1. 

V prejednávanej veci sa má Súdny dvor vyjadriť k vecnej pôsobnosti nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 ( 2 ). Táto vec mu umožní spresniť jeho judikatúru týkajúcu sa uplatniteľnosti uvedeného nariadenia na opatrenia, ktoré z pohľadu práva niektorého členského štátu patria do verejného práva.

2. 

Táto vec najmä poskytne Súdnemu dvoru príležitosť vyjadriť sa k dohode o právomoci vo veciach rodičovských práv a povinností v prospech súdu členského štátu, vo vzťahu ku ktorému má dieťa podstatnú väzbu, upravenej v článku 12 ods. 3 nariadenia č. 2201/2003. Súdny dvor má v prejednávanom prípade určiť, či možno vychádzať z toho, že účastník konania, ktorý sa nezúčastnil na konaní, prijal právomoc tohto súdu v zmysle uvedeného ustanovenia, ak je zastúpený zástupcom, ktorého ustanovil súd a ktorý nespochybnil právomoc tohto súdu. Táto otázka už bola skúmaná v rámci nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( 3 ), ale ešte nebola skúmaná v rámci nariadenia č. 2201/2003.

3.

Podľa článku 1 nariadenia č. 2201/2003:

„1.   Toto nariadenie sa uplatňuje bez ohľadu na povahu súdu v občianskych veciach, ktoré sa vzťahujú na:

2.   Záležitosti uvedené v odseku 1 písm. b) sa môžu týkať najmä:

3.   Toto nariadenie sa nevzťahuje na:

4.

Článok 2 bod 7 nariadenia č. 2201/2003 vymedzuje pojem „rodičovské práva a povinnosti“ ako „všetky práva a povinnosti týkajúce sa osoby alebo majetku dieťaťa, ktoré nadobudla fyzická osoba alebo právnická osoba rozsudkom, zo zákona alebo na základe dohody, ktorá má právne účinky. Tento pojem zahŕňa opatrovnícke právo a právo styku s dieťaťom“.

5.

Článok 2 bod 10 nariadenia č. 2201/2003 vymedzuje pojem „právo styku s dieťaťom“ tak, že zahŕňa „najmä právo vziať dieťa na obmedzený čas na iné miesto, ako je miesto jeho obvyklého pobytu“.

6.

Podľa článku 8 nariadenia č. 2201/2003:

„1.   Súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania.

2.   Odsek 1 sa uplatňuje s výhradou ustanovení článkov 9, 10 a 12.“

7.

Článok 12 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 stanovuje, že „súdy členského štátu pri výkone svojej právomoci podľa článku 3, na základe návrhu na rozvod, rozluku alebo anulovanie manželstva, majú právomoc v každej veci, ktorá sa týka rodičovských práv a povinností a ktorá súvisí s týmto návrhom, ak

8.

Článok 12 ods. 3 nariadenia č. 2201/2003 stanovuje, že „súdy členského štátu majú takisto právomoc v otázkach rodičovských práv a povinností aj v iných konaniach, ako sú konania uvedené v odseku 1, ak

9.

Podľa článku 127a bulharského zákona o rodine (Semejen kodeks, ďalej len „SK“):

„1.   O otázkach súvisiacich s vycestovaním dieťaťa do zahraničia a s vydaním dokladov totožnosti potrebných na tento účel rozhodujú rodičia vzájomnou dohodou.

2.   Ak rodičia nedospejú k dohode v zmysle odseku 1, o ich spore rozhodne Rajonen săd[ ( 4 )],v ktorého obvode má dieťa súčasné bydlisko.

3.   Súdne konanie sa začína na návrh jedného z rodičov. Súd si vypočuje druhého rodiča, ibaže sa bez závažného dôvodu nezúčastní na konaní. Súd môže vykonať dôkazy aj bez návrhu.

4.   Súd môže povoliť predbežný výkon vydaného rozsudku.“

10.

Článok 45 ods. 1 zákona o bulharských dokladoch totožnosti (Zakon za bălgarskite lični dokumenti, ďalej len „ZBLD“) stanovuje, že žiadosť o vydanie cestovného pasu pre maloletého podávajú osobne jeho rodičia.

11.

Podľa článku 78 ods. 1 v spojení s článkom 76 bodom 9 ZBLD minister spravodlivosti alebo osoba, ktorú na tento účel splnomocní, môžu zakázať dieťaťu, aby opustilo územie štátu, pokiaľ sa nepredloží písomný súhlas vo forme notárskej zápisnice, ktorým rodičia povolia svojmu dieťaťu vycestovať.

12.

Podľa článku 47 bulharského občianskeho súdneho poriadku (Graždanski procesualen kodeks, ďalej len „GPK“):

„1.   Ak nemožno zastihnúť žalovaného na adrese uvedenej v spise ani nájsť osobu, ktorá je ochotná prevziať zásielku, doručovateľ vyvesí oznámenie na dvere alebo na poštovú schránku dotknutej osoby; ak k nim nemá prístup, vyvesí oznámenie na vstupné dvere domu alebo na viditeľné miesto v jeho blízkosti. Ak má doručovateľ prístup k poštovej schránke, tiež do nej uloží oznámenie.

2.   V predmetnom oznámení sa uvedie, že písomnosť bola uložená v kancelárii súdu, ak doručovanie vykonáva zamestnanec súdu alebo súdny exekútor; že bola uložená na obecnom úrade, ak doručovanie vykonáva zamestnanec obce, a že si ju tam možno vyzdvihnúť v lehote dvoch týždňov odo dňa vyvesenia oznámenia.

3.   Ak si žalovaný písomnosti nevyzdvihne, príslušný súd uloží žalobcovi povinnosť, aby mu poskytol informácie o kontaktnej adrese žalovaného, okrem prípadov uvedených v článku 40 ods. 2 a článku 41 ods. 1, v ktorých sa oznámenie založí do spisu. Ak sa uvedená adresa nezhoduje s trvalou alebo súčasnou adresou účastníka konania, príslušný súd nariadi doručenie podľa odsekov 1 a 2 na súčasnú alebo trvalú adresu.

4.   Ak doručovateľ zistí, že žalovaný nebýva na uvedenej adrese, príslušný súd uloží žalobcovi povinnosť poskytnúť informácie o jeho kontaktnej adrese bez ohľadu na vyvesenie oznámenia podľa odseku 1.

5.   Písomnosť sa považuje za doručenú uplynutím lehoty na jej vyzdvihnutie v kancelárii súdu alebo na obecnom úrade.

6.   Ak súd konštatuje riadne doručenie, nariadi, aby sa písomnosť založila do spisu, a ustanoví na náklady žalobcu opatrovníka.“

13.

Žalobkyňa, ktorá je bulharskou štátnou príslušníčkou, žije v Taliansku, kde niekoľko rokov bývala v spoločnej domácnosti s Iljom Dimitrovom Iljevom, ktorý je tiež bulharským štátnym príslušníkom. Majú spolu dcéru, ktorá sa narodila 2. novembra 2004.

14.

Žalobkyňa a pán Iljev žijú oddelene. Žalobkyňa žije so svojou dcérou v Miláne, kde má stále zamestnanie a kde dieťa navštevuje štvrtú triedu základnej školy. Pán Iljev žije tiež v Taliansku, kde má stále zamestnanie. So svojou dcérou sa stretáva každé dva až tri týždne.

15.

Dieťa je bulharským štátnym príslušníkom. Bol mu vydaný bulharský cestovný pas, ktorý platil do 5. apríla 2012. Pán Iljev však neposkytol potrebnú súčinnosť na obnovenie platnosti cestovného pasu jeho dcéry.

16.

Žalobkyňa preto podala na Rajonen săd v Petriči na základe článku 127a SK návrh, aby tento súd rozhodol spor medzi rodičmi týkajúci sa možnosti ich dcéry vycestovať do zahraničia a vydania dokladov totožnosti potrebných na tento účel, a tak nahradil chýbajúci súhlas otca.

17.

Keďže Rajonen săd konštatoval, že podmienky uvedené v článku 47 ods. 6 GPK sú splnené, ustanovil otcovi opatrovníka po tom, čo žalobkyňa zaplatila odmenu opatrovníka, ktorú stanovil Rajonen săd. Opatrovník nespochybnil právomoc bulharského súdu rozhodnúť spor.

18.

Rajonen săd v Petriči uznesením z 10. novembra 2014 zamietol návrh ako neprípustný. Vyhlásil, že nemá právomoc, a zastavil konanie. Konštatoval, že vzhľadom na to, že spor sa týka výkonu rodičovských práv a povinností a dieťa má obvyklý pobyt v Taliansku, na základe článku 8 nariadenia č. 2201/2003 patrí výlučná právomoc rozhodnúť tento spor talianskym súdom.

19.

Žalobkyňa podala proti uzneseniu Rajonen săd v Petriči z 10. novembra 2014 odvolanie.

20.

Okrăžen săd ( 5 ) v Blagoevgrade potvrdil uznesenie Rajonen săd. Tak ako Rajonen săd, Okrăžen săd konštatoval, že spor sa týka rodičovských práv a povinností a že vzhľadom na to, že dieťa má obvyklý pobyt v Taliansku, článok 8 nariadenia č. 2201/2003 stanovuje právomoc talianskych súdov. Okrem toho spresnil, že dohoda o právomoci upravená v článku 12 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia sa neuplatní, keďže na konaní sa nezúčastnil žalovaný, ale zástupca žalovaného, ktorého ustanovil súd.

21.

Žalobkyňa podala proti uzneseniu Okrăžen săd kasačný opravný prostriedok na Vărchoven kasacionen săd (Najvyšší kasačný súd). Tento súd sa pýta na uplatniteľnosť nariadenia č. 2201/2003 na spor: pýta sa, či súhlas s vycestovaním dieťaťa do zahraničia a vydanie cestovného pasu spadajú pod výkon rodičovských práv a povinností v zmysle článku 1 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia.

22.

Vărchoven kasacionen săd uvádza, že sám vydal dve protichodné uznesenia: jedno z 1. decembra 2010, v ktorom rozhodol, že konanie začaté na základe článku 127a SK, podľa ktorého možno podať na súde návrh, aby rozhodol o spore medzi rodičmi týkajúcom sa vycestovania dieťaťa do zahraničia a vydania dokladov totožnosti potrebných na tento účel, nespadá pod pojem rodičovské práva a povinnosti v zmysle článku 1 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 2201/2003, a teda nepatrí do pôsobnosti tohto nariadenia, a druhé z 9. januára 2014, v ktorom rozhodol, že také konanie spadá pod pojem rodičovské práva a povinnosti.

23.

Vărchoven kasacionen săd sa tiež pýta, či sa uplatní dohoda o právomoci upravená v článku 12 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 2201/2003, pokiaľ je žalovaný – v prípade, ak nespochybnil právomoc bulharského súdu – zastúpený zástupcom, ktorého ustanovil súd.

24.

Vărchoven kasacionen săd preto rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

25.

Vnútroštátny súd požiadal Súdny dvor, aby uplatnil naliehavé prejudiciálne konanie upravené v článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Súdny dvor túto žiadosť 20. mája 2015 zamietol.

26.

Uznesením z 3. júla 2015 ( 6 ) predseda Súdneho dvora rozhodol, že táto vec sa prejedná v skrátenom konaní upravenom v článku 105 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

27.

Španielska vláda a Európska komisia predložili písomné pripomienky k prejudiciálnym otázkam. Španielska a česká vláda, ako aj Komisia predniesli ústne pripomienky na pojednávaní konanom 9. septembra 2015.

28.

Svojou prvou a druhou otázkou, ktorými sa treba zaoberať súčasne, sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora na vecnú pôsobnosť nariadenia č. 2201/2003. V nasledujúcich bodoch tohto stanoviska sa teda budem venovať uplatniteľnosti uvedeného nariadenia na prejednávanú vec. Potom prejdem k rozboru tretej prejudiciálnej otázky, ktorá sa týka jednej z podmienok dohody o právomoci vo veciach rodičovských práv a povinností v prospech súdov členského štátu, vo vzťahu ku ktorému má dieťa podstatnú väzbu, upravenej v článku 12 ods. 3 nariadenia č. 2201/2003.

29.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora, či súhlas s vycestovaním dieťaťa do zahraničia a žiadosť o vydanie cestovného pasu na tento účel spadajú pod pojem rodičovské práva a povinnosti v zmysle článku 1 ods. 1 písm. b) a článku 2 bodu 7 nariadenia č. 2201/2003. Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora, či žaloba, ktorou jeden z rodičov navrhne, aby súd nahradil chýbajúci súhlas druhého rodiča s vycestovaním dieťaťa a s podaním žiadosti o vydanie cestovného pasu, spadá pod pojem občianske veci v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003, pričom vnútroštátny správny orgán má zohľadniť rozhodnutie vnútroštátneho súdu pri vydávaní cestovného pasu dieťaťa.

30.

Článok 1 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 stanovuje, že toto nariadenie „sa uplatňuje bez ohľadu na povahu súdu v občianskych veciach, ktoré sa vzťahujú na:… b) nadobúdanie, výkon, prenesenie, obmedzenie alebo odňatie rodičovských práv a povinností“. Pridŕžajúc sa znenia tohto ustanovenia, ktoré vymedzuje pôsobnosť nariadenia najprv na základe pojmu občianske veci a potom na základe pojmu rodičovské práva a povinnosti, ďalej preskúmam, či súhlas s vycestovaním dieťaťa do zahraničia a žiadosť o vydanie cestovného pasu na tento účel predstavujú „občianske veci“ v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003, s cieľom overiť, či spadajú pod pojem „rodičovské práva a povinnosti“, ako ho vymedzuje článok 2 bod 7 tohto nariadenia.

31.

Nariadenie č. 2201/2003 nevymedzuje pojem občianske veci v článku 1, ktorý sa týka rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia, ani v článku 2, ktorý obsahuje vymedzenie pojmov použitých v tomto nariadení, ani v odôvodneniach tohto nariadenia. Toto nariadenie v článku 1 ods. 3 len vymenúva záležitosti, na ktoré sa nevzťahuje, konkrétne určenie alebo popretie rodičovstva, rozhodnutia o osvojení, opatrenia predchádzajúce osvojeniu alebo vyhlásenie osvojenia za neplatné alebo jeho zrušenie, priezvisko a mená dieťaťa, nadobudnutie plnej právnej spôsobilosti dieťaťa, vyživovacia povinnosť, poručnícky fond („trust“) alebo otázky dedenia a opatrenia prijaté ako sankcia za trestné činy spáchané deťmi. ( 7 )

32.

Článok 1 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 vychádza z Dohovoru o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach [neoficiálny preklad] podpísaného 27. septembra 1968 ( 8 ) (ďalej len „Bruselský dohovor z roku 1968“). Článok 1 prvý odsek Bruselského dohovoru z roku 1968 totiž stanovuje, že tento dohovor „sa uplatní v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu“ [neoficiálny preklad]. Tak ako nariadenie č. 2201/2003, Bruselský dohovor z roku 1968 vymedzuje občianske a obchodné veci len negatívne, ( 9 ) prostredníctvom výnimiek vymenovaných v jeho článku 1 druhom odseku. ( 10 )

33.

Je nesporné, že – ako Súdny dvor rozhodol v rozsudku C ( 11 ) – pojem občianske veci v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 musí byť predmetom samostatného výkladu, ktorý môže ako jediný zaručiť jednotné uplatňovanie tohto nariadenia a – ako česká vláda poznamenala na pojednávaní – zabezpečiť rovnosť pre všetky deti ( 12 ) bez ohľadu na to, či majú bydlisko v členskom štáte, ktorého sú štátnymi príslušníkmi.

34.

V prejednávanom prípade žaloba, ktorú prejednáva vnútroštátny súd, smeruje k tomu, aby tento súd nahradil chýbajúci súhlas otca s vycestovaním dieťaťa a s podaním žiadosti o vydanie cestovného pasu. Vydanie cestovného pasu je pritom správnym aktom. Je teda potrebné preskúmať, či spor vo veci samej spadá pod pojem občianske veci, pričom v takom prípade sa naň vzťahuje nariadenie č. 2201/2003, alebo či ho treba vylúčiť z pôsobnosti tohto nariadenia z dôvodu, že patrí medzi správne veci.

35.

Podľa môjho názoru spor vo veci samej patrí medzi občianske veci v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003, a to z dôvodov, ktoré uvediem ďalej.

36.

V prvom rade poukazujem na to, že tento spor nesúvisí so žiadnou zo záležitostí, ktoré sú podľa článku 1 ods. 3 nariadenia č. 2201/2003 vylúčené z pôsobnosti tohto nariadenia. ( 13 )

37.

V druhom rade poznamenávam, že podľa odôvodnenia 10 nariadenia č. 2201/2003 sa toto nariadenie nemá vzťahovať na „verejné opatrenia všeobecnej povahy, na záležitosti vzdelávania alebo zdravia [verejné opatrenia všeobecnej povahy vo veciach vzdelávania alebo zdravia – neoficiálny preklad]“. ( 14 ) Z toho vyvodzujem, že sa má vzťahovať na iné verejné opatrenia, ako sú verejné opatrenia všeobecnej povahy týkajúce sa vzdelávania alebo zdravia. ( 15 )

38.

V treťom rade zdôrazňujem, že nariadenie č. 44/2001 v článku 1 ods. 1 stanovuje, že sa „neuplatní… najmä na daňové, colné a správne veci“. ( 16 ) Táto výnimka bola zavedená v roku 1978 pri pristúpení Dánskeho kráľovstva, Írska a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska k Bruselskému dohovoru z roku 1968 ( 17 ) s cieľom zohľadniť skutočnosť, že v Spojenom kráľovstve a Írsku prakticky neexistovalo rozlišovanie medzi verejným právom a súkromným právom, ktoré je bežné v právnych poriadkoch pôvodných členských štátov, a teda bolo potrebné spresniť, ktoré veci sa nepovažovali za občianske veci. ( 18 ) Na rozdiel od nariadenia č. 44/2001 nariadenie č. 2201/2003 v článku 1 nestanovuje, že sa neuplatní na správne veci. Nariadenie č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 pritom bolo prijaté po nariadení č. 44/2001 z 22. decembra 2000 a najmä po tom, čo bola v roku 1978 do Bruselského dohovoru z roku 1968 doplnená výnimka týkajúca sa správnych vecí. Ak by teda bolo zámerom normotvorcu vylúčiť správne veci z pôsobnosti nariadenia č. 2201/2003, domnievam sa, že by to výslovne stanovil.

39.

V štvrtom rade aj za predpokladu, že článok 1 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 by sa mal vykladať tak, že vylučuje z pôsobnosti tohto nariadenia správne veci, také vylúčenie by sa podľa môjho názoru nemohlo týkať všetkých správnych vecí: týkalo by sa len uplatnenia výsad verejnej moci.

40.

V súvislosti s nariadením č. 44/2001 ( 19 ) totiž Súdny dvor rozhodol, že na určenie, či spor patrí medzi občianske veci v zmysle nariadenia č. 44/2001, je potrebné preskúmať povahu právneho vzťahu medzi účastníkmi sporu a predmet sporu. Z toho vyvodil, že hoci niektoré spory medzi orgánom verejnej moci a osobou súkromného práva môžu spadať pod uvedený pojem, neplatí to v prípade, ak verejný orgán koná v rámci výkonu verejnej moci. ( 20 )

41.

Zastávam pritom názor, že pojem občianske veci v zmysle nariadenia č. 2201/2003 nemožno vykladať užšie ako pojem občianske veci v zmysle nariadenia č. 44/2001, keďže nariadenie č. 2201/2003 – na rozdiel od nariadenia č. 44/2001 – výslovne nestanovuje, že do jeho pôsobnosti nepatria správne veci. V dôsledku toho za predpokladu, že článok 1 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 sa má vykladať v tom zmysle, že toto nariadenie sa neuplatní na správne veci, na to, aby bol spor vylúčený z pojmu občianske veci, by nestačilo, že ide o spor medzi orgánom verejnej moci a osobou súkromného práva: bolo by tiež potrebné, aby tento verejný orgán vykonával verejnú moc.

42.

Ako som uviedol, na určenie, či spor patrí medzi občianske veci v zmysle nariadenia č. 44/2001, je potrebné vziať do úvahy dve kritériá: jednak povahu právneho vzťahu medzi účastníkmi sporu (ak ide o čisto súkromnoprávny vzťah, spor patrí medzi občianske veci) a jednak predmet sporu (ak predmetom sporu nie je uplatnenie verejnej moci, spor patrí medzi občianske veci).

43.

Čo sa týka po prvé povahy právneho vzťahu medzi účastníkmi sporu, Súdny dvor ju posudzuje vzhľadom na to, či majú účastníci sporu postavenie orgánov verejnej moci alebo súkromných osôb, ako aj vzhľadom na základ žaloby a podmienky jej podania. ( 21 )

44.

Spor, v ktorom sú oboma účastníkmi jednotlivci, je teda nevyhnutne čisto súkromnoprávnym vzťahom. Súdny dvor v rozsudku Henkel konštatoval, že medzi občianske veci patrí žaloba, ktorou sa združenie spotrebiteľov domáha vydania rozhodnutia, ktorým súd zakáže podnikateľovi používať nekalé zmluvné podmienky. Súdny dvor najmä poznamenal, že „združenie na ochranu spotrebiteľov[, o aké ide v prejednávanej veci,] má charakter súkromnoprávneho subjektu“. ( 22 ) V rozsudku Frahuil Súdny dvor rovnako rozhodol, že medzi občianske veci patrí žaloba, ktorou sa podnik, ktorý sa voči colnému orgánu zaručil za zaplatenie cla prepravcom, domáha náhrady súm vyplatených dovozcovi: účastníkmi sporu boli dve osoby súkromného práva. ( 23 ) V rozsudku flyLAL‑Lithuanian Airlines Súdny dvor dospel k záveru, že medzi občianske veci patrila žaloba o náhradu škody, ktorú podal litovský letecký dopravca proti subjektu, ktorý spravoval lotyšské letisko, a proti lotyšskému leteckému dopravcovi a ktorou sa domáhal náhrady škody spôsobenej údajným porušením práva hospodárskej súťaže. Súdny dvor poukázal okrem iného na to, že hoci Lotyšská republika bola väčšinovým alebo jediným akcionárom žalovaných, nebola účastníkom sporu, a že žalobca sa sťažoval na príliš vysoké poplatky za využívanie letiskových zariadení, teda na úkon žalovaných ako hospodárskych subjektov, ktorý nezahŕňa výkon výsad verejnej moci. ( 24 )

45.

Ak je jedným z účastníkov sporu orgán verejnej moci, neznamená to, že len z tohto dôvodu sa na spor nevzťahuje nariadenie č. 44/2001: toto nariadenie sa neuplatní len vtedy, ak tento verejný orgán využije v rámci sporu výsady verejnej moci. V rozsudku Sunico a i. Súdny dvor rozhodol, že žaloba o vymoženie daňovej pohľadávky, ktorú podala britská daňová správa, patrila medzi občianske veci, lebo žalobkyňa síce bola orgánom verejnej moci, ale konala len na základe britskej právnej úpravy zodpovednosti za škodu. ( 25 ) V rozsudku Sapir a i. Súdny dvor rovnako rozhodol, že žaloba o odškodnenie osôb poškodených nacistickým režimom podaná proti spolkovej krajine Berlín patrila medzi občianske veci. Spolková krajina Berlín totiž bola žalovaná ako vlastník nehnuteľností zaťažených reštitučnými nárokmi a mala rovnakú povinnosť odškodnenia ako súkromný vlastník. ( 26 )

46.

Pokiaľ ide po druhé o predmet sporu, spor nepatrí medzi občianske veci, ak je jeho predmetom uplatnenie verejnej moci, teda ak žaloba priamo vyplýva z výkonu verejnej moci. ( 27 )

47.

Súdny dvor v rozsudku Lechouritou a i. konštatoval, že predmetom žaloby, ktorou sa grécki štátni príslušníci domáhajú od Nemecka náhrady škody spôsobenej masakrom civilného obyvateľstva, ktorý spáchali vojaci nemeckých ozbrojených síl v roku 1943, je uplatnenie verejnej moci. ( 28 ) Naproti tomu v rozsudku Apostolides konštatoval, že predmetom žaloby, ktorou sa jednotlivec, ktorý je vlastníkom nehnuteľnosti na Cypre, ktorú musel opustiť pri invázii tureckej armády na tento ostrov v roku 1974, domáha od jednotlivca, ktorý nadobudol túto nehnuteľnosť, aby mu okamžite umožnil voľné nakladanie s ňou, nie je uplatnenie verejnej moci. ( 29 ) Ak Súdny dvor použil v týchto dvoch rozsudkoch opačné riešenie, domnievam sa, že je to tak preto, lebo v rozsudku Lechouritou a i. bola predmetom žaloby náhrada škody spôsobenej priamo úkonom verejnej moci (masaker civilného obyvateľstva), zatiaľ čo v rozsudku Apostolides bola predmetom žaloby držba nehnuteľnosti nadobudnutej v dôsledku úkonu verejnej moci (invázia ozbrojených síl), teda súvislosť medzi žalobou a úkonom verejnej moci bola len nepriama.

48.

Ako už bolo uvedené ( 30 ), judikatúru týkajúcu sa pojmu občianske veci v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 možno uplatniť aj na pojem občianske veci v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003.

49.

V prejednávanom prípade sú účastníkmi sporu, ktorý prejednáva vnútroštátny súd, dvaja jednotlivci, a to rodičia dieťaťa. Je zrejmé, že matka nemôže uplatniť voči otcovi akúkoľvek výsadu, ktorá by prekračovala rámec všeobecných predpisov. Právny vzťah medzi účastníkmi sporu je teda čisto súkromnoprávny.

50.

Okrem toho zdôrazňujem, že žaloba podaná matkou smeruje k tomu, aby súd nahradil chýbajúci súhlas otca s podaním žiadosti o vydanie cestovného pasu pre dieťa. Predmetom sporu nie je uplatnenie verejnej moci, keďže sa nenavrhuje, aby súd vydal tento cestovný pas, ale aby nahradil chýbajúci súhlas otca. Jeho predmetom je spor rodičov, pričom matka chce, aby dieťa išlo navštíviť svoju rodinu do Bulharska, a otec s tým nesúhlasí alebo aspoň neprijal potrebné kroky na tento účel. Predmet sporu je teda čisto súkromnoprávny.

51.

Článok 1 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 2201/2003 stanovuje, že občianske veci, ktoré sa vzťahujú na nadobúdanie, výkon, prenesenie, obmedzenie alebo odňatie rodičovských práv a povinností, na ktoré sa uplatňuje toto nariadenie, sa môžu týkať najmä práva styku s dieťaťom. Článok 2 bod 10 nariadenia č. 2201/2003 vymedzuje pojem právo styku s dieťaťom tak, že zahŕňa najmä právo vziať dieťa na obmedzený čas na iné miesto, ako je miesto jeho obvyklého pobytu.

52.

Ak pritom rodič vezme dieťa na prázdniny k jeho rodine, a to aj do iného členského štátu (keďže v článku 2 bode 10 sa hovorí len o „in[om] miest[e], ako je miesto jeho obvyklého pobytu“), a podá žiadosť o vydanie cestovného pasu na tento účel, podľa môjho názoru to úplne zodpovedá definícii pojmu právo styku s dieťaťom.

53.

Vnútroštátnemu súdu teda treba odpovedať tak, že žaloba, ktorou sa jeden z rodičov domáha, aby súd nahradil chýbajúci súhlas druhého rodiča s vycestovaním dieťaťa a s podaním žiadosti o vydanie cestovného pasu, patrí medzi občianske veci, ktoré sa vzťahujú na rodičovské práva a povinnosti, v zmysle článku 1 ods. 1 písm. b) a článku 2 bodov 7 a 10 nariadenia č. 2201/2003.

54.

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či možno vychádzať z toho, že účastník konania, ktorý sa nezúčastnil na konaní, prijal právomoc súdu v zmysle článku 12 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 2201/2003, ak ho zastupuje zástupca, ktorého ustanovil súd a ktorý nespochybnil právomoc súdu.

55.

Skôr než preskúmam tretiu otázku, chcel by som uviesť niekoľko poznámok týkajúcich sa rozdelenia právomocí vo veciach rodičovských práv a povinností, ktoré stanovuje nariadenie č. 2201/2003.

56.

Článok 8 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 priznáva právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností súdom členského štátu, v ktorom má dieťa obvyklý pobyt v čase začatia konania. Článok 8 ods. 2 tohto nariadenia však stanovuje, že „odsek 1 sa uplatňuje“ okrem iného „s výhradou“ článku 12. Článok 12 ods. 1 priznáva právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností súdom členského štátu, ktoré vykonávajú právomoc podľa článku 3 ( 31 ) na základe návrhu na rozvod, rozluku alebo anulovanie manželstva ( 32 ), zatiaľ čo článok 12 ods. 3 stanovuje, že právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností majú súdy členského štátu, vo vzťahu ku ktorému má dieťa podstatnú väzbu, najmä na základe skutočnosti, že je štátnym príslušníkom tohto štátu.

57.

Právomoc súdov členského štátu, ktoré vykonávajú právomoc na základe návrhu na rozvod, alebo právomoc súdov členského štátu, vo vzťahu ku ktorému má dieťa podstatnú väzbu, stanovené v článku 12 ods. 1 a 3 nariadenia č. 2201/2003, sú teda súbežnými právomocami vo vzťahu k právomoci súdov členského štátu obvyklého pobytu dieťaťa. ( 33 )

58.

Domnievam sa, že s cieľom poskytnúť užitočnú odpoveď vnútroštátnemu súdu treba tretiu otázku preformulovať ( 34 ) tak, aby bola preskúmaná so zreteľom na článok 12 ods. 3 nariadenia č. 2201/2003, a nie so zreteľom na odsek 1 tohto článku. V nasledujúcich bodoch tohto stanoviska vysvetlím, prečo je také preformulovanie potrebné, a potom preskúmam samotnú otázku, teda otázku, či možno vychádzať z toho, že účastník konania, ktorý sa nezúčastnil na konaní, ale zastupuje ho zástupca, ktorého ustanovil súd a ktorý nespochybnil právomoc súdu, prijal právomoc tohto súdu v zmysle článku 12 ods. 3 nariadenia č. 2201/2003.

59.

Zastávam názor, že článok 12 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 nemožno uplatniť na prejednávanú vec. Ako totiž bolo uvedené, toto ustanovenie priznáva právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností súdu členského štátu, ktorý má na základe článku 3 právomoc rozhodnúť o návrhu na rozvod. V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa však uvádza len to, že pani Gogova a pán Iljev žili v spoločnej domácnosti, čo vyvoláva dojem, že nikdy neboli zosobášení. V dôsledku toho sa toto ustanovenie neuplatní na spor vo veci samej.

60.

Právomoc bulharských súdov treba naopak preskúmať z hľadiska článku 12 ods. 3 nariadenia č. 2201/2003, ktorý navyše stanovuje tú istú podmienku ako článok 12 ods. 1, a to prijatie právomoci konajúceho súdu. V tomto ustanovení sa uvádza, že súdy členského štátu majú „právomoc v otázkach rodičovských práv a povinností… v iných konaniach, ako sú konania uvedené v odseku 1“, ak po prvé dieťa má vo vzťahu k tomuto členskému štátu podstatnú väzbu „najmä na základe skutočnosti, že… dieťa je štátnym príslušníkom tohto štátu“, po druhé všetci účastníci konania prijali právomoc týchto súdov výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom a táto právomoc je v najlepšom záujme dieťaťa. ( 35 ) Zo spisu pritom vyplýva, že dieťa je bulharským štátnym príslušníkom: prvá podmienka dohody o právomoci, ktorú upravuje článok 12 ods. 3 nariadenia č. 2201/2003, je splnená.

61.

Poznamenávam, že v rozsudku L Súdny dvor rozhodol, že dohodu o právomoci podľa článku 12 ods. 3 nariadenia č. 2201/2003 vo veci rodičovských práv a povinností možno uplatniť bez toho, aby konanie v tejto veci muselo súvisieť s iným konaním, ktoré už prebieha pred súdom, v prospech ktorého má byť právomoc dohodnutá. ( 36 ) Je teda nepodstatné, že na bulharských súdoch sa nevedie nijaké konanie o návrhu na rozvod: taká skutočnosť nebráni uplatniteľnosti článku 12 ods. 3 nariadenia č. 2201/2003. ( 37 )

62.

Tretia prejudiciálna otázka je teda naďalej relevantná. Podľa článku 12 ods. 1 a 3 nariadenia č. 2201/2003 totiž dohoda o právomoci podlieha tej istej podmienke, a to že túto právomoc výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom prijali „manželia a nositelia rodičovských práv a povinností“ (odsek 1) alebo „všetci účastníci konania“ (odsek 3). Na poskytnutie užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu stačí preskúmať otázku, či treba vychádzať z toho, že účastník konania, ktorý sa nezúčastnil na konaní a je zastúpený zástupcom, ktorého ustanovil súd a ktorý nespochybnil právomoc tohto súdu, súhlasil s jeho právomocou, so zreteľom na odsek 3, a nie so zreteľom na odsek 1.

63.

Domnievam sa, že nemožno vychádzať z toho, že žalovaný, ktorý sa nezúčastnil na konaní, prijal právomoc konajúceho súdu v zmysle článku 12 ods. 3 písm. b) nariadenia č. 2201/2003, len preto, lebo tento súd, ktorému sa nepodarilo doručiť žalovanému písomnosť, ktorou sa začalo konanie, mu ustanovil ex offo zástupcu, aby ho zastupoval, a tento zástupca predložil vyjadrenie vo veci samej bez toho, aby namietal nedostatok právomoci súdu.

64.

Poukazujem na to, že zámerom normotvorcu Únie bolo umožniť účastníkom sporu vybrať si členský štát, ktorého súdy budú mať právomoc rozhodnúť o rodičovských právach a povinnostiach. Článok 12 ods. 3 nariadenia č. 2201/2003 im totiž dovoľuje odkloniť sa od právomoci súdov členského štátu obvyklého pobytu dieťaťa v prospech súdov členského štátu, vo vzťahu ku ktorému má dieťa podstatnú väzbu. Zámerom normotvorcu Únie teda bolo zdôrazniť autonómiu účastníkov sporu tak, že im ponúkol možnosť voľby, ktorá je síce podriadená podmienke, aby dieťa malo podstatnú väzbu vo vzťahu k členskému štátu, ktorého súdy si títo účastníci vyberú ( 38 ), ale napriek tomu to je možnosť voľby. Vyplýva to z dôvodovej správy k návrhu nariadenia predloženého Komisiou, podľa ktorej článok 12 ods. 3 nariadenia č. 2201/2003 „má za cieľ podporiť dohodu medzi účastníkmi sporu, aj keď len o tom, na ktoré súdy sa obrátia, a zároveň poskytnúť nositeľom rodičovských práv a povinností určitú voľnosť“ ( 39 ).

65.

Keďže je však právomoc konajúceho súdu založená na vôli účastníkov sporu, treba sa ubezpečiť, či s touto právomocou skutočne súhlasili obaja účastníci. ( 40 ) Zámer normotvorcu, teda zdôraznenie autonómie účastníkov sporu, svedčí v prospech doslovného výkladu prijatia právomoci konajúceho súdu „výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom“. ( 41 )

66.

Zdôrazňujem, že článok 12 ods. 3 písm. b) nariadenia č. 2201/2003 stanovuje, že právomoc súdov členského štátu, ktorý si zvolili účastníci sporu, musí byť „v najlepšom záujme dieťaťa“. Domnievam sa, že toto spresnenie treba vzhľadom na kľúčové postavenie najlepšieho záujmu dieťaťa v systéme právomocí stanovenom nariadením č. 2201/2003 ( 42 ) chápať ako skutočnú povinnosť konajúceho súdu ubezpečiť sa, či účastníci sporu nevyužili svoju voľnú úvahu na úkor najlepšieho záujmu dieťaťa. ( 43 ) Taká povinnosť potvrdzuje požiadavku doslovného výkladu prijatia právomoci súdov, ktoré konajú na základe článku 12 ods. 3.

67.

Zastávam pritom názor, že ak by sa vychádzalo z toho, že žalovaný prijal právomoc bulharských súdov, hoci sa nepodarilo doručiť mu písomnosť, ktorou sa začalo konanie, z dôvodu, že zástupca, ktorého ustanovil súd, nespochybnil právomoc tohto súdu, nezodpovedalo by to požiadavke doslovného výkladu podmienky prijatia stanovenej v článku 12 ods. 3 písm. b) nariadenia č. 2201/2003.

68.

Veľmi ma prekvapuje, že bulharský súd ustanovil zástupcu, aby zastupoval žalovaného, hoci z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že otec sa so svojou dcérou stretáva každé dva až tri týždne. Konštatujem, že podľa článku 47 ods. 4 GPK ( 44 ) v prípade, ak konajúci súd zistí, že žalovaný nebýva na uvedenej adrese, „uloží žalobcovi povinnosť poskytnúť informácie“ o adrese žalovaného. Zdá sa prinajmenšom zvláštne, že matka pravidelne odovzdáva dieťa jeho otcovi, ale nepozná adresu otca. Poukazujem na to, že článok 18 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 stanovuje, že súd preruší konanie dovtedy, kým sa nepreukáže, že odporca mal možnosť prevziať písomnosť, ktorou sa začalo konanie, alebo „sa na tento účel prijali všetky potrebné kroky“. ( 45 )

69.

Neviem si predstaviť, ako možno vychádzať z toho, že žalovaný súhlasil s právomocou súdov členského štátu, ak nevie o tom, že sa začalo konanie proti nemu. ( 46 ) Tiež pochybujem o tom, či zástupca, ktorého ustanovil súd, môže platne súhlasiť s právomocou tohto súdu, pokiaľ vôbec nie je v kontakte so žalovaným, a teda nemá k dispozícii informácie, ktoré by mu umožnili posúdiť právomoc konajúceho súdu. ( 47 )

70.

Poukazujem na to, že Súdny dvor v rámci výkladu článku 24 prvej vety nariadenia č. 44/2001, ktorá stanovuje, že „okrem právomoci založenej na iných ustanoveniach tohto nariadenia má právomoc súd členského štátu vtedy, ak sa žalovaný zúčastní konania“, v nedávnom rozsudku A rozhodol, že účasť opatrovníka, ktorého rakúsky súd ustanovil žalovanému, ktorý bol neprítomný, na konaní sa nerovnala účasti žalovaného na konaní v zmysle tohto článku 24, teda že nezakladala právomoc konajúceho súdu. ( 48 )

71.

Článok 12 ods. 3 nariadenia č. 2201/2003 treba podľa môjho názoru vykladať rovnakým spôsobom ako článok 24 prvú vetu nariadenia č. 44/2001.

72.

Po prvé totiž článok 24 prvá veta nariadenia č. 44/2001 – tak ako článok 12 ods. 3 nariadenia č. 2201/2003 – stanovuje právomoc založenú na dobrovoľnej voľbe účastníkov sporu. ( 49 )

73.

Po druhé Súdny dvor v rozsudku A vyvážil právo na obranu s právom žalobcu na účinný prostriedok nápravy pred súdom stanoveným v článku 47 Charty základných práv Európskej únie. ( 50 ) Poukázal na to, že bydlisko žalovaného síce nebolo známe, čo žalobcom znemožnilo určenie súdu, ktorý má právomoc, a výkon ich práva na účinný prostriedok nápravy. Vo svojich ďalších úvahách však Súdny dvor zdôraznil, že ak by sa malo vychádzať z toho, že účasť opatrovníka na konaní sa rovná účasti žalovaného na konaní v zmysle článku 24 prvej vety nariadenia č. 44/2001, žalovaný by sa už nepovažoval za nezúčastneného na konaní. Už by sa nepovažoval za nezúčastneného na konaní v zmysle článku 24 tohto nariadenia, ale ani v zmysle jeho článku 34 bodu 2, ktorý stanovuje, že rozsudok sa neuzná v prípade, ak sa žalovanému nedoručila písomnosť, ktorou sa začalo konanie. Žalovaný by sa teda nemohol odvolávať na článok 34 bod 2 s cieľom namietať proti uznaniu rozsudku. Súdny dvor dospel k záveru, že taký výklad článku 24 nariadenia č. 44/2001 nemožno považovať za výklad, ktorý zavádza spravodlivú rovnováhu medzi právom žalobcu na účinný prostriedok nápravy pred súdom a právom na obranu. ( 51 )

74.

V prejednávanom prípade pritom poukazujem na to, že právomoc súdov členského štátu, vo vzťahu ku ktorému má dieťa podstatnú väzbu, stanovená v článku 12 ods. 3 nariadenia č. 2201/2003, je súbežnou právomocou vo vzťahu k právomoci súdov členského štátu obvyklého pobytu dieťaťa, ktorá je stanovená v článku 8 ods. 1 tohto nariadenia. Ak by sa teda bulharské súdy v prejednávanom prípade domnievali, že nemajú právomoc z dôvodu, že otec neprijal ich právomoc, matka by sa mohla obrátiť na talianske súdy: nedošlo by k odopretiu spravodlivosti.

75.

Okrem toho zdôrazňujem, že ak by sa bulharské súdy domnievali, že majú právomoc na základe článku 12 ods. 3 nariadenia č. 2201/2003, otec by nemal možnosť podať opravný prostriedok.

76.

Článok 41 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 totiž stanovuje, že rozsudok vydaný v členskom štáte sa uznáva a je vykonateľný v inom členskom štáte bez potreby jeho vyhlásenia za vykonateľný a bez možnosti namietať proti jeho uznaniu, ak bol rozsudok osvedčený v členskom štáte pôvodu. Podľa článku 41 ods. 2 písm. a) je pritom doručenie písomnosti, ktorou sa začalo konanie, žalovanému jednou z podmienok vydania tohto osvedčenia. Ak by sa však vychádzalo z toho, že žalovaný prijal právomoc bulharských súdov v zmysle článku 12 ods. 3 písm. b) nariadenia č. 2201/2003, znamenalo by to, že by sa nepovažoval za nezúčastneného na konaní: nebolo by teda možné konštatovať, že sa nezúčastnil na konaní, v zmysle článku 41 ods. 2 písm. a) tohto nariadenia. Ak by sa teda vychádzalo z toho, že bulharské súdy majú právomoc na základe článku 12 ods. 3, vydali by osvedčenie, ktoré by umožňovalo uznanie a výkon rozsudku v Taliansku.

77.

V takom prípade by otec nemohol namietať proti výkonu rozsudku bulharských súdov. Po prvé článok 43 ods. 2 nariadenia č. 2201/2003 stanovuje, že proti vydaniu osvedčenia nie je prípustné odvolanie. Po druhé článok 41 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje, že nemožno namietať proti uznaniu rozsudku osvedčeného v členskom štáte pôvodu. ( 52 )

78.

Ak by sa teda vychádzalo z toho, že otec prijal právomoc bulharských súdov v zmysle článku 12 ods. 3 písm. b) nariadenia č. 2201/2003, zásah do práva na obranu by bol podľa môjho názoru neprimeraný.

79.

Tento záver nemožno spochybniť nijakým tvrdením založeným na rozsudku Hypoteční banka, v ktorom Súdny dvor rozhodol, že nariadenie č. 44/2001 nebráni vnútroštátnemu ustanoveniu, ktoré umožňuje viesť konanie proti žalovanému, ktorého bydlisko nie je známe, pričom konajúci súd ustanoví žalovanému opatrovníka. ( 53 ) Ako totiž Súdny dvor výslovne zdôraznil v rozsudku A, aj keď v rozsudku Hypoteční banka žalovaný mohol napadnúť uznanie rozsudku na základe tohto článku 34 bodu 2, v rozsudku A taká možnosť neexistovala. Možnosť odvolávať sa na tento článok 34 bod 2 totiž „predpokladá…, že rozhodnutie bolo vydané v neprítomnosti žalovaného a že procesné úkony vykonané zástupcom v spore či opatrovníkom ustanoveným žalovanému z dôvodu neprítomnosti sa nerovnajú účasti takéhoto žalovaného na konaní pred súdom v zmysle… nariadenia [č. 44/2001]“. ( 54 ) Ak má pritom konajúci súd právomoc na základe článku 24 tohto nariadenia, žalovaný sa nepovažuje za nezúčastneného na konaní.

80.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položil Vărchoven kasacionen săd, takto: