–

Rotho Blaas Srl, v zastúpení: P. Bellante a B. Bonafini, avvocati,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci G. Albenzio, avvocato dello Stato,

–

Rada Európskej únie, v zastúpení: H. Marcos Fraile a E. Rebasti, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci N. Tuominen, avocat,

–

Európska komisia, v zastúpení: P. Stancanelli, N. Kuplewatzky a T. Maxian Rusche, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka platnosti nariadenia Rady (ES) č. 91/2009 z 26. januára 2009, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo na dovoz určitých spojovacích materiálov zo železa alebo ocele s pôvodom v Čínskej ľudovej republike (Ú. v. EÚ L 29, 2009, s. 1), vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 924/2012 zo 4. októbra 2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 91/2009 (Ú. v. EÚ L 275, 2012, s. 1), a vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) 2015/519 z 26. marca 2015, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo na dovoz určitých spojovacích materiálov zo železa alebo ocele s pôvodom v Čínskej ľudovej republike rozšírené na dovoz určitých spojovacích materiálov zo železa alebo ocele zasielaných z Malajzie bez ohľadu na to, či sú deklarované ako výrobky s pôvodom v Malajzii, alebo nie, na základe preskúmania pred uplynutím platnosti podľa článku 11 ods. 2 nariadenia č. 1225/2009 (Ú. v. EÚ L 82, 2015, s. 78) (spoločne ďalej len „sporné nariadenia“).

2

Tento návrh bol predložený v rámci sporu medzi spoločnosťou Rotho Blaas Srl a Agenzia delle Dogane e dei Monopoli (riaditeľstvo pre clá a monopoly, Taliansko) (ďalej len „colné riaditeľstvo“), ktorý sa týka opravného výberu cla, antidumpingových ciel a dane z pridanej hodnoty (DPH) zvýšených o úroky a pokuty z omeškania v súvislosti s dovozom skrutiek na drevo v Európskej únii.

3

Rozhodnutím Rady 94/800/ES z 22. decembra 1994 týkajúcim sa uzavretia dohôd v mene Európskeho spoločenstva, pokiaľ ide o záležitosti v rámci jeho kompetencie, ku ktorým sa dospelo na Uruguajskom kole multilaterálnych rokovaní (1986 – 1994) (Ú. v. ES L 336, 1994, s. 1; Mim. vyd. 11/021, s. 80), Rada Európskej únie schválila Dohodu o zriadení Svetovej obchodnej organizácie (WTO), podpísanú v Marrákeši 15. apríla 1994, ako aj dohody v prílohách 1 až 3 k tejto dohode (spolu ďalej len „dohody WTO“), medzi ktorými sa uvádza Všeobecná dohoda o clách a obchode 1994 (Ú. v. ES L 336, 1994, s. 20; Mim. vyd. 11/021, s. 91, ďalej len „GATT z roku 1994“) a Dohoda o uplatňovaní článku VI Všeobecnej dohody o clách a obchode 1994 (Ú. v. ES L 336, 1994, s. 103; Mim. vyd. 11/021, s. 189, ďalej len „antidumpingová dohoda WTO“).

4

Nariadením č. 91/2009 uložila Rada konečné antidumpingové clo na dovoz určitých spojovacích materiálov zo železa alebo z ocele s pôvodom v Číne.

5

Dňa 28. júla 2011 prijal orgán na urovnávanie sporov WTO (ďalej len „OUS“) správu odvolacieho orgánu a správu poroty, ktorá bola zmenená správou tohto odvolacieho orgánu, vo veci „Európske spoločenstvá – konečné antidumpingové opatrenia týkajúce sa určitých spojovacích materiálov zo železa alebo ocele s pôvodom v Číne“ (WT/DS 397) (ďalej len „rozhodnutie OUS z 28. júla 2011“). V týchto správach sa okrem iného zistilo, že Európska únia nekonala v súlade s určitými ustanoveniami antidumpingovej dohody WTO.

6

V dôsledku rozhodnutia OUS z 28. júla 2011 prijala Rada 4. októbra 2012 vykonávacie nariadenie č. 924/2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 91/2009, v rámci čoho pristúpila aj k zníženiu antidumpingového cla, ktoré bolo stanovené v nariadení č. 91/2009.

7

Vykonávacím nariadením Rady (EÚ) č. 723/2011 z 18. júla 2011, ktorým sa rozširuje konečné antidumpingové clo uložené nariadením č. 91/2009 na dovoz určitých spojovacích materiálov zo železa alebo ocele s pôvodom v Čínskej ľudovej republike, na dovoz určitých spojovacích materiálov zo železa alebo ocele zasielaných z Malajzie bez ohľadu na to, či sú deklarované ako výrobky s pôvodom v Malajzii, alebo nie (Ú. v. EÚ L 194, 2011, s. 6), ktoré bolo zmenené vykonávacím nariadením Rady (EÚ) č. 693/2012 z 25. júla 2012 (Ú. v. EÚ L 203, 2012, s. 23), boli antidumpingové opatrenia rozšírené na dovoz určitých spojovacích materiálov zo železa alebo z ocele zasielaných z Malajzie bez ohľadu na to, či sú deklarované ako výrobky s pôvodom v tejto krajine alebo nie.

8

Na základe preskúmania pred uplynutím platnosti opatrení podľa článku 11 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 1225/2009 z 30. novembra 2009 o ochrane pred dumpingovými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskeho spoločenstva (Ú. v. EÚ L 343, 2009, s. 51), Európska komisia prostredníctvom vykonávacieho nariadenia 2015/519 zachovala v platnosti na ďalšie obdobie piatich rokov antidumpingové clo, ktoré bolo zavedené a zmenené nariadením č. 91/2009 a vykonávacím nariadením č. 924/2012.

9

Rozhodnutím z 12. februára 2016 prijal OUS nové správy, v ktorých konštatoval, že opatrenia prijaté Úniou prostredníctvom vykonávacieho nariadenia č. 924/2012 odporovali určitým ustanoveniam antidumpingovej dohody WTO (ďalej len „rozhodnutie OUS z 12. februára 2016“).

10

Na základe rozhodnutia OUS z 12. februára 2016 Komisia 26. februára 2016 prijala vykonávacie nariadenie (EÚ) 2016/278, ktorým sa zrušuje konečné antidumpingové clo uložené na dovoz určitých spojovacích materiálov zo železa alebo z ocele s pôvodom v Čínskej ľudovej republike, rozšírené na dovoz určitých spojovacích materiálov zo železa alebo z ocele zasielaných z Malajzie bez ohľadu na to, či sú deklarované ako výrobky s pôvodom v Malajzii alebo nie (Ú. v. EÚ L 52, 2016, s. 24, ďalej len „zrušovacie nariadenie“).

11

V článku 1 tohto nariadenia sa uvádza, že antidumpingové clá uložené spornými nariadeniami sa zrušujú.

12

Podľa článku 2 uvedeného nariadenia zrušenie antidumpingových ciel uvedených v článku 1 tohto nariadenia nadobúda účinnosť odo dňa nadobudnutia účinnosti predmetného nariadenia, ako sa stanovuje v jeho článku 3, a neposkytuje základ pre vrátenie ciel vybratých pred týmto dátumom.

13

Zrušovacie nariadenie bolo prijaté na základe nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/476 z 11. marca 2015 o opatreniach, ktoré môže prijať Únia na základe správy prijatej orgánom na urovnávanie sporov WTO, ktorá sa týka antidumpingových a vyrovnávacích opatrení (Ú. v. EÚ L 83, 2015, s. 6).

14

Článok 1 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje, že ak OUS prijíma správu týkajúcu sa opatrenia Únie prijatého podľa antidumpingových predpisov, Komisia môže v jednotlivých prípadoch zrušiť alebo zmeniť sporné opatrenie alebo prijať akékoľvek iné osobitné opatrenie, ktoré považuje za daných okolností za vhodné.

15

V článku 3 uvedeného nariadenia sa uvádza, že „akékoľvek opatrenia prijaté podľa tohto nariadenia nadobúdajú účinnosť dňom nadobudnutia ich platnosti a nestanovujú základ pre vrátenie cla vybraného k tomuto dátumu, ak nie je stanovené inak“.

16

Rotho Blaas je spoločnosťou so sídlom v Bolzane (Taliansko), ktorej predmetom činnosti je výroba a uvádzanie na trh špičkových technológií využívaných na drevostavby.

17

V období od 8. septembra 2011 do 28. februára 2014 predložila Rotho Blaas viacerým talianskym colným úradom colné deklarácie týkajúce sa trvalého dovozu skrutiek do dreva s pôvodom v Thajsku, ktorých prílohou boli osvedčenia o pôvode vydané thajskými úradmi.

18

Na základe informácií získaných od Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF) týkajúcich sa podvodných dovozných operácií, okrem iného z Thajska, vykonal Colný úrad Bolzano kontroly a posteriori týkajúce sa dovozov uskutočnených spoločnosťou Rotho Blaas a dospel k záveru, že napriek osvedčeniam o pôvode vydaným v tejto súvislosti bolo 75 % dovážaného tovaru v skutočnosti čínskeho pôvodu a na dotknuté tovary boli preto neoprávnene uplatnené colné výnimky.

19

V dôsledku toho colné riaditeľstvo opravným výmerom zo 14. októbra 2016 uložilo spoločnosti Rotho Blaas povinnosť zaplatiť clo, antidumpingové clá a DPH spolu s úrokmi a pokutami z omeškania.

20

Rotho Blaas podala na vnútroštátny súd žalobu o zrušenie tohto výmeru, pričom sa dovolávala neplatnosti ex tunc sporných nariadení vzhľadom na povinnosti uložené Únii na základe antidumpingovej dohody WTO, a najmä so zreteľom na rozhodnutie OUS z 12. februára 2016, ktorým bola potvrdená nezlučiteľnosť antidumpingových opatrení zavedených týmito nariadeniami.

21

Rotho Blaas v tejto súvislosti zdôrazňuje, že Komisia v dôsledku tohto rozhodnutia zrušovacím nariadením zrušila antidumpingové clá uložené a zmenené spornými nariadeniami. Prináleží však výlučne Súdnemu dvoru, aby konštatoval neplatnosť aktov Únie, akými sú aj tieto nariadenia.

22

Na rozdiel od argumentácie spoločnosti Rotho Blaas colné riaditeľstvo na vnútroštátnom súde uvádza, že nariadenia Únie majú vo všeobecnosti iba účinnosť ex nunc, a nie účinnosť ex tunc. Priznanie retroaktívnych účinkov zrušeniu, ktoré vyplýva zo zrušovacieho nariadenia, by ohrozilo účinnosť dotknutých nariadení.

23

Vnútroštátny súd zastáva názor, že v dôsledku toho je potrebné najskôr položiť Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa platnosti sporných nariadení so zreteľom na rozhodnutia OUS z 28. júla 2011 a 12. februára 2016, ktorými bola konštatovaná nezlučiteľnosť antidumpingových opatrení zavedených týmito nariadeniami s antidumpingovou dohodou WTO a GATT z roku 1994.

24

Ďalej za predpokladu, že ide o takúto neplatnosť, vzniká otázka, či má táto neplatnosť povahu ex tunc, t. j. počnúc odo dňa nadobudnutia účinnosti sporných nariadení, alebo naopak účinok ex nunc, pri ktorom by tieto nariadenia prestali platiť až v dôsledku nadobudnutia účinnosti zrušovacieho nariadenia.

25

Za týchto podmienok Commissione tributaria di primo grado di Bolzano (Daňová komisia prvého stupňa v Bolzane, Taliansko) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

26

Talianska vláda vo svojich pripomienkach predložených Súdnemu dvoru vyjadruje pochybnosti, pokiaľ ide o právo spoločnosti Rotho Blaas dovolávať sa pred vnútroštátnym súdom neplatnosti sporných nariadení a v dôsledku toho, pokiaľ ide o prípustnosť prvej otázky, vzhľadom na to, že tejto spoločnosti v tom nič nebráni v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 9. marca 1994, TWD Textilwerke Deggendorf (C‑188/92, EU:C:1994:90), požadovať ich zrušenie na súde Únie podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.

27

Rotho Blaas poukazuje na to, že nemohla napadnúť zákonnosť sporných nariadení, keďže nariadenie svojou povahou nemôže byť de facto ani de iure predmetom individuálnej žaloby o neplatnosť podanej jednotlivcom okrem prípadu, že tento subjekt preukáže, že sa ho napadnuté nariadenie priamo a osobne týka tak, že sa v dôsledku neho nachádza v postavení odlišnom od postavenia iných hospodárskych subjektov (rozsudok z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62, EU:C:1963:17).

28

V tejto súvislosti podľa ustálenej judikatúry všeobecná zásada, ktorá zaručuje, že každá osoba podliehajúca súdnej právomoci má právo v rámci odvolania podaného proti vnútroštátnemu opatreniu, ktoré voči nej smeruje, dovolávať sa neplatnosti aktu Únie tvoriaceho základ tohto opatrenia, nebráni tomu, aby takéto právo bolo možné vykonať len pod podmienkou, že dotknutá osoba nemala právo podať návrh na jeho zrušenie na súd Únie podľa článku 263 ZFEÚ. Teda iba v prípade, že sa možno domnievať, že osoba mohla bez akýchkoľvek pochybností požadovať zrušenie predmetného aktu, je takejto osobe znemožnené dovolávať sa jeho neplatnosti na príslušnom vnútroštátnom súde (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. marca 1994, TWD Textilwerke Deggendorf, C‑188/92, EU:C:1994:90, bod 23; z 18. septembra 2014, Valimar, C‑374/12, EU:C:2014:2231, body 28 a 29, ako aj zo 16. apríla 2015, TMK Europe, C‑143/14, EU:C:2015:236, bod 18).

29

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že prípustnosť žaloby podanej fyzickou alebo právnickou osobou proti aktu, ktorý jej nebol určený, sa v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ viaže na podmienku, že táto osoba má aktívnu legitimáciu, ktorá je prítomná v dvoch prípadoch. Na jednej strane takáto žaloba môže byť podaná pod podmienkou, že tento akt sa danej osoby priamo a osobne týka. Ďalej uvedená osoba môže podať žalobu proti právnemu aktu, ktorý sa jej priamo týka a nevyžaduje si vykonávacie opatrenia (pozri najmä rozsudky zo 17. septembra 2015, Mory a i./Komisia, C‑33/14 P, EU:C:2015:609, body 59 a 91, ako aj z 13. marca 2018, Industrias Químicas del Vallés/Komisia, C‑244/16 P, EU:C:2018:177, bod 39).

30

Po prvé je teda v prípade, že sa možno domnievať, že právnická osoba, ako je Rotho Blaas, je bez akýchkoľvek pochybností priamo a osobne dotknutá spornými nariadeniami v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, tejto osobe bránené domáhať sa ich neplatnosti na vnútroštátnych súdoch (rozsudok zo 4. februára 2016, C & J Clark International a Puma, C‑659/13 a C‑34/14, EU:C:2016:74, bod 57).

31

V tejto súvislosti treba uviesť, že nariadenia, ktorými sa ukladajú antidumpingové clá, ako sú sporné nariadenia, majú normatívny charakter, pokiaľ sa vzťahujú na všetky dotknuté hospodárske subjekty (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. februára 1984, Allied Corporation a i./Komisia, 239/82 a 275/82, EU:C:1984:68, bod 11, ako aj zo 16. apríla 2015, TMK Europe, C‑143/14, EU:C:2015:236, bod 18).

32

Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že nariadenie, ktorým sa ukladá antidumpingové clo, sa môže priamo dotknúť viacerých kategórií hospodárskych subjektov bez ohľadu na to, že aj iné subjekty môžu byť osobne dotknuté z dôvodu určitých vlastností, ktorými sa vyznačujú a ktoré ich odlišujú od iných subjektov (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. mája 1991, Extramet Industrie/Rada, C‑358/89, EU:C:1991:214, bod 16, a zo 16. apríla 2015, TMK Europe, C‑143/14, EU:C:2015:236, bod 22).

33

V prvom rade môžu byť osobne dotknutými tí z výrobcov a vývozcov dotknutého výrobku, ktorým sú pripisované dumpingové praktiky na základe údajov týkajúcich sa ich obchodnej činnosti (rozsudok z 18. septembra 2014, Valimar, C‑374/12, EU:C:2014:2231, bod 30 a citovaná judikatúra).

34

Ďalej to isté platí aj pre dovozcov uvedeného výrobku, ktorých predajné ceny boli zohľadnené pri stanovení vývozných cien, a teda ktorí sú dotknutí zisteniami týkajúcimi sa existencie dumpingovej praxe (rozsudky zo 14. marca 1990, Nashua Corporation a i./Komisia a Rada, C‑133/87 a C‑150/87, EU:C:1990:115, bod 15; zo 14. marca 1990, Gestetner Holdings/Rada a Komisia, C‑156/87, EU:C:1990:116, bod 18, ako aj zo 16. apríla 2015, TMK Europe, C‑143/14, EU:C:2015:236, bod 20).

35

Napokon to môže byť ešte aj prípad dovozcov pridružených k vývozcom predmetného výrobku, najmä v prípade, keď bola vývozná cena vypočítaná na základe predajnej ceny na trhu Únie zavedenej týmito dovozcami, a v prípade, keď bolo na základe tejto predajnej ceny vypočítané samotné antidumpingové clo (rozsudky z 11. júla 1990, Neotype Techmashexport/Komisia a Rada, C‑305/86 a C‑160/87, EU:C:1990:295, body 19 a 20, ako aj zo 16. apríla 2015, TMK Europe, C‑143/14, EU:C:2015:236, bod 21).

36

V prejednávanom prípade však nič nenaznačuje, že by sporné nariadenia boli prijaté so zreteľom na individuálnu situáciu spoločnosti Rotho Blaas, ako je to v niektorej z kategórií hospodárskych subjektov uvedených v bodoch 33 až 35 tohto rozsudku, alebo že by bola z iných dôvodov ovplyvnená týmito nariadeniami spôsobom, ktorý by ju odlišoval od iných dovozcov výrobkov, ktoré sú predmetom dotknutých antidumpingových opatrení.

37

Z toho vyplýva, že sa nemožno domnievať, že Rotho Blaas bola bez akejkoľvek pochybnosti osobne dotknutá uvedenými nariadeniami v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.

38

Po druhé, pokiaľ ide o to, či Rotho Blaas zjavne mohla podľa článku 263 štvrtého odseku poslednej časti vety ZFEÚ podať žalobu proti sporným nariadeniam predstavujúcim regulačné akty, ktoré sa jej priamo týkajú a nevyžadujú si vykonávacie opatrenia v zmysle tohto ustanovenia, stačí uviesť, že zaplatenie antidumpingových ciel stanovených spornými nariadeniami bolo dotknutým subjektom, akými je napríklad Rotho Blaas v prejednávanej veci, uložené na základe aktov prijatých príslušnými vnútroštátnymi orgánmi.

39

Preto sa nemožno domnievať, že sporné nariadenia si zjavne nevyžadujú vykonávacie opatrenia v zmysle článku 263 štvrtého odseku poslednej časti vety ZFEÚ.

40

So zreteľom na predchádzajúce nemožno konštatovať, že Rotho Blaas mohla v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 29 tohto rozsudku nepochybne požadovať zrušenie sporných nariadení podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, takže by jej bolo bránené dovolávať sa neplatnosti týchto nariadení pred vnútroštátnym súdom.

41

Z toho vyplýva, že prvá prejudiciálna otázka je prípustná.

42

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sú sporné nariadenia neplatné so zreteľom na článok VI GATT z roku 1994 a rozhodnutie OUS z 28. júla 2011.

43

Na úvod je potrebné pripomenúť, že na ustanovenia medzinárodnej dohody, ktorej zmluvnou stranou je Únia, sa možno odvolávať na podporu žaloby o neplatnosť aktu sekundárneho práva Únie alebo na podporu námietky založenej na protiprávnosti takéhoto aktu len pod podmienkou, že jednak povaha a štruktúra uvedenej dohody tomu nebránia, a jednak, že ustanovenia tejto dohody uvádzané na podporu žaloby sa zdajú byť z hľadiska ich obsahu nepodmienené a dostatočne presné (pozri najmä rozsudok z 13. januára 2015, Rada a i./Vereniging Milieudefensie a Stichting Stop Luchtverontreiniging Utrecht, C‑401/12 P až C‑403/12 P, EU:C:2015:4, bod 54, ako aj citovanú judikatúru). Na takéto ustanovenia sa možno odvolávať na súde Únie na účely preskúmania zákonnosti aktu Únie len vtedy, keď sú tieto dve podmienky kumulatívne splnené.

44

Pokiaľ však ide o dohody WTO, z ustálenej judikatúry vyplýva, že berúc do úvahy ich povahu a štruktúru, tieto dohody sa v zásade neuvádzajú medzi normami, vo vzťahu ku ktorým možno preskúmavať zákonnosť aktov inštitúcií Únie (pozri najmä rozsudky z 23. novembra 1999, Portugalsko/Rada, C‑149/96, EU:C:1999:574, bod 47; z 1. marca 2005, Van Parys, C‑377/02, EU:C:2005:121, bod 39, ako aj zo 4. februára 2016, C & J Clark International a Puma, C‑659/13 a C‑34/14, EU:C:2016:74, bod 85).

45

V tejto súvislosti Súdny dvor predovšetkým uviedol, že pripustenie toho, aby úloha spočívajúca v zabezpečení súladu práva Únie s pravidlami WTO prislúchala priamo súdu Únie, by zbavilo legislatívne a výkonné orgány Únie manévrovacieho priestoru, ktorý majú obdobné orgány obchodných partnerov Únie. Je totiž nesporné, že určité zmluvné strany, medzi nimi aj najvýznamnejší obchodní partneri Únie, v súvislosti s predmetom a cieľom dohôd WTO vyvodili práve ten záver, že tieto dohody nepatria k normám, s ohľadom na ktoré súdne orgány skúmajú zákonnosť ich vnútroštátnych právnych predpisov. Takáto absencia reciprocity, pokiaľ by sa pripustila, by mohla viesť k nevyváženosti v použití pravidiel WTO (pozri najmä rozsudky z 23. novembra 1999, Portugalsko/Rada, C‑149/96, EU:C:1999:574, body 43 až 46; z 9. septembra 2008, FIAMM a i./Rada a Komisia, C‑120/06 P a C‑121/06 P, EU:C:2008:476, bod 119, ako aj z 18. decembra 2014, LVP, C‑306/13, EU:C:2014:2465, bod 46).

46

Súdny dvor už mal príležitosť konkrétne spresniť, že rovnako nemožno pripustiť, aby sa hospodársky subjekt mohol na súde Únie domáhať toho, že právna úprava Únie je v rozpore s rozhodnutím OUS, akým je v prejednávanej veci rozhodnutie OUS z 28. júla 2011. Odporúčania alebo rozhodnutia OUS, ktorými sa konštatuje nedodržanie pravidiel WTO v podstate nemôžu, bez ohľadu na konkrétny právny dosah, ktorý sa na ne viaže, byť výrazne odlíšené od hmotnoprávnych pravidiel vyjadrujúcich povinnosti dohodnuté členom v rámci WTO. Na účely preukázania, či je právny predpis Únie v rozpore s odporúčaním alebo rozhodnutím OUS konštatujúcim nedodržanie uvedených pravidiel, sa na súde Únie v zásade nemožno odvolávať na toto odporúčanie alebo rozhodnutie, o nič viac ako na hmotnoprávne pravidlá obsiahnuté v dohodách WTO (rozsudok z 10. novembra 2011, X a X BV, C‑319/10 a C‑320/10, neuverejnený, EU:C:2011:720, bod 37, ako aj citovaná judikatúra).

47

Len v dvoch výnimočných situáciách, ktoré vyplývajú z úmyslu normotvorcu Únie obmedziť svoju vlastnú právomoc voľnej úvahy pri uplatňovaní pravidiel WTO, však Súdny dvor pripustil, že súdu Únie prináleží v prípade potreby preskúmať zákonnosť aktu Únie a aktov prijatých na jeho vykonanie so zreteľom na dohody WTO alebo rozhodnutie OUS, ktorým sa konštatuje nedodržiavanie týchto dohôd (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2015, Komisia/Rusal Armenal, C‑21/14 P, EU:C:2015:494, bod 40).

48

V prvom rade ide o prípad, keď Únia zamýšľala splniť konkrétny záväzok, ktorý prevzala v rámci týchto dohôd, a po druhé v prípade, keď predmetný akt práva Únie výslovne odkazuje na konkrétne ustanovenia týchto dohôd (pozri rozsudok zo 16. júla 2015, Komisia/Rusal Armenal, C‑21/14 P, EU:C:2015:494, bod 41 a citovanú judikatúru).

49

Pri zohľadnení týchto kritérií treba teda v prejednávanej veci stanoviť, či je možné preskúmať platnosť sporných nariadení so zreteľom na článok VI GATT z roku 1994 a rozhodnutie OUS z 28. júla 2011.

50

Najskôr, pokiaľ ide o nariadenie č. 91/2009 dotknuté vo veci samej, je potrebné uviesť, že tento akt výslovne neodkazuje na špecifické ustanovenia článku VI GATT z roku 1994, ani z neho nevyplýva, že prijatím tohto nariadenia by mala Rada v úmysle splniť konkrétny záväzok prijatý v rámci tejto dohody alebo vo všeobecnosti, v rámci dohôd WTO.

51

V rozsahu, v akom si vnútroštátny súd kladie otázku týkajúcu sa platnosti uvedeného nariadenia so zreteľom na rozhodnutie OUS z 28. júla 2011, stačí konštatovať, že toto rozhodnutie bolo prijaté neskôr ako dané nariadenie, a preto nemôže predstavovať jeho právny základ.

52

Ďalej, pokiaľ ide o vykonávacie nariadenia č. 924/2012 a 2015/519, hoci tieto nariadenia do určitej miery odzrkadľujú vôľu Únie vyhovieť rozhodnutiu OUS z 28. júla 2011, vzhľadom na výnimočnú povahu situácií, ktoré umožňujú preskúmanie zákonnosti v súvislosti s pravidlami WTO, ako bolo pripomenuté v bode 47 tohto rozsudku, nepostačuje to na vyvodenie záveru, že prijatím týchto nariadení mala Únia v úmysle splniť osobitnú povinnosť prevzatú v rámci WTO, ktorá by mohla odôvodniť výnimku z nemožnosti odvolávať sa na pravidlá WTO pred súdom Únie a umožniť mu výkon preskúmania zákonnosti predmetných aktov Únie s ohľadom na tieto pravidlá (pozri v tomto zmysle rozsudky z 1. marca 2005, Van Parys, C‑377/02, EU:C:2005:121, body 42 až 48, ako aj zo 4. februára 2016, C & J Clark International a Puma, C‑659/13 a C‑34/14, EU:C:2016:74, body 93 až 98).

53

Vykonávacie nariadenie 2015/519 totiž len potvrdzuje uloženie antidumpingového cla na dodatočné obdobie piatich rokov v dôsledku revízneho preskúmania tohto cla predtým, ako zanikne, pričom sa nezmieňuje o rozhodnutí z 28. júla 2011. Okrem toho tiež osobitne neuvádza záväzky, ktoré vyplývajú z pravidiel WTO.

54

Napokon, pokiaľ ide o vykonávacie nariadenie č. 924/2012, je pravda, že niektoré body jeho odôvodnenia odkazujú na uvedené rozhodnutie tým, že uvádzajú závery, ktoré v ňom boli sformulované. Nevyplýva z toho však vôľa normotvorcu Únie dosiahnuť súlad práve s týmito závermi, ale skôr vo svetle týchto záverov preskúmať dotknuté antidumpingové clá pri zachovaní svojho manévrovacieho priestoru pri uplatňovaní pravidiel WTO v tejto súvislosti.

55

Okrem toho dané nariadenie v rovnakom duchu vo všeobecnosti odkazuje aj na antidumpingovú dohodu WTO.

56

Za týchto okolností sa nemožno domnievať, že zákonnosť sporných nariadení možno posudzovať so zreteľom na článok VI GATT z roku 1994 alebo vzhľadom na rozhodnutie OUS z 28. júla 2011.

57

Treba teda konštatovať, že skúmaním prvej otázky nebola zistená žiadna skutočnosť, ktorá by mohla mať vplyv na platnosť sporných nariadení.

58

Vzhľadom na to, že druhá otázka bola položená pre prípad, že by sporné nariadenia boli neplatné, nie je potrebné na ňu odpovedať.

59

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

Skúmaním prvej otázky nebola zistená žiadna skutočnosť, ktorá by mohla mať vplyv na platnosť nariadenia Rady (ES) č. 91/2009 z 26. januára 2009, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo na dovoz určitých spojovacích materiálov zo železa alebo ocele s pôvodom v Čínskej ľudovej republike, vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 924/2012 zo 4. októbra 2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 91/2009, alebo vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) 2015/519 z 26. marca 2015, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo na dovoz určitých spojovacích materiálov zo železa alebo ocele s pôvodom v Čínskej ľudovej republike rozšírené na dovoz určitých spojovacích materiálov zo železa alebo ocele zasielaných z Malajzie bez ohľadu na to, či sú deklarované ako výrobky s pôvodom v Malajzii, alebo nie, na základe preskúmania pred uplynutím platnosti podľa článku 11 ods. 2 nariadenia č. 1225/2009.