–

Írsko, v zastúpení: M. Browne, A. Joyce a J. Quaney, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci M. Gráinne, BL,

–

maďarská vláda, v zastúpení: M. Z. Fehér a R. Kissné Berta, splnomocnení zástupcovia,

–

rakúska vláda, v zastúpení: J. Schmoll, C. Leeb a A. Posch, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: S. Grünheid a I. Zaloguin, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 6 ZEÚ, článku 21 ods. 1 a článku 67 ods. 1 ZFEÚ, článku 6 a článku 45 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), článku 1 ods. 2 a 3 Dohody medzi Európskou úniou a Islandskou republikou a Nórskym kráľovstvom o vydávacom konaní medzi členskými štátmi Európskej únie a Islandom a Nórskom (Ú. v. EÚ L 292, 2006, s. 2), schválenej v mene Európskej únie rozhodnutím Rady 2014/835/EÚ z 27. novembra 2014 o uzavretí Dohody medzi Európskou úniou a Islandskou republikou a Nórskym kráľovstvom o vydávacom konaní medzi členskými štátmi Európskej únie a Islandom a Nórskom (Ú. v. EÚ L 343, 2014, s. 1), ktorá nadobudla platnosť 1. novembra 2019 (ďalej len „dohoda o vydávacom konaní“), ako aj článku 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci konania o výkone zatýkacieho rozkazu v Bulharsku, ktorý vydala Regionálna prokuratúra Hordaland (Nórsko) na KT.

3

Preambula dohody o vydávacom konaní uvádza:

„Európska únia

na jednej strane, a

Islandská republika

a

Nórske kráľovstvo

na strane druhej,

ďalej len ‚zmluvné strany‘,

so želaním zlepšiť justičnú spoluprácu v trestných veciach medzi členskými štátmi Európskej únie a Island[skou republikou] a Nórsk[ym kráľovstvom] bez toho, aby boli dotknuté pravidlá chrániace slobodu jednotlivca,

berúc do úvahy, že súčasné vzťahy medzi zmluvnými stranami vyžadujú úzku spoluprácu v boji proti trestnej činnosti,

vyjadrujúc vzájomnú dôveru v štruktúru a fungovanie svojich právnych systémov a v schopnosť všetkých zmluvných strán zaručiť spravodlivý proces,

berúc do úvahy, že Island[ská republika] a Nórsk[e kráľovstvo] vyjadrili želanie uzavrieť dohodu, ktorá by im umožnila uľahčiť spôsoby vydávania podozrivých a odsúdených osôb s členskými štátmi Európskej únie a uplatňovať vydávacie konanie s členskými štátmi,

…“

4

Článok 1 ods. 1 až 3 tejto dohody znie takto:

„1.   Zmluvné strany sa v súlade s ustanoveniami tejto dohody zaväzujú zlepšiť vydávanie na účely stíhania alebo výkonu trestu medzi členskými štátmi na jednej strane a Nórskym kráľovstvom a Islandskou republikou na strane druhej so zreteľom na podmienky Dohovoru týkajúceho sa extradície medzi členskými štátmi Európskej únie z 27. septembra 1996 ako na minimálny štandard.

2.   Zmluvné strany sa v súlade s ustanoveniami tejto dohody zaväzujú zabezpečiť, aby bol extradičný systém medzi členskými štátmi na jednej strane a Nórskym kráľovstvom a Islandskou republikou na strane druhej založený na mechanizme vydávania na základe zatýkacieho rozkazu v súlade s podmienkami tejto dohody.

3.   Táto dohoda nemení povinnosť dodržiavať základné práva a základné právne zásady zakotvené v [EDĽP] alebo v prípade vykonania justičným orgánom členského štátu zásady uvedené v článku 6 [EÚ].“

5

Podľa článku 2 ods. 5 uvedenej dohody:

„‚Zatýkací rozkaz‘ je justičné rozhodnutie, ktoré vydal štát na to, aby bola vyžiadaná osoba zadržaná a vydaná tomuto štátu z iného štátu na účely trestného stíhania alebo výkonu trestu odňatia slobody, alebo ochranného opatrenia obmedzujúceho slobodu.“

6

Články 4 až 8 tej istej dohody stanovujú dôvody nevykonania zatýkacieho rozkazu, ako aj podmienky, ktorým môže podliehať vykonanie zatýkacieho rozkazu.

7

Článok 4 bod 2 dohody o vydávacom konaní stanovuje:

„Štáty stanovia povinnosť vykonávajúcemu justičnému orgánu odmietnuť vykonanie zatýkacieho rozkazu v týchto prípadoch:

…

…“

8

Článok 34 ods. 1 tejto dohody znie takto:

„Táto dohoda od nadobudnutia platnosti nahrádza zodpovedajúce ustanovenia nasledujúcich dohovorov uplatniteľných v oblasti extradície vo vzťahoch medzi Nórsk[ym kráľovstvom] a Island[skou republikou] na jednej strane a členskými štátmi na strane druhej bez toho, aby bolo dotknuté ich uplatňovanie vo vzťahoch medzi štátmi a tretími štátmi:

…“

9

Článok 1 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 34), zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 (Ú. v. EÚ L 81, 2009, s. 24) (ďalej len „rámcové rozhodnutie 2002/584“) znie takto:

„1.   Európsky zatykač je súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia [s cieľom, aby iný členský štát zatkol a odovzdal vyžiadanú osobu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu odňatia slobody, alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody – neoficiálny preklad].

2.   Členské štáty vykonajú každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.

3.   Toto rámcové rozhodnutie nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 [ZEÚ].“

10

Články 3 až 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 stanovujú dôvody nevykonania európskeho zatykača, ako aj podmienky, ktorým môže podliehať vykonanie európskeho zatykača.

11

Článok 3 bod 2 tohto rámcového rozhodnutia stanovuje:

„Súdny orgán členského štátu výkonu (ďalej len ‚vykonávajúci súdny orgán‘) odmietne vykonať európsky zatykač v nasledujúcich prípadoch:

…

…“

12

Článok 31 ods. 1 uvedeného rámcového rozhodnutia stanovuje:

„Bez porušenia ich uplatňovania vo vzťahoch medzi členskými štátmi a tretími štátmi toto rámcové rozhodnutie s účinnosťou od 1. januára 2004 nahrádza príslušné ustanovenia nasledujúcich dohovorov v oblasti vydávania osôb vo vzťahoch medzi členskými štátmi:

…“

13

KT, ktorý býva so svojimi deťmi v Bulharsku, je trestne stíhaný v Nórsku za skutky spáchané na jeho území, ktoré orgány činné v trestnom konaní kvalifikujú ako podvod spôsobujúci škodu nórskemu systému sociálneho poistenia.

14

V rámci tohto trestného stíhania vydal príslušný nórsky orgán 26. júla 2018 zatýkací rozkaz na KT, ktorý bol odoslaný prostredníctvom Schengenského informačného systému (SIS).

15

Dňa 25. novembra 2019 bol KT pri vstupe do Poľska zadržaný na základe záznamu o jeho osobe vedenom v SIS na účely jeho zatknutia.

16

Dňa 27. novembra 2019 príslušný nórsky orgán vydal zatýkací rozkaz na základe dohody o vydávacom konaní.

17

Dňa 15. januára 2020 Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava, Poľsko) odmietol vykonať tento zatýkací rozkaz na základe článku 1 ods. 3 tejto dohody, pričom sa domnieval, že vydanie KT nórskym orgánom by malo za následok porušenie článku 8 EDĽP. Podľa tohto súdu by takéto odovzdanie viedlo k umiestnenie detí KT do pestúnskej starostlivosti a definitívnemu prerušeniu väzby s ich otcom. Uvedený súd sa tiež domnieval, že nórske orgány mohli v rámci predmetného trestného konania využiť iné formy justičnej spolupráce v trestných veciach s Bulharskou republikou.

18

Konanie o opravnom prostriedku, ktorý proti tomuto rozhodnutiu podala príslušná prokuratúra, Sąd Apelacyjny w Warszawie (Odvolací súd Varšava, Poľsko) 24. februára 2020 zastavil.

19

Dňa 10. marca 2020 bol KT pri vstupe na bulharské územie zadržaný na základe záznamu v SIS, ktorý sa v prípade jeho osoby naďalej viedol na účely jeho zatknutia.

20

Dňa 12. marca 2020 Regionálna prokuratúra Hordaland, Sogn og Fjordane (Nórsko), vydala nový zatýkací rozkaz na KT v rámci toho istého trestného stíhania a na základe tých istých dôvodov, na základe ktorých bol vydaný zatýkací rozkaz z 27. novembra 2019.

21

Dňa 16. marca 2020 Sofijska gradska prokuratura (Krajská prokuratúra Sofia‑mesto, Bulharsko) podala na Sofijski gradski săd (Krajský súd Sofia‑mesto, Bulharsko), ktorý je vnútroštátnym súdom, návrh na vykonanie zatýkacieho rozkazu vydaného 12. marca 2020.

22

V tejto súvislosti si tento súd na jednej strane kladie otázku, či možno vydať viacero zatýkacích rozkazov na tú istú osobu v rámci toho istého trestného konania.

23

Vnútroštátny súd v tejto súvislosti uvádza, že vzhľadom na podobnosti, ktoré možno nájsť medzi ustanoveniami dohody o vydávacom konaní a zodpovedajúcimi ustanoveniami rámcového rozhodnutia 2002/584, je možné uvažovať o analogickom uplatnení rozsudku z 25. júla 2018, AY (Zatykač – Svedok) (C‑268/17, EU:C:2018:602), v ktorom Súdny dvor odpovedal na túto otázku kladne. Uvádza však, že na rozdiel od veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, boli obidva zatykače, dotknuté vo veci samej, vydané v tom istom štádiu dotknutého trestného konania. Okrem toho táto dohoda neobsahuje ustanovenie zodpovedajúce článku 1 ods. 2 tohto rámcového rozhodnutia, ktorý sa týka povinnosti vykonať európske zatykače.

24

Vnútroštátny súd sa na druhej strane pýta na prípadný vplyv predchádzajúceho odmietnutia zo strany súdu členského štátu vykonať zatýkací rozkaz vydaný Nórskym kráľovstvom na tú istú osobu v rámci trestného konania v tej istej veci.

25

Vnútroštátny súd dodáva, že zdravotný stav KT je nestabilný a že musel byť viackrát hospitalizovaný.

26

Za týchto okolností Sofijski gradski săd (Krajský súd Sofia‑mesto) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

27

Vnútroštátny súd navrhol, aby bol návrh na začatie prejudiciálneho konania prejednaný v naliehavom prejudiciálnom konaní podľa článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

28

Rozhodnutím z 22. februára 2021 Súdny dvor na návrh sudcu spravodajcu a po vypočutí generálneho advokáta rozhodol, že neexistujú dôvody na vyhovenie tejto žiadosti, keďže neboli splnené podmienky naliehavosti stanovené v článku 107 rokovacieho poriadku.

29

Podstata prvej otázky položenej vnútroštátnym súdom spočíva v tom, či sa má článok 1 ods. 3 dohody o vydávacom konaní vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby zmluvný štát tejto dohody vydal niekoľko po sebe nasledujúcich zatýkacích rozkazov na vyžiadanú osobu s cieľom jej vydania po tom, ako iný zmluvný štát uvedenej dohody odmietol vykonať prvý zatýkací rozkaz na túto osobu.

30

Na úvod treba pripomenúť, že ustanovenia dohody o vydávacom konaní sa veľmi podobajú zodpovedajúcim ustanoveniam rámcového rozhodnutia 2002/584 (rozsudok z 2. apríla 2020, Ruska Federacija,C‑897/19 PPU, EU:C:2020:262, bod 74).

31

V tejto súvislosti treba uviesť, že žiadne ustanovenie tejto dohody nevylučuje vydanie viacerých po sebe nasledujúcich zatýkacích rozkazov na osobu, vrátane prípadu, keď bol výkon prvého zatýkacieho rozkazu na túto osobu odmietnutý.

32

Okrem toho z článku 1 ods. 1 a 2 uvedenej dohody v spojení s jej preambulou vyplýva, že táto dohoda má zlepšiť a zrýchliť justičnú spoluprácu v trestných veciach medzi členskými štátmi na jednej strane a Nórskym kráľovstvom a Islandskou republikou na druhej strane prostredníctvom mechanizmu vydávania založeného na úzkej spolupráci medzi týmito štátmi a na vzájomnej dôvere, ktorú uvedené štáty vyjadrili v štruktúre a vo fungovaní svojich právnych systémov, ako aj v ich schopnosti zaručiť spravodlivý proces.

33

Okrem toho článok 34 ods. 1 dohody o vydávacom konaní uvádza, podobne ako článok 31 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584, že táto dohoda nahrádza zodpovedajúce ustanovenia v nej uvedených dohovorov, medzi ktorými sa nachádza najmä Európsky dohovor o vydávaní podpísaný v Paríži 13. decembra 1957 vo vzťahoch medzi členskými štátmi na jednej strane a Nórskym kráľovstvom a Islandskou republikou na druhej strane.

34

Systém vydávania osôb upravený v uvedenej dohode má tak podobne ako toto rámcové rozhodnutie za cieľ zaviesť zjednodušený a účinnejší systém vydávania osôb odsúdených za porušenie alebo podozrivých z porušenia trestného zákona, zjednodušiť a zrýchliť justičnú spoluprácu medzi štátmi, ktoré sú zmluvnými stranami tejto dohody, ako aj bojovať proti beztrestnosti vyžiadanej osoby, ktorá sa nachádza na inom území, než je územie, na ktorom údajne spáchala trestný čin.

35

Systematický zákaz pre vydávajúci orgán, ktorý je zmluvným štátom dohody o vydávacom konaní, vydať nový zatýkací rozkaz v prípade, ak iný zmluvný štát tejto dohody odmietne vykonať prvý zatýkací rozkaz, by pritom narušil účinnosť systému vydávania zavedeného uvedenou dohodou a znamenal by riziko beztrestnosti osôb, ktoré sa pokúšajú uniknúť spravodlivosti.

36

Takéto vydanie sa môže ukázať ako nevyhnutné, najmä po tom, ako boli vylúčené skutočnosti, ktoré bránili vykonaniu predchádzajúceho zatýkacieho rozkazu, alebo ak odmietnutie vykonania tohto zatýkacieho rozkazu nebolo v súlade s dohodou o vydávacom konaní, v záujme ukončenia konania o vydaní vyžiadanej osoby, a teda v záujme podpory dosiahnutia cieľa boja proti beztrestnosti sledovaného touto dohodou (pozri analogicky rozsudok z 31. januára 2023, Puig Gordi a i., C‑158/21, EU:C:2023:57, bod 141).

37

Naproti tomu treba v prvom rade uviesť, že článok 1 ods. 3 uvedenej dohody stanovuje, že táto dohoda nebude meniť povinnosť dodržiavať základné práva a základné právne zásady zakotvené v EDĽP, alebo v prípade, že justičný orgán členského štátu príkaz vykoná, zásady uvedené v článku 6 ZEÚ, ktorý odkazuje najmä na základné práva zakotvené v Charte.

38

Z toho vyplýva, že existencia rizika porušenia základných práv zakotvených v Charte je spôsobilá umožniť vykonávajúcemu súdnemu orgánu, aby výnimočne a na základe riadneho preskúmania nevyhovel zatýkaciemu rozkazu na základe článku 1 ods. 3 dohody o vydávacom konaní (pozri analogicky rozsudok z 31. januára 2023, Puig Gordi a i., C‑158/21, EU:C:2023:57, bod 72).

39

Vydanie zatýkacieho rozkazu, ktorého vykonanie by viedlo k porušeniu Charty a za podmienok uvedených v predchádzajúcom bode tohto rozsudku by ho vykonávajúci súdny orgán musel odmietnuť, nie je zlučiteľné so zásadami vzájomnej dôvery a lojálnej spolupráce v boji proti trestnej činnosti pripomenutými v bode 32 tohto rozsudku (pozri analogicky rozsudok z 31. januára 2023, Puig Gordi a i., C‑158/21, EU:C:2023:57, bod 142).

40

Súdny orgán vydávajúci zatýkací rozkaz preto v prípade, že nedošlo k zmene okolností, nemôže vydať nový zatýkací rozkaz na určitú osobu po tom, ako vykonávajúci súdny orgán odmietol vyhovieť predchádzajúcemu zatýkaciemu rozkazu vydanému na túto osobu v súlade s tým, čo mu ukladá článok 1 ods. 3 dohody o vydávacom konaní (pozri analogicky rozsudok z 31. januára 2023, Puig Gordi a i., C‑158/21, EU:C:2023:57, bod 143).

41

V druhom rade vzhľadom na to, že vydanie zatýkacieho rozkazu môže mať za následok zatknutie osoby, na ktorú bol tento zatýkací rozkaz vydaný, a teda môže zasiahnuť do jej osobnej slobody, súdnemu orgánu, ktorý zamýšľa vydať zatýkací rozkaz, prináleží, aby preskúmal, či je vzhľadom na osobitné okolnosti prejednávanej veci vydanie tohto zatýkacieho rozkazu primerané (pozri analogicky rozsudok z 31. januára 2023, Puig Gordi a i., C‑158/21, EU:C:2023:57, bod 144).

42

V rámci takéhoto preskúmania je tento súdny orgán povinný najmä zohľadniť povahu a závažnosť trestného činu, pre ktorý je vyžiadaná osoba trestne stíhaná, dôsledky, ktoré pre túto osobu vyplývajú zo zatýkacieho rozkazu alebo zatýkacích rozkazov, ktoré na ňu boli predtým vydané, alebo tiež perspektívy vykonania prípadného nového zatýkacieho rozkazu (pozri analogicky rozsudok z 31. januára 2023, Puig Gordi a i., C‑158/21, EU:C:2023:57, bod 145).

43

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 1 ods. 3 dohody o vydávacom konaní sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby zmluvný štát tejto dohody vydal viacero po sebe nasledujúcich zatýkacích rozkazov na vyžiadanú osobu na účely jej vydania po tom, ako iný zmluvný štát uvedenej dohody odmietol vykonať prvý zatýkací rozkaz vydaný na túto osobu, pokiaľ vykonanie nového zatýkacieho rozkazu nevedie k porušeniu tohto ustanovenia a vydanie tohto posledného uvedeného zatýkacieho rozkazu je primerané.

44

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa dohoda o vydávacom konaní, článok 21 ods. 1 a článok 67 ods. 1 ZFEÚ, ako aj článok 6 a článok 45 ods. 1 Charty majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby sa vykonanie zatýkacieho rozkazu zo strany členského štátu zamietlo len z dôvodu, že iný členský štát odmietol vykonať prvý zatýkací rozkaz vydaný Islandskou republikou alebo Nórskym kráľovstvom na tú istú osobu a za tie isté skutky.

45

V tejto súvislosti treba uviesť, že je pravda, že dohoda o vydávacom konaní neobsahuje ustanovenie zodpovedajúce článku 1 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584, ktoré sa týka povinnosti vykonať európske zatykače.

46

Ako však bolo uvedené v bodoch 32 až 34 tohto rozsudku, systém vydávania osôb upravený v tejto dohode má podobne ako toto rámcové rozhodnutie za cieľ zaviesť zjednodušený a účinnejší systém vydávania osôb odsúdených za porušenie alebo podozrivých z porušenia trestného zákona, zjednodušiť a zrýchliť justičnú spoluprácu medzi členskými štátmi na jednej strane a Islandskou republikou a Nórskym kráľovstvom na druhej strane, ako aj bojovať proti beztrestnosti vyžiadanej osoby, ktorá sa nachádza na inom území, než je územie, na ktorom údajne spáchala trestný čin.

47

Okrem toho má uvedená dohoda rovnakú štruktúru ako uvedené rámcové rozhodnutie a v článkoch 4 až 8 vymenúva dôvody nevykonania zatýkacieho rozkazu, ako aj podmienky, ktorým môže podliehať vykonanie zatýkacieho rozkazu, podobne ako to stanovujú články 3 až 5 toho istého rámcového rozhodnutia.

48

Z toho vyplýva, že napriek neexistencii výslovného ustanovenia v tomto zmysle v dohode o vydávacom konaní sú štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tejto dohody, v zásade povinné vyhovieť zatýkaciemu rozkazu vydanému iným zmluvným štátom uvedenej dohody, a môžu nevykonať takýto zatýkací rozkaz len z dôvodov vyplývajúcich z tej istej dohody.

49

Konkrétne, ako bolo spomenuté v bode 38 tohto rozsudku, existencia rizika porušenia základných práv zakotvených v Charte je spôsobilá umožniť vykonávajúcemu súdnemu orgánu, aby výnimočne a na základe riadneho preskúmania nevyhovel zatýkaciemu rozkazu na základe článku 1 ods. 3 dohody o vydávacom konaní.

50

V tejto súvislosti z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že toto ustanovenie treba zohľadniť tiež v prípade, keď existujú vážne a preukázané dôvody domnievať sa, že v prípade vydania do vydávajúceho štátu bude vyžiadaná osoba vystavená riziku podstatného zníženia jej očakávanej dĺžky života alebo rýchleho, významného a nenapraviteľného zhoršenia jej zdravotného stavu [pozri analogicky rozsudok z 18. apríla 2023, E. D. L. (Dôvod odmietnutia založený na ochorení),C‑699/21, EU:C:2023:295, body 42, 50 a 52].

51

Naproti tomu žiadne ustanovenie dohody o vydávacom konaní neupravuje možnosť nevykonať zatýkací rozkaz, ak bolo vykonanie prvého zatýkacieho rozkazu týkajúceho sa tej istej osoby a za tie isté skutky odmietnuté zmluvným štátom tejto dohody.

52

Treba teda konštatovať, že rozhodnutie vykonávajúceho orgánu nevykonať zatýkací rozkaz nemožno považovať za „právoplatné odsúdenie“ v zmysle článku 4 bodu 2 uvedenej dohody, ktoré ako jediné môže zabrániť tomu, aby sa trestné stíhanie pre ten istý čin viedlo proti tejto osobe vo vydávajúcom štáte alebo aby sa začalo v ktoromkoľvek inom štáte.

53

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že vyžiadaná osoba sa považuje za právoplatne odsúdenú za rovnaké činy v zmysle článku 3 bodu 2 rámcového rozhodnutia 2002/584, ktorý v podstate zodpovedá článku 4 bodu 2 tej istej dohody, ak je na základe trestného konania stíhanie definitívne zastavené alebo ak justičné orgány členského štátu prijali rozhodnutie, ktorým je obžalovaný právoplatne oslobodený spod obžaloby za skutky, ktoré sú mu vytýkané (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. novembra 2010, Mantello,C‑261/09, EU:C:2010:683, bod 45).

54

Preskúmanie žiadosti o vydanie však neznamená začatie trestného stíhania zo strany vykonávajúceho štátu proti vyžiadanej osobe a nevyžaduje posúdenie veci samej.

55

Za týchto podmienok platí, že hoci existencia rozhodnutia vykonávajúceho orgánu členského štátu nevykonať zatýkací rozkaz vydaný Islandskou republikou alebo Nórskym kráľovstvom na základe článku 1 ods. 3 dohody o vydávacom konaní musí nepochybne podnecovať k obozretnosti vykonávajúceho orgánu iného členského štátu, ktorý má k dispozícii nový zatýkací rozkaz vydaný týmto štátom na tú istú osobu pre ten istý skutok, táto okolnosť nemôže zbaviť vykonávajúci orgán druhého členského štátu jeho povinnosti preskúmať žiadosť o vydanie a prijať rozhodnutie o vykonaní zatýkacieho rozkazu.

56

Z článku 21 ods. 1 alebo článku 67 ods. 1 ZFEÚ, ani z článku 6 alebo článku 45 ods. 1 Charty nemožno vyvodiť iný záver.

57

Z článku 2 ods. 5 dohody o vydávacom konaní totiž vyplýva, že pojem „zatýkací rozkaz“ v zmysle tejto dohody je definovaný tak, že sa vzťahuje na súdne rozhodnutie vydané zmluvným štátom uvedenej dohody, s cieľom, aby iný zmluvný štát tejto dohody zatkol a vydal vyžiadanú osobu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu odňatia slobody, alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody.

58

Z toho vyplýva, že účelom mechanizmu vydávania stanoveného v dohode o vydávacom konaní je umožniť zatknutie a odovzdanie vyžiadanej osoby, aby spáchaný trestný čin nezostal nepotrestaný a táto osoba bola stíhaná alebo vykonala trest odňatia slobody, ktorý jej bol uložený [pozri analogicky rozsudok z 30. júna 2022, Specializirana prokuratura (Informácie o vnútroštátnom príkaze na zatknutie),C‑105/21, EU:C:2022:511, bod 74].

59

Zatknutie osoby, o ktorej vydanie sa žiada na základe zatýkacieho rozkazu, je teda neoddeliteľnou súčasťou systému vydávania upraveného touto dohodou.

60

Hoci takéto dočasné zadržanie predstavuje obmedzenie práva vyžiadanej osoby na voľný pohyb, ako aj jej práva na slobodu a bezpečnosť, takéto zadržanie treba v zásade považovať za odôvodnené legitímnym cieľom, ktorým je zabrániť beztrestnosti tejto osoby, čo je cieľ, ktorý patrí do kontextu priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti bez vnútorných hraníc, v ktorom je zaručený voľný pohyb osôb stanovený v článku 3 ods. 2 ZEÚ [pozri analogicky rozsudok z 12. mája 2021, Bundesrepublik Deutschland (Červený obežník Interpolu),C‑505/19, EU:C:2021:376, bod 86].

61

Vzhľadom na všetky tieto úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že dohoda o vydávacom konaní sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby členský štát odmietol vykonať zatýkací rozkaz len z toho dôvodu, že iný členský štát odmietol vykonať prvý zatýkací rozkaz vydaný Islandskou republikou alebo Nórskym kráľovstvom na tú istú osobu a za tie isté skutky.

62

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto: