Vzájomné uznávanie tovaru

HLAVNÉ BODY

Zásada vzájomného uznávania zabezpečuje prístup na trh pre tovar, ktorý nepodlieha harmonizačným právnym predpisom EÚ alebo im podlieha len čiastočne.

Nariadenie sa vzťahuje na:

• všetky druhy tovaru, ktoré sú v súlade s právnymi predpismi uvedené na trh v inej krajine EÚ, vrátane poľnohospodárskych výrobkov a produktov rybárstva bez ohľadu na spôsob výroby alebo spracovania,
• vnútroštátne správne rozhodnutia, ktorými sa obmedzuje alebo zamieta prístup takého tovaru na trh danej krajiny.

Ak má príslušný orgán v krajine dovozu v úmysle posudzovať tovar, podniky môžu použiť dobrovoľné vyhlásenie o vzájomnom uznávaní, aby preukázali, že tovar je v súlade s právnymi predpismi uvedený na trh v inej krajine EÚ.

Vnútroštátne orgány, ktoré posudzujú dovážaný tovar podľa zásady vzájomného uznávania, musia:

• okamžite kontaktovať dotknuté podniky a vysvetliť im plánované posúdenie,
• umožniť, aby sa tovar distribuoval a predával, zatiaľ čo ho posudzujú (pokiaľ v ich krajine neexistuje pre tovar postup predchádzajúceho povolenia alebo pokiaľ prístup na trh dočasne nepozastavia),
• akceptovať vyhlásenie o vzájomnom uznávaní spoločne s podpornými dôkazmi potrebnými na overenie informácií v ňom uvedených ako dostatočné na preukázanie skutočnosti, že tovar je v súlade s právnymi predpismi uvedený na trh v inej krajine EÚ. Ak nie je vyhlásenie predložené, príslušný orgán môže požiadať dotknuté podniky, aby poskytli dokumenty a informácie o vlastnostiach daného tovaru alebo druhu tovaru aj o uvedení tovaru na trh v súlade s právnymi predpismi v inej krajine EÚ,
• náležite zohľadniť obsah protokolov o skúškach alebo certifikátoch vydaných orgánom posudzovania zhody, ktoré poskytol ktorýkoľvek podnik v rámci posudzovania,
• okamžite oznámiť podniku – a Európskej komisii a krajinám EÚ do 20 dní – ak prijmú rozhodnutie zamietnuť alebo obmedziť prístup tovaru na trh,
• pri prijatí záporného správneho rozhodnutia dostatočne podrobným a podloženým spôsobom uviesť dôvody rozhodnutia obmedziť alebo zamietnuť prístup na trh vrátane týchto informácií:
  • vnútroštátne technické pravidlo, na ktorom je rozhodnutie založené,
  • legitímne dôvody verejného záujmu, ktorými je odôvodnené uplatnenie tohto vnútroštátneho technického pravidla,
  • vedecké a technické dôkazy, ktoré boli zvážené,
  • zhrnutie relevantných argumentov, ktoré predložil dotknutý podnik,
  • dôkazy preukazujúce, že rozhodnutie je primerané,
  • jednotlivé vnútroštátne opravné prostriedky dostupné pre podnik a lehoty na ich uplatnenie vrátane možnosti využiť bezplatnú službu SOLVIT (čo môže viesť k vydaniu stanoviska Komisie).

Vnútroštátne orgány, ktoré posudzujú dovážaný tovar, môžu dočasne pozastaviť jeho predaj alebo distribúciu, pričom okamžite informujú podnik, Komisiu a krajiny EÚ, ak:

• za zvyčajných alebo dostatočne predvídateľných podmienok používania predstavuje tovar závažné riziko z hľadiska bezpečnosti alebo zdravia osôb alebo životného prostredia vrátane rizika, ktorého dôsledky nie sú okamžité, ktoré si vyžaduje rýchly zásah zo strany príslušného orgánu, alebo
• sprístupňovanie tovaru alebo tovaru určitého druhu na trhu v danej krajine EÚ sa v tejto krajine EÚ vo všeobecnosti zakazuje z dôvodu ochrany verejnej morálky alebo bezpečnosti.

Ak SOLVIT centrá nedokážu nájsť v individuálnom prípade vhodné riešenie prostredníctvom postupu SOLVIT, Komisia môže pomôcť pri riešení prípadu na žiadosť ktoréhokoľvek SOLVIT centra tak, že vydá stanovisko. Komisia na tento účel:

• musí posúdiť, či je rozhodnutie vnútroštátneho orgánu zlučiteľné so zásadou vzájomného uznávania a s požiadavkami nariadenia,
• ak sú potrebné doplňujúce informácie alebo dokumenty, musí požiadať príslušné SOLVIT centrum, aby kontaktovalo podnik alebo príslušný orgán s cieľom získať takéto doplňujúce informácie alebo dokumenty,
• musí vydať stanovisko do 45 dní,
• príslušné SOLVIT centrum musí so stanoviskom oboznámiť podnik a vnútroštátny orgán. Komisia musí stanovisko oznámiť krajinám EÚ,
• podľa potreby sa v stanovisku uvedú akékoľvek obavy, ktorým by sa mala v rámci prípadu siete SOLVIT venovať pozornosť, alebo sa musia predložiť odporúčania s cieľom pomôcť pri riešení prípadu.

Každá krajina EÚ musí na svojom území zriadiť a udržiavať kontaktné miesta pre výrobky a musí zabezpečiť, aby mali dostatočné právomoci a primerané zdroje. Kontaktné miesta pre výrobky musia:

• poskytovať online informácie o
  • zásade vzájomného uznávania a uplatňovaní nariadenia v ich krajine,
  • kontaktných údajoch príslušných vnútroštátnych orgánov vrátane údajov orgánov zodpovedných za dohľad nad uplatňovaním vnútroštátnych technických pravidiel platných v ich krajine,
  • opravných prostriedkoch a postupoch dostupných v ich krajine v prípade sporu vrátane postupu SOLVIT stanoveného v nariadení,
• odpovedať zdarma do 15 dní na žiadosti spoločností alebo vnútroštátnych orgánov o ďalšie informácie,
• podľa potreby pomôcť s nadviazaním kontaktu medzi vnútroštátnymi orgánmi v súvislosti s postupom posudzovania podľa nariadenia.

EÚ môže na podporu nariadenia financovať tieto činnosti:

• kampane na zvyšovanie informovanosti,
• vzdelávanie a odborná príprava,
• spolupráca medzi kontaktnými miestami pre výrobky a príslušnými orgánmi a technická logistická podpora tejto spolupráce,
• zhromažďovanie údajov o fungovaní zásady vzájomného uznávania a jej vplyve na jednotný trh EÚ s tovarom,
• výmena úradníkov a najlepších postupov.

Komisia musí nariadenie vyhodnotiť do 20. apríla 2025 a potom každé štyri roky a predložiť správu Európskemu parlamentu, Rade a Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru.

Vykonávací akt

Vo vykonávacom nariadení Komisie (EÚ) 2020/1668 sa stanovujú podrobnosti, podľa ktorých je potrebné upraviť Informačný a komunikačný systém pre dohľad nad trhom (ICSMS) na účely vzájomného uznávania.

Vo vykonávacom nariadení sa zavádza používanie ICSMS pri týchto úkonoch:

• oznamovanie správnych rozhodnutí (článok 5),
• oznamovanie dočasných pozastavení (článok 6),
• oznamovanie stanovísk Komisie všetkým krajinám EÚ (článok 8),
• výmena informácií medzi príslušnými orgánmi krajín EÚ, ktoré zodpovedajú za overovanie údajov a dokumentov predložených podnikmi počas posudzovania (článok 10).