–

portugalská vláda, v zastúpení: L. Inez Fernandes, M. Figueiredo a P. Lacerda, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: M. Wilderspin, P. Costa de Oliveira a M. Heller, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 4 ods. 1, článku 7 bodu 1 a článku 25 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Saey Home & Garden NV/SA usadenou v Belgicku a spoločnosťou Lusavouga‑Máquinas e Acessórios Industriais SA (ďalej len „Lusavouga“) usadenou v Portugalsku, vo veci žaloby o náhradu škody v súvislosti s vypovedaním zmluvy o obchodnej koncesii uzatvorenej medzi týmito spoločnosťami a týkajúcej sa španielskeho trhu.

3

Článok 4 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 stanovuje:

„Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.“

4

Článok 7 tohto nariadenia stanovuje:

„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte:

…

…“

5

V zmysle článku 25 uvedeného v oddiele 7 s názvom „Voľba právomoci“ kapitoly II uvedeného nariadenia:

„1.   Ak sa účastníci zmluvy bez ohľadu na svoje bydlisko dohodli, že súd alebo súdy členského štátu majú právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, potom má právomoc tento súd alebo tieto súdy, pokiaľ dohoda nie je podľa právneho poriadku tohto členského štátu vecne neplatná. Táto právomoc súdu je výlučná, ak sa účastníci nedohodli inak. Dohoda o voľbe právomoci musí byť buď:

…“

6

Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že Lusavouga má sídlo v meste Cacia, Aveiro (Portugalsko) a že jej priestory sa nachádzajú vPortugalsku. Jej činnosť spočíva v dovoze, vývoze a vo veľkoobchode so strojmi, náradím a iným zariadením. Jej obchodná sieť zahŕňa predovšetkým španielske územie, na ktorom táto spoločnosť nemá nijakú organizačnú zložku ani stálu prevádzkareň.

7

Saey Home & Garden je spoločnosť so sídlom v meste Courtrai (Belgicko), ktorá sa zaoberá výrobou a predajom najmä zariadení a kuchynského náradia značky „Barbecook“. Ani táto spoločnosť nemá na španielskom území žiadnu organizačnú zložku či stálu prevádzkareň.

8

Na konci roka 2013, resp. začiatkom roka 2014 účastníci konania vo veci samej uzavreli zmluvu o obchodnej koncesii, ktorej predmetom bola výhradná propagácia a distribúcia (s výnimkou jedného klienta) výrobkov vyrábaných pod vyššie uvedenou značkou v Španielsku u maloobchodných predajcov a konečných spotrebiteľov.

9

Aj keď predmetná zmluva nebola vyhotovená písomne, vnútroštátny súd považuje existenciu tejto zmluvy za preukázanú. V rámci tejto zmluvy Lusavouga od januára do júla 2014 objednávala tieto výrobky od spoločnosti Saey Home & Garden a uvádzala ich na trh v Španielsku.

10

Listom zo 17. júla 2014 Saey Home & Garden oznámila spoločnosti Lusavouga, že sa rozhodla ich spoluprácu ukončiť.

11

Dňa 19. júna 2015 podala Lusavouga na Tribunal de Comarca de Aveiro (Okresný súd Aveiro, Portugalsko) žalobu proti spoločnosti Saey Home & Garden, ktorou sa domáhala toho, aby bola tejto poslednej uvedenej spoločnosti uložená povinnosť zaplatiť jej najmä sumu vo výške 24000 eur, ktorú tvorí na jednej strane suma vo výške 10000 eur ako náhrada škody vyplývajúca z konania spoločnosti Saey Home & Garden, ako aj z predčasného a náhleho ukončenia zmluvy o obchodnej koncesii, a na druhej strane suma vo výške 14000 eur ako odškodnenie za klientelu.

12

Saey Home & Garden vzniesla námietku nedostatku právomoci portugalských súdov rozhodnúť v spore vo veci samej na jednej strane preto, že dotknuté výrobky boli naložené v Belgicku a ich prepravu zabezpečovala Lusavouga, a na druhej strane z dôvodu, že bod 20 všeobecných podmienok, ktorým podliehal predaj týchto výrobkov, obsahoval doložku o voľbe právomoci, v ktorej bolo stanovené, že spory budú riešiť súdy v Kortrijk (Courtrai, Belgicko).

13

Tribunal de Comarca de Aveiro (Okresný súd Aveiro) zamietol námietku nedostatku právomoci a uviedol, že portugalské súdy majú medzinárodnú právomoc na základe článku 7 bodu 1 písm. a) nariadenia č. 1215/2012.

14

Saey Home & Garden podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na vnútroštátny súd, Tribunal da Relação do Porto (Odvolací súd Porto, Portugalsko), pričom najmä tvrdila, že zo zmluvy o obchodnej koncesii, o ktorú ide vo veci samej, vyplýva poskytovanie služieb v Španielsku, a preto je tento posledný uvedený členský štát miestom plnenia zmluvných povinností. Okrem toho podľa Saey Home & Garden zneužívajúce vypovedanie zmluvy patrí medzi „zmluvné veci“ v zmysle článku 7 bodu 1 písm. a) nariadenia č. 1215/2012, čo vylučuje právomoc portugalských súdov.

15

Vnútroštátny súd zdôrazňuje, že treba vyriešiť otázku, ktoré portugalské, belgické alebo španielske súdy majú medzinárodnú právomoc na rozhodnutie sporu, o ktorý ide vo veci samej. Okrem toho sa vnútroštátny súd v prípade, že by portugalské súdy nemali právomoc na rozhodnutie sporu vo veci samej, domnieva, že je potrebné určiť, ktoré belgické alebo španielske súdu majú právomoc na rozhodnutie tohto sporu.

16

Keďže sa Tribunal da Relação do Porto (Odvolací súd Porto) domnieval, že riešenie sporu vo veci samej závisí od výkladu ustanovení nariadenia č. 1215/2012, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

17

Portugalská vláda, ako aj Európska komisia vo svojich písomných pripomienkach vyjadrujú pochybnosti o prípustnosti tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, najmä z dôvodu, že tento návrh obsahuje určité medzery, akými sú najmä stručné uvedenie okolností sporu vo veci samej, nezaujatie postoja vnútroštátneho súdu voči úvahám, ktoré ho viedli k podaniu tohto návrhu, ako aj opakovanie niektorých položených otázok.

18

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na svoju vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodovať o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom v zmysle článku 267 ZFEÚ, iba pokiaľ požiadavky na obsah návrhu na začatie prejudiciálneho konania uvedené v článku 94 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu nie sú splnené a pokiaľ je zjavné, že výklad alebo posúdenie platnosti predpisu Únie, o ktoré žiada vnútroštátny súd, nemajú žiadny vzťah k existencii alebo predmetu sporu vo veci samej, alebo pokiaľ ide o hypotetický problém (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, body 50 a 155, ako aj citovanú judikatúru).

19

Z ustálenej judikatúry takisto vyplýva, že nevyhnutnosť dopracovať sa k výkladu práva Únie, ktorý bude pre vnútroštátny súd užitočný, vyžaduje, aby tento súd vymedzil skutkový a právny rámec ním položených otázok alebo aby prinajmenšom objasnil skutkové predpoklady, na ktorých sú tieto otázky založené. Návrh na začatie prejudiciálneho konania navyše musí uvádzať presné dôvody, pre ktoré vnútroštátny súd považuje výklad práva Únie za sporný a položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru za potrebné (rozsudok zo 14. júna 2017, Online Games a i., C‑685/15, EU:C:2017:452, bod 43 a citovaná judikatúra).

20

V prejednávanom prípade požadovaný výklad určitých ustanovení nariadenia č. 1215/2012 vykazuje skutočný a priamy vzťah k predmetu sporu vo veci samej, ktorý je vysvetlený dostatočne, pričom odpovede na položené otázky, ktorý môže Súdny dvor poskytnúť, umožnia vnútroštátnemu súdu odstrániť pochybnosti a rozhodnúť v tomto spore.

21

Z toho vyplýva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania musí byť vyhlásený za prípustný.

22

Právomoc súdu alebo súdov členského štátu dojednaná medzi zmluvnými stranami v doložke o voľbe právomoci je podľa znenia článku 25 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 v zásade výlučná. Treba teda v prvom rade odpovedať na jedenástu otázku týkajúcu sa existencie súdnej právomoci na základe takejto doložky.

23

Touto otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 25 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 vykladať v tom zmysle, že doložka o voľbe právomoci nachádzajúca sa vo všeobecných predajných podmienkach uvedených na faktúrach vystavených jednou zo zmluvných strán, spĺňa požiadavky tohto ustanovenia.

24

Podľa ustálenej judikatúry ustanovenia článku 25 nariadenia č. 1215/2012 treba, pokiaľ ide o podmienky v nich stanovené, vykladať striktne, keďže vylučujú jednak právomoc určenú na základe všeobecnej zásady právomoci súdu podľa bydliska odporcu upravenej v článku 4 tohto nariadenia, ako aj osobitné právomoci uvedené v článkoch 7 až 9 tohto nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. júna 2017, Leventis a Vafeias, C‑436/16, EU:C:2017:497, bod 39, ako aj citovanú judikatúru).

25

Konkrétnejšie, konajúci súd má povinnosť v prvom rade preskúmať in limine litis, či doložka, ktorá mu priznáva právomoc, bola skutočne predmetom súhlasu zmluvných strán, ktorý sa musí vyjadriť zjavne a jednoznačne, pričom formálne požiadavky podľa článku 25 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 majú v tomto ohľade zaručiť, aby bol tento súhlas skutočne daný (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. júna 2017, Leventis a Vafeias, C‑436/16, EU:C:2017:497, bod 34, ako aj citovanú judikatúru).

26

Článok 25 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1215/2012 stanovuje, že dohoda o voľbe právomoci musí byť písomná alebo písomne potvrdená.

27

Okrem toho treba uviesť, že ak je doložka o voľbe právomoci uvedená vo všeobecných podmienkach, Súdny dvor už rozhodol, že takáto doložka je v súlade s právom vtedy, keď rovnaký text zmluvy podpísaný obidvoma zmluvnými stranami uvádza výslovný odkaz na všeobecné podmienky, ktoré túto doložku obsahujú (rozsudok zo 7. júla 2016, Hőszig, C‑222/15, EU:C:2016:525, bod 39 a citovaná judikatúra).

28

V prejednávanom prípade zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že zmluva o obchodnej koncesii, o ktorú ide vo veci samej, bola uzatvorená ústne, bez neskoršieho písomného potvrdenia, a že všeobecné podmienky obsahujúce predmetnú doložku o voľbe právomoci boli uvedené len na faktúrach, ktoré vystavila žalovaná vo veci samej.

29

Vzhľadom na tieto skutočnosti a na judikatúru citovanú v bode 27 tohto rozsudku taká doložka o voľbe právomoci, ako je doložka, o ktorú ide v konaní vo veci samej, nespĺňa požiadavky článku 25 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1215/2012, čo však prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

30

Okrem toho je podľa vnútroštátneho súdu nesporné, že predmet sporu, o ktorý ide vo veci samej, sa týka zmluvy o obchodnej koncesii, vo vzťahu ku ktorej sa požaduje náhrada škody vyplývajúca z jej predčasného a náhleho ukončenia, ako aj odškodnenie za klientelu za s tým súvisiace nedodržanie požiadavky kvázi výhradnosti. Vzhľadom na to treba overiť, čo takisto prináleží vnútroštátnemu súdu, či sa doložka o voľbe právomoci, o ktorú ide vo veci samej, týka tohto právneho vzťahu. Doložka o voľbe právomoci vložená do zmluvy môže vyvolávať účinky v zásade iba vo vzťahoch medzi účastníkmi, ktorí udelili svoj súhlas na uzatvorenie tejto zmluvy (rozsudok zo 7. februára 2013, Refcomp, C‑543/10, EU:C:2013:62, bod 29).

31

Treba dodať, že okrem dvoch možností stanovených v článku 25 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1215/2012 sa v tomto článku 25 ods. 1 písm. b) a c) stanovuje, že doložka o voľbe právomoci môže byť uzatvorená aj vo forme, ktorá je v súlade s praxou, ktorú medzi sebou zaviedli účastníci zmluvy, a v súlade so zvyklosťami, ktoré sú alebo majú byť účastníkom zmluvy známe. Vnútroštátnemu súdu prináleží prípadne overiť, či bola doložka o voľbe právomoci medzi účastníkmi konania vo veci samej uzatvorená v jednej z týchto foriem.

32

Z toho vyplýva, že článok 25 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že s výhradou overení, ktoré prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu, taká doložka o voľbe právomoci, ako je doložka vo veci samej, nachádzajúca sa vo všeobecných predajných podmienkach uvedených na faktúrach vystavených jednou zo zmluvných strán, nespĺňa požiadavky tohto ustanovenia.

33

Týmito otázkami, ktoré treba skúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta na výklad článku 7 bodu 1 nariadenia č. 1215/2012 s cieľom určiť, ktorý súd má právomoc na rozhodnutie o žalobe o náhradu škody v súvislosti s vypovedaním zmluvy o obchodnej koncesii uzatvorenej medzi dvoma spoločnosťami, ktoré sú usadené a vykonávajú činnosť v rôznych členských štátoch, týkajúcej sa uvádzania výrobkov na vnútroštátny trh tretieho členského štátu, na ktorého území nemá ani jedna z týchto spoločností organizačnú zložku či stálu prevádzkareň.

34

Na úvod treba spresniť, že hraničné určovatele na určenie súdnej právomoci stanovené v článku 7 bode 1 písm. b) nariadenia 1215/2012 sa uplatňujú, len ak vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o spore medzi stranami, ktoré medzi sebou vytvorili dlhodobé obchodné vzťahy, dospel k záveru, že tieto vzťahy sú založené na „zmluve o predaji tovaru“ alebo na „zmluve o poskytnutí služieb“ v zmysle tohto ustanovenia. Takáto kvalifikácia vylučuje uplatnenie pravidla právomoci stanoveného v článku 7 bode 1 písm. a) uvedeného nariadenia. Vzhľadom na hierarchiu, ktorú medzi písm. a) a b) tohto článku zavádza písm. c) rovnakého článku, sa pravidlo právomoci stanovené v tomto písm. a) môže uplatniť len alternatívne a v prípade, že sa neuplatnia pravidlá právomoci nachádzajúce sa v uvedenom písm. b) (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júla 2016, Granarolo, C‑196/15, EU:C:2016:559, body 30 a 31, ako aj citovanú judikatúru).

35

V prvom rade treba vyložiť článok 7 bod 1 písm. b) prvú zarážku nariadenia č. 1215/2012 s cieľom určiť, či taká zmluva o obchodnej koncesii, ako je zmluva vo veci samej, predstavuje zmluvu o predaji tovaru alebo zmluvu o poskytnutí služieb v zmysle tohto ustanovenia.

36

V tejto súvislosti treba určiť záväzok charakteristický pre tieto zmluvy, ako hraničný určovateľ na určenie súdnej právomoci (pozri v tomto zmysle rozsudky z 25. februára 2010, Car Trim, C‑381/08, EU:C:2010:90, body 31 a 32, ako aj z 15. júna 2017, Kareda, C‑249/16, EU:C:2017:472, bod 40 a citovanú judikatúru).

37

Zmluva, ktorej charakteristickým záväzkom je dodávka tovaru, sa teda kvalifikuje ako „predaj tovaru“ v zmysle článku 7 bodu 1 písm. b) prvej zarážky nariadenia č. 1215/2012 (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júla 2016, Granarolo, C‑196/15, EU:C:2016:559, bod 34 a citovanú judikatúru).

38

Pokiaľ ide o otázku, či je možné zmluvu kvalifikovať ako „zmluvu o poskytnutí služieb“ v zmysle článku 7 bodu 1 písm. b) druhej zarážky nariadenia č. 1215/2012, treba pripomenúť, že pojem „služby“ znamená prinajmenšom, že strana, ktorá ich poskytuje, vykonáva určitú činnosť za odmenu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júna 2017, Kareda, C‑249/16, EU:C:2017:472, bod 35 a citovanú judikatúru).

39

Pokiaľ ide o kritérium týkajúce sa existencie činnosti, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že toto kritérium si vyžaduje uskutočnenie pozitívnych úkonov, a nie iba zdržanie sa určitého konania. Toto kritérium zodpovedá v prípade zmluvy o výhradnom predaji charakteristickému plneniu poskytovanému výhradným predajcom, ktorý sa zabezpečením distribúcie tovaru poskytovateľa oprávnenia na predaj podieľa na rozvoji jeho šírenia. Vďaka záruke zásobovania, ktorú má v zmysle zmluvy o výhradnom predaji, a prípadne pre jeho účasť na obchodnej stratégii poskytovateľa oprávnenia na predaj, najmä na reklamných akciách, čo je prvok, ktorého konštatovanie prislúcha vnútroštátnemu súdu, obchodný zástupca môže poskytnúť zákazníkom služby a výhody, ktoré nemôže poskytnúť obyčajný predajca, a tým získať v prospech tovaru poskytovateľa oprávnenia na predaj väčšiu časť miestneho trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2013, Corman‑Collins, C‑9/12, EU:C:2013:860, bod 38 a citovanú judikatúru).

40

Pokiaľ ide o kritérium týkajúce sa odmeny poskytnutej za činnosť, treba zdôrazniť, že ju nemožno chápať v striktnom zmysle vyplatenia peňažnej sumy. Treba zohľadniť na jednej strane konkurenčnú výhodu priznanú výhradnému predajcovi z dôvodu uzatvorenia zmluvy medzi zmluvnými stranami, ktorá spočíva vo výhradnosti alebo kvázi výhradnosti práva predávať tovar poskytovateľa oprávnenia na predaj na určenom území a na druhej strane prípadnú pomoc poskytnutú výhradnému predajcovi v oblasti prístupu k reklamným nosičom, prevod know‑how prostredníctvom školiacich akcií alebo uľahčenie platieb, pričom súhrn týchto výhod je možné považovať za hodnotu predstavujúcu odmenu výhradného predajcu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2013, Corman‑Collins, C‑9/12, EU:C:2013:860, body 39 a 40).

41

Súdny dvor už rozhodol, že na účely určenia súdnej právomoci zmluva o výhradnom alebo kvázi výhradnom predaji v zásade spadá pod pojem „zmluva o poskytnutí služieb“ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2013, Corman‑Collins, C‑9/12, EU:C:2013:860, body 27, 28 a 41).

42

V druhom rade, s výhradou overení vnútroštátneho súdu, že zmluva o obchodnej koncesii, o ktorú ide vo veci samej, môže byť naozaj kvalifikovaná ako „zmluva o poskytnutí služieb“, treba vymedziť miesto plnenia záväzku charakteristického pre takúto zmluvu a súd, ktorý má právomoc rozhodovať v sporoch, ktoré s ňou súvisia.

43

V tejto súvislosti, ako to vyplýva zo spisu predloženého Súdnemu dvoru, zmluva o obchodnej koncesii, o ktorú ide vo veci samej, je zmluvou o výhradnej distribúcii (s výnimkou jedného klienta) uzatvorenou medzi spoločnosťou usadenou v Belgicku a inou spoločnosťou usadenou v Portugalsku s cieľom uvádzať výrobky na španielsky trh, pričom ani jedna z týchto spoločností nemá na španielskom území organizačnú zložku či stálu prevádzkareň.

44

Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v prípade existencie viacerých miest plnenia záväzku charakteristického pre zmluvu o poskytnutí služieb treba pod miestom plnenia v zmysle článku 7 bodu 1 písm. b) druhej zarážky nariadenia č. 1215/2012 chápať miesto, ktoré zabezpečuje najužšiu väzbu medzi zmluvou a súdom, ktorý má právomoc, pričom najužšia väzba vo všeobecnosti býva v mieste hlavného plnenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. marca 2010, Wood Floor Solutions Andreas Domberger, C‑19/09, EU:C:2010:137, body 33 a 34).

45

V dôsledku toho je podľa tohto ustanovenia v prípade poskytovania služieb vo viacerých členských štátoch súdom, ktorý má právomoc rozhodovať o nárokoch zo zmluvy o poskytnutí služieb, ten súd členského štátu, v ktorého územnej pôsobnosti sa nachádza miesto hlavného poskytnutia služieb, ako to vyplýva z ustanovení zmluvy, ako aj, v prípade neexistencie takýchto ustanovení, miesto skutočného plnenia podľa tejto zmluvy, a v prípade nemožnosti určiť ho na tomto základe, miesto sídla obchodného zástupcu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. marca 2010, Wood Floor Solutions Andreas Domberger, C‑19/09, EU:C:2010:137, bod 43).

46

Tento výklad, ktorý sa uplatní aj v prípade okolností, ako sú okolnosti vo veci samej, zodpovedá cieľom predvídateľnosti aj blízkosti, ktoré sledoval normotvorca Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 25. februára 2010, Car Trim, C‑381/08, EU:C:2010:90, bod 48 a citovanú judikatúru, ako aj z 11. marca 2010, Wood Floor Solutions Andreas Domberger, C‑19/09, EU:C:2010:137, body 41 a 42).

47

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na druhú až ôsmu otázku odpovedať tak, že článok 7 bod 1 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že podľa tohto ustanovenia je súdom, ktorý má právomoc na rozhodnutie o žalobe o náhradu škody v súvislosti s vypovedaním zmluvy o obchodnej koncesii uzatvorenej medzi dvoma spoločnosťami, ktoré sú usadené a vykonávajú činnosť v rôznych členských štátoch, týkajúcej sa uvádzania výrobkov na vnútroštátny trh tretieho členského štátu, na ktorého území nemá ani jedna z týchto spoločností organizačnú zložku či stálu prevádzkareň, ten súd členského štátu, v ktorého územnej pôsobnosti sa nachádza miesto hlavného poskytnutia služieb, ako to vyplýva z ustanovení zmluvy, ako aj, v prípade neexistencie takýchto ustanovení, miesto skutočného plnenia podľa tejto zmluvy, a v prípade nemožnosti určiť ho na tomto základe, miesto sídla obchodného zástupcu.

48

Vzhľadom na odpovede na druhú až ôsmu otázku, ako aj na jedenástu otázku nie je potrebné rozhodnúť o prvej, deviatej, desiatej, dvanástej a trinástej otázke.

49

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto: