihnutia a rasového alebo etnického
pôvodu je menej rozvinutá, pretože je nahlásených menej prípadov. V prípadoch
týkajúcich sa týchto dôvodov sa Súdny dvor Európskej únie zaoberal základnými
problémami, ako je zákaz verejného diskriminačného prejavu zamestnávateľa,
definícia zdravotného postihnutia alebo vylúčenie partnerov toho istého
pohlavia z výhod súvisiacich s prácou, z ktorých majú prospech heterosexuálne
páry. Súdny dvor Európskej únie zatiaľ nemal príležitosť
vyjadriť sa k diskriminácii z dôvodu náboženstva alebo viery. Členské štáty uvádzajú rozličné úrovne
vnútroštátnej judikatúry. V niektorých členských štátoch smernice viedli k
významnej judikatúre[40]
a prípady sa pravidelne prekladajú Súdnemu dvoru Európskej únie[41]. Iné členské
štáty uvádzajú nízky počet prípadov.[42] V prílohe II k tejto správe je uvedený
prehľad najdôležitejšej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, v ktorom
sú zároveň zdôraznené niektoré zaujímavé prípady prejednávané
vnútroštátnymi súdmi. 4. ASPEKTY
SPOLOČNÉ PRE OBE SMERNICE Napriek niektorým vlastnostiam, ktoré sú
špecifické pre jednotlivé dôvody diskriminácie[43],
štruktúra týchto dvoch smerníc a základné pojmy sú podobné (vymedzenia,
pozitívna akcia, minimálne požiadavky, ochrana práv, dôkazné bremeno, šírenie
informácií, dialóg so sociálnymi partnermi a MVO, sankcie). 4.1 Nepriama diskriminácia K nepriamej diskriminácii dochádza, keď sú
osoby s určitými charakteristikami v dôsledku navonok neutrálneho ustanovenia,
kritéria alebo zvyklosti osobitne znevýhodnené v porovnaní s inými
osobami, pokiaľ uvedené ustanovenie, kritérium alebo zvyklosť nie je
objektívne odôvodnená legitímnym cieľom a prostriedky na jeho dosiahnutie
sú primerané a nevyhnutné. Pojem nepriama diskriminácia je zložitý a mnoho
členských štátov malo zo začiatku problémy správne ho
transponovať. Teraz je zakotvený v práve, ale jeho uplatňovanie v
praxi predstavuje naďalej výzvu. Na ilustráciu tohto problému niektoré
členské štáty[44]
uvádzajú, že na vnútroštátnych súdoch boli vyjadrené obavy týkajúce sa nejasnosti
alebo nedostatočného pochopenia pojmu nepriama diskriminácia. Ďalšie
členské štáty[45]
poukazujú na to, že zatiaľ nemajú žiadnu judikatúru poskytujúcu výklad
pojmu nepriama diskriminácia.[46]
V prílohe I k tejto správe sú uvedené príklady typických situácií nepriamej
diskriminácie. 4.2 Dôkazné bremeno Kľúčovým prvkom potrebným na
zabezpečenie správneho posúdenia sťažností na diskrimináciu je presun
dôkazného bremena na súdy alebo iné príslušné orgány[47]. To znamená, že ak
osoba, ktorá tvrdí, že bola obeťou diskriminácie, môže preukázať
skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že k
diskriminácii došlo, je na odporcovi, aby preukázal, že nedošlo k
diskriminácii. Spočiatku malo problémy so správnou transpozíciou pojmu
dôkazné bremeno[48]
osem členských štátov. Niektoré členské štáty[49] uvádzajú, že správne
uplatňovanie obráteného dôkazného bremena zostáva problematické a
vnútroštátne súdy ho dostatočne dobre nepoznajú. Ako príklad riešenia
tohto problému jeden členský štát uvádza, že zvažuje zahrnutie obráteného
dôkazného bremena priamo do pravidiel občianskoprávnych konaní (a nielen
do právnych predpisov o rovnakom zaobchádzaní)[50].
Komisia podporuje správne uplatňovanie tohto pojmu poskytovaním odbornej
prípravy pre vnútroštátnych sudcov a ostatných odborníkov z právnej praxe [51]. 4.3 Pozitívna akcia Smernice výslovne povoľujú, ale nezaväzujú
členské štáty, aby zachovali alebo prijali osobitné opatrenia na
predchádzanie znevýhodneniu súvisiacemu s ktorýmkoľvek z dôvodov, na
ktoré sa smernice vzťahujú[52],
alebo kompenzáciu za takéto znevhodnenie. Pozitívna akcia má byť
podľa definície prínosom pre cieľové skupiny. Takmer všetky
členské štáty prijali nejakú formu pozitívnej akcie v rámci pôsobnosti
týchto dvoch smerníc[53],
napríklad v prospech osôb so zdravotným postihnutím alebo Rómov[54]. 4.4
Viacnásobná diskriminácia Smernice neobsahujú žiadne osobitné ustanovenie
o viacnásobnej diskriminácii, ale obidve poukazujú na skutočnosť, že
„ženy sú často obeťami viacnásobnej diskriminácie“[55]. Smernice však už
umožňujú, aby sa v tej istej situácii riešila kombinácia dvoch alebo
viacerých dôvodov diskriminácie, hoci problémy môžu vzniknúť z rozdielov v
úrovniach ochrany poskytovanej pri jednotlivých dôvodoch podľa týchto
dvoch smerníc, pretože rozsah pôsobnosti smernice 2000/78/ES je obmedzený len
na záležitosti týkajúce sa zamestnania. Komisia sa snažila odstrániť tieto
rozdiely vo svojom návrhu novej smernice z roku 2008[56]. 4.5 Diskriminácia na základe blízkeho
vzťahu, predpokladu a dojmu Súdny dvor Európskej únie už rozhodol, že za
určitých okolností, diskriminácia na základe zdravotného postihnutia môže
zahŕňať diskrimináciu na základe blízkeho vzťahu žalobcu s osobou,
ktorá je zdravotne postihnutá, hoci žalobca nie je zdravotne postihnutý[57]. Zdá sa, že toto
odôvodnenie má všeobecnú povahu a je uplatniteľné aj na ostatné dôvody
diskriminácie, ktorých sa týkajú tieto dve smernice. Ako naznačuje existujúca vnútroštátna
judikatúra[58],
Komisia zastáva názor, že smernice zakazujú aj situáciu, v ktorej je osoba
priamo diskriminovaná na základe nesprávneho vnímania alebo predpokladu
chránených charakteristík, napríklad ak uchádzač o zamestnanie nie je
prijatý, pretože zamestnávateľ je mylne presvedčený, že uchádzač
má určitý etnický pôvod alebo že je homosexuál. 4.6 Ochrana pre všetkých v EÚ Obidve smernice vysvetľujú, že zákaz
diskriminácie sa uplatňuje aj na štátnych príslušníkov tretích krajín, ale
nevzťahuje sa na rozdielne zaobchádzanie na základe štátnej príslušnosti a
platí bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia upravujúce vstup a pobyt[59]. Toto je dôležitý
prvok smerníc zdôrazňujúci skutočnosť, že zákaz diskriminácie
chráni každého v Európskej únii a nielen občanov EÚ. Štátni
príslušníci tretích krajín vrátane osôb bez štátnej príslušnosti[60] bývajú z dôvodu svojej
situácie často mimoriadne zraniteľní voči diskriminácii[61]. Niektoré problémy
však nevyplývajú priamo z právnych predpisov, ale z toho, ako sa príslušné
právne predpisy uplatňujú v praxi. Právne predpisy je potrebné tiež
kombinovať s vhodnou politikou a finančnými opatreniami.[62] Členské štáty
uvádzajú, že ochrana pred diskrimináciou z dôvodov, na ktoré sa tieto dve
smernice vzťahujú, sa uplatňuje na každú osobu v ich krajine.
Niekoľko členských štátov opisuje svoje integračné politiky pre
migrantov a štátnych príslušníkov tretích krajín ako preventívne úsilie voči
diskriminácii. 5. Aspekty špecifické pre smernicu o rasovej
rovnosti (2000/43/ES) 5.1 Zákaz diskriminácie na základe rasového alebo etnického pôvodu Smernica 2000/43/ES nevymedzuje pojmy rasový
alebo etnický pôvod. Je na členských štátoch, aby sa rozhodli, či
tieto pojmy vymedzia vo svojom vnútroštátnom práve[63]. Niektoré členské
štáty sa len odvolávajú na „etnický pôvod“ alebo „etnicitu“ a vo svojich
vnútroštátnych právnych predpisoch vôbec nepoužívajú pojem „rasa“ alebo „rasový
pôvod“. Komisia v zásade nevidí žiadny problém v tomto prístupe k
uplatňovaniu smernice, pokiaľ je jasné, že z toho nevyplývajú žiadne
obmedzenia rozsahu pôsobnosti vnútroštátnych právnych predpisov v porovnaní so
smernicou. Niekedy sa rasový alebo etnický pôvod prekrývajú
s ostatnými dôvodmi diskriminácie, najmä štátnou príslušnosťou,
náboženstvom a jazykom. Smernica č. 2000/43/ES nezahŕňa
diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti ako takej (pokiaľ sa odlišné
zaobchádzanie na základe štátnej príslušnosti alebo jazyka nepreukáže byť
nepriamou diskrimináciou na základe etnického pôvodu) a rovnosť na základe
náboženstva je ako taká chránená smernicou č. 2000/78/ES[64]. 5.2 Vecná pôsobnosť smernice Podľa článku 3 ods. 1 písm. h) je diskriminácia
zakázaná v súvislosti s prístupom „k tovaru a službám, ktoré sú k
dispozícii verejnosti, vrátane bývania, a ich poskytovanie“. Smernica sa
uplatňuje tak na verejný, ako aj súkromný sektor, ale určité
činnosti členských štátov (napr. polície) môžu znamenať výkon
verejnej moci bez toho, aby obsahovali akýkoľvek prvok poskytovania
„služby“ v zmysle, aký má tento pojem v zmluvách a judikatúre Súdneho dvora
Európskej únie. Ďalší pojem, ktorý v niektorých prípadoch vyvoláva
otázky, je odkaz na tovar a služby „k dispozícii verejnosti“. Zdalo by sa,
že podmienka, aby boli „k dispozícii verejnosti“ vylučuje situácie,
keď ponuka poskytovať určitý tovar alebo služby nebola uskutočnená
vo verejnej oblasti (napr. inzerátom v novinách alebo na verejne dostupnej
webovej stránke), ale len obmedzenému kruhu rodinných príslušníkov. 5.3 Úlohy orgánov pre rovnosť Od členských štátov sa podľa smernice
vyžaduje, aby zriadili orgán alebo orgány, ktorých úlohy zahŕňajú
poskytovanie nezávislej pomoci obetiam diskriminácie a podávanie nezávislých
hlásení a vykonávanie prieskumov a všetky členské štáty tak urobili[65]. Táto povinnosť
sa týka len diskriminácie z dôvodu rasového alebo etnického pôvodu (a pohlavia
podľa smerníc o rovnosti mužov a žien[66]), ale nie z dôvodu
náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku a sexuálnej orientácie.
Vo väčšine členských štátov sa však mandát vnútroštátnych orgánov pre
rovnosť rozširuje na všetky tieto dôvody[67]
a v 15 členských štátoch aj na dôvody nad rámec dôvodov, na ktoré sa
vzťahujú právne predpisy EÚ (napr. štátna príslušnosť, jazyk,
politické zmýšľanie). V mnohých členských štátoch majú orgány pre
rovnosť širšie právomoci, ako sú právomoci, ktoré vyžaduje smernica, alebo
v súvislosti s dôvodmi ako náboženstvo alebo viera, zdravotné postihnutie, vek
a sexuálna orientáciu, majú právomoci aj v iných oblastiach ako zamestnanie. Medzi členskými štátmi existujú zreteľné
rozdiely z hľadiska právomocí a zdrojov týchto orgánov, ako aj v tom, ako
sú organizované. Niektoré orgány pre rovnosť majú poradnú a pomocnú
úlohu, zatiaľ čo iné majú kvázi súdne právomoci. Smernica ukladá
členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby orgány pre
rovnosť mali právomoci a zdroje, ktoré sú potrebné na efektívne plnenie
ich úloh vrátane zásadného prvku poskytovania pomoci obetiam diskriminácie.
Vzhľadom na rastúci počet obáv v tejto súvislosti Komisia v súčasnosti
rozsiahlejšie skúma, či členské štáty dodržiavajú požiadavky tejto
smernice (a smerníc o rodovej rovnosti), ktoré sa týkajú vnútroštátnych
orgánov pre rovnosť. Toto skúmanie zahŕňa kontrolu toho, či
každý orgán pre rovnosť má potrebný mandát a právomoci, ale aj či
skutočne efektívne vykonáva všetky úlohy stanovené v smernici[68]. 5.4 Ochrana Rómov podľa smernice Smernica 2000/43/ES komplexne zakazuje všetky
formy diskriminácie na základe rasového alebo etnického pôvodu. Rómovia, ako
obzvlášť veľká a zraniteľná etnická skupina, patria priamo do
pôsobnosti smernice. Komisia sa už zaoberala problémami, ktoré majú
korene priamo vo vnútroštátnych ustanoveniach, v prípade potreby aj
začatím konaní o porušení povinnosti[69].
Avšak problémy špecifické pre Rómov zriedkakedy vyplývajú z právnych predpisov[70], ale obvykle pramenia
z toho, ako sa príslušné právne predpisy[71]
uplatňujú v praxi. Poukazuje to na potrebu, aby Komisia v prípade potreby rozšírila
preskúmanie na vnútroštátne postupy, ktoré majú vplyv na uplatňovanie
zásady rovnakého zaobchádzania. Zatiaľ čo jednotlivé prípady
diskriminácie treba riešiť podľa vnútroštátneho práva a
prostredníctvom vnútroštátnych súdov, Komisia monitoruje, či členské
štáty systematicky dodržiavajú smernicu vo svojej administratívnej praxi. Komisia uznáva, že samotné právne predpisy
nestačia na vyriešenie hlboko zakoreneného problému sociálneho
vylúčenia Rómov zo spoločnosti a predsudkov, ktorým stále čelia.
Právne predpisy je potrebné kombinovať s politikou a finančnými
opatreniami. Kľúčovým prvkom boja proti diskriminácii Rómov na úrovni
EÚ bolo prijatie Rámca EÚ pre vnútroštátne stratégie integrácie Rómov do roku
2020.[72]
Následne Komisia uskutočnila každoročný monitoring vnútroštátnych
stratégií vypracovaných členskými štátmi. Smernica sa vzťahuje na
všetky štyri oblasti vnútroštátnych stratégií týkajúcich sa Rómov (vzdelávanie,
zamestnanie, zdravotná starostlivosť a bývanie). Dosiahnutie úplnej
rovnosti v praxi môže za určitých okolností opodstatňovať pozitívnu
akciu zameranú na Rómov, najmä v uvedených štyroch kľúčových
oblastiach. Komisia zároveň naďalej rozvíja právnu
ochranu prostredníctvom jej návrhu na odporúčanie Rady týkajúceho sa Rómov,
ktorú Rada prijala 9. decembra 2013[73].
Presadzuje sa v ňom celá škála konkrétnych opatrení v štyroch
kľúčových oblastiach, ako aj horizontálne opatrenia na zlepšenie
situácie rómskych občanov. Osobitný dôraz sa kladie na potrebu
zabezpečiť účinné presadzovanie dodržiavania smernice v praxi,
najmä povzbudzovaním členských štátov k tomu, aby prijali ďalšie
opatrenia, ktorými sa má zaistiť, že ich vnútroštátne, regionálne a miestne
správne predpisy nebudú diskriminačné a nevzídu z nich segregačné
praktiky[74].
Týmto odporúčaním sa posilní účinnosť ochrany pred
diskrimináciou a podporia sa aktívne opatrenia. Súdny dvor Európskej únie zatiaľ nerozhodol
v prípadoch týkajúcich sa Rómov[75],
ale určitú zaujímavú judikatúru možno nájsť na vnútroštátnej úrovni
(pozri prílohu II). 6. Aspekty špecifické pre smernicu o rovnosti v
zamestnaní (2000/78/ES) 6.1 Vek V čase prijatia
smernice bol pojem veková diskriminácia v zamestnaní a povolaní v mnohých
členských štátoch novým pojmom a vyžadoval si zmenu prístupu
zamestnávateľov k problémom súvisiacim s vekom. Diskriminácia
starších osôb v zamestnaní sa stáva čoraz relevantnejšou v dôsledku
demografických zmien v Európe, ktoré stoja v centre väčšiny nedávno
prijatých právnych predpisoch súvisiacich s vekom, ako napr. zrušenie alebo
zvýšenie veku povinného odchodu do dôchodku, demotivačné opatrenia na
zamedzenie predčasného odchodu do dôchodku a ďalšie opatrenia na
udržanie starších pracovníkov na trhu práce. V článku 6 smernice sa stanovuje, že v
určitých situáciách je rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku
opodstatnené[76].
Každá prípadná výnimka však musí byť objektívne a primerane
odôvodnená legitímnym cieľom vrátane politiky zamestnanosti, ako aj
cieľmi trhu práce a odbornej prípravy a prostriedky na dosiahnutie tohto
cieľa musia byť primerané a nevyhnutné. Keďže táto výnimka
ponecháva členským štátom značnú voľnosť, viedla k podstatnému
zvýšeniu počtu prelomových rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie a vnútroštátnych
súdov, ktoré vrhli viac svetla na požiadavky prípustnosti rozdielneho
zaobchádzania. Z dôvodu osobitného významu a praktickej
relevantnosti tejto oblasti je v prílohe III k tejto správe uvedený
prehľad problémov súvisiacich s vekom[77]. 6.2 Zdravotné postihnutie Súdny dvor Európskej únie už vydal niekoľko
prelomových rozhodnutí týkajúcich sa diskriminácie z dôvodu zdravotného
postihnutia. Vo veci Chacon Navas[78]
Súdny dvor Európskej únie definoval pojem zdravotné postihnutie a rozhodol, že
ochorenie ako také nespadá pod tento pojem. Nedávno však Súdny dvor Európskej
únie v súvislosti s vecami Ring a Skouboe Werge[79] objasnil, že pojem
zdravotné postihnutie môže za určitých okolností zahŕňať
zdravotný stav spôsobený nevyliečiteľnými alebo dlhodobými
vyliečiteľnými ochoreniami. Súdny dvor Európskej únie zahrnul do
svojej interpretácie pojem zdravotné postihnutie tak, ako ho ustanovuje Dohovor
OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Tento dohovor je prvým právne záväzným
medzinárodným nástrojom na ochranu ľudských práv, ktorého zmluvnou stranou
sa Európska únia stala[80].
Na základe toho je Európska únia viazaná dohovorom v rámci svojich právomocí[81] a smernica 2000/78/ES
sa musí, pokiaľ je to možné, vykladať spôsobom, ktorý je v súlade s
dohovorom[82]. Povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť
primerané prispôsobenie pre osoby so zdravotným postihnutím[83] je jedným z
kľúčových prvkov smernice a Komisia prísne monitorovala jej
transpozíciu do vnútroštátnych zákonov. Spočiatku s tým mnohé členské
štáty mali problémy[84].
Súdny dvor Európskej únie 4. júla 2013 zistil, že jeden členský štát
porušuje smernicu[85],
pretože nesprávne transponoval ustanovenie tak, že sa nevzťahovalo na
všetky osoby so zdravotným postihnutím, ale všetky ostatné prípady už boli
uzavreté. 6.3 Sexuálna orientácia Zákaz diskriminácie z dôvodu sexuálnej
orientácie bol v čase transpozície novinkou takmer pre všetky členské
štáty. Komisia musela začať konanie o porušení povinnosti proti
viacerým členským štátom[86]
vzhľadom na problémy s ochranou pred diskrimináciou na základe tohto
dôvodu. Všetky tieto prípady sú už uzavreté a všetky členské štáty
poskytujú požadovanú ochranu. Súdny dvor Európskej únie interpretoval
hranice ochrany pred diskrimináciu z dôvodov sexuálnej orientácie v
niekoľkých prelomových rozhodnutiach, napríklad vo veciach Maruko a
Römer [87], v ktorých Súdny dvor Európskej únie dospel k záveru, že keď
vnútroštátne právo stavia osoby rovnakého pohlavia do situácie
porovnateľnej situácii manželských partnerov, vnútroštátne pravidlá, ktoré
upierajú životným partnerom toho istého pohlavia dávky vyplácané manželským
partnerom, patria do pôsobnosti smernice. Nedávny prípad ACCEPT[88] ilustruje zostávajúce
výzvy v tejto oblasti a potrebu neustálej obozretnosti pri presadzovaní zákazu
diskriminácie[89].
V tomto prípade Súdny dvor Európskej únie konštatoval, že verejné vyhlásenia vlastníka
profesionálneho futbalového klubu v Rumunsku, v ktorých uviedol, že by
nikdy neprijal homosexuálneho hráča, boli v rozpore so smernicou
2000/78/ES,. 6.4 Náboženstvo alebo viera Smernica zakazuje diskrimináciu z dôvodu
náboženstva alebo viery v oblasti zamestnania a takúto ochranu poskytuje
všetkým osobám bez ohľadu na to, k akému náboženstvu alebo viere sa hlásia.
Článok 4 ods. 2 smernice však povoľuje výnimku pre cirkvi a iné
náboženské organizácie alebo organizácie založené na vierovyznaní v ich
postavení zamestnávateľov. Tieto organizácie majú povolené stanoviť
za určitých podmienok konkrétne požiadavky založené na náboženstve alebo
viere ich zamestnancov. Tieto požiadavky (nazývané „profesiové požiadavky“)
musia byť skutočné, legitímne a odôvodnené a nesmú byť založené
na iných kritériách (napríklad na sexuálnej orientácii zamestnanca). Komisia
monitorovala súlad vnútroštátnych vykonávacích predpisov s touto výnimkou,
ktorá sa musí vykladať obmedzene, keďže ide o výnimku. Spočiatku
malo problémy so správnym vykonávaním výnimky šesť členských štátov[90], ale všetky konania o
porušení povinnosti už boli uzavreté. 7. Závery a ďalší postup Všetky členské
štáty doteraz prijali potrebné opatrenia na transpozíciu týchto dvoch smerníc
do svojich príslušných právnych poriadkov a zaviedli postupy a zriadili orgány,
ktoré sú nevyhnutné na vykonávanie týchto smerníc. Administratívne a súdne
orgány členských štátov, ako aj ich orgány pre rovnosť sú teraz v
prvej línii systematického poskytovania plnej ochrany každej osobe v praxi.
Európska komisia bude pozorne sledovať vykonávanie týchto smerníc a v
tejto súvislosti bude tiež podporovať orgány členských štátov.
Komisia bude ďalej pokračovať v monitorovaní uplatňovania
Charty základných práv EÚ v kontexte svojej výročnej správy. Hlavnou výzvou je teraz
zvýšenie informovanosti o už existujúcej ochrane a zabezpečenie lepšieho
vykonávania a uplatňovania smerníc v praxi. Komisia sa spoločne s
členskými štátmi a ich orgánmi pre rovnosť bude usilovať o realizáciu
plného potenciálu smerníc, pokiaľ ide o ochranu základného práva na
rovnaké zaobchádzanie v EÚ. Cieľom troch príloh k tejto správe je
prispieť k tomuto úsiliu. Samotné právne predpisy na zabezpečenie
plnej rovnosti však nestačia, preto sa musia kombinovať s príslušnými
politickými opatreniami. Finančné prostriedky na zvyšovanie informovanosti
a odbornú prípravu sú už k dispozícii z programu Európskej únie pre
zamestnanosť a sociálnu solidaritu (Progress), ale táto práca si ešte
vyžaduje ďalšie posilnenie zo strany Komisie v spolupráci s členskými
štátmi s cieľom zabezpečiť konkrétne zlepšenie v oblasti
informovanosti o právach v celej EÚ. Posilnenie úlohy vnútroštátnych orgánov pre
rovnosť ako ochrancov rovnosti môže rozhodujúcou mierou prispieť k
efektívnejšiemu vykonávaniu a uplatňovaniu smerníc. Zlepšenie efektívnosti
orgánov pre rovnosť a umožnenie toho, aby mohli naplno využiť svoj
potenciál, by z dlhodobého hľadiska mohlo prispieť k presadzovaniu rovnakého
zaobchádzania tak, aby bolo ľahko a rýchlo dostupné pre každého v EÚ a aby
pre všetky dotknuté strany (vrátane členských štátov) bolo tiež menej
nákladné ako presadzovanie prostredníctvom súdov. [1] Smernica Rady 2000/43/ES z 29. júna 2000, ktorou sa
zavádza zásada rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový
alebo etnický pôvod, Ú. v. ES L 180, 19.7.2000, s. 22 a smernica Rady
2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre
rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, Ú. v. ES L 303,
2.12.2000, s. 16. [2] KOM(2006) 643 v konečnom znení, 30.10.2006, o
smernici č. 2000/43/ES. [3] KOM(2008) 225 v konečnom znení, 8.7.2008, o
smernici č. 1000/78/ES. [4] Článok 17 smernice 2000/43/ES a článok 19
smernice 2000/78/ES. [5] Podľa článku 25 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie (ZFEÚ) Komisia každé tri roky podáva správu o uplatňovaní
ustanovení zmluvy o „nediskriminácii a občianstve Únie“, pozri
COM(2013) 270, 8.5.2013 za vykazované obdobie rokov 2011 – 2013.
Správa podľa článku 25 sa týka tejto správy v súvislosti s
nediskrimináciou podľa článku 19 ZFEÚ. [6] Články uvedené v poznámke pod čiarou 4. [7] Orgány Belgicka, Dánska, Nemecka, Maďarska,
Rakúska, Švédska a Spojeného kráľovstva pre rovnosť odpovedali
osobitne. [8] Európske stredisko podnikov s verejnou účasťou
a podnikov všeobecného hospodárskeho záujmu (CEEP), BusinessEurope, Európska
konfederácia odborových zväzov (ETUC), EUROCADRES a Union européenne de
l’artisanat et des petites et moyennes enterprises (UEAPME). [9] Európska ženská loby, Platforma európskych sociálnych mimovládnych
organizácií (sociálna platforma), Európska sieť náboženstva a viery
(ENORB), Európska sieť proti rasizmu (ENAR), ILGA-Europe, AGE Platform
Europe, Európske fórum zdravotne postihnutých (EDF), Otvorená
spoločnosť, Amnesty International a Európske centrum pre práva Rómov
(ERRC). Okrem toho Platforma pre medzinárodnú spoluprácu v súvislosti s
nelegálnymi migrantmi (PICUM) a Európske fórum moslimských žien poslali
príspevky z vlastnej iniciatívy. [10] Táto sieť pomáha Komisii v oblasti
antidiskriminačného práva. [11] Smernicu 2000/43/ES musela EÚ-15 transponovať do
19. júla 2003, EÚ-10 do 1. mája 2004, Rumunsko a Bulharsko do
1. januára 2007 a Chorvátsko do 1. júla 2013; smernicu 2000/78/ES
musela EÚ-15 transponovať do 2. decembra 2003 a nové členské
štáty tak, ako je uvedené vyššie. V smernici 2000/78/ES sú však stanovené
ďalšie tri roky na transponovanie ustanovení o veku a zdravotnom
postihnutí. [12] Žiadne konanie sa nezačalo proti Luxembursku a
skúmanie transpozície zo strany Bulharska a Chorvátska stále prebieha. [13] V súčasnosti prebiehajú konania vo veci porušenia
súladu proti Belgicku a Rumunsku (proti Belgicku v súvislosti s oboma
smernicami, proti Rumunsku v súvislosti so smernicou 2000/78/ES). [14] Vec C-312/11, Komisia/Taliansko, rozsudok zo
4. júla 2013. [15] Ilustrujú to nedávne konania o porušení povinnosti proti
dvom členským štátom (proti Maďarsku v súvislosti so smernicou
2000/78/ES v roku 2012 a proti Fínsku v súvislosti so smernicou 2000/43/ES v
roku 2013). Prvý prípad sa týkal zníženia veku povinného odchodu sudcov, prokurátorov
a notárov do dôchodku, druhý prípad sa týkal nedostatočných kompetencií
vnútroštátnych orgánov zaoberajúcich sa problematikou rovnosti podľa
smernice 2000/43/ES. Súdny dvor Európskej únie konštatoval, že Maďarsko
nekonalo v súlade so smernicou 2000/78/ES, keď výrazne znížilo vek
povinného odchodu sudcov, prokurátorov a notárov do dôchodku (vec C-286/12
Komisia/Maďarsko, rozsudok zo 6. novembra 2012). Po tomto rozsudku
Maďarsko prijalo zákon T-9598 z 11. 3. 2013 na zabezpečenie
súladu so smernicou a táto vec sa mohla dňa 20. 11. 2013 uzavrieť. [16] Dva prípady sa týkajú Grécka a diskriminačných
vekových limitov vo verejnej službe, jeden prípad sa týka Českej republiky
a nedostatočnej ochrany pred diskrimináciou osôb so zdravotným
postihnutím, ktoré si hľadajú zamestnanie. [17] Európska sieť nezávislých právnych expertov v oblasti
nediskriminácie pripravila publikácie Komisie, ktoré sú dostupné na adrese http://ec.europa.eu/justice/discrimination/document/index_en.htm#h2-7,
správy siete Equinet na http://www.equineteurope.org
a správy agentúry FRA na http://fra.europa.eu. [18] Finančné prostriedky sa poskytujú prostredníctvom
programu PROGRESS 2007 – 2013 podľa rozhodnutia Európskeho
parlamentu a Rady č. 1672/2006/ES z 24. októbra 2006, ktorým sa
zriaďuje program Spoločenstva v oblasti zamestnanosti a sociálnej
solidarity – Progress, Ú. v. L 315 z 15.11.2006. Odbornú prípravu v
súčasnosti organizuje Akadémia európskeho práva v Trieri na základe zmluvy
s Komisiou, pozri http://www.era.int. [19] Článok 10 smernice 2000/43/ES a článok 12
smernice 2000/78/ES. [20] Podľa prieskumu EU-MIDIS, ktorý uskutočnila
Agentúra pre základné práva v roku 2010, len 25 % respondentov uviedlo, že
vie o antidiskriminačných právnych predpisoch. Prieskum je dostupný na
adrese: http://fra.europa.eu/en/publications-and-resources. [21] Oznamy pracovných príležitostí nesmú obsahovať žiadne
diskriminačné požiadavky týkajúce sa napríklad veku alebo etnického pôvodu
uchádzačov. Niektoré členské štáty uskutočnili experiment
s používaním anonymných životopisov v žiadostiach o prijatie do
zamestnania, aby sa predišlo akýmkoľvek predsudkom pri výbere
uchádzačov na pracovný pohovor, napr. nemecký pilotný projekt: http://www.antidiskriminierungsstelle.de/DE/ThemenUndForschung/anonymisierte_bewerbungen/anonymisierte_bewerbungen_node.html
[22] Napríklad Bulharsko, Írsko, Poľsko, Rumunsko,
Slovensko, Taliansko a Španielsko. Okrem toho podrobné informácie v tejto
súvislosti poskytli orgány pre rovnosť z Rakúska, Spojeného
kráľovstva a Poľska. Niekoľko členských štátov uvádza,
že finančné prostriedky z programu Progress používa na projekty na
zvyšovanie informovanosti. [23] Toto bolo jedným z odporúčaní agentúry FRA v
stanovisku 1/2013 k týmto dvom smerniciam, ktoré je k dispozícii na adrese: http://fra.europa.eu/en/opinion/2013/fra-opinion-situation-equality-european-union-10-years-initial-implementation-equality.
[24] Články 11 a 12 smernice 2000/43/ES a články 13 a
14 smernice 2000/78/ES zdôrazňujú úlohu sociálnych partnerov a MVO pri
presadzovaní rovnakého zaobchádzania. [25] Napr. On-line usmernenie Komisie Spojeného kráľovstva
pre rovnosť a ľudské práva pre zamestnávateľov a zamestnancov,
ktoré je k dispozícii na adrese: http://www.equalityhumanrights.com/advice-and-guidance/new-equality-act-guidance/
[26] Údaje o rovnosti znamenajú zhromaždené údaje, ktoré
súvisia s rovnosťou a diskrimináciou. [27] Netýka sa to len údajov súvisiacich s dôvodmi, na ktoré sa
vzťahujú tieto dve smernice, ale aj údajov podľa pohlavia. Ak
členské štáty nezbierajú údaje podľa pohlavia, nebudú vedieť
zistiť, či obeťami určitých typov diskriminácie sú skôr
ženy alebo muži. [28] Pozri tiež správu Equinet „Statistics on Discrimination
and Database on Complaints. A contribution from national equality bodies“
(Štatistika o diskriminácii a databáza sťažností. Príspevok vnútroštátnych
orgánov pre rovnosť), december 2009, k dispozícii na adrese: http://www.equineteurope.org. [29] Testovanie situácie je metóda, ktorá pomáha odhaliť
diskrimináciu prostredníctvom skúšky na základe porovnania páru, napr. rovnaké
páry skúšajú požiadať o voľné pracovné miesto, pričom použijú
rovnaké žiadosti, ktoré sa líšia výlučne určitou charakteristikou,
ktorá sa skúma (napr. vek). [30] Smernica Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES
z 24. októbra 1995 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných
údajov a voľnom pohybe týchto údajov, Ú. v. ES L 281
23.11.1995, s. 31 – 50. Pripravovaná reforma právneho rámca EÚ o
ochrane osobných údajov prezentovaná Európskou komisiou v súvislosti s ochranou
osobných údajov neprinesie v tejto súvislosti žiadnu zmenu. [31] Všetky odkazy na údaje o rovnosti uvedené v tejto správe
by sa mali chápať ako anonymné údaje na štatistické a evidenčné
účely vylučujúce identifikáciu fyzických osôb, ktorých sa týkajú. [32] Napr. Nemecko, Írsko, Francúzsko, Chorvátsko a
Maďarsko uverejnili svoje prieskumy, správy alebo priručky o zbere
údajov o rovnosti. [33] Prieskum EU-MIDIS, ktorý v roku 2010 uskutočnila
Agentúra pre základné práva, je k dispozícii na http://fra.europa.eu/en/publications-and-resources.
[34] Pozri správu Equinet 2012 „Tackling the ‘Known Unknown’
How Equality Bodies Can Address Under-Reporting of Discrimination through
Communications“ (Riešenie „známeho neznámeho“ – ako orgány pre rovnosť
môžu riešiť nízku úroveň nahlasovania prípadov diskriminácie
prostredníctvom oznámení), ktorá je k dispozícii na: http:// www.equineteurope.org. [35] Tieto obmedzenia boli identifikované v príslušných
štúdiách, napr. v štúdii „Comparative study on access to justice in gender
equality and anti-discrimination law“ (Komparatívna štúdia o prístupe
k spravodlivosti v právnych predpisoch o rovnosti mužov a žien a o
nediskriminácii) z roku 2011, ktorú si objednala Európska komisia a ktorá je k
dispozícii na adrese:
http://ec.europa.eu/justice/gender- equality/files/conference_sept_2011/final_report_access_to_justice_final_en.pdf a správa Agentúry pre ľudské práva „ Access
to justice in cases of discrimination in the EU – Steps to further equality“
(Prístup k spravodlivosti v prípadoch diskriminácie v EÚ – kroky na podporu
rovnosti), ktorá je k dispozícii na adrese: http://fra.europa.eu/en/publications-and-resources. [36] Napr. niekoľko členských štátov nesprávne
stanovilo horný limit pre náhradu vo veci diskriminácie. [37] Štúdie uvedené v poznámke pod čiarou 35, ako aj
vnútroštátne správy nezávislých právnych expertov v oblasti
antidiskriminácie, vnútroštátnych orgánov pre rovnosť a Equinetu. [38] Napr. údaje zozbierané nezávislými právnymi expertmi zo
všetkých členských štátov, ktoré boli porovnané a zhrnuté v správe „
Developing Anti-Discrimination Law in Europe“ (Vývoj antidiskriminačného
práva v Európe), október 2012, ktorá je k dispozícii na adrese: http://ec.europa.eu/justice/discrimination/document/index_en.htm#h2-7. [39] Vec C-81/12 Asociatia Accept/Consiliul National pentru Combaterea
Discriminarii, rozsudok z 25. marca 2013. Súdny dvor Európskej
únie prenechal posúdenie, či tomu tak bolo, vnútroštátnemu súdu. [40] Napr. Nemecko. [41] Napr. Dánsko a Nemecko. [42] Napr. Estónsko uvádza, že v období 2007 – 2011 estónske
súdy rozhodovali len o troch prípadoch týkajúcich sa diskriminácie v
zamestnaní. Fínsko uvádza, že judikatúra týkajúca sa zákona o nediskriminácii
je len obmedzená a vyššie súdy prejednávali len zopár prípadov týkajúcich sa
diskriminácie. Lotyšsko uvádza za obdobie rokov 2009 – 2012 nulový
počet trestnoprávnych prípadov a od 44 do 57 prípadov ročne, ktoré sa
všeobecne týkajú diskriminácie a rozdielneho zaobchádzania. Malta odpovedala,
že judikatúra takmer neexistuje. [43] Ako napríklad pojem primerané prispôsobenie, ktorý sa
používa len v oblasti zdravotného postihnutia. [44] Napr. Írsko a Dánsko. [45] Napr. Estónsko, Slovensko a Fínsko. [46] Orgány pre rovnosť vo svojom spoločnom príspevku
uviedli špecifickú potrebu monitorovania, aby sa zabezpečilo jednotné
uplatňovanie pojmu nepriamej diskriminácie. Pozri správu Equinetu „
Equality law in Practice – Report on the Implementation of the Race and General
Framework Directives“ (Právo o rovnosti v praxi – správa o vykonávaní
smernice o rasovej diskriminácii a všeobecnej rámcovej smernice), máj 2013, k
dispozícii na adrese: http://www.equineteurope.org.
[47] Toto sa uplatňuje v občianskoprávnych, ale nie v
trestnoprávnych konaniach. [48] Česká republika, Estónsko, Taliansko, Cyprus, Litva,
Maďarsko, Malta a Rumunsko. [49] Belgicko, Malta a Slovensko. [50] Slovensko. [51] Pozri poznámku pod čiarou 18. Jednou z otázok, ktorá
sa konkrétne rozoberá počas odbornej prípravy, je dôkazné bremeno vo
veciach diskriminácie. [52] Článok 5 smernice 2000/43/ES a článok 7 smernice
2000/78/ES. Ustanovuje sa v nich, že „Pre zabezpečenie úplnej rovnosti v
praxi nebráni zásada rovnakého zaobchádzania žiadnemu členskému štátu
zachovávať alebo prijímať osobitné opatrenia na predchádzanie
nevýhodám súvisiacim s rasou alebo etnickým pôvodom“ alebo pre ich náboženské
vyznanie alebo presvedčenie, zdravotné postihnutie, vek alebo sexuálnu
orientáciu „a pre ich vyrovnanie“. [53] Iba Litva uviedla, že žiadne takéto opatrenia neboli
prijaté. [54] Pokiaľ ide o pozitívnu akciu v prípade osôb so
zdravotným postihnutím, členské štáty uvádzajú ciele týkajúce sa ich
prijímania do zamestnania platné pre zamestnávateľov z verejného sektora.
Pozitívna akcia uvádzaná v prípade Rómov je rozmanitejšia a zahŕňa
štyri kľúčové oblasti vnútroštátnych stratégií týkajúcich sa Rómov
(zamestnanosť, bývanie, vzdelávanie a zdravotná starostlivosť). V
návrhu odporúčania Rady o účinných opatreniach na integráciu Rómov v
členských štátoch prijatom 9. decembra 2013 [dokument Rady
č. 16970/13 dostupný na adrese: http://www.consilium.europa.eu/uedocs/cms_data/docs/pressdata/en/lsa/139979.pdf
(odkaz na Úradný vestník EÚ ešte nie je k dispozícii)] sa odporúča, aby
členské štáty „s cieľom presadzovať úplnú rovnosť Rómov v
praxi prijali účinné politické opatrenia na zabezpečenie rovnakého
zaobchádzania s nimi a dodržiavanie ich základných práv vrátane rovnakého
prístupu k vzdelávaniu, zamestnaniu, zdravotnej starostlivosti a bývaniu “ (bod
1.1). [55] Odôvodnenie 14 smernice 2000/43/ES a odôvodnenie 3
smernice 2000/78/ES. V obidvoch smerniciach sa uvádza, že je potrebné, aby sa vplyv
prijatých opatrení na ženy a mužov (článok 17 ods. 2 smernice 2000/43/ES a
článok 19 ods. 2 smernice 2000/78/ES) posúdil v súlade so zásadou
presadzovania rodovej rovnosti. Mnohé členské štáty tvrdili, že nemajú v
tejto súvislosti žiadne relevantné informácie, ale Írsko, Španielsko,
Francúzsko, Holandsko a Poľsko poskytli podrobné informácie. [56] Návrh smernice o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania
s osobami bez ohľadu na náboženské vyznanie alebo vieru, zdravotné
postihnutie, vek alebo sexuálnu orientáciu, KOM(2008) 426 v konečnom
znení. [57] Vec C-303/06 Coleman, rozsudok zo 17. júla 2008, v
ktorom Súdny dvor rozhodol, že smernica 2000/78/ES chráni matku zdravotne
postihnutého dieťaťa pred sexuálnym obťažovaním
a diskrimináciou v zamestnaní, keď problémy boli spôsobené
skutočnosťou, že matka potrebovala viac času na
starostlivosť o svoje dieťa. [58] Pozri prílohu II, bod 2c. [59] Článok 3 ods. 2 oboch smerníc, odôvodnenie 13
smernice 2000/43/ES a odôvodnenie 12 smernice 2000/78/ES. [60] „Štátny príslušník tretej krajiny“ je vymedzený ako osoba,
ktorá nie je občanom Únie v zmysle článku 20 ods. 1 ZFEÚ, napríklad v
smernici 2011/98/EÚ. [61] Príklady smerníc, ktoré konkrétne ustanovujú práva
štátnych príslušníkov tretích krajín na rovnaké zaobchádzanie v porovnaní so
štátnymi príslušníkmi hostiteľskej krajiny sú: smernica Rady 2003/109/ES
z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích
krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom (Ú. v. EÚ L 16, 23.1.2004, s.
44), zmenená smernicou 2011/51/EÚ (Ú. v. EÚ L 132, 19.5.2011, s. 1),
aby sa vzťahovala aj na osoby požívajúce medzinárodnú ochranu, a smernica
Európskeho parlamentu a Rady 2011/98/EÚ z 13. decembra 2011 o jednotnom postupe
vybavovania žiadostí o jednotné povolenie na pobyt a zamestnanie na území
členského štátu pre štátnych príslušníkov tretích krajín a o
spoločnom súbore práv pracovníkov z tretích krajín s oprávneným pobytom v
členskom štáte (Ú. v. L EÚ 343, 23.12.2011, s. 1). V poslednej
uvedenej smernici je v odôvodnení 29 výslovný odkaz na smernice 2000/43/ES a
2000/78/ES. [62] Spoločné základné zásady týkajúce sa integrácie
poskytujú rámec na úrovni EÚ pre spoluprácu v oblasti politiky pre integráciu
štátnych príslušníkov tretích krajín vrátane dodržiavania rovnosti
a nediskriminácie, ktoré boli ďalej rozpracované v oznámeniach
Komisie o integrácii, výmene medzi členskými štátnymi a konzultáciách s
príslušnými zainteresovanými stranami. Spoločné základné zásady politiky
integrácie prisťahovalcov v Európskej únii prijaté 19. novembra 2004,
Dok. 14615/04 a Spoločný program pre zahrnutie, KOM(2005) 389 v
konečnom znení; Európska agenda v oblasti integrácie, KOM(2011) 455 v
konečnom znení. [63] Spojené kráľovstvo uvádza vymedzenie „rasy“ v
článku 9 ods. 1 zákona o rovnosti z roku 2010 (formulované je takto: „Rasa
zahŕňa a) farbu; b) štátnu príslušnosť; c) etnický alebo
národnostný pôvod.“), zatiaľ čo pojem „etnický alebo národnostný
pôvod“ je vo vymedzení „rasy“ zahrnutý a nie je bližšie určený. Švédsko uvádza
vymedzenie „etnickej identity“ ako „národnostný alebo etnický pôvod, farbu
pleti alebo iné podobné okolnosti“ vo svojom zákone o diskriminácii.
Niekoľko ďalších členských štátov sa odvoláva na výklad uvedený
vo vnútroštátnych prípravných dokumentoch, vnútroštátnej judikatúre alebo
medzinárodných dohovoroch, najmä v Medzinárodnom dohovore o odstránení
všetkých foriem rasovej diskriminácie, ktorý je uvedený aj v preambule
smernice. [64] Správa Equinetu „ Equality Law in Practice – Comparative
analysis of discrimination cases in Europe“ (Právo o rovnosti v praxi –
komparatívna analýza prípadov diskriminácie v Európe) poukazuje v prípadovej
štúdii posúdenej vnútroštátnymi orgánmi pre rovnosť na to, aké
problematické môže byť stanovenie hranice medzi jednotlivými dôvodmi.
Správa je dostupná na adrese: http://www.equineteurope.org.
[65] Prebiehajú však konania o porušení povinnosti proti
Belgicku a Fínsku v súvislosti s nedostatočnými právomocami orgánu alebo
orgánov pre rovnosť, ale očakáva sa, že tento problém sa v Belgicku
čoskoro vyrieši. [66] Smernica Rady 2004/113/ES z 13. decembra 2004 o
vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania medzi mužmi a ženami v prístupe k
tovaru a službám a k ich poskytovaniu, Ú. v. EÚ L 373, 21.12.2004, s. 37 a
smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES z 5. júla 2006 o
vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a
ženami vo veciach zamestnanosti a povolania (prepracované znenie),
Ú. v. EÚ L 204, 26.7.2006, s. 23. [67] Všetky okrem Dánska, Talianska, Malty, Portugalska,
Španielska a Fínska. V Dánsku však Dánska rada pre rovnaké zaobchádzanie, ktorá
je nezávislým administratívnym orgánom na riešenie sťažností, má právomoci
pre široký rozsah dôvodov vrátane všetkých dôvodov uvedených v smernici
2000/78/ES. [68] Počas tohto skúmania dostali viaceré členské
štáty žiadosť o poskytnutie dôkazov o pomoci obetiam diskriminácie a o
vykonaných hláseniach a prieskumoch. Doteraz bolo začaté konanie
o porušení povinnosti proti Fínsku (týkajúce sa neexistencie príslušného
orgánu zaoberajúceho sa problematikou rovnosti v oblasti zamestnanosti
podľa smernice 2000/43/ES). [69] Komisia napríklad spochybnila ustanovenie rumunského
právneho predpisu, podľa ktorého bola zjavne povolená osobitná kategória
nepriamej diskriminácie v oblasti územného plánovania a manažmentu. Ustanovenie
bolo formulované neutrálne, ale podľa všetkého malo vplyv najmä na Rómov. [70] Pri určovaní toho, či existujú
diskriminačné právne predpisy alebo opatrenia týkajúce sa výslovne Rómov,
nie je dôležité, či sa výslovne odvolávajú na Rómov alebo používajú inú
terminológiu (napr. „kočovníci“), ak je jasné, že opatrenie je namierené
proti Rómom. [71] Nemusí ísť nevyhnutne len o právne predpisy týkajúce
sa rovnakého zaobchádzania, ale aj o ďalšie zákony, ktoré majú vplyv na
rovnaké zaobchádzanie v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje smernica (napr.
právne predpisy o sociálnom bývaní v súvislosti s prístupom k bývaniu). [72] KOM(2011) 173 v konečnom znení z 5.4.2011. [73] Dokument Rady č. 16970/13 dostupný na adrese: http://www.consilium.europa.eu/uedocs/cms_data/docs/pressdata/en/lsa/139979.pdf
(odkaz na Úradný vestník EÚ ešte nie je k dispozícii). [74] Bod 2.1 odporúčania. [75] Vec C-394/11 Belov, prvý prípad diskriminácie
týkajúcej sa Rómov predložený na Súdny dvor bol súdom 31. januára 2013
vyhlásený za „neprípustný“, pretože bulharský orgán pre rovnosť (ktorý
túto vec postúpil Súdnemu dvoru) sa nepovažuje za súd alebo tribunál
v zmysle zmluvy. [76] Osobitné podmienky pre mladších a starších zamestnancov,
stanovovanie podmienok minimálneho veku, odbornej praxe alebo rokov služby a
stanovovanie maximálneho veku pre prijatie do zamestnania. [77] Na základe príspevkov členských štátov, príslušných
zainteresovaných strán a správy, ktorú zverejnila Komisia v roku 2011 o veku a
zamestnanosti („Age and employment“), dostupnej na adrese: http://ec.europa.eu/justice/discrimination/document/index_en.htm#h2-7. [78] Vec C-13/05 Chacon Navas, rozsudok z 11. júla 2006.
[79] Spoločné veci C-335/11 a C-337/11 Ring a Skouboe
Werge, rozsudok z 11. apríla 2013. [80] Európska únia podpísala tento dohovor dňa
30. marca 2007 a dohovor nadobudol pre EÚ platnosť 22. januára
2011. Prvá pravidelná správa EÚ o vykonávaní Dohovoru OSN o právach osôb so
zdravotným postihnutím sa plánuje v roku 2014. [81] Opísané sú v prílohe II k rozhodnutiu Rady 2010/48/ES z
26. novembra 2009 o uzatvorení Dohovoru Organizácie Spojených národov o
právach osôb so zdravotným postihnutím Európskym spoločenstvom, Ú. v.
EÚ L 23 z 27.1.2010, s. 35. [82] Pozri body 28 až 32 v rozsudku Ring a Skouboe Werge citovanom
v poznámke pod čiarou 79. [83] Pojem primeraného prispôsobenia zahŕňa
povinnosť zamestnávateľa prijať vhodné opatrenia na to, aby
osoby so zdravotným postihnutím mali prístup k zamestnaniu, mohli sa
podieľať na zamestnaní alebo postupovať v zamestnaní, alebo
absolvovať odbornú prípravu, pokiaľ tieto opatrenia nepredstavujú
neprimeranú zaťaž pre zamestnávateľa. [84] Belgicko, Estónsko, Cyprus, Litva, Lotyšsko,
Maďarsko, Poľsko, Slovensko a Taliansko. [85] Taliansko: Vec C-312/11, Komisia /Taliansko,
rozsudok zo 4. júla 2013. Po tomto rozsudku Taliansko upravilo svoj právny
predpis a Komisia v súčasnosti skúma tieto úpravy. [86] Česká republika, Lotyšsko, Poľsko, Slovensko,
Fínsko a Spojené kráľovstvo. [87] Vec C-267/06 Maruko/Versorgungsanstalt der deutschen
Bühnen, rozsudok z 1. apríla 2008 a vec C-147/08 Römer/Freie und
Hansestadt Hamburg, rozsudok z 10. mája 2011. [88] Vec C-81/12 Asociatia Accept/Consiliul National pentru
Combaterea Discriminarii, rozsudok z 25. marca 2013. [89] Pozri nedávny prieskum agentúry FRA, ktorý sa
uskutočnil v rámci celej EÚ o skúsenostiach osôb LGBT s diskrimináciou,
násilím a obťažovaním zverejnený v máji 2013 a ktorý je dostupný na
adrese: http://fra.europa.eu/en/publication/2013/eu-lgbt-survey-european-union-lesbian-gay-bisexual-and-transgender-survey-results, a výhľad Equinetu z roku 2013 „Equality bodies
promoting equality & non-discrimination for LGBTI people“ (Orgány pre
rovnosť presadzujúce rovnosť a nediskrimináciu osôb LGBTI),
ktorý je dostupný na adrese: www.equineteurope.org
a ktorého cieľom je rozšíriť prácu orgánov pre rovnosť na
propagáciu rovnosti a boj proti diskriminácii osôb LGBTI. [90] Nemecko, Írsko, Holandsko, Slovensko, Fínsko a Spojené
kráľovstvo.