1

Európska komisia vo svojom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia navrhuje, aby Súdny dvor:

2

Okrem toho Komisia uvádza, že si vyhradzuje právo predložiť doplňujúci návrh na uloženie povinnosti zaplatiť penále, ak by z informácií, ktoré jej budú oznámené, niekedy vyplynulo, že Poľská republika v plnom rozsahu nedodržiava predbežné opatrenia nariadené v nadväznosti na jej návrh na nariadenie predbežného opatrenia.

3

Tento návrh bol predložený v rámci žaloby o nesplnenie povinnosti podľa článku 258 ZFEÚ, ktorú Komisia podala 25. októbra 2019 (ďalej len „žaloba o nesplnenie povinnosti“) a v ktorej navrhovala určiť, že Poľská republika si nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z:

4

Podľa článku 161 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora podpredseda Súdneho dvora postúpil prejednávaný návrh Súdnemu dvoru, ktorý vec vzhľadom na jej dôležitosť pridelil veľkej komore v súlade s článkom 60 ods. 1 uvedeného poriadku.

5

Ústne pripomienky účastníkov konania boli vypočuté 9. marca 2020 na vypočutí pred veľkou komorou.

6

Zákon o Najvyššom súde, ktorý nadobudol účinnosť 3. apríla 2018, zriadil na Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) dva nové senáty vrátane disciplinárneho senátu uvedeného v článku 3 bode 5 tohto zákona.

7

Článok 20 uvedeného zákona uvádza:

„V prípade disciplinárneho senátu a sudcov, ktorí v ňom zasadajú, oprávnenia prvého predsedu [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)] vymedzené v:

8

Článok 27 ods. 1 toho istého zákona stanovuje:

„Do právomoci disciplinárneho senátu patria:

9

Článok 73 ods. 1 zákona o Najvyššom súde stanovuje:

„Disciplinárne súdy v disciplinárnych veciach týkajúcich sa sudcov [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)] sú:

10

Článok 97 tohto zákona znie takto:

„1.   Ak [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)] zistí, že pri preskúmaní veci došlo k zjavnému porušeniu predpisov, vytkne pochybenie dotknutému súdu, čím nie sú dotknuté jeho ostatné oprávnenia. Pred vytknutím pochybenia je povinný informovať sudcu alebo sudcov, ktorí sú členmi rozhodovacieho zloženia, o možnosti predložiť písomné vysvetlenia v lehote 7 dní. Zistenie a konštatovanie pochybenia nemajú vplyv na výsledok veci.

…

3.   [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)] môže pri vytknutí pochybenia predložiť disciplinárnemu súdu žiadosť o preskúmanie disciplinárnej veci. Disciplinárnym súdom prvého stupňa je [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)].“

11

Článok 107 ods. 1 zákona o organizácii všeobecných súdov stanovuje:

„Sudca disciplinárne zodpovedá za profesijné zlyhanie (disciplinárne previnenie), vrátane:

…

12

Článok 110 ods. 1 a 3 tohto zákona znie takto:

„1.   V disciplinárnych veciach týkajúcich sa sudcov rozhodujú:

…

3.   Disciplinárny súd, v ktorého obvode sudca, proti ktorému sa vedie disciplinárne konanie, vykonáva svoju funkciu, je vylúčený z rozhodovania o veciach uvedených v odseku 1 bode 1 písm. a). Disciplinárny súd, ktorý má právomoc rozhodnúť o veci, určí predseda [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)] riadiaci prácu disciplinárneho senátu na žiadosť disciplinárneho zmocnenca.“

13

Podľa článku 9a zákona o KRS:

„1.   Snem zvolí 15 členov Krajowa Rada Sądownictwa [(Štátna súdna rada)] spomedzi sudcov Sąd Najwyższy [(Najvyšší súd)], všeobecných súdov, správnych súdov a vojenských súdov na spoločné funkčné obdobie štyroch rokov.

2.   Snem pri voľbe uvedenej v odseku 1 v najvyššej možnej miere zohľadní skutočnosť, že v [Štátnej súdnej rade] musia byť zastúpení sudcovia zo súdov rôznych druhov a stupňov.

3.   Spoločné funkčné obdobie nových členov [Štátnej súdnej rady] zvolených spomedzi sudcov sa začne v deň nasledujúci po dni ich zvolenia. Členovia [Štátnej súdnej rady] zvolení počas predchádzajúceho funkčného obdobia vykonávajú svoje funkcie do začiatku spoločného funkčného obdobia nových členov [Štátnej súdnej rady].“

14

Prechodné ustanovenie obsiahnuté v článku 6 zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o Štátnej súdnej rade a niektoré ďalšie zákony a ktorý nadobudol účinnosť 17. januára 2018, stanovuje:

„Funkčné obdobie členov [Štátnej súdnej rady] uvedených v článku 187 ods. 1 bode 2 Konstytucja Rzeczypospolitej Polskiej [(Ústava Poľskej republiky)], zvolených na základe doterajších ustanovení, trvá až do dňa prechádzajúceho začiatku funkčného obdobia nových členov [Štátnej súdnej rady], nesmie však trvať dlhšie ako 90 dní odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona, pokiaľ neskončilo už skôr uplynutím.“

15

Keďže Komisia sa domnievala, že Poľská republika si tým, že prijala nový disciplinárny režim sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) a všeobecných súdov, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z ustanovenia článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s ustanovením článku 267 druhým a tretím odsekom ZFEÚ, 3. apríla 2019 zaslala tomuto členskému štátu výzvu. Tento členský štát na výzvu odpovedal listom z 1. júna 2019, v ktorom poprel akékoľvek porušenie práva Únie.

16

Komisia 17. júla 2019 vydala odôvodnené stanovisko, v ktorom trvala na tom, že tento režim nerešpektoval uvedené ustanovenia práva Únie. Komisia preto vyzvala Poľskú republiku, aby prijala opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s odôvodneným stanoviskom v lehote dvoch mesiacov od jeho doručenia. Tento členský štát odpovedal na odôvodnené stanovisko listom zo 17. septembra 2019, v ktorom tvrdil, že výhrady formulované Komisiou v odôvodnenom stanovisku neboli dôvodné, a navrhol zastavenie konania.

17

Keďže Komisiu táto odpoveď nepresvedčila, rozhodla sa podať žalobu o nesplnenie povinnosti.

18

V bode 2 výroku rozsudku A. K. Súdny dvor rozhodol:

„Článok 47 Charty základných práv Európskej únie a článok 9 ods. 1 smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní [(Ú. v. ES L 303, 2000, s. 16; Mim. vyd. 05/004, s. 79)], sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby spory týkajúce sa uplatňovania práva Únie mohli patriť do výlučnej právomoci orgánu, ktorý nie je nezávislým a nestranným súdom v zmysle prvého z týchto ustanovení. Tak je to v prípade, ak objektívne podmienky, za ktorých bol vytvorený dotknutý orgán, a jeho vlastnosti, ako aj spôsob, akým boli vymenovaní jeho členovia, môžu vo vnímaní osôb podliehajúcich súdnej právomoci vyvolávať oprávnené pochybnosti, pokiaľ ide o neovplyvniteľnosť tohto orgánu vonkajšími činiteľmi, predovšetkým priamymi alebo nepriamymi vplyvmi zákonodarnej a výkonnej moci, a jeho neutralitu vo vzťahu k protichodným záujmom, a môžu tak viesť k absencii dojmu nezávislosti alebo nestrannosti uvedeného orgánu, ktorá by mohla narušiť dôveru, ktorú musí súdnictvo v demokratickej spoločnosti vzbudzovať u uvedených osôb podliehajúcich súdnej právomoci. Vnútroštátnemu súdu prislúcha po zohľadnení všetkých relevantných okolností, ktoré sú mu známe, určiť, či je to tak, pokiaľ ide o orgán, ako je disciplinárny senát Sąd Najwyższy (Najvyšší súd).“

19

Sąd Najwyższy – Izba Pracy i Ubezpieczeń Społecznych (Najvyšší súd – senát pre pracovné veci a veci sociálneho zabezpečenia) rozhodujúci v spore, v ktorom bol podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑585/18, vo svojom rozsudku z 5. decembra 2019 rozhodol, že Štátna súdna rada (ďalej len „KRS“) nie je vo svojom súčasnom zložení nestranným orgánom, ktorý je nezávislý od zákonodarnej a výkonnej moci.

20

Tento súd rovnako rozhodol, že disciplinárny senát nemožno považovať za súd v zmysle článku 47 Charty základných práv (ďalej len „Charta“), článku 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, a článku 45 ods. 1 Ústavy Poľskej republiky. K tomuto záveru dospel uvedený súd na základe týchto skutočností:

21

Sąd Najwyższy – Izba Pracy i Ubezpieczeń Społecznych (Najvyšší súd – senát pre pracovné veci a veci sociálneho zabezpečenia) rozhodujúci v sporoch, ktoré viedli k prejudiciálnym otázkam vo veciach C‑624/18 a C‑625/18, vo svojich rozsudkoch z 15. januára 2020 tiež rozhodol, že disciplinárny senát nie je nezávislým a nestranným súdom vzhľadom na podmienky jeho zriadenia, rozsah jeho právomocí, jeho zloženie, ako aj účasť KRS na jeho zriadení.

22

Dňa 10. decembra 2019 prvá predsedníčka Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) uverejnila vyhlásenie, v ktorom uviedla, že pokračovanie činnosti disciplinárneho senátu predstavuje vážne ohrozenie stability poľského právneho poriadku. V dôsledku toho vyzvala jeho členov, aby sa zdržali akejkoľvek súdnej činnosti.

23

V ten istý deň predseda disciplinárneho senátu v odpovedi na toto vyhlásenie okrem iného tvrdil, že rozsudok Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) z 5. decembra 2019 nemá vplyv na fungovanie tohto senátu, pretože bol vyhlásený v osobitnom skutkovom kontexte. Dodal, že uvedený senát bude naďalej vykonávať súdne funkcie, ktoré mu boli zverené ústavnými orgánmi Poľskej republiky.

24

Dňa 13. decembra 2019 osem členov disciplinárneho senátu vyjadrilo svoje stanovisko k vyhláseniu prvej predsedníčky Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), pričom zdôraznilo po prvé, že nestrannosť a nezávislosť disciplinárneho senátu neboli rozsudkom A. K. spochybnené, po druhé, že rozsudok Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) z 5. decembra 2019 nemá žiadne právne účinky v iných veciach, než je vec, ktorej sa týkal, a nemá žiadny vplyv na účinné zákonné ustanovenia, a po tretie, že požiadavka, podľa ktorej by mal disciplinárny senát pozastaviť svoju súdnu činnosť, aby vyhovel tomuto rozsudku, nemá žiadny racionálny základ.

25

Poľská republika tvrdí, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia podaný Komisiou je zjavne neprípustný.

26

V prvom rade Poľská republika tvrdí, že cieľom predbežných opatrení navrhovaných Komisiou je pozastaviť činnosť jedného zo senátov ústavného orgánu tohto členského štátu, konkrétne Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), ako aj zasiahnuť do vnútornej organizácie tohto súdu, čo predstavuje neprípustný zásah do poľských ústavných a súdnych štruktúr. Ani samotná Európska únia, ani žiadna z jej inštitúcií, vrátane Súdneho dvora, totiž nemajú právomoc zasahovať do otázok súvisiacich s politickým režimom jednotlivých členských štátov, právomocami jednotlivých ústavných orgánov týchto štátov a vnútornou organizáciou týchto orgánov. Súdny dvor teda zjavne nemá právomoc na prijatie predbežných opatrení navrhovaných Komisiou.

27

Toto posúdenie potvrdzuje skutočnosť, že Súdny dvor nikdy nenariadil predbežné opatrenia takej povahy, ako sú tie, ktoré sú predmetom prejednávaného návrhu, hoci Komisia veľakrát podala na Súdny dvor žalobu proti členským štátom z dôvodu porušenia rôznych povinností vyplývajúcich z ich pristúpenia k Únii a hoci nesplnenia povinností, o ktoré v týchto žalobách šlo, bolo možné vo všeobecnosti pripísať konkrétnemu orgánu dotknutého členského štátu.

28

Na pojednávaní Komisia tvrdila, že vnútroštátne ustanovenia, ktorých pozastavenie navrhuje (ďalej len „sporné vnútroštátne ustanovenia“), patria do pôsobnosti článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, takže môžu byť predmetom navrhovaných predbežných opatrení.

29

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že hoci organizácia súdnictva v členských štátoch patrí do právomoci týchto štátov, stále platí, že pri výkone tejto právomoci sú členské štáty povinné dodržiavať povinnosti, ktoré im vyplývajú z práva Únie a najmä z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ [rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny zastępowany przez Prokuraturę Krajową (Disciplinárny režim týkajúci sa sudcov), C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, bod 36 a citovaná judikatúra].

30

Podľa tohto ustanovenia členské štáty ustanovia prostriedky nápravy potrebné na to, aby osobám podliehajúcim súdnej právomoci zabezpečili rešpektovanie ich práva na účinnú súdnu ochranu v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie. Členským štátom teda prináleží, aby upravili systém opravných prostriedkov a postupov zabezpečujúcich účinné súdne preskúmanie v uvedených oblastiach [rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny zastępowany przez Prokuraturę Krajową (Disciplinárny režim týkajúci sa sudcov), C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, bod 32 a citovaná judikatúra].

