1.

V kontexte krízy právneho štátu v Európe rozsiahla judikatúra Súdneho dvora, ktorej sa venovala značná pozornosť, vymedzila kontúry požiadaviek nezávislosti a nestrannosti súdov vyplývajúcich z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2.

V súčasnosti možno konštatovať, že návrhy na začatie prejudiciálneho konania predkladané Súdnemu dvoru sú zamerané na objasnenie dôsledkov, ktoré treba z tejto judikatúry vyvodiť. ( 2 )

3.

Môže vnútroštátny súd konštatovať, že vnútroštátny súdny orgán vyššieho stupňa z dôvodu nezrovnalostí, ktoré vykazuje postup menovania niektorých jeho členov, nie je súdom vopred zriadeným zákonom v zmysle článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty? V prípade kladnej odpovede, aký je právny osud aktov prijatých takýmto orgánom? Tieto citlivé právne otázky, na ktoré sa zameriavajú tieto návrhy, položil Súdnemu dvoru v rámci tohto prejudiciálneho konania Sąd Apelacyjny w Krakowie (Odvolací súd Krakov, Poľsko).

4.

Súdny dvor tak bude mať vo svojom budúcom rozsudku príležitosť vyjadriť sa najmä k otázke, či dôsledky porušenia požiadavky na súd vopred zriadený zákonom musia byť vymedzené zásadou ex iniuria ius non oritur (z bezprávia právo vzísť nemôže) v situácii, keď akty prijaté dotknutým súdnym orgánom majú právnu silu rozhodnutej veci.

5.

V prejednávanej veci sú relevantné článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ a článok 47 druhý odsek Charty.

6.

Na základe ustawa o Sądzie Najwyższym (zákon o Najvyššom súde) z 8. decembra 2017 (Dz. U. z roku 2018, položka 5) bola na Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko) zriadená okrem iného Izba Kontroli Nadzwyczajnej i Spraw Publicznych (senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, Poľsko).

7.

V článku 26 zákona o Najvyššom súde v znení zákona z 20. decembra 2019, ktorým sa mení zákon o všeobecných súdoch, zákon o Najvyššom súde a niektoré ďalšie zákony, sa stanovuje:

„§ 1.   Do právomoci senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné patria mimoriadne opravné prostriedky, spory vo volebných veciach a spochybnenia platnosti národného referenda alebo ústavného referenda, konštatovanie platnosti volieb a referend, ďalšie verejnoprávne veci…

§ 2.   Senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné má právomoc rozhodovať o návrhoch alebo vyhláseniach týkajúcich sa vylúčenia sudcu alebo určenia súdu, na ktorom sa má uskutočniť konanie, vrátane rozhodovania o sťažnostiach založených na nedostatku nezávislosti súdu alebo sudcu…

§ 3.   O návrhu uvedenom v § 2 sa nerozhoduje, ak sa týka určenia a posúdenia zákonnosti vymenovania sudcu alebo jeho legitimity na plnenie úloh v oblasti výkonu spravodlivosti.

…“

8.

V článku 89 tohto zákona sa v § 1 až 3 stanovuje:

„§ 1.   Ak je to potrebné na zabezpečenie súladu so zásadou demokratického právneho štátu, ktorá je založená na zásade sociálnej spravodlivosti, možno podať mimoriadny opravný prostriedok (‚skarga nadzwyczajna‘) proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu alebo vojenského súdu, ktorým sa konanie v danej veci končí, ak:

a rozhodnutie nemožno zrušiť alebo zmeniť inými mimoriadnymi opravnými prostriedkami.

§ 2.   Mimoriadny opravný prostriedok môže podať Prokurator Generalny [generálny prokurátor], Rzecznik Praw Obywatelskich [ombudsman] a v rámci svojich právomocí Prezes Prokuratorii Generalnej Rzeczypospolitej Polskiej [predseda Generálnej prokuratúry Poľskej republiky], Rzecznik Praw Dziecka [ombudsman pre práva detí], Rzecznik Praw Pacjenta [ombudsman pre práva pacientov], Przewodniczący Komisji Nadzoru Finansowego [predseda Úradu pre finančný dohľad], Rzecznik Finansowy [finančný ombudsman], Rzecznik Małych i Średnich Przedsiębiorców [ombudsman pre malé a stredné podniky], ako aj Prezes Urzędu Ochrony Konkurencji i Konsumentów [predseda Úradu pre hospodársku súťaž a ochranu spotrebiteľa].

§ 3.   Mimoriadny opravný prostriedok musí byť podané v lehote piatich rokov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, a ak bola proti rozhodnutiu podaná kasačná sťažnosť alebo kasačný opravný prostriedok, do jedného roka odo dňa ich preskúmania. Mimoriadny opravný prostriedok v neprospech žalovaného nemožno prijať, ak bolo podané po uplynutí jedného roka odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, a v prípade kasačnej sťažnosti alebo kasačného opravného prostriedku po uplynutí lehoty šiestich mesiacov odo dňa ich preskúmania.“

9.

Článok 115 § 1 uvedeného zákona znie:

„V lehote šiestich rokov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona možno podať mimoriadny opravný prostriedok proti konečným rozhodnutiam, ktorými sa skončilo konanie vo veciach právoplatných po 17. októbri 1997. článok 89 § 3 prvej vety sa neuplatní.“

10.

Žalobou z 9. augusta 2004 sa spoločnosť AW „T“ sp. z o.o domáhala, aby sa B.O., ako aj spoločnostiam „R“ a „K“ zakázalo uvádzať na trh okrem iného časopisy s krížovkami označené číslami „100“, „200“, „222“, „300“, „333“, „500“, „1000“, v ktorých boli krížovky umiestnené v rámčeku s rovnakou farbou pozadia a s farebným okrajom. Uvedenie týchto časopisov na trh bolo podľa tejto spoločnosti v rozpore s ustanoveniami ustawa prawo o własności przemysłowej (zákon o práve priemyselného vlastníctva) z 30. júna 2000 (Dz. U. z roku 2003, položka 1117) a ustawa o zwalczaniu nieuczciwej konkurencji (zákon o boji proti nekalej súťaži) z 16. apríla 1993 (Dz. U. z roku 2003, položka 1503).

11.

Rozsudkom z 25. októbra 2005 Sąd Okręgowy w Krakowie (Krajský súd Krakov, Poľsko) zakázal uvádzať na trh 28 časopisov chránených zapísanou ochrannou známkou a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

12.

