1

Predmetom prejednávaných žalôb sú návrhy na zrušenie rozhodnutí Európskeho parlamentu A(2015) 8324 C, A(2015) 8463 C, A(2015) 8627 C, A(2015) 8682 C, A(2015) 8594 C, A(2015) 8551 C, A(2015) 8732 C, A(2015) 8681 C, A(2015) 8334 C, A(2015) 8327 C a A(2015) 8344 C zo14. septembra 2015, A(2015) 8656 C, A(2015) 8678 C, A(2015) 8361 C, A(2015) 8663 C, A(2015) 8360 C, A(2015) 8486 C a A(2015) 8305 C z 15. septembra 2015, A(2015) 8602 C, A(2015) 8554 C, A(2015) 8490 C, A(2015) 8659 C, A(2015) 8547 C, A(2015) 8552 C, A(2015) 8553 C, A(2015) 8661 C, A(2015) 8684 C a A(2015) 8672 C zo 16. septembra 2015 a rozhodnutia A(2015) 13844 C zo 14. januára 2016, ktorými Parlament zamietol na základe nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, 2001, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331), opakované žiadosti, ktoré predložili žalobcovia Maria Psara, Tina Kristan, Tanja Malle, Wojciech Cieśla, Staffan Dahllof, Delphine Reuter, České centrum pro investigativní žurnalistiku o.p.s., Harry Karanikas, Crina Boros, Baltijas pētnieciskās žurnālistikas centrs Re:Baltica, Balazs Toth, Minna Knus‑Galán, Atanas Čobanov, Dirk Liedtke, Nils Mulvad, Hugo van der Parre, Guia Baggi, Marcos García Rey, Mark Lee Hunter, Kristof Clerix, Rui Araujo, Anuška Delić, Jacob Borg, Matilda Bačelić a Gavin Sheridan, s cieľom získať prístup k dokumentom Parlamentu obsahujúcim informácie týkajúce sa príspevkov jeho poslancov (ďalej len „napadnuté rozhodnutia“).

2

V júli 2015 vo veciach T‑639/15 až T‑666/15 a v novembri 2015 vo veci T‑94/16 podali žalobcovia Parlamentu žiadosti o prístup k dokumentom na základe nariadenia č. 1049/2001.

3

Tieto žiadosti sa týkali „kópií spisov, správ a iných relevantných dokumentov, v ktorých sa podrobne opisuje, akým spôsobom a v akom okamihu europoslanci“, každého členského štátu „vynaložili“ počas rôznych období od júna 2011 do júla 2015 „svoje príspevky (cestovné výdavky, denné diéty a príspevky na všeobecné výdavky)“, dokumenty, ktoré uvádzajú „sumy, ktoré im boli vyplatené v rámci výdavkov na asistentskú výpomoc“ a „výpisy z bankových účtov europoslancov, ktoré boli konkrétne použité na platbu príspevkov na všeobecné výdavky“ (ďalej len „požadované dokumenty“).

4

Tieto žiadosti sa týkali cyperských poslancov Parlamentu vo veci T‑639/15, slovinských vo veciach T‑640/15 a T‑662/15, rakúskych vo veci T‑641/15, poľských vo veci T‑642/15, švédskych vo veci T‑643/15, luxemburských vo veci T‑644/15, slovenských vo veci T‑645/15, gréckych vo veci T‑646/15, poslancov zo Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska vo veci T‑647/15, litovských vo veci T‑648/15, maďarských vo veci T‑649/15, fínskych vo veci T‑650/15, bulharských vo veci T‑651/15, nemeckých vo veci T‑652/15, dánskych vo veci T‑653/15, českých vo veci T‑654/15, holandských vo veci T‑655/15, talianskych vo veci T‑656/15, rumunských vo veci T‑657/15, španielskych vo veci T‑658/15, francúzskych vo veci T‑659/15, belgických vo veci T‑660/15, portugalských vo veci T‑661/15, estónskych vo veci T‑663/15, maltských vo veci T‑664/15, lotyšských vo veci T‑665/15, chorvátskych vo veci T‑666/15 a írskych vo veci T‑94/16.

5

Listami z 20. júla 2015 vo veciach T‑639/15 až T‑666/15 a z 25. novembra 2015 vo veci T‑94/16 generálny tajomník Parlamentu zamietol žiadosti žalobcov o prístup k dokumentom jednak s odvolaním sa na ochranu osobných údajov na základe výnimky uvedenej v článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001 a jednak s odvolaním sa na skutočnosť, že nedisponuje výpismi z bankových účtov poslancov Parlamentu.

6

Listami z augusta 2015 vo veciach T‑639/15 až T‑666/15 a z decembra 2015 vo veci T‑94/16 žalobcovia predložili Parlamentu opakované žiadosti o prístup k požadovaným dokumentom.

7

Napadnutými rozhodnutiami Parlament zamietol tieto žiadosti, pričom na jednej strane uviedol, že nemá k dispozícii niektoré z požadovaných dokumentov, a na druhej strane sa v zostávajúcej časti odvolal na dvojitý právny základ výnimky stanovenej v článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001 v spojení s článkom 8 písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 45/2001 z 18. decembra 2000 o ochrane jednotlivcov so zreteľom na spracovanie osobných údajov inštitúciami a orgánmi spoločenstva a o voľnom pohybe takýchto údajov (Ú. v. ES L 8, 2001, s. 1; Mim. vyd. 13/026, s. 102) a na nadmerné administratívne zaťaženie spojené so spracovaním týchto žiadostí.

8

Žalobcovia podali do kancelárie Všeobecného súdu 13. novembra 2015 vo veciach T‑639/15 až T‑666/15 a 1. marca 2016 vo veci T‑94/16 tieto žaloby.

9

Súčasne s podaním svojich vyjadrení k žalobám vo veciach T‑639/15 až T‑666/15 a vo veci T‑94/16 Parlament požiadal Všeobecný súd o spojenie vecí T‑639/15 až T‑666/15 a následne vecí T‑639/15 až T‑666/15 a veci T‑94/16.

10

Žalobcovia vo veciach T‑639/15 až T‑666/15 informovali Všeobecný súd, že nenamietajú proti spojeniu vecí T‑639/15 až T‑666/15, avšak za predpokladu, že vec T‑662/15 bude stanovená za hlavnú vec.

11

Dňa 17. marca 2016 žalobcovia vo veciach T‑643/15, T‑644/15, T‑647/15, T‑657/15 až T‑659/15 a vo veci T‑94/16 podali žiadosť o dôverné zaobchádzanie s určitými údajmi vo svojich žalobách vo vzťahu k verejnosti a k ostatným žalobcom v ostatných veciach v prípade spojenia vecí.

