1

Crédit mutuel je decentralizovaná banková skupina, ktorú tvorí sieť miestnych sporiteľní Crédit mutuel, vrátane žalobkyne, ktoré majú formu družstiev, pričom žalobkyňa Confédération nationale du Crédit mutuel predstavuje ústredný orgán v zmysle článkov L.511‑30 a L.511‑31 code monétaire et financier français (francúzsky menový a finančný zákonník) (ďalej len „MFZ“). Ako významná inštitúcia v zmysle článku 6 ods. 4 nariadenia Rady (EÚ) č. 1024/2013 z 15. októbra 2013, ktorým sa Európska centrálna banka poveruje osobitnými úlohami, pokiaľ ide o politiky týkajúce sa prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami (Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 63), Crédit mutuel patrí medzi subjekty, nad ktorými Európska centrálna banka (ECB) vykonáva priamy prudenciálny dohľad.

2

Dňa 23. júna 2015 žalobkyňa vo svojom vlastnom mene, ako aj v mene všetkých subjektov Crédit mutuel požiadala ECB o vydanie povolenia vylúčiť expozície, ktoré predstavujú sumy týkajúce sa regulovaných produktov tejto banky, ktoré však mala povinnosť previesť na Caisse des dépôts et consignations (Štátna depozitná pokladňa, ŠDP), ktorá je francúzskou verejnoprávnou inštitúciou, z výpočtu ukazovateľa finančnej páky podľa článku 429 ods. 14 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 575/2013 z 26. júna 2013 o prudenciálnych požiadavkách na úverové inštitúcie a investičné spoločnosti a o zmene nariadenia (EÚ) č. 648/2012 (Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 1).

3

Dotknutými produktmi sú vkladná knižka A, ktorú upravujú články L.221‑1 až L.221‑9 MFZ, ľudová vkladná knižka (ĽVK), ktorú upravujú články L.221‑13 až L.221‑17‑2 MFZ a vkladná knižka spoločného trvalo udržateľného rozvoja (VKSTUR), ktorú upravuje článok L.221‑27 MFZ. Podľa článku L.221‑5 MFZ bol podiel na celkových vkladoch vybraných v súvislosti s vkladnou knižkou A a VKSTUR centralizovaný v sporiteľskom fonde, ktorý spravuje ŠDP. Podľa článku R.221‑58 MFZ platí to isté aj v prípade ĽVK.

4

Dňa 8. júna 2016 oznámila ECB žalobkyni návrh rozhodnutia, ktorým zamietla udelenie požadovanej výnimky. ECB poskytla žalobkyni lehotu dva týždne na to, aby predložila svoje pripomienky.

5

Žalobkyňa svoje písomné pripomienky k tomuto návrhu rozhodnutia predložila 21. júna 2016 a zopakovala svoju žiadosť o udelenie výnimky stanovenej v článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013.

6

Dňa 6. júla 2016 sa v priestoroch ECB uskutočnilo stretnutie zástupcov žalobkyne a ECB.

7

Dňa 24. augusta 2016 ECB prijala rozhodnutie ECB/SSM/2016‑9695000CG7B84NLR5984/92, ktoré bolo prijaté podľa článku 4 ods. 1 písm. d) a článku 10 nariadenia č. 1024/2013, ako aj článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

8

ECB zamietla, aby boli z výpočtu ukazovateľa finančnej páky žalobkyne vylúčené expozície voči ŠDP, ktoré predstavujú časť súm vložených v súvislosti s vkladnou knižkou A, VKSTUR a ĽVK, ktoré bola povinná na ňu previesť.

9

ECB po prvé uznala, že podmienky uvedené v článku 429 ods. 14 písm. a) až c) nariadenia č. 575/2013 boli splnené predovšetkým z dôvodov, že ŠDP sa musí považovať za subjekt verejného sektora, ďalej že s expozíciami ŠDP sa má na prudenciálne účely zaobchádzať v súlade s článkom 116 ods. 4 toho istého nariadenia a napokon že žalobkyňa bola povinná previesť podiel úspor vložených v súvislosti s vkladnou knižkou A, VKSTUR a ĽVK na účely financovania investícií všeobecného záujmu. ECB v podstate tiež zdôraznila, že tieto podmienky neboli splnené, pokiaľ ide o regulovanú časť úspor, vo vzťahu ku ktorej neexistuje povinnosť prevodu na ŠDP bez ohľadu na účel použitia.

10

ECB sa po druhé domnievala, že zo znenia článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 vyplýva, že má diskrečnú právomoc, ktorá jej umožňuje vylúčiť alebo nevylúčiť expozície, ktoré spĺňajú podmienky stanovené v tomto ustanovení, z výpočtu ukazovateľa finančnej páky. V podstate sa domnieva, že aj keď sú tieto podmienky splnené, môžu existovať prudenciálne dôvody, ktoré odôvodňujú zamietnutie žiadosti o udelenie výnimky podľa tohto ustanovenia. V tejto súvislosti poukazuje na účel zavedenia ukazovateľa finančnej páky, ktorý spočíva v tom, že má poskytnúť jednoduchý a transparentný prehľad o úrovni expozície úverovej inštitúcie, ktorá sa nebude zvažovať v závislosti od rizika, ktoré predstavujú rôzne zložky jej expozícii, aby sa zabránilo nadmernému rozvoju uvedených expozícií vo vzťahu k vlastným zdrojom.

11

ECB sa po tretie domnievala, že sumy, ktoré žalobkyňa previedla na ŠDP, zostali naďalej expozíciami, ktoré sú relevantné pre výpočet ukazovateľa finančnej páky. Opiera sa o tri žalobné dôvody. Prvý dôvod, ktorý kvalifikovala ako „prvú informáciu“, je založený na vyúčtovaní zhromaždených úspor. ECB z okolnosti, že regulované úspory boli v súvahe žalobkyne uvedené na strane pasív a sumy, ktoré previedla na ŠDP, na strane aktív, vyvodila, že žalobkyňa zostala naďalej zodpovedná za expozíciu, ktorú predstavujú zhromaždené úspory, vrátane súm prevedených na ŠDP. Dodala, že žalobkyňa bola povinná zabezpečiť riadenie operačných rizík spojených s regulovanými úsporami. Druhý dôvod spočíva v zmluvnej povinnosti žalobkyne vrátiť vklady zákazníkov bez ohľadu na to, či ŠDP vráti žalobkyni finančné prostriedky, ktoré na ňu previedla. Tretí dôvod je založený na existencii časového odstupu medzi vykonaním úprav stanovísk žalobkyne a ŠDP na účely obnovenia rovnováhy. ECB sa domnieva, že počas tohto časového úseku mohla žalobkyňa predtým, ako na ňu ŠDP prevedie finančné prostriedky, pristúpiť k núdzovému predaju aktív. ECB v konečnom dôsledku z týchto dôvodov vyvodila, že mechanizmus prevodu ŠDP na žalobkyňu bol nedokonalý, pričom vyvolával prudenciálne obavy, ktoré odôvodňujú zamietnutie jej žiadosti.

12

Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 28. októbra 2016 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

13

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 1. marca 2017 podala Fínska republika návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník na podporu návrhov ECB. Uznesením zo 16. mája 2017 predseda druhej komory Všeobecného súdu povolil vstup Fínskej republiky do konania ako vedľajšieho účastníka konania na podporu návrhov ECB a vyhovel žiadosti o dôverné zaobchádzanie, ktorú žalobkyňa podala vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi konania.

14

Dňa 15. júna 2017 predložila Fínska republika svoje vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania. Žalobkyňa k nemu predložila svoje pripomienky v stanovenej lehote. ECB nepredložila žiadne pripomienky.

15

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 11. júla 2017 žalobkyňa požiadala Všeobecný súd, aby vyhlásil za neprípustnú časť argumentácie uvedenej v duplike, z dôvodu, že údajne predstavuje nový žalobný dôvod predložený v priebehu konania v zmysle článku 84 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

16

ECB zaujala stanovisko k žiadosti žalobkyne v pripomienkach podaných do kancelárie Všeobecného súdu 28. júla 2017, pričom uviedla, že dotknutá argumentácia predstavuje rozšírenie argumentácie, ktorá už bola uvedená v jej vyjadrení k žalobe, a preto nie je neprípustná, ako uvádza žalobkyňa.

17

Všeobecný súd na základe návrhu druhej komory rozhodol podľa článku 28 rokovacieho poriadku o postúpení veci rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu.

18

Všeobecný súd (druhá rozšírená komora) rozhodol na základe návrhu sudcu spravodajcu o začatí ústnej časti konania.

19

Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im položil Všeobecný súd, boli vypočuté na pojednávaní, ktoré sa konalo 24. apríla 2018.

20

Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

21

ECB a Fínska republika navrhujú, aby Všeobecný súd:

22

Žalobkyňa na podporu svojej žaloby uvádza štyri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod, ktorý je uvedený ako hlavný, je založený na prekročení právomoci, ktorým je poznačené napadnuté rozhodnutie. Druhý žalobný dôvod, ktorý bol predložený subsidiárne vzhľadom na prvý žalobný dôvod, je založený na nesprávnom právnom posúdení ECB. Tretí žalobný dôvod, ktorý bol predložený subsidiárne vzhľadom na druhý žalobný dôvod, je založený na tom, že napadnuté rozhodnutie je zjavne nesprávne a neprimerané. Štvrtý žalobný dôvod je založený na porušení povinnosti odôvodnenia a porušení zásady riadnej správy vecí verejných.

23

Svojím prvým žalobným dôvodom žalobkyňa vytýka ECB, že si pri uplatňovaní článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 udelila diskrečnú právomoc, hoci jej takáto právomoc neprináleží.

24

Pokiaľ ide o druhý, tretí a štvrtý žalobný dôvod, je potrebné uviesť, že majú spoločné to, že spochybňujú zákonnosť používania tejto voľnej úvahy ECB za predpokladu, že ju má k dispozícii. Preto ich treba preskúmať spoločne.

25

Žalobkyňa v podstate tvrdí, že tým, že ECB si udelila diskrečnú právomoc pri uplatňovaní článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013, poznačila napadnuté rozhodnutie prekročením právomoci. Žalobkyňa predovšetkým tvrdí, že výklad článku 429 ods. 14 nariadenia č 575/2013 v tom zmysle, že priznáva ECB diskrečnú právomoc, je v rozpore so zásadou rozdelenia právomocí, lebo iba Európska komisia dostala právomoc zmeniť toto nariadenie a nemôže ďalej delegovať svoju diskrečnú právomoc. Okrem toho, podľa žalobkyne použitie slovesa „môžu“ v znení článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 automaticky neznamená, že ECB bola priznaná diskrečná právomoc a že tak existencia podmienok priznania výnimky upravenej v tomto ustanovení, ako aj ciele sledované normotvorcom a zásady riadnej správy vecí verejných a právnej istoty bránia tomu, aby sa uznala takáto diskrečná právomoc, ale skôr znamená, že ECB má iba právomoc overiť, či boli splnené podmienky uvedené v článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013.

26

ECB, ktorú podporuje Fínska republika, nesúhlasí s tvrdeniami žalobkyne.

27

Treba uviesť, že právomoc ECB na účely prijatia napadnutého rozhodnutia vyplýva z nariadenia č. 1024/2013 a že rozsah jej právomocí určuje článok 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013.

28

Pokiaľ ide o právomoc ECB prijať napadnuté rozhodnutie, treba pripomenúť, že podľa článku 4 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 1024/2013 je ECB poverená úlohou „zabezpečovať dodržiavanie súladu s aktmi uvedenými v článku 4 ods. 3 prvom pododseku, ktorými sa voči úverovým inštitúciám stanovujú prudenciálne požiadavky v oblastiach požiadaviek na vlastné zdroje, sekuritizácie, obmedzení veľkých expozícií, likvidity, pákového efektu a podávania správ a zverejňovania informácií o týchto záležitostiach“. Okrem toho, keďže žalobkyňa je významný subjekt v zmysle článku 6 ods. 4 nariadenia č. 1024/2013, patrí realizácia tejto úlohy v rámci jednotného mechanizmu dohľadu priamo ECB, a nie vnútroštátnym orgánom (rozsudok zo 16. mája 2017, Landeskreditbank Baden‑Württemberg/ECB, T‑122/15, v odvolacom konaní, EU:T:2017:337, bod 63).

29

Podľa článku 4 ods. 3 nariadenia č. 1024/2013 „ECB na účely vykonávania úloh, ktorými bola poverená podľa tohto nariadenia, a s cieľom zabezpečiť vysokú úroveň dohľadu uplatňuje celé príslušné právo [všetky relevantné ustanovenia práva – neoficiálny preklad] Únie“. Medzi tieto relevantné ustanovenia patrí aj nariadenie č. 575/2013.

30

Pokiaľ ide o rozsah právomoci ECB v súvislosti s uplatnením článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013, ktorý bol do tohto nariadenia vložený delegovaným nariadením Komisie (EÚ) 2015/62 z 10. októbra 2014, ktorým sa mení nariadenie č. 575/2013, pokiaľ ide o ukazovateľ finančnej páky (Ú. v. EÚ L 11, 2015, s. 37), v tomto ustanovení bolo spresnené, že „príslušné orgány môžu inštitúcii povoliť, aby z veľkosti expozície vylúčila expozície, ktoré spĺňajú všetky tieto podmienky: a) sú expozíciami voči subjektu verejného sektora; b) zaobchádza sa s nimi v súlade s článkom 116 ods. 4; c) vyplývajú z vkladov; ktoré musí inštitúcia na základe právnej povinnosti previesť na subjekt verejného sektora uvedený v písmene a) na účely financovania investícií všeobecného záujmu“.

31

Tento žalobný dôvod preto zahŕňa preskúmanie toho, či sa má článok 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 vykladať v tom zmysle, že príslušným orgánom – a v dôsledku toho aj ECB – priznáva diskrečnú právomoc odmietnuť udelenie výnimky, hoci podmienky uvedené v tomto ustanovení sú splnené, alebo naopak, že jej priznáva presne vymedzenú právomoc, v rámci ktorej je povinná udeliť výnimku, ak sú uvedené podmienky splnené.

32

Žalobkyňa svoj výklad článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 zakladá na predpoklade, že Komisia nebola oprávnená pri uplatnení tohto ustanovenia poskytnúť príslušným orgánom diskrečnú právomoc, a tvrdí, že toto ustanovenie sa má vykladať v súlade so Zmluvou.

33

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že text sekundárneho práva Európskej únie sa má vykladať v rámci možností v zmysle jeho súladu s ustanoveniami Zmluvy a všeobecnými zásadami práva Únie (rozsudky zo 4. októbra 2007, Schutzverband der Spirituosen‑Industrie, C‑457/05, EU:C:2007:576, bod 22; z 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala, C‑413/06 P, EU:C:2008:392, bod 174, a z 25. novembra 2009, Nemecko/Komisia, T‑376/07, EU:T:2009:467, bod 22).

34

Ako však v judikatúre uvedenej v bode 33 vyššie potvrdzuje použitie výrazu „v rámci možností“, takáto judikatúra sa nemôže uplatňovať na ustanovenie, ktorého zmysel je jasný a jednoznačný a ktoré si preto nevyžaduje ďalší výklad (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. novembra 2009, Nemecko/Komisia, T‑376/07, EU:T:2009:467, bod 22). Ak by to tak bolo, zásada konformného výkladu textov sekundárneho práva Únie by slúžila ako základ výkladu contra legem tohto ustanovenia, čo nemožno pripustiť (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 17. júla 2015, EEB/Komisia, T‑685/14, neuverejnené, EU:T:2015:560, bod 31 a citovaná judikatúra). Pokiaľ ide o ustanovenie, ktorého zmysel je jasný a jednoznačný, preskúmanie jeho súladu s ustanoveniami Zmluvy a všeobecnými zásadami práva Únie v prípade, ak by bola vznesená námietka nezákonnosti v zmysle článku 277 ZFEÚ, prináleží len Všeobecnému súdu.

35

Treba konštatovať, že v rámci tohto žalobného dôvodu žalobkyňa len uviedla, že článok 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 sa má vykladať tak, že ECB priznáva presne vymedzenú právomoc, a nie diskrečnú právomoc, avšak voči tomuto ustanoveniu nevznáša nijakú námietku nezákonnosti podľa článku 277 ZFEÚ, čo potvrdila na pojednávaní. Nespochybňuje preto platnosť tohto ustanovenia, ale svoju argumentáciu zameriava výlučne na jeho výklad.

36

Preto treba overiť, či je zmysel článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 jasný a jednoznačný, alebo naopak, či môže byť predmetom konformného výkladu s ustanoveniami Zmluvy a všeobecnými zásadami práva Únie. Len v tomto druhom prípade treba totiž overiť, ako tvrdí žalobkyňa, či nebola Komisia oprávnená pri uplatnení článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 priznať príslušným orgánom diskrečnú právomoc, čo by znamenalo, že uvedený článok treba vykladať tak, že im stanovuje presne vymedzenú právomoc.

37

Pri určení presného rozsahu pôsobnosti článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 treba vziať do úvahy nielen jeho doslovné znenie, ale aj vzájomný kontext a ciele, ktoré sleduje právna úprava, ku ktorej patrí (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. júna 2005, VEMW a i., C‑17/03, EU:C:2005:362, bod 41 a citovaná judikatúra).

38

Pokiaľ ide o doslovný výklad článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013, treba konštatovať, že znenie, podľa ktorého „príslušné orgány môžu inštitúcii povoliť, aby z veľkosti expozície vylúčila expozície, ktoré spĺňajú všetky tieto podmienky“, nevyhnutne znamená, že toto ustanovenie sčasti príslušným orgánom stanovuje presne vymedzenú právomoc a sčasti im zveruje diskrečnú právomoc.

39

Na jednej strane článok 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 uvádza tri podmienky, ktoré sú pre príslušné orgány záväzné. Preto ak nie sú uvedené podmienky splnené, nie sú oprávnené udeliť výnimku. Majú teda presne vymedzenú právomoc a musia odmietnuť uplatnenie tohto ustanovenia.

40

Na druhej strane v prípade, ak sú tieto podmienky splnené, príslušné orgány „môžu“, teda majú možnosť udeliť výnimku. Odkaz na túto možnosť nevyhnutne zahŕňa právo príslušných orgánov, aby ju udelili alebo neudelili. Preto majú v tejto súvislosti diskrečnú právomoc.

41

Preto treba dospieť k záveru, že znenie článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 je jasné a jednoznačné, z čoho vyplýva, že ak sú splnené podmienky, ktoré sú v tomto ustanovení uvedené, príslušné orgány majú pri jeho uplatnení diskrečnú právomoc.

42

Tento záver je v súlade aj s kontextuálnym a teleologickým výkladom článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013.

43

Pokiaľ ide o kontextuálny výklad článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013, treba uviesť, že výkon diskrečnej právomoci zodpovedá jednej z troch podmienok pre uplatnenie výnimiek, ktoré sú uvedené v tomto nariadení.

44

Zo všeobecnej systematiky nariadenia č. 575/2013 totiž vyplýva, že toto nariadenie uvádza výnimky, ktoré sú uplatniteľné priamo zo zákona, teda bez toho, aby bol potrebný zásah príslušných orgánov, ako je stanovené v článku 429 ods. 13 uvedeného nariadenia, ďalej výnimky, ktoré zahŕňajú zásah príslušných orgánov pri vykonávaní presne vymedzenej právomoci, ako je stanovené v článku 78 ods. 1 toho istého nariadenia alebo ešte výnimky, ktoré zahŕňajú výkon diskrečnej právomoci týmito orgánmi. Medzi výnimky, ktoré patria do tejto tretej kategórie, