52005DC0082

Brusel, 14.3.2005

KOM(2005) 82 v konečnom znení

ZELENÁ KNIHA

o rozhodnom práve a súdnej právomoci vo veciach rozvodu

(predložená komisiou){SEC(2005) 331}

ZELENÁ KNIHA

o rozhodnom práve a súdnej právomoci vo veciach rozvodu

Účelom tejto zelenej knihy je otvoriť rozsiahlu konzultáciu zúčastnených strán o otázkach rozhodného práva a súdnej právomoci v manželských veciach. Zelená kniha opisuje problémy, ktoré môžu za danej situácie vzniknúť, a navrhuje viacero možných riešení. Priložený pracovný dokument Komisie poskytuje informácie o hmotnoprávnych a procesných pravidlách a pravidlách upravujúcich kolíziu právnych noriem vo veciach rozvodu v členských štátoch.

Komisia vyzýva zainteresované strany, aby predložili pripomienky do 30. septembra 2005 na túto adresu:

European CommissionDirectorate-General for Justice, Freedom and SecurityUnit C1 – Civil JusticeB - 1049 BrusselsFax: +32-2/299 64 57E-mail: jls-coop-jud-civil@cec.eu.int

Zainteresované strany žiadame, aby v prípade, že si neželajú uverejniť ich pripomienky na internetovej stránke Komisie, to výslovne uviedli.

Komisia plánuje na túto tému zorganizovať verejné prejednávanie. Na prejednávanie budú pozvaní všetci respondenti.

1. ZÁKLADNÉ INFORMÁCIE

V súčasnosti neexistujú právne predpisy Spoločenstva týkajúce sa rozhodného práva vo veciach rozvodu. Nariadenie Rady (ES) č. 1347/2000[1] (ďalej len „bruselské nariadenie II”) obsahuje pravidlá o súdnej právomoci a uznávaní rozsudkov v manželských veciach, ale neobsahuje pravidlá o rozhodnom práve. Začatie uplatňovania nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003[2] (ďalej len „nové bruselské nariadenie II”), ktoré nahrádza bruselské nariadenie II od 1. marca 2005, nebude v tomto zmysle predstavovať žiadnu zmenu, lebo preberá pravidlá o manželských veciach z bruselského nariadenia II prakticky nezmenené.

Viedenské zasadnutie Európskej rady v roku 1998 zdôraznilo, že cieľom spoločného justičného priestoru je zjednodušiť život občanov, najmä v prípadoch, ktoré ovplyvňujú ich každodenný život, napríklad v prípade rozvodu.[3] Európska rada vyzvala v novembri 2004 v Haagu Komisiu, aby v roku 2005 predložila Zelenú knihu o pravidlách pre kolíziu právnych noriem vo veciach týkajúcich sa rozvodu (ďalej len „Rím III”).[4]

Narastajúci pohyb občanov v rámci Európskej únie má za následok narastajúci počet „medzinárodných“ manželstiev, v ktorých majú manželia rôznu štátnu príslušnosť, alebo žijú v rôznych členských štátoch, alebo žijú v členskom štáte, ktorého nie sú občanmi. V prípade, že sa „medzinárodný” pár rozhodne rozviesť, možno uplatniť niekoľko právnych predpisov. Cieľom pravidiel o rozhodnom práve, často uvádzaných ako „pravidiel pre kolíziu právnych noriem”, je určiť, ktoré právo sa bude uplatňovať. Vzhľadom na vysoký počet rozvodov v rámci Európskej únie ovplyvňuje rozhodné právo a medzinárodná súdna právomoc vo veciach rozvodu pomerne veľký počet občanov. Napríklad približne 15 percent rozvodov každoročne vyhlásených v Nemecku (asi 30.000 párov) sa týka párov, ktoré majú rôznu štátnu príslušnosť.[5]

2. NEDOSTATKY SÚčASNEJ SITUÁCIE

„Medzinárodný” pár, ktorý sa chce rozviesť, podlieha pravidlám súdnej právomoci nového bruselského nariadenia II, ktoré manželom umožňujú vybrať si medzi niekoľkými alternatívnymi kritériami súdnej právomoci (pozri bod 3.6 priloženého pracovného dokumentu). Keď sa rozvodové konanie predloží súdom niektorého členského štátu, rozhodné právo sa určuje podľa vnútroštátnych pravidiel pre kolíziu právnych noriem tohto štátu. Medzi vnútroštátnymi pravidlami pre kolíziu právnych noriem sú výrazné rozdiely (pozri bod 3.4 priloženého pracovného dokumentu).

Z kombinácie rôznych pravidiel pre kolíziu právnych noriem a bežných pravidiel o súdnej právomoci môže v kontexte „medzinárodných“ rozvodov vzniknúť viacero problémov. Okrem právnej neistoty a nedostatočnej flexibility môže súčasná situácia viesť aj k výsledkom, ktoré nezodpovedajú oprávneným očakávaniam občanov. Navyše, vo svojich príslušných členských štátoch pôvodu môžu občania Spoločenstva, ktorí žijú v treťom štáte, čeliť ťažkostiam pri zisťovaní príslušného rozvodového súdu a uznaní rozsudku o rozvode, ktorý vydal súd v treťom štáte. Za danej situácie nakoniec hrozí „ponáhľanie sa na súd“.

2.1. Nedostatočná právna istota a predvídateľnosť pre manželov

Vzhľadom na rozdielnosť a zložitosť vnútroštátnych pravidiel pre kolíziu právnych noriem vo veciach rozvodu je často ťažké predvídať, ktoré vnútroštátne právo sa v danom prípade uplatňuje. To sa stáva najmä v rodinných situáciách, kde manželia nemajú spoločné bydlisko alebo štátnu príslušnosť, ale problém môže vzniknúť aj vtedy, keď sa rozídu páry s rovnakou štátnou príslušnosťou a presťahujú sa do rôznych členských štátov.

Príklad č. 1: Portugalsko-taliansky pár žijúci v rôznych členských štátoch Portugalec a Talianka uzavreli manželstvo v Taliansku. Manžel sa okamžite po svadbe z pracovných dôvodov vráti do Portugalska, zatiaľ čo manželka zostane v Taliansku. Po dvoch rokoch sa pár rozhodne rozviesť. Podľa nového bruselského nariadenia II môže pár požiadať o rozvod buď v Taliansku, alebo v Portugalsku. Súdy v týchto štátoch uplatňujú v prvom rade právo spoločnej štátnej príslušnosti manželov. V tomto prípade, kde majú manželia rôznu štátnu príslušnosť, talianske súdy uplatnia právo štátu, „v ktorom sa manželstvo v podstate uzatvorilo”. Portugalské súdy by namiesto neho uplatňovali právo spoločného bydliska manželov, alebo ak ho nemajú, právo, ku ktorému majú manželia „najužšiu väzbu”. Manželia zisťujú, že ťažko predvídať, ktoré právo sa uplatňuje v ich situácii. |

2.2. Nedostatočná autonómia strán

Vnútroštátne pravidlá pre kolíziu právnych noriem v danej situácii predvídajú v podstate len jedno riešenie, napr. uplatňovanie práva podľa štátnej príslušnosti manželov alebo práva podľa miesta pojednávania („lex fori”). To nemusí byť v určitých situáciách dostatočne flexibilné. Neberie sa napríklad do úvahy fakt, že občania môžu mať pocit úzkej väzby s niektorým členským štátom, aj keď nie sú štátnymi občanmi tohto štátu. Zavedenie určitého stupňa autonómie strán, ktorá stranám umožňuje zvoliť si rozhodné právo, by mohlo urobiť pravidlá flexibilnejšími a zvýšiť právnu istotu a predvídateľnosť pre manželov.

Príklad č. 2: Taliansky pár žijúci v Nemecku Manželský pár talianskych štátnych občanov žije už dvadsať rokov v Mníchove a cíti sa plne integrovaný v nemeckej spoločnosti. Keď deti odídu z domu, manželia sa rozhodnú rozviesť na základe dohody. Chceli by sa rozviesť podľa nemeckého práva, ku ktorému cítia najužšie väzby, a ktoré v prípade rozvodu na základe dohody vyžaduje len jeden rok rozluky v porovnaní s troma rokmi rozluky vyžadovanými podľa talianskeho práva. Nové bruselské nariadenie II umožňuje manželom požiadať o rozvod buď v Nemecku, alebo v Taliansku. Napriek tomu budú súdy oboch krajín uplatňovať talianske rozvodové právo, lebo nemecké aj talianske pravidlá pre kolíziu právnych noriem sú založené v prvom rade na spoločnej štátnej príslušnosti manželov. |

2.3. Riziko výsledkov, ktoré nezodpovedajú oprávneným očakávaniam občanov

Občania čoraz väčšmi využívajú výhody vnútorného trhu a z pracovných dôvodov sa sťahujú do iného členského štátu. Ani si neuvedomujú, že podmienky rozvodu sa v dôsledku sťahovania môžu dramaticky meniť. To sa môže stať napríklad v prípade, keď sa manželia s rôznou štátnou príslušnosťou presťahujú do členského štátu, ktorého ani jeden nie je štátnym občanom. Keďže nové bruselské nariadenie II neumožňuje manželom požiadať o rozvod v členskom štáte, ktorého štátnym príslušníkom je jeden z manželov, ak neexistuje iné kolízne kritérium, manželia sa môžu ocitnúť v situácii, kde je jedinou možnosťou obrátiť sa na súdy členského štátu podľa ich bydliska. To môže za určitých okolností viesť k výsledkom, ktoré nezodpovedajú ich oprávneným očakávaniam.

Príklad č. 3: Fínsko-švédsky pár, ktorý sa presťahoval do Írska Fínsko-švédsky pár sa presťahoval zo Štokholmu do Dublinu, kde obidvom ponúkli zaujímavú prácu. Ich manželstvo sa zhoršuje a nakoniec sa rozhodnú rozviesť. Pár očakával pomerne jednoduché a rýchle rozvodové konanie, aké by bolo podľa fínskeho alebo švédskeho práva, lebo obaja sa chcú rozviesť a nemajú deti. Podľa nového bruselského nariadenia II však majú súdnu právomoc len írske súdy a írske súdy uplatňujú v rozvodovom konaní írske právo (“lex fori”) bez ohľadu na štátnu príslušnosť manželov. Jedinou cestou ako zabezpečiť uplatňovanie švédskeho alebo fínskeho rozvodového práva je, že niektorý z manželov sa aspoň na šesť mesiacov vráti do svojho členského štátu pôvodu, a potom požiada o rozvod v tejto krajine. Žiaden z manželov nechce, resp. nemôže dať výpoveď a odísť z Írska na šesť mesiacov za týmto účelom. Na druhej strane sa chcú vyhnúť uplatňovaniu írskeho rozvodového práva, ktoré vyžaduje štyri roky rozluky na určenie, že manželstvo sa rozpadlo. Sú prekvapení, že podmienky rozvodu sa v dôsledku ich rozhodnutia presťahovať sa do iného členského štátu tak dramaticky zmenili. |

2.4. Riziko ťažkostí pre občanov Spoločenstva žijúcich v treťom štáte

Zatiaľ čo pravidlá uznávania rozsudkov uvedené v novom bruselskom nariadení II sa vzťahujú na všetky rozvodové rozsudky vydané súdom niektorého členského štátu, pravidlá o súdnej právomoci nepokrývajú všetky situácie. Občanom Spoločenstva žijúcim v treťom štáte tak môžu vzniknúť problémy. Takéto situácie môžu vzniknúť vtedy, keď sa nemôže uplatniť žiadne z kritérií súdnej právomoci uvedených v nariadení. Za týchto okolností môžu súdy členských štátov využiť vnútroštátne pravidlá o medzinárodnej súdnej právomoci. Skutočnosť, že tieto pravidlá nie sú harmonizované, však môže viesť k situáciám, kde žiaden súd v rámci Európskej únie ani kdekoľvek inde nie je kompetentný rozviesť pár občanov Spoločenstva rôznej štátnej príslušnosti, ktorý žije v treťom štáte. Navyše, ak je rozvod vyhlásený v treťom štáte, pár sa môže dostať do vážnych problémov s uznaním rozvodu vo svojich príslušných členských štátoch pôvodu.

Príklad č. 4: Nemecko-holandský pár žijúci v treťom štáte Nemecko-holandský pár už dlhé roky žije v treťom štáte. Ich vzťah sa zhoršuje a nemecká manželka by sa rada rozviedla, pokiaľ možno pred nemeckým súdom. Nemôže však požiadať o rozvod v Nemecku ani v žiadnom inom členskom štáte. Neexistuje žiaden dôvod na uplatnenie nového bruselského nariadenia II, lebo manželský pár nemá spoločné bydlisko v žiadnom členskom štáte a nemá spoločnú štátnu príslušnosť. Za týchto okolností môžu súdy členských štátov uplatniť svoje vnútroštátne pravidlá súdnej právomoci. Nemecká manželka však podľa nemeckých pravidiel súdnej právomoci nemôže požiadať o rozvod v Nemecku, lebo holandského manžela môže v Nemecku len žalovať podľa pravidiel nariadenia pre súdnu právomoc podľa článku 6, ktorý ponúka odporcom určitú ochranu. Manželka nemôže požiadať o rozvod ani v Holandsku, lebo holandské právo nestanovuje za takýchto okolností pravidlá o medzinárodnej súdnej právomoci. V dôsledku toho nemecká manželka nemôže požiadať o rozvod v žiadnom členskom štáte. Jej jedinou nádejou je, že súdy tretieho štátu budú mať právomoc na to, aby sa vecou zaoberali. No aj keby tomu tak bolo, Nemecko len ťažko uzná rozvod vyhlásený v treťom štáte. |

2.5. Riziko „ponáhľania sa na súd”

Pravidlo „lis pendens” (pozri bod 3.6.3 priloženého pracovného dokumentu) môže jedného z manželov podnietiť, aby požiadal o rozvod skôr, než tak urobí ten druhý, a tak zabránil súdom druhého členského štátu získať súdnu právomoc (ďalej len „ponáhľanie sa na súd”). To môže viesť k situáciám, v ktorých navrhovateľ požiada o rozvod v určitom členskom štáte, aby dosiahol určitý výsledok, napr. obišiel uplatnenie určitého rozvodového zákona. „Ponáhľanie sa na súd” môže mať negatívne dôsledky pre odporcu, ak vedie k uplatneniu práva, ku ktorému odporca nepociťuje úzku väzbu, a ktoré neberie do úvahy jeho záujmy. Toto riziko možno ilustrovať nasledujúcim príkladom:

Príklad č. 5: Poľský manžel odchádza za prácou do Fínska Poľský pár, ktorý uzavrel manželstvo pred dvadsiatimi rokmi, žije v Poľsku so svojimi deťmi. Manžel dostane vo Fínsku zaujímavú pracovnú ponuku na dva roky. Pár sa dohodne, že manžel ponuku prijme, a že manželka zostane v Poľsku. Po roku manžel povie svojej žene, že sa chce rozviesť. Uvedomuje si, že rozvodové konanie podľa poľského práva je zdĺhavé, a že súd musí určiť, že manželstvo sa úplne a nezvratne rozpadlo. Podľa nového bruselského nariadenia II by však mohli mať súdnu právomoc fínske súdy, lebo manžel žije viac ako rok vo Fínsku. Fínske súdy uplatňujú na rozvodové konanie fínske právo podľa princípu „lex fori”. V dôsledku toho môže poľský manžel dosiahnuť rozvod po šesťmesačnej lehote na zváženie bez ohľadu na námietky svojej ženy. Keďže manžel chce dosiahnuť rozvod čo najrýchlejšie, okamžite sa obráti na fínsky súd, ktorý po šiestich mesiacoch rozvod vyhlási napriek veľkým námietkam manželky. |

Otázka č. 1: Uvedomujete si, že okrem uvedeného môžu v kontexte „medzinárodných“ rozvodov vzniknúť aj ďalšie problémy? |

3. MOžNÉ RIEšENIA

3.1. Status quo

Jednou z možností je zachovať súčasnú situáciu a nezavádzať žiadne legislatívne zmeny. Mohlo by sa argumentovať tým, že identifikované problémy nie sú dostatočne závažné, alebo sa nevyskytujú tak často, aby si vyžadovali zásah Spoločenstva.

3.2. Harmonizovanie pravidiel pre kolíziu právnych noriem

Ďalším spôsobom riešenia problému je zavedenie harmonizovaných pravidiel pre kolíziu právnych noriem založených na súbore jednotných kolíznych kritérií. Výhodou tohto riešenia je zabezpečenie právnej istoty (príklad č. 1). Harmonizované pravidlá môžu v závislosti od obsahu zvýšiť aj autonómiu strán (príklad č. 2) a prispieť k nájdeniu uspokojivých riešení pre občanov (príklad č. 3). Tým by sa aspoň čiastočne znížila potreba „ponáhľať sa na súd” (príklad č. 5), lebo ktorýkoľvek súd, na ktorý by sa občania obrátili, by uplatňoval rozvodové právo vytvorené na základe spoločných pravidiel.

Kolízne kritériá by sa mali dôkladne posúdiť, aby zabezpečili právnu istotu a predvídateľnosť a zároveň umožňovali určitú flexibilitu. Cieľom by malo byť, aby sa rozvod riadil právnym poriadkom, s ktorým má najužšiu väzbu. Mohlo by sa konfrontovať viacero kolíznych kritérií, ktoré sa bežne používajú v medzinárodných dokumentoch a vnútroštátnych právnych predpisoch upravujúcich kolíziu právnych noriem, ako napríklad posledné spoločné bydlisko manželov, spoločná štátna príslušnosť manželov, posledná spoločná štátna príslušnosť, ak si ju jeden z manželov ponechá, alebo „lex fori”.

Otázka č. 2: Ste za harmonizovanie pravidiel pre kolíziu právnych noriem? Aké sú argumenty pre takéto riešenie a proti takémuto riešeniu? Otázka č. 3: Aké by boli najvhodnejšie kolízne kritériá ? Otázka č. 4: Mali by sa harmonizované pravidlá obmedzovať len na rozvod, alebo by sa mali uplatňovať aj na rozluku a zrušenie manželstva? Otázka č. 5: Mali by harmonizované pravidlá obsahovať výhradu verejného poriadku, ktorá by za určitých okolností umožňovala súdom odmietnuť uplatňovanie zahraničného práva? |

3.3. Možnosť manželov zvoliť si rozhodné právo

Ďalšou možnosťou by bolo zaviesť pre manželov obmedzenú možnosť vybrať si v rozvodovom konaní rozhodné právo. Možnosť vybrať si rozhodné právo by mohla zlepšiť právnu istotu a predvídateľnosť pre manželov najmä v rozvodoch na základe vzájomnej dohody. Určitá autonómia strán by zabezpečila aj flexibilnejšie pravidlá než sú súčasné, ktoré v podstate predvídajú len jedno možné riešenie. V konečnom dôsledku by v niektorých prípadoch mohla uľahčiť prístup k súdom. Toto riešenie by mohlo byť čiastočne užitočné vtedy, keď manželia s rozvodom súhlasia, ako napríklad portugalsko-taliansky pár (príklad č. 1) a taliansky pár žijúci v Nemecku (príklad č. 2).

Princíp slobody výberu sa stále viac používa v medzinárodných dohovoroch týkajúcich sa výberu práva v oblasti zmluvného práva, ale už menej v rodinnom práve. Napriek tomu existujú výnimky ako napríklad nedávny belgický zákon o súkromnom medzinárodnom práve, ktorý manželom umožňuje zvoliť si buď právo podľa štátnej príslušnosti jedného z manželov, alebo belgické právo (t. j. „lex fori”).[6]

Ponechať stranám neobmedzený výber by mohlo mať za následok uplatňovanie „exotických“ práv, s ktorými majú strany len malú alebo žiadnu väzbu. Preto sa zdá, že vhodnejšie bude obmedziť výber na určité práva, s ktorými majú manželia úzku väzbu (napr. z dôvodu štátnej príslušnosti jedného alebo oboch manželov, posledného spoločného bydliska, alebo „lex fori”). Jednou z možností by bolo obmedziť výber práva na právo určené podľa miesta prejednávania („lex fori”), aby súdy neboli povinné uplatňovať zahraničné právo.

Možnosti výberu práva bude zjavne treba ďalej skúmať. Mohlo by sa vyžadovať, aby bol výber vyjadrený výslovne a písomne v čase podania žiadosti o rozvod. Malo by sa zvážiť aj to, či pri výbere určitého práva nebudú potrebné osobitné ochranné opatrenia na ochranu jedného z manželov proti neprimeranému tlaku druhého z manželov. Osobitné dôvody môžu byť potrebné aj vtedy, ak manželia majú deti.

Výber práva stranami by zrejme predstavoval výber podstatných pravidiel rozvodového tribunálu a nie jeho pravidiel o súkromnom medzinárodnom práve (s výnimkou tzv. „postúpenia prípadu inému súdu”). Opak by ohrozil cieľ vytvorenia právnej istoty.

Otázka č. 6: Malo by sa stranám umožniť zvoliť si rozhodné právo? Aké sú argumenty pre takéto riešenie a proti takémuto riešeniu? Otázka č. 7: Mal by sa výber obmedziť na určité práva? Ak áno, aké by boli vhodné kolízne kritériá? Mal by sa obmedziť na právne predpisy členských štátov? Mal by sa výber obmedziť na „lex fori”? Otázka č. 8: Mala by sa možnosť výberu rozhodného práva obmedziť len na rozvod, alebo by sa mala uplatňovať aj na právnu rozluku a zrušenie manželstva? Otázka č. 9: Aké by boli vhodné formálne požiadavky na dohodu strán o voľbe práva? |

3.4. Revízia skutočností rozhodných pre určenie príslušnosti súdu uvedených v článku 3 nariadenia č. 2201/2003

Skutočnosti rozhodné pre určenie príslušnosti súdu uvedené v článku 3 nariadenia Rady č. 2201/2003 boli pôvodne vytvorené tak, aby spĺňali objektívne požiadavky, vyhovovali záujmom účastníkov rozvodového konania, obsahovali flexibilné pravidlá zaoberajúce sa mobilitou a plnili potreby jednotlivcov bez obetovania právnej istoty.[7]

Mohlo by sa argumentovať, že pravidlá pre určenie príslušnosti súdu nespĺňajú tieto ciele úplne. Pri absencii jednotných pravidiel pre kolíziu právnych noriem môže existencia niekoľkých alternatívnych skutočností rozhodných pre určenie príslušnosti súdu viesť k uplatneniu práva, s ktorým manželia nemusia mať najužšie väzby (príklad č. 5). Na druhej strane nemusia byť skutočnosti rozhodné pre určenie príslušnosti súdu v niektorých prípadoch dostatočne flexibilné, aby spĺňali potreby jednotlivcov (príklad č. 3).

Jednou z možností by mohlo byť zrevidovanie pravidiel pre určenie príslušnosti súdu. Dôsledky akejkoľvek revízie však treba dôkladne zvážiť. Obmedzenie skutočností rozhodných pre určenie príslušnosti súdu môže mať negatívne dôsledky na flexibilitu a prístup k súdom, pokiaľ účastníci rozvodového konania nedostanú možnosť vybrať si príslušný súd (pozri bod 3.6). Na druhej strane pridanie nových skutočností rozhodných pre určenie príslušnosti súdu môže zhoršiť právnu istotu.

Otázka č. 10: Má podľa vašej skúsenosti existencia niekoľkých skutočností rozhodných pre určenie príslušnosti súdu za následok „ponáhľanie sa na súd”? Otázka č. 11: Ste presvedčení, že skutočnosti rozhodné pre určenie príslušnosti súdu by sa mali zrevidovať? Ak áno, aké by bolo najlepšie riešenie? |

3.5. Revízia pravidla o zostatkovej súdnej právomoci uvedeného v článku 7 nariadenia č. 2201/2003

Ďalšou otázkou je, či netreba zrevidovať pravidlo zostatkovej súdnej právomoci uvedené v novom bruselskom nariadení II. Súčasné pravidlá môžu viesť k situáciám, kde žiaden súd v Európskej únii, ba dokonca ani nikde inde nebude mať právomoc zaoberať sa žiadosťou o rozvod (príklad č. 4). V prípade, že má súdnu právomoc súd tretieho štátu, vydané rozhodnutie o rozvode sa v rámci Európskej únie neuznáva podľa nového bruselského nariadenia II, ale len podľa vnútroštátneho práva alebo platných medzinárodných dohôd. To môže spôsobiť problémy, ak manželský pár vzápätí požiada o uznanie rozvodu vo svojich príslušných krajinách pôvodu.

Otázka č. 12: Myslíte si, že harmonizácia pravidiel o súdnej právomoci by sa mala posilniť a že článok 7 nariadenia č. 2201/2003 by sa mal zrušiť, alebo aspoň obmedziť na prípady, v ktorých figurujú občania tretích štátov? Ak áno, ako by sa mali tieto pravidlá formulovať? |

3.6. Poskytnutie možnosti manželom vybrať si príslušný súd

Ďalšia možnosť spočíva v tom, že manželom sa v prípade rozvodu umožní dohodnúť sa na príslušnom súde (ďalej len „dohoda o príslušnosti súdu”). Možnosť, aby sa účastníci rozvodového konania dohodli na tom, že v rozvodovom konaní bude mať súdnu právomoc súd alebo súdy určitého členského štátu, by mohla zvýšiť právnu istotu a flexibilitu a mohla by byť užitočná v prípadoch rozvodu na základe dohody.

Dohoda o príslušnosti súdu by sa mohla ukázať ako užitočná aj v situáciách, v ktorých sa podľa súčasných pravidiel o súdnej právomoci manželia nemôžu obrátiť na súd členského štátu, lebo nemajú spoločnú štátnu príslušnosť alebo „domicil“. To by napríklad švédsko-fínskemu manželskému páru žijúcemu v Írsku umožnilo dohodnúť sa, že v ich rozvodovom konaní bude mať súdnu právomoc fínsky alebo švédsky súd (príklad č. 3). Podobne by to umožnilo dohodnúť sa na príslušnom súde aj nemecko-írskemu páru žijúcemu v treťom štáte (príklad č. 4). Súd označený účastníkmi rozvodového konania by uplatňoval právo určené podľa jeho vnútroštátnych pravidiel pre kolíziu právnych noriem.

Možnosť zvoliť si príslušný súd existuje vo viacerých inštrumentoch Spoločenstva. Dohoda o príslušnosti súdu je možná podľa článku 23 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001. Podobne aj článok 12 nového bruselského nariadenia II predvída obmedzenú možnosť zvoliť si príslušný súd vo veciach rodičovskej zodpovednosti.

Dohoda o príslušnosti súdu vo veciach rozvodu by sa mohla obmedziť na súdy členských štátov, s ktorými majú manželia úzku väzbu, napríklad z dôvodu štátnej príslušnosti, domicilu niektorého z manželov, alebo posledného spoločného bydliska manželov. Ak majú manželia deti, osobitná pozornosť by sa mala venovať zabezpečeniu náväznosti týchto pravidiel na pravidlo o dohode o príslušnosti súdu z článku 12 nového bruselského nariadenia II. Možnosti a časové vymedzenie voľby práva by zrejme bolo potrebné ďalej skúmať.

Otázka č. 13: Aké sú argumenty pre zavedenie a proti zavedeniu možnosti dohody o príslušnosti súdu vo veciach rozvodu? Otázka č. 14: Mala by sa dohoda o príslušnosti súdu obmedziť na určité typy jurisdikcie? Otázka č. 15: Aké by mali byť formálne požiadavky na dohodu medzi účastníkmi rozvodového konania? |

3.7. Zavedenie možnosti postúpenia prípadu

Ako sa uvádza vyššie (bod 2.5.), manžel/manželka môže mať za určitých okolností potrebu „poponáhľať sa na súd” skôr, než tak urobí partner. To možno aspoň čiastočne vysvetliť pravidlom „lis pendens” nového bruselského nariadenia II, ktoré sa kritizuje ako nepružné, a ktoré podnecuje manželov zasadiť „prvý úder”. Opravným prostriedkom by mohlo byť zavedenie možnosti postúpiť rozvodový prípad za výnimočných okolností súdu iného členského štátu. Článok 15 nového bruselského nariadenia II to umožňuje vo veciach rodičovskej zodpovednosti.

S postúpením by sa mohlo počítať za výnimočných okolností a podľa prísnych podmienok, ak jeden z manželov požiada o rozvod v niektorom členskom štáte, ale odporca žiada, aby sa prípad postúpil súdu iného členského štátu z dôvodu, že manželstvo bolo v zásade založené v tomto štáte. Na ochranu právnej istoty by mohlo byť „ťažisko” manželstva určované na základe uzavretého zoznamu kolíznych kritérií, vrátane napríklad posledného spoločného bydliska manželov, ak tam jeden z manželov stále býva, a spoločnej štátnej príslušnosti manželov.

Možnosti potenciálneho mechanizmu postúpenia bude zrejme treba ďalej dopracovať, aby zabezpečovali najmä to, že ich výsledkom nebudú neprimerané prieťahy. Ak je rozvodové konanie spojené s konaním o rodičovskej zodpovednosti, môžu byť potrebné dodatočné ochranné opatrenia na zabezpečenie nadväznosti s článkom 15 nového bruselského nariadenia II.

Možnosť postúpenia prípadu by mohla vyriešiť problémy, ktoré môžu vzniknúť, keď jeden z manželov jednostranne požiada o rozvod proti vôli druhého. To by napríklad umožnilo poľskej manželke uvedenej v príklade č. 5 požiadať fínsky súd o postúpenie prípadu poľskému súdu na tom základe, že obaja manželia sú poľskí štátni príslušníci a Poľsko je posledným miestom spoločného bydliska manželov, a že „ťažisko“ manželstva sa nachádzalo v Poľsku.

Otázka č. 16: Mala by existovať možnosť požiadať o postúpenie prípadu na súd iného členského štátu? Aké sú argumenty pre takéto riešenie a proti takémuto riešeniu? Otázka č. 17: Aké by mali byť kolízne kritériá na určenie toho, či možno prípad postúpiť inému členskému štátu? Otázka č. 18: Aké opatrenia by boli nevyhnutné na zabezpečenie právnej istoty a zabránenie neprimeraným prieťahom? |

3.8. Kombinovanie rôznych riešení

Uvedené predstavy sú príkladmi rôznych spôsobov riešenia. Žiadna však sama osebe nemôže úspešne vyriešiť všetky problémy uvedené v kapitole 2. Preto by bolo možné vytvoriť kombináciu rôznych riešení.

Napríklad manželom by sa mohlo umožniť zvoliť si príslušný súd na základe štátnej príslušnosti ktoréhokoľvek z manželov, alebo na základe ich posledného spoločného bydliska. Okrem toho by si manželia mohli zvoliť rozhodné právo, alebo aspoň uplatniť „lex fori”. Táto kombinácia by mohla vyriešiť problémy opísané v príkladoch č. 1 - 4 a byť užitočná najmä v rozvodoch na základe dohody. Na riešenie týchto problémov, ktoré môžu vzniknúť tam, kde sa chce rozviesť len jeden z manželov (príklad č. 5), by sa mohlo počítať so zavedením možnosti postúpiť prípad inému členskému štátu.

Otázka č. 19: Aká kombinácia riešení by podľa vášho názoru poskytla najvhodnejšiu nápravu uvedených problémov? Otázka č. 20: Odporúčali by ste iné riešenie problémov uvedených v kapitole 2? |

[1] Nariadenie Rady (ES) č. 1347/2000 z 29. mája 2000 o súdnej právomoci a uznávaní a vykonávaní rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovskej zodpovednosti oboch manželov za deti. Ú. v. ES L 160, 30.6.2000, s. 19.

[2] Nariadenie Rady (EC) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 týkajúce sa súdnej právomoci a uznávania a vykonávania rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovskej zodpovednosti, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, Ú. v. EÚ L 338 z 23.12.2003, s. 1.

[3] Ú. v. ES C19, 23.1.1999, s. 1.

[4] Haagsky program: posilnenie slobody, bezpečnosti a spravodlivosti v Európskej únii, prijatý Európskou radou v dňoch 4. – 5. novembra 2004.

[5] Zdroj: Statistisches Bundesamt. Deutschland.

[6] Článok 55 ods. 2 «Loi portant le Code de droit international privé» zo 16. júla 2004, uverejnený 27.7.2004.

[7] Bod 27 dôvodovej správy o Dohovore o súdnej právomoci a uznávaní a vykonávaní rozsudkov v manželských veciach z 28. mája 1998 (na ktorom je založené bruselské nariadenie II), Ú. v. ES C 221, 16.7.1998, s. 27.