31

Z toho vyplýva, že každý členský štát musí na základe článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ zabezpečiť, aby orgány, ktoré ako „súdny orgán“ v zmysle definovanom právom Únie patria do jeho systému opravných prostriedkov v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, spĺňali požiadavky účinnej súdnej ochrany [rozsudok z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu), C‑619/18, EU:C:2019:531, bod 55 a citovaná judikatúra].

32

Článok 19 ZEÚ, ktorý konkretizuje hodnotu právneho štátu potvrdenú v článku 2 ZEÚ, zveruje vnútroštátnym súdom a Súdnemu dvoru povinnosť zaručiť plné uplatňovanie práva Únie vo všetkých členských štátoch, ako aj súdnu ochranu, ktorú osoby podliehajúce súdnej právomoci vyvodzujú z tohto práva [rozsudok z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu), C‑619/18, EU:C:2019:531, bod 47 a citovaná judikatúra].

33

Na zaručenie tejto ochrany je prvoradé zachovanie nezávislosti uvedených orgánov, ako to potvrdzuje článok 47 druhý odsek Charty, ktorý medzi požiadavkami súvisiacimi so základným právom na účinný prostriedok nápravy uvádza prístup k „nezávislému“ súdu [rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 53 a citovaná judikatúra].

34

V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že požiadavka nezávislosti sudcov si predovšetkým vyžaduje, aby pravidlá upravujúce disciplinárny režim tých, ktorých úlohou je rozhodovať, poskytovali potrebné záruky s cieľom predísť akémukoľvek riziku toho, že taký režim bude využitý ako systém politickej kontroly obsahu súdnych rozhodnutí. Prijatie pravidiel, ktoré definujú najmä správania predstavujúce disciplinárne previnenia, ako aj konkrétne uplatniteľné sankcie, ktoré predpokladajú zásah nezávislého orgánu v súlade s postupom, ktorý v plnom rozsahu zaručuje práva zakotvené v článkoch 47 a 48 Charty, najmä právo na obhajobu, a ktoré zakotvujú možnosť napadnúť na súde rozhodnutia disciplinárnych orgánov, tak predstavuje súbor základných záruk na účely zachovania nezávislosti súdnej moci [rozsudok z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu), C‑619/18, EU:C:2019:531, bod 77 a citovaná judikatúra].

35

Na základe článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ teda prináleží každému členskému štátu zabezpečiť, aby disciplinárny režim uplatniteľný na sudcov vnútroštátnych súdov patriacich do jeho systému opravných prostriedkov v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, rešpektoval zásadu nezávislosti sudcov najmä tým, že zabezpečí, aby rozhodnutia vydané v disciplinárnych konaniach začatých proti sudcom uvedených súdov boli preskúmané orgánom, ktorý sám spĺňa záruky späté s účinnou súdnou ochranou, vrátane záruky nezávislosti.

36

Za týchto okolností má Súdny dvor v konaní o žalobe o nesplnenie povinnosti napádajúcej zlučiteľnosť vnútroštátnych ustanovení týkajúcich sa disciplinárneho režimu uplatniteľného na sudcov súdov, ktoré majú rozhodovať o otázkach patriacich do práva Únie, najmä ustanovení týkajúcich sa orgánu povereného rozhodovaním v disciplinárnych veciach týkajúcich sa týchto sudcov, s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ, právomoc nariadiť podľa článku 279 ZFEÚ predbežné opatrenia nariaďujúce pozastavenie uplatňovania takýchto ustanovení.

37

V tomto prípade nie je sporné, že disciplinárnemu senátu bola spornými vnútroštátnymi ustanoveniami zverená právomoc rozhodovať v disciplinárnych veciach týkajúcich sa sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) a všeobecných súdov.

38

Rovnako nie je sporné, že keďže tak Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), ako aj všeobecné súdy môžu rozhodovať o otázkach súvisiacich s uplatňovaním alebo výkladom práva Únie, patria ako „súdne orgány“ v zmysle definovanom týmto právom do poľského systému opravných prostriedkov v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje uvedené právo v zmysle článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.

39

Okrem toho, ako vyplýva z bodu 3 tohto uznesenia, žaloba o nesplnenie povinnosti sa týka najmä zlučiteľnosti vnútroštátnych ustanovení týkajúcich sa disciplinárneho režimu uplatniteľného na sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) a všeobecných súdov, predovšetkým ustanovení, ktoré sa týkajú disciplinárneho senátu, s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ.

40

Napokon, ako vyplýva z bodu 1 tohto uznesenia, cieľom prejednávaného návrhu na nariadenie predbežných opatrení je najmä pozastavenie uplatňovania týchto posledných uvedených ustanovení až do vyhlásenia rozsudku Súdneho dvora vo veci samej (ďalej len „konečný rozsudok“).

41

V dôsledku toho a na rozdiel od toho, čo tvrdí Poľská republika, má teda Súdny dvor právomoc nariadiť predbežné opatrenia takej povahy, ako navrhuje Komisia.

42

Okolnosť uvádzaná Poľskou republikou, že Súdny dvor doposiaľ nenariadil žiadne predbežné opatrenie takejto povahy, nemôže spochybniť toto posúdenie. Údajná novosť predbežného opatrenia totiž nemôže mať vplyv na túto právomoc, inak by bola právomoc Súdneho dvora nariadiť predbežné opatrenie zbavená svojej podstaty.

43

V druhom rade Poľská republika tvrdí, že cieľom predbežných opatrení navrhovaných Komisiou je, aby niektorí sudcovia Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), konkrétne sudcovia disciplinárneho senátu, boli zbavení svojej funkcie. Za týchto okolností by nariadenie takýchto opatrení porušilo zásadu neodvolateľnosti sudcov, a teda by ohrozilo záruky nezávislosti sudcov, ktoré sú chránené tak právnym poriadkom Únie, ako aj Ústavou Poľskej republiky.

44

V tejto súvislosti treba uviesť, že ak by predbežné opatrenia navrhované Komisiou boli nariadené, nemali by za následok odvolanie sudcov disciplinárneho senátu, ale dočasné pozastavenie uplatňovania sporných vnútroštátnych ustanovení a v dôsledku toho dočasné pozastavenie výkonu funkcie týchto sudcov až do vyhlásenia konečného rozsudku.

45

Na rozdiel od toho, čo tvrdí Poľská republika, teda nemožno nariadenie takýchto opatrení považovať za odporujúce zásade neodvolateľnosti sudcov.

46

V treťom rade Poľská republika tvrdí, že predbežné opatrenia navrhované Komisiou nielenže nemôžu zabezpečiť úplné vykonanie konečného rozsudku, ale v prípade, ak sa žalobe vyhovie, dokonca znemožňujú vykonanie tohto rozsudku, keďže ich nariadenie by v praxi malo za následok rozpustenie disciplinárneho senátu.

47

Okrem toho, že nariadenie predbežných opatrení navrhovaných Komisiou by neviedlo k rozpusteniu disciplinárneho senátu, však treba uviesť, že ak by Súdny dvor v konaní o žalobe o nesplnenie povinnosti vyhovel výhrade Komisie založenej na tom, že Poľská republika porušila povinnosť, ktorá jej vyplýva z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, a to povinnosť zaručiť nezávislosť tohto senátu, bude tento členský štát, aby vyhovel konečnému rozsudku, povinný upraviť svoje vnútroštátne právo, a tak zabezpečiť, aby disciplinárne veci týkajúce sa sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) a všeobecných súdov prejednával orgán rešpektujúci zásadu nezávislosti sudcov.

48

Na rozdiel od toho, čo tvrdí Poľská republika, by teda v prípade, ak by Súdny dvor nariadil predbežné opatrenia navrhované Komisiou, tieto opatrenia nijako nebránili plnej účinnosti konečného rozsudku.

49

Z uvedeného vyplýva, že návrh na nariadenie predbežných opatrení je prípustný.

50

Článok 160 ods. 3 rokovacieho poriadku stanovuje, že návrhy na nariadenie predbežných opatrení musia uvádzať „predmet konania, okolnosti preukazujúce naliehavosť, ako aj skutkové a právne dôvody, ktoré na prvý pohľad odôvodňujú nariadenie navrhovaných predbežných opatrení“.

51

Predbežné opatrenie tak môže sudca rozhodujúci o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia nariadiť iba vtedy, ak je preukázané, že jeho nariadenie je na prvý pohľad skutkovo a právne odôvodnené (fumus boni iuris) a že je naliehavé v tom zmysle, že na účely zabránenia vážnej a nenapraviteľnej ujme na záujmoch navrhovateľa je nevyhnutné, aby bolo vydané a malo účinky už pred rozhodnutím vo veci samej. Súd rozhodujúci o predbežnom opatrení v prípade potreby tiež pristúpi k zváženiu dotknutých záujmov. Tieto podmienky sú kumulatívne, takže návrh na nariadenie predbežných opatrení musí byť zamietnutý, ak jedna z týchto podmienok nie je splnená (uznesenie zo 17. decembra 2018, Komisia/Poľsko, C‑619/18 R, EU:C:2018:1021, bod 29 a citovaná judikatúra).

52

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je podmienka týkajúca sa fumus boni iuris splnená, keď sa aspoň jeden z dôvodov, ktoré účastník konania navrhujúci nariadenie predbežných opatrení uvádza na podporu svojej žaloby vo veci samej, zdá na prvý pohľad dôvodný. O taký prípad ide najmä vtedy, ak jeden z týchto dôvodov odhaľuje existenciu zložitých právnych otázok, ktorých riešenie nie je hneď jasné, a teda si zaslúži dôkladné preskúmanie, ktoré nemôže vykonať sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení, ale musí byť predmetom konania vo veci samej, alebo ak diskusia medzi účastníkmi konania odhaľuje existenciu významného právneho rozporu, ktorého riešenie nie je zjavné [uznesenie podpredsedníčky Súdneho dvora z 20. decembra 2019, Puigdemont i Casamajó a Comín i Oliveres/Parlament, C‑646/19 P(R), neuverejnené, EU:C:2019:1149, bod 52, ako aj citovaná judikatúra].

53

Komisia v prejednávanej veci na preukázanie existencie fumus boni iuris uvádza dôvod, ktorý zodpovedá druhej výhrade prvého žalobného dôvodu uvedeného v žalobe o nesplnenie povinnosti, založenej na tom, že Poľská republika si tým, že nezaručuje nezávislosť a nestrannosť disciplinárneho senátu, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.

54

Na tento účel Komisia po pripomenutí judikatúry Súdneho dvora vyplývajúcej najmä z rozsudkov z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému) (C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 67), a z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu) (C‑619/18, EU:C:2019:531, bod 77), uvádza niekoľko skutočností, ktoré podľa jej názoru preukazujú nedostatok nezávislosti a nestrannosti disciplinárneho senátu.

55

Po prvé Komisia uvádza, že zriadenie disciplinárneho senátu sa časovo zhodovalo so zmenou pravidiel týkajúcich sa vymenovania členov KRS, a dodáva, že táto zmena mala za následok spolitizovanie tohto ústavného orgánu, ktorý sa zúčastňuje na procese výberu sudcov v Poľsku a je poverený zabezpečiť nezávislosť poľských súdov a sudcov.

56

Komisia uvádza, že článok 6 zákona o zmene a doplnení zákona o Štátnej súdnej rade a niektorých ďalších zákonov prerušil prebiehajúce funkčné obdobie členov KRS a že snem v súlade s novým článkom 9a zákona o KRS zvolil pätnásť sudcov, ktorí sú členmi tohto ústavného orgánu, čo malo za následok zväčšenie vplyvu zákonodarnej moci na fungovanie uvedeného orgánu a v dôsledku toho aj na proces vymenovania sudcov disciplinárneho senátu.

57

Na základe týchto legislatívnych zmien sa KRS v súčasnosti skladá z pätnástich sudcov zvolených snemom, zo štyroch členov vymenovaných snemom spomedzi poslancov, z dvoch členov vymenovaných Senátom a vybratých spomedzi senátorov, z jedného zástupcu prezidenta Poľskej republiky, z jedného zástupcu ministra spravodlivosti a z dvoch automatických členov, ktorými sú prvý predseda Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) a predseda Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd, Poľsko). Dvadsaťtri z dvadsiatich piatich členov KRS tak bolo vymenovaných zákonodarnými alebo výkonnými orgánmi alebo zastupujú takéto orgány.

58

Komisia však zdôrazňuje, že všetci sudcovia disciplinárneho senátu sú vymenovaní prezidentom Poľskej republiky na návrh KRS v zložení opísanom v predchádzajúcom bode.

59

Po druhé Komisia uvádza, že vnútroštátny zákonodarca vylúčil možnosť vymenovať za člena disciplinárneho senátu sudcu, ktorý už vykonáva svoju funkciu na Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), takže do tohto senátu mohli byť vymenovaní iba noví sudcovia vymenovaní na návrh KRS.

60

Po tretie Komisia zdôrazňuje, že disciplinárny senát sa v rámci Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) vyznačuje vysokým stupňom organizačnej a finančnej autonómie. Tak napríklad v súlade s článkom 20 zákona o Najvyššom súde, právomoci, ktoré má za normálnych okolností prvý predseda Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) vo vzťahu k sudcom tohto súdu, vykonáva v konkrétnom prípade sudcov disciplinárneho senátu jeho predseda. Podobné osobitné právomoci sa týkajú aj finančnej autonómie disciplinárneho senátu.

61

Komisia tvrdí, že z kombinovaného preskúmania vyššie uvedených skutočností, ako aj z ich súčasného zavedenia do poľského práva vyplýva štrukturálne prerušenie, ktoré znemožňuje vylúčiť oprávnené pochybnosti o nezávislosti disciplinárneho senátu od vonkajších okolností a jeho nestrannosti vo vzťahu k protichodným záujmom, o ktorých je oprávnený rozhodnúť.

62

Komisia sa teda domnieva, že sporné vnútroštátne ustanovenia v spojení s článkom 9a zákona o KRS nezaručujú ani nezávislosť, ani nestrannosť disciplinárneho senátu a v dôsledku toho sú v rozpore s povinnosťami, ktoré Poľskej republike vyplývajú z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.

63

Napokon podľa názoru Komisie dôvodnosť právneho odôvodnenia druhej výhrady prvého žalobného dôvodu žaloby o nesplnenie povinnosti potvrdzuje znenie rozsudku A. K. v spojení s rozsudkom Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) z 5. decembra 2019.

64

Na overenie, či je v prejednávanej veci splnená podmienka týkajúca sa fumus boni iuris, treba uviesť, že táto druhá výhrada sa týka otázky, či disciplinárny senát spĺňa požiadavku nezávislosti sudcov, ktorá vyplýva z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.

65

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry si záruky nezávislosti a nestrannosti vyžadujú existenciu pravidiel, najmä pokiaľ ide o zloženie dotknutého orgánu, vymenovanie, trvanie funkčného obdobia, ako aj dôvody zdržania sa hlasovania, vylúčenia pre predpojatosť a odvolania jeho členov, ktoré u osôb podliehajúcich súdnej právomoci umožňujú vylúčiť akékoľvek oprávnené pochybnosti, pokiaľ ide o neovplyvniteľnosť uvedeného orgánu vonkajšími okolnosťami a jeho neutralitu vo vzťahu k protichodným záujmom (rozsudok A. K., bod 123 a citovaná judikatúra).

66

V súlade so zásadou deľby právomocí, ktorá charakterizuje fungovanie právneho štátu, musí byť zaručená nezávislosť súdov od zákonodarnej a výkonnej moci. V tejto súvislosti je dôležité, aby sudcovia boli chránení pred vonkajšími zásahmi alebo tlakmi, ktoré by mohli ohroziť ich nezávislosť. V tomto kontexte musia pravidlá uvedené v predchádzajúcom bode predovšetkým umožňovať vylúčenie nielen akéhokoľvek priameho vplyvu vo forme pokynov, ale aj foriem viac nepriameho vplyvu, ktoré môžu usmerňovať rozhodnutia dotknutých sudcov (rozsudok A. K., body 124 a 125, ako aj citovaná judikatúra).

67

V rozsudku A. K. mal Súdny dvor príležitosť spresniť rozsah týchto požiadaviek nezávislosti a nestrannosti v súvislosti s vytvorením takého orgánu, akým je disciplinárny senát.

68

Pokiaľ ide najprv o podmienky, za ktorých došlo k vymenovaniu členov disciplinárneho senátu, Súdny dvor po tom, čo uviedol, že sudcovia tohto senátu sú vymenovaní prezidentom Poľskej republiky na návrh KRS, v bodoch 137 a 138 rozsudku A. K., a najmä na základe bodov 115 a 116 rozsudku z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu) (C‑619/18, EU:C:2019:531), rozhodol, že hoci zásah KRS do tohto procesu vymenovania môže prispieť k jeho objektivizácii tým, že ohraničí voľnú úvahu, ktorou disponuje prezident Poľskej republiky pri výkone právomoci, ktorá mu je zverená, platí to iba pod podmienkou, že okrem iného samotná KRS je dostatočne nezávislá od zákonodarnej a výkonnej moci, ako aj od prezidenta Poľskej republiky.

69

V tejto súvislosti Súdny dvor v bodoch 142 až 145 rozsudku A. K. na základe informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom identifikoval skutočnosti, ktoré posudzované ako celok môžu viesť k pochybnostiam o nezávislosti takého orgánu, akým je KRS.

70

Konkrétne v bode 143 rozsudku A. K. Súdny dvor výslovne odkázal na tri okolnosti, ktoré sa môžu ukázať ako relevantné na účely takéhoto celkového posúdenia, a to najmä okolnosť, že novozostavená KRS bola vytvorená skrátením prebiehajúceho štvorročného funkčného obdobia členov, ktorí dovtedy tvorili tento orgán, ako aj okolnosť, že zatiaľ čo pätnásť členov KRS volených spomedzi sudcov bolo predtým volených ich kolegami sudcami, v súčasnosti sú volení zložkou zákonodarnej moci spomedzi uchádzačov, ktorých môže navrhovať okrem iného skupina dvetisíc občanov alebo skupina dvadsiatich piatich sudcov, pričom takáto reforma vedie k nomináciám zvyšujúcim počet členov KRS, ktorí priamo pochádzajú z politických úradov alebo sú nimi volení, na dvadsaťtri z dvadsiatich piatich členov tohto orgánu.

71

Ďalej a bez ohľadu na podmienky, za ktorých boli vymenovaní noví sudcovia disciplinárneho senátu, a na úlohu, ktorú v tejto súvislosti zohrávala KRS, Súdny dvor v bodoch 147 až 151 rozsudku A. K. identifikoval ďalšie skutočnosti, ktoré bezprostrednejšie charakterizujú disciplinárny senát, a v bode 152 tohto rozsudku vyslovil, že hoci žiadna z nich nemôže sama osebe a posudzovaná izolovane viesť k spochybneniu nezávislosti tohto orgánu, mohlo by to byť inak v prípade ich kombinácie a to tým skôr, ak by preskúmanie týkajúce sa KRS odhalilo nedostatok jej nezávislosti od zákonodarnej a výkonnej moci.

72

Konkrétne v bodoch 150 a 151 rozsudku A. K. Súdny dvor poukázal na jednej strane na okolnosť, že disciplinárny senát musí byť zložený len z novovymenovaných sudcov, teda s vylúčením sudcov, ktorí už vykonávali funkciu na Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), a na druhej strane na skutočnosť, že sa zdá, ako vyplýva najmä z článku 20 zákona o Najvyššom súde, že disciplinárny senát má v rámci Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) na rozdiel od ostatných senátov tohto súdu osobitne vysoký stupeň autonómie.

73

Je pravda, ako tvrdí Poľská republika, že Súdny dvor v rozsudku A. K. nekonštatoval nesúlad vnútroštátnych ustanovení týkajúcich sa disciplinárneho senátu a vnútroštátnych ustanovení, ktoré zmenili pravidlá upravujúce zloženie KRS, s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ, ale ponechal na vnútroštátnom súde, aby vykonal posúdenia požadované na tento účel.

74

V tejto súvislosti však z ustálenej judikatúry vyplýva, že Súdnemu dvoru neprináleží vyjadrovať sa v prejudiciálnom konaní k zlučiteľnosti ustanovení vnútroštátneho práva alebo vnútroštátnej praxe s pravidlami práva Únie. Súdny dvor má naproti tomu právomoc poskytnúť vnútroštátnemu súdu všetky výkladové pomôcky vyplývajúce z práva Únie, ktoré mu umožnia posúdiť takýto súlad na účely rozhodnutia vo veci, ktorú prejednáva (rozsudok z 15. júla 2010, Pannon Gép Centrum, C‑368/09, EU:C:2010:441, bod 28 a citovaná judikatúra).

75

Na základe tejto judikatúry Súdny dvor v bode 132 rozsudku A. K. spresnil, že svoje preskúmanie obmedzil na ustanovenia práva Únie a poskytol výklad tohto práva užitočný pre vnútroštátny súd, ktorému s prihliadnutím na výkladové pomôcky takto poskytnuté Súdnym dvorom prináleží posúdiť súlad vnútroštátnych ustanovení uvedených v bode 73 tohto uznesenia s právom Únie na účely rozhodnutia sporov, ktoré na ňom prebiehajú (pozri analogicky rozsudok z 15. júla 2010, Pannon Gép Centrum, C‑368/09, EU:C:2010:441, bod 29 a citovanú judikatúru).

76

Pokiaľ ide o tieto výkladové pomôcky, keďže sa týkajú hlavne právomocí disciplinárneho senátu, jeho zloženia, podmienok a procesu vymenovania jeho členov, ako aj stupňa jeho autonómie v rámci Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), ich relevantnosť nemožno obmedziť na skutkové okolnosti veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) z 5. decembra 2019. Tvrdenie Poľskej republiky, ktorým sa snaží uprieť tomuto rozsudku akúkoľvek relevantnosť z dôvodu, že bol vyhlásený v osobitnom skutkovom kontexte, teda nemôže uspieť.

77

Vzhľadom na skutočnosti uvedené najmä v bodoch 136 až 151 rozsudku A. K., ako aj na rozsudky uvedené v bodoch 19 až 21 tohto uznesenia, ktoré vyhlásil Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) 5. decembra 2019 a 15. januára 2020 v nadväznosti na rozsudok A. K., teda nemožno na prvý pohľad vylúčiť, že sporné vnútroštátne ustanovenia v spojení s článkom 20 zákona o Najvyššom súde a článkom 9a zákona o KRS sú v rozpore s povinnosťou, ktorá pre Poľskú republiku vyplýva z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, a to povinnosťou zabezpečiť, aby rozhodnutia vydané v disciplinárnych konaniach týkajúcich sa sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) a všeobecných súdov boli preskúmané orgánom, ktorý spĺňa požiadavky späté s účinnou súdnou ochranou, vrátane požiadavky nezávislosti.

78

Bez toho, aby sa v tomto štádiu rozhodlo o dôvodnosti tvrdení uvedených účastníkmi konania v rámci žaloby o nesplnenie povinnosti, čo patrí iba do právomoci súdu rozhodujúceho vo veci samej, teda treba konštatovať, že vzhľadom na skutkové okolnosti oznámené Komisiou, ako aj výkladové pomôcky poskytnuté najmä v rozsudku z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu) (C‑619/18, EU:C:2019:531), a v rozsudku A. K. sa tvrdenia Komisie v rámci druhej výhrady prvého žalobného dôvodu žaloby o nesplnenie povinnosti, ktoré sú základom prejednávaného návrhu na nariadenie predbežných opatrení, zdajú byť na prvý pohľad dôvodné v zmysle judikatúry uvedenej v bode 52 tohto uznesenia.

79

Tvrdenie Poľskej republiky, podľa ktorého Komisia mala preukázať, že podmienka týkajúca sa fumus boni iuris je splnená v prípade všetkých výhrad uvedených na podporu prvého žalobného dôvodu žaloby o nesplnenie povinnosti, nemôže uspieť.

80

Vzhľadom na obmedzený predmet návrhu na nariadenie predbežných opatrení, a to pozastavenie uplatňovania vnútroštátnych ustanovení, ktoré sú uvedené iba v rámci druhej výhrady prvého žalobného dôvodu žaloby o nesplnenie povinnosti, totiž Komisia bola povinná preukázať existenciu fumus boni iuris len vo vzťahu k tejto výhrade.

81

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba dospieť k záveru, že podmienka týkajúca sa fumus boni iuris je v prejednávanej veci splnená.

82

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora účelom konania o nariadení predbežného opatrenia je zaručiť plnú účinnosť budúceho konečného rozhodnutia, a tak zabrániť vzniku medzery v právnej ochrane poskytovanej Súdnym dvorom. Na dosiahnutie tohto cieľa sa naliehavosť musí posudzovať vo vzťahu k potrebe predbežne rozhodnúť na to, aby sa zabránilo spôsobeniu vážnej a nenapraviteľnej ujmy účastníkovi konania, ktorý o túto predbežnú ochranu žiada. Je na tomto účastníkovi konania, aby predložil dôkaz, že by takú ujmu utrpel, keby sa čakalo až na výsledok konania vo veci samej. Na preukázanie existencie takejto vážnej a nenapraviteľnej ujmy nie je potrebné vyžadovať, aby bol vznik ujmy preukázaný s absolútnou istotou. Stačí, aby bola táto ujma predvídateľná s dostatočným stupňom pravdepodobnosti (uznesenie zo 17. decembra 2018, Komisia/Poľsko, C‑619/18 R, EU:C:2018:1021, bod 60 a citovaná judikatúra).

83

Okrem toho sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení musí výlučne na účely posúdenia naliehavosti a bez toho, aby to znamenalo zaujatie akéhokoľvek stanoviska z jeho strany k dôvodnosti výhrad uvádzaných vo veci samej navrhovateľom predbežného opatrenia, predpokladať, že týmto výhradám možno vyhovieť. Vážna a nenapraviteľná ujma, ktorej pravdepodobný vznik musí byť preukázaný, je totiž ujma, ktorá by prípadne vyplynula zo zamietnutia nariadiť navrhované predbežné opatrenia za predpokladu, že žaloba vo veci samej by následne mala úspech (uznesenie zo 17. decembra 2018, Komisia/Poľsko, C‑619/18 R, EU:C:2018:1021, bod 61 a citovaná judikatúra).

84

V dôsledku toho musí Súdny dvor v prejednávanej veci na účely posúdenia naliehavosti predpokladať, že vnútroštátne ustanovenia uvedené v druhej výhrade prvého žalobného dôvodu žaloby o nesplnenie povinnosti môžu ohroziť nezávislosť disciplinárneho senátu a byť tak v rozpore s povinnosťou, ktorá Poľskej republike vyplýva z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, a to povinnosťou zabezpečiť, aby rozhodnutia vydané v disciplinárnych konaniach začatých proti sudcom vnútroštátnych súdov, ktorými sa má rozhodovať o otázkach patriacich do práva Únie, boli preskúmané orgánom, ktorý spĺňa požiadavky späté s účinnou súdnou ochranou, najmä požiadavku nezávislosti.

85

Na účely tohto posúdenia treba okrem toho zohľadniť skutočnosť, že na jednej strane disciplinárny senát už bol vytvorený v zložení, ktoré vyplýva z uplatnenia vnútroštátnych ustanovení uvedených v žalobe o nesplnenie povinnosti, najmä ustanovení týkajúcich sa vymenovania sudcov, ktorí v ňom majú zasadať, a že na druhej strane tento senát už začal svoju činnosť.

86

V tomto kontexte treba preskúmať, či, ako tvrdí Komisia, uplatnenie sporných vnútroštátnych ustanovení môže spôsobiť vážnu a nenapraviteľnú ujmu fungovaniu právneho poriadku Únie.

87

V tejto súvislosti zo sporných vnútroštátnych ustanovení vyplýva, že disciplinárny senát predstavuje v prípade sudcov všeobecných súdov disciplinárny súd druhého stupňa a v niektorých prípadoch prvého stupňa, a v prípade sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), disciplinárny súd prvého a druhého stupňa.

88

Záruka nezávislosti disciplinárneho senátu ako súdu, ktorý má právomoc rozhodovať v disciplinárnych veciach týkajúcich sa sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) a všeobecných súdov, je v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 34 tohto uznesenia podstatná pre zachovanie nezávislosti tak Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), ako aj týchto súdov.

89

Z toho vyplýva, že skutočnosť, že nezávislosť disciplinárneho senátu nemusí byť zaručená až do vyhlásenia konečného rozsudku, bude mať za následok, že v tom istom období bude ohrozená aj nezávislosť Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) a všeobecných súdov.

90

Samotná perspektíva rizika disciplinárneho konania, ktoré by mohlo viesť k predloženiu veci orgánu, ktorého nezávislosť nie je zaručená, totiž môže ovplyvniť vlastnú nezávislosť sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) a všeobecných súdov. V tejto súvislosti nie je relevantný počet konaní skutočne začatých proti týmto sudcom k dnešnému dňu, ani ich výsledok.

91

V súlade s judikatúrou uvedenou v bode 33 tohto uznesenia je však zachovanie nezávislosti Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) a všeobecných súdov prvoradé na zaručenie súdnej ochrany práv, ktoré osoby podliehajúce súdnej právomoci vyvodzujú z práva Únie.

92

Súdny dvor tak už rozhodol, že skutočnosť, že nemožno zaručiť nezávislosť Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), môže spôsobiť vážnu, a svojou povahou nenapraviteľnú ujmu právnemu poriadku Únie, a teda právam, ktoré osoby podliehajúce súdnej právomoci vyvodzujú z práva Únie, ako aj hodnotám uvedeným v článku 2 ZEÚ, na ktorých je táto Únia založená, najmä hodnote právneho štátu (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 17. decembra 2018, Komisia/Poľsko, C‑619/18 R, EU:C:2018:1021, body 68, 70 a 71).

93

Z uvedeného vyplýva, že uplatňovanie sporných vnútroštátnych ustanovení v rozsahu, v akom priznávajú právomoc rozhodovať v disciplinárnych veciach týkajúcich sa sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) a sudcov všeobecných súdov orgánu, v tomto prípade disciplinárnemu senátu, ktorého nezávislosť nemusí byť zaručená, môže spôsobiť vážnu a nenapraviteľnú ujmu právnemu poriadku Únie.

94

Tvrdenie Poľskej republiky, že podmienka týkajúca sa naliehavosti nie je v prejednávanej veci splnená z dôvodu, že Komisia neskoro podnikla kroky smerujúce k ukončeniu uvádzaného nesplnenia povinnosti, nemôže uspieť.

95

Stačí totiž pripomenúť, že žaloba o nesplnenie povinnosti, ku ktorej sa pripája prejednávaný návrh na nariadenie predbežného opatrenia, je súčasťou série opatrení prijatých Komisiou v súvislosti so všetkými legislatívnymi reformami súdneho systému zavedenými Poľskou republikou od roku 2015, pričom tieto opatrenia zahŕňajú prijatie odôvodneného návrhu v súlade s článkom 7 ods. 1 [ZEÚ] týkajúceho sa zásad právneho štátu v Poľsku [COM (2017) 835 final] 20. decembra 2017, v ktorom táto inštitúcia okrem iného vysvetlila problémy spôsobené vnútroštátnymi ustanoveniami, ktorých sa týka žaloba o nesplnenie povinnosti z hľadiska zásady nezávislosti sudcov.

96

Nemožno vyhovieť ani tvrdeniu Poľskej republiky, ktoré má vylúčiť existenciu naliehavosti z dôvodu, že Komisia podala návrh na nariadenie predbežných opatrení tri mesiace po podaní žaloby o nesplnenie povinnosti.

97

Najskôr treba totiž uviesť, že ku dňu podania uvedenej žaloby o nesplnenie povinnosti boli poľská vláda a Komisia informované o plánovanom dni vyhlásenia rozsudku A. K.

98

Keďže však tento rozsudok nastolil otázku nezávislosti disciplinárneho senátu, bolo dôvodné, aby Komisia pred podaním návrhu na nariadenie predbežných opatrení počkala na odpoveď Súdneho dvora na túto otázku a prípadne posúdila účinky uvedeného rozsudku v Poľsku.

99

Ďalej treba uviesť, že Komisia súčasne s podaním žaloby o nesplnenie povinnosti požiadala o prejednanie tejto žaloby v skrátenom súdnom konaní podľa článku 23a Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 133 ods. 1 rokovacieho poriadku najmä z dôvodu, že nesplnenia povinností uvádzané v uvedenej žalobe sú systematické a že preskúmanie veci v krátkych lehotách by napomohlo právnej istote tak v záujme Únie, ako aj dotknutého členského štátu.

100

Na rozdiel od toho, čo tvrdí Poľská republika, skutočnosť, že Súdny dvor zamietol túto žiadosť, nepreukazuje neexistenciu naliehavosti.

101

Neexistuje totiž nijaký vzťah medzi otázkou, či je potrebné meritórne rozhodnúť vo veci v skrátenom súdnom konaní, a otázkou, či sú predbežné opatrenia navrhované v tejto veci naliehavé na to, aby sa zabránilo vzniku vážnej ujmy účastníkovi konania, ktorý ich navrhuje [uznesenie podpredsedníčky Súdneho dvora z 22. marca 2018, Wall Street Systems UK/ECB, C‑576/17 P (R) a C‑576/17 P (R)‑R, neuverejnené, EU:C:2018:208, bod 51].

102

V tomto kontexte možno vec neprejednať v skrátenom súdnom konaní vtedy, ak je citlivá a zložitá povaha právnych problémov nastolených vecou len málo vhodná na využitie takéhoto konania, najmä ak nie je vhodné skrátiť písomnú časť konania na Súdnom dvore (pozri analogicky uznesenie predsedu Súdneho dvora z 18. októbra 2017, Weiss a i., C‑493/17, neuverejnené, EU:C:2017:792, bod 13). Treba však uviesť, že tak je to aj v tejto veci.

103

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba dospieť k záveru, že podmienka týkajúca sa naliehavosti je v prejednávanej veci splnená.

104

Zdá sa, že vo väčšine konaní o nariadení predbežných opatrení môže tak nariadenie, ako aj odmietnutie navrhovaného odkladu výkonu do určitej miery vyvolať niektoré definitívne účinky a prináleží súdu rozhodujúcemu o nariadení predbežných opatrení, ktorému je predložený návrh na odklad, zvážiť riziká spojené s každým z možných riešení. To konkrétne znamená predovšetkým preskúmať, či záujem účastníka konania, ktorý navrhuje nariadenie predbežných opatrení na dosiahnutí odkladu výkonu vnútroštátnych ustanovení, prevažuje nad záujmom na ich okamžitom uplatňovaní. Pri tomto preskúmaní je potrebné určiť, či by prípadné zrušenie týchto ustanovení po tom, čo Súdny dvor vyhovie žalobe vo veci samej, umožnilo uviesť do pôvodného stavu situáciu vyvolanú ich okamžitým uplatňovaním, a naopak, do akej miery by odklad výkonu mohol brániť v plnení cieľov, ktoré uvedené ustanovenia sledujú v prípade, ak by žaloba vo veci samej bola zamietnutá (uznesenie zo 17. decembra 2018, Komisia/Poľsko, C‑619/18 R, EU:C:2018:1021, bod 91 a citovaná judikatúra).

105

V prejednávanej veci Komisia tvrdí, že ak by Súdny dvor vyhovel žalobe o nesplnenie povinnosti po tom, čo odmietol nariadiť navrhované predbežné opatrenia, riadne fungovanie právneho poriadku Únie by bolo systémovo narušené a právam, ktoré jednotlivci vyvodzujú z práva Únie, by vznikla nenapraviteľná ujma. Naopak, ak by Súdny dvor zamietol žalobu o nesplnenie povinnosti po nariadení predbežných opatrení, jediným dôsledkom by bolo, že fungovanie disciplinárneho senátu by bolo dočasne pozastavené.

106

Poľská republika tvrdí, že vykonanie navrhovaných predbežných opatrení by nútilo poľskú zákonodarnú a výkonnú moc prijať opatrenia, ktorých praktickým účinkom by bolo rozpustenie orgánu súdnej moci, ktorý v súlade s právom vykonáva svoje štrukturálne úlohy spojené s výkonom spravodlivosti. Vykonanie takýchto predbežných opatrení by tak poškodilo základné štrukturálne princípy poľského štátu tým, že by v očiach osôb podliehajúcich súdnej právomoci oslabilo dojem nezávislosti Sąd Najwyższy (Najvyšší súd).

107

Vykonanie navrhovaných predbežných opatrení by tiež malo za následok zánik subjektu, ktorého rozpočet vykonáva jeho predseda oddelene od rozpočtu ostatných senátov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd). Rovnako by zaniklo pracovisko zamestnancov zodpovedných za administratívnu a finančnú podporu uvedeného subjektu.

108

Vykonanie takýchto opatrení by napokon zasiahlo do práva osôb podliehajúcich súdnej právomoci, v prípade ktorých sa vo veci koná, na to, aby tieto veci boli preskúmané súdom, ktorý bol predtým zriadený podľa zákona.

109

V tejto súvislosti treba najprv uviesť, že ako bolo pripomenuté v bode 29 tohto uznesenia, hoci organizácia súdnictva členských štátov patrí do ich právomoci, stále platí, že pri výkone tejto právomoci sú členské štáty povinné dodržiavať povinnosti, ktoré im vyplývajú z práva Únie a najmä z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.

110

Ďalej, ako bolo uvedené v bodoch 44 a 47 tohto uznesenia, nariadenie navrhovaných predbežných opatrení by nemalo za následok rozpustenie disciplinárneho senátu, a teda ani zrušenie jeho administratívnych a finančných oddelení, ale dočasné pozastavenie jeho činnosti až do vyhlásenia konečného rozsudku.

111

Okrem toho, keďže nariadenie uvedených opatrení by znamenalo, že prejednávanie vecí prebiehajúcich pred disciplinárnym senátom by muselo byť prerušené až do vyhlásenia konečného rozsudku, ujma vyplývajúca z prerušenia týchto vecí pre dotknuté osoby podliehajúce súdnej právomoci by bola menšia ako ujma vyplývajúca z preskúmania týchto vecí orgánom, teda disciplinárnym senátom, ktorého nedostatok nezávislosti a nestrannosti nemožno na prvý pohľad vylúčiť.

112

Napokon ťažkosti rozpočtovej povahy uvádzané Poľskou republikou, ktoré súvisia s nariadením navrhovaných predbežných opatrení, nemôžu prevážiť nad rizikom narušenia všeobecného záujmu Únie na riadnom fungovaní jej právneho poriadku.

113

Za týchto okolností je potrebné dospieť k záveru, že zváženie existujúcich záujmov svedčí v prospech nariadenia predbežných opatrení navrhovaných Komisiou.

114

Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené, treba návrhu Komisie na nariadenie predbežných opatrení uvedenému v bode 1 tohto uznesenia vyhovieť.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) nariaďuje: