1

Svojím odvolaním Canadian Solar Emea GmbH, Canadian Solar Manufacturing (Changshu) Inc., Canadian Solar Manufacturing (Luoyang) Inc., Csi Cells Co. Ltd a Csi Solar Power Group Co. Ltd, predtým Csi Solar Power (China) Inc. (ďalej len „Csi Solar Power“) navrhujú zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 28. februára 2017, Canadian Solar Emea a i./Rada (T‑162/14, neuverejnený, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2017:124), v rozsahu, v akom Všeobecný súd týmto rozsudkom zamietol ich žalobu o neplatnosť vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 1238/2013 z 2. decembra 2013[,] ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo a s konečnou platnosťou sa vyberá dočasné clo uložené na dovoz fotovoltických modulov na báze kryštalického kremíka a hlavných komponentov (t. j. článkov) s pôvodom v Čínskej ľudovej republike alebo odosielaných z Čínskej ľudovej republiky (Ú. v. EÚ L 325, 2013, s. 1, ďalej len „sporné nariadenie“) v rozsahu, v akom sa toto nariadenie uplatňuje na odvolateľky.

2

Európska komisia vo svojom vzájomnom odvolaní navrhuje zrušenie napadnutého rozsudku v rozsahu, v akom Všeobecný súd na jednej strane zamietol námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou a na druhej strane sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade nariadenia Rady (ES) č. 1225/2009 z 30. novembra 2009 o ochrane pred dumpingovými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskeho spoločenstva (Ú. v. EÚ L 343, 2009, s. 51, ďalej len „základné nariadenie“).

3

Článok 1 ods. 2 a 3 základného nariadenia stanovuje:

„2.   Výrobok sa považuje za dumpingový, ak je jeho vývozná cena do Spoločenstva nižšia ako porovnateľná cena podobného výrobku v bežnom obchode, stanovená pre krajinu vývozu.

3.   Krajina vývozu je spravidla krajina pôvodu. Môže to byť však prechodná krajina s výnimkou prípadu, keď sa napríklad výrobky cez túto krajinu len prevážajú alebo sa príslušné výrobky v tejto krajine nevyrábajú alebo v tejto krajine neexistuje pre ne porovnateľná cena.“

4

Článok 2 ods. 7 písm. a) tohto nariadenia stanovuje:

„V prípade dovozov z krajín s iným ako trhovým hospodárstv[om] sa normálna hodnota určí na základe ceny alebo vytvorenej hodnoty v tretej krajine s trhovým hospodárstvom alebo na základe ceny z takejto tretej krajiny voči iným krajinám vrátane Spoločenstva, alebo ak toto nie je možné, na inom odôvodnenom základe, vrátane ceny skutočne zaplatenej alebo bežne platenej v Spoločenstve za podobný výrobok, ktorá sa v prípade potreby riadne upraví tak, aby zahŕňala primerané ziskové rozpätie.

Vhodná tretia krajina s trhovým hospodárstvom sa vyberie vhodným spôsobom, pričom sa vezmú do úvahy spoľahlivé informácie dostupné v čase výberu. Do úvahy sa vezmú aj lehoty; ak je to vhodné, použije sa tretia krajina s trhovým hospodárstvom, ktorá je predmetom toho istého zisťovania.

Strany dotknuté zisťovaním sú informované krátko po začatí zisťovania o predpokladanej tretej krajine s trhovým hospodárstvom a majú 10 dní na vyjadrenie pripomienok.“

5

Podľa článku 2 ods. 7 písm. c) uvedeného nariadenia „tvrdenie v zmysle písmena b) musí byť v písomnej forme a musí obsahovať dostatok dôkazov o tom, že výrobca pôsobí v podmienkach trhového hospodárstva“ a v tejto súvislosti spĺňa presne vymenované kritériá. Toto ustanovenie dopĺňa:

„Určenie, či výrobca spĺňa… uvedené kritériá, sa prijme do troch mesiacov od začatia zisťovania na základe osobitných konzultácií poradného výboru a potom, ako výrobné odvetvie Spoločenstva dostalo príležitosť vyjadriť svoje pripomienky. Toto určenie zostane v platnosti až do konca zisťovania.“

6

Odseky 6 a 7 článku 3 s názvom „Vymedzenie ujmy“ stanovujú:

„6.   Zo všetkých relevantných dôkazov predložených vo vzťahu k odseku 2 sa musí preukázať, že dumpingové dovozy spôsobujú ujmu v zmysle tohto nariadenia. Špecificky to znamená preukázanie toho, že objem a/alebo úrovne cien špecifikované podľa odseku 3 majú dôsledky na výrobné odvetvie Spoločenstva tak, ako je ustanovené v odseku 5 a že tieto dôsledky sú takého rozsahu, že ho možno klasifikovať ako značný.

7.   Iné známe faktory ako sú dumpingové dovozy, ktoré súčasne spôsobujú ujmu výrobnému odvetviu Spoločenstva[,] sa taktiež preskúmajú, aby sa zabezpečilo, že ujmu spôsobenú týmito inými faktormi nemožno pripísať dumpingovým dovozom podľa odseku 6. Medzi faktory, ktoré možno v tomto ohľade zvážiť, patrí objem a ceny dovozu nepredávané za dumpingové ceny, pokles dopytu alebo zmeny modelov spotreby, postupy obmedzujúce obchod a hospodársku súťaž medzi výrobcami Spoločenstva a tretej krajiny a rozvoj technológií a exportná výkonnosť a produktivita výrobného odvetvia Spoločenstva.“

7

Článok 9 ods. 4 základného nariadenia, týkajúci sa uloženia konečných ciel, stanovuje:

„Ak skutočnosti tak, ako boli s konečnou platnosťou stanovené, preukážu existenciu dumpingu a ním spôsobenú ujmu a záujmy Spoločenstva si vyžadujú intervenciu v súlade s článkom 21, Rada [Európskej únie] uloží konečné antidumpingové clo, uznášajúc sa na základe návrhu predloženého Komisiou po konzultácii s poradným výborom. Návrh sa považuje za prijatý, ak ho Rada nezamietne jednoduchou väčšinou do jedného mesiaca po jeho predložení Komisiou. … Výška antidumpingového cla nepresiahne stanovené dumpingové rozpätie, mala by však byť nižšia ako dumpingové rozpätie, ak by takéto nižšie clo bolo dostatočné na odstránenie ujmy výrobnému odvetviu Spoločenstva.“

8

Článok 17 základného nariadenia stanovuje:

„1.   V prípadoch, kde je počet osôb, ktoré podali podnet, vývozcov alebo dovozcov, druhov výrobkov alebo transakcií veľký, zisťovanie sa môže obmedziť na výber primeraného počtu strán, výrobkov alebo transakcií použitím vzoriek, ktoré sú štatisticky správne na základe informácií dostupných v čase výberu alebo na najväčší reprezentatívny objem výroby, odbytu alebo celkového vývozu, ktorý možno v rámci dostupného času primerane preskúmať.

…“

9

Dňa 12. decembra 2012 bolo prijaté nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1168/2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 1225/2009 (Ú. v. EÚ L 344, 2012, s. 1). Podľa článku 1 nariadenia č. 1168/2012:

„[Základné nariadenie] sa týmto mení a dopĺňa takto:

‚Ak Komisia obmedzila svoje preskúmanie v súlade s článkom 17, každé antidumpingové clo, ktoré sa uplatňuje na dovoz od vývozcov alebo výrobcov, ktorí sa prihlásili v súlade s článkom 17, ale neboli zahrnutí do preskúmania, nesmie prekročiť vážené priemerné dumpingové rozpätie stanovené pre strany vo vzorke, bez ohľadu na to, či bola normálna hodnota pre takéto strany stanovená na základe článku 2 ods. 1 až 6, alebo článku 2 ods. 7 písm. a).‘“

10

Podľa článkov 2 a 3 nariadenia č. 1168/2012 sa toto nariadenie uplatňuje na všetky nové a na všetky prebiehajúce prešetrovania od 15. decembra 2012 a nadobúda účinnosť dňom nasledujúcim po jeho uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie. K tomuto uverejneniu došlo 14. decembra 2012.

11

Podľa článku 1 ods. 1 sporného nariadenia sa ukladá konečné antidumpingové clo na dovoz fotovoltických modulov alebo panelov na báze kryštalického kremíka a článkov typu používaného vo fotovoltických moduloch alebo paneloch na báze kryštalického kremíka s pôvodom v Číne alebo odosielaných z Číny a zatriedených pod určité číselné znaky kombinovanej nomenklatúry uvedené v prílohe I nariadenia Rady (EHS) č. 2658/87 z 23. júla 1987 o colnej a štatistickej nomenklatúre a o Spoločnom colnom sadzobníku (Ú. v. ES L 256, 1987, s. 1; Mim. vyd. 02/002, s. 382) v znení uplatňujúcom sa v čase prijatia sporného nariadenia. Odsek 2 tohto článku stanovuje sadzbu konečného antidumpingového cla uplatniteľnú na čistú franko cenu na hranici Európskej únie pred preclením pre výrobky opísané v odseku 1 uvedeného článku, ktoré vyrobili spoločnosti, ktoré tento odsek 2 vymenúva.

12

Podľa článku 3 ods. 1 sporného nariadenia, ktorý sa uplatňuje na určité výrobky, ktorých referenčné čísla sú určené podľa tejto kombinovanej nomenklatúry a ktoré sú fakturované spoločnosťami, od ktorých Komisia prijala záväzky a ktorých názvy sú uvedené v prílohe k vykonávaciemu rozhodnutiu Komisie 2013/707/EÚ zo 4. decembra 2013, ktorým sa potvrdzuje prijatie záväzku ponúknutého v súvislosti s antidumpingovým konaním a antisubvenčným konaním, ktoré sa týkajú dovozu fotovoltických modulov na báze kryštalického kremíka a hlavných komponentov (t. j. článkov) s pôvodom v Čínskej ľudovej republike alebo odosielaných z Čínskej ľudovej republiky na obdobie uplatňovania konečných opatrení (Ú. v. EÚ L 325, 2013, s. 214), sa dovoz prihlásený na prepustenie do voľného obehu oslobodzuje od antidumpingového cla uloženého podľa článku 1 sporného nariadenia, pokiaľ sú splnené určité podmienky.

13

Článok 3 ods. 2 sporného nariadenia stanovuje, že colný dlh vzniká v čase prijatia vyhlásenia o prepustení do voľného obehu, ak sa stanoví, že jedna alebo viacero podmienok uvedených v odseku 1 tohto článku nie sú splnené, alebo keď Komisia odvolá prijatie záväzku.

14

Odvolateľky sú zaradené do skupiny Canadian Solar. Canadian Solar Manufacturing (Changshu), Canadian Solar Manufacturing (Luoyang), Csi Cells Co. a Csi Solar Power sú vyvážajúci výrobcovia článkov a fotovoltických modulov na báze kryštalického kremíka. Canadian Solar Emea je prezentovaná ako ich pridružený dovozca so sídlom v Únii.

15

Dňa 6. septembra 2012 Komisia uverejnila v Úradnom vestníku Európskej únie oznámenie o začatí antidumpingového konania týkajúceho sa dovozu fotovoltických modulov na báze kryštalického kremíka a hlavných komponentov (t. j. článkov a doštičiek) s pôvodom v Čínskej ľudovej republike (Ú. v. EÚ C 269, 2012, s. 5).

16

Skupina Canadian Solar v rámci tohto konania spolupracovala.

17

Dňa 21. septembra 2012 odvolateľky podali žiadosť, aby boli vybrané do vzorky na základe článku 17 základného nariadenia. Tejto žiadosti sa však nevyhovelo.

18

Dňa 8. novembra 2012 Komisia zároveň uverejnila v Úradnom vestníku Európskej únie oznámenie o začatí antisubvenčného konania týkajúceho sa dovozu fotovoltických modulov na báze kryštalického kremíka a hlavných komponentov (t. j. článkov a doštičiek) s pôvodom v Čínskej ľudovej republike (Ú. v. EÚ C 340, 2012, s. 13).

19

Dňa 13. novembra 2013 odvolateľky, ktoré majú postavenie vyvážajúcich výrobcov, podali na základe článku 2 ods. 7 písm. b) základného nariadenia žiadosti o priznanie trhovohospodárskeho zaobchádzania (ďalej len „THZ“).

20

Dňa 3. januára 2013 Komisia informovala odvolateľky, že tieto žiadosti nebudú preskúmané.

21

Dňa 1. marca 2013 Komisia prijala nariadenie (EÚ) č. 182/2013, ktorým sa zavádza registrácia dovozov fotovoltických modulov na báze kryštalického kremíka a hlavných komponentov (t. j. článkov a doštičiek) pochádzajúcich alebo odosielaných z Čínskej ľudovej republiky (Ú. v. EÚ L 61, 2013, s. 2).

22

Dňa 4. júna 2013 Komisia prijala nariadenie (EÚ) č. 513/2013, ktorým sa ukladá dočasné antidumpingové clo na dovoz fotovoltických modulov na báze kryštalického kremíka a hlavných komponentov (t. j. článkov a doštičiek) s pôvodom v Čínskej ľudovej republike alebo odosielaných z Čínskej ľudovej republiky a ktorým sa mení nariadenie č. 182/2013 (Ú. v. EÚ L 152, 2013, s. 5, ďalej len „dočasné nariadenie“).

23

Dňa 2. augusta 2013 Komisia prijala rozhodnutie 2013/423/EÚ, ktorým sa prijíma záväzok ponúknutý v súvislosti s antidumpingovým konaním týkajúcim sa dovozu fotovoltických modulov na báze kryštalického kremíka a hlavných komponentov (t. j. článkov a doštičiek) s pôvodom v Čínskej ľudovej republike alebo odosielaných z Čínskej ľudovej republiky (Ú. v. EÚ L 209, 2013, s. 26), skupinou spolupracujúcich čínskych vyvážajúcich výrobcov vymenovaných v prílohe tohto rozhodnutia, medzi ktorých patrí Canadian Solar Manufacturing (Changshu), Canadian Solar Manufacturing (Luoyang), Csi Cells Co. a Csi Solar Power po dohode s čínskou obchodnou komorou pre dovoz a vývoz strojov a elektronických výrobkov (ďalej len „CCCME“).

24

V ten istý deň Komisia prijala nariadenie (EÚ) č. 748/2013, ktorým sa mení nariadenie č. 513/2013 (Ú. v. EÚ L 209, 2013, s. 1), s cieľom zohľadniť rozhodnutie 2013/423. Článok 6 nariadenia č. 513/2013, zmenený nariadením č. 748/2013, stanovuje v podstate za predpokladu splnenia určitých podmienok okrem iného, že dovoz prihlásený na prepustenie do voľného obehu pri niektorých výrobkoch stanovených v tomto nariadení a fakturovaný spoločnosťami, od ktorých Komisia prijala záväzky a ktorých názvy sú uvedené v rozhodnutí 2013/423, sa oslobodzuje od dočasného antidumpingového cla uloženého podľa článku 1 uvedeného nariadenia.

25

Dňa 27. augusta 2013 Komisia oznámila podstatné skutočnosti a úvahy, na základe ktorých mala v úmysle navrhnúť uloženie antidumpingového cla na dovoz modulov a hlavných komponentov (t. j. článkov) s pôvodom v Číne alebo odosielaných z Číny.

26

Vyvážajúci výrobcovia spolu s CCCME preložili po oznámení konečných informácií týkajúcich sa antidumpingových a antisubvenčných konaní oznámenie o zmene svojej pôvodnej ponuky záväzku.

27

Dňa 2. decembra 2013 Rada prijala sporné nariadenie. Vzhľadom na to, že vyvážajúci výrobcovia skupiny Canadian Solar spolupracovali na antidumpingovom prešetrovaní, ale neboli vybraní do vzorky podľa článku 17 základného nariadenia, títo výrobcovia boli zaradení do prílohy I sporného nariadenia. Spoločnostiam zapísaným do tohto zoznamu bolo podľa článku 1 tohto nariadenia uložené antidumpingové clo vo výške 41,3 %. Článok 3 uvedeného nariadenia za určitých podmienok oslobodzuje od cla uloženého jeho článkom 1 dovozy fakturované spoločnosťami, ktorých záväzky prijala Komisia, vymenované v prílohe vykonávacieho rozhodnutia 2013/707, medzi ktorými sú uvedení títo vyvážajúci výrobcovia.

28

Dňa 2. decembra 2013 Rada taktiež prijala v rámci súbežného antisubvenčného konania vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 1239/2013, ktorým sa ukladá konečné vyrovnávacie clo na dovoz fotovoltických modulov na báze kryštalického kremíka a hlavných komponentov (t. j. článkov) s pôvodom v Čínskej ľudovej republike alebo odosielaných z Čínskej ľudovej republiky (Ú. v. EÚ L 325, 2013, s. 66).

29

Dňa 4. decembra 2013 Komisia prijala vykonávacie rozhodnutie 2013/707, ktorým prijala zmenený záväzok ponúknutý vyvážajúcimi výrobcami vymenovanými v jeho prílohe, spolu s CCCME v súvislosti s antidumpingovým a antisubvenčným konaním, ktoré sa týkajú dovozu fotovoltických modulov na báze kryštalického kremíka a hlavných komponentov (t. j. článkov) s pôvodom v Číne alebo odosielaných z Číny na obdobie uplatňovania konečných opatrení.

30

Po podaní žaloby o neplatnosť vo veci, v ktorej bol vydaný napadnutý rozsudok, Komisia prijala vykonávacie nariadenie (EÚ) 2015/866 zo 4. júna 2015, ktorým sa v prípade troch vyvážajúcich výrobcov odvoláva prijatie záväzku podľa vykonávacieho rozhodnutia 2013/707 (Ú. v. EÚ L 139, 2015, s. 30). Podľa článku 1 tohto vykonávacieho nariadenia sa prijatie záväzku okrem iného vo vzťahu k spoločnostiam Canadian Solar Manufacturing (Changshu), Canadian Solar Manufacturing (Luoyang), Csi Cells Co. a Csi Solar Power odvoláva. Uvedené vykonávacie nariadenie nadobudlo účinnosť dňom nasledujúcim po jeho uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie, konkrétne 6. júna 2015.

31

Komisia prijala vykonávacie nariadenie Komisie (EÚ) 2017/367 z 1. marca 2017, ktorým sa po revíznom prešetrovaní pred uplynutím platnosti podľa článku 11 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/1036 ukladá konečné antidumpingové clo na dovoz fotovoltických modulov na báze kryštalického kremíka a hlavných komponentov (t. j. článkov) s pôvodom v Čínskej ľudovej republike alebo odosielaných z Čínskej ľudovej republiky a ktorým sa ukončuje čiastočné priebežné revízne prešetrovanie podľa článku 11 ods. 3 nariadenia (EÚ) 2016/1036 (Ú. v. EÚ L 56, 2017, s. 131).

32

Odvolateľky na podporu svojej žaloby uviedli šesť žalobných dôvodov, z ktorých prvý bol založený na porušení článku 5 ods. 10 a 11 základného nariadenia, druhý na porušení článkov 1 a 17 tohto nariadenia, tretí na porušení článku 2 uvedeného nariadenia, štvrtý na porušení článku 1 ods. 4 toho istého nariadenia, piaty na porušení článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia a šiesty na porušení článku 3 a článku 9 ods. 4 tohto nariadenia.

33

Všeobecný súd najprv zamietol námietku neprípustnosti uplatnenú Radou a Komisiou, pričom okrem iného dospel k záveru, že prijatie ponuky záväzku nemá vplyv ani na prípustnosť žaloby podanej proti aktu, ktorým sa ukladá antidumpingové clo, ani na posúdenie žalobných dôvodov uplatňovaných na podporu tejto žaloby, a že záujem odvolateliek na zrušení sporného nariadenia trvá.

34

Všeobecný súd následne skúmal žalobné dôvody uplatnené odvolateľkami na podporu ich žaloby. Všeobecný súd zamietol tri prvé žalobné dôvody ako neprípustné a tri posledné žalobné dôvody ako nedôvodné. Všeobecný súd preto zamietol žalobu v celom rozsahu.

35

Odvolateľky vo svojom odvolaní navrhujú, aby Súdny dvor:

36

Rada navrhuje, aby Súdny dvor:

37

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

38

Vo svojom vzájomnom odvolaní Komisia, ktorú podporuje Rada, navrhuje, aby Súdny dvor:

39

Odvolateľky navrhujú, aby Súdny dvor:

40

Vzájomné odvolanie podané Komisiou má v prvom rade za cieľ spochybniť prípustnosť žaloby na prvom stupni, čo predstavuje predbežnú otázku vo vzťahu k meritórnym otázkam položeným v hlavnom odvolaní. Ako prvé je teda potrebné skúmať toto vzájomné odvolanie.

41

Na podporu svojho vzájomného odvolania Komisia, ktorú podporuje Rada, uvádza tri odvolacie dôvody. Prvý odvolací dôvod uplatnený v prvom rade je založený na nesprávnom právnom posúdení spočívajúcom v tom, že sa Všeobecný súd domnieval, že sporné nariadenie mohlo mať samo osebe právne následky pre odvolateľky. Druhý odvolací dôvod uplatnený subsidiárne je založený na nedostatku odôvodnenia a na nesprávnom právnom posúdení spočívajúcom v tom, že Všeobecný súd rozhodol, že záujem odvolateliek na zrušení sporného nariadenia k dátumu vyhlásenia napadnutého rozsudku naďalej trval. Tretí odvolací dôvod uplatnený subsidiárne v druhom rade je založený na nesprávnom právnom posúdení spočívajúcom v tom, že sa Všeobecný súd domnieval, že článok 3 a článok 9 ods. 4 základného nariadenia stanovujú analýzu v dvoch etapách, z ktorých prvá spočíva v preukázaní neexistencie prerušenia príčinnej súvislosti medzi dumpingom a ujmou a druhá v úprave dumpingového rozpätia, a teda potenciálne sadzby cla, na základe pripísateľnosti rôznych faktorov ujmy.

42

Prvý odvolací dôvod vzájomného odvolania, ktorý je uplatnený v prvom rade, pozostáva z dvoch častí.

43

V prvej časti tohto odvolacieho dôvodu, ktorá sa týka bodov 41 až 47 napadnutého rozsudku, Komisia tvrdí, že Všeobecný súd dostatočne neodôvodnil svoj záver, podľa ktorého má na právne postavenie odvolateliek vplyv sporné nariadenie, a nie vykonávacie rozhodnutie 2013/707, a že Všeobecný súd uvedením tohto záveru v každom prípade porušil všeobecnú zásadu práva Únie týkajúcu sa inštitucionálnej rovnováhy, ako aj článkov 8 a 9 základného nariadenia.

44

Komisia sa po prvé domnieva, že záver Všeobecného súdu, podľa ktorého je potrebné požadovať zrušenie sporného nariadenia ako primeraný prostriedok na spochybnenie záverov o existencii dumpingu, ujmy a príčinnej súvislosti, vôbec nezohľadňuje skutočnosť, že odvolateľky mali napadnúť vykonávacie rozhodnutie 2013/707, ak ich cieľom bolo spochybniť takéto závery. Posúdenia Všeobecného súdu pritom podporujú len záver, podľa ktorého mohla byť žaloba podaná buď proti spornému nariadeniu, alebo proti vykonávaciemu rozhodnutiu 2013/707. Z toho vyplýva nedostatok odôvodnenia, keďže z napadnutého rozsudku nemožno vyvodiť dôvod, pre ktorý je sporné nariadenie nevyhnutne a dokonca obvykle aktom, ktorý sa má napadnúť, a nie vykonávacie rozhodnutie 2013/707, z ktorého v skutočnosti vyplývajú práva a/alebo povinnosti pre dotknutého dovozcu.

45

Po druhé sa Komisia domnieva, že Všeobecný súd tým, že rozhodol, že žaloba má byť podaná proti spornému nariadeniu, a nie proti vykonávaciemu rozhodnutiu 2013/707, porušil všeobecnú zásadu inštitucionálnej rovnováhy, ako aj rozdelenie právomocí medzi Radu a Komisiu, ako je stanovené v článkoch 8 a 9 základného nariadenia. Zo záveru Všeobecného súdu totiž vyplýva, že toto vykonávacie rozhodnutie samo osobe nepostačuje, ale musí byť potvrdené nezávislými právami a povinnosťami zavedenými Radou prijatím sporného nariadenia.

46

Komisia navyše uvádza, že tieto nesprávne právne posúdenia nemožno napraviť záverom uvedeným v bode 42 napadnutého rozsudku, podľa ktorého súdy Únie „implicitne, ale nevyhnutne“ potvrdili prípustnosť žaloby proti nariadeniam, ktorými sa ukladajú konečné clá, podaným dotknutými stranami, ktorých záväzok bol prijatý. Touto otázkou sa jednak v judikatúre citovanej v tomto bode jednoducho nezaoberalo a jednak by táto posledná uvedená judikatúra bola v priamom rozpore s rozsudkom z 29. marca 1979, NTN Toyo Bearing a i./Rada (113/77, EU:C:1979:91).

47

V druhej časti prvého odvolacieho dôvodu vzájomného odvolania Komisia tvrdí, že prijatie záväzku predstavuje kladný akt, ktorého prijatie požadovali odvolateľky a ktoré nemá vplyv na ich právne postavenie. Opačný záver Všeobecného súdu v bode 46 napadnutého rozsudku preukazuje, aj za predpokladu, že je správny, len záujem na návrhu na zrušenie vykonávacieho rozhodnutia 2013/707, ale nie záujem na zrušení sporného nariadenia. Tento bod 46 napadnutého rozsudku obsahuje dve nesprávne právne posúdenia.

48

Po prvé uvedený bod 46 nie je žiadnym odôvodnením, ktoré by vysvetľovalo, prečo by bolo prijatie záväzku Komisiou odlišné od rozhodnutia Komisie, ktorým sa vyhlasuje fúzia, ktorá jej bola oznámená, za zlučiteľnú s vnútorným trhom, od vyhlásenia Komisie, že dohoda nie je v rozpore s článkom 101 ods. 1 ZFEÚ, alebo od rozhodnutia, ktorým sa oznámená štátna pomoc vyhlasuje za zlučiteľnú s vnútorným trhom.

49

Po druhé Komisia tvrdí, že článok 8 základného nariadenia nestanovuje prijatie samostatného aktu, ak Komisia ukončila svoje prešetrovanie dumpingu a ujmy. Zo záveru Všeobecného súdu pritom vyplýva, že spoločnosť ponúkajúca záväzok má povinnosť vopred napadnúť rozhodnutie o prijatí záväzku ešte predtým, ako bude antidumpingové prešetrovanie o niekoľko mesiacov neskôr ukončené.

50

Komisia pre úplnosť uvádza, že bod 47 napadnutého rozsudku obsahuje dve nesprávne právne posúdenia. Na jednej strane tvrdenie Všeobecného súdu, podľa ktorého sporné nariadenie zmenilo právne postavenie odvolateliek, pokiaľ ide o „antidumpingové clá na výrobky, na ktoré sa nevzťahuje záväzok“, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia viazaného na výklad ponuky záväzku alebo na skreslenie dôkazov Všeobecným súdom, ak mala byť táto ponuka považovaná za „skutkovú okolnosť“. Podľa Komisie nemali odvolateľky totiž právo predávať dotknutý výrobok inak ako v súlade s ustanoveniami záväzku, ako jasne a jednoznačne vyplýva z textu ponuky záväzku. Clá teda mali byť uložené len na výrobky presahujúce ročnú úroveň, a nie na „výrobky, na ktoré sa nevzťahuje záväzok“.

51

Na druhej strane, keďže clá na „výrobky… presahujúce ročnú úroveň“ už boli zahrnuté do ponuky záväzku, nejde teda o nové clo alebo novú povinnosť, ktoré vyplývajú zo sporného nariadenia.

52

Odvolateľky sa domnievajú, že prvý odvolací dôvod vzájomného odvolania treba zamietnuť.

53

Vo svojom prvom odvolacom dôvode vzájomného odvolania Komisia v podstate tvrdí, že Všeobecný súd sa v bodoch 41 až 47 napadnutého rozsudku dopustil neprávneho právneho posúdenia tým, že sa domnieval, že sporné nariadenie mohlo mať samo osebe právne následky pre odvolateľky.

54

Prvá časť tohto odvolacieho dôvodu je v podstate založená na skutočnosti, že Všeobecný súd dostatočne neodôvodnil svoj záver, podľa ktorého má na právne postavenie odvolateliek vplyv sporné nariadenie, a nie vykonávacie rozhodnutie 2013/707, ktorým Komisia prijala záväzok ponúknutý vyvážajúcimi výrobcami uvedenými v jeho prílohe, medzi ktorými sú uvedení vyvážajúci výrobcovia skupiny Canadian Solar, a na skutočnosti, že Všeobecný súd tým, že dospel k tomuto záveru, porušil zásadu inštitucionálnej rovnováhy.

55

V prvom rade treba uviesť, že na rozdiel od tvrdení Komisie v bodoch 41 až 47 napadnutého rozsudku Všeobecný súd netvrdí, že napadnutým aktom má byť nevyhnutne a dokonca obvykle sporné nariadenie, ani že žaloba o neplatnosť mala byť podaná proti tomuto nariadeniu, a nie proti vykonávaciemu rozhodnutiu 2013/707. Treba teda konštatovať, že tvrdenie Komisie vychádza z nesprávneho výkladu napadnutého rozsudku. Za týchto podmienok nemožno Všeobecnému súdu vytýkať, že neodôvodnil niečo, čo netvrdil.

56

V druhom rade treba na jednej strane konštatovať, že ak by mal byť postoj Komisie prijatý, bránilo by to podnikom, ktorých záväzok minimálnej dovoznej ceny (ďalej len „MDC“) bol prijatý Komisiou, aby napadli nariadenie, ktorým im bolo uložené konečné antidumpingové clo. Ako pritom uviedol Všeobecný súd v bode 42 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd ani Súdny dvor vo svojich rozsudkoch citovaných v tomto bode nerozhodli, že žaloba o neplatnosť podaná podnikom proti nariadeniu, ktorým sa im ukladajú konečné antidumpingové clá, je neprípustná, z dôvodu, že Komisia prijala záväzok MDC ponúknutý týmto podnikom.

57

Na druhej strane treba uviesť, že sporné nariadenie má nevyhnutne vplyv na právne postavenie odvolateliek, keďže, ak by bolo takéto nariadenie zrušené, ponuka záväzku by bola bezpredmetná. Všeobecný súd pritom práve toto uviedol v bode 45 napadnutého rozsudku.

58

Okrem toho treba pripomenúť, že ako vyplýva z bodov 44 a 45 napadnutého rozsudku, na odvolateľky sa budú ďalej vzťahovať antidumpingové clá stanovené v spornom nariadení v súlade s jeho článkami 1 a 3, pokiaľ ide o dovozy, ktoré presahujú ročnú úroveň stanovenú v záväzku MDC.

59

V tomto kontexte Komisia nemôže oprávnene tvrdiť, že Všeobecný súd porušil zásadu inštitucionálnej rovnováhy. Naopak, postoj Komisie, podľa ktorého mali odvolateľky napadnúť vykonávacie rozhodnutie 2013/707, ak bolo ich cieľom spochybniť závery týkajúce sa existencie dumpingu, by mohol byť prijatý len vtedy, ak by Rada mala povinnosť, po tom, ako Komisia prijala záväzok MDC ponúknutý podnikom, prijať nariadenie, ktorým sa ukladajú konečné antidumpingové opatrenia. Právomoc Rady v tejto súvislosti pritom nie je presne vymedzenou právomocou, ako vyplýva z článku 9 ods. 4 základného nariadenia, podľa ktorého Rada návrh Komisie prijme, ak nerozhodne o jeho zamietnutí.

60

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že úloha Komisie sa začleňuje do rámca rozhodovacieho procesu Rady. Ako vyplýva z ustanovení základného nariadenia, Komisia je poverená viesť prešetrovania a na ich základe rozhodnúť o ukončení konania alebo, naopak, o pokračovaní v konaní prijatím dočasných opatrení a navrhnutím prijatia konečných opatrení Rade. Konečné rozhodnutie však prináleží prijať Rade (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. marca 1990, Nashua Corporation a i./Komisia a Rada, C‑133/87 a C‑150/87, EU:C:1990:115, bod 8).

61

Prvú časť prvého odvolacieho dôvodu vzájomného odvolania treba preto zamietnuť.

62

Pokiaľ ide o druhú časť tohto prvého odvolacieho dôvodu, podľa ktorého prijatie záväzku MDC predstavuje kladný akt pre odvolateľky, ktorý nemá vplyv na ich právne postavenie na rozdiel od toho, čo vyplýva z bodu 46 napadnutého rozsudku, stačí uviesť, že táto otázka nie je relevantná, keďže aktom, ktorého sa týka žaloba o neplatnosť, o ktorej Všeobecný súd rozhodol, že je prípustná, je sporné nariadenie, a nie vykonávacie rozhodnutie 2013/707, ktorým Komisia tento záväzok prijala.

63

Pokiaľ ide o dve nesprávne právne posúdenia, ktorými je postihnutý bod 47 napadnutého rozsudku, ktorý Komisia uvádza len z dôvodu úplnosti, aj keby boli preukázané, nemôžu vzhľadom na to, čo vyplýva z bodov 53 až 60 tohto rozsudku, mať žiadny vplyv na platnosť záveru Všeobecného súdu, podľa ktorého námietka neprípustnosti uplatnená Radou a Komisiou má byť zamietnutá z dôvodu, že sporné nariadenie má vplyv na právne postavenie odvolateliek.

64

Treba dodať, že Súdny dvor už rozhodol, že normotvorca Únie prijatím tohto nariadenia zaviedol opatrenia na ochranu obchodu predstavujúce jeden celok alebo jeden „balík“, ktorými sa má dosiahnuť spoločný výsledok, a to odstránenie škodlivých účinkov čínskeho dumpingu, týkajúceho sa dotknutých výrobkov, pre výrobné odvetvie Únie, pri zachovaní záujmov tohto výrobného odvetvia a že článok 3 uvedeného nariadenia nemožno oddeliť od ostatných ustanovení tohto nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. novembra 2017, SolarWorld/Rada, C‑204/16 P, EU:C:2017:838, body 44 a 55).

65

Z toho vyplýva, že prvý odvolací dôvod vzájomného odvolania treba zamietnuť.

66

V druhom odvolacom dôvode vzájomného odvolania uplatneného subsidiárne Komisia, ktorú podporuje Rada, tvrdí, že aj keby sa Všeobecný súd v bode 47 napadnutého rozsudku oprávnene domnieval, že sporné nariadenie zmenilo právne postavenie odvolateliek z dôvodu, že len podľa tohto naradenia mali odvolateľky zaplatiť predmetné clá zo solárnych panelov nad rámec ročného objemu, stala sa žaloba o neplatnosť na Všeobecnom súde bezpredmetnou dňom nadobudnutia účinnosti vykonávacieho nariadenia 2015/866, ktorým bolo prijatie záväzku ponúknutého odvolateľkami odvolané.

67

Komisia konštatuje, že ročná úroveň dovozu dotknutého výrobku stanovená v prijatí ponuky záväzku odvolateliek nebola pred nadobudnutím účinnosti tohto vykonávacieho nariadenia nikdy dosiahnutá. Ďalej, aj keby odvolateľky vyvodili záujem na konaní z ustanovenia záväzku, ktoré stanovovalo platbu cla za výrobky dovezené nad rámec tejto ročnej úrovne, tento záujem v každom prípade prestal existovať k dátumu nadobudnutia účinnosti uvedeného vykonávacieho nariadenia, čo viedlo k záveru, že žaloba o neplatnosť sa stala k tomuto dátumu bezpredmetnou. V tejto súvislosti Všeobecný súd neodpovedal na takéto tvrdenie, ktoré Komisia uviedla na pojednávaní pred Všeobecným súdom.

68

Komisia dodáva, že aj za predpokladu, že by Všeobecný súd odpovedal na toto tvrdenie v bode 47 napadnutého rozsudku, jeho odpoveď sa netýka otázky položenej Komisiou. Právne následky prijatia záväzku odvolateliek už totiž nemohli poskytovať odvolateľkám legitímny záujem na konaní práve preto, že Komisia odvolala prijatie záväzku odvolateliek z dôvodu jeho nedodržania.

69

Odvolateľky sa domnievajú, že tento odvolací dôvod má byť zamietnutý, keďže je nezrozumiteľný a v každom prípade neúčinný.

70

Treba uviesť, že zamietnutie prvého odvolacieho dôvodu vzájomného odvolania vedie k zamietnutiu jeho druhého odvolacieho dôvodu. Z posúdenia, ktoré viedlo k zamietnutiu tohto prvého odvolacieho dôvodu, totiž vyplýva, že sporné nariadenie má dôsledky na právne postavenie odvolateliek bez ohľadu na existenciu vykonávacieho rozhodnutia 2013/707.

71

Okolnosť, že vykonávacím nariadením 2015/866 bolo odvolané prijatie záväzku ponúknutého odvolateľkami, ktoré stanovilo uvedené vykonávacie rozhodnutie 2013/707, napriek tomu, že ročná úroveň dovozu dotknutého výrobku stanovená v tomto záväzku nebola nikdy dosiahnutá, nemôže mať žiadny vplyv na zistenie, že sporné nariadenie má vplyv na právne postavenie odvolateliek a že v dôsledku toho boli tieto odvolateľky oprávnené podať na Všeobecný súd žalobu o neplatnosť proti tomuto poslednému uvedenému nariadeniu.

72

Druhý odvolací dôvod vzájomného odvolania treba preto zamietnuť.

73

V treťom odvolacom dôvode vzájomného odvolania uplatneného subsidiárne v druhom rade Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade článku 3 základného nariadenia, ako aj článku 9 ods. 4 tohto nariadenia v rámci skúmania šiesteho žalobného dôvodu, ktorý predložili Všeobecnému súdu odvolateľky tým, že tvrdil, že tieto ustanovenia vyžadovali, aby bola vykonaná analýza pripísateľnosti, aby „výrobnému odvetviu nebola poskytnutá ochrana, ktorá by išla nad rámec toho, čo je nevyhnutné“.

74

V tejto súvislosti stačí uviesť, že v súlade s článkom 169 ods. 1 a s článkom 178 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora môže byť predmetom odvolania alebo vzájomného odvolania len čiastočné alebo úplné zrušenie rozhodnutia Všeobecného súdu.

75

Keďže bol v prejednávanej veci predmetný odvolací dôvod zamietnutý, Komisia dosiahla pred Všeobecným súdom zamietnutie žaloby o neplatnosť sporného nariadenia v súlade s jej návrhmi v rámci tejto žaloby. Tretiemu odvolaciemu dôvodu vzájomného odvolania, ktorého cieľom je v skutočnosti len nahradenie odôvodnenia, pokiaľ ide o výklad článku 3 základného nariadenia, ako aj článku 9 ods. 4 tohto nariadenia, nemožno preto vyhovieť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. januára 2015, Rada a i./Vereniging Milieudefensie a Stichting Stop Luchtverontreiniging Utrecht, C‑401/12 P až C‑403/12 P, EU:C:2015:4, bod 33, ako aj citovanú judikatúru).

76

Z toho vyplýva, že tento tretí odvolací dôvod vzájomného odvolania treba zamietnuť ako neprípustný.

77

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba vzájomné odvolanie zamietnuť v celom rozsahu.

78

Na podporu svojho odvolania odvolateľky uvádzajú štyri odvolacie dôvody.

79

Prvý odvolací dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa Všeobecný súd dopustil v bodoch 64 až 74 napadnutého rozsudku, keď požadoval, aby odvolateľky preukázali svoj záujem na uvedení prvého a druhého žalobného dôvodu ich žaloby o neplatnosť a v každom prípade na nesprávnom posúdení pri právnej kvalifikácii skutkového stavu, keďže odvolateľky majú takýto záujem.

80

Odvolateľky v prvom rade tvrdia, že Všeobecný súd sa tým, že na možnosť uviesť samostatné žalobné dôvody analogicky uplatnil judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej mal každý žalobca povinnosť preukázať, že má záujem na konaní, konkrétne záujem na zrušení napadnutého aktu, dopustil nesprávneho právneho posúdenia zo štyroch dôvodov.

81

Po prvé posúdenie Všeobecného súdu je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá ukladá odvolateľkám povinnosť preukázať len záujem na zrušení napadnutého aktu.

82

Všeobecný súd okrem toho neodlíšil prvý a druhý žalobný dôvod žaloby o neplatnosť od situácií, v ktorých je žalobný dôvod neprípustný, keďže žalobca nie je aktívne legitimovaný na uplatnenie tohto žalobného dôvodu. Takéto situácie, uvedené v judikatúre Súdneho dvora, sa týkajú jednak prípadu, keď sa žalobný dôvod netýka žalobcu, ale všeobecného záujmu alebo záujmov práva, a jednak prípadu, keď sa žalobný dôvod týka pravidiel, ktoré, rovnako ako rokovací poriadok inštitúcie, nie sú určené na zabezpečenie ochrany jednotlivcov. Prvý a druhý žalobný dôvod žaloby o neplatnosť sa pritom netýkali tohto druhu situácií a Všeobecný súd netvrdil, že by tomu tak bolo.

83

Po druhé odvolateľky uplatňujú porušenie ich práva na obhajobu z dôvodu, že im Všeobecný súd neumožnil uplatniť žalobné dôvody, ktoré považovali za relevantné, v rozpore s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

84

Po tretie odvolateľky sa domnievajú, že aj keby sa malo pripustiť, že mali povinnosť preukázať svoj záujem na uplatnení prvého a druhého žalobného dôvodu žaloby o neplatnosť, záver Všeobecného súdu, podľa ktorého sú tieto žalobné dôvody neprípustné, porušuje ich právo na účinný prostriedok nápravy zakotvený v článku 47 Charty. Odvolateľky mali totiž podať žalobu o neplatnosť v lehote stanovenej v článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ, aby zabránili premlčaniu svojich práv, keďže v opačnom prípade by im z hľadiska judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 9. marca 1994, TWD Textilwerke Deggendorf (C‑188/92, EU:C:1994:90), hrozilo, že budú zbavené možnosti spochybniť platnosť sporného nariadenia pred súdom členského štátu v rámci návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

85

V tejto súvislosti odvolateľky pripomínajú, že podľa Všeobecného súdu je ich záujem na uplatnení prvých dvoch žalobných dôvodov žaloby o neplatnosť hypotetický, čo znamená, že ak by ich záujem na uplatnení týchto dôvodov vznikol po uplynutí lehoty dvoch mesiacov stanovenej v článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ, stratili by možnosť obrátiť sa na súd. Takáto situácia sa zdá byť o to viac problematická, že jedna z odvolateliek, konkrétne dovážajúca spoločnosť Canadian Solar Emea, by mohla kedykoľvek spochybniť platnosť sporného nariadenia pred vnútroštátnym súdom, ak by nebola viazaná na ostatné odvolateľky, ktoré sú vyvážajúcimi spoločnosťami.

86

Po štvrté odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd porušil ich právo byť vypočutý z dôvodu, že otázka prípustnosti prvých dvoch žalobných dôvodov žaloby o neplatnosť nebola v plnom rozsahu prejednaná pred Všeobecným súdom. Túto otázku totiž Rada a Komisia nepredložili počas písomnej časti konania, ani sa ňou v plnom rozsahu nezaoberalo počas pojednávania pred Všeobecným súdom, čo odvolateľkám bránilo preukázať, že vyrábali a vyvážali do Únie a dovážali do Únie moduly s pôvodom v tretích krajín, ale odosielané z Číny, a dovážali do Únie moduly s pôvodom v Číne, ale odosielané z tretích krajín.

87

V druhom rade sa odvolateľky domnievajú, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia pri právnej kvalifikácii skutkového stavu, keď v bodoch 69 až 73 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že nemali záujem na uplatnení prvého a druhého žalobného dôvodu žaloby o neplatnosť.

88

Na jednej strane z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že odvolateľky mali záujem konať, aby sa zabránilo tomu, aby sa inštitúcie opätovne dopustili pochybení založených na nesprávnom výklade ustanovení základného nariadenia, k čomu navyše došlo v prejednávanej veci, keďže Komisia prijala nové nariadenie, konkrétne vykonávacie nariadenie 2017/367, ktorým sa predlžuje platnosť sporného nariadenia o ďalších osemnásť mesiacov a v ktorom sa vyskytujú tie isté chyby.

89

Na druhej strane žalobné dôvody uplatnené odvolateľkami sa týkali rozsahu antidumpingového prešetrovania, ktoré malo následne dopad na dumping, ujmu, príčinnú súvislosť a posúdenie záujmu Únie, ktoré viedli Radu k prijatiu sporného nariadenia.

90

Rada a Komisia navrhujú, aby bol prvý odvolací dôvod zamietnutý ako čiastočne neprípustný a čiastočne nedôvodný a v každom prípade ako v celom rozsahu nedôvodný.

91

Všeobecný súd v prvom rade správne pripomenul v bode 64 napadnutého rozsudku, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je žaloba o neplatnosť podaná fyzickou alebo právnickou osobou prípustná len v rozsahu, v akom má táto osoba právny záujem na zrušení napadnutého aktu. Predpokladom takéhoto záujmu je, že samotné zrušenie aktu musí byť spôsobilé vyvolať právne následky, a teda žaloba musí byť spôsobilá svojím výsledkom priniesť prospech pre toho účastníka konania, ktorý ju podal. Dôkaz takého záujmu, ktorý sa posudzuje ku dňu podania žaloby a ktorý predstavuje podstatnú a prvú podmienku každého návrhu na začatie konania, musí predložiť žalobca (rozsudok z 18. októbra 2018, Gul Ahmed Textile Mills/Rada, C‑100/17 P, EU:C:2018:842, bod 37).

92

Ako uviedol aj Všeobecný súd v bodoch 65 a 66 napadnutého rozsudku, záujem odvolateľky na konaní musí existovať a byť skutočný. Nemôže sa týkať budúcej a hypotetickej situácie. Tento záujem musí vzhľadom na predmet žaloby existovať v okamihu jej podania, inak je neprípustná, a musí pretrvávať až do vyhlásenia rozhodnutia súdu, v opačnom prípade musí byť konanie zastavené (rozsudok zo 17. septembra 2015, Mory a i./Komisia, C‑33/14 P, EU:C:2015:609, body 56 a 57, ako aj citovaná judikatúra). Súd, ktorý vo veci koná, môže ex offo a v akomkoľvek štádiu konania preskúmať, či z dôvodu skutočnosti, ktorá nastala až po podaní návrhu na začatie konania, zanikol záujem účastníka konania na zotrvaní na jeho návrhu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. októbra 2018, Gul Ahmed Textile Mills/Rada, C‑100/17 P, EU:C:2018:842, bod 38).

93

Pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého Všeobecný súd neprávom požadoval od odvolateliek, aby preukázali záujem na uplatnení prvého a druhého žalobného dôvodu ich žaloby o neplatnosť, treba po prvé pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že žalobný dôvod je neprípustný z dôvodu nedostatku právneho záujmu na konaní, pokiaľ aj za predpokladu, že by bol dôvodný, zrušenie napadnutého aktu na základe tohto žalobného dôvodu nemohlo poskytnúť odvolateľke zadosťučinenie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. júna 2011, Evropaïki Dynamiki/ECB, C‑401/09 P, EU:C:2011:370, bod 49 a citovanú judikatúru).

94

Pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho posúdenia pri právnej kvalifikácií skutkového stavu, treba uviesť, že je pravda, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že žalobca si môže za určitých okolností zachovať záujem domáhať sa zrušenia aktu, ktorý bol v priebehu konania zrušený, s cieľom dosiahnuť, aby autor napadnutého aktu v budúcnosti urobil náležité zmeny a zabránil tak nebezpečenstvu, že sa bude opakovať protiprávny stav, ktorý napadnutý akt údajne obsahuje (rozsudok zo 6. septembra 2018, Bank Mellat/Rada, C‑430/16 P, EU:C:2018:668, bod 64).

95

Prípadné zachovanie takéhoto záujmu, aby sa zabránilo tomu, aby inštitúcie opakovali chyby založené na nesprávnom výklade ustanovení práva Únie, však nemôže byť pripustené v situácii, keď žalobcov záujem na konaní nikdy neexistoval.

96

Keďže odvolateľky k dátumu podania žaloby o neplatnosť nepreukázali svoj záujem na uplatnení prvých dvoch žalobných dôvodov a keďže tento záujem v súlade s judikatúrou uvedenou v bodoch 91 a 92 tohto rozsudku treba posudzovať ku dňu podania žaloby a nemôže sa týkať budúcej a hypotetickej situácie, nemôžu tak odôvodniť takýto záujem uplatnením potreby zabrániť tomu, aby inštitúcie opakovali chyby založené na nesprávnom výklade ustanovenia práva Únie.

97

Pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého vzhľadom na to, že sa prvý a druhý žalobný dôvod žaloby o neplatnosť týkali rozsahu antidumpingového prešetrovania, treba tieto žalobné dôvody vyhlásiť za prípustné, je potrebné uviesť, že toto tvrdenie nemôže uspieť. Skutočnosť, že takéto žalobné dôvody sa vo veci samej týkajú skutočností súvisiacich s týmto prešetrovaním, ako sú najmä dumping, ujma alebo príčinná súvislosť, nemôže totiž sama osebe viesť k prípustnosti týchto žalobných dôvodov v situácii, keď odvolateľky nepreukázali záujem na uplatnení uvedených žalobných dôvodov.

98

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd s odkazom na judikatúru Súdneho dvora uvedenú v bodoch 91 a 92 tohto rozsudku správne dospel v bode 74 napadnutého rozsudku k záveru, že tieto prvé dva žalobné dôvody žaloby o neplatnosť majú byť zamietnuté ako neprípustné.

99

Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého Všeobecný súd porušil článok 47 Charty, treba pripomenúť, že v súvislosti s ochranou, ktorú priznáva tento článok, cieľom tohto článku nie je zmena systému súdneho preskúmania upraveného v Zmluvách, a najmä pravidiel o prípustnosti žalôb podaných priamo na súd Únie, čo vyplýva aj z vysvetliviek k tomuto článku 47, ktoré sa majú podľa článku 6 ods. 1 tretieho pododseku ZEÚ a článku 52 ods. 7 Charty zohľadniť pri jej výklade (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P, EU:C:2013:625, bod 97, ako aj citovanú judikatúru).

100

V dôsledku toho je potrebné konštatovať, že ochrana, ktorú priznáva článok 47 Charty, nevyžaduje, aby osoba podliehajúca súdnej právomoci mohla bez toho, aby splnila akékoľvek podmienky, podať žalobu o neplatnosť proti legislatívnym aktom Únie priamo na súd Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada (C‑583/11 P, EU:C:2013:625, bod 105).

101

Za týchto podmienok odvolateľky nemôžu oprávnene tvrdiť, že požiadavka preukázania záujmu na uplatnení žalobného dôvodu neplatnosti porušuje ich právo na účinný prostriedok nápravy zakotvené v článku 47 Charty.

102

Pokiaľ ide navyše o tvrdenie, podľa ktorého Všeobecný súd porušil právo odvolateliek byť vypočutý vyplývajúce z tohto článku Charty, treba konštatovať, že odvolateľky nespochybňujú, že na pojednávaní pred Všeobecným súdom jednotliví vedľajší účastníci konania diskutovali o námietke neprípustnosti vznesenej Radou týkajúcou sa prvých dvoch žalobných dôvodov žaloby o neplatnosť. Odvolateľky tak nemôžu oprávnene tvrdiť, že Všeobecný súd im neumožnil diskutovať o všetkých právnych aspektoch, ktoré boli rozhodujúce pre výsledok konania, ani predložiť dôkazy potrebné na podporu ich stanoviska.

103

Po tretie, čo sa týka tvrdenia, podľa ktorého z hľadiska judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 9. marca 1994, TWD Textilwerke Deggendorf (C‑188/92, EU:C:1994:90), záver Všeobecného súdu bráni odvolateľkám obrátiť sa na súd, ak ich záujem na uplatnení prvého a druhého žalobného dôvodu vznikol po uplynutí lehoty dvoch mesiacov stanovenej v článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ, stačí uviesť, že v takomto prípade predmetná judikatúra v zásade nepredstavuje prekážku tomu, aby mohli uplatniť takého žalobné dôvody pred vnútroštátnym súdom.

104

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že prvý odvolací dôvod je potrebné zamietnuť.

105

Druhý odvolací dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení jednak z dôvodu, že Všeobecný súd požadoval od odvolateliek, aby predložili dôkaz o ich záujme na uplatnení tretieho žalobného dôvodu žaloby o neplatnosť, a jednak z dôvodu, že nesprávne vyložil článok 2 ods. 7 písm. a) základného nariadenia v spojení s článkom 1 ods. 3 tohto nariadenia.

106

Po prvé z tých istých dôvodov, ktoré sú uvedené v bodoch 91 až 98 tohto rozsudku, treba zamietnuť tvrdenie, podľa ktorého sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď požadoval od odvolateliek, aby preukázali svoj záujem na uplatnení tretieho žalobného dôvodu žaloby o neplatnosť.

107

Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenie týkajúce nesprávneho posúdenia, ktorého sa prípadne dopustil Všeobecný súd pri výklade článku 2 ods. 7 písm. a) základného nariadenia v spojení s článkom 1 ods. 3 tohto nariadenia, stačí konštatovať, že body 90 až 95 napadnutého rozsudku, ktorých sa týka toto tvrdenie, sú súčasťou posúdenia Všeobecného súdu uvedeného na doplnenie. Z toho vyplýva, že uvedené tvrdenie je irelevantné.

108

Druhý odvolací dôvod treba preto zamietnuť.

109

Tretí odvolací dôvod je založený na skutočnosti, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že jednak rozhodol, že nariadenie č. 1168/2012 sa uplatňuje na antidumpingové prešetrovanie, ktoré viedlo k prijatiu sporného nariadenia, a jednak rozhodol, že toto nariadenie nie je postihnuté nesprávnym právnym posúdením, aj keď Komisia nerozhodla o žiadosti odvolateliek o THZ.

110

Pokiaľ ide v prvom rade o uplatnenie nariadenia č. 1168/2012, odvolateľky pripomínajú, že toto nariadenie, ktoré zmenilo základné nariadenie, bolo prijaté v nadväznosti na rozsudok z 2. februára 2012, Brosmann Footwear (HK) a i./Rada (C‑249/10 P, EU:C:2012:53), v ktorom sa Súdny dvor domnieval, že skutočnosť, že Komisia nerozhodla o žiadosti o THZ, predstavovala porušenie základného nariadenia, čo malo za následok vadu nariadenia, ktorým sa ukladá dotknuté antidumpingové clo vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok.

111

Odvolateľky sa domnievajú, že zmena zavedená v tejto veci nariadením č. 1168/2012 obmedzila právo žiadať o THZ len na vyvážajúcich výrobcov vybraných do vzorky v rámci dotknutého antidumpingového prešetrovania. Všeobecný súd však nesprávne rozhodol, že táto zmena bola uplatniteľná na toto antidumpingové prešetrovanie a že nešlo o retroaktívne uplatnenie zákona, keďže prekročenie lehoty uplatniteľnej na rozhodnutie o žiadosti o THZ nepredstavuje pre odvolateľky konečnú situáciu.

112

Podľa odvolateliek takýto záver Všeobecného súdu ich zbavuje práva na to, aby ich žiadosť o THZ bola preskúmaná, a neprávom oprávňuje Komisiu, aby sa vyhla svojej povinnosti rozhodnúť o tejto žiadosti. Keďže priznanie THZ by viedlo k používaniu cien a nákladov odvolateliek, namiesto cien a nákladov výrobcu z podobnej krajiny, na určenie bežne uplatniteľnej hodnoty, skutočnosť, že Komisia nerozhodla o tejto žiadosti, viedla ku konečnej zmene, ktorou boli negatívne a nenapraviteľne dotknuté práva odvolateliek.

113

Odvolateľky sa domnievajú, že znenie článku 2 ods. 7 základného nariadenia pred a po zmene zavedenej nariadením č. 1168/2012 neponecháva priestor na nijaké pochybnosti. Pred touto zmenou toto ustanovenie totiž spresňovalo, že vyvážajúci výrobcovia, ktorí neboli vybraní do vzorky, mali rovnako ako odvolateľky právo žiadať o THZ a že Komisia mala povinnosť rozhodnúť tak, že prizná alebo neprizná THZ.

114

Článok 2 ods. 7 základného nariadenia sa po uvedenej zmene uplatňuje na všetky nové a na všetky prebiehajúce prešetrovania od 15. decembra 2012. V tejto veci pritom lehota stanovená Komisii na rozhodnutie o žiadosti odvolateliek o THZ uplynula 6. decembra 2012, konkrétne pred nadobudnutím účinnosti zmeny zavedenej nariadením č. 1168/2012. Neukončenie etapy spočívajúcej v rozhodnutí o priznaní THZ nemožno napraviť retroaktívnym uplatnením tohto posledného uvedeného nariadenia.

115

Odvolateľky zdôrazňujú, že zo samotného znenia prechodného ustanovenia zmeny zavedenej nariadením č. 1168/2012 vyplýva, že sa táto zmena neuplatňuje na uvedenú etapu v tomto antidumpingovom prešetrovaní, keďže povinnosť Komisie rozhodnúť o priznaní THZ je hmotnoprávnou, a nie formálnou náležitosťou. Judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa časovej pôsobnosti formálnych náležitostí, z ktorej Všeobecný súd vychádzal v bodoch 157, 159 a 160 napadnutého rozsudku, tak nie je relevantná.

116

Uplynutie lehoty stanovenej na rozhodnutie o žiadosti o THZ, na rozdiel od toho, čo rozhodol Všeobecný súd, skutočne vytvorilo konečnú situáciu vo vzťahu k odvolateľkám v tom zmysle, že Komisia v rozpore so svojou povinnosťou nedodržala etapu spočívajúcu v rozhodnutí o priznaní alebo nepriznaní THZ.

117

Odvolateľky tvrdia, že ak by Komisia v tejto veci rozhodla, jej rozhodnutie by nemohlo byť zmenené v neskoršom štádiu antidumpingového prešetrovania na úkor odvolateliek, pokiaľ by sa neobjavili nové informácie, ktoré neboli dostupné k dátumu, keď Komisia rozhodovala o THZ. Uplatnenie nariadenia č. 1168/2012 na žiadosť odvolateliek o THZ teda zbavilo tieto odvolateľky ex post ich práva na to, aby ich žiadosť bola preskúmaná, hoci je nesporné, že im toto právo prináležalo k dátumu, keď mala Komisia rozhodnúť o uvedenej žiadosti.

118

V tejto súvislosti výklad odvolateliek týkajúci sa uplatnenia nariadenia č. 1168/2012 nie je v rozpore so znením ustanovení tohto nariadenia a aj za predpokladu, že by bolo, je zmena zavedená uvedeným nariadením v rozsahu, v akom sa uplatní na odvolateľky, protiprávna, pretože je nezlučiteľná so zásadou právnej istoty a zásadou zákazu retroaktivity.

119

V druhom rade odvolateľky vytýkajú Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď sa v bodoch 162 až 165 napadnutého rozsudku domnieval, že skutočnosť, že Komisia nerozhodla o žiadosti odvolateliek o THZ, neviedla k zrušeniu sporného nariadenia. Keďže zmena zavedená nariadením č. 1168/2012 nebola totiž uplatniteľná na toto antidumpingové prešetrovanie, Komisia mala rozhodnúť o žiadosti odvolateliek o THZ.

120

Rada a Komisia sa domnievajú, že tretí odvolací dôvod je čiastočne neprípustný a čiastočne nedôvodný.

121

Pokiaľ ide o prípustnosť tohto odvolacieho dôvodu, Rada a Komisia sa v podstate domnievajú, že tvrdenie odvolateliek, podľa ktorého Všeobecný súd zanedbáva skutočnosť, že lehota stanovená Komisii na rozhodnutie o žiadosti odvolateliek o THZ uplynula pred nadobudnutím účinnosti tejto zmeny, je neprípustné, keďže odvolateľky zopakovali tie isté tvrdenia, ktoré už uplatnili pred Všeobecným súdom. Navyše tvrdenie, podľa ktorého môže byť uvedená zmena nezákonná v rozsahu, v akom sa uplatňuje na odvolateľky, je novým odvolacím dôvodom, a preto neprípustným. Odvolateľky totiž nevzniesli pred Všeobecným súdom žiadnu námietku nezákonnosti na základe článku 277 ZFEÚ smerujúcu proti článku 2 základného nariadenia, v znení upravenom po zmene zavedenej nariadením č. 1168/2012.

122

Námietkam neprípustnosti vzneseným Radou a Komisiou nemožno vyhovieť.

123

Po prvé tvrdenie odvolateliek, podľa ktorého sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď nezobral do úvahy skutočnosť, že lehota stanovená Komisii na rozhodnutie o žiadosti odvolateliek o THZ uplynula pred nadobudnutím účinnosti nariadenia č. 1168/2012, má za cieľ, ako uvádza generálny advokát v bode 43 svojich návrhov, spochybniť uplatnenie prechodného ustanovenia stanoveného v článku 2 tohto nariadenia Všeobecným súdom a najmä bod 152 napadnutého rozsudku.

124

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pokiaľ odvolateľ napadá výklad alebo uplatnenie práva Únie Všeobecným súdom, v odvolacom konaní možno opätovne preskúmať právne otázky prejednávané v prvostupňovom konaní. Ak by totiž odvolateľ nemohol založiť svoje odvolanie na dôvodoch a tvrdeniach už použitých pred Všeobecným súdom, predmetné konanie by bolo zbavené časti svojho významu (rozsudok z 9. novembra 2017, SolarWorld/Rada, C‑204/16 P, EU:C:2017:838, bod 23 a citovaná judikatúra).

125

Nemožno teda tvrdiť, že sa odvolateľky domáhali len opätovného preskúmania žaloby podanej na Všeobecný súd.

126

Po druhé bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o námietke neprípustnosti vznesenej Radou a Komisiou, podľa ktorej tvrdenie odvolateliek týkajúce sa protiprávnosti nariadenia č. 1168/2012 predstavuje nový odvolací dôvod, treba konštatovať, že toto tvrdenie je v každom prípade neprípustné z dôvodu, že odvolateľky tvrdili len to, že toto nariadenie je protiprávne z dôvodu jeho nezlučiteľnosti so zásadou právnej istoty a zásadou zákazu retroaktivity bez toho, aby predložili akýkoľvek dôkaz na podporu takéhoto tvrdenia.

127

Časti odvolania, ktoré neobsahujú žiadnu argumentáciu týkajúcu sa konkrétne určenia nesprávneho právneho posúdenia, ktoré obsahuje napadnutý rozsudok, musia byť totiž zamietnuté ako neprípustné (pozri v tomto zmysle uznesenie z 18. októbra 2018, Alex/Komisia, C‑696/17 P, neuverejnené, EU:C:2018:848, bod 23 a citovanú judikatúru).

128

Z toho vyplýva, že s výnimkou tvrdenia týkajúceho sa protiprávnosti nariadenia č. 1168/2012 je tretí odvolací dôvod prípustný.

129

Odvolateľky vo svojom treťom odvolacom dôvode tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia jednak tým, že rozhodol, že sa nariadenie č. 1168/2012 uplatnilo na antidumpingové prešetrovanie, ktoré viedlo k prijatiu sporného nariadenia, a jednak tým, že sa domnieval, že toto sporné nariadenie neobsahovalo nesprávne posúdenie, hoci Komisia nerozhodla o žiadosti odvolateliek o THZ.

130

V prvom rade treba uviesť, že ako Všeobecný súd správne konštatoval v bode 153 napadnutého rozsudku, znenie článku 2 nariadenia č. 1168/2012 bráni výkladu rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia, ktorý obhajujú odvolateľky. Tento článok totiž jasne stanovuje, že uvedené nariadenie sa uplatňuje na všetky nové a na všetky prebiehajúce prešetrovania od 15. decembra 2012. Odvolateľky pritom nespochybňujú, že antidumpingové prešetrovanie, ktoré viedlo k prijatiu sporného nariadenia, k tomuto dátumu prebiehalo. Rada totiž k uvedenému dátumu neprijala ani konečné opatrenia na základe článku 9 ods. 4 základného nariadenia, ani rozhodnutie na základe článku 9 ods. 2 tohto nariadenia.

131

Navyše, keďže sa článok 2 nariadenia č. 1168/2012 vzťahuje bez ďalšieho spresnenia „na všetky prebiehajúce prešetrovania“, odvolateľky nemôžu platne tvrdiť, že sa tento článok vzťahuje len na prebiehajúce prešetrovania, v rámci ktorých ešte neuplynula lehota na rozhodnutie o THZ.

132

V druhom rade treba uviesť, že na rozdiel od tvrdení odvolateliek, prekročenie lehoty uplatniteľnej na základe článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia, v znení platnom pred prijatím nariadenia č. 1168/2012, na rozhodnutie o žiadosti o THZ bez toho, aby Komisia prijala rozhodnutie o tejto žiadosti, nevytvorila pre odvolateľky konečnú situáciu.

133

Na jednej strane, ako uvádza generálny advokát v bode 74 svojich návrhov, Komisia mohla platne rozhodnúť o žiadosti o THZ po uplynutí lehoty troch mesiacov stanovenej v článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia, v znení platnom pred prijatím nariadenia č. 1168/2012.

134

V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že aj keď Komisia vydala rozhodnutie o žiadosti o THZ na základe tohto článku 2 ods. 7 písm. c), môže zmeniť svoje rozhodnutie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. októbra 2009, Foshan Shunde Yongjian Housewares & Hardware/Rada, C‑141/08 P, EU:C:2009:598, body 111 až 113).

135

Na druhej strane, ako správne uviedol Všeobecný súd v bode 160 napadnutého rozsudku, situácia odvolateliek bola definitívne stanovená až po nadobudnutí účinnosti sporného nariadenia a do prijatia tohto sporného nariadenia odvolateľky nemali žiadnu istotu týkajúcu sa svojich prípadných práv a povinností vyplývajúcich z uplatnenia základného nariadenia.

136

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ako už bolo uvedené v bode 60 tohto rozsudku, úloha Komisie sa začleňuje do rámca rozhodovacieho procesu Rady, keďže Komisia je poverená, ako vyplýva z ustanovení základného nariadenia, viesť prešetrovania a na ich základe rozhodnúť o ukončení konania alebo, naopak, o pokračovaní v konaní prijatím dočasných opatrení a navrhnutím prijatia konečných opatrení Rade. Prináleží však Rade, aby prijala konečné rozhodnutie.

137

Treba teda konštatovať, že k dátumu nadobudnutia účinnosti nariadenia č. 1168/2012 nebola situácia odvolateliek stanovená s konečnou platnosťou.

138

Z toho vyplýva, že prekročenie lehoty uplatniteľnej na základe článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia, v znení platnom pred prijatím nariadenia č. 1168/2012, na rozhodnutie o žiadosti o THZ bez toho, aby Komisia prijala rozhodnutie o tejto žiadosti, nemala žiadny vplyv na uplatniteľnosť tohto posledného uvedeného nariadenia na antidumpingové prešetrovanie, ktoré viedlo k prijatiu sporného nariadenia.

139

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď sa v podstate domnieval, že skutočnosť, že Komisia nerozhodla o žiadosti odvolateliek THZ, nemohla viesť k zrušeniu sporného nariadenia.

140

Z predchádzajúcich úvah preto vyplýva, že tretí odvolací dôvod je potrebné zamietnuť.

141

Odvolateľky vo svojom štvrtom odvolacom dôvode tvrdia, že Všeobecný súd sa v bodoch 202 a 205 až 216 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že umožnil Rade stanoviť antidumpingové clo na úrovni, ktorá nahrádzala ujmu spôsobenú inými faktormi, ako sú dumpingové dovozy, a tým, že neoprávnene obrátil dôkazné bremeno.

142

Odvolateľky v prvom rade tvrdia, že kritérium uplatnené Všeobecným súdom, podľa ktorého je potrebné zohľadniť škodlivý účinok iných faktorov, len ak má tento účinok taký rozsah, že sa preruší príčinná súvislosť medzi spôsobenou ujmou a dumpingovými dovozmi, spočíva na nesprávnom výklade článku 3 ods. 7 základného nariadenia v spojení s článkom 9 ods. 4 tohto nariadenia.

143

Odvolateľky totiž po prvé tvrdia, že na výpočet rozpätia ujmy, a teda na stanovenie antidumpingového cla na základe článku 9 ods. 4 základného nariadenia, má Rada povinnosť vylúčiť akúkoľvek ujmu spôsobenú inými faktormi, ako sú dumpingové dovozy. Táto povinnosť Rady má význam v dvoch rôznych procesných etapách, konkrétne pri určení existencie ujmy a pri stanovení výšky antidumpingového cla v súlade s článkom 9 ods. 4 základného nariadenia. Účelom týchto povinností je uviesť do rovnováhy záujmy dovozcov, výrobného odvetvia Únie a spotrebiteľov Únie, ako aj vyvážajúcich výrobcov Únie a v oblasti opatrení na ochranu obchodu v Únii vyjadriť všeobecnú zásadu proporcionality.

144

Rada a Komisia na jednej strane majú na účely určenia existencie ujmy v zmysle článku 3 ods. 7 základného nariadenia povinnosť ubezpečiť sa, že ujma spôsobená dumpingovými dovozmi zostáva po vylúčení ujmy spôsobenej inými faktormi „značná“ a že tieto iné faktory neprerušili príčinnú súvislosť medzi týmito dovozmi a ujmou.

145

Odvolateľky na druhej strane tvrdia, že aj keď táto príčinná súvislosť nie je prerušená, antidumpingovým clom možno nahradiť výrobnému odvetviu Únie len ujmu spôsobenú dumpingovými dovozmi, a nie „samostatnú ujmu“ spôsobenú inými faktormi. Opačné rozhodnutie by znamenalo, že výrobnému odvetviu Únie sa poskytne ochrana, ktorá ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné. Rada preto mala na určenie antidumpingového cla v súlade s článkom 9 ods. 4 základného nariadenia vykonať opravy v súvislosti s ujmou spôsobenou inými faktormi.

146

Po druhé odvolateľky najprv dodávajú, že aj keď Všeobecný súd pripustil, že najmenej tri iné faktory prispeli k ujme spôsobenej výrobnému odvetviu Únii, a že aj keď Rada pripustila, že Rada ani Komisia nevylúčili ujmu spôsobenú uvedenými faktormi, Všeobecný súd neuviedol dôvody, pre ktoré je vplyv týchto iných troch faktorov bezvýznamný, a teda porušil svoju povinnosť uviesť odôvodnenie v zmysle článku 296 ZFEÚ. Ďalej, so zreteľom na závery Všeobecného súdu, že tieto tri faktory prispeli k ujme spôsobenej výrobnému odvetviu Únie, mal Všeobecný súd uložiť Rade povinnosť znížiť antidumpingové clo vo výške kumulatívneho účinku týchto iných faktorov. Napokon sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho posúdenia pri kvalifikácii skutkového stavu tým, že pripustil, že uvedené faktory mali vplyv, a tým, že dospel k záveru, že tento vplyv nebol značný bez toho, aby vychádzal z preukázaných skutočností.

147

V druhom rade, pokiaľ ide o údajné porušenie dôkazného bremena, odvolateľky vytýkajú Všeobecnému súdu, že im uložil povinnosť vyčísliť vplyv troch iných faktorov, ktoré spôsobili ujmu výrobnému odvetviu Únie, a poskytnúť príslušné dôkazy.

148

V prvom rade Rada a Komisia majú povinnosť založiť ich vymedzenie ujmy na nesporných dôkazoch, ako aj na objektívom preskúmavaní všetkých relevantných skutočností, ktorými disponujú. Podľa názoru odvolateliek prináleží týmto inštitúciám predložiť dôkaz o opravách, ktoré treba uskutočniť v súvislosti s ujmou spôsobenou inými faktormi. Nič totiž neoprávňuje uložiť toto bremeno vyvážajúcim výrobcom, najmä ak toto presunutie dôkazného bremena súvisí len so skutočnosťou, že posúdenie, ktoré prináleží uvedeným inštitúciám, je príliš zložité.

149

Všeobecný súd ďalej uložil odvolateľkám dôkazné bremeno, ktoré nemožno uniesť. Odvolateľky totiž uvádzajú, že nemajú prístup k informáciám potrebným na výpočet vplyvu iných faktorov.

150

Odvolateľky nakoniec uvádzajú, že podľa zásady riadnej správy vecí verejných v zmysle článku 41 Charty nemôže Všeobecný súd povoliť Rade a Komisii, aby sa odvolávali na zložitú povahu posúdenia, aby sa vyhli posúdeniu, ktoré vyžaduje právo, najmä ak táto absencia posúdenia poškodzuje hospodárske subjekty.

151

Rada a Komisia navrhujú zamietnutie tohto štvrtého odvolacieho návrhu, pričom navrhujú, aby Súdny dvor nahradil odôvodnenie.

152

Tieto inštitúcie v podstate tvrdia, že zo záverov Všeobecného súdu uvedených v bodoch 185, 191 až 193 napadnutého rozsudku nesprávne vyplýva, že výška antidumpingových ciel má byť znížená z dôvodu existencie iných faktorov, ako sú dumpingové dovozy, ktoré môžu mať vplyv na ujmu.

153

Odvolateľky uvádzajú, že jednak výpočet rozpätia ujmy podľa článku 9 ods. 4 základného nariadenia a jednak určenie existencie ujmy v zmysle článku 3 tohto nariadenia sú dvomi rôznymi etapami. Pokiaľ ide o určenie rozpätia ujmy, Rada a Komisia vykonávajú svoj výpočet na základe cien, ziskov alebo nákladov výrobného odvetvia Únie, pričom nezohľadňujú „iné známe faktory ako sú dumpingové dovozy“, ktoré by mohli prispieť k ujme spôsobenej výrobnému odvetviu Únii, pričom tieto faktory sú relevantné len na skúmanie prerušenia príčinnej súvislosti na základe článku 3 základného nariadenia.

154

Podľa judikatúry Súdneho dvora nie je pri určení rozsahu ujmy na základe článku 9 ods. 4 základného nariadenia priestor na analýzu pripísateľnosti. Súdny dvor v tejto judikatúre rozhodol, že aj keď Rada a Komisia nezohľadnili pri ich analýze pripísateľnosti na základe článku 3 ods. 7 základného nariadenia faktor, ktorý mohol prispieť k ujme, takáto chyba nemohla viesť k zrušeniu napadnutých nariadení v dotknutých konaniach, pretože tieto inštitúcie preukázali, že tento iný faktor nemohol prerušiť príčinnú súvislosť. Z toho vyplýva, že Súdny dvor pripúšťa len jedinú analýzu pripísateľnosti, ku ktorej dochádza v štádiu určovania príčinnej súvislosti.

155

Článok 9 ods. 4 základného nariadenia tak nemožno vyložiť v tom zmysle, že by bolo potrebné znížiť antidumpingové clo s cieľom zohľadniť účinok iných faktorov. V systéme Svetovej obchodnej organizácie (WTO) ani v praxi hlavných obchodných partnerov Únie neexistuje žiadna povinnosť tohto druhu, ktorú Únia zohľadňuje v súlade s odôvodnením 4 základného nariadenia.

156

Subsidiárne Rada tvrdí, že tento štvrtý odvolací dôvod je neprípustný a v každom prípade nedôvodný. Komisia subsidiárne tvrdí, že tento odvolací dôvod je neúčinný a v každom prípade nedôvodný.

157

Odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd sa v bodoch 205 až 216 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď povolil Rade stanoviť antidumpingové clo na úrovni nahrádzajúcej ujmu spôsobenú inými faktormi, ako sú dumpingové dovozy, čo je v rozpore s článkom 3 ods. 7 základného nariadenia v spojení s článkom 9 ods. 4 tohto nariadenia. Odvolateľky taktiež tvrdia, že Všeobecný súd v bodoch 202 a 205 napadnutého rozsudku neoprávnene obrátil dôkazné bremeno.

158

Rada a Komisia navrhujú, aby bolo nahradené odôvodnenie, pričom tvrdia, že posúdenie Všeobecného súdu uvedené v bodoch 185 a 191 až 193 napadnutého rozsudku obsahuje nesprávny výklad článku 9 ods. 4 základného nariadenia tým, že uvádza, že výška antidumpingových ciel musí byť znížená z dôvodu existencie iných faktorov, ako sú dumpingové dovozy, ktoré môžu ovplyvniť ujmu.

159

V prvom rade treba uviesť, že tento návrh na nahradenie odôvodnenia je prípustný, keďže predstavuje obranu proti štvrtému odvolaciemu dôvodu uplatnenému odvolateľkami (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2013, Ziegler/Komisia, C‑439/11 P, EU:C:2013:513, bod 42), a že tento návrh sa týka bodov 185 a 191 až 193 napadnutého rozsudku, ktoré obsahujú, ako vyplýva z bodu 196 tohto rozsudku, zásady, na základe ktorých Všeobecný súd skúmal dôvodnosť tvrdení odvolateliek týkajúcich sa ich šiesteho žalobného dôvodu na zrušenie a ktorých posúdenie je v rámci tohto štvrtého odvolacieho dôvodu spochybnené.

160

V rámci analýzy uvedeného štvrtého odvolacieho dôvodu treba preto skúmať v prvom rade dôvodnosť tohto návrhu na nahradenie odôvodnenia.

161

Všeobecný súd v bode 191 napadnutého rozsudku uviedol, že aj keď článok 9 ods. 4 základného nariadenia neukladal inštitúciám Únie žiadnu osobitnú metodológiu na zabezpečenie toho, aby antidumpingové clo nešlo nad rámec toho, čo je nevyhnutné na zabránenie škodlivých účinkov dumpingových dovozov, tieto inštitúcie mali v tejto súvislosti povinnosť zohľadniť závery, ku ktorým dospeli v rámci analýz vykonaných na základe článku 3 ods. 6 a 7 tohto nariadenia.

162

Všeobecný súd v bode 192 napadnutého rozsudku dodáva, že ak by tomu tak nebolo, existovalo by riziko, že by predmetné opatrenia na ochranu obchodu išli nad rámec toho, čo je nevyhnutné z hľadiska sledovaného cieľa, konkrétne odstránenie škodlivých účinkov tak, aby mohli taktiež chrániť pred škodlivými účinkami iných faktorov, ako sú dumpingové dovozy.

163

Tieto úvahy pritom neobsahujú nesprávne právne posúdenie.

164

Treba pripomenúť, že článok 3 ods. 7 základného nariadenia stanovuje, že iné známe faktory, ako sú dumpingové dovozy, ktoré súčasne spôsobujú ujmu výrobnému odvetviu Únie, sa taktiež preskúmavajú, aby sa zabezpečilo, že ujmu spôsobenú týmito inými faktormi nemožno pripísať dumpingovým dovozom podľa odseku 6 tohto článku 3. Tento posledný uvedený odsek spresňuje, že prostredníctvom všetkých predložených relevantných dôkazov sa musí preukázať, že dumpingové dovozy spôsobujú značnú ujmu výrobnému odvetviu Únie.

165

Inštitúcie Európskej únie majú pri určovaní existencie dumpingu povinnosť preskúmať, či ujma, z ktorej chcú vychádzať, vyplýva skutočne z dumpingových dovozov, a musia vylúčiť akúkoľvek ujmu vyplývajúcu z iných faktorov, najmä ujmu, ktorá má pôvod v samotnom správaní výrobcov Únie (rozsudok zo 16. apríla 2015, TMK Europe, C‑143/14, EU:C:2015:236, bod 35 a citovaná judikatúra).

166

V tejto súvislosti Rade a Komisii prináleží, aby preverili, či účinky týchto iných faktorov neboli takej povahy, že by prerušili príčinnú súvislosť medzi jednak predmetnými dovozmi a jednak ujmou spôsobenou výrobnému odvetviu Únie. Takisto im prináleží preveriť, ako aj Všeobecný súd správne pripomenul v bode 185 napadnutého rozsudku, či ujma pripísateľná týmto iným faktorom nie je zohľadnená pri určovaní ujmy v zmysle článku 3 ods. 7 základného nariadenia, a či v dôsledku toho uložené antidumpingové clo nejde nad rámec toho, čo je potrebné na odstránenie ujmy spôsobenej dumpingovými dovozmi (rozsudok zo 16. apríla 2015, TMK Europe, C‑143/14, EU:C:2015:236, bod 36 a citovaná judikatúra).

167

Táto posledná požiadavka vychádza z cieľa pravidiel uvedených v článku 3 ods. 6 a 7 základného nariadenia, podľa ktorého ochrana poskytovaná výrobnému odvetviu Únie nemôže ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na to, aby sa zabránilo škodlivým účinkom dumpingových dovozov (pozri v tomto zmysle v oblasti dotácií rozsudok z 3. septembra 2009, Moser Baer India/Rada, C‑535/06 P,EU:C:2009:498, bod 90, ako aj v oblasti antidumpingových opatrení rozsudok z 19. decembra 2013, Transnational Company Kazchrome a ENRC Marketing/Rada, C‑10/12 P, neuverejnený, EU:C:2013:865, bod 39).

168

V tomto kontexte treba uviesť, že Všeobecný súd sa správne domnieval, že účelom článku 9 ods. 4 základného nariadenia je taktiež zabezpečiť tento cieľ. Podľa tohto ustanovenia totiž, ak skutočnosti, tak ako boli s konečnou platnosťou stanovené, preukážu existenciu dumpingu a ním spôsobenú ujmu, a záujmy Únie si vyžadujú intervenciu, Rada uloží konečné antidumpingové clo, pričom výška antidumpingového cla nesmie presahovať stanovené dumpingové rozpätie, a dokonca musí byť nižšia než toto rozpätie, ak by takéto nižšie clo bolo dostatočné na odstránenie ujmy výrobnému odvetviu Únie.

169

Na to, aby výška antidumpingového cla uloženého na základe článku 9 ods. 4 základného nariadenia nešla nad rámec toho, čo je potrebné na zabránenie škodlivých účinkov dumpingových dovozov, je potrebné, aby táto suma nezohľadnila škodlivé účinky spôsobené inými faktormi, ako sú tieto dovozy. Inými slovami je potrebné, ako v podstate vyplýva z bodov 191 a 192 napadnutého rozsudku, aby Rada a Komisia pri určení tejto sumy zohľadnili závery, ku ktorým dospeli tieto inštitúcie po skúmaní týkajúcom sa určenia existencie ujmy v zmysle článku 3 ods. 6 a 7 tohto nariadenia.

170

Toto tvrdenie je navyše potvrdené znením článku 9 ods. 4 základného nariadenia, ktoré v prvej vete upravuje „dumping a ním spôsobenú ujmu“. Ako správne uviedol Všeobecný súd v bode 189 napadnutého rozsudku, pojem „ujma“ v poslednej vete tohto istého odseku treba chápať rovnako, a to tak, že sa vzťahuje na ujmu vyplývajúcu z dumpingu, konkrétne na ujmu spôsobenú len dumpingovými dovozmi.

171

Toto isté tvrdenie je taktiež potvrdené článkom 9 ods. 5 základného nariadenia, z ktorého vyplýva, že antidumpingové clá musia byť stanovené v primeranej výške vo všetkých prípadoch na nediskriminačnom základe, na dovoz výrobkov zo všetkých zdrojov, u ktorých sa zistilo, že sú dumpingové alebo spôsobujú ujmu.

172

Návrh na nahradenie odôvodnenia podaný Radou a Komisiou treba preto zamietnuť.

173

Pokiaľ ide o odvolací dôvod uplatnený odvolateľkami, treba v prvom rade pripomenúť, že ako vyplýva z bodov 164 až 172 tohto rozsudku, Všeobecný súd nevyložil článok 9 ods. 4 základného nariadenia tak, aby povolil Rade stanoviť antidumpingové clo na úrovni nahrádzajúcej ujmu spôsobenú inými faktormi, ako sú dumpingové dovozy.

174

Okrem toho treba uviesť, že Všeobecný súd v bode 206 napadnutého rozsudku uviedol, že zo skúmania dotknutých častí dočasných a sporných nariadení v každom prípade nevyplýva, že pri určení ujmy boli zohľadnené iné faktory, ako sú dumpingové dovozy. Všeobecný súd dodal, že to platí o to viac, že pokiaľ ide o analýzu uvedených faktorov, odvolateľky sa neodvolávali na žiadne zjavne nesprávne posúdenie.

175

V oblasti obchodnej politiky Únie, a osobitne v oblasti opatrení na ochranu obchodu, disponujú pritom inštitúcie Únie širokou mierou voľnej úvahy z dôvodu zložitosti hospodárskych, politických a právnych situácií, ktoré musia preskúmať (rozsudok z 3. septembra 2009, Moser Baer India/Rada, C‑535/06 P, EU:C:2009:498, bod 85 a citovaná judikatúra).

176

V prejednávanej veci treba konštatovať, že odvolateľky nespochybňujú dostatočne potrebne a presne tvrdenie Všeobecného súdu v bode 206 napadnutého rozsudku, podľa ktorého sa odvolateľky pred Všeobecným súdom neodvolávali na žiadne zjavne nesprávne posúdenie zo strany inštitúcií, pokiaľ ide o analýzu vykonanú pri určení ujmy iných faktorov, ako sú dumpingové dovozy.

177

Za týchto podmienok tvrdenie odvolateliek týkajúce sa skutočnosti, že Všeobecný súd povolil Rade a Komisii uložiť antidumpingové clo na úrovni, ktorá odstraňuje tak ujmu spôsobenú spornými dovozmi, ako aj ujmu spôsobenú inými faktormi, nemožno prijať.

178

V druhom rade, pokiaľ ide o tvrdenie týkajúce sa obrátenia dôkazného bremena, treba pripomenúť, že je pravda, že Rada a Komisia majú povinnosť preskúmať, či ujma, z ktorej chcú vychádzať pri prijatí antidumpingového opatrenia, vyplýva skutočne z dumpingových dovozov, a vylúčiť akúkoľvek ujmu vyplývajúcu z iných faktorov. Ako však správne pripomenul Všeobecný súd v bode 188 napadnutého rozsudku, prináleží účastníkom konania dovolávajúcim sa protiprávnosti antidumpingového nariadenia, aby predložili dôkazy preukazujúce, že iné faktory, ako sú tie, ktoré sa vzťahujú na dovozy, mohli byť natoľko dôležité, aby mohli spochybniť existenciu príčinnej súvislosti medzi ujmou spôsobenou výrobnému odvetviu Únie a dumpingovými dovozmi (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. apríla 2015, TMK Europe, C‑143/14, EU:C:2015:236, body 41 a 42, ako aj citovanú judikatúru).

179

V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 205 napadnutého rozsudku uviedol, že odvolateľky nepredložili Všeobecnému súdu žiadne tvrdenie, a o to menej dôkaz, ktorý by preukázal, že faktory, na ktoré odkazovali, mali vplyv takého významu, že existencia ujmy spôsobenej výrobnému odvetviu Únie, ako aj príčinnej súvislosti medzi touto ujmou a dumpingovými dovozmi už neboli spoľahlivé vo vzťahu k povinnosti Rady a Komisie nezohľadniť akúkoľvek ujmu vyplývajúcu z iných faktorov. Takéto tvrdenie pritom nebolo spochybnené pred Súdnym dvorom.

180

Okrem toho Všeobecný súd v bode 202 napadnutého rozsudku uviedol, že odvolateľky nespochybnili ani nepreukázali pred Všeobecným súdom nesprávnosť tvrdenia Rady, podľa ktorého nemožno vyčísliť účinky pričítateľné iným faktorom. Odvolateľky pritom vo svojom odvolaní nespochybňujú toto tvrdenie Všeobecného súdu, že tvrdenia Rady neboli v rámci žaloby na prvom stupni spochybnené.

181

V rozpore s tvrdeniami odvolateliek sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o uplatnenie kritérií týkajúcich sa vykonávania dôkazov.

182

Z toho vyplýva, že štvrtý odvolací dôvod treba zamietnuť.

183

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je potrebné odvolanie zamietnuť.

184

Podľa článku 184 ods. 2 rokovacieho poriadku, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne o trovách konania.

185

Článok 138 ods. 1 tohto nariadenia uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe článku 184 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku stanovuje, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

186

Keďže Canadian Solar Emea, Canadian Solar Manufacturing (Changshu), Canadian Solar Manufacturing (Luoyang), Csi Cells Co., ako aj Csi Solar Power nemali vo svojom hlavnom odvolaní úspech a Rada aj Komisia ich navrhli zaviazať na náhradu trov konania, je opodstatnené, aby bola týmto spoločnostiam uložená povinnosť nahradiť trovy konania súvisiace s uvedeným odvolaním.

187

Podľa článku 140 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorý je tiež uplatniteľný na konanie o odvolaní podľa článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, Komisia, ktorá vstúpila do konania o hlavnom odvolaní ako vedľajší účastník, znáša svoje vlastné trovy konania.

188

Keďže Komisia nemala vo svojom vzájomnom odvolaní úspech a Canadian Solar Emea, Canadian Solar Manufacturing (Changshu), Canadian Solar Manufacturing (Luoyang), Csi Cells Co., ako aj Csi Solar Power ju navrhli zaviazať na náhradu trov konania, je opodstatnené, aby bola Komisii uložená povinnosť nahradiť trovy konania súvisiace so vzájomným odvolaním.

189

Podľa článku 140 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorý je tiež uplatniteľný na konanie o odvolaní podľa článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, Rada, ktorá vstúpila do konania ako vedľajší účastník konania, znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto: