–

E. K., v zastúpení: E. C. Gelok a H. Lichteveld, advocaten,

–

holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman, A. Hanje a C. S. Schillemans, splnomocnené zástupkyne,

–

dánska vláda, v zastúpení: J. Nymann‑Lindegren, M. Søndahl Wolff a L. Teilgård, splnomocnení zástupcovia,

–

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller a R. Kanitz, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: C. Cattabriga, E. Montaguti a G. Wils, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 3 ods. 2 písm. e) smernice Rady 2003/109/ES z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktor[í] sú osobami s dlhodobým pobytom (Ú. v. EÚ L 16, 2004, s. 44; Mim. vyd. 19/006, s. 272).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi E. K., ghanskou štátnou príslušníčkou s právom na pobyt v Holandsku podľa článku 20 ZFEÚ, a Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (štátny tajomník pre spravodlivosť a bezpečnosť, Holandsko) v súvislosti s rozhodnutím tohto štátneho tajomníka o zamietnutí žiadosti o povolenie na pobyt osoby s dlhodobým pobytom, ktorú podala E. K.

3

Odôvodnenia 4, 6 a 12 smernice 2003/109 stanovujú:

…

…

4

Článok 3 tejto smernice s názvom „Rozsah pôsobnosti“ znie:

„1.   Táto smernica sa vzťahuje na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa oprávnene zdržiavajú na území členského štátu.

2.   Táto smernica sa nevzťahuje na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí:

…

…“

5

Článok 4 uvedenej smernice s názvom „Doba pobytu“ v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty priznajú postavenie osoby s dlhodobým pobytom štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sa zdržiavajú oprávnene a nepretržite na ich území päť rokov bezprostredne pred podaním príslušnej žiadosti.“

6

Článok 5 tejto smernice, nazvaný „Podmienky na získanie postavenia osoby s dlhodobým pobytom“, uvádza:

„1.   Členské štáty si vyžiadajú od štátnych príslušníkov tretích krajín dôkazy o tom, že oni sami a na nich závislí rodinní príslušníci majú:

2.   Členské štáty môžu vyžadovať od štátnych príslušníkov tretích krajín, aby vyhoveli integračným podmienkam v súlade s vnútroštátnym právom.“

7

§ 8 Wet tot algehele herziening van de Vreemdelingenwet (Vreemdelingenwet 2000) [zákon o celkovej rekodifikácii zákona o cudzincoch (zákon o cudzincoch z roku 2000) z 23. novembra 2000 (Stb. 2000, č. 495) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej stanovuje:

„Cudzinec má právo oprávnene sa zdržiavať v Holandsku len:

…

8

§ 45b tohto zákona stanovuje:

„1.   Žiadosť o udelenie povolenia na pobyt osoby s dlhodobým pobytom – EÚ sa zamietne, ak cudzinec bezprostredne pred podaním žiadosti:

2.   Bez toho, aby bol dotknutý odsek 1, žiadosť o udelenie povolenia na pobyt osoby s dlhodobým pobytom – EÚ možno zamietnuť len vtedy, ak cudzinec:

3.   Na účely výpočtu obdobia uvedeného v odseku 2 písm. a) sa nezapočítava pobyt v zmysle odseku 1 a pobyt v zmysle odseku 2 písm. b) s výnimkou pobytu na účely štúdia alebo odborného vzdelávania, ktorý sa započíta v polovičnom rozsahu.

4.   Pravidlá týkajúce sa uplatňovania odsekov 1 a 2 môžu byť stanovené všeobecným správnym opatrením alebo na jeho základe.“

9

§ 3.5 Besluit tot uitvoering van de Vreemdelingenwet 2000 (Vreemdelingenbesluit 2000) [vykonávacia vyhláška k zákonu o cudzincoch (vyhláška o cudzincoch z roku 2000)] z 23. novembra 2000 (Stb. 2000, č. 177, č. 497) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej stanovuje:

„1.   Právo na pobyt na základe riadneho povolenia na pobyt na dobu určitú je dočasné alebo trvalé.

2.   Dočasné je právo na pobyt na základe udeleného povolenia na pobyt, ktoré je spojené s obmedzením týkajúcim sa:

3.   Pri plnení záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv alebo záväzných rozhodnutí organizácií podľa medzinárodného práva môže ministerská vyhláška stanoviť prípady, keď je právo na pobyt odchylne od odseku 2 trvalej povahy.

4.   Ak je povolenie na pobyt udelené s iným obmedzením, než sú obmedzenia uvedené v odseku 2, nie je dočasné, pokiaľ nebolo pri jeho udelení rozhodnuté inak.“

10

Žalobkyňa vo veci samej, E. K., je ghanskou štátnou príslušníčkou. Jej syn, narodený 10. februára 2002, má holandskú štátnu príslušnosť. Dňa 9. septembra 2013 E. K. získala podľa článku 20 ZFEÚ povolenie na pobyt na holandskom území s poznámkou „rodinný príslušník občana Únie“.

11

Dňa 18. februára 2019 E. K. podala na základe vnútroštátnej právnej úpravy, ktorou sa preberá smernica 2003/109 do vnútroštátneho právneho poriadku, žiadosť o povolenie na pobyt osoby s dlhodobým pobytom – EÚ. Štátny tajomník pre spravodlivosť a bezpečnosť túto žiadosť zamietol, pričom najmä usúdil, že právo na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ má dočasnú povahu a že z tohto dôvodu jej nemôže byť udelené požadované povolenie na pobyt. Námietka, ktorú E. K. podala proti tomuto rozhodnutiu, bola vyhlásená za nedôvodnú.

12

E. K. podala proti tomuto zamietavému rozhodnutiu žalobu na vnútroštátny súd, Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Amsterdam (súd v Haagu, zasadajúci v Amsterdame, Holandsko).

13

Tento súd si v prvom rade kladie otázku o dočasnej povahe práva na pobyt udeleného podľa článku 20 ZFEÚ. Osobitne vzniká otázka jednak, či právo na pobyt možno kvalifikovať ako „dočasné“, iba ak sa preukázalo, že toto právo zanikne v konkrétny vopred známy dátum, a jednak, či môže byť dočasná povaha práva na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ spojená s úmyslom štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je jeho držiteľom, pričom E. K. najmä poukázala na svoju vôľu trvalo sa usadiť na území Holandského kráľovstva. Uvedený súd ďalej poznamenáva, že E. K. a štátny tajomník pre spravodlivosť a bezpečnosť sa nezhodujú v otázke, či určenie dočasnej povahy práva na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ patrí do právomoci členských štátov, alebo či naopak pojem „právo na pobyt dočasnej povahy“ treba vykladať jednotne na úrovni Únie. Napokon si ten istý súd kladie otázku, či bol článok 3 ods. 2 písm. e) smernice 2003/109 prebratý do holandského právneho poriadku správne.

14

Za týchto podmienok Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Amsterdam (súd v Haagu, zasadajúci v Amsterdame) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

15

Na úvod treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry v rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, zavedeného v článku 267 ZFEÚ, prislúcha Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť spor, ktorý prejednáva. Z tohto hľadiska Súdnemu dvoru prináleží v prípade potreby preformulovať otázky, ktoré sú mu položené (rozsudok zo 7. apríla 2022, Avio Lucos, C‑176/20, EU:C:2022:274, bod 25 a citovaná judikatúra).

16

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či určenie dočasnej povahy práva na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ patrí do právomoci členských štátov, alebo či naopak ide o otázku, ktorá… „sa má vykladať na úrovni práva Únie“.

17

Z odôvodnenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania však vyplýva, že táto otázka bola položená s cieľom určiť, či situácia E. K., ktorej bolo udelené právo na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ, patrí do pôsobnosti smernice 2003/109, a to najmä z hľadiska článku 3 ods. 2 písm. e) tejto smernice.

18

Za týchto podmienok treba usúdiť, že svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 2 písm. e) smernice 2003/109 vykladať v tom zmysle, že pojem pobyt „výlučne z dôvodov dočasnej povahy“, ktorý je v ňom uvedený, je autonómnym pojmom práva Únie, ktorý sa má vykladať jednotne na území všetkých členských štátov.

19

Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora z požiadaviek jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, si v zásade vyžaduje v celej Únii autonómny a jednotný výklad (rozsudky z 18. októbra 2012, Singh, C‑502/10, EU:C:2012:636, bod 42, a z 12. apríla 2018, A a S, C‑550/16, EU:C:2018:248, bod 41, ako aj citovaná judikatúra).

20

Hoci znenie článku 3 ods. 2 písm. e) smernice 2003/109 neobsahuje definíciu pojmu „majú pobyt výlučne z dôvodov dočasnej povahy“, táto smernica neodkazuje ani na právo členských štátov, pokiaľ ide o význam týchto výrazov. Z toho vyplýva, že tieto výrazy sa majú na účely uplatňovania uvedenej smernice považovať za výrazy označujúce autonómny pojem práva Únie, ktorý sa má vykladať jednotne na území všetkých členských štátov (pozri analogicky rozsudok z 18. októbra 2012, Singh, C‑502/10, EU:C:2012:636, bod 43).

21

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 3 ods. 2 písm. e) smernice 2003/109 sa má vykladať v tom zmysle, že pojem pobyt „výlučne z dôvodov dočasnej povahy“, ktorý je v ňom uvedený, je autonómnym pojmom práva Únie, ktorý sa má vykladať jednotne na území všetkých členských štátov.

22

Svojou druhou a treťou otázkou, ktoré treba skúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 2 písm. e) smernice 2003/109 vykladať v tom zmysle, že pojem pobyt „výlučne z dôvodov dočasnej povahy“, ktorý je v ňom uvedený, sa vzťahuje na pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny podľa článku 20 ZFEÚ na území členského štátu, ktorého je dotknutý občan Únie štátnym príslušníkom.

23

Na úvod treba pripomenúť, že článok 3 smernice 2003/109 určuje pôsobnosť tejto smernice.

24

Zatiaľ čo odsek 1 tohto článku stanovuje, že uvedená smernica sa vzťahuje na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa oprávnene zdržiavajú na území členského štátu, jeho odsek 2 vylučuje zo svojej pôsobnosti určité typy pobytu. Okrem iného článok 3 ods. 2 písm. e) tej istej smernice stanovuje, že uvedená smernica sa nevzťahuje na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí majú pobyt výlučne z dôvodov dočasnej povahy napríklad ako „au pair“ alebo sezónny pracovník, alebo ako pracovník vyslaný poskytovateľom služieb s cieľom cezhraničného poskytovania služieb, alebo ako cezhraniční poskytovatelia služieb, alebo v prípadoch, v ktorých bolo ich povolenie na pobyt formálne obmedzené.

25

V tejto súvislosti treba najskôr uviesť, že pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa uskutočňuje na území členského štátu podľa článku 20 ZFEÚ, spĺňa podmienku upravenú v článku 3 ods. 1 smernice 2003/109, ktorý stanovuje, že táto smernica sa vzťahuje na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa oprávnene zdržiavajú na území členského štátu.

26

Pokiaľ ide o otázku, či je štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bolo udelené povolenie na pobyt na území členského štátu podľa článku 20 ZFEÚ, napriek tomu vylúčený z pôsobnosti smernice 2003/109 na základe článku 3 ods. 2 písm. e) tejto smernice, treba pripomenúť, že toto ustanovenie upravuje dva rozdielne prípady, a to jednak situáciu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí majú pobyt výlučne z dôvodov dočasnej povahy, a jednak situáciu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorých povolenie na pobyt bolo formálne obmedzené (rozsudok z 18. októbra 2012, Singh, C‑502/10, EU:C:2012:636, bod 38).

27

Pokiaľ ide o prvý prípad, ktorý je ako jediný predmetom návrhu na začatie tohto prejudiciálneho konania, treba uviesť, že ani článok 3, ani žiadne iné ustanovenie smernice 2003/109 nespresňuje, čo treba chápať pod pojmom pobyt „výlučne z dôvodov dočasnej povahy“ v zmysle odseku 2 písm. e) tohto článku.

28

Ako vyplýva z ustálenej judikatúry, pri výklade ustanovenia práva Únie je potrebné zohľadniť nielen jeho znenie v súlade s jeho obvyklým významom v bežnom jazyku, ale aj ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou, a jeho kontext (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2015, Maïstrellis, C‑222/14, EU:C:2015:473, bod 30 citovanú judikatúru). Vývoj dotknutého ustanovenia môže tiež poskytnúť informácie relevantné na jeho výklad [pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. júna 2020, A a i. (Veterné elektrárne v Aalter a Nevele), C‑24/19, EU:C:2020:503, bod 37].

29

V prvom rade treba uviesť, že článok 3 ods. 2 písm. e) smernice 2003/109 stanovuje, že táto smernica sa nevzťahuje na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí majú na území dotknutého členského štátu „pobyt výlučne z dôvodov dočasnej povahy“.

30

Vzhľadom na význam týchto výrazov v bežnom jazyku si takáto podmienka vyžaduje skúmanie toho, či z dôvodu tohto pobytu od začiatku pobytu vyplýva, že tento pobyt bol zamýšľaný výlučne na krátku dobu. Ako už totiž Súdny dvor rozhodol, dôvody dočasnej povahy v zmysle článku 3 ods. 2 písm. e) smernice 2003/109 a priori neodzrkadľujú úmysel štátneho príslušníka tretej krajiny trvalo sa usadiť na území členských štátov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. októbra 2012, Singh, C‑502/10, EU:C:2012:636, bod 47).

31

Tento doslovný výklad výrazov „pobyt výlučne z dôvodov dočasnej povahy“, uvedených v článku 3 ods. 2 písm. e) smernice 2003/109, je ilustrovaný zoznamom pobytov, ktorých dôvody majú takúto povahu, uvedeným v tomto ustanovení. Ako príklad sú totiž výslovne uvedené pobyty štátnych príslušníkov tretích krajín ako „au pair“ alebo sezónni pracovníci, ako pracovníci vyslaní poskytovateľom služieb s cieľom cezhraničného poskytovania služieb, alebo ako cezhraniční poskytovatelia služieb.

32

Spoločná objektívna vlastnosť takýchto pobytov pritom spočíva v tom, že sú striktne časovo obmedzené a majú byť krátkodobé, takže neumožňujú trvalé usadenie sa štátneho príslušníka tretej krajiny na území dotknutého členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. októbra 2012, Singh, C‑502/10, EU:C:2012:636, body 48 a 50).

33

Túto úvahu navyše potvrdzuje dôvodová správa k návrhu smernice Rady o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom [KOM(2001) 127 v konečnom znení] v súvislosti s článkom 3 ods. 2 písm. d) tohto návrhu, ktorý v podstate zodpovedá článku 3 ods. 2 písm. e) smernice 2003/109. Podľa tejto dôvodovej správy nie je účelom pobytu kategórie osôb osobitne uvedenej v článku 3 ods. 2 písm. d) uvedeného návrhu trvalo sa usadiť na území dotknutého členského štátu.

34

Preto treba usúdiť, že vzhľadom na znenie a vývoj článku 3 ods. 2 písm. e) smernice 2003/109 pojem pobyt „výlučne z dôvodov dočasnej povahy“ v zmysle tohto ustanovenia zahŕňa každý pobyt na území členského štátu, ktorý sa zakladá výlučne na dôvodoch s objektívnou vlastnosťou, že sú striktne časovo obmedzené a majú byť krátkodobé, čo dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny neumožňuje trvalé usadenie sa na území tohto členského štátu.

35

Treba však konštatovať, že pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny na území členského štátu podľa článku 20 ZFEÚ nemá takúto objektívnu vlastnosť.

36

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že právo na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ sa priznáva štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, rodinnému príslušníkovi občana Únie, akým je E. K., len vo veľmi osobitných situáciách, v ktorých napriek tomu, že sekundárne právo týkajúce sa práva štátnych príslušníkov tretích krajín na pobyt nie je uplatniteľné a že tento občan Únie nevyužil svoju slobodu pohybu, by odmietnutie priznania takéhoto práva v skutočnosti prinútilo uvedeného občana opustiť územie Únie ako celok, čo by ho zbavilo možnosti účinne požívať podstatu práv, ktoré mu z tohto postavenia vyplývajú [pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. mája 2017, Chavez‑Vilchez a i., C‑133/15, EU:C:2017:354, bod 63, ako aj z 27. februára 2020, Subdelegación del Gobierno en Ciudad Real (Manžel občana Únie), C‑836/18, EU:C:2020:119, bod 39 a citovanú judikatúru].

37

Na to, aby takéto odmietnutie mohlo ohroziť potrebný účinok občianstva Únie, teda musí medzi týmto štátnym príslušníkom tretej krajiny a občanom Únie, ktorý je jeho rodinným príslušníkom, existovať taký vzťah závislosti, ktorého dôsledkom by bolo, že tento občan Únie by bol v prípade neuznania práva uvedeného štátneho príslušníka na pobyt na území Únie nútený sprevádzať ho a opustiť toto územie ako celok [pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. februára 2020, Subdelegación del Gobierno en Ciudad Real (Manžel občana Únie), C‑836/18, EU:C:2020:119, bod 40 a citovanú judikatúru).

38

Ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, priznanie práva na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ sa má posudzovať z hľadiska intenzity vzťahu závislosti medzi dotknutým štátnym príslušníkom tretej krajiny a občanom Únie, ktorý je jeho rodinným príslušníkom, pričom takéto posúdenie musí zohľadňovať všetky okolnosti prejednávanej veci [pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. mája 2017, Chavez‑Vilchez a i., C‑133/15, EU:C:2017:354, bod 71; z 8. mája 2018, K. A. a i. (Zlúčenie rodiny v Belgicku), C‑82/16, EU:C:2018:308, bod 72, ako aj z 27. februára 2020, Subdelegación del Gobierno en Ciudad Real (Manžel občana Únie), C‑836/18, EU:C:2020:119, bod 56].

39

V tejto súvislosti Súdny dvor na účely posúdenia existencie takéhoto vzťahu závislosti medzi dieťaťom, ktoré je občanom Únie, a jeho rodičom, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, usúdil, že treba zohľadniť otázku starostlivosti o toto dieťa, ako aj otázku, či má zákonnú, finančnú alebo citovú zodpovednosť za uvedené dieťa rodič, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. decembra 2012, O a i., C‑356/11 a C‑357/11, EU:C:2012:776, bod 56, ako aj z 13. septembra 2016, Rendón Marin, C‑165/14, EU:C:2016:675, bod 51). Ako relevantné okolnosti boli posúdené vek takéhoto dieťaťa, jeho fyzický a emočný vývoj, úroveň jeho citovej väzby tak s rodičom, ktorý je občanom Únie, ako aj s rodičom, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, a tiež riziko, ktoré by odlúčenie od tohto rodiča znamenalo pre citovú rovnováhu tohto dieťaťa (rozsudok z 10. mája 2017, Chavez‑Vilchez a i., C‑133/15, EU:C:2017:354, bod 71).

40

Pokiaľ ide o posúdenie existencie vzťahu závislosti medzi plnoletými osobami, Súdny dvor uviedol, že hoci je dospelá osoba v zásade schopná existovať nezávisle od svojich rodinných príslušníkov, je možné aj uznanie takéhoto vzťahu závislosti medzi dvoma dospelými osobami, ktorí sú si navzájom rodinnými príslušníkmi, a to vo výnimočných prípadoch, v ktorých dotknutá osoba nemôže byť žiadnym spôsobom odlúčená od svojho rodinného príslušníka, od ktorého je závislá [pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. mája 2018, K. A. a i. (Zlúčenie rodiny v Belgicku), C‑82/16, EU:C:2018:308, bod 65, ako aj z 5. mája 2022, Subdelegación del Gobierno en Toledo (Pobyt rodinného príslušníka – Nedostatočné zdroje), C‑451/19 a C‑532/19, EU:C:2022:354, bod 56].

41

Treba teda konštatovať, že právo štátneho príslušníka tretej krajiny na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ ako rodinného príslušníka občana Únie je odôvodnené tým, že takýto pobyt je potrebný na to, aby tento občan Únie mohol účinne požívať podstatu práv vyplývajúcich z tohto postavenia, pokiaľ trvá vzťah závislosti s uvedeným štátnym príslušníkom. Hoci takýto vzťah závislosti spravidla zaniká s plynutím času, v zásade nemá byť krátkodobý. V dôsledku toho dôvod pobytu uskutočneného na území členského štátu podľa článku 20 ZFEÚ nemôže zabrániť dlhodobému usadeniu dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny na území tohto členského štátu. Vzťah závislosti odôvodňujúci takýto pobyt, ktorého hlavné znaky boli pripomenuté v bodoch 37 až 40 tohto rozsudku, sa totiž môže vzťahovať na značné obdobie, a konkrétnejšie, pokiaľ ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je rodičom dieťaťa, občana Únie, v zásade až do dosiahnutia plnoletosti tohto dieťaťa, a dokonca aj za túto hranicu, ak sú preukázané okolnosti, ktoré ho odôvodňujú.

42

Za týchto podmienok nemožno usúdiť, že pobyt, ktorý štátny príslušník tretej krajiny uskutočňuje na území členského štátu podľa článku 20 ZFEÚ, predstavuje pobyt „výlučne z dôvodov dočasnej povahy“ v zmysle článku 3 ods. 2 písm. e) smernice 2003/109.

43

V druhom rade tento výklad založený na znení a vývoji článku 3 ods. 2 písm. e) smernice 2003/109 potvrdzujú ciele sledované touto smernicou.

44

Ako už Súdny dvor rozhodol, z odôvodnení 4, 6 a 12 uvedenej smernice vyplýva, že jej hlavným cieľom je integrácia štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa dlhodobo usadili v členských štátoch [rozsudky z 26. apríla 2012, Komisia/Holandsko, C‑508/10, EU:C:2012:243, bod 66; z 18. októbra 2012, Singh, C‑502/10, EU:C:2012:636, bod 45, a z 3. októbra 2019, X (Osoby s dlhodobým pobytom – Stabilné, pravidelné a dostatočné zdroje), C‑302/18, EU:C:2019:830, bod 29].

45

Podľa ustálenej judikatúry, ako vyplýva z článku 4 ods. 1 smernice 2003/109 v spojení s jej odôvodnením 6, takáto integrácia vyplýva predovšetkým z dĺžky oprávneného a nepretržitého pobytu v trvaní päť rokov, uvedenej v tomto ustanovení, ktorý preukazuje zakotvenie dotknutej osoby v dotknutom členskom štáte, a teda dlhodobé usadenie sa tejto osoby na jeho území [pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. októbra 2019, X (Osoby s dlhodobým pobytom – Stabilné, pravidelné a dostatočné zdroje), C‑302/18, EU:C:2019:830, bod 30 a citovaná judikatúra].

46

V tejto súvislosti, ako bolo v podstate uvedené v bode 41 tohto rozsudku, sa totiž dĺžka pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny na území členských štátov podľa článku 20 ZFEÚ môže vzťahovať na značné obdobie, a teda môže byť výrazne dlhšia ako doba stanovená článkom 4 ods. 1 smernice 2003/109.

47

Okrem toho z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý má právo na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ, musí byť vydané pracovné povolenie, aby mohol uspokojovať potreby svojho dieťaťa, občana Únie, pretože inak by bol tento občan Únie zbavený účinného požívania podstaty práv spojených s týmto postavením (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. marca 2011, Ruiz Zabrano, C‑34/09, EU:C:2011:124, bod 45). Výkon práce na území dotknutého členského štátu počas dlhšieho obdobia tam pritom môže ešte viac posilniť ukotvenie tohto štátneho príslušníka.

48

V treťom rade nie je uvedený výklad nijako oslabený kontextom, do ktorého sa zaraďuje predmetné ustanovenie.

49

V tejto súvislosti treba poznamenať, že výklad článku 3 ods. 2 písm. e) smernice 2003/109 uvedený v bode 42 tohto rozsudku nespochybňuje všeobecnú systematiku tejto smernice, keďže štátny príslušník tretej krajiny, ktorý má právo na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ, musí na účely získania postavenia osoby s dlhodobým pobytom spĺňať podmienky upravené v článkoch 4 a 5 uvedenej smernice. Štátny príslušník tretej krajiny musí okrem toho, že sa zdržiaval oprávnene a nepretržite na území dotknutého členského štátu päť rokov bezprostredne pred podaním príslušnej žiadosti, predložiť dôkazy o tom, že on sám a na ňom závislí rodinní príslušníci majú stabilné a pravidelné zdroje, ktoré sú postačujúce pre neho a jeho rodinných príslušníkov, bez zaťaženia systému sociálnej pomoci tohto členského štátu, ako aj zdravotné poistenie s ohľadom na všetky riziká bežne pokryté v prípade vlastných štátnych príslušníkov uvedeného členského štátu. Rovnako môže ten istý členský štát vyžadovať od štátnych príslušníkov tretích krajín, aby vyhoveli integračným podmienkam upraveným ich vnútroštátnym právom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. novembra 2012, Iida, C‑40/11, EU:C:2012:691, body 38 a 39).

50

Ďalej holandská a nemecká vláda okrem iného v podstate tvrdili, že vzhľadom na odvodenú povahu práva na pobyt, ktoré požíva štátny príslušník tretej krajiny podľa článku 20 ZFEÚ, tento pobyt, aj keď bol hypoteticky dosiahnutý počas oprávneného a nepretržitého obdobia piatich rokov, nemôže odôvodniť vydanie povolenia na dlhodobý pobyt podľa smernice 2003/109. Takúto argumentáciu nemožno prijať.

51

Je pravda, že ustanovenia Zmluvy o FEÚ týkajúce sa občianstva Únie nepriznávajú štátnym príslušníkom tretích krajín nijaké autonómne právo. Prípadné práva priznané takýmto štátnym príslušníkom totiž nie sú vlastné práva uvedených štátnych príslušníkov, ale ide o práva, ktoré sú odvodené od práv občana Únie. Účel a odôvodnenie uvedených odvodených práv sa zakladajú na konštatovaní, že odmietnuť ich priznanie môže viesť k obmedzeniu najmä slobody pohybu a pobytu občana Únie na území Únie [pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. februára 2020, Subdelegación del Gobierno en Ciudad Real (Manžel občana Únie), C‑836/18, EU:C:2020:119, bod 38 a citovaná judikatúra)].

52

Takáto okolnosť však nie je relevantná na účely určenia, či pojem pobyt „výlučne z dôvodov dočasnej povahy“ v zmysle článku 3 ods. 2 písm. e) smernice 2003/109 zahŕňa pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny uskutočnený podľa článku 20 ZFEÚ na území členského štátu, ktorého je dotknutý občan Únie štátnym príslušníkom.

53

Na jednej strane totiž článok 3 tejto smernice nerozlišuje podľa toho, či sa dotknutý štátny príslušník tretej krajiny oprávnene zdržiava na území Únie na základe autonómneho práva alebo na základe práva odvodeného od práv, ktoré požíva dotknutý občan Únie.

54

Okrem toho takéto rozlišovanie nevyplýva ani z iných ustanovení uvedenej smernice, a najmä nie z jej článku 4 ods. 1, ktorý odkazuje na dĺžku oprávneného a nepretržitého pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny na území členských štátov päť rokov bezprostredne pred podaním príslušnej žiadosti.

55

Na druhej strane odvodená povaha práva na pobyt na území členského štátu, ktoré sa podľa práva Únie priznáva štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, nutne neznamená, že dôvody, ktoré odôvodňujú priznanie takéhoto práva, bránia trvalému usadeniu tohto štátneho príslušníka na území tohto členského štátu. Stačí teda pripomenúť, že ako bolo uvedené v bode 41 tohto rozsudku, vzťah závislosti, na ktorom je založené odvodené právo štátneho príslušníka tretej krajiny na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ, v zásade nemá byť krátkodobý a môže zahŕňať značné obdobie.

56

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na druhú a tretiu otázku odpovedať, že článok 3 ods. 2 písm. e) smernice 2003/109 sa má vykladať v tom zmysle, že pojem pobyt „výlučne z dôvodov dočasnej povahy“, ktorý je v ňom uvedený, sa nevzťahuje na pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny uskutočnený podľa článku 20 ZFEÚ na území členského štátu, ktorého je dotknutý občan Únie štátnym príslušníkom.

57

Vzhľadom na odpoveď na druhú a tretiu otázku nie je potrebné odpovedať na štvrtú otázku.

58

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto: