16.5.2009   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 113/26

—

zrušiť rozsudok Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev zo 16. decembra 2008 v spojených veciach T-225/06, T-255/06, T-257/06 a T-309/06, s výnimkou výroku uvedeného v bode 1,

—

rozhodnúť s konečnou platnosťou vo veci a zamietnuť návrh predkladaný v prvostupňovom konaní, alebo alternatívne vrátiť vec Súdu prvého stupňa na nové konanie, a

—

zaviazať žalobcu v prvostupňovom konaní na náhradu trov konania.

1.

Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v skutočnosti poprel, že Úrad pre harmonizáciu vnútorného trhu bol príslušný určiť, či Budvar neuniesol dôkazné bremeno preukázania práv podľa článku 8 ods. 4 (1), keď existovali vážne pochybnosti o platnosti týchto práv (uplatňované označenia pôvodu pre „BUD“).

2.

Súd prvého stupňa nesprávne vyložil kvalitatívne a kvantitatívne požiadavky práva Spoločenstva na „používanie v obchodnom styku“ podľa článku 8 ods. 4. Po prvé uviedol, že táto požiadavka mala byť vykladaná tak, že znamená akékoľvek obchodné používanie mimo výhradne súkromnej sféry, rozhodnúc najmä, že nebolo požadované skutočné používanie uplatňovaného práva uvádzaného v článku 8 ods. 4, čo by bol prípad ochranných známok. V tomto kontexte pripustil, že „bezplatná“ zásielka má byť považovaná za „používanie v obchodnom styku“, rovnako ako používanie v rozličných funkciách (používanie ochrannej známky skôr než používanie označenia pôvodu). Po druhé napadnuté rozhodnutie mylne umožnilo zohľadniť používanie, ku ktorému došlo po dátume podania prihlášky spornej ochrannej známky, čím opomenulo skutočnosť, že na to, aby skoršie právo bolo vhodné ako základ pre námietky podľa článku 8, v čase podania prihlášky, ktorá mu odporuje, musia byť splnené všetky podmienky. Po tretie Súd prvého stupňa nesprávne vyložil článok 8 ods. 4, keď rozhodol, že na rozdiel od zásady teritoriality, môže byť zohľadnené používanie, ku ktorému došlo v krajinách odlišných, než v tých, kde uplatňované právo podľa článku 8 ods. 4 existuje.

3.

Súd prvého stupňa tiež nesprávne vyložil požiadavku „väčšieho ako iba lokálneho významu“. V podstate túto požiadavku považoval za splnenú na základe skutočnosti, že uplatňované právo podľa článku 8 ods. 4 pochádza z tretej krajiny a bolo rozšírené do dvoch členských krajín Európskej únie. Súd prvého stupňa neskúmal, či predmetné právo získalo v dvoch členských štátoch, v ktorých bolo uplatňované, viac ako iba lokálny význam, čím pod článok 8 ods. 4 zahrnul práva nepochádzajúce z Európskej únie.

4.

Druhým odvolacím dôvodom je porušenie článku 8 ods. 4 písm. b) spolu s článkom 74 ods. 1. Článok 8 ods. 4 písm. b) si vyžaduje, aby vnútroštátne právo splnomocňovalo Budvar na zakázanie používania spornej ochrannej známky. Odvolací senát vychádzajúc z dôkazov predložených účastníkmi konania a uplatňujúc zaužívané pravidlo, že dôkazné bremeno v námietkovom konaní pred ÚHVT znáša namietateľ rozhodol, že Budvar nepreukázal, že podľa vnútroštátneho práva uplatniteľného vo Francúzsku alebo Rakúsku mohol zakázať používanie ochrannej známky „BUD“. Súd prvého stupňa však v rozpore s článkom 74 ods. 1 a článkom 8 ods. 4 písm. b) konštatoval, že ÚHVT mal na vlastný podnet skúmať súdne konania na podporu uplatňovaných práv podľa článku 8 ods. 4, nad rámec podaní účastníkov konania, a nie zamietnuť námietky pre nedostatok dôkazov na preukázanie práv uplatňovaných zo strany Budvaru.

5.

V súhrne napadnutý rozsudok Súdu prvého stupňa uvádza výklad článku 8 ods. 4, ktorý je ťažké zosúladiť so znením tohto ustanovenia a ktorý je nemožné zosúladiť s cieľom nariadenia č. 40/94, ktorým je v záujme podpory obchodu v rámci Spoločenstva vytvoriť dobre fungujúci jednotný systém práva ochranných známok s pôsobnosťou v celom Spoločenstve.

6.

Každé z týchto porušení práva zo strany Súdu prvého stupňa vedie k zrušeniu rozhodnutí druhého odvolacieho senátu a sú teda — každé oddelene — dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku.