–

flightright GmbH, v zastúpení: J. A. Blaffert, F. Schaal, A. Seegers, D. Tuac a O. de Felice, Rechtsanwälte,

–

R. Becker, v zastúpení: C. Hormann, Rechtsanwalt,

–

Mohamed Barkan, Souad Asbai a ich maloleté deti, Assia, Zakaria a Nousaiba Barkan, v zastúpení: J. Kummer a P. Wassermann, Rechtsanwälte,

–

Air Nostrum, Líneas Aéreas del Mediterráneo SA, v zastúpení: V. Beck a E. Schott, Rechtsanwälte,

–

francúzska vláda, v zastúpení: E. de Moustier, splnomocnená zástupkyňa,

–

portugalská vláda, v zastúpení: L. Inez Fernandes, M. Figueiredo a M. Cancela Carvalho, splnomocnení zástupcovia,

–

švajčiarska vláda, v zastúpení: M. Schöll, splnomocnený zástupca,

–

Európska komisia, v zastúpení: M. Wilderspin a M. Heller, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 5 bodu 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42) a článku 7 bodu 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1).

2

Tieto návrhy boli predložené v rámci sporov, ktorých účastníkmi sú flightright GmbH, podnik so sídlom v Postupime (Nemecko), ako aj pán Mohamed Barkan, pani Souad Asbaiová a ich maloleté deti, Assia, Zakaria a Nousaiba Barkanové (ďalej len „rodina Barkanová“) na jednej strane a Air Nostrum, Líneas Aéreas del Mediterráneo SA (ďalej len „Air Nostrum“), letecký dopravca so sídlom vo Valencii (Španielsko), na strane druhej, ktorý sa týka zaplatenia náhrady za meškanie letu (veci C‑274/16 a C‑448/16), a pán Roland Becker na jednej stane a Hainan Airlines Co. Ltd, letecký dopravca so sídlom v Haikou (Čína), na strane druhej, ktorý sa týka zaplatenia náhrady za odmietnutie nástupu do lietadla (vec C‑447/16).

3

Z odôvodnenia 2 nariadenia č. 44/2001 vyplýva, že v záujme riadneho fungovaniu vnútorného trhu je cieľom tohto nariadenia prijať „ustanovenia harmonizujúce normy konfliktu právomoci v občianskych a obchodných veciach a zjednodušujúce formálne náležitosti na účely rýchleho a jednoduchého uznávania a výkon rozsudkov členských štátov viazaných týmto nariadením.“

4

Odôvodnenia 11 a 12 uvedeného nariadenia stanovujú:

5

Pravidlá upravujúce právomoc sú uvedené v kapitole II tohto nariadenia.

6

Článok 2 nariadenia č. 44/2001, ktorý je uvedený v oddiele 1 kapitoly II tohto nariadenia, vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.“

7

Podľa článku 4 ods. 1 nariadenia č. 44/2001:

„Ak žalovaný nemá bydlisko na území členského štátu, právomoc súdov každého členského štátu sa určí podľa právneho poriadku tohto členského štátu…“

8

Článok 5 tohto nariadenia, ktorý patrí do oddielu 2 kapitoly II tohto nariadenia, nazvaného „Osobitná právomoc“, vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v druhom členskom štáte:

9

Článok 60 ods. 1 uvedeného nariadenia uvádza:

„Na účely tohto nariadenia obchodná spoločnosť alebo iná právnická osoba alebo združenie fyzických alebo právnických osôb má bydlisko v mieste, kde má:

10

Nariadenie č. 1215/2012 zrušilo nariadenie č. 44/2001. Znenie jeho odôvodnenia 4 je takmer totožné so znením odôvodnenia 2 nariadenia č. 44/2001.

11

Odôvodnenia 15 a 16 nariadenia č. 1215/2012 stanovujú:

12

V oddiele 1 kapitoly II tohto nariadenia nazvanom „Všeobecné ustanovenia“, je jeho článok 4 ods. 1 formulovaný zhodne s článkom 2 ods. 1 nariadenia č. 44/2001.

13

V oddiele 2 kapitoly II nariadenia 1215/2012, nazvanom „Osobitná právomoc“, je jeho článok 7 ods. 1 formulovaný takmer zhodne s článkom 5 ods. 1 nariadenia č. 44/2001.

14

V súlade s článkom 66 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 sa toto nariadenie uplatňuje len na konania začaté od 10. januára 2015.

15

Podľa znenia odôvodnení 1, 2, 7 a 8 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 261/2004 z 11. februára 2004, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá systému náhrad a pomoci cestujúcim pri odmietnutí nástupu do lietadla, v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letov a ktorým sa zrušuje nariadenie (EHS) č. 295/91 (Ú. v. EÚ L 46, 2004, s. 1; Mim. vyd. 07/008, s. 10).

…

16

Článok 1 nariadenia č. 261/2004, nazvaný „Predmet“, vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Toto nariadenie za podmienok špecifikovaných nižšie ustanovuje minimálne práva cestujúcich keď:

17

Článok 2 nariadenia č. 261/2004 s názvom „Definície“ znie takto:

„Na účely tohto nariadenia:

…

…

…“

18

Článok 3 nariadenia č. 261/2004 s názvom „Pôsobnosť“ stanovuje:

„1.   Toto nariadenie sa uplatňuje:

…

2.   Odsek 1 sa uplatňuje za podmienky, že cestujúci:

…

5.   Toto nariadenie sa uplatňuje pri každom prevádzkujúcom leteckom dopravcovi, ktorý zabezpečuje prepravu cestujúcich v zmysle odsekov 1 a 2. Keď prevádzkujúci letecký dopravca, ktorý nemá žiadny zmluvný vzťah s cestujúcim, plní záväzky vyplývajúce z tohto nariadenia, považuje sa za osobu konajúcu v mene osoby, ktorá je vo zmluvnom vzťahu s cestujúcim.

…“

19

Článok 4 nariadenia č. 261/2004, nazvaný „Odmietnutie nástupu do lietadla“, vo svojom odseku 3 stanovuje:

„Ak je cestujúcim proti ich vôli odmietnutý nástup do lietadla, prevádzkujúci letecký dopravca im ihneď poskytne náhradu v súlade s článkom 7…“

20

Článok 5 tohto nariadenia s názvom „Zrušenie“ vo svojom odseku 1 písm. c) stanovuje:

„V prípade zrušenia letu príslušným cestujúcim:

…

21

Článok 7 uvedeného nariadenia s názvom „Právo na náhradu“ vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Keď sa uvádza odkaz na tento článok, cestujúci dostanú náhradu v nasledovnej výške:

Pri stanovení vzdialenosti je základom posledné cieľové miesto, do ktorého cestujúci kvôli odmietnutiu nástupu alebo zrušeniu, príde neskôr ako je plánovaný čas príletu.“

22

Ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, dvaja cestujúci si u leteckej spoločnosti Air Berlin PLC & Co. Luftverkehrs KG (ďalej len „Air Berlin“) rezervovali jedno miesto pre každého, pod číslom jedinej rezervácie, na leteckú prepravu na dvoch letoch (ďalej len „priamo prípojný let“) s odletom z Ibizy (Baleárske ostrovy, Španielsko) a príletom do Düsseldorfu (Nemecko), s prestupom v Palme de Mallorca (Baleárske ostrovy, Španielsko).

23

Prvý let v rámci tohto priamo prípojného letu, ktorý zabezpečoval Air Nostrum, mal odlietať z Ibizy 25. júla 2015 o 18.40 hod. a pristáť v Palme de Mallorca v ten istý deň o 19.20 hod.

24

Pokiaľ ide o druhý let, medzi Palmou de Mallorca a Düsseldorfom, ktorý zabezpečoval Air Berlin, ten mal odlietať 25. júla 2015 o 20.05 hod. a pristáť v Düsseldorfe o 22.25 hod.

25

Prvý let medzi Ibizou a Palmou de Malorca sa však vykonal s meškaním a cestujúci z tohto dôvodu zmeškali druhý let do Düsseldorfu, kam nakoniec dorazili 26. júla 2015 o 11.32 hod. letom, ktorý vykonal Air Berlin.

26

Obaja predmetní cestujúci postúpili svoje práva na prípadnú náhradu z dôvodu tohto meškania na flightright. Spoločnosť flightright podala žalobu proti Air Nostrum, ako prevádzkujúcemu leteckému dopravcovi, ktorý vykonal prvý let, na Amtsgericht Düsseldorf (Okresný súd Düsseldorf, Nemecko).

27

Tento súd uvádza, že ďalší postup vo veci žaloby závisí od existencie jeho medzinárodnej právomoci. Táto právomoc je daná iba ak, pokiaľ ide o predmetný priamo prípojný let, Düsseldorf možno považovať za „miestom zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby“ v zmysle článku 7 bodu 1 nariadenia č. 1215/2012.

28

Za týchto podmienok Amtsgericht Düsseldorf (Okresný súd Düsseldorf, Nemecko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

„Má sa pri osobnej leteckej preprave na letovom spojení, ktoré pozostáva z dvoch letov, bez pobytu na prestupnom letisku, ktorý by stál za zmienku, miesto príletu druhej časti letu považovať za miesto zmluvného plnenia v zmysle článku 7 bodu 1 písm. a) nariadenia č. 1215/2012, v prípade, že žaloba je podaná proti prevádzkujúcemu leteckému dopravcovi prvej časti letu, počas ktorého došlo k nezrovnalosti, a prepravu druhej časti letu prevádzkoval iný letecký dopravca?“

29

Pán Becker uzavrel so spoločnosťou Hainan Airlines, ktorej sídlo je mimo Európskej únie a ktorá neprevádzkuje žiadnu pobočku v Berlíne (Nemecko), zmluvu o leteckej preprave zahŕňajúcu lety, ktoré boli predmetom jedinej rezervácie, na 7. augusta 2013 z Berlína do Pekingu (Čína) s prestupom v Bruseli (Belgicko).

30

V deň odletu bol na letisku v Berlíne pán Becker zaregistrovaný na oba lety. Dostal dva zodpovedajúce palubné lístky a jeho batožina bola zaregistrovaná priamo až do Pekingu.

31

Preprava prvým letom, zabezpečovaná v súlade s rezerváciou belgickým leteckým dopravcom Brussels Airlines a ktorej prílet do Bruselu bol plánovaný na 7. augusta 2013 o 8.00 hod., prebehla tak, ako sa plánovalo. Preprava druhým letom, ktorú mala zabezpečovať Hainan Airlines a ktorej odlet z Bruselu bol plánovaný na 7. augusta 2013 o 13.40 hod., sa neuskutočnila. Pán Becker tvrdí, že mu bol bezdôvodne a proti jeho vôli odmietnutý nástup do lietadla na tento let na letisku v Bruseli.

32

Pán Becker sa vrátil do Berlína a rezervoval si priamy let z Berlína do Pekingu. Do Pekingu dorazil 8. augusta 2013.

33

Svojou žalobou podanou pred Amtsgericht Berlín‑Wedding (Okresný súd Berlín‑Wedding, Nemecko), pán Becker podľa článku 7 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 261/2004 požaduje finančnú náhradu vo výške 600 eur, zvýšenú o úroky.

34

Uvedený súd rozsudkom zo 4. novembra 2014 prijal záver o absencii medzinárodnej právomoci nemeckých súdov a zamietol žalobu, ktorú podal pán Becker, ako neprípustnú. Pán Becker podal proti tomuto rozsudku odvolanie na Landgericht Berlin (Krajinský súd Berlín, Nemecko). Rozsudkom z 1. júla 2015 tento súd odvolanie, ktoré podal pán Becker, zamietol z dôvodu, že žaloba mala byť podaná pred belgickými súdmi, pretože len Brusel bol miestom zmluvného plnenia pre let Brusel – Peking.

35

Pán Becker podal opravný prostriedok „Revision“ na Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko). Tento súd zastáva názor, že vzhľadom na jednotný charakter zmluvnej povinnosti Hainan Airlines prepraviť pána Beckera z Berlína do Pekingu, letisko Berlín – Tegel možno v súlade s rozsudkom z 9. júla 2009, Rehder (C‑204/08, EU:C:2009:439) považovať za miesto plnenia všetkých zmluvných povinností Hainan Airlines, vrátane povinností, ktoré sa mali splniť v súvislosti s letom z Bruselu do Pekingu, ktorý nadväzoval na let z Berlína do Bruselu, keďže pán Becker nemal ako cestujúci v leteckej doprave žiadny vplyv na otázku, či Hainan Airlines sama zabezpečí tento posledný uvedený let, alebo či na tento účel využije služby iného leteckého dopravcu.

36

Za týchto okolností Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

„Má sa pri preprave osôb dvoma letmi bez podstatného zdržania sa na prestupnom letisku považovať miesto odletu prvej časti letu za miesto zmluvného plnenia v zmysle článku 5 bodu 1 písm. b) druhej zarážky [nariadenia č. 44/2001], ak je nárok na poskytnutie náhrady podľa článku 7 [nariadenia (ES) č. 261/2004] uplatňovaný žalobou, založený na nezrovnalosti, ku ktorej došlo počas druhej časti letu a žaloba je podaná proti účastníkovi prepravnej zmluvy, ktorý síce je prevádzkujúcim leteckým dopravcom druhého letu, avšak nie prvého letu?“

37

Rodina Barkanová si rezervovala priamo prípojný let z Melilly (Španielsko) do Frankfurtu nad Mohanom (Nemecko) cez Madrid (Španielsko) u leteckej spoločnosti Iberia, Líneas Aéreas de España (ďalej len „Iberia“) na 7. augusta 2010. Z potvrdenia rezervácie, ktoré vystavila Iberia, vyplýva, že let medzi Melillou a Madridom mal zabezpečovať Air Nostrum a let medzi Madridom a Frankfurtom nad Mohanom mala zabezpečovať Iberia, bez významného času na prestup medzi týmito dvomi letmi.

38

Keďže odlet z Melilly do Madridu meškal 20 minút, rodina Barkanová zmeškala svoj druhý let do Frankfurtu nad Mohanom a do cieľového miesta dorazili až so štvorhodinovým meškaním.

39

Rozsudkom z 28. januára 2015 Amtsgericht Frankfurt am Main (Okresný súd vo Frankfurte nad Mohanom, Nemecko), na ktorý sa obrátila rodina Barkanová s návrhom na zaplatenie náhrady v sume 250 eur každému z členov tejto rodiny z dôvodu tohto meškania, za uplatnenia nariadenia č. 261/2004, zaviazal Air Nostrum v súlade so žalobnými návrhmi žalobcov.

40

Rozsudkom z 20. augusta 2015 Landgericht Frankfurt am Main (Krajinský súd vo Frankfurte nad Mohanom, Nemecko), v konaní o odvolaní Air Nostrum, dospel k záveru, že neexistuje medzinárodná právomoc nemeckých súdov. Podľa uvedeného súdu iba Mellilu a Madrid bolo možné považovať za miesto zmluvného plnenia pri lete medzi Melillou a Madridom, počas ktorého došlo k nezrovnalosti, keďže tieto dva lety sa musia považovať za samostatné napriek jedinej rezervácii.

41

Rodina Barkanová podala opravný prostriedok „Revision“ na Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor). Uvedený súd zastáva názor, že po prvé, hoci je nesporné, že neexistuje žiadny priamy zmluvný vzťah medzi rodinou Barkanovou a Air Nostrum, táto skutočnosť nemá dôsledky na zmluvnú povahu práva na náhradu uvádzaného nariadením č. 261/2004. Po druhé podľa tohto súdu skutočnosť, že Air Nostrum ako prevádzkujúci letecký dopravca nemal plniť zmluvné povinnosti až do konečného cieľa priamo prípojného letu, teda do Frankfurtu nad Mohanom, nebráni kvalifikovať toto miesto ako „miesto zmluvného plnenia“ v zmysle článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001, keďže nariadenie č. 261/2004 má za cieľ posilniť a nie oslabiť právne postavenie cestujúcich v leteckej doprave. Zdá sa teda odôvodnené, aby zmluvné povinnosti, ktoré mali byť splnené do konečného cieľa priamo prípojného letu zo strany zmluvného partnera rodiny Barkanovej, teda spoločnosti Iberia, boli uložené Air Nostrum v jeho postavení prevádzkujúceho leteckého dopravcu. Okrem toho z hmotnoprávneho hľadiska prevádzkujúci letecký dopravca musí v každom prípade odškodniť cestujúceho, ak sa cestujúci dostane do svojho konečného cieľa s veľkým meškaním z dôvodu presmerovania letu, ktoré tento dopravca zabezpečil oneskorene.

42

Za týchto podmienok Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

43

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 19. augusta 2016 boli veci C‑447/16 a C‑448/16 spojené na spoločné konanie na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a rozsudku a rozhodnutím predsedu Súdneho dvora zo 14. septembra 2016 boli veci C‑274/16, C‑447/16 a C‑448/16 spojené na spoločné konanie na účely ústnej časti konania a rozsudku.

44

Európska komisia spochybňuje uplatniteľnosť nariadenia č. 44/2001 v prejednávanej veci a z toho dôvodu prípustnosť otázky položenej vo veci C‑447/16.

45

Podľa Komisie z návrhu na začatie prejudiciálneho konania a vnútroštátneho spisu vyplýva, že Hainan Airlines má svoje sídlo mimo Únie a nemá pobočku v Berlíne. Z toho je možné vyvodiť, že za uplatnenia článku 60 nariadenia č. 44/2001 táto letecká spoločnosť nemá sídlo na území členského štátu, čo vylučuje uplatnenie článku 5 tohto nariadenia a predpokladá uplatnenie jeho článku 4, podľa ktorého, ak žalovaný nemá bydlisko na území členského štátu, právomoc súdov každého členského štátu sa určí podľa právneho poriadku tohto členského štátu, s výhradou uplatnenia výlučnej právomoci a voľby právomoci podľa ustanovení článkov 22 a 23 uvedeného nariadenia.

46

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora, pokiaľ sa položené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. Z toho vyplýva, že pri otázkach týkajúcich sa práva Únie platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor teda môže odmietnuť návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré sú mu položené (rozsudok z 27. júna 2017, Congregación de Escuelas Pías Provincia Betania, C‑74/16, EU:C:2017:496, body 24 a 25).

47

V prejednávanej veci sa Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) Súdneho dvora pýta na výklad pojmu „miesto zmluvného plnenia“ v zmysle článku 5 bodu 1 písm. b) druhej zarážky nariadenia č. 44/2001 v kontexte práv cestujúcich leteckou dopravou na náhradu, založených na článku 4 ods. 3 a článku 7 nariadenia č. 261/2004. Ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, tento výklad je potrebný na účely určenia súdu príslušného na rozhodnutie vo veci samej.

48

Preto samotná otázka prípadnej neuplatniteľnosti nariadenia č. 44/2001 na konanie vo veci samej predpokladá, že je potrebné, aby Súdny dvor pristúpil k výkladu jeho ustanovení.

49

V dôsledku toho je otázka položená vo veci C‑447/16 prípustná.

50

Svojou otázkou chce vnútroštátny súd v podstate vedieť, či článok 5 bod 1 písm. b) druhú zarážku nariadenia č. 44/2001 treba vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje na žalovaného, ktorý má sídlo v treťom štáte, ako je žalovaný v konaní vo veci samej.

51

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 5 nariadenia č. 44/2001 sa uplatňuje iba na osoby so sídlom na území členského štátu. Podľa článku 60 ods. 1 tohto nariadenia spoločnosť má sídlo v mieste, kde má registrované sídlo, ústrednú správu, alebo jej hlavnú prevádzkareň.

52

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že Hainan Airlines má svoje sídlo mimo Únie a nemá pobočku v Berlíne (Nemecko). Okrem toho žiadny údaj v tomto rozhodnutí neumožňuje prijať záver, že táto letecká spoločnosť prevádzkuje pobočku v inom členskom štáte.

53

V dôsledku toho sa musí uplatniť článok 4 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, podľa ktorého, ak žalovaný nemá bydlisko na území členského štátu, právomoc súdov každého členského štátu sa určí podľa právneho poriadku tohto členského štátu.

54

Pre každý prípad treba pripomenúť, že judikatúrou je ustálené, že podľa zásady efektivity predpisy vnútroštátneho práva nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právo Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. júna 2017, Vinyls Italia, C‑54/16, EU:C:2017:433, bod 26 a citovanú judikatúru), ako sú práva, ktoré vyplývajú z nariadenia č. 261/2004.

55

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy na otázku položenú vo veci C‑447/16 je potrebné odpovedať, že článok 5 bod 1 písm. b) druhú zarážku nariadenia č. 44/2001 treba vykladať v tom zmysle, že sa neuplatňuje na žalovaného, ktorý má sídlo v treťom štáte, ako je žalovaný v konaní vo veci samej.

56

Svojou prvou otázkou vo veci C‑448/16 sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 5 bod 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001 má vykladať v tom zmysle, že pojem „zmluvné veci“ v zmysle tohto ustanovenia sa vzťahuje na žalobu cestujúcich leteckou dopravou o náhradu za veľké meškanie priamo prípojného letu, ktorá je na základe nariadenia č. 261/2004 podaná proti prevádzkujúcemu leteckému dopravcovi, ktorý nie je zmluvným partnerom dotknutého cestujúceho.

57

Na úvod treba spresniť, že hoci vnútroštátny súd vo veci C‑274/16 neformuluje žiadnu otázku v tomto zmysle, odpoveď na prvú otázku vo veci C‑448/16 je relevantná tiež pre vec C‑274/16, keďže z návrhu na začatie prejudiciálneho konania v tomto konaní vyplýva, že za okolností tejto veci, prevádzkujúci letecký dopravca tiež nie je zmluvným partnerom dotknutých cestujúcich. V tejto súvislosti treba dodať, že na vec C‑274/16 sa z hľadiska časovej pôsobnosti vzťahuje nariadenie č. 1215/2012, ktorého článok 7 bod 1 je formulovaný takmer zhodne s článkom 5 bodom 1 nariadenia č. 44/2001, ktorého výklad podaný Súdnym dvorom si vo vzťahu k prvému uvedenému ustanoveniu zachováva celý svoj rozsah (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. marca 2017, Pula Parking, C‑551/15, EU:C:2017:193, bod 31 a citovanú judikatúru).

58

Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že pojem „zmluvné veci“ je potrebné vykladať autonómne, v záujme zabezpečenia jednotného uplatňovania tohto pojmu vo všetkých členských štátoch (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. júna 1992, Handte, C‑26/91, EU:C:1992:268, bod 10, a z 28. januára 2015, Kolassa, C‑375/13, EU:C:2015:37, bod 37).

59

V tejto súvislosti Súdny dvor najmä rozhodol, že treba usudzovať, že pod pojem zmluvné veci patria všetky záväzky, ktoré majú svoj pôvod v zmluve, ktorej nesplnenie sa uvádza na podporu žaloby žalobcu (rozsudok z 15. júna 2017, Kareda, C‑249/16, EU:C:2017:472, bod 30, a citovaná judikatúra).

60

Súdny dvor tiež spresnil, že hoci uplatňovanie pravidla osobitnej právomoci stanoveného v zmluvných veciach si nevyžaduje uzavretie zmluvy medzi dvomi osobami, napriek tomu predpokladá existenciu právneho záväzku slobodne prevzatého jednou osobou voči druhej osobe, o ktorý sa opiera žaloba žalobcu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. februára 2004, Frahuil, C‑265/02, EU:C:2004:77, body 24 až 26; z 20. januára 2005, Engler, C‑27/02, EU:C:2005:33, body 50 a 51; ako aj z 28. januára 2015, Kolassa, C‑375/13, EU:C:2015:37, bod 39).

61

Z toho vyplýva, že ako to poznamenal generálny advokát v bode 54 svojich návrhov, pravidlo osobitnej právomoci v zmluvných veciach uvedené v článku 5 bode 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001 a článku 7 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1215/2012 je založené na právnom dôvode, a nie na totožnosti strán (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júna 2017, Kareda, C‑249/16, EU:C:2017:472, body 31 a 33).

62

V tejto súvislosti článok 3 ods. 5 druhá veta nariadenia č. 261/2004 spresňuje, že keď prevádzkujúci letecký dopravca, ktorý nemá žiadny zmluvný vzťah s cestujúcim, plní záväzky vyplývajúce z tohto nariadenia, považuje sa za osobu konajúcu v mene osoby, ktorá je vo zmluvnom vzťahu s cestujúcim.

63

Tohto dopravcu teda treba považovať za plniaceho záväzky, ktoré boli dobrovoľne prebraté zmluvným partnerom dotknutého cestujúceho. Tieto povinnosti vyplývajú zo zmluvy o leteckej preprave.

64

V dôsledku toho za okolností ako sú okolnosti konaní vo veci samej, žalobu o náhradu za veľké meškanie letu vykonaného prevádzkujúcim leteckým dopravcom, ako je Air Nostrum, ktorý nie je zmluvným partnerom dotknutých cestujúcich, treba považovať za žalobu podanú v oblasti zmlúv o leteckej preprave uzavretých medzi týmito cestujúcimi a spoločnosťou Air Berlin, resp. Iberia.

65

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy na prvú otázku vo veci C‑448/16 treba odpovedať, že článok 5 bod 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „zmluvné veci“ v zmysle tohto ustanovenia sa vzťahuje na žalobu cestujúcich leteckou dopravou o náhradu za veľké meškanie priamo prípojného letu, ktorá je na základe nariadenia č. 261/2004 podaná proti prevádzkujúcemu leteckému dopravcovi, ktorý nie je zmluvným partnerom dotknutého cestujúceho.

66

Svojou otázkou vo veci C‑274/16 a druhou otázkou vo veci C‑448/16 sa vnútroštátne súdy v podstate pýtajú, či sa článok 5 bod 1 písm. b) druhá zarážka nariadenia č. 44/2001 a článok 7 bod 1 písm. b) druhá zarážka nariadenia č. 1215/2012 majú vykladať v tom zmysle, že v prípade priamo prípojného letu predstavuje „miesto zmluvného plnenia“ tohto letu, v zmysle týchto ustanovení, miesto príletu druhého letu, keď je preprava dvoma letmi vykonávaná dvoma rozličnými leteckými dopravcami, a ak žaloba o náhradu za veľké meškanie tohto priamo prípojného letu podľa nariadenia č. 261/2004 je založená na nezrovnalosti, ku ktorej došlo pri prvom z uvedených letov, vykonávanom leteckým dopravcom, ktorý nie je zmluvným partnerom dotknutých cestujúcich.

67

V tejto súvislosti, pokiaľ ide o článok 5 bod 1 písm. b) druhú zarážku nariadenia č. 44/2001, Súdny dvor rozhodol, že v prípade existencie viacerých miest poskytovania služieb v členských štátoch v zásade pod miestom plnenia treba chápať miesto, ktoré zabezpečuje najužšiu väzbu medzi zmluvou a príslušným súdom, pričom najužšia väzba vo všeobecnosti býva v mieste hlavného plnenia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. júla 2009, Rehder, C‑204/08, EU:C:2009:439, body 35 až 38, a z 11. marca 2010, Wood Floor Solutions Andreas Domberger, C‑19/09, EU:C:2010:137, bod 33). Toto miesto sa musí v rámci možností vyvodiť z ustanovení samotnej zmluvy (rozsudok z 11. marca 2010, Wood Floor Solutions Andreas Domberger, C‑19/09, EU:C:2010:137, bod 38).

68

Súdny dvor konštatoval vo vzťahu k tomu istému ustanoveniu a v súvislosti s priamym letom vykonaným zmluvným partnerom dotknutého cestujúceho, že miesto odletu, ako aj miesto príletu lietadla treba považovať z rovnakého dôvodu za miesta hlavného poskytnutia služieb, ktoré sú predmetom zmluvy o leteckej preprave a ktoré odôvodňujú právomoc súdu pre rozhodovanie o návrhu na náhradu založenom na tejto zmluve o preprave a nariadení č. 261/2004, podľa voľby žalobcu, v obvode ktorého sa nachádza miesto odletu alebo miesto príletu lietadla, tak ako sú dohodnuté v uvedenej zmluve (rozsudok z 9. júla 2009, Rehder, C‑204/08, EU:C:2009:439, body 43 a 47).

69

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že pojem „miesto plnenia“ formulovaný v rozsudku z 9. júla 2009, Rehder (C‑204/08, EU:C:2009:439), hoci odkazuje na priamy let vykonaný zmluvným partnerom dotknutého cestujúceho, platí mutatis mutandis tiež, pokiaľ ide o prípady, o aké ide v konaní vo veci samej, v ktorých na jednej strane rezervovaný priamo prípojný let zahŕňa dva lety, a na druhej strane prevádzkujúci letecký dopravca na predmetný let neuzavrel zmluvu priamo s dotknutými cestujúcimi.

70

V skutočnosti pravidlo osobitnej právomoci v oblasti poskytovania služieb, uvedené v článku 5 bode 1 písm. b) druhej zarážke nariadenia č. 44/2001 a v článku 7 bode 1 písm. b) druhej zarážke nariadenia č. 1215/2012, označuje ako príslušný súd „miest[a] v členskom štáte, kde sa podľa zmluvy služby poskytli alebo mali poskytnúť“.

71

V tejto súvislosti zmluva o leteckej preprave, ako sú zmluvy v konaniach vo veciach samých, charakterizované jedinou rezerváciou na celú dráhu letu, stanovuje pre leteckého dopravcu povinnosť prepraviť cestujúceho z bodu A do bodu C. Taká prepravná operácia predstavuje službu, pri ktorej jedno z dvoch miest hlavného plnenia sa nachádza v bode C.

72

Tento záver nie je spochybnený skutočnosťou, že prevádzkujúci letecký dopravca, ktorý nie je zmluvným partnerom dotknutých cestujúcich, zabezpečuje iba prepravu letom, ktorý sa nekončí v mieste príletu druhého letu priamo prípojného letu, keďže zmluva o leteckej preprave týkajúca sa priamo prípojného letu sa vzťahuje na prepravu týchto cestujúcich do miesta príletu druhého letu.

73

Za týchto okolností treba konštatovať, že v prípade priamo prípojného letu miesto zmluvného plnenia takého letu v zmysle článku 5 bodu 1 písm. b) druhej zarážky nariadenia č. 44/2001 a článku 7 bodu 1 písm. b) druhej zarážky nariadenia č. 1215/2012, ako jedno z miest hlavného plnenia služieb, ktoré sú predmetom zmluvy o leteckej preprave, predstavuje miesto príletu druhého letu.

74

Keďže toto miesto má dostatočne úzky vzťah so skutkovým stavom veci, a preto zabezpečuje úzke spojenie, ktoré si vyžadujú pravidlá osobitnej právomoci uvedené v článku 5 bode 1 nariadenia č. 44/2001 a v článku 7 bode 1 nariadenia č. 1215/2012, medzi zmluvou o leteckej preprave a príslušným súdom, spĺňa cieľ blízkosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. júla 2009, Rehder, C‑204/08, EU:C:2009:439, bod 44).

75

Toto riešenie tiež zodpovedá zásade predvídateľnosti, ktorú sledujú tie isté pravidlá, keďže umožňuje tak žalobcovi, ako aj žalovanému identifikovať súd miesta príletu druhého letu, tak ako je zapísané v uvedenej zmluve o leteckej preprave, ako súd, na ktorý sa možno obrátiť (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. júla 2009, Rehder, C‑204/08, EU:C:2009:439, bod 45, ako aj zo 4. septembra 2014, Nickel & Goeldner Spedition, C‑157/13, EU:C:2014:2145, bod 41).

76

V tejto súvislosti nemožno prijať tvrdenie spoločnosti Air Nostrum, podľa ktorého pre ňu, ako prevádzkovateľku vnútroštátneho letu v Španielsku, nebolo možné posúdiť riziko byť žalovaná pred súdom v Nemecku.

77

Na jednej strane sa totiž nepopiera, že za okolností konaní vo veciach samých sa zmluvy o leteckej preprave týkali priamo prípojného letu, ktorý bol predmetom jedinej rezervácie, vzťahujúcej sa na oba lety, takže táto rezervácia odkazovala tak na prvý let vykonávaný prevádzkujúcim leteckým dopravcom, ako aj na druhý let, vedúci do konečného cieľa. Na druhej strane treba zobrať do úvahy, že ako vyplýva z bodov 62 a 63 tohto rozsudku, v rámci obchodných dohôd slobodne dohodnutých medzi leteckými dopravcami, prevádzkujúci letecký dopravca, ktorý neuzavrel zmluvu s cestujúcim, sa považuje za konajúceho v mene zmluvného partnera dotknutého cestujúceho.

78

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je potrebné na otázku vo veci C‑274/16 a na druhú otázku vo veci C‑448/16 odpovedať tak, že článok 5 bod 1 písm. b) druhá zarážka nariadenia č. 44/2001 a článok 7 bod 1 písm. b) druhá zarážka nariadenia č. 1215/2012 sa majú vykladať v tom zmysle, že v prípade priamo prípojného letu predstavuje „miesto zmluvného plnenia“ tohto letu, v zmysle týchto ustanovení, miesto príletu druhého letu, ak je preprava na oboch letoch vykonávaná dvoma rozličnými leteckými dopravcami, a že žaloba o náhradu za veľké meškanie tohto priamo prípojného letu, podľa nariadenia č. 261/2004, je založená na nezrovnalosti, ku ktorej došlo počas prvého z uvedených letov, vykonanom leteckým dopravcom, ktorý nie je zmluvným partnerom dotknutých cestujúcich.

79

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto: