1.

V tejto veci sa žiada od Súdneho dvora, aby rozhodol o tom, či sú s právom Únie zlučiteľné reštriktívne opatrenia prijaté Radou, ktorých cieľom je vynútiť od Iránskej islamskej republiky (ďalej len „Irán“) plnenie jej medzinárodných záväzkov vo vzťahu k jej činnostiam súvisiacim so šírením jadrových zbraní, pričom sa však objavila nová skutočnosť. Dotknuté reštriktívne opatrenia sa týkajú rozhodnutia Rady o opätovnom zaradení subjektu do zoznamu a tiež zmrazenia jeho finančných prostriedkov. Toto rozhodnutie bolo prijaté krátko po tom, čo Všeobecný súd vyhlásil prvé rozhodnutie o zaradení do zoznamu za protiprávne, v dôsledku čoho bola Rada povinná podľa článku 266 ZFEÚ „urobiť nevyhnutné opatrenia, aby vyhovela“ rozsudku Všeobecného súdu. Nová skutočnosť je nasledujúca: ak Rada opätovne zaradí subjekt do zoznamu na základe rovnakého určujúceho kritéria a ak sa faktická situácia podstatne nezmenila, porušuje tým okrem iných zásad práva Únie právo subjektu na účinný prostriedok nápravy zaručené v článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), pokiaľ ide o prvé rozhodnutie o zaradení do zoznamu?

2.

To je kľúčová otázka, ktorá je v tomto odvolaní podanom spoločnosťou National Iranian Tanker Company (ďalej len „NITC“) proti rozhodnutiu Všeobecného súdu Európskej únie zo 14. septembra 2016, National Iranian Tanker Company/Rada (T‑207/15, EU:T:2016:471, ďalej len „rozsudok NITC II“), ktorým Všeobecný súd zamietol žalobu spoločnosti NITC o neplatnosť určitých opatrení, na základe ktorých bola spoločnosť NITC znovu zaradená do Úniového zoznamu osôb a subjektov, ktorých finančné prostriedky a hospodárske zdroje mali byť zmrazené v rámci reštriktívnych opatrení prijatých voči Iránu s cieľom zabrániť šíreniu jadrových zbraní (ďalej len „reštriktívne opatrenia voči Iránu“).

3.

V prvom odvolacom dôvode spoločnosť NITC tvrdí, že Všeobecný súd sa v bodoch 45 až 64 a v bode 68 rozsudku NITC II dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že rozhodnutie Rady o opätovnom zaradení do zoznamu neporušilo zásadu res iudicata, zásadu právnej istoty, zásadu legitímnej dôvery, zásadu konečnosti rozsudku a právo na účinný prostriedok nápravy zaručené článkom 47 Charty.

4.

Podstatou argumentácia spoločnosti NITC je tvrdenie, že v situácii, keď má Rada neobmedzenú právomoc zmeniť právnu kvalifikáciu rovnakých skutkových tvrdení, aby naplnila určujúce kritérium v situácii, keď Všeobecný súd v konečnom a záväznom rozsudku stanovil, že tieto skutkové tvrdenia neodôvodňujú prvé rozhodnutie o zaradení do zoznamu, pričom od prvého rozhodnutia o zaradení do zoznamu nedošlo k žiadnej zmene okolností, je právo účastníka konania na skutočný a účinný prostriedok nápravy vo vzťahu k tomu prvému rozsudku bezúčelné. Podľa tvrdenia spoločnosti NITC je to tak preto, že účastník konania je nútený vrátiť sa k súdu a znovu prejednať v podstate rovnaké skutkové a právne okolnosti, čo je v rozpore so zásadou právneho štátu v právnom poriadku Únie.

5.

Rada spochybňuje argumenty spoločnosti NITC, pričom sa opiera predovšetkým o rozsudky Kadi ( 2 ), OMPI ( 3 ) a Interporc ( 4 ) a diskrečnú právomoc, ktorú jej zveruje článok 266 ZFEÚ v otázke prípustných opatrení, ktoré môže prijať, ak súdy Únie rozhodnú o neplatnosti podľa článku 264 ZFEÚ.

6.

V týchto návrhoch sa preto, ako to požaduje Súdny dvor, zameriam na prvý odvolací dôvod.

7.

Je potrebné poznamenať, že toto odvolanie je jedným z prvých vecí, ktoré sú v súčasnosti prejednávané pred Súdnym dvorom, kde žalobca tvrdí, že štruktúra opravných prostriedkov práva Únie si aspoň v súvislosti s reštriktívnymi opatreniami zaslúži nový výklad z hľadiska práva na účinný prostriedok nápravy a ďalších zásad práva Únie. ( 5 ) Prejednávaná vec teda dáva Súdnemu dvoru príležitosť rozvinúť svoju judikatúru, ak je to potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany pre súkromné subjekty v Európskej únii.

8.

NITC je iránska spoločnosť, ktorá sa zaoberá nákladnou prepravou surovej ropy a plynu. Prevádzkuje jednu z najväčších flotíl ropných tankerov na svete. Ropné tankery sú lode určené na prepravu ropy vo veľkom množstve.

9.

V nadväznosti na niekoľko rezolúcií zavádzajúcich opatrenia s cieľom vynútiť od Iránu, aby dodržiaval svoje medzinárodné záväzky v súvislosti so šírením jadrových zbraní, prijala Bezpečnostná rada Organizácie Spojených národov (ďalej len „BR OSN“) 9. júna 2010 rezolúciu č. 1929 (2010) (ďalej len „rezolúcia č. 1929“), ktorá zaviedla prísnejšie opatrenia voči Iránu, pričom „poukázala na potenciálne prepojenie medzi príjmami Iránu plynúcimi z jeho energetického sektora a financovaním jadrových činností Iránu predstavujúcich riziko šírenia jadrových zbraní“ ( 6 ). Dňa 17. júna 2010 Európska rada vyzvala Radu, aby prijala opatrenia na vykonanie rezolúcie č. 1929 a sprievodné opatrenia, ktoré sa mali okrem iného zamerať na kľúčové odvetvia ropného a plynárenského priemyslu. ( 7 )

10.

Dňa 26. júla 2010 prijala Rada rozhodnutie 2010/413/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Iránu a o zrušení spoločnej pozície 2007/140/SZBP (ďalej len „rozhodnutie 2010/413“) ( 8 ). V prílohe II tohto rozhodnutia sú uvedené osoby a subjekty, iné ako tie, ktoré už boli v rámci OSN označené, ktorých finančné prostriedky a hospodárske zdroje majú byť zmrazené. ( 9 )

11.

Dňa 23. januára 2012 prijala Rada rozhodnutie 2012/35/SZBP, ktorým sa mení rozhodnutie 2010/413 (ďalej len „rozhodnutie 2012/35“) ( 10 ) s cieľom posilniť reštriktívne opatrenia voči Iránu v reakcii na jej vážne a prehlbujúce sa znepokojenie v súvislosti s charakterom iránskeho jadrového programu. ( 11 ) Odôvodnenie 13 tohto rozhodnutia uvádza, že opatrenia smerujúce k zmrazeniu finančných prostriedkov „by sa mali vzťahovať na ďalšie osoby a subjekty, ktoré podporujú iránsku vládu a umožňujú jej pokračovať v jadrových činnostiach citlivých z hľadiska šírenia zbraní hromadného ničenia alebo vo vývoji nosičov jadrových zbraní, a to najmä osoby a subjekty, ktoré iránskej vláde poskytujú finančnú, logistickú alebo materiálnu podporu“ ( 12 ).

12.

Rozhodnutie 2012/35 tak doplnilo do článku 20 ods. 1 rozhodnutia 2010/413, ktorý upravuje zmrazenie finančných prostriedkov ďalej uvedených osôb a subjektov, nasledujúce bod:

13.

Dňa 23. marca 2012 prijala Rada nariadenie (EÚ) č. 267/2012 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie (EÚ) č. 961/2010 (ďalej len „nariadenie č. 267/2012“) ( 14 ). Na účely vykonania článku 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413 (v znení rozhodnutia 2012/35 ( 15 )), článok 23 ods. 2 nariadenia č. 267/2012 stanovuje zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov osôb, subjektov a orgánov uvedených v prílohe IX, ktoré boli označené ako:

14.

Dňa 15. októbra 2012 prijala Rada rozhodnutie 2012/635/SZBP, ktorým sa mení rozhodnutie 2010/413 (ďalej len „rozhodnutie 2012/635“) ( 17 ). Rada považovala za nevyhnutné prijať dodatočné reštriktívne opatrenia voči Iránu vzhľadom na to, že Irán odmieta zúčastňovať sa s plnou vážnosťou na rokovaniach s cieľom riešiť obavy medzinárodného spoločenstva v súvislosti s jeho jadrovým programom. ( 18 ) Odôvodnenie 16 tohto rozhodnutia stanovuje, že „najmä iránske štátne subjekty v ropnom odvetví a v odvetví zemného plynu“ by sa mali zaradiť do zoznamu osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia stanovené v prílohe II k rozhodnutiu 2010/413, „pretože sú podstatným zdrojom príjmu pre iránsku vládu“.

15.

Na tento účel článok 1 ods. 8 písm. a) rozhodnutia 2012/635 nahradil článok 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413 v tom zmysle, že reštriktívne opatrenia sa vzťahujú na „[ostatné osoby] a [subjekty], na ktoré sa nevzťahuje príloha I, ktoré podporujú iránsku vládu, a [subjekty], ktoré vlastnia alebo kontrolujú, alebo [osoby] a [subjekty] s nimi [spojené], ako sa uvádzajú v prílohe II“. Článok 2 rozhodnutia 2012/635 zaradil spoločnosť NITC do prílohy II k rozhodnutiu 2010/413, ktorá obsahuje zoznam osôb a subjektov poskytujúcich okrem iného podporu iránskej vláde. ( 19 )

16.

Dňa 15. októbra 2012 Rada taktiež prijala nariadenie (EÚ) č. 945/2012, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 267/2012 (ďalej len „vykonávacie nariadenie č. 945/2012“) ( 20 ). Vzhľadom na situáciu v Iráne a v súlade s rozhodnutím 2012/635 sa Rada domnieva, že na ďalšie osoby a subjekty by sa mali vzťahovať reštriktívne opatrenia uvedené v prílohe IX k nariadeniu č. 267/2012. ( 21 ) Článok 1 uvedeného vykonávacieho nariadenia zaradil NITC do prílohy IX k nariadeniu č. 267/2012 obsahujúcej zoznam osôb a subjektov poskytujúcich okrem iného podporu iránskej vláde. ( 22 )

17.

