Vec C‑193/17

Cresco Investigation GmbH

proti

Markusovi Achatzimu

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Oberster Gerichtshof)

Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 22. januára 2019

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Charta základných práv Európskej únie – Článok 21 – Rovnosť zaobchádzania v zamestnaní a povolaní – Smernica 2000/78/ES – Článok 2 ods. 2 písm. a) – Priama diskriminácia z dôvodu náboženstva – Vnútroštátna právna úprava priznávajúca niektorým pracovníkom deň voľna na Veľký piatok – Odôvodnenie – Článok 2 ods. 5 – Článok 7 ods. 1 – Povinnosti zamestnávateľov v súkromnom sektore a vnútroštátneho súdu vyplývajúce z nezlučiteľnosti vnútroštátneho práva so smernicou 2000/78“

1. Sociálna politika – Rovnosť zaobchádzania v zamestnaní a povolaní – Smernica 2000/78 – Zákaz diskriminácie na základe náboženstva alebo viery – Vnútroštátna právna úprava priznávajúca sviatok na Veľký piatok len pracovníkom hlásiacim sa k niektorým cirkvám – Priama diskriminácia z dôvodu náboženstva – Odôvodnenie – Opatrenie nevyhnutné na ochranu slobody náboženstva – Neexistencia – Opatrenie určené na kompenzáciu nevýhod súvisiacich s náboženstvom – Proporcionalita – Neexistencia

   (Smernica Rady 2000/78, článok 2 ods. 2 a 5 a článok 7 ods. 1)

   (pozri body 38 – 69, bod 1 výroku)

2. Akty inštitúcií – Smernice – Vykonanie členskými štátmi – Potreba zabezpečiť účinnosť smerníc – Povinnosti vnútroštátnych súdov – Hranice – Spor medzi jednotlivcami – Povinnosť upustiť od uplatnenia vnútroštátneho právneho predpisu, ktorý je v rozpore so smernicou – Neexistencia – Povinnosť konformného výkladu – Rozsah

   (Článok 288 tretí odsek ZFEÚ; smernica Rady 2000/78)

   (pozri body 71 – 74)

3. Základné práva – Charta základných práv Európskej únie – Rovnosť zaobchádzania – Zákaz diskriminácie na základe náboženstva alebo viery – Všeobecná zásada zakotvená v článku 21 Charty – Zásada predstavujúca zdroj ustanovení smernice 2000/78 v oblasti zamestnania a povolania – Možnosť dovolávať sa zásady vo vzťahu k jednotlivcovi – Povinnosti vnútroštátneho súdu – Povinnosť vylúčiť akékoľvek odporujúce vnútroštátne ustanovenie

   (Charta základných práv Európskej únie, článok 21; smernica Rady 2000/78)

   (pozri body 76 – 89, bod 2 výroku)

Zhrnutie

Priznanie plateného sviatku na Veľký piatok v Rakúsku len pracovníkom, ktorí sú príslušníkmi niektorých cirkví, predstavuje diskrimináciu na základe náboženstva, ktorú právo Únie zakazuje

V rozsudku Cresco Investigation (C‑193/17), vydanom 22. januára 2019, veľká komora Súdneho dvora rozhodla, že rakúska právna úprava, ktorá priznáva platený sviatok na Veľký piatok, ako aj „mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok“ v prípade práce v tento deň len pracovníkom, ktorí sú príslušníkmi niektorých kresťanských cirkví, je nezlučiteľná s článkom 21 Charty základných práv Európskej únie, ktorého sa možno dovolávať v rámci sporov medzi jednotlivcami, ako aj so smernicou 2000/78 ( 1 ).

V konaní vo veci samej proti sebe stáli súkromná detektívna kancelária a jeden z jej zamestnancov, ktorý pracoval na Veľký piatok bez toho, aby dostal „mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok“, keďže podľa vnútroštátneho práva je toto zvýhodnenie vyhradené len členom niektorých cirkví. Keďže zamestnanec sa domnieval, že bol obeťou diskriminácie na základe náboženstva, navrhol, aby mu jeho zamestnávateľ vyplatil toto mzdové zvýhodnenie. Vnútroštátny súd, na ktorý bola táto vec predložená, rozhodol položiť Súdnemu dvoru otázku o zlučiteľnosti rakúskej právnej úpravy s článkom 21 Charty, ako aj so smernicou 2000/78.

Súdny dvor po prvé rozhodol, že táto právna úprava zavádza priamu diskrimináciu z dôvodu náboženstva v zmysle článku 2 ods. 2 písm. a) smernice 2000/78. Rozdielne zaobchádzanie zavedené vnútroštátnou právnou úpravou je totiž priamo založené na náboženstve pracovníkov. Navyše sa týka kategórií pracovníkov, ktorí sa nachádzajú v porovnateľných situáciách. Priznanie plateného sviatku na Veľký piatok, ako aj poskytnutie mzdového zvýhodnenia za prácu vo sviatok pracovníkom, ktorí sú členmi niektorej z uvádzaných cirkví, totiž závisí len od formálnej príslušnosti týchto pracovníkov k tejto cirkvi. Na jednej strane tak títo pracovníci môžu mať k dispozícii podľa svojho uváženia, napríklad na účely oddychu alebo voľnočasových aktivít, tento sviatok, zatiaľ čo ostatní pracovníci, ktorí chcú mať na Veľký piatok k dispozícii čas na odpočinok alebo voľnočasové aktivity, nemajú nárok na zodpovedajúci sviatok. Na druhej strane pracovníci z dotknutých cirkví majú nárok na mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok, keď napriek tomu na Veľký piatok pracovali bez toho, aby pociťovali povinnosť alebo potrebu sláviť tento náboženský sviatok. Ich situácia sa v tomto ohľade nelíši od situácie iných pracovníkov, ktorí v tento deň pracovali bez nároku na takéto mzdové zvýhodnenie.

Aj keď Súdny dvor po druhé poznamenal, že cieľ predmetnej rakúskej právnej úpravy, a to zohľadniť osobitný význam Veľkého piatku pre členov dotknutých cirkví, patrí do ochrany slobody náboženstva, vylúčil, že priama diskriminácia, ktorú zavádza, by mohla byť odôvodnená na základe článku 2 ods. 5 smernice 2000/78 alebo článku 7 ods. 1 uvedenej smernice. V rakúskom práve je totiž možnosť, aby pracovníci, ktorí nie sú príslušníkmi kresťanských cirkví uvedených v predmetnej právnej úprave, slávili náboženský sviatok, ktorý sa nekryje s niektorým zo sviatkov, zohľadnená, a to nie formou priznania dodatočného sviatku, ale prostredníctvom povinnosti starostlivosti zamestnávateľov vo vzťahu k svojim zamestnancom, ktorá týmto zamestnancom umožňuje prípadne získať právo nevykonávať svoju prácu počas doby, ktorá je nevyhnutná na vykonanie určitých náboženských obradov. Z toho vyplýva, že predmetná právna úprava nie je nevyhnutná na ochranu slobody náboženstva v zmysle článku 2 ods. 5 uvedenej smernice. Z toho istého dôvodu sa nemožno ani domnievať, že táto právna úprava obsahuje osobitné opatrenia určené na kompenzáciu nevýhody pri výkone pracovného života dotknutých pracovníkov v zmysle článku 7 ods. 1 smernice 2000/78 pri rešpektovaní zásady proporcionality a v čo najväčšom možnom rozsahu zásady rovnosti.

Pokiaľ ide o realizáciu zákazu diskriminácie z dôvodu náboženstva vo veci samej, ktorý vyplýva z práva Únie, Súdny dvor potvrdil, že smernice 2000/78 sa nemožno dovolávať v spore medzi jednotlivcami s cieľom vylúčiť právnu úpravu členského štátu, ktorú tak ako v prejednávanej veci nemožno vykladať v súlade s touto smernicou. Smernica 2000/78 však sama osebe nezavádza zásadu rovnosti zaobchádzania v zamestnaní a povolaní, ktorá pochádza z rôznych medzinárodných právnych predpisov a ústavných zvyklostí spoločných pre členské štáty. Navyše zákaz akejkoľvek diskriminácie na základe náboženstva alebo viery má ako všeobecná zásada práva Únie imperatívnu povahu a je zakotvená v článku 21 ods. 1 Charty.

Tento zákaz preto sám osebe stačí na to, aby bolo jednotlivcom priznané samostatne uplatniteľné právo v spore s iným jednotlivcom v oblasti, na ktorú sa vzťahuje právo Únie. Vnútroštátny súd je tak povinný zabezpečiť právnu ochranu vyplývajúcu z tohto článku na účely zaručenia jeho plného potrebného účinku. Musí vylúčiť uplatnenie všetkých diskriminačných vnútroštátnych ustanovení bez toho, aby bol povinný žiadať o ich predchádzajúce zrušenie zákonodarcom alebo naň čakať.

Súdny dvor teda dospel k záveru, že pokiaľ rakúsky zákonodarca neprijal opatrenia na obnovu rovnosti zaobchádzania, zamestnávatelia musia podľa článku 21 Charty zabezpečiť pracovníkom, ktorí nie sú príslušníkmi žiadnej z cirkví uvedených v predmetných vnútroštátnych ustanoveniach, zaobchádzanie zhodné so zaobchádzaním, aké tieto ustanovenia vyhradzujú pracovníkom, ktorí sú členmi niektorej z uvedených cirkví.

( 1 ) Smernica Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (Ú. v. ES L 303, 2000, s. 16; Mim. vyd. 05/004, s. 79).