1

Svojím odvolaním Internacional de Productos Metálicos SA navrhuje zrušiť uznesenie Všeobecného súdu Európskej únie z 25. januára 2017, Internacional de Productos Metálicos/Komisia (T‑217/16, neuverejnené, ďalej len „napadnuté uznesenie“, EU:T:2017:37), ktorým tento súd zamietol jej žalobu na zrušenie článku 2 vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) 2016/278 z 26. februára 2016, ktorým sa zrušuje konečné antidumpingové clo uložené na dovoz určitých spojovacích materiálov zo železa alebo z ocele s pôvodom v Čínskej ľudovej republike, rozšírené na dovoz určitých spojovacích materiálov zo železa alebo z ocele zasielaných z Malajzie bez ohľadu na to, či sú deklarované ako výrobky s pôvodom v Malajzii alebo nie (Ú. v. EÚ L 52, 2016, s. 24, ďalej len „sporné nariadenie“).

2

Rozhodnutím Rady 94/800/ES z 22. decembra 1994 týkajúcim sa uzavretia dohôd v mene Európskeho spoločenstva, pokiaľ ide o záležitosti v rámci jeho kompetencie, ku ktorým sa dospelo na Uruguajskom kole multilaterálnych rokovaní (1986 – 1994) (Ú. v. ES L 336, 1994, s. 1; Mim. vyd. 11/021, s. 80), Rada Európskej únie schválila Dohodu o zriadení Svetovej obchodnej organizácie (WTO), podpísanú v Marrákeši 15. apríla 1994, ako aj dohody v prílohách 1 až 3 k tejto dohode, medzi ktorými sa uvádza Všeobecná dohoda o clách a obchode 1994 (Ú. v. ES L 336, 1994, s. 11; Mim. vyd. 11/021, s. 91) a Dohoda o uplatňovaní článku VI Všeobecnej dohody o clách a obchode 1994 (Ú. v. ES L 336, 1994, s. 103; Mim. vyd. 11/021, s. 189, ďalej len „antidumpingová dohoda WTO“).

3

Dňa 26. januára 2009 Rada prijala nariadenie č. 91/2009, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo na dovoz určitých spojovacích materiálov zo železa alebo ocele s pôvodom v Čínskej ľudovej republike (Ú. v. EÚ L 29, 2009, s. 1).

4

Dňa 28. júla 2011 prijal orgán WTO na urovnávanie sporov (ďalej len „OUS“) správu odvolacieho orgánu a správu poroty, ktorá bola zmenená správou tohto odvolacieho orgánu, vo veci „Európske spoločenstvá – konečné antidumpingové opatrenia týkajúce sa určitých spojovacích materiálov zo železa alebo ocele s pôvodom v Číne“ (WT/DS 397). V týchto správach sa okrem iného zistilo, že Európska únia nekonala v súlade s určitými ustanoveniami antidumpingovej dohody WTO.

5

V dôsledku tohto rozhodnutia OUS Rada 4. októbra 2012 prijala vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 924/2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 91/2009 (Ú. v. EÚ L 275, 2012, s. 1), pričom pristúpila okrem iného k zníženiu antidumpingového cla, ktoré bolo stanovené v nariadení č. 91/2009.

6

Vykonávacím nariadením Rady (EÚ) č. 723/2011 z 18. júla 2011, ktorým sa rozširuje konečné antidumpingové clo uložené nariadením č. 91/2009 na dovoz určitých spojovacích materiálov zo železa alebo ocele s pôvodom v Čínskej ľudovej republike, na dovoz určitých spojovacích materiálov zo železa alebo ocele zasielaných z Malajzie bez ohľadu na to, či sú deklarované ako výrobky s pôvodom v Malajzii, alebo nie (Ú. v. EÚ L 194, 2011, s. 6), ktoré bolo zmenené vykonávacím nariadením Rady (EÚ) č. 693/2012 z 25. júla 2012 (Ú. v. EÚ L 203, 2012, s. 23), boli antidumpingové opatrenia rozšírené na dovoz určitých spojovacích materiálov zo železa alebo z ocele zasielaných z Malajzie bez ohľadu na to, či sú deklarované ako výrobky s pôvodom v tejto krajine alebo nie.

7

Na základe preskúmania pred uplynutím platnosti opatrení podľa článku 11 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 1225/2009 z 30. novembra 2009 o ochrane pred dumpingovými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskeho spoločenstva (Ú. v. EÚ L 343, 2009, s. 51), Európska komisia prostredníctvom vykonávacieho nariadenia (EÚ) 2015/519 z 26. marca 2015, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo na dovoz určitých spojovacích materiálov zo železa alebo ocele s pôvodom v Čínskej ľudovej republike rozšírené na dovoz určitých spojovacích materiálov zo železa alebo ocele zasielaných z Malajzie bez ohľadu na to, či sú deklarované ako výrobky s pôvodom v Malajzii, alebo nie, na základe preskúmania pred uplynutím platnosti podľa článku 11 ods. 2 nariadenia č. 1225/2009 (Ú. v. EÚ L 82, 2015, s. 78), zachovala v platnosti na ďalšie obdobie piatich rokov antidumpingové clo, ktoré bolo zavedené a zmenené nariadením č. 91/2009 a vykonávacím nariadením č. 924/2012.

8

Rozhodnutím z 12. februára 2016 prijal OUS nové správy, v ktorých konštatoval, že opatrenia prijaté Úniou prostredníctvom vykonávacieho nariadenia č. 924/2012 odporovali určitým ustanoveniam antidumpingovej dohody WTO.

9

Internacional de Productos Metálicos je spoločnosť založená podľa španielskeho práva, ktorej hlavnou činnosťou je dovoz a dodávanie spojovacích materiálov zo železa alebo z ocele na území tohto štátu.

10

Podľa nariadenia č. 91/2009 a vykonávacieho nariadenia č. 924/2012 španielske daňové orgány vymerali odvolateľke clo, antidumpingové clá a daň z pridanej hodnoty (DPH) zvýšené o úroky z omeškania, v celkovej výške 672934,20 eura.

11

Odvolateľka tento výmer čiastočne napadla na španielskych súdoch.

12

Dňa 26. februára 2016 Komisia na základe nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/476 z 11. marca 2015 o opatreniach, ktoré môže prijať Únia na základe správy prijatej orgánom na urovnávanie sporov WTO, ktorá sa týka antidumpingových a vyrovnávacích opatrení (Ú. v. EÚ L 83, 2015, s. 6), prijala sporné nariadenie.

13

V článku 1 sporného nariadenia sa uvádza, že antidumpingové clá uložené nariadením č. 91/2009, zmenené vykonávacím nariadením č. 924/2012 a ponechané v platnosti vykonávacím nariadením 2015/519, sa zrušujú.

14

Podľa článku 2 sporného nariadenia zrušenie antidumpingových ciel uvedených v článku 1 tohto nariadenia nadobúda účinnosť odo dňa nadobudnutia účinnosti uvedeného nariadenia, ako sa stanovuje v jeho článku 3, a neposkytuje základ pre vrátenie ciel vybratých pred týmto dátumom.

15

Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 10. mája 2016 podala odvolateľka žalobu proti spornému nariadeniu, v ktorej navrhovala v prvom rade zrušenie článku 2 tohto nariadenia a v druhom rade výslovné uznanie retroaktívnych účinkov článku 1 uvedeného nariadenia.

16

Všeobecný súd najskôr v bode 21 napadnutého uznesenia zamietol druhý uvedený bod návrhov obsiahnutých v žalobe ako zjavne neprípustný, následne rozhodol o prekážke konania založenej na neprípustnosti žaloby so zreteľom na podmienky prípustnosti vyplývajúce z článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, ktorú vzniesla Komisia.

17

Na tieto účely Všeobecný súd na jednej strane v bodoch 26 až 33 napadnutého uznesenia preskúmal, či odvolateľku možno v zmysle tohto ustanovenia považovať za osobne dotknutú sporným nariadením.

18

Všeobecný súd, ktorý okrem iného dospel k záveru, že toto nariadenie sa týkalo odvolateľky len v jej postavení dovozcu výrobkov, na ktoré sa vzťahovali dané antidumpingové opatrenia, pričom nezohľadňovalo jej individuálnu situáciu, rozhodol, že odvolateľka nebola uvedeným nariadeným osobne dotknutá.

19

Na druhej strane Všeobecný súd v bodoch 34 až 37 napadnutého uznesenia preskúmal existenciu vykonávacích opatrení so zreteľom na sporné nariadenie.

20

Najmä z dôvodu, že daňový systém zavedený právom Únie stanovoval, že výber antidumpingových ciel sa uskutočňuje na základe opatrení prijatých vnútroštátnymi orgánmi a opravné prostriedky proti týmto opatreniam sa, podobne ako v prejednávanej veci, podávajú na vnútroštátnej úrovni, Všeobecný súd zastával názor, že sporné nariadenie si vyžadovalo vykonávacie opatrenia v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.

21

V dôsledku toho Všeobecný súd žalobu zamietol ako zjavne neprípustnú.

22

Odvolateľka navrhuje, aby Súdny dvor:

23

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

24

Svojím prvým odvolacom dôvodom odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď sa domnieval, že nebola osobne dotknutá sporným nariadením v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.

25

V tejto súvislosti odvolateľka tvrdí, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že ak sa nariadenie týka konkrétnej skupiny osôb, tieto osoby môžu byť osobne dotknuté týmto nariadením v dôsledku okolností, ku ktorým došlo pred jeho prijatím.

26

Podľa odvolateľky, hoci sa Všeobecný súd v bode 30 napadnutého uznesenia domnieval, že sporné nariadenie sa jej týkalo v jej postavení dovozcu výrobkov, ktorých sa týkali dané antidumpingové opatrenia, pričom nezohľadňovalo jej individuálnu situáciu, z tejto skutočnosti nevyhnutne implicitne vyplýva, že je osobne dotknutá.

27

V prejednávanej veci je podmienka týkajúca sa osobnej dotknutosti splnená, pokiaľ sa dotknuté antidumpingové clá netýkajú všetkých dovozcov, ale len tých, ktorí dovážajú výrobky výslovne uvedené v nariadení č. 91/2009, ktoré majú špecifický pôvod, teda pochádzajú z Číny alebo Malajzie.

28

V dôsledku toho, ak je odvolateľka objektívne dotknutá zrušením dotknutého antidumpingového cla, je s istotou dotknutá aj osobne vzhľadom na vlastnosti, ktoré má ako dovozca určitých výrobkov s pôvodom v Číne alebo Malajzii.

29

Odvolateľka okrem toho spochybňuje konštatovanie Všeobecného súdu uvedené v bode 31 napadnutého uznesenia, podľa ktorého napadnuté ustanovenie sporného nariadenia samo osebe nespôsobovalo zmenu akéhokoľvek práva, ktoré nadobudla pred prijatím tohto nariadenia.

30

Judikatúru, z ktorej Všeobecný súd v tejto súvislosti vychádzal, nemožno uplatniť v prípade, že boli určité povinnosti zrušené. Osobu možno totiž označiť za osobne dotknutú vtedy, ak napadnuté ustanovenie alebo akt menia právo alebo povinnosť, ktoré navrhovateľ nadobudol pred prijatím napadnutého nariadenia.

31

Komisia zastáva názor, že prvý odvolací dôvod treba zamietnuť ako nedôvodný.

32

Na úvod treba pripomenúť, že prípustnosť žaloby podanej fyzickou alebo právnickou osobou proti aktu, ktorý jej nebol určený, sa v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ viaže na podmienku, že táto osoba má aktívnu legitimáciu, ktorá je prítomná v dvoch prípadoch. Na jednej strane takáto žaloba môže byť podaná pod podmienkou, že tento akt sa danej osoby priamo a osobne týka. Ďalej uvedená osoba môže podať žalobu proti právnemu aktu, ktorý sa jej priamo týka a nevyžaduje si vykonávacie opatrenia (pozri najmä rozsudky zo 17. septembra 2015, Mory a i./Komisia, C‑33/14 P, EU:C:2015:609, body 59 a 91, ako aj z 13. marca 2018, Industrias Químicas del Vallés/Komisia, C‑244/16 P, EU:C:2018:177, bod 39).

33

Svojím prvým odvolacím dôvodom odvolateľka spochybňuje posúdenie, ktoré Všeobecný súd vykonal v bodoch 26 až 33 napadnutého uznesenia v rámci preskúmania prvého prípadu so zreteľom na podmienku týkajúcu sa osobnej dotknutosti v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.

34

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry môžu iné osoby ako tie, ktorým je rozhodnutie určené, tvrdiť, že sa ich rozhodnutie osobne týka, iba vtedy, keď sa ich dotýka na základe ich určitých osobitných vlastností alebo na základe okolnosti, ktorá ich charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe, a tým ich individualizuje podobne ako osobu, ktorej je rozhodnutie určené (rozsudky z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P, EU:C:2013:625, bod 72, ako aj z 28. apríla 2015, T & L Sugars a Sidul Açúcares/Komisia, C‑456/13 P, EU:C:2015:284, bod 63).

35

Ako uviedol Všeobecný súd v bode 28 napadnutého uznesenia, z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že možnosť určiť viac alebo menej presne počet, či dokonca totožnosť právnych subjektov, na ktoré sa opatrenie uplatní, vôbec neznamená, že tieto subjekty sa musia považovať za osobne dotknuté týmto opatrením, pokiaľ k tomuto uplatneniu dôjde na základe objektívnej právnej alebo faktickej situácie definovanej dotknutým aktom (rozsudky z 19. decembra 2013, Telefónica/Komisia, C‑274/12 P, EU:C:2013:852, bod 47, a z 13. marca 2018, Industrias Químicas del Vallés/Komisia, C‑244/16 P, EU:C:2018:177, bod 88).

36

Hoci je pravda, ako uviedol Všeobecný súd v bode 29 napadnutého uznesenia, že pokiaľ sa akt týka skupiny osôb, ktoré boli určené alebo ich bolo možné určiť v čase prijatia tohto aktu a v závislosti od kritérií vlastných členom tejto skupiny, môžu tieto osoby byť osobne dotknuté uvedeným aktom, len pokiaľ tvoria súčasť úzkeho okruhu hospodárskych subjektov, pričom o taký prípad môže ísť najmä vtedy, ak rozhodnutie mení práva nadobudnuté jednotlivcom v čase pred jeho prijatím (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. marca 2008, Komisia/Infront WM, C‑125/06 P, EU:C:2008:159, body 71 a 72, ako aj z 27. februára 2014, Stichting Woonpunt a i./Komisia, C‑132/12 P, EU:C:2014:100, bod 59), tieto podmienky však v prejednávanej veci nie sú splnené.

37

Odvolateľka, ktorá v prvom rade tvrdí, že antidumpingové opatrenia zrušené sporným nariadením sa týkajú len dovozcov výrobkov, na ktoré sa tieto opatrenia výslovne vzťahujú, totiž len potvrdzuje konštatovanie uvedené v bode 30 napadnutého uznesenia, podľa ktorého sa toto nariadenie týka odvolateľky, len pokiaľ ide o jej objektívne postavenie dovozcu výrobkov, ktoré sú predmetom dotknutých antidumpingových opatrení, pričom nezohľadňuje jej individuálnu situáciu.

38

Predovšetkým vzhľadom na ustálenú judikatúru týkajúcu sa podmienky osobnej dotknutosti, ako je pripomenutá v bodoch 34 až 36 tohto rozsudku, zjavne nemožno tvrdiť, že táto podmienka je splnená v prípade, v ktorom ide o objektívnu situáciu.

39

V rozsahu, v akom odvolateľka ďalej spochybňuje konštatovanie Všeobecného súdu uvedené v bode 31 napadnutého uznesenia, podľa ktorého napadnuté ustanovenie sporného nariadenia samo osebe nespôsobovalo zmenu akéhokoľvek práva, ktoré odvolateľka nadobudla pred prijatím tohto nariadenia, treba uviesť, že odvolateľka neuviedla žiadne tvrdenie, ktoré by mohlo toto konštatovanie vyvrátiť.

40

Skutočnosť, že osoba podlieha antidumpingovým opatreniam, ako sú opatrenia, ktoré boli zrušené sporným nariadením, nemožno oprávnene považovať za „nadobudnuté právo“ v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 36 tohto rozsudku.

41

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konkrétne v bode 33 napadnutého uznesenia zastával názor, že odvolateľka nebola sporným nariadením osobne dotknutá v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.

42

Prvý odvolací dôvod preto treba zamietnuť ako nedôvodný.

43

Svojím druhým odvolacím dôvodom odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď okrem iného v bodoch 36 a 37 napadnutého uznesenia dospel k záveru, že sporné nariadenie si vyžaduje vykonávacie opatrenia v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.

44

V tejto súvislosti odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd zastával nesprávny názor, že vymerané clá, ktoré jej boli predložené, predpokladali existenciu opatrenia na vykonanie sporného nariadenia. Tieto vymerané clá totiž uskutočnili španielske daňové orgány podľa nariadenia č. 91/2009, a nie na základe sporného nariadenia, ktorým boli zrušené antidumpingové clá zavedené nariadením č. 91/2009.

45

Podľa odvolateľky je potrebné jasne rozlišovať medzi týmito dvomi nariadeniami. Pokiaľ ide o článok 2 sporného nariadenia, toto ustanovenie predstavuje samostatnú normu, ktorá nevyžaduje žiadny vykonávací akt na to, aby odo dňa svojho nadobudnutia účinnosti vyvolávala právne účinky, keďže úlohou uvedeného ustanovenia je len zrušenie dotknutých antidumpingových ciel. Sporné nariadenie sa tak obmedzuje na to, že španielskym daňovým orgánom ukladá povinnosť nepodnikať žiadne kroky smerujúce k vymeraniu týchto antidumpingových ciel.

46

Z toho vyplýva, že podanie žaloby o neplatnosť na Všeobecný súd bolo jediným spôsobom, ako napadnúť článok 2 sporného nariadenia.

47

Odvolateľka z toho usudzuje, že vzhľadom na to, že je okrem iného priamo dotknutá časovým obmedzením účinkov tohto ustanovenia a na vykonanie tohto ustanovenia nie je potrebné žiadne vykonávacie opatrenie, Všeobecný súd mal rozhodnúť, že jej žaloba je prípustná.

48

Komisia spochybňuje argumentáciu odvolateľky a navrhuje, aby sa druhý odvolací dôvod zamietol.

49

S cieľom preskúmať, či sa Všeobecný súd, ako tvrdí odvolateľka v rámci svojho druhého odvolacieho dôvodu, dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 34 až 38 napadnutého uznesenia konštatoval, že sporné nariadenie si vyžaduje vykonávacie opatrenia v zmysle článku 263 štvrtého odseku poslednej časti vety ZFEÚ, treba pripomenúť, ako Všeobecný súd správne zdôraznil v bode 34 tohto uznesenia, že výraz „nevyžadujú vykonávacie opatrenia“ uvedený v tomto ustanovení je potrebné vykladať vzhľadom na cieľ uvedeného ustanovenia, ktorý spočíva, ako vyplýva z jeho genézy, v snahe vyhnúť sa tomu, aby jednotlivec na to, aby sa mohol obrátiť na súd, musel najskôr porušiť právo. Ak má teda regulačný akt priame účinky na právnu situáciu fyzickej alebo právnickej osoby bez toho, aby si to vyžadovalo vykonávacie opatrenia, táto osoba by mohla byť zbavená účinnej súdnej ochrany, keby nemala k dispozícii možnosť obrátiť sa na súd Únie s cieľom napadnúť zákonnosť tohto regulačného aktu. V prípade neexistencie vykonávacích opatrení by sa totiž fyzická alebo právnická osoba, hoci priamo dotknutá predmetným aktom, mohla domôcť súdneho preskúmania tohto aktu len po tom, čo porušila ustanovenia uvedeného aktu tak, že by sa odvolávala na protiprávnosť týchto ustanovení v rámci druhov súdnych konaní, ktoré boli voči nej začaté na vnútroštátnych súdoch (rozsudky z 28. apríla 2015, T & L Sugars a Sidul Açúcares/Komisia, C‑456/13 P, EU:C:2015:284, bod 29, ako aj z 13. marca 2018, Industrias Químicas del Vallés/Komisia, C‑244/16 P, EU:C:2018:177, bod 42).

50

Ak si regulačný akt naopak vyžaduje vykonávacie opatrenia, vykoná sa súdne preskúmanie dodržiavania právneho poriadku Únie bez ohľadu na otázku, či uvedené opatrenia vydala Únia alebo členské štáty. Keďže fyzické alebo právnické osoby nemôžu z dôvodu podmienok prípustnosti stanovených v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ napadnúť priamo na súde Únie právny akt Únie, sú proti tomu, aby sa voči nim uplatňoval takýto akt, chránené možnosťou napadnúť vykonávacie opatrenia, ktoré si tento akt vyžaduje (rozsudky z 28. apríla 2015, T & L Sugars a Sidul Açúcares/Komisia, C‑456/13 P, EU:C:2015:284, bod 30, ako aj z 13. marca 2018, Industrias Químicas del Vallés/Komisia, C‑244/16 P, EU:C:2018:177, bod 43).

51

Ak vykonanie takéhoto aktu prináleží inštitúciám, orgánom alebo agentúram Únie, fyzické alebo právnické osoby môžu podať priamu žalobu na súde Únie voči vykonávacím aktom za podmienok uvedených v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ a na podporu tejto žaloby sa odvolať na nezákonnosť predmetného základného aktu na základe článku 277 ZFEÚ. V prípade, ak vykonanie prináleží členským štátom, môžu sa tieto osoby odvolávať na neplatnosť predmetného základného aktu pred vnútroštátnymi súdmi, ktoré sa v tejto súvislosti v zmysle článku 267 ZFEÚ obrátia na Súdny dvor prostredníctvom prejudiciálnej otázky (rozsudky z 28. apríla 2015, T & L Sugars a Sidul Açúcares/Komisia, C‑456/13 P, EU:C:2015:284, bod 31, ako aj z 13. marca 2018, Industrias Químicas del Vallés/Komisia, C‑244/16 P, EU:C:2018:177, bod 44).

52

Ako už Súdny dvor rozhodol, treba na účely posúdenia toho, či regulačný akt vyžaduje vykonávacie opatrenia, vychádzať z postavenia osoby, ktorá sa odvoláva na právo podať žalobu na základe článku 263 štvrtého odseku poslednej časti vety ZFEÚ. Je teda irelevantné, či predmetný akt vyžaduje vykonávacie opatrenia vo vzťahu k ostatným subjektom (rozsudky z 28. apríla 2015, T & L Sugars a Sidul Açúcares/Komisia, C‑456/13 P, EU:C:2015:284, bod 32, ako aj z 13. marca 2018, Industrias Químicas del Vallés/Komisia, C‑244/16 P, EU:C:2018:177, bod 45).

53

Okrem toho v rámci tohto posúdenia treba odkázať výlučne na predmet žaloby a v prípade, že sa žalobca domáha len čiastočného zrušenia aktu, sú to len vykonávacie opatrenia, ktoré táto časť aktu prípadne vyžaduje, ktoré musia byť v prípade potreby zohľadnené (rozsudky z 10. decembra 2015, Kyocera Mita Europe/Komisia, C‑553/14 P, neuverejnený, EU:C:2015:805, bod 45, ako aj z 13. marca 2018, Industrias Químicas del Vallés/Komisia, C‑244/16 P, EU:C:2018:177, bod 46).

54

Okrem toho je v tejto súvislosti irelevantné, či uvedené opatrenia majú alebo nemajú mechanickú povahu (rozsudky z 28. apríla 2015, T & L Sugars a Sidul Açúcares/Komisia, C‑456/13 P, EU:C:2015:284, body 41 a 42, ako aj z 10. decembra 2015, Kyocera Mita Europe/Komisia, C‑553/14 P, neuverejnený, EU:C:2015:805, bod 46).

55

V prejednávanej veci treba uviesť, že predmetom žaloby bolo zrušenie článku 2 sporného nariadenia, ktorý spresňuje, že zrušenie antidumpingových ciel uvedených v článku 1 tohto nariadenia, to znamená ciel zavedených nariadením č. 91/2009, ktoré boli zmenené vykonávacím nariadením č. 924/2012 a ponechané v platnosti vykonávacím nariadením 2015/519, nadobúda účinnosť až odo dňa nadobudnutia účinnosti sporného nariadenia a toto zrušenie neposkytuje základ pre vrátenie ciel vybratých pred týmto dátumom.

56

Vzhľadom na to, že odvolateľka tvrdí, že uvedené ustanovenie si na to, aby vyvolalo právne účinky, nevyžaduje žiadny vykonávací akt, keďže slúži len na zrušenie dotknutých antidumpingových ciel, treba uviesť, že skutočnosť, že regulačný akt Únie si vyžaduje vykonávacie opatrenia v zmysle článku 263 štvrtého odseku poslednej časti vety ZFEÚ, takže určité právne účinky tohto aktu sa prejavia iba prostredníctvom týchto opatrení, nevylučuje, že uvedený akt má na právnu situáciu fyzickej alebo právnickej osoby iné právne účinky, ktoré nezávisia od prijatia vykonávacích opatrení (rozsudok z 13. marca 2018, European Union Copper Task Force/Komisia, C‑384/16 P, EU:C:2018:176, bod 45).

57

Hoci, ako tvrdí odvolateľka, v prejednávanej veci je pravda, že zrušenie antidumpingových ciel, ktoré obsahuje sporné nariadenie, ako také nevyžaduje prijatie vykonávacích opatrení na to, aby tieto clá zanikli, stále platí, že článok 2 tohto nariadenia, ktorý stanovuje zánik uvedených ciel odo dňa svojho nadobudnutia účinnosti a vylučuje akýkoľvek retroaktívny účinok, sa voči odvolateľke môže prejaviť len prostredníctvom aktov prijatých vnútroštátnymi orgánmi s cieľom vybrať dotknuté antidumpingové clá pred týmto dátumom.

58

Len na základe skutočnosti, že vnútroštátne orgány jej na základe nariadení, ktorými sa zavádzajú antidumpingové clá, konkrétne nariadenia č. 91/2009, uložili antidumpingové clo, sa totiž možno domnievať, že odvolateľka bola z titulu svojho právneho postavenia dotknutá účinkami článku 2 sporného nariadenia, ktoré sa týkali dátumu zrušenia týchto ciel a konkrétne tým, že podľa nej toto zrušenie protiprávne nemalo retroaktívny účinok.

59

V rozsahu, v akom odvolateľka v tejto súvislosti tvrdí, že opatrenia prijaté vnútroštátnymi orgánmi na účely výberu dotknutých antidumpingových ciel, akými sú výmery, ktoré jej zaslala španielska daňová správa, boli prijaté podľa nariadení, ktorými sa tieto antidumpingové clá zavádzajú, a nie na základe sporného nariadenia, treba pripomenúť, že znenie článku 263 štvrtého odseku poslednej časti vety ZFEÚ na to, aby opatrenie mohlo byť kvalifikované ako opatrenie na vykonanie regulačného aktu, nevyžaduje, aby tento akt predstavoval právny základ uvedeného opatrenia. To isté opatrenie môže byť vykonávacím opatrením tak aktu, ktorého ustanovenia tvoria jeho právny základ, ako aj odlišného aktu, akým je v prejednávanej veci sporné nariadenie, ak sa niektoré alebo všetky právne účinky tohto nariadenia prejavia vo vzťahu k odvolateľke iba prostredníctvom tohto opatrenia (rozsudok z 13. marca 2018, Industrias Químicas del Vallés/Komisia, C‑244/16 P, EU:C:2018:177, bod 72).

60

Z toho vyplýva, že vzhľadom na osobitné okolnosti prejednávanej veci Všeobecný súd s cieľom preukázať existenciu vykonávacích opatrení sporného nariadenia mohol v bode 35 napadnutého uznesenia správne uviesť opatrenia, ktoré podľa colného systému Únie prijímajú vnútroštátne orgány na účely výberu antidumpingových ciel a ktoré možno napadnúť na vnútroštátnych súdoch najmä tým, že sa vyžaduje vrátenie neoprávnene vybratých antidumpingových ciel.

61

Ak sa teda dovozca domnieva, že je v tejto súvislosti poškodeným z dôvodu nariadenia, ktoré považuje za protiprávne, akým je v prejednávanej veci sporné nariadenie, ktoré by podľa argumentácie odvolateľky malo poskytovať základ pre vrátenie daných antidumpingových ciel vybratých pred nadobudnutím účinnosti tohto nariadenia, môže sa na príslušnom vnútroštátnom súde dovolávať tejto protiprávnosti. Tento súd potom za podmienok článku 267 ZFEÚ môže, alebo dokonca musí predložiť Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa platnosti dotknutého nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júna 2012, CIVAD, C‑533/10, EU:C:2012:347, bod 33).

62

S prihliadnutím na vyššie uvedené úvahy sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 36 napadnutého uznesenia dospel k záveru, že sporné nariadenie si vyžaduje vykonávacie opatrenia v zmysle článku 263 štvrtého odseku poslednej časti vety ZFEÚ.

63

Druhý žalobný dôvod preto musí byť zamietnutý ako nedôvodný.

64

Svojím tretím odvolacím dôvodom odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 20 a 21 napadnutého uznesenia zamietol ako zjavne neprípustný druhý bod návrhov uvedených v žalobe, ktorý smeroval k tomu, aby Všeobecný súd výslovne uznal retroaktívne účinky článku 1 sporného nariadenia.

65

V tejto súvislosti odvolateľka uvádza, že táto retroaktivita je nevyhnutným dôsledkom požadovaného zrušenia článku 2 sporného nariadenia, keďže tento článok stanovuje časové obmedzenie, ktorého dôvodnosť sa spochybňuje. Inak povedané, toto zrušenie postihuje aj dôvodnosť uvedenej retroaktivity v tom zmysle, že Všeobecný súd má skutočne právomoc, aby o retroaktivite výslovne rozhodol.

66

Komisia spochybňuje tvrdenia odvolateľky a zastáva názor, že tretí odvolací dôvod musí byť zamietnutý ako nedôvodný.

67

Treba uviesť, ako Všeobecný súd správne konštatoval v bode 20 napadnutého uznesenia, že v rámci žaloby o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ úlohou Všeobecného súdu je len preskúmavať zákonnosť aktov Únie a v prípade potreby napadnutý akt zrušiť. Do jeho právomoci teda nepatrí, aby v rámci tohto preskúmania zákonnosti podával právne vyhlásenia alebo konštatovania, akými je konštatovanie týkajúce sa uznania spätnej účinnosti článku 1 sporného nariadenia, ktoré sa navrhuje v druhom bode návrhov žaloby podanej na Všeobecný súd (pozri v tomto zmysle uznesenie z 25. novembra 2008, TEA/Komisia, C‑500/07 P, neuverejnené, EU:C:2008:651, bod 33).

68

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 21 napadnutého uznesenia vyvodil záver, že tento bod návrhov uvedených v žalobe bol zjavne neprípustný.

69

Tretí odvolací dôvod treba teda zamietnuť ako nedôvodný.

70

Keďže ani jednému z odvolacích dôvodov, ktoré vzniesla odvolateľka, nebolo vyhovené, je potrebné zamietnuť odvolanie v celom rozsahu.

71

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania.

72

Podľa článku 138 ods. 1 tohto Rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla uložiť odvolateľke povinnosť nahradiť trovy konania a tá nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto: