–

QB, v zastúpení: P. Franz, N. Gellert, R. Ghaffari, R. Klinger, K. Meiser a A. Pacura, Rechtsanwälte,

–

Mercedes‑Benz Group AG, v zastúpení: M. Ruttloff, U. Soltész, E. Wagner a N. Wimmer, Rechtsanwälte,

–

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller a D. Klebs, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: M. Huttunen, M. Noll‑Ehlers a K. Talabér‑Ritz, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 18 ods. 1, článku 26 ods. 1 a článku 46 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2007/46/ES z 5. septembra 2007, ktorou sa zriaďuje rámec pre typové schválenie motorových vozidiel, ich prípojných vozidiel a systémov, komponentov a samostatných technických jednotiek určených pre tieto vozidlá (Ú. v. EÚ L 263, 2007, s. 1), zmenenej nariadením Komisie (ES) č. 385/2009 zo 7. mája 2009 (Ú. v. EÚ L 118, 2009, s. 1) (ďalej len „rámcová smernica“), v spojení s článkom 5 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 715/2007 z 20. júna 2007 o typovom schvaľovaní motorových vozidiel so zreteľom na emisie ľahkých osobných a úžitkových vozidiel (Euro 5 a Euro 6) a o prístupe k informáciám o opravách a údržbe vozidiel (Ú. v. EÚ L 171, 2007, s. 1), ako aj článku 267 druhého odseku ZFEÚ.

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi QB a spoločnosťou Mercedes‑Benz Group AG, predtým Daimler AG, výrobcom automobilov, ktorého predmetom je právo na náhradu škody, ktorej sa domáha QB, a výpočtu výšky náhrady, ktorá mu má byť prípadne vyplatená z dôvodu nadobudnutia motorového vozidla s dieselovým motorom vybaveného softvérom znižujúcim recirkuláciu znečisťujúcich plynov z tohto vozidla v závislosti od vonkajšej teploty, ktoré nie je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z práva Únie.

3

Rámcová smernica bola s účinnosťou od 1. septembra 2020 zrušená nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/858 z 30. mája 2018 o schvaľovaní motorových vozidiel a ich prípojných vozidiel, ako aj systémov, komponentov a samostatných technických jednotiek určených pre takéto vozidlá a o dohľade nad trhom s nimi, ktorým sa menia nariadenia (ES) č. 715/2007 a (ES) č. 595/2009 a zrušuje smernica 2007/46/ES (Ú. v. EÚ L 151, 2018, s. 1). Vzhľadom na čas skutkových okolností sporu vo veci samej sa však táto rámcová smernica na tento spor naďalej uplatňuje.

4

Podľa odôvodnenia 3 uvedenej rámcovej smernice:

„Je potrebné zosúladiť a uviesť v regulačných aktoch technické požiadavky, ktoré sa uplatňujú na systémy, komponenty a samostatné technické jednotky a vozidlá. Tieto regulačné akty by sa mali snažiť zabezpečiť najmä vysokú úroveň bezpečnosti cestnej premávky, ochranu zdravia, ochranu životného prostredia, energetickú efektívnosť a ochranu proti neoprávnenému používaniu.“

5

Článok 1 tejto istej rámcovej smernice stanovoval:

„Táto smernica ustanovuje zosúladený rámec, ktorý obsahuje správne ustanovenia a všeobecné technické požiadavky na schválenie všetkých nových vozidiel, ktoré patria do jej rozsahu pôsobnosti, systémov, komponentov a samostatných technických jednotiek určených pre tieto vozidlá na účely uľahčenia ich evidencie, predaja a uvedenia do prevádzky v premávke v rámci Spoločenstva.

…

Osobitné technické požiadavky týkajúce sa konštrukcie a fungovania vozidiel sa pri uplatňovaní tejto smernice ustanovia v regulačných aktoch, ktorých úplný zoznam je uvedený v prílohe IV.“

6

Článok 3 rámcovej smernice v bodoch 5 a 36 stanovoval:

„Na účely tejto smernice a regulačných aktov uvedených v zozname v prílohe IV, pokiaľ v nich nie je uvedené inak:

…

…

7

Článok 4 tejto rámcovej smernice znel:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby výrobcovia, ktorí žiadajú o schválenie, plnili svoje záväzky podľa tejto smernice.

2.   Členské štáty schvália len také vozidlá, systémy, komponenty alebo samostatné technické jednotky, ktoré spĺňajú požiadavky tejto smernice.

3.   Členské štáty zaevidujú alebo povolia predaj alebo uvedenie do prevádzky v premávke len takým vozidlám, systémom, komponentom alebo samostatným technickým jednotkám, ktoré spĺňajú požiadavky tejto smernice.

…“

8

Článok 8 ods. 6 uvedenej rámcovej smernice stanovoval:

„Schvaľovací orgán bezodkladne informuje schvaľovacie orgány ostatných členských štátov o svojom odmietnutí vydať schválenie vozidla alebo o jeho odobratí a odôvodní svoje rozhodnutie.“

9

Podľa článku 13 ods. 1 tej istej rámcovej smernice:

„Výrobca bezodkladne informuje členský štát, ktorý udelil typové schválenie ES, o akejkoľvek zmene údajov uvedených v informačnom zväzku. Členský štát v súlade s pravidlami stanovenými v tejto kapitole rozhodne o tom, ktorý postup sa má dodržať. V prípade potreby môže členský štát po dohode s výrobcom rozhodnúť o tom, že sa má udeliť nové typové schválenie ES.“

10

Článok 18 ods. 1 rámcovej smernice stanovoval:

„Výrobca v postavení držiteľa typového schválenia ES vozidla vydá osvedčenie o zhode, ktoré musí sprevádzať každé vozidlo, či už dokončené, nedokončené alebo dokončované, ktoré je vyrobené v súlade so schváleným typom vozidla.

…“

11

Článok 26 ods. 1 tejto rámcovej smernice znel:

„Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článkov 29 a 30, členské štáty zaevidujú vozidlá a povolia ich predaj alebo uvedenie do prevádzky v premávke len vtedy, ak sú vybavené platným osvedčením o zhode vydaným v súlade s článkom 18.

…“

12

Článok 30 ods. 1 uvedenej rámcovej smernice stanovoval:

„Ak členský štát, ktorý udelil typové schválenie ES, zistí, že nové vozidlá, systémy, komponenty alebo samostatné technické jednotky, ktoré majú osvedčenie o zhode alebo značku schválenia, sa nezhodujú s typom, ktorý schválil, vykoná nevyhnutné opatrenia v prípade potreby aj vrátane odobratia typového schválenia na zabezpečenie zhody vyrábaného vozidla, systémov, komponentu alebo samostatnej technickej jednotky so schváleným typom. Schvaľovací orgán takéhoto členského štátu upozorní schvaľovacie orgány ostatných členských štátov na vykonané opatrenia.“

13

Článok 46 tej istej rámcovej smernice stanovoval:

„Členské štáty určia sankcie, ktoré sa uplatňujú na porušenie ustanovení tejto smernice a najmä zákazov obsiahnutých v článku 31 alebo z neho vyplývajúcich a regulačných aktov uvedených v prílohe IV časti I a prijmú všetky potrebné opatrenia na ich vykonávanie. Určené sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce. Členské štáty oznámia tieto ustanovenia [Európskej] komisii najneskôr 29. apríla 2009 a čo najskôr jej oznámia akékoľvek ich nasledujúce zmeny.“

14

Príloha IX k rámcovej smernici opisuje obsah osvedčenia ES o zhode. Bod 0 tejto prílohy znel:

„Osvedčenie o zhode je vyhlásením, ktoré výrobca vozidiel poskytuje kupujúcemu, aby ho uistil, že ním zakúpené vozidlo je v súlade s právnymi predpismi Spoločenstva platnými v čase jeho výroby.

Osvedčenie o zhode zároveň slúži príslušným orgánom v členských štátoch ako pomôcka pri zápise vozidiel do evidencie bez toho, aby musel žiadateľ poskytnúť ďalšiu technickú dokumentáciu.

…“

15

Podľa odôvodnení 1, 5, 6 a 17 nariadenia č. 715/2007:

…

…

16

Článok 1 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje:

„Toto nariadenie zavádza spoločné technické požiadavky na typové schválenie motorových vozidiel (ďalej len ‚vozidlá‘) a náhradných dielov, ako sú náhradné zariadenia na reguláciu znečisťovania, s ohľadom na emisie.“

17

Článok 3 bod 10 uvedeného nariadenia znie:

„Na účely tohto nariadenia a jeho vykonávacích opatrení:

…

18

Článok 4 ods. 1 až 3 toho istého nariadenia uvádza:

„1.   Výrobcovia preukážu, že všetky nové vozidlá, ktoré sa predávajú, registrujú alebo uvádzajú do prevádzky na území Spoločenstva, sú typovo schválené v súlade s týmto nariadením a jeho vykonávacími opatreniami. Výrobcovia tiež preukazujú, že všetky nové náhradné zariadenia na reguláciu znečistenia, pre ktoré sa vyžaduje typové schválenie a ktoré sa predávajú alebo uvádzajú do prevádzky na území Spoločenstva, sú typovo schválené v súlade s týmto nariadením a jeho vykonávacími opatreniami.

Tieto povinnosti zahŕňajú splnenie emisných limitov uvedených v prílohe I a vo vykonávacích opatreniach uvedených v článku 5.

2.   Výrobcovia zabezpečia, aby boli splnené postupy typového schválenia na overenie zhody výroby, životnosti zariadení na reguláciu znečisťovania a overenie zhody v prevádzke.

Okrem toho technické opatrenia prijaté výrobcami, musia umožňovať, aby sa v súlade s týmto nariadením účinne obmedzili výfukové emisie a emisie z odparovania v priebehu celej bežnej životnosti vozidiel v bežnej prevádzke. …

…

3.   Výrobcovia uvedú údaje o emisiách oxidu uhličitého a o spotrebe paliva v doklade, ktorý sa odovzdáva kupujúcemu vozidla v čase kúpy vozidla.“

19

Článok 5 ods. 1 a 2 nariadenia č. 715/2007 znie:

„1.   Výrobca vybaví vozidlá tak, aby komponenty, ktoré by mohli mať vplyv na emisie, boli navrhnuté, konštruované a namontované tak, aby vozidlo pri bežnom používaní bolo v súlade s týmto nariadením a jeho vykonávacími opatreniami.

2.   Používanie rušiacich zariadení, ktoré znižujú účinnosť systémov regulácie emisií, sa zakazuje. Zákaz sa nevzťahuje na nasledujúce prípady:

…“

20

Podľa článku 13 tohto nariadenia:

„1.   Členské štáty prijmú ustanovenia o sankciách za porušenie ustanovení tohto nariadenia výrobcami a prijmú všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie ich vykonávania. Stanovené sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce. …

2.   Druhy porušení, ktoré sú predmetom pokút zahŕňajú:

…

d) používanie rušiacich zariadení,

…“

21

Ustanovenie § 823 Bürgerliches Gesetzbuch (Občiansky zákonník, ďalej len „BGB“) stanovuje:

„1.   Kto úmyselne alebo z nedbanlivosti protiprávne spôsobí inému ujmu na živote, tele, zdraví, slobode, majetku alebo akomkoľvek inom práve, je povinný nahradiť mu škodu, ktorá tým vznikla.

2.   Rovnakú povinnosť má ten, kto poruší zákon, ktorého účelom je ochrana inej osoby. Ak je podľa obsahu tohto zákona možné jeho porušenie aj bez zavinenia, povinnosť nahradiť škodu vzniká len v prípade zavinenia.“

22

Ustanovenie § 348 Zivilprozessordnung (Občiansky súdny poriadok, ďalej len „ZPO“) stanovuje:

„1.   Občianskoprávny senát rozhoduje prostredníctvom jedného zo svojich členov ako samosudcu. …

…

3.   Samosudca postúpi vec občianskoprávnemu senátu, aby vo veci začal konať samotný tento senát, v prípade, že:

(1) vec vykazuje osobitné skutkové alebo právne ťažkosti,

(2) ide o vec zásadného významu alebo

(3) účastníci konania o to jednomyseľne požiadajú.

Senát vo veci začne konať, ak sú splnené podmienky podľa prvej vety bodov 1 alebo 2. V tejto súvislosti vydá svoje rozhodnutie uznesením. Opätovné postúpenie veci samosudcovi je vylúčené.

…“

23

Dňa 20. marca 2014 kúpil QB od spoločnosti Auto Y GmbH jazdené motorové vozidlo značky Mercedes‑Benz, model C 220 CDI, vybavené dieselovým motorom generácie Euro 5, s kilometrovým nájazdom 28591 km za cenu 29999 eur. Toto vozidlo uvedené na trh výrobcom automobilov, spoločnosťou Daimler, bolo po prvýkrát zapísané do evidencie 15. marca 2013.

24

Uvedené vozidlo je vybavené programovým softvérom motora znižujúcim mieru recirkulácie výfukových plynov, ak sa vonkajšie teploty nachádzajú pod určitou hranicou, čo má za následok zvýšenie emisií NOx. Táto recirkulácia je tak úplne účinná len vtedy, ak vonkajšia teplota neklesne pod túto hranicu (ďalej len „teplotné okno“). V tejto súvislosti účastníci konania vo veci samej rozoberali presnú vonkajšiu teplotu, pod ktorou dochádza k zníženiu tejto miery recirkulácie, a rozsah tohto zníženia.

25

QB podal na Landgericht Ravensburg (Krajinský súd Ravensburg, Nemecko), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, žalobu, ktorou sa domáhal náhrady škody, ktorú mu Mercedes‑Benz Group spôsobila tým, že predmetné vozidlo vybavila rušiacim zariadením zakázaným podľa článku 5 ods. 2 nariadenia č. 715/2007.

26

Pred týmto súdom účastníci konania vo veci samej prediskutovali otázku, či predmetné vozidlo je vybavené takýmito zakázanými zariadeniami, rozsah prípadného práva QB na náhradu škody a prípadné započítanie výhody, ktorú QB získal z používania tohto vozidla, do výšky náhrady škody.

27

Vnútroštátny súd sa domnieva, že teplotné okno je zakázaným rušiacim zariadením v zmysle článku 3 bodu 10 a článku 5 ods. 2 nariadenia č. 715/2007. Miera recirkulácie výfukových plynov predmetného vozidla, a teda účinnosť systému regulácie emisií sa totiž zníži už pri vonkajšej teplote vyššej ako 0 stupňov Celzia, hoci táto teplota je súčasťou „podmienok, ktoré sa môžu odôvodnene očakávať pri bežnej prevádzke a používaní vozidla“ v zmysle tohto článku 3 bodu 10.

28

Tento súd sa tiež domnieva, že na prvý pohľad sa výnimka stanovená v článku 5 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 715/2007 neuplatňuje na spor vo veci samej, keďže iba bezprostredné riziká poškodenia, ktoré predstavujú konkrétne nebezpečenstvo pri riadení vozidla, môžu odôvodniť použitie rušiaceho zariadenia [rozsudok zo 17. decembra 2020, CLCV a i. (Rušiace zariadenie na dieselových motoroch), C‑693/18, EU:C:2020:1040, bod 114]. Pochybuje o tom, že teplotné okno, ktorého cieľom je brániť vzniku usadenín v motore, a tak zabrániť opotrebeniu, zodpovedá prísnym podmienkam uplatnenia tejto výnimky.

29

Podľa vnútroštátneho súdu možno QB priznať právo na náhradu škody podľa § 823 ods. 2 BGB, na ktorého uplatnenie postačuje jednoduchá nedbanlivosť. Pri tomto ustanovení sa však predpokladá porušenie zákona určeného na ochranu iných osôb, čo podľa judikatúry Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko) znamená, že cieľom tohto zákona je ochrana jednotlivca alebo skupiny osôb proti porušeniu osobitného právneho záujmu. V tejto súvislosti stačí, aby bol uvedený zákon prijatý s cieľom poskytnúť právnu ochranu tomuto jednotlivcovi alebo skupine osôb, hoci sa v zásade týka ochrany všeobecného záujmu. Okrem toho z uvedeného ustanovenia vyplýva, že nebezpečenstvo, proti ktorému má ten istý zákon poskytnúť ochranu, sa prejavuje konkrétnou škodou a že osoba alebo konkrétne poškodené osoby patria do osobnej pôsobnosti predmetného zákona. Vnútroštátny súd sa preto pýta, či sa článok 18 ods. 1, článok 26 ods. 1 a článok 46 rámcovej smernice, ako aj článok 5 ods. 2 nariadenia č. 715/2007 vzťahujú okrem ochrany všeobecných záujmov aj na ochranu záujmov jednotlivca, ktorý je kupujúcim vozidla, ktoré nie je v súlade s právom Únie, najmä ak je toto vozidlo vybavené rušiacim zariadením zakázaným podľa tohto posledného uvedeného ustanovenia.

30

V nemeckej judikatúre a právnej náuke existujú k týmto otázkam odlišné výklady. Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) sa domnieva, že akty Únie prijaté na účely harmonizácie technických požiadaviek uplatniteľných na vozidlá sa týkajú najmä vysokej úrovne bezpečnosti cestnej premávky, ako aj ochrany zdravia a životného prostredia. Okrem toho cieľom článku 5 nariadenia č. 715/2007 nie je chrániť právo jednotlivého kupujúceho vozidla na hospodárske sebaurčenie.

31

Viaceré regionálne súdy sa naopak domnievajú, že predmetom článku 18 ods. 1, článku 26 ods. 1 a článku 46 rámcovej smernice, ako aj článku 5 ods. 2 nariadenia č. 715/2007 je tiež individuálna ochrana kupujúceho vozidla. Jedným z cieľov osvedčenia o zhode je totiž podľa prílohy IX k rámcovej smernici, aby výrobca vozidla ubezpečil kupujúceho vozidla, že toto vozidlo je v súlade s právnymi predpismi uplatniteľnými v Únii v čase jeho výroby. Cieľom tohto osvedčenia je tiež uľahčiť správne konanie o zápise do evidencie a voľný pohyb tovaru v rámci Únie.

32

Za predpokladu, že by sa konštatovalo, že ustanovenia uvedené v bode 29 tohto rozsudku chránia len všeobecné právne záujmy, a nie osobitné záujmy kupujúcich, sa vnútroštátny súd okrem toho pýta, či na základe zásady efektivity možno vyžadovať, aby akékoľvek pochybenie, úmyselné alebo spôsobené z nedbanlivosti, ktorého sa dopustí výrobca automobilov tým, že na trh uvedie vozidlá vybavené zakázaným rušiacim zariadením podľa článku 5 nariadenia č. 715/2007, bolo sankcionované tým, že dotknutý kupujúci si môže uplatniť právo na náhradu škody na základe tohto práva z mimozmluvnej zodpovednosti tohto výrobcu.

33

V tejto súvislosti sa podľa Landgericht Stuttgart (Krajinský súd Stuttgart, Nemecko) uplatniteľnosť § 823 ods. 2 BGB zakladá na skutočnosti, že v záujme účinného uplatňovania práva Únie je potrebné k sankciám občianskeho práva pripojiť relevantné ustanovenia práva Únie.

34

V prípade, že by QB mohol mať takéto právo na náhradu škody podľa § 823 ods. 2 BGB, sa vnútroštátny súd zamýšľa nad tým, či je na účely praktického účinku uplatniteľných ustanovení práva Únie v prejednávanej veci nevyhnutné, aby výhoda vyplývajúca z používania predmetného vozidla nebola započítaná do práva na náhradu škody alebo aby bola táto výhoda započítaná len v obmedzenom rozsahu. Táto otázka je tiež predmetom rozdielnych názorov v nemeckej judikatúre a právnej náuke, a to aj pokiaľ ide o vplyv, ktorý by zákaz bezdôvodného obohatenia mohol mať na takéto započítanie.

35

V tejto súvislosti Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) usudzuje, že na jednej strane vzhľadom na zákaz bezdôvodného obohatenia, stanovený nemeckým právom v oblasti náhrady škody, sa poškodená osoba nemôže dostať do priaznivejšej situácie, než je situácia, v ktorej by sa táto osoba nachádzala bez škodovej udalosti, a na druhej strane, že proti nároku na náhradu škody sa majú započítať len výhody súvisiace s touto udalosťou, a to bez toho, aby bol pôvodca škody neprimerane zbavený svojej povinnosti na náhradu škody. Viaceré regionálne súdy sa naopak domnievajú, že výhoda plynúca z používania vozidla vybaveného zakázaným rušiacim zariadením môže byť započítaná do práva na náhradu škody.

36

Napokon vnútroštátny súd rozhodujúci samosudcom vo veci samej uvádza, že podľa § 348 ods. 3 prvej vety bodov 1 a 2 ZPO je pôvodný súd rozhodujúci samosudcom povinný postúpiť vec občianskoprávnemu senátu, aby vo veci začal konať tento senát, ak vec vykazuje osobitné skutkové alebo právne ťažkosti alebo ak má zásadný význam. V tejto súvislosti samosudca nedisponuje žiadnou voľnou úvahou. Z judikatúry Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) konkrétne vyplýva, že ak samosudca podá na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania bez toho, aby predtým postúpil vec občianskoprávnemu senátu, tento sudca porušuje ústavnú zásadu práva na zákonného sudcu stanovenú v článku 101 ods. 1 druhej vete Grundgesetz (základný zákon).

37

Vnútroštátny súd však zastáva názor, že článok 267 druhý odsek ZFEÚ bráni takej povinnosti postúpiť vec občianskoprávnemu senátu. Je pravda, že Súdny dvor svojím rozsudkom z 13. decembra 2018, Rittinger a i. (C‑492/17, EU:C:2018:1019), rozhodol, že návrh na začatie prejudiciálneho konania predložený samosudcom je prípustný z hľadiska práva Únie bez ohľadu na to, či boli alebo neboli dodržané vnútroštátne procesné pravidlá. Súdny dvor však neskúmal otázku, či tento článok 267 druhý odsek bráni vnútroštátnemu ustanoveniu, ktoré obmedzuje možnosť obrátiť sa naň s takýmto návrhom.

38

Za týchto okolností Landgericht Ravensburg (Krajinský súd Ravensburg) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

V prípade kladnej odpovede na túto otázku:

V prípade zápornej odpovede na prvú otázku:

V prípade kladnej odpovede na túto otázku:

Bez ohľadu na odpovede na prvú až štvrtú otázku:

V prípade zápornej odpovede:

Bez ohľadu na odpovede na prvú až šiestu otázku:

39

Po prednesení návrhov generálneho advokáta nemecká vláda a Mercedes‑Benz Group podaniami doručenými do kancelárie Súdneho dvora 11. a 14. júla 2022 podali návrh na nariadenie opätovného začatia ústnej časti konania podľa článku 83 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

40

Mercedes‑Benz Group na podporu svojho návrhu v podstate tvrdí, že generálny advokát sa v bode 49 svojich návrhov nesprávne domnieval, že vlastníctvo vozidla, ktoré nie je v súlade s ustanoveniami práva Únie v oblasti ochrany životného prostredia na základe emisií znečisťujúcich plynov, ktoré prekračujú stanovené hraničné hodnoty, spôsobuje tomuto kupujúcemu nemajetkovú ujmu. Vnútroštátny súd totiž nepoukázal na existenciu prípadnej nemajetkovej ujmy a účastníci konania sa k nej nevyjadrili.

41

Nemecká vláda vo svojom návrhu v podstate na jednej strane tvrdí, že návrhy generálneho advokáta sa zakladajú na nových skutočnostiach, ku ktorým sa účastníci konania ešte nevyjadrili, keďže odkazujú na prílohu IX k rámcovej smernici a na jej bod 0. Na druhej strane táto vláda spochybňuje platnosť tohto bodu 0.

42

Okrem toho uvedená vláda poukazuje na svoj nesúhlas s návrhmi generálneho advokáta, keďže tieto návrhy nezohľadňujú vzťahy existujúce medzi rámcovou smernicou a smernicou Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES z 25. mája 1999 o určitých aspektoch predaja spotrebného tovaru a záruk na spotrebný tovar (Ú. v. ES L 171, 1999, s. 12; Mim. vyd. 15/004, s. 223). Na jednej strane by bolo nezlučiteľné so všeobecnou systematikou tejto smernice priznať spotrebiteľovi právo na náhradu škody už z dôvodu jednoduchej nedbanlivosti. Na druhej strane osvedčenie o zhode v zmysle rámcovej smernice nemožno považovať za rovnocenné záruke výrobcu.

43

V tejto súvislosti treba na jednej strane pripomenúť, že Štatút Súdneho dvora Európskej únie ani rokovací poriadok neupravujú pre subjekty oprávnené podľa článku 23 tohto Štatútu možnosť predložiť pripomienky v odpovedi na návrhy prednesené generálnym advokátom (rozsudok zo 16. novembra 2021, Prokuratura Rejonowa w Mińsku Mazowieckim a i., C‑748/19 až C‑754/19, EU:C:2021:931, bod 30, ako aj citovaná judikatúra).

44

Na druhej strane podľa článku 252 druhého odseku ZFEÚ generálny advokát predkladá verejne, nestranne a nezávisle odôvodnené návrhy v prípadoch, ktoré si v súlade so Štatútom Súdneho dvora Európskej únie vyžadujú jeho účasť. Súdny dvor nie je viazaný ani týmito návrhmi, ani odôvodnením, na základe ktorého k týmto návrhom generálny advokát dospel. V dôsledku toho nesúhlas dotknutého účastníka konania s návrhmi generálneho advokáta, nech už sa v nich zaoberá akýmikoľvek otázkami, nemôže sám osebe predstavovať dôvod na opätovné začatie ústnej časti konania (rozsudok zo 16. novembra 2021, Prokuratura Rejonowa w Mińsku Mazowieckim a i., C‑748/19 až C‑754/19, EU:C:2021:931, bod 31, ako aj citovaná judikatúra).

45

Podľa článku 83 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora môže Súdny dvor kedykoľvek po vypočutí generálneho advokáta rozhodnúť o začatí alebo opätovnom začatí ústnej časti konania, najmä pokiaľ sa domnieva, že nemá dostatok informácií, alebo ak účastník konania uviedol po skončení tejto časti konania novú skutočnosť, ktorá môže mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie Súdneho dvora, alebo tiež vtedy, ak je potrebné rozhodnúť vec na základe tvrdenia, ku ktorému sa dotknuté osoby nevyjadrili.

46

V prejednávanej veci však Súdny dvor uvádza, že má k dispozícii všetky informácie potrebné na rozhodnutie a že o prejednávanej veci sa nemá rozhodnúť na základe tvrdenia, ku ktorému sa dotknuté osoby nevyjadrili. Napokon z dvoch návrhov na opätovné začatie ústnej časti konania uvedených v bode 39 tohto rozsudku nevyplýva žiadna nová skutočnosť, ktorá by mohla mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie, ktoré má Súdny dvor v tejto veci vydať.

47

Za týchto podmienok Súdny dvor po vypočutí generálneho advokáta konštatuje, že nie je potrebné nariadiť opätovné začatie ústnej časti konania.

48

Svojou siedmou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 267 druhý odsek ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej je samosudca najmä z dôvodu zásadnej dôležitosti veci, ktorá mu bola predložená, povinný postúpiť túto vec občianskoprávnemu senátu zloženému z troch sudcov a upustiť od podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor v rámci uvedenej veci.

49

Mercedes‑Benz Group tvrdí, že táto otázka je neprípustná z dôvodu, že v rámci návrhu na začatie prejudiciálneho konania podaného podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nemá právomoc rozhodovať o zlučiteľnosti vnútroštátneho práva s právom Únie.

50

Nemecká vláda tvrdí, že odpoveď Súdneho dvora na uvedenú otázku nie je potrebná na to, aby vnútroštátny súd mohol rozhodnúť o spore vo veci samej.

51

Podľa Komisie otázka, či vnútroštátne právo umožňuje alebo neumožňuje samosudcovi obrátiť sa na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania, nie je relevantná na rozhodnutie v tomto spore, pokiaľ ide o existenciu práva na náhradu škody namietaného kupujúcim vozidla proti výrobcovi automobilov z dôvodu, že v tomto vozidle sa nachádza rušiace zariadenie zakázané podľa článku 5 ods. 2 nariadenia č. 715/2007. Okrem toho je táto otázka hypotetická, keďže z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že v čase podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania nebol tento návrh predmetom opravného prostriedku.

52

Treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou, v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenej v článku 267 ZFEÚ, prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti prípadu posúdil tak nevyhnutnosť podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania na účely prijatia svojho rozsudku, ako aj dôležitosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (rozsudok z 15. júla 2021, The Department for Communities in Northern Ireland, C‑709/20, EU:C:2021:602, bod 54 a citovaná judikatúra).

53

Z toho vyplýva, že k otázkam týkajúcim sa práva Únie sa viaže prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené [rozsudok z 24. novembra 2020, Openbaar Ministerie (Falšovanie listín), C‑510/19, EU:C:2020:953, bod 26 a citovaná judikatúra].

54

V prejednávanej veci treba konštatovať, že siedma otázka sa týka výkladu článku 267 druhého odseku ZFEÚ a že vnútroštátny súd nevysvetlil dôvody, pre ktoré je výklad tohto ustanovenia nevyhnutný na to, aby mohol rozhodnúť spor, ktorý mu bol predložený. Uspokojil sa totiž s uvedením, že právomoc samosudcu obrátiť sa na Súdny dvor s týmto návrhom na začatie prejudiciálneho konania by mohla byť spochybnená. Naopak nespresňuje, aký vplyv má na rozhodnutie vnútroštátneho súdu, alebo prípadne rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, prípadná procesná vada vyplývajúca zo skutočnosti, že samosudca sa obrátil na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania bez toho, aby postúpil vec samu kolektívnemu rozhodovaciemu zloženiu. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu predovšetkým nevyplýva, že by toto rozhodnutie bolo v tomto štádiu konania predmetom opravného prostriedku, v rámci ktorého by sa tvrdilo, že je postihnuté takou vadou.

55

Siedmu otázku preto treba vyhlásiť za neprípustnú.

56

V prvom rade treba pripomenúť, že článok 3 bod 10 nariadenia č. 715/2007 definuje „rušiace zariadenie“ ako akýkoľvek „konštrukčný prvok, ktorý sníma teplotu, rýchlosť vozidla, otáčky motora (RPM), zaradený prevodový stupeň, podtlak v sacom potrubí alebo akýkoľvek iný parameter na účely aktivácie, modulácie, zdržania alebo deaktivácie činnosti ktorejkoľvek časti systému regulácie emisií, pričom sa znižuje účinnosť systému regulácie emisií za podmienok, ktoré sa môžu odôvodnene očakávať pri bežnej prevádzke a používaní vozidla“.

57

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že softvér uvedený v bode 24 tohto rozsudku určil teplotné okno, v ktorom je recirkulácia výfukových plynov úplne účinná len vtedy, ak vonkajšia teplota neklesne pod určitú hodnotu. V tejto súvislosti vnútroštátny súd spresňuje, že miera recirkulácie výfukových plynov, a teda účinnosť systému regulácie emisií, sa zníži už pri vonkajšej teplote vyššej ako 0 stupňov Celzia, teda pri teplote, ktorá zahŕňa podmienky, ktoré sa môžu odôvodnene očakávať pri bežnej prevádzke a používaní vozidla, v zmysle článku 3 bodu 10 nariadenia č. 715/2007.

58

Pokiaľ ide o teplotné okno analogické tomu, o ktoré ide vo veci samej, Súdny dvor rozhodol, že článok 3 bod 10 nariadenia č. 715/2007 v spojení s článkom 5 ods. 1 tohto nariadenia sa má vykladať v tom zmysle, že zariadenie, ktoré zaručuje dodržanie hodnôt emisných limitov stanovených uvedeným nariadením len vtedy, ak sa vonkajšia teplota pohybuje medzi 15 a 33 stupňami Celzia a nadmorská výška je nižšia než 1000 metrov, je „rušiacim zariadením“ v zmysle tohto článku 3 bodu 10 (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júla 2022, GSMB Invest, C‑128/20, EU:C:2022:570, bod 47).

59

Vnútroštátny súd v tejto súvislosti uvádza, že presná vonkajšia teplota, pod ktorou dochádza k zníženiu miery recirkulácie výfukových plynov, a rozsah tohto zníženia sú predmetom sporu medzi účastníkmi konania vo veci samej. Treba však pripomenúť, že v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktoré je založené na jasnom rozdelení úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, má výlučne vnútroštátny súd právomoc zistiť a posúdiť skutkový stav sporu vo veci samej, ako aj vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo (rozsudok zo 14. júla 2022, GSMB Invest, C‑128/20, EU:C:2022:570, bod 29 a citovaná judikatúra). Vnútroštátnemu súdu teda prináleží, aby prípadne rozhodol, či vzhľadom na spresnenia, ktoré sú uvedené v judikatúre citovanej v bode 58 tohto rozsudku, softvér uvedený v bode 24 uvedeného rozsudku predstavuje „rušiace zariadenie“ v zmysle článku 3 bodu 10 nariadenia č. 715/2007.

60

V druhom rade podľa článku 5 ods. 2 nariadenia č. 715/2007 sa používanie rušiacich zariadení, ktoré znižujú účinnosť systémov regulácie emisií, zakazuje. Tento zákaz však obsahuje tri výnimky, pričom jedinou výnimkou, ktorá je podľa vnútroštátneho súdu relevantná, je výnimka uvedená v tomto článku 5 ods. 2 písm. a). Týka sa prípadu, že „potreba takéhoto zariadenia je opodstatnená z dôvodu ochrany motora proti poškodeniu alebo havárii a bezpečnej prevádzky vozidla“.

61

Keďže článok 5 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 715/2007 stanovuje výnimku zo zákazu používania rušiacich zariadení, ktoré znižujú účinnosť systémov regulácie emisií, musí sa vykladať reštriktívne (rozsudok zo 14. júla 2022, GSMB Invest, C‑128/20, EU:C:2022:570, bod 50).

62

Zo samotného znenia tohto ustanovenia vyplýva, že na to, aby sa uplatnila výnimka, ktorú stanovuje, potreba rušiaceho zariadenia musí byť odôvodnená nielen z hľadiska ochrany motora proti poškodeniu alebo havárii, ale aj z dôvodu bezpečnej prevádzky vozidla. Vzhľadom na použitie spojky „a“ v uvedenom ustanovení sa má táto spojka vykladať v tom zmysle, že podmienky, ktoré stanovuje, sú kumulatívne (rozsudok zo 14. júla 2022, GSMB Invest, C‑128/20, EU:C:2022:570, bod 61).

63

V tejto súvislosti by zákaz stanovený v tomto článku 5 ods. 2 prvej vete bol zbavený svojej podstaty a akéhokoľvek potrebného účinku, ak by sa umožnilo výrobcom vybaviť automobilové vozidlá takýmito rušiacimi zariadeniami len s cieľom chrániť motor pred jeho zanášaním a starnutím [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. decembra 2020, CLCV a i. (Rušiace zariadenie na dieselových motoroch), C‑693/18, EU:C:2020:1040, bod 113].

64

Preto taký softvér, o aký ide vo veci samej, ak sa má kvalifikovať ako rušiace zariadenie, môže byť na základe tejto výnimky odôvodnený len vtedy, ak sa preukáže, že toto zariadenie reaguje výlučne na potrebu zabrániť bezprostrednému riziku poškodenia alebo havárie motora, spôsobenému poruchou dielu systému recirkulácie výfukových plynov, ktoré je takej závažnosti, že vytvára konkrétne nebezpečenstvo pri prevádzke vozidla vybaveného uvedeným zariadením (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júla 2022, GSMB Invest, C‑128/20, EU:C:2022:570, bod 62).

65

Okrem toho, pokiaľ ide o teplotné okno analogické teplotnému oknu dotknutému vo veci samej, Súdny dvor rozhodol, že hoci je pravda, že článok 5 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 715/2007 formálne nestanovuje iné podmienky na účely uplatnenia výnimky stanovenej v tomto ustanovení, nič to nemení na skutočnosti, že rušiace zariadenie, ktoré by za bežných dopravných podmienok muselo fungovať väčšinu roka, aby chránilo motor pred poškodením alebo haváriou a zabezpečilo bezpečnú prevádzku vozidla, by bolo jednoznačne v rozpore s cieľom sledovaným týmto nariadením, od ktorého uvedené ustanovenie umožňuje odchýliť sa len za veľmi špecifických okolností, a viedlo by k neprimeranému porušeniu samotnej zásady obmedzenia emisií NOx z vozidiel (rozsudok zo 14. júla 2022, GSMB Invest, C‑128/20, EU:C:2022:570, bod 63).

66

Súdny dvor tak dospel k záveru, že takéto rušiace zariadenie nemožno odôvodniť na základe tohto ustanovenia. Pripustiť, že na takéto rušiace zariadenie by sa mohla vzťahovať výnimka stanovená v tomto ustanovení, by totiž viedlo k tomu, že táto výnimka by sa mala uplatňovať počas väčšiny roka za podmienok skutočnej premávky na území Únie, a tak zásada zákazu takýchto rušiacich zariadení stanovená v uvedenom článku 5 ods. 2 prvej vete by sa v praxi mohla uplatniť menej často ako uvedená výnimka (rozsudok zo 14. júla 2022, GSMB Invest, C‑128/20, EU:C:2022:570, body 64 a 65).

67

Vnútroštátnemu súdu prináleží vykonať posúdenie skutkového stavu nevyhnutné na účely uplatnenia podmienok pripomenutých v bodoch 60 až 66 tohto rozsudku.

68

Svojou prvou a druhou otázkou, na ktoré treba odpovedať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 18 ods. 1, článok 26 ods. 1 a článok 46 rámcovej smernice, ako aj článok 5 ods. 2 nariadenia č. 715/2007 vykladať v tom zmysle, že okrem všeobecných záujmov chránia aj osobitné záujmy jednotlivého kupujúceho motorového vozidla voči výrobcovi tohto vozidla, ak je toto vozidlo vybavené zakázaným rušiacim zariadením v zmysle tohto posledného uvedeného ustanovenia.

69

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že tieto otázky sú odôvodnené skutočnosťou, že podľa tohto súdu výkon práva na náhradu škody stanoveného v § 823 ods. 2 BGB jednotlivým kupujúcim motorového vozidla, ktoré nie je v súlade s právom Únie, predpokladá porušenie zákona určeného na ochranu iných osôb.

70

Pokiaľ ide o článok 5 ods. 2 nariadenia č. 715/2007, treba pripomenúť, že cieľ sledovaný týmto nariadením spočíva, ako to vyplýva z jeho odôvodnení 1 a 6, v zabezpečení vysokej úrovne ochrany životného prostredia, a konkrétnejšie v zásadnom znížení limitných hodnôt emisií NOx z vozidiel s dieselovým motorom, aby sa zlepšila kvalita ovzdušia a aby sa splnili limitné hodnoty znečistenia [rozsudok zo 14. júla 2022, GSMB Invest, C‑128/20, EU:C:2022:570, bod 43 a citovaná judikatúra]. Zákaz používania rušiacich zariadení, ktoré znižujú účinnosť systémov regulácie emisií, stanovený v článku 5 ods. 2 prvej vete tohto nariadenia, má práve za cieľ obmedziť emisie znečisťujúcich plynov, a tak prispieť k cieľu ochrany životného prostredia, ktorý toto nariadenie sleduje [pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. novembra 2022, Deutsche Umwelthilfe (Typové schválenie motorových vozidiel), C‑873/19, EU:C:2022:857, bod 57].

71

Preto sa treba domnievať, že toto ustanovenie, rovnako ako nariadenie, ktorého je súčasťou, sleduje všeobecný cieľ spočívajúci v zabezpečení vysokej úrovne ochrany životného prostredia.

72

Ako uviedol generálny advokát v bode 40 svojich návrhov, povinnosť výrobcov uviesť údaje o emisiách oxidu uhličitého a o spotrebe paliva v doklade, ktorý sa odovzdáva kupujúcemu vozidla v čase kúpy vozidla, stanovená v článku 4 ods. 3 nariadenia č. 715/2007, prispieva k dosiahnutiu tohto všeobecného cieľa. Cieľom tejto povinnosti je totiž, ako možno vyvodiť z odôvodnenia 17 tohto nariadenia, aby zákazníci a používatelia dostávali pri rozhodovaní o kúpe vozidla objektívne a presné informácie o tom, či vozidlo viac alebo menej znečisťuje životné prostredie.

73

Vzhľadom na uvedené treba na účely odpovede na prvú a druhú otázku zaradiť nariadenie č. 715/2007 do kontextu, do ktorého patrí. V tejto súvislosti treba článok 5 tohto nariadenia preskúmať nielen z hľadiska rôznych ustanovení uvedeného nariadenia, ale aj z hľadiska regulačného rámca typového schvaľovania motorových vozidiel v rámci Únie, do ktorého toto nariadenie patrí [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. decembra 2020, CLCV a i. (Rušiace zariadenie na dieselových motoroch), C‑693/18, EU:C:2020:1040, bod 75].

74

Článok 3 bod 5 rámcovej smernice definuje „typové schválenie ES“ motorového vozidla, o aké ide vo veci samej, ako „postup, ktorým členský štát osvedčuje, že typ vozidla, systému, komponentu alebo samostatnej technickej jednotky, spĺňa príslušné správne ustanovenia a technické požiadavky [tejto rámcovej smernice] a regulačných aktov uvedených v zozname v prílohe IV alebo XI“ uvedenej rámcovej smernice. V tejto prílohe IV s názvom „Zoznam požiadaviek na účely typového schválenia ES vozidiel“ sa v jej časti I s názvom „Zoznam regulačných aktov pre typové schválenie ES vozidiel vyrábaných v neobmedzených sériách“ odkazuje na nariadenie č. 715/2007, pokiaľ ide o „emisie z ľahkých osobných a úžitkových vozidiel (Euro 5 a Euro 6)/prístup k informáciám“.

75

Treba tiež pripomenúť, že článok 4 ods. 3 prvý pododsek rámcovej smernice stanovuje, že členské štáty zapíšu do evidencie iba tie vozidlá, ktoré spĺňajú požiadavky tejto rámcovej smernice, alebo povolia ich predaj alebo uvedenie do prevádzky v premávke.

76

Napokon článok 4 ods. 1 nariadenia č. 715/2007 stanovuje, že výrobcovia preukážu, že všetky nové vozidlá, ktoré sa predávajú, registrujú alebo uvádzajú do prevádzky v Únii, sú typovo schválené v súlade s týmto nariadením a jeho vykonávacími opatreniami.

77

Z ustanovení uvedených v bodoch 74 až 76 tohto rozsudku na jednej strane vyplýva, že vozidlá patriace do pôsobnosti rámcovej smernice musia byť predmetom typového schválenia, a na druhej strane, že toto schválenie možno udeliť len vtedy, ak predmetný typ vozidla spĺňa ustanovenia nariadenia č. 715/2007, najmä ustanovenia týkajúce sa emisií, ktorých súčasťou je článok 5 tohto nariadenia (rozsudok zo 14. júla 2022, Porsche Inter Auto a Volkswagen, C‑145/20, EU:C:2022:572, bod 52).

78

Okrem týchto požiadaviek týkajúcich sa typového schválenia ES prislúchajúcich výrobcom, sú títo výrobcovia tiež povinní vydať jednotlivému kupujúcemu vozidla osvedčenie o zhode. Článok 18 ods. 1 rámcovej smernice totiž stanovoval, že výrobcovia v postavení držiteľa typového schválenia ES vozidla vydajú osvedčenie o zhode, ktoré musí sprevádzať každé vozidlo, či už dokončené, nedokončené alebo dokončované, ktoré je vyrobené v súlade so schváleným typom vozidla.

79

Podľa článku 26 ods. 1 tejto rámcovej smernice je toto osvedčenie povinné na účely evidencie, predaja alebo uvedenia vozidla do prevádzky. Túto povinnosť možno vysvetliť okolnosťou, že uvedené osvedčenie je podľa definície uvedenej v článku 3 bode 36 uvedenej rámcovej smernice „doklad, ktorý vydal výrobca ktorým sa osvedčuje, že vozidlo patriace do typovej série schválenej v súlade s [tou istou rámcovou smernicou] dodržiava v čase svojej výroby všetky regulačné akty“.

80

Okrem cieľa vytvorenia a fungovania vnútorného trhu so spravodlivou hospodárskou súťažou medzi výrobcami, ktorý sleduje článok 46 rámcovej smernice, musia sankcie uvedené v tomto článku aj zabezpečiť, že kupujúci vozidla je držiteľom osvedčenia o zhode, ktoré mu umožní zapísať vozidlo do evidencie podľa prílohy IX k tejto rámcovej smernici v každom členskom štáte bez toho, aby musel predložiť ďalšiu technickú dokumentáciu (rozsudok zo 4. októbra 2018, Komisia/Nemecko, C‑668/16, EU:C:2018:802, bod 87).

81

Ak jednotlivý kupujúci nadobudne vozidlo patriace do série schváleného typu vozidla, a teda spolu s osvedčením o zhode, môže rozumne očakávať, že bude v prípade tohto vozidla dodržané nariadenie č. 715/2007, a najmä jeho článok 5 (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júla 2022, Porsche Inter Auto a Volkswagen, C‑145/20, EU:C:2022:572, bod 54).

82

V dôsledku toho z ustanovení rámcovej smernice uvedených v bodoch 78 až 80 tohto rozsudku vyplýva, že táto smernica vytvára priamu spojitosť medzi výrobcom automobilov a jednotlivým kupujúcim motorového vozidla, ktorá mu má zabezpečiť, že toto vozidlo je v súlade s príslušnými právnymi predpismi Únie. Konkrétne, keďže výrobca vozidla musí dodržiavať požiadavky vyplývajúce z článku 5 nariadenia č. 715/2007 pri vydávaní osvedčenia o zhode jednotlivému kupujúcemu tohto vozidla na účely evidencie, predaja alebo uvedenia do prevádzky uvedeného vozidla, toto osvedčenie umožňuje chrániť tohto kupujúceho pred tým, že tento výrobca si nesplní svoju povinnosť uviesť na trh vozidlá, ktoré sú v súlade s týmto ustanovením.

83

Nie je však vylúčené, že typ vozidla, na ktoré sa vzťahuje typové schválenie ES, ktoré umožňuje toto vozidlo používať v cestnej premávke, môže byť pôvodne schválený príslušným orgánom v oblasti typového schválenia bez toho, aby v ňom bola odhalená prítomnosť softvéru uvedeného v bode 24 tohto rozsudku. V tejto súvislosti sa rámcová smernica vzťahuje na situáciu, v ktorej je protiprávnosť konštrukčného prvku vozidla, napríklad vzhľadom na požiadavky článku 5 nariadenia č. 715/2007, odhalená až po tomto schválení. Článok 8 ods. 6 tejto rámcovej smernice tak stanovuje, že tento orgán môže zrušiť schválenie vozidla. Okrem toho z článku 13 ods. 1 prvej a tretej vety uvedenej rámcovej smernice vyplýva, že ak výrobca informuje členský štát, ktorý udelil typové schválenie ES o zmene informácií uvedených v dokumentácii o schvaľovaní, tento členský štát môže, ak je to potrebné, rozhodnúť po porade s výrobcom o tom, že sa udelí nové typové schválenie ES (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júla 2022, Porsche Inter Auto a Volkswagen, C‑145/20, EU:C:2022:572, bod 56). Napokon článok 30 ods. 1 tej istej rámcovej smernice stanovoval, že ak členský štát, ktorý udelil typové schválenie ES zistí, že typ vozidla sa nezhoduje s typom, ktorý schválil, vykoná nevyhnutné opatrenia v prípade potreby aj vrátane odobratia typového schválenia na zabezpečenie zhody vyrábaného vozidla s týmto typom.

84

V dôsledku toho protiprávnosť rušiaceho zariadenia, ktorým je vybavené motorové vozidlo, odhalená po typovom schválení ES na toto vozidlo, môže spochybniť platnosť tohto schválenia a v širšom zmysle platnosť osvedčenia o zhode, ktoré má osvedčiť, že uvedené vozidlo patriace do schválenej typovej série spĺňalo v čase jeho výroby všetky regulačné akty. So zreteľom na pravidlo uvedené v článku 26 ods. 1 rámcovej smernice môže táto protiprávnosť najmä vyvolať neistotu, pokiaľ ide o možnosť prihlásiť, predať alebo uviesť do prevádzky uvedené vozidlo, a v konečnom dôsledku spôsobiť škodu kupujúcemu vozidla vybaveného zakázaným rušiacim zariadením.

85

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú a druhú otázku odpovedať tak, že článok 18 ods. 1, článok 26 ods. 1 a článok 46 rámcovej smernice v spojení s článkom 5 ods. 2 nariadenia č. 715/2007 sa majú vykladať v tom zmysle, že okrem všeobecných záujmov chránia aj osobitné záujmy jednotlivého kupujúceho motorového vozidla voči výrobcovi tohto vozidla, ak je toto vozidlo vybavené zakázaným rušiacim zariadením v zmysle tohto posledného uvedeného ustanovenia.

86

Vzhľadom na odpoveď na prvú a druhú otázku nie je potrebné odpovedať na tretiu a štvrtú otázku.

87

Svojou piatou a šiestou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má právo Únie vykladať v tom zmysle, že v rámci náhrady škody spôsobenej kupujúcemu vozidla vybaveného rušiacim zariadením, ktoré je zakázané v zmysle článku 5 ods. 2 nariadenia č. 715/2007, bráni tomu, aby sa výhoda vyplývajúca zo skutočného používania tohto vozidla započítala na vrátenie kúpnej ceny uvedeného vozidla, a ak nie, aby sa táto výhoda vypočítala na základe celkovej kúpnej ceny toho istého vozidla.

88

V tejto súvislosti treba konštatovať, že ako vyplýva z odpovede na prvú a druhú otázku, článok 18 ods. 1, článok 26 ods. 1 a článok 46 rámcovej smernice v spojení s článkom 5 ods. 2 nariadenia č. 715/2007 chránia osobitné záujmy jednotlivého kupujúceho motorového vozidla voči jeho výrobcovi, ak je toto vozidlo vybavené zakázaným rušiacim zariadením v zmysle tohto posledného uvedeného ustanovenia.

89

Z týchto ustanovení teda vyplýva, že jednotlivý kupujúci motorového vozidla má voči výrobcovi tohto vozidla nárok na to, aby uvedené vozidlo nebolo vybavené zakázaným rušiacim zariadením v zmysle článku 5 ods. 2 tohto nariadenia.

90

Okrem toho, ako už bolo v podstate uvedené v bode 80 tohto rozsudku, podľa článku 46 rámcovej smernice prináleží členským štátom, aby určili sankcie, ktoré sa uplatňujú na porušenie jej ustanovení. Tieto sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce. Okrem toho v súlade s článkom 13 ods. 1 nariadenia č. 715/2007 členské štáty prijmú ustanovenia o sankciách za porušenie ustanovení tohto nariadenia. Tieto sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce.

91

Za týchto podmienok treba konštatovať, že z článku 18 ods. 1, článku 26 ods. 1 a článku 46 rámcovej smernice v spojení s článkom 5 ods. 2 nariadenia č. 715/2007 vyplýva, že členské štáty sú povinné stanoviť, že kupujúci motorového vozidla vybaveného zakázaným rušiacim zariadením v zmysle článku 5 ods. 2 tohto nariadenia má právo na náhradu škody od výrobcu tohto vozidla, ak uvedené zariadenie spôsobí tomuto kupujúcemu škodu.

92

Pri neexistencii ustanovení práva Únie upravujúcich pravidlá získania takejto náhrady pre kupujúcich dotknutých nadobudnutím takéhoto vozidla prináleží každému členskému štátu, aby stanovil tieto pravidlá.

93

Vnútroštátna právna úprava, ktorá kupujúcemu motorového vozidla v praxi znemožňuje alebo nadmerne sťažuje získanie primeranej náhrady škody, ktorá mu bola spôsobená tým, že výrobca tohto vozidla porušil zákaz stanovený v článku 5 ods. 2 nariadenia č. 715/2007, by však nebola v súlade so zásadou efektivity.

94

S touto výhradou je vhodné pripomenúť, že vnútroštátne súdy majú dbať na to, aby ochrana práv zaručených právnym poriadkom Únie nemala za následok bezdôvodné obohatenie oprávnených osôb (rozsudok z 25. marca 2021, Bălgarska Narodna Banka, C‑501/18, EU:C:2021:249, bod 125).

95

V prejednávanej veci prináleží vnútroštátnemu súdu overiť, či započítanie výhody získanej zo skutočného používania dotknutého vozidla zabezpečuje dotknutému kupujúcemu primeranú náhradu, pokiaľ sa preukáže, že poslednému uvedenému vznikla škoda súvisiaca so zabudovaním zakázaného rušiaceho zariadenia do tohto vozidla v zmysle článku 5 ods. 2 nariadenia č. 715/2007.

96

V dôsledku toho treba na piatu a šiestu otázku odpovedať tak, že právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade neexistencie ustanovení tohto práva v tejto oblasti prináleží právu dotknutého členského štátu určiť pravidlá týkajúce sa náhrady škody skutočne spôsobenej kupujúcemu vozidla vybaveného zakázaným rušiacim zariadením v zmysle článku 5 ods. 2 nariadenia č. 715/2007, pričom táto náhrada musí byť primeraná vzniknutej škode.

97

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto: