EUR-Lex Access to European Union law
This document is an excerpt from the EUR-Lex website
Document 52014DC0015
COMMUNICATION FROM THE COMMISSION TO THE EUROPEAN PARLIAMENT, THE COUNCIL, THE EUROPEAN ECONOMIC AND SOCIAL COMMITTEE AND THE COMMITTEE OF THE REGIONS A policy framework for climate and energy in the period from 2020 to 2030
OZNÁMENIE KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU, RADE, EURÓPSKEMU HOSPODÁRSKEMU A SOCIÁLNEMU VÝBORU A VÝBORU REGIÓNOV Rámec politík v oblasti klímy a energetiky na obdobie rokov 2020 až 2030
OZNÁMENIE KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU, RADE, EURÓPSKEMU HOSPODÁRSKEMU A SOCIÁLNEMU VÝBORU A VÝBORU REGIÓNOV Rámec politík v oblasti klímy a energetiky na obdobie rokov 2020 až 2030
/* COM/2014/015 final */
OZNÁMENIE KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU, RADE, EURÓPSKEMU HOSPODÁRSKEMU A SOCIÁLNEMU VÝBORU A VÝBORU REGIÓNOV Rámec politík v oblasti klímy a energetiky na obdobie rokov 2020 až 2030 /* COM/2014/015 final */
OZNÁMENIE KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU,
RADE, EURÓPSKEMU HOSPODÁRSKEMU A SOCIÁLNEMU VÝBORU A VÝBORU REGIÓNOV Rámec politík v oblasti klímy a energetiky na
obdobie rokov 2020 až 2030 1. Úvod Od roku 2008, keď EÚ prijala svoj prvý
balík opatrení v oblasti klímy a energetiky, sa podarilo už mnoho
dosiahnuť. V súčasnosti je EÚ na dobrej ceste k dosiahnutiu
cieľa znížiť do roku 2020 objem emisií skleníkových plynov, ako aj
cieľa v oblasti energie z obnoviteľných zdrojov, pričom z
hľadiska intenzity využívania energie sa dosiahli výrazné zlepšenia
vďaka energeticky efektívnejším budovám, produktom, priemyselným postupom
a vozidlám. Skutočný veľký význam týchto výsledkov je zreteľný
vzhľadom na fakt, že hospodárstvo EÚ od roku 1990 zaznamenalo reálny rast
o približne 45 %. Ciele 20/20/20 v oblasti emisií skleníkových plynov,
energie z obnoviteľných zdrojov a úspory energie zohrávajú
kľúčovú úlohu pri tomto pokroku i pri udržaní zamestnanosti približne
4,2 milióna ľudí v rôznych environmentálnych priemyselných odvetviach[1], ktoré zaznamenali nepretržitý
rast aj počas krízy. Rámček 1: Kľúčové výsledky aktuálneho rámca politík v oblasti klímy a energetiky Únia si vytýčila tri ciele, ktoré plánuje dosiahnuť do roku 2020 – konkrétne 20 % zníženie objemu emisií skleníkových plynov, 20 % podiel energií z obnoviteľných zdrojov a zlepšenie energetickej efektívnosti o 20 %. Aktuálne politiky v oblasti energetiky a klímy sa podstatným spôsobom podieľajú na dosahovaní cieľov 20/20/20: · Emisie skleníkových plynov v roku 2012 klesli o 18 % (v porovnaní s emisiami v roku 1990) a očakáva sa, že na základe súčasných politík ďalej poklesnú v roku 2020 o 24 % a v roku 2030 o 32 % (v porovnaní s emisiami v roku 1990). · Podiel energií z obnoviteľných zdrojov na celkovej spotrebovanej energii v roku 2012 narástol na 13 % a očakáva sa, že v roku 2020 narastie na 21% a v roku 2030 na 24 %. · Približne 44 % všetkých zariadení na výrobu elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov (okrem hydroelektrární) sa koncom roka 2012 nachádzalo v EÚ. · Energetická náročnosť hospodárstva EÚ sa v rokoch 1995 až 2011 znížila o 24 %, pričom sektor priemyslu zaznamenal približne 30 % zlepšenie. · Uhlíková náročnosť hospodárstva EÚ sa v rokoch 1995 až 2010 znížila o 28 %. Výrazné zmeny môžeme pozorovať aj v
porovnaní s rokom 2008. Najmarkantnejší vplyv mala hospodárska a finančná
kríza, ktorá sa prejavila na schopnosti členských štátov realizovať
investície. Ceny fosílnych palív sú naďalej vysoké, čo negatívne
ovplyvňuje obchodnú bilanciu Únie a jej náklady na energiu. V roku 2012 EÚ
zaplatila za dovezenú ropu a zemný plyn vyše 400 miliárd EUR, čo
predstavuje približne 3,1 % HDP Únie. Z celosvetového hľadiska nastal
citeľný posun ťažiska dopytu po energii smerom k rozvíjajúcim sa
ekonomikám, predovšetkým k Číne a Indii. Zároveň musia domácnosti aj
priemyselný sektor znášať konštantne narastajúce ceny energií, ako aj
cenové rozdiely oproti mnohým obchodným partnerom EÚ, predovšetkým USA.
Vnútorný trh s energiou sa rozvinul, ale objavili sa aj nové riziká v súvislosti
s jeho rozdrobením. Systém EÚ na obchodovanie s emisiami (ETS) nepriniesol
dostatočnú mieru investícií do nízkouhlíkových technológií, dôsledkom
čoho môžu byť nové vnútroštátne politiky, ktoré ohrozia samotný
účel vytvorenia ETS – dosiahnuť stav, keď všetci majú rovnaké
podmienky. Hoci technológie v oblasti energie z obnoviteľných zdrojov
vyspeli a ceny výrazne klesli, rýchly rozvoj obnoviteľných zdrojov energie
teraz predstavuje novú výzvu v energetickom systéme. Mnohé produkty využívajúce
energiu v súčasnosti vykazujú väčšiu efektívnosť a spotrebitelia
profitujú zo skutočných úspor energie a finančných prostriedkov. Zároveň sme dospeli k ďalšiemu
potvrdeniu pravdepodobnosti ľudského pôsobenia na zmenu klímy, ako aj
potreby podstatného a trvalého zníženia objemu emisií skleníkových plynov, aby
sa ďalej obmedzili zmeny klímy na Zemi[2]. Preto nastal čas zamyslieť sa nad
týmito trendmi a nad rámcom politík, ktorý potrebujeme v časovom horizonte
do roku 2030. V súlade s reakciami zainteresovaných strán na zelenú knihu[3] je potrebné
naďalej dosahovať pokrok v nízkouhlíkovom hospodárstve, čím sa
zabezpečí konkurencieschopná a cenovo dostupná energia pre všetkých
spotrebiteľov, vytvoria nové príležitosti pre rast a zamestnanosť a
zaručí väčšia bezpečnosť dodávok energie, ako aj menšia
miera závislosti Únie ako celku od dovozu energie. Musíme prijať
ambiciózny záväzok dosiahnuť ďalšie zníženie emisií skleníkových
plynov v súlade s nákladovo efektívnym spôsobom predstaveným v plánoch do roku
2050[4], a to ešte pred
nastávajúcimi rokovaniami o medzinárodnej klimatickej dohode. Pre investorov do
nízkouhlíkových technológií musíme čo najskôr zabezpečiť
regulačnú istotu, čím sa podporí výskum, rozvoj a inovácia, ako aj
zväčšenie rozsahu a industrializácia dodávateľských reťazcov nových
technológií. Všetky tieto úlohy musíme vykonať tak, aby sme pritom
zohľadnili prevládajúce hospodárske a politické danosti a vychádzali zo
skúseností s aktuálnym rámcom politík. Vzhľadom na tieto skutočnosti by
rámec politík do roku 2030 mal byť založený na úplnom dosiahnutí
cieľov 20/20/20, ako aj na týchto aspektoch: ·
Ambiciózny záväzok znížiť emisie skleníkových
plynov v súlade s plánmi do roku 2050. Tento záväzok by sa mal plniť
pomocou nákladovo efektívnej koncepcie, ktorá by vyhovovala nárokom na
finančnú dostupnosť, konkurencieschopnosť, bezpečnosť
dodávok a udržateľnosť a v ktorej by sa zohľadnili súčasné
hospodárske a politické okolnosti. ·
Zjednodušenie európskeho rámca politík a
súčasné zlepšenie komplementarity a prepojenosti cieľov a nástrojov. ·
Umožnenie flexibility členským štátom v tomto
rámci EÚ, aby si mohli určiť spôsob prechodu na nízkouhlíkové
hospodárstvo podľa svojich konkrétnych okolností, vymedziť
uprednostňovaný energetický mix a potreby z hľadiska energetickej
bezpečnosti a udržať náklady na minime. ·
Posilnenie regionálnej spolupráce medzi
členskými štátmi, aby mohli nákladovo efektívnejším spôsobom prekonať
spoločné problémy v oblasti energetiky a klímy, a súčasnej podpore
integrácie trhov a predchádzaní narušeniam trhu. ·
Politika, ktorá využije intenzitu rozvoja
využívania obnoviteľných zdrojov energie a ktorá bude založená na
nákladovo efektívnejšej koncepcii, ktorá posilní európsky rozmer a ktorej
ťažiskom je ďalšia integrácia na vnútornom trhu s energiou a nenarušená
hospodárska súťaž. ·
Jednoznačné chápanie faktorov, ktoré
určujú náklady na energiu, aby politika bola založená na faktoch a
dôkazoch, aby sme bez pochýb vedeli, čo možno ovplyvniť
prostredníctvom vnútroštátnych politík a politík Únie, a čo nie. Pri stanovovaní
cieľov rámca a nástrojov na jeho vykonávanie je v prvom rade potrebné
dbať na zabezpečenie konkurencieschopnosti obchodu a cenovej
dostupnosti energie pre spotrebiteľov. ·
Zlepšenie energetickej bezpečnosti v dôsledku
zavedenia nízkouhlíkového a konkurencieschopného energetického systému
prostredníctvom spoločných postupov, integrovaných trhov, diverzifikácie
dovozu, udržateľného rozvoja domácich zdrojov energie, investícií do
potrebnej infraštruktúry, úspor energie na úrovni konečného spotrebiteľa
a podpory výskumu a inovácií. ·
Zlepšenie istoty pre investorov prostredníctvom
jednoznačných signálov v súčasnosti o tom, ako sa rámec politík zmení
po roku 2020, a zabezpečenia toho, aby podstatné zmeny v platných
cieľoch a nástrojoch nenadobudli účinnosť pred uvedeným rokom. ·
Spravodlivé rozdelenie úsilia medzi členské
štáty, ktoré bude odrážať ich osobitné okolnosti a schopnosti. V tomto oznámení sa načrtáva rámec
budúcich politík EÚ v oblasti energetiky a klímy a otvára sa proces s
cieľom dospieť k spoločnému pochopeniu toho, ako tieto politiky
rozvíjať v budúcnosti. 2. Kľúčové prvky
rámca Komisia vo svojej zelenej knihe požiadala o
názory vzhľadom na najvhodnejší rozsah a štruktúru cieľov v oblasti
klímy a energetiky do roku 2030. Zainteresované strany sa jednoznačne zhodli,
že nový cieľ v oblasti znižovania emisií skleníkových plynov je žiaduci,
rozchádzali sa však v názore na mieru ambícií[5].
Nejednotnosť názorov rovnako panovala aj pri otázke, či sú potrebné
nové ciele v oblasti energie z obnoviteľných zdrojov a energetickej
efektívnosti, aby sa dosiahol ďalší pokrok do roku 2030. V analýze v posúdení vplyvu, uverejneného
spolu s týmto rámcom, sa posúdili rôzne ciele zníženia emisií skleníkových
plynov (35 %, 40 % a 45 %). Jej výsledky potvrdili závery Plánu
postupu v energetike do roku 2050[6],
teda že náklady prechodu na nízkouhlíkové hospodárstvo sa podstatne nelíšia od
nákladov, ktoré vzniknú v každom prípade v dôsledku potreby obnoviť
starnúci energetický systém, stúpajúcich cien fosílnych palív a dodržiavania
platných politík v oblasti klímy a energetiky. Očakáva sa však, že náklady
na energetický systém v období do roku 2030 narastú na úroveň približne
14 % HDP v porovnaní s úrovňou približne 12,8 % v roku 2010. Pri
účele výdavkov však dôjde k výraznému posunu od výdavkov na palivá k
výdavkom na inovačné zariadenia s vysokou pridanou hodnotou, ktoré budú
stimulovať investície do inovačných produktov a služieb, prispejú k
vytváraniu pracovných miest a rastu a zlepšeniu obchodnej bilancie Únie.
Priaznivý hospodársky rámec a cielená priemyselná politika, načrtnuté v
sprievodnom oznámení „Za obnovu európskeho priemyslu“ [7] by mali
priemyselnému sektoru a obchodnej sfére pomôcť využiť tieto
príležitosti. Zo skúseností s aktuálnym rámcom do roku 2020
vyplýva, že ciele na úrovni EÚ a vnútroštátnej úrovni síce môžu viesť k
rozhodným krokom zo strany členských štátov i k rastu v rozvíjajúcich sa
priemyselných odvetviach, ale nie vo všetkých prípadoch sa nimi podarila
zabezpečiť integrácia na trhu, nákladová efektívnosť a nenarušená
hospodárska súťaž. Z posúdenia vplyvu možno konštatovať, že jedným z
hlavných cieľov v oblasti zníženia emisií skleníkových plynov je nákladovo
najnižšia cesta k nízkouhlíkovému hospodárstvu, ktoré by ako také malo
stimulovať zvýšenie podielu energie z obnoviteľných zdrojov a úspory
energie v Únii. Komisia na základe skutočností
súvisiacich s aktuálnymi politikami a skúseností z nich získaných navrhuje ako
ústredný bod politiky EÚ v oblasti energetiky a klímy do roku 2030 nový
cieľ zníženia vlastných emisií skleníkových plynov o 40 % v porovnaní
s úrovňou v roku 1990, ktorý sa má rozdeliť medzi sektory ETS a
sektory, ktoré do ETS nespadajú[8].
Cieľ v sektoroch, na ktoré sa ETS nevzťahuje, by sa rozdelil medzi
členské štáty (viď ďalej). Spolu s ním by sa stanovil
spoločný hlavný cieľ na úrovni EÚ v oblasti energie z
obnoviteľných zdrojov – dosiahnuť minimálne podiel 27 %,
pričom členským štátom by sa zaručila flexibilita, aby si mohli
stanoviť vnútroštátne ciele. Otázka, ako čo najlepšie dosiahnuť
optimálne úspory energie do roku 2030, bude predmetom podrobnej analýzy v
preskúmaní smernice o energetickej efektívnosti, ktoré sa vykoná v priebehu
roka 2014. Zvýšená miera flexibility členských
štátov sa skombinuje so silným európskym rámcom riadenia, aby sa dosiahli ciele
EÚ v oblasti energie z obnoviteľných zdrojov a úspor energie spôsobom,
ktorý bude v súlade s dosahovaním vnútroštátnych a európskych cieľov v
oblasti skleníkových plynov a zlučiteľný so širšími zásadami politiky
EÚ v oblasti energetiky vrátane fungovania vnútorného trhu s energiou a jeho
ďalšej integrácie a vytvorenia konkurencieschopného, bezpečného a
udržateľného energetického systému. 2.1 Cieľ v oblasti emisií
skleníkových plynov Pokiaľ ide o vlastné emisie EÚ, Komisia
navrhuje stanoviť cieľ zníženia emisií skleníkových plynov o 40 % do
roku 2030 v porovnaní s emisiami v roku 1990. Treba poznamenať, že
politiky a opatrenia, ktoré členské štáty vykonávajú a plánujú v
súvislosti so svojimi aktuálnymi povinnosťami pri znižovaní emisií
skleníkových plynov, budú v účinnosti aj po roku 2020. Ak sa tieto
opatrenia úplne vykonajú a budú v plnej miere účinné, možno
očakávať 32 % zníženie oproti emisiám v roku 1990. Bude si to
vyžadovať ďalšie úsilie, ale zároveň z toho vyplýva, že
cieľ navrhovaný do roku 2030 je dosiahnuteľný. Na zohľadnenie
medzinárodného rozmeru a zabezpečenie toho, aby Únia napredovala k
nízkouhlíkovému hospodárstvu pri čo najnižších nákladoch, je však potrebné
priebežné hodnotenie. Cieľ na úrovni EÚ sa musí rozdeliť
medzi ETS a vytýčený cieľ, ktorý členské štáty musia
spoločne dosiahnuť v sektoroch, na ktoré sa ETS nevzťahuje.
Sektor ETS bude musieť do roku 2030 dosiahnuť 43 % zníženie
emisií skleníkových plynov a sektor, na ktorý sa ETS nevzťahuje, 30 %
zníženie, v oboch prípadoch v porovnaní s úrovňou v roku 2005. Na
dosiahnutie požadovaného zníženia emisií v sektore ETS bude potrebné
zvýšiť ročný faktor znižovania maximálneho povoleného stropu emisií v
rámci ETS zo súčasného 1,74 % na 2,2 % po roku 2020. Spoločné úsilie v sektore, na ktorý sa
ETS nevzťahuje, sa musí takisto medzi členské štáty rozdeliť
včas a primeraným spôsobom. V súčasnosti sa čiastkové ciele
priraďujú na základe pomerného bohatstva prostredníctvom údaju HDP na
hlavu, pričom výsledkom tejto metódy je široká škála povinností – od
20 % zníženia až po 20 % zvýšenie emisií. V analýze, ktorá tvorí
základ posúdenia vplyvu Komisie, sa uvádza nákladovo efektívne rozdelenie
úsilia medzi členské štáty. Potvrdzuje sa tak, že hoci náklady pre Úniu
ako celok by sa minimalizovali, náklady a investície by boli pomerne vyššie v
členských štátoch s nižšou úrovňou príjmov. Táto skutočnosť
odráža ich pomerne vyššiu uhlíkovú náročnosť, nižšiu energetickú
účinnosť, ako aj menšiu schopnosť investovať. Z analýzy
napríklad vyplýva, že krajiny s HDP nižším než 90 % priemeru EÚ by museli
realizovať v období 2021 až 2030 investície na úrovni, ktorá by podľa
odhadov musela byť o približne 3 miliardy ročne vyššia než rast priemeru
v EÚ v období 2021 – 2030. Preto sa Komisia domnieva, že pri vykonávaní
rámca stanoveného do roku 2030 by sa pri cieli v oblasti zníženia emisií
skleníkových plynov v každom členskom štáte mali naďalej
zohľadňovať tieto distribučné faktory a zároveň
zaistiť neporušenosť vnútorného trhu, napríklad v súvislosti s
energetickou efektívnosťou a produktmi využívajúcimi energiu.
Vzhľadom na význam budúcich investícií budú potrebné aj riešenia, ktoré
prispejú k zlepšeniu financovania (viď ďalej). Komisia nevidí žiadnu výhodu v tom, aby sa
navrhol vyšší „podmienečný cieľ“ pred začatím rokovaní na
medzinárodnej úrovni. Ak by výsledkom rokovaní bola požiadavka stanoviť
pre Úniu ambicióznejší cieľ, takéto dodatočné úsilie by sa mohlo
vyvážiť umožnením prístupu k medzinárodným kreditom. 2.2 Cieľ v oblasti energie z
obnoviteľných zdrojov na úrovni EÚ Energia z obnoviteľných zdrojov musí aj
naďalej zohrávať podstatnú úlohu pri prechode na
konkurencieschopnejší, bezpečnejší a udržateľnejší systém. Tento
prechod nebude možný bez výrazne vyššieho podielu energie z obnoviteľných
zdrojov. Pokiaľ sa energia vyrába z obnoviteľných zdrojov v EÚ, môže
navyše pomôcť znížiť deficit obchodu EÚ s energetickými komoditami,
zvýšiť jej odolnosť voči prerušeniam dodávok a nestabilným cenám
fosílnych palív. Rovnako táto energia má potenciál pôsobiť ako motor rastu
v oblasti inovačných technológií, vytvárania pracovných miest v
rozvíjajúcich sa sektoroch i znižovania miery znečistenia ovzdušia. Rýchle zavádzanie energie z obnoviteľných
zdrojov už predstavuje výzvu, predovšetkým pre elektrizačnú sústavu, ktorá
sa musí adaptovať na čoraz väčšmi decentralizovanú a rozmanitú
výrobu energie (slnečnú a veternú). Navyše vývoj energie z
obnoviteľných zdrojov v EÚ napreduje vo väčšine prípadov na základe
vnútroštátnych systémov podpory, ktoré na jednej strane môžu riešiť
vnútroštátne a regionálne osobitosti, ale zároveň môžu tvoriť
prekážku pre integráciu na trhu a znižovať nákladovú efektívnosť.
Rýchle zavádzanie energie z obnoviteľných zdrojov takisto ovplyvňuje
konkurencieschopnosť iných zdrojov energie, ktoré naďalej budú
podstatné pre energetický systém EÚ, a oslabuje stimuly na investovanie do
výrobných kapacít, ktoré budú potrebné na prechod na konkurencieschopnejší,
bezpečnejší a udržateľný energetický systém (teda ako záloha pre
premenlivú energiu z obnoviteľných zdrojov). V budúcnosti bude potrebné využívať
výhody spojené s energiou z obnoviteľných zdrojov čo najviac trhovo
orientovaným spôsobom. Fungovanie ETS a príspevok energie z obnoviteľných
zdrojov k znižovaniu emisií skleníkových plynov sú úzko prepojené a navzájom sa
dopĺňajú. Cieľ znížiť emisie skleníkových plynov o
40 % by mal zároveň stimulovať zvýšenie podielu energie z
obnoviteľných zdrojov v EÚ – minimálne na 27 %. Komisia preto
navrhuje, aby si EÚ vytýčila túto hodnotu ako cieľ pre spotrebu
energie z obnoviteľných zdrojov v EÚ. Bol by síce záväzný pre EÚ, ale nie
pre jednotlivé členské štáty a dosahoval by sa prostredníctvom
jednoznačných záväzkov, ktoré by si určili samotné členské štáty
a boli by motivované potrebou spoločne dosiahnuť cieľ na úrovni
EÚ a vychádzať z toho, čo by jednotlivé členské štáty mali
dosiahnuť v súvislosti so svojimi súčasnými cieľmi do roku 2020.
Tieto nové záväzky do roku 2030 sa preskúmajú ako súčasť procesu
riadenia opísanom v časti 3 a v prípade potreby by sa doplnili ďalšími
opatreniami a nástrojmi EÚ, aby sa zabezpečilo dosiahnutie cieľa EÚ. Tento cieľ na úrovni EÚ bude motorom
ďalších investícií do energie z obnoviteľných zdrojov, čo
znamená, že napríklad podiel energie z obnoviteľných zdrojov v sektore
elektrickej energie by vzrástol zo súčasných 21 % na minimálne
45 % v roku 2030. Na rozdiel od aktuálneho rámca by sa cieľ EÚ
nepremietol do vnútroštátnych cieľov prostredníctvom právnych predpisov
EÚ, čo znamená, že členským štátom by sa umožnila väčšia
flexibilita pri plnení ich cieľov v oblasti zníženia skleníkových plynov
čo najefektívnejším spôsobom z hľadiska nákladov v súlade s ich
osobitými okolnosťami, energetickým mixom a schopnosťou
produkovať energiu z obnoviteľných zdrojov. Komisia sa domnieva, že nie je vhodné
stanoviť nové ciele v oblasti energie z obnoviteľných zdrojov alebo
emisnej náročnosti palív používaných v odvetví dopravy alebo
akomkoľvek inom pododvetví po roku 2020. Z posúdenia otázky, ako
minimalizovať nepriame emisie spôsobené zmenou využívania pôdy, vyplynulo,
že prvá generácia biopalív zohráva len obmedzenú úlohu pri eliminácii emisií
uhlíka v sektore dopravy. Komisia už naznačila, že napríklad na biopalivá
získavané z potravín by sa po roku 2020 už nemala poskytovať podpora z
verejných zdrojov[9].
Na riešenie problémov a otázok v sektore dopravy v období do roku 2030 a po
ňom je potrebná celá škála alternatívnych palív z obnoviteľných
zdrojov a kombinácia cielených politických opatrení vychádzajúcich z bielej
knihy o doprave. Pri rozvíjaní politiky by v stredobode pozornosti malo
byť zlepšenie efektívnosti dopravného systému, ďalší rozvoj a
zavádzanie elektrických vozidiel, druhá a tretia generácia biopalív alebo iné
alternatívne udržateľné palivá ako súčasť holistickejšej a
ucelenejšej koncepcie. Takáto koncepcia je v súlade so stratégiou pre
alternatívne palivá[10]
a mala by sa zobrať do úvahy v budúcich preskúmaniach a revíziách
príslušných právnych predpisov na obdobie po roku 2020. Väčšia flexibilita členských štátov
sa musí skombinovať s väčším dôrazom na potrebu dovŕšiť
vnútorný trh s energiou. Je potrebné racionalizovať rozmanité vnútroštátne
systémy podpory tak, aby boli viac zlučiteľné s vnútorným trhom,
nákladovo efektívnejšie a zabezpečovali väčšiu mieru právnej istoty
pre investorov. Dosiahnutie cieľa EÚ v oblasti energie z
obnoviteľných zdrojov by sa zaistilo prostredníctvom nového rámca riadenia
založeného na vnútroštátnych plánoch konkurencieschopnej, bezpečnej a
udržateľnej energie, ktoré vypracujú členské štáty (viď
ďalej). Niektoré členské štáty už vytýčili ambiciózne ciele v
oblasti energie z obnoviteľných zdrojov do roku 2030 a po tomto období,
ktoré zabezpečia podstatný pokrok pri dosahovaní cieľa EÚ. Každý
členský štát by jednoznačne prijal svoj záväzok vzhľadom na
energiu z obnoviteľných zdrojov a určil, ako by ho naplnil – aj
vzhľadom na potrebu dodržať pravidlá hospodárskej súťaže a
štátnej pomoci tak, aby sa predišlo narušeniam trhu a zabezpečila
nákladová efektívnosť, ako sa uvádza v časti 2.5. Zároveň EÚ a členské štáty budú musieť
viac rozvinúť svoje rámce politík, aby uľahčili pretvorenie
energetickej infraštruktúry tak, aby mala viac cezhraničných prepojení,
väčší potenciál uskladňovania a inteligentné siete na riadenie dopytu
s cieľom zaručiť bezpečnosť dodávok energie v systéme
s vyšším podielom energie z obnoviteľných zdrojov. Táto koncepcia znamená, že bude potrebné
podstatne zrevidovať smernicu o energii z obnoviteľných zdrojov na
obdobie po roku 2020 s cieľom poskytnúť EÚ prostriedky, ktorými
zaručí splnenie cieľa do roku 2030. Rovnako bude potrebná aj zlepšená
politika týkajúca sa biomasy, aby sa maximalizovalo zdrojovo efektívne
využívanie biomasy s cieľom dosiahnuť výrazné a overiteľné
úspory emisií skleníkových plynov a umožniť spravodlivú hospodársku
súťaž medzi rôznymi spôsobmi využívania zdrojov biomasy v stavebnom
sektore, papierenskom a celulózovom priemysle, biochemickej výrobe a výrobe
energie. Táto politika by mala zahŕňať aj udržateľné
využívanie pôdy, udržateľné obhospodarovanie lesov v súlade so stratégiou
EÚ pre lesy[11]
a zameranie sa na dôsledky nepriameho využívania pôdy (ako v prípade biopalív). 2.3 Energetická efektívnosť Zlepšenie energetickej efektívnosti
predstavuje neodmysliteľný príspevok k všetkým hlavným cieľom politík
EÚ v oblasti klímy a energetiky: zlepšená konkurencieschopnosť,
bezpečnosť dodávok, udržateľnosť a prechod na nízkouhlíkové
hospodárstvo. O jej význame panuje široký politický konsenzus. Cieľ EÚ v
oblasti energetickej efektívnosti nie je záväzný a pokrok sa dosahuje
prostredníctvom osobitných politických opatrení na úrovni Únie a vnútroštátnej
úrovni vrátane opatrení vzťahujúcich sa na spotrebiče do domácnosti a
priemyselné zariadenia, vozidlá a budovy. Smernica o energetickej efektívnosti
zaujíma holistickejší prístup k úsporám energie v EÚ. Konečným termínom na
jej transpozíciu je síce až jún 2014 (pričom ju ešte všetky členské
štáty neimplementovali), ale Rada a Európsky parlament požiadali o posúdenie v
prvej polovici roka 2014. Toto posúdenie bude zamerané na pokrok pri dosahovaní
cieľa do roku 2020. V súčasnosti sa predpokladá nesplnenie cieľa
20 %. Komisia po vykonaní preskúmania zváži, či je potrebné
navrhnúť zmenu smernice o energetickej efektívnosti. Preskúmanie síce bude potrebné na zistenie
presnej miery ambícií budúcej politiky v oblasti úspor energie a opatrení na
ich dosiahnutie, ale bude vychádzať z analýzy, ktorá tvorí základ tohto
oznámenia, a cieľov v oblasti zníženia emisií skleníkových plynov a
energie z obnoviteľných zdrojov. Úspory energie by mali dopĺňať
zavádzanie energie z obnoviteľných zdrojov v členských štátoch ako
súčasť ich plánov dosiahnuť úspory emisií skleníkových plynov, v
ktorých by mali vymedziť aj vnútroštátne opatrenia na zlepšenie
energetickej efektívnosti. Z analýzy Komisie vyplýva, že cieľ znížiť
emisie skleníkových plynov o 40 % by si vyžadoval zvýšenie miery úspor
energie v roku 2030 o približne 25 %. V niektorých sektoroch, napríklad v priemysle
a sektore osobných automobilov, budú musieť pokračovať zlepšenia
zaznamenané v ostatných rokoch, zatiaľ čo v iných sektoroch,
napríklad v sektore bývania, iných druhov dopravy a elektrických zariadení,
bude potrebné citeľné vystupňovanie súčasného úsilia, aby sa
realizoval významný, ešte nevyužitý, potenciál. Bude si to vyžadovať veľké
investície v stavebníctve (ktoré povedú k nižším prevádzkovým nákladom),
rámcové podmienky a informácie, ktoré budú motivovať spotrebiteľov,
aby začali používať inovačné produkty a služby, ako aj primerané
nástroje financovania, aby výhody vyplývajúce zo zmien mohli využívať všetci
spotrebitelia energie. EÚ musí naďalej dopĺňať
úsilie jednotlivých členských štátov prostredníctvom ambicióznych noriem
energetickej efektívnosti pre spotrebiče, zariadenia, budovy a noriem CO2
pre vozidlá s platnosťou na celom území EÚ. Vytvorí tak priaznivé
prostredie pre výrobcov v EÚ, ktorí si za predpokladu využitia úspor z rozsahu
na vnútornom trhu, budú môcť udržať vedúce postavenie v oblasti
technológií. Ďalej sa pri preskúmaní zváži, či
lepšie kritérium na stanovenie cieľa do roku 2030 predstavuje zlepšenie
energetickej náročnosti hospodárstva a jeho sektorov alebo absolútne
úspory energie, alebo ich kombinácia. 2.4 Reforma systému obchodovania s
emisiami Komisia v roku 2012 uverejnila správu o
fungovaní trhu s uhlíkom spolu s viacerými možnosťami, ako riešiť
nahromadené nadbytočné kvóty. Tento nadbytok je výsledkom poklesu
hospodárskej činnosti počas krízy, jednoduchého prístupu k
medzinárodným kreditom a v menšej miere aj interakcie s inými politikami v
oblasti klímy a energetiky. Rovnako v roku 2012 predložila aj návrh, ktorým sa
Komisia splnomocňuje odložiť aukciu 900 miliónov emisných kvót až na
obdobie 2019/2020. Európsky parlament a Rada tento návrh odsúhlasili v decembri
2013. Hoci ide o dôležitý krok vpred, bez
ďalších opatrení na reformu ETS štrukturálny nadbytok zostane aj v období
obchodovania po roku 2020 (fáza 4), čo podľa všetkého naďalej
bude oslabovať úlohu ETS ako technologicky neutrálneho, nákladovo
efektívneho a celoeurópskeho motora investícií do nízkouhlíkového hospodárstva.
Zainteresované strany sa vo svojich odpovediach na zelenú knihu Komisie zhodli,
že ETS by mal zostať centrálnym nástrojom na realizáciu prechodu na
nízkouhlíkové hospodárstvo. Na to, aby ETS účinne podporoval investície do
nízkouhlíkového hospodárstva pri najnižších nákladoch pre spoločnosť,
je potrebné včasné rozhodnutie obnoviť funkciu ETS ako stabilnejšieho
nástroja. Komisia zastáva názor, že najlepší spôsob, ako to dosiahnuť, je
vytvoriť rezervu určenú na zachovanie stability trhu na začiatku
fázy 4 obchodovania v roku 2021. Paralelne s týmto oznámením sa prekladá aj
legislatívny návrh[12].
Rezerva na zachovanie stability trhu by zabezpečovala automatické zvýšenie
alebo zníženie obchodovateľných emisných kvót na základe vopred
vymedzeného súboru pravidiel a prispela by k zlepšeniu odolnosti voči
turbulenciám na trhu a k zvýšeniu stability trhu. Neexistoval by žiadny prvok
riadenia ponuky podľa vlastného uváženia. Ďalej by rezerva
predstavovala pružný nástroj na zvýšenie kvót na strane ponuky v prípade náhleho,
dočasného zvýšenia dopytu, čím by sa zmiernil vplyv na sektor
priemyslu a sektory, ktoré sú vystavené riziku úniku uhlíka. Keďže rezerva na stabilitu by začala
fungovať až v roku 2021, sú potrebné osobitné ustanovenia na riešenie
potenciálnej situácie špičkovej ponuky, ku ktorej by mohlo dôjsť v
roku 2020 v dôsledku vrátenia odložených kvót v priebehu tretieho obdobia
obchodovania, ako aj iných javov súvisiacich s prechodom z jedného obdobia
obchodovania na ďalšie. 2.5 Zabezpečenie hospodárskej
súťaže na integrovaných trhoch Dovŕšenie vnútorného trhu s energiou (ako
s elektrickou energiou, tak so zemným plynom), zostáva naliehavou prioritou
Komisie. Konkurencieschopný a integrovaný vnútorný trh s energiou
zabezpečuje potrebné prostredie a signály súvisiace s nákladmi na to, aby
sa dosiahli ciele politiky nákladovo efektívnym spôsobom. Komisia nedávno prijala usmernenia na verejnú
intervenciu na trhoch s elektrickou energiou s cieľom minimalizovať
rušivé vplyvy[13].
Je potrebné prepracovať aj usmernenia pre štátnu pomoc na energiu a
životné prostredie s cieľom podporiť koncepcie viac zamerané na trh,
ktoré budú odrážať vývoj štruktúry nákladov pri energetických
technológiách a narastajúcu konkurencieschopnosť z hľadiska nákladov
na vnútornom trhu. Dotácie na vyspelé energetické technológie vrátane dotácií
na energiu z obnoviteľných zdrojov by sa mali v časovom rámci 2020 –
2030 úplne prestať poskytovať. Povolené by zostali dotácie na nové a
nevyzreté technológie s výrazným potenciálom prispieť nákladovo efektívnym
spôsobom k nárastu objemu energií z obnoviteľných zdrojov. V
súčasnosti prebiehajú konzultácie Komisie o revízii usmernení pre štátnu
pomoc na životné prostredie a energiu v období do roku 2020[14]. Vnútorný trh s energiou pomohol udržať
pod kontrolou veľkoobchodné ceny energie (predovšetkým elektrickej
energie) počas piatich rokov v porovnaní so zvýšenými východiskovými
cenami fosílnych palív. Čoraz väčšie objemy veternej a solárnej
energie takisto vytvorili tlak, výsledkom ktorého bol pokles veľkoobchodných
cien, predovšetkým v regiónoch s väčším podielom týchto energií z
obnoviteľných zdrojov, ale zároveň prispeli k vyšším cenám na
maloobchodných trhoch, pretože náklady systémov podpory sa posúvajú na
úroveň spotrebiteľov. Navyše sa maloobchodný segment vo väčšine
členských štátov ešte stále vyznačuje vysokou úrovňou trhovej
koncentrácie a cenovej regulácie, čo prakticky obmedzuje hospodársku
súťaž a možnosti výberu pre spotrebiteľov. Distribúcia zemného plynu
a elektrickej energie je takisto prirodzený monopol a koncesie sa musia
udeľovať nediskriminačným spôsobom podľa zásad hospodárskej
súťaže. Vysoká miera hospodárskej súťaže na
vnútornom trhu s energiou bude kľúčom k pokroku pri dosahovaní
všetkých cieľov politiky Únie v oblasti energetiky v časovom rámci do
roku 2030. Zabezpečí kľúčové nástroje na udržanie hladín cien
energie pre podniky a domácnosti. Výsledkom úplne integrovaného a
konkurencieschopného trhu s energiou by mohli byť úspory, ktoré by sa v
porovnaní so súčasným stavom do roku 2030 pohybovali od 40 do 70 miliárd
EUR. Na to, aby spotrebitelia mohli získať všetky výhody deregulovaného
trhu s energiou, musia maloobchodné trhy s elektrickou energiou a zemným plynom
byť viac dynamické a konkurencieschopné. Spotrebitelia musia mať k
dispozícii údaje o spotrebe a musia mať možnosť výberu
poskytovateľa energie alebo možnosť vyrábať svoju vlastnú
udržateľnú energiu. Komisia bude naďalej monitorovať mieru
koncentrácie na maloobchodných i veľkoobchodných trhoch s elektrickou
energiou a zemným plynom a zabezpečí účinné protimonopolné kontroly a
kontroly fúzií. Rámček 2: Zmeny vo váženom priemere maloobchodných cien elektrickej energie pre domácnosti a priemysel v EÚ v období 2008 – 2012 V období 2008 – 2012 ceny zemného plynu a elektrickej energie (vrátane daní a poplatkov) pre spotrebiteľov v sektore priemyslu narástli o 3,3 % resp. 15 %, pričom pre domácnosti narástli o 13,6 % resp. 18 %. Zdroj : Eurostat. Údaje zahŕňajú v prípade domácností dane, v prípade priemyselného sektora nezahŕňajú DPH ani iné vratné dane, iné výnimky pre priemyselný sektor nie sú zahrnuté (údaje o nich nie sú známe). Dane a poplatky predstavujú približne 30 % konečnej ceny elektrickej energie v prípade domácností (nárast z 26 % v roku 2008) a približne 18 % v prípade priemyselného sektora. Zložka, ktorú v nákladoch priemyselného sektora na elektrickú energiu tvoria dane a poplatky, počas uvedeného obdobia narástla o 127 %, údaj je vyjadrený ako vážený priemer EÚ. (Hoci zodpovedajúce vnútroštátne údaje nie sú k dispozícii, viaceré členské štáty poskytujú nezanedbateľné výnimky z povinnosti odvádzať dane a poplatky). Východiskové náklady na energiu zostali pomerne stabilné a tvoria približne polovicu celkovej ceny, ktorú za elektrickú energiu platia domácnosti i spotrebitelia z priemyselného sektora, druhú polovicu tvoria východiskové sieťové náklady. Rozličné zložky nákladov na elektrickú energiu sa vo vzájomnom porovnaní členských štátov výrazne líšia, čo predstavuje problém na vnútornom trhu s elektrickou energiou. Napríklad v roku 2012 sa podiel daní a poplatkov na cene elektrickej energie pre domácnosti pohyboval v rozmedzí od 5 % do 56 %. 2.6 Konkurencieschopná a cenovo
dostupná energia pre všetkých spotrebiteľov Pre konkurencieschopnosť ekonomík
členských štátov je energia dôležitá, keďže ovplyvňuje výrobné
náklady odvetví a služieb a kúpnu silu domácností. V posledných rokoch medzi EÚ
a mnohými veľkými hospodárskymi partnermi rozdiel v cenách energie
vzrástol. Dostupnosť bridlicového plynu v USA značne znížila ceny zemného
plynu, ako aj elektrickej energie vyrábanej zo zemného plynu. Cenové rozdiely
sa v prípade krajín ako Čína a Kórea nezvyšujú, ale stále existujú
komparatívne nevýhody. Pokiaľ nebudú kompenzované zlepšeniami v
energetickej účinnosti, takéto rozdiely v cenách energie môžu
znižovať objem produkcie a úroveň investícií a zmeniť štruktúru
medzinárodného obchodu. Takéto riziko je obzvlášť vysoké v
prípade odvetví, ktoré majú vysoký podiel nákladov na energiu a čelia
medzinárodnej konkurencii. Spracovateľský priemysel v EÚ zároveň
vykazuje nízke energetické náklady na prevádzku v pomere k výstupom i k
pridanej hodnote. Je to hlavne vďaka nízkej energetickej náročnosti
priemyselnej výroby a zameraniu sa na výrobky s vyššou pridanou hodnotou.
Spracovateľský priemysel zareagoval na zvýšenie cien energie
udržateľnými zlepšeniami v oblasti energetickej náročnosti a týmto si
udržal relatívne výhodnú pozíciu. Od roku 2005 však došlo k reštrukturalizácii
odvetví s nižšími nákladmi na energiu. Vzhľadom na súčasnú pozíciu
USA a EÚ, v obchodnej bilancii tovarov medzi EÚ a USA zatiaľ nedošlo k
žiadnemu zásadnému posunu (aj keď sa obchodná bilancia Spojených štátov
zlepšila), ani žiadnym významným zmenám v celkovej štruktúre
spracovateľského priemyslu. To by sa nemalo chápať tak, že to
znamená, že sa účinky rozširujúcich sa rozdielov v cenách energie nemusia
objaviť, a to najmä ak by došlo k spomaleniu v oblasti zlepšovania
energetickej efektívnosti. Analýzy cien energie a nákladov na energiu
(ktoré sú uverejnené súčasne s týmto oznámením)[15] ukazujú, že v dôsledku
zlepšenia v oblasti energetickej účinnosti mali vyššie ceny energie a cena
uhlíka v rámci ETS len malý priamy vplyv na relatívnu konkurencieschopnosť
EÚ. To sa však v závislosti od odvetvia líši a nepriame účinky, ako
napr. zvýšenie nákladov na elektrickú energiu, mali vplyv na intenzívnych
používateľov elektrickej energie, ako sú napr. výrobcovia hliníka.
Súčasné politiky slúžiace na zabránenie úniku uhlíka, ako napríklad
prideľovanie bezodplatných kvót v ETS, boli takisto úspešné. Vo všetkých
budúcich scenároch sa predpokladá, že v EÚ bude tlak na zvyšovanie nákladov na
energiu, v neposlednom rade kvôli potrebe nahradiť starnúce
infraštruktúry, trendom zvyšovania cien fosílnych palív, vykonávaniu
existujúcich politík v oblasti klímy a energetiky a akýchkoľvek vplyvov
vyšších cien uhlíka. Z tohto dôvodu je vhodné do konca obchodovania
vo fáze 3 zachovať existujúci politický rámec pre priemyselné odvetvia,
ktoré sú najviac ohrozené únikom uhlíka. Komisia má preto v úmysle
predložiť návrh rozhodnutia o preskúmaní zoznamu odvetví, v ktorých hrozí
únik uhlíka, príslušnému regulačnému výboru, v ktorom by zachovali
súčasné kritériá a existujúce predpoklady. Tým by sa zabezpečila
kontinuita obsahu zoznamu. Pokiaľ ostatné veľké ekonomiky nevynaložia
porovnateľné snahy, budú aj po roku 2020 potrebné podobné politiky
(vrátane zlepšeného systému bezodplatného prideľovania kvót s lepším
zameraním), aby sa zabezpečila konkurencieschopnosť európskych
energeticky náročných odvetví. Komisia bude naďalej monitorovať
uplatňovanie existujúcich pravidiel týkajúcich sa úniku uhlíka a iných relevantných
opatrení slúžiacich na vykonávanie tohto rámca, s cieľom
zohľadniť všeobecnú hospodársku situáciu a pokrok dosiahnutý v
medzinárodných rokovaniach o zmene klímy. 2.7 Podporovanie bezpečnosti
dodávok energie Bezpečnosť dodávok energie znamená zabezpečenie
nepretržitých a primeraných dodávok energie zo všetkých zdrojov všetkým
používateľom. V prípade fosílnych palív Medzinárodná energetická agentúra
predpokladá zvyšovanie závislosti EÚ na dovoze ropy zo súčasných približne
80 % na viac ako 90 % do roku 2035. Podobne sa očakáva, že
závislosť od dovozu plynu vzrastie zo 60 % na viac ako 80 %.
Rastúci dopyt po energii v celosvetovom meradle a nedostatočná hospodárska
súťaž na trhoch EÚ s energiou udržujú vysoké ceny komodít. V roku 2012 EÚ
zaplatila za dovezenú ropu a zemný plyn vyše 400 miliárd EUR, čo
predstavovalo približne 3,1 % HDP EÚ v porovnaní s približne 180
miliardami EUR v ročnom priemere v období rokov 1990-2011. To zvyšuje
zraniteľnosť EÚ voči dodávkam a cenovým šokom v oblasti energie. Politiky na zlepšenie bezpečnosti
zásobovania Únie musia uplatňovať trojstupňový prístup. Po prvé,
klesajúca produkcia ropy a zemného plynu v EÚ spôsobuje, že ďalšie
využívanie udržateľných domácich zdrojov energie je nevyhnutné.
Prispievať k tomu môžu obnoviteľné zdroje energie, domáce zásoby
konvenčných a nekonvenčných fosílnych palív (hlavne zemného plynu) i
odvetvie jadrovej energie podľa preferencií členského štátu a jeho
energetického mixu a v rámci integrovaného trhu s nenarušenou hospodárskou
súťažou. V prípade, že sa využívajú domáce zdroje, mal by sa
dodržiavať rámec existujúcich právnych predpisov Únie a medzinárodné
záväzky, ktoré prijala skupina G20 pre postupné zrušenie dotácií na fosílne
palivá. Komisia stanovila rámec pre bezpečné a environmentálne
bezpečné bridlicového plynu, ktorý je súčasťou tohto oznámenia[16]. Po druhé, členské štáty musia konať
spoločne, aby diverzifikovali svoje dodávateľské krajiny a trasy pre
dovážané fosílne palivá. Je tiež potrebné posilniť hospodársku súťaž
na trhoch s energiou prostredníctvom väčšej liberalizácie, dobudovania
vnútorného trhu s energiou vrátane rozvoja infraštruktúry na prepravu energie
vrátane cezhraničných prepojovacích vedení, ktoré
môžu byť účinnejšie pri zaisťovaní bezpečnosti dodávok ako
podpora domácej výrobnej kapacity. Výsledkom schválených
projektov spoločného záujmu v rámci nariadenia o energetickej
infraštruktúre by malo byť vo väčšine členských štátov
dosiahnutie 10 % podielu prepojovacích vedení na inštalovanej výrobnej kapacite,
dohodnutého v roku 2002. Po tretie, je potrebné väčšie úsilie na
zlepšenie energetickej náročnosti hospodárstva nákladovo efektívnym
spôsobom a na vytvorenie úspor energie zlepšením energetickej hospodárnosti
budov, výrobkov a postupov. Preskúmanie politiky v oblasti úspor energie v roku
2014 poskytne jasnejší obraz o budúcich činnostiach a cieľoch v tejto
oblasti. 3. Riadiace činnosti na
úrovni Európy pre rámec na rok 2030 3.1 Národné plány pre
konkurencieschopnú, bezpečnú a trvalo udržateľnú energiu Zatiaľ čo členské štáty
potrebujú flexibilitu, aby si mohli zvoliť politiky, ktoré najlepšie
zodpovedajú ich vnútroštátnemu energetickému mixu a preferenciám, táto
flexibilita musí byť zlučiteľná s ďalšou integráciou trhu,
intenzívnejšou hospodárskou súťažou a dosiahnutím cieľov na úrovní
Únie, pokiaľ ide o oblasť klímy a energetiky. Komisia sa domnieva, že je potrebné
zjednodušiť a zefektívniť súčasné samostatné postupy na
podávanie správ o energii z obnoviteľných zdrojov, energetickej
účinnosti a znížení emisií skleníkových plynov na obdobie po roku 2020, a
mať k dispozícii konsolidovaný proces riadenia s členskými štátmi.
Dodržanie príslušných cieľov by sa dosiahlo kombináciou opatrení Únie a
vnútroštátnych opatrení opísaných v národných plánoch členských štátov pre
konkurencieschopnú, bezpečnú a trvalo udržateľnú energiu, ktoré by: –
zabezpečili, aby boli ciele politiky EÚ v
oblasti klímy a energetiky dosiahnuté; –
zabezpečili väčšiu súdržnosť
prístupov členských štátov; –
podporovali ďalšiu integráciu trhu a
hospodársku súťaž; –
poskytovali investorom istotu na obdobie po roku
2020. Tieto plány by mali stanoviť jasný
prístup/na dosiahnutie domácich cieľov týkajúcich sa emisií skleníkových
plynov v sektore, ktorý nespadá do ETS, energie z obnoviteľných
zdrojov, úspor energie, energetickej bezpečnosti, výskumu a inovácie a
ďalších dôležitých rozhodnutí súvisiacich napr. s jadrovou energiou,
bridlicovým plynom, zachytávaním a ukladaním uhlíka. Jasným cieľom by malo
byť vytvorenie istejšieho prostredia pre investorov a dosiahnutie väčšej
transparentnosti; posilnenie súdržnosti, koordinácie a dohľadu na úrovni
EÚ vrátane hodnotenia týchto plánov oproti cieľom na úrovni Únie v oblasti
klímy a energetiky, a pokrok smerom k plneniu cieľov vnútorného trhu s
energiou a usmernenia o štátnej pomoci. Bola by potrebná jasná štruktúra
riadenia s iteratívnym postupom, vedeným Komisiou, s cieľom posúdiť
plány členských štátov týkajúce sa týchto spoločných otázok a
podľa potreby poskytnúť odporúčania. Na vykonanie tohto postupu sa môžu
naplánovať tri kroky. Krok 1: Komisia
by vypracovala podrobné usmernenia týkajúce sa realizácie nového procesu
riadenia, najmä pokiaľ ide o obsah národných plánov. Dôležité bude vymedziť rozsah pôsobnosti
a ciele plánov a rámcové podmienky, v ktorých by sa mali realizovať. Obsah
by sa mal vzťahovať na dôležité aspekty konkurencieschopného,
bezpečného a trvalo udržateľného energetického systému a
demonštrovať, ako sa podieľajú na dosahovaní cieľov v oblasti
klímy a energetiky na úrovni EÚ. V plánoch by malo byť najmä opísané, ako
má členský štát v úmysle dosiahnuť nevyhnutné zníženie emisií
skleníkových plynov, a uvedené aj množstvo energie z obnoviteľných zdrojov
a z úspor energie, ktoré členský štát plánuje dosiahnuť do roku 2030,
zohľadňujúc pritom existujúce právne predpisy a politiky Únie.
Navyše by v týchto plánoch mali byť opísané politiky ovplyvňujúce
energetický mix jednotlivých štátov ako napr. nové jadrové kapacity, zavedenie
zachytávania a ukladania uhlíka, prechod na palivá s nižším obsahom uhlíka,
vývoj dodávok energie z domácich zdrojov, plány na infraštruktúru ako napr.
nové prepojovacie vedenia, vnútroštátne systémy zdaňovania a podpory,
ktoré majú priamy alebo nepriamy účinok a zavádzanie inteligentných sietí
atď. Krok 2: Príprava
plánov členských štátov prostredníctvom iteratívneho postupu. Pri príprave plánov by kľúčovým
prvkom mali byť konzultácie so susednými krajinami. Regionálne prístupy
(založené napríklad na regionálnych skupinách pre odvetvie elektriny) by mali
byť podporované, keďže budú prispievať k ďalšej integrácii
trhu, vďaka spoločným rozhodnutiam o využívaní obnoviteľných
zdrojov, bilančných trhoch, primeranosti výroby a výstavbe prepojovacích
vedení. Spolupráca medzi členskými štátmi tiež zlepší efektívnosť
nákladov na investície a zvýši stabilitu sietí. Krok 3: Posúdenie
plánov a záväzkov členských štátov. V treťom kroku by Komisia preskúmala
národné plány s cieľom posúdiť, či sú jednotlivé opatrenia a
záväzky členských štátov dostatočné na dosiahnutie cieľov Únie v
oblasti klímy a energetiky. Ak sa plán považuje za nedostatočný, s
príslušnými členskými štátmi by sa vykonal hlbší iteratívny postup s
cieľom posilniť jeho obsah. Vo všeobecnosti je Komisia toho názoru, že
národné plány by mali byť funkčné dostatočne dlho pred rokom
2020, s cieľom v dostatočnom predstihu usmerniť opatrenia
členského štátu na obdobie 2020-2030 a podporiť investície. V období
do roku 2030 by sa tiež malo počítať aspoň s jednou
aktualizáciou národných plánov, aby sa zohľadnili meniace sa okolnosti,
ale zároveň aj oprávnené očakávania investorov. Aj keď budú medzi týmto procesom riadenia
a vnútroštátnymi politikami, o ktorých sa budú podávať správy v rámci
európskeho semestra, existovať jasné väzby a komplementarita, Komisia sa
domnieva, že tieto dva procesy, aj keď sa dopĺňajú, by sa mali
riadiť samostatne, vzhľadom na rozdielny a špecifický charakter
energetických a klimatických oblastí a odlišnú periodicitu týchto dvoch
procesov. Možno bude neskôr potrebné v právnych predpisoch stanoviť
štruktúru riadenia v prípade, že plánovaný kooperačný prístup nie je
účinný. Komisia vypracuje návrhy pre takúto štruktúru riadenia,
pričom bude prihliadať na názory Európskeho parlamentu,
členských štátov a zainteresovaných strán. 3.2 Ukazovatele a ciele pre
konkurencieschopnú, bezpečnú a trvalo udržateľnú energiu Aj keď väčší podiel energie z
obnoviteľných zdrojov a účinnejší energetický systém prispejú ku
konkurencieschopnosti a bezpečnosti dodávok energie (popri pozitívnom
vplyve na emisie znečisťujúcich látok a skleníkových plynov), sami
osebe nestačia na to, aby sa zabezpečil dostatočný pokrok smerom
k dosiahnutiu všetkých aspektov týchto cieľov v horizonte roku 2030. Na
posúdenie pokroku v čase a s cieľom poskytovať informácie pre
prípadný budúci politický zásah je potrebné systematické monitorovanie
prostredníctvom kľúčových ukazovateľov. Tieto ukazovatele by
zahŕňali: ·
rozdiely v cenách energie medzi EÚ a hlavnými
obchodnými partnermi, na základe správy o cenách energií a nákladoch; ·
mala by sa tiež monitorovať diverzifikácia
dovozu energie a podiel domácich zdrojov energie na spotrebe energie za obdobie
do roku 2030; ·
zavádzanie inteligentných sietí a prepojovacích
vedení medzi členskými štátmi, čo je naliehavé najmä v prípade tých
štátov, ktoré majú najväčšie problémy spĺňať už
dohodnuté ciele členských štátov zabezpečiť počet
elektrických prepojovacích vedení zodpovedajúci alebo presahujúci 10 % ich
inštalovanej výrobnej kapacity; ·
prepojenie trhov s energiou v rámci EÚ na základe
liberalizácie trhov s plynom a elektrinou, ktorá sa už dosiahla prostredníctvom
právnych predpisov EÚ; ·
hospodársku súťaž a koncentráciu trhu na
trhoch s energiou na vnútroštátnej úrovni a v regiónoch s funkčným
spájaním na úrovni veľkoobchodných trhov; ·
technologické inovácie (výdavky na výskum
a vývoj, patenty EÚ, úroveň hospodárskej súťaže v oblasti
technológií v porovnaní s tretími krajinami). Komisia predloží pravidelné správy a v prípade
potreby sprievodné opatrenia pre tieto ukazovatele. 4. Kľúčové doplnkové
politiky 4.1 Doprava Biela kniha o doprave[17] stanovila cieľ
znížiť emisie skleníkových plynov v odvetví dopravy o 60 % do roku
2050 v porovnaní s rokom 1990 a o 20 % do roku 2030 v porovnaní s emisiami
v roku 2008. Emisie skleníkových plynov sa zvýšili o 33 % počas obdobia
od roku 1990 do roku 2007, ale odvtedy sa znížili v dôsledku vysokých cien
ropy, zvýšenej účinnosti osobných automobilov a pomalšieho rastu v oblasti
mobility. Očakáva sa, že tento trend bude pokračovať až do roku
2020, avšak na dosiahnutie cieľov bielej knihy po roku 2020 bude potrebné
väčšie úsilie. Ďalšie zníženie emisií z dopravy si bude
vyžadovať postupnú transformáciu celého systému dopravy smerom k lepšej
integrácii medzi rôznymi druhmi dopravy, rozsiahlejšie využívanie necestných
alternatív, zlepšené riadenie dopravných tokov prostredníctvom inteligentných
dopravných systémov a rozsiahle inovácie nových pohonných a navigačných
technológií a alternatívnych palív, ako aj ich zavádzanie do praxe. Bude nutné
to podporiť moderným a zosúladeným plánovaním infraštruktúry a inteligentnejším
stanovovaním cien za používanie infraštruktúry. Členské štáty by mali tiež
zvážiť, ako by sa dalo využiť zdaňovanie paliva a vozidiel na
podporu znižovania emisií skleníkových plynov v odvetví dopravy v súlade s
návrhom Komisie na zdaňovanie energetických výrobkov[18]. V medzinárodnom meradle by sa EÚ mala aktívne
zapájať do činnosti v rámci Medzinárodnej organizácie civilného
letectva s cieľom vytvoriť v sektore letectva do roku 2016
celosvetový mechanizmus založený na trhových zásadách, ktorý bude fungovať
od roku 2020. V prípade emisií z námornej dopravy bude Komisia realizovať
svoju stratégiu na integráciu tohto sektora do politík EÚ na znižovanie
skleníkových plynov[19]
a spolupracovať s Medzinárodnou námornou organizáciou na globálnom
prístupe s cieľom dosiahnuť potrebné zníženie emisií prostredníctvom
najvhodnejších opatrení. 4.2 Poľnohospodárstvo a
využívanie pôdy Poľnohospodárstvo, zmeny vo využívaní
pôdy a odvetvia lesného hospodárstva plnia viaceré ciele, ako je výroba
potravín, krmív, surovín a energie, zvyšujú kvalitu životného prostredia a
prispievajú k zmierneniu dôsledkov zmeny klímy a k adaptácii na ňu. Tieto sektory v kombinácii produkujú a likvidujú
skleníkové plyny v atmosfére. Napríklad emisie
sú spojené s chovom hospodárskych zvierat a používaním hnojív, zatiaľ
čo obhospodarovanie lúk alebo poľnohospodársko-lesnícke opatrenia
môžu viazať CO2 z atmosféry. V súčasnosti sa
týmito emisiami a absorpciou zaoberajú rozličné oblasti politiky EÚ v
oblasti klímy. Emisiami iných látok ako CO2
produkovanými v poľnohospodárstve sa zaoberá rozhodnutie o spoločnom
úsilí, zatiaľ čo emisie CO2 a ich absorpcia súvisiace s
využívaním pôdy a lesným hospodárstvom sú vyňaté z cieľa domáceho
zníženia v rámci EÚ, ale sú súčasťou medzinárodných záväzkov. Na zabezpečenie toho, aby všetky sektory prispievali
nákladovo efektívnym spôsobom k úsiliu o zmiernenie dôsledkov zmeny klímy, by
poľnohospodárstvo, využívanie pôdy, zmeny vo využívaní pôdy a lesné
hospodárstvo mali byť súčasťou cieľa na zníženie emisií skleníkových
plynov na rok 2030. Vykoná sa ďalšia analýza s cieľom posúdiť
potenciál zmierňovania dôsledkov zmeny klímy a najvhodnejší politický
prístup, ktorý by mohol napríklad využiť budúce rozhodnutie o
spoločnom úsilí upravujúce emisie skleníkových plynov, na ktoré sa
nevzťahuje ETS, alebo samostatný monotematický pilier alebo kombináciu
obidvoch. Sprievodné politické opatrenia by mali taktiež vychádzať zo
skúsenosti z „ekologizácie“ v rámci spoločnej poľnohospodárskej
politiky a zabezpečovať súlad s ostatnými politikami Únie. 4.3 Zachytávanie a skladovanie
uhlíka (CCS) Emisie skleníkových plynov z energetických a
uhlíkovo náročných priemyselných odvetví v EÚ musia výrazne klesnúť,
aby boli kompatibilné s dlhodobým cieľom EÚ v oblasti skleníkových plynov.
Keďže sa dosiahli teoretické limity účinnosti a emisie z výrobných
procesov sú v niektorých sektoroch nevyhnutné, CCS môže byť jedinou
dostupnou možnosťou na zníženie priamych emisií z priemyselných procesov
vo veľkom rozsahu, ktorý je potrebný z dlhodobého hľadiska. V
nasledujúcom desaťročí bude mať zásadný význam zvýšiť
úsilie v oblasti výskumu a vývoja a častejšie realizovať
komerčné demonštrácie CCS, aby mohlo v časovom rámci v roku 2030 dôjsť
k zavedeniu tejto technológie. Bude potrebný podporný rámec EÚ v podobe
nepretržitého a intenzívnejšieho využívania príjmov z aukcií. V odvetví energetiky by CCS mohlo byť
kľúčovou technológiou pre výrobu energie z fosílnych palív, ktorá
môže poskytovať kapacitu pri základnom zaťažení a bilančnú
kapacitu pre systém elektrickej energie s rastúcim podielom energie z rôznych
obnoviteľných zdrojov. Členské štáty s rezervami fosílnych palív
a/alebo vysokým podielom fosílnych palív vo svojom energetickom mixe by mali
podporovať CCS vo fáze pred komercializáciou s cieľom znížiť
náklady a umožniť komerčné zavedenie do polovice budúceho
desaťročia. To musí zahŕňať rozvoj primeranej
infraštruktúry na skladovanie CO2 a dopravnej infraštruktúry, ktoré
by mohli využiť financovanie EÚ, napr. prostredníctvom Nástroja na
prepájanie Európy a prípadného následného nástroja. 4.4 Inovácia a financie Na základe rámcového programu Horizont 2020 sa
prostredníctvom strategického plánu pre energetické technológie zvýšili
investície do výskumu a vývoja v celej Únii z 3,2 na 5,4 miliardy EUR
ročne a tento plán smeruje k jednotnému, integrovanému plánu na
usmerňovanie budúcich investícií. Na obdobie 2014 – 2020 Únia zvýši
investície do výskumu týkajúceho sa oblasti energetiky a klímy a v rámci
programu Horizont 2020, nového programu Únie pre výskum a inovácie, bude takmer
6 miliárd EUR určených na energetickú účinnosť, pre
bezpečné, čisté a nízkouhlíkové technológie a pre „inteligentné mestá
a komunity“. Viac finančných prostriedkov bude k dispozícii aj pre finančné
nástroje, verejno-súkromné partnerstvá a projekty pre MSP. Napriek tomu bude
musieť EÚ zvýšiť svoje úsilie, aby politika v oblasti výskumu a
inovácie podporila klimatický a energetický rámec na obdobie po roku 2020. V
nadväznosti na pokrok dosiahnutý v rámci súčasného strategického plánu pre
energetické technológie by sa mali začať úvahy o tom, ako to
najlepšie vykonať a aké by mali byť priority. Osobitný dôraz by sa
mal klásť na urýchlenie zníženia nákladov a prijatie nízkouhlíkových
technológií na trhu (energia z obnoviteľných zdrojov, energetická
účinnosť a nízkouhlíkové priemyselné procesy v rôznych odvetviach).
To by sa malo zamerať na zvyšovanie investícií do rozsiahlych
demonštračných modelov, stimuláciu dopytu po inovačných technológiách
a zabezpečenie vhodných regulačných rámcov na celom jednotnom trhu. Z
dôkazov vyplýva, že s kvalitatívnym vylepšovaním nových energetických
technológií sa očakáva zníženie nákladov v rozmedzí od 30 do 80 %. Tieto
činnosti by mohli zahŕňať využitie príjmov získaných
prostredníctvom ETS na financovanie nízkouhlíkových demonštračných
projektov, ku ktorým patria napr. obnoviteľné zdroje energie a energetická
efektívnosť, a na mobilizáciu väčších súkromných investícií
prostredníctvom Európskej investičnej banky. Nízkouhlíkové plány
vypracované priemyselnými sektormi ukázali jasnú potrebu rozvoja a rozsiahlu
demonštráciu inovačných nízkouhlíkových priemyselných procesov, ako aj
nových nízkouhlíkových výrobkov s vysokou pridanou hodnotou. V súlade s
inovačnou politikou Únie a priemyselnou politikou bude preto koncepcia
rozšíreného systému NER 300 preskúmaná ako nástroj smerovania príjmov z ETS k
demonštrácii inovačných nízkouhlíkových technológií v priemysle a v
odvetviach výroby energie. Podiel príjmov z aukcií by sa tiež mohol použiť
na vytváranie stimulov na prijímanie ďalších opatrení na znižovanie emisií
skleníkových plynov, napríklad vplývať na zbližovanie a
konzistentnosť v prípade vnútroštátnych systémov stimulov týkajúcich sa
obnoviteľných zdrojov energie, alebo na rozšírenie prepojovacích vedení a
zavádzanie inteligentných sietí, so zameraním na tie členské štáty, ktoré
majú menšiu kapacitu investovať. Je jasné, že rámci novo dohodnutých
programov Únie existujú pre členské štáty značné možnosti. na podporu
energie z obnoviteľných zdrojov a na zlepšenie minimálnych úrovní
energetickej účinnosti. Počas obdobia rokov 2014-2020 je k dispozícii
financovanie EÚ v rámci európskych štrukturálnych a investičných fondov,
kde bola vyčlenená suma okolo 23 miliárd EUR na tematický cieľ
„prechod na nízkouhlíkové hospodárstvo“. To predstavuje značné zvýšenie
podpory EÚ pre hromadné zavádzanie využívania energie z obnoviteľných
zdrojov, energetickej účinnosti, nízkouhlíkovej mestskej dopravy a
riešení inteligentných sietí v EÚ. Oveľa väčší dôraz by sa mal
klásť na štruktúrovanie a zavádzanie nových (alebo rekapitalizáciu
existujúcich) finančných nástrojov, ktoré posilnia dôveru investorov, aby
verejné financie mohli byť využité na efektívnejšiu mobilizáciu súkromného
kapitálu. Je však potrebné začať uvažovať
o nástrojoch, ktoré budú v období po roku 2020 potrebné na riešenie otázok
týkajúcich sa klímy a energetiky vrátane rozdielnych dôsledkov pre členské
štáty v oblasti nákladov, ako je uvedené v oddiele 2.1. Bude takisto dôležité
rozvíjať finančné inžinierstvo a uľahčiť prístup MSP k
financiám. Tieto nástroje by mali takisto dať možnosť regionálnym a
miestnym orgánom, aby investovali a využívali nízkouhlíkové príležitosti, ako
je to v súčasnosti v prípade iniciatívy Únie „Inteligentné mestá“, ktorá
bude podporovať mestá a regióny pri prijímaní ambicióznych a
priekopníckych opatrení, ktorých cieľom bude 40 % zníženie emisií
skleníkových plynov v roku 2020 prostredníctvom udržateľného
využívania a výroby energie[20]. 5. Medzinárodný kontext Nový rámec z roku 2030 musí zohľadniť
súčasnú medzinárodnú situáciu, ako aj očakávaný vývoj. Prostredie
energetiky sa v súčasnosti značne mení. Je jasné, že v období do roku
2030 dopyt po energii bude rásť po celom svete, najmä v Ázii, kde sa očakáva výrazné zvýšenie dovozu uhľovodíkov v krajinách ako Čína
alebo India. Očakáva sa, že rast dopytu po energii bude
čiastočne pokrytý rozvojom nových zdrojov, ktoré sú výsledkom
technologického pokroku (ťažba na voľnom mori, zlepšených metód
ťažby ropy, nekonvenčné zdroje) a súvisiacou zemepisnou
diverzifikáciou výroby a obchodných trás (najmä pre skvapalnený zemný plyn). Energetické obchodné toky a ceny energie sú týmto vývojom tvrdo
zasiahnuté a pre EÚ to bude mať následky v dôsledku jej vysokej závislosti
od dovozu. Globalizácia energetických tokov a zvýšená rozmanitosť
medzinárodných aktérov zároveň vytvára impulz na vypracovanie nového
prístupu riadenia v oblasti energetiky, založeného na pravidlách, po celom
svete. Snahy medzinárodných partnerov EÚ znížiť
emisie skleníkových plynov sú zmiešané. To, že záväzky prijaté v Kodani a
Cancúne vzišli od jednotlivých štátov, bol významný, hoci nedostatočný
krok vpred smerom k inkluzívnejšiemu režimu, keď sa Čína, India,
Brazília, USA, EÚ a ďalších viac ako 100 krajín (ktoré produkujú viac ako
80 % celkových emisií na svete) spoločne zaviazali dodržiavať
špecifické politiky v oblasti klímy. Vo všeobecnosti však platí, že opatrenia
na ochranu klímy sú roztrieštené a prispôsobené špecifickým hospodárskym
podmienkam. Tridsaťosem rozvinutých krajín vrátane EÚ, členských
štátov a Islandu prijalo právne záväzné záväzky týkajúce sa emisií na druhé
obdobie podľa Kjótskeho protokolu, čo predstavuje priemerné zníženie
aspoň o 18 % v porovnaní s rokom 1990. I keď je
to o jeden štát viac ako v prvom záväznom období, Japonsko, Nový Zéland ani
Ruská federácia neprijali nové záväzky. Rámček 3: Medzinárodný pokrok v oblasti znižovania emisií skleníkových plynov V roku 2012 sa celosvetové emisie oxidu uhličitého zvýšili o 1,1 %, hoci v miere, ktorá bola nižšia ako priemerné ročné zvýšenie o 2,9 % počas posledného desaťročia. Najväčšími producentmi emisií CO2 sú v súčasnosti Čína (29 % svetových emisií ), Spojené štáty (16 %), EÚ (11 %), India (6 %), Ruská federácia (5 %) a Japonsko (3,8 %). Od roku 1990 emisie CO2 z Číny výrazne vzrástli o približne 290 % a od roku 2005 asi o 70 %. Emisie na obyvateľa sú teraz približne na rovnakej úrovni ako v EÚ, teda približne 7 ton. V roku 2012 sa emisie CO2 v USA znížili o 4 % a od roku 2005 klesli o viac ako 12 %. Emisie na obyvateľa sú však oveľa vyššie, v roku 2012 to bolo 16,4 tony. Významný pokles emisií je do veľkej miery dôsledkom využívania domáceho bridlicového plynu, ktorý v sektore výroby energie nahrádza uhlie. Emisie v Indii stúpli o 6,8 % v roku 2012, teda o 53 % v rokoch 2005 až 2012 a o 200 % od roku 1990, hoci emisie na obyvateľa sú stále oveľa menšie ako v EÚ, a to menej ako 2 tony. Objem emisií Japonska zostal počas obdobia rokov 2005 až 2012 nezmenený, ale od roku 1990 sa zvýšil a pokračujú v tomto trende. Japonsko nedávno výrazne obmedzilo svoje plány na zníženie emisií skleníkových plynov do roku 2020 v rámci revízie svojej energetickej politiky po havárii jadrovej elektrárne Fukušima. To isté urobili Austrália a Kanada. Čína je teraz spoločne s EÚ
najväčším investorom do energie z obnoviteľných zdrojov a zaviedla
sériu regionálnych systémov obchodovania s emisiami, ktoré zahŕňajú
hlavné hospodárske regióny s cieľom vybudovať vnútroštátny
systém, kde by sa na prvom mieste zohľadňovalo miestne
znečistenie ovzdušia a energetická bezpečnosť. USA zaznamenali zníženie emisií skleníkových plynov v súlade s ich
cieľom znížiť do roku 2020 emisie o 17 % v porovnaní
s rokom 2005, čo nie je spôsobené len v dôsledku prechodu od uhlia na
plyn, ale aj sprísnením noriem pre CO2 v prípade automobilov,
väčším zavádzaním obnoviteľných zdrojov energie a aktívnym súkromným
sektorom, ktorý vo veľkej miere investuje do nových technológií a
inovácie. Brazília zaznamenala pokrok v zastavovaní
rozsiahleho odlesňovania. V súčasnosti je EÚ svetový líder v oblasti
nízkouhlíkových technológií, avšak ďalšie významné a rýchlo rastúce
ekonomiky si vytýčili strategický záujem súťažiť na týchto
nových trhoch. Obnovená ambícia v oblasti klímy a
energetiky umožní Európe, aby si na týchto rýchlo sa rozvíjajúcich svetových
trhoch udržala svoju počiatočnú výhodu. Celkovo však pretrvávajú značné rozdiely
v ambíciách medzi plánovanými opatreniami na zníženie emisií a tým, čo je
nevyhnutné na obmedzenie zvýšenia globálnej teploty najviac o 2°C[21]. Z tohto dôvodu začali zmluvné strany
Rámcového dohovoru Organizácie Spojených národov o zmene klímy (UNFCCC) v roku
2011 proces zameraný na uzatvorenie novej medzinárodnej dohody v Paríži v
decembri 2015, ktorá by bola uplatniteľná na všetky zmluvné strany a
týkala by sa obdobia po roku 2020. Zmluvné strany by mali
byť pripravené predložiť svoje príspevky do prvého štvrťroku
2015, aby sa poskytol dostatočný čas na diskusiu a hodnotenie
dohodnutého cieľa obmedziť zvýšenie globálnej teploty na hodnotu
nižšiu ako 2°C. Únia by mala byť pripravená
chopiť sa svojej úlohy a prijať ďalšie ambiciózne opatrenia na
zníženie svojich emisií skleníkových plynov a na podporu energie z
obnoviteľných zdrojov a energetickej účinnosti. Je v našom vlastnom
záujme tak urobiť, ale mali by sme vyzvať našich medzinárodných
partnerov, aby prijali podobné opatrenia a zapojili sa do celosvetovej výzvy na
boj proti zmene klímy. Väčšie medzinárodné opatrenie by tiež pomohlo
udržať dlhodobú konkurencieschopnosť priemyselnej základne Únie. 6. Ďalšie
kroky Podľa názoru Komisie by kľúčové
prvky nového rámca pre oblasť klímy a energetiky na obdobie do roku 2030
mali obsahovať cieľ zníženia emisií skleníkových plynov na úrovni EÚ,
na ktorom by sa spravodlivo podieľali členské štáty vo forme
záväzných vnútroštátnych cieľov, reformu systému obchodovania s emisiami,
cieľ na úrovni EÚ týkajúci sa podielu energie z obnoviteľných zdrojov
a nový európsky proces riadenia, pokiaľ ide o politiky v oblasti
energetiky a klímy, založený na plánoch členských štátov pre
konkurencieschopnú, bezpečnú a udržateľnú energetiku. Energetická
účinnosť bude aj naďalej zohrávať významnú úlohu pri
realizácii cieľov Únie v oblasti klímy a energetiky, a bude predmetom
preskúmania, ktoré sa uzavrie v priebehu roku 2014. Komisia vyzýva Radu a Európsky parlament, aby
do konca roka 2014 odsúhlasili záväzok EÚ znížiť emisie skleníkových
plynov o 40 %, ktorý má EÚ prijať do začiatku roka 2015 v rámci
rokovaní, ktoré budú uzavreté v Paríži v decembri 2015. Únia by mala byť
takisto pripravená pozitívne prispieť k samitu organizovanému generálnym
tajomníkom OSN v septembri 2014. Komisia takisto vyzýva Radu a Európsky
parlament, aby podporili cieľ na úrovni EÚ, aby podiel energie z
obnoviteľných zdrojov na energii, ktorá sa má do roku 2030 v EÚ
spotrebovať, predstavoval minimálne 27 %, a aby bol tento cieľ
dosiahnutý prostredníctvom jasných záväzkov prijatých samotnými členskými
štátmi, a podporený posilnenými mechanizmami vykonávania a ukazovateľmi na
úrovni EÚ. Komisia taktiež vyzýva Radu a Európsky
parlament, aby podporili prístup Komisie k budúcim politikám v oblasti klímy a
energetiky a jej návrh na zjednodušený, ale účinný systém riadenia
dosahovania cieľov v oblasti klímy a energetiky. [1] Údaje Eurostatu o environmentálnom priemyselnom odvetví. [2] Climate Change 2013 The Physical Science Basis (Zmena
klímy v roku 2013, vedecké aspekty), pracovná skupina IPKZ, zhrnutie pre
tvorcov politík, október 2013. [3] COM(2013) 169: Zelená kniha – Rámec pre politiku v
oblasti zmeny klímy a energetickú politiku do roku 2030. [4] KOM(2011) 885 Plán postupu v energetike do roku 2050,
KOM(2011) 112 Plán prechodu na konkurencieschopné nízkouhlíkové hospodárstvo v
roku 2050. [5] http://ec.europa.eu/energy/consultations/20130702_green_paper_2030_en.htm. [6] KOM(2011) 885. [7] COM(2014) 14. [8] Do sektora ETS spadá 11 000 pevných zariadení
podieľajúcich sa na výrobe energie, ktoré sú aj významnými
spotrebiteľmi energie. [9] COM(2012) 595. [10] COM(2013) 17. [11] COM(2013) 659. [12] COM(2014) 20. [13] C(2013) 7243. [14] http://ec.europa.eu/competition/consultations/2013_state_aid_environment/index_en.html. [15] COM(2014) 21; SWD(2014) 19; SWD(2014) 20. [16] COM(2014) 23, C(2014) 267. [17] KOM(2011) 144. [18] KOM(2011) 169. [19] COM (2013) 479. [20] http://setis.ec.europa.eu/set-plan-implementation/technology-roadmaps/european-initiative-smart-cities. [21] Program OSN pre životné prostredie (UNEP): The Emissions
Gap Report 2013 (Správa o medzere v oblasti emisií z roku 2013).