NITC bola zaradená do zoznamu v rozhodnutí 2012/635 a vykonávacom nariadení č. 945/2012 na základe určujúceho kritéria stanoveného v článku 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413 a v článku 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012 (ďalej len „prvé zaradenie do zoznamu“) z nasledujúcich dôvodov:

„Spoločnosť účinne kontrolovaná iránskou vládou. Prostredníctvom svojich akcionárov, ktorí zachovávajú väzby s vládou, poskytuje finančnú podporu iránskej vláde.“

18.

Dňa 16. októbra 2012 bolo spoločnosti NITC doručené oznámenie Rady o jej prvom zaradení do zoznamu. Následne bola vedená korešpondencia medzi spoločnosťou NITC a Radou. ( 23 )

19.

Dňa 21. decembra 2012 prijala Rada nariadenie č. 1263/2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 267/2012 (ďalej len „nariadenie č. 1263/2012“) ( 24 ). Nariadenie č. 1263/2012 okrem iného nahradilo článok 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012 týmto textom: „ktoré sú inými osobami, subjektmi a orgánmi, ktoré podporujú iránsku vládu a subjekty, ktoré iránska vláda vlastní alebo kontroluje, alebo osoby a subjekty, ktoré sú s nimi spojené, či už poskytovaním materiálnej, logistickej alebo finančnej podpory“ ( 25 ). Určujúce kritérium uplatnené na spoločnosť NITC teda zostalo rovnaké.

20.

Dňa 27. decembra 2012 podala NITC na Všeobecný súd žalobu o neplatnosť rozhodnutia 2012/635 a vykonávacieho nariadenia č. 945/2012 v rozsahu, v akom sa tieto opatrenia týkali spoločnosti NITC.

21.

Vo svojom rozsudku z 3. júla 2014, National Iranian Tanker Company/Rada (T‑565/12, EU:T:2014:608, ďalej len „rozsudok NITC I“), Všeobecný súd vyhovel spoločnosti NITC v prvom žalobnom dôvode založenom na tom, že Rada sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že určujúce kritérium na zaradenie spoločnosti NITC do zoznamu bolo splnené. ( 26 )

22.

Vzhľadom na to, že rozsudok NITC I je podstatným v prejednávanej veci, považujem za vhodné zaoberať sa odôvodnením Všeobecného súdu podrobnejšie.

23.

Po prvé Všeobecný súd odmietol tvrdenie vyjadrené Radou počas pojednávania, podľa ktorého zaradenie spoločnosti NITC do iránskeho ropného a plynárenského odvetvia na základe jej činností prepravy surovej ropy vyťaženej v Iráne umožňuje samo osebe preukázať, že NITC poskytuje iránskej vláde finančnú podporu, pretože preprava ropy nemá žiadny vzťah s existenciou uvedenej väzby medzi akcionármi spoločnosti NITC a touto vládou. ( 27 )

24.

Všeobecný súd taktiež odmietol tvrdenie Rady vyjadrené na pojednávaní, že NITC ostala po privatizácii aj naďalej pod kontrolou spoločnosti National Iranian Oil Company (ďalej len „NIOC“), ktorá je v úplnom vlastníctve iránskeho štátu a na ktorú sa rovnako vzťahujú reštriktívne opatrenia z dôvodu finančnej podpory poskytnutej iránskej vláde. Všeobecný súd dospel k tomuto záveru, pretože dôvody zaradenia spoločnosti NITC do zoznamu sa neodvolávajú na nepriamu finančnú podporu vyplývajúcu z väzieb medzi spoločnosťou NITC a NIOC. ( 28 )

25.

Všeobecný súd k tomu dodal nasledujúce: „Okrem toho a v každom prípade v rozsahu, v akom vyššie uvedené tvrdenia Rady smerujú k preukázaniu, že žalobkyňa poskytla prostredníctvom svojich činností námornej prepravy plynu a ropy iránskej vláde nepriamu finančnú podporu, je potrebné konštatovať, že uplatniteľná právna úprava stanovuje kritériá poskytnutia finančnej podpory iránskej vláde a nie kritériá poskytnutia nepriamej finančnej podpory. V rozpore s tvrdeniami Rady tak nemožno považovať jedinú skutočnosť, že žalobkyňa sa prostredníctvom svojej činnosti prepravy podieľa na iránskom ropnom a plynárenskom odvetví, ktoré predstavuje jeden zo základných zdrojov príjmov iránskej vlády, za skutočnosť pokrývajúcu právne kritérium poskytnutia finančnej podpory tejto vláde“ ( 29 ).

26.

Ďalej, pokiaľ ide o vlastnícku štruktúru spoločnosti NITC, Všeobecný súd konštatoval, že návrhy na zaradenie do zoznamu predložené troma členskými štátmi, ani ďalšie dokumenty nachádzajúce sa v spise Rady neidentifikovali akcionára spoločnosti NITC a neobsahovali „žiadnu indíciu“, ktorá by bola schopná preukázať uvedené tvrdenia. ( 30 ) V tomto ohľade Všeobecný súd rozhodol, že Rada sa nemohla odvolávať na niektoré skutkové tvrdenia, vrátane toho, že akcionármi spoločnosti NITC boli tri štátne penzijné fondy s tým, že 33 % jej základného imania vlastní State Pension Fund (Štátny dôchodkový fond), 33 % Social Security Retirement Fund (Dôchodkový fond sociálneho zabezpečenia) a 33 % NIOC Pension and Savings Fund (NIOC dôchodkový a sporiaci fond), pretože tieto tvrdenia sa v jej spise nenachádzajú a NITC s nimi včas nebola oboznámená. ( 31 )

27.

V dôsledku toho Všeobecný súd konštatoval, že materiál, ktorý mohol byť zohľadnený, neobsahoval žiadnu indíciu, umožňujúcu preukázať uvádzané tvrdenia, a preto musí byť rozhodnutie o prvom zaradení do zoznamu zrušené. ( 32 )

28.

Pokiaľ ide o časové účinky zrušenia, Všeobecný súd odmietol tvrdenie spoločnosti NITC, že by malo nadobudnúť účinnosť okamžite, pretože to by umožnilo spoločnosti NITC previesť všetky aktíva alebo ich časť mimo Únie bez toho, aby mohla Rada v danom prípade včas uplatniť článok 266 ZFEÚ s cieľom napraviť nezrovnalosti konštatované v tomto rozsudku, takže účinnosť každého zmrazenia finančných prostriedkov, o ktorom by mohla Rada v budúcnosti voči NITC rozhodnúť, by bola ohrozená vážnym a nezvratným narušením. ( 33 )

29.

Pokiaľ ide o uplatnenie článku 266 ZFEÚ, Všeobecný súd uviedol: „zrušenie zápisu mena žalobkyne do zoznamov týmto rozsudkom vyplýva zo skutočnosti, že dôvody zápisu neboli dostatočne preukázané. Hoci prináleží Rade rozhodnúť o vykonávacích opatreniach tohto rozsudku, nový zápis mena žalobkyne nemožno úplne vylúčiť. V rámci nového zápisu má totiž Rada možnosť opätovne zaradiť meno žalobkyne do zoznamov na základe dostatočne právne preukázaných dôvodov“ ( 34 ).

30.

Na tomto základe Všeobecný súd rozhodol, že účinky dotknutých reštriktívnych opatrení musia byť vo vzťahu k spoločnosti NITC zachované až do uplynutia lehoty na podanie odvolania, ako je stanovená v článku 56 prvom odseku Štatútu, alebo ak bolo v rámci tejto lehoty podané odvolanie, do jeho zamietnutia. ( 35 )

31.

Rada nepodala odvolanie proti rozsudku NITC I. Zrušenie rozhodnutia o prvom zaradení do zoznamu teda nadobudlo účinnosť 20. septembra 2014. ( 36 )

32.

Približne o mesiac neskôr Rada listom z 23. októbra 2014 oznámila spoločnosti NITC, že ju zamýšľa opätovne zaradiť do zoznamu podľa určujúceho kritéria stanoveného v článku 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413 a v článku 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012, vzťahujúceho sa na osoby a subjekty, ktoré poskytujú podporu iránskej vláde. Bolo to rovnaké určujúce kritérium ako bolo použité pri rozhodnutí o zaradení do zoznamu, ktoré bolo zrušené Všeobecným súdom v rozsudku NITC I.

33.

Nasledovala výmena korešpondencie medzi spoločnosťou NITC a Radou. ( 37 ) Dňa 27. októbra 2014 poslala Rada spoločnosti NITC šesť e‑mailov obsahujúcich podporné dokumenty uvedené v liste Rady z 23. októbra 2014. Tieto podporné dokumenty obsahovali informácie o akcionárskych penzijných fondoch spoločnosti NITC a činnosti spoločnosti NITC pri preprave ropy, z ktorých väčšina nebola oficiálne datovaná ( 38 ) a z ktorých jeden predložila Rada Všeobecného súdu v rozsudku NITC I. ( 39 )

34.

Listom z 5. februára 2015 poskytla Rada spoločnosti NITC sprístupnený výňatok z návrhu na opätovné zaradenie do zoznamu (ďalej len „návrh na opätovné zaradenie do zoznamu“). ( 40 ) V časti týkajúcej sa finančnej podpory iránskej vláde prostredníctvom akcionárov spoločnosti NITC, ktorí sú vlastnení/kontrolovaní štátom, návrh na opätovné zaradenie do zoznamu uvádzal, že podľa úradného dokumentu spoločnosti NITC z 21. augusta 2006 bola spoločnosť NITC vlastnená tromi penzijnými fondmi – State Retirement Fund (Štátny dôchodkový fond) (33 %), Social Security Organization (Organizácia sociálneho zabezpečenia) (33 %) a Oil Industry Employees Retirement and Savings Fund (Dôchodkový a sporiaci fond zamestnancov ropného priemyslu) (34 %), čo bolo ďalej viac konkretizované odkazom na informácie z verejne prístupných zdrojov a niekoľkými podpornými dokumentmi uvedenými vyššie. ( 41 )

35.

V časti týkajúcej sa poskytovania logistickej podpory iránskej vláde zo strany spoločnosti NITC prostredníctvom prepravy iránskych ropných produktov návrh na opätovné zaradenie do zoznamu stanovil, že podľa listu spoločnosti NITC vysokej predstaviteľke Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, je spoločnosť NITC jednou z hlavných celosvetových tankerových námorných spoločností, ktorej činnosť je obmedzená na prepravu surovej ropy. ( 42 ) Prepravné činnosti spoločnosti NITC boli ďalej doložené odkazom na internetové stránky spoločnosti NIOC a odkazom na publikáciu Institute for the Study of War (Ústav pre štúdium vojny) z roku 2012, ktoré Rada predniesla pred Všeobecným súdom v rozsudku NITC I s tým, že spoločnosť NITC prepravila takmer polovicu surovej ropy vyrobenej v Iráne v roku 2011. ( 43 ) Návrh na opätovné zaradenie do zoznamu uvádzal, že vzhľadom na to, že ropa je veľmi významný zdroj príjmov iránskej vlády, je preprava spoločnosťou NITC na vývozné trhy a jej distribúcia do prístavov a ostrovov kľúčovým logistickým záujmom tejto vlády a neoddeliteľnou súčasťou ropného obchodu. ( 44 ) Z tohto opätovného návrhu na zaradenie do zoznamu tiež vyplýva, že podľa spravodajských príspevkov bola iránska vláda pri vývoze ropy závislá na spoločnosti NITC; obsiahnuté sú odkazy na päť správ (tri datované pred prvým zaradením spoločnosti NITC), ako aj na jednu správu o prepravnej činnosti spoločnosti NITC vydanú po rozsudku NITC I. ( 45 )

36.

NITC vo svojich podaniach tvrdí, že všetky podstatné informácie, o ktoré sa Rada opierala pri opätovnom zaradení do zoznamu, boli a sú verejne dostupné alebo boli poskytnuté spoločnosťou NITC v korešpondencii medzi spoločnosťou NITC a EÚ.

37.

Dňa 12. februára 2015 prijala Rada rozhodnutie (SZBP) 2015/236, ktorým sa mení rozhodnutie 2010/413 (ďalej len „rozhodnutie 2015/236) ( 46 ) a nariadenie (EÚ) 2015/230, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 267/2012 (ďalej len „vykonávacie nariadenie 2015/230“) ( 47 ). Týmito opatreniami (ďalej spoločne len „napadnuté opatrenia“) Rada opätovne zaradila spoločnosť NITC do prílohy II rozhodnutia 2010/413 ( 48 ) a do prílohy IX nariadenia č. 267/2012 ( 49 ) na základe určujúceho kritéria stanoveného v článku 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413 a v článku 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012, ktoré odkazujú na osoby a subjekty poskytujúce podporu iránskej vláde. Ako bolo uvedené vyššie, išlo o rovnaké určujúce kritérium, na ktorom bolo založené aj rozhodnutie o prvom zaradení.

38.

NITC bola opätovne zaradená do zoznamu v rozhodnutí 2015/236 a vo vykonávacom nariadení 2015/230 (ďalej len „druhé zaradenie do zoznamu“) z nasledujúcich dôvodov:

„Spoločnosť National Iranian Tanker Company poskytuje finančnú podporu iránskej vláde prostredníctvom svojich akcionárov – Iránskeho štátneho dôchodkového fondu, Organizácie sociálneho zabezpečenia a Penzijného a sporiaceho fondu zamestnancov ropného priemyslu, čo sú štátom kontrolované subjekty. Okrem toho NITC je jedným z najväčších operátorov ropných tankerov na svete a jedným z hlavných prepravcov iránskej ropy. NITC tak poskytuje iránskej vláde logistickú podporu prostredníctvom prepravy iránskej ropy.“

39.

Opätovné zaradenie spoločnosti NITC do zoznamu bolo založené na dvoch dôvodoch. Prvý dôvod sa týkal toho, že NITC poskytovala finančnú podporu iránskej vláde cez svojich akcionárov. Išlo o rovnaký dôvod, ktorý bol použitý pri prvom zaradení do zoznamu s určitými jazykovými úpravami a s pridaním mien troch akcionárskych penzijných fondov spoločnosti NITC. Druhý dôvod sa týkal toho, že NITC poskytovala logistickú podporu iránskej vláde cez svoju hospodársku činnosť pri preprave iránskej ropy. V rozsudku NITC I Všeobecný súd v podstate konštatoval, že samotná skutočnosť, že spoločnosť NITC prepravuje iránsku ropu, nepredstavuje poskytovanie finančnej podpory iránskej vláde, ale nebol požiadaný o posúdenie tejto otázky z hľadiska logistickej podpory. ( 50 )

40.

Dňa 16. februára 2015 Rada oznámila spoločnosti NITC druhé zaradenie do zoznamu. ( 51 )

41.

Je potrebné poznamenať, že 16. januára 2016 bolo odložené opätovné zaradenie spoločnosti NITC do zoznamu v rozhodnutí 2015/236 ( 52 ) a zrušené opätovné zaradenie do zoznamu vo vykonávacom nariadení 2015/230 ( 53 ) Radou ( 54 ). K tomu došlo v širšom kontexte spoločného komplexného akčného plánu (ďalej len „JCPOA“) ( 55 ) medzi E3/EU+3 ( 56 ) a Iránom, ktorý predstavuje dlhodobé riešenie iránskej jadrovej otázky a zahŕňa komplexné zrušenie sankcií Bezpečnostnej rady OSN, sankcií EÚ a národných sankcií súvisiacich s iránskym jadrovým programom. ( 57 )

42.

Dňa 24. apríla 2015 podala NITC žalobu na Všeobecný súd, ktorou sa domáhala zrušenia napadnutých opatrení zameraných voči nej.

43.

Dňa 24. apríla 2015 NITC taktiež podala návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhala odkladu vykonateľnosti napadnutých opatrení zameraných voči nej.

44.

Uznesením zo 16. júla 2015, National Iranian Tanker Company/Rada (T‑207/15 R, EU:T:2015:535) (ďalej len „uznesenie NITC II“), zamietol predseda Všeobecného súdu návrh spoločnosti NITC na vydanie predbežného opatrenia s tým, že podmienky týkajúce sa zváženia rôznych záujmov a naliehavosti neboli splnené. ( 58 ) Predseda Všeobecného súdu dospel k záveru, že podmienka fumus boni iuris bola splnená, keďže tvrdenia účastníkov konania odhalili existenciu právnej polemiky týkajúcu sa dosahu článku 47 Charty a článku 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „EDĽP“), ktoré oba zakotvujú právo na účinný prostriedok nápravy, teda na účinnú súdnu ochranu „v praxi, ako aj z právneho hľadiska“ ( 59 ).

45.

Vzhľadom na to, že uznesenie NITC II sa objavuje v argumentácii účastníkov konania v prejednávanej veci, vysvetlím odôvodnenie predsedu Všeobecného súdu k tejto otázke.

46.

Predseda Všeobecného súdu najmä uviedol, že pokiaľ je Rada oprávnená odvolávať sa na judikatúru týkajúcu sa článku 266 ZFEÚ s cieľom nápravy konštatovaní protiprávnosti, ktoré odôvodnili zrušenie reštriktívneho opatrenia, a to tak, že prijme nové opatrenie, ktoré má taký istý praktický účinok, ako to predchádzajúce, a to v kontexte skutkových okolností, ktorý sa v podstate nezmenil, mohla by zachovať v platnosti systematickým podávaním odvolaní nepretržitý sled reštriktívnych opatrení, a to dokonca bez toho, aby sa podstatne zmenil kontext skutkových okolností, z ktorého vychádzajú tieto opatrenia a v súvislosti s ktorými bola určená neplatnosť. ( 60 )

47.

Podľa predsedu Všeobecného súdu je potrebné položiť si otázku, či dodržanie práva na účinný prostriedok nápravy nevyžaduje zavedenie časového obmedzenia, čo by nútilo Radu predložiť vo svojom prvom rozhodnutí o zaradení spoločnosti NITC do zoznamu všetky dôvody zápisu a dôkazy, a čo by jej bránilo v prípade kritiky Všeobecného súdu, pokiaľ ide o tieto dôvody a dôkazy, použiť ich na odôvodnenie opätovného zápisu rovnakého subjektu. Poukázal na to, že prejednávaná vec podľa všetkého vykresľuje potrebu zavedenia takéhoto časového obmedzenia, pretože hospodárska činnosť spoločnosti NITC spočívajúca v preprave iránskej ropy a štruktúra akcionárov spoločnosti NITC sa v čase od prvého zaradenia do zoznamu v roku 2012 do opätovného zaradenia do zoznamu v roku 2015 v podstate nezmenila. Tiež poukázal na to, že dôkazy pre opätovné zaradenie do zoznamu, na ktoré odkazovala Rada vo svojom vyjadrení pred prvým zaradením spoločnosti NITC do zoznamu, neobsahovali okrem jedného ďalšieho dokumentu nič nové. ( 61 )

48.

Predseda Všeobecného súdu ďalej uviedol, že NITC nemohla tvrdiť, že rozsudok NITC I predstavoval prekážku res iudicata v striktnom význame slova, pretože rozhodnutie o opätovnom zaradení do zoznamu sa z hľadiska dátumu svojho prijatia týkalo iného obdobia hospodárskej činnosti spoločnosti NITC, ako bolo obdobie, o ktoré išlo v prvom rozhodnutí o zaradení do zoznamu. Konštatoval však, že činnosť (preprava iránskej ropy) sa v podstate nezmenila a rozdielnosť sledovaných období činnosti je výsledkom opätovného zápisu spoločnosti NITC do zoznamu vykonaného Radou na základe skutkových okolností, ktoré sa tiež v podstate nezmenili. Možno sa preto domnievať, že prekážka res iudicata bola vylúčená len vďaka aktom Rady spočívajúcim v umelom predlžovaní reštriktívnych opatrení uložených NITC, pričom Rada teraz uvádza okolnosti, na ktoré sa mohla odvolávať už v rámci pôvodného zápisu spoločnosti NITC do zoznamu. Poznamenal, že taký prístup, aj keď sa nepovažuje za nezlučiteľný s konceptom res iudicata, by mohol v každom prípade prispieť k porušeniu práva spoločnosti NITC na účinný prostriedok nápravy. ( 62 )

49.

Podľa predsedu Všeobecného súdu z uvedeného na jednej strane vyplýva, že z hľadiska práva na účinný prostriedok nápravy môže judikatúra k článku 266 ZFEÚ vyžadovať reštriktívny výklad. Na druhej strane je možné tvrdiť, že rozsah práva na účinný prostriedok nápravy nesmie byť neodôvodnene obmedzený len na žalobu o neplatnosť, popri ktorej sa podá návrh na vydanie predbežného opatrenia, keďže účastník konania by mohol podať žalobu na náhradu škody. Bolo by na Všeobecnom súde, aby rozhodol o veci v pôvodnej žalobe. ( 63 )

50.

Rozsudkom NITC II Všeobecný súd v celom rozsahu zamietol žalobu o neplatnosť podanú spoločnosťou NITC.

51.

NITC predložila päť žalobných dôvodov, z ktorých prvý je najrelevantnejší v tejto veci, pretože vychádza z porušenia zásady res iudicata, zásady právnej istoty a legitímnej dôvery a práva na účinný prostriedok nápravy podľa článku 47 Charty. ( 64 ) Všeobecný súd tento žalobný dôvod zamietol z týchto dôvodov.

52.

Po prvé, pokiaľ ide o zásadu res iudicata, Všeobecný súd sa domnieval, že jeden z dôvodov a dôkazov uplatnených Radou na podporu dotknutých opatrení bol odlišný od dôvodov a dôkazov prejednávaných Všeobecným súdom v rozsudku NITC I, a teda zaradenie spoločnosti NITC do zoznamu neporušilo túto zásadu. ( 65 )

53.

Pokiaľ ide o finančnú podporu, Všeobecný súd rozhodol, že Rada sa opierala o nové dokumenty, ktoré neboli súčasťou spisu v dobe prvého zápisu do zoznamu a o ktorých Všeobecný súd v rozsudku NITC I nerozhodoval. ( 66 ) Všeobecný súd zastával názor, že aj keď sa Rada opierala o dôkazy, ktoré sa z väčšej časti týkali obdobia pred prvým zaradením do zoznamu, nie je možné za to Radu kritizovať, pretože získavanie dôkazov na preukázanie dôvodov uvádzaných proti účastníkovi konania je niekedy pre Radu náročné, keďže to závisí okrem iného od svedomitosti, s akou členské štáty predkladajú také dôkazy. ( 67 ) Je preto možné, že Rada získa dôkazy potrebné na doloženie dôvodov zaradenia do zoznamu až po tom, čo bolo o tomto zaradení rozhodnuté; hoci tieto okolnosti nelegitimizujú prvé rozhodnutie o zaradení do zoznamu, môžu dostatočne legitimizovať následné rozhodnutie o opätovnom zaradení do zoznamu, prijaté na základe rovnakých dôvodov, ako boli tie, o ktoré sa opierala v čase prvého zaradenia do zoznamu, pokiaľ dôkazy, ktoré Rada získala, dokladajú tieto dôvody z právneho hľadiska postačujúcim spôsobom. ( 68 )

54.

Pokiaľ ide o logistickú podporu, Všeobecný súd konštatoval, že aj keď skutkové okolnosti potvrdzujúce tento dôvod, teda činnosť spoločnosti NITC spočívajúca v preprave iránskej ropy, boli predložené Radou v konaní v predchádzajúcej veci na podporu dôvodu týkajúceho sa finančnej podpory, Všeobecný súd nijako neskúmal, či zapojenie spoločnosti NITC do iránskeho energetického sektora mohlo predstavovať logistickú podporu iránskej vláde. ( 69 ) Všeobecný súd tiež odmietol tvrdenie spoločnosti NITC, že Rada sa mala oprieť o logistickú podporu v prvom rozhodnutí o zaradení do zoznamu, pretože na odôvodnenie zaradenia účastníka konania na dotknuté zoznamy je postačujúce uviesť jediný dôvod; Rada je teda oprávnená zvoliť si dôvod, ktorý považuje za najpodstatnejší a prípadné pochybenie pri voľbe takého dôvodu nebráni tomu, aby uviedla dôvod, ktorý mohla uviesť už pri prvom zaradení do zoznamu. ( 70 )

55.

Na druhej strane, pokiaľ ide o právnu istotu a legitímne očakávania, Všeobecný súd konštatoval, že Rada síce nepodala odvolanie proti rozsudku NITC I a nezaradila spoločnosť NITC do zoznamu v lehote na podanie odvolania, avšak toto nemohlo vyvolať u spoločnosti NITC žiadne oprávnené očakávania, že nebude do zoznamu opätovne zaradená, pričom Rada nebola povinná ju do zoznamu v tejto lehote zaradiť. ( 71 )

56.

Nakoniec, pokiaľ ide o právo na účinný prostriedok nápravy podľa článku 47 Charty, Všeobecný súd konštatoval, že opätovné zaradenie spoločnosti NITC do zoznamu v žiadnom prípade nespochybnilo účinnosť žaloby podanej vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok NITC I. ( 72 ) Bolo to tak z troch nasledujúcich dôvodov.

57.

Po prvé rozhodnutie o prvom zaradení do zoznamu bolo odstránené z právneho poriadku Únie so spätnou účinnosťou, takže na NITC sa prihliadalo tak, ako v období pred rozsudkom NITC I, teda tak, ako keby nikdy nebola na dotknutý zoznam zaradená. ( 73 )

58.

Po druhé žiadna zo zásad, ktorých sa dovolávala NITC (zásada res iudicata a legitímnej dôvery a právnej istoty) nevylučovala jej opätovné zaradenie do zoznamu a v rozsahu, v akom dôkazy proti spoločnosti NITC postačovali na odôvodnenie jej zaradenia do zoznamu, zrušenie prvého zaradenia do zoznamu nemohlo spochybniť zákonnosť opätovného zaradenia do zoznamu. ( 74 )

59.

Po tretie zrušenie prvého zaradenia do zoznamu rozsudkom NITC I mohlo byť základom pre žalobu o náhradu škody. ( 75 ) Všeobecný súd zdôraznil, že ak sa Rada rozhodne opätovne zaradiť do zoznamu účastníka konania po rozsudku o zrušení prvého zaradenia do zoznamu, musí byť „mimoriadne obozretná“, čo sa týka opätovného posúdenia, aby zabezpečila, že rozhodnutie o opätovnom zaradení do zoznamu nebude poznačené tými istými chybami, ako boli identifikované v rozsudku o zrušení, a aby zabránila tomu, že účastník konania bude druhýkrát neprávom vystavený reštriktívnym opatreniam. ( 76 ) Všeobecný súd preto konštatoval, že v prípade, ak by sa zistilo, že k opätovnému zaradeniu spoločnosti NITC do zoznamu došlo na základe rovnakých nezrovnalostí, aké boli zistené v rozsudku NITC I, nesplnenie „povinnosti obozretnosti“ zo strany Rady by mohlo byť vzaté do úvahy pri posudzovaní protiprávnosti jej konania v následnej žalobe o náhradu škody, takže konštatovanie Všeobecného súdu v rozsudku NITC I o protiprávnosti prvého zápisu do zoznamu by mohlo uľahčiť spoločnosti NITC získať náhradu škody z dôvodu následného a neoprávneného opätovného zaradenia do zoznamu. ( 77 )

60.

Odvolaním podaným 24. novembra 2016 sa NITC domáhala, aby Súdny dvor zrušil rozsudok NITC II, aby zrušil napadnuté opatrenia v rozsahu, v akom sa týkajú spoločnosti NITC, a subsidiárne, aby konštatoval, že článok 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413 a článok 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012 v znení neskorších zmien sa z dôvodu svojej protiprávnosti neuplatnia v rozsahu, v akom sa týkajú spoločnosti NITC. NITC tiež žiada Súdny dvor, aby uložil Rade povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania a konania pred Všeobecným súdom.

61.

Rada navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie alebo subsidiárne, ak sa Súdny dvor rozhodne zrušiť rozsudok NITC II a vydať konečný rozsudok, aby zamietol žalobu o neplatnosť a o vyhlásenie neuplatniteľnosti. Rada tiež žiada, aby Súdny dvor uložil spoločnosti NITC povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania.

62.

NITC a Rada sa zúčastnili pojednávania pred Súdnym dvorom, ktoré sa konalo 24. januára 2018.

63.

V prvom odvolacom dôvode NITC vyzýva Súdny dvor, aby rozvinul judikatúru tak, že obmedzí určovacie právomoci Rady tak, že nebude môcť znovu uložiť reštriktívne opatrenia voči účastníkovi konania na základe rovnakých určujúcich kritérií a identických skutkových tvrdení, ktoré boli meritórne zamietnuté súdmi Únie v skoršom rozsudku. NITC tvrdí, že je to nevyhnutné na zaručenie práva účastníka konania na účinnú právnu ochranu podľa článku 47 Charty. V opačnom prípade by mohla Rada zadržiavať alebo „skladovať“ na neskôr právne a skutkové okolnosti a postupovať tak pri vedení sporu šikanóznym spôsobom upierajúcim protistrane právo na účinný prostriedok nápravy, pokiaľ ide o rozsudok, ktorým bolo vyhlásené prvé zaradenie do zoznamu za neplatné. Existujúce právne predpisy a prax vedú k „nikdy nekončiacej reťazi súdnych konaní“, ktorá núti účastníka konania vracať sa donekonečna na súd. Vzhľadom na obmedzenú dostupnosť náhrady škody a na to, že súdy Únie odmietli vydať predbežné opatrenie týkajúce sa reštriktívnych opatrení, NITC tiež tvrdí, že je o to dôležitejšie, aby Súdny dvor zabezpečil právo na účinnú právnu ochranu v tomto konaní.

64.

Po prvé NITC zdôrazňuje osobitné okolnosti prejednávanej veci, kde: 1. NITC mala konečný a záväzný rozsudok Všeobecného súdu, ktorý meritórne zrušil prvé zaradenie do zoznamu; 2. skutkové tvrdenia proti spoločnosti NITC sa od tohto konania podstatne nezmenili a 3. dodatočné dôkazy použité na opätovné zaradenie spoločnosti NITC do zoznamu, ktoré neboli predložené pri prvom zaradení do zoznamu, mala Rada vždy k dispozícii, ak by postupovala s náležitou starostlivosťou.

65.

V tomto ohľade NITC zdôrazňuje, že skutkové tvrdenia pre jej opätovné zaradenie do zoznamu sú tie isté skutkové tvrdenia, o ktoré sa Rada neúspešne opierala na účely zdôvodnenia prvého zaradenia do zoznamu, a to že NITC poskytuje podporu iránskej vláde, keďže jej akcionári (určité iránske dôchodkové fondy) sú údajne ovládané touto vládou; a keďže je kľúčovým prepravcom iránskej ropy, čo je podstatným zdrojom príjmov tejto vlády. Rada len „premenovala“ tie isté skutkové tvrdenia z finančnej na logistickú podporu. Keďže predmetné určujúce kritérium obsahuje demonštratívny výpočet druhov podpory, ktoré môžu byť iránskej vláde poskytnuté, NITC tvrdí, že Rada by ju mohla opätovne zaraďovať do zoznamu na základe rovnakých skutkových tvrdení, ktoré by zakaždým označila inak, bez ohľadu na to, ako často by uspela v konaní pred Všeobecným súdom.

66.

NITC ďalej tvrdí, že všetky podstatné informácie, o ktoré sa Rada opierala na účely jej opätovného zaradenia do zoznamu, boli verejne prístupné dokumenty z internetu alebo dokumenty, ktoré NITC poskytla v rámci korešpondencie s EÚ. NITC taktiež tvrdí, že dokumenty mala Rada k dispozícii pred prvým zaradením do zoznamu, pričom Rada a členské štáty majú vzájomnú povinnosť lojálnej spolupráce, a teda Rada má zabezpečiť, aby členské štáty získali všetky dostupné dôkazy, aby Rada predložila všetky tvrdenia pri prvom zaradení do zoznamu.

67.

Po druhé NITC trvá na tom, že návrh uplatniť reštriktívny výklad judikatúry k článku 266 ZFEÚ prezentovaný v uznesení predsedu Všeobecného súdu NITC II by mal byť prijatý. To zahŕňa zavedenie časového obmedzenia, v rámci ktorého by Rada musela uviesť všetky dôvody a dôkazy pri prvom zaradení do zoznamu, čo by bránilo tomu, aby ich použila pri opätovnom zaradení toho istého účastníka konania do zoznamu, čo je podľa názoru spoločnosti NITC správny prístup. NITC vytýka Všeobecnému súdu, že sa týmito bodmi v rozsudku NITC II nezaoberal a že vyložil právo na účinný prostriedok nápravy reštriktívne. Pokiaľ ide o článok 266 ZFEÚ, NITC taktiež spochybňuje tvrdenie Rady, že spätne a vzhľadom na rozsudok NITC I prehodnotila poskytovanie logistickej podpory spoločnosťou NITC založenej na jej hospodárskej činnosti spočívajúcej v preprave ropy, pričom tvrdí, že Rada už neúspešne predložila tvrdenia založené na tejto činnosti v súvislosti s poskytovaním finančnej podpory pred Všeobecným súdom na účely rozsudku NITC I.

68.

Po tretie NITC sa domnieva, že zásada res iudicata sa síce v tejto veci striktne neuplatní, avšak právo na účinný prostriedok nápravy a ostatné uvádzané zásady vyžadujú, aby Rada „predložila všetky tvrdenia týkajúce sa prípadu“ na prejednanie naraz, ak ju neospravedlňuje naliehavý verejný záujem. ( 78 ) Zdôrazňuje, že toto časové obmedzenie by preto nebolo absolútne a že by síce mohlo v určitých prípadoch neprimerane zvýhodňovať účastníkov konania, išlo by však o rovnaký prístup, aký má judikatúra Súdneho dvora pri iných druhoch procesných obmedzení, ako sú lehoty, a v každom prípade, dôsledky pre súkromné osoby sú pri neexistencii takýchto obmedzení mimoriadne závažné vo veciach týkajúcich sa reštriktívnych opatrení.

69.

Po štvrté NITC považuje za pozoruhodné, že Rada sa nesnaží vysvetliť alebo odôvodniť svoje konanie pri opätovnom zaradení tejto spoločnosti do zoznamu a tvrdí, že Rada nesprávne vychádza z rozsudkov Kadi, OMPI a Interporc.

70.

Po piate NITC odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa článku 6 ods. 1 a článku 13 EDĽP a zdôrazňuje, že právo na účinný prostriedok nápravy podľa článku 47 Charty musí byť účinné v praxi, ako aj v práve.

71.

Rada odmieta tvrdenie spoločnosti NITC, že zásady res iudicata, právnej istoty, legitímnej dôvery, konečnosti rozsudku a právo na účinný prostriedok nápravy jej bránia v tom, aby v tejto veci prijala rozhodnutie o opätovnom zaradení do zoznamu.

72.

Po prvé Rada na základe rozsudkov Kadi, OMPI a Interporc tvrdí, že nie je nutné, aby Rada uvádzala všetky možné dôvody a dôkazy pri prvom zaradení do zoznamu, alebo že odôvodnenie nového rozhodnutia o zaradení do zoznamu sa má obmedziť na neskoršie skutočnosti alebo okolnosti alebo dôkazy, ktoré boli dostupné až po prvom zaradení do zoznamu.

73.

Po druhé sa Rada opiera o článok 266 ZFEÚ, podľa ktorého je na dotknutej inštitúcii, aby urobila nevyhnutné opatrenia, aby vyhovela rozsudkom súdov Únie. Rada v tejto súvislosti zdôrazňuje, že je záležitosťou Rady a nie Súdneho dvora, aby posúdila všetky potenciálne relevantné skutočnosti a rozhodla, či má byť dotknutá osoba opätovne zaradená do zoznamu. Rada tiež zdôrazňuje, že rozsah posúdenia podľa článku 266 ZFEÚ je iný než ten, ktorý je známy z právneho systému „common law“ a že pokus spoločnosti NITC obmedziť judikatúru k článku 266 ZFEÚ v kontexte reštriktívnych opatrení nie je možné akceptovať.

74.

Po tretie Rada spochybňuje tvrdenie spoločnosti NITC, že iba prekvalifikovala totožné skutočnosti z finančnej na logistickú podporu a tvrdí, že logistická podpora je úplne odlišný dôvod. Rada tvrdí, že si berie poučenie z judikatúry o reštriktívnych opatreniach a zo spätného pohľadu sa mohla venovať logistickej podpore ako dôvodu už pri prvom zaradení do zoznamu. Podľa jej názoru však bola oprávnená posúdiť podporu, ktorú NITC poskytovala ako finančnú podporu, poskytovanú prostredníctvom prepojenia s jej akcionármi, čo je dôvod, prečo túto skutočnosť uviedla pri prvom zaradení do zoznamu, a ďalej tvrdí, že nie je povinná spresniť každý možný dôvod pre podporu, ktorú daný subjekt údajne poskytuje iránskej vláde.

75.

Po štvrté Rada tvrdí, že nejde o zneužívajúci spôsob, keď prijala rozhodnutie o opätovnom zaradení do zoznamu, o čom svedčí jej prax o reštriktívnych opatreniach voči Iránu. Tvrdí tiež, že žaloba o náhradu škody je možná, ak by Rada prijala rozhodnutie o opätovnom zaradení do zoznamu, ktoré by ignorovalo predchádzajúce rozsudky súdov Únie.

76.

Po piate Rada tvrdí, že uznesenie NITC II iba uvádzalo, že medzi účastníkmi konania existoval právny rozpor, ktorý si žiadal posúdenie v hlavnom konaní, avšak neuvádzalo sa v ňom, že rozhodnutie o opätovnom zaradení do zoznamu porušilo právo spoločnosti NITC na účinný prostriedok nápravy.

77.

Na základe nasledujúcej analýzy sa domnievam, že prvý odvolací dôvod by mal byť zamietnutý. Hoci zastávam názor, že prejednávané odvolanie nie je možné vyriešiť odkazom na veci Kadi, OMPI a Interporc a že reštriktívne opatrenia prijaté Radou sú obmedzené právom na účinný prostriedok nápravy podľa článku 47 Charty vrátane príslušnej judikatúry ESĽP týkajúcej sa článku 6 ods. 1 a článku 13 EDĽP, nemyslím si, že Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že rozhodnutie o opätovnom zaradení do zoznamu bolo v súlade s právom na účinný prostriedok nápravy podľa článku 47 Charty, alebo že sa dopustil iného nesprávneho právneho posúdenia práva Únie.

78.

Moja analýza je rozdelená do troch hlavných častí.

79.

Najprv začnem niekoľkými úvodnými poznámkami s cieľom vymedziť relevantné právne otázky, ktorým sa má Súdny dvor venovať v tomto odvolaní.

80.

Po druhé posúdim použitie vecí Kadi, OMPI a Interporc s ohľadom na okolnosti v konaní o tomto odvolaní.

81.

Po tretie sa budem zaoberať právom na účinný prostriedok nápravy podľa článku 47 Charty a to s prihliadnutím na: a) judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa článku 266 ZFEÚ, b) príslušnú judikatúru ESĽP týkajúcu sa článku 6 ods. 1 a článku 13 EDĽP a c) jeho použitie na okolnosti v konaní o tomto odvolaní.

82.

Na prvý pohľad sa môžu javiť otázky položené v prvom odvolacom dôvode ako zdanlivo jednoduché. ( 79 ) Judikatúra Súdneho dvora o zásadách res iudicata, právnej istoty a legitímnej dôvery je ustálená a podľa môjho názoru ju Všeobecný súd v rozsudku NITC II uplatnil správne. Rovnako je nepochybné, že spoločnosti NITC bol odopretý prístup k súdu na účely súdneho preskúmania napadnutých opatrení v zmysle judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa práva na účinný prostriedok nápravy. ( 80 ) Judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa článku 266 ZFEÚ, podľa ktorej inštitúcia, ktorej akt bol vyhlásený rozsudkom súdu Únie za neplatný, musí prijať opatrenia potrebné na to, aby vyhovela tomuto rozsudku, ( 81 ) navyše dáva dotknutej inštitúcii diskrečnú právomoc, pokiaľ ide o spôsob, akým vyhovie rozsudku. ( 82 )

83.

Pri bližšom posúdení sú však otázky objavujúce sa v rámci tohto odvolania zložitejšie a komplexnejšie.

84.

V konaní o tomto odvolaní ide jednoducho o to, či je diskrečná právomoc, ktorú má inštitúcia Únie podľa článku 266 ZFEÚ v otázke nápravy nezrovnalostí konštatovaných v rozsudkoch súdov Únie, obmedzená právom na účinný prostriedok nápravy, zaručeným v článku 47 Charty, vykladaným vzhľadom na relevantnú judikatúru ESĽP týkajúcu sa článku 6 ods. 1 a článku 13 EDĽP. Rozhodnutie Rady zaradiť v prejednávanej veci NITC opätovne do zoznamu po tom, čo Všeobecný súd vyhlásil prvé zaradenie za neplatné, prináša túto otázku do stredu pozornosti.

85.

Podľa môjho názoru sa preto kľúčová otázka tohto odvolania v podstate týka toho, či je potrebné, aby Súdny dvor spresnil svoju judikatúru týkajúcu sa článku 266 ZFEÚ vzhľadom na právo na účinný prostriedok nápravy zaručené článkom 47 Charty tak, aby bola zabezpečená účinná súdna ochrana súkromných osôb v sporoch týkajúcich sa rozhodnutí o opätovnom zaradení do zoznamu a možno aj v širšom kontexte.

86.

Prejednávaná vec sa taktiež týka výkladu istých zásad, na ktoré poukazuje NITC, a to zásad res iudicata, právnej istoty, legitímnej dôvery a zásady konečnosti rozsudku. Na základe pripomienok predložených zástupcom spoločnosti NITC na pojednávaní pred Súdnym dvorom pokladám všetky tieto vyjadrenia za podskupinu tvrdenia, že NITC mala v otázke prvého zápisu do zoznamu právo na účinný prostriedok nápravy podľa článku 47 Charty, ktoré jej bolo odopreté. Budem ich preto posudzovať len v rozsahu, v akom sú relevantné na účely argumentácie spoločnosti NITC o článku 47 Charty.

87.

Domnievam sa, že toto konanie o odvolaní nemôže byť vyriešené na základe vecí Kadi, OMPI a Interporc a to z nasledujúcich dôvodov.

88.

Po prvé vo veci Kadi I ( 83 ), ktorá sa týka súdneho preskúmania reštriktívnych opatrení EÚ vykonávajúcich rezolúcie BR OSN v súvislosti s bojom proti terorizmu, Súdny dvor okrem iného rozhodol, že vzhľadom na to, že Rada nesplnila povinnosť vyrozumieť pána Kadiho o dôvodoch jeho zaradenia do zoznamu a o dôkazoch, na základe ktorých bolo toto zaradenie do zoznamu založené, ani mu neposkytla právo byť vypočutý, boli jeho základné práva na obhajobu a na účinnú súdnu ochranu porušené a došlo k neodôvodnenému obmedzeniu jeho základného práva vlastniť majetok. ( 84 ) Súdny dvor preto zrušil sporné opatrenia v rozsahu, v akom sa týkali pána Kadiho, ale účinky týchto opatrení ostali zachované počas obdobia, ktoré nemôže prekročiť tri mesiace, aby sa umožnilo Rade napraviť zistené porušenia. ( 85 )

89.

Na účely nápravy týchto porušení oznámila Komisia pánovi Kadimu súhrn dôvodov pre jeho zaradenie do zoznamu reštriktívnych opatrení predložených BR OSN a dala mu príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, na základe čoho Komisia usúdila, že zaradenie pána Kadiho bolo odôvodnené, a preto ponechala jeho meno na zozname reštriktívnych opatrení z dôvodu jeho napojenia na sieť al‑Káida. ( 86 ) Inak povedané, pán Kadi nebol vyradený zo zoznamu rovnako ako teraz NITC.

90.

Následne pán Kadi napadol reštriktívne opatrenia, ktorými bolo jeho meno ponechané na zozname, a Všeobecný súd ich zrušil. ( 87 ) Súdny dvor zamietol odvolanie podané Komisiou, Radou a Spojeným kráľovstvom na tento súd vo veci Kadi II ( 88 ) proti úspešnej žalobe na Všeobecnom súde a zaoberal sa otázkou súdneho preskúmania obmedzujúcich opatrení EÚ, vykonávajúcich rezolúcie OSN a tým, či dodržiavanie základných práv pána Kadiho vyžadovalo poskytnutie informácií a dôkazov, z ktorých vychádzala Komisia, keď jeho meno ponechala na zozname na základe zhrnutia odôvodnenia uvedeného BR OSN. ( 89 ) Súdny dvor s ohľadom na jeden z dôvodov rozhodol, že materiál týkajúci sa skutkových tvrdení z roku 1992 síce mohol postačovať na odôvodnenie prvého zaradenia pána Kadiho do zoznamu v roku 2002, avšak tie isté skutočnosti, inak nepodložené, neodôvodňujú ponechanie zápisu jeho mena na zozname po roku 2008 z dôvodu časového obdobia, ktoré delí tieto dva akty. ( 90 )

91.

Následne vzhľadom na to, že rozhodnutie o zaradení do zoznamu vo veci Kadi I neobsahovalo žiadne odôvodnenie, Súdny dvor vo veci Kadi II prvýkrát skúmal dôvody a dôkazy, o ktoré sa inštitúcie Únie opierali pri ponechaní pána Kadiho na zozname. Podľa môjho názoru sa preto Súdny dvor vo veci Kadi II nezaoberal posúdením zákonnosti rozhodnutia Rady o opätovnom zaradení do zoznamu z hľadiska dôvodov a skutkových tvrdení, na základe ktorých súdy Únie rozhodli v predchádzajúcej žalobe o neplatnosť.

92.

Po druhé vec OMPI II ( 91 ) nebola predmetom rozsudku tohto Súdneho dvora o odvolaní, teda nie je záväzná.

93.

V tejto veci podal istý subjekt žalobu o neplatnosť rozhodnutia Rady o opätovnom zaradení do zoznamu v kontexte nezávislých reštriktívnych opatrení EÚ s cieľom bojovať proti terorizmu. Svojím prvým žalobným dôvodom žalobca tvrdil, že rozhodnutie o opätovnom zaradení do zoznamu porušilo článok 266 ZFEÚ a predchádzajúci rozsudok, ( 92 ) ktorým Všeobecný súd zrušil rozhodnutie o prvom zaradení do zoznamu pre nedostatok dôvodov (formálne vady) a porušenie práva na obhajobu (procesné vady). ( 93 ) Žalobca najmä tvrdil, že rozhodnutie o opätovnom zaradení do zoznamu bolo založené na tom istom vnútroštátnom rozhodnutí a na rovnakých dôkazoch, z akých vychádzalo predchádzajúce rozhodnutie a že Rada nemala právo takto „recyklovať“ tieto skutočnosti na vytvorenie základu rozhodnutia o opätovnom zaradení do zoznamu so zreteľom na zásadu právnej istoty a legitímnej dôvery. ( 94 )

94.

Všeobecný súd zamietol tento žalobný dôvod, keď rozhodol, že „v tejto súvislosti stačí uviesť, že zrušenie aktu pre formálne a procesné vady sa nijako nedotýka práva inštitúcie, ktorá je autorkou tohto aktu, prijať nový akt, vychádzajúc z rovnakých skutkových a právnych okolností, z akých vychádzal zrušený akt, pokiaľ tentoraz dodrží formálne a procesné pravidlá, ktorých porušenie bolo odsúdené a pokiaľ je legitímna dôvera dotknutých osôb riadne dodržaná“ ( 95 ). Všeobecný súd tiež konštatoval, že ak by bolo preukázané, že rozhodnutie o opätovnom zaradení do zoznamu je založené na rovnakom vnútroštátnom rozhodnutí a na tých istých dôkazoch ako predchádzajúce rozhodnutie, nemalo by to mať žiadny vplyv na zákonnosť tohto rozhodnutia a na to, že legitímna dôvera žalobkyne bola dodržaná“ ( 96 ).

95.

Rozsudok OMPI II sa teda týkal situácie, keď bolo prvé rozhodnutie o zaradení do zoznamu zrušené pre formálne a procesné vady. To však nie je prípad prvého zaradenia do zoznamu, ktoré je predmetom prejednávaného odvolania a ktoré bolo meritórne zrušené. ( 97 ) Vzhľadom na to, že prvé zaradenie do zoznamu nebolo odôvodnené, vec OMPI II sa týkala situácie, keď Všeobecný súd posudzoval dôvody a dôkazy uvedené v rozhodnutí o opätovnom zaradení do zoznamu po prvý krát.

96.

Po tretie rozsudok Interporc ( 98 ) spadá do rámca prístupu k dokumentom európskych inštitúcii, konkrétne Komisie na základe jej vtedajšieho Kódexu správania. ( 99 ) Spor vznikol v dôsledku toho, že žalobkyňa požiadala o prístup k určitým dokumentom, ktoré viedli k rozhodnutiu vnútroštátnych inštitúcií vymáhať od žalobkyne dovozné clo. ( 100 ) Po odmietnutí pôvodnej žiadosti žalobkyne prijal generálny tajomník Komisie rozhodnutie o zamietnutí jej potvrdzujúcej žiadosti na základe výnimky týkajúcej sa ochrany verejného záujmu (súdne konanie), ( 101 ) ktoré Všeobecný súd zrušil z dôvodu nedostatočného odôvodnenia. ( 102 )

97.

Pri výkone uvedeného rozsudku podľa článku 266 ZFEÚ prijal generálny tajomník nové rozhodnutie, ktorým potvrdzujúcu žiadosť znovu zamietol, ale na základe iných dôvodov, pričom uviedol nový dôvod (tzv. „pravidlo pôvodcu“), ( 103 ) ako aj ochranu verejného záujmu (súdne konanie). ( 104 ) Žalobkyňa podala proti novému rozhodnutiu žalobu o neplatnosť, pričom okrem iného tvrdila, že nemôže byť založené na dôvodoch, ktoré neboli vzaté do úvahy v prvom rozhodnutí. ( 105 )

98.

V rámci odvolania podaného na Súdny dvor vo veci Interporc bolo toto tvrdenie zamietnuté. Po zohľadnení judikatúry týkajúcej sa článku 266 ZFEÚ Súdny dvor konštatoval, že vzhľadom na to, že z prvého rozsudku vyplýva, že pôvodné rozhodnutie nikdy neexistovalo, a že podľa článku 266 ZFEÚ bol generálny tajomník povinný prijať ďalšie rozhodnutie, Všeobecný súd správne rozhodol, že generálny tajomník bol oprávnený vykonať úplný prieskum žiadosti o prístup a mohol sa v neskoršom rozhodnutí oprieť o iné dôvody ako tie, na ktorých založil svoje pôvodné rozhodnutie, a to najmä pravidlo pôvodcu. ( 106 ) Súdny dvor ďalej konštatoval, že možnosť úplného preskúmania tiež znamená, že generálny tajomník nebol povinný v neskoršom rozhodnutí opätovne uviesť všetky dôvody na zamietnutie s cieľom dosiahnuť súlad s rozhodnutím o zrušení a mal vychádzať len z dôvodov, ktoré považoval v rámci svojej diskrečnej právomoci za uplatniteľné v prejednávanej veci. ( 107 )

99.

Aj keby bolo možné konštatovať, že spor vo veci Interporc podporuje tvrdenie, že Rada má diskrečnú právomoc, aby uviedla nový dôvod (v tomto prípade logistickú podporu) na opätovné zaradenie spoločnosti NITC do zoznamu, zastávam názor, že existujú tri závažné dôvody, prečo je potrebné to odlíšiť od situácie v konaní o tomto odvolaní.

100.

Po prvé vec Interporc sa nachádza v úplne inom kontexte, a to v kontexte prístupu k dokumentom inštitúcií Únie (a jej úplných začiatkov), ktorý sa z hľadiska právneho rámca a cieľov Únie, ktoré sa majú dosiahnuť, odlišuje od cieľov spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (ďalej len „SZBP“), kde sa nachádzajú reštriktívne opatrenia Únie. Bezprostredné dôsledky na právne postavenie žalobcu sú navyše podľa môjho názoru závažnejšie v prípade uloženia reštriktívnych opatrení. Súdny dvor uznal, že zmrazenie finančných prostriedkov má značné negatívne dôsledky a vplyv na práva a slobody dotknutého účastníka konania. ( 108 )

101.

Po druhé právne tvrdenia predložené Súdnemu dvoru vo veci Interporc sa líšia od právnych tvrdení v prejednávanom odvolaní a vo veci Interporc navyše nedošlo k údajnému porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy. ( 109 ) Nepovažujem to za príliš prekvapivé, keďže rozsudok Súdneho dvora Interporc bol vydaný 6. marca 2003, teda takmer 7 rokov skôr, než sa Charta stala záväznou (vstupom Lisabonskej zmluvy do platnosti, 1. decembra 2009) v čase, keď judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa Charty ešte nebola úplne rozvinutá. V zmysle vyššie uvedeného chcem poukázať na to, že rozsudok Súdneho dvora Interporc a niektoré súvisiace veci vyvolali vlnu kritiky týkajúcu sa „nekonečného“ konania pred súdmi Únie, keďže podľa tejto judikatúry môžu inštitúcie Európskej únie uviesť len jednu výnimku a súdy Únie nemôžu podľa článku 263 ZFEÚ požadovať od dotknutej inštitúcie, aby sprístupnila požadovaný dokument. ( 110 )

102.

Po tretie vec Interporc sa netýka žiadnej situácie, keď inštitúcia prijala úplne nové rozhodnutie, ktoré vychádzalo z dôvodov založených na skutkových tvrdeniach, ktoré boli výslovne zamietnuté v predchádzajúcom zrušujúcom rozsudku.

103.

Nie som preto presvedčený, že veci Kadi, OMPI a Interporc jasne oprávňujú Radu prijať rozhodnutie o opätovnom zaradení do zoznamu v konaní o tomto odvolaní.

104.

Článok 47 prvý odsek Charty stanovuje, že každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Článok 47 druhý odsek Charty upravuje ďalšie zložky práva na účinný prostriedok nápravy vrátane práva, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná.

105.

Na úvod chcem pripomenúť, že podľa článku 51 ods. 1 Charty je Rada viazaná ustanoveniami Charty. Podľa článku 52 ods. 3 práva, ktoré sa týkajú práva na účinný prostriedok nápravy a práva na spravodlivé prejednanie veci podľa článku 47 Charty, majú rovnaký zmysel a rozsah, ako je zmysel a rozsah tých práv, ktoré sú stanovené v článku 6 ods. 1 a článku 13 EDĽP. ( 111 ) To je dané nielen znením EDĽP, ale aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, vzhľadom na ktorú by sa mal článok 47 Charty vykladať. ( 112 )

106.

Rada je tak povinná dodržiavať ustanovenia článku 47 Charty pri prijímaní reštriktívnych opatrení rovnako ako aj pri prijímaní akýchkoľvek iných opatrení Únie. Okrem toho dodržiavanie článku 47 Charty Radou pri nariadeniach o reštriktívnych opatreniach bude uvedené v príslušnej judikatúre ESĽP týkajúcej sa článku 6 ods. 1 a článku 13 EDĽP. Zásady zakotvené v tejto judikatúre budem analyzovať spoločne s judikatúrou Súdneho dvora týkajúcou sa článku 266 ZFEÚ.

107.

Ako už bolo uvedené, podľa článku 266 ZFEÚ je inštitúcia, ktorej akt bol zrušený podľa článku 264 ZFEÚ, povinná urobiť nevyhnutné opatrenia, aby vyhovela zrušujúcemu rozsudku. Tieto opatrenia nemajú charakter odstránenia aktu z právneho poriadku Únie, keďže toto odstránenie vyplýva zo samotného zrušenia súdom Únie, ale sa týkajú najmä odstránenia účinkov spôsobených predmetným aktom, ktoré sú postihnuté zistenou protiprávnosťou. ( 113 )

108.

Ako Súdny dvor konštatoval, na dosiahnutie súladu s rozsudkom zrušujúcim predmetný akt podľa článku 266 ZFEÚ a jeho úplné vykonanie sú dotknuté inštitúcie povinné dodržať nielen výrok tohto rozsudku, ale aj dôvody, ktoré k nemu viedli a o ktoré sa tento výrok bezpodmienečne opiera, takže sú nevyhnutné na určenie presného zmyslu toho, o čom sa rozhodlo vo výroku. ( 114 )

109.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora platí, že na účely plnenia povinností podľa článku 266 ZFEÚ má dotknutá inštitúcia diskrečnú právomoc rozhodnúť o nevyhnutných opatreniach, ktoré by sa mali prijať s cieľom dosiahnuť súlad so zrušeným rozsudkom, a to na základe osobitných okolností prejednávanej veci. ( 115 ) Ako vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora, nie je záležitosťou súdov Únie, aby nahrádzali dotknutú inštitúciu v otázke určenia opatrení, ktoré sa majú prijať na dosiahnutie súladu s ich rozsudkami. ( 116 ) Článok 266 ZFEÚ sa preto tiež vykladá v tom zmysle, že bráni súdom Únie, aby vydali príkazy alebo pokyny dotknutým inštitúciám s cieľom odstrániť protiprávnosti zistené v zrušujúcom rozsudku. ( 117 )

110.

Na základe judikatúry Súdneho dvora k článku 266 ZFEÚ je však podľa môjho názoru jedna vec poskytnúť dotknutej inštitúcii diskrečnú právomoc pri rozhodovaní o náprave protiprávnosti zistenej v zrušujúcom rozsudku. Druhá vec je, či dotknutá inštitúcia využije túto možnosť spôsobom, ktorý zbavuje článok 47 Charty jeho podstaty.

111.

S odkazom na rozhodnutie ESĽP vo veci Hornsby v. Grécko ( 118 ) v rozsudku NITC II, dospel Všeobecný súd k záveru, že právo na účinný prostriedok nápravy v oblasti reštriktívnych opatrení by bolo „iluzórne“, pokiaľ by právny poriadok Únie dovoľoval, aby rozsudok vydaný súdmi Únie zostal nevykonateľný na úkor jedného z účastníkov konania, takže výkon rozsudku Všeobecného súdu musí byť považovaný za neoddeliteľnú súčasť „súdneho konania“ na účely práva na účinný prostriedok nápravy podľa článku 47 Charty. ( 119 ) Vo veci Hornsby v. Grécko ESĽP konštatoval, že článok 6 ods. 1 EDĽP zakotvuje „právo na spravodlivé súdne konanie“, z ktorého právo na prístup k súdu predstavuje jeden aspekt, a bolo by nemysliteľné, keby tento článok podrobne opísal procesné záruky poskytnuté účastníkom konania, to znamená postupy, ktoré sú spravodlivé, verejné a rýchle, avšak bez ochrany výkonu súdnych rozhodnutí. ( 120 )

112.

Pokiaľ ide o rozsah práva na spravodlivé prejednanie veci súdom, zaručeným v článku 6 ods. 1 EDĽP, ESĽP rozhodol, že toto právo „sa má vykladať vzhľadom na preambulu [EDĽP], ktorá uvádza okrem iného právny štát ako súčasť spoločného dedičstva zmluvných štátov. Jedným zo základných aspektov právneho štátu je zásada právnej istoty, ktorá okrem iného vyžaduje, aby v situácii, keď súdy s konečnou platnosťou rozhodli o otázke, ich rozhodnutie by nemalo byť spochybnené“ ( 121 ). ESĽP ďalej konštatoval, že „právna istota predpokladá dodržiavanie zásady res iudicata, ktorá je zásadou konečnosti rozsudku. Táto zásada vyžaduje, aby žiaden účastník konania nebol oprávnený domáhať sa preskúmania konečného a záväzného rozsudku iba s cieľom dosiahnuť nové prejednanie a opätovné preskúmanie veci“ ( 122 ).

113.

Pokiaľ ide o zásadu res iudicata, ESĽP zdôraznil, že „vo všetkých právnych systémoch res iudicata účinky rozsudkov predstavujú obmedzenia ad personam a z hľadiska vecnej pôsobnosti“ ( 123 ) a že je „zodpovednosťou štátu organizovať právny systém takým spôsobom, aby bolo možné identifikovať súvisiace konania a v prípade nutnosti ich spojiť alebo zakázať ďalšie začatie nového konania v rovnakej veci, aby sa zabránilo preskúmavaniu konečných rozsudkov, považovaných za zastreté opravné prostriedky, v rámci súbežných konaní“ ( 124 ).

114.

ESĽP sa už vo svojej judikatúre k článku 6 ods. 1 EDĽP zaoberal vecami, v ktorých bol neskorším rozsudkom zrušený už konečný rozsudok, a stanovil rámec pre uplatňovanie zásady právnej istoty a zásady res iudicata (konečnosti rozsudku), ktorých rozdielne časti rozviedol.

115.

Napríklad vo veci Kehaya a i. v. Bulharsko ( 125 ) kde bolo sporné, či štát alebo žalobcovia boli vlastníkmi zhodného pozemku, bola táto vec znovu preskúmaná v neskoršom konaní a rozhodnutá inak. ( 126 ) ESĽP rozhodol, že „poskytnutie ‚druhej šance‘ štátu dosiahnuť opätovného preskúmania sporu už rozhodnutého v konečnom rozsudku v spornom konaní“ bolo „nevyvážené a vytvorilo právnu neistotu“ ( 127 ). Konštatoval preto, že práva žalobcov podľa článku 6 ods. 1 EDĽP boli ohrozené, pretože neskorší rozsudok „znevážil celé súdne konanie, ktoré skončilo konečným rozsudkom…, ktorý bol navyše vykonaný“ ( 128 ). Tým, že konečný rozsudok v prvom konaní zbavili akéhokoľvek právneho účinku, štátne orgány porušili zásadu právnej istoty, ktorá je súčasťou článku 6 ods. 1 EDĽP. ( 129 )

116.

Vec Esertas v. Litva ( 130 ) sa týkala situácie, v ktorej žaloby neboli totožné, ale týkali sa úplne rovnakých právnych vzťahov a rovnakých okolností, ktoré boli rozhodujúce pre rozhodnutie sporu a líšili sa iba z časového hľadiska. ( 131 ) ESĽP konštatoval, že „situácia, keď o skutkových okolnostiach, ktoré už boli posúdené v konečnom rozsudku v jednej veci súdy neskôr znovu rozhodnú v novej veci medzi rovnakými účastníkmi konania, je podobná situácii, keď je po obnovení konania záväzný a vykonateľný rozsudok zrušený v plnom rozsahu“ ( 132 ). ESĽP preto rozhodol, že taká situácia môže taktiež porušovať zásadu právnej istoty v rozpore s článkom 6 ods. 1 EDĽP. ( 133 )

117.

Pokiaľ ide o právo na účinný opravný prostriedok zakotvené v článku 13 EDĽP, ESĽP vo svojej judikatúre zdôraznil, že pôsobnosť tohto ustanovenia sa síce môže líšiť v závislosti od charakteru sťažnosti sťažovateľa podľa EDĽP, avšak „účinný opravný prostriedok podľa článku 13 musí byť ‚účinný‘ v praxi, ako aj v práve, najmä v tom zmysle, že jeho uplatneniu sa nesmie bezdôvodne brániť konaním alebo opomenutím štátnych orgánov“ ( 134 ) alebo „v zmysle zabránenia údajného porušenia alebo jeho pokračovania, alebo poskytnutia primeranej nápravy akéhokoľvek porušenia, ku ktorému už došlo“ ( 135 ). V tomto kontexte dospel ESĽD k záveru, že „bez ohľadu na to, či konečný rozsudok, ktorý má byť vykonaný, má formu rozsudku súdu alebo rozhodnutia správneho orgánu, vnútroštátne právo, ako aj [EDĽP] stanovujú, že sa má vykonať“ ( 136 ). Týmto záverom ESĽP jasne spojil vyššie uvedenú vec Hornsby v. Grécko so súvisiacou judikatúrou, v ktorej odvodil túto zásadu z tzv. „práva na spravodlivé súdne konanie“ vyplývajúceho z článku 6 ods. 1 EDĽP. ( 137 )

118.

Na základe toho chcem poznamenať, že výklad ESĽP týkajúci sa práva na spravodlivé súdne konanie na účely článku 6 ods. 1 EDĽP zohľadňuje potrebu zaručiť právnu istotu tým, že sa zabráni tomu, aby boli v neskoršom rozsudku, pri ktorom sa predpokladá, že dáva orgánu verejnej moci „druhú šancu“, predmetom sporu rovnaké vecné otázky ako v prvom rozsudku, a to aj v situáciách, keď nejde priamo o zásadu res iudicata. ESĽP okrem toho pri posudzovaní účinnosti prostriedkov nápravy v praxi a právnej úprave, kladie pri výklade článku 13 ESĽP dôraz na zabezpečenie výkonu rozhodnutia a na to, že taký rozsudok musí byť zmysluplne dosiahnutý a vykonaný a musí poskytnúť žalobcovi dostatočnú nápravu. Zastávam názor, že tieto body formujú výklad práva na účinný prostriedok nápravy podľa článku 47 Charty a jeho uplatnenie na rozhodnutie o opätovnom zaradení do zoznamu v konaní o prejednávanom odvolaní.

119.

Domnievam sa teda, že článok 47 Charty vykladaný vzhľadom na príslušnú judikatúru ESĽP týkajúcu sa článku 6 ods. 1 a článku 13 ESĽP sa má vykladať v tom zmysle, že obmedzuje diskrečnú právomoc inštitúcií Únie podľa článku 266 ZFEÚ prijať opatrenia na nápravu protiprávností zistených v rozsudku súdov Únie v situácii, keď táto inštitúcia má „druhú šancu“, aby preskúmala právne otázky, o ktorých súdy Únie rozhodli v skoršom rozsudku, čím sa účastníci konania zbavujú účinného prostriedku nápravy vo vzťahu k uvedenému rozsudku. ( 138 ) Zdôrazňujem, že právne prostriedky nápravy podľa článku 47 Charty musia byť účinné v praxi, ako aj v právnej úprave.

120.

Na rozdiel od vyjadrení Rady nie je cieľom takého prístupu obmedziť judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa článku 266 ZFEÚ v oblasti reštriktívnych opatrení. Vo všeobecnejšej rovine skôr zabezpečuje, že režim nápravy stanovený článkom 266 ZFEÚ je v plnom rozsahu v súlade s článkom 47 Charty.

121.

Taký prístup navyše nie je vylúčený možnosťou podať žalobu na náhradu škody na základe mimozmluvnej zodpovednosti Únie. ( 139 ) Rozumiem, že žaloba na náhradu škody je v zásade nástrojom na náhradu škody spôsobenej účastníkovi konania v dôsledku protiprávnych aktov a konania Rady v súvislosti s prijatím rozhodnutia o opätovnom zaradení do zoznamu v oblasti reštriktívnych opatrení. ( 140 ) Žaloba na náhradu škody však podľa môjho názoru nevedie k náprave porušenia práva na účinný prostriedok nápravy za okolností v konaní o prejednávanom odvolaní, ak je možné považovať diskrečnú právomoc Rady, pokiaľ ide o voľbu opatrení nevyhnutných na nápravu protiprávností, za zlučiteľnú s článkom 266 ZFEÚ. Za týchto okolností by podmienky pre vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie, t. j. požiadavka na dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorej predmetom je priznanie práv jednotlivcom, ( 141 ) neboli splnené.

122.

Vzhľadom na vyššie uvedené sa Všeobecný súd podľa môjho názoru v rozsudku NITC II nedopustil nesprávneho právneho posúdenia.

123.

Domnievam sa, že finančná a logistická podpora predstavujú dva oddelené dôvody, o ktoré sa Rada opierala pri opätovnom zaradení spoločnosti NITC do zoznamu na základe určujúceho kritéria podľa článku 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413 a článku 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012 týkajúcich sa poskytovania podpory iránskej vláde.

124.

Výraz „či už“ v článku 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012 („podporujú…, či už poskytovaním materiálnej, logistickej alebo finančnej podpory“) znamená, že tri druhy pomoci, ktoré sú tu uvedené, nie sú vyčerpávajúce, ( 142 ) a teda je tu možné zahrnúť aj iné druhy podpory. ( 143 ) Súdy Únie konštatovali, že toto kritérium sa vzťahuje na akúkoľvek podporu, ktorá napriek tomu, že nemá priamu alebo nepriamu spojitosť s rozvojom šírenia jadrových zbraní, môže svojím kvalitatívnym alebo kvantitatívnym významom napomáhať takémuto rozvoju tým, že poskytuje iránskej vláde zdroje alebo zariadenia najmä materiálnej, finančnej alebo logistickej povahy, čo jej umožňuje vykonávať činnosti, vedúcu k šíreniu jadrových zbraní. ( 144 )

125.

Na základe uvedeného zastávam názor, že právo spoločnosti NITC na účinný prostriedok nápravy nebolo v prejednávanej veci porušené, pretože rozsudok NITC I bol riadne vykonaný a Všeobecný súd v tomto rozsudku nerozhodol o logistickej podpore. Z dokumentov predložených Súdnemu dvoru preto nevyplýva, že Rada dosiahla opätovné preskúmanie otázky, ktorá už bola rozhodnutá v rozsudku NITC I.

126.

Hoci záver Všeobecného súdu uvedený v bode 54 vyššie, týkajúci sa rozsahu právomoci Rady prepracovať tvrdenia na také, ktoré sa týkajú logistickej podpory, môže potenciálne vytvoriť trecie plochy s judikatúrou ESĽP týkajúcou sa „druhej šance“ na preskúmanie (pozri body 112 až 116 vyššie), žiadne podrobné vyjadrenie uplatňujúce takú judikatúru na okolnosti v konaní o tomto odvolaní nebolo predložené.

127.

Taktiež poukazujem na to, že materiál predložený Súdnemu dvoru v konaní o tomto odvolaní nepreukazuje, že by si Rada pri prvom zaradení do zoznamu schovávala na neskôr právne a skutkové tvrdenia na účely ich použitia pri opätovnom zaradení spoločnosti NITC do zoznamu.

128.

Dospel som k záveru, že toto odvolanie nemožno vyriešiť poukázaním na veci Kadi, OMPI a Interporc a reštriktívne opatrenia prijaté Radou sú obmedzené právom na účinný prostriedok nápravy podľa článku 47 Charty vrátane príslušnej judikatúry ESĽP týkajúcej sa článku 6 ods. 1 a článku 13 EDĽP, avšak nemyslím si, že rozhodnutie o opätovnom zaradení do zoznamu porušilo za okolností v konaní o tomto odvolaní právo spoločnosti NITC na účinný prostriedok nápravy podľa článku 47 Charty.

129.

S ohľadom na uvedenú analýzu navrhujem, aby Súdny dvor prvý odvolací dôvod uplatnený spoločnosťou NITC zamietol.