—

Essent Belgium NV, v zastúpení: D. Haverbeke a W. Vandorpe, advocaten,

—

Vlaams Gewest a VREG, v zastúpení: S. Vernaillen, advocaat,

—

Helénska republika, v zastúpení: S. Lekkou a V. Pelekou, splnomocnené zástupkyne,

—

Európska komisia, v zastúpení: E. Manhaeve, G. Wilms a O. Beynet, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 12, 28 a 30 ES, ako aj článku 3 ods. 1 a 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/54/ES z 26. júna 2003 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrickou energiou a o zrušení smernice 96/92/ES (Ú. v. EÚ L 176, 2003, s. 37; Mim. vyd. 12/002, s. 211).

2

Tieto návrhy boli podané v rámci sporov medzi spoločnosťou Essent Belgium NV na jednej strane a Vlaams Gewest (Flámsky región, Belgicko) a i. na druhej strane v súvislosti s mimozmluvnou zodpovednosťou tohto regiónu z dôvodu prijatia po sebe nasledujúcich regionálnych právnych úprav obmedzujúcich výhodu bezplatnej distribúcie v distribučných sústavách nachádzajúcich sa v tomto regióne po prvé výlučne na elektrickú energiu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie (ďalej len „zelená elektrická energia“), ktorú priamo do uvedených distribučných sústav dodávajú výrobné zariadenia, ktoré sú na ne napojené, a po druhé výlučne na zelenú elektrickú energiu, ktorú priamo do distribučných sústav nachádzajúcich sa na celom území členské štátu, ku ktorému patrí tento región, dodávajú výrobné zariadenia.

3

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/77/ES z 27. januára 2001 o podpore elektrickej energie vyrábanej z obnoviteľných zdrojov energie na vnútornom trhu s elektrickou energiou (Ú. v. ES L 283, 2001, s. 33; Mim. vyd. 12/002, s. 121), bola od 1. januára 2012 zrušená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/28/ES z 23. apríla 2009 o podpore využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie a o zmene a doplnení a následnom zrušení smerníc 2001/77 a 2003/30/ES (Ú. v. EÚ L 140, 2009, s. 16). Vzhľadom na dátum skutkových okolností, o ktoré ide vo veci samej, je však v prejednávanom prípade potrebné zohľadniť ustanovenia smernice 2001/77.

4

Podľa odôvodnení 1 až 3 a 14 smernice 2001/77:

…

5

Článok 1 smernice 2001/77 stanovoval:

„Účelom tejto smernice je podporovať zvyšovanie podielu obnoviteľných zdrojov energie na výrobe elektrickej energie na vnútornom trhu s elektrickou energiou a vytvoriť tak základ pre budúci rámec spoločenstva.“

6

Článok 3 ods. 1 a 2 uvedenej smernice stanovoval:

„1.   Členské štáty podniknú primerané kroky na nabádanie k vyššej spotrebe elektrickej energie vyrábanej z obnoviteľných zdrojov energie, v súlade s národnými indikatívnymi cieľmi, ktoré sú uvedené v odseku 2. Tieto kroky musia byť primerané cieľom, ktoré sa majú dosiahnuť.

2.   Najneskôr do 27. októbra 2002, a potom každých päť rokov, členské štáty prijmú a uverejnia správu určujúcu indikatívne ciele pre budúcu spotrebu elektrickej energie vyrábanej z obnoviteľných zdrojov energie vyjadrené ako percento spotreby elektrickej energie na nasledujúcich 10 rokov. … Na určenie týchto cieľov do roku 2010 členské štáty:

7

Článok 4 tej istej smernice, nazvaný „Podporné programy [Systémy podpory – neoficiálny preklad]“, vo svojom odseku 1 stanovoval:

„Bez toho, aby boli dotknuté články 87 a 88 [ES], Komisia vyhodnotí uplatňovanie mechanizmov, ktoré sa používajú v členských štátoch a podľa ktorých výrobca elektrickej energie, na základe predpisov vydaných verejnými orgánmi, dostáva priamu alebo nepriamu podporu, ktorá by mohla mať za následok obmedzovanie trhu, ak tieto prispievajú k cieľom stanoveným v článkoch 6 a 174 zmluvy.“

8

Článok 7 smernice 2001/77, nazvaný „Pripojenie do siete [sústavy – neoficiálny preklad]“, stanovoval:

„1.   Bez toho, aby bolo dotknuté zachovanie spoľahlivosti a bezpečnosti prenosovej siete [sústavy – neoficiálny preklad], členské štáty prijmú potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby prevádzkovatelia prenosovej sústavy a prevádzkovatelia distribučnej sústavy garantovali na svojom území prenos a rozvod [distribúciu – neoficiálny preklad] elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov energie. Tieto môžu taktiež poskytovať prednostný prístup elektrickej energie vyrábanej z obnoviteľných zdrojov energie do siete [sústavy – neoficiálny preklad]. Pri zaobchádzaní so zariadeniami vyrábajúcimi elektrickú energiu prevádzkovatelia prenosových sústav uprednostnia zariadenia, ktoré vyrábajú elektrickú energiu z obnoviteľných zdrojov energie, pokiaľ to prevádzka národnej elektrizačnej sústavy povoľuje.

2.   Členské štáty zavedú právny rámec alebo požiadajú prevádzkovateľov prenosovej sústavy alebo prevádzkovateľov distribučných sústav, aby vypracovali a uverejnili svoje štandardné pravidlá týkajúce sa znášania nákladov na technické úpravy, ako sú napríklad napojenia do rozvodovej siete [distribučnej sústavy – neoficiálny preklad] a posilnenie rozvodovej siete [distribučnej sústavy – neoficiálny preklad], ktoré sú potrebné na pripojenie nových výrobcov dodávajúcich elektrickú energiu vyrábanú z obnoviteľných zdrojov energie do prepojenej siete.

…

3.   Členské štáty môžu, kde to prichádza do úvahy, požadovať od prevádzkovateľov prenosových sústav a prevádzkovateľov distribučných sústav, aby úplne alebo čiastočne znášali náklady uvedené v odseku 2.

…

6.   Členské štáty zabezpečia, aby účtovanie poplatkov za prenos a distribúciu nediskriminoval elektrickú energiu z obnoviteľných zdrojov energie, najmä vrátane elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov energie, ktorá sa vyrába v okrajových regiónoch, ako sú napríklad ostrovné regióny alebo regióny s nízkou hustotou obyvateľstva.

Kde to prichádza do úvahy, členské štáty zavedú právny rámec alebo požiadajú prevádzkovateľov prenosových sústav a prevádzkovateľov distribučných sústav, aby zabezpečili, že poplatky, účtované za prenos a distribúciu elektrickej energie zo zariadení využívajúcich obnoviteľné zdroje energie, odrážali realizovateľné, vynaložené prostriedky z pripojenia takéhoto zariadenia do siete [sústavy – neoficiálny preklad]. Takéto vynaložené prostriedky by mali vyplynúť [Takéto zníženie nákladov by mohlo vyplynúť – neoficiálny preklad] z priameho používania nízkonapäťovej siete [sústavy – neoficiálny preklad].

…“

9

Odôvodnenia 3, 15 a 19 smernice Európskeho parlamentu a Rady 96/92/ES z 19. decembra 1996 o spoločnej právnej úprave vnútorného trhu s elektrickou energiou (Ú. v. EÚ L 27, 1997, s. 20; Mim. vyd. 12/002, s. 211) stanovovali:

…

…

10

Podľa článku 1 uvedenej smernice:

„Táto smernica stanovuje spoločné pravidlá pre výrobu, prenos a rozvod [distribúciu – neoficiálny preklad] elektrickej energie. Stanovuje pravidlá, ktoré sa vzťahujú na organizáciu a fungovanie sektoru elektroenergetiky, prístup na trh, kritériá a postupy, ktoré sa vzťahujú na vyhlásenie verejných súťaží a udeľovanie povolení a na prevádzkovanie sústav.“

11

Článok 2 tej istej smernice stanovoval:

„Na účely tejto smernice:

…

…

…“

12

Článok 3 smernice 96/92 stanovoval:

„1.   Členské štáty na základe svojej inštitucionálnej organizácie a s príslušným zohľadnením princípu subsidiarity zabezpečia, aby – bez toho, aby tým boli dotknuté ustanovenia odseku 2 – energetické podniky boli prevádzkované v súlade so zásadami tejto smernice s cieľom na dosiahnuť konkurencieschopný trh s elektrickou energiou a nediskriminovať tieto podniky, pokiaľ ide o ich práva alebo povinnosti. …

2.   Vzhľadom na príslušné ustanovenia zmluvy, najmä na článok 90, môžu členské štáty z dôvodu všeobecného hospodárskeho záujmu stanoviť podnikom pôsobiacim v odvetví energetiky záväzky služieb vo verejnom záujme [záväzky vyplývajúce zo služby vo verejnom záujme – neoficiálny preklad], ktoré sa môžu týkať bezpečnosti, vrátane bezpečnosti dodávok, pravidelnosti, kvality a ceny dodávok a ochrany životného prostredia. Záväzky musia byť jasne definované, transparentné, nediskriminačné a kontrolovateľné. …

3.   Členské štáty sa môžu rozhodnúť, že nepoužijú ustanovenia článkov 5, 6, 17, 18 a 21, pokiaľ by ich uplatňovanie po právnej alebo praktickej stránke prekážalo plneniu záväzkov uložených elektrárenským podnikom vo všeobecnom hospodárskom záujme, a pokiaľ to neovplyvní rozvoj obchodu do takej miery, že by to bolo v rozpore so záujmami spoločenstva. Záujmy spoločenstva zahrňujú medzi iným voľnú súťaž o možných odberateľov v súlade s touto smernicou a článkom 90 zmluvy.“

13

Článok 11 ods. 2 a 3 smernice 96/92 stanovoval:

„2.   V každom prípade [prevádzkovateľ distribučnej sústavy] nesmie diskriminovať žiadnych užívateľov sústavy ani skupiny užívateľov sústavy, najmä nie v prospech svojich dcérskych spoločnosti alebo účastinárov.

3.   Členský štát môže požadovať od prevádzkovateľa rozvodnej [distribučnej – neoficiálny preklad] sústavy, aby pri dispečingu výrobných zariadení dával prednosť výrobným zariadeniam, ktoré využívajú obnoviteľné zdroje energie alebo odpad, alebo ktoré vyrábajú súčasne teplo a elektrickú energiu.“

14

Článok 16 uvedenej smernice stanovoval:

„Pri organizovaní prístupu do sústavy si členské štáty môžu vybrať medzi postupmi, ktoré sa uvádzajú v článku 17 a/alebo v článku 18. Oba typy postupov sa riadia objektívnymi, transparentnými a nediskriminačnými kritériami.“

15

Smernica 2003/54 bola od 3. marca 2001 zrušená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/72/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou (Ú. v. EÚ L 211, 2009, s. 55).

16

Odôvodnenia 2, 4, 6, 7, 13, 15 a 17 smernice 2003/54 stanovovali:

…

…

…

…

…

17

Článok 1 smernice 2003/54, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, stanovoval:

„Táto smernica stanovuje spoločné pravidlá výroby, prenosu, distribúcie a dodávky elektrickej energie. Ustanovuje pravidlá týkajúce sa organizácie a fungovania elektroenergetického odvetvia, prístupu na trh, kritériá a postupy platné na vyhlasovanie výberových konaní a udeľovanie povolení a na prevádzku sústav.“

18

Článok 2 uvedenej smernice stanovoval:

„Na účely tejto smernice:

…

…

…“

19

Článok 3 tej istej smernice, nazvaný „Povinnosti služby vo verejnom záujme [Záväzky vyplývajúce zo služby vo verejnom záujme – neoficiálny preklad] a ochrana zákazníka“, stanovoval:

„1.   Členské štáty na základe svojich inštitucionálnych organizácií a s náležitým zreteľom na zásadu subsidiarity zabezpečujú, aby bez toho, aby bol dotknutý odsek 2, elektroenergetické podnikateľské subjekty fungovali v súlade so zásadami tejto smernice s cieľom dosiahnuť konkurenčný, bezpečný a vzhľadom na životné prostredie udržateľný trh s elektrickou energiou a aby neboli diskriminované tieto podniky z hľadiska ich práv alebo povinností.

2.   So zreteľom na príslušné ustanovenia zmluvy, najmä na jej článok 86, členské štáty môžu podnikom fungujúcim v odvetví elektroenergetiky z hľadiska všeobecného hospodárskeho záujmu uložiť povinnosti vzhľadom na službu vo verejnom záujme [záväzky vyplývajúce zo služby vo verejnom záujme – neoficiálny preklad], ktoré sa môžu vzťahovať na bezpečnosť, vrátane bezpečnosti dodávky, pravidelnosti, kvality a ceny dodávok a ochrany životného prostredia, vrátane energetickej účinnosti a ochrany životného prostredia. Takéto povinnosti [záväzky – neoficiálny preklad] sú jasne definované, transparentné, nediskriminačné, overiteľné a zaručujú rovnosť prístupu pre elektroenergetické spoločnosti EÚ k národným zákazníkom. …

…

4.   Pokiaľ sa poskytuje finančná kompenzácia, iné formy kompenzácie a exkluzívne práva, ktoré členský štát udeľuje na plnenie povinností stanovených v odsekoch 2 a 3, toto sa uskutočňuje nediskriminačným a transparentným spôsobom.

…

8.   Členské štáty sa môžu rozhodnúť, že nebudú uplatňovať ustanovenia článkov 6, 7, 20 a 22 do takej miery, pokiaľ by ich uplatňovanie, právne alebo fakticky, bránilo vykonávaniu povinností uložených elektroenergetickým podnikateľským subjektom vo všeobecnom hospodárskom záujme a pokiaľ by nebol ovplyvnený rozvoj obchodu v takom rozsahu, že by to protirečilo záujmom spoločenstva. Záujmy spoločenstva zahŕňajú okrem iného aj hospodársku súťaž vo vzťahu k oprávneným zákazníkom v súlade s touto smernicou a článkom 86 Zmluvy.

…“

20

Článok 14 smernice 2003/54 stanovoval:

„…

2.   V žiadnom prípade nesmie [prevádzkovateľ distribučnej sústavy] robiť rozdiely medzi niektorými užívateľmi alebo medzi kategóriami užívateľov siete [sústavy – neoficiálny preklad], najmä v prospech jemu príbuzných podnikov [najmä v prospech podnikov, ktoré sú s ním prepojené – neoficiálny preklad].

…

4.   Členský štát môže pri dispečingu výrobných zariadení od prevádzkovateľa distribučnej sústavy požadovať, aby dával prednosť výrobným zariadeniam využívajúcim obnoviteľné zdroje energie alebo odpad alebo vyrábajúcim kombinované teplo a elektrinu.

…“

21

Podľa článku 20 ods. 1 uvedenej smernice:

„Členské štáty zabezpečia zavádzanie systému prístupu tretích strán do prenosových a distribučných sústav na základe uverejnených taríf uplatniteľných u všetkých oprávnených zákazníkov a uplatňovaných objektívne a bez diskriminácie voči niektorým užívateľom sústavy. Členské štáty zabezpečia, aby tieto tarify alebo metodiky, na základe ktorých sa vypočítavajú, boli schválené pred tým, ako nadobudnú účinnosť v súlade s článkom 23, a aby sa tieto tarify a metodiky – pokiaľ sa schvaľujú iba metodiky – uverejňovali pred tým, ako nadobudnú účinnosť.“

22

Článok 23 tej istej smernice stanovoval:

„…

2.   Regulačné úrady sú zodpovedné za stanovovanie alebo schvaľovanie minimálne metodík používaných na výpočet alebo stanovenie podmienok, a to pred tým, ako nadobudnú účinnosť pre:

…

4.   Regulačné úrady majú právomoc v prípade potreby požadovať od prevádzkovateľov prenosovej a distribučnej sústavy, aby upravili podmienky, tarify, pravidlá, mechanizmy a metodiky uvedené v odsekoch 1, 2 a 3 s cieľom zabezpečiť ich primeranosť a uplatňovanie nediskriminačným spôsobom.

…“

23

Podľa článku 2 vlaams decreet houdende de organisatie van de elektriciteitsmarkt (flámsky dekrét o organizácii trhu s elektrickou energiou) zo 17. júla 2000 (Belgisch Staatsblad z 22. septembra 2000, s. 32166, ďalej len „dekrét o elektrickej energii“):

„Podľa tohto dekrétu:

…“

24

Článok 15 dekrétu o elektrickej energii nachádzajúci sa v kapitole III uvedeného dekrétu, nazvanej „Prístup k distribučnej sústave“, stanovoval:

„Prevádzkovateľ sústavy vykonáva bezplatne všetky úlohy, ktoré sú potrebné na distribúciu zelenej elektrickej energie, s výnimkou pripojenia k distribučnej sústave.

Flámska vláda môže systém uvedený v prvom odseku obmedziť.“

25

Článok 15 dekrétu o elektrickej energii bol zrušený na základe článku 61 vlaams decreet houdende bepalingen tot begeleiding van de begroting 2005 (flámsky dekrét obsahujúci rôzne opatrenia v súvislosti s rozpočtom na rok 2005) z 24. decembra 2004 (Belgisch Staatsblad z 31. decembra 2004, s. 87220).

26

Vo svojom pôvodnom znení článok 14 besluit van de Vlaamse regering inzake de bevordering van elektriciteitsopwekking uit hernieuwbare energiebronnen (nariadenie flámskej vlády o podpore výroby elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov energie) z 28. septembra 2001 (Belgisch Staatsblad z 23. októbra 2001, s. 36778) stanovoval:

„Každý dodávateľ mesačne oznámi príslušným prevádzkovateľom sústavy podľa odberateľa a tarifného obdobia množstvo elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov energie uvedených v článku 8 § 1, ktoré dodal prostredníctvom ich distribučnej sústavy.

Prevádzkovateľ sústavy bezplatne vykonáva úlohy uvedené v článku 15 dekrétu [o] elektrickej energii na základe oznámenia stanoveného v predchádzajúcom odseku.

Pokiaľ ide o elektrickú energiu, ktorá nebola vyrobená vo Flámskom regióne, orgán, ktorý je príslušný vystaviť osvedčenia o zelenej elektrickej energii pre príslušné výrobné miesto, vydá regulačnému orgánu potvrdenie, ktoré zaručí, že táto elektrická energia bola vyrobená z niektorého z obnoviteľných zdrojov energie uvedených na zozname stanovenom v článku 8 § 1 a je určená pre konečného odberateľa vo Flámsku.

…“

27

Uvedený článok 14 vo svojom novom znení, ktoré vyplýva z článku 2 besluit van de Vlaamse regering tot wijziging van het besluit van de Vlaamse regering van 28 september 2001 (nariadenie flámskej vlády, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie flámskej vlády z 28. septembra 2001) zo 4. apríla 2003 (Belgisch Staatsblad z 30. apríla 2003, s. 23334, ďalej len „nariadenie zo 4. apríla 2003“) a ktoré nadobudlo účinnosť 30. apríla 2003, stanovoval:

„§ 1.   Podľa článku 15 druhého odseku dekrétu [o] elektrickej energii sa bezplatná distribúcia v zmysle článku 15 prvého odseku tohto dekrétu obmedzuje na dodávky elektrickej energie, ktorá bola vyrobená vo výrobných zariadeniach pripojených k distribučným sústavám nachádzajúcim sa vo Flámskom regióne.

§ 2.   Dodávateľ elektrickej energie vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie, ktoré sú uvedené v článku 8, nezohľadňuje na priebežnej faktúre a v záverečnom zúčtovaní konečného odberateľa tejto elektrickej energie žiadne náklady na jej distribúciu stanovené v článku 15 prvom odseku.

…“

28

Raad van State (Štátna rada, Belgicko), na ktorú sa obrátila spoločnosť Essent Belgium so žalobou o neplatnosť článku 2 nariadenia zo 4. apríla 2003, pozastavila vykonávanie uvedeného ustanovenia rozhodnutím z 12. januára 2004.

29

Nariadenie flámskej vlády z 28. septembra 2001 o podpore výroby elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov energie bolo zrušené a nahradené besluit van de Vlaamse regering inzake de bevordering van elektriciteitsopwekking uit hernieuwbare energiebronnen (nariadenie flámskej vlády o podpore výroby elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov energie) z 5. marca 2004 (Belgisch Staatsblad z 23. marca 2004, s. 16296, ďalej len „nariadenie z 5. marca 2004“).

30

Článok 18 nariadenia z 5. marca 2004 stanovoval:

„§ 1.   Podľa článku 15 druhého odseku dekrétu [o] elektrickej energii sa bezplatná distribúcia v zmysle článku 15 prvého odseku tohto dekrétu obmedzuje na elektrickú energiu dodávanú konečným odberateľom, ktorí sú pripojení k distribučnej sústave nachádzajúcej sa vo Flámskom regióne, a vyrobenú z obnoviteľného zdroja energie v zmysle článku 15 vo výrobnom zariadení, ktoré svoju elektrickú energiu dodáva priamo do distribučnej sústavy nachádzajúcej sa v Belgicku.

§ 2.   Dodávateľ takej elektrickej energie, aká je uvedená v § 1, nezohľadňuje na priebežnej faktúre a v záverečnom zúčtovaní konečného odberateľa tejto elektrickej energie žiadne náklady na jej distribúciu stanovené v článku 15 prvom odseku dekrétu [o] elektrickej energii.

…“

31

Raad van State (Štátna rada), na ktorú sa obrátila spoločnosť Essent Belgium s žalobou o neplatnosť článku 18 nariadenia z 5. marca 2004, pozastavila vykonávanie tohto ustanovenia rozhodnutím z 23. decembra 2004.

32

Po zrušení článku 15 dekrétu o elektrickej energii na základe dekrétu z 24. decembra 2004 obsahujúceho rôzne opatrenia v súvislosti s rozpočtom na rok 2005 bol článok 18 nariadenia z 5. marca 2004 zrušený s účinnosťou od 1. januára 2005 prostredníctvom besluit van de Vlaamse regering (nariadenie flámskej vlády) z 25. marca 2005 (Belgisch Staatsblad z 27. mája 2005, s. 24763).

33

Spoločnosť Essent Belgium dodáva podnikom a súkromným odberateľom, ktorí sa nachádzajú vo Flámsku, elektrickú energiu, ktorú dováža najmä z Holandska a ktorá je podľa jej vlastného vyjadrenia zelenou elektrickou energiou.

34

Keďže Essent Belgium sa domnieva, že jej bola spôsobená ujma z dôvodu, že zelená elektrická energia, ktorá bola takto dovezená z iného členského štátu, bola v nadväznosti na postupné zmeny a doplnenia právnej úpravy prostredníctvom nariadení zo 4. apríla 2003 a z 5. marca 2004 (ďalej len „regionálne právne úpravy, o ktoré ide vo veci samej“) vyňatá zo systému bezplatnej distribúcie v distribučnej sústave nachádzajúcej sa vo Flámsku, ktorý pôvodne táto spoločnosť využívala, podala na Nederlandstalige rechtbank van eerste aanleg te Brussel (Holandskojazyčný súd prvého stupňa v Bruseli, Belgicko) dve žaloby, prostredníctvom ktorých sa v podstate domáhala, aby jej Flámsky región zaplatil sumu 15958252 eur z dôvodu náhrady uvedenej ujmy.

35

Spoločnosť Essent Belgium takisto podala žalobu proti Vlaamse Regulator van de Elektriciteits‑ en Gasmarkt (VREG) (Flámsky regulačný orgán pre trh s elektrickou energiou a plynom), ktorý je orgánom s právomocou rozhodovať o distribučných tarifách, ako aj proti viacerým prevádzkovateľom distribučnej sústavy, ktorí od nej požadovali zaplatenie nákladov na distribúciu, a to s cieľom aby vo vzťahu k týmto ďalším účastníkom konania boli vyhlásené spoločné rozsudky.

36

Na podporu týchto žalôb Essent Belgium najmä uvádza, že Flámsky región tým, že prijal regionálne právne úpravy, o ktoré ide vo veci samej, porušil právo Únie, najmä články 18 ZFEÚ a 34 ZFEÚ, ako aj článok 3 ods. 1 a článok 11 ods. 2 smernice 96/92.

37

Práve v tomto kontexte Nederlandstalige rechtbank van eerste aanleg te Brussel (Holandskojazyčný súd prvého stupňa v Bruseli) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

38

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd najmä pýta, či sa ustanovenia článku 3 ods.1 a 4 smernice 2003/54 majú vykladať v tom zmysle, že bránia takým právnym úpravám, akými sú regionálne právne úpravy, o ktoré ide vo veci samej.

39

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade s článkom 94 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora návrh na začatie prejudiciálneho konania musí obsahovať uvedenie dôvodov, pre ktoré sa vnútroštátny súd rozhodol položiť otázku o výklade určitého ustanovenia práva Únie, ako aj súvislosti, ktoré vnútroštátny súd vidí medzi týmto ustanovením a svojou právnou úpravou uplatniteľnou vo vnútroštátnom konaní.

40

V prejednávanej veci však návrh na začatie prejudiciálneho konania neobsahuje nijaké vysvetlenie, pokiaľ ide o dôvody, ktoré viedli vnútroštátny súd k položeniu otázok týkajúcich sa výkladu článku 3 ods. 4 smernice 2003/54. Navyše opis skutkového a vnútroštátneho právneho rámca, ktorý obsahuje tento návrh, vôbec neumožňuje pochopiť, ako by uvedené ustanovenie práva Únie mohlo akokoľvek ovplyvniť spor vo veci samej.

41

Hoci tak článok 3 ods. 4 smernice 2003/54 stanovuje, že pokiaľ sa poskytuje finančná kompenzácia, iné formy kompenzácie alebo exkluzívne práva, ktoré členský štát udeľuje na plnenie záväzkov vyplývajúcich z verejnej služby, toto sa uskutočňuje nediskriminačným a transparentným spôsobom, vnútroštátny súd neuviedol nijakú formu kompenzácie ani exkluzívne práva, ktorých poskytovanie by v prospech distribútorov elektrickej energie regionálne právne úpravy, o ktoré ide vo veci samej, upravovali na účely kompenzácie ich záväzku bezplatne distribuovať zelenú elektrickú energiu. Navyše z uvedeného návrhu vôbec nevyplýva, či sa spor vo veci samej týka takýchto kompenzácií alebo exkluzívnych práv.

42

Za týchto podmienok treba tretiu otázku vyhlásiť za neprípustnú v rozsahu, v akom sa týka výkladu článku 3 ods. 4 smernice 2003/54.

43

Okolnosť, že vnútroštátny súd po formálnej stránke podal návrh na začatie prejudiciálneho konania s odkazom na určité ustanovenia práva Únie, nebráni tomu, aby Súdny dvor tomuto súdu poskytol všetky prvky výkladu, ktoré môžu byť užitočné na rozhodnutie veci, ktorú prejednáva, či už na ne tento vnútroštátny súd v texte svojich otázok odkázal alebo nie. V tejto súvislosti prináleží Súdnemu dvoru získať zo všetkých informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, a najmä z odôvodnenia jeho rozhodnutia, prvky práva Únie, ktoré si vyžadujú výklad so zreteľom na predmet sporu (pozri najmä rozsudok z 27. októbra 2009, ČEZ, C‑115/08, EU:C:2009:660, bod 81 a citovanú judikatúru).

44

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že svojimi žalobami vo veci samej sa spoločnosť Essent Belgium v podstate domáha náhrady ujmy, ktorú údajne utrpela z dôvodu, že už nemá výhody zo systému bezplatnej distribúcie zelenej elektrickej energie, ktorý sa na prevádzkovateľov distribučných sústav nachádzajúcich sa vo Flámsku uplatňuje na základe flámskej regionálnej právnej úpravy, a to v prípade distribúcie zelenej elektrickej energie dovezenej z iného členského štátu než z Belgického kráľovstva, ktorú už uskutočnila v uvedenom regióne. Spoločnosť Essent Belgium tak tvrdí, že výhody vyplývajúce z tohto systému nemohla využívať jednak v období od 30. apríla 2003, t. j. od dátumu nadobudnutia účinnosti nariadenia zo 4. apríla 2003, do 12. januára 2004, t. j. dátumu, keď Raad van State (Štátna rada) pozastavila účinnosť uvedeného nariadenia, a jednak v období od 23. marca 2004, t. j. od dátumu nadobudnutia účinnosti nariadenia z 5. marca 2004, do 31. decembra 2004, t. j. dátumu, keď bol zrušený článok 15 dekrétu o elektrickej energii.

45

Vzhľadom tak na predmet sporu vo veci samej, ktorý bol takto opísaný, ako aj na časový rámec, do ktorého tento spor spadá, treba uviesť, že na účely odpovede na otázky vnútroštátneho súdu je potrebné, pokiaľ ide o sekundárne právo Únie, zohľadniť nie článok 3 ods. 1 smernice 2003/54, ale iné ustanovenia uvedenej smernice, a zároveň aj príslušné ustanovenia nachádzajúce sa v smerniciach 96/92 a 2001/77.

46

V prvom rade, pokiaľ ide o smernice 96/92 a 2003/54 stanovujúce spoločné pravidlá pre vnútorný trh s elektrickou energiou, po prvé z článkov 29 až 31 smernice 2003/54 vyplýva, že táto smernica nadobudla účinnosť až 4. augusta 2004, pričom mala byť prebratá najneskôr 1. júla 2004, ktorý je dňom zrušenia smernice 96/92, takže smernica 96/92, na ktorú odkazujú najmä Flámsky región a VREG vo svojich pripomienkach pred Súdnym dvorom a najmä na ktorej porušenie Essent poukázala na podporu svojej žaloby vo veci samej, je ratione temporis uplatniteľná, pokiaľ ide o časť obdobia, o ktoré ide vo veci samej.

47

Po druhé a z hľadiska ratione materiae treba vzhľadom na predmet sporu vo veci samej spomenutý v bode 44 tohto rozsudku uviesť, že hoci vnútroštátny súd vo svojej tretej otázke odkazuje na článok 3 ods. 1 smernice 2003/54, ktorý vylučuje akúkoľvek diskrimináciu v súvislosti s právami a povinnosťami elektroenergetických podnikov, uvedená smernica obsahuje ustanovenie, a to konkrétne článok 20 ods. 1, ktoré sa presnejšie týka povinnosti členských štátov dbať na zabezpečenie nediskriminácie, pokiaľ ide o prístup k distribučným sústavám a podmienky, najmä tarifné, upravujúce takýto prístup. V kontexte prejednávanej veci tak treba zohľadniť toto posledné uvedené ustanovenie.

48

Pokiaľ ide o smernicu 96/92, z analogických dôvodov je potrebné zohľadniť nie jej článok 3 ods. 1, ktorého obsah v podstate zodpovedá obsahu článku 3 ods. 1 smernice 2003/54, ale jej článok 16, ktorý sa takisto týka nediskriminačných podmienok prístupu k distribučným sústavám.

49

Navyše vzhľadom na to, že podľa regionálnych právnych úprav, o ktoré ide vo veci samej, je prevádzkovateľom distribučných sústav nachádzajúcich sa vo Flámsku uložená povinnosť bezplatne distribuovať zelenú elektrickú energiu, ktorá sa dodáva priamo do uvedených sústav alebo do distribučných sústav nachádzajúcich v Belgicku, je takisto potrebné zohľadniť článok 3 ods. 2 a 8 smernice 2003/54, ktorý sa týka záväzkov vyplývajúcich zo služby vo verejnom záujme, ktoré môžu členské štáty uložiť podnikom pôsobiacim v elektroenergetickom sektore a ktoré sa týkajú najmä ochrany životného prostredia vrátane ochrany ovzdušia. To isté platí v prípade analogických ustanovení, ktoré obsahuje smernica 96/92 vo svojom článku 3 ods. 2 a 3.

50

V druhom rade vzhľadom na predmet sporu vo veci samej, tak ako bol pripomenutý v bode 44 tohto rozsudku, treba z hľadiska cieľov podpory výroby zelenej elektrickej energie sledovaných regionálnymi právnymi úpravami, o ktoré ide vo veci samej, tiež zohľadniť články 3, 4 a 7 smernice 2001/77, ktorej cieľom je podporovať zvyšovanie takejto výroby na vnútornom trhu s elektrickou energiou.

51

Vzhľadom na všetky uvedené úvahy treba prijať záver, že svojimi otázkami, ktoré treba skúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa ustanovenia článkov 12, 28 a 30 ES, ako aj článku 3 ods. 2 a 8 a článku 20 ods. 1 smernice 2003/54, článku 3 ods. 2 a 3 a článku 16 smernice 96/92, ako aj článkov 3, 4 a 7 smernice 2001/77 majú vykladať v tom zmysle, že bránia takým právnym úpravám, akými sú regionálne právne úpravy, o ktoré ide vo veci samej, ktoré stanovujú systém bezplatnej distribúcie zelenej elektrickej energie v distribučných sústavách nachádzajúcich sa v dotknutom regióne, pričom výhody vyplývajúce z tohto systému obmedzujú v prvom prípade len na zelenú elektrickú energiu, ktorú do uvedených distribučných sústav dodávajú priamo výrobné zariadenia, a v druhom prípade len na zelenú elektrickú energiu, ktorú takéto zariadenia priamo dodávajú do distribučných sústav nachádzajúcich sa v členskom štáte, ku ktorému patrí uvedený región, čím z týchto výhod vylučujú zelenú elektrickú energiu dovezenú z iných členských štátov.

52

Vzhľadom na to, že cieľom regionálnych právnych úprav, o ktoré ide vo veci samej, je podporovať výrobu zelenej elektrickej energie prostredníctvom zavedenia systému bezplatnej distribúcie takejto elektrickej energie, treba ich najskôr skúmať z hľadiska ustanovení smernice 2001/77.

53

Ako totiž vyplýva z článkov 1, 3, 4 a 7 tejto smernice, jej účelom je konkrétne podporovať zvyšovanie podielu obnoviteľných zdrojov energie na výrobe elektrickej energie na vnútornom trhu s elektrickou energiou a z tohto hľadiska obsahuje ustanovenia týkajúce sa národných mechanizmov podpory výroby zelenej elektrickej energie, ako aj podmienky prístupu takejto elektrickej energie do distribučných sústav.

54

V tejto súvislosti treba po prvé uviesť, že podľa odôvodnení 1 až 3 uvedenej smernice takáto podpora obnoviteľných zdrojov energie predstavuje jednu z najvyšších priorít Únie a je odôvodnená najmä tým, že využívanie týchto zdrojov energie prispieva k ochrane životného prostredia a trvalo udržateľnému rozvoju, a môže prispievať k bezpečnosti a diverzifikácii dodávok energie, ako aj umožňovať rýchlejšie dosiahnutie cieľov Kjótskeho protokolu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. septembra 2013, IBV & Cie, C‑195/12, EU:C:2013:598, bod 56).

55

Ako vyplýva z odôvodnenia 14 smernice 2001/77, normotvorca Únie sa pri prijímaní tohto predpisu domnieval, že zabezpečenie riadneho fungovania rôznych mechanizmov na podporu obnoviteľných zdrojov energie na národnej úrovni, ktoré uplatňujú členské štáty, predstavuje dôležitý prostriedok na dosiahnutie cieľa sledovaného touto smernicou tak, aby bola udržaná dôvera investorov, a to až do okamihu, kým sa nezačne uplatňovať rámec Spoločenstva.

56

Pokiaľ ide o článok 4 ods. 1 uvedenej smernice, ten zdôrazňuje, že takéto mechanizmy môžu prispieť k dosiahnutiu cieľov vymedzených v článku 6 ES a článku 174 ods. 1 ES, pričom toto posledné uvedené ustanovenie uvádza ciele politiky Únie v oblasti životného prostredia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. septembra 2013, IBV & Cie, C‑195/12, EU:C:2013:598, body 59 a 60).

57

Uvedené ustanovenie odkazuje na udržiavanie, ochranu a zlepšovanie kvality životného prostredia, ochranu ľudského zdravia, rozvážne a racionálne využívanie prírodných zdrojov, ako aj na podporu opatrení na medzinárodnej úrovni pri riešení regionálnych alebo celosvetových problémov životného prostredia (rozsudok z 26. septembra 2013, IBV & Cie, C‑195/12, EU:C:2013:598, bod 60).

58

Po druhé, pokiaľ ide o formu, ktorú môžu mať mechanizmy na podporu obnoviteľných zdrojov energie na národnej úrovni, je potrebné uviesť, že v odôvodnení 14 smernice 2001/77 sú uvedené len rôzne druhy opatrení, ktoré zvyčajne používajú členské štáty v tomto smere, teda zelené osvedčenia, investičná pomoc, oslobodenia od dane alebo daňové úľavy, vrátenie daní a programy priamej podpory cien (rozsudok z 26. novembra 2014, Green Network, C‑66/13, EU:C:2014:2399, bod 52 a citovaná judikatúra).

59

V článku 4 ods. 1 uvedenej smernice sa iba uvádza, že cieľom vnútroštátnych mechanizmov podpory, ktorých prijímanie podporuje normotvorca Únie, je poskytovať výrobcom zelenej elektrickej energie priamu a nepriamu podporu.

60

Z toho najmä vyplýva, že smernica 2001/77 priznáva členským štátom širokú mieru voľnej úvahy na účely prijatia a vykonania takýchto systémov podpory výrobcov zelenej elektrickej energie (rozsudok z 26. novembra 2014, Green Network, C‑66/13, EU:C:2014:2399, point 54 a citovaná judikatúra).

61

V prejednávanom prípade bezplatnosť distribúcie, ktorú stanovujú regionálne právne úpravy, o ktoré ide vo veci samej, nepredstavuje výhodu ani podporu priamo priznávanú výrobcom zelenej elektrickej energie, pretože z tejto bezplatnosti majú prospech predovšetkým dodávatelia a teda v zásade aj odberatelia. Iba nepriamo by sa tak bezplatný prístup k distribučným sústavám mohol tiež prípadne javiť ako zdroj podpory v prospech uvedených výrobcov a v tomto rozsahu by tak mohol patriť do pôsobnosti článku 4 ods. 1 smernice 2001/77.

62

V tomto kontexte však treba tiež na základe toho, čo vyplýva z článku 3 ods. 1 a 2 smernice 2001/77, zohľadniť, že národné mechanizmy podpory výrobcov elektrickej energie uvedené v článku 4 smernice 2001/77, ktoré majú najmä prispievať k tomu, aby členské štáty dosiahli jednotlivé národné indikatívne ciele, ktoré sú im uložené v súlade s uvedeným článkom 3, v zásade musia viesť k posilneniu národnej výroby zelenej elektrickej energie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. novembra 2014, Green Network, C‑66/13, EU:C:2014:2399, body 56 a 57, ako aj citovanú judikatúru).

63

Navyše, ako vyplýva z článku 3 ods. 1 smernice 2001/77, takéto mechanizmy musia byť v tejto súvislosti a podobne ako všetky ďalšie opatrenia, ktoré členské štáty prijali na účely sledovania národných indikatívnych cieľov, primerané cieľom, ktoré sa majú dosiahnuť.

64

Okrem toho treba pripomenúť, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že národné systémy podpory výroby zelenej elektrickej energie uvedené v článku 4 smernice 2001/77 musia spĺňať požiadavky vyplývajúce z článkov 28 a 30 ES (v tejto súvislosti pozri najmä rozsudok z 11. septembra 2014, Essent Belgium, C‑204/12 až C‑208/12, EU:C:2014:2192).

65

Za týchto podmienok, keďže najmä posúdenie regionálnych právnych úprav, o ktoré ide vo veci samej, s prihliadnutím na uvedené ustanovenia Zmluvy, ktorými sa tento rozsudok zaoberá nižšie, bude prípadne vyžadovať, aby tieto právne úpravy boli preskúmané vzhľadom na zásadu proporcionality, ktorá už bola spomenutá v bode 63 tohto rozsudku, treba odložiť preskúmanie požiadaviek, ktoré by mohli vyplývať z uvedenej zásady, na neskoršie štádium analýzy.

66

Po tretie, pokiaľ ide o ustanovenia článku 7 smernice 2001/77, ktoré sa zaoberajú rôznymi otázkami týkajúcimi sa sústav, treba na jednej strane uviesť, že na rozdiel od toho, čo v tejto súvislosti tvrdia Flámsky región a VREG vo svojich pripomienkach, odsek 3 a odsek 6 druhý pododsek tohto článku 7 nemôžu odôvodniť také opatrenia selektívnej bezplatnosti distribúcie, aké stanovujú regionálne právne úpravy, o ktoré ide vo veci samej.

67

Článok 7 ods. 3 uvedenej smernice sa totiž netýka nákladov na distribúciu, ale nákladov na technické úpravy, ako sú napríklad napojenia do sústavy a posilnenia sústavy, ktoré sú potrebné na integráciu nových výrobcov zelenej elektrickej energie. Pokiaľ ide o odsek 6 druhý pododsek toho istého článku 7, ten iba stanovuje, aby sa pri určení nákladov na distribúciu zelenej elektrickej energie zohľadnili realizovateľné, vynaložené prostriedky z pripojenia takéhoto zariadenia do sústavy využívajúcej obnoviteľné zdroje energie. Nebolo však ani preukázané ani sa netvrdilo, že to je cieľom regionálnych právnych úprav, o ktoré ide vo veci samej, ktoré jednoducho a jasne stanovujú bezplatnosť distribúcie zelenej elektrickej energie s cieľom podporovať rozvoj jej výroby.

68

Na druhej strane, pokiaľ ide o článok 7 ods. 6 prvý pododsek smernice 2001/77, na ktorý najmä odkazuje generálny advokát v bodoch 57, 62 a 74 svojich návrhov, treba nepochybne uviesť, že toto ustanovenie stanovuje, že členské štáty musia zabezpečiť, aby započítanie nákladov na distribúciu nijak nediskriminovalo zelenú elektrickú energiu.

69

Bez toho, aby však bolo potrebné určiť, či sa uvedené ustanovenie má v rozsahu, v akom zakazuje diskrimináciu voči zelenej elektrickej energii, vykladať v tom zmysle, že sa takisto vzťahuje aj na rozdielne zaobchádzanie medzi rôznymi zelenými elektrickými energiami, a to najmä v závislosti od ich pôvodu, treba uviesť, že článok 16 smernice 96/92 a článok 20 ods. 1 smernice 2003/54, ktorými sa tento rozsudok zaoberá nižšie, obsahujú ustanovenia týkajúce sa prístupu dodávateľov k distribučným sústavám za nediskriminačných podmienok najmä v súvislosti s tarifami. Keďže však uplatniteľnosť uvedených ustanovení v kontexte veci samej je v prejednávanom prípade nepochybná, stačí v prejednávanom prípade zohľadniť posledné uvedené ustanovenia.

70

Keďže spor vo veci samej sa týka nákladov na distribúciu, ktoré znáša spoločnosť Essent Belgium z dôvodu, že ako dodávateľ využíva distribučnú sústavu v zmysle článku 2 bodu 6 smernice 96/92 a článku 2 bodu 5 smernice 2003/54, a o ktorých dotknutá osoba tvrdí, že majú diskriminačnú povahu, pretože na rozdiel od dodávateľov uvádzajúcich zelenú elektrickú energiu vnútroštátneho pôvodu na trh prišla o výhody zo systému bezplatnej distribúcie zelenej elektrickej energie, ktorý sa na distribútorov uplatňuje na základe regionálnych právnych úprav, o ktoré ide vo veci samej, je takisto potrebné zohľadniť, ako bolo uvedené v bodoch 47 až 49 tohto rozsudku, niektoré ustanovenia uvedených smerníc.

71

Článok 20 ods. 1 smernice 2003/54 stanovuje, že členské štáty zabezpečia zavádzanie „systému prístupu tretích strán do prenosových a distribučných sústav… u všetkých oprávnených zákazníkov“, pričom takýto systém sa musí zakladať „na… uverejnených [tarifách]“ a uplatňovať sa „… objektívne a bez diskriminácie voči niektorým užívateľom sústavy [voči užívateľom sústavy – neoficiálny preklad]“.

72

V tejto súvislosti, pokiaľ ide na jednej strane o pojem „prístup do sústavy“ v zmysle uvedeného ustanovenia, Súdny dvor spresnil, že tento pojem treba chápať nie ako pripojenie, ktoré zodpovedá fyzickému spojeniu so sústavou, ale ako právo používať elektrické sústavy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. októbra 2008, Sabatauskas a i., C‑239/07, EU:C:2008:551, bod 42).

73

Pojem „prístup“ sa spája s dodávkou elektrickej energie a zahŕňa náklady na službu. V tejto súvislosti odôvodnenia 2, 6, 13, 15 a 17 smernice 2003/54 najmä zdôrazňujú, že uvedený prístup musí byť dostupný za spravodlivú cenu a na základe nediskriminačných taríf s cieľom zabezpečiť efektívny prístup na trh pre všetkých účastníkov na trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. októbra 2008, Sabatauskas a i., C‑239/07, EU:C:2008:551, bod 40).

74

Na druhej strane, pokiaľ ide o pojem „tretie strany“ v zmysle toho istého článku 20 ods. 1 smernice 2003/54, treba pripomenúť, že samotné znenie uvedeného ustanovenia spresňuje tento pojem aj pomocou použitia pojmu „užívateľ sústavy“, ktorý je definovaný v článku 2 bode 18 smernice a zahŕňa fyzické alebo právnické osoby, ktoré dodávajú prenosovej alebo distribučnej sústave, alebo ktorých tieto sústavy zásobujú (pozri rozsudok z 9. októbra 2008, Sabatauskas a i., C‑239/07, EU:C:2008:551, bod 44).

75

Medzi uvedenými užívateľmi sa nachádzajú dodávatelia elektrickej energie, pričom Súdny dvor najmä spresnil, že aby si oprávnení zákazníci, ako je zdôraznené v odôvodnení 4 smernice 2003/54, mohli slobodne vybrať dodávateľov, títo musia mať možnosť prístupu do distribučných sústav, ktoré prenášajú elektrickú energiu až k odberateľom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. októbra 2008, Sabatauskas a i., C‑239/07, EU:C:2008:551, body 32, 33 a 43).

76

Napokon treba pripomenúť, že voľný prístup tretích osôb k prenosovým a distribučným sústavám, ktorý bol zavedený najmä článkom 20 smernice 2003/54, predstavuje jedno z významných opatrení, ktoré musia členské štáty realizovať, ak má byť dobudovaný vnútorný trh s elektrickou energiou (pozri rozsudok z 9. októbra 2008, Sabatauskas a i., C‑239/07, EU:C:2008:551, bod 33 a citovanú judikatúru).

77

Pokiaľ ide o smernicu 96/92, treba pripomenúť, že – ako stanovuje jej článok 16 – pri organizovaní prístupu do distribučnej sústavy elektrickej energie si členské štáty môžu vybrať medzi formou prístupu do sústavy a formou jediného kupujúceho, ktoré sú upravené v článkoch 17 a 18 tejto smernice, pričom oba typy postupov sa musia riadiť objektívnymi, transparentnými a nediskriminačnými kritériami.

78

Uvedený článok 16 zakazuje členským štátom, aby prístup do sústavy organizovali diskriminačným spôsobom, pričom takýto zákaz sa všeobecne týka akejkoľvek diskriminácie, teda aj prípadnej diskriminácie v rovine nákladov, ktoré treba znášať v prípade používania distribučnej sústavy (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. apríla 2005, AEM a AEM Torino, C‑128/03 a C‑129/03, EU:C:2005:224, bod 59, ako aj zo 7. júna 2005, VEMW a i., C‑17/03, EU:C:2005:362, body 36, 45 a 46).

79

Pokiaľ ide o otázku, či také regionálne právne úpravy, o aké ide vo veci samej, predstavujú diskrimináciu v rozpore s článkom 16 smernice 96/92 a článkom 20 ods. 1 smernice 2003/54, je potrebné uviesť, že tieto ustanovenia, ktoré vyžadujú, aby činnosť štátu pri uskutočňovaní prístupu do sústavy nebola diskriminačná, sú konkrétnym vyjadrením všeobecnej zásady rovnosti (pozri, pokiaľ ide o článok 16 smernice 96/92, rozsudok zo 7. júna 2005, VEMW a i., C‑17/03, EU:C:2005:362, bod 47 a citovanú judikatúru).

80

V súlade s ustálenou judikatúrou zákaz diskriminácie vyžaduje, aby sa porovnateľné situácie neposudzovali rozdielne, pokiaľ takéto posudzovanie nie je objektívne odôvodnené (pozri najmä rozsudok zo 7. júna 2005, VEMW a i., C‑17/03, EU:C:2005:362, bod 48).

81

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že rozdielne zaobchádzanie je odôvodnené, ak je založené na objektívnom a primeranom kritériu, to znamená ak je v súlade s právne prípustným cieľom sledovaným predmetnou právnou úpravou a tento rozdiel je primeraný cieľu, ktorý príslušné zaobchádzanie sleduje (pozri najmä rozsudok zo 16. decembra 2008, Arcelor Atlantique et Lorraine a i., C‑127/07, EU:C:2008:728, bod 47 a citovanú judikatúru).

82

V prejednávanej veci, hoci sa regionálne právne úpravy, o ktoré ide vo veci samej, uplatňujú rovnako na všetkých dodávateľov elektrickej energie využívajúcich distribučnú sústavu, ktorá sa nachádza v dotknutom regióne, tieto regionálne právne úpravy vedú k oslobodeniu elektrickej energie dodávanej týmito dodávateľmi od distribučných nákladov len v prípade zelenej elektrickej energie dodávanej priamo do takejto sústavy alebo distribučnej sústavy nachádzajúcej sa v členskom štáte, ku ktorému patrí tento región, a v dôsledku toho vedú k rozdielnemu zaobchádzaniu s dodávateľmi elektrickej energie najmä v závislosti od pôvodu zelenej elektrickej energie, ktorú títo dodávatelia uvádzajú na trh, na čo poukazuje spoločnosť Essent Belgium v rámci veci samej.

83

Pokiaľ ide o prípadné odôvodnenie takého rozdielneho zaobchádzania, treba najskôr uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdia Flámsky región a VREG, článok 11 ods. 3 smernice 96/92 alebo článok 14 ods. 4 smernice 2003/54 nemožno ako také uplatniť na účely odôvodnenia tohto rozdielneho zaobchádzania. Uvedené ustanovenia sa totiž netýkajú započítania distribučných nákladov, ale iba stanovujú, že členský štát môže pri dispečingu výrobných zariadení od prevádzkovateľov sústavy požadovať, aby uprednostňovali výrobné zariadenia vyrábajúce zelenú elektrickú energiu.

84

Legitimita cieľa sledovaného regionálnymi právnymi úpravami, o aké ide vo veci samej, ktorým je podpora výroby zelenej elektrickej energie, preto nevyvoláva pochybnosti. V tejto súvislosti treba najmä pripomenúť, že využívanie obnoviteľných zdrojov energie na výrobu elektrickej energie je užitočné na ochranu životného prostredia, keďže prispieva k zníženiu emisií skleníkových plynov, ktoré sú jedným z hlavných dôvodov klimatických zmien, proti ktorým sa Európska únia a členské štáty zaviazali bojovať (pozri rozsudok z 11. septembra 2014, Essent Belgium, C‑204/12 až C‑208/12, EU:C:2014:2192, bod 91 a citovanú judikatúru).

85

Vyvstáva preto otázka, či uvedený cieľ môže odôvodniť vyššie uvedené rozdielne zaobchádzanie, t. j. v podstate či je toto rozdielne zaobchádzanie založené na objektívnom a dôvodnom kritériu, ktoré je primerané sledovanému cieľu.

86

Vzhľadom jednak na početnosť ustanovení práva Únie, a teda početnosť parametrov, vo vzťahu ku ktorým je potrebné, ako už bolo uvedené v bode 65 tohto rozsudku, preskúmať primeranosť regionálnych právnych úprav, o ktoré ide vo veci samej, a jednak na potrebu zohľadniť v tomto rámci takisto ďalšie ustanovenia smerníc 96/92 a 2003/54, ktorými sa tento rozsudok zaoberá nižšie, však treba uvedené preskúmanie proporcionality odložiť na neskoršie štádium analýzy.

87

Tak článok 3 ods. 2 smernice 96/92, ako aj článok 3 ods. 2 smernice 2003/54 umožňujú, aby členské štáty uložili podnikom pôsobiacim v elektroenergetickom sektore záväzky vyplývajúce zo služby vo verejnom záujme, ktoré sa týkajú najmä ochrany životného prostredia, vrátane ochrany ovzdušia.

88

Ako však tvrdí Komisia, takým prípadom sa zdajú byť regionálne právne úpravy, o ktoré ide vo veci samej, keďže tieto právne úpravy ukladajú prevádzkovateľom distribučných sústav nachádzajúcich sa vo Flámsku povinnosť bezplatne distribuovať zelenú elektrickú energiu, ktorú priamo do týchto sústav alebo distribučných sústav nachádzajúcich sa v Belgicku dodávajú výrobcovia, čím podporujú rozvoj výroby zelenej elektrickej energie.

89

Takisto však treba v tejto súvislosti po prvé zdôrazniť, že – ako vyplýva z ustanovení uvedených v bode 87 tohto rozsudku – záväzky vyplývajúce zo služby vo verejnom záujme, ktoré boli stanovené na základe týchto ustanovení, musia byť nediskriminačné. Článok 3 ods. 2 smernice 2003/54 ďalej stanovuje, že uvedené záväzky musia elektroenergetickým podnikom Únie zaručovať rovnosť prístupu k národným spotrebiteľom.

90

Hoci sa však zdá, že všetci prevádzkovatelia distribučných sústav podliehajú regionálnym právnym úpravám, o ktoré ide vo veci samej, takým spôsobom, že medzi nimi nemožno pozorovať nijaké rozdielne zaobchádzanie, v bode 82 tohto rozsudku bolo už uvedené, že tieto regionálne právne úpravy vedú okrem toho k oslobodeniu elektrickej energie dodávanej dodávateľmi od distribučných nákladov len v prípade zelenej elektrickej energie dodávanej priamo do sústavy nachádzajúcej sa v dotknutom regióne alebo do distribučnej sústavy nachádzajúcej sa v členskom štáte, ku ktorému patrí tento región, a v dôsledku toho vedú k rozdielnemu zaobchádzaniu s dodávateľmi elektrickej energie najmä v závislosti od pôvodu zelenej elektrickej energie, ktorú títo dodávatelia uvádzajú na trh. Uvedené rozdielne zaobchádzanie tak môže najmä narušiť rovnosť prístupu elektroenergetických podnikov Únie k národným spotrebiteľom v zmysle článku 3 ods. 2 smernice 2003/54.

91

Navyše z článku 3 ods. 8 smernice 2003/54 nepochybne vyplýva, že na rozdiel od systému, ktorý prevládal v čase platnosti smernice 96/92 v súvislosti s článkom 3 ods. 3 a článkom 16 tejto smernice (v tejto súvislosti pozri rozsudok zo 7. júna 2005, VEMW a i., C‑17/03, EU:C:2005:362, bod 65), členské štáty majú možnosť neuplatňovať ustanovenia článku 20 smernice 2003/54, ktorý stanovuje nediskriminačný prístup tretích strán k prenosovým a distribučným sústavám, pokiaľ by jeho uplatňovanie právne alebo fakticky bránilo plneniu záväzkov vyplývajúcich zo služby vo verejnom záujme, ktoré boli takto uložené elektroenergetickým podnikom. Súdny dvor však už rozhodol, že na to, aby sa členské štáty mohli odchýliť od ustanovení článku 20 smernice 2003/54, musia najmä overiť, či plnenie záväzkov vyplývajúcich zo služby vo verejnom záujme zo strany prevádzkovateľov sústav nemožno zabezpečiť inými prostriedkami, ktoré by nenarušovali právo na prístup do sústav, ktoré je jedným z práv zakotvených v smernici 2003/54 (rozsudok z 22. mája 2008, citiworks, C‑439/06, EU:C:2008:298, bod 60).

92

Po druhé treba tiež uviesť, že záväzky vyplývajúce zo služby vo verejnom záujme stanovené podľa smerníc 96/92 a 2003/54 musia byť, ako vyplýva z článku 3 ods. 2 každej z uvedených smerníc, stanovené s úplným prihliadnutím na príslušné ustanovenia Zmluvy, medzi ktoré patria nielen článok 90 Zmluvy ES (neskôr článok 86 ES), na ktorý odkazuje článok 3 ods. 2 každej z uvedených smerníc, ale aj článok 30 Zmluvy ES (neskôr článok 28 ES) a článok 36 Zmluvy ES (neskôr po zmene a doplnení článok 30 ES), ktoré zakotvujú voľný pohyb tovaru, ako vyplýva najmä z odôvodnení 3, 15 a 19 smernice 96/92.

93

Pokiaľ ide o článok 86 ES, Súdny dvor už rozhodol, že hoci článok 3 ods. 2 smernice 2003/54 v spojení s uvedeným ustanovením Zmluvy umožňuje uložiť podnikom povereným výkonom služby vo verejnom záujme povinnosti týkajúce sa najmä stanovenia ceny za dodávky elektrickej energie, vnútroštátna právna úprava ukladajúca takéto povinnosti musí byť spôsobilá zabezpečiť uskutočnenie ňou sledovaného cieľa a nemôže ísť nad rámec toho, čo je na dosiahnutie tohto cieľa potrebné, aby bolo splnené kritérium proporcionality (rozsudok z 21. decembra 2011, Enel Produzione, C‑242/10, EU:C:2011:861, bod 55).

94

Pokiaľ ide o preskúmanie proporcionality regionálnych opatrení, o ktoré ide vo veci samej, v bodoch 65 a 86 tohto rozsudku však už bolo uvedené, že vzhľadom na rôzne ustanovenia práva Únie, vo vzťahu ku ktorým treba v prejednávanom prípade vykonať preskúmanie, treba toto preskúmanie dočasne odložiť.

95

Čo sa týka článkov 28 a 30 ES, v súlade s ktorými musia byť záväzky vyplývajúce zo služby vo verejnom záujme, ktoré boli stanovené podľa článku 3 ods. 2 každej zo smerníc 96/92 a 2003/54, rozsudok sa nimi zaoberá nižšie.

96

Ako vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora, článok 28 ES sa tým, že medzi členskými štátmi zakazuje opatrenia s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenie dovozu, vzťahuje na akékoľvek vnútroštátne opatrenie, ktoré môže priamo alebo nepriamo, skutočne alebo potenciálne brániť obchodu v rámci Spoločenstva (pozri najmä rozsudky z 11. júla 1974, Dassonville, 8/74, EU:C:1974:82, bod 5; z 1. júla 2014, Ålands Vindkraft, C‑573/12, EU:C:2014:2037, bod 66, a z 11. septembra 2014, Essent Belgium, C‑204/12 až C‑208/12, EU:C:2014:2192, bod 77).

97

Treba však konštatovať, že také právne úpravy, akými sú regionálne právne úpravy, o ktoré ide vo veci samej, môžu prinajmenšom nepriamo a potenciálne z rôznych dôvodov narušiť dovoz elektrickej energie, a najmä zelenej elektrickej energie pochádzajúcej z iných členských štátov.

98

Takéto právne úpravy musia byť totiž posúdené ako opatrenia s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenie, ktorých sa týka článok 28 ES, a to najmä preto, že podnecujú hospodárske subjekty, konkrétne dodávateľov elektrickej energie, aby nakupovali zelenú elektrickú energiu vyrobenú v dotknutom regióne alebo v členskom štáte, ku ktorému tento región patrí, z dôvodu hospodárskej výhody vyplývajúcej z bezplatnosti distribúcie tejto elektrickej energie (pozri analogicky rozsudok z 5. júna 1986, Komisia/Taliansko, 103/84, EU:C:1986:229, body 2 a 24, ako aj citovanú judikatúru).

99

Pokiaľ ide o tvrdenie Flámskeho regiónu a VREG, podľa ktorého akákoľvek prípadná prekážka voľného pohybu elektrickej energie má v prejednávanom prípade relatívne obmedzený dosah najmä preto, že v dotknutom období bolo vo Flámsku vyrobenej dosť málo zelenej elektrickej energie, stačí pripomenúť, že aj za predpokladu, že by bola taká okolnosť preukázaná, v každom prípade by platilo, že vnútroštátne opatrenie nemožno vyňať spod zákazu stanoveného v článku 28 ES len z dôvodu, že prekážka dovozu má veľmi malý dosah a že existujú ďalšie možnosti odbytu dovezených výrobkov (pozri najmä rozsudok z 5. júna 1986, Komisia/Taliansko, 103/84, EU:C:1986:229, bod 18 a citovanú judikatúru).

100

Navyše podľa ustálenej judikatúry však vnútroštátna právna úprava, ktorá predstavuje opatrenie s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia, môže byť odôvodnená niektorým z dôvodov všeobecného záujmu vymenovaných v článku 30 ES alebo naliehavými požiadavkami. V oboch prípadoch musí byť vnútroštátne ustanovenie podľa zásady proporcionality vhodné na to, aby zabezpečilo uskutočnenie sledovaného cieľa, a nesmie ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie (pozri najmä rozsudok z 1. júla 2014, Ålands Vindkraft, C‑573/12, EU:C:2014:2037, bod 76 a citovanú judikatúru).

101

Vnútroštátne opatrenia, ktoré môžu narušiť obchod v rámci Spoločenstva, tak môžu byť odôvodnené najmä naliehavými požiadavkami týkajúcimi sa ochrany životného prostredia, a to najmä s cieľom podporovať väčšie využívanie obnoviteľných zdrojov energie pri výrobe elektrickej energie, ktoré – ako už bolo pripomenuté v bode 84 tohto rozsudku – je nevyhnutné na uvedenú ochranu a okrem toho slúži aj na ochranu zdravia a života ľudí a zvierat, ako aj na ochranu rastlín, ktoré predstavujú dôvody všeobecného záujmu uvedené v článku 30 ES (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok z 1. júla 2014, Ålands Vindkraft, C‑573/12, EU:C:2014:2037, body 77 až 80 a citovanú judikatúru).

102

Za týchto podmienok zostáva overiť, či také regionálne právne úpravy, o aké ide vo veci samej, sú v súlade so zásadou proporcionality.

103

Ako vyplýva z bodov 63, 85, 93 a 100 tohto rozsudku, súlad takých regionálnych právnych úprav, o aké ide vo veci samej, s ustanoveniami článku 3 ods. 1 a článku 4 smernice 2001/77, článku 3 ods. 2 a článku 16 smernice 96/92, článku 3 ods. 2 a 8 a článku 20 ods. 1 smernice 2003/54, ako aj článkov 28 a 30 ES v prejednávanom prípade závisí od toho, či sú uvedené právne úpravy v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi zo zásady proporcionality.

104

Ako už bolo pripomenuté v bode 100 tohto rozsudku, na to, aby bol tento súlad dosiahnutý, je potrebné, aby boli uvedené regionálne právne úpravy jednak vhodné na dosiahnutie cieľa, ktorý sledujú a ktorého legitimita bola v tomto prípade už preukázaná v bodoch 54, 84 a 101 tohto rozsudku, t. j. cieľa spočívajúceho v podpore väčšej výroby zelenej elektrickej energie, a jednak nevyhnutné na tento účel.

105

V tejto súvislosti treba najskôr pripomenúť, že – ako už uviedol Súdny dvor – okolnosť, že národný systém podpory bol vytvorený tak, aby priamo podporoval skôr výrobu zelenej elektrickej energie než len jej spotrebu, možno vysvetliť najmä tým, že ekologický je len spôsob jej výroby a že environmentálne ciele týkajúce sa zníženia emisií skleníkových plynov možno efektívne dosiahnuť v prvom rade vo fáze výroby (pozri rozsudok z 11. septembra 2014, Essent Belgium, C‑204/12 až C‑208/12, EU:C:2014:2192, bod 98 a citovanú judikatúru).

106

Takisto treba zdôrazniť, že – ako už bolo pripomenuté v bode 62 tohto rozsudku – z článku 3 ods. 1 a 2 smernice 2001/77 v spojení s jej článkom 4 vyplýva, že národné mechanizmy podpory výrobcov elektrickej energie uvedené v článku 4 tejto smernice, ktoré majú najmä prispievať k tomu, aby členské štáty dosiahli jednotlivé národné indikatívne ciele, ktoré im boli uložené v súlade s uvedenou smernicou, v zásade musia viesť k posilneniu národnej výroby zelenej elektrickej energie (pozri rozsudok z 26. novembra 2014, Green Network, C‑66/13, EU:C:2014:2399, bod 57 a citovanú judikatúru).

107

Dôsledkom tejto okolnosti, najmä v spojení so skutočnosťou, že právo Únie neharmonizovalo národné systémy podpory zelenej elektrickej energie, je, že členské štáty v zásade môžu obmedziť výhody týchto systémov len na výrobu zelenej elektrickej energie na svojom území (pozri analogicky v súvislosti so smernicou 2009/28 rozsudok z 1. júla 2014, Ålands Vindkraft, C‑573/12, EU:C:2014:2037, body 94 a 97 až 99).

108

Pokiaľ ide o vhodnosť národných systémov podpory výroby zelenej elektrickej energie na dosiahnutie cieľa spočívajúceho vo zvýšení takejto výroby, Súdny dvor najmä rozhodol, že záväzok kupovať zelenú elektrickú energiu za minimálne ceny by mohol prinášať určitý ekonomický prospech výrobcom tohto typu elektrickej energie, a to tým, že im bez rizika zaručuje vyššie zisky než v prípade, ak by takýto záväzok neexistoval (rozsudok z 13. marca 2001, PreussenElektra, C‑379/98, EU:C:2001:160, bod 54).

109

Súdny dvor, ktorý sa vyjadril k národným systémom podpory využívajúcim mechanizmus tzv. „zelených osvedčení“, takisto uviedol, že povinnosť dodávateľov elektrickej energie splniť u výrobcov zelenej elektrickej energie určitú kvótu takýchto osvedčení má uvedeným výrobcom najmä zabezpečiť odbyt osvedčení, ktoré im boli vydané, a uľahčiť tak predaj zelenej elektrickej energie, ktorú vyrábajú za vyššiu cenu, než je trhová cena klasickej energie. Súdny dvor v tejto súvislosti najmä zdôraznil, že nemožno pochybovať o motivácii zvýšiť výrobu zelenej elektrickej energie, ktorú takýto systém vo všeobecnosti vyvoláva u výrobcov elektrickej energie, a teda ani o vhodnosti takéhoto systému na dosiahnutie legitímneho cieľa, ktorý sa v danom prípade sleduje (pozri rozsudok z 11. septembra 2014, Essent Belgium, C‑204/12 až C‑208/12, EU:C:2014:2192, body 109 a 110, ako aj citovanú judikatúru).

110

Takéto systémy podpory zelenej energie, ktorej výrobné náklady sú v porovnaní s nákladmi na výrobu elektrickej energie z neobnoviteľných zdrojov energie zrejme stále vysoké, majú vo svojej podstate za cieľ najmä dlhodobú podporu investícií do nových zariadení prostredníctvom určitých záruk pre výrobcov, pokiaľ ide o budúci predaj nimi vyrobenej zelenej elektrickej energie (pozri rozsudok z 1. júla 2014, Ålands Vindkraft, C‑573/12, EU:C:2014:2037, bod 103).

111

V prejednávanej veci, pokiaľ ide o systém bezplatnej distribúcie zelenej elektrickej energie zavedený regionálnymi právnymi úpravami, o ktoré ide vo veci samej, treba najskôr uviesť, že cieľom tohto systému – na rozdiel od národných systémov podpory zelenej elektrickej energie vo forme povinnosti nákupu zelených osvedčení, o ktorej bola reč v predchádzajúcich bodoch tohto rozsudku – nie je poskytnúť priamu podporu výrobcom elektrickej energie.

112

Ako už bolo uvedené v bode 61 tohto rozsudku, bezplatná distribúcia zelenej elektrickej energie totiž predstavuje finančnú výhodu, ktorá sa v prvom rade priznáva dodávateľom uvedenej elektrickej energie a z ktorej môžu mať prípadne a v závislosti najmä od predajnej ceny elektrickej energie, ktorú dodávatelia fakturujú odberateľom, v určitej miere a nepriamo prospech títo odberatelia.

113

Naproti tomu takýto mechanizmus podpory neposkytuje najmä nijakú istotu v súvislosti s tým, že ekonomická výhoda, ktorú takto získajú dodávatelia, bude in fine predstavovať skutočnú a zásadnú výhodu pre výrobcov zelenej elektrickej energie, a najmä najmenšie miestne výrobné zariadenia, v prípade ktorých Flámsky región tvrdí, že ich chce podporovať, a ktoré nie sú výrobcami a dodávateľmi súčasne.

114

Prípadný zisk, ktorý z uvedenej ekonomickej výhody majú takýto výrobcovia zelenej elektrickej energie, bude totiž závisieť od rôznych faktorov, ktoré sú typické pre trhy, ako sú napríklad cena elektrickej energie na týchto trhoch, ponuka a dopyt alebo tiež rozloženie sily medzi zúčastnenými hospodárskymi subjektmi a miera, v akej budú dodávatelia ochotní umožniť výrobcom prospech z uvedenej výhody.

115

Vzhľadom na nepriamu, neistú a náhodnú povahu prípadnej podpory, ktorá môže samotným výrobcom zelenej elektrickej energie vyplývať zo systému bezplatnosti, o ktorý ide vo veci samej, je však potrebné usúdiť, že samotná vhodnosť tohto systému na dosiahnutie legitímneho cieľa, ktorý je v tomto prípade sledovaný a ktorého účelom je účinne podnecovať hospodárske subjekty, aby vo väčšom rozsahu vyrábali zelenú elektrickú energiu bez ohľadu na dodatočné náklady typické pre túto výrobu, a tým prispievali k tomu, aby členské štáty sledovali indikatívne ciele výroby, ktoré im boli uložené podľa článku 3 smernice 2001/77, nebola preukázaná.

116

Z dôvodu tejto nepriamej, neistej a zároveň náhodnej povahy a keďže okrem toho existujú iné spôsoby, ako je napríklad prideľovanie zelených osvedčení, ktoré nepochybne a účinne prispievajú k sledovaniu cieľa spočívajúceho vo zvyšovaní výroby zelenej elektrickej energie bez toho, aby to malo najmä vplyv na zavedenie voľného prístupu tretích strán k distribučným sústavám za nediskriminačných podmienok, ktorý je stanovený v článku 20 ods. 1 smernice 2003/54, ako jedného z podstatných opatrení na dobudovanie vnútorného trhu s elektrickou energiou, treba usúdiť, že také regionálne právne úpravy, o aké ide vo veci samej, nespĺňajú požiadavky vyplývajúce zo zásady proporcionality a že narušenia, ktoré spôsobujú vo vzťahu k uvedenému voľnému prístupu a voľnému pohybu tovaru, preto nemožno odôvodniť uvedeným cieľom.

117

Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba usúdiť, že pokiaľ nie sú splnené požiadavky vyplývajúce zo zásady proporcionality, sú také regionálne právne úpravy, o aké ide vo veci samej, v rozpore s ustanoveniami článkov 28 a 30 ES, ako článku 3 ods. 2 a článku 16 smernice 96/92, článku 3 ods. 2 a 8 a článku 20 ods. 1 smernice 2003/54 a článkov 3 a 4 smernice 2001/77.

118

Na jednej strane vzhľadom na konštatovanie uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku, z ktorého vyplýva, že také regionálne právne úpravy, o aké ide vo veci samej, sú v rozpore s článkami 28 a 30 ES, a na druhej strane vzhľadom na absenciu akéhokoľvek vysvetlenia zo strany vnútroštátneho súdu, pokiaľ ide o dôvody, pre ktoré sa domnieva, že uvedené právne úpravy sú základom diskriminácie na základe štátnej príslušnosti v zmysle článku 12 ES, Súdnemu dvoru neprináleží, aby sa týmto posledným uvedeným ustanovením v rámci tejto veci zaoberal.

119

Vzhľadom na všetky uvedené úvahy treba odpovedať na položené otázky tak, že ustanovenia článkov 28 a 30 ES, ako aj článku 3 ods. 2 a 8 a článku 20 ods. 1 smernice 2003/54, článku 3 ods. 2 a 3 a článku 16 smernice 96/92 a článkov 3 a 4 smernice 2001/77 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia takým právnym úpravám, akými sú regionálne právne úpravy, o ktoré ide vo veci samej, ktoré stanovujú systém bezplatnej distribúcie zelenej elektrickej energie v distribučných sústavách nachádzajúcich sa v dotknutom regióne, pričom výhody vyplývajúce z tohto systému obmedzujú v prvom prípade len na zelenú elektrickú energiu, ktorú do uvedených distribučných sústav dodávajú priamo výrobné zariadenia, a v druhom prípade len na zelenú elektrickú energiu, ktorú takéto zariadenia priamo dodávajú do distribučných sústav nachádzajúcich sa v členskom štáte, ku ktorému patrí uvedený región.

120

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

Ustanovenia článkov 28 a 30 ES, ako aj článku 3 ods. 2 a 8 a článku 20 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/54/ES z 26. júna 2003 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrickou energiou a o zrušení smernice 96/92/ES, článku 3 ods. 2 a 3 a článku 16 smernice Európskeho parlamentu a Rady 96/92/ES z 19. decembra 1996 o spoločnej právnej úprave vnútorného trhu s elektrickou energiou a článkov 3 a 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/77/ES z 27. januára 2001 o podpore elektrickej energie vyrábanej z obnoviteľných zdrojov energie na vnútornom trhu s elektrickou energiou sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia takým právnym úpravám, akými sú besluit van de Vlaamse regering tot wijziging van het besluit van de Vlaamse regering van 28 september 2001 (nariadenie flámskej vlády, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie flámskej vlády z 28. septembra 2001) zo 4. apríla 2003 a besluit van de Vlaamse regering inzake de bevordering van elektriciteitsopwekking uit hernieuwbare energiebronnen (nariadenie flámskej vlády o podpore výroby elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov energie) z 5. marca 2004, ktoré stanovujú systém bezplatnej distribúcie zelenej elektrickej energie v distribučných sústavách nachádzajúcich sa v dotknutom regióne, pričom výhody vyplývajúce z tohto systému obmedzujú v prípade prvého nariadenia len na zelenú elektrickú energiu, ktorú do uvedených distribučných sústav dodávajú priamo výrobné zariadenia, a v prípade druhého nariadenia len na zelenú elektrickú energiu, ktorú takéto zariadenia priamo dodávajú do distribučných sústav nachádzajúcich sa v členskom štáte, ku ktorému patrí uvedený región.