1.

Odvolanie v prejednávanej veci sa týka rozsahu preskúmania, ktoré má vykonať Všeobecný súd v súvislosti s rozhodnutiami odvolacieho senátu Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO), prijatými v konaní o relatívnych dôvodoch zamietnutia zápisu ochranných známok EÚ. Konkrétnou nastolenou otázkou je, do akej miery sa môže Všeobecný súd zaoberať tvrdeniami, ktoré strany nepredložili pred EUIPO.

2.

Na vyriešenie tejto otázky bude potrebné objasniť význam článku 76 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke Spoločenstva ( 2 ) a článku 188 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

3.

Článok 8 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 207/2009 ( 3 ) stanovuje:

„Relatívne dôvody zamietnutia

1.   Na základe námietky majiteľa staršej ochrannej známky ochranná známka, o ktorej zápis sa žiada, nebude zapísaná:

…

4.

Článok 76 nariadenia č. 207/2009, ( 4 ) v znení uplatniteľnom v prejednávanej veci, stanovuje:

„Preskúmanie skutočností ex offo

1.   V konaniach pred úradom úrad preskúma skutočnosti ex offo; v konaniach týkajúcich sa relatívnych dôvodov zamietnutia zápisu sa však úrad pri svojom skúmaní obmedzí na dôvody, dôkazy a návrhy predložené účastníkmi konania.

2.   Úrad nemusí zobrať do úvahy skutočnosti ani dôkazy, ktoré účastníci konania nepredložili včas.“

5.

Článok 188 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu stanovuje:

„Predmet sporu pred Všeobecným súdom

Účastníci konania nemôžu podaniami predloženými v rámci konania pred Všeobecným súdom meniť predmet konania pred odvolacím senátom.“

6.

Skutkové okolnosti, ako sú uvedené v napadnutom rozsudku, ( 5 ) možno zhrnúť takto.

7.

Dňa 27. januára 2015 podala Przedsiębiorstwo Produkcyjno‑Handlowe „Primart“ Marek Łukasiewicz (ďalej len „Primart“) prihlášku ochrannej známky EÚ na EUIPO v súlade s nariadením č. 207/2009. Prihláška ochrannej známky bola podaná na zápis tohto obrazového označenia:

8.

Tovary, pre ktoré sa žiadal zápis, sú zaradené v triede 30 Niceskej dohody o medzinárodnom triedení výrobkov a služieb na zápis ochranných známok v znení neskorších zmien a doplnení z 15. júna 1957 a zodpovedajú nasledujúcemu opisu: „Cukry, prírodné sladidlá, sladké glazúry, polevy a náplne, včelárske výrobky; káva, čaj, kakao a ich náhradky; ľad, zmrzliny, mrazené jogurty a sorbety; soli, koreniny, ochucovadlá a príchute; pečivo, cukrovinky, čokoláda a dezerty; spracované obilniny, škroby a výrobky z nich, pekárske prípravky a droždie; sušienky“.

9.

Dňa 29. apríla 2015 podala spoločnosť Bolton Cile España, SA, podľa článku 41 nariadenia č. 207/2009 námietku proti zápisu prihlasovanej ochrannej známky pre všetky výrobky uvedené v predchádzajúcom bode. Námietka bola založená konkrétne na španielskej ochrannej známke PRIMA, zapísanej 22. septembra 1973 pod číslom 2578815 a obnovenej 9. apríla 2013, ktorá označuje výrobky zaradené do triedy 30 a zodpovedá nasledujúcemu opisu: „Omáčky a príchute; káva; čaj; kakao; cukor; ryža; tapioka; ságo, kávová náhradka; múka a obilninová výrobky; chlieb; sušienky; koláče; pekárske a cukrárske výrobky; konzumný ľad; med; sirup; droždie, prášok do pečiva, soľ; horčica; korenie; ocot; ľad“. Dôvod uvádzaný na podporu námietky bol dôvod stanovený v článku 8 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 207/2009.

10.

Námietkové oddelenie 2. septembra 2016 zamietlo túto námietku v celom rozsahu. Avšak na základe odvolania podaného spoločnosťou Bolton Cile España, rozhodnutím z 22. júna 2017 ( 6 ), štvrtý odvolací senát EUIPO zrušil rozhodnutie námietkového oddelenia, vyhovel námietke, zamietol prihlášku ochrannej známky a uložil spoločnosti Primart povinnosť nahradiť trovy, ktoré vznikli v priebehu námietkového a odvolacieho konania.

11.

Pokiaľ ide o staršiu španielsku ochrannú známku, odvolací senát rozhodol, že príslušným územím pre analýzu pravdepodobnosti zámeny je Španielsko a príslušnou skupinou verejnosti je široká verejnosť v tomto členskom štáte. Po porovnaní označení odvolací senát dospel k záveru, že existuje pravdepodobnosť zámeny zo strany príslušnej skupiny verejnosti. V tejto súvislosti poznamenal, že slovo „prima“ pre príslušného španielskeho spotrebiteľa znamená „sesternica“ alebo „bonusová platba“. Naopak, prihlasovaná ochranná známka nemala žiadny zmysel. Odvolací senát tiež uviedol, že úroveň vnútornej rozlišovacej spôsobilosti staršej národnej ochrannej známky bola priemerná. Podľa jeho názoru by španielsky spotrebiteľ nechápal slovo „prima“ ako slovo označujúce výnimočnosť niečoho, ako je to v iných jazykoch Európskej únie (ako je nemčina alebo holandčina).

12.

Dňa 24. augusta 2017 podala Primart žalobu o neplatnosť napadnutého rozhodnutia na Všeobecný súd. Primart vo svojej žalobe namietala porušenie článku 8 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 207/2009.

13.

Dňa 12. septembra 2018 Všeobecný súd žalobu zamietol a potvrdil zistenia odvolacieho senátu týkajúce sa existencie pravdepodobnosti zámeny medzi oboma označeniami. V tejto súvislosti Všeobecný súd v súlade s článkom 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 považoval tvrdenia spoločnosti Primart týkajúce sa údajne slabej rozlišovacej spôsobilosti staršej ochrannej známky za neprípustné, pretože neboli predložené pred odvolacím senátom.

14.

V odvolaní podanom na Súdny dvor 9. novembra 2018 Primart navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok, zrušil napadnuté rozhodnutie štvrtého odvolacieho senátu EUIPO, uložil EUIPO a spoločnosti Bolton Cile España povinnosť nahradiť trovy konania pred odvolacím senátom a Všeobecným súdom a uložil EUIPO povinnosť nahradiť trovy konania pred Súdnym dvorom.

15.

EUIPO a Bolton Cile España naopak navrhujú, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a uložil spoločnosti Primart povinnosť nahradiť trovy konania.

16.

Primart uvádza jediný odvolací dôvod založený na porušení článku 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009. Primart spochybňuje body 87 až 90 napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd považoval jej tvrdenia týkajúce sa rozlišovacej spôsobilosti staršej ochrannej známky za neprípustné.

17.

V prvej časti týchto návrhov sa budem zaoberať tvrdením spoločnosti Bolton Cile España, že odvolanie je neprípustné (A). Ďalej sa budem zaoberať dôvodnosťou odvolania (B), zhrnutím hlavných tvrdení účastníkov konania (1) a vysvetlením, prečo sa domnievam, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri uplatňovaní článku 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 (2). Druhá časť týchto návrhov sa týka dôsledkov tohto posúdenia. Zastávam názor, že napadnutý rozsudok by sa mal zrušiť a vec sa má vrátiť Všeobecnému súdu na nové posúdenie (C).

18.

Bolton Cile España považuje odvolanie za neprípustné z dvoch dôvodov. Po prvé, tvrdí, že odvolanie neobsahuje zhrnutie právnych dôvodov, čo je v rozpore s článkom 168 ods. 1 písm. d) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Po druhé, hlavné tvrdenia spoločnosti Primart, ktoré sa týkajú významu slova „prima“ a rozlišovacej spôsobilosti ochrannej známky, ktorá obsahuje toto slovo, vyvolávajú skutkové a nie právne otázky.

19.

Tvrdenia spoločnosti Bolton Cile España považujem za nepresvedčivé.

20.

Pokiaľ ide o prvý dôvod, chcem poznamenať, že odvolanie na strane 3 obsahuje zhrnutie výhrad uvádzaných spoločnosťou Primart. Toto zhrnutie stručne, ale jasne vysvetľuje dôvody kritiky spoločnosti Primart a uvádza body napadnutého rozsudku, ktoré sú údajne nesprávne.

21.

Pokiaľ ide o druhý odvolací dôvod, tvrdenia spoločnosti Primart sa týkajú toho, že Všeobecný súd nezohľadnil, či slovo „prima“ má ďalšie významy (okrem tých, ktoré boli identifikované) a pochvalný zmysel, a ak áno, či to má vplyv na vnútornú rozlišovaciu spôsobilosť staršej ochrannej známky. Primart tvrdí, že toto pochybenie má za následok porušenie článku 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009. Niet pochýb o tom, že ide o právnu otázku, a preto môže byť predmetom preskúmania v rámci odvolania.

22.

Primart sa domnieva, že Všeobecný súd nesprávne uplatnil článok 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009. Uvádza, že Všeobecný súd mal považovať jej tvrdenia týkajúce sa údajne slabej rozlišovacej spôsobilosti staršej ochrannej známky za prípustné, a preto ich mal meritórne preskúmať, aj keď boli prvýkrát predložené v tomto okamihu konania.

23.

Presnejšie, Primart tvrdí, že význam slova „prima“ zodpovedajúci výrazom ako „prvý“, „najlepší“ alebo „najdôležitejší“, a teda s pochvalným významom, predstavuje všeobecne známu skutočnosť. Všeobecne známe skutočnosti nemusia byť podľa jej názoru uvádzané počas administratívnej fázy konania. V tejto súvislosti sa Primart odvoláva na judikatúru, podľa ktorej prihlasovateľ ochrannej známky, voči ktorému EUIPO uplatní všeobecne známe skutočnosti, musí mať možnosť napadnúť správnosť týchto skutočností pred Všeobecným súdom. ( 7 )

24.

V tejto súvislosti Primart zdôrazňuje, že pravidlo týkajúce sa preskúmania skutočností, dôkazov a návrhov [úradom] EUIPO v rámci námietkového konania, stanovené v článku 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009, predstavuje výnimku z pravidla, podľa ktorého úrad „preskúma skutočnosti ex offo“. Toto pravidlo by sa preto malo vykladať reštriktívne.

25.

Primart sa tiež domnieva, že vzhľadom na to, že odvolací senát preskúmal význam slova „prima“ex offo, musí mať právo napadnúť jeho závery k tomuto bodu na Všeobecnom súde.

26.

EUIPO v tomto bode v zásade súhlasí so spoločnosťou Primart. Podľa jeho názoru Všeobecný súd naozaj nesprávne uplatnil článok 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009.

27.

EUIPO uznáva, že striktne doslovný výklad článku 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 by mohol podporiť výklad poskytnutý Všeobecným súdom. Avšak tento výklad, ako správne tvrdí EUIPO, už Všeobecný súd zamietol. ( 8 ) Z tejto judikatúry vyplýva, že vnútorná rozlišovacia spôsobilosť staršej ochrannej známky je jedným z prvkov, ktoré Všeobecný súd v prípade potreby preskúma ex offo s cieľom zabezpečiť správne uplatnenie článku 8 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 207/2009. EUIPO tvrdí, že otázka rozlišovacej spôsobilosti staršej ochrannej známky predstavuje právnu otázku, ktorá môže byť prvýkrát predložená pred Všeobecným súdom.

28.

Naopak, Bolton Cile España v podstate tvrdí, že odvolanie by malo byť zamietnuté ako nedôvodné, pretože Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia. Úlohou konania pred Všeobecným súdom nie je vykonanie nového posúdenia skutkových okolností na základe dokumentov, ktoré mu boli predložené po prvýkrát. Cieľom súdneho konania je iba preskúmať rozhodnutia EUIPO, pokiaľ ide o skutkový a právny rámec sporu, ako ho účastníci konania predložili odvolaciemu senátu.

29.

Bolton Cile España zdôrazňuje, že tvrdenia spoločnosti Primart týkajúce sa údajne slabej rozlišovacej spôsobilosti staršej ochrannej známky neboli predložené odvolaciemu senátu. Pokiaľ by bolo umožnené, aby sa tieto tvrdenia prvýkrát prejednávali pred Všeobecným súdom, viedlo by to k porušeniu článku 188 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, pretože by to malo za následok zmenu predmetu konania pred odvolacím senátom.

30.

Rozsah preskúmania rozhodnutí prijatých EUIPO zo strany Všeobecného súdu je stanovený v článku 188 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Podľa tohto ustanovenia s názvom „Predmet sporu pred Všeobecným súdom“, „účastníci konania nemôžu podaniami predloženými v rámci konania pred Všeobecným súdom meniť predmet konania pred odvolacím senátom“ ( 9 ).

31.

Nároky, ktoré môžu byť riadne predložené Všeobecnému súdu, je teda potrebné určiť na základe nárokov, ktoré boli predložené pred odvolacím senátom. V tejto súvislosti sa v článku 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 uvádza, že EUIPO „preskúma skutočnosti ex offo“. „V konaniach týkajúcich sa relatívnych dôvodov zamietnutia zápisu sa však úrad pri svojom skúmaní obmedzí na dôvody, dôkazy a návrhy predložené účastníkmi konania.“

32.

Preto, hoci sa toto odvolanie týka údajnej procesnej chyby Všeobecného súdu, je najskôr potrebné určiť význam článku 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009.

33.

Je nesporné, že Primart pred EUIPO netvrdila, že vnútorná rozlišovacia spôsobilosť staršej ochrannej známky bola slabá, pretože slovo „prima“ má pochvalný význam. A fortiori v tejto súvislosti ani nepredložila žiadne skutočnosti alebo dôkazy.

34.

Doslovný výklad článku 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009, posudzovaný samostatne, by preto mohol viesť k záveru, že Všeobecný súd sa v bodoch 87 až 90 napadnutého rozsudku nedopustil nesprávneho posúdenia. To najmä v prípade, keď sa článok 76 ods. 1 vykladá v anglickej verzii nariadenia, pričom v prejednávanej veci je jazykom angličtina.

35.

Podľa môjho názoru by to však bol nesprávny záver.

36.

Keď sa znenie článku 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 analyzuje v rôznych jazykových verziách nariadenia, a čo je dôležitejšie, keď sa toto ustanovenie vykladá vo svetle jeho cieľa a celkového systému, ktorého je súčasťou, je zrejmé, že jeho rozsah nie je taký široký, ako sa môže zdať na prvý pohľad.

37.

Medzi jednotlivými jazykovými verziami článku 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 sú značné rozdiely. Zatiaľ čo verzia v anglickom jazyku uvádza, že v námietkovom konaní môže EUIPO brať do úvahy iba „facts, evidence and arguments [skutočnosti, dôkazy a tvrdenia]“ a „relief sought“ [návrhy predložené účastníkmi konania], v iných jazykových verziách sa pravidlo zdá byť menej prísne.

38.

Vo všetkých jazykových verziách nariadenia sa zdá byť nespochybniteľné, že odvolací senát musí v námietkových konaniach, rovnako ako v iných druhoch konaní, zostať v rámci limitov uvedených účastníkmi konania. Inými slovami odvolací senát nemôže postupovať pri rozhodovaní sporu ultra petita.

39.

Pokiaľ však ide o podrobnosti o vzájomnom pôsobení účastníkov konania s odvolacím senátom, ich skutkových a právnych tvrdeniach a predložení dôkazov, znenie článku 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 nie je ani zďaleka konzistentné.

40.

V niektorých jazykových verziách napríklad toto ustanovenie obmedzuje rozsah preskúmania odvolacím senátom na „dôvody“ a nie „tvrdenia“. ( 10 ) Ide o dosť podstatný rozdiel, pretože na podporu jediného dôvodu je možné uviesť celkom odlišné tvrdenia. Navyše, zatiaľ čo niektoré verzie, podobne ako anglická, výslovne uvádzajú právne a faktické skutočnosti, ( 11 ) alebo používajú výrazy, ktoré môžu obsahovať obidva pojmy, ( 12 ) v iných verziách sa pravidlo obmedzuje na faktické skutočnosti (a nezmieňuje sa o „dôvodoch“ alebo „tvrdeniach“) ( 13 ) alebo naopak, obmedzuje sa na „dôvody“ alebo „tvrdenia“ (bez výslovného odkazu na „skutočnosti“ alebo „dôkazy“). ( 14 )

41.

Anglická verzia článku 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 sa teda zdá byť jednou z najviac obmedzujúcich, pokiaľ ide o rozsah preskúmania odvolacím senátom. ( 15 ) Mnohé iné jazykové verzie sú v tomto ohľade oveľa otvorenejšie. Celkovo je výrazný nedostatok terminologickej precíznosti, pokiaľ ide o to, ako presne by sa malo preskúmanie obmedziť.

42.

Podľa ustálenej judikatúry sa v prípade rozdielu medzi týmito verziami musí dotknuté ustanovenie vykladať podľa všeobecnej systematiky a účelu právnej úpravy, ktorej je súčasťou. ( 16 )

43.

Kľúčom k systematickému výkladu článku 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 je rozlíšenie medzi absolútnymi dôvodmi zamietnutia (uvedenými v článku 7 nariadenia č. 207/2009) a relatívnymi dôvodmi zamietnutia (uvedenými v článku 8 tohto nariadenia). Prvé uvedené dôvody sa v zásade týkajú záujmov ochrany verejného poriadku a vnútornej spôsobilosti ochrannej známky, ( 17 ) zatiaľ čo posledné uvedené dôvody sa týkajú ochrany súkromných obchodných záujmov v sporoch medzi súkromnými osobami. ( 18 )

44.

EUIPO môže (a mal by) skúmať otázky týkajúce sa absolútnych dôvodov zamietnutia, v prípade potreby ex offo. Ochrana a presadzovanie záujmov, ktoré sú základom absolútnych dôvodov zamietnutia, nemôže v zásade závisieť od konania súkromných osôb, ktorých záujmy sa v konkrétnom prípade môžu, ale nemusia zhodovať s verejným záujmom.

45.

Naopak, pokiaľ otázky týkajúce sa zápisu ochrannej známky vyplývajú iba z existencie skorších práv, je rozumné, aby sa posúdenie EUIPO obmedzilo na skutkové a právne tvrdenia predložené dotknutými stranami a ich žiadosti adresované EUIPO. Jednoducho povedané v týchto prípadoch nastane problém so zápisom iba v takom prípade a do tej miery, ak majiteľ skorších práv nesúhlasí so zápisom.

46.

Za týchto okolností sa zdá byť rozumné vykladať článok 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 v širšom zmysle ako objasnenie, že v poslednej uvedenej situácii je povinnosťou účastníkov konania, aby sa obrátili na EUIPO. Sú povinné predložiť všetky právne a skutkové otázky, ktoré považujú za relevantné pre spor a prípadne poskytnúť podporné dôkazy.

47.

To však zjavne vyvoláva otázku úrovne podrobnosti a špecifickosti, ktorú musia v konaní pred EUIPO spĺňať tvrdenia účastníkov konania týkajúce sa právnych a skutkových okolností.

48.

Podľa môjho názoru článok 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 nie je možné vykladať tak, že ukladá odvolaciemu senátu povinnosť zdržať sa preskúmania právnych alebo skutkových okolností, ktoré napriek tomu, že neboli výslovne uvedené jednou zo strán, sú neoddeliteľne spojené s tými, ktoré strany uviedli.

49.

Napríklad po predložení danej veci odvolaciemu senátu nemožno očakávať, že odvolací senát zavrie oči nad ustanoveniami nariadenia č. 207/2009, ktoré sú uplatniteľné na túto situáciu, hoci sa na ne účastníci konania neodvolávajú. Podobne aj právne odôvodnenie, ktoré by mal odvolací senát dodržať pri rozhodovaní o danej otázke položenej účastníkmi konania, môže vyžadovať, aby prešiel viacerými krokmi. Skutočnosť, že účastníci konania neprediskutovali jeden alebo viaceré z týchto krokov neznamená, že sa nimi odvolací senát nemôže zaoberať.

50.

Tento výklad predmetného ustanovenia je potvrdený judikatúrou, podľa ktorej právne otázky predložené odvolaciemu senátu zahŕňajú aj akékoľvek právne otázky, ktoré sa musia nevyhnutne preskúmať na účely posúdenia skutočností a dôkazov, o ktoré sa opierajú účastníci konania, a na účely povolenia alebo zamietnutia tvrdení, aj keď sa účastníci konania k týmto veciam nevyjadrili, a to aj v prípade, že EUIPO opomenul rozhodnúť o tomto aspekte. ( 19 )

51.

Podľa môjho názoru je to pravda len pod podmienkou, že odvolací senát môže rozhodnúť o týchto právnych alebo skutkových okolnostiach. Inými slovami odvolací senát musí mať k dispozícii všetky informácie potrebné na rozhodnutie o týchto veciach. Z tohto dôvodu môže odvolací senát, bez ohľadu na tvrdenia účastníkov konania, rozhodnúť na základe všeobecne známych skutočností za predpokladu, že dotknutej strane sa poskytne možnosť preukázať chybu v posúdení týchto všeobecne známych skutočností. ( 20 ) Nemožno naopak očakávať, že EUIPO predloží a rozhodne ex officio otázky, pri ktorých obvinenie a dôkazné bremeno ostáva na stranách.

52.

Vyššie uvedené zásady sú relevantné a dôležité pre vymedzenie rozsahu preskúmania Všeobecného súdu podľa článku 188 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, právnych alebo skutkových tvrdení, ktoré účastníci konania uviedli po prvýkrát v priebehu súdneho konania.

53.

Podľa ustálenej judikatúry sa musí preskúmanie zákonnosti rozhodnutí odvolacích senátov, ktoré musí Všeobecný súd vykonať, uskutočniť „vo svetle skutkových a právnych okolností sporu tak, ako boli predložené odvolaciemu senátu“ ( 21 ).

54.

To však neznamená, že Všeobecný súd je viazaný nesprávnym posúdením skutočností odvolacím senátom, keďže toto posúdenie je súčasťou záverov, ktorých zákonnosť je pred ním spochybnená. ( 22 ) Vo všeobecnosti, súdy Únie konštatovali, že aj keď majú rozhodovať len o návrhoch predložených účastníkmi konania, ktorých úlohou je vymedziť rámec sporu, nemôžu sa obmedziť na tvrdenia predložené účastníkmi konania na podporu ich nárokov, lebo by mohli byť nútené zakladať svoje rozhodnutia na nesprávnych právnych úvahách. ( 23 )

55.

Logika, z ktorej vychádza táto judikatúra, spočíva v tom, že súdy Únie nemôžu byť pri preskúmavaní záverov EUIPO prinútené „nosiť klapky“. Aby bolo možné overiť, či EUIPO správne interpretoval a uplatnil príslušné ustanovenia nariadenia č. 207/2009, bude možno potrebné, aby sa súdy Únie zaoberali určitými právnymi alebo skutkovými otázkami, ktoré bez ohľadu na vyjadrenia účastníkov konania nie je možné prehliadnuť. Iný prístup by v skutočnosti mohol viesť tieto súdy k tomu, že by schválili zjavne nesprávny výklad alebo uplatnenie týchto ustanovení.

56.

V tejto súvislosti súdy Únie objasnili, že existuje niekoľko otázok, ktoré by EUIPO napriek tomu, že účastníci konania sa k nim v rámci námietkového konania nevyjadrili, mal riešiť a v dôsledku toho môžu byť predložené aj po prvýkrát pred Všeobecným súdom.

57.

Po prvé, údajné porušenia základných procesných požiadaviek zo strany EUIPO sú súčasťou právneho rámca veci bez ohľadu na to, či tieto otázky predložili alebo prediskutovali účastníci konania pred odvolacím senátom. ( 24 )

58.

Po druhé a čo je dôležitejšie v prejednávanej veci, článok 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 a článok 188 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu nemožno vykladať v tom zmysle, že bránia účastníkom konania spochybňovať posúdenie EUIPO týkajúce sa faktických alebo právnych prvkov, ktorými sa tento úrad mal zaoberať (v prípade potreby ex offo) a o ktorých mohol rozhodnúť.

59.

Môže to tak byť okrem iného v prípade otázok týkajúcich sa rozlišovacej spôsobilosti staršej ochrannej známky, v súvislosti s ktorou sa tvrdí, že prihlasovaná ochranná známka vyvoláva pravdepodobnosť zámeny.

60.

Je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry sa pravdepodobnosť zámeny medzi dvoma označeniami musí posudzovať celkovo, pričom treba zohľadniť všetky rozhodujúce okolnosti predmetného prípadu. ( 25 ) Dôležité je, že medzi tieto faktory patrí rozlišovacia spôsobilosť staršej ochrannej známky, ktorá, ako uviedol Súdny dvor, „určuje rozsah ochrany“ priznanej staršej ochrannej známke: pravdepodobnosť zámeny je tým vyššia, čím má uvedená ochranná známka vyššiu rozlišovaciu spôsobilosť. ( 26 ) Nakoniec, rozlišovacia spôsobilosť staršej ochrannej známky je faktorom, ktorý „sa musí zohľadniť pri určovaní, či podobnosť medzi výrobkami alebo službami, na ktoré sa vzťahujú tieto dve ochranné známky, je dostatočná na to, aby vyvolala pravdepodobnosť zámeny“ ( 27 ).

61.

Za týchto okolností, keď sa účastník konania dovoláva pravdepodobnosti zámeny medzi staršou ochrannou známkou a označením, pre ktoré sa žiada zápis, EUIPO nemôže určiť existenciu takejto pravdepodobnosti bez preskúmania rozlišovacej spôsobilosti staršej ochrannej známky. Skutočnosť, že otázky týkajúce sa rozlišovacej spôsobilosti staršej ochrannej známky boli pred odvolacím senátom riadne predložené, však neznamená, že by akékoľvek tvrdenie v tejto súvislosti bolo prípustné pred Všeobecným súdom.

62.

Je potrebné si uvedomiť, že judikatúra uvedená v bode 54 vyššie je založená na myšlienke, že existujú určité skutkové alebo právne otázky, ktorých posúdenie je nevyhnutným krokom pri hodnotení, ktoré má vykonať EUIPO. Aj keď účastníci konania samozrejme môžu predložiť svoje vyjadrenia, pokiaľ ide o tieto prvky, ( 28 ) EUIPO ich v zásade môže posúdiť ex offo. Nezohľadnenie jedného z týchto faktorov alebo jeho posúdenie podľa nesprávnych kritérií je nesprávnym právnym posúdením, ktorého sa možno po prvýkrát dovolávať pred Všeobecným súdom.

63.

Zároveň existujú prvky analýzy, ktoré by EUIPO v prípade absencie tvrdení alebo dôkazov od účastníkov konania nemohol posúdiť. Pokiaľ ide o tieto prvky, je na účastníkoch konania, aby sa o nich vyjadrili. EUIPO nemožno vytýkať, že nezohľadnil skutkové alebo právne otázky, na ktoré ho účastníci konania neupozornili. Skutočnosť, že tieto otázky neboli predložené včas pred EUIPO, spôsobuje, že sú neprípustné pred Všeobecným súdom.

64.

Rozdiel medzi týmito dvoma odlišnými typmi otázok je zrejmý vo veci Hooligan, ( 29 ) ktorej skutkové okolnosti sú podobné skutkovým okolnostiam v prejednávanej veci. V tejto veci námietkové oddelenie vyhovelo námietke podanej majiteľom dvoch starších ochranných známok (OLLY GAN), keďže dospelo k záveru, že existuje pravdepodobnosť zámeny s prihlasovanou ochrannou známkou (HOOLIGAN). Po odvolaní podanom prihlasovateľmi však odvolací senát zrušil rozhodnutie námietkového oddelenia a námietku zamietol. Majiteľ starších ochranných známok, ktorý sa nezúčastnil konania pred odvolacím senátom, napadol toto posledné uvedené rozhodnutie na Všeobecnom súde. Odvolával sa pritom na vysokú rozlišovaciu spôsobilosť svojich ochranných známok vyplývajúcu tak z ich povahy, ako aj z ich dobrého mena. Vtedajší Úrad pre harmonizáciu vnútorného trhu (ochranné známky a vzory) (ÚHVT) požiadal Všeobecný súd, aby tieto tvrdenia zamietol ako neprípustné, keďže neboli predložené pred odvolacím senátom.

65.

Všeobecný súd vyhovel námietke ÚHVT iba čiastočne.

66.

Všeobecný súd konštatoval, že „tvrdenie založené na vysokej rozlišovacej spôsobilosti je zmiešaný skutkový a právny dôvod“. V tejto súvislosti rozlišoval podľa toho, či ÚHVT mohol alebo nemohol rozhodnúť o tvrdeniach účastníkov konania so zreteľom na dôkazy, ktoré predložili. Na základe toho rozhodol, že tvrdenia týkajúce sa rozlišovacej spôsobilosti vyplývajúcej z dobrého mena sú „a priori čisto domnelé“, a prináleží teda účastníkom konania, aby poskytli dostatočné informácie a dokumenty, aby ÚHVT mohol rozhodnúť o tejto otázke. Pokiaľ účastníci konania nepredložili argumenty a dôkazy, nemožno ÚHVT vytýkať, že nezohľadnil tento prvok. A teda dôvod žalobkyne týkajúci sa dobrého mena starších ochranných známok a príslušné dokumenty museli byť zamietnuté pre neprípustnosť. ( 30 )

67.

Všeobecný súd naopak konštatoval, že vnútorná rozlišovacia spôsobilosť staršej ochrannej známky je záležitosťou, ktorú je ÚHVT povinný preskúmať, prípadne aj ex offo, po začatí námietkového konania. Poukázal na to, že posúdenie vnútornej rozlišovacej spôsobilosti, na rozdiel od dobrého mena, nepredpokladá existenciu žiadnej skutočnosti, ktorú by mali predložiť účastníci konania. ÚHVT môže aj samostatne zistiť a posúdiť vnútornú rozlišovaciu spôsobilosť staršej ochrannej známky. Z tohto dôvodu Všeobecný súd konštatoval, že vnútorná rozlišovacia spôsobilosť starších ochranných známok žalobkyne patrila v čase posudzovania pravdepodobnosti zámeny k právnym skutočnostiam nevyhnutným na účel správneho uplatnenia vtedy účinného nariadenia o ochranných známkach, s ohľadom na návrhy a dôvody predložené žalobkyňou pred ÚHVT. V dôsledku toho tvrdenie žalobkyne týkajúce sa tohto aspektu bolo preskúmané v konaní o veci samej. ( 31 )

68.

Tieto zásady boli následne potvrdené v iných rozsudkoch Všeobecného súdu, pokiaľ ide o posúdenie vnútornej rozlišovacej spôsobilosti sporných označení ( 32 ) alebo iných prvkov, ktoré predstavujú nevyhnutné kroky v analýze požadovanej od EUIPO, a teda nie je možné ich ponechať na voľné posúdenie účastníkov konania a musia byť v prípade potreby vznesené ex offo. ( 33 )

69.

Aj keď je pravda, že rozlíšenie medzi týmito dvoma typmi tvrdení nemusí byť vždy jednoduché, z vyššie uvedených dôvodov nevidím žiaden dôvod odchyľovať sa v prejednávanej veci od ustálenej judikatúry Všeobecného súdu. Všeobecný súd sa teda v bodoch 87 až 90 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že tvrdenia spoločnosti Primart týkajúce sa údajne slabej vnútornej rozlišovacej spôsobilosti staršej ochrannej známky sú neprípustné.

70.

Toto zistenie nevedie k porušeniu článku 188 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, ( 34 ) ako tvrdila Bolton Cile España. Tvrdenia predložené spoločnosťou Primart týkajúce sa vnútornej rozlišovacej spôsobilosti staršej ochrannej známky sa týkali otázky, ktorú riešil odvolací senát, a preto mohli byť riadne predložené Všeobecnému súdu. Odvolací senát v napadnutom rozhodnutí konštatoval priemernú rozlišovaciu spôsobilosť staršej ochrannej známky, pričom zohľadnil význam slova „prima“ a spôsob, akým by toto slovo mohla chápať príslušná skupina verejnosti (body 22 a 27 napadnutého rozhodnutia). ( 35 )

71.

Ako správne tvrdí Primart, pokiaľ mal odvolací senát zohľadniť tieto aspekty ex offo, musí mať právo napadnúť súvisiace zistenia pred Všeobecným súdom. Sotva je potrebné zdôrazniť, že podľa článku 263 ZFEÚ, hlavne ak sa vykladá v zmysle článku 47 Charty základných práv Európskej únie, musí mať žalobca v zásade možnosť napadnúť na súdoch Únie akúkoľvek skutkovú a právnu otázku, na ktorej orgán Únie zakladá svoje rozhodnutia. To platí ešte viac v prípade, ak na odvolacej administratívnej úrovni pred orgánom Únie môže tento odvolací orgán zaviesť ex offo a po prvýkrát zásadné prvky, ktoré sa predtým na prvom stupni správneho rozhodnutia nevyskytovali a o ktorých žiadateľ alebo účastníci konania nemali možnosť byť vypočutí.

72.

Je tu ešte jedno relevantné, aj keď trochu subsidiárne kritérium súdnej politiky. Zdá sa mi, že prísne uplatňovanie tejto zásady je o to dôležitejšie teraz, keď bol štatút Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Štatút“) zmenený tak, aby zaviedol filtračný mechanizmus pre odvolania podané proti rozhodnutiam Všeobecného súdu, ktorý zase preskúmava rozhodnutia nezávislých odvolacích orgánov určitých úradov a agentúr Únie (vrátane EUIPO). ( 36 ) Podľa nedávno zavedeného článku 58a Štatútu, sa žiadne také odvolanie neprejedná, pokiaľ Súdny dvor nerozhodne, že by malo byť povolené, pretože vyvoláva „dôležitú otázku, pokiaľ ide o jednotu, vnútorný súlad alebo vývoj práva Únie.“

73.

Preto bude rozhodujúce, aby Všeobecný súd zachoval horizontálnu konzistentnosť svojej judikatúry. Všeobecný súd sa samozrejme môže odkloniť od skoršie prijatej judikatúry. Akékoľvek také odchýlky však musia byť úmyselné a riadne vysvetlené a zdôvodnené, ideálne rozšíreným rozhodovacím zložením tohto súdu, aby bola zabezpečená ich viditeľnosť a legitimita.

74.

Na záver je potrebné uviesť, že odvolací dôvod spoločnosti Primart založený na porušení článku 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 je dôvodný.

75.

Primart sa domnieva, že z dôvodu, že Všeobecný súd nevypočul jeho tvrdenia týkajúce sa rozlišovacej spôsobilosti staršej ochrannej známky, nesprávne posúdil tento aspekt a v dôsledku toho existenciu rizika nebezpečenstva zámeny medzi oboma označeniami. Napadnutý rozsudok by sa preto mal zrušiť. Podľa spoločnosti Primart by mal rovnaký osud postihnúť aj napadnuté rozhodnutie.

76.

EUIPO sa naopak domnieva, že bez ohľadu na nesprávne právne posúdenie Všeobecného súdu je potrebné napadnutý rozsudok potvrdiť. Po prvé tvrdí, že dôkaz predložený spoločnosťou Primart pred Všeobecným súdom na podporu jej tvrdení týkajúcich sa významu slova „prima“ je buď irelevantný, alebo neprípustný, a preto je tvrdenie týkajúce sa slabej rozlišovacej spôsobilosti staršej ochrannej známky neodôvodnené. Po druhé EUIPO tvrdí, že z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že údajne pochvalný význam slova „prima“ v španielčine, vo vzťahu k dotknutým tovarom, nebol všeobecne známou skutočnosťou, a preto unikol preskúmaniu v odvolacom konaní. Po tretie EUIPO tvrdí, že aj keby sa pripustilo, že staršia ochranná známka mala iba slabú rozlišovaciu spôsobilosť, nemalo by to vplyv na záver, ktorý bol urobený v napadnutom rozsudku. Pravdepodobnosť zámeny môže existovať, aj keď staršie ochranné známky majú slabú rozlišovaciu spôsobilosť.

77.

Tvrdenia EUIPO v prospech potvrdenia napadnutého rozsudku, bez ohľadu na vyššie uvedené nesprávne právne posúdenie, nie sú presvedčivé.

78.

Ako bolo uvedené v bode 60 vyššie, Súdny dvor sústavne zdôrazňoval, že rozlišovacia spôsobilosť staršej ochrannej známky je prvkom, ktorý sa musí zohľadniť pri celkovom posúdení potrebnom na určenie existencie pravdepodobnosti zámeny medzi dvoma označeniami. Aj keď tento prvok možno nie je vždy rozhodujúci, má jednoznačne významnú váhu. Neschopnosť žalobkyne napadnúť pred Všeobecným súdom určité aspekty toho, ako EUIPO posudzoval tento prvok, teda v žiadnom prípade nie je irelevantná na účel posúdenia, ako EUIPO podľa všetkého naznačuje.

79.

Je pravda, ako tvrdí EUIPO, že zistenia odvolacieho senátu v tomto bode môžu byť nakoniec potvrdené, aj keby sa tvrdenia spoločnosti Primart považovali za opodstatnené. Pravdepodobnosť zámeny môže nastať aj v prípade ochranných známok so slabou rozlišovacou spôsobilosťou. ( 37 )

80.

To je však v prejednávanej veci nepodstatné. Samotná možnosť, že by tieto zistenia mohli byť stále platné, nestačí na zamietnutie odvolania. Napadnutý rozsudok by mohol byť potvrdený napriek vyššie uvedenému nesprávnemu právnemu posúdeniu, iba ak by sa táto chyba ukázala ako úplne irelevantná pre výsledok konania. Inými slovami zistenia odvolacieho senátu týkajúce sa existencie pravdepodobnosti zámeny by museli zostať nedotknuté, a to bez ohľadu na možnú správnosť tvrdenia spoločnosti Primart.

81.

V prejednávanej veci to tak nie je. V tejto fáze jednoducho nie je známe, či sú tvrdenia spoločnosti Primart opodstatnené. Čo je dôležitejšie, nie je tiež známe, či by záver odvolacieho senátu o pravdepodobnosti zámeny, pokiaľ je opodstatnený, bol aj naďalej platný.

82.

Zásada hospodárnosti súdneho konania, ktorá vyžaduje, aby rozhodnutie nebolo zbytočne zrušené z dôvodu celkom marginálneho aspektu, ak by bol výsledok nového posúdenia rovnaký, je určite dôležitá. Požiadavka vykonať celkové posúdenie pravdepodobnosti zámeny však znemožňuje uplatniť túto zásadu v prejednávanej veci. Posúdenie je ako zmes rôznych zložiek (ako je rozlišovacia spôsobilosť staršej ochrannej známky, stupeň podobnosti vo vzťahu k vizuálnej, zvukovej alebo ku koncepčnej podobnosti kolidujúcich ochranných známok, podobnosť medzi označenými výrobkami a službami atď.). ( 38 ) V závislosti od konkrétnych okolností jednotlivého prípadu zmena jednej z týchto zložiek môže alebo nemusí zmeniť konečnú chuť zmesi.

83.

Je tiež potrebné zdôrazniť, že celkové posúdenie nie je jednoduchým cvičením „odškrtnutím políčka“. Rôzne prvky, ktoré sú relevantné na účel posúdenia, musia byť hodnotené ako celok a v prípade potreby musia byť vyvážené proti sebe. Celkové posúdenie nemôže spočívať v preskúmaní každého z jednotlivých faktorov, braného izolovane, ale vyžaduje posúdenie vzájomnej závislosti medzi nimi. ( 39 )

84.

V prejednávanej veci je preto rozhodujúce, že ak je vnútorná rozlišovacia spôsobilosť staršej ochrannej známky slabá (ako tvrdí Primart) a nie priemerná (ako konštatoval odvolací senát), dosiahnutý záver o existencii pravdepodobnosti zámeny môže byť potenciálne odlišný.

85.

Ako Všeobecný súd nedávno konštatoval, „podcenenie rozlišovacej spôsobilosti staršej ochrannej známky odvolacím senátom pravdepodobne spôsobí chybu napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o posúdenie pravdepodobnosti zámeny“ ( 40 ). Opak je samozrejme rovnako pravdivý: preceňovanie rozlišovacej spôsobilosti staršej ochrannej známky môže mať takisto vplyv na posúdenie pravdepodobnosti zámeny. Ako uvádza EUIPO vo svojich usmerneniach, zistenie, že ochranná známka má nízku alebo veľmi nízku rozlišovaciu spôsobilosť, je vo všeobecnosti „argumentom proti pravdepodobnosti zámeny“ ( 41 ).

86.

Stručne povedané, zdá sa, že odvolací súd, ktorý sa nemá venovať skutkovým posúdeniam, by mohol vykonať úplné a celkom nové celkové posúdenie pravdepodobnosti zámeny v rámci iného odvolacieho bodu bez toho, aby vypočul akékoľvek tvrdenia účastníkov konania o pravdepodobnosti zámeny, a tak by mohol presne predpovedať výsledok tohto posúdenia, ak by bolo správne vykonané nižším súdom. Tento návrh pripomína starý český príbeh o legendárnej zručnosti slepého majstra hodinára. ( 42 )

87.

Je potrebné doplniť dve posledné úvahy.

88.

Po prvé Súdnemu dvoru neprináleží, aby posudzoval prípustnosť, relevantnosť a dôkaznú hodnotu dôkazov predložených spoločnosťou Primart pred Všeobecným súdom, na podporu jej tvrdení. V každom prípade, ako je uvedené v bode 67 vyššie, hodnotenie vnútornej rozlišovacej spôsobilosti staršej ochrannej známky nie je prvkom, ktorý si vyžaduje poskytnutie dôkazov od účastníkov konania, a môže ju teda hodnotiť EUIPO (a teda aj Všeobecný súd) ex offo. Samotný EUIPO zdôraznil tento aspekt pri vysvetlení, prečo podľa jeho názoru Všeobecný súd nesprávne uplatnil článok 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009. Nie je preto hneď zrejmé, prečo by v kontexte prejednávanej veci mali byť akékoľvek také tvrdenia relevantné.

89.

Po druhé zistenia Všeobecného súdu uvedené v bode 91 napadnutého rozsudku nespôsobujú neúčinnosť odvolacieho dôvodu spoločnosti Primart.

90.

Všeobecný súd v bode 91 poznamenáva, že pred námietkovým oddelením Primart tvrdila, že výraz „prima“ v španielčine znamená „bonus“ (bonusová platba) alebo „sesternica“ a že tieto významy odvolací senát nakoniec v napadnutom rozhodnutí prijal. V dôsledku toho Všeobecný súd rozhodol, že pri absencii významu staršej ochrannej známky pre dotknuté výrobky bola jej vnútorná rozlišovacia spôsobilosť priemerná.

91.

Aj keď nie je celkom jasné, čo mal Všeobecný súd v tejto časti na mysli, zdá sa mi, že bez ohľadu na to vyjadrenia Všeobecného súdu nepredstavujú nápravu vyššie uvedenej chyby.

92.

Túto časť možno napríklad chápať v tom zmysle, že Všeobecný súd subsidiárne preskúmal tvrdenia spoločnosti Primart vo veci samej a považoval ich za nedôvodné. Potvrdil tak to, čo považoval za správny (a možno jediný) význam slova „prima“ – bonus a sesternica.

93.

Ak je to tak, súhlasím s EUIPO, že v tejto časti napadnutého rozsudku vykonal Všeobecný súd posúdenie skutkovej okolnosti, ktoré v zásade nie je možné v rámci odvolania preskúmať. Ak je tento výklad správny, napadnutému rozsudku chýba dostatočné odôvodnenie tohto zistenia: Prečo Všeobecný súd považoval tvrdenia spoločnosti Primart za nedôvodné? Nedostatočné odôvodnenie je, ako je známe, záležitosťou verejného poriadku, na čo musí súd Únie prihliadnuť z úradnej povinnosti. ( 43 )

94.

Skutočnosť, že Primart uznala pred EUIPO isté významy tohto slova, sa dá ťažko považovať za nevyvrátiteľný dôkaz toho, že tieto významy sú správne a jediné možné. Primart v každom prípade uvádza iné tvrdenie. Pokiaľ tomu rozumiem, Primart nespochybňuje významy slova „prima“, na ktoré odkazuje EUIPO a ktoré následne potvrdil Všeobecný súd. Primart tvrdí, že vzhľadom na viacnásobné použitie tohto slova a jeho etymológiu (pochádza z latinčiny, z jazyka, z ktorého je do veľkej miery odvodená moderná španielčina) vníma príslušná skupina verejnosti toto slovo aj v iných významoch a všeobecnejšie v pochvalnom zmysle.

95.

V napadnutom rozsudku nie sú uvedené dôvody, ktoré by vysvetľovali, prečo je potrebné tieto tvrdenia zamietnuť ako nedôvodné. Na rozdiel od EUIPO nevidím, ako toto posúdenie tvrdení spoločnosti Primart implicitne vyplýva z rozsudku. Asi nie je nutné zdôrazňovať, že slová môžu mať rôzne významy. Nie je možné ani automaticky predpokladať, že príslušná skupina verejnosti rozumie iba úradnému jazyku príslušného štátu, resp. príslušných štátov. ( 44 ) Pri posudzovaní spôsobu, akým príslušná skupina verejnosti rozumie určitému slovu, môže byť relevantná aj etymológia tohto slova. ( 45 )

96.

V každom prípade, keď sa dospelo k záveru, že Primart nemusela predložiť predmetné tvrdenie počas správneho konania, a mohla ho po prvýkrát predložiť pred Všeobecným súdom, to, čo Primart uviedla alebo neuviedla pred EUIPO o tejto veci, sa stáva málo relevantné.

97.

Na záver možno konštatovať, že skutočnosť, že Všeobecný súd nezohľadnil, či slovo „prima“ má alebo nemá ďalšie významy (okrem tých, ktoré boli identifikované) a pochvalný zmysel, a ak áno, či to má vplyv na vnútornú rozlišovaciu spôsobilosť staršej ochrannej známky, predstavuje pochybenie, ktoré si nevyhnutne vyžaduje nové posúdenie veci. Je potrebné zaoberať sa podstatou tvrdení týkajúcich sa vnútornej rozlišovacej spôsobilosti staršej ochrannej známky a prípadne vykonať nové posúdenie existencie pravdepodobnosti zámeny medzi dvoma spornými označeniami.

98.

V súlade s článkom 61 Štatútu by sa preto vec mala vrátiť Všeobecnému súdu na ďalšie konanie. Posúdenie tvrdení spoločnosti Primart vyžaduje preskúmanie nových tvrdení týkajúcich sa právnych a skutkových tvrdení a nových dôkazov. To, či Všeobecný súd môže vykonať toto posúdenie, alebo či by sa táto vec mala vrátiť späť odvolaciemu senátu, je vzhľadom na tvrdenia predložené vo veci samej oboma účastníkmi konania na rozhodnutí Všeobecného súdu. Všeobecný súd môže dospieť k záveru, či má alebo nemá potvrdiť napadnuté rozhodnutie, až po vykonaní tohto posúdenia. Z tohto dôvodu je potrebné v rámci tohto odvolania zamietnuť návrh spoločnosti Primart na zrušenie napadnutého rozhodnutia.

99.

Navrhujem Súdnemu dvoru, aby: