–

BUAK Bauarbeiter‑Urlaubs‑ u. Abfertigungskasse, v zastúpení: V. Noss, Rechtsanwältin,

–

rakúska vláda, v zastúpení: A. Ritzberger‑Moser, C. Pesendorfer a J. Schmoll, splnomocnené zástupkyne,

–

česká vláda, v zastúpení: M. Smolek a J. Vláčil a A. Kasalická, splnomocnení zástupcovia,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–

Európska komisia, v zastúpení: M. Wilderspin a M. Heller, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1).

2

Tento návrh bol podaný v rámci konania začatého BUAK Bauarbeiter‑Urlaubs‑ u. Abfertigungskasse (Rakúsky fond pre dovolenky a odstupné stavebných pracovníkov, Rakúsko) (ďalej len „BUAK“) vo veci vydania osvedčenia uvedeného v článku 53 nariadenia č. 1215/2012 na účely výkonu konečného rozhodnutia vydaného v kontumačnom konaní proti spoločnosti Gradbeništvo Korana d.o.o. (ďalej len „Korana“) so sídlom v Slovinsku.

3

Odôvodnenia 6, 10 a 26 nariadenia č. 1215/2012 stanovujú:

…

…

4

Článok 1 tohto nariadenia sa nachádza v jeho kapitole I s názvom „Rozsah pôsobnosti a vymedzenie pojmov“. Tento článok stanovuje:

„1.   Toto nariadenie sa uplatňuje v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu. Neuplatňuje sa najmä na daňové, colné a správne veci ani na zodpovednosť štátu za úkony a opomenutia pri výkone štátnej moci (acta iure imperii).

2.   Toto nariadenie sa neuplatňuje na:

…

…“

5

Podľa článku 37 ods. 1 uvedeného nariadenia, ktorý je súčasťou oddielu 1 s názvom „Uznanie“ kapitoly III toho istého nariadenia, ktorý sám nesie názov „Uznanie a výkon“:

„Účastník, ktorý sa chce v určitom členskom štáte dovolávať rozsudku vydaného v inom členskom štáte, predloží:

6

Článok 39 nariadenia č. 1215/2012, ktorý sa nachádza v oddiele 2 uvedenej kapitoly III, nazvanom „Výkon“, stanovuje:

„Rozsudok vydaný v členskom štáte, ktorý je v tomto členskom štáte vykonateľný, je vykonateľný v iných členských štátoch bez toho, aby bolo potrebné vyhlásenie jeho vykonateľnosti.“

7

Článok 42 tohto nariadenia, ktorý je taktiež súčasťou tohto oddielu 2, vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Na účely výkonu rozsudku vydaného v členskom štáte v inom členskom štáte predloží navrhovateľ príslušnému orgánu výkonu:

8

Článok 43 ods. 1 uvedeného nariadenia stanovuje:

„Ak sa žiada o výkon rozsudku vydaného v inom členskom štáte, osvedčenie vydané podľa článku 53 sa doručí osobe, proti ktorej sa žiada o výkon, pred prvým opatrením v rámci výkonu rozsudku. K osvedčeniu sa pripojí rozsudok, ak sa tejto osobe nedoručil už skôr.“

9

Podľa článku 53 tohto istého nariadenia, ktorý sa nachádza v oddiele 4 s názvom „Spoločné ustanovenia“ kapitoly III tejto smernice:

„Súd pôvodu na žiadosť zainteresovaného účastníka vydá osvedčenie na tlačive v prílohe I.“

10

Bauarbeiter‑Urlaubs‑ und Abfertigungsgesetz 1972 (zákon z roku 1972 o dovolenke a odstupnom pre stavebných pracovníkov) (BGBl. 414/1972) v znení účinnom v čase skutkového stavu vo veci samej (ďalej len „BUAG“) obsahuje oddiel IV s názvom „Organizácia Fondu pre dovolenky a odstupné stavebných pracovníkov“, v ktorom sú uvedené § 14 až § 21b BUAG. § 14 BUAG stanovuje:

„1.   [BUAK] prináleží vybrať zdroje potrebné na vyplatenie náhrad podľa tohto zákona a na plnenie úloh s tým spojených. …

2.   [BUAK] je kolektívnym orgánom rakúskeho verejného práva…“

11

Podľa § 21 ods. 1 BUAG:

„Výdavky na náhradu za platenú dovolenku vyplácanú [BUAK], ako aj administratívne náklady, sú pokryté príplatkami k mzde. Výška týchto príplatkov sa stanoví na spoločnú žiadosť organizácií zamestnancov a odborových organizácií, ktoré sú oprávnené podpisovať príslušné kolektívne dohody nariadením spolkového ministra práce a sociálnych vecí.“

12

§ 21a BUAG s názvom „Úhrada príplatkov“ vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Zamestnávateľ musí za každého pracovníka uhradiť… príplatky stanovené podľa § 21…“

13

Oddiel V BUAG s názvom „Procesné pravidlá“ obsahuje § 22 až § 29a tohto zákona. § 22 BUAG s názvom „Oznamovacia povinnosť; vypočítanie výšky príplatku“ stanovuje:

„1.   Zamestnávateľ, ktorí zamestnáva pracovníkov v zmysle § 1 ods. 1, musí pri začatí výkonu činnosti uvedenej v § 1 až § 3 ohlásiť týchto pracovníkov na [BUAK] v lehote dvoch týždňov, pričom poskytne všetky relevantné informácie týkajúce sa mzdy na účely výpočtu príplatkov…

…

5.   [BUAK] vypočíta výšku dlhovaného príplatku za obdobie na zaplatenie príplatku na základe hlásení zamestnávateľa, alebo ak z kontroly [BUAK] (§ 23d) vyplynie iný výsledok, na základe vlastných zistení. V prípade nesplnenia oznamovacej povinnosti môže [BUAK] vypočítať príplatok dlhovaný zamestnávateľom na základe posledného vykonaného hlásenia alebo na základe vlastných zistení.

…“

14

§23, §23a a §23b BUAG sa zaoberajú vyšetrovacími právomocami BUAK na účely získania údajov potrebných na výpočet príplatkov, ako aj určenie povinnosti zamestnávateľa poskytnúť mu všetky informácie potrebné na plnenie svojich funkcií.

15

Podľa § 25 BUAG s názvom „Úhrada príplatku“:

„1.   [BUAK] oznámi zamestnávateľovi sumu, ktorú má uhradiť, na základe hlásenia alebo výpočtu uskutočneného v súlade s § 22 ods. 5, pozostávajúcu z výšky príplatkov dlhovaných za pracovníkov zamestnaných počas obdobia úhrady príplatkov. …

…

2.   Ak zamestnávateľ nesplní svoju povinnosť uhradiť dlhovanú sumu… v lehotách alebo vo výške stanovenej v oznámení, [BUAK] uloží zamestnávateľovi povinnosť uhradiť dlhovaný nedoplatok v lehote dvoch týždňov. …

3.   Ak zamestnávateľ nesplní túto povinnosť alebo ju splní len čiastočne, [BUAK] vydá na účely vymáhania súm, ktoré neboli uhradené v lehotách, výkaz nedoplatkov. … Výkaz nedoplatkov je exekučným titulom v zmysle § 1 Exekutionsordnung [(exekučný poriadok)].

…

5.   Zamestnávateľ môže namietať platobný výmer vydaný v súlade s odsekom 3 podaním sťažnosti na okresný správny orgán. Tento orgán vydá správne rozhodnutie o dôvodnosti a správnosti požadovanej sumy.

…“

16

Oddiel VIb BUAG s názvom „Osobitné ustanovenia týkajúce sa dovolenky v prípade vysielania pracovníkov“ obsahuje § 33d až 33i BUAG. § 33d BUAG, nazvaný „Pôsobnosť“, vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Ustanovenia tohto oddielu upravujú zamestnávanie pracovníkov v zmysle oddielu I, ktorých obvyklé pracovisko sa nenachádza v Rakúsku a ktorých vyslal do Rakúska zamestnávateľ

Užívateľský podnik, ktorého sídlo sa nachádza mimo Rakúska, sa na účely § 23, § 23a a § 33g považuje za zamestnávateľa pracovníkov, ktorých má k dispozícii a ktorí sú vyslaní do Rakúska na výkon ich práce.

…“

17

Podľa § 33e BUAG s názvom „Nárok na dovolenku“:

„Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia uplatniteľného práva v súvislosti so zamestnaním, má pracovník v zmysle § 33d počas obdobia svojho vyslania do Rakúska nárok zo zákona na platenú dovolenku v súlade s oddielom II.“

18

Podľa § 33f BUAG s názvom „Náhrada za platenú dovolenku“:

„1.   Počas dovolenky má zamestnávateľ nárok na náhradu za platenú dovolenku… Pokiaľ nie je nižšie uvedené inak, uplatňujú sa ustanovenia oddielu II.

2.   Nárok na náhradu za platenú dovolenku vzniká vo výške nárokov na náhradu, na základe ktorých zamestnávateľ uhradí príplatky stanovené podľa § 21. Tento nárok sa uplatní voči [BUAK]. …

3.   Pokiaľ si zamestnanec zoberie dovolenku počas vyslania, uplatní si svoj nárok podľa odseku 2 u [BUAK] predložením dôkazu o schválení dátumov dovolenky. … Náhrada za platenú dovolenku sa uhradí priamo zamestnancovi. …“

19

§ 33g BUAG s názvom „Oznamovacia povinnosť“ vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Zamestnávateľ, ktorí zamestnáva pracovníkov v zmysle § 33d má voči [BUAK] oznamovaciu povinnosť stanovenú v § 22. …“

20

Podľa § 33 h BUAG s názvom „Úhrada príplatkov“:

„…

2.   Ak zamestnávateľ nesplní svoju povinnosť uhradiť príplatky, [BUAK] bude vymáhať úhradu nezaplatených príplatkov pred súdom. [BUAK] je oprávnený prijať všetky potrebné a užitočné opatrenia na vymáhanie dlhovaných príplatkov.

…

2b.   Ak [BUAK] v dôsledku nesplnenia oznamovacej povinnosti vypočítal výšku dlhovaného príplatku v súlade s § 22 ods. 5 druhej vety na základe vlastných zistení, zamestnávateľ musí uhradiť takto vypočítané príplatky.

…“

21

BUAK, ktorý má svoje sídlo vo Viedni (Rakúsko), je kolektívny orgánu verejného práva, ktorého úlohou je zhromažďovať prostriedky určené na vyplácanie náhrad stanovených v BUAG. Jeho úlohou je predovšetkým riadenie a úhrada náhrad za platenú dovolenku stavebných pracovníkov.

22

Korana, podnik, ktorý sa spravuje slovinským právom, vyslal svojich pracovníkov do Rakúska na stavebné práce.

23

Dňa 18. októbra 2016 BUAK podal na Arbeits‑ und Sozialgericht Wien (Súd pre pracovné a sociálne veci Viedeň, Rakúsko) žalobu na uloženie povinnosti spoločnosti Korana uhradiť sumu 38447,50 eura spolu s úrokmi a výdavkami z príplatkov dlhovaných touto spoločnosťou podľa oddielu VIb BUAG za dni odpracované vyslanými pracovníkmi do Rakúska počas obdobia od februára do júna 2016.

24

BUAK na podporu svojho návrhu tvrdí, že ako fond pre dovolenky mal právo na základe BUAG vymáhať od zamestnávateľa príplatok, ktorý tvorí najmä náhrada za platené dovolenky a administratívne náklady, vypočítaný za každý deň odpracovaný pracovníkom v odvetví stavebných prác v Rakúsku podľa spôsobu výpočtu stanoveného zákonom.

25

Rozsudkom z 28. apríla 2017, ktorý bol vydaný bez účasti spoločnosti Korana, uvedený súd v celom rozsahu vyhovel návrhu BUAK. Tento rozsudok, ktorý bol doručený spoločnosti Korana 21. júna 2017, nadobudol bez toho, aby táto spoločnosť podala akýkoľvek opravný prostriedok, právoplatnosť. V rámci konania, ktoré viedlo k vyhláseniu uvedeného rozsudku, sa zdá, že uvedený súd neskúmal svoju právomoc na základe nariadenia č. 1215/2012.

26

Dňa 31. júla 2017 podal BUAK na účely výkonu tohto rozsudku na tento istý súd žiadosť o vydanie osvedčenia uvedeného v článku 53 uvedeného nariadenia.

27

Vnútroštátny súd tvrdí, že vydanie takéhoto osvedčenia na základe článku 53 nariadenia č. 1215/2012 je podmienené tým, aby konanie, ktoré viedlo k vydaniu rozsudku z 28. apríla 2017, patrilo do občianskych a obchodných vecí v zmysle článku 1 ods. 1 uvedeného nariadenia, čo jednoznačne nevyplýva z okolností, o ktoré ide vo veci samej.

28

V tejto súvislosti tento súd uvádza, že na rozdiel od čisto vnútroštátnych situácií, v rámci ktorých je BUAK oprávnený na základe § 25 ods. 3 BUAG sám vydať výkaz nedoplatkov týkajúci sa požadovaných príplatkov, ktorý predstavuje exekučný titul, na základe ktorého možno viesť nútený výkon, BUAK nemá tú istú právomoc, pokiaľ ide o výkazy týkajúce sa vyslaných pracovníkov, ktorí nemajú svoje obvyklé pracovisko v Rakúsku, keďže sa má na účely získania úhrady uvedených príplatkov obrátiť na Arbeits‑ und Sozialgericht Wien (Súd pre pracovné a sociálne veci Viedeň, Rakúsko).

29

Vnútroštátny súd taktiež tvrdí, že niektoré okolnosti, ktorými sa vyznačuje konanie, ktoré viedlo k vydaniu rozsudku z 28. apríla 2017, by mohli tomuto konaniu prepožičať verejnoprávnu povahu.

30

Tento súd tak uvádza, že v rámci žaloby o zaplatenie pohľadávky, ktorú tvoria príplatky na náhradu za platenú dovolenku, to nie je pracovník, kto priamo uplatňuje svoje nároky, keďže žaloba musí byť podaná proti zamestnávateľovi na účely vymáhania príplatkov, ktorých výška stanovená nariadením príslušného spolkového ministra pokrýva aj administratívne náklady BUAK. Okrem toho BUAK mohol okrem vyšetrovacích právomocí, ktorými disponuje v prípade nesplnenia zamestnávateľa svojej oznamovacej povinnosti, taktiež uzavrieť dohody s inými orgánmi sociálneho zabezpečenia.

31

Uvedený súd spresňuje, že v prípade, ak zamestnávateľ nesplní svoje oznamovacie povinnosti, BUAK má právo vypočítať príplatky dlhované zamestnávateľom na základe vlastných zistení podľa § 33 h ods. 2b BUAG. V takomto prípade by sa oprávnenia súdu, ktorý prejednáva žalobu o zaplatenie pohľadávky, ktorú tvoria príplatky na náhradu za platenú dovolenku, obmedzili len na skúmanie podmienok uplatnenia tohto ustanovenia s výnimkou akéhokoľvek skúmania dôvodnosti uvedenej pohľadávky.

32

Za týchto podmienok Arbeits‑ und Sozialgericht Wien (Súd pre pracovné a sociálne veci Viedeň, Rakúsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 1 nariadenia [č. 1215/2012] vykladať v tom zmysle, že konania, ktorých predmetom je uplatnenie nárokov [BUAK] na príplatky voči zamestnávateľom z dôvodu vyslania pracovníkov, ktorých obvyklé pracovisko sa nenachádza v Rakúsku, na výkon práce, alebo v rámci prenájmu pracovníkov, do Rakúska, alebo voči zamestnávateľom, ktorých sídlo sa nachádza mimo Rakúska, z dôvodu zamestnávania pracovníkov s obvyklým pracoviskom v Rakúsku, predstavujú ‚občianske a obchodné veci‘, v ktorých sa použije uvedené nariadenie, aj keď sa nároky BUAK na príplatky síce týkajú súkromnoprávnych pracovných vzťahov a slúžia na pokrytie nárokov pracovníkov na dovolenku a náhradu za dovolenku, ktoré vyplývajú z pracovných pomerov so zamestnávateľmi, ale

33

Európska komisia vo svojich písomných pripomienkach žiada Súdny dvor, aby rozhodol o otázke, či v konaní vo veci vydania osvedčenia podľa článku 53 nariadenia č. 1215/2012 koná súd v rámci výkonu súdnej moci v zmysle článku 267 ZFEÚ.

34

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že článok 267 ZFEÚ nepodmieňuje obrátenie sa na Súdny dvor kontradiktórnou povahou konania, v ktorom vnútroštátny súd formuluje prejudiciálnu otázku, vnútroštátne súdy sú oprávnené podať návrh na Súdny dvor len vtedy, ak na nich prebieha spor a pokiaľ majú o ňom rozhodnúť v rámci konania, ktoré má byť skončené rozhodnutím s charakterom súdneho rozhodnutia (rozsudok zo 16. júna 2016, Pebros Servizi, C‑511/14, EU:C:2016:448, bod 24 a citovaná judikatúra).

35

Súdny dvor taktiež rozhodol, že slovné spojenie „vydanie jeho rozhodnutia“ v zmysle článku 267 druhého odseku ZFEÚ zahŕňa celé konanie vedúce k rozsudku vnútroštátneho súdu a toto slovné spojenie sa musí preto vykladať široko, aby sa vyhlo tomu, že množstvo procesných otázok sa bude považovať za neprípustné, čiže nebudú môcť byť vyložené Súdnym dvorom, a že Súdny dvor nebude môcť rozhodnúť o výklade všetkých ustanovení práva Únie, ktoré je vnútroštátny súd povinný uplatniť (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júna 2016, Pebros Servizi, C‑511/14, EU:C:2016:448, bod 28 a citovanú judikatúru).

36

Systém zavedený nariadením č. 1215/2012 spočíva na zrušení doložky vykonateľnosti, čo znamená, že príslušný súd v dožiadanom členskom štáte nevykonáva žiadne skúmanie, keďže len osoba, proti ktorej smeruje výkon, môže namietať proti uznaniu alebo výkonu rozhodnutia, ktoré sa jej týka. Z článku 37 v spojení s článkom 42 tohto nariadenia vyplýva, že na účely uznania a výkonu rozhodnutia vydaného v členskom štáte v inom členskom štáte musí navrhovateľ predložiť len vyhotovenie dotknutého rozhodnutia spolu s osvedčením vydaným súdom pôvodu v súlade s článkom 53 uvedeného nariadenia. Toto osvedčenie sa oznámi alebo doručí osobe, voči ktorej sa žiada o výkon v súlade s článkom 43 ods. 1 toho istého nariadenia, pred akýmkoľvek výkonom.

37

Ako uviedol generálny advokát v bode 44 svojich návrhov, osvedčenie je základom uplatnenia zásady priameho výkonu rozhodnutí vydaných v členských štátoch.

38

Funkcie, ktoré tak plní uvedené osvedčenie v systéme nariadenia č. 1215/2012, odôvodňujú, najmä v situácii, o akú ide vo veci samej, keď sa súd, ktorý vydal rozhodnutie, ktoré sa má vykonať, v štádiu rozhodovania nevyjadril k uplatniteľnosti nariadenia č. 1215/2012, že tento súd má v štádiu vydania uvedeného osvedčenia overiť, či spor patrí do pôsobnosti tohto nariadenia.

39

V takomto prípade, ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 52 svojich návrhov, tým, že sa overí, či má súd právomoc na vydanie osvedčenia podľa článku 53 nariadenia č. 1215/2012, uvedený súd koná v nadväznosti na predchádzajúce súdne konanie, pričom zaručuje úplnú vykonateľnosť rozhodnutia, keďže rozhodnutie sa v prípade neexistencie osvedčenia nemôže voľne pohybovať v európskom justičnom priestore. Takýto záver zodpovedá potrebe zabezpečiť rýchly výkon súdnych rozhodnutí pri zachovaní právnej istoty, ktorá je základom vzájomnej dôvery vo výkon súdnictva v Únii.

40

Navyše podľa logiky nariadenia č. 1215/2012 sa vydanie osvedčenia zveruje súdu, ktorý najlepšie pozná spor a ktorému vo veci samej najviac prináleží potvrdiť vykonateľnosť rozhodnutia. Vydaním takéhoto osvedčenia tak súd pôvodu implicitne potvrdzuje, že rozsudok vydaný v kontumačnom konaní, ktorý musí byť uznaný a vykonaný v inom členkom štáte, patrí do pôsobnosti tohto nariadenia, keďže osvedčenie možno podľa článku 53 uvedeného nariadenia vydať len pod touto podmienkou.

41

V dôsledku toho konanie vo veci vydania osvedčenia podľa článku 53 nariadenia č. 1215/2012 má za okolností, o aké ide vo veci samej, súdnu povahu, takže vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje v rámci uvedeného konania, je oprávnený položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku.

42

Z toho vyplýva, že tento návrh na začatie prejudiciálneho konania je prípustný.

43

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 1 nariadenia č. 1215/2012 vykladať v tom zmysle, že žaloba o zaplatenie pohľadávky, ktorú tvoria príplatky na náhradu za platenú dovolenku vymáhané kolektívnym orgánom verejného práva od zamestnávateľa z dôvodu vyslania pracovníkov do členského štátu, v ktorom sa nenachádza ich obvyklé pracovisko, alebo v rámci prenájmu pracovníkov do tohto členského štátu, alebo od zamestnávateľa, ktorého sídlo sa nachádza mimo územia uvedeného členského štátu z dôvodu zamestnávania pracovníkov s obvyklým pracoviskom v tomto členskom štáte, patrí do pôsobnosti tohto nariadenia.

44

Na úvod a vzhľadom na skutočnosť, že prejudiciálna otázka sa týka článku 1 nariadenia č. 1215/2012 v celom rozsahu, je potrebné v prvom rade skúmať, či rozsudok, aký vydal 28. apríla 2017 vnútroštátny súd na návrh BUAK a na výkon ktorého BUAK vyžaduje vydanie osvedčenia uvedeného v článku 53 tohto nariadenia, patrí do občianskych a obchodných vecí v zmysle článku 1 ods. 1 uvedeného nariadenia a v prípade kladnej odpovede rozhodol v druhom rade, či takýto rozsudok patrí do pôsobnosti výnimky súvisiacej so sociálnym zabezpečením stanovenej v článku 1 ods. 2 písm. c) toho istého nariadenia.

45

Treba taktiež pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že vzhľadom na to, že nariadenie č. 1215/2012 ruší a nahrádza nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42), platí výklad poskytnutý Súdnym dvorom vo vzťahu k ustanoveniam tohto posledného uvedeného nariadenia rovnako aj vo vzťahu k nariadeniu č. 1215/2012, pretože ustanovenia týchto dvoch právnych nástrojov Únie možno kvalifikovať ako rovnocenné (rozsudok z 15. novembra 2018, Hellenische Republik, C‑308/17, EU:C:2018:911, bod 31 a citovaná judikatúra).

46

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že na účely zabezpečenia, a to v rámci možností, rovnosti a jednotnosti práv a povinností, ktoré vyplývajú z nariadenia č. 1215/2012 pre členské štáty a dotknuté osoby, je potrebné nevykladať pojem „občianske a obchodné veci“ uvedený v článku 1 ods. 1 tohto nariadenia ako jednoduchý odkaz na vnútroštátne právo jedného alebo druhého z dotknutých štátov. Tento pojem sa musí považovať za samostatný pojem, ktorý treba vykladať s odkazom na jednej strane na ciele a systematiku tohto nariadenia a na druhej strane na všeobecné zásady vyplývajúce zo všetkých vnútroštátnych právnych poriadkov (rozsudok z 9. marca 2017, Pula Parking, C‑551/15, EU:C:2017:193, bod 33 a citovaná judikatúra).

47

Navyše potreba zabezpečiť riadne fungovanie vnútorného trhu, ako aj potreba zabrániť tomu, aby sa v záujme riadneho výkonu súdnictva nevydávali v členských štátoch nezlučiteľné rozsudky, vyžadujú široký výklad uvedeného pojmu „občianske a obchodné veci“ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. septembra 2009, German Graphics Graphische Maschinen, C‑292/08, EU:C:2009:544, body 22 a 23).

48

Na účely zistenia, či vec patrí do pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012, je potrebné určiť právny vzťah existujúci medzi účastníkmi konania, ako aj preskúmať základ žaloby a podmienky výkonu podanej žaloby (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. apríla 2013, Sapir a i., C‑645/11, EU:C:2013:228, body 32 a 34, ako aj z 12. septembra 2013, Sunico a i., C‑49/12, EU:C:2013:545, bod 35).

49

Ako už opakovane uviedol Súdny dvor, hoci niektoré spory medzi orgánom verejnej moci a osobou súkromného práva môžu patriť do pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012, neplatí to v prípade, ak verejný orgán koná v rámci výkonu verejnej moci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. septembra 2013, Sunico a i., C‑49/12, EU:C:2013:545, bod 34 a citovanú judikatúru). Uplatnenie výsad verejnej moci jedným z účastníkov sporu, keďže tento vykonáva výnimočné právomoci v porovnaní s pravidlami uplatniteľnými na vzťahy medzi jednotlivcami, totiž vylučuje taký spor spomedzi občianskych a obchodných vecí v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 (pozri analogicky rozsudok z 23. októbra 2014, flyLAL‑Lithuanian Airlines, C‑302/13, EU:C:2014:2319, bod 31).

50

V prejednávanej veci treba predovšetkým uviesť, že z hľadiska judikatúry uvedenej v predchádzajúcom bode je postavenie BUAK ako kolektívneho orgánu verejného práva samo osebe zbavené vplyvu na povahu právnych vzťahov medzi týmto orgánom a spoločnosťou Korana.

51

Pokiaľ ide v prvom rade o právny základ žaloby, ktorá viedla k vydaniu rozsudku, na výkon ktorého BUAK žiadal vydanie osvedčenia uvedeného v článku 53 nariadenia č. 1215/2012, z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že podľa § 21 BUAG sú výdavky na náhrady za platenú dovolenku vyplácané BUAK financované z príplatkov k mzde, ktoré musí zaplatiť zamestnávateľ. Aj keď je výška týchto príplatkov stanovená nariadením spolkového ministra práce a sociálnych vecí, z pripomienok BUAK, ako aj z pripomienok rakúskej vlády vyplýva, že toto nariadenie vymedzuje len spôsoby výpočtu uvedených príplatkov, pričom používa za základ mzdu stanovenú dotknutou kolektívnou dohodou.

52

Okrem toho podľa § 33f ods. 2 BUAG nárok na náhradu za platenú dovolenku, ktorý si vyslaní pracovníci uplatňujú voči BUAK, vzniká vo výške nárokov na náhradu, na základe ktorých zamestnávateľ zaplatí stanovené príplatky.

53

Okrem toho vnútroštátny súd sám spresňuje, že uvedená náhrada, ktorá je financovaná príplatkami, ktorých úhrady sa v prejednávanej veci domáha, tvorí časť odmeny podľa pracovnej zmluvy dlhovanej zamestnávateľom za prácu vykonanú pracovníkom.

54

V dôsledku toho vzhľadom na to, že povinnosť zamestnávateľa zaplatiť príplatky je neoddeliteľne spojená s nárokmi občianskoprávnej povahy pracovníkov na náhradu za platenú dovolenku, skúmanie základu žaloby, ktorá viedla k vydaniu rozsudku z 28. apríla 2017 v súlade s judikatúrou citovanou v bode 48 tohto rozsudku, nebráni záveru, podľa ktorého pohľadávka BUAK a v dôsledku toho žaloba, ktorej predmetom je zaplatenie tejto pohľadávky, sú tiež občianskoprávnej povahy.

55

V druhom rade, pokiaľ ide o spôsoby výkonu žaloby, ktorá viedla k vydaniu uvedeného rozsudku, z ustanovení BUAG vyplýva, že na rozdiel od čisto vnútroštátnych situácií, v ktorých BUAK môže sám vydať výkaz nedoplatkov, ktoré predstavujú exekučný titul, BUAK musí, pokiaľ ide o výkaz týkajúci sa vyslaných pracovníkov, ktorí nemajú svoje obvyklé pracovisko v Rakúsku, vymáhať úhradu nezaplatených príplatkov pred súdom.

56

Okrem toho ak BUAK v dôsledku nedodržania oznamovacej povinnosti v súlade s § 22 ods. 5 BUAG vypočítal výšku príplatkov na základe vlastných zistení, „zamestnávateľ musí uhradiť takto vypočítané príplatky“, ako uvádza § 33 h ods. 2b BUAG.

57

Pokiaľ ide o rozsah skúmania vykonávaného súdom v prípade žaloby o zaplatenie pohľadávky, ktorú tvoria príplatky na náhradu za platenú dovolenku, ktorých výšku vypočítala samotná BUAK na základe svojich vlastných zistení, vnútroštátny súd tvrdí, že takýto výpočet má konštitutívny účinok, keďže právomoc, ktorou disponuje tento subjekt, ho odlišuje od súkromnej osoby. Tento súd na základe uvedeného dospel k záveru, že vzhľadom na znenie § 33 h ods. 2b BUAG by mohlo byť toto ustanovenie vykladané v tom zmysle, že pokiaľ ide o výkazy týkajúce sa vyslaných pracovníkov, ktorí nemajú svoje obvyklé pracovisko v Rakúsku, právomoci súdu sa obmedzujú na jednoduché skúmanie podmienok uplatnenia uvedeného ustanovenia, takže aj keď sú uvedené podmienky splnené, súd nemôže vykonať vecné preskúmanie, pokiaľ ide o správnosť pohľadávky, ktorú uplatňuje BUAK.

58

Tento výklad vnútroštátnej právnej úpravy spochybňuje tak BUAK, ako aj rakúska vláda, ktorí tvrdia, že v rámci konania o zaplatenie pohľadávky, ktorú tvoria príplatky na náhradu za platenú dovolenku vyslaných pracovníkov, rakúsky súd vykonáva celkové skúmanie všetkých aspektov žiadosti.

59

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v rámci konania začatého podľa článku 267 ZFEÚ Súdnemu dvoru neprináleží rozhodnúť o výklade vnútroštátnych ustanovení vzhľadom na to, že takýto výklad patrí do výlučnej právomoci vnútroštátnych súdov (rozsudok z 27. októbra 2009, ČEZ, C‑115/08, EU:C:2009:660, bod 57 a citovaná judikatúra).

60

V dôsledku toho v rozsahu, v akom § 33 h ods. 2b BUAG stavia BUAK do právneho postavenia odchyľujúceho sa od ustanovení všeobecného práva upravujúcich spôsoby výkonu žaloby o zaplatenie, pričom pripisuje konštitutívny účinok určeniu vymáhanej pohľadávky a vylučuje podľa vnútroštátneho súdu možnosť súdu, ktorý rozhoduje o takejto žalobe, skúmať dôvodnosť informácií, z ktorých vychádza toto určenie, treba konštatovať, že tento orgán by v takomto prípade konal v rámci právomocí verejného práva zverených zákonom.

61

V prípade, že by v spore vo veci samej išlo o takýto prípad, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu, úloha BUAK nemôže byť v tomto osobitnom kontexte charakterizovaná ako úloha, ktorú má samotný kolektívny orgán verejného práva, ktorého úlohou je zhromažďovať prostriedky určené na zaplatenie náhrady stanovenej BUAG. V takomto prípade by sa totiž BUAK mal považovať za orgán konajúci v rámci výkonu verejnej moci v rámci sporu, ktorý viedol k vydaniu rozsudku 28. apríla 2017, čo by malo významný vplyv na spôsoby výkonu, a teda na samotnú povahu tohto konania, takže uvedený spor by nepatril pod pojem „občianske a obchodné veci“ a v dôsledku toho ani do pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012.

62

Pokiaľ ide o iné práva, ktorými disponuje konkrétne BUAK, na ktoré poukazuje vnútroštátny súd, ako je výber administratívnych nákladov BUAK, ktorých výška dosahuje medzi 1 % a 2 % príplatkov, alebo možnosť tohto orgánu uzatvárať s inými orgánmi sociálneho zabezpečenia dohody, keďže prvé z týchto práv sa zdá byť zanedbateľné a druhé sa zdá byť podľa vysvetlení poskytnutých v tejto súvislosti rakúskym orgánom na pojednávaní založené na uzavretí zmlúv patriacich do súkromného práva, nemôžu viesť v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 k vyňatiu konania, ktoré viedlo k vydaniu rozsudku, o aký ide vo veci samej, z občianskych a obchodných vecí.

63

Pokiaľ ide o vyšetrovacie právomoci, ktorými disponuje BUAK v prípade porušenia oznamovacej povinnosti zamestnávateľom, treba konštatovať, že tieto povinnosti tiež samy osebe neprepožičiavajú verejnoprávnu povahu konaniu, ktoré viedlo k vydaniu rozsudku z 28. apríla 2017.

64

Práva uvedené v dvoch predchádzajúcich bodoch totiž nemajú žiadny vplyv na postavenie, v rámci ktorého BUAK koná v rámci konania, o ktoré ide vo veci samej, a nemenia povahu ani neurčujú priebeh tohto konania.

65

Podľa článku 1 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 1215/2012 je sociálne zabezpečenie vyňaté z pôsobnosti tohto nariadenia.

66

Vyňatia z pôsobnosti uvedeného nariadenia stanovené v článku 1 ods. 2 tohto nariadenia predstavujú výnimky, ktoré treba vykladať reštriktívne.

67

Pojem „sociálne zabezpečenie“ sa definuje samostatne vo vzťahu k obsahu, ktorý má tento pojem v práve Únie. Ako teda vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, tento pojem zahŕňa vecnú pôsobnosť nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ L 166, 2004, s. 1; Mim. vyd. 05/005, s. 72) [pozri analogicky, pokiaľ ide o nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, zmenené a aktualizované nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996 (Ú. v. ES L 28, 1997, s. 1; Mim. vyd. 05/003, s. 3), rozsudok zo 14. novembra 2002, Baten, C‑271/00, EU:C:2002:656, bod 45].

68

Okrem toho dávku možno považovať za dávku sociálneho zabezpečenia, pokiaľ sa príjemcom priznáva mimo akéhokoľvek individuálneho a diskrečného posúdenia osobných potrieb na základe zákonom vymedzenej situácie a pokiaľ sa vzťahuje na jedno z rizík výslovne uvedených v článku 3 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 (pozri analogicky rozsudok z 19. septembra 2013, Hliddal a Bornand, C‑216/12 a C‑217/12, EU:C:2013:568, bod 48, ako aj citovanú judikatúru).

69

V prejednávanej veci, ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, pohľadávka, ktorú tvoria príplatky na náhradu za platenú dovolenku, dosahuje výšku nárokov na náhradu, na základe ktorých zamestnávateľ zaplatí príplatky. Podľa informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom prináleží teda zamestnávateľovi zaplatiť túto náhradu za platenú dovolenku z dôvodu práce vykonanej vyslaným pracovníkom, aj keď jej úhradu uskutoční BUAK.

70

Takáto náhrada preto nepatrí v zmysle článku 1 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 1215/2012 pod pojem „sociálne zabezpečenie“.

71

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že článok 1 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že žaloba o zaplatenie pohľadávky, ktorú tvoria príplatky na náhradu za platenú dovolenku vymáhané kolektívnym orgánom verejného práva od zamestnávateľa z dôvodu vyslania pracovníkov do členského štátu, v ktorom sa nenachádza ich obvyklé pracovisko, alebo v rámci prenájmu pracovníkov do tohto členského štátu, alebo od zamestnávateľa, ktorého sídlo sa nachádza mimo územia uvedeného členského štátu z dôvodu zamestnávania pracovníkov s obvyklým pracoviskom v tomto členskom štáte, patrí do pôsobnosti tohto nariadenia, pokiaľ sa spôsoby výkonu takejto žaloby neodchyľujú od ustanovení všeobecného práva a najmä nevylučujú možnosť súdu, ktorý prejednáva vec, skúmať dôvodnosť informácií, z ktorých vychádza určenie uvedenej pohľadávky, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

72

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

Článok 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že žaloba o zaplatenie pohľadávky, ktorú tvoria príplatky na náhradu za platenú dovolenku vymáhané kolektívnym orgánom verejného práva od zamestnávateľa z dôvodu vyslania pracovníkov do členského štátu, v ktorom sa nenachádza ich obvyklé pracovisko, alebo v rámci prenájmu pracovníkov do tohto členského štátu, alebo od zamestnávateľa, ktorého sídlo sa nachádza mimo územia uvedeného členského štátu z dôvodu zamestnávania pracovníkov s obvyklým pracoviskom v tomto členskom štáte, patrí do pôsobnosti tohto nariadenia, pokiaľ sa spôsoby výkonu takejto žaloby neodchyľujú od ustanovení všeobecného práva a najmä nevylučujú možnosť súdu, ktorý prejednáva vec, skúmať dôvodnosť informácií, z ktorých vychádza určenie uvedenej pohľadávky, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.