1

Návrhmi doručenými do kancelárie Súdu prvého stupňa 23. februára 2006 spoločnosť Sachsa Verpackung GmbH, neskôr Gascogne Sack Deutschland GmbH, ako aj spoločnosť Groupe Gascogne SA, neskôr Gascogne, podali žaloby proti rozhodnutiu Komisie K(2005) 4634 z 30. novembra 2005 týkajúcemu sa konania podľa článku [101 ZFEÚ] (vec COMP/F/38.354 – Plastové vrecia) (ďalej len „rozhodnutie K(2005) 4634“). Tieto spoločnosti vo svojich žalobách v podstate navrhli, aby Všeobecný súd zrušil toto rozhodnutie v rozsahu, v akom sa ich týkalo, alebo aby subsidiárne znížil pokutu, ktorá im bola uložená.

2

Rozsudkami zo 16. novembra 2011, Groupe Gascogne/Komisia (T‑72/06, neuverejnený, EU:T:2011:671), a zo 16. novembra 2011, Sachsa Verpackung/Komisia (T‑79/06, neuverejnený, EU:T:2011:674) Všeobecný súd tieto žaloby zamietol.

3

Návrhmi podanými 27. januára 2012 sa spoločnosti Gascogne Sack Deutschland a Groupe Gascogne odvolali proti rozsudkom zo 16. novembra 2011, Groupe Gascogne/Komisia (T‑72/06, neuverejnený, EU:T:2011:671), a zo 16. novembra 2011, Sachsa Verpackung/Komisia (T‑79/06, neuverejnený, EU:T:2011:674).

4

Súdny dvor rozsudkami z 26. novembra 2013, Gascogne Sack Deutschland/Komisia (C‑40/12 P, EU:C:2013:768), a z 26. novembra 2013, Groupe Gascogne/Komisia (C‑58/12 P, EU:C:2013:770), tieto odvolania zamietol.

5

Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 4. augusta 2014 podali žalobkyne Gascogne Sack Deutschland a Gascogne túto žalobu proti Európskej únii zastúpenej Súdnym dvorom Európskej únie.

6

Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 17. novembra 2014 Súdny dvor Európskej únie vzniesol námietku neprípustnosti na základe článku 114 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu z 2. mája 1991.

7

Uznesením z 2. februára 2015, Gascogne Sack Deutschland a Gascogne/Európska únia (T‑577/14, neuverejnené, EU:T:2015:80), Všeobecný súd zamietol námietku neprípustnosti vznesenú Súdnym dvorom Európskej únie a rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.

8

Návrhom doručeným do kancelárie Súdneho dvora 11. marca 2015 podal Súdny dvor Európskej únie odvolanie, zapísané pod číslom C‑125/15 P, proti uzneseniu z 2. februára 2015, Gascogne Sack Deutschland a Gascogne/Európska únia (T‑577/14, neuverejnené, EU:T:2015:80).

9

Uznesením zo 14. apríla 2015 predseda tretej komory Všeobecného súdu na návrh Súdneho dvora Európskej únie prerušil konanie v tejto veci až do vydania rozhodnutia Súdneho dvora, ktorým sa končí konanie vo veci C‑125/15 P, Súdny dvor/Gascogne Sack Deutschland a Gascogne.

10

Uznesením z 18. decembra 2015, Súdny dvor/Gascogne Sack Deutschland a Gascogne (C‑125/15 P, neuverejnené, EU:C:2015:859), bola vec vymazaná z registra Súdneho dvora.

11

Po opätovnom začatí konania v tejto veci Európska komisia podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 15. januára 2016 požiadala o vstup do konania ako vedľajší účastník konania na podporu návrhov Súdneho dvora Európskej únie.

12

Dňa 17. februára 2016 Súdny dvor Európskej únie predložil vyjadrenie k žalobe.

13

V ten istý deň Všeobecný súd postúpil túto vec tretej rozšírenej komore.

14

Dňa 2. marca 2016 Všeobecný súd rozhodol, že druhá výmena vyjadrení nie je potrebná. Okrem toho v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 89 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu tento súd vyzval Súdny dvor Európskej únie, aby uviedol, či si vyžiadal a získal súhlas žalobkýň a Komisie, aby mohol predložiť určité dokumenty, ktoré sú uvedené v prílohách vyjadrenia k žalobe a ktoré súvisia s vecou, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 16. novembra 2011, Groupe Gascogne/Komisia (T‑72/06, neuverejnený, EU:T:2011:671, ďalej len „vec T‑72/06“), a s vecou, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 16. novembra 2011, Sachsa Verpackung/Komisia (T‑79/06, neuverejnený, EU:T:2011:674, ďalej len „vec T‑79/06“).

15

Uznesením z 15. marca 2016, Gascogne Sack Deutschland a Gascogne/Európska únia (T‑577/14, neuverejnené, EU:T:2016:189), predseda tretej rozšírenej komory Všeobecného súdu vyhovel návrhu Komisie na jej vstup do konania ako vedľajšieho účastníka konania na podporu návrhov Súdneho dvora Európskej únie a spresnil, že Komisia má práva, ktoré sú stanovené v článku 116 ods. 6 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991.

16

Dňa 18. marca 2016 Súdny dvor Európskej únie odpovedal na otázku uvedenú v bode 14 vyššie. Súdny dvor navrhol, aby Všeobecný súd zohľadnil, že nemusel žiadať a získať súhlas žalobkýň a Komisie, aby mohol predložiť dokumenty súvisiace s vecami T‑72/06 a T‑79/06, a subsidiárne, že tento súhlas dali žalobkyne a Komisia implicitne. Súdny dvor Európskej únie ďalej subsidiárne žiadal, aby sa s jeho odpoveďou zaobchádzalo ako s návrhom na prijatie opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, ktorého cieľom je, aby Všeobecný súd v rámci tejto žaloby nariadil predloženie dokumentov tvoriacich spis vo veciach T‑72/06 a T‑79/06 a predovšetkým dokumentov priložených k vyjadreniu k žalobe.

17

Dňa 4. apríla 2016 sa predseda tretej rozšírenej komory Všeobecného súdu rozhodol po prvé vyradiť zo spisu dokumenty, ktoré boli uvedené v prílohách vyjadrenia k žalobe predloženého v tejto veci a ktoré súviseli s vecami T‑72/06 a T‑79/06. Toto rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že Súdny dvor Európskej únie si jednak nevyžiadal ani nezískal súhlas účastníkov konania vo veciach T‑72/06 a T‑79/06 na to, aby mohol predložiť uvedené dokumenty, a jednak nepožiadal o prístup k spisu v uvedených veciach podľa článku 38 ods. 2 rokovacieho poriadku. Po druhé predseda tretej rozšírenej komory Všeobecného súdu sa podľa článku 88 ods. 3 rokovacieho poriadku rozhodol vyzvať žalobkyne, aby zaujali stanovisko k návrhu na prijatie opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, ktoré Súdny dvor Európskej únie subsidiárne predložil vo svojej odpovedi z 18. marca 2016 uvedenej v bode 16 vyššie.

18

Dňa 20. apríla 2016 žalobkyne navrhli, aby Všeobecný súd zamietol návrh na prijatie opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, ktorý predložil Súdny dvor Európskej únie, z dôvodu, že tento návrh nespĺňa podmienky článku 88 rokovacieho poriadku a vedie k obchádzaniu pravidiel predkladania dôkazov a prístupu k spisu stanovených v tom istom poriadku.

19

Dňa 27. apríla 2016 Všeobecný súd konštatoval, že príprava a vedenie tejto veci z hľadiska jej predmetu vyžadujú, aby mal k dispozícii spis vo veciach T‑72/06 a T‑79/06. V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 89 rokovacieho poriadku tak Všeobecný súd rozhodol, že do spisu v tejto veci sa vložia spisy vo veciach T‑72/06 a T‑79/06.

20

Súdny dvor Európskej únie a žalobkyne požiadali 8. a 20. júna 2016 o doručenie spisov vo veciach T‑72/06 a T‑79/06.

21

Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 28. júna 2016.

22

Žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:

23

Súdny dvor Európskej únie, ktorý podporuje Komisia, žiada, aby Všeobecný súd:

24

Súdny dvor Európskej únie uvádza dve prekážky konania založené po prvé na nedostatočnej jasnosti a určitosti žaloby a po druhé na premlčaní nároku na náhradu údajnej nemajetkovej ujmy.

25

Podľa článku 21 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie v spojení s článkom 53 prvým odsekom uvedeného štatútu a článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 musí každý návrh na začatie konania uvádzať predmet konania a obsahovať stručné vysvetlenie uvádzaných dôvodov. Toto uvedenie musí byť dostatočne jasné a určité na to, aby umožnilo žalovanému pripraviť svoju obranu a Všeobecnému súdu rozhodnúť o žalobe prípadne bez ďalších podporných informácií. Na účely zabezpečenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti je na to, aby žaloba bola prípustná, potrebné, aby z jej samotného obsahu vyplývali podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých sa zakladá, prinajmenšom stručne, ale súvislým a zrozumiteľným spôsobom. Na splnenie týchto požiadaviek musí žaloba o náhradu škody údajne spôsobenej inštitúciou Únie konkrétne obsahovať skutočnosti, ktoré umožňujú identifikovať konanie, ktoré žalobca vytýka inštitúcii, dôvody, pre ktoré sa domnieva, že existuje príčinná súvislosť medzi konaním a škodou, ktorú údajne utrpel, ako aj povahu a rozsah tejto škody (pozri rozsudok zo 7. októbra 2015, Accorinti a i./ECB, T‑79/13, EU:T:2015:756, bod 53 a citovanú judikatúru).

26

Tvrdenia, ktoré uvádza Súdny dvor Európskej únie, treba posúdiť práve vzhľadom na tieto úvahy.

27

Súdny dvor Európskej únie tvrdí, že žalobu treba vyhlásiť za neprípustnú z dôvodu, že nie je dostatočne jasná a určitá, pokiaľ ide o určenie subjektu, ktorému bola spôsobená údajná majetková a nemajetková ujma.

28

Z predloženej žaloby a k nej pripojených dokumentov v tejto súvislosti po prvé vyplýva, že spoločnosti Gascogne a Gascogne Sack Deutschland podali žalobu súčasne. Okrem toho návrhy uvedené v žalobe smerujú k náhrade majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorá žalobkyniam vznikla z dôvodu doby súdneho konania vo veciach T‑72/06 a T‑79/06, ktoré sa týkali spoločností Gascogne a Gascogne Sack Deutschland.

29

Pokiaľ ide po druhé o údajnú majetkovú ujmu, Súdny dvor Európskej únie iba tvrdí, že žalobkyne nepreukazujú, že im vznikla taká ujma. Tvrdenia, ktoré uvádza Súdny dvor Európskej únie a ktoré sa týkajú určenia subjektu, ktorému bola spôsobená údajná majetková ujma, treba teda v prípade potreby preskúmať v štádiu posúdenia dôvodnosti tejto žaloby.

30

Pokiaľ ide po tretie o údajnú nemajetkovú ujmu, je pravdou, že znenie žaloby nie je celkom jasné. Vzhľadom na obsah celej žaloby a vzhľadom na vysvetlenia, ktoré žalobkyne poskytli na pojednávaní a ku ktorým mal Súdny dvor Európskej únie možnosť sa vyjadriť, však treba konštatovať, že žaloba smeruje k náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla obom žalobkyniam.

31

Pokiaľ teda ide o subjekt, ktorému bola spôsobená údajná ujma, obsah žaloby umožnil Súdnemu dvoru Európskej únie pripraviť si svoju obranu a Všeobecnému súdu rozhodnúť o žalobe.

32

Tvrdenie Súdneho dvora Európskej únie založené na nedostatočnej jasnosti a určitosti žaloby, pokiaľ ide o určenie subjektu, ktorému bola spôsobená uvedená ujma, treba teda zamietnuť. Okrem toho z rovnakých dôvodov treba zamietnuť aj tvrdenie Súdneho dvora Európskej únie založené na prípadnej neexistencii záujmu spoločnosti Gascogne Sack Deutschland na konaní.

33

Súdny dvor Európskej únie tvrdí, že žalobu treba vyhlásiť za neprípustnú z dôvodu, že je nejasná a neurčitá, pokiaľ ide o príčinu, podstatu a rozsah údajnej nemajetkovej ujmy.

34

V tejto súvislosti je potrebné po prvé zdôrazniť, že tvrdenie Súdneho dvora Európskej únie, že podľa žaloby môže uvádzaná nemajetková ujma vyplývať z celkového ekonomického kontextu alebo zo skutočnosti, že žalobkyne mali ťažkosti s hľadaním kupujúceho, patrí do posúdenia dôvodnosti žaloby, konkrétne existencie príčinnej súvislosti medzi uvedeným porušením a údajnou nemajetkovou ujmou.

35

Pokiaľ ide po druhé o podstatu uvádzanej nemajetkovej ujmy, je pravdou, že argumentácia žalobkýň je stručná, keď uvádzajú nemajetkovú ujmu, ktorá im vznikla. Táto argumentácia sa však zdá byť dostatočná vzhľadom na vysvetlenia a odkazy, ktoré sú uvedené v žalobe. Okrem toho Súdnym dvorom Európskej únie uvádzaná zámena údajnej majetkovej ujmy spočívajúcej v strate príležitosti s údajnou nemajetkovou ujmou, ako aj riziko získania dvojitej náhrady za tú istú škodu, patria do posúdenia dôvodnosti žaloby.

36

Pokiaľ ide po tretie o rozsah údajnej nemajetkovej ujmy, žalobkyne správne zdôrazňujú, že nimi uvádzanú nemajetkovú ujmu logicky nemožno presne vypočítať. Žalobkyne okrem toho uvádzajú súvisiace skutočnosti, ktoré podľa nich odôvodňujú sumu požadovanej náhrady škody. Žalobkyne ďalej ohodnocujú výšku svojej škody. Napokon na pojednávaní žalobkyne uviedli presné obdobie, počas ktorého im vznikla nimi uvádzaná nemajetková ujma. Táto okolnosť pritom neznemožnila Súdnemu dvoru Európskej únie, aby sa bránil. Po prvé, Súdny dvor Európskej únie sa totiž mohol k tejto otázke vyjadriť na pojednávaní. Po druhé, Súdny dvor Európskej únie uvádza prekážku konania založenú na premlčaní nároku na náhradu údajnej nemajetkovej ujmy. Po tretie, Súdny dvor Európskej únie tvrdí, že žalobkyne nepredložili dôkaz o existencii nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti. Po štvrté, táto inštitúcia ďalej subsidiárne tvrdí, že nemajetkovú ujmu, ktorá vznikla žalobkyniam, treba ohodnotiť najviac na 5000 eur.

37

Žalobkyne teda predložili dostatok dôkazov, ktoré umožňujú posúdiť príčinu, podstatu a rozsah ich údajnej nemajetkovej ujmy, a umožnili teda Súdnemu dvoru Európskej únie zabezpečiť si svoju obranu. Okrem toho tieto skutočnosti umožňujú Všeobecnému súdu, aby rozhodol.

38

Argumentáciu, ktorú uvádza Súdny dvor Európskej únie a ktorá je založená na nejasnosti a neurčitosti žaloby, pokiaľ ide o príčinu, podstatu a rozsah údajnej nemajetkovej ujmy, treba teda zamietnuť.

39

Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, treba prvú prekážku konania zamietnuť v celom rozsahu.

40

Súdny dvor Európskej únie tvrdí, že žaloba je neprípustná v rozsahu, v akom smeruje k dosiahnutiu náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla viac ako päť rokov pred podaním tejto žaloby, to znamená pred 4. augustom 2009.

41

V tomto ohľade je potrebné pripomenúť, že článok 46 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ktorý je na základe článku 53 prvého odseku toho istého štatútu uplatniteľný na konanie pred Všeobecným súdom, stanovuje:

„Nároky vyplývajúce z mimozmluvnej zodpovednosti Únie sa premlčujú po uplynutí piatich rokov od udalosti, ktorá ich vyvolala. Táto lehota sa prerušuje podaním návrhu na začatie konania na Súdny dvor, alebo ak si pred týmto konaním poškodená strana uplatnila svoj nárok pred príslušným orgánom Únie…“

42

Z judikatúry vyplýva, že úlohou premlčania je zosúladiť ochranu práv poškodenej osoby so zásadou právnej istoty. Dĺžka premlčacej lehoty bola vymedzená predovšetkým vzhľadom na čas nevyhnutný na to, aby osoba, ktorej bola údajne spôsobená škoda, mohla získať relevantné informácie na účely prípadnej žaloby a overiť skutočnosti, ktoré možno uplatniť na podporu tejto žaloby (rozsudok z 8. novembra 2012, Evropaïki Dynamiki/Komisia, C‑469/11 P, EU:C:2012:705, bod 33; pozri v tomto zmysle tiež uznesenie z 18. júla 2002, Autosalone Ispra dei Fratelli Rossi/Komisia, C‑136/01 P, EU:C:2002:458, bod 28).

43

Podľa ustálenej judikatúry začína premlčacia lehota plynúť vtedy, keď sú splnené podmienky, ktorým podlieha povinnosť nahradiť škodu (pozri rozsudok z 8. novembra 2012, Evropaïki Dynamiki/Komisia, C‑469/11 P, EU:C:2012:705, bod 34 a citovanú judikatúru).

44

Je pravdou, že článok 46 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie treba vykladať v tom zmysle, že premlčanie nemožno namietať proti poškodenej osobe, ktorá sa až neskôr mohla dozvedieť o skutočnosti, ktorá túto škodu spôsobila, a teda nemala primeranú lehotu na podanie žaloby alebo návrhu pred uplynutím premlčacej lehoty. Podmienky, ktorým povinnosť náhrady škody podlieha, uvedené v článku 340 druhom odseku ZFEÚ, a teda pravidlá premlčania, ktoré upravujú žaloby o náhradu uvedených škôd, však nemôžu byť založené na iných ako striktne objektívnych kritériách (pozri rozsudok z 8. novembra 2012, Evropaïki Dynamiki/Komisia, C‑469/11 P, EU:C:2012:705, body 35 a 36 a citovanú judikatúru).

45

Okrem toho podľa ustálenej judikatúry subjektívne posúdenie existencie škody osobou, ktorej bola táto škoda spôsobená, teda nemôže byť zohľadnené pri určení začiatku premlčacej lehoty na podanie žaloby o určenie mimozmluvnej zodpovednosti Únie (pozri rozsudok z 8. novembra 2012, Evropaïki Dynamiki/Komisia, C‑469/11 P, EU:C:2012:705, bod 37 a citovanú judikatúru; rozsudok z 28. februára 2013, Inalca a Cremonini/Komisia, C‑460/09 P, EU:C:2013:111, bod 70).

46

V prejednávanej veci je potrebné zdôrazniť, že „skutočnosťou, ktorá viedla“ k tejto „žalobe proti Únii“, je vada konania vo forme údajného porušenia požiadaviek súvisiacich s dodržaním primeranej lehoty na rozhodnutie (ďalej len „primeraná lehota na rozhodnutie“) súdnym orgánom Únie. Určenie začiatku päťročnej premlčacej lehoty stanovenej v článku 46 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie musí teda zohľadňovať túto okolnosť. Konkrétne premlčacia lehota nemôže začať plynúť dňom, keď nastane skutočnosť, ktorá vedie k vzniku škody, a začiatok tejto lehoty treba stanoviť na deň, keď sa skutočnosť, ktorá viedla k vzniku škody, celkom konkretizovala.

47

V špecifickom prípade žaloby o náhradu škody týkajúcej sa náhrady ujmy, ktorá údajne vznikla z dôvodu prípadného nedodržania primeranej lehoty na rozhodnutie, treba teda začiatok päťročnej premlčacej lehoty uvedenej v článku 46 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie stanoviť na deň, keď bolo toto rozhodnutie prijaté, pokiaľ sa rozhodnutím skončila sporná lehota súdneho konania. Taký deň predstavuje totiž určitý dátum stanovený na základe objektívnych kritérií. Tento dátum zaručuje dodržanie zásady právnej istoty a umožňuje ochranu práv žalobkýň.

48

V prejednávanej veci sa žalobkyne domáhajú náhrady škody, ktorá im údajne vznikla z dôvodu doby súdneho konania vo veciach T‑72/06 a T‑79/06. Tieto veci sa skončili rozsudkami zo 16. novembra 2011, Groupe Gascogne/Komisia (T‑72/06, neuverejnený, EU:T:2011:671), a zo 16. novembra 2011, Sachsa Verpackung/Komisia (T‑79/06, neuverejnený, EU:T:2011:674). Premlčacia lehota teda začala plynúť od 16. novembra 2011.

49

Okrem toho žalobkyne podali žaloby v tejto veci a teda zastavili plynutie premlčacej lehoty 4. augusta 2014, to znamená pred uplynutím päťročnej lehoty stanovenej v článku 46 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. Táto žaloba nie je teda premlčaná.

50

Vzhľadom na to, čo bolo uvedené vyššie, treba druhú prekážku konania zamietnuť.

51

Podľa článku 340 druhého odseku ZFEÚ v prípade mimozmluvnej zodpovednosti Únia, v súlade so všeobecnými zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov, napraví akékoľvek škody spôsobené vlastnými orgánmi alebo pracovníkmi pri výkone ich funkcií.

52

Podľa ustálenej judikatúry z článku 340 druhého odseku ZFEÚ vyplýva, že vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie a výkon práva na náhradu spôsobenej škody sú podmienené splnením niekoľkých podmienok týkajúcich sa protiprávnosti konania vytýkaného inštitúciám, existencie škody a existencie príčinnej súvislosti medzi konaním a uvádzanou škodou (rozsudky z 29. septembra 1982, Oleifici Mediterranei/EHS, 26/81, EU:C:1982:318, bod 16, a z 9. septembra 2008, FIAMM a i./Rada a Komisia, C‑120/06 P a C‑121/06 P, EU:C:2008:476, bod 106).

53

Keďže jedna z týchto podmienok nie je splnená, žalobu treba zamietnuť v celom rozsahu bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ďalšie podmienky mimozmluvnej zodpovednosti Únie (rozsudok zo 14. októbra 1999, Atlanta/Európske spoločenstvo, C‑104/97 P, EU:C:1999:498, bod 65; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok z 15. septembra 1994, KYDEP/Rada a Komisia, C‑146/91, EU:C:1994:329, bod 81). Okrem toho súd Únie nie je povinný skúmať tieto podmienky v určitom poradí (rozsudok z 18. marca 2010, Trubowest Handel a Makarov/Rada a Komisia, C‑419/08 P, EU:C:2010:147, bod 42; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok z 9. septembra 1999, Lucaccioni/Komisia, C‑257/98 P, EU:C:1999:402, bod 13).

54

V prejednávanej veci žalobkyne po prvé tvrdia, že dĺžka konania vo veciach T‑72/06 a T‑79/06 bola v rozpore s primeranou lehotou na rozhodnutie. Po druhé tvrdia, že týmto porušením im bola spôsobená škoda, ktorú treba nahradiť.

55

Žalobkyne tvrdia, že dĺžka konania vo veciach T‑72/06 a T‑79/06 bola v rozpore s primeranou lehotou na rozhodnutie, čo predstavuje dostatočne závažné porušenie právnej normy Únie, ktorá priznáva práva jednotlivcom. Žalobkyne dodávajú, že dĺžka konania v každej z týchto vecí prekročila o 30 mesiacov primeranú lehotu na rozhodnutie jednak vzhľadom na priemernú dĺžku riešenia vecí na Všeobecnom súde týkajúcich sa práva hospodárskej súťaže, ako aj na osobitné okolnosti uvedených vecí.

56

Súdny dvor Európskej únie spochybňuje tieto tvrdenia.

57

Po prvé nemožno totiž tvrdiť, že vo veciach T‑72/06 a T‑79/06 bola primeraná lehota na rozhodnutie prekročená iba na základe porovnania dĺžky konania v oboch týchto veciach so zistenou priemernou dĺžkou konaní na Všeobecnom súde v rokoch 2006 až 2010. V každom prípade preskúmanie relevantných štatistík preukazuje, že celková dĺžka konania vo veciach T‑72/06 a T‑79/06 presiahla iba o 16 mesiacov zistenú priemernú dĺžku konaní v rokoch 2006 až 2010 vo veciach, ktoré sa týkali uplatnenia práva hospodárskej súťaže. Rovnako doba, ktorá uplynula od skončenia písomnej časti konania do začatia ústnej časti konania vo veciach T‑72/06 a T‑79/06, presiahla iba o 16 mesiacov priemernú dĺžku tejto časti konania sledovanej za roky 2007 až 2010 vo veciach, ktoré sa týkali uplatnenia práva hospodárskej súťaže.

58

Po druhé celková dĺžka konania vo veciach T‑72/06 a T‑79/06, ako aj doba od skončenia písomnej časti konania do začatia ústnej časti konania v týchto veciach je odôvodnená zložitosťou týchto vecí, obmedzeným významom sporu pre žalobkyne, konaním žalobkýň, obmedzenou dĺžkou funkčného obdobia sudcov, ako aj dlhodobou chorobou jedného z členov komory, ktorej boli obe predmetné veci pridelené.

59

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že článok 47 druhý odsek Charty základných práv Európskej únie stanovuje okrem iného, že „[k]aždý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom“.

60

Takéto právo, ktorého existencia ako všeobecnej zásady práva Únie bola potvrdená pred nadobudnutím platnosti Charty základných práv, bolo uznané za uplatniteľné v rámci súdnej žaloby proti rozhodnutiu Komisie (pozri rozsudok zo 16. júla 2009, Der Grüne Punkt – Duales System Deutschland/Komisia, C‑385/07 P, EU:C:2009:456, bod 178 a citovanú judikatúru).

61

V prejednávanej veci z podrobného preskúmania spisov vo veciach T‑72/06 a T‑79/06 vyplýva, ako správne zdôraznil Súdny dvor v rozsudkoch z 26. novembra 2013, Gascogne Sack Deutschland/Komisia (C‑40/12 P, EU:C:2013:768), a z 26. novembra 2013, Groupe Gascogne/Komisia (C‑58/12 P, EU:C:2013:770), že dĺžku konania vo veciach T‑72/06 a T‑79/06, ktorá dosiahla 5 rokov a 9 mesiacov, nemožno odôvodniť žiadnou z okolností uvedených vecí.

62

Po prvé je potrebné poukázať na to, že veci T‑72/06 a T‑79/06 sa týkali sporov súvisiacich s existenciou porušenia pravidiel hospodárskej súťaže a že podľa judikatúry základná požiadavka právnej istoty, ktorá musí platiť v prípade hospodárskych subjektov, rovnako ako aj cieľ zabezpečiť, aby na vnútornom trhu nebola skreslená hospodárska súťaž, sú v podstatnom záujme nielen samotného žalobcu a jeho konkurentov, ale aj tretích osôb, z dôvodu veľkého počtu dotknutých osôb a finančných záujmov, ktoré sú v hre (rozsudok zo 16. júla 2009, Der Grüne Punkt – Duales System Deutschland/Komisia, C‑385/07 P, EU:C:2009:456, bod 186).

63

Po druhé treba konštatovať, že v oboch veciach T‑72/06 a T‑79/06 uplynula doba približne 3 roky a 10 mesiacov, t. j. 46 mesiacov, od skončenia písomnej časti konania podaním dupliky 20. februára 2007 do začatia ústnej časti konania v decembri 2010.

64

Počas tohto obdobia sa vykonala najmä syntéza tvrdení účastníkov konania, príprava vecí, skutková a právna analýza sporov a príprava ústnej časti konania. Dĺžka trvania tohto obdobia teda závisí predovšetkým od zložitosti sporu, ako aj správania účastníkov konania a existencie prekážok v konaní.

65

Pokiaľ ide o zložitosť sporu, je potrebné po prvé pripomenúť, že veci T‑72/06 a T‑79/06 sa týkali žalôb podaných proti rozhodnutiu Komisie týkajúcemu sa konania podľa článku 101 ZFEÚ.

66

Ako však vyplýva zo spisu vo veciach T‑72/06 a T‑79/06, žaloby týkajúce sa uplatnenia práva hospodárskej súťaže Komisiou predstavujú vyšší stupeň zložitosti ako iné druhy vecí, najmä vzhľadom na dĺžku napadnutého rozhodnutia, veľkosť spisu a potrebu vykonať podrobné preskúmanie viacerých zložitých skutkových okolností, ktoré sú často rozsiahle z hľadiska času a priestoru.

67

Doba 15 mesiacov od skončenia písomnej časti konania do začatia ústnej časti konania predstavuje teda v zásade primeranú dobu na riešenie vecí, ktoré sa týkajú uplatnenia práva hospodárskej súťaže, akými sú veci T‑72/06 a T‑79/06.

68

Ďalej je potrebné zohľadniť okolnosť, že proti rozhodnutiu K(2005) 4634 boli podané viaceré žaloby.

69

Žaloby podané proti tomu istému rozhodnutiu prijatému Komisiou podľa práva hospodárskej súťaže Únie totiž v zásade vyžadujú súbežné riešenie, a to vrátane prípadu, keď tieto žaloby nie sú spojené. Toto súbežné riešenie je odôvodnené najmä spojitosťou uvedených žalôb, ako aj potrebou zabezpečiť súlad pri analýze týchto žalôb a odpovedi, ktorú treba na ne poskytnúť.

70

Súbežné riešenie súvisiacich vecí môže teda odôvodniť predĺženie doby od skončenia písomnej časti konania do začatia ústnej časti tohto konania o dobu jedného mesiaca za ďalšiu súvisiacu vec.

71

V prejednávanej veci bolo proti rozhodnutiu K(2005) 4634 podaných pätnásť žalôb. Jeden žalobca však vzal svoju žalobu proti tomuto rozhodnutiu späť (uznesenie zo 6. júla 2006, Cofira‑Sac/Komisia, T‑43/06, neuverejnené, EU:T:2006:192). Dve žaloby podané proti rozhodnutiu K(2005) 4634 ďalej viedli k vyhláseniu rozsudkov z 13. septembra 2010, Trioplast Wittenheim/Komisia (T‑26/06, neuverejnený, EU:T:2010:387), a z 13. septembra 2010, Trioplast Industrier/Komisia (T‑40/06, EU:T:2010:388).

72

Za týchto podmienok bolo predĺženie konania o 11 mesiacov vo veci T‑72/06 a vo veci T‑79/06 odôvodnené riešením ďalších dvanástich vecí týkajúcich sa žalôb podaných proti rozhodnutiu K(2005) 4634.

73

Doba 26 mesiacov (15 mesiacov a 11 mesiacov) od skončenia písomnej časti konania do začatia ústnej časti konania v prípade riešenia vecí T‑72/06 a T‑79/06 bola preto primeraná.

74

Napokon miera skutkovej, právnej a procesnej zložitosti vecí T‑72/06 a T‑79/06 neodôvodňuje dlhšiu dobu konania v prejednávanej veci. V tejto súvislosti treba najmä poukázať na to, že od skončenia písomnej časti konania do začatia ústnej časti konania vo veciach T‑72/06 a T‑79/06 Všeobecný súd neprerušil ani nespomalil konanie tým, že by prijal akékoľvek opatrenie na zabezpečenie jeho priebehu.

75

Pokiaľ ide o konanie účastníkov a existenciu prekážok v konaní vo veciach T‑72/06 a T‑79/06, skutočnosť, že žalobkyne požiadali v priebehu októbra 2010 o opätovné otvorenie písomnej časti konania, nemôže odôvodniť dobu 3 rokov a 8 mesiacov, ktorá už uplynula od podania dupliky. Okrem toho okolnosť, že žalobkyniam bolo v priebehu decembra 2010 oznámené, že počas februára 2011 sa bude konať pojednávanie, svedčí o tom, že táto prekážka mohla mať iba veľmi malý dosah na dobu, ktorá uplynula od skončenia písomnej časti konania do začatia ústnej časti konania v oboch týchto veciach.

76

Vzhľadom na okolnosti vecí T‑72/06 a T‑79/06 teda z doby 46 mesiacov, ktorá uplynula od skončenia písomnej časti konania do začatia ústnej časti konania, vyplýva neodôvodnené obdobie nečinnosti 20 mesiacov v oboch týchto veciach.

77

Po tretie z preskúmania spisu vo veciach T‑72/06 a T‑79/06 nevyplýva nijaká okolnosť, ktorá by umožnila konštatovať existenciu obdobia neodôvodnenej nečinnosti jednak odo dňa podania žalôb do dňa podania duplík a tiež od začatia ústnej časti konania do vyhlásenia rozsudkov zo 16. novembra 2011, Groupe Gascogne/Komisia (T‑72/06, neuverejnený, EU:T:2011:671), a zo 16. novembra 2011, Sachsa Verpackung/Komisia (T‑79/06, neuverejnený, EU:T:2011:674).

78

Z toho vyplýva, že konaním, ktoré prebehlo vo veciach T‑72/06 a T‑79/06 a ktoré sa skončilo vyhlásením rozsudkov zo 16. novembra 2011, Groupe Gascogne/Komisia (T‑72/06, neuverejnený, EU:T:2011:671), a zo 16. novembra 2011, Sachsa Verpackung/Komisia (T‑79/06, neuverejnený, EU:T:2011:674), bol porušený článok 47 druhý odsek Charty základných práv tým, že toto konanie presiahlo o 20 mesiacov primeranú lehotu na rozhodnutie, čo predstavuje dostatočne závažné porušenie právnej normy Únie, ktorá priznáva práva jednotlivcom.

79

Podľa ustálenej judikatúry škoda, ktorej náhrada sa žiada v rámci žaloby o určenie mimozmluvnej zodpovednosti Únie, musí byť skutočná a určitá, čo má preukázať žalobca (pozri rozsudok z 9. novembra 2006, Agraz a i./Komisia, C‑243/05 P, EU:C:2006:708, bod 27 a citovanú judikatúru). Je na žalobcovi, aby predložil presvedčivé dôkazy o vzniku, ako aj o rozsahu škody, ktorú uvádza (pozri rozsudok zo 16. septembra 1997, Blackspur DIY a i./Rada a Komisia, C‑362/95 P, EU:C:1997:401, bod 31 a citovanú judikatúru).

80

Podľa ustálenej judikatúry podmienka týkajúca sa príčinnej súvislosti stanovená v článku 340 druhom odseku ZFEÚ predpokladá vždy existenciu dostatočne priamej príčinnej súvislosti medzi konaním inštitúcií a škodou (rozsudky z 18. marca 2010, Trubowest Handel a Makarov/Rada a Komisia, C‑419/08 P, EU:C:2010:147, bod 53, a zo 14. decembra 2005, Beamglow/Parlament a i., T‑383/00, EU:T:2005:453, bod 193; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok zo 4. októbra 1979, Dumortier a i./Rada, 64/76, 113/76, 167/78, 239/78, 27/79, 28/79 a 45/79, EU:C:1979:223, bod 21). Predloženie dôkazu o existencii príčinnej súvislosti medzi vytýkaným konaním a uvádzanou ujmou prináleží žalobcovi (pozri rozsudok z 30. septembra 1998, Coldiretti a i./Rada a Komisia, T‑149/96, EU:T:1998:228, bod 101 a citovanú judikatúru).

81

V prejednávanej veci žalobkyne tvrdia, že porušenie primeranej lehoty na rozhodnutie vo veciach T‑72/06 a T‑79/06 im spôsobilo majetkovú a nemajetkovú ujmu.

82

Žalobkyne tvrdia, že závažné porušenie primeranej lehoty na rozhodnutie im spôsobilo dva druhy majetkovej ujmy. Po prvé im vznikli straty jednak z dôvodu, že po uplynutí primeranej lehoty uhradili náklady spojené s bankovou zárukou, ktorú zriadili, aby nemuseli hneď zaplatiť pokutu uloženú rozhodnutím K(2005) 4634 (ďalej len „náklady na bankovú záruku“), ako aj z dôvodu, že po uplynutí primeranej lehoty zaplatili zákonné úroky uplatnené na nominálnu sumu pokuty uloženú rozhodnutím K(2005) 4634 (ďalej len „úroky zo sumy pokuty“). Po druhé z dôvodu „obáv z neistoty“ im bola odňatá príležitosť nájsť investora skôr, a teda príležitosť dosiahnuť zisk alebo sa vyhnúť strate.

83

Najskôr je teda potrebné preskúmať údajnú škodu a predpokladanú príčinnú súvislosť, pokiaľ ide o údajnú stratu príležitosti nájsť investora skôr, a potom údajnú škodu a predpokladanú príčinnú súvislosť, pokiaľ ide o údajné straty, ktoré vznikli z dôvodu zaplatenia úrokov zo sumy pokuty a z dôvodu uhradenia nákladov na bankovú záruku.

84

Žalobkyne tvrdia, že skupina sa dostala do finančných ťažkostí od roku 2011. Po podniknutí opatrení vo vzťahu k jej veriteľom, ktoré sa ukázali ako nedostatočné, začala skupina hľadať nových investorov. Ak by sa však rozhodnutie K(2005) 4634 stalo konečným skôr, nedošlo by k vytvoreniu ovzdušia neistoty okolo konečnej sumy pokuty a konkrétne rizika zvýšenia tejto pokuty a investora by bolo možné nájsť rýchlejšie. Okolnosť, že zmluva o budúcej zmluve medzi spoločnosťou Groupe Gascogne a konzorciom investorov vedeným spoločnosťou Biolandes Technologies bola uzatvorená niekoľko dní po vyhlásení rozsudkov z 26. novembra 2013, Gascogne Sack Deutschland/Komisia (C‑40/12 P, EU:C:2013:768), a z 26. novembra 2013, Groupe Gascogne/Komisia (C‑58/12 P, EU:C:2013:770), v tomto ohľade preukazuje, že neistota spojená so sumou pokuty mala negatívny vplyv na obchodné vedenie skupiny. Napokon časová následnosť skutočností nepochybne dokazuje rozhodujúcu súvislosť medzi údajnou neprimeranou lehotou na rozhodnutie a ťažkosťami skupiny Gascogne pri hľadaní investorov, ktorých vklad bol rozhodujúci pre vyriešenie finančných ťažkostí tejto skupiny.

85

Súdny dvor Európskej únie spochybňuje tieto tvrdenia.

86

V prejednávanej veci je potrebné posúdiť, či žalobkyne preukazujú s dostatočnou mierou pravdepodobnosti, že spoločnosť Gascogne mala príležitosť nájsť investora „skôr“. Inak povedané, treba preskúmať, či žalobkyne preukazujú, že spoločnosť Gascogne mala skutočnú a vážnu príležitosť nájsť investora skôr.

87

V tejto súvislosti zo spisu po prvé vyplýva, že spoločnosť Gascogne dostala nanajvýš päť prejavov záujmu, keď začala hľadať investorov. V prílohe žaloby totiž žalobkyne predkladajú e-mail: z 8. novembra 2012 od potenciálneho investora z Veľkej Británie. Okrem toho v nezávislom znaleckom posudku zo 16. mája 2014, ktorý je uvedený v žalobe a ktorý bol vypracovaný v rámci projektu možného zvýšenia imania spoločnosti Gascogne SA, sa uvádza, že po výzve na predkladanie ponúk, ktorú vyhlásila spoločnosť Gascogne v januári a februári 2013, boli doručené štyri prejavy záujmu od investičných fondov. Iba v dvoch z piatich prejavov záujmu doručených spoločnosti Gascogne však bola spomenutá pokuta uložená rozhodnutím K(2005) 4634 ako skutočnosť, ktorú treba predbežne zohľadniť pri prípadnom investičnom rozhodnutí.

88

Pokiaľ ide po druhé o dvoch potenciálnych investorov, ktorí spomenuli pokutu uloženú rozhodnutím K(2005) 4634, zo spisu nevyplýva, že by bolo rozptýlenie neistoty súvisiacej s možným zvýšením pokuty uvedené medzi podmienkami prípadnej investície.

89

Pokiaľ ide totiž o e-mail: z 8. novembra 2012 od potenciálneho investora z Veľkej Británie, zo znenia tohto emailu vyplýva, že práve existencia pokuty mohla byť prekážkou prípadnej investície. Tento potenciálny investor konkrétne vyžadoval, aby Francúzska republika uhradila pokutu alebo rokovala s Komisiou, aby táto odložila vec. Podmienkou prípadnej investície bolo teda celkové zrušenie dlhu súvisiaceho s touto pokutou, a nie istota, že suma pokuty sa nezvýši.

90

Rovnako pokiaľ ide o ďalší prejav záujmu, v ktorom bola spomenutá existencia pokuty uloženej rozhodnutím K(2005) 4634, v nezávislom znaleckom posudku zo 16. mája 2014 vypracovanom v rámci projektu možného zvýšenia imania spoločnosti Gascogne SA sa uvádza, že tento prejav záujmu podmienil prípadnú investíciu najmä zrušením dlhu súvisiaceho s pokutou, ktorú uložila Komisia. Podmienkou prípadnej investície bola teda opäť samotná existencia pokuty, a nie istota, že jej suma sa nezvýši.

91

Po tretie dokumenty, ktoré žalobkyne predložili alebo uviedli v žalobe, preukazujú, že zrušenie dlhu súvisiaceho s pokutou bolo jednou spomedzi viacerých ďalších podmienok prípadnej investície. Z emailu z 8. novembra 2012 totiž vyplýva, že dosiahnutie dohody s potenciálnym investorom z Veľkej Británie podliehalo splneniu početných podmienok, akými boli prevod časti činností, zrušenie úverov, ako aj reštrukturalizácia a sociálny plán. Rovnako všetky prejavy záujmu uvedené v nezávislom znaleckom posudku zo 16. mája 2014, vypracovanom v rámci projektu možného zvýšenia imania spoločnosti Gascogne SA, obsahovali viaceré kumulatívne podmienky investície (prevod časti činností, zrušenie pohľadávok, nové nastavenie splátok alebo celkové zrušenie dlhu). Žalobkyne sa však nesnažia preukázať, že boli schopné splniť všetky podmienky uvedené v týchto prejavoch záujmu. Treba tiež poukázať na to, že príležitosť nájsť nového majiteľa skôr závisela od vôle spoločnosti Gascogne prijať množstvo podmienok stanovených pre prípad investície, ako aj podnikateľský plán spojený s touto investíciou.

92

Po štvrté je potrebné zdôrazniť, že žaloba obsahuje viaceré nepodporené tvrdenia. Žalobkyne predovšetkým iba tvrdia, že samotné konštatovanie, že noví investori do spoločnosti Gascogne uzatvorili dohodu iba niekoľko týždňov po rozsudkoch z 26. novembra 2013, Gascogne Sack Deutschland/Komisia (C‑40/12 P, EU:C:2013:768), a z 26. novembra 2013, Groupe Gascogne/Komisia (C‑58/12 P, EU:C:2013:770), „stačí“ na preukázanie, že ak by boli rozsudky Všeobecného súdu vyhlásené v normálnej lehote, situácia žalobkýň by bola oveľa ľahšia a k odkúpeniu skupiny by došlo skôr. Nie je teda preukázané, že investícia, ktorá sa naozaj uskutočnila, vyplynula z objasnenia situácie žalobkýň, pokiaľ ide o prípadné zvýšenie pokuty.

93

Z toho vyplýva, že žalobkyne nepreukazujú, že spoločnosť Gascogne mala vážnu príležitosť nájsť investora „skôr“. Teda ani nepreukazujú, že spoločnosť Gascogne stratila vážnu príležitosť nájsť investora skôr a že táto strata príležitosti predstavuje škodu, ktorá je pre spoločnosť Gascogne skutočnou a určitou.

94

Vzhľadom na to, čo bolo uvedené vyššie, treba zamietnuť návrh na náhradu údajnej straty príležitosti nájsť investora skôr.

95

Žalobkyne po prvé tvrdia, že v čase, keď podali žaloby vo veciach T‑72/06 a T‑79/06, sa rozhodli nezaplatiť hneď pokutu, ktorá im bola uložená rozhodnutím K(2005) 4634. Žalobkyne uvádzajú, že výmenou za to museli od 15. marca 2006 súhlasiť s platením úrokov v sadzbe 3,56 % zo sumy tejto pokuty a tiež museli zložiť bankovú záruku.

96

Žalobkyne po druhé tvrdia, že v prípade neporušenia primeranej lehoty na rozhodnutie by boli rozsudky z 26. novembra 2013, Gascogne Sack Deutschland/Komisia (C‑40/12 P, EU:C:2013:768), a z 26. novembra 2013, Groupe Gascogne/Komisia (C‑58/12 P, EU:C:2013:770) vyhlásené okolo 30. mája 2011. Z toho vyvodzujú, že úroky zo sumy pokuty a náklady na bankovú záruku, ktoré zaplatili od 30. mája 2011, keď malo byť rozhodnutie K(2005) 4634 konečné, do 12. decembra 2013, keď bola pokuta skutočne zaplatená, možno považovať za neoprávnené a majú byť vrátené.

97

Po tretie bod 135 návrhov generálnej advokátky Sharpston vo veci Groupe Gascogne/Komisia (C‑58/12 P, EU:C:2013:360) preukazuje, že existuje priama súvislosť medzi porušením primeranej lehoty na rozhodnutie a dodatočnými výdavkami súvisiacimi s platením úrokov zo sumy pokuty a uhradením nákladov na bankovú záruku.

98

Súdny dvor Európskej únie spochybňuje tieto tvrdenia.

99

Po prvé tvrdí, že úroky, ktoré museli žalobkyne platiť v období od 30. mája 2011 do 12. decembra 2013, nemožno kvalifikovať ako škodu.

100

Po druhé sa domnieva, že neexistuje dostatočne priama príčinná súvislosť medzi majetkovou ujmou súvisiacou s nákladmi na bankovú záruku a úrokmi zo sumy pokuty na jednej strane a porušením primeranej lehoty na rozhodnutie na strane druhej. Táto majetková ujma totiž po prvé vyplýva z vlastného rozhodnutia žalobkýň. Existenciu príčinnej súvislosti nemožno ďalej preukázať iba na základe konštatovania, že v prípade neprekročenia primeranej lehoty na rozhodnutie by žalobkyne neboli povinné uhradiť náklady na bankovú záruku a úroky zo sumy pokuty za obdobie zodpovedajúce tomuto prekročeniu. Napokon okolnosť, že žalobkyne nedisponovali dostatočnými finančnými prostriedkami na zaplatenie pokuty v čase prijatia rozhodnutia K(2005) 4634, vyjadruje nedostatočne priamu príčinnú súvislosť medzi údajnou majetkovou ujmou a údajným porušením primeranej lehoty na rozhodnutie. Žalobkyne okrem toho nepodali návrh na nariadenie predbežného opatrenia o odklade vykonateľnosti rozhodnutia K(2005) 4634.

101

Je potrebné zdôrazniť, že článok 2 rozhodnutia K(2005) 4634 stanovil, že pokuty uložené týmto rozhodnutím mali byť zaplatené v lehote troch mesiacov odo dňa jeho doručenia. Na základe článku 86 nariadenia Komisie (ES, Euratom) č. 2342/2002 z 23. decembra 2002, ktorým sa ustanovujú podrobné pravidlá na vykonávanie nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 357, 2002, s. 1) sa v článku 2 tohto rozhodnutia uvádzalo, že po uplynutí tejto trojmesačnej lehoty sa automaticky počítajú úroky v úrokovej sadzbe uplatňovanej ECB na jej hlavné refinančné operácie k prvému dňu mesiaca, v priebehu ktorého bolo uvedené rozhodnutie prijaté, zvýšenej o 3,5 percentuálneho bodu, čiže v sadzbe 5,56 %.

102

V súlade s článkom 299 prvým odsekom ZFEÚ bolo rozhodnutie K(2005) 4634 vykonateľné, keďže v článku 2 ukladalo žalobkyniam peňažný záväzok. Okrem toho podanie žaloby o neplatnosť tohto rozhodnutia podľa článku 263 ZFEÚ nespochybnilo vykonateľnosť uvedeného rozhodnutia, keďže podľa článku 278 ZFEÚ žaloby podané na Súdny dvor Európskej únie nemajú odkladný účinok.

103

Komisia 15. decembra 2005 doručila rozhodnutie K(2005) 4634 žalobkyniam. Komisia v tejto súvislosti uviedla, že ak žalobkyne začnú konanie pred Všeobecným súdom alebo Súdnym dvorom, nebude prijaté žiadne opatrenie na vymáhanie pokuty, kým bude konanie prebiehať, pokiaľ budú pred uplynutím lehoty na zaplatenie dodržané dve podmienky. Podľa článku 86 ods. 5 nariadenia č. 2342/2002 sú tieto dve podmienky nasledujúce: po prvé, pohľadávka Komisie musí byť úročená odo dňa uplynutia lehoty na zaplatenie sadzbou 3,56 %, po druhé, pred konečným dátumom splatnosti musí byť poskytnutá banková záruka prijateľná pre Komisiu, zahŕňajúca súčasne dlh aj úroky alebo zvýšenia dlhu.

104

Žalobkyne uvádzajú v žalobe, ktorú predložili v prejednávanej veci, že sa rozhodli nezaplatiť hneď pokutu, ktorá im bola uložená, a zložili bankovú záruku v súlade s možnosťou, ktorú im ponúkla Komisia, a za úhradu úrokov v sadzbe 3,56 %.

105

Práve vzhľadom na tieto pripomienky je potrebné skúmať údajnú majetkovú ujmu a predpokladanú príčinnú súvislosť medzi touto ujmou a porušením primeranej lehoty na rozhodnutie vo veciach T‑72/06 a T‑79/06.

106

Po prvé treba konštatovať, že z dôvodu uplatnenia článku 299 prvého odseku v spojení s článkom 278 ZFEÚ, ktoré sú uvedené v bode 102 vyššie, bolo potrebné zaplatiť Komisii sumu pokuty uloženú rozhodnutím K(2005) 4634 napriek podaniu žaloby o neplatnosť uvedeného rozhodnutia. Úroky zo sumy pokuty so sadzbou 3,56 % treba teda kvalifikovať ako úroky z omeškania.

107

Po druhé treba poukázať na to, že v priebehu konania vo veciach T‑72/06 a T‑79/06 žalobkyne nezaplatili pokutu, ani úroky z omeškania. V priebehu konania v uvedených veciach teda žalobkyne disponovali sumou, ktorá zodpovedala sume tejto pokuty zvýšenej o úroky z omeškania.

108

Žalobkyne však nepredkladajú dôkazy, ktoré by umožnili preukázať, že v priebehu obdobia, ktoré zodpovedá prekročeniu primeranej lehoty na rozhodnutie vo veciach T‑72/06 a T‑79/06, bola suma úrokov z omeškania, ktoré boli neskôr zaplatené Komisii, väčšia ako výhoda, ktorú mohli mať žalobkyne z dôvodu, že disponovali sumou rovnajúcou sa sume pokuty zvýšenej o úroky z omeškania. Inak povedané, žalobkyne nepreukazujú, že úroky zo sumy pokuty, ktoré plynuli počas obdobia zodpovedajúceho prekročeniu primeranej lehoty na rozhodnutie, boli väčšie ako výhoda, ktorú mohli mať z nezaplatenia pokuty zvýšenej o úroky splatné ku dňu, keď došlo k porušeniu primeranej lehoty na rozhodnutie, a o úroky, ktoré sa stali splatnými počas pokračovania tohto porušenia.

109

Z toho vyplýva, že žalobkyne nepreukazujú, že v priebehu obdobia, ktoré zodpovedá prekročeniu primeranej lehoty na rozhodnutie vo veciach T‑72/06 a T‑79/06, im vznikla skutočná a určitá strata z dôvodu zaplatenia úrokov z omeškania zo sumy pokuty uloženej v rozhodnutí K(2005) 4634.

110

V dôsledku toho treba návrh na náhradu údajnej škody, ktorá spočíva v stratách vzniknutých z dôvodu, že po uplynutí primeranej lehoty boli zaplatené úroky zo sumy pokuty, zamietnuť bez toho, aby bolo potrebné posúdiť, ktorá žalobkyňa skutočne zaplatila úroky z omeškania, a tiež, či existovala uvádzaná príčinná súvislosť.

111

Pokiaľ ide v prvom rade o škodu, zo spisu vyplýva, že záruku za zaplatenie celej sumy pokuty zvýšenej o úroky z omeškania poskytla banka spoločnosti Groupe Gascogne, neskôr Gascogne. Okrem toho skutočnosti zo spisu svedčia o tom, že spoločnosť Gascogne zaplatila vo forme štvrťročných poplatkov náklady na bankovú záruku v priebehu konania vo veciach T‑72/06 a T‑79/06.

112

Z toho vyplýva, že spoločnosť Gascogne Sack Deutschland nepreukazuje, že škoda, ktorú utrpela a ktorá spočívala v stratách vzniknutých z dôvodu uhradenia nákladov na bankovú záruku po uplynutí primeranej lehoty, je skutočná a určitá.

113

Návrh na náhradu údajnej škody spočívajúcej v stratách, ktoré vznikli spoločnosti Gascogne Sack Deutschland z dôvodu, že po uplynutí primeranej lehoty uhradila náklady na bankovú záruku, treba teda zamietnuť.

114

Naproti tomu vzhľadom na skutočnosti zo spisu je potrebné konštatovať, že spoločnosť Gascogne preukazuje, že utrpela skutočnú a určitú škodu, ktorá spočíva v strate vzniknutej z dôvodu, že uhradila náklady na bankovú záruku počas obdobia, ktoré zodpovedá prekročeniu primeranej lehoty na rozhodnutie vo veciach T‑72/06 a T‑79/06.

115

Pokiaľ ide v druhom rade o príčinnú súvislosť, je potrebné poukázať na to, že ak by konanie vo veciach T‑72/06 a T‑79/06 neprekročilo primeranú lehotu na rozhodnutie, spoločnosť Gascogne by nemusela uhradiť náklady na bankovú záruku počas obdobia, ktoré zodpovedá tomuto prekročeniu.

116

Existuje teda príčinná súvislosť medzi porušením primeranej lehoty na rozhodnutie vo veciach T‑72/06 a T‑79/06 a vznikom škody, ktorú utrpela spoločnosť Gascogne a ktorá spočíva v strate vzniknutej z dôvodu, že táto spoločnosť uhradila náklady na bankovú záruku počas obdobia, ktoré zodpovedá prekročeniu tejto primeranej lehoty na rozhodnutie.

117

Taktiež je potrebné zdôrazniť, že vytýkané konanie musí byť rozhodujúcou príčinou škody (uznesenie z 31. marca 2011, Mauerhofer/Komisia, C‑433/10 P, neuverejnené, EU:C:2011:204, bod 127, a rozsudok z 10. mája 2006, Galileo International Technology a i./Komisia, T‑279/03, EU:T:2006:121, bod 130; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok z 18. marca 2010, Trubowest Handel a Makarov/Rada a Komisia, C‑419/08 P, EU:C:2010:147, bod 61). Inak povedané aj v prípade, že inštitúcie prípadne prispeli ku škode, ktorej náhrada sa požaduje, môže byť uvedené prispenie veľmi vzdialené z dôvodu zodpovednosti iných osôb, prípadne žalobkýň (rozsudok z 18. marca 2010, Trubowest Handel a Makarov/Rada a Komisia, C‑419/08 P, EU:C:2010:147, bod 59, a uznesenie z 31. marca 2011, Mauerhofer/Komisia, C‑433/10 P, neuverejnené, EU:C:2011:204, bod 132).

118

Okrem toho Súdny dvor už rozhodol, že údajná ujma spočívajúca v nákladoch na bankovú záruku, ktoré vynaložila spoločnosť sankcionovaná rozhodnutím Komisie, ktoré neskôr zrušil Všeobecný súd, nevyplývala priamo z neplatnosti tohto rozhodnutia z dôvodu, že táto škoda vyplývala z vlastného rozhodnutia tejto spoločnosti zriadiť bankovú záruku, aby nemusela zaplatiť pokutu v lehote stanovenej v spornom rozhodnutí [pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. apríla 2005, Holcim (Deutschland)/Komisia, T‑28/03, EU:T:2005:139, bod 123, a uznesenie z 12. decembra 2007, Atlantic Container Line a i./Komisia, T‑113/04, neuverejnené, EU:T:2007:377, bod 38].

119

V prejednávanej veci však treba poukázať po prvé na to, že v čase, keď žalobkyne podali žaloby vo veciach T‑72/06 a T‑79/06 dňa 23. februára 2006, a v čase, keď spoločnosť Gascogne zriadila bankovú záruku v marci 2006, bolo porušenie primeranej lehoty na rozhodnutie nepredvídateľné. Okrem toho spoločnosť Gascogne mohla legitímne očakávať, že uvedené žaloby budú vyriešené v primeranej lehote.

120

Po druhé, k prekročeniu primeranej lehoty na rozhodnutie vo veciach T‑72/06 a T‑79/06 došlo po počiatočnom rozhodnutí spoločnosti Gascogne o zriadení bankovej záruky.

121

Skutkové okolnosti v prejednávanej veci sa teda podstatným spôsobom odlišujú od okolností, ktoré boli konštatované v rozsudku z 21. apríla 2005, Holcim (Deutschland)/Komisia (T‑28/03, EU:T:2005:139), a v uznesení z 12. decembra 2007, Atlantic Container Line a i./Komisia (T‑113/04, neuverejnené, EU:T:2007:377), uvedených v bode 118 vyššie. Súvislosť medzi prekročením primeranej lehoty na rozhodnutie vo veciach T‑72/06 a T‑79/06 a uhradením nákladov na bankovú záruku počas obdobia, ktoré zodpovedá tomuto prekročeniu, nemôže byť teda na rozdiel od tvrdenia Súdneho dvora Európskej únie prerušená počiatočným rozhodnutím spoločnosti Gascogne nezaplatiť hneď pokutu uloženú rozhodnutím K(2005) 4634 a zriadiť bankovú záruku.

122

Z toho vyplýva, že existuje dostatočne priama príčinná súvislosť medzi porušením primeranej lehoty na rozhodnutie vo veciach T‑72/06 a T‑79/06 a stratou, ktorá vznikla spoločnosti Gascogne z dôvodu, že uhradila náklady na bankovú záruku počas obdobia, ktoré zodpovedá prekročeniu uvedenej lehoty.

123

V treťom rade žalobkyne tvrdia, že škoda im vznikla počas obdobia od 30. mája 2011, keď malo byť rozhodnutie K(2005) 4634 konečné, do 12. decembra 2013, keď bola pokuta skutočne zaplatená.

124

V tejto súvislosti treba najprv poukázať na to, že žalobkyne v žalobe uvádzajú porušenie primeranej lehoty na rozhodnutie iba vo veciach T‑72/06 a T‑79/06. Neuvádzajú teda porušenie primeranej lehoty na rozhodnutie z dôvodu celkovej dĺžky konania vo veci T‑72/06 spolu s vecou, v ktorej bol vydaný rozsudok z 26. novembra 2013, Groupe Gascogne/Komisia (C‑58/12 P, EU:C:2013:770), ako aj vo veci T‑79/06 spolu s vecou, v ktorej bol vydaný rozsudok z 26. novembra 2013, Gascogne Sack Deutschland/Komisia (C‑40/12 P, EU:C:2013:768).

125

V prejednávanej veci bolo teda iba konštatované, že konania vo veciach T‑72/06 a T‑79/06 porušili primeranú lehotu na rozhodnutie (pozri bod 78 vyššie).

126

Porušenie primeranej lehoty na rozhodnutie vo veciach T‑72/06 a T‑79/06 sa ďalej skončilo vynesením rozsudkov zo 16. novembra 2011, Groupe Gascogne/Komisia (T‑72/06, neuverejnený, EU:T:2011:671), a zo 16. novembra 2011, Sachsa Verpackung/Komisia (T‑79/06, neuverejnený, EU:T:2011:674).

127

Od 16. novembra 2011 boli teda žalobkyne schopné posúdiť existenciu porušenia primeranej lehoty na rozhodnutie vo veciach T‑72/06 a T‑79/06, ako aj škodu, ktorú utrpela spoločnosť Gascogne a ktorá spočívala v strate vzniknutej z dôvodu uhradenia nákladov na bankovú záruku počas obdobia zodpovedajúceho prekročeniu uvedenej lehoty.

128

Žalobkyne okrem toho v odvolaniach, ktoré podali 27. januára 2012 proti rozsudkom zo 16. novembra 2011, Groupe Gascogne/Komisia (T‑72/06, neuverejnený, EU:T:2011:671), a zo 16. novembra 2011, Sachsa Verpackung/Komisia (T‑79/06, neuverejnený, EU:T:2011:674), tvrdili, že neprimeraná dĺžka konania vo veciach T‑72/06 a T‑79/06 im spôsobila veľké finančné dôsledky, a z tohto dôvodu žiadali o zníženie pokuty, za ktorú boli uznané spoločne a nerozdielne zodpovednými.

129

Napokon rozhodnutie K(2005) 4634, ktorým bola žalobkyniam uložená pokuta, sa stalo konečným až 26. novembra 2013 a Komisiou ponúknutá možnosť zriadenia bankovej záruky sa v tento deň skončila z dôvodu, že žalobkyne sa rozhodli podať odvolanie proti rozsudkom zo 16. novembra 2011, Groupe Gascogne/Komisia (T‑72/06, neuverejnený, EU:T:2011:671), a zo 16. novembra 2011, Sachsa Verpackung/Komisia (T‑79/06, neuverejnený, EU:T:2011:674).

130

Z toho vyplýva, že uhradenie nákladov na bankovú záruku po vyhlásení rozsudkov zo 16. novembra 2011, Groupe Gascogne/Komisia (T‑72/06, neuverejnený, EU:T:2011:671), a zo 16. novembra 2011, Sachsa Verpackung/Komisia (T‑79/06, neuverejnený, EU:T:2011:674), ktorými sa skončilo porušenie primeranej lehoty na rozhodnutie vo veciach T‑72/06 a T‑79/06, nepredstavuje dostatočne priamu príčinnú súvislosť s týmto porušením, keďže uhradenie takých nákladov vyplýva z toho, že žalobkyne sa po uvedenom porušení samy nezávisle rozhodli nezaplatiť pokutu, nepožiadať o odklad vykonateľnosti rozhodnutia K(2005) 4634 a podať odvolanie proti vyššie uvedeným rozsudkom.

131

Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že existuje dostatočne priama príčinná súvislosť medzi porušením primeranej lehoty na rozhodnutie vo veciach T‑72/06 a T‑79/06 na jednej strane a škodou, ktorá vznikla spoločnosti Gascogne pred vyhlásením rozsudkov zo 16. novembra 2011, Groupe Gascogne/Komisia (T‑72/06, neuverejnený, EU:T:2011:671), a zo 16. novembra 2011, Sachsa Verpackung/Komisia (T‑79/06, neuverejnený, EU:T:2011:674), a ktorá spočíva v uhradení nákladov na bankovú záruku počas obdobia, ktoré zodpovedá prekročeniu tejto primeranej lehoty na strane druhej.

132

Po prvé je potrebné pripomenúť, že dĺžka konania vo veciach T‑72/06 a T‑79/06 presiahla o 20 mesiacov primeranú lehotu na rozhodnutie v oboch týchto veciach (pozri bod 78 vyššie).

133

Po druhé žalobkyne tvrdia, že škoda im vznikla počas obdobia od 30. mája 2011, keď malo byť rozhodnutie K(2005) 4634 konečné, do 12. decembra 2013, keď bola pokuta skutočne zaplatená.

134

V tejto súvislosti žalobkyne v žalobe uvádzajú, že všetky náklady spojené s bankovou zárukou, ktoré zaplatili „po 30. máji 2011“ treba považovať za vzniknuté straty. Na podporu svojho návrhu na náhradu škody predkladajú žalobkyne oznámenia o prevode vydané bankou od druhého štvrťroka 2011.

135

Vzhľadom na dôvody žaloby teda návrh na náhradu škody, ktorý žalobkyne uvádzajú v druhej časti svojich žalobných návrhov v sume 184571, zodpovedá uhradeniu nákladov na bankovú záruku vynaložených od 30. mája 2011.

136

Z pravidiel upravujúcich konanie na súdoch Únie, najmä z článku 21 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 44 ods. 1 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 však vyplýva, že spor je v zásade určený a vymedzený účastníkmi konania a že súd Únie nemôže rozhodovať ultra petita (rozsudky z 10. decembra 2013, Komisia/Írsko a i., C‑272/12 P, EU:C:2013:812, bod 27, a z 3. júla 2014, Electrabel/Komisia, C‑84/13 P, neuverejnený, EU:C:2014:2040, bod 49).

137

Všeobecný súd sa teda nemôže odchýliť od návrhu žalobkýň a rozhodnúť ex officio o náhrade škody vzniknutej do 30. mája 2011, to znamená škody, ktorá vznikla počas chronologicky odlišného obdobia než je obdobie, počas ktorého tvrdia, že im vznikla škoda.

138

Ďalej náklady na bankovú záruku, ktoré spoločnosť Gascogne zaplatila po 16. novembri 2011, nepredstavujú dostatočne priamu príčinnú súvislosť s porušením primeranej lehoty na rozhodnutie vo veciach T‑72/06 a T‑79/06 (pozri bod 130 vyššie).

139

Škoda, ktorú teda možno v prejednávanej veci nahradiť, zodpovedá nákladom na bankovú záruku, ktoré zaplatila spoločnosť Gascogne od 30. mája 2011 do 16. novembra 2011.

140

Po tretie z dokumentov, ktoré predložili žalobkyne, vyplýva, že spoločnosť Gascogne uhrádzala náklady na bankovú záruku na štvrťročnom základe a že musela zaplatiť celý štvrťročný poplatok, keď banková záruka pokračovala počas nového štvrťroka. Tieto dokumenty tiež preukazujú, že v prípade druhého tretieho a štvrtého štvrťroka 2011 dosiahli náklady na bankovú záruku zaplatené spoločnosťou Gascogne 19945,21 eura, 20120,38 eura a 20295,55 eura.

141

Náklady na bankovú záruku, ktoré vynaložila spoločnosť Gascogne, boli teda 6648,40 eura v júni 2011, 20120,38 eura počas tretieho štvrťroka 2011 a 20295,55 eura počas štvrtého štvrťroka 2011.

142

Z toho vyplýva, že náklady na bankovú záruku, ktoré zaplatila spoločnosť Gascogne počas obdobia od 30. mája 2011 do 16. novembra 2011 dosiahli 47064,33 eur.

143

Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné priznať spoločnosti Gascogne náhradu škody v sume 47064,33 eur z titulu náhrady majetkovej ujmy, ktorú jej spôsobilo porušenie primeranej lehoty na rozhodnutie vo veciach T‑72/06 a T‑79/06 a ktorá spočíva v uhradení dodatočných nákladov na bankovú záruku.

144

Žalobkyne tvrdia, že porušenie primeranej lehoty na rozhodnutie spôsobilo viaceré nemajetkové ujmy, konkrétne poškodenie dobrej povesti podniku, neistotu pri plánovaní rozhodnutí, ktoré sa mali prijať, problémy pri riadení samotného podniku a napokon nespokojnosť a ťažkosti, ktoré pociťovali členovia riadiacich orgánov a zamestnanci spoločnosti. Okrem toho existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením primeranej lehoty na rozhodnutie a údajnou nemajetkovou ujmou. Žalobkyne odhadujú sumu ich nemajetkovej ujmy najmenej na 500000 eur.

145

Súdny dvor Európskej únie po prvé namieta, že žalobkyne neuvádzajú konkrétne skutočnosti, ktoré by zakladali ich nemajetkovú ujmu, a nepreukazujú, že im vznikla skutočná a určitá ujma. Subsidiárne po druhé, žalobkyne nepreukazujú existenciu príčinnej súvislosti medzi porušením primeranej lehoty na rozhodnutie a nimi uvádzanou nemajetkovou ujmou. Ďalej subsidiárne po tretie, nemajetkovú ujmu treba ohodnotiť najviac na 5000 eur.

146

Je potrebné posúdiť po prvé nemajetkovú ujmu, ktorá údajne vznikla členom riadiacich orgánov a zamestnancom žalobkýň, a po druhé nemajetkovú ujmu, ktorá vznikla samotným žalobkyniam.

147

Je potrebné poukázať na to, že žalobné návrhy sa týkajú iba vlastných záujmov žalobkýň, a nie osobných záujmov ich vedúcich a iných zamestnancov. Okrem toho žalobkyne neuvádzajú postúpenie práv alebo výslovné splnomocnenie, ktoré by ich oprávňovalo na podanie návrhu na náhradu škody, ktorá vznikla ich vedúcim a iným zamestnancom.

148

Návrh na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá údajne vznikla vedúcim a iným zamestnancom žalobkýň, treba teda zamietnuť ako neprípustný z dôvodu, že zo spisu nevyplýva, že žalobkyne boli uvedenými vedúcimi a inými zamestnancami splnomocnené na podanie žaloby o náhradu škody v ich mene (pozri v tomto zmysle uznesenie z 12. mája 2010, CPEM/Komisia, C‑350/09 P, neuverejnené, EU:C:2010:267, bod 61, a rozsudok z 30. júna 2009, CPEM/Komisia, T‑444/07, EU:T:2009:227, body 39 a 40).

149

V každom prípade existencia ujmy, ktorá vznikla vedúcim a iným zamestnancom žalobkýň, nie je preukázaná. Žalobkyne totiž uvádzajú iba tvrdenia a nepredkladajú žiadny konkrétny dôkaz, ktorý by preukázal nespokojnosť a ťažkosti, ktoré znášali ich vedúci a iní zamestnanci z dôvodu porušenia primeranej lehoty na rozhodnutie vo veciach T‑72/06 a T‑79/06. Žalobkyne rovnako nepreukazujú, že ich vedúcim a iným zamestnancom vznikla osobná ujma, ktorá by bola priama a odlišná od ujmy, ktorá vznikla osobitne žalobkyniam.

150

V dôsledku toho treba návrh na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá údajne vznikla členom riadiacich orgánov a zamestnancom žalobkýň, zamietnuť ako neprípustný a v každom prípade ako nedôvodný.

151

Z judikatúry vyplýva, že pokiaľ žalobca nepredloží nijaký dôkaz, ktorý by bol spôsobilý preukázať existenciu a stanoviť rozsah jeho majetkovej a nemajetkovej ujmy, musí prinajmenšom preukázať, že vytýkané správanie mu svojou závažnosťou mohlo spôsobiť takú ujmu (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. júla 2009, SELEX Sistemi Integrati/Komisia, C‑481/07 P, neuverejnený, EU:C:2009:461, bod 38, z 28. januára 1999, BAI/Komisia, T‑230/95, EU:T:1999:11, bod 39, a zo 16. októbra 2014, Evropaïki Dynamiki/Komisia, T‑297/12, neuverejnený, EU:T:2014:888, body 31, 46 a 63).

152

V tejto súvislosti treba po prvé zdôrazniť, že v žalobe sa uvádza iba poškodenie dobrej povesti žalobkýň bez poskytnutia ďalších spresnení.

153

Za týchto podmienok žalobkyne nepreukazujú, že porušenie primeranej lehoty na rozhodnutie vo veciach T‑72/06 a T‑79/06 mohlo spôsobiť poškodenie ich dobrej povesti.

154

V každom prípade konštatovanie porušenia primeranej lehoty na rozhodnutie uvedené v bode 78 vyššie je v prejednávanej veci vzhľadom na predmet a závažnosť tohto porušenia dostatočné na náhradu poškodenia dobrej povesti, ktoré žalobkyne uvádzajú.

155

Po druhé okolnosť, že žalobkyne sa nachádzali v neistej situácii, najmä pokiaľ išlo o úspešnosť ich žaloby proti rozhodnutiu K(2005) 4634, je charakteristická pre každé súdne konanie. Okrem toho žalobkyne si museli byť vedomé, že veci T‑72/06 a T‑79/06 sa vyznačovali určitou mierou zložitosti a že táto zložitosť súvisela jednak s počtom paralelných žalôb, ktoré boli postupne podané na Všeobecný súd v odlišných jazykoch konania proti rozhodnutiu K(2005) 4634, ako aj v tom, že tento súdny orgán potreboval dôkladne preskúmať rozsiahle spisy a najmä potreboval preukázať skutkové okolnosti a meritórne preskúmať spor.

156

Dĺžka konania vo veciach T‑72/06 a T‑79/06 v rozsahu 5 rokov a 9 mesiacov však presiahla predpokladanú dĺžku, ktorú mohli žalobkyne predvídať predovšetkým v čase podania žaloby. Okrem toho z konania vo veciach T‑72/06 a T‑79/06 vyplýva doba 3 rokov a 10 mesiacov od skončenia písomnej časti konania do začatia ústnej časti konania. Tieto lehoty nie sú nijako odôvodnené prijatím opatrení na zabezpečenie priebehu konania, na vykonanie dokazovania alebo existenciou prekážok v konaní.

157

Za týchto podmienok mohlo nedodržanie primeranej lehoty na rozhodnutie vo veciach T‑72/06 a T‑79/06 uviesť žalobkyne do stavu neistoty, ktorá presiahla neistotu obvykle spôsobenú súdnym konaním. Tento pretrvávajúci stav neistoty musel mať vplyv na plánovanie rozhodnutí, ktoré sa mali prijať, a na riadenie týchto spoločností, a spôsobil teda nemajetkovú ujmu.

158

Po tretie za okolností, o aké ide v prejednávanej veci, nie je nemajetková ujma, ktorá vznikla žalobkyniam z dôvodu pretrvávajúceho stavu neistoty, v ktorom sa nachádzali, úplne nahradená konštatovaním porušenia primeranej lehoty na rozhodnutie.

159

V tejto súvislosti žalobkyne tvrdia, že ich nemajetkovú ujmu treba vzhľadom na okolnosti ohodnotiť „najmenej“ na 500000 eur.

160

Žalobkyne však po prvé nepredkladajú dostatočné dôkazy, ktoré by odôvodnili „najmenej“ sumu 500000 eur požadovanú z titulu náhrady ich nemajetkovej ujmy. Treba tiež poukázať na to, že žalobkyňami požadovaná suma sa týka náhrady viacerých nemajetkových škôd a najmä poškodenia dobrej povesti, ktoré nie je preukázané a ktoré je v každom prípade dostatočne nahradené konštatovaním porušenia primeranej lehoty na rozhodnutie (pozri body 152 až 154 vyššie).

161

Súdny dvor po druhé rozhodol, že vzhľadom na potrebu zabezpečenia dodržiavania práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže nemôže súd Únie umožniť žalobcovi iba preto, že nebola dodržaná primeraná lehota na rozhodnutie, spochybniť opodstatnenosť alebo výšku pokuty v prípade, keď boli zamietnuté všetky dôvody smerujúce proti konštatovaniam týkajúcim sa výšky tejto pokuty a správania, ktoré sankcionuje (rozsudok z 26. novembra 2013, Groupe Gascogne/Komisia, C‑58/12 P,EU:C:2013:770, bod 78; pozri v tomto zmysle tiež rozsudky zo 16. júla 2009, Der Grüne Punkt – Duales System Deutschland/Komisia, C‑385/07 P, EU:C:2009:456, bod 194, a z 8. mája 2014, Bolloré/Komisia, C‑414/12 P, neuverejnený, EU:C:2014:301, bod 105).

162

Z toho vyplýva, že nedodržanie primeranej lehoty na rozhodnutie v rámci preskúmania žaloby podanej na súd proti rozhodnutiu Komisie, ktorým sa podniku ukladá pokuta za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže práva Únie, nemôže viesť k úplnému alebo čiastočnému zrušeniu pokuty uloženej týmto rozhodnutím (rozsudky z 26. novembra 2013, Groupe Gascogne/Komisia, C‑58/12 P, EU:C:2013:770, bod 78, a z 26. novembra 2013, Kendrion/Komisia, C‑50/12 P, EU:C:2013:771, bod 88; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok z 8. mája 2014, Bolloré/Komisia, C‑414/12 P, neuverejnený, EU:C:2014:301, bod 107).

163

Priznanie náhrady škody, ktorú požadujú žalobkyne z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá im vznikla, by však vzhľadom na jej výšku viedlo v skutočnosti k spochybneniu sumy pokuty uloženej žalobkyniam rozhodnutím K(2005) 4634, aj keď nebolo preukázané, že nedodržanie primeranej lehoty na rozhodnutie vo veciach T‑72/06 a T‑79/06 malo vplyv na sumu tejto pokuty.

164

Žalobkyňami požadovanú sumu nemožno teda považovať za relevantné kritérium pre posúdenie sumy náhrady škody, ktorú si žalobkyne oprávnene nárokujú.

165

Vzhľadom na posúdenia uvedené v bodoch 155 až 164 vyššie a najmä na rozsah porušenia primeranej lehoty na rozhodnutie, konanie žalobkýň, potrebu dodržiavania pravidiel hospodárskej súťaže Únie a účinnosť tejto žaloby treba preto ex aequo et bono rozhodnúť, že náhrada škody v sume 5000 eur priznaná obom žalobkyniam je primeranou náhradou škody, ktorá im vznikla z dôvodu pretrvávajúceho stavu neistoty, v ktorom sa nachádzali počas konania vo veciach T‑72/06 a T‑79/06.

166

Žalobkyne žiadajú, aby im Všeobecný súd spolu so sumou náhrady škody, ktorú im môže priznať, priznal aj kompenzačné úroky a úroky z omeškania odo dňa podania žaloby v sadzbe uplatňovanej ECB na jej hlavné refinančné operácie, zvýšenej o dva percentuálne body.

167

V tejto súvislosti je potrebné odlíšiť kompenzačné úroky od úrokov z omeškania (rozsudok z 27. januára 2000, Mulder a i./Rada a Komisia, C‑104/89 a C‑37/90, EU:C:2000:38, bod 55).

168

Pokiaľ ide po prvé o kompenzačné úroky, je potrebné pripomenúť, že treba prihliadnuť na nepriaznivé dôsledky vyplývajúce z časového intervalu, ktorý uplynul medzi vznikom škodnej udalosti a posúdením náhrady škody v tom zmysle, že treba zohľadniť znehodnotenie meny (pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. februára 1994, Grifoni/Komisia, C‑308/87, EU:C:1994:38, bod 40, a z 13. júla 2005, Camar/Rada a Komisia, T‑260/97, EU:T:2005:283, bod 138). Kompenzačné úroky majú za cieľ kompenzovať uplynutie času do súdneho posúdenia výšky škody, nezávisle od akéhokoľvek omeškania pripisovaného dlžníkovi (rozsudok z 12. februára 2015, Komisia/IPK International, C‑336/13 P, EU:C:2015:83, bod 37).

169

Koniec obdobia, ktoré oprávňuje na toto menové zhodnotenie, musí v zásade zodpovedať dňu vyhlásenia rozsudku, v ktorom je stanovená povinnosť nahradiť škodu, ktorá žalobcovi vznikla (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. mája 1992, Mulder a i./Rada a Komisia, C‑104/89 a C‑37/90, EU:C:1992:217, bod 35; z 13. júla 2005, Camar/Rada a Komisia, T‑260/97, EU:T:2005:283, body 142 a 143, a z 26. novembra 2008, Agraz a i./Komisia, T‑285/03, neuverejnený, EU:T:2008:526, body 54 a 55).

170

Náhrada škody priznaná obom žalobkyniam z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá im vznikla, zahŕňa v prejednávanej veci obdobie pred vyhlásením tohto rozsudku a netreba im teda priznať kompenzačné úroky za obdobie pred týmto dňom.

171

Pokiaľ ide ďalej o náhradu škody spoločnosti Gascogne z titulu náhrady majetkovej ujmy, ktorá tejto spoločnosti vznikla, z judikatúry citovanej v bode 168 vyššie vyplýva, že žalobkyne majú právo požadovať spolu s touto náhradou škody kompenzačné úroky od 30. mája 2011.

172

Žalobkyne však v druhej časti žalobných návrhov žiadajú, ako potvrdili na pojednávaní, aby suma náhrady škody, ktorú si môžu nárokovať, bola zvýšená o kompenzačné úroky „odo dňa podania žaloby“ v tejto veci.

173

Kompenzačné úroky, ktoré musia prislúchať k náhrade škody spoločnosti Gascogne z titulu náhrady majetkovej ujmy, ktorá tejto spoločnosti vznikla, plynú od 4. augusta 2014 v súlade s návrhom uvedeným v žalobe.

174

Okrem toho žalobkyne, ktoré uvádzajú vzniknutú stratu, nepredkladajú nijaký dôkaz, ktorý by umožnil preukázať, že náklady na bankovú záruku, ktoré spoločnosť Gascogne zaplatila od 30. mája 2011 do 16. novembra 2011, mohli priniesť úrok so sadzbou, akou je sadzba uplatnená ECB na jej hlavné refinančné operácie, zvýšená o dva percentuálne body (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. januára 2000, Mulder a i./Rada a Komisia, C‑104/89 a C‑37/90, EU:C:2000:38, bod 219, a z 26. novembra 2008, Agraz a i./Komisia, T‑285/03, neuverejnený, EU:T:2008:526, bod 49).

175

Spoločnosť Gascogne nemôže teda žiadať uplatnenie kompenzačných úrokov vypočítaných na základe sadzby, ktorú uplatňuje ECB na svoje hlavné refinančné operácie, zvýšenej o dva percentuálne body.

176

Naproti tomu znehodnotenie meny spojené s plynutím času je zohľadnené v ročnej miere inflácie stanovenej za dotknuté obdobie Eurostatom (Štatistický úrad Európskej únie) v členskom štáte, v ktorom je spoločnosť Gascogne usadená (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. januára 2000, Mulder a i./Rada a Komisia, C‑104/89 a C‑37/90, EU:C:2000:38, body 220 a 221, z 13. júla 2005, Camar/Rada a Komisia, T‑260/97, EU:T:2005:283, bod 139, a z 26. novembra 2008, Agraz a i./Komisia, T‑285/03, neuverejnený, EU:T:2008:526, bod 50).

177

V dôsledku toho sadzba kompenzačných úrokov, ktoré majú prislúchať k náhrade škody spoločnosti Gascogne z titulu náhrady majetkovej ujmy, ktorá tejto spoločnosti vznikla, zodpovedá ročnej miere inflácie stanovenej Eurostatom v členskom štáte, v ktorom je táto spoločnosť usadená, za obdobie od 4. augusta 2014 do dátumu vyhlásenia tohto rozsudku v rozsahu, v akom navrhujú žalobkyne.

178

Pokiaľ ide po druhé o úroky z omeškania, z judikatúry vyplýva, že povinnosť zaplatiť také úroky vzniká v zásade od vyhlásenia rozsudku, v ktorom je stanovená povinnosť nahradiť škodu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. júna 1990, Sofrimport/Komisia, C‑152/88, EU:C:1990:259, bod 32 a citovanú judikatúru).

179

Na účely stanovenia sadzby úrokov z omeškania je potrebné zohľadniť článok 83 ods. 2 písm. b) a článok 111 ods. 4 písm. a) delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) č. 1268/2012 z 29. októbra 2012 o pravidlách uplatňovania nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 966/2012 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie (Ú. v. EÚ L 362, 2012, s. 1). Na základe týchto ustanovení je úrokovou sadzbou v prípade pohľadávok, ktoré neboli uhradené v lehote, sadzba, ktorú ECB uplatňuje na svoje hlavné refinančné operácie, uverejnená v sérii C Úradného vestníka Európskej únie a platná v prvý kalendárny deň mesiaca splatnosti pohľadávky, zvýšená o tri a pol percentuálneho bodu.

180

V prejednávanej veci treba náhrady škôd uvedené v bodoch 143 a 165 vyššie, vrátane kompenzačných úrokov prislúchajúcich k náhrade škody z titulu náhrady majetkovej ujmy, ktorá vznikla spoločnosti Gascogne, zvýšiť o úroky z omeškania od vyhlásenia tohto rozsudku do úplného zaplatenia.

181

Okrem toho sadzbu tohto zvýšenia treba stanoviť v rozsahu, v akom navrhujú žalobkyne (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. mája 1992, Mulder a i./Rada a Komisia, C‑104/89 a C‑37/90, EU:C:1992:217, bod 35, a z 8. mája 2007, Citymo/Komisia, T‑271/04, EU:T:2007:128, bod 184).

182

Sadzbou úrokov z omeškania je teda sadzba stanovená ECB na jej hlavné refinančné operácie, zvýšená o dva percentuálne body, ako navrhujú žalobkyne.

183

Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, treba túto žalobu čiastočne prijať v rozsahu, v akom smeruje k náhrade škody, ktorá vznikla žalobkyniam z dôvodu porušenia primeranej lehoty na rozhodnutie vo veciach T‑72/06 a T‑79/06 bez toho, aby bolo potrebné nariadiť vypracovanie znaleckého posudku požadované subsidiárne žalobkyňami.

184

Náhrada škody spoločnosti Gascogne z titulu náhrady ujmy, ktorá jej vznikla z dôvodu uhradenia dodatočných nákladov na bankovú záruku, dosahuje sumu 47064,33 eur, zvýšenú o kompenzačné úroky od 4. augusta 2014 do vyhlásenia tohto rozsudku v ročnej miere inflácie stanovenej Eurostatom v členskom štáte, v ktorom je táto spoločnosť usadená.

185

Náhrada škody oboch žalobkýň z titulu náhrady nemajetkovej ujmy dosahuje sumu 5000 eur.

186

Suma náhrad škôd uvedených v bodoch 184 a 185 vyššie vrátane kompenzačných úrokov prislúchajúcich k náhrade škody z titulu náhrady majetkovej ujmy, ktorá vznikla spoločnosti Gascogne, sa zvyšuje o úroky z omeškania za podmienok uvedených v bodoch 180 a 182 vyššie.

187

V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

188

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. V uznesení z 2. februára 2015, Gascogne Sack Deutschland a Gascogne/Európska únia (T‑577/14, neuverejnené, EU:T:2015:80) bola zamietnutá námietka neprípustnosti vznesená Súdnym dvorom Európskej únie a bolo rozhodnuté, že o trovách konania sa rozhodne neskôr. Únii zastúpenej Súdnym dvorom Európskej únie treba teda uložiť povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vznikli žalobkyniam a ktoré súvisia s námietkou neprípustnosti, ktorá viedla k vydaniu uznesenia z 2. februára 2015, Gascogne Sack Deutschland a Gascogne/Európska únia (T‑577/14, neuverejnené, EU:T:2015:80).

189

Na základe článku 134 ods. 3 rokovacieho poriadku znáša každý z účastníkov vlastné trovy konania, ak mali účastníci konania úspech len v časti predmetu konania. Ak sa to však zdá oprávnené vzhľadom na okolnosti prípadu, Všeobecný súd môže rozhodnúť, že účastník konania znáša vlastné trovy konania a je povinný nahradiť časť trov konania druhého účastníka.

190

V prejednávanej veci žalobkyne dosiahli čiastočný úspech, pokiaľ ide o ich návrhy vo veci samej. Mali však značný úspech v ich návrhu na náhradu škody. Za týchto podmienok a vzhľadom na všetky okolnosti veci treba rozhodnúť, že každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.

191

Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku členské štáty a inštitúcie, ktoré do konania vstúpili ako vedľajší účastníci, znášajú vlastné trovy konania. Je potrebné rozhodnúť, že Komisia znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia rozšírená komora)

rozhodol a vyhlásil:

Okolnosti predchádzajúce sporu

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

A – O prípustnosti

1. O prekážke konania založenej na nedostatočnej jasnosti a určitosti žaloby

a) K určeniu subjektu, ktorému bola spôsobená údajná majetková a nemajetková ujma

b) O príčine, podstate a rozsahu údajnej nemajetkovej ujmy

2. O subsidiárnej prekážke konania založenej na premlčaní nároku na náhradu údajnej nemajetkovej ujmy

B – O veci samej

1. O údajnom porušení primeranej lehoty na rozhodnutie vo veciach T‑72/06 a T‑79/06

2. O údajnej škode a predpokladanej príčinnej súvislosti

a) O údajnej majetkovej ujme a predpokladanej príčinnej súvislosti

O údajnej strate príležitosti nájsť investora skôr

O údajných stratách, ktoré vznikli z dôvodu zaplatenia úrokov zo sumy pokuty a z dôvodu uhradenia nákladov na bankovú záruku

– Úvodné pripomienky

– O zaplatení úrokov zo sumy pokuty

– O uhradení nákladov na bankovú záruku

O posúdení vzniknutej majetkovej ujmy

b) O údajnej nemajetkovej ujme a predpokladanej príčinnej súvislosti

O nemajetkovej ujme, ktorá údajne vznikla členom riadiacich orgánov a zamestnancom žalobkýň

O nemajetkovej ujme, ktorá údajne vznikla žalobkyniam

c) O úrokoch

d) Záver o sume náhrady škody a úrokoch

O trovách konania