12

V súlade so svojimi žiadosťami žalobcovia vo veciach T‑643/15, T‑644/15, T‑647/15, T‑657/15 až T‑659/15 a vo veci T‑94/16 v ten istý deň predložili nedôvernú verziu svojich žalôb.

13

Dňa 20. júna 2016 žalobca vo veci T‑94/16 informoval Všeobecný súd, že nemá žiadne námietky k spojeniu vecí T‑639/15 až T‑666/15 a veci T‑94/16.

14

Uzneseniami z 24. mája a 20. júla 2016 predseda štvrtej komory Všeobecného súdu spojil na účely písomnej časti konania vo veciach T‑639/15 až T‑666/15 a vo veci T‑94/16 a vyhovel žiadostiam o dôverné zaobchádzanie, ktoré podali žalobcovia vo veciach T‑643/15, T‑644/15, T‑647/15, T‑657/15 až T‑659/15 a T‑94/16.

15

Vzhľadom na to, že zloženie komôr Všeobecného súdu bolo zmenené, sudca spravodajca bol pridelený k piatej komore, ktorej bola z tohto dôvodu táto vec pridelená.

16

Na návrh sudcu spravodajcu Všeobecný súd (piata rozšírená komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania v prejednávaných veciach a o ich spojení na tento účel.

17

Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 19. októbra 2017.

18

Žalobcovia navrhujú, aby Všeobecný súd:

19

Parlament navrhuje, aby Všeobecný súd:

20

Podľa článku 68 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu sa prejednávané veci spájajú na spoločné konanie na účely konečného rozhodnutia.

21

Na podporu svojich žalôb uvádzajú žalobcovia päť žalobných dôvodov.

22

Prvé dva žalobné dôvody sú založené na porušení spojených ustanovení článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001 a článku 8 písm. b) nariadenia č. 45/2001 v tom, že požadované dokumenty neobsahujú osobné údaje a že v každom prípade nevyhnutnosť ich prenosu bola preukázaná rovnako ako neexistencia rizika poškodenia legitímnych záujmov dotknutých osôb.

23

Tretí žalobný dôvod je založený na porušení všeobecnej povinnosti vykonať konkrétne a individuálne preskúmanie každého z požadovaných dokumentov, ktorá vyplýva z článkov 2, 4 a z článku 6 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001, ako aj na nezákonnosti zamietnutia prístupu založeného na nadmernom administratívnom zaťažení.

24

Štvrtý žalobný dôvod je založený na porušení článku 4 ods. 6 nariadenia č. 1049/2001 v tom, že bol zamietnutý dokonca aj len čiastočný prístup k požadovaným dokumentom.

25

Piaty a posledný žalobný dôvod je založený na porušení povinnosti odôvodnenia stanovenej v článku 7 ods. 1 a článku 8 ods. 1 nariadenia č. 1049/2001.

26

V tomto ohľade treba pripomenúť, že ako vyplýva z článku 1 nariadenia č. 1049/2001 v spojení s odôvodnením č. 4 tohto nariadenia, účelom tohto nariadenia je čo najúčinnejšie uplatniť právo verejnosti na prístup k dokumentom, ktorými disponujú inštitúcie (rozsudok z 1. februára 2007, Sison/Rada, C‑266/05 P, EU:C:2007:75, bod 61), a že podľa odôvodnenia 11 nariadenia č. 1049/2001 „v zásade majú byť všetky dokumenty týchto orgánov prístupné verejnosti“.

27

Preto sa právo na prístup k dokumentom potvrdené nariadením č. 1049/2001 vzťahuje len na dokumenty, ktorými inštitúcie skutočne disponujú, a to v tom zmysle, že toto právo nemožno rozšíriť na dokumenty, ktoré nie sú v držbe inštitúcií alebo ktoré neexistujú (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. októbra 2014, Strack/Komisia, C‑127/13 P, EU:C:2014:2250, body 38 a 46).

28

V prejednávanej veci sa medzi dokumentmi, ktoré žalobcovia požadujú, nachádzajú nielen dokumenty týkajúce sa denných diét, príspevkov na cestovné výdavky a príspevkov na asistentskú výpomoc pre poslancov Parlamentu, ale aj písomnosti, ktoré podrobne zachytávajú, akým spôsobom a v akom okamihu poslanci Parlamentu z každého členského štátu vynaložili v rôznych obdobiach svoje príspevky na všeobecné výdavky, ako aj kópie výpisov z bankových účtov poslancov Parlamentu osobitne určených špeciálne na použitie príspevkov na všeobecné výdavky.

29

Pokiaľ ide o písomnosti, ktoré podrobne zachytávajú, akým spôsobom a v akom okamihu poslanci Parlamentu z každého členského štátu vynaložili v rôznych obdobiach svoje príspevky na všeobecné výdavky, je nesporné, že na základe uplatnenia článkov 25 a 26 rozhodnutia kancelárie Európskeho parlamentu z 19. mája a 9. júla 2008, ktorým sa uplatňujú vykonávacie pravidlá k štatútu poslancov Európskeho parlamentu (Ú. v. EÚ C 159, 2009, s. 1), poslanci Európskeho parlamentu poberajú mesačne paušálny príspevok v sume, ktorá je navyše verejne známa, na základe jedinej žiadosti podanej na začiatku ich funkčného obdobia.

30

Z toho vyplýva, že vzhľadom na paušálnu povahu príspevkov na všeobecné výdavky Parlament nedisponuje žiadnymi písomnosťami, ktoré by podrobne z vecného alebo časového hľadiska zachytávali používanie uvedených príspevkov jeho poslancami.

31

Parlament preto správne v napadnutých rozhodnutiach a na základe článku 25 rozhodnutia kancelárie Parlamentu uvedeného v bode 28 vyššie uviedol, že nedisponuje údajmi týkajúcimi sa skutočných výdavkov vynaložených poslancami Parlamentu v rámci príspevku na všeobecné výdavky, a preto nie je schopný zverejniť dokumenty požadované v tejto súvislosti.

32

Pokiaľ ide o výpisy z bankových účtov poslancov Parlamentu osobitne určených na použitie príspevku na všeobecné výdavky, Parlament v napadnutých rozhodnutiach vysvetlil, že nemal takéto dokumenty v držbe.

33

V súlade s prezumpciou zákonnosti, ktorá sa spája s aktmi Európskej únie, sa predpokladá neexistencia dokumentu, ku ktorému sa žiadal prístup, ak to dotknutá inštitúcia v tomto zmysle tvrdí. Ide však o vyvrátiteľnú domnienku, ktorú môže žiadateľ o prístup vyvrátiť akýmikoľvek prostriedkami na základe relevantných a súhlasných indícií [pozri analogicky rozsudok z 25. júna 2002, British American Tobacco (Investments)/Komisia, T‑311/00, EU:T:2002:167, bod 35].

34

V prejednávanej veci žalobcovia v nijakom prípade neuviedli skutočnosti, ktoré by mohli spochybniť neexistenciu dotknutých dokumentov. Žalobcovia sa totiž obmedzili na tvrdenia, že majú problém uveriť, že Parlament nedisponuje takýmito dokumentmi, keďže vyhlásil, že jeho kontrolné mechanizmy, pokiaľ ide o použitie príspevkov jeho poslancov, boli dostatočné. Uvedené vyhlásenie však nijako nenaznačuje, že by mal Parlament v držbe výpisy z bankových účtov svojich poslancov osobitne určených na použitie príspevkov na všeobecné výdavky.

35

Preto Parlament v napadnutých rozhodnutiach oprávnene zamietol žiadosti žalobcov týkajúce sa dokumentov týkajúcich sa príspevkov na všeobecné výdavky a výpisov z bankových účtov poslancov Parlamentu osobitne určených na použitie uvedených príspevkov.

36

Tvrdenia žalobcov nemôžu spochybniť toto posúdenie.

37

Je totiž nutné konštatovať, že žalobcovia vo svojich písomných podaniach len poukazujú na to, že poslanci Parlamentu nepopierateľne a nespochybniteľne poberajú príspevok na všeobecné výdavky v súvislosti s úhradou výdavkov za prenájom kancelárie vo volebnom obvode poslanca, ako aj telefónnych účtov, IT vybavenia a bežnej spotreby.

38

Nesporne však tiež platí, že tieto výdavkové položky sú nahrádzané paušálnym spôsobom a nie na základe predloženia dokladov o vynaložených nákladoch, čo nemožno spochybniť len na základe pochybností žalobcov, pokiaľ ide o skutočnosť, že Parlament nedisponuje dokumentmi požadovanými v tomto ohľade, keďže žalobcovia sa ani len nepokúsili odvolať sa na predpis, ktorý by stanovoval opak.

39

Je však nutné konštatovať, že žalobcovia sa svojimi argumentáciami nesnažia ani tak napadnúť zákonnosť napadnutých rozhodnutí, ako v podstate poukázať na nedostatočnosť a neúčinnosť existujúcich kontrolných mechanizmov, čo však Všeobecného súdu v rámci týchto žalôb neprináleží posudzovať.

40

Preto je namieste hneď na úvod zamietnuť všetky žalobné dôvody ako neúčinné v rozsahu, v akom sa týkajú dokumentov vzťahujúcich sa na vynaloženie príspevkov na všeobecné výdavky a na výpisy z bankových účtov poslancov Parlamentu osobitne určených na použitie uvedených príspevkov, a obmedziť preskúmanie žalobných dôvodov Všeobecným súdom len na žiadosti žalobcov o prístup týkajúce sa denných diét, príspevkov na cestovné výdavky a príspevkov na asistentskú výpomoc.

41

V prvom žalobnom dôvode žalobcovia poukazujú na porušenie ustanovenia článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001 v spojení s článkom 8 písm. b) nariadenia č. 45/2001, teda ustanovení, pri ktorých navyše spochybňujú aj zákonnosť. Tento žalobný dôvod pozostáva z dvoch častí.

42

V rámci prvej časti žalobcovia uvádzajú, že napadnuté rozhodnutia sú nezákonné v tom, že nariadenie č. 45/2001 sa v podstate v prejednávanej veci neuplatňuje, keďže predmetné údaje nepatria do súkromnej sféry poslancov Parlamentu, ale do ich verejnej sféry, pretože požadované dokumenty sa vzťahujú na výkon ich funkcie volených zástupcov.

43

Inak povedané, žalobcovia tvrdia, že zverejnenie požadovaných dokumentov by neohrozilo súkromný život a integritu jednotlivca v zmysle článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001, keďže aj za predpokladu, že by obsahovali osobné údaje, by sa tieto údaje netýkali súkromného života poslancov Parlamentu.

44

V tomto ohľade treba pripomenúť, že v zmysle článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001 inštitúcie odmietnu prístup k dokumentu v prípade, že by sa jeho zverejnením porušila ochrana súkromného života a integrity jednotlivca, pričom toto ustanovenie sa musí uplatniť v súlade s právnymi predpismi Únie týkajúcimi sa ochrany osobných údajov.

45

Z tejto právnej úpravy, a najmä z článku 2 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES z 24. októbra 1995 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov (Ú. v. ES L 281, 1995, s. 31; Mim. vyd. 13/015, s. 355) a z článku 2 písm. a) nariadenia č. 45/2001 vyplýva, že „osobné údaje“ znamenajú akékoľvek informácie týkajúce sa identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej osoby.

46

V prejednávanej veci je však nutné konštatovať, že všetky požadované dokumenty obsahujú informácie týkajúce sa identifikovaných fyzických osôb.

47

Platí to aj pre dokumenty, ktorými disponuje Parlament, týkajúce sa príspevkov na cestovné výdavky a na denné diéty, ktoré nevyhnutne identifikujú každého dotknutého poslanca Parlamentu minimálne na účely vyplatenia týchto príspevkov.

48

Platí to aj pre dokumenty, ktorými disponuje Parlament, týkajúce sa výdavkov na parlamentnú výpomoc, ktoré nevyhnutne identifikujú každého dotknutého poslanca Parlamentu minimálne na účely vyplatenia týchto príspevkov.

49

Argumentácia žalobcov nemôže spochybniť toto posúdenie.

50

V prvom rade rozlišovanie medzi dotknutými údajmi podľa toho, či patria do súkromnej alebo verejnej sféry, ktorého sa domáhajú žalobcovia, zjavne vyplýva zo zámeny medzi tým, čo patrí do oblasti osobných údajov a tým, čo patrí do oblasti súkromného života, hoci pojem osobné údaje v zmysle článku 2 písm. a) nariadenia č. 45/2001 a pojem údaje týkajúce sa súkromného života sa nezhodujú (rozsudok zo 16. júla 2015, ClientEarth a PAN Europe/EFSA, C‑615/13 P, EU:C:2015:489, bod 32).

51

Následne ani otázka, či nebezpečenstvo poškodenia legitímnych záujmov poslancov Parlamentu existuje, nemôže ovplyvniť kvalifikáciu dotknutých údajov ako osobných údajov, pričom táto otázka patrí do preskúmania druhej časti druhého žalobného dôvodu v bode 96 nižšie.

52

Napokon zo skutočnosti, že údaje týkajúce sa dotknutých osôb sú úzko prepojené s verejne dostupnými údajmi o týchto osobách najmä preto, že sa nachádzajú na internetovej stránke Parlamentu, najmä pokiaľ ide o mená poslancov Parlamentu, nijako nevyplýva, že tieto údaje stratili svoju povahu osobných údajov v zmysle článku 2 písm. a) nariadenia č. 45/2001 (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2015, ClientEarth a PAN Europe/EFSA, C‑615/13 P, EU:C:2015:489, bod 31).

53

Inými slovami kvalifikáciu dotknutých údajov ako osobných údajov nemožno vylúčiť len z toho dôvodu, že tieto údaje sú spojené s inými údajmi, ktoré sú verejné, a to nezávisle od otázky, či by zverejnenie týchto údajov poškodilo legitímne záujmy dotknutých osôb.

54

V rámci druhej časti prvého žalobného dôvodu žalobcovia v podstate poukazujú na nezákonnosť článku 8 písm. b) nariadenia č. 45/2001 vzhľadom na článok 7 písm. f) smernice 95/46.

55

Podľa žalobcov požiadavka ex ante na preukázanie nevyhnutnosti prenosu požadovaných údajov podľa článku 8 písm. b) nariadenia č. 45/2001, a to bez ohľadu na legitímny záujem dotknutej osoby, posilňuje ochranu osobných údajov v rozpore s článkom 7 písm. f) smernice 95/46.

56

Bez toho, aby bolo potrebné posúdiť prípustnosť tejto argumentácie, ktorú Parlament spochybňuje, túto argumentáciu možno len zamietnuť.

57

Zákonnosť článku 8 písm. b) nariadenia č. 45/2001 totiž nemožno posudzovať z hľadiska článku 7 písm. f) smernice 95/46, keďže tieto dva predpisy, ktoré sú napokon obidva súčasťou sekundárneho práva, majú odlišnú pôsobnosť a nijaký z nich neupravuje prednosť jedného pred druhým.

58

Zákonnosť článku 8 písm. b) nariadenia č. 45/2001 teda možno spochybniť len z hľadiska ustanovenia primárneho práva.

59

Je však nutné konštatovať, že žalobcovia sa vo svojich písomných podaniach vôbec neodvolávali na takéto ustanovenie.

60

V každom prípade ochrana osobných údajov, ktorú zaručuje článok 8 písm. b) nariadenia č. 45/2001, a ochrana, ktorú zaručuje článok 7 písm. f) smernice 95/46, majú v rámci svojich jednotlivých pôsobností podobný dosah.

61

V dôsledku toho sa prvý žalobný dôvod musí zamietnuť.

62

V druhom žalobnom dôvode žalobcovia poukazujú na porušenie ustanovenia článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001 v spojení s článkom 8 písm. b) nariadenia č. 45/2001 tým, že Parlament zamietol žiadosti o prístup k požadovaným dokumentom napriek tomu, že podmienky na ich zverejnenie boli splnené.

63

V tomto ohľade treba na úvod pripomenúť, že podľa článku 15 ods. 3 ZFEÚ má každý občan Únie a každá fyzická alebo právnická osoba s bydliskom alebo so sídlom v členskom štáte právo na prístup k dokumentom inštitúcií Únie pri dodržaní zásad a podmienok stanovených v súlade s konaním upraveným v článku 294 ZFEÚ (pozri rozsudok z 27. februára 2014, Komisia/EnBW, C‑365/12 P, EU:C:2014:112, bod 61 a citovanú judikatúru).

64

Nariadenie č. 1049/2001 podľa svojho odôvodnenia 1 vychádza z vôle vyjadrenej v článku 1 druhom odseku ZEÚ, ktorý bol vložený Amsterdamskou zmluvou, otvoriť novú etapu v procese utvárania čoraz užšieho spojenectva medzi národmi Európy, v ktorom sa rozhodnutia prijímajú čo najotvorenejším spôsobom a čo najbližšie k občanovi. Ako pripomína odôvodnenie 2 nariadenia č. 1049/2001, právo na prístup verejnosti k dokumentom inštitúcií súvisí s demokratickým charakterom týchto inštitúcií (pozri rozsudok z 15. júla 2015, Dennekamp/Parlament, T‑115/13, EU:T:2015:497, bod 35 a citovanú judikatúru).

65

Je potrebné tiež pripomenúť, článok 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001 je nedeliteľným ustanovením, ktoré vyžaduje, aby sa prípadný dosah na súkromný život a integritu jednotlivca vždy skúmal a posúdil v súlade s právnou úpravou Únie týkajúcou sa ochrany osobných údajov, a najmä s nariadením č. 45/2001. Toto ustanovenie tak zakladá špecifický a posilnený systém ochrany osoby, ktorej osobné údaje by prípadne mohli byť oznámené verejnosti (rozsudok z 29. júna 2010, Komisia/Bavarian Lager, C‑28/08 P, EU:C:2010:378, body 59 a 60).

66

Z toho vyplýva, že pokiaľ je cieľom žiadosti založenej na nariadení č. 1049/2001 získanie prístupu k dokumentom obsahujúcim osobné údaje, ustanovenia nariadenia č. 45/2001 sa v plnej miere uplatnia (rozsudok z 29. júna 2010, Komisia/Bavarian Lager, C‑28/08 P, EU:C:2010:378, bod 63).

67

V prejednávaných veciach z preskúmania prvého žalobného dôvodu vyplýva, že požadované dokumenty obsahujú osobné údaje, takže ustanovenia nariadenia č. 45/2001 sa v nich v plnej miere uplatnia.

68

Už však bolo rozhodnuté, že výnimky z ochrany osobných údajov sa musia vykladať reštriktívne (pozri analogicky rozsudok z 9. novembra 2010, Volker und Markus Schecke a Eifert, C‑92/09 a C‑93/09, EU:C:2010:662, bod 77).

69

Rovnako v kontexte rozhodnutí, ktorými inštitúcia zamieta žiadosť o prístup k informáciám, ktoré obsahujú osobné údaje z dôvodu, že sa na ne vzťahuje výnimka uvedená v článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001 založená na ochrane súkromného života a integrity jednotlivca, môžu byť tieto údaje prenesené len v prípade, že príjemca preukáže nevyhnutnosť ich prenosu a neexistuje žiaden dôvod domnievať sa, že tento prenos by mohol poškodiť legitímne záujmy dotknutej osoby podľa článku 8 písm. b) nariadenia č. 45/2001, ktoré sú inštitúcie povinné rešpektovať, ak sa im predloží žiadosť o prístup k dokumentom obsahujúcim osobné údaje (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júna 2010, Komisia/Bavarian Lager, C‑28/08 P, EU:C:2010:378, bod 63).

70

Zo samotného znenia článku 8 písm. b) nariadenia č. 45/2001 teda vyplýva, že toto ustanovenie podmieňuje prenos osobných údajov splnením dvoch kumulatívnych podmienok (rozsudok zo 16. júla 2015, ClientEarth a PAN Europe/EFSA, C‑615/13 P, EU:C:2015:489, bod 46).

71

V tomto kontexte musí najskôr subjekt, ktorý žiada o takýto prenos, preukázať nevyhnutnosť prenosu. Ak túto nevyhnutnosť preukáže, prináleží dotknutej inštitúcii, aby preverila, že neexistuje dôvod domnievať sa, že sporným prenosom by mohli byť dotknuté legitímne záujmy dotknutej osoby (pozri rozsudok zo 16. júla 2015, ClientEarth a PAN Europe/EFSA, C‑615/13 P, EU:C:2015:489, bod 47 a citovanú judikatúru).

72

Článok 8 písm. b) nariadenia č. 45/2001 teda vyžaduje od oslovenej inštitúcie, aby v prvom rade uskutočnila posúdenie nevyhnutnosti, a teda primeranosti poskytnutia osobných údajov vzhľadom na cieľ sledovaný žiadateľom, keďže splnenie podmienky nevyhnutnosti upravenej v článku 8 písm. b) nariadenia č. 45/2001, ktorá sa vykladá reštriktívne, vyžaduje, aby žiadateľ preukázal, že prenos osobných údajov je najvhodnejším opatrením spomedzi ostatných predstaviteľných opatrení na dosiahnutie cieľa sledovaného žiadateľom a je opatrením primeraným tomuto cieľu, čo zaväzuje žiadateľa, aby predložil výslovné a legitímne odôvodnenie v tomto zmysle (rozsudok z 15. júla 2015, Dennekamp/Parlament, T‑115/13, EU:T:2015:497, body 54 a 59).

73

V prejednávanej veci s cieľom preukázať nevyhnutnosť prenosu predmetných údajov žalobcovia síce poukazujú na rôzne ciele sledované ich žiadosťami o prístup k dokumentom, konkrétne v podstate na jednej strane umožniť verejnosti overiť primeranosť výdavkov vynaložených poslancami Parlamentu v rámci výkonu ich mandátu a na druhej strane zaručiť právo verejnosti na informácie a transparentnosť.

74

V tomto ohľade treba hneď na úvod konštatovať, že vzhľadom na ich neprimerane širokú a všeobecnú formuláciu tieto ciele nemôžu samy osebe preukázať nevyhnutnosť prenosu predmetných osobných údajov.

75

Parlamentu totiž nemožno vytýkať, že z týchto cieľov vyjadrených takýmito širokými a všeobecnými tvrdeniami nevyvodil implicitné preukázanie nevyhnutnosti prenosu týchto osobných údajov (pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. novembra 2011,Dennekamp/Parlament, T‑82/09, neuverejnený, EU:T:2011:688, bod 34, a z 21. septembra 2016, Secolux/Parlament, T‑363/14, EU:T:2016:521, bod 70 a citovanú judikatúru).

76

Opačné posúdenie by v zásade nútilo inštitúciu vyvodiť zo všeobecných tvrdení týkajúcich sa verejného záujmu na zverejnení osobných údajov implicitné preukázanie nevyhnutnosti prenosu týchto údajov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. novembra 2011, Dennekamp/Parlament, T‑82/09, neuverejnený, EU:T:2011:688, bod 35).

77

V prvom rade, pokiaľ ide o prvý nimi uvádzaný cieľ, žalobcovia nepreukázali, v čom by bol prenos dotknutých osobných údajov nevyhnutný pre zaručenie dostatočnej kontroly výdavkov vynaložených poslancami Parlamentu pri výkone ich mandátu, osobitne na účely prekonania údajných nedostatkov existujúcich kontrolných mechanizmov uvedených výdavkov.

78

Dôkazy predložené žalobcami na podporu nevyhnutnosti takéhoto prevodu preto nie sú presvedčivé.

79

Najskôr odkazy na novinárske vyšetrovanie týkajúce sa výdavkov poslancov parlamentu Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska nie sú relevantné vo vzťahu k cieľu žalobcov zabezpečiť verejnú kontrolu nad výdavkami poslancov Parlamentu.

80

Navyše odkaz na Všeobecným súdom zrušené rozhodnutie Parlamentu o zamietnutí prístupu istej novinárky k správe č. 6/02 Oddelenia pre vnútorný audit Parlamentu z 9. januára 2008, týkajúcej sa príspevku na asistentskú výpomoc, vo veci, ktorá viedla k rozsudku zo 7. júna 2011, Toland/Parlament (T‑471/08, EU:T:2011:252), nie je možné uplatniť na prejednávanú vec.

81

Na jednej strane sa totiž žiadosť o sporný prístup vo veci, ktorá viedla k rozsudku zo 7. júna 2011, Toland/Parlament (T‑471/08, EU:T:2011:252), týkala správy Oddelenia pre vnútorný audit Parlamentu, a nie všetkých dokumentov týkajúcich sa podrobností používania rôznych príspevkov, ktoré sú im priznané, poslancami Parlamentu.

82

Na druhej strane, ako vyplýva z bodov 42 až 85 rozsudku zo 7. júna 2011, Toland/Parlament (T‑471/08, EU:T:2011:252), dôvody zamietnutia dotknutej žiadosti o prístup neboli založené na výnimke upravenej v článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001 týkajúcej sa ochrany osobných údajov, ale na výnimkách upravených v článku 4 ods. 2 tretej zarážke a v článku 4 ods. 3 uvedeného nariadenia, ktoré sa týkajú jednak ochrany účelu inšpekcií, vyšetrovania a kontroly a jednak ochrany rozhodovacieho procesu inštitúcie. V dôsledku toho žalobca nebol povinný, tak ako v prejednávanej veci, preukázať nevyhnutnosť prístupu k požadovaným dokumentom z hľadiska cieľov, ktoré sledoval.

83

V každom prípade, aj za predpokladu, že týmto odkazom na vec, v ktorej bol vyhlásený rozsudok zo 7. júna 2011, Toland/Parlament (T‑471/08, EU:T:2011:252), žalobcovia zamýšľajú poukázať na potrebu získania prístupu k požadovaným dokumentom s cieľom zabezpečiť dostatočnú kontrolu výdavkov poslancov Parlamentu, keďže zrušenie rozhodnutia Parlamentu v tejto veci podľa nich posilnilo pravidlá týkajúce sa používania príspevku na asistentskú výpomoc, naďalej platí, že toto tvrdenie sa musí zamietnuť. Vzhľadom na rozdiely medzi dotknutou audítorskou správou v uvedenej veci a dotknutými dokumentmi v rámci prejednávaných žalôb totiž samotná okolnosť, že by uverejnenie uvedenej správy malo účinok uvádzaný žalobcami, aj keby sa preukázal, nemôže preukázať nevyhnutnosť prenosu osobných údajov obsiahnutých v požadovaných dokumentoch.

84

Ďalej, hoci sa žalobcovia vo svojich opakovaných žiadostiach o prístup odvolávali na „mnohé prípady podvodov, ktorých sa dopustili poslanci Parlamentu v minulých rokoch, či už potvrdené alebo údajné“, tento odkaz, ktorý má osobitne abstraktnú a všeobecnú povahu, nemôže odôvodniť nevyhnutnosť prenosu osobných údajov poslancov Parlamentu uvedených v jednotlivých žiadostiach žalobcov, a tým menej jeho primeranosť.

85

V každom prípade treba uviesť, že žalobcovia sa obmedzujú na uvedenie príkladu jedného bulharského poslanca Parlamentu.

86

Takýto príklad však sám osebe nemôže stačiť na odôvodnenie prenosu osobných údajov všetkých poslancov Parlamentu.

87

Napokon, hoci sa síce žalobcovia vo svojej žalobe v súvislosti s poslancami Parlamentu odvolávajú na podozrenia z fiktívneho zamestnávania, treba uviesť, že takéto skutočnosti neboli oznámené Parlamentu v rámci ich opakovaných žiadostí o prístup.

88

Treba však konštatovať, že práve subjektu, ktorý žiada o prenos osobných údajov, prináleží preukázať nevyhnutnosť tohto prenosu. Ak túto nevyhnutnosť preukáže, prináleží dotknutej inštitúcii, aby preverila, či neexistuje dôvod domnievať sa, že sporným prenosom by mohli byť dotknuté legitímne záujmy dotknutej osoby. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že žalobcovia pred prijatím napadnutých rozhodnutí nepredložili nijaké tvrdenie týkajúce sa podozrení z fiktívneho zamestnávania vo vzťahu k poslancom Parlamentu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. septembra 2016, Secolux/Komisia, T‑363/14, EU:T:2016:521, body 36 a 37).

89

V dôsledku toho skutočnosti týkajúce sa podozrení z fiktívneho zamestnávania vo vzťahu k poslancom Parlamentu nemožno zohľadniť na účely odôvodnenia prenosu osobných údajov týchto poslancov.

90

V druhom rade, pokiaľ ide o druhý cieľ sledovaný žalobcami, vôľa vyvolať verejnú diskusiu nemôže postačovať na preukázanie nevyhnutnosti prenosu osobných údajov, keďže tento dôvod sa viaže výlučne na cieľ žiadosti o prístup k dokumentom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2015, Dennekamp/Parlament, T‑115/13, EU:T:2015:497, bod 84).

91

Cieľu transparentnosti však nemožno priznať automaticky prednosť pred právom na ochranu osobných údajov (pozri analogicky rozsudok z 9. novembra 2010, Volker und Markus Schecke a Eifert, C‑92/09 a C‑93/09, EU:C:2010:662, bod 85).

92

V treťom a poslednom rade treba uviesť, že hoci ako tvrdia žalobcovia, z rozsudku z 15. júla 2015, Dennekamp/Parlament (T‑115/13, EU:T:2015:497), vyplýva, že nevyhnutnosť prenosu osobných údajov môže spočívať na všeobecnom cieli, akým je právo verejnosti na informácie o správaní poslancov Parlamentu pri výkone ich funkcií, z bodu 81 tohto rozsudku vyplýva, že iba žalobcami preukázaná vhodnosť a primeranosť zverejnenia osobných údajov vo vzťahu k cieľom sledovaným žiadosťou by umožnila Všeobecnému súdu overiť jeho nevyhnutnosť v zmysle článku 8 písm. b) nariadenia č. 45/2001.

93

Žalobcovia však ani vo svojich pôvodných žiadostiach, ani vo svojich opakovaných žiadostiach o prístup nepredložili výslovné a legitímne odôvodnenia na preukázanie, že prenos dotknutých osobných údajov je najvhodnejším opatrením spomedzi ostatných možných opatrení, vrátane použitia verejne dostupných údajov a dokumentov, na dosiahnutie nimi sledovaného cieľa a že toto opatrenie je primerané uvedenému cieľu.

94

Ani odkaz uvedený v opakovaných žiadostiach o prístup na rozsudok zo 16. júla 2015, ClientEarth a Pan Europe/EFSA (C‑615/13 P, EU:C:2015:489), nemôže uspieť, keďže na rozdiel od prejednávanej veci Súdny dvor v bode 65 uvedeného rozsudku rozhodol, že nevyhnutnosť zverejnenia osobných údajov bolo preukázaná prostredníctvom konkrétnych dôkazov, akými sú najmä vzťahy, ktoré väčšina členov pracovných skupín expertov Európskeho úradu pre bezpečnosť potravín (EFSA) udržiavala s lobistami.

95

V každom prípade je však ešte nutné konštatovať, že žalobcovia sa svojimi argumentáciami nesnažia ani tak napadnúť zákonnosť napadnutých rozhodnutí, ako skôr v podstate poukázať na nedostatočnosť a neúčinnosť existujúcich kontrolných mechanizmov, čo však Všeobecnému súdu v rámci týchto žalôb neprináleží posudzovať.

96

Preto treba konštatovať, že žalobcovia nepreukázali nevyhnutnosť poskytnutia požadovaných dokumentov.

97

Keďže podmienky stanovené v článku 8 písm. b) nariadenia č. 45/2001 sú kumulatívne (rozsudok zo 16. júla 2015, ClientEarth a PAN Europe/EFSA, C‑615/13 P, EU:C:2015:489, bod 46), nie je namieste overiť, či existujú dôvody domnievať sa, že poskytnutie požadovaných dokumentov mohlo poškodiť legitímne záujmy dotknutých osôb.

98

V dôsledku toho sa druhý žalobný dôvod musí zamietnuť.

99

Tretí žalobný dôvod žalobcov sa skladá z dvoch častí, ktoré je potrebné preskúmať oddelene.

100

V prvej časti tretieho žalobného dôvodu žalobcovia poukazujú na porušenie všeobecnej povinnosti vykonať konkrétne a individuálne preskúmanie každého z požadovaných dokumentov, ktorá vyplýva z ustanovení článkov 2, 4 a článku 6 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001.

101

V tomto zmysle žalobcovia tvrdia, že ak by aj nebolo možné vylúčiť možnosť upustenia od individuálneho preskúmania každého dokumentu, takáto možnosť by sa v prejednávanej veci nemohla uplatniť, keďže požadované dokumenty vzhľadom na zrejmú rozmanitosť ich obsahu zjavne nepatria do rovnakej kategórie dokumentov.

102

V tomto ohľade je však vhodné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry na účely odôvodnenia zamietnutia prístupu k dokumentu, ktorého zverejnenie sa požadovalo, v zásade nestačí, že tento dokument spadá pod činnosť uvedenú v článku 4 nariadenia č. 1049/2001 (pozri v tomto zmysle rozsudky z 1. júla 2008, Švédsko a Turco/Rada, C‑39/05 P a C‑52/05 P, EU:C:2008:374, bod 49, a z 21. júla 2011, Švédsko/My Travel a Komisia, C‑506/08 P, EU:C:2011:496, bod 76).

103

Podľa ustálenej judikatúry musí mať totiž preskúmanie na účely spracovania žiadosti o prístup k dokumentom konkrétnu povahu. Na jednej strane teda samotná okolnosť, že dokument sa týka záujmu chráneného výnimkou, nepostačuje na odôvodnenie jej uplatnenia. Na druhej strane nebezpečenstvo ohrozenia chráneného záujmu musí byť primerane predvídateľné a nie čisto hypotetické. Preskúmanie, ktoré má inštitúcia vykonať na účely uplatnenia výnimky, preto musí byť vykonané konkrétne a musí byť zjavné z odôvodnenia rozhodnutia (pozri rozsudok z 13. apríla 2005, Verein für Konsumenteninformation/Komisia, T‑2/03, EU:T:2005:125, bod 69 a citovanú judikatúru).

104

Okrem toho má byť toto konkrétne preskúmanie vykonané pre každý dokument uvedený v žiadosti. Z nariadenia č. 1049/2001 totiž vyplýva, že všetky výnimky uvedené v jeho článku 4 sú formulované tak, že sa musia uplatniť na určitý dokument (rozsudok z 13. apríla 2005, Verein für Konsumenteninformation/Komisia, T‑2/03, EU:T:2005:125, bod 70).

105

Nič to nemení na tom, že Súdny dvor uznal, že inštitúcie na to, aby vysvetlili, ako by mohol prístup k požadovaným dokumentom narušiť záujem chránený výnimkou stanovenou v článku 4 nariadenia č. 1049/2001, môžu vychádzať zo všeobecných domnienok uplatňujúcich sa na určité kategórie dokumentov, keďže úvahy týkajúce sa verejného poriadku sa môžu uplatniť na žiadosti o zverejnenie týkajúce sa dokumentov tej istej povahy (pozri v tomto zmysle rozsudky z 1. júla 2008, Švédsko a Turco/Rada, C‑39/05 P a C‑52/05 P, EU:C:2008:374, bod 50; z 29. júna 2010, Komisia/Technische Glaswerke Ilmenau, C‑139/07 P, EU:C:2010:376, bod 54, a z 27. februára 2014, Komisia/EnBW, C‑365/12 P, EU:C:2014:112, bod 65).

106

V prejednávanej veci Parlament vo svojich napadnutých rozhodnutiach usúdil, že požadované dokumenty, akými sú hotelové účty, cestovné lístky, pracovné zmluvy alebo výplatné pásky, patria všetky do tých istých kategórií. Žalobcovia tvrdia, že odlišnosť dokumentov vylučuje, aby mohli patriť do tej istej kategórie.

107

Na zamietnutie tohto tvrdenia na jednej strane stačí uviesť, že vychádza z nesprávneho predpokladu, keďže Parlament sa v napadnutých rozhodnutiach nedomnieval, že všetky dokumenty patrili do jednej jedinej kategórie, ale do rôznych kategórií.

108

Preto napríklad na účely uplatnenia výnimky stanovenej v článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001 Parlament uviedol, že všetky cestovné lístky patria do kategórie cestovných lístkov, že všetky hotelové účty patria do kategórie hotelových účtov, že všetky pracovné zmluvy patria do kategórie pracovných zmlúv alebo že všetky výplatné pásky patria do kategórie výplatných pások.

109

V dôsledku toho Parlament neuskutočnil konkrétne a individuálne skúmanie každého požadovaného dokumentu vzhľadom na jedinú kategóriu, ale vzhľadom na rôzne kategórie dokumentov, ktoré rozlíšil.

110

Na druhej strane treba pripomenúť, že dokumenty patriace do týchto rôznych kategórií obsahujú osobné údaje, hoci aj len mená poslancov Parlamentu, ktorých sa každý dotknutý dokument týka.

111

Vzhľadom na to, že žiadosti žalobcov sa týkajú všetkým dokumentov umožňujúcich určiť, ako a kedy poslanci Parlamentu uvedení v každej z týchto žiadostí vynaložili jednotlivé príspevky vymenované v uvedených žiadostiach, z týchto žiadostí nevyhnutne vyplýva, že požadované dokumenty obsahujú konkrétne údaje na osobnú identifikáciu každého z týchto poslancov.

112

Platí to aj v prípade denných diét, cestovných výdavkov a príspevkov na asistentskú výpomoc, hoci len na účely ich vyplatenia dotknutým osobám.

113

Preto nemožno Parlamentu vytýkať, že neuskutočnil konkrétne a individuálne preskúmanie každého požadovaného dokumentu, pokiaľ ide o výnimku uvedenú v článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001.

114

Prvá časť tretieho žalobného dôvodu sa preto musí zamietnuť.

115

V druhej časti tretieho žalobného dôvodu žalobcovia poukazujú na protiprávnosť zamietnutia prístupu k požadovaným dokumentom z dôvodu nadmerného administratívneho zaťaženia.

116

V tejto súvislosti treba hneď na úvod uviesť, že v napadnutých rozhodnutiach Parlament zamietol opakované žiadosti o prístup, keďže na jednej strane a oprávnene, ako vyplýva z preskúmania prvého a druhého žalobného dôvodu, všetky tieto dokumenty obsahovali osobné údaje, ktorých nevyhnutnosť prenosu žalobcovia nepreukázali, a na druhej strane by zverejnenie všetkých dokumentov požadovaných vo všetkých žiadostiach vyžadovalo nadmerné administratívne zaťaženie.

117

Preto je nutné konštatovať, že pokiaľ ide o požadované dokumenty, ktoré má Parlament v držbe, zamietnutie prístupu bolo odôvodnené dvoma samostatnými a alternatívnymi dôvodmi odôvodnenia, takže jeden z nich je vo vzťahu k druhému z nich nevyhnutne nadbytočný.

118

V dôsledku toho, keďže Všeobecný súd zamietol prvý a druhý žalobný dôvod, ktoré spochybňovali zákonnosť prvého dôvodu odôvodnenia uvedeného rozhodnutia Parlamentu, druhá časť tretieho žalobného dôvodu, týkajúca sa druhého z dôvodov odôvodnenia, ktorý je nevyhnutne nadbytočný vo vzťahu k prvému dôvodu odôvodnenia, sa musí zamietnuť ako neúčinná.

119

Z tých istých dôvodov nemožno Parlamentu úspešne vytýkať, že sa so žiadateľmi neformálne nedohodol s cieľom nájsť vhodné riešenie v súlade s článkom 6 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001. Na tieto ustanovenia sa totiž nemožno odvolávať, pokiaľ tak ako v prejednávanej veci Parlament oprávnene konštatoval, že požadované dokumenty patria do pôsobnosti výnimky stanovenej v článku 4 ods. 1 písm. b) uvedeného nariadenia, ako to vyplýva z preskúmania prvého a druhého žalobného dôvodu.

120

V dôsledku toho sa druhá časť tretieho žalobného dôvodu musí tiež zamietnuť ako neúčinná, v dôsledku čoho sa musí zamietnuť aj tretí žalobný dôvod ako celok.

121

Štvrtým žalobným dôvodom žalobcovia poukazujú na porušenie článku 4 ods. 6 písm. b) nariadenia č. 1049/2001 tým, že sa zamietol dokonca aj len čiastočný prístup k požadovaným dokumentom.

122

Žalobcovia tvrdia, že Parlament neuskutočnil konkrétne a individuálne posúdenie obsahu požadovaných dokumentov, hoci mal zverejniť aspoň požadované dokumenty, na ktoré sa výnimka neuplatňovala, a že zverejnenie uvedených dokumentov, hoci len čiastočné, by splnilo cieľ sledovaný ich žiadosťami o prístup.

123

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v napadnutých rozhodnutiach sa Parlament domnieval, že utajenie všetkých osobných údajov v požadovaných dokumentoch by neumožnilo dosiahnuť ciele sledované v rámci žiadostí o prístup a vyžadovalo by si nadmerné administratívne zaťaženie.

124

Tvrdenia žalobcov nemôžu mať vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí v tejto súvislosti.

125

Ako totiž vyplýva z preskúmania dôvodov žalôb a opakovaných žiadostí žalobcov, žalobcovia chceli mať prístup k dokumentom týkajúcim sa individuálnych výdavkov poslancov Parlamentu uvedených v každej z týchto žiadostí, aby mohli overiť primeranosť týchto výdavkov, pokiaľ ide o každého z nich.

126

Je však zjavné, že zverejnenie znenia požadovaných dokumentov s vymazanými všetkými osobnými údajmi, vrátane najmä údajov, ktoré sa týkajú mien dotknutých poslancov Parlamentu, by prístup k týmto dokumentom zbavilo akéhokoľvek potrebného účinku vzhľadom na uvedené ciele, pretože takýto prístup by žalobcom neumožnil vykonávať individuálne monitorovanie výdavkov poslancov Parlamentu vzhľadom na nemožnosť priradenia požadovaných dokumentov k dotknutým osobám.

127

V každom prípade nemožno vážne spochybniť, že utajenie všetkých osobných údajov v požadovaných dokumentoch by si vzhľadom na množstvo požadovaných dokumentov vyžadovalo nadmerné administratívne zaťaženie (pozri rozsudok z 2. októbra 2014, Strack/Komisia, C‑127/13 P, EU:C:2014:2250, body 36 a 37).

128

Treba totiž zdôrazniť, že Parlament v napadnutých rozhodnutiach odhadol počet účtovných a finančných dokladov týkajúcich sa náhrad cestovných výdavkov a denných diét poslancov Parlamentu na viac než 220000 ročne, pričom tieto dokumenty sú uchovávané Parlamentom len na administratívne a finančné účely a niektoré z nich iba v papierovej forme, čo žalobcovia vo svojich písomných vyjadreniach nespochybňovali.

129

Na pojednávaní Parlament bez toho, aby mu v tomto bode žalobcovia protirečili, uviedol, že na poslanca Parlamentu počas príslušných období pripadalo v priemere 5500 strán, t. j. na šesť cyperských poslancov 33000 strán, na 96 nemeckých poslancov viac než 500000 strán a na všetky žiadosti viac než štyri milióny dokumentov.

130

Všetky požadované dokumenty sú teda zjavne veľmi objemné, čo tiež predstavuje okolnosť odôvodňujúcu zamietnutie čiastočného prístupu k uvedeným dokumentom.

131

V dôsledku toho sa štvrtý žalobný dôvod musí zamietnuť.

132

Piatym žalobným dôvodom žalobcovia poukazujú na porušenie povinnosti odôvodnenia upravenej v článku 7 ods. 1 a článku 8 ods. 1 nariadenia č. 1049/2001 tým, že Parlament nepreskúmal ich tvrdenia.

133

V tejto súvislosti je nutné konštatovať, že žalobcovia vytýkajú výlučne Parlamentu v rámci piateho žalobného dôvodu, že v napadnutých rozhodnutiach neodpovedal na všetky tvrdenia, ktoré uviedli v rámci svojich opakovaných žiadostí o prístup.

134

Z judikatúry však vyplýva, že z povinnosti odôvodnenia nevyplýva pre príslušnú inštitúciu povinnosť odpovedať na každé z tvrdení predložených počas konania, ktoré predchádzalo prijatiu napadnutého konečného rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. júla 1972, Cassella/Komisia, 55/69, EU:C:1972:76, bod 22, a z 24. januára 1992, La Cinq/Komisia, T‑44/90, EU:T:1992:5, bod 41).

135

V dôsledku toho argumentácia žalobcov nemôže uspieť.

136

V každom prípade z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že vyžadované odôvodnenie musí byť prispôsobené povahe predmetného aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, a to spôsobom umožňujúcim dotknutým osobám spoznať odôvodnenia prijatého opatrenia a príslušnému súdu vykonať jeho preskúmanie (rozsudky z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, EU:C:1998:154, bod 63, a z 1. februára 2007, Sison/Rada, C‑266/05 P, EU:C:2007:75, bod 80).

137

V prejednávanej veci odôvodnenie napadnutých rozhodnutí umožnilo žalobcom spoznať dôvody napadnutých rozhodnutí a Všeobecnému súdu vykonať jeho preskúmanie, ako to vyplýva z preskúmania prvého až štvrtého žalobného dôvodu.

138

Preto sa piaty žalobný dôvod musí zamietnuť a v dôsledku toho sa musí zamietnuť aj žaloba ako celok.

139

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku je účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

140

Keďže žalobcovia vo veci nemali úspech, je opodstatnené zaviazať ich na náhradu trov konania v súlade s návrhom Parlamentu.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (piata rozšírená komora)

rozhodol takto: