52004DC0376

Brusel, 18.5.2004

KOM(2004) 376 v konečnom znení

OZNÁMENIE KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE

POSILŇOVANIE POLICAJNEJ A COLNEJ SPOLUPRÁCE V EURÓPSKEJ ÚNIII. SPRÁVA O VÝSLEDKOCH OD NADOBUDNUTIA ÚČINNOSTI AMSTERDAMSKEJ ZMLUVYII. NÁVRHY NA ZLEPŠENIE

OBSAH

1. Úvod 4

I SPRÁVA O VÝSLEDKOCH OD NADOBUDNUTIA ÚČINNOSTI AMSTERDAMSKEJ ZMLUVY 7

1. PRÁVNE ZÁVÄZKY A POLITICKÉ ÚLOHY PRE POLICAJNÚ A COLNÚ SPOLUPRÁCU (ZEÚ, SCHENGEN, VIEDENSKÝ AKČNÝ PLÁN A ZÁVERY EURÓPSKEJ RADY Z TAMPERE) 7

2. Spolupráca od mája 1999 – výsledky a zhodnotenie 8

2.1. Policajná spolupráca 8

2.1.1. Policajné aspekty Schengenskej spolupráce 8

2.1.2. Europol 14

2.1.3. Operačná spolupráca polície zahrnujúca Zvláštnu jednotku policajných prezidentov EÚ (TFPC) 19

2.1.4. Európska policajná akadémia (CEPOL) 21

2.1.5. Iné oblasti uvedené v článku 30 ZEÚ 23

2.1.5.1. Vyšetrovacie postupy 23

2.1.5.2. Forénzne vedy 24

2.1.6. Iné oblasti policajnej spolupráce 26

2.1.6.1. Terorizmus 26

2.1.6.2. Ostatné oblasti policajnej spolupráce 28

2.1.6.3. Článok 32 ZEÚ 29

2.2. Colná spolupráca 30

2.3. Programy OISIN a AGIS ako nástroje na podporu policajnej a colnej spolupráce v EÚ 34

II NÁVRHY NA ZLEPŠENIE 36

1. FAKTORY, KTORÉ OVPLYVŇUJÚ POLICAJNÚ A COLNÚ SPOLUPRÁCU 36

1.1. Charakter práce polície 36

1.2. Absencia strategického prístupu 38

1.3. Šírenie nezáväzných dokumentov 38

1.4. Rozhodovacie postupy v treťom pilieri 39

1.5. Nedostatočná implementácia právnych dokumentov prijatých Radou 39

1.6. Absencia empirického výskumu policajnej a colnej spolupráce 40

1.7. Charakter spolupráce medzi políciou a colnými orgánmi 41

1.8. Databázy tretieho piliera a komunikačné systémy 41

2. ZÁVERY A ODPORÚČANIA 43

2.1. Zlepšovanie toku informácií 43

2.2. Zlepšovanie cezhraničnej spolupráce. 45

2.3. Vytvorenie spoločnej kultúry, spoločných nástrojov a metód. 47

2.4. Boj proti terorizmu 48

2.5. Colná spolupráca 50

3. Záverečné poznámky 51

ÚVOD

Oblasť politiky týkajúca sa spravodlivosti a vnútorných záležitostí vrátane spolupráce medzi policajnými službami a colnými správami členských štátov bola prvá raz začlenená do Zmluvy o EÚ prostredníctvom Maastrichtskej zmluvy z r. 1992[1]. Článok K tejto zmluvy uvádza colnú a policajnú spoluprácu ako „záležitosti spoločného záujmu ... na účely dosiahnutia cieľov Únie.“ Lepšie možnosti spolupráce v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí otvorila Zmluva o Európskej únii (ďalej len ako ZEÚ)[2], ktorá nadobudla účinnosť 1. mája 1999. Táto zmluva zahrnovala jasnejšie ciele a podrobný opis opatrení, ktoré majú byť prijaté v oblasti policajnej a colnej spolupráce. Okrem toho, posilnila inštitucionálny rámec a ďalej rozvíjala proces rozhodovania v tejto oblasti.

Hlavy štátov a vlád sa od samotného začiatku zaviazali predkladať vykonávanie ustanovení zmluvy v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitosti. Preto Európska rada v Cardiffe v dňoch 15. a 16. júna 1998 vyzvala Radu a Komisiu, aby na svojom zasadaní v decembri 1998 vo Viedni predložili „Akčný plán, ako najlepšie vykonávať ustanovenia ZEÚ v oblasti slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.“ Výsledný Viedenský akčný plán z decembra 1998[3] obsahoval značný počet opatrení týkajúcich sa policajnej a colnej spolupráce. Niektoré z týchto opatrení by sa mali zaviesť do dvoch a ostatné do piatich rokov od nadobudnutia účinnosti zmluvy.

Osobitné zasadanie Európskej rady o spravodlivosti a vnútorných záležitostiach sa konalo v Tampere v októbri 1999, iba päť mesiacov po nadobudnutí účinnosti ZEÚ. Čo sa týka policajnej a colnej spolupráce, Európska rada v Tampere si vyžiadala celý rad opatrení popri opatreniach uvedených vo Viedenskom akčnom pláne. Program z Tampere apeloval na Radu a Komisiu, aby presadzovali úplné a neodkladné vykonanie ZEÚ na základe Viedenského akčného plánu a opatrení dohodnutých v Tampere. Viedenský akčný plán aj ZEÚ ustanovili záväzok vykonať určité opatrenia do piatich rokov od nadobudnutia účinnosti zmluvy, to znamená do októbra 2004.

Európska rada v Tampere poverila Komisiu vypracovaním tabuľky výsledkov na sledovanie pokroku dosiahnutého smerom k cieľom stanoveným v tomto programe. Pri zavádzaní tabuľky, ako aj jej pravidelnej aktualizácii, sa Komisia sústredila na opatrenia vyžadované Radou v Tampere Táto tabuľka sa osvedčila ako účinný nástroj na monitorovanie vývoja oblasti slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.

Európska rada v Laekene v decembri 2001 uskutočnila strednodobé posúdenie vykonávania záverov z Tampere. Komisia v súčasnosti pripravuje hodnotenie celého päťročného obdobia od zasadnutia v Tampere. Toto oznámenie nezamýšľa anticipovať vykonanie tohto formálneho hodnotenia. Skôr sa zameriava na určenie tých prioritných opatrení policajnej a colnej spolupráce, ktoré by mali zostať v programe EÚ alebo by sa mali do neho doplniť v niekoľkých najbližších rokoch s cieľom dosiahnuť potrebný pokrok.

Od nadobudnutia účinnosti ZEÚ prijala Európska únia značný počet opatrení na zlepšenie spolupráce medzi policajnými službami a colnými správami členských štátov. Ku koncu roku 2002 si však Komisia čoraz viac uvedomovala potrebu prehodnotiť veľký pokrok v oznámení.

Po prvé, bolo zrejmé, že celý rad opatrení obsiahnutých vo Viedenskom akčnom pláne nebol vykonaný a že niektoré z orgánov zriadených Európskou radou v Tampere, ako napríklad Zvláštna jednotka policajných prezidentov EÚ (TFPC), čelili ťažkostiam. Okrem toho, boli tu náznaky, že zlepšenie spolupráce medzi policajnými a colnými službami členských štátov je nevyhnutné. Boli tu tiež príklady vysoko úspešnej spolupráce medzi určitými členskými štátmi v regiónoch pozdĺž ich spoločných hraníc, ktoré neboli prejednané na úrovni EÚ.

Okrem toho, policajná a colná spolupráca je široká oblasť pokrývajúca mnoho rozmanitých a vysoko technických oblastí, ktoré sa prejednávajú v rôznych samostatných pracovných skupinách a orgánoch, čo sťažuje sledovanie všetkých relevantných pokrokov. Oznámenie by malo poskytnúť jasnú a súhrnnú predstavu o stave policajnej a colnej spolupráce v EÚ.

Rozšírenie Únie si tiež vyžiadalo objasnenie a stanovenie priorít policajnej a colnej spolupráce v blízkej budúcnosti. Integrácia desiatich nových členských štátov do všetkých štruktúr policajnej a colnej spolupráce EÚ bude mať značné účinky na už aj tak zložitý proces rozhodovania.

Napokon, pokrok v policajnej a colnej spolupráci sa zdá byť pomalší ako pokrok dosiahnutý v oblasti súdnej spolupráce v trestných záležitostiach v EÚ. Oznámenie by malo stanoviť prvky na lepšie posúdenie faktorov ovplyvňujúcich stupeň pokroku v policajnej a colnej spolupráci.

Na základe uvedeného, Európska komisia považovala za potrebné poskytnúť prehľad a analýzu vývoja policajnej a colnej spolupráce v EÚ od nadobudnutia účinnosti Amsterdamskej zmluvy v roku 1999. Jej cieľom je objasniť, aké opatrenia sú potrebné na zefektívnenie spolupráce smerom k dosiahnutiu jedného z hlavných cieľov Únie, hlavne „… poskytnúť občanom vysokú úroveň bezpečnosti v oblasti slobody, bezpečnosti a spravodlivosti…“ (článok 29 ZEÚ).

Toto oznámenie sa obmedzuje na spoluprácu medzi policajnými a colnými orgánmi členských štátov v boji proti zločinu. Nezaoberá sa záležitosťami, ktoré sa týkajú výlučne súdnej spolupráce, ako aj administratívnej pomoci v colných záležitostiach[4] a colnej spolupráce definovanej podľa článku 135 zmluvy[5], i keď sa stručne dotýka týchto príbuzných oblastí tam, kde je to potrebné. Okrem toho, táto správa sa nezaoberá preventívnymi opatreniami, ktoré už boli prijaté alebo sa prijímajú v rámci Spoločenstva, avšak by sme mali uznať, že Spoločenstvo postupne prijímalo opatrenia na zabránenie nezákonným aktom, týkajúce sa hlavne terorizmu v oblasti leteckej a námornej dopravy. Treba tiež poznamenať, že Miléniová stratégia Európskej únie pre organizovaný zločin z mája 2000 zahrnuje rad odporúčaní týkajúcich sa policajnej spolupráce. V prípade potreby tieto opatrenia stručne skúma aj táto správa.[6]

Oznámenie je usporiadané takto: I. časť pripomína konkrétne právne záväzky a politické úlohy stanovené ohľadne policajnej a colnej spolupráce v ZEÚ, Schengenskom dohovore, Viedenskom akčnom pláne a Európskou radou v Tampere. Predkladá tiež súhrn a stručné posúdenie pokrokov v hlavných oblastiach policajnej a colnej spolupráce, ako aj návrhy na zlepšenie spolupráce v budúcnosti. II. časť poskytuje analýzu najdôležitejších faktorov ovplyvňujúcich policajnú a colnú spoluprácu v EÚ, ako aj odporúčania, pokiaľ ide o opatrenia, ktoré by mali byť prijaté podľa názoru Komisie, na zabezpečenie hmatateľného pokroku v spolupráci v blízkej budúcnosti.

I SPRÁVA O VÝSLEDKOCH OD NADOBUDNUTIA ÚČINNOSTI AMSTERDAMSKEJ ZMLUVY

PRÁVNE ZÁVÄZKY A POLITICKÉ ÚLOHY PRE POLICAJNÚ A COLNÚ SPOLUPRÁCU (ZEÚ, SCHENGEN, VIEDENSKÝ AKČNÝ PLÁN A ZÁVERY EURÓPSKEJ RADY Z TAMPERE)

Právne záväzky a politické úlohy pre policajnú a colnú spoluprácu v trestných záležitostiach v EÚ je možné nájsť Zmluve o Európskej únii (ZEÚ), dohovore vykonávajúcom Schengenskú dohodu (ďalej sa uvádza len ako Schengenský dohovor)7, Viedenskom akčnom pláne z roku 1998 a záveroch Európskej rady z Tampere z októbra 1999.

ZEÚ uvádza v článku 29, že „…cieľom Únie je poskytnúť občanom vysokú úroveň bezpečnosti v oblasti slobody, bezpečnosti a spravodlivosti rozvíjaním spoločnej činnosti medzi členskými štátmi v oblasti policajnej a súdnej spolupráce v trestných záležitostiach.” Tento cieľ sa musí dosiahnuť pomocou prevencie a boja s trestnou činnosťou, organizovanou alebo inou, prostredníctvom, medzi iným, aj užšej spolupráce medzi policajnými silami, colnými úradmi a inými príslušnými orgánmi v členských štátoch, či už priamo alebo cez Europol.

Článok 30 vysvetľuje, že spoločný postup v oblasti policajnej spolupráce musí zahrnovať:

- operačnú spoluprácu medzi príslušnými orgánmi, vrátane policajných, colných a iných špecializovaných orgánov členských štátov činných v trestnom konaní v prevencii, odhaľovaní a vyšetrovaní trestných činov;

- zhromažďovanie a uchovávanie, spracovávanie a výmenu informácií, najmä prostredníctvom Europolu;

- spoločné iniciatívy vo vzdelávaní, výmene styčných dôstojníkov a kriminalistickom výskume;

- a spoločné hodnotenie vyšetrovacích postupov.

Tento článok tiež stanovuje celý rad všeobecných a konkrétnych záväzkov, čo sa týka spolupráce prostredníctvom Europolu.

Okrem článkov 29 a 30 ZEÚ sú tu tiež záväzky vyplývajúce zo začlenenia Schengenského dohovoru z r. 1990 do práva EÚ. Schengenský dohovor stanovuje zrušenie hraničných kontrol medzi členskými štátmi pri súčasnom posilnení kontrolných opatrení na spoločných vonkajších hraniciach. Záväzky v oblasti policajnej spolupráce boli zavedené preto, aby neutralizovali akýkoľvek bezpečnostný deficit spôsobený zrušením kontrol na vnútorných hraniciach. Záležitosti týkajúce sa imigrácie, víz a azylu boli začlenené do Zmluvy o Európskom spoločenstve (Hlava IV, „prvý pilier”) a záležitosti týkajúcej sa policajnej a súdnej spolupráce v trestných záležitostiach boli začlenené do hlavy VI ZEÚ („tretí pilier”).

Okrem týchto právnych záväzkov existujú ďalšie dôležité dokumenty, ktoré obsahujú úlohy na najvyššej politickej úrovni na dosiahnutie konkrétneho pokroku týkajúceho sa policajnej spolupráce: Akčný plán boja s organizovaným zločinom z roku 1997[7], Viedenský akčný plán z decembra 1998 a závery Európskej rady z Tampere z októbra 1999. Nedávno Komisia uverejnila dokument „Prevencia a kontrola organizovaného zločinu: Stratégia Európskej únie pre začiatok nového tisícročia“.[8]

Po nadobudnutí účinnosti Amsterdamskej zmluvy Európska rada na zasadaní v Tampere doplnila rad dôležitých opatrení, ktoré majú byť vykonávané v oblasti policajnej spolupráce. K tým hlavným patrilo ustanovenie operačnej jednotky európskych policajných prezidentov pre zvláštne úlohy aby, medzi iným, prispievala k plánovaniu operatívnych postupov; výzva umožniť Europolu zúčastňovať sa vo vyšetrovacích tímoch a požiadať členské štáty o začatie vyšetrovania a založenie Európskej policajnej akadémie pre vzdelávanie vysokých policajných úradníkov. Závery z Tampere výslovne stanovujú, že Viedenský akčný plán zostáva v platnosti.

Skutočnosť, že dve Európske rady sa dohodli na takých dôležitých opatrenia práve pred a bezprostredne po nadobudnutí účinnosti ZEÚ jasne preukazuje záväzok dosiahnuť konkrétny a rýchly pokrok v policajnej a colnej spolupráci na najvyššej politickej úrovni v Únii.

Okrem opatrení vyžadovaných ZEÚ, Viedenským akčným plánom a závermi z Tampere aj iné udalosti dali politický impulz posunúť sa dopredu v celom rade oblastí. Preto sa po narušení verejného poriadku počas zasadaní Európskej rady v Nice a Gothenburgu v roku 2001 spolupráca na udržaní verejného poriadku zintenzívnila. Podobne, po 11. septembri 2001 boli dohodnuté mnohé opatrenia na zvýšenie spolupráce v boji proti terorizmu.

Policajná spolupráca v Únii rozširuje a dopĺňa už jestvujúcu bilaterálnu spoluprácu medzi členskými štátmi. Najnovší vývoj v bilaterálnej spolupráci predstavuje formalizácia a intenzifikácia spolupráce medzi členskými štátmi zdieľajúcimi spoločnú hranicu prostredníctvom spoločných policajných staníc alebo spoločných policajných a colných kooperačných centier. Vzájomné prepojenie medzi bilaterálnym vývojom a policajnou spoluprácou EÚ vykonáva Európsky akčný plán, ktorý výslovne vyžaduje ďalší vývoj takej spolupráce v celej Únii.

Spolupráca od mája 1999 – výsledky a ZHODNOTENIE

Policajná spolupráca

Policajné aspekty Schengenskej spolupráce

Ako je uvedené v kapitole 2, do Amsterdamskej zmluvy z roku 1997 bol začlenený Dohovor vykonávajúci Schengenskú dohodu z roku 1990 v rámci Európskej únie.

Cieľom Schengenu bolo „zrušiť kontroly pohybu osôb na spoločnej hranici[9]”. Policajná spolupráca bola považovaná za jedno z „doplnkových opatrení na zabezpečenie vnútornej bezpečnosti[10].”

Schengenská dohoda znamená celý rad záväzkov pre členské štáty[11] týkajúcich sa policajnej spolupráce na ich spoločných vnútorných hraniciach, na vonkajších hraniciach územia Schengenu (pevnina, medzinárodné letiská, more) a v oblasti Schengenu všeobecne s cieľom neutralizovať akýkoľvek bezpečnostný deficit spôsobený zrušením kontrol na vnútorných hraniciach. Viedenský akčný plán z roku 1997 a závery zasadania Rady z Tampere z roku 1999[12] poskytli normatívnu a v menšej miere aj prevádzkovú podporu pre oblasť slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Význam „Schengenu” v tomto kontexte je zásadný, keďže je jadrom tejto oblasti, poskytujúcim slobodu cestovania spolu s minimálnymi opatreniami na vyváženie bezpečnostných deficitov a zárukami, že súdny systém sa dokáže vysporiadať s dôsledkami zvýšenej mobility. Schengenská dohoda poskytuje legislatívny rámec pre zrušenie kontrol na vnútorných hraniciach, zavedenie kontrol na vonkajších hraniciach na základe spoločných štandardov a z toho vyplývajúce povinné a povoľovacie pravidlá na podnietenie spolupráce v oblasti činnosti orgánov činných v trestnom konaní.

Nasledujúce záväzky ustanovené Schengenskou dohodou sú najdôležitejšími záväzkami týkajúcimi sa policajnej spolupráce.

Článok 39 stanovuje, že sa členské štáty „zaviazali zabezpečiť”, že si policajné orgány musia navzájom pomáhať pri prevencii a odhaľovaní trestných činov. Žiadosti o pomoc sa musia navzájom vymieňať prostredníctvom „ústredných orgánov zodpovedných za policajnú spoluprácu”, pokiaľ naliehavosť záležitosti nie je dôvodom k tomu, aby sa žiadosti vymieňali priamo medzi príslušnými policajnými orgánmi. Sú však problémy, pretože kompetencie polície v rôznych členských štátoch sa značne líšia a tiež preto, že článok 39 ods. 2 CAAS stanovuje, že písomné informácie sa môžu použiť v trestnom konaní v prijímajúcom členskom štáte iba so súhlasom príslušných súdnych orgánov členského štátu, od ktorého boli vyžiadané.

Tento článok, spolu s článkom 46 (pozri nižšie) bol základom veľkého počtu bilaterálnych dohôd medzi štátmi Schengenu. Najkomplexnejšie dohody sú dohody ustanovujúce trvalú spoluprácu a štruktúry výmeny informácií vo forme spoločných policajných staníc (JPS) a stredísk policajnej a colnej spolupráce (PCCC) na vnútorných hraniciach. Príkladmi sú PCCC v Kehli/Offenburgu (Nemecko/Francúzsko)[13], v Tournai (Belgicko/Francúzsko)[14]; Ventimiglia and Modane[15] (France/Italy), Canfranc-Somport-Urdos, Le Perthus-La Junquera, Melles Pont du Roy-Les et Biriatou-Irún (Francúzsko/Španielsko)[16], Tuy/Valença do Minho, Caya/Elvas, Vilar Formoso/Fuentes de Oñoro, Vila Real de Santo Antonio/Ayamonte (Španielsko/Portugalsko)[17].

Dôležité trojstranné formy policajnej spolupráce vznikli medzi Holandskom, Belgickom a Nemeckom v oblasti okolo Maastrichtu, Aaachenu a Eupenu. Bola uzavretá dohoda medzi Francúzskom a Luxemburskom[18], ktorá sa zatiaľ neuplatňuje. Štruktúra štvorstrannej spolupráce medzi Luxemburskom, Francúzskom, Belgickom a Nemeckom čoskoro nadobudne formálnu podobu. Také strediská spolupráce sa osvedčili ako účinné pri riešení „bezpečnostných deficitov“ v hraničných oblastiach spôsobených zrušením hraničných kontrol a skutočnosťou, že zásahy orgánov činných v trestnom konaní museli byť ukončené na vnútorných hraniciach. Spolupráca zahrnuje umožnenie výmen informácií, spoločných operácií a kontrol a plánovanie koordinovaných akcií. Treba poznamenať, že také formy spolupráce sú považované za užitočné jednak útvarmi zúčastnených členských štátov a jednak obyvateľstvom v oblastiach, v ktorých boli zriadené.

Viedenský akčný plán vyžaduje rozšírenie takej cezhraničnej spolupráce. Komisia dospela k záveru, že širšie uplatňovanie tohto modelu prostredníctvom Únie by bolo významným príspevkom k boju so zločinom a k zlepšeniu vzájomnej dôvery a spolupráce medzi orgánmi činnými v trestnom konaní z rôznych členských štátov. Bolo by účelné, ak by príklady takej spolupráce mohli byť dohodnuté ako model, ktorý majú uplatňovať tie členské štáty, ktoré tak doteraz neurobili. Návrh odporúčania Rady o spoločných komisariátoch a strediskách policajnej a colnej spolupráce[19] vypracovaný Belgickom počas jeho predsedníctva by bol vynikajúcim podkladom. Komisia bude využívať program AGIS, aby ďalej presadzovala zavádzanie takých modelov spolupráce.

Článok 44 Schengenskej dohody obsahuje krátkodobý ako aj dlhodobý záväzok zlepšiť komunikačné spojenia, najmä v hraničných oblastiach. K dispozícii však nie je dostatok informácií, ktoré by umožnili stanoviť rozsah, do akého sa to skutočne uskutočnilo. Spojenia, ktoré majú byť zavedené, sa neobmedzujú na telefón a fax, ale obsahujú tiež dátové a počítačové spojenia. Možnosti skúmania sa dlhodobo zameriavajú na zdokonalenie rádiokomunikácií.

Rádiokomunikáciám najviac prekáža technická rozmanitosť dvoch hlavných komunikačných štandardov, a to TETRA a TETRAPOL. Aby bolo možné prekonať tento problém, veľký počet uvedených bilaterálnych dohôd počíta s výmenou rádiových zariadení medzi policajnými útvarmi v hraničných regiónoch. S cieľom presadzovať vzájomnú prevádzkyschopnosť, výbor podľa článku 36 dňa 15. decembra 2002 potvrdil závery seminára, ktorý sa konal v Helsinkách 20. a 21. septembra 1999[20], ktorý navrhoval vzájomnú prevádzkyschopnosť medzi štandardmi TETRA a TETRAPOL. V tomto kontexte Komisia víta dotazník prijatý gréckym predsedníctvom v prvej polovici roku 2003 s cieľom získať jasnejšiu predstavu o vývoji týkajúcom sa obstarávania, inštalácie, prevádzky a vzájomnej prevádzkyschopnosti digitálnych bezdrôtových systémov[21].

Priame rádiové spojenie je obzvlášť potrebné v prípade cezhraničných operácií. Vo všetkých ostatných prípadoch, výmena informácií na základe článkov 39 alebo 46 a čoraz viac prostredníctvom priamych (rádiových) prenosov s JPS a PCCC je obvykle dostatočná na pokrytie komunikačných potrieb. Nakoľko nie sú dostupné žiadne údaje pre cezhraničné operácie, nie je možné posúdiť, či skutočné komunikačné potreby zostávajú nevyriešené. Okrem vzájomne prevádzkyschopných komunikačných systémov je pre účinnú komunikáciu rovnako potrebná výmena telefónnych čísel a frekvenčných tabuliek plus znalosť jazyka druhého členského štátu. Komisia preto silne podporuje jazykové vzdelávanie polície ako jednu z kľúčových otázok fungovania cezhraničnej policajnej spolupráce.

Polícia v hraničných oblastiach by tiež mala zvážiť používanie telefónov GSM/GPRS, aby sa cez hranicu spojila so svojím rovnakým číslom v prípade, ak sú potrebné priame kontakty. I keď sa to môže javiť ako samozrejmé, prejavuje sa odpor medzi niektorými policajnými útvarmi z dôvodov rizika pokiaľ ide o utajenie a závislosť od komerčných poskytovateľov. Ako však už dokázala polícia niektorých členských štátov, také obavy je možné riešiť pomocou šifrovania.

Článok 45 stanovuje, že členské štáty „sa zaväzujú prijať potrebné opatrenia” na zabezpečenie toho, aby cudzí štátni príslušníci vyplnili a podpísali registračné tlačivá komerčne prenajatého ubytovania, potvrdili svoju totožnosť predložením platného preukazu totožnosti a aby tieto tlačivá boli vedené v evidencii príslušných orgánov alebo aby im boli zaslané. Tieto informácie môžu byť dôležité pre orgány činné v trestnom konaní, ako už ukázali minulé úspechy v boji proti terorizmu.

V súčasnosti však nie je jasné, ako členské štáty vykonávajú tento záväzok a ako sa informácie využívajú v súdnej praxi. Preto sa javí ako nevyhnutné prejednať túto tému v Rade.

Údaje, ktoré sa vymieňajú, musia byť chránené v súlade s článkom 129 ako aj s článkami 126 a 127 Schengenskej dohody, čo znamená, medzi iným, že odporúčanie č. R(87)15 zo 17. septembra 1987 Výboru ministrov Rady Európy upravujúce používanie osobných údajov v policajnom sektore sa musí rešpektovať ako záväzné. Jeden záväzok, ktorý stojí za zmienku kvôli jeho prevádzkovej užitočnosti pre cezhraničnú spoluprácu je záväzok prehodnocovať každých šesť mesiacov takzvanú „Príručku cezhraničnej policajnej spolupráce”. Tento záväzok vyplýva z rozhodnutia Schengenského výkonného výboru zo 16. decembra 1998[22]. Dôležitosť príručky spočíva v tom, že poskytuje praktické podrobnosti o tom, ako uskutočňovať spoluprácu medzi policajnými orgánmi cez vnútorné hranice. Príručka obsahuje údaje ako napríklad kontaktné adresy a telefónne čísla a obmedzenia a povinnosti cezhraničnej policajnej spolupráce. Členské štáty sa zaviazali integrovať príručku do svojich vnútroštátnych predpisov a aktualizovať ju. Iniciatíva gréckeho predsedníctva Rady v roku 2003 aktualizovať príručku a predloženie prepracovaného znenia talianskym predsedníctvom by preto mali byť vítané.

Popri uvedených záväzkoch Schengenská dohoda ustanovila tieto nástroje spolupráce alebo splnomocňujúce predpisy, ktoré umožňujú splnenie jej cieľov.

Prvý sa týka utajeného sledovania podozrivého (článok 40) a druhý prípadu, ak je osoba prichytená pri čine a unikne pred zadržaním tak, že prekročí medzinárodné hranice (takzvané články o „práve na pokračovanie v prenasledovaní na cudzom území“ 41 až 43). Pretože povolenie vykonávať také činnosti mimo vnútroštátnej jurisdikcie je výnimkou, právne záruky a obmedzenia sú zahrnuté do súboru pravidiel, čím sa stávajú príliš ťažkopádnymi pre políciu, aby ich mohla používať. I keď nie sú k dispozícii žiadne presné údaje, sú náznaky, že tieto nástroje sa využívajú málo.

Tieto obmedzenia je možné uvoľniť prostredníctvom bilaterálnych dohôd, ale nie sú dostupné žiadne informácie o zvýšenom využívaní cezhraničných operácií v tomto kontexte. Na úrovni EÚ bol prijatý celý rad iniciatív na uľahčenie uplatňovania týchto článkov. Preto v októbri 2000 Rada prijala rozhodnutie zjednodušiť postup pri zmenách a doplnkoch odkazov na „úradníkov“ a „orgány“ inter alia v článkoch 40 a 41 Schengenskej dohody[23]. Bolo tiež prijaté rozhodnutie Rady, ktorým sa rozširuje pôsobnosť článku 40 pokiaľ ide o umožnenie sledovania pre viacero trestných činov a tiež pokiaľ ide o zahrnutie osôb, ktoré by mohli viesť k podozrivému.[24] V druhej polovici roku 2001 belgické predsedníctvo Rady zvolalo skupinu odborníkov, aby vypracovali konkrétne odporúčania, ako rozšíriť možnosť cezhraničného sledovania letecky, po železnici (medzinárodné vlaky) a po vode. Tieto odporúčania sa v Rade ďalej neprejednávali.

Komisia berie do úvahy, že vytvorenie oblasti bezpečnosti vyžaduje odstránenie prekážok pre spoluprácu spôsobených rôznymi spôsobmi alebo prostriedkami cezhraničného pohybu. Polícia by mala byť schopná využívať možnosť cezhraničného sledovania pre viacero druhov trestných činov a mala by maťprostriedky, v prípadoch, v ktorých sa uskutočňuje sledovanie a príslušné miestne orgány členských štátov nie sú schopné okamžite zasiahnuť, na efektívny zásah na účely stanovenia totožnosti sledovanej osoby a na jej odovzdanie vyššie uvedeným príslušným miestnym orgánom. Preto odporúča pokračovať v práci uvedenej skupiny odborníkov, aby ďalej skúmala podmienky a pôsobnosti pre cezhraničné operácie. Komisia je toho názoru, že efektívnosť a životnosť nástroja by sa zvýšila, ak by členské štáty uplatňovali jednotný súbor pravidiel a podmienok.

Článok 46 Schengenskej dohody poskytuje policajným orgánom právo vymieňať si informácie, „ktoré môžu byť dôležité preto, aby pomohli“ predchádzať trestným činom a ohrozeniu verejného poriadku s iným členským štátom z vlastnej iniciatívy „bez toho, aby boli o to požiadané“. Nie sú k dispozícii žiadne porovnateľné údaje na určenie úrovne implementácie tohto článku, ani to, či bolo prijaté opatrenie polície na základe informácií, k výmene ktorých došlo podľa tohto článku. Je to tiež prípad pre uplatňovanie a využívanie iných článkov uvedených v tomto oddieli.

Účinným prostriedkom získavania a výmeny informácií je dočasné preradenie styčných dôstojníkov, na ktoré sa odvoláva článok 47. Konkrétny postup na umožnenie využívania služieb takých dôstojníkov umiestnených v tretích krajinách bol zmenený a doplnený rozhodnutím Rady prijatým 27. februára 2003 z iniciatívy dánskeho predsedníctva Rady.[25] Rozsah, do akého sa rozhodnutie využíva v praxi, nie je jasný. Komisia preto navrhuje, aby Rada skúmala túto otázku.

Články týkajúce sa Schengenského informačného systému (SIS) ustanovujú povinnosť „zriadiť a udržiavať spoločný informačný systém”, pričom opisujú opatrenia, aké majú byť prijaté, ak je vykonaná pozitívna identifikácia na základe článkov 95-100 a opisujú režim ochrany údajov. Tieto články umožňujú vstúpiť a informovať sa o určitých údajoch tak, ako je opísané v článkoch 95-100. Spojenia medzi členským štátom, ktorý vstupuje do údajov SIS a orgány činné v trestnom konaní, ktoré identifikujú hľadanú osobu alebo predmet, predstavujú úrady SIRENE v každom členskom štáte. Vo väčšine členských štátov je SIRENE tiež „ústredným orgánom” uvedeným v článku 39 a 46 (pozri vyššie).

V roku 1999 využívalo SIS desať členských štátov. Do marca 2001 tento počet narástol na 15 po pripojení piatich severských krajín k SIS. Dňa 29. mája 2000 Rada schválila žiadosť Spojeného kráľovstva zúčastňovať sa na niektorých aspektoch Schengenu, medzi iným na policajnej spolupráci, v boji proti drogám a na spolupráci v rámci SIS. Podobné rozhodnutie bolo prijaté 28. februára 2002 so zreteľom na Írsko. Prebiehajú prípravy na napojenie Spojeného kráľovstva na SIS do konca roku 2004. Predpokladá sa, že Írsko bude nasledovať neskôr. Tým dosiahne celkový počet užívateľov SIS 17.

Súčasný SIS má však iba osemnásť blokov a v budúcnosti sa naň musí napojiť desať nových členských štátov. Preto bola Komisia poverená vývojom SIS druhej generácie. Vzhľadom na legislatívne iniciatívy španielskeho predsedníctva v prvej polovici roku 2002 na doplnenie SIS o nové funkcie[26] a závery Rady o SIS II[27] bude mať nový SIS oveľa väčší počet užívateľov (nielen členské štáty, ale aj Eurojust a Europol) a bude tiež obsahovať nové funkčné možnosti (napr. vyhľadávanie na základe neúplných údajov, prepojenie varovaní na osoby) a viac kategórií údajov (napr. biometriu, lietadlá a kontajnery). So zreteľom na značný pozitívny operačný dopad a význam SIS pre boj so zločinom, by sa malo, ak to bude možné, presadzovať rýchle zavedenie nových funkčných možností do súčasného SIS.

V júli 2003 Komisia predložila návrh poskytnúť úradom členských štátov pre registráciu vozidiel prístup do SIS s cieľom zabrániť v registrácii odcudzených vozidiel[28]. Postupy pre vzájomnú komunikáciu SIS-SIRENE sú zhrnuté v príručke, ktorá vyžaduje pravidelnú aktualizáciu s cieľom zabezpečiť účinné plnenie organizačných a nových právnych záväzkov. Toto doteraz nikdy nebolo urobené. V prvej polovici roku 2003 grécke predsedníctvo prijalo iniciatívu na schválenie formálneho postupu pravidelne aktualizovať príručku. Navrhlo, aby bola touto úlohou poverená Komisia. Je nevyhnutné, aby bol postup čoskoro prijatý[29].

SIS je dôležitým úspechom v oblasti policajnej spolupráce v Únii. Do marca 2003 bolo zaznamenaných viac ako 11 miliónov záznamov o hľadaných osobách a predmetoch. Do vnútroštátnych úradov SIRENE je každoročne oznamovaných viac ako 35 000 pozitívnych identifikácií osôb alebo predmetov. Za svoj úspech vďačí najmä ústrednej úlohe, ktorú zohráva SIS v koncepcii zrušenia hraničných kontrol, vykonávaní kontrol na vonkajších hraniciach, jeho integrácii do aplikácií bežnej vnútroštátnej polície a hraničnej kontroly a intenzívnom sledovaní vývoja na úrovni pracovných skupín Rady pod každým predsedníctvom Rady EÚ.

SIS splnil vysoké očakávania policajných zložiek a je teraz pripravený na ambiciózne rozšírenie (SIS II) s viacerými funkčnými možnosťami. V priebehu času dokonalejšie funkčné možnosti znamenajú, že SIS by sa postupne mohol vyvinúť do nástroja, ktorý by sa mohol využívať na iné účely, aby lepšie odrážal realitu spoločných zodpovedností za spoločnú oblasť bezpečnosti. Príkladom takej dokonalejšej funkčnej možnosti by bola možnosť uchovávať biometrické údaje. Hlavnou výhodou takého vývoja by bola možnosť uskutočňovať presnejšie vyhľadávanie s cieľom vyhnúť sa problémom dnešného abecedno-číslicového vyhľadávania, ktoré sa nevyhnutne stáva menej presným s narastaním databázy. Neznamená to, ako to potvrdili ministri spravodlivosti a vnútra na svojom zasadaní v dňoch 5. a 6. júna 2003, že charakter systému ako jednoduchého a rýchleho vyhľadávacieho systému by mal byť zmenený a doplnený. V každom prípade, tento možný vývoj by nemal postihnúť súčasný SIS, ale skôr budúci SIS II.

Europol

Články 29 a 30 zmluvy a závery z Tampere zdôrazňujú úlohu Europolu pri policajnej spolupráci v Európskej únii a obsahujú celý počet konkrétnych opatrení, ktoré majú byť prijaté do piatich rokov od nadobudnutia účinnosti zmluvy. V predošlom období Viedenský akčný plán uvádzal celý rad opatrení, ktoré majú byť prijaté ohľadne Europolu.

Formálne väčšinu tém týkajúcich sa Europolu, ktoré sú uvedené v zmluve a v programe z Tampere, riešili rozhodnutia Rady. Takisto boli vykonané mnohé opatrenia uvedené vo Viedenskom akčnom pláne.

Prvý krok bol urobený v roku 2000, keď Rada prijala protokol o rozšírení pôsobnosti Europolu na pranie špinavých peňazí vo všeobecnosti. V čase zadávania tohto oznámenia do tlače je ešte deväť členských štátov, ktoré doposiaľ neratifikovali protokol. [30]

V decembri roku 2001, uznajúc, že medzinárodný organizovaný zločin neobmedzuje svoje aktivity na oblasti, ktoré spadajú do pôsobnosti Europolu, sa Rada rozhodla rozšíriť mandát Europolu na všetky formy trestnej činnosti uvedené v prílohe k dohovoru o Europole.[31] Rozšírenie, ktoré uľahčí Europolu organizovať svoju prácu efektívne, nadobudlo účinnosť 1. januára 2002.

V novembri 2002 Rada prijala protokol, ktorý mení a dopĺňa dohovor o Europole, s konkrétnymi článkami o účasti Europolu v spoločných vyšetrovacích tímoch členských štátov a možnosť Europolu požiadať príslušné orgány členských štátov o začatie koordinovaného vyšetrovania trestných činov v konkrétnych prípadoch. Protokol je teraz v procese ratifikácie zo strany členských štátov.[32]

Rada prijala nový protokol v novembri 2003. Zaoberá sa niekoľkými problémami, ktoré bránia v rozšírení prevádzkových kapacít Europolu. Umožňuje priame kontakty medzi Europolom a príslušnými policajnými oddeleniami členských štátov a žiadosti o údaje z informačného systému Europolu zo strany týchto štátov.

Pokroky týkajúce sa Europolu za posledných niekoľko rokov sa neobmedzovali na opatrenia, ktoré vyžadovala zmluva, Viedenský akčný plán a Tampere. Už počas prvého roku fungovania Europolu sa vedelo, že organizácia ešte nebola taká efektívna, ako by mala byť.

Jedným z kľúčových problémov je zdráhanie sa členských štátov posielať informácie a správy Europolu, čo ovplyvňuje možnosť Europolu dodávať potrebnú pridanú hodnotu v kriminalistickej analýze na úrovni EÚ. V dôsledku toho členské štáty často usudzujú, že Europol nespĺňa požiadavky svojich zákazníkov, ich orgánov činných v trestnom konaní a nemajú motiváciu, aby mu poskytovali viac informácií. Ďalším dôvodom je absencia informačného systému, ktorý sa v čase zadávania tohto oznámenia do tlače ešte vždy vyvíja (pozri nižšie).

V roku 2002 preto Riadiaca rada Europolu začala proces hodnotenia s cieľom identifikovať hlavné faktory, ktoré bránia v účinnej spolupráci s Europolom. Následne, riaditelia európskych národných jednotiek (HENU) vypracovali dlhý zoznam problémov a možných riešení. Jedným z ich hlavných záverov bolo to, že dohovor o Europole sa musí upraviť a urobiť pružnejším. Ďalšie dôležité závery HENU sa týkajú potreby odstrániť rôzne prekážky prenosu informácií, často právneho charakteru, ktoré jestvujú v členských štátoch. Navrhuje sa, aby boli tieto závery obsiahnuté v internom „materskom dokumente” z leta 2002 vykonané do 12 mesiacov.

Podrobné úvahy v prvej polovici roku 2002 viedli k vypracovaniu protokolu, ktorý reviduje dohovor. Protokol zahrnoval nielen oblasti analýzy, prístupu k údajom a ochrany údajov, ale tiež demokratickej kontroly nad Europolom. Rada 19. decembra 2002 dospela k politickej dohode o protokole.[33] Okrem toho, na jar roku 2003 začalo tretie kolo vzájomných hodnotení, aby preskúmalo výmenu informácií a správ medzi členskými štátmi a Europolom a medzi jednotlivými členskými štátmi. Toto hodnotenie by malo viesť k dôležitým odporúčaniam, ako ďalej zlepšovať tento aspekt spolupráce.

Okrem informácií pochádzajúcich z členských štátov EÚ Europol tiež závisí od informácií uchovávaných mimo EÚ, aby mal lepšiu informačnú základňu pre výkon svojich úloh. Značný pokrok bol dosiahnutý v spolupráci Europolu s tretími krajinami a medzinárodnými organizáciami na základe zoznamu ustanoveného rozhodnutím Rady z 27. marca 2000.[34] Tieto dohody o spolupráci sú nevyhnutné pre prácu Europolu, nakoľko predstavujú formálnu požiadavku, ktorá umožňuje Europolu výmenu osobných údajov s príslušnými tretími krajinami a orgánmi.

Do dnešného dňa Europol podpísal dohody o spolupráci, vrátane možnosti výmeny osobných údajov, s niekoľkými pristupujúcimi krajinami, Islandom, Nórskom a Interpolom. Podpísal tiež dohody s Európskou komisiou a Európskou centrálnou bankou. V súčasnosti Europol prejednáva dohodu s Eurojustom a administratívne dojednanie s Úradom Európskej únie pre boj proti podvodom (OLAF). Do konca roku 2003 Europol uzavrie dohody so všetkými pristupujúcimi a kandidátskymi krajinami.

Udalosti z 11. septembra 2001 pomohli urýchliť uzavretie dohôd so Spojenými štátmi. Europol 6. decembra 2001 podpísal strategickú dohodu o spolupráci so Spojenými štátmi a v decembri 2002 dohodu týkajúcu sa výmeny osobných údajov. Uzavretie neskôr uvedenej dohody predstavuje pozitívny vývoj v súvislosti s odlišnými právnymi predpismi na ochranu osobných údajov v Spojených štátoch a v Európskej únii.

Kľúčovým predpokladom pre efektívne fungovanie Europolu je existencia informačného systému Europolu (EIS). Za niekoľko posledných rokov Europol pracoval na veľmi dokonalom systéme, ktorý by umožnil decentralizované ukladanie a vyhľadávanie informácií o organizovanom zločine, ktoré uchovávajú členské štáty a Europol. Avšak až doteraz nebolo možné systém zaviesť do praxe v dôsledku zložitosti systému (voľný preklad textu do 11 jazykov). Komisia pokladá za nevyhnutné pre výkonnosť Europolu, aby bola zjednodušená verzia EIS k dispozícii čo najskôr. Dokonalejšia verzia by mala byť zavedená v neskoršej etape.

Riadenie Europolu je tiež predmetom nepretržitého prehodnocovania. Postupne sa ukázalo, že personálne predpisy Europolu nie sú uplatniteľné na riaditeľstvo Europolu alebo im chýbajú konkrétne ustanovenia. Preto boli tieto predpisy zmenené a doplnené tak, aby obsahovali ustanovenia o výbere, prepúšťaní a disciplinárnom konaní riaditeľa Europolu a námestníkov riaditeľa.[35]

Ďalšou dôležitou témou je demokratická kontrola Europolu. Obzvlášť Európsky parlament pravidelne kritizoval, že kontrola Europolu je neuspokojivá. S cieľom poskytnúť jasný pohľad na túto otázku, Európska komisia predložila Európskemu parlamentu a Rade oznámenie o demokratickej kontrole Europolu dňa 26. februára 2002[36]. Opisovalo a hodnotilo mnohé druhy kontroly Europolu (dohovor o Europole, pravidlá ochrany údajov, dozorné funkcie riadiacej rady). Vyplynul z toho záver, že vzhľadom na skutočnosť, že Europol má obmedzené pôsobnosti v porovnaní s vnútroštátnymi policajnými službami členských štátov, nemožno povedať, že v tomto prípade chýba demokratická kontrola.

Komisia však usúdila, že kontrola vykonávaná jednotlivými pätnástimi národnými parlamentmi a obmedzená úloha daná Európskemu parlamentu roztriešťuje demokratickú kontrolu Europolu. Preto vypracovala určité odporúčania na zlepšenie situácie. Najdôležitejšie odporúčanie bolo zriadenie spoločného výboru zástupcov z národných parlamentov a Európskeho parlamentu, ktorý by pozorne monitoroval vývoj týkajúci sa Europolu a výmenu informácií s Europolom.

Europol dosiahol veľa za posledné štyri roky. Boli vykonané body týkajúce sa Europolu zo zmluvy a záverov z Tampere, avšak ešte vždy je tu niekoľko tém z Viedenského akčného plánu, ktoré sa musia vykonať alebo neboli zatiaľ podrobne preskúmané. V niektorých prípadoch by však možno bolo nevyhnutné preskúmať, či sú odporúčania vydané v roku 1998 ešte vždy relevantné.

Medzi opatreniami, ktoré majú byť prijaté do dvoch rokov od nadobudnutia účinnosti ZEÚ, Viedenský akčný plán vyžaduje preskúmanie prístupu Europolu k údajom SIS. Toto sa určitý čas prejednávalo. Rada v zásade súhlasila, aby mal Europol čiastkový prístup do SIS, najmä k údajom uloženým v súlade s článkami 95, 99 a 100 Schengenského dohovoru. Na tento účel Rada čoskoro rozhodne o zmene a doplnení dohovoru o SIS zavedením nového článku 101A, ktorý ustanoví právny základ pre prístup Europolu do SIS.

Pri tom všetkom, v dôsledku technických obmedzení je tu riziko, že prístup Europolu bude možný len po zavedení SIS II, čo by znamenalo, že to nebude do roku 2006. Komisia usudzuje, že toto obdobie je príliš dlhé a navrhuje, že by sa mohli posúdiť pragmatické alternatívne riešenia, napríklad poskytnúť prístup Europolu iba na čítanie prostredníctvom národných SIS. Treba si však uvedomiť, že také dojednanie by vyžadovalo príslušnú zmenu a doplnenie Schengenskej dohody.

Potreba databázy prebiehajúcich vyšetrovaní sa prejednávala v Europole s národnými jednotkami Europolu, avšak doteraz neboli podniknuté ďalšie kroky. So zreteľom na technickú a právnu zložitosť, ktorú by taký projekt znamenal, by sa javilo ako nereálne očakávať, že sa uskutoční v blízkej budúcnosti.

Čo sa týka opatrení ustanovených vo Viedenskom akčnom pláne, ktoré majú byť prijaté do piatich rokov, tieto témy vyžadujú ďalšie skúmanie:

Nebol urobený žiadny pokrok v oblasti zdokonaľovania štatistiky o cezhraničnej trestnej činnosti. Doteraz nie sú dohodnuté žiadne kritériá štatistiky za celú EÚ. Je to v dôsledku absencie spoločných definícií trestných činov, čo vedie k tomu, že národné štatistiky nie sú porovnateľné. Diskusie o rozšírení mandátu Europolu ukázali, že by bolo ťažké dohodnúť sa na spoločných definíciách pre určité trestné činy.

Otázka či a ako by Europol mohol mať prístup k Colnému informačnému systému (CIS) doteraz nebola prejednaná do hĺbky. Dohovor o CIS vo svojom článku 7 III by v zásade umožňoval, aby mal Europol prístup. I keď, aby sa to urobilo, je potrebný dodatočný protokol. Komisia je toho názoru, že táto dôležitá otázka by sa mala vyriešiť čo najskôr.

Čo sa týka výskumnej a dokumentačnej siete cezhraničnej kriminality jedným konkrétnym krokom bolo založenie Centra riadenia znalostí pri Europole poskytujúceho informácie o existencii odborných skúseností v policajnej oblasti v Únii, napríklad, na univerzitách, ale tiež o otázkach, ktoré sa viac týkajú prevádzky, ako napríklad o technickom vybavení. Navyše, Europol pracuje spolu s členskými štátmi a Komisiou na zdokonalení výročnej situačnej správy EÚ o organizovanom zločine (OC) od opisného dokumentu k posúdeniu ohrozenia. Cieľom je, aby sa zo správy OC stal základný plánovací nástroj v boji EÚ proti organizovanému zločinu. Komisia navrhuje prejednať s Europolom, či doteraz prijaté opatrenia sú opatreniami plánovanými vo Viedenskom akčnom pláne a aké možné dodatočné kroky sa musia podniknúť.

Čo sa týka požiadavky na vypracovanie a zavedenie informačnej stratégie, aby sa verejnosť oboznámila s prácou a právomocami Europolu, v posledných dvoch rokoch sa stalo zrejmým, že je dôležitejšie zvyšovať informovanosť v policajných spoločenstvách členských štátov ako medzi širokou verejnosťou. Preto sa informačné stratégie Europolu a členských štátov zameriavali na vypracovanie programu informovanosti pre orgány činné v trestnom konaní. Tento bude zavedený v rokoch 2003 a 2004 a spoločne financovaný programom EÚ AGIS.

Komisia je toho názoru, že efektívny dlhodobý program informovanosti je nevyhnutný na zlepšenie vzájomného porozumenia a spolupráce medzi Europolom a orgánmi činnými v trestnom konaní v členských štátoch. Komisia je potešená, že program AGIS môže poskytnúť dočasnú podporu na spustenie programu. Napriek tomu, dlhodobejšie financovanie musí poskytnúť Europol a členské štáty.

V prvom semestri roku 2002 Rada skúmala možnosť zjednodušeného postupu pre budúce zmeny a doplnenia dohovoru o Europole. Také opatrenie bolo považované za potrebné, pretože súčasné postupy vyžadujú, aby každú zmenu a doplnenie dohovoru ratifikovali všetky členské štáty. Diskusie až doteraz nemohli byť uzavreté. Podľa názoru Komisie je rozhodujúce zjednodušiť postup pre budúce zmeny a doplnenia dohovoru o Europole, obzvlášť v súvislosti s rozšírením. Jedinou uskutočniteľnou možnosťou je nahradiť dohovor rozhodnutím Rady v súlade s článkom 34 ods. 2 písm. c). Komisia je v tejto súvislosti pripravená pripraviť taký návrh na rozhodnutie Rady.

Europol je plne prevádzkyschopný už štyri roky. Počas tejto doby sa jeho potenciál nevyhnutného nástroja v boji EÚ proti závažnému medzinárodnému zločinu stával čoraz jednoznačnejším. Všetky konkrétne opatrenia, ktoré vyžadovala ZEÚ a Tampere Rada prijala vo forme rozhodnutí alebo aktov, pričom niektoré vyžadovali ratifikáciu členských štátov. Úplná ratifikácia a vykonanie všetkých týchto opatrení umožní Europolu fungovať efektívnejšie.

Čo sa týka budúcnosti Europolu, to čo je potrebné z krátkodobého hľadiska, je obdobie konsolidácie, počas ktorého všetky právne akty týkajúce sa Europolu budú ratifikované a implementované, program informovanosti bude pokračovať, ustanoví sa zjednodušená verzia EIS a realizuje sa správa HENUS.

Po tejto konsolidácii by Europolu mali byť pridelené určité vyšetrovacie právomoci. Diskusia o takom dôležitom vývoji by mala obsahovať možné dôsledky pre súdnu a parlamentnú kontrolu Europolu.

Operačná spolupráca polície zahrnujúca Zvláštnu jednotku policajných prezidentov EÚ ( TFPC)

Viedenský akčný plán vyžaduje rozvoj a rozšírenie operačnej spolupráce medzi policajnými útvarmi v Únii do dvoch rokov od nadobudnutia účinnosti ZEÚ. Ako model navrhoval využiť spoločné akcie vykonávané colnými správami členských štátov.

Záver 44 Európskej rady v Tampere možno považovať za prvé konkrétne úsilie na rozvoj a rozšírenie takej spolupráce. Vyžaduje zriadenie „Operačnej zvláštnej jednotky európskych policajných prezidentov s cieľom vymieňať si, v spolupráci s Europolom, skúsenosti, najlepšie postupy a informácie o súčasných trendoch v cezhraničnej trestnej činnosti a prispievať k plánovaniu operatívnych akcií.“

Od svojho prvého stretnutia v apríli 2000 sa Zvláštna jednotka policajných prezidentov EÚ (TFPC) stretla osemkrát, na jedno zasadanie predsedníctva Rady pripadalo jedno stretnutie. Veľká časť stretnutí bola vynaložená na pokusy dohodnúť sa na presných úlohách, ktoré by mala vykonávať. Na svojom stretnutí v Kodani v júli 2002 sa TFPC dohodla na týchto hlavných funkciách:

- Presadzovať koordinovaný prístup zameraný na cezhraničnú kriminalitu v EÚ ktorý je založený, medzi iným, na analýzach organizovaného zločinu vypracovaných Europolom.

- Prijať iniciatívy, naplánovať a začať operácie, v ktorých sa zúčastnia dva alebo viaceré členské štáty a ktoré budú zamerané na prioritné sektory v boji proti organizovanému zločinu.

- Slúžiť ako fórum na výmenu informácií a na diskusie o trendoch zločinnosti a na definovanie stratégií na boj so zločinnosťou.

- Vypracovať politické odporúčania pre Radu v súvislosti s políciou (všeobecný pojem) a zabezpečiť ich vykonanie a ďalší postup.

- Prispieť k dosiahnutiu vysokého štandardu európskych policajných systémov pokiaľ ide o právny štát a demokratické zásady.

Kodaňské stretnutie v roku 2002 sa tiež dohodlo na metodike prípravy, vykonávania a pokračovania spoločných operácií. Od tohto momentu by spoločné operácie navrhovala „vedúca krajina” na základe strategických analýz vypracovaných Europolom; ostatné zainteresované krajiny by sa mohli pripojiť k operačnému tímu; Europol by poskytol analytickú podporu; správy o postupe a záverečné správy by sa predkladali TFPC. Avšak, ešte vždy nie je úplne jasné, kto bude zodpovedný za prípravu, plánovanie, monitorovanie a hodnotenie spoločných operačných akcií.

Na svojom stretnutí v apríli 2002 sa TFPC dohodla na vytvorení „riadiaceho výboru” na zabezpečenie kontinuity svojej práce prostredníctvom dostatočnej prípravy stretnutí, monitorovania ďalšieho postupu pri vykonávaní odporúčaní a určenia a navrhovania tém, ktoré sa majú prejednávať. Riadiaci výbor pozostáva zo súčasného, odchádzajúceho a budúceho predsedníctva Rady, Europolu, Komisie a Generálneho sekretariátu Rady. V súlade so stretnutím TFPC v Ríme v roku 2003 by úloha tohto riadiaceho výboru mala byť posilnená, napríklad tým, že sa bude stretávať častejšie alebo otvorí svoje zasadania pre zástupcov jednotiek polície členských štátov pre medzinárodné vzťahy. Nasledujúce zasadanie riadiaceho výboru sa uskutoční 30. januára 2004.

TFPC prijala značný počet iniciatív pre určité aktivity týkajúce sa napríklad ochrany eura, ilegálneho prisťahovalectva, obchodovania s ľuďmi, krádeží automobilov a zneužívania detí. Je tu však všeobecná zhoda, že tieto úsilia zatiaľ neviedli k operačnej pridanej hodnote na úrovni EÚ (i keď rozhodnutia prijaté na poslednom zasadaní TFPC 19. a 20. mája 2003 o budúcich spoločných akciách proti nezákonnému prisťahovalectvu a obchodovaniu s ľuďmi a drogami sú povzbudzujúce).

Tento nedostatok efektívnosti sa dá vysvetliť celým radom faktorov. Vedúci policajní úradníci členských štátov musia obvykle riešiť veľký počet problémov od administratívnych až po vysoko politické, takže európske problémy sú iba jednou z mnohých priorít.

Navyše, sú značné rozdiely v pôsobnostiach zástupcov polície členských štátov v TFPC. V niektorých prípadoch je to evidentne jeden národný policajný prezident, ktorý môže prijímať rozhodnutia o angažovanosti zdrojov, zatiaľ čo v iných členských štátoch hlavný delegát polície v TFPC predstavuje decentralizovanú národnú políciu. V krajinách s federálnymi systémami je zastúpenie dosť zložité. Napokon, je tu aj problém kontinuity plenárnych zasadaní TFPC, i keď s vytvorením riadiaceho výboru uvedeného vyššie sa situácia zlepšila.

Slabé stránky organizácie prispeli k problémom TFPC. Skutočnosť, že na jedno zasadanie predsedníctva Rady zvyčajne pripadá iba jedno zasadanie TFPC, viedla k preplneným programom, čo zasa malo za následok nedostatočne podrobnú diskusiu; neskoré doručovanie dokumentov tiež vedie k nedostatočnej príprave delegácií. Treba zdôrazniť, že fungovanie TFPC nie je uľahčené jej pôsobením mimo štruktúr Rady.

Napriek tomu, dôležitosť zasadaní TFPC v zlepšovaní bilaterálnych a multilaterálnych kontaktov medzi vedúcimi policajnými úradníkmi v členských štátoch by sa nemala podceňovať, pretože toto sú jediné zasadania, na ktorých sa všetci stretnú v jednom čase.

Ako poprední policajní činitelia v Únii, členovia TFPC hrajú dôležitú dvojakú úlohu: vzhľadom na ich blízkosť k ministrom môžu ovplyvňovať politické rozhodnutia týkajúce sa policajných záležitostí a súčasne majú kompetenciu rozhodovať o využívaní zdrojov polície. Pokiaľ ide o budúcnosť ZJ, Komisia je toho názoru, že by sa malo vážne uvažovať o jej integrácii do formálnych štruktúr Rady. To by umožnilo ZJ zúčastňovať sa v procese rozhodovania o všetkých závažných záležitostiach policajnej spolupráce v EÚ. Pokiaľ sa táto integrácia neuskutoční, ZJ by sa mala zamerať na prípravu, plánovanie a ďalší postup pri spoločných operačných aktivitách polície v prioritných oblastiach.

Na poslednom zasadaní TFPC v marci 2004 sa prejednával reflektívny dokument zaoberajúci sa budúcnosťou zvláštnej jednotky vo svetle návrhu ustanoveného v návrhu zmluvy o európskej ústave.

Európska policajná akadémia ( CEPOL)

Zasadanie Európskej rady v Tampere si vyžiadalo založenie Európskej policajnej akadémie pre vzdelávanie vyšších policajných úradníkov začínajúceho ako sieť jestvujúcich národných vzdelávacích inštitútov. Rada 22. decembra 2000 prijala rozhodnutie ustanovujúce Európsku policajnú akadémiu[37], vďaka svojej francúzskej skratke známu aj ako CEPOL.

Článok 6 ods. 1 rozhodnutia Rady z 22. decembra 2000 stanovuje, že cieľom CEPOL má byť pomoc pri vzdelávaní vyšších policajných dôstojníkov členských štátov a „podpora a rozvíjanie spoločného prístupu k najdôležitejším problémom, ktorým čelia členské štáty v boji proti kriminalite, v prevencii kriminality a dodržiavaní práva, poriadku a verejnej bezpečnosti, a najmä cezhraničným dimenziám týchto problémov.”

Hlavnými cieľmi a úlohami CEPOL je zvyšovať znalosti o národných policajných systémoch a štruktúrach ostatných členských štátov, o Europole a cezhraničnej policajnej spolupráci s Európskou úniou; posilňovať poznatky o medzinárodných nástrojoch, najmä tých, ktoré už existujú na úrovni Európskej únie v oblasti spolupráce v boji proti kriminalite; poskytovať patričné vzdelávanie so zreteľom na rešpektovanie demokratických záruk najmä pokiaľ ide o práva na obhajobu; a podporovať spoluprácu s ostatnými policajnými vzdelávacími inštitútmi.

Na to, aby CEPOL dosiahol svoje ciele, môže uskutočňovať celý rad akcií, hlavne poskytovať stretnutia odbornej prípravy pre vyšších policajných úradníkov založené na spoločných štandardoch; prispievať k príprave zosúladených programov a pomáhať zavádzať vhodné vzdelávacie programy pre pokročilých; zabezpečovať vzdelávanie odborníkov; vypracovávať a poskytovať vzdelávanie pre školiteľov; rozširovať najlepšie postupy a výsledky výskumov; vypracovávať a poskytovať vzdelávanie na prípravu policajných síl Európskej únie pre prípravu na nevojenský krízový manažment a pre policajné orgány zo štátov žiadajúcich o členstvo v Európskej únii, a umožňovať príslušné výmeny a preveľovanie policajných dôstojníkov v kontexte vzdelávania. CEPOL môže spolupracovať s národnými policajnými vzdelávacími inštitútmi nečlenských štátov Európskej únie. Predovšetkým, sprístupňuje svoje infraštruktúry vyšším policajným dôstojníkom zo žiadateľských krajín, Islandu a Nórska a zváži možnosť umožniť úradníkom z európskych inštitúcií a iných orgánov Európskej únie prístup k jeho zariadeniam.

Podľa rozhodnutia Rady, ktoré ho ustanovilo, do konca roku 2003 CEPOL predloží Rade správu o svojej činnosti a budúcnosti. Vzhľadom k tomu, že rozhodnutie Rady z 22. decembra 2000 mu nepriznalo právnu subjektivitu ani neposkytlo rozpočet, CEPOL mal ťažký začiatok. Počas svojho prvého roku existencie nemal rozpočet ani sekretariát; navyše, akonáhle sa rozhodlo o dočasnom umiestnení jeho sekretariátu v Kodani, naďalej čelil administratívnym problémom, nakoľko nemohol získať žiadnych pracovníkov.

Je v rozpore s týmto ťažkým začiatkom, že sa vôbec mohlo uskutočniť nejaké hodnotenie práce CEPOL. Dosiahnutý pokrok je značný. V období od roku 2001 CEPOL poskytoval zvyšujúci sa počet kurzov: od 10 v roku 2001 do 38 v roku 2003, zahrnujúcich čoraz širšie spektrum tém, od boja proti terorizmu cez verejný poriadok až ku kontrole hraníc. CEPOL si tiež vytvoril svoju webovú stránku, a čo je dôležitejšie, Európsku sieť policajného vzdelávania (EPLN), ktorá je inovatívnym nástrojom poskytujúcim virtuálne vzdelávanie polície na internete. Komisia podporila vytvorenie EPLN prostredníctvom programov OISIN a AGIS.

Európska rada sa na svojom zasadaní v Bruseli 13. decembra 2003 dohodla na sídlach celého radu európskych agentúr, medzi nimi aj CEPOL (Spojené kráľovstvo). Zatiaľ čo toto oznámenie vstupuje do záverečných etáp svojho prijatia, prejednávajú sa dve iniciatívy týkajúce sa CEPOL: írska iniciatíva na pozmenenie a doplnenie rozhodnutia Rady z 22. decembra 2000 s cieľom priznať CEPOL právnu subjektivitu[38], a iniciatíva zo Spojeného kráľovstva ustanovujúca sídlo CEPOL v Bramshill[39].

Prijatie týchto dvoch iniciatív by pomohlo CEPOL krátkodobo prekonať jeho najpálčivejšie problémy. Je však jasné, že tieto zmeny a doplnenia pôvodného rozhodnutia Rady ustanovujúceho CEPOL sú iba čiastkovými riešeniami jeho problémov a že by sa mala uskutočniť ďalekosiahlejšia debata o budúcej štruktúre CEPOL.

Okrem špecifických problémov vyplývajúcich z absencie právnej subjektivity CEPOL a otázky trvalého sídla jeho sekretariátu, v jeho operáciách vyšli najavo niektoré štrukturálne problémy. Tieto problémy sa väčšinou týkali neschopnosti jednotlivých policajných škôl riadne organizovať kurzy a/alebo zníženej účasti spôsobenej nedostatočnou znalosťou cudzích jazykov medzi potenciálnymi príjemcami. Niektoré kandidátske krajiny tiež čelili finančným problémom, čo obmedzovalo ich účasť v aktivitách CEPOL.

Štrukturálne problémy zhrnuté vyššie sú predmetom prebiehajúcich úvah a diskusie v CEPOL. Uznáva sa potreba poskytovať lepšie jazykové vzdelávanie pre policajných dôstojníkov v EÚ a aspoň čiastočne sa ňou bude zaoberať TFPC. Napriek tomu, zostáva jednou z najdôležitejších prekážok zlepšenia spolupráce vo vzdelávaní polície a mal by byť prioritou v tejto oblasti.

Skutočnosť, že rôzne policajné školy v EÚ majú rôzne prístupy k vzdelávaniu by sama o sebe nemala byť problémom. Jednako, spoločná metodika a spoločné štandardy kvality sú nevyhnutné na zabezpečenie určitej minimálnej úrovne policajného vzdelávania v celej EÚ, aspoň v oblastiach spoločného záujmu a pre dôstojníkov, ktorých sa priamo týkajú.

Pokiaľ ide o budúcnosť, CEPOL by sa mal zamerať na vypracovanie spoločných osnov a učebných metód v prioritných oblastiach policajnej spolupráce, ktoré by sa potom jednotne aplikovali vo všetkých národných policajných školách. Aby mohol CEPOL riadne plniť svoju úlohu, mal by mať právnu subjektivitu, dostatočne personálne vybavený sekretariát a mal by byť financovaný z rozpočtu EÚ.

Iné oblasti uvedené v článku 30 ZEÚ

Vyšetrovacie postupy

Pri každodennej práci so zločinom plní polícia dvojakú funkciu: Na jednej strane, zhromažďuje informácie s cieľom odhaľovať trestné činy a hrozby pre verejnú bezpečnosť a na druhej strane, vyšetruje zločiny, pričom poskytuje podporu súdnym orgánom pri ich činnostiach spojených s trestným stíhaním. Pri plnení týchto úloh polícia využíva rôzne vyšetrovacie postupy.

Článok 30 ods.1 písm. d) ZEÚ stanovuje, že spoločná akcia v oblasti policajnej spolupráce musí zahrnovať „spoločné hodnotenie konkrétnych vyšetrovacích postupov v súvislosti s odhaľovaním závažných foriem organizovaného zločinu.” Viedenský akčný plán vyžaduje, aby bolo toto hodnotenie urobené do dvoch rokov od nadobudnutia účinnosti ZEÚ. Aj keď boli v rámci Europolu vypracované spoločné usmernenia, napríklad, o využívaní informátorov alebo o kontrolovaných dodávkach, sú to iba usmernenia a neuplatňujú sa nutne vo všetkých členských štátoch. Doteraz nie je všeobecne dohodnutý výklad článku 30 ods.1 písm. d) ZEÚ na úrovni EÚ.

Článok 30 ods.1 písm. a) ZEÚ jasne rozlišuje medzi „ prevenciou, odhaľovaním a vyšetrovaním trestných činov”. To zjavne potvrdzuje, že odhaľovanie sa líši od vyšetrovania. Preto by bolo možné dospieť k záveru, že „konkrétne vyšetrovacie postupy” uvedené v článku 30 ods. 1 písm. d) sú postupy, ktoré používajú policajné služby pri vyhľadávaní stôp, ktoré môžu viesť k určeniu existencie trestnej činnosti, ako je napríklad analýza rizika, profilovanie a monitorovanie peňažných prevodov. Také postupy sa osvedčili ako účinné nástroje pri odhaľovaní závažných zločinov súvisiacich s obchodom s drogami a praním špinavých peňazí[40]. Komisia je preto toho názoru, že by skutočne bolo užitočné mať k dispozícii spoločné hodnotenie týchto postupov od odborníkov, aby bolo vidieť, ktoré z nich je možné používať ako „dobré” alebo „najlepšie” postupy v danej situácii.

Komisia tiež usudzuje, že by bolo vhodné odporúčať neobmedzovať výkon hodnotenia na vyšetrovacie postupy používané na odhaľovanie trestných činov, ale rozšíriť ho na tie, ktoré sú významné pre vyšetrovanie obzvlášť závažných trestných činov. Príklady takých postupov sú postupy používané pri zhromažďovaní a spracovaní informácií (napríklad riadenie informátorov, sledovanie, kontrolované dodávky, tajné operácie, pátranie a zadržanie) tak, ako sú uvedené v dohovore o vzájomnej pomoci a spolupráci medzi colnými správami[41] a dohovore o vzájomnej právnej pomoci v trestných záležitostiach[42]. Iné príklady pochádzajú z oblasti kriminalistiky, ako napríklad vyšetrovacie postupy na mieste činu.

Návrh ústavnej zmluvy navrhovaný v dohovore o budúcnosti Európy mierne upravuje text článku 30 ods. 1 písm. d). Nehovorí o „spoločnom hodnotení” vyšetrovacích postupov, ale o možnosti rámcového zákona na stanovenie „opatrení týkajúcich sa…spoločných vyšetrovacích postupov týkajúcich sa závažných foriem organizovanej trestnej činnosti.“

Podľa názoru Komisie cieľom Rady by malo byť dohodnúť sa na používaní overených vyšetrovacích postupov na odhaľovanie závažných foriem trestnej činnosti v celej Únii. Komisia je však toho názoru, že také opatrenia by nemali byť obmedzené na odhaľovanie trestných činov, ale mali by sa tiež týkať ich prevencie a vyšetrovania.

Napokon, Komisia považuje za užitočné stručne poukázať na dôležitosť používania profilov DNA v riešení zločinu. V posledných rokoch niektoré členské štáty dosiahli pôsobivé úspechy v riešení zločinov rýchlejšie, alebo vôbec, s pomocou národných databáz DNA, ktoré budovali. Kapacita Únie riešiť trestnú činnosť lepšie a účinnejšie by bola veľmi posilnená, ak by také databázy boli ustanovené vo všetkých členských štátoch. Malo by sa dbať na to, aby sa plne rešpektovali vnútroštátne právne predpisy a právne predpisy EÚ na ochranu osobných údajov. Kapacita Únie na riešenie trestnej činnosti by sa ďalej posilňovala, ak by jednotlivé orgány činné v trestnom konaní členských štátov boli schopné porovnávať profily DNA.

Forénzne vedy

Forénzne vedy sa zaoberajú skúmaním miesta činu, získavaním materiálnych dôkazov, laboratórnych vyšetrení, výkladu nálezov a predkladaním záverov na spravodajské a vyšetrovacie účely alebo ako dôkazy pred súdom. Rôzne oblasti forénzneho skúmania zahrnujú napríklad toxikológiu, sérológiu a profilovanie DNA, stopy dôkazov (napr. pozostatky po požiari, sklo, farba, stopy výstrelu), strelné zbrane a balistiku, skúmanie rukopisu a dokumentov, odtlačky prstov, znaky a odtlačky (napr. stopy po nástrojoch, odtlačky topánok), audio, video a počítačovú analýzu, vyšetrovanie nehôd, ohliadku miesta činu a súdne lekárstvo.

Konečným cieľom týchto činností je prispieť k procesu zisťovania pravdy v trestných prípadoch. Preto je nevyhnutné, aby boli kriminalistické vyšetrovania veľmi vysokej kvality a aby ich vykonávali nezávislé, nezaujaté a integrované osoby.

Štátne forénzne laboratóriá v Európe každoročne rutinne vykonávajú tisíce vyšetrovaní jednotlivých prípadov, napríklad vyšetrovaní vykonávaných v súvislosti s jednotlivými vyšetrovaniami trestných činov v rôznych oblastiach forénznej vedy. Popri práci na jednotlivých prípadoch laboratórna práca tiež zahrnuje iné aktivity, ako napríklad výskum a vývoj alebo vzdelávanie a školenie.

Väčšina forénznych laboratórií patrí policajným organizáciám alebo sú to laboratóriá verejného sektoru, ktoré tesne spolupracujú s orgánmi činnými v trestnom konaní.

Od začiatku 90-tych rokov si najdôležitejšie európske forénzne laboratóriá vymieňajú poznatky s Európskou sieťou inštitútov forénznej vedy (ENFSI). V súčasnosti má ENFSI 49 laboratórií z 33 krajín ako členov. Ústava ENFSI stanovuje ako jej cieľ „zabezpečiť, aby bola kvalita vývoja a poslania forénznej vedy v celej Európe v prvej svetovej línii" . ENFSI dosahuje svoje ciele prostredníctvom stretnutí a práce 15 odborných pracovných skupín, ktoré sa zaoberajú všetkými aspektmi rôznych odborných oblastí skúmania forénznej vedy.

V posledných rokoch forénzne laboratóriá členských štátov Európskej únie značne rozšírili – v rámci ENFSI – spoluprácu medzi sebou, ako aj medzi forénznymi laboratóriami ostatných európskych krajín.

Vo väčšine krajín, vrátane členských štátov EÚ, sa na forénzne laboratóriá uplatňuje iba niekoľko formálnych požiadaviek týkajúcich sa štandardov kvality. Je to v ostrom kontraste so situáciou v sektore potravín a nápojov, kontrole mäsa, povoľovaní nových liečiv, pitnej vody, atď. Vo všetkých týchto oblastiach sú oficiálne orgány zodpovedné za overovanie toho, že sa dodržiavajú normy kvality, takže výsledky laboratórnych testov sú mimo akýchkoľvek opodstatnených pochybností a môžu byť akceptované ako základ pre obvykle ďalekosiahle rozhodnutia.

Prvým zásadným krokom k zlepšeniu úrovne kvality forénznych laboratórií v EÚ je vyžadovať konkrétne požiadavky na kvalitu. Od 80-tych rokov je všeobecne akceptovaným spôsobom zlepšenia kvality daného laboratória požiadavka všeobecne uznávanej normy ako základu jeho systému zabezpečenia kvality. Také normy existujú po mnohé roky a zahrnujú všetky technické a organizačné aspekty, ktoré sú nevyhnutné pre zaručenie určitej minimálnej úrovne kvality. Normy, ktoré sa odporúčajú pre forézne laboratóriá sú NEN-EN-ISO/IEC 17025, norma, ktorá nie je špecifická pre forénzne laboratóriá a ILAC-G19:2002, ktorá vysvetľuje normu 17025 s odkazom na forénzne laboratóriá. Taký prístup je oveľa účinnejší a efektívnejší ako prísne zosúladenie metód.

Zavedenie systému zabezpečenia kvality je nákladné a časovo náročné. Preto je rozumné, aby mali laboratóriá prijateľné časové obdobie na dosiahnutie zhody s týmito normami. Súbežne s týmto procesom zavádzania (akreditovaného) systému zabezpečenia kvality zo strany forénznych laboratórií by policajné a súdne orgány mali byť nabádané k tomu, aby spolupracovali iba s “akreditovanými” laboratóriami.

Doteraz má iba 6 členských laboratórií ENFSI (všetky z členských štátov EÚ) oficiálne uznaný systém zabezpečenia kvality založený na dvoch vyššie uvedených normách. Prvým základným krokom v zvyšovaní kvality forénznych laboratórií v Únii je preto to, aby všetky forénzne laboratóriá v EÚ prijali systém zabezpečenia kvality založený na týchto dvoch normách a aby boli uznané ich národným akreditačným orgánom (za predpokladu, že tento národný orgán je súčasťou medzinárodného akreditačného a certifikačného okruhu).

Sieť ENFSI sa vyvinula na užitočný orgán spolupráce pre forénznu vedu v Únii. Keďže ju tvoria tiež členovia, ktorí nie sú súčasťou Európskej únie, nie je možné, aby EÚ využívala ENFSI ako oficiálny orgán zastupujúci jej záujmy v oblasti forénznej vedy. Preto by bolo vhodné odporúčať, aby členovia ENFSI z Európskej únie ustanovili oficiálnu podskupinu v rámci ENFSI, s ktorou by Európska únia mohla oficiálne komunikovať.

Na úrovni EÚ sú iba dva dokumenty týkajúce sa forénznej vedy: rezolúcia Rady z 9. júna 1997 o výmene výsledkov analýzy DNA[43] a rezolúcia Rady z 25. júna 2001 o tej istej téme[44]. Tieto dva dokumenty nie sú právne záväzné. Niekoľko projektov spoločne financovaných v rámci programu OISIN sa zameriava na stanovenie spoločných noriem kvality pre forénzne laboratóriá. Výsledky týchto štúdií by mohli byť užitočné na úrovni EÚ. Komisia navrhuje zhromaždiť tieto výsledky a predložiť ich Pracovnej skupine Rady pre policajnú spoluprácu na diskusiu a ďalšiu prácu.

Iné oblasti policajnej spolupráce

Terorizmus

Potreba boja s terorizmom sa uvádza, vo všeobecnosti, v článku 29 ZEÚ. Terorizmus je špecifická forma závažného trestného činu. Toto oznámenie nie je určené na to, aby sa zaoberalo jednotlivými javmi trestného činu. Jednako, od udalostí z 11. septembra 2001 a 11. marca 2004 sa boju proti terorizmu dostalo najvyššej politickej pozornosti a Únia podnikla mnohé iniciatívy, vrátane niekoľkých v oblasti policajnej spolupráce, na zvýšenie efektívnosti orgánov činných v trestnom konaní členských štátov v boji proti terorizmu. Oznámenie o policajnej spolupráci by preto nebolo úplné bez krátkej analýzy spolupráce v tejto konkrétnej oblasti.

Protiteroristické aktivity krajín sú založené hlavne na spolupráci medzi spravodajskými službami, policajnými službami a súdnymi orgánmi. Členské štáty, ktoré sú tradične konfrontované s hrozbami medzinárodného terorizmu, vytvorili spravodajské služby v polícii, ktoré sú na čele boja proti terorizmu. V týchto krajinách sa spravodajské služby v polícii obvykle zaoberajú teroristickými hrozbami, zatiaľ čo tradičné spravodajské služby zameriavajú svoju pozornosť viac na vonkajšie hrozby pre národnú bezpečnosť. V členských štátoch, ktoré z minulosti nemajú skúsenosti s domácim terorizmom, sú za zhromažďovanie, analýzu a šírenie spravodajstva v boji proti terorizmu zodpovedné bezpečnostné a spravodajské služby.

Preto je v Únii možné rozlišovať dve rôzne koncepcie spolupráce, ktoré do veľkej miery určujú kapacitu inštitucionálnych štruktúr účinne riadiť spoluprácu v boji s terorizmom: jedna je medzi policajnými službami a druhá medzi bezpečnostnými/spravodajskými službami. Spravodajské služby členských štátov spolupracovali v boji proti terorizmu značnú dobu v neformálnom rámci takzvaného „Bernského klubu”, v ktorom sa zúčastňujú aj niektoré ďalšie európske krajiny. Táto spolupráca je založená na vzájomnej dôvere a flexibilite. Po 11. septembri 2001 spravodajské služby členských štátov, dodržiavajúc závery Európskej rady z 21. septembra 2001, pristúpili ku koordinácii boja proti terorizmu v „Protiteroristickej skupine” (CTG) Bernského klubu, ktorá spája protiteroristických odborníkov spravodajských služieb. Policajné služby sa nezúčastňujú na činnosti tejto skupiny.

Inštitucionálna spolupráca v boji proti terorizmu v Únii v treťom pilieri je koordinovaná v Pracovnej skupine Rady pre terorizmus (TWG). Niektoré delegácie TWG zastupujú „policajné spravodajské služby”, iné bezpečnostné/spravodajské služby a niektoré oba druhy služieb. Toto heterogénne zloženie delegácií je jedným z faktorov, ktorý bráni v spolupráci, vzhľadom na nedostatok dôvery medzi rôznymi službami. Europol sa tiež zúčastňuje v tejto skupine.

Čo sa týka úlohy Europolu v politike EÚ v boji proti terorizmu, policajné a spravodajské služby členských štátov sa často ešte vždy domnievajú, že Europolu chýba kapacita pre výkon vedenia v tejto oblasti a že jeho systém výmeny informácií je príliš rigidný. Najmä spravodajské služby sa zdráhajú akceptovať Europol ako partnera. Poskytovanie všetkých operačných informácií a spravodajských informácií zo strany členských štátov Europolu je jedným z opatrení, ktoré určila Komisia vo svojom príspevku pre zasadanie Európskej rady, venovanom zlepšeniu spolupráce v boji proti terorizmu v EÚ[45], ktoré sa konalo v Bruseli 19. marca 2004 ako reakcia na útoky teroristov v Madride týždeň predtým.

Aj napriek uvedenému sa však musí uznať, že spolupráca v Únii týkajúca sa boja proti terorizmu sa po 11. septembri zlepšila. 20. septembra 2001 sa uskutočnilo zvláštne zasadanie Rady SVZ. Prijalo dlhý zoznam dôležitých opatrení na zvýšenie efektívnosti Únie v riešení problému, ktoré sa zameriavajú na súdnu spoluprácu, policajnú spoluprácu, boj proti financovaniu terorizmu, hraničné kontroly, leteckú a námornú bezpečnosť a spoluprácu s USA (čo viedlo k dohodám medzi Europolom a americkými policajnými službami o výmene osobných údajov alebo styčných dôstojníkov).

Čo sa týka policajnej spolupráce, veľký pokrok bol dosiahnutý v schvaľovaní konkrétnych opatrení na zlepšenie vzťahov medzi policajnými silami, Europolom a spravodajskými službami členských štátov. V tomto kontexte je dôležité upozorniť na vytvorenie tímu odborníkov na boj proti terorizmu („Zvláštna jednotka na boj proti terorizmu”) pri Europole; vytvorenie mnohonárodných tímov pre zhromažďovanie a výmenu informácií o teroristoch; zasadania náčelníkov protiteroristických jednotiek a policajných spravodajských služieb, posilňovanie kontrol na vonkajších hraniciach a bezpečnostných požiadaviek na letiskách a v lietadlách a vypracovanie profilov teroristov. Okrem toho, Zvláštna jednotka policajných prezidentov EÚ sa dohodla na zlepšeniach v spracovaní informácií a v spolupráci medzi zásahovými jednotkami.

V oblasti súdnej a policajnej spolupráce Rada prijala dňa 13. júna 2002 rámcové rozhodnutie o boji proti terorizmu[46], ktoré sa zameriava na aproximáciu definície trestných činov terorizmu vo všetkých členských štátoch a ustanovuje spoločnú hranicu pre tresty a sankcie. Ďalším novým nástrojom je európsky zatykač[47], ktorého cieľom je umožniť vydávanie osôb medzi členskými štátmi nahradením jestvujúcich nástrojov. Zahrňuje, medzi iným, porušenia zákona a trestné činy spáchané teroristami. Navyše, vo februári 2002 bol vytvorený Eurojust[48], ktorý spája štátnych zástupcov a sudcov prvej inštancie alebo policajných úradníkov s rovnocennými právomocami. Dňa 28. novembra 2002 Rada prijala rozhodnutie[49] ustanovujúce mechanizmus pre hodnotenie právnych systémov a ich implementáciu na národnej úrovni v boji proti terorizmu. Dňa 19. decembra 2002 bolo prijaté rozhodnutie Rady o vykonaní konkrétnych opatrení pre policajnú a súdnu spoluprácu na boj proti terorizmu[50].

Pri tom všetkom, aj keď boli objasnené útoky v Madride, terorizmus je ešte vždy hrozbou pre bezpečnosť EÚ. Ako upozorňuje reakcia Komisie na Európsku bezpečnostnú stratégiu so zreteľom na boj s terorizmom[51], „terorizmus predstavuje výzvy pre ústredné ciele EÚ zamerané na presadzovanie voľného pohybu osôb, tovarov, služieb a kapitálu a objasňuje skutočné spojenie medzi vnútornou a vonkajšou bezpečnosťou”. Preto je efektívna koordinácia nevyhnutná pre efektívnejší boj s terorizmom v EÚ.

So zreteľom na uvedené je nevyhnutné zlepšiť koordináciu medzi všetkými službami zapojenými do boja proti terorizmu v štruktúrach Rady. Prvým krokom by malo byť to, aby všetky delegácie v TWG zahrňovali oba typy spravodajských služieb (policajné aj nepolicajné) a aby sa posilnila úloha Europolu v protiteroristickej politike EÚ. Neskôr by bolo potrebné priblížiť CTG Bernského klubu k TWG a COTER. Europol by mal byť transformovaný na skutočné centrum spravodajstva vrátane vytvorenia spoločnej databázy terorizmu zahrňujúcej osoby, udalosti, údaje a operácie v úplnej zhode s ustanoveniami na ochranu údajov dohovoru o Europole. Nedávno bol dosiahnutý veľký pokrok, nakoľko Europol môže pomáhať mnohonárodným ad hoc tímom pre zhromažďovanie a výmenu informácií o terorizme a následne mu bude pridelené spojenie so sieťou BDL, len čo táto splní bezpečnostné záruky a dohovor o Europole. Odporúčanie Rady týkajúce sa ustanovenia mnohonárodných tímov na zhromažďovanie informácií o teroristoch[52] by sa malo zmeniť na právne záväzný dokument.

Ako upozorňuje uvedený referát Komisie o boji s terorizmom, sú dostatočné argumenty na zlepšenie koordinácie protiteroristických aktivít v inštitúciách EÚ (nasledujúc dobrý príklad kompendia EÚ o posudzovaní hrozieb, ktoré napísali TWG a COTER alebo spoločné stretnutia týchto dvoch pracovných strán) a posilnenie úlohy Pracovnej skupiny pre terorizmus v príprave tvorby politiky EÚ. Netreba hovoriť, že všetky opatrenia predpokladané v tejto kapitole by mali plne rešpektovať jestvujúce právne predpisy na ochranu osobných údajov.

Ostatné oblasti policajnej spolupráce

Verejný poriadok a bezpečnosť stretnutí na vysokej úrovni

Po násilných demonštráciách počas zasadaní Európskej rady v Nice a Gothenburgu a obzvlášť po stretnutí štátov G 8 v Janove v júli 2001 narastala obava pokiaľ ide o schopnosť policajných síl zaručiť verejný poriadok a bezpečnosť a súčasne rešpektovať základné práva. Dňa 13. júla 2001 sa konalo zvláštne zasadanie Rady pre spravodlivosť a vnútorné záležitosti, aby sa zaoberalo týmto problémom. Bol dohodnutý súbor opatrení na zabránenie násilným nepokojom počas stretnutí na vysokej úrovni, medzi inými v oblasti intenzívnejšej policajnej spolupráce, výmeny informácií popri rešpektovaní práva na ochranu osobných údajov, prekračovania hraníc, súdnej spolupráce a organizácie.

Súčasne Rada zdôraznila potrebu zaručiť, aby občania mohli využiť svoje právo slobodne vyjadrovať svoje názory a zhromažďovať sa pokojným spôsobom v podmienkach, ktoré neohrozujú ich bezpečnosť, bezpečnosť druhých alebo ich majetku. Odporúčala konštruktívny dialóg medzi organizátormi verejných demonštrácií a úradmi hostiteľskej krajiny a tesné medzinárodné kontakty, aby bolo zabezpečené, že legitímne demonštrácie nevyužijú alebo nezneužijú násilné skupiny.

Zvláštna jednotka policajných prezidentov EÚ navrhla Rade, aby ustanovila skupinu odborníkov poverených vytvorením spoločnej príručky na využitie zo strany polície a úradov pri príprave stretnutí na vysokej úrovni. Výsledkom tejto práce je existujúca príručka.

Rada tiež prijala rad dokumentov na posilnenie policajnej spolupráce v iných oblastiach. Niektoré z nich sú právne záväzné, ako napríklad rozhodnutie Rady z 25. apríla 2002 týkajúce sa bezpečnosti v spojení s futbalovými zápasmi s medzinárodným rozmerom[53], rozhodnutie Rady z 13. júna 2002 ustanovujúce sieť národných kontaktných bodov v súvislosti s osobami zodpovednými za genocídu, vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti[54] a rozhodnutie Rady z 28. novembra 2002 ustanovujúce sieť na ochranu verejných činiteľov[55].

Značný počet prijatých dokumentov je však nezáväzného charakteru. Rozšírenie nezáväzných dokumentov je jedným z faktorov ovplyvňujúcich policajnú spoluprácu v EÚ, ktorá bude preskúmaná bližšie v nasledujúcej kapitole.

Článok 32 ZEÚ

Tento článok stanovuje, že „Rada ustanoví podmienky a obmedzenia, na základe ktorých môžu príslušné orgány uvedené v článkoch 30 a 31 pôsobiť na území iného členského štátu v spolupráci a po dohode s orgánmi tohto štátu.” Viedenský akčný plán uvádza článok ako oblasť, v ktorej by sa mohol uskutočniť pokrok do dvoch rokov od nadobudnutia účinnosti ZEÚ, „berúc do úvahy Schengenské acquis.“ Zdôrazňuje, že vytvorenie kolektívneho rámca pre tento typ operácie je jednou z priorít pre policajnú spoluprácu a dodáva, že rámec môže byť pružný.

Doteraz sa článok 32 nevyužíval ako právny podklad pre legislatívne návrhy alebo iniciatívy. Boli však prijaté rozhodnutia v duchu tohto článku, napríklad dohovor o vzájomnej právnej pomoci v trestných záležitostiach z roku 2000 a rámcové rozhodnutie o spoločných vyšetrovacích tímoch z roku 2002 [56]. Obe ustanovujú nové podmienky a obmedzenia, na základe ktorých môže polícia pôsobiť na území iného členského štátu. Ďalšími príkladmi sú iniciatívy prijaté na rozšírenie používania a pôsobnosti článkov 40-43 Schengenskej dohody (cezhraničné sledovanie a prenasledovanie). Takisto, celý rad bilaterálnych dohôd uzavretých v kontexte Schengenu rozšíril pôsobnosti orgánov pôsobiť na území druhého členského štátu.

Vzhľadom na jeho potenciálnu dôležitosť pre operačnú spoluprácu polície a pretože Viedenský akčný plán ho uvádza ako hlavnú prioritu, Komisia považuje za nevyhnutné, aby sa v Rade prediskutovali možné spôsoby vykonania tohto článku

Konkrétnymi príkladmi potreby stanoviť jasné podmienky pre pôsobenie služieb členských štátov na území iného členského štátu sú diskusie týkajúce sa lepšej spolupráce medzi policajnými zásahovými jednotkami a tiež medzi zásahovými jednotkami pre nukleárno-biologickú, nukleárnu, chemickú a rádiologickú ochranu. Budúce krízové situácie môžu vyžadovať, aby tieto služby z jedného členského štátu pôsobili a možno aj použili silu na území iného členského štátu.

Táto potreba tu tiež je z hľadiska zlepšovania cezhraničnej spolupráce v regiónoch členských štátov, ktoré majú spoločné hranice (pozri tiež schengenskú spoluprácu). Tieto diskusie by mohli účelne zahrnúť možnosť spoločného modelu cezhraničnej spolupráce založeného na pozitívnej skúsenosti, ktorú niektoré členské štáty nadobudli ako aj na doterajších bilaterálnych dohodách o policajnej spolupráci.

V tomto kontexte sa musí spomenúť nedávno prejednávaná bilaterálna dohoda o policajnej spolupráci medzi Rakúskom a Nemeckom, pretože táto predstavuje dôležitý krok vpred v porovnaní s doterajšími dohodami. Táto dohoda vo svojich ustanoveniach zahrnuje možnosť, aby boli vnútroštátne orgány podriadené úradom iného členského štátu pri výkone určitých donucovacích právomocí na území iného členského štátu, pri účasti na aktivitách na ochranu osôb a majetku na území iného členského štátu, pri prenose a porovnávaní profilov DNA, pri zjednodušení a rozšírení cezhraničného sledovania a prenasledovania a pri povolení sledovania pokiaľ ide o ochranu osôb a majetku. Podľa názoru Komisie je to sľubný príklad, ako by sa mohla vyvíjať policajná spolupráca EÚ.

Colná spolupráca

Colná spolupráca bola spolu s policajnou spoluprácou zaradená do medzivládnej časti maastrichtskej Zmluvy o Európskej únii v roku 1992. Článok 29 ZEÚ stanovuje tesnejšiu spoluprácu medzi policajnými silami, colnými orgánmi a inými príslušnými orgánmi v členských štátoch. I keď sa závery z Tampere výslovne nevzťahujú k colnej spolupráci, mnohé otázky sa konkrétne týkajú záležitostí v colnej oblasti. Colné orgány členských štátov hrajú rozhodujúcu úlohu v boji so závažným medzinárodným zločinom. Ako príklady možno uviesť boj proti nezákonnému obchodovaniu s drogami, zbraňami, strelivom, výbušninami, krádežiam kultúrneho bohatstva, ochranu národného bohatstva, ktoré má umeleckú, historickú alebo archeologickú hodnotu (článok 30 ZES), nebezpečného a toxického odpadu, jadrového materiálu alebo materiálov a zariadení určených na výrobu atómových, biologických a/alebo chemických zbraní.

Narozdiel od prípadu policajnej spolupráce, v colnej spolupráci je dôležitý prvok prvého piliera, ktorý sa odráža v zaradení článku 135 do Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva. Preto je pri pohľade na colnú spoluprácu v Európskej únii dôležité brať do úvahy rôzne zodpovednosti colných orgánov v rôznych pilieroch.

Konkrétnejšie ciele vo vzťahu k colnej spolupráci sú ustanovené vo Viedenskom akčnom pláne. K opatreniam, ktoré sa majú prijať, patrí ratifikácia dohovoru o vzájomnej pomoci a spolupráci medzi členskými štátmi (Neapol II)[57] a dohovoru o využívaní informačnej technológie pre colné účely (CIS)[58]. I keď bol dosiahnutý pokrok, pokiaľ ide o oba dohovory, niektoré členské štáty ešte vždy musia ukončiť svoje ratifikačné postupy.

Z tých členských štátov, ktoré ratifikovali dohovory (v súčasnosti 13 ratifikovalo dohovor CIS a 10 Neapol II), ani jeden v súčasnosti neuplatňuje osobitné formy spolupráce, ktoré stanovuje Neapol II ani neposkytuje údaje pre databázu tretieho piliera CIS, napriek skutočnosti, že tie štáty, ktoré ich ratifikovali, by mohli prechodne uplatňovať oba dohovory. Preto je príliš skoro hodnotiť, či uplatňovanie týchto dohovorov zlepšuje vzájomnú pomoc a spoluprácu medzi orgánmi činnými v trestnom konaní.

Je veľa spôsobov, akými colné orgány prispievajú k boju proti nezákonnému obchodovaniu. Jedným z nich je spoločné využívanie informácií a spravodajstva. Práve v tejto oblasti dohovor CIS a databáza tretieho piliera umožnia výmenu a rozširovanie informácií s cieľom zabrániť alebo odhaľovať porušenia vnútroštátnych zákonov a žiadosti o zásah. Komisia (OLAF) s podporou členských štátov urobila veľký pokrok v technickom vývoji databázy, ktorá sa stala plne funkčnou 24. marca 2003.

Tretí pilier CIS sa má ďalej rozšíriť doplnením Identifikačnej databázy colnej evidencie (FIDE). Táto poskytne cenné informácie colným orgánom o fyzických alebo právnických osobách, ktoré sa dopustili závažných porušení colných právnych predpisov alebo sú pre ne vyšetrované. Potrebný protokol, ktorý mení a dopĺňa dohovor CIS, Rada prijala 8. mája 2003[59]. Komisia (OLAF) pridelila zdroje na vývoj FIDE a začala realizačnú štúdiu v roku 2003. Technický vývoj začne v roku 2004, takže nepotrvá dlho, kým sa tento cenný dodatok k tretiemu pilieru CIS stane funkčným.

Dohovor Neapol II bol podpísaný 18. decembra 1997. Účelom tohto dohovoru je zlepšiť efektívnosť colnej spolupráce a presadzovania zákonov v Európskej únii, a to prostredníctvom prevencie a odhaľovania porušení vnútroštátnych colných predpisov a stíhania a trestania porušení colných predpisov Spoločenstva a vnútroštátnych colných predpisov. Dohovor stanovuje konkrétne formy spolupráce, ako napríklad prenasledovanie, cezhraničné sledovanie, kontrolované dodávky, utajené vyšetrovania a spoločné špeciálne vyšetrovacie tímy. Tieto zvláštne opatrenia sa považovali za nevyhnutné po dobudovaní jednotného trhu a zrušení rutinných colných kontrol na vnútorných hraniciach Európskej únie.

I keď sa text dohovoru týka konkrétne „colných správ”, tieto sú definované v článku 4 ods. 7 ako colné orgány členských štátov ako aj iné orgány s pôsobnosťou pre vykonávanie ustanovení dohovoru. Dohovor preto stanovuje spoluprácu medzi orgánmi činnými v trestnom konaní s príslušnými právomocami konať v súvislosti s porušeniami colných predpisov tak, ako je definované v článkoch 4 ods. 1 a 4 ods. 2.

Pracovná skupina Rady pre colnú spoluprácu (CCWG) vypracovala v roku 2002 príručku na pomoc pri praktickom uplatňovaní dohovoru. Táto príručka pomôže profesionálom tak, že poskytne vysvetlenie ustanovení dohovoru a spôsob ich uplatňovania.

Členské štáty tiež iniciovali niektoré bilaterálne akcie. Ako bolo vysvetlené v kapitole 2.1.1, podľa článku 39 Schengenskej dohody boli ustanovené spoločné colné, žandárske a policajné operačné strediská. Tieto spoločné strediská boli založené s cieľom podporovať tesnejšiu spoluprácu a výmenu informácií na hraniciach medzi príslušnými zložkami v súvislosti s cezhraničnou trestnou činnosťou, pašovaním a nezákonným prisťahovalectvom. Tieto strediská sú kľúčom k lepšej spolupráci a rozvoju vzájomných poznatkov a pochopenia medzi príslušnými orgánmi činnými v trestnom konaní.

Členské štáty každoročne vykonajú najmenej štyri operácie spoločného colného sledovania, často s podporou OISIN, a od roku 2003 s podporou programov AGIS. V posledných rokoch sa zameriavali na pašovanie tvrdých drog, cigariet, alkoholu a pohybu nezákonnej hotovosti, s cieľom viesť boj s aktivitami zločineckých skupín.

Tieto operácie sú mimoriadne hodnotné, udržiavajú pod tlakom zločinecké organizácie, poskytujú dobré výsledky pokiaľ ide o zadržanie a zlepšovanie spravodajských informácií, pričom propagujú úlohu colných orgánov pri ochrane spoločnosti a prispievaní k oblasti slobody, spravodlivosti a bezpečnosti. Zlepšujú tiež pracovné vzťahy medzi colnými orgánmi, nielen na základe ich spolupráce, ale aj ďalším rozširovaním osobitných foriem spolupráce, profilovaním rizika, posudzovaním hrozieb, formuláciou krátkodobých cieľov a výmenou informácií. Správy o operáciách tiež zahrňujú odporúčania na zlepšenie. Je však zrejmé, že počas plánovania operácií sa nie vždy brali do úvahy predošlé odporúčania.

V posledných rokoch sa venovala osobitná pozornosť zainteresovanosti pristupujúcich a kandidátskych krajín s cieľom pomôcť pri ich budúcom pristúpení k EÚ. Europol sa zúčastnil na niekoľkých operáciách tak, že poskytol priestory a zariadenie pre zasadania a operačné kontrolné centrá, ako aj pomoc pri analýze výsledkov. Okrem toho, Komisia (OLAF) poskytla cennú technickú podporu operáciám prostredníctvom infraštruktúry AFIS (Informačný systém proti podvodom) na zabezpečenie utajenej výmeny informácií, vrátane fyzickej podpory operačnej koordinačnej jednotke (OCU). Najnovší vývoj virtuálnej aplikácie OCU zo strany Komisie bude ďalej napomáhať v týchto operáciách prostredníctvom zníženia nákladov a zabezpečenia účasti všetkých zúčastnených krajín v aktivitách OCU bez potreby fyzickej prítomnosti. Účasť Europolu sa osvedčila ako užitočná a mala by sa v budúcnosti ďalej rozvíjať, obzvlášť vo vzťahu k analýze trestného činu. Pomoc Europolu v plánovaní a príprave operácií je ďalšia oblasť, ktorá sa má rozvíjať, nakoľko by mohla umožniť lepšie formulovanie krátkodobých cieľov a zabezpečiť, aby sa brali do úvahy súčasné trendy a hrozby.

Od nadobudnutia účinnosti ZEÚ colné správy členských štátov pokračovali v prijímaní opatrení na zlepšenie vzájomnej spolupráce. Založili sieť operačných kontaktných bodov, aby sa ďalej rozvíjala výmena informácií a vzájomná pomoc. Táto spolupráca sa bude ďalej zlepšovať po ratifikácii dohovorov CIS a Neapol II a ich plnom uplatňovaní vo všetkých členských štátoch. Spoločné operácie naďalej poskytujú dobré výsledky, i keď vyvstáva potreba zabezpečiť, aby sa brali do úvahy predošlé odporúčania. Je žiaduce, aby sa ostatné orgány činné v trestnom konaní a Europol plne angažovali v budúcich operáciách s cieľom presadzovať tesnejšiu spoluprácu.

V júli 2003 Komisia predložila Európskemu parlamentu a Rade oznámenie o úlohe colných orgánov pri správe vonkajších hraníc[60]. Toto oznámenie sa týka colnej spolupráce v rámci prvého aj tretieho piliera. Navrhuje racionalizáciu práce spojenej s kontrolami na vonkajších hraniciach zameraním sa na prioritné kontroly, zavedením spoločného prístupu k riadeniu rizika, presadzovaním spolupráce a rýchlej výmeny informácií medzi všetkými útvarmi zodpovednými za bezpečnosť alebo možné opatrenie v súvislosti s dostupnosťou zariadení a potrebu rovnocenných úrovní kontroly pozdĺž vonkajšej hranice EÚ. Rada ECOFIN dňa 4. novembra 2004 vyzvala členské štáty a Komisiu, aby pracovali na integrovanom riadení vonkajších hraníc s cieľom zabezpečiť koordinovaný prístup medzi útvarmi zodpovednými za kontrolu osôb a útvarmi zodpovednými za kontrolu tovarov.

V rámci Rady Pracovná skupina pre colnú spoluprácu vypracovala program striedania predsedníctva (18 mesiacov) pre colnú spoluprácu v treťom pilieri. V súvislosti s týmto programom dňa 2. októbra 2003 Rada prijala rezolúciu vyžadujúcu stratégiu týkajúcu sa colnej spolupráce[61]. V nej Rada uznáva, že integrovaný prístup v rámci boja so zločinom, vrátane účasti na boji proti terorizmu v oblasti slobody, bezpečnosti a spravodlivosti by mal zahrňovať, popri colnej spolupráci, tesnú a účinnú mnohostrannú spoluprácu medzi colnými a inými orgánmi činnými v trestnom konaní, ako aj inými európskymi orgánmi a inštitúciami ako je Europol, Eurojust a Komisia (OLAF).

Stratégiu a s ňou súvisiaci akčný plán odsúhlasila CCWG v decembri 2003 a jej realizácia začne počas írskeho predsedníctva Rady. Tieto dokumenty poskytujú rámec pre rozšírenú spoluprácu medzi colnými orgánmi počas niekoľko ďalších rokov. Stratégia obsahuje rad opatrení navrhnutých Komisiou s cieľom ďalej zvyšovať efektívnosť colnej spolupráce EÚ, napríklad prostredníctvom vytvorenia stálej Operačnej koordinačnej jednotky (OCU), spoločných styčných dôstojníkov, zavedenia hodnotenia hrozieb v celej EÚ a spoločných profilov rizika, spoločného vzdelávania a vzdelávania spolu s políciou, ak je to relevantné, a možnej akcie v súvislosti s dostupnosťou zariadení a potrebou rovnocennej úrovne kontroly na vonkajšej hranici EÚ. Je nevyhnutné, aby všetky členské štáty okamžite a v plnom rozsahu ratifikovali dohovor Neapol II.

Dôležité je, aby sa v uvedených oblastiach zachovávali bezprostredné väzby s príslušnou prácou uskutočnenou pri colnej spolupráci v rámci prvého piliera.

Programy OISIN a AGIS ako nástroje na podporu policajnej a colnej spolupráce v EÚ

Rada prijala20. decembra 1996 jednotnú akciu ustanovujúcu spoločný program pre výmenu, vzdelávanie a spoluprácu medzi orgánmi činnými v trestnom konaní (Program OISIN[62]). Druhá fáza programu, OISIN II, bola stanovená na obdobie 2001 až 2002 rozhodnutím Rady z 28. júna 2001[63].

Program OISIN II bol nahradený, spolu s ďalšími programami riadenými Komisiou podľa hlavy VI[64], programom AGIS, ustanoveným rozhodnutím Rady z 22. júla 2002,[65] s cieľom presadzovať policajnú a súdnu spoluprácu v trestných záležitostiach a podporovať úsilie profesionálov rozvíjať európsku politiku v tejto oblasti. V období rokov 1999 až 2002 Komisia podporovala 192 projektov v oblasti policajnej a colnej spolupráce prostredníctvom programov OISIN I a OISIN II[66].

Príkladmi úspešných projektov sú operácie Viking, ktorá sa zameriavala na zásielky drog a TRACK, ktorá sa zameriavala na krádeže vozidiel, ako aj niekoľko projektov zameraných na stanovenie spoločných noriem kvality pre vyšetrovacie postupy na mieste činu pre kriminalistických technikov. Programy OISIN sa osvedčili ako cenný nástroj v presadzovaní konkrétnej policajnej a colnej spolupráce v EÚ a tiež v pristupujúcich a kandidátskych krajinách. Programy vytvorili na každé investované euro v priemere takmer 2 eurá, pokiaľ ide o spoluprácu medzi orgánmi činnými v trestnom konaní členských štátov a pristupujúcich a kandidátskych krajín.

Čo sa týka programu AGIS, počas prvej výzvy na podávanie návrhov vyhlásenej začiatkom roku 2003 bolo prijatých 216 návrhov, z ktorých 99 predstavovali projekty policajnej a colnej spolupráce. Celkove Komisia navrhla spolufinancovať 148 projektov v tomto roku, z ktorých je 77 projektov policajnej a colnej spolupráce.

Je nevyhnutné, aby projekty spolufinancované z programu AGIS prispeli k riešeniu objektívnych problémov v prioritných oblastiach policajnej a colnej spolupráce EÚ. Členské štáty a Komisia by mali tesnejšie spolupracovať, aby dosiahli väčšiu efektívnosť financovania AGIS v tejto oblasti. Komisia preto navrhuje, aby sa od roku 2004 pracovný program AGIS zameriaval, čo sa týka spolupráce medzi policajnými a colnými službami, na priority určené v tomto oznámení. Väčšia koordinácia na úrovni členských štátov by bola žiaduca, aby sa projektové návrhy policajných a colných služieb viac zameriavali na priority vyjadrené v pracovnom programe AGIS. Komisia tiež preskúma, do akej miery je možné ďalej zjednodušiť aplikačné postupy, ako aj urýchliť platby.

Nakoniec, Komisia zostaví katalóg správ o projektoch spolufinancovaných z programov OISIN a OISIN II za tieto roky. Umožní to jasnejší pohľad na oblasti, v ktorých je policajná spolupráca viac alebo menej pokročilá ako aj oblasti pre budúcu spoluprácu.

II NÁVRHY NA ZLEPŠENIE

FAKTORY, KTORÉ OVPLYVŇUJÚ POLICAJNÚ A COLNÚ SPOLUPRÁCU

Charakter práce polície

Presadzovanie práva a udržiavanie verejného poriadku a bezpečnosti zo strany polície ide do podstaty toho, čo tvorí suverénny štát, a to hlavne monopol na používanie sily, ako je právo na zatýkanie, vypočúvanie a zadržiavanie osôb a používanie strelných zbraní. Z vnútroštátneho hľadiska je preto pochopiteľné, že krajiny sa zdráhajú zúčastňovať sa na medzinárodných dojednaniach, ktoré zasahujú do vnútroštátnej suverenity. Taká zdráhavosť na strane štátnych orgánov je prítomná najmä v súvislosti s dojednaniami umožňujúcimi polícii iných krajín alebo zástupcom medzinárodného orgánu vykonávať funkcie polície na ich území, dokonca aj vtedy, ak je ich prítomnosť objektívne nevyhnutná pre účinnejší boj proti zločinu.

Okrem uvedeného, je možné identifikovať tri ďalšie faktory, ktoré bránia v medzinárodnej policajnej spolupráci: prirodzená zdráhavosť deliť sa o informácie, spoločná existencia rôznych policajných služieb v členských štátoch a skutočnosť, že ďalší vývoj policajnej spolupráce je tesne spojený so zlepšením súdnej spolupráce v trestných záležitostiach.

Zhromažďovanie a spracovávanie informácií je to hlavné v policajnej práci, najmä pre prevenciu, odhaľovanie a vyšetrovanie zločinu. Úspech vyšetrovania a následné trestné stíhanie závisí od kvality zhromaždených informácií, od ich analýzy, a obzvlášť od toho, aby boli chránené pred únikom k neoprávneným osobám alebo organizáciám. To vysvetľuje prirodzenú zdráhavosť deliť sa o informácie, najmä so službami alebo osobami, s ktorými neexistuje žiadny vzťah vzájomnej spoľahlivosti a dôvery.

Taká zdráhavosť nie je zrejmá iba v medzinárodných kontaktoch ale tiež medzi rôznymi policajnými silami v rámci krajín (a niekedy dokonca v rámci jednej zložky). Preto sa pri medzinárodných výmenách ešte vždy využívajú neformálne kontakty a styční dôstojníci. Vzájomná spoľahlivosť a dôvera budú v priebehu času postupne narastať ako výsledok pokračujúcej a prehlbujúcej sa spolupráce medzi formálnymi orgánmi ustanovenými Úniou, ako sú napríklad pracovné skupiny Rady, Europol alebo Zvláštna jednotka policajných prezidentov. Tento prirodzený proces sa však vyvíja veľmi pomaly. Preto je nevyhnutné nájsť spôsoby, ako dosiahnuť pokrok rýchlejšie.

Účinnými spôsobmi budovania kultúry dôvery a spolupráce sú vzdelávacie aktivity CEPOL a program informovanosti Europolu, ktoré by mali byť zvýšené. Rozšírenie štruktúr cezhraničnej spolupráce na všetky vnútorné hraničné regióny v Únii by malo značne prispieť k budovaniu vzájomnej dôvery a spoľahlivosti.

Medzinárodnú spoluprácu ďalej komplikuje spoločná existencia rôznych policajných orgánov v mnohých krajinách, napr. civilná polícia, vojenská polícia, vnútroštátna, regionálna, miestna polícia alebo polícia úplne rozdelená podľa oblastí. Z organizačného hľadiska je pochopiteľné, že spoločná existencia niekoľkých samostatných policajných korporácií komplikuje spoluprácu, vrátane delenia sa o informácie. Členské štáty preto zvyčajne určia jeden útvar, do pôsobnosti ktorého spadajú všetky medzinárodné kontakty. Je nevyhnutné, aby každý členský štát organizoval svoju vnútornú koordináciu takým spôsobom, aby všetky služby, ktorých sa to týka, boli schopné zúčastňovať sa na medzinárodnej spolupráci.

Aby sa zlepšila medzinárodná výmena informácií, je potrebné, aby mali členské štáty zavedené určité štruktúry, jednak na vnútroštátnej a jednak na medzinárodnej úrovni. V rámci krajiny by mal existovať účinný systém elektronickej výmeny informácií umožňujúci rýchlu a bezpečnú výmenu informácií medzi všetkými službami, ktorých sa to týka. Mal by plniť aj funkciu kriminalistickej analýzy na vnútroštátnej úrovni, do ktorej môžu prispievať všetky služby a z ktorej dostávajú výsledky.

Čo sa týka medzinárodnej výmeny informácií, je nevyhnutné, aby boli určené centrálne národné kontaktné body (CNCP) vo všetkých členských štátoch. Toto už odporúčal Akčný plán boja s organizovaným zločinom z roku 1997[67] a opäť zdôraznila záverečná správa z druhého kola vzájomných hodnotení[68], ktorá v bode 5.4.1 dospela k záveru, že „medzinárodná spolupráca ešte vždy nie je optimalizovaná, nakoľko nie všetky členské štáty zriadili centrálny kontaktný bod. Obzvlášť na začiatku vyšetrovania môže množstvo orgánov činných v trestnom konaní v celej Únii urobiť z výberu partnera vhodného pre spoluprácu činnosť založenú na náhode.“ CNCP by mali zhromaždiť, ideálne v jednom úrade, národné jednotky Europolu, úrady Sirene, colné orgány, národné ústredne Interpolu a zástupcov súdnych orgánov. Tie členské štáty, ktoré zriadili také kontaktné body, sú svedkami jasných zlepšení v komunikácii medzi zúčastnenými službami a pri výmene informácií s inými krajinami.

Tretí faktor sa týka medzinárodnej policajnej spolupráce v konkrétnych vyšetrovaniach. Väčšina vyšetrovacích postupov, ktoré používa polícia, napríklad sledovanie, odpočúvanie, kontrolované dodávky, utajené operácie atď., vyžadujú predošlé schválenie súdnych orgánov v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi týkajúcimi sa trestného konania. Dohovor o vzájomnej právnej pomoci v trestných záležitostiach z roku 2000 sa zameriava na zjednodušenie všeobecných postupov súdnej spolupráce a umožňuje spoluprácu týkajúcu sa špeciálnych vyšetrovacích postupov.

Dohovor zatiaľ ratifikovali iba tri členské štáty. Táto situácia je mimoriadne znepokojujúca, pretože bráni Únii využívať tento potenciálne dôležitý nástroj. Navyše sú tu takí, ktorí cítia, že ustanovenia dohovoru o celom rade vyšetrovacích postupov pravdepodobne nevyústia v skutočný pokrok v porovnaní so súčasnou spoluprácou, pretože ich uplatňovanie sa obvykle ponecháva na vnútroštátne právne predpisy. Komisia preto považuje za potrebné preskúmať, do akej miery by bolo nevyhnutné dohodnúť sa na znení, ktoré by vnieslo podstatný pokrok do súdnej spolupráce ohľadne týchto postupov.

Absencia strategického prístupu

Jedným z hlavných problémov v policajnej a colnej spolupráci v EÚ je zjavná absencia strategického prístupu. Tabuľka výsledkov Komisie sleduje vývoj iba tých opatrení, ktoré boli dohodnuté. Avšak skutočnosť, že právo na iniciatívu spočíva na členskom štáte znamená, že v praxi každé predsedníctvo Rady určí súbor priorít podľa svojich vlastných priorít. Skutočnosť, že jednomyseľnosť je ešte vždy pravidlom pri rozhodovaní v tejto oblasti, spomaľuje pokrok ešte viac.

Dohovor o budúcnosti Európy navrhuje zdokonalený mechanizmus rozhodovania ako aj zmeny a doplnky so zreteľom na právo na iniciatívu. Tieto sa posudzujú v texte nižšie (pozri bod 1.4). Ale dokonca aj vtedy, keď sa Medzivládna konferencia (MK) na záver dohodne na týchto nových pravidlách, potrvá určité roky, kým rozhodnutia MK ratifikujú všetky členské štáty. Preto je nevyhnutné, aby boli v rámci jestvujúcich rozhodovacích postupov dohodnuté pracovné metódy, ktoré umožnia konkrétny a podstatný pokrok medzi súčasným stavom a ukončením ratifikačného procesu.

Jedným dôležitým zlepšením by bolo definovanie celého radu konkrétnych priorít pre každý rok na základe viacročného pracovného programu. Rozhodnutie Rady z 22. júla 2002 vyžaduje, aby Rada pre všeobecné záležitosti a vonkajšie vzťahy (GARC) odporúčala Európskej rade prijatie viacročného strategického programu na tri nastávajúce roky.[69] Programy by mali byť založené na spoločnom návrhu príslušných predsedníctiev Rady po konzultácii s Komisiou. V súvislosti s viacročným strategickým programom, dve predsedníctva Rady, ktoré majú zastávať úrad v nasledujúcom roku by mali spoločne predložiť návrh ročného operačného programu činností Rady počas toho roka. Návrh programu sa má predkladať GARC každý rok v decembri.

Tak, ako je tomu v súčasnosti, výsledková tabuľa zostane nástrojom na monitorovanie pokroku uskutočneného v oblasti policajnej a colnej spolupráce. Potrebu objektívneho stanovenia priorít a plánovania práce, čo sa týka policajnej spolupráce, nedávno prijal celý rad členských štátov. Napríklad, Belgicko, Luxembursko a Holandsko vypracovali návrh konkrétnych postupov pre objektívne stanovovanie priorít a definíciu ročných a viacročných pracovných programov. Ďalším cieľom referátu je zabezpečiť efektívnu operačnú spoluprácu polície v Únii a integrovať takú spoluprácu do oficiálnej policajnej spolupráce. Predmetom operačnej spolupráce sa zaoberá oddiel 2.1.3 tohto oznámenia.

Šírenie nezáväzných dokumentov

Ďalším problémom v treťom pilieri je šírenie nezáväzných dokumentov, ktoré schválila alebo vzala na vedomie Rada, ako sú napríklad odporúčania a závery. Tento typ dokumentov, ktoré vyžadujú cenný čas a zdroje a majú za následok zmätok, nakoľko sa objavujú rôzne výklady, pokiaľ ide o povinnosť vykonávať ich, má obmedzenú pridanú hodnotu. Podľa názoru Komisie, ak členské štáty považujú danú tému za dostatočne dôležitú, aby sa o nej diskutovalo na úrovni Rady, potom by výsledkom diskusií mali byť opatrenia, ktoré budú efektívne realizovať všetci.

Rozhodovacie postupy v treťom pilieri

Rozhodujúce vysvetlenie pre pomalý pokrok v policajnej a colnej spolupráci za posledných niekoľko rokov možno nájsť v súčasných pravidlách rozhodovania v Únii, týkajúcich sa oblastí uvedených v hlave VI ZEÚ. Článok 34 ods. 2 stanovuje, že Rada môže rozhodovať iba jednomyseľne a že právo na legislatívnu iniciatívu zdieľa všetkých 15 členských štátov a Komisia.

Táto situácia vedie, prinajlepšom, k dlhému a pomalému rozhodovaniu na všetkých úrovniach štruktúr Rady a orgánov ako je Europol, CEPOL a Zvláštna jednotka policajných prezidentov. Prinajhoršom, vedie k tomu, že sa neprijmú žiadne rozhodnutia alebo k prijatiu nástrojov, ktoré nie sú právne záväzné, ako napríklad závery alebo odporúčania Rady. Predsedníctva Rady chcú ukázať, že počas ich obdobia výkonu úradu sa dosiahol viditeľný pokrok v spolupráci v záležitostiach tretieho piliera.

Možnosť, ktorú poskytuje článok 34 ods. 2 písm. c), prijať, na základe kvalifikovanej väčšiny, opatrenia potrebné na vykonanie rozhodnutí Rady, ktoré podporujú spoluprácu, nebola nikdy využitá. Pokiaľ ide o zlepšenie spolupráce, je dôležité, aby sa lepšie využívali možnosti, ktoré poskytuje tento článok.

Dohovor prejednával otázku hlasovacích postupov a práva na iniciatívu ohľadne oblastí v súčasnosti obsiahnutých v hlave VI. Navrhuje sa, aby právo na iniciatívu spočívalo na Komisii a skupine, ktorá zastupuje prinajmenšom 25 % všetkých členských štátov. Návrh ústavnej zmluvy navrhuje značné zlepšenie v rozhodovacom postupe pre policajnú a colnú spoluprácu. Zatiaľ čo rozhodnutia o operačnej spolupráci a rozhodnutia o operovaní jedného členského štátu na území druhého by naďalej podliehali jednomyseľnosti, rozhodnutia týkajúce sa rámca a mechanizmov spolupráce (napr. Europol) by sa prijímali kvalifikovanou väčšinou a spolurozhodovaním. Komisia je presvedčená, že rovnováha dosiahnutá v návrhu ústavnej zmluvy vhodne odráža príslušné pôsobnosti členských štátov a Únie v tejto oblasti.

Nedostatočn á implementácia právnych dokumentov prijatých Radou

Pokrok v oblasti policajnej a colnej spolupráce je negatívne ovplyvnený pomalým a nedostatočnou implementáciou právnych nástrojov prijatých Radou. Príkladmi tohto problému sú dohovor Neapol II z roku 1997 a protokol, ktorý rozširuje pôsobnosť Europolu na pranie špinavých peňazí vo všeobecnosti zo septembra 2000. Ani jeden z nich nebol ratifikovaný členskými štátmi.

V súvislosti so všeobecným stavom záležitostí týkajúcich sa implementácie, Európska rada v Laekene v decembri 2001 opätovne potvrdila potrebu rýchlo transponovať do vnútroštátneho práva rozhodnutia, ktoré prijala Únia. Tiež zdôraznila dôležitosť čo najskoršej ratifikácie dohovorov podpísaných od nadobudnutia účinnosti Maastrichtskej zmluvy. Zdá sa však, že táto výzva nemá príliš konkrétny vplyv na oblasť spravodlivosti a vnútra.

I keď sú rôzne mechanizmy systematického skúmania stavu implementácie právne záväzných dokumentov prijatých Radou, ako sú napríklad rámcové rozhodnutia, zo strany členských štátov, nie je zavedený štandardný mechanizmus na presadenie ich implementácie. Návrh ústavnej zmluvy znamená, že prostredníctvom zrušenia pilierovej štruktúry by sa v budúcnosti obvyklé pravidlá pre konania o porušení uplatňovali na právne nástroje týkajúce sa záležitostí, ktoré sú v súčasnosti v oblasti tretieho piliera. Komisia medzitým systematicky skúma implementáciu zo strany členských štátov.

Absencia empirického výskumu policajnej a colnej spolupráce

Rozvoj účinnej verejnej politiky v danej oblasti sa významne uľahčí, ak môže vychádzať z objektívnej analýzy problémov a možných riešení, ako aj zo štatistiky, ktorá umožňuje porovnania medzi krajinami. Toto dokonca ešte viac platí pre zložité a citlivé oblasti politiky ako je napríklad policajná a colná spolupráca. Nezávislí vedeckí odborníci majú dôležitú úlohu v zabezpečení takej analýzy.

Súčasný vedecký výskum v EÚ týkajúci sa policajnej a colnej spolupráce má celý rad nedostatkov. Táto téma sa príliš neskúma a výskum, ktorý sa naozaj robí, je často obmedzený na normatívnu analýzu zmlúv, inštitúcií, pôsobností a postupov ale nedostatočne pokrýva skutočné fungovanie jestvujúcej spolupráce. Naopak, výskum sa často môže zameriavať na určité aspekty policajnej spolupráce a neposkytuje dostatočnú predstavu o organizácii a fungovaní väčšieho celku. Väčšina výskumu nezahŕňa konkrétne problémy, ktorým čelí Únia v oblasti cezhraničnej kriminality.

Navyše, výskum sa často obmedzuje len na analýzu metód spolupráce a nevenuje dostatočnú pozornosť ich potrebnému začleneniu do policajných a súdnych systémov členských štátov. Málo sa skúmali investície potrebné na takú spoluprácu a možné prispôsobenie národných systémov tejto spolupráci. Nakoniec, chýbajú štatistické údaje o hlavných fenoménoch trestnej činnosti v členských štátoch. Také údaje sú potrebné na určenie rozdielov vo výskyte a závažnosti týchto fenoménov. Ich dostupnosť by umožnila vypracovanie účinných politických opatrení na úrovni EÚ.

Pozitívny vývoj, čo sa týka výskumu záležitostí spravodlivosti a vnútra v Únii, predstavuje dostupnosť, v kontexte Šiesteho rámcového programu pre výskum a technických rozvoj[70], finančných prostriedkov na výskumné projekty, ktoré sa zaoberajú, medzi iným, bojom proti kriminalite. Nová výzva na predkladanie návrhov na ponuky projektov na základe tohto programu bude uverejnená v októbri 2004.

Komisia považuje za nevyhnutné, aby sa v priebehu niekoľkých ďalších rokov báza poznatkov pre policajnú a colnú spoluprácu EÚ zdokonaľovala. Prvým krokom by mohlo byť získanie jasného obrazu dopytu po výskume na strane spoločenstva činného v trestnom konaní v EÚ na jednej strane a možnej ponuky spoločenstva výskumníkov na strane druhej. Komisia usudzuje, že Európska policajná akadémia je ideálne umiestnená, aby mohla vykonávať takú úlohu na úrovni EÚ.

Výskum musí mať prístup k dostatočným finančným prostriedkom. Za to sú spoločne zodpovedné členské štáty a Únia. Komisia navrhuje rezervovať finančné prostriedky v kontexte programu AGIS na výskum prioritných tém stanovených v tejto správe. Súčasne bude naďalej poskytovať svoj vstup týkajúci sa záležitostí spravodlivosti a vnútra v kontexte Šiesteho rámcového programu. Čo sa týka dlhšieho obdobia, začne skúmať možnú potrebu samostatného výskumného programu v oblasti spravodlivosti a vnútra.

Charakter spolupráce medzi políciou a colnými orgánmi

Článok 29 ZEÚ stanovuje tesnejšiu spoluprácu medzi policajnými silami, colnými orgánmi a inými príslušnými orgánmi v členských štátoch.

Čo sa týka spolupráce medzi colnými orgánmi a políciou, zdá sa, že na medzinárodnej úrovni funguje v členských štátoch rôznymi spôsobmi; sú však dôkazy, že na vnútroštátnej úrovni taká spolupráca neexistuje vo všetkých členských štátoch. Je to zrejmé najmä v oblasti drog. Niektoré členské štáty iniciovali užšie pracovné dojednania medzi policajnými a colnými službami, čo sa týka boja proti drogám, ako to vyžaduje rezolúcia Rady z 29. novembra 1996[71]. V nej Rada vyžadovala, aby členské štáty uzavreli oficiálne dojednania alebo iné dojednania na vnútroštátnej úrovni, ktoré zohľadnia stanovené všeobecné usmernenia. Tieto ustanovenia zahrnujú presný opis a dodržiavanie pôsobností jednej aj druhej služby a výmenu príslušných spravodajských informácií a podieľanie sa na nich.

Inými oblasťami, v ktorých sa posilňuje spolupráca medzi colnými orgánmi a inými orgánmi činnými v trestnom konaní, sú boj proti terorizmu a bezpečnosť medzinárodného dodávateľského reťazca. Táto zvýšená spolupráca vyplýva z nedávnych teroristických aktivít na celom svete. Je nádej, že bude pomáhať v identifikácii známych alebo podozrivých teroristov a poskytne zvýšenú bezpečnosť pre pohyb tovarov.

V určitých členských štátoch sa spolupráca rozvíjala v tesnej súvislosti s konkrétnou odbornosťou činiteľov, napríklad spolupráca a vzájomná pomoc v hraničných oblastiach, činnosť viacerých zložiek orgánov činných v trestnom konaní, spoločné akcie orgánov činných v trestnom konaní, lepšia schopnosť zasiahnuť, spoločné spravodajské bunky pre výmenu informácií a spravodajstva v prospech všetkých zúčastnených orgánov.

So zreteľom na súčasnú situáciu a po konzultácii s členskými štátmi je Komisia toho názoru, že v členských štátoch a v pracovných štruktúrach Rady by mala byť zavedená efektívnejšia koordinácia a komunikácia medzi príslušnými policajnými a colnými službami.

Databázy tretieho piliera a komunikačné systémy

V posledných rokoch bol v Únii vyvinutý alebo sa vyvíja celý rad databáz a komunikačných systémov na účely orgánov činných v trestnom konaní v členských štátoch. Všetky sú uvedené v príslušných oddieloch tohto oznámenia. Najdôležitejšími príkladmi sú Informačný systém Europolu, Schengenský informačný systém, Colný informačný systém (prvý aj tretí pilier), Identifikačná databáza colných záznamov a virtuálna súkromná sieť Europolu. Je tu možné riziko duplicity medzi prinajmenšom niektorými z týchto systémov a mohli by tu tiež vzniknúť otázky, čo sa týka požadovanej interoperability.

Aby mala Rada jasnejší pohľad pokiaľ ide o tento vysoko technický a zložitý problém a bola schopná prijať potrebné rozhodnutia, začiatkom roku 2002 predložila Komisia rozsiahly dokument Výboru podľa článku 36 opisujúci v súhrnnej forme účel a fungovanie každej z databáz a komunikačných systémov. Tento dokument sa stal základom práce ad hoc skupiny, ktorú ustanovil výbor podľa článku 36 v novembri roku 2002, aby skúmala problém a prišla s návrhmi.

Ad hoc skupina, ktorá pozostávala z Predsedníctva, Komisie, EUROPOLu, EUROJUSTu, Spoločného dozorného orgánu pre ochranu údajov a Generálneho sekretariátu Rady dospela k záveru, že možnosť prekrývania údajov je obmedzená a zatiaľ nepredstavuje problémy[72]. Predložili tri možnosti voľby pre dlhodobú budúcnosť systémov presadzovania práva:

- Zlúčiť jestvujúce systémy do jediného „Informačného systému Únie”, ktorý by sa vyvíjal tak, aby zahrnoval potreby budúceho systému vo všetkých oblastiach činnosti, ktorých sa to týka;

- Zachovať nezávislosť systémov a umožniť vytvorenie nových systémov na základe budúcich potrieb činnosti;

- Preskúmať a zaviesť zosúladenie formátov údajov a ich príslušných prístupových pravidiel medzi rôznymi systémami, pričom umožniť, aby sa súčasné systémy vyvíjali tak, aby bola medzi nimi zabezpečená interoperabilita[73] (riešenie strednej úrovne).

Odporúčali, aby sa uskutočnila ďalšia podrobná štúdia s cieľom stanoviť presné technické, finančné a právne dôsledky týchto troch možností. Navrhovalo sa tiež, že medzitým by sa mali uskutočňovať pravidelné stretnutia zástupcov organizácií zodpovedných za uvedené informačné systémy s cieľom identifikovať problémy a vymieňať si najlepšie postupy.

Výbor podľa článku 36 schválil správu a odsúhlasil, že je potrebná ďalšia práca. Komisia usudzuje, že najživotaschopnejšou možnosťou z krátkodobého hľadiska by bolo riešenie strednej úrovne. Z dlhodobého hľadiska by sa malo zvážiť vytvorenie jediného systému EÚ.

Komisia je toho názoru, že táto záležitosť by mala byť neodkladne predložená, aby bolo zabezpečené, že záverečné odporúčania a rozhodnutia o dlhodobej budúcnosti informačných systémov orgánov činných v trestnom konaní v EÚ môžu byť vypracované čo najskôr.

ZÁVERY A ODPORÚČANIA

Na základe záväzkov uvedených v ZEÚ, Schengenskej dohode, Viedenskom akčnom pláne a záveroch Európskej rady z Tampere Únia prijala značný počet opatrení na zlepšenie policajnej a colnej spolupráce od nadobudnutia účinnosti ZEÚ v máji 1999. Tieto prispeli k tomu, že Únia sa stala efektívnejšou v boji proti zločinu a tým prispeli aj k dosiahnutiu cieľa stanoveného v článku 29 TEÚ.

Formálne povedané, všetky opatrenia, ktoré vyžadovali závery z Tampere v oblasti policajnej spolupráce, boli zavedené (napr. zriadenie Zvláštnej jednotky policajných prezidentov EÚ a Európskej policajnej akadémie). Čo sa týka Viedenského akčného plánu, celý rad dôležitých opatrení ešte vždy nebol implemetovaný, dokonca ani tie, ktoré mali byť implementované do dvoch rokov od nadobudnutia účinnosti ZEÚ. Takisto, celý rad ustanovení ZEÚ, vrátane Schengenského protokolu, sa ešte vždy musí implementovať (napr. články 30 ods.1 písm. d) a 32 ZEÚ a články 44 a 45 Schengenského protokolu).

Komisia preto usudzuje, že opatrenia opísané nižšie pre hlavné oblasti politiky sú nevyhnutné pre konkrétne zlepšenie a urýchlenie policajnej a colnej spolupráce v EÚ. Všetky by mohli byť implementované v rámci doterajších ustanovení zmluvy, s výnimkou možného pridelenia určitých vyšetrovacích pôsobností Europolu a všeobecnej reštrukturalizácie tohto orgánu, kde dohovor navrhuje rad zmien a doplnkov, ktoré Komisia podporuje. Prepracovanie dohovoru o Europole je možnosť, ktorá sa má dôkladne posúdiť.

Tieto opatrenia sa týkajú obsahu politiky aj zdokonalenia pracovných metód. Čo sa týka druhej kategórie, Rada a Komisia by ako preklenujúce opatrenie mali spoločne vypracovať viacročné a ročné pracovné programy pre oblasť policajnej a colnej spolupráce. Také programy by mali obsahovať, medzi iným, prioritné opatrenia stanovené v tomto oznámení. Ak je to potrebné, mali by byť koordinované s iniciatívami prvého piliera. Rada by mala prijať právne záväzné dokumenty v súlade s článkom 34 ods. 2 ZEÚ namiesto nezáväzných opatrení, ktoré prinášajú malú pridanú hodnotu. Komisia pripraví prvý návrh tohto pracovného programu. Členské štáty by mali zlepšiť implementáciu záväzných aj nezáväzných dokumentov. Mal by byť vyvinutý všeobecný monitorovací systém na monitorovanie implementácie a podávanie správ.

Čo sa týka konkrétnych opatrení v oblastiach politiky, sú dve veľké osi, okolo ktorých je možné zoskupiť opatrenia na zlepšenie policajnej a colnej spolupráce v EÚ: prvá sa týka toku informácií a druhá skutočnej cezhraničnej spolupráce.

Z lepšovanie toku informácií

Nevyhnutnou podmienkou pre účinnú spoluprácu medzi členskými štátmi je účinná spolupráca medzi rôznymi policajnými a inými orgánmi činnými v trestnom konaní v členských štátoch. Dobrým nástrojom na jej dosiahnutie je ustanovenie centrálnych národných kontaktných bodov (CNCP) pre medzinárodnú výmenu informácií (už odporúčaných v Akčnom pláne boja s organizovaným zločinom z roku 1997). CNCP by mali zhromaždiť, ideálne v jednom úrade, národné jednotky Europolu, úrady Sirene, colné orgány, národné ústredne Interpolu a zástupcov súdnych orgánov. Napokon, mali by byť zavedené mechanizmy pre pravidelné hodnotenie toho, či členské štáty implementujú nástroje uspokojivým spôsobom tak, ako už bolo ustanovené v jednotnej akcii z 5. decembra 1997[74].

Mala by byť zabezpečená interoperabilita rôznych databáz a komunikačných systémov , policajných aj colných, ktoré využívajú orgány členských štátov činné v trestnom konaní. Na úrovni inštitúcií EÚ by sa mali nájsť mechanizmy na podporu spolupráce a výmeny údajov medzi OLAFom a Europolom. Malo by sa uzavrieť dojednanie týkajúce sa výmeny osobných údajov medzi nimi. Komisia zamýšľa prijať oznámenie o informačnej politike v oblasti presadzovania práva s cieľom prispieť k rozvoju spravodajstvom vedeného presadzovania práva na úrovni EÚ.

Aby sa zvýšila efektívnosť Europolu, Komisia nepovažuje za potrebné, aby Rada prijala nové právne dokumenty pred nadobudnutím účinnosti ústavnej zmluvy. Nové členské štáty musia súčasne ratifikovať dohovor o Europole a pozmeňujúce a doplňujúce dokumenty. Potrebné je obdobie konsolidácie, počas ktorého by sa všetky rozhodnutia prijaté Radou ohľadne Europolu mali ratifikovať a implementovať. Súčasne by sa mal realizovať program informovanosti, ktorý bol nedávno spustený, s cieľom zlepšiť vzájomné pochopenie medzi Europolom a orgánmi členských štátov činnými v trestnom konaní[75].

Je nevyhnutné, aby bola zjednodušená verzia Informačného systému Europolu k dispozícii čo najskôr. Je tiež nevyhnutné, aby boli realizované odporúčania zo správy HENU z leta roku 2002 o tom, ako zlepšiť prenos informácií zo strany členských štátov. V tomto kontexte je tiež dôležité, aby boli realizované závery z nedávno začatého tretieho kola hodnotení, len čo budú k dispozícii.

Mala by sa uskutočniť diskusia o realizovateľnosti databázy prebiehajúcich vyšetrovaní, ktorú vyžaduje Viedenský akčný plán. Táto otázka by mala byť prednesená v Rade. Okrem toho, mali by sa prijať konkrétne kroky na zlepšenie štatistiky o cezhraničnej trestnej činnosti a umožnenie prístupu Europolu k Colnému informačnému systému (CIS). Komisia považuje za potrebné, aby mal Europol priamy prístup k CIS aj FIDE, pretože oba právne nástroje to umožňujú.

Akonáhle Europol dospeje ku svojej konsolidácii a za predpokladu, že nová ústavná zmluva stanoví nahradenie dohovoru európskym zákonom, jednou z otázok, ktorými sa bude treba zaoberať, bude možné pridelenie určitých vyšetrovacích právomocí Europolu. Vhodnou oblasťou politiky, od ktorej by bolo možné začať, by bol boj proti falšovaniu eura, pretože to je forma organizovaného zločinu, ktorá útočí proti záujmom Únie ako celku. Navyše, Europol je spolu s Európskou centrálnou bankou a Komisiou aktívny v tejto oblasti od zavedenia eura, a preto má značné skúsenosti. Diskusia o takej dôležitej oblasti by samozrejme mala byť sprevádzaná úvahami o súdnej a parlamentnej kontrole nad Europolom. To je dôležitá debata pre najbližšie roky.

Zlepšovanie cezhraničnej spolupráce.

Zvláštna jednotka policajných prezidentov EÚ je najvhodnejšia, aby mohla koordinovať opatrenia na zlepšenie skutočnej cezhraničnej spolupráce na zemi. Ako bolo zdôraznené v kapitole 2.1.3 v prvej časti tohto oznámenia, zvláštna jednotka čelí problémom vyplývajúcim zo skutočnosti, že nie je plne integrovaná do inštitucionálnych štruktúr EÚ. Aby bola zabezpečená jej efektívnosť, nie je možné začleniť zvláštnu jednotku do štruktúr Rady. Je zrejmé, že orgán by sa mal naďalej zameriavať na operačné otázky a nemal by sa zúčastňovať na príprave právnych predpisov, čo by ešte vždy bolo záležitosťou pre CATS.

Na jedno zasadanie predsedníctva by malo pripadať aspoň jedno zasadanie orgánu a orgán by mal poskytovať konzultácie o predmetoch operačnej spolupráce polície a iných vybraných otázkach. Bolo by to v súlade s prípadným ustanovením výboru na presadzovanie operačnej spolupráce v oblasti vnútornej bezpečnosti v Únii, tak ako to navrhuje konečný návrh ústavnej zmluvy vypracovaný európskym dohovorom.

Mali by sa optimálne využívať súčasné stále orgány, ako je Europol, aby pomáhali policajným prezidentom pri skúmaní návrhov a iniciatív operácií a aby ich realizovali, monitorovali a hodnotili. Komisia preto navrhuje, aby bol Europol poverený na základe pravidelných hodnotení hrozieb predkladaním návrhov spoločných operácií zasadaniu policajných náčelníkov. Europol by mal byť tiež zodpovedný za ich koordináciu, monitorovanie a hodnotenie, pričom by mal tesne združovať policajných úradníkov členských štátov zodpovedných za operácie. Europol by mal tiež poskytovať operačnú podporu PJPS.

Zvláštna skupina policajných prezidentov EÚ by sa tiež mala zapájať do organizácie policajných misií EÚ v zahraničí, konkrétne do plánovania, prideľovania zdrojov a logistických aspektov týchto misií.

Obzvlášť v posledných rokoch niektoré členské štáty, často na základe Schengenskej dohody, značne rozšírili cezhraničnú spoluprácu, s významným úspechom v znižovaní trestnej činnosti. Zdá sa však, že zostáva značný počet členských štátov, ktoré natoľko nepokročili. Komisia chápe zriaďovanie spoločných policajných staníc alebo policajných a colných kooperačných stredísk vo všetkých vnútorných hraničných regiónoch Únie, vrátane kandidátskych krajín, ako účinný nástroj na to, ako súčasne dosiahnuť celý rad dôležitých cieľov: zníženie zločinnosti; zvyšovanie transparentnosti voči verejnosti; budovanie vzájomnej dôvery a spoľahlivosti medzi rôznymi službami zúčastnených členských štátov a nakoniec budovanie účinnej spolupráce medzi policajnými, colnými a súdnymi orgánmi tam, kde tieto tri služby spolupracujú v takých centrách.

Komisia preto navrhuje, aby tie členské štáty, ktoré boli úspešné v takej cezhraničnej spolupráci, podávali správy o svojich skúsenostiach príslušnej pracovnej skupine Rady. Na základe týchto správ by mohol byť zostavený katalóg najlepších postupov, aby ho používali zainteresované členské štáty. V prípade potreby by sa mohlo zvážiť financovanie z programu AGIS na prípravu katalógu, ktorý by vo vhodnom čase mohol poslúžiť ako základ pre právne záväzný dokument zameriavajúci sa na inštitucionalizáciu takej spolupráce v EÚ.

So zreteľom na rozšírenie cezhraničného prenasledovania (články 40 a 41 Schengenskej dohody) je komisia toho názoru, že európska oblasť bezpečnosti vyžaduje, aby boli odstránené obmedzenia spolupráce spôsobené typom prostriedku cezhraničnej prepravy. Preto odporúča pokračovať v práci skupiny odborníkov vytvorenej pod belgickým predsedníctvom v roku 2001 s cieľom vypracovať konkrétne odporúčania na rozšírenie možnosti prenasledovať zločinca letecky, po železnici (medzinárodné vlaky) a po vode. Okrem toho, polícia by mala mať lepšie možnosti na uskutočnenie cezhraničného prenasledovania, nielen pre viac druhov trestných činov, ale mala by mať aj prostriedky na to, ako efektívne odovzdať prenasledovaných previnilcov príslušným miestnym orgánom, vždy v zhode s príslušnými právnymi dokumentmi týkajúcimi sa súdnej spolupráce v trestných záležitostiach. Polícia by mala byť schopná prenasledovania v prípade, že jednotlivec ignoruje príkaz na zastavenie a unikne cez hranicu.

Čo sa týka schengenskej príručky pre policajnú spoluprácu, dôležité je, aby bola pravidelne aktualizovaná, čo v súčasnosti neplatí. Aby sa znížili finančné náklady spojené s prekladom na minimum, mali by sa používať šablóny s minimom variabilných informácií. Príručka by mala obsahovať aktuálne kontaktné informácie na uľahčenie cezhraničných stykov.

Hodnotenie rozsahu, v akom sa vykonáva článok 44 Schengenskej dohody týkajúci sa priamych komunikačných spojení medzi policajnými a colnými službami členských štátov, by sa malo uskutočniť čo najskôr. Spojenia, ktoré majú byť zavedené, by sa nemali obmedzovať iba na telefón a fax, ale mali by tiež zahrnovať dátové a počítačové spojenia.

V tomto momente nie je jasné ako členské štáty vykonávajú článok 45 Schengenskej dohody týkajúci sa registračných formulárov pre prenájom ubytovania, ako sú napríklad hotely, a ako využívajú tieto informácie v praxi presadzovania zákonov. Zaradenie diskusie o využívaní týchto informácií do programu EÚ je nevyhnutné, pretože umožňuje zlepšenie presadzovania zákonov na základe jestvujúcich záväzkov a štruktúr.

Čo sa týka článku 46 Schengenskej dohody týkajúceho sa výmeny informácií z iniciatívy členského štátu, Komisia navrhuje, aby sa vykonal prieskum príslušných orgánov členských štátov s cieľom stanoviť stupeň, do akého sa článok vykonáva a aby sa uskutočnila policajná akcia založená na informáciách, ku ktorých výmene došlo na základe tohto článku. Závery takého prieskumu by sa mohli použiť na štandardizáciu určitých modelov spolupráce na vnútorných hraniciach.

Čo sa týka SIS a budúceho SIS II, v prípade, že je to možné, malo by sa presadzovať rýchle zavádzanie nových funkčných možností do súčasného SIS. Okrem toho, v septembri 2003 Komisia predložila návrh poskytnúť orgánom členských štátov pre registráciu vozidiel prístup do SIS s cieľom zabrániť v registrácii ukradnutých vozidiel. Navyše, grécke predsedníctvo požiadalo Komisiu, aby spolu s členskými štátmi pravidelne aktualizovala príručku pre vzájomné pôsobenie SIS-SIRENE.

Čo sa týka článku 32 ZEÚ, ktorý vyžaduje, aby Rada rozhodla o podmienkach, na základe ktorých orgány jedného členského štátu činné v trestnom konaní môžu operovať na území druhého štátu, viedenský akčný plán zdôrazňuje jeho ústrednú dôležitosť pre policajnú spoluprácu EÚ. Zdá sa, že dohovor o vzájomnej právnej pomoci v trestných záležitostiach (VPP) z roku 2000 a rámcové rozhodnutie o spoločných vyšetrovacích tímoch z roku 2002 čiastočne zahrnujú túto tému. Komisia víta diskusie začaté na túto tému v príslušných pracovných skupinách Rady a podporuje ich pokračovanie s cieľom preskúmať túto tému do hĺbky. Je to nutné obzvlášť v súvislosti s diskusiami o zlepšení cezhraničnej spolupráce a tiež na objasnenie podmienok, za akých by policajné zásahové jednotky mohli pôsobiť na území iných členských štátov v prípade kríz.

Nakoniec, spoločné sledovacie operácie vykonávané v rámci Pracovnej skupiny pre colnú spoluprácu (CCWG) a Pracovnej skupiny pre policajnú spoluprácu (PCWG) by mali, ak to bude potrebné, zahrnovať pracovníkov zo všetkých zúčastnených orgánov činných v trestnom konaní, ktorých sa to týka. Je zrejmé, že Europol by mohol byť orgánom, ktorý zabezpečí Operačnú koordinačnú jednotku (OCU), ak sa jedná o záležitosti tretieho piliera.

Vytvorenie spoločnej kultúry, spoločných nástrojov a metód.

Aby sa zlepšila cezhraničná spolupráca, je dôležité presadzovať opatrenia, ktoré prispievajú k vytváraniu zoskupení medzi policajnými a colnými službami členských štátov, ktoré sa zaoberajú podobnými problémami v boji proti zločinu. Jedným z dôležitých faktorov pri prekonávaní prekážok efektívnejšej policajnej spolupráce v EÚ je vytvorenie kultúry dôvery a spolupráce medzi rôznymi orgánmi činnými v trestnom konaní. Vzdelávanie polície hrá kľúčovú úlohu vo vytváraní takej kultúry. CEPOL by ako jediný orgán EÚ zasvätený tejto úlohe, mala mať ústredné miesto v budúcej stratégii policajnej spolupráce v EÚ.

Aby mohol CEPOL riadne plniť svoje úlohy, musí dostať potrebné zdroje a právny rámec: mal by mať právnu subjektivitu, plne funkčný stály sekretariát a mal by byť financovaný z rozpočtu Spoločenstva.

Popri aktuálnej organizácii spoločných kurzov v určitých prioritných oblastiach zameraných na kľúčových hráčov v policajných silách členských štátov – ako sú napríklad kurzy pre tzv. „rýchlolode” alebo budúcu generáciu vysokých policajných úradníkov – by sa CEPOL mal sústrediť na vypracovanie spoločných osnov pre policajné vzdelávanie, ktoré by sa aplikovali v policajných akadémiách všetkých členských štátov, ako aj na vypracovanie spoločných noriem kvality pre kurzy aj pre školiteľov. CEPOL by mal mať mandát pravidelne dokazovať, či policajné akadémie členských štátov uplatňujú tieto spoločné osnovy a normy a vydávať certifikáty CEPOL na základe klasifikačno-hodnotiaceho systému.

V súvislosti s Komisiou CEPOL tiež zohráva dôležitú úlohu vo vzdelávaní vyšších úradníkov pracujúcich v oblasti colnej spolupráce tretieho piliera. Preto víta skutočnosť, že CEPOL už poskytuje kurzy pre colných úradníkov a poskytuje tak spoločné vzdelávanie pre policajné a colné orgány vo vybraných oblastiach. Z dlhodobého hľadiska, Komisia vyzýva CEPOL a členské štáty, aby reagovali na vhodnosť rozšírenia mandátu CEPOL tak, aby zahrnoval tiež národné colné vzdelávacie inštitúcie na účely zvýšenia kapacity EÚ pre boj s cezhraničným zločinom.

Komisia navrhuje zintenzívniť programy výmen a dočasných prevelení s cieľom posilniť kultúru dôvery a spolupráce. CEPOL, ktorý začne pracovať v týchto dvoch oblastiach v roku 2004, by mal hrať ústrednú úlohu v tejto súvislosti. Dôležitosť jazykového vzdelávania v rámci takých prevelení a výmen sa nesmie podceňovať. Využívanie programu AGIS a iných relevantných programov Spoločenstva vo vzťahu k programom výmeny a jazykovému vzdelávaniu pre policajných a iných pracovníkov orgánov činných v trestnom konaní by sa malo lepšie preskúmať.

Vedecký výskum hrá nevyhnutnú úlohu v zdokonaľovaní základu pre rozhodovanie vo všetkých oblastiach. Čo sa týka policajnej a colnej spolupráce, robí sa iba obmedzený výskum. Malo by byť k dispozícii viac finančných prostriedkov, za čo spoločne zodpovedá Únia a členské štáty. Komisia umožní, aby program AGIS pridelil finančné prostriedky na štúdie prioritných tém stanovených v tomto oznámení. Zabezpečí tiež cielené využívanie príslušných častí 6. rámcového programu. Je tiež dôležité získať lepší pohľad na priority pre výskum policajnej a colnej spolupráce. CEPOL má potenciálne dôležitú úlohu, ktorú tu môže hrať.

Téma policajnej etiky bola súčasťou osnov CEPOL od začiatku jeho aktivít. Komisia vyzýva členské štáty, aby reagovali na závažnosť práce na Kódexe policajnej etiky EÚ. Malo by to pozitívne účinky na verejnú mienku a prispelo by to k zlepšeniu dôvery medzi policajnými službami členských štátov.

Čo sa týka jednotného vyhodnocovania vyšetrovacích postupov uvedených v článku 30 ods. 1 písm. d) ZEU, zatiaľ ešte v Únii nezačalo. Komisia navrhuje, aby odborníci z členských štátov začali skúmať túto otázku v Rade vo svetle navrhovaného podobného článku v znení návrhu ústavy. Na tento účel je Komisia pripravená zorganizovať stretnutie odborníkov a prípadne poskytnúť finančné prostriedky z programu AGIS. Dôležité je, aby všetky členské štáty vybudovali databázy DNA, ktoré sú efektívnymi a účinnými nástrojmi pri odhaľovaní trestných činov. Mal by byť vyvinutý systém, ktorý umožní členským štátom overiť, či sa DNA nájdená na ich území zhoduje s DNA nájdenou v iných členských štátoch.

Oblasť forénznej vedy sa zatiaľ v Únii štrukturálne neriešila. Prvou prioritou sa zdá byť zvyšovanie úrovne kvality súdnych laboratórií členských štátov EÚ tým, že sa od nich bude vyžadovať, aby zavádzali systémy zabezpečenia kvality založené na všeobecne uznanej norme. Komisia tiež vyzýva príslušné pracovné skupiny Rady, aby opätovne preskúmali otázku úlohy Európskej siete inštitútov forénznej vedy (ENFSI) v spolupráci EÚ v tejto oblasti.

Boj proti terorizmu

Oblasť spolupráce v boji proti terorizmu v EÚ ilustruje lepšie ako akákoľvek iná potrebu zlepšovať spoluprácu na oboch osiach stanovených vyššie: tok informácií medzi príslušnými službami a aktuálna cezhraničná spolupráca na zemi. Boj proti terorizmu zahrnuje všetky aspekty spolupráce orgánov činných v trestnom konaní, od spoločných vyšetrovacích tímov až po špeciálne kriminalistické postupy, ktoré umožňujú vysledovateľnosť výbušnín.

Ako bolo stanovené v príspevkoch Komisie k zasadaniu Európskej rady dňa 19. marca 2004 a k implementácii Európskej bezpečnostnej stratégie, čo sa týka boja proti terorizmu, prvý krok k zlepšovaniu opatrení v tejto oblasti je zlepšenie koordinácie medzi všetkými službami zapojenými do boja proti terorizmu v štruktúrach Rady. V prvej etape by do všetkých delegácií Pracovnej skupiny pre terorizmus (TWG) mali byť zaradení zástupcovia policajných aj nepolicajných spravodajských služieb. Úloha Europolu v politike boja proti terorizmu EÚ by mala byť posilnená nahradením informačného systému styčných dôstojníkov Europolu systémom priamych vzťahov medzi protiteroristickou jednotkou Europolu a členskými štátmi, napojením Europolu na sieť Bureaux de Liaison (BDL) a začlenením Europolu do Bernského klubu.

V neskoršej etape by bolo potrebné priblížiť prácu Protiteroristickej skupiny (CTG) Bernského klubu k Pracovnej skupine pre terorizmus. Europol by mal byť transformovaný na skutočné centrum protiteroristického spravodajstva, vrátane vytvorenia databázy terorizmu (osoby, udalosti, údaje, operácie, atď.). Odporúčanie Rady týkajúce sa ustanovenia nadnárodných tímov na zhromažďovanie informácií o teroristoch[76] (spoločné spravodajské tímy) by sa malo zmeniť na právne záväzný dokument, ktorý umožní aby spravodajské služby (policajní dôstojníci alebo nie) a Europol spolupracovali.

Sú tiež dostatočné argumenty na zlepšenie koordinácie protiteroristických aktivít v inštitúciách EÚ a na posilnenie úlohy Pracovnej skupiny pre terorizmus v príprave politiky EÚ. Pracovné metódy TWG by sa mali zlepšiť tým, že sa Europolu poskytne proaktívnejšia úloha. Aktivity TWG by mali zahrnovať všetky aspekty boja proti terorizmu, najmä jeho financovanie a spoluprácu s tretími krajinami pri uplatňovaní rezolúcie č. 1371 Bezpečnostnej rady OSN a mala byť zohrávať úlohu v príprave protiteroristickej politiky EÚ.

V dôsledku teroristických útokov v Madride 11. marca 2004 Rada prijala celý rad opatrení s cieľom zlepšiť protiteroristickú spoluprácu v EÚ. Niektoré z týchto opatrení sa týkajú aspektov aktuálnej operačnej spolupráce medzi orgánmi činnými v trestnom konaní, ako napríklad zdokonaľovania kontrol a vysledovateľnosti strelných zbraní a výbušnín, možností zriadenia databázy forenzných materiálov EÚ, umožnenia cezhraničného prenasledovania a zjednodušenia výmeny informácií a spravodajstva medzi orgánmi činnými v trestnom konaní členských štátov. Iné opatrenia sa týkajú ratifikácie a/alebo implementácie príslušných právnych dokumentov, ako napríklad dohovoru o vzájomnej právnej pomoci a jeho protokolu a troch protokolov k európskemu dohovoru.

Dva dokumenty, ktoré vypracovala Komisia v dôsledku udalostí z 11. marca 2004[77] a ktoré už boli uvedené v oddieli 2.1.6.1 určujú rad opatrení na zlepšenie operačných schopností EÚ efektívnejšie predchádzať a bojovať s terorizmom. Spomedzi týchto opatrení je dôležité podčiarknuť lepšie využívanie jestvujúcich nástrojov, ako napríklad Europolu a Eurojustu alebo rámcového rozhodnutia o spoločných vyšetrovacích tímoch, ako aj posilnenú úlohu Zvláštnej jednotky policajných náčelníkov EÚ.

Colná spolupráca

Medzi colnými orgánmi v treťom pilieri existuje osvedčená spolupráca. Je tu však priestor na ďalšie rozvíjanie a zlepšovanie tejto spolupráce, aby sa stala efektívnejšou v nasledujúcich smeroch.

Čo sa týka spoločných colných sledovacích operácií v tejto oblasti, všetky odporúčania by sa mali zaznamenávať a zohľadňovať počas procesu plánovania podobných operácií s cieľom vyhnúť sa problémom s opakovaním, ktoré v súčasnej dobe vznikajú. Malo by byť vypracované jednotné tlačivo pre odpovede, ktoré by počas spoločných colných operácií používalo jednotný jazyk. Také tlačivo by zabezpečilo, že informácie sú prijímané v jedinom uznanom jazyku, a tak by umožnilo prekonať ťažkosti, ktorým je treba v súčasnosti čeliť. Europol by poskytoval podporu v takých operáciách, hlavne prostredníctvom analýzy údajov.

Vyvstáva tiež potreba ustanoviť stálu Operačnú koordinačnú jednotku (OCU), aby poskytovala logistickú a technickú podporu spoločným colným operáciám. Taká jednotka je nevyhnutná pre efektívnu realizáciu budúcich spoločných colných operácií v treťom aj prvom pilieri. Útvary Komisie by mali preskúmať najúčinnejší spôsob poskytovania tejto podpory.

Colné správy v EÚ by mali aktívnejšie využívať styčných dôstojníkov. Tento systém by umožnil väčšiu účinnosť a úspory z hľadiska finančných zdrojov.

Na doplnenie štúdie vybavenia pre všeobecnú colnú kontrolu uskutočňovanej na vonkajších hraniciach[78], by možno bolo užitočné vypracovať štúdiu vybavenia, ktorým členské štáty disponujú a ktoré potrebujú pre kontrolu vonkajšej hranice, ktoré sa konkrétne vyžaduje na účely tretieho piliera. Táto štúdia by odporučila počet a typy potrebných zariadení, ako aj možnosti spoločného využívania alebo prenájmu takých zariadení na pomoc členským štátom, ktoré nemajú dostatočné zdroje.

Spoločné ukazovatele a profily rizika budú kľúčom k zdokonaleným kontrolám v boji proti obchodu s nezákonným tovarom a, ako súčasť koherentného a nákladovo efektívneho prístupu by sa malo skúmať, ako to najlepšie rozvinúť v treťom pilieri. Osobitne by sa mali brať do úvahy vynaložené náklady v pomere k celkovému zisku z budovania na prebiehajúcej práci prvého piliera v oblasti riadenia rizika.

Okrem toho by sa mali vypracovať spoločné hodnotenia hrozieb EÚ týkajúce sa zakázaných a obmedzeniam podliehajúcich tovarov. Je to potrebné na stanovenie jasných priorít pre spoločné operácie, aby sa stali efektívnejšími v boji proti obchodu s nezákonným tovarom.

Komisia je znepokojená skutočnosťou, že päť členských štátov ešte vždy neratifikovalo dohovor Neapol II z roku 1997 a správami, že by to mohlo byť v dôsledku kompetenčných problémov medzi policajnými a colnými službami v niektorých členských štátoch. Neapol II je základný nástroj v boji proti závažnému medzinárodnému zločinu a mal by byť neodkladne ratifikovaný. Súčasne by Únia mala prijať systém hodnotenia všetkých dohovorov a dokumentov v oblasti colnej spolupráce v treťom pilieri, aby zabezpečila zhodnú realizáciu a efektívnu kontrolu vonkajšej hranice zo strany členských štátov

Colné správy by mali vyhodnotiť vývoj spoločného prístupu k vzdelávaniu pre colníkov v záležitostiach tretieho piliera, aby zabezpečili ekvivalentnú úroveň odbornosti. Taký prístup by mal zahrnovať voľné miesta v národných kurzoch pre úradníkov z iných colných správ v EÚ, ako súčasť ich úvodného vzdelávania. Účasť zahraničných colných úradníkov na vzdelávacích kurzoch by tiež podporila informovanosť a pomohla nadviazať kontakty. Treba poznamenať, že dobré skúsenosti boli získané pri vzdelávaní colníkov v rámci programov Spoločenstva (Matthaeus a Customs 2002).

Malo by byť zabezpečené spoločné vzdelávanie pre colníkov a políciu s podobnými zodpovednosťami a funkciami. V tejto súvislosti by sa mandát CEPOL mohol rozšíriť tak, aby zahrnoval colné vzdelávacie inštitúcie členských štátov.

Čo sa týka zlepšení v spolupráci medzi políciou a colníkmi, Komisia navrhuje, aby členské štáty najprv implementovali rezolúciu Rady z roku 1996 o formalizácii spolupráce medzi políciou a colníkmi pokiaľ ide o boj proti obchodu s drogami. V druhej fáze by také dohody o spolupráci mohli byť rozšírené na všetky ďalšie oblasti trestnej činnosti, ktoré s tým súvisia. Posilňovanie cezhraničnej spolupráce už bolo spomenuté, rovnako ako vzdelávanie. Mala by sa rozšíriť účasť colných orgánov na zasadaniach vedúcich národných jednotiek Europolu a presadzovať dislokácia styčných colných dôstojníkov zo všetkých členských štátov do Europolu. Malo by sa posúdiť vytvorenie osobitnej colnej jednotky v rámci Europolu.

Nakoniec, Komisia navrhuje využívať ako model skúsenosti členských štátov, ktoré zaviedli fungujúci systém spolupráce medzi policajnými a colnými orgánmi. Navrhuje, aby sa také systémy prejednali v príslušných pracovných skupinách Rady, aby sa videlo, do akej miery by ich mohli využívať iné členské štáty. V tejto súvislosti by bola vítaná lepšia koordinácia medzi Pracovnou skupinou pre policajnú spoluprácu, Multidisciplinárnou skupinou pre organizovaný zločin a Pracovnou skupinou pre colnú spoluprácu.

Záverečné poznámky

Komisia vyzýva Európsky parlament a Radu, aby preskúmali opatrenia navrhnuté v tomto oznámení s cieľom zlepšiť efektívnosť policajnej a colnej spolupráce EÚ a tým prispieť k úplnému vykonaniu článku 29 ZEÚ.

Po prejednaní tohto oznámenia s Európskym parlamentom a Radou, Komisia zamýšľa prísť s konkrétnymi návrhmi na riešenie špecifických problémov, ktoré budú stanovené.

[1] Ú. v. ES C 191 z 29. júla 1992. Táto zmluva znamená „novú etapu v procese európskej integrácie“ a zavádza nový cieľ, t. j. umožniť voľný pohyb osôb, a pritom zabezpečiť bezpečnosť a istotu ich národov zaradením ustanovení o spravodlivosti a vnútorných záležitostiach .”

[2] Ú. v. ES C 340 z 10. novembra 1997.

[3] „Akčný plán Rady a Komisie o tom, ako najlepšie vykonávať ustanovenia Amsterdamskej zmluvy v oblasti slobody, bezpečnosti a spravodlivosti“, Ú. v. ES C 19/1 z 23. januára 1999.

[4] Ú. v. ES L 82 z 22. marca 1997, nariadenie Rady č. 515/97 z 13. marca o vzájomnej pomoci medzi správnymi orgánmi členských štátov a spolupráci medzi členskými štátmi a Komisiou na zabezpečenie správneho uplatňovania práva v colných a poľnohospodárskych záležitostiach.

[5] Ú. v. ES C325 z 24. decembra 2002.

[6] Akčný plán Európskej únie pre začiatok nového tisícročia v oblasti prevencie a kontroly organizovaného zločinu, Ú. v. ES C 124, 3. mája 2000.

7 Ú. v. ES L 239 z 22. septembra 2000.

[7] Ú. v. ES C 251 z 15. augusta 1997.

[8] Ú. v. ES C 124 z 3. mája 2000.

[9] Pozri preambulu Schengenskej dohody.

[10] Článok 17 Schengenskej dohody z roku 1985.

[11] Schengenská dohoda hovorí o „zmluvných stranách”. Výraz „členské štáty“ sa používa v tomto oznámení iba pre uľahčenie interpretácie.

[12] Pozri prílohu III.

14 Dohoda zo 7. decembra 1995 o policajnej spolupráci v hraničných oblastiach prostredníctvom vytvorenia trvalých, spoločných francúzsko-nemeckých policajných staníc, ako aj medzivládna dohoda z Mondorf-les-bains z 9. októbra 1997 o spolupráci medzi policajnými a colnými orgánmi v hraničných oblastiach (nadobudla účinnosť 1. apríla 2000).

15 Dohoda z 5. marca 2001 o policajnej a colnej spolupráci v hraničných oblastiach (ustanovujúca stredisko policajnej a colnej spolupráce v Tournai).

[13] Dohoda zo Chambéry z 3. októbra 1997 ustanovujúca spoločné útvary Ventimiglie a Modane.

[14] Dohoda z Blois zo 7. júla 1998 o cezhraničnej colnej a policajnej spolupráci.

[15] Dohoda z 19. novembra 1997.

[16] Dohoda z 15. októbra 2001 s Luxemburskom.

[17] Dokument Rady ENFOPOL 45 z 5. apríla 2002.

[18] Pozri document Rady 11626/2/99 ENFOPOL 64 Rev 2 a 142117/99 CATS 40.

[19] Pozri dokument Rady 15788/02 ENFOPOL 159.

[20] Dokument Rady SCH.Com-ex (98) 52.

[21] Rozhodnutie Rady z 28. septembra 2000, Ú. v. ES L 248 z 3. októbra 2000.

[22] Rozhodnutie Rady z 2. októbra 2003, Ú. v. EÚ L 260 z 11. októbra 2003.

[23] Rozhodnutie Rady 2003/170/SVZ z 27. februára 2003, Ú. v. EÚ L 067 z 12. marca 2003.

[24] Ú. v. ES C 160, 4. júla 2002.

[25] Prijaté Radou SVZ 5. a 6. júna 2003.

[26] KOM (2003) 510 v konečnom znení

[27] Iniciatíva Helénskej republiky v súvislosti s prijatím nariadenia Rady o postupoch pre pozmenenie a doplnenie príručky Sirene Ú. v. EÚ C 082, 5. apríl 2003, ako aj iniciatíva Helénskej republiky v súvislosti s prijatím Rozhodnutia Rady o postupoch na pozmenenie a doplnenie príručky Sirene Ú. v. EÚ C 082, 5. apríl 2003.

[28] Ú. v. ES C 358 z 13. decembra 2000. Do 5. júna 2003 protokol ratifikovali a notifikovali Nemecko, Španielsko, Francúzsko, Veľká Británia, Portugalsko a Švédsko.

[29] Ú. v. ES C 362 z 18. decembra 2001.

[30] Ú. v. ES C 312 zo 16. decembra 2002.

[31] Dokument Rady 13254/02-EUROPOL 76 rev 5.

[32] Ú. v. ES C 106 z 13. apríla 2000.

[33] Akt Rady, ktorým sa mení a dopĺňa personálne nariadenie Europolu z 19. decembra 2002, Ú. v. EÚ C 24 z 31. januára 2003.

[34] KOM(2002) 95 konečná verzia.

[35] Úradný vestník L 336, 30. decembra 2000.

[36] Úradný vestník EÚ C 1 zo 6. januára 2004.

[37] Úradný vestník EÚ C 20 z 24. januára 2004.

[38] Správy o druhom kole vzájomného vyhodnocovania „Orgány činné v trestnom konaní a ich úloha v boji proti obchodovaniu s drogami“. Dokument 9615/3/03 REV 03 CRIMORG 43 z 22. septembra 2003.

[39] AKT RADY z 18. decembra 1997, Ú. v. ES C 024 23. januára 1998.

[40] Ú. v. ES C 197 z 12. júla 2000.

[41] Ú. v. ES C 193 z 24. júna 1997.

[42] Ú. v. ES C 187 z 3. júla 2001.

[43] SEC (2004) 348 « Referát Komisie o terorizme pre Radu poskytujúci údaje pre Európsku radu», 18. marec 2004.

[44] Rámcové rozhodnutie Rady 2002/475/SVZ z 13. júna 2002. Ú. v. ES L 164, 22. júna 2002.

[45] Rámcové rozhodnutie Rady 2002/584/SVZ z 13. júna 2002. Ú. v. ES L 190, 18. júla 2002.

[46] Rozhodnutie Rady 2002/187/SVZ z 28. februára 2002. Ú. v. ES L 063, 6. marec 2002.

[47] Rozhodnutie Rady 2002/996/SVZ z 28. novembra 2002. Ú. v. ES L 349, 24. decembra 2002.

[48] Rozhodnutie Rady 2003/48/SVZ z 19. decembra 2003. Ú. v. ES L 16, 22. januára 2003.

[49] SEC (2004) 332 z 19. marca 2004.

[50] Odporúčanie Rady JAI z 13. júna 2002.

[51] SVZ/348/2002 z 25. apríla 2002, Ú. v. ES L 121 z 8. mája 2002.

[52] 2002/494/SVZ z 13. júna 2002, Ú. v. ES L 167 z 26. júna 2002.

[53] 2002/956/SVZ z 28. novembra 2002, Ú. v. ES L 333 z 10. decembra 2002.

[54] Rámcové rozhodnutie 2002/465/SVZ z 13. júna 2002. Ú. v. ES L 162 z 20. júna 2002.

[55] Ú. v. ES C 24, 23. januára 1998.

[56] Ú. v. ES C 316, 27. novembra 1995.

[57] Ú. v. EÚ C 139, 13. júna 2003.

[58] ”Oznámenie Komisie Európskemu parlamentu a Rade o úlohe colných orgánov v integrovanom riadení vonkajších hraníc.” KOM(2003) 452 konečná verzia z 24. júla 2003.

[59] Ú. v. EÚ C 247, 15. október 2003.

[60] 97/12/SVZ, Ú. v. ES L 007 z 10. januára 1997.

[61] 2001/513/SVZ, Ú. v. ES L 186 zo 7. júla 2001.

[62] Grotius II Criminal, Falcone, Hippokrates a Stop II.

[63] 2002/630/SVZ, Ú. v. ES L 203 z 1. augusta 2002.

[64] Pozri správu o programme OISIN II pre Európsky parlament a Radu, SEC(2003) 316 zo 14. marca 2003.

[65] Rozhodnutie Rady z 28. apríla 1997, Ú. v. ES C 251/01.

[66] Dokument Rady 9615/1/03 REV 1 LIMITE CRIMORG 43 z 30. júna 2003.

[67] Ú. v. ES L 230 z 28. augusta 2002.

[68] Rozhodnutie Rady z 30. septembra 2002 (2002/834/ES), Ú. v. EÚ L 294/1 z 29. októbra 2003.

[69] Ú. v. ES C 375, 12. decembra 1996.

[70] 8857/03 JAI 118 zo 6. mája 2003.

[71] Identifikácia kategórií údajov (ciele činnosti) a štandardizácia formátu údajov, ktoré sa majú vymieňať; zosúladenie bezpečnostných pravidiel uplatniteľných na prístup k údajom a manipuláciu s nimi; vývoj štandardných rozhraní umožňujúcich vzájomné prepojenie systémov bez ľudského zásahu.

[72] Jednotná akcia vytvára mechanizmus pre hodnotenie uplatňovania a realizácie záväzkov v boji proti organizovanému zločinu na národnej úrovni. 97/827/SVZ, OJ L 344 z 15. decembra 1997.

[73] „Spoločná stratégia a program informovanosti Europolu“. Projekt AGIS JAI/2003/188.

[74] Odporúčanie Rady SVZ z 13. júna 2002.

[75] SEC (2004) 348 z 18. marca 2004 a SEC (2004) 332 z 19. marca 2004.

[76] „Oznámenie Komisie Európskemu parlamentu a Rade o úlohe colných orgánov v integrovanom riadení vonkajších hraníc.“ KOM(2003) 452 konečná verzia z 24. júla 2003.