V nadväznosti na odvolanie podané B.O. a spoločnosťou „R“ Sąd Apelacyjny w Krakowie (Odvolací súd Krakov) rozsudkom z 9. novembra 2006 ( 3 ) zmenil rozsudok Sąd Okręgowy w Krakowie (Krajský súd Krakov) v zmysle rozšírenia zákazu uvedeného v predchádzajúcom bode vyššie.

13.

Proti tomuto rozsudku podala kasačný opravný prostriedok na Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) len B.O. Dňa 21. februára 2008 tento súd zrušil rozsudok Sąd Apelacyjny w Krakowie (Odvolací súd Krakov) v časti, ktorou sa mení rozsudok Sąd Okręgowy w Krakowie (Krajský súd Krakov), a vrátil vec odvolaciemu súdu na opätovné preskúmanie. Napokon 27. mája 2010 vydal Sąd Apelacyjny w Krakowie (Odvolací súd Krakov) svoj rozsudok.

14.

Až 27. januára 2020 podal Prokurator Generalny (generálny prokurátor, Poľsko) v súlade s článkom 89 zákona o Najvyššom súde mimoriadny opravný prostriedok na Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) v prospech spoločnosti „R“ S.A. proti rozsudku Sąd Apelacyjny w Krakowie (Odvolací súd Krakov) z 9. novembra 2006. Podľa názoru generálneho prokurátora tento súd porušil zákaz reformatio in peius, pretože zmenou napadnutého rozsudku Sąd Okręgowy w Krakowie (Krajský súd Krakov) rozšíril zákaz uložený okrem iného aj spoločnosti „R“. Rozsudok tohto odvolacieho súdu totiž zakázal uvádzať na trh všetky časopisy s krížovkami označené na obálke číslami „100“, „200“, „222“, „300“, „333“, „500“ a „1 000“, zatiaľ čo rozsudok prvostupňového súdu zakazoval uvádzať na trh len konkrétne časopisy označené názvami a odkazmi na uverejnenie, na ktorých boli umiestnené dotknuté zapísané ochranné známky. Rozsudkom z 20. októbra 2021 Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) zrušil vo vzťahu k spoločnosti „R“ rozsudok z 9. novembra 2006, ktorý sa v podstate týkal zákazu určitých aktov nekalej hospodárskej súťaže, a vrátil vec na opätovne preskúmanie na Sąd Apelacyjny w Krakowie (Odvolací súd Krakov), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

15.

V rámci tohto preskúmania AW „T“ požiadala vnútroštátny súd, aby jej vydal kópiu rozsudku z 9. novembra 2006 a pripojil k nej ako doložku vykonateľnosti poznámku potvrdzujúcu právoplatnosť tohto rozsudku, pričom tvrdila, že rozsudok Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) z 20. októbra 2021 treba považovať za neplatný.

16.

Na podporu tejto žiadosti sa AW „T“ po prvé odvolávala na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 8. novembra 2021, Dolińska‑Ficek a Ozimek v. Poľsko ( 4 ), z ktorého vyplýva, že senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné nie je súdom zriadeným zákonom.

17.

Po druhé AW „T“ poukázala na rozsudok zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie) ( 5 ), z ktorého vyvodzuje, že rozhodnutie vydané v zložení súdu vytvorenom protiprávne nie je pre ostatné súdy záväzné a nemá sa naň prihliadať, pričom nemusí byť najprv zrušené.

18.

Po tretie AW „T“ vyjadrila výhrady, pokiaľ ide o možnosť podať mimoriadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu s právnou silou rozhodnutej veci, ktorý bol podaný po uplynutí štrnástich rokov, najmä ak cieľom tohto opravného prostriedku bola ochrana výlučne ekonomických záujmov štátnej spoločnosti.

19.

Vnútroštátny súd vysvetľuje, že rozsudok Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) z 20. októbra 2021 vydal senát zložený zo sudcov vymenovaných v ten istý deň v rámci toho istého konania. V tomto konaní Krajowa Rada Sądownictwa (Štátna súdna rada, Poľsko, ďalej len „KRS“) vydala uznesenie, v ktorom odporučila týchto sudcov, pričom toto uznesenie bolo následne napadnuté na Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd, Poľsko), ktorý predbežným opatrením pozastavil výkon uvedeného uznesenia. Prezident Poľskej republiky však vymenoval uvedených sudcov skôr, ako Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd) rozhodol o napadnutom uznesení.

20.

V tejto súvislosti vnútroštátny súd uvádza, že rozhodovacie zloženie Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), ktoré vydalo rozsudok z 20. októbra 2021, bolo zložené zo sudcov E. S., T. D., P. K., A. R. a M. S. a že z dôvodu nezrovnalostí v konaní, ktoré viedlo k ich vymenovaniu za sudcov senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, toto rozhodovacie zloženie nepredstavuje súd vopred zriadený zákonom v zmysle práva Únie. V dôsledku toho je potrebné preskúmať účinky rozhodnutia takéhoto súdu.

21.

Podľa vnútroštátneho súdu si napriek tomu treba na úvod položiť otázku, či je vnútroštátny súd oprávnený preskúmať obsadenie súdu vyššieho stupňa, ktorý mu vec vrátil na opätovné preskúmanie po tom, čo rozhodol v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku, a to v prípade, keď je podľa vnútroštátnej právnej úpravy prvý súd viazaný posúdením súdu vyššieho stupňa.

22.

Za týchto okolností Sąd Apelacyjny w Krakowie (Odvolací súd Krakov) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

23.

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 11. mája 2022 bola žiadosť vnútroštátneho súdu o prejednanie tejto veci v skrátenom konaní zamietnutá.

24.

Písomné pripomienky predložili spoločnosť „R“, navrhovateľka vo veci samej, spoločnosť AW „T“, odporkyňa vo veci samej, poľská, dánska a holandská vláda, ako aj Európska komisia. Spoločnosti „R“ a AW „T“, poľská vláda a Komisia boli vypočuté na pojednávaní 9. januára 2025.

25.

Na žiadosť Súdneho dvora sa tieto návrhy týkajú výlučne tretej a štvrtej prejudiciálnej otázky.

26.

Poľská vláda namietala nedostatok právomoci Súdneho dvora rozhodovať o všetkých prejudiciálnych otázkach z dôvodu, že organizácia súdnictva patrí do výlučnej právomoci členských štátov. Podľa tohto členského štátu teda nie je možné vykladať článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ ako normu, ktorá týmto štátom ukladá určitú organizáciu súdnictva.

27.

Toto tvrdenie možno ľahko odmietnuť. Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že hoci organizácia súdnictva v členských štátoch nepochybne patrí do ich právomoci, nič to nemení na skutočnosti, že pri výkone tejto právomoci sú členské štáty povinné dodržiavať povinnosti, ktoré im vyplývajú z práva Únie, a že to tak môže byť, najmä pokiaľ ide o vnútroštátne pravidlá týkajúce sa prijímania rozhodnutí o vymenovaní sudcov a prípadne pravidlá týkajúce sa súdneho preskúmania uplatniteľného v súvislosti s takýmito postupmi vymenúvania. Okrem toho sa námietky takto predložené poľskou vládou v podstate týkajú samotného rozsahu uvedeného článku 19, a teda jeho výkladu. Takýto výklad pritom zjavne spadá do právomoci Súdneho dvora podľa článku 267 ZFEÚ. ( 6 )

28.

Táto vláda namietala aj neprípustnosť všetkých prejudiciálnych otázok z dôvodu, že položené právne otázky sú fiktívne, irelevantné alebo hypotetické. Podľa uvedenej vlády z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevyplýva, že by v konaní vo veci samej došlo vo fáze preskúmania mimoriadneho opravného prostriedku senátom pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné k porušeniu práva na súd vopred zriadený zákonom, ani že by po opätovnom preskúmaní veci vnútroštátnym súdom bola spochybnená záruka spojená s týmto právom.

29.

Ani toto tvrdenie nie je presvedčivé. Odpoveď Súdneho dvora sa totiž zdá byť nevyhnutná na to, aby vnútroštátny súd mohol rozhodnúť o otázke, či má alebo nemá pristúpiť k opätovnému preskúmaniu veci samej za okolností, keď rozhodnutie, ktoré je základom tohto postupu preskúmania, bolo prijaté orgánom, ktorý nemožno považovať za vopred zriadený zákonom v zmysle judikatúry ESĽP.

30.

Navyše treba upozorniť na skutočnosť, že Komisia bez toho, aby výslovne spochybnila prípustnosť tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, v podstate uvádza, že informácie vyplývajúce zo spisu jej neumožňujú určiť, či vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje ako samosudca, má právomoc rozhodnúť o problematike uvedenej v prejudiciálnych otázkach a či konanie, ktoré by mohlo viesť ku konštatovaniu nadobudnutia účinkov res iudicata rozsudku vnútroštátneho súdu z 9. novembra 2006, oprávňuje príslušného samosudcu na preskúmanie zákonnosti rozhodovacieho zloženia súdu vyššieho stupňa, ktoré tento rozsudok zrušilo.

31.

V tejto súvislosti chcem len pripomenúť, rovnako ako uviedla Komisia, že podľa ustálenej judikatúry prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a nesie zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti veci posúdil tak potrebu rozhodnutia v prejudiciálnom konaní pre vydanie svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto pokiaľ sa položené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. ( 7 )

32.

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či je viazaný rozhodnutím súdu vyššieho stupňa, ktorý nespĺňa požiadavku nezávislého a nestranného súdu vopred zriadeného zákonom v zmysle článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.

33.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že touto otázkou chce vnútroštátny súd v podstate zistiť, či článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ umožňuje vnútroštátnemu súdu overiť, či súd vyššieho stupňa spĺňa požiadavku nezávislého a nestranného súdu vopred zriadeného zákonom v zmysle tohto ustanovenia. ( 8 ) Otázka, či by v prípade negatívneho výsledku tohto overenia bolo akékoľvek rozhodnutie prijaté týmto súdom napriek tomu záväzné pre súd nižšieho stupňa, totiž podľa môjho názoru patrí do problematiky týkajúcej sa právneho osudu týchto rozhodnutí, ktorá je predmetom štvrtej otázky.

34.

Z judikatúry začínajúcej rozsudkom Associação Sindical dos Juízes Portugueses ( 9 ) vyplýva, že na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany, ktorá sa vyžaduje podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, je prvoradé zachovanie nezávislosti a nestrannosti. Požiadavka nezávislosti a nestrannosti súdov, ktoré môžu uplatňovať právo Únie, totiž patrí do podstaty základného práva na účinnú súdnu ochranu a spravodlivý proces, ktoré má zásadný význam ako záruka ochrany všetkých práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, a zachovania spoločných hodnôt členských štátov uvedených v článku 2 ZEÚ. ( 10 )

35.

Právo na „súd vopred zriadený zákonom“ má podľa Súdneho dvora veľmi úzke väzby so zárukami „nezávislosti“ a „nestrannosti“. Hoci nejde o identické záruky v štruktúre spravodlivého procesu, svojou podstatou a účelom sú úzko prepojené. Ako uviedol Súdny dvor ( 11 ), pričom cituje rozsudok ESĽP Ástráðsson v. Island ( 12 ), cieľom oboch týchto záruk je zachovať právny štát a oddelenie mocí, čím sa zabezpečí dôvera verejnosti v súdnu moc.

36.

Pokiaľ ide o proces menovania sudcov, v súčasnosti je nesporné, že so zreteľom na vážne dôsledky, ktoré má uvedený proces pre riadne fungovanie a legitimitu súdnej moci v demokratickom štáte, ktorý sa riadi vládou práva, takýto proces nevyhnutne predstavuje prvok vlastný pojmu „súd zriadený zákonom“ ( 13 ).

37.

V rozsudku Preskúmanie Simpson/Rada ( 14 ) Súdny dvor uviedol, že nezrovnalosť, ktorou je poznačené vymenovanie sudcov v rámci súdneho systému členského štátu, predstavuje porušenie požiadavky na súd vopred zriadený zákonom, najmä ak má táto nezrovnalosť takú povahu a závažnosť, že vytvára skutočné riziko, že iné zložky moci, najmä výkonná moc, by mohli vykonávať nenáležitú diskrečnú právomoc, ktorá ohrozuje integritu výsledku, ku ktorému vedie proces vymenovania, a teda vyvoláva legitímnu pochybnosť v mysli osôb podliehajúcich súdnej právomoci, pokiaľ ide o nezávislosť a nestrannosť dotknutého sudcu alebo sudcov, čo je prípad, keď sú dotknuté základné pravidlá, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť vytvárania a fungovania tohto súdneho systému. ( 15 )

38.

V rozsudku Preskúmanie Simpson Súdny dvor tiež konštatoval, že záruky prístupu k nezávislému a nestrannému súdu vopred zriadenému zákonom, a najmä záruky, ktoré predstavujú základný kameň práva na spravodlivý proces, znamenajú najmä to, že každý súd má povinnosť overiť, či jeho obsadenie zodpovedá takémuto súdu, ak v tejto otázke vzniknú vážne pochybnosti. Súdny dvor tak dospel k záveru, že takéto preskúmanie predstavuje podstatnú formálnu náležitosť, ktorej dodržiavanie patrí do oblasti verejného poriadku a musí byť overené ex offo. ( 16 )

39.

Z tohto rozsudku vyplýva, že hlavnú zodpovednosť za monitorovanie dodržiavania práva na súd zriadený zákonom majú súdy vrátane vnútroštátnych súdov, či už ide o zákonnosť ich vlastného obsadenia alebo zákonnosť obsadenia iného súdu. ( 17 )

40.

Pokiaľ ide o právny štát v Poľsku, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že vnútroštátne súdy musia mať možnosť overiť, či nezrovnalosť v postupe vymenovania sudcu mohla viesť k porušeniu požiadaviek vyplývajúcich z práva na účinnú súdnu ochranu v zmysle článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ a článku 47 Charty, ( 18 ) a najmä požiadaviek týkajúcich sa prístupu k nezávislému a nestrannému súdu vopred zriadenému zákonom, a to za okolností, za ktorých by dodržanie týchto požiadaviek mohlo vyvolávať pochybnosti. ( 19 )

41.

Konkrétne z toho vyplýva, že vnútroštátne súdy musia mať možnosť posúdiť, či vzhľadom na riadne preukázané skutočnosti a iné relevantné okolnosti, o ktorých sa dozvedia, môžu hmotnoprávne podmienky a procesné pravidlá, ktorými sa riadi prijímanie rozhodnutí o vymenovaní, vyvolávať legitímne pochybnosti vo vnímaní osôb podliehajúcich súdnej právomoci, pokiaľ ide o neovplyvniteľnosť týchto súdov vonkajšími činiteľmi a predovšetkým priamymi alebo nepriamymi vplyvmi zákonodarnej a výkonnej moci, a pokiaľ ide o ich neutralitu vo vzťahu k protichodným záujmom. ( 20 )

42.

V tejto súvislosti treba uviesť, že veci, ktoré spadajú do tejto línie judikatúry, sa týkali „horizontálnych“ vzťahov medzi vnútroštátnym súdom uskutočňujúcim takéto posúdenie a súdnym orgánom, ktorý je predmetom tohto posúdenia. Išlo totiž o:

43.

Naproti tomu Súdny dvor doteraz nemal príležitosť vyjadriť sa k otázke, či vnútroštátny súd musí mať možnosť overiť, či hierarchicky nadradený súdny orgán predstavuje nezávislý a nestranný súd vopred zriadený zákonom v zmysle článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ. ( 22 )

44.

Pokiaľ ide o mňa, som presvedčený, že existencia takéhoto hierarchického vzťahu nemôže vylučovať možnosť prvého súdu vykonať toto overenie.

45.

Ako som už vysvetlil vyššie, hoci je totiž pravda, že organizácia súdnictva v členských štátoch patrí do právomoci týchto štátov, stále platí, že pri výkone tejto právomoci sú členské štáty povinné dodržiavať povinnosti, ktoré im vyplývajú z práva Únie, a najmä z článku 19 ods. 1 druhej vety ZEÚ. ( 23 ) Konkrétnejšie chcem poznamenať, že judikatúra Súdneho dvora vytvára spojenie medzi požiadavkami nezávislého a nestranného súdu vopred zriadeného zákonom a zásadou prednosti. Právne smerovanie je dobre známe: článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ ukladá členským štátom jasnú a presnú povinnosť dosiahnuť výsledok, ktorá nie je spojená s nijakou podmienkou; ( 24 )každý vnútroštátny súd, ktorému bolo v rámci jeho právomoci predložené podanie, je tak povinný neuplatniť v prejednávanom spore akékoľvek vnútroštátne ustanovenie, ktoré je v rozpore s ustanovením práva Únie s priamym účinkom, akým je uvedený článok 19. ( 25 ) V tejto súvislosti treba pripomenúť, že všeobecná myšlienka, podľa ktorej uplatnenie zásady prednosti môže viesť k obráteniu vnútroštátnej súdnej hierarchie, vychádza z rozsudku Simmenthal ( 26 ) a bola opätovne potvrdená v oblasti právneho štátu v rozsudku RS (Účinok rozhodnutí Ústavného súdu) ( 27 ).

46.

Inými slovami, ak sú procesné podmienky alebo pravidlá platné pre prijímanie rozhodnutí o vymenovaní také, že sa zistí porušenie požiadaviek nezávislého a nestranného súdu vopred zriadeného zákonom, určite nemožno namietať, že vnútroštátne ustanovenia upravujúce súdnu hierarchiu medzi Najvyšším súdom a súdmi nižšieho stupňa patria do oblasti vyhradenej procesnej autonómii členských štátov.

47.

Rozsudok Súdneho dvora vo veci Randstad Italia ( 28 ), ktorý uvádza Komisia vo svojich pripomienkach, potvrdzuje tento výklad. Na pripomenutie, v tejto veci sa vnútroštátny súd pýtal Súdneho dvora, či účinná súdna ochrana práv priznaných právom Únie bráni výkladu vnútroštátnej judikatúry, podľa ktorého najvyšší súd sústavy všeobecných súdov členského štátu nemá právomoc zrušiť rozsudok vydaný v rozpore s právom Únie najvyšším správnym súdom tohto členského štátu.

48.

Je pravda, že Súdny dvor v tomto rozsudku poukázal na článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ a na zásadu procesnej autonómie. Posúdenie z hľadiska tohto ustanovenia je však veľmi stručné, keďže toto ustanovenie bolo v danej veci jasne dodržané. Súdny dvor sa tak v podstate obmedzil na konštatovanie, že talianske procesné právo samo osebe umožňuje dotknutým osobám podať žalobu na nezávislý a nestranný súd vopred zriadený zákonom, aby sa pred ním domáhali porušenia práva Únie. ( 29 ) To stačilo na preukázanie súladu s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ, keďže toto ustanovenie, ktoré je správne vymedzené ako „mimoriadny nástroj pre výnimočné prípady“ ( 30 ), je relevantné len vtedy, keď je potrebné zachovať podstatu účinnej súdnej ochrany, ktorá je ohrozená všeobecným zhoršením súdnej ochrany v členskom štáte, k čomu nedošlo vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Randstad.

49.

Súdny dvor naproti tomu dôkladne preskúmal otázku, ktorá bola podstatou tejto veci, a to či právo Únie vyžaduje, aby členský štát na účely nápravy porušenia tohto práva stanovil možnosť podať na Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko) opravný prostriedok proti rozsudku Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko), ak jeho vnútroštátne právo takýto prostriedok nápravy nestanovuje, pričom dospel k zápornej odpovedi. Nie je prekvapením, že táto právna analýza, ktorá bola rozvinutá najmä z hľadiska ustanovenia sekundárneho práva v spojení s článkom 47 Charty, zahŕňala zohľadnenie procesnej autonómie členských štátov.

50.

Ak by existovali skutočnosti nasvedčujúce tomu, že talianske procesné právo neumožňuje prístup k súdu, ktorý spĺňa požiadavky vyplývajúce z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, pravdepodobne by nebolo potrebné overovať, či dotknuté vnútroštátne ustanovenia spadajú do uvedenej procesnej autonómie, a bola by stanovená požiadavka uplatniť prednosť práva Únie.

51.

Zastávam teda názor, že hoci je overenie postavenia vnútroštátneho súdu vyššieho stupňa ako súdu vopred zriadeného zákonom zo strany súdu nižšieho stupňa nepochybne nové, ako uviedli niektorí účastníci konania na pojednávaní, nič to nemení na tom, že je v súlade s judikatúrou, ktorá vykladá článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ.

52.

Vzhľadom na tieto úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na tretiu otázku položenú vnútroštátnym súdom tak, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd musí mať možnosť overiť, či súd vyššieho stupňa spĺňa požiadavku nezávislého a nestranného súdu vopred zriadeného zákonom v zmysle toho istého ustanovenia, a to za okolností, za ktorých by dodržanie tejto požiadavky mohlo vyvolávať pochybnosti.

53.

Treba pripomenúť, že v konečnom dôsledku bude prináležať vnútroštátnemu súdu, aby s prihliadnutím na všetky zásady vyvodené príslušnou judikatúrou Súdneho dvora a po vykonaní posúdení požadovaných na tento účel rozhodol o tom, či všetky podmienky, za ktorých boli vymenovaní piati členovia senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, ktorý vydal rozhodnutie o zrušení rozsudku z 9. novembra 2006, umožňujú dospieť k záveru, že tento senát spĺňa požiadavku nezávislého a nestranného súdu vopred zriadeného zákonom v zmysle článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ. ( 31 ) Táto okolnosť však nebráni Súdnemu dvoru, aby v rámci súdnej spolupráce zavedenej článkom 267 ZFEÚ na základe skutočností uvedených v spise podal vnútroštátnemu súdu prvky výkladu práva Únie, ktoré môžu byť pre tento súd užitočné pri posudzovaní účinkov uvedeného článku 19. ( 32 )

54.

V tejto súvislosti chcem poznamenať, že v rozsudku Krajowa Rada Sądownictwa (Zotrvanie v sudcovskej funkcii) ( 33 ) Súdny dvor vyhlásil návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, za neprípustný. Na základe zistení a posúdení vykonaných na jednej strane v rozsudku ESĽP z 8. novembra 2021, Dolińska‑Ficek a Ozimek v. Poľsko ( 34 ), ako aj v rozsudku Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd) z 21. septembra 2021, a na druhej strane v rozsudku W.Ż., Súdny dvor okrem iného konštatoval, že všetky systémové, ako aj konkrétne skutočnosti – ktorými sa vyznačuje vymenovanie troch sudcov senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné tvoriacich orgán, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok – posudzované ako celok majú za následok, že tento senát nemal postavenie nezávislého a nestranného súdu vopred zriadeného zákonom v zmysle článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 druhým odsekom Charty.

55.

Pokiaľ ide o vymenovanie troch členov senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, považujem za užitočné pripomenúť hlavné skutočnosti, ktoré Súdny dvor uviedol na podporu takéhoto záveru. Po prvé Súdny dvor konštatoval, že k týmto vymenovaniam došlo na základe návrhov uvedených v uznesení KRS č. 331/2018, ktorá vo svojom novom zložení vyplývajúcom z vykonania zmien zákona o KRS neposkytovala dostatočné záruky vo vzťahu k zákonodarnej a výkonnej moci. Po druhé uviedol, že opravné prostriedky, ktoré dovtedy bolo možné podať proti uzneseniam KRS, boli zbavené všetkej účinnosti v dôsledku legislatívnych zmien článku 44 tohto zákona. Po tretie Súdny dvor poukázal na to, že k vymenovaniam týchto sudcov prezidentom Poľskej republiky došlo napriek tomu, že vykonateľnosť tohto uznesenia bola odložená uznesením Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd), čo bolo vyjadrením hlbokého popretia autority, nezávislosti a úlohy súdnej moci zo strany výkonnej moci s cieľom zámerne zabrániť účinnému výkonu spravodlivosti.

56.

Konštatovanie, podľa ktorého senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné nepredstavuje súd vopred zriadený zákonom v zmysle článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 druhým odsekom Charty, je podľa môjho názoru plne uplatniteľné v prejednávanej veci. Je totiž irelevantné, že k tomuto konštatovaniu došlo v rámci posúdenia otázky, či rozhodovacie zloženie tohto senátu, ktoré predložilo Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania, predstavuje „súdny orgán“ v zmysle článku 267 ZFEÚ, keďže rozsah nezávislosti vyžadovanej na tento účel sa zhoduje s rozsahom požiadavky nezávislého a nestranného súdu vopred zriadeného zákonom. ( 35 )

57.

Po rozsudku Krajowa Rada Sądownictwa nasledovali viaceré uznesenia, v ktorých Súdny dvor na základe tých istých dôvodov dospel k záveru o neprípustnosti návrhov na začatie prejudiciálneho konania podaných senátom pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, ktorý bol úplne alebo čiastočne zložený z členov vymenovaných za rovnakých okolností, o aké išlo v tomto rozsudku. ( 36 ) Za týchto okolností pritom bolo vymenovaných aj päť sudcov, ktorí spolu s dvoma prísediacimi tvoria rozhodovacie zloženie tohto senátu v prejednávanej veci.

58.

Treba dodať, že skutočnosť, že v rozhodovacom zložení zasadali dvaja prísediaci, je irelevantná, keďže prítomnosť jediného sudcu vymenovaného do senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné za rovnakých okolností, aké boli analyzované v rozsudku Krajowa Rada Sądownictwa, postačuje v zásade na to, aby bol tento senát zbavený svojho postavenia nezávislého a nestranného súdu vopred zriadeného zákonom. ( 37 )

59.

Z toho vyplýva, že s výhradou konečného posúdenia, ktoré prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu, by overenie zákonnosti obsadenia senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, ktoré vydalo rozsudok z 20. októbra 2021, malo viesť k záveru, že tento senát nespĺňa požiadavky, ktoré sú vlastné súdu vopred zriadenému zákonom v zmysle článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.

60.

Štvrtá otázka sa týka dôsledkov, ktoré právo Únie spája s akýmkoľvek rozhodnutím prijatým orgánom, ktorý nemá postavenie súdu vopred zriadeného zákonom. Konkrétne sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ vykladať v tom zmysle, že v takomto prípade je dotknutý vnútroštátny súd povinný takéto rozhodnutie zrušiť alebo ho považovať za neplatné.

61.

V prvom rade treba poznamenať, že vnútroštátny súd osciluje medzi dvoma možnými výkladmi predmetného ustanovenia.

62.

Na jednej strane tento súd pripúšťa, že rozsah a závažnosť porušení v procese vymenovania a systematická povaha účinkov, ktoré z nich vyplývajú, by mohli v prejednávanej veci odôvodniť automatické posúdenie účinkov činnosti takéhoto orgánu, takže akýkoľvek akt vydaný týmto orgánom by nebol rozsudkom v zmysle zákona (sententia non existens). Podľa jeho názoru rozsudok W.Ż., ktorý sa tiež týka poľského kontextu a najmä obsadenia senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, môže podporiť takýto výklad.

63.

Na druhej strane sa uvedený súd domnieva, že automatické posúdenie účinkov rozhodnutia prijatého protiprávne obsadeným súdnym orgánom by mohlo viesť k porušeniu iných zásad, najmä právnej istoty a právnej sily rozhodnutej veci.

64.

V tejto súvislosti vnútroštátny súd najmä poznamenáva, že otázka uplynutia času ako faktora relativizujúceho potrebu takéhoto automatického posúdenia bola predmetom rozsudku Ástráðsson v. Island. Proti tvrdeniu, podľa ktorého by neexistencia lehoty na napadnutie nezrovnalosti v postupe vymenovania na miesta sudcov mala za následok, že by tieto vymenovania boli pre osobu, ktorá sa dovoláva práva na súd zriadený zákonom, donekonečna napadnuteľné, ESĽP spresnil, že „čím viac času uplynie, tým väčšiu váhu bude mať ochrana právnej istoty vo vzťahu k právu jednotlivca na ‚súd zriadený zákonom‘ pri vyvažovaní záujmov, ktoré treba vykonať“ ( 38 ).

65.

Je dôležité poznamenať, že otázkou dôsledkov súdnej činnosti orgánu, ktorý nie je súdom vopred zriadeným zákonom, sa Súdny dvor v rozsudku Preskúmanie Simpson nezaoberal, keďže nezrovnalosť v postupe vymenovania sudcov v tejto veci sa nepovažovala za dostatočne závažnú na to, aby bolo možné uznať porušenie požiadavky na súd vopred zriadený zákonom.

66.

Nedávno sa Súdny dvor k tejto otázke vyjadril v rozsudku W.Ż. Zdá sa mi nevyhnutné presne vymedziť rozsah odpovede poskytnutej v tomto rozsudku. Na tento účel treba dôkladne zhrnúť skutkový rámec veci, v ktorej bol vydaný.

67.

Vo veci samej podal W. Ż., sudca Sąd Okręgowy w K. (Krajský súd v K., Poľsko), na KRS sťažnosť proti rozhodnutiu, ktorým bol bez svojho súhlasu preradený na iné oddelenie tohto súdu. KRS prijala uznesenie, ktorým rozhodla o zastavení konania o tejto sťažnosti. W. Ż. následne podal proti tomuto uzneseniu odvolanie na Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné. V tomto kontexte W. Ż. podal aj návrh na vylúčenie všetkých sudcov tvoriacich tento senát z dôvodu nedostatku ich nezávislosti a nestrannosti, pričom preskúmanie tohto návrhu prináležalo Izba Cywilna (občianskoprávny senát) Sąd Najwyższy (Najvyšší súd).

68.

Odvolanie podané proti uvedenému uzneseniu KRS bolo rozhodnutím sudcu senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné (ďalej len „sporné rozhodnutie“), ktorý rozhodoval ako samosudca, vyhlásené za neprípustné bez toho, aby mal k dispozícii spis a bez vypočutia W. Ż. Izba Cywilna (občianskoprávny senát) Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), zasadajúci v zložení troch sudcov, rozhodol, že toto rozhodnutie bolo prijaté v rozpore s ustanovením vnútroštátneho práva, ktoré zakazuje vydať rozhodnutie, ktorým sa končí konanie, pokiaľ sa nerozhodlo o návrhu na vylúčenie sudcu, ako aj v rozpore s právom na obranu W. Ż.

69.

Súdny dvor vo svojom rozsudku dospel k záveru, že povinnosť vnútroštátneho súdu zabezpečiť plný účinok článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ si vyžaduje, aby sa napadnuté rozhodnutie považovalo za neplatné. ( 39 ) Zo spisu totiž vyplynulo, že v prípade potvrdenej existencie tohto rozhodnutia by konanie o vylúčení prebiehajúce na Izba Cywilna (občianskoprávny senát) Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) malo byť ukončené rozhodnutím o zastavení konania pre bezpredmetnosť. Naproti tomu vyhlásenie sporného rozhodnutia za právne neexistujúce by viedlo k povinnosti tohto senátu preskúmať návrh na vylúčenie podaný zo strany W. Ż. Dôsledok právnej neexistencie bol teda podľa Súdneho dvora odôvodnený, keďže sa vzhľadom na procesnú situáciu, o ktorú išlo v tejto veci, ukázal ako nevyhnutný na zabezpečenie prednosti práva Únie. ( 40 )

70.

Súdny dvor navyše spresnil, a to je kľúčové, že „v predmetnom prípade nebude možné sa účinne odvolávať na žiadny zreteľ založený na zásade právnej bezpečnosti alebo súvisiaci s údajnou právnou silou rozhodnutej veci [sporného rozhodnutia] s cieľom zabrániť tomu, aby [vnútroštátny súd] považoval takéto rozhodnutie za neplatné“ ( 41 ).

71.

Z rozsudku W.Ż. na jednej strane vyplýva, že určenie právneho osudu takých aktov, akými sú sporné rozhodnutie a napadnuté uznesenie KRS, sa musí riadiť potrebou zabezpečiť plnú účinnosť súdnej ochrany dotknutých osôb (ako aj prednosť práva Únie), a na druhej strane, že tento výsledok musí dosiahnuť súd, ktorý konštatoval predmetné porušenie, výberom možnosti z „palety“ dôsledkov stanovených vnútroštátnym právom. ( 42 )

72.

To ma vedie k dvom poznámkam k otázke, či sa účinky činnosti súdneho orgánu, ktorý nie je súdom vopred zriadeným zákonom, majú posudzovať automaticky, čo je otázka, ktorá je podstatou pochybností vnútroštátneho súdu.

73.

Po prvé rozsudok W.Ż. nemožno chápať v tom zmysle, že každý akt prijatý vnútroštátnym súdnym orgánom, ktorý nemá postavenie súdu vopred zriadeného zákonom, by sa mal považovať za právne neexistujúci. V rámci mechanizmu spolupráce zavedeného prejudiciálnym konaním patrí posúdenie týkajúce sa právneho osudu takéhoto aktu do právomoci vnútroštátneho súdu, ktorý dospel k záveru o neexistencii takéhoto postavenia, pričom tento súd je povinný túto právomoc vykonať s cieľom zabezpečiť účinnú súdnu ochranu dotknutých osôb.

74.

Tento záver sa mi navyše zdá byť potvrdený rozsudkom YP a i. (Zbavenie imunity a pozastavenie výkonu funkcie sudcu) ( 43 ). Súdnemu dvoru bola položená otázka týkajúca sa právneho osudu uznesenia Izba Dyscyplinarna (disciplinárny senát) Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) – ktorého nezávislosť a nestrannosť neboli zaručené – o udelení súhlasu na začatie trestného konania proti všeobecnému sudcovi, ktorý zasadal ako samosudca v rozsiahlej trestnej veci, ktorá sa blížila do svojej záverečnej fázy, pričom tomuto sudcovi bol pozastavený výkon funkcie a znížená odmena. V tejto súvislosti Súdny dvor dospel k záveru, že z dôvodu rozporu tohto uznesenia s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ je vnútroštátny súd povinný neuplatniť uvedené uznesenie, ( 44 ) a nie ho považovať za neplatné.

75.

Po druhé sa mi zdá, že z rozsudku W.Ż. ( 45 ) vyplýva, že plný účinok článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ bráni tomu, aby akty prijaté súdnym orgánom, ktorý nie je súdom vopred zriadeným zákonom, naďalej vyvolávali účinky medzi dotknutými účastníkmi konania. Účinná súdna ochrana osoby podliehajúcej súdnej právomoci totiž predpokladá, že tieto akty vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje vo veci, prinajmenšom vylúči bez toho, aby zásady právnej istoty alebo právnej sily rozhodnutej veci mohli povoliť opačný záver.

76.

Pokiaľ ide o zásadu právnej sily rozhodnutej veci, som si plne vedomý dôležitosti, ktorú má tak v právnom poriadku Únie, ako aj vo vnútroštátnych právnych poriadkoch. Ako Súdny dvor opakovane rozhodol, na zabezpečenie stability práva, právnych vzťahov, ako aj riadneho výkonu spravodlivosti je dôležité, aby sa súdne rozhodnutia po vyčerpaní prípustných opravných prostriedkov stali konečnými alebo aby sa po uplynutí lehôt na podanie týchto prostriedkov tieto rozhodnutia už nemohli spochybniť. Právo Únie tak vnútroštátnemu súdu neukladá povinnosť neuplatniť vnútroštátne procesné normy, na základe ktorých nadobúda súdne rozhodnutie právnu silu rozhodnutej veci, napriek tomu, že by sa ich neuplatnením umožnila náprava vnútroštátnej situácie nezlučiteľnej s právom Únie. ( 46 )

77.

Treba však mať na zreteli, že podľa Súdneho dvora článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ vyjadruje jasnú a presnú povinnosť dosiahnuť výsledok, ktorá nie je spojená s nijakou podmienkou, a že každý vnútroštátny súd je povinný v rámci svojich právomocí zabezpečiť plný účinok tohto ustanovenia. Inými slovami a ako už bolo uvedené vyššie, ak sa zistí, že súdny orgán nespĺňa jednu z požiadaviek vyplývajúcich z uvedeného ustanovenia, akýkoľvek argument založený na procesnej autonómii členských štátov stráca význam, takže právna sila rozhodnutej veci rozhodnutí vydaných takýmto orgánom musí ustúpiť.

78.

Takýto výklad je pochopiteľný z hľadiska hodnoty právneho štátu uvedenej v článku 2 ZEÚ a konkretizovanej v článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ, ( 47 ) ktorá podľa Súdneho dvora predstavuje základný predpoklad, na ktorom je založená konštrukcia európskeho práva. ( 48 ) Zdá sa teda, že predmetnú situáciu možno prirovnať k situáciám, v ktorých Súdny dvor s odkazom najmä na zásadu potrebného účinku dospel k záveru o neuplatniteľnosti právoplatného vnútroštátneho rozsudku nezlučiteľného s ustanovením práva Únie. ( 49 )

79.

Za týchto podmienok musí mať požiadavka týkajúca sa naplnenia účinnej súdnej ochrany nevyhnutne prednosť pred zásadou právnej sily rozhodnutej veci.

80.

Treba dodať, že je pravda, že z rozsudku Ástráðsson v. Island zjavne vyplýva, že nezrovnalosti pri vymenovaní sudcov, ktoré predstavujú porušenie práva na súd zriadený zákonom, nemajú vplyv na samotnú existenciu rozhodnutí vydaných protiprávne obsadeným súdnym orgánom a nevyhnutne nevedú k povinnosti zrušiť rozhodnutie vydané týmto súdnym orgánom, najmä ak tieto rozhodnutia majú právnu silu rozhodnutej veci. ( 50 )

81.

Bez všetkého uznávam, že výklad navrhovaný vyššie v tomto ohľade nezodpovedá výkladu vyplývajúcemu z rozsudku Ástráðsson v. Island. Nie je to však problematické z hľadiska požiadavky koherencie vyplývajúcej z článku 52 ods. 3 Charty ( 51 ), keďže tento výklad sa týka dôsledkov konštatovania porušenia práva na súd vopred zriadený zákonom, a nie rozsahu tohto práva.

82.

V každom prípade by som chcel v tejto súvislosti zdôrazniť, že úlohou Súdneho dvora pri rozhodovaní o prejudiciálnej otázke je poskytnúť vnútroštátnym súdom ex ante usmernenia o tom, ako majú uplatňovať právo EÚ, a nie ex post určovať, či v konkrétnom prípade došlo k porušeniu, ako je to v prípade ESĽP. Pokiaľ teda ide o požiadavky týkajúce sa nezávislého a nestranného súdu vopred zriadeného zákonom, Súdny dvor zveril vnútroštátnym súdom, ktoré sú všeobecnými súdmi v oblasti práva Únie, úlohu dohliadať na dodržiavanie týchto požiadaviek a v prípade potreby obnoviť účinnosť súdnej ochrany v dotknutých členských štátoch. Takáto úloha má mimoriadny význam, ak ide o súdne systémy, ako napríklad v Poľsku, ktoré sa dostali do hlbokej krízy, kde sú konkrétne nezrovnalosti v postupoch vymenovania sudcov súčasťou všeobecnejšieho trendu zameraného na oslabenie a v niektorých prípadoch dokonca odstránenie mechanizmu rovnováhy moci vo vnútroštátnom právnom poriadku. Za týchto podmienok by zohľadnenie právnej sily rozhodnutej veci na úkor účinnej súdnej ochrany osoby podliehajúcej súdnej právomoci a jej práva na zákonného sudcu bránilo plneniu vyššie uvedenej úlohy zverenej vnútroštátnym súdom bez toho, aby táto zásada právnej sily rozhodnutej veci plnila svoju vlastnú funkciu. Právna sila rozhodnutej veci totiž určite nie je navrhnutá na zabezpečenie stability súdnych systémov, ktoré sú takto ohrozené, a v kontexte takýchto systémov nijako nepodporuje dôveru verejnosti v justíciu.

83.

Vzhľadom na vyššie uvedené, ak by vnútroštátny súd rozhodol, že zloženie senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, ktorý vydal rozsudok z 20. októbra 2021, nie je súdom vopred zriadeným zákonom, domnievam sa, že tento súd by nemal uplatniť článok 39820 Kodeks postępowania cywilnego (poľský Občiansky súdny poriadok) ( 52 ), ktorý mu ukladá povinnosť riadiť sa výkladom práva podaným Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) v tej istej veci. ( 53 ) Pokiaľ ide o tento rozsudok z 20. októbra 2021, je povinný ho nezohľadniť alebo – ak by takýto dôsledok bol vzhľadom na danú procesnú situáciu nevyhnutný na zaručenie prednosti práva Únie – ho považovať za neplatný. Výber jedného z týchto dôsledkov musí byť v súlade s možnosťami, ktoré ponúka poľské právo, a musí sa riadiť cieľom zaručiť dotknutej osobe podliehajúcej súdnej právomoci, konkrétne spoločnosti AW „T“, účinnú súdnu ochranu v zmysle článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.

84.

Vnútroštátny súd by teda podľa môjho názoru nemal pripojiť doložku vykonateľnosti k rozsudku Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) z 20. októbra 2021, aby jeho rozsudok z 9. novembra 2006 mohol opäť nadobudnúť právoplatnosť vo vzťahu k spoločnosti „R“.

85.

Tento záver by sa mal uplatniť nezávisle od toho, či rozsudok Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) z 20. októbra 2021 má v súlade s vnútroštátnym právom právnu silu rozhodnutej veci. Takéto konštatovanie sa zdá byť obzvlášť odôvodnené v prejednávanej veci. Treba totiž pripomenúť, že tento rozsudok bol vydaný na záver konania, ktorého cieľom je súdne preskúmanie právoplatných rozhodnutí pochádzajúcich najmä od všeobecných súdov, nazývaného „mimoriadny opravný prostriedok“. Tento opravný prostriedok, ktorý môže podať viacero verejnoprávnych subjektov vrátane generálneho prokurátora, a to z viacerých dôvodov uvedených v príslušných poľských právnych predpisoch, umožňuje zrušiť právoplatné rozhodnutia prijaté takmer pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Z tohto dôvodu bol predmetom ostrej kritiky zo strany Komisie ( 54 ) a Európskej komisie pre demokraciu prostredníctvom práva (známej ako „Benátska komisia“) ( 55 ) práve z hľadiska jeho súladu so zásadou právnej istoty.

86.

Bolo by teda prinajmenšom paradoxné konštatovať, že rozsudok, ktorý je výsledkom takéhoto konania o mimoriadnom opravnom prostriedku, by si mal zachovať svoju platnosť z dôvodu, že má právnu silu rozhodnutej veci.

87.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na štvrtú otázku tak, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ a zásada prednosti práva Únie sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý vydal rozsudok, ktorý bol v rámci konania o mimoriadnom opravnom prostriedku zrušený súdnym orgánom vyššieho stupňa, ktorý mu vec vrátil na opätovné preskúmanie, nesmie zohľadniť rozsudok tohto orgánu alebo – ak by takýto dôsledok bol vzhľadom na danú procesnú situáciu nevyhnutný na zaručenie prednosti práva Únie – musí považovať tento rozsudok za neplatný, pokiaľ ho nemožno považovať za rozsudok vydaný nezávislým a nestranným súdom vopred zriadeným zákonom v zmysle tohto článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.

88.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na tretiu a štvrtú prejudiciálnu otázku, ktoré položil Sąd Apelacyjny w Krakowie (Odvolací súd Krakov, Poľsko), takto: