24.6.2010

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 165/22

---

Iniciatíva Belgického kráľovstva, Bulharskej republiky, Estónskej republiky, Španielskeho kráľovstva, Rakúskej republiky, Slovinskej republiky a Švédskeho kráľovstva na smernicu Európskeho parlamentu a Rady z … o európskom vyšetrovacom príkaze v trestných veciach

2010/C 165/02

EURÓPSKY PARLAMENT A RADA EURÓPSKEJ ÚNIE,

so zreteľom na Zmluvu o fungovaní Európskej únie, a najmä na jej článok 82 ods. 1 písm. a),

so zreteľom na iniciatívu Belgického kráľovstva, Bulharskej republiky, Estónskej republiky, Španielskeho kráľovstva, Rakúskej republiky, Slovinskej republiky a Švédskeho kráľovstva,

po predložení návrhu legislatívneho aktu národným parlamentom,

konajúc v súlade s riadnym legislatívnym postupom,

keďže:

(1)	Európska únia si dala za cieľ udržiavať a rozvíjať priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.

(2)

V článku 82 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa ustanovuje, že justičná spolupráca v trestných veciach je v Únii založená na zásade vzájomného uznávania rozsudkov a iných justičných rozhodnutí, čo sa od zasadnutia Európskej rady v Tampere 15. a 16. októbra 1999 všeobecne označuje ako základný kameň justičnej spolupráce v trestných veciach v rámci Únie.

(3)

V rámcovom rozhodnutí Rady 2003/577/SVV z 22. júla 2003 o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii (1) sa rieši potreba okamžitého vzájomného uznávania príkazov, aby sa zabránilo ničeniu, pozmeňovaniu, pohybu, odovzdaniu dôkazov alebo nakladaniu s nimi. Vzhľadom k tomu, že uvedený nástroj sa obmedzuje na fázu zaistenia, musí sa k príkazu na zaistenie pripojiť samostatná žiadosť o odovzdanie dôkazov do vydávajúceho štátu v súlade s normami vzťahujúcimi sa na vzájomnú pomoc v trestných veciach. To vedie k dvojstupňovému postupu, ktorý má negatívny vplyv na efektivitu. Okrem toho paralelne k tomuto režimu existujú tradičné nástroje spolupráce, a preto ho príslušné orgány v praxi zriedkavo využívajú.

(4)

Rámcové rozhodnutie Rady 2008/978/SVV z 18. decembra 2008 o európskom príkaze na zabezpečenie dôkazov na účely získavania predmetov, dokumentov a údajov na použitie v konaniach v trestných veciach (2) sa prijalo na účely uplatňovania zásady vzájomného uznávania. Európsky príkaz na zabezpečenie dôkazov sa však môže použiť iba na dôkazy, ktoré už existujú, a vzťahuje sa teda len na obmedzené spektrum justičnej spolupráce v trestných veciach v súvislosti s dôkazmi. Vzhľadom na jeho obmedzený rozsah pôsobnosti môžu príslušné orgány používať nový režim alebo postupy vzájomnej právnej pomoci, ktoré sú aj naďalej uplatniteľné na dôkazy, ktoré nepatria do rozsahu pôsobnosti európskeho príkazu na zabezpečenie dôkazov.

(5)	Od prijatia rámcových rozhodnutí 2003/577/SVV a 2008/978/SVV je zrejmé, že existujúci rámec pre zabezpečovanie dôkazov je príliš neucelený a zložitý. Preto je potrebný nový prístup.

(6)

V Štokholmskom programe prijatom 11. decembra 2009 Európska rada rozhodla, že by sa malo pokračovať v tvorbe komplexného systému na získavanie dôkazov v prípadoch s cezhraničným rozmerom na základe zásady vzájomného uznávania. Európska rada uviedla, že existujúce nástroje v tejto oblasti predstavujú neucelený režim a je potrebný nový prístup založený na zásade vzájomného uznávania, ale aj zohľadnení pružnosti tradičného systému vzájomnej právnej pomoci. Európska rada preto vyzvala na vytvorenie komplexného systému, ktorým by sa nahradili všetky súčasné nástroje v tejto oblasti vrátane rámcového rozhodnutia o európskom príkaze na zabezpečenie dôkazov a ktorý by sa podľa možností vzťahoval na všetky druhy dôkazov, obsahoval lehoty na vykonanie a čo najviac obmedzil dôvody odmietnutia.

(7)

Tento nový prístup je zosobnený v jedinom nástroji s názvom Európsky vyšetrovací príkaz (EVP). EVP sa má vydávať na účely vykonania jedného alebo viacerých konkrétnych vyšetrovacích opatrení vo vykonávajúcom štáte s cieľom zabezpečiť dôkazy. To zahŕňa aj získavanie dôkazov, ktoré sa už nachádzajú v držbe vykonávajúci orgán.

(8)

EVP má horizontálny rozsah pôsobnosti, a teda sa vzťahuje na takmer všetky vyšetrovacie opatrenia. Niektoré opatrenia si však vyžadujú osobitné pravidlá, ktoré je lepšie upraviť osobitne, ako napríklad zriadenie spoločného vyšetrovacieho tímu a zabezpečovanie dôkazov v rámci takéhoto tímu, ako aj niektoré špecifické formy odpočúvania telekomunikačnej prevádzky, ako napríklad odpočúvanie telekomunikačnej prevádzky s jej okamžitým prenosom a odpočúvanie satelitnej telekomunikačnej prevádzky. Na tieto druhy opatrení by sa mali naďalej uplatňovať existujúce nástroje.

(9)	Táto smernica sa nevzťahuje na cezhraničné sledovanie uvedené v článku 40 Dohovoru z 19. júna 1990, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda (3).

(10)

EVP by sa mal sústrediť na vyšetrovacie opatrenie, ktoré sa má vykonať. Vydávajúci orgán má najvhodnejšie postavenie na to, aby na základe znalostí podrobností dotknutého vyšetrovania rozhodol, aké opatrenie sa má použiť. Vykonávajúci orgán by však mal mať možnosť využiť iný druh opatrenia z dôvodu, že požadované opatrenie podľa jeho vnútroštátneho práva neexistuje alebo nie je k dispozícii, alebo sa iným druhom opatrenia dosiahne rovnaký výsledok ako opatrením uvedeným v EVP, ale slabšími donucovacími prostriedkami.

(11)

EVP by sa mal v čo najväčšej možnej miere a bez toho, aby boli dotknuté základné zásady právneho poriadku vykonávajúceho štátu, vykonať v súlade s formalitami a postupmi výslovne určenými vydávajúcim štátom. Vydávajúci orgán môže požiadať, aby sa na podporu príslušných orgánov vykonávajúceho štátu zúčastnil na vykonávaní EVP jeden alebo viacero orgánov vydávajúceho štátu. Z tejto možnosti nevyplývajú pre orgány vydávajúceho štátu žiadne právomoci presadzovania práva na území vykonávajúceho štátu.

(12)	S cieľom zabezpečiť účinnosť justičnej spolupráce v trestných veciach by sa mala obmedziť možnosť odmietnuť uznať alebo vykonať EVP, ako aj dôvody odkladu jeho vykonania.

(13)

Časové obmedzenia sú potrebné na zabezpečenie rýchlej, účinnej a konzistentnej spolupráce v trestných veciach medzi členskými štátmi. Rozhodnutie o uznaní alebo vykonaní, ako aj samotné vykonanie vyšetrovacieho opatrenia by sa mali uskutočniť rovnako rýchlo a prioritne ako v obdobnom vnútroštátnom prípade. Mali by sa stanoviť lehoty, aby sa zabezpečilo vydanie rozhodnutia alebo vykonanie v primeranej lehote alebo aby sa dodržali procesné obmedzenia vo vydávajúcom štáte.

(14)

EVP poskytuje jednotný režim pre získavanie dôkazov. Sú však potrebné ďalšie normy pre ďalšie druhy vyšetrovacích opatrení, ktoré by sa mali zaradiť do EVP, napríklad dočasné odovzdanie osôb vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, vypočúvanie prostredníctvom videokonferencie alebo telefonickej konferencie, získavanie informácií súvisiacich s bankovými účtami alebo operáciami, alebo kontrolované dodávky. Na vyšetrovacie opatrenia, ktoré sa týkajú zabezpečovania dôkazov v reálnom čase, kontinuálne a počas určitého obdobia, sa vzťahuje EVP, ale vykonávajúcemu orgánu by sa pri týchto opatreniach mala poskytnúť flexibilita vzhľadom na rozdiely medzi vnútroštátnymi právnymi poriadkami členských štátov.

(15)	Touto smernicou sa nahrádzajú rámcové rozhodnutia 2003/577/SVV a 2008/978/SVV, ako aj rôzne nástroje o vzájomnej právnej pomoci v trestných veciach, pokiaľ sa zaoberajú získavaním dôkazov na účely konaní v trestných veciach.

(16)

Keďže cieľ tejto smernice, a to vzájomné uznávanie rozhodnutí prijatých na účely získania dôkazov, nie je možné uspokojivo dosiahnuť na úrovni samotných členských štátov, ale z dôvodov jej rozsahu a dôsledkov ho možno lepšie dosiahnuť na úrovni Únie, môže Únia prijať opatrenia v súlade so zásadou subsidiarity podľa článku 5 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii. V súlade so zásadou proporcionality podľa uvedeného článku táto smernica neprekračuje rámec nevyhnutný na dosiahnutie tohto cieľa.

(17)

Táto smernica rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané v článku 6 Zmluvy o Európskej únii a vyjadrené v Charte základných práv Európskej únie, najmä v jej kapitole VI. Žiadnu časť tejto smernice nemožno vykladať ako zákaz odmietnuť vykonať EVP, ak na základe objektívnych skutočností existujú dôvody domnievať sa, že EVP bol vydaný na účel trestného stíhania alebo potrestania osoby na základe jej pohlavia, rasového alebo etnického pôvodu, náboženstva, sexuálnej orientácie, štátnej príslušnosti, jazyka alebo politických názorov alebo že postavenie tejto osoby môže byť z takýchto dôvodov nepriaznivo ovplyvnené.

(18)

[V súlade s článkom 3 Protokolu č. 21 o postavení Spojeného kráľovstva a Írska vo vzťahu k priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ktorý je pripojený k Zmluve o Európskej únii a k Zmluve o fungovaní Európskej únie, Spojené kráľovstvo a Írsko oznámili svoje želanie zúčastniť sa na prijatí tejto smernice.]

(19)	V súlade s článkami 1 a 2 Protokolu č. 22 o postavení Dánska, ktorý je pripojený k Zmluve o Európskej únii a k Zmluve o fungovaní Európskej únie, sa Dánsko nezúčastňuje na prijatí tejto smernice, nie je ňou viazané ani nepodlieha jej uplatňovaniu,

PRIJALI TÚTO SMERNICU:

KAPITOLA I

EURÓPSKY VYŠETROVACÍ PRÍKAZ

Článok 1

Vymedzenie pojmu európsky vyšetrovací príkaz a povinnosť vykonať ho

1.   Európsky vyšetrovací príkaz (EVP) je justičné rozhodnutie vydané príslušným orgánom členského štátu (vydávajúci štát) na účely vykonania jedného alebo viacerých konkrétnych vyšetrovacích opatrení v inom členskom štáte („vykonávajúci štát“) s cieľom zabezpečiť dôkazy v rámci konaní uvedených v článku 4.

2.   Členské štáty vykonajú každý EVP na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tejto smernice.

3.   Touto smernicou nie je dotknutá povinnosť rešpektovať základné práva a právne zásady zakotvené v článku 6 Zmluvy o Európskej únii, ani povinnosti uložené v tejto súvislosti justičným orgánom. Táto smernica nevyžaduje od členských štátov, aby prijali opatrenia, ktoré odporujú ich ústavným pravidlám o slobode združovania, slobode tlače a slobode prejavu v iných médiách.

Článok 2

Vymedzenie pojmov

Na účely tejto smernice:

a)

„vydávajúci orgán“ je: i) sudca, súd, vyšetrujúci sudca alebo prokurátor príslušný konať v dotknutej veci, alebo ii) akýkoľvek iný justičný orgán určený vydávajúcim štátom, ktorý v konkrétnom prípade plní funkciu vyšetrovacieho orgánu v trestnom konaní a má v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom právomoc vydať príkaz na zabezpečenie dôkazov;

b)	„vykonávajúci orgán“ je orgán, ktorý má v súlade s touto smernicou právomoc uznať alebo vykonať EVP. Vykonávajúci orgán je orgán príslušný na prijímanie vyšetrovacích opatrení uvedených v EVP v obdobnom vnútroštátnom prípade.

Článok 3

Rozsah pôsobnosti EVP

1.   EVP sa vzťahuje na všetky vyšetrovacie opatrenia s výnimkou opatrení uvedených v odseku 2.

2.   EVP sa nevzťahuje na tieto opatrenia:

a)

zriadenie spoločného vyšetrovacieho tímu a zabezpečovanie dôkazov v rámci takéhoto tímu podľa článku 13 Dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi Európskej únie (4) (ďalej len „dohovor“) a rámcového rozhodnutia Rady 2002/465/SVV z 13. júna 2002 o spoločných vyšetrovacích tímoch (5);

b)	odpočúvanie a okamžitý prenos telekomunikačnej prevádzky podľa článku 18 ods. 1 písm. a) dohovoru; a

c)	odpočúvanie telekomunikačnej prevádzky podľa článku 18 ods. 1 písm. b) dohovoru, pokiaľ sa týka situácií uvedených v článku 18 ods. 2 písm. a) a c) a článku 20 uvedeného dohovoru.

Článok 4

Druhy konania, pre ktoré sa môže vydať EVP

EVP sa môže vydať:

a)	v súvislosti s trestným konaním, ktoré začal alebo môže začať justičný orgán pre trestný čin podľa vnútroštátneho právneho poriadku vydávajúceho štátu;

b)	v konaní správnych orgánov pre skutky, ktoré sú trestné podľa vnútroštátneho právneho poriadku vydávajúceho štátu z titulu porušenia zákona, ak rozhodnutie v tomto konaní môže viesť ku konaniu pred súdom príslušným najmä v trestných veciach;

c)	v konaní justičných orgánov pre skutky, ktoré sú trestné podľa vnútroštátneho právneho poriadku vydávajúceho štátu z titulu porušenia zákona, ak rozhodnutie v tomto konaní môže viesť ku konaniu pred súdom príslušným najmä v trestných veciach; a

d)	v súvislosti s konaniami uvedenými v písmenách a), b) a c), ktoré súvisia s trestnými činmi alebo porušením zákona, za ktoré môže byť právnická osoba zodpovedná alebo trestaná vo vydávajúcom štáte.

Článok 5

Obsah a forma EVP

1.   EVP uvedený vo formulári v prílohe A vyplní, podpíše a správnosť jeho obsahu overí vydávajúci orgán.

2.   Každý členský štát uvedie jeden alebo viacero ďalších jazykov spomedzi úradných jazykov inštitúcií Únie okrem svojho úradného jazyka, ktoré sa môžu použiť pri vypĺňaní alebo preklade EVP v prípade, keď je tento štát vykonávajúcim štátom.

KAPITOLA II

POSTUPY A ZÁRUKY PRE VYDÁVAJÚCI ŠTÁT

Článok 6

Zasielanie EVP

1.   Vydávajúci orgán zašle EVP príslušnému vykonávajúcemu orgánu akýmkoľvek spôsobom, ktorý umožňuje vyhotovenie písomného záznamu za podmienok, ktoré vykonávajúcemu štátu umožnia potvrdiť jeho pravosť. Každá ďalšia úradná komunikácia prebieha priamo medzi vydávajúcim orgánom a vykonávajúcim orgánom.

2.   Bez toho, aby bol dotknutý článok 2 písm. b), môže každý členský štát určiť ústredný orgán, alebo ak to umožňuje jeho právny systém, viac než jeden ústredný orgán, ktorý bude pomáhať príslušným justičným orgánom. Členský štát môže, ak to vyžaduje organizácia jeho vnútroštátneho justičného systému, poveriť svoj ústredný orgán (ústredné orgány) administratívnym zasielaním a prijímaním EVP, ako aj ďalšou s ním súvisiacou úradnou korešpondenciu.

3.   Ak si to vydávajúci orgán želá, príkaz sa môže zaslať prostredníctvom zabezpečeného telekomunikačného systému Európskej justičnej siete.

4.   Ak nie je vykonávajúci orgán známy, vydávajúci orgán vykoná všetky potrebné šetrenia vrátane šetrení cez kontaktné body Európskej justičnej siete, aby túto informáciu od vykonávajúceho štátu získal.

5.   Ak orgán vykonávajúceho štátu, ktorému bol EVP doručený, nemá právomoc uznať ho a prijať potrebné opatrenia na jeho vykonanie, postúpi EVP z úradnej moci príslušnému vykonávajúcemu orgánu a informuje o tom vydávajúci orgán.

6.   Všetky problémy súvisiace so zasielaním alebo pravosťou akýchkoľvek dokumentov potrebných na vykonanie EVP sa riešia prostredníctvom priamych kontaktov medzi zúčastnenými vydávajúcimi orgánmi a vykonávajúcimi orgánmi, prípadne prostredníctvom ústredných orgánov členských štátov.

Článok 7

EVP súvisiaci s predchádzajúcim EVP

1.   Ak vydávajúci orgán vydá EVP, ktorý dopĺňa predchádzajúci EVP, uvedie túto skutočnosť v EVP v súlade s formulárom uvedeným v prílohe A.

2.   Ak sa v súlade s článkom 8 ods. 3 vydávajúci orgán zúčastňuje na vykonávaní EVP vo vykonávajúcom štáte, môže počas svojej prítomnosti v uvedenom štáte adresovať EVP, ktorý dopĺňa predchádzajúci EVP, priamo vykonávajúcemu orgánu bez toho, aby boli dotknuté oznámenia podľa článku 28 ods. 1 písm. c).

KAPITOLA III

POSTUPY A ZÁRUKY PRE VYKONÁVAJÚCI ŠTÁT

Článok 8

Uznanie a vykonanie

1.   Vykonávajúci orgán uzná EVP zaslaný v súlade s článkom 6 bez akýchkoľvek ďalších formalít a bezodkladne prijme potrebné opatrenia na jeho vykonanie rovnakým spôsobom a za rovnakých podmienok, ako by dané vyšetrovacie opatrenie nariadil orgán vykonávajúceho štátu, pokiaľ tento orgán nerozhodne o uplatnení jedného z dôvodov neuznania alebo nevykonania ustanovených v článku 10 alebo jedného z dôvodov odkladu ustanovených v článku 14.

2.   Vykonávajúci štát dodržiava formality a postupy výslovne určené vydávajúcim orgánom, pokiaľ v tejto smernici nie je ustanovené inak a pokiaľ takéto formality a postupy nie sú v rozpore so základnými zásadami právneho poriadku vykonávajúceho štátu.

3.   Vydávajúci orgán môže požiadať, aby sa na podporu príslušných orgánov vykonávajúceho štátu zúčastnil na vykonávaní EVP jeden alebo viacero vydávajúcich orgánov. Vykonávajúci orgán vyhovie tejto žiadosti, pokiaľ takáto účasť nie je v rozpore so základnými zásadami právneho poriadku vykonávajúceho štátu.

4.   Vydávajúci orgán a vykonávajúci orgán sa môžu navzájom radiť akýmkoľvek vhodným spôsobom, aby sa umožnilo efektívne uplatňovanie tohto článku.

Článok 9

Použitie iného druhu vyšetrovacieho opatrenia

1.   Vykonávajúci orgán môže rozhodnúť o použití iného vyšetrovacieho opatrenia, ako sa uvádza v EVP, ak

a)	vyšetrovacie opatrenie uvedené v EVP neexistuje v právnom poriadku vykonávajúceho štátu;

b)	vyšetrovacie opatrenie uvedené v EVP existuje v právnom poriadku vykonávajúceho štátu, ale jeho použitie je obmedzené na určité trestné činy alebo určité kategórie trestných činov, medzi ktoré nepatrí trestný čin uvedený v EVP; alebo

c)	vyšetrovacie opatrenie zvolené vykonávajúcim orgánom bude mať rovnaký výsledok ako opatrenie uvedené v EVP, pričom sa uplatnia slabšie donucovacie prostriedky.

2.   Ak sa vykonávajúci orgán rozhodne využiť možnosť uvedenú v odseku 1, najprv o tom informuje vydávajúci orgán, ktorý môže rozhodnúť o späť vzatí EVP.

Článok 10

Dôvody neuznania alebo nevykonania

1.   Vykonávajúci štát môže odmietnuť uznať alebo vykonať EVP ak:

a)	podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu existuje imunita alebo výsada, ktorá znemožňuje vykonať EVP;

b)	by v konkrétnom prípade jeho vykonanie poškodilo základné záujmy národnej bezpečnosti, ohrozilo zdroj informácií alebo zahŕňalo využitie utajovaných skutočností týkajúcich sa konkrétnych spravodajských činností;

c)	v prípadoch uvedených v článku 9 ods. 1 písm. a) a b) nie je k dispozícii iné vyšetrovacie opatrenie, ktoré by umožnilo dosiahnuť rovnaký výsledok; alebo

d)	sa EVP vydal v konaní uvedenom v článku 4 písm. b) a c) a dané opatrenie by sa nemohlo vydať v podobnom vnútroštátnom prípade.

2.   Skôr ako vykonávajúci orgán rozhodne v prípadoch uvedených v odseku 1 písm. b) a c) o úplnom alebo čiastočnom odmietnutí uznať alebo vykonať EVP, akýmikoľvek vhodnými prostriedkami sa poradí s príslušným vydávajúcim orgánom a v prípade potreby ho požiada o bezodkladné poskytnutie potrebných informácií.

Článok 11

Lehoty na uznanie a vykonanie

1.   O uznaní alebo vykonaní sa rozhodne a vyšetrovacie opatrenie sa vykoná rovnako rýchlo a prioritne ako v podobnom vnútroštátnom prípade, najneskôr však v lehotách ustanovených v tomto článku.

2.   Ak vydávajúci orgán v EVP uviedol, že vzhľadom na procesné lehoty, závažnosť trestného činu alebo iné osobitne naliehavé okolnosti je potrebné dodržať kratšie lehoty ako sú ustanovené v tomto článku, alebo ak vydávajúci orgán v EVP uviedol, že vyšetrovacie opatrenie sa musí vykonať v určitý deň, vykonávajúci orgán túto požiadavku v najväčšej možnej miere zohľadní.

3.   Rozhodnutie o uznaní alebo vykonaní EVP sa musí prijať čo najskôr a bez toho, aby bol dotknutý odsek 5, najneskôr do 30 dní od doručenia EVP príslušnému vykonávajúcemu orgánu.

4.   Pokiaľ nie sú dané dôvody odkladu podľa článku 14 alebo pokiaľ sa dôkazy uvedené vo vyšetrovacom opatrení, na ktoré sa EVP vzťahuje, už nachádzajú v držbe vykonávajúceho štátu, vykonávajúci orgán vykoná vyšetrovacie opatrenie bezodkladne a bez toho, aby bol dotknutý odsek 5, najneskôr do 90 dní od prijatia rozhodnutia uvedeného v odseku 3.

5.   Ak v konkrétnom prípade nedokáže príslušný vykonávajúci orgán dodržať lehotu stanovenú v odseku 3, bezodkladne a akýmkoľvek spôsobom to oznámi príslušnému vydávajúcemu orgánu, pričom uvedie dôvody omeškania a odhadovaný čas, ktorý potrebuje na prijatie daného rozhodnutia. V takom prípade sa môže lehota uvedená v odseku 3 predĺžiť najviac o 30 dní.

6.   Ak v konkrétnom prípade nedokáže príslušný vykonávajúci orgán dodržať lehotu stanovenú v odseku 4, bezodkladne a akýmkoľvek spôsobom to oznámi príslušnému vydávajúcemu orgánu, pričom uvedie dôvody omeškania a poradí sa s vydávajúcim orgánom o vhodnom čase na vykonanie opatrenia.

Článok 12

Odovzdanie dôkazov

1.   Vykonávajúci orgán bezodkladne odovzdá dôkazy získané na základe vykonania EVP vydávajúcemu štátu. Ak sa o to v EVP žiadalo a ak to umožňuje vnútroštátny právny poriadok vykonávajúceho štátu, dôkazy sa bezodkladne odovzdajú príslušným orgánom vykonávajúceho štátu, ktoré sa zúčastnili na vykonaní EVP v súlade s článkom 8 ods. 3.

2.   Pri odovzdávaní dôkazov môže vykonávajúci orgán uviesť, či požaduje, aby sa vrátili vykonávajúcemu štátu hneď, ako prestanú byť vo vydávajúcom štáte potrebné.

Článok 13

Opravné prostriedky

Zainteresované strany majú k dispozícii opravné prostriedky podľa vnútroštátneho právneho poriadku. Vecné vady vydania EVP možno napadnúť len v žalobe podanej na súd vydávajúceho štátu.

Článok 14

Dôvody na odklad uznania alebo vykonania

1.   Vykonávajúci štát môže odložiť uznanie alebo vykonanie EVP, ak:

a)	by jeho vykonanie mohlo prejudikovať prebiehajúce vyšetrovanie alebo trestné stíhanie, a to dovtedy, dokedy to vykonávajúci štát bude považovať za primerané; alebo

b)	sa dotknuté predmety, dokumenty alebo údaje už používajú v iných konaniach, a to dovtedy, keď sa už na tento účel nebudú vyžadovať.

2.   Len čo zanikne dôvod odkladu, vykonávajúci orgán bezodkladne prijme potrebné opatrenia na vykonanie EVP a informuje o tom vydávajúci orgán akýmkoľvek spôsobom, ktorý umožňuje vyhotovenie písomného záznamu.

Článok 15

Informačná povinnosť

1.   Príslušný orgán vykonávajúceho štátu, ktorému sa EVP doručí, bezodkladne, najneskôr však do jedného týždňa od doručenia EVP potvrdí doručenie EVP vyplnením a zaslaním formulára uvedeného v prílohe B. Ak sa v súlade s článkom 6 ods. 2 určil ústredný orgán, vzťahuje sa táto povinnosť na ústredný orgán aj vykonávajúci orgán, ktorému sa EVP doručil prostredníctvom ústredného orgánu. V prípadoch uvedených v článku 6 ods. 5 sa táto povinnosť vzťahuje na príslušný orgán, ktorému sa doručil EVP pôvodne, aj na vykonávajúci orgán, ktorému sa EVP nakoniec postúpil.

2.   Bez toho, aby bol dotknutý článok 9 ods. 2, vykonávajúci orgán informuje vydávajúci orgán ak:

a)

ihneď a akýmkoľvek spôsobom: i) vykonávajúci orgán nemôže prijať rozhodnutie o uznaní alebo vykonaní, pretože formulár uvedený v prílohe je neúplný alebo zjavne nesprávne vyplnený; ii) vykonávajúci orgán v priebehu vykonávania EVP bez ďalšieho šetrenia zistí, že by bolo vhodné prijať vyšetrovacie opatrenia, ktoré sa pôvodne nepredpokladali alebo ktoré nebolo možné bližšie určiť v čase vydania EVP, aby mohol vydávajúci orgán v konkrétnom prípade prijať ďalšie opatrenia; iii) vykonávajúci orgán zistí, že v konkrétnom prípade nemôže dodržať formality a postupy výslovne určené vydávajúcim orgánom v súlade s článkom 8. Na žiadosť vydávajúceho orgánu sa informácie potvrdzujú bezodkladne a akýmkoľvek spôsobom, ktorý umožňuje vyhotovenie písomného záznamu;

b)	bezodkladne a akýmkoľvek spôsobom, ktorý umožňuje vyhotovenie písomného záznamu: i) o každom rozhodnutí prijatom v súlade s článkom 10 ods. 1; ii) o odklade vykonania alebo uznania EVP, dôvodoch, a ak je to možné, očakávanej dĺžke odkladu.

Článok 16

Trestná zodpovednosť týkajúca sa úradníkov

Úradníci vydávajúceho štátu sa počas ich prítomnosti na území vykonávajúceho štátu v rámci uplatňovania tejto smernice považujú za úradníkov vykonávajúceho štátu, pokiaľ ide o trestné činy spáchané nimi alebo proti nim.

Článok 17

Občianskoprávna zodpovednosť týkajúca sa úradníkov

1.   Ak v rámci uplatňovania tejto smernice úradníci vydávajúceho štátu pôsobia na území vykonávajúceho štátu, je vydávajúci štát zodpovedný za každú škodu, ktorú počas činnosti spôsobia, a to podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu.

2.   Členský štát, na ktorého území bola spôsobená škoda uvedená v odseku 1, nahradí túto škodu za podmienok, ktoré sa uplatňujú na škodu spôsobenú jeho vlastnými úradníkmi.

3.   Členský štát, ktorého úradníci spôsobili škodu osobe na území iného členského štátu, plne uhradí tomuto štátu akúkoľvek sumu, ktorú vyplatil obetiam alebo osobám, ktoré majú na to v ich mene nárok.

4.   Bez toho, aby bola dotknutá možnosť uplatnenia jeho práv voči tretím osobám, a s výnimkou odseku 3 nebude žiadny členský štát v prípadoch uvedených v odseku 1 vyžadovať náhradu jemu spôsobenej škody od iného členského štátu.

Článok 18

Ochrana dôverných informácií

1.   Každý členský štát prijme potrebné opatrenia, aby sa zabezpečilo, že vydávajúce orgány a vykonávajúce orgány pri vykonávaní EVP náležite zohľadnia dôvernú povahu vyšetrovania.

2.   Vykonávajúci orgán v súlade so svojím vnútroštátnym právnym poriadkom zaručí dôvernosť skutočností a podstaty EVP s výnimkou rozsahu potrebného na vykonanie vyšetrovacieho opatrenia. Ak vykonávajúci orgán nemôže splniť požiadavku ochrany dôverných informácií, bezodkladne o tom informuje vydávajúci orgán.

3.   Pokiaľ vykonávajúci orgán neuvedie inak, vydávajúci orgán v súlade so svojím vnútroštátnym poriadkom zachová dôvernú povahu všetkých dôkazov alebo informácií poskytnutých vykonávajúcim orgánom s výnimkou sprístupnenia v rozsahu potrebnom na vykonanie vyšetrovania alebo konania opísaného v EVP.

4.   Každý členský štát prijme potrebné opatrenie, aby sa zabezpečilo, že banky nesprístupnia bankovým klientom ani tretím osobám skutočnosť, že sa v súlade s článkami 23, 24 a 25 zaslali informácie vydávajúcemu štátu alebo že prebieha vyšetrovanie.

KAPITOLA IV

OSOBITNÉ USTANOVENIA TÝKAJÚCE SA URČITÝCH VYŠETROVACÍCH OPATRENÍ

Článok 19

Dočasné odovzdanie osôb vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody na účely vyšetrovania do vydávajúceho štátu

1.   EVP možno vydať na účely dočasného odovzdania osoby vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody vo vykonávajúcom štáte, aby sa v jej prítomnosti mohlo vykonať vyšetrovacie opatrenie na území vydávajúceho štátu, za podmienky, že sa v lehote stanovenej vykonávajúcim štátom odovzdá späť.

2.   Okrem dôvodov odmietnutia uvedených v článku 10 ods. 1 možno odmietnuť vykonať EVP aj vtedy, ak

a)	osoba vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody s odovzdaním nesúhlasí; alebo

b)	odovzdaním by sa predĺžila doba väzby alebo výkonu trestu odňatia slobody.

3.   V prípade podľa odseku 1 sa povolenie na prevoz osoby vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody cez územie tretieho členského štátu vydá na základe žiadosti, ku ktorej sa priložia všetky potrebné písomnosti.

4.   Dotknuté členské štáty sa dohodnú na praktických opatreniach týkajúcich dočasného odovzdania osoby a dátume, do ktorého sa musí vrátiť na územie vykonávajúceho štátu.

5.   Odovzdaná osoba zostane vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody na území vydávajúceho štátu, prípadne na území členského štátu, cez ktorý je potrebný prevoz, kým vykonávajúci členský štát nepožiada o jej prepustenie.

6.   Doba strávená vo väzbe na území členského vydávajúceho štátu sa započíta do doby väzby alebo výkonu trestu odňatia slobody, ktoré je alebo bude dotknutá osoba povinná vykonať na území vykonávajúceho členského štátu.

7.   Odovzdaná osoba sa nesmie stíhať, zadržať, ani sa jej nesmú uložiť žiadne iné obmedzenia osobnej slobody za skutky alebo odsúdenia, ktoré predchádzali jej odchodu z územia vykonávajúceho štátu a ktoré sa neuviedli v EVP.

8.   Imunita ustanovená v odseku 7 sa skončí, keď má odovzdaná osoba viac ako pätnásť po sebe nasledujúcich dní odvtedy, ako justičné orgány už nevyžadujú jej prítomnosť, možnosť odísť a napriek tomu sa zdržiava na území vykonávajúceho štátu, alebo sa po odchode naň vráti.

9.   Náklady vyplývajúce z odovzdania znáša vydávajúci štát.

Článok 20

Dočasné odovzdanie osôb vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobodyna účely vyšetrovania do vykonávajúceho štátu

1.   EVP možno vydať na účely dočasného odovzdania osoby vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody vo vydávajúcom štáte, aby sa mohlo vykonať vyšetrovacie opatrenie, na ktoré sa vyžaduje jej prítomnosť na území vykonávajúceho štátu.

2.   Okrem dôvodov odmietnutia uvedených v článku 10 ods. 1 možno odmietnuť vykonať EVP aj vtedy, ak:

a)	sa vyžaduje súhlas dotknutej osoby s odovzdaním a nezískal sa; alebo

b)	vydávajúci orgán a vykonávajúci orgán nedospeli k dohode o opatreniach dočasného odovzdania.

3.   Ak sa vyžaduje súhlas dotknutej osoby s odovzdaním, vyhlásenie obsahujúce súhlas alebo jeho kópia sa bezodkladne poskytne vykonávajúcemu štátu.

4.   Každý členský štát môže uviesť, že pred vykonaním EVP sa bude vyžadovať súhlas uvedený v odseku 3 tohto článku, alebo že sa bude vyžadovať za určitých podmienok uvedených v oznámení.

5.   Na dočasné odovzdanie podľa tohto článku sa uplatnia mutatis mutandis odseky 3 až 8 článku 19.

6.   Náklady vyplývajúce z odovzdania znáša vydávajúci štát. To nezahŕňa náklady vyplývajúce z väzby alebo výkonu trestu odňatia slobody vo vykonávajúcom štáte.

Článok 21

Výsluch formou videokonferencie

1.   Ak sa osoba nachádza na území vykonávajúceho štátu a má sa vypočuť ako svedok alebo znalec justičnými orgánmi vydávajúceho štátu, vydávajúci orgán môže v prípadoch, ak nie je žiaduce alebo možné, aby sa osoba, ktorá má byť vypočutá, dostavila osobne na jeho územie, vydať EVP, aby sa výsluch svedka alebo znalca uskutočnil formou videokonferencie podľa ustanovení odsekov 2 až 9.

2.   Okrem dôvodov odmietnutia uvedených v článku 10 ods. 1 možno odmietnuť vykonať EVP aj vtedy, ak:

a)	použitie videokonferencie odporuje základným zásadám právneho poriadku vykonávajúceho štátu; alebo

b)	vykonávajúci štát nemá technické prostriedky na uskutočnenie videokonferencie.

3.   Ak vykonávajúci štát nemá prístup k technickým prostriedkom na uskutočnenie videokonferencie, môže mu také prostriedky po vzájomnej dohode poskytnúť vydávajúci štát.

4.   Na prípady uvedené v odseku 2 písm. b) sa uplatní mutatis mutandis článok 10 ods. 2.

5.   EVP vydaný na účely výsluchu formou videokonferencie musí obsahovať aj dôvod, prečo nie je žiaduce alebo možné, aby sa svedok alebo znalec dostavil osobne, názov justičného orgánu a mená osôb, ktoré budú viesť výsluch.

6.   V prípade výsluchu formou videokonferencie sa uplatnia tieto pravidlá:

a)

justičný orgán vykonávajúceho štátu sa zúčastní výsluchu, v prípade potreby aj s tlmočníkom, a je zodpovedný za overenie totožnosti osoby, ktorá sa má vypočuť, a dodržiavanie základných zásad právneho poriadku vykonávajúceho štátu. Ak sa vykonávajúci orgán domnieva, že počas výsluchu dochádza k porušeniu základných zásad právneho poriadku vykonávajúceho štátu, bezodkladne prijme potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby výsluch pokračoval v súlade s uvedenými zásadami;

b)	ak sú potrebné opatrenia na ochranu osoby, ktorá sa má vypočuť, dohodnú sa na nich príslušné orgány vydávajúceho štátu a vykonávajúceho štátu;

c)	výsluch vykoná priamo vydávajúci orgán, alebo sa výsluch vykoná pod jeho vedením v súlade s jeho právnym poriadkom;

d)	ak je to potrebné, vydávajúci štát na žiadosť vykonávajúceho štátu alebo osoby, ktorá sa má vypočuť, zabezpečí pre vypočúvanú osobu tlmočníka;

e)	osoba, ktorá sa má vypočuť, sa môže dovolávať práva odmietnuť vypovedať podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu alebo vydávajúceho štátu.

7.   Bez toho, aby boli dotknuté akékoľvek opatrenia dohodnuté na ochranu osôb, vykonávajúci orgán po skončení výsluchu spíše zápisnicu, v ktorej uvedie dátum a miesto výsluchu, údaje o totožnosti vypočutej osoby, údaje o totožnosti a funkciách všetkých ostatných osôb, ktoré sa zúčastnili na výsluchu na území vykonávajúceho štátu, údaje o prípadných prísahách a o technických podmienkach, za ktorých sa výsluch uskutočnil. Vykonávajúci orgán zašle písomnosť vydávajúcemu orgánu.

8.   Náklady zriadenia videospojenia, náklady súvisiace s prevádzkou videospojenia na území vykonávajúceho štátu, odmena, ktorú tento štát poskytol tlmočníkom, a náhrady poskytnuté svedkom a znalcom a ich cestovné náklady na území vykonávajúceho štátu nahradí vydávajúci štát vykonávajúcemu štátu, pokiaľ sa vykonávajúci členský štát nevzdá úhrady všetkých alebo niektorých z týchto nákladov.

9.   Každý členský štát prijme potrebné opatrenia, aby zabezpečil, že ak svedok alebo znalec počas výsluchu podľa tohto článku na jeho území odmietol vypovedať, hoci mal povinnosť vypovedať, alebo ak uviedol nepravdu, uplatní sa jeho právny poriadok rovnakým spôsobom, ako v prípade, ak by sa výsluch uskutočnil v trestnom konaní vedenom jeho orgánmi.

10.   EVP sa tiež môže vydať na účely výsluchu obvinenej osoby formou videokonferencie. Odseky 1 až 9 sa uplatnia mutatis mutandis. Okrem dôvodov odmietnutia uvedených v článku 10 ods. 1 možno odmietnuť vykonať EVP aj vtedy, ak

a)	s tým obvinená osoba nesúhlasí; alebo

b)	vykonanie takéhoto opatrenia by bolo v rozpore s právnym poriadkom vykonávajúceho štátu.

Článok 22

Výsluch formou telefonickej konferencie

1.   Ak sa osoba nachádza na území jedného členského štátu a má sa vypočuť ako svedok alebo znalec justičnými orgánmi iného členského štátu, orgán druhého členského štátu (vydávajúci orgán) môže vydať EVP, aby sa výsluch svedka alebo znalca uskutočnil formou telefonickej konferencie podľa ustanovení odsekov 2 až 4.

2.   Okrem dôvodov odmietnutia uvedených v článku 10 ods. 1 možno odmietnuť vykonať EVP aj vtedy, ak:

a)	použitie telefonickej konferencie odporuje základným zásadám právneho poriadku vykonávajúceho štátu; alebo

b)	svedok alebo znalec nesúhlasí s uskutočnením výsluchu touto formou.

3.   EVP vydaný na účely výsluchu formou telefonickej konferencie musí obsahovať názov justičného orgánu, mená osôb, ktoré budú viesť výsluch, a informáciu, či je svedok alebo znalec ochotný zúčastniť sa výsluchu formou telefonickej konferencie.

4.   Vydávajúci orgán a vykonávajúci orgán sa dohodnú na praktických opatreniach týkajúcich sa výsluchu. Pri dohode o týchto opatreniach sa vykonávajúci orgán zaviaže, že:

a)	informuje dotknutého svedka alebo znalca o čase a mieste výsluchu;

b)	zabezpečí overenie totožnosti svedka alebo znalca; a

c)	overí, či svedok alebo znalec súhlasí s vykonaním výsluchu formou telefonickej konferencie.

Vykonávajúci štát môže úplne alebo čiastočne podmieniť svoj súhlas príslušnými ustanoveniami článku 21 ods. 6 a 9. Ak sa nedohodne inak, uplatnia sa mutatis mutandis ustanovenia článku 21 ods. 8.

Článok 23

Informácie o bankových účtoch

1.   EVP sa môže vydať na účely zistenia, či je fyzická alebo právnická osoba, voči ktorej sa vedie trestné vyšetrovanie, majiteľom jedného alebo viacerých účtov alebo má k takýmto účtom dispozičné práva v ktorejkoľvek banke nachádzajúcej sa na území vykonávajúceho štátu.

2.   Každý členský štát prijme za podmienok ustanovených v tomto článku opatrenia potrebné na to, aby mohol poskytnúť informácie uvedené v odseku 1.

3.   Ak sa o ne požiada v EVP a pokiaľ sa môžu poskytnúť v primeranej lehote, informácie uvedené v odseku 1 zahŕňajú účty, ku ktorým má osoba, voči ktorej sa vedie konanie, splnomocnenie.

4.   Povinnosť ustanovená v tomto článku sa uplatní len v rozsahu, v akom má tieto informácie k dispozícii banka, ktorá vedie účet.

5.   Okrem dôvodov odmietnutia uvedených v článku 10 ods. 1 možno odmietnuť vykonať EVP uvedený v odseku 1 aj vtedy, keď trestný čin nie je:

a)	trestným činom, za ktorý možno uložiť trest zahŕňajúci pozbavenie osobnej slobody alebo ochranné opatrenie obmedzujúce slobodu s hornou hranicou sadzby najmenej štyri roky vo vydávajúcom štáte a najmenej dva roky vo vykonávajúcom štáte;

b)	trestným činom uvedeným v článku 4 rozhodnutia Rady zo 6. apríla 2009 o zriadení Európskeho policajného úradu (Europol) (6) (ďalej len „rozhodnutie o Europole“); alebo

c)	pokiaľ naň nemožno uplatniť rozhodnutie o Europole – trestným činom uvedeným v Dohovore o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev z roku 1995 (7), protokole k nemu z roku 1996 (8) a druhom protokole k nemu z roku 1997 (9).

6.   Vydávajúci orgán v EVP uvedie, prečo sa domnieva, že požadované informácie môžu mať zásadný význam pre vyšetrovanie trestného činu a dôvody, na základe ktorých predpokladá, že banky vo vykonávajúcom štáte vedú účet, a v rámci dostupných informácií označí banky, ktorých by sa to mohlo týkať. Tiež zahrnie do EVP všetky dostupné informácie, ktoré by mohli uľahčiť jeho vykonanie.

Článok 24

Informácie o bankových transakciách

1.   EVP sa môže vydať, aby sa získali podrobnosti o určených bankových účtoch a bankových operáciách, ktoré sa vykonali počas určeného obdobia na jednom alebo viacerých účtoch uvedených v EVP vrátane údajov o účte odosielateľa alebo príjemcu.

2.   Každý členský štát prijme za podmienok ustanovených v tomto článku opatrenia potrebné na to, aby mohol poskytnúť informácie uvedené v odseku 1.

3.   Povinnosť ustanovená v tomto článku sa uplatní len v rozsahu, v akom má tieto informácie k dispozícii banka, ktorá vedie účet.

4.   Vydávajúci štát v EVP uvedie, prečo sa domnieva, že požadované informácie sú relevantné na účely vyšetrovania trestného činu.

Článok 25

Sledovanie bankových transakcií

1.   EVP sa môže vydať na účely sledovania bankových transakcií, ktoré sa uskutočňujú prostredníctvom jedného alebo viacerých účtov určených v EVP, počas určeného obdobia.

2.   Každý členský štát prijme za podmienok ustanovených v tomto článku opatrenia potrebné na to, aby mohol poskytnúť informácie uvedené v odseku 1.

3.   Vydávajúci štát v EVP uvedie, prečo sa domnieva, že požadované informácie sú relevantné na účely vyšetrovania trestného činu.

4.   Príslušné orgány vydávajúceho štátu a vykonávajúceho štátu sa dohodnú na praktických opatreniach týkajúcich sa sledovania.

Článok 26

Kontrolované dodávky

1.   EVP sa môže vydať na účely uskutočnenia kontrolovanej dodávky na území vykonávajúceho členského štátu.

2.   Právo uskutočniť, riadiť a kontrolovať operácie týkajúce sa vykonania EVP uvedeného v odseku 1 majú príslušné orgány vykonávajúceho štátu.

Článok 27

Vyšetrovacie opatrenia zahŕňajúce zabezpečovanie dôkazov v reálnom čase, priebežne a počas určitého obdobia

1.   Keď sa EVP vydáva na účely vykonania opatrenia vrátane opatrení uvedených v článkoch 25 a 26, ktoré zahŕňa zabezpečovanie dôkazov v reálnom čase, priebežne a počas určitého obdobia, možno ho okrem dôvodov odmietnutia uvedených v článku 10 ods. 1 odmietnuť vykonať vtedy, keď by nebolo možné ho vykonať v podobnom vnútroštátnom prípade.

2.   Na prípady uvedené v odseku 1 sa uplatní mutatis mutandis článok 10 ods. 2.

3.   Vykonávajúci orgán môže vykonanie EVP uvedeného v odseku 1 podmieniť dohodou o rozdelení nákladov.

KAPITOLA V

ZÁVEREČNÉ USTANOVENIA

Článok 28

Oznámenia

1.   Každý členský štát do … (10) oznámi Komisii:

a)	orgán alebo orgány, ktoré sú v súlade s jeho vnútroštátnym právnym poriadkom príslušné podľa článku 2 písm. a) a b), keď je tento členský štát vydávajúcim štátom alebo vykonávajúcim štátom;

b)	jazyky prijateľné pre EVP podľa článku 5 ods. 2;

c)	informácie o určenom ústrednom orgáne alebo orgánoch, ak chce členský štát využiť možnosť podľa článku 6 ods. 2. Tieto informácie sú pre vydávajúce orgány záväzné;

d)	požiadavku súhlasu dotknutej osoby s odovzdaním, ak chce členský štát využiť možnosť ustanovenú v článku 20 ods. 4.

2.   Členské štáty oznámia Komisii všetky následné zmeny informácií uvedených v odseku 1.

3.   Komisia sprístupní informácie získané podľa tohto článku všetkým členským štátom a Európskej justičnej sieti (EJN). EJN informácie sprístupní na webových stránkach uvedených v článku 9 rozhodnutia Rady 2008/976/SVV zo 16. decembra 2008 o Európskej justičnej sieti (11).

Článok 29

Vzťah k iným dohodám a dojednaniam

1.   Bez toho, aby bolo dotknuté ich uplatňovanie medzi členskými štátmi a tretími štátmi a ich predbežné vykonávanie podľa článku 30, touto smernicou sa od … (10) nahrádzajú príslušné ustanovenia týchto dohovorov, ktoré sa uplatňujú vo vzťahoch medzi členskými štátmi viazanými touto smernicou:

—	Európsky dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach z 20. apríla 1959, ako aj dva dodatkové protokoly k nemu zo 17. marca 1978 a 8. novembra 2001 a dvojstranné dohody uzavreté na základe článku 26 tohto dohovoru;

—	Dohovor z 19. júna 1990, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985;

—	Dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi Európskej únie z 29. mája 2000 a protokol k nemu zo 16. októbra 2001.

2.   Týmto sa zrušuje rámcové rozhodnutie 2008/978/SVV. Táto smernica sa uplatňuje medzi členskými štátmi na zaistenie majetku alebo dôkazov namiesto príslušných ustanovení rámcového rozhodnutia 2003/577/SVV.

3.   Členské štáty môžu naďalej uplatňovať dvojstranné alebo viacstranné dohody alebo dojednania platné po … (10), pokiaľ tieto umožňujú rozšíriť ciele tejto smernice a pomáhajú zjednodušeniu alebo ďalšiemu uľahčeniu postupov zabezpečovania dôkazov.

4.   Členské štáty môžu po … (12) uzavierať dvojstranné alebo viacstranné dohody alebo dojednania, pokiaľ tieto umožňujú rozšíriť alebo prehĺbiť ciele tejto smernice a pomáhajú zjednodušeniu alebo ďalšiemu uľahčeniu postupov zabezpečovania dôkazov.

5.   Členské štáty do … (13) oznámia Komisii existujúce dohody a dojednania uvedené v odseku 3, v ktorých uplatňovaní si želajú pokračovať. Členské štáty tiež oznámia Komisii všetky nové dohody a dojednania uvedené v odseku 4 do troch mesiacov od ich podpísania.

6.   Ak sa Komisia domnieva, že dvojstranná dohoda alebo dojednanie, ktoré sa jej oznámili, nespĺňajú podmienky vymedzené v odsekoch 3 a 4, vyzve dotknuté členské štáty, aby danú dohodu alebo dojednanie vypovedali, zmenili alebo neuzavreli.

Článok 30

Prechodné opatrenia

1.   Žiadosti o vzájomnú pomoc doručené pred … (14) sa naďalej spravujú existujúcimi nástrojmi, ktoré sa týkajú vzájomnej pomoci v trestných veciach. Na rozhodnutia o zaistení dôkazov na základe rámcového rozhodnutia 2003/577/SVV doručené pred … (14) sa tiež vzťahuje daný nástroj.

2.   Článok 7 ods. 1 sa primerane použije na EVP na základe rozhodnutia o zaistení prijatého podľa rámcového rozhodnutia 2003/577/SVV.

Článok 31

Transpozícia

1.   Členské štáty prijmú opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s ustanoveniami tejto smernice do … (14).

2.   Členské štáty uvedú priamo v prijatých opatreniach alebo pri ich úradnom uverejnení odkaz na túto smernicu. Podrobnosti o odkaze upravia členské štáty.

3.   Členské štáty do … (14) zašlú Generálnemu sekretariátu Rady a Komisii znenie ustanovení, ktorými do svojho vnútroštátneho práva transponujú povinnosti, ktoré im ukladá táto smernica.

4.   Komisia do … (15) predloží Európskemu parlamentu a Rade správu, v ktorej posúdi rozsah, v akom členské štáty prijali potrebné opatrenia na dosiahnutie súladu s ustanoveniami tejto smernice, a podľa potreby k nej pripojí legislatívne návrhy.

Článok 32

Správa o uplatňovaní

Komisia najneskôr do piatich rokov odo dňa nadobudnutia účinnosti tejto smernice predloží Európskemu parlamentu a Rade správu o uplatňovaní tejto smernice na základe kvalitatívnych a kvantitatívnych informácií. Ku správe sa v prípade potreby pripoja návrhy na zmenu a doplnenie tejto smernice.

Článok 33

Nadobudnutie účinnosti

Táto smernica nadobúda účinnosť dvadsiatym dňom po jej uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie.

Článok 34

Adresáti

Táto smernica je určená členským štátom v súlade so zmluvami.

---

(1)  Ú. v. EÚ L 196, 2.8.2003, s. 45.

(2)  Ú. v. EÚ L 350, 30.12.2008, s. 72.

(3)  Ú. v. ES L 239, 22.9.2000, s. 19.

(4)  Ú. v. ES C 197, 12.7.2000, s. 3.

(5)  Ú. v. ES L 162, 20.6.2002, s. 1.

(6)  Ú. v. EÚ L 121, 15.5.2009, s. 37.

(7)  Ú. v. ES C 316, 27.11.1995, s. 49.

(8)  Ú. v. ES C 313, 23.10.1996, s. 2.

(9)  Ú. v. ES C 221, 19.7.1997, s. 12.

(10)  Vložte dátum dva roky od nadobudnutia účinnosti tejto smernice.

(11)  Ú. v. EÚ L 348, 24.12.2008, s. 130.

(12)  Vložte dátum nadobudnutia účinnosti tejto smernice.

(13)  Vložte dátum tri mesiace od nadobudnutia účinnosti tejto smernice.

(14)  Vložte dátum dva roky od nadobudnutia účinnosti tejto smernice.

(15)  Vložte dátum tri roky od nadobudnutia účinnosti tejto smernice.

---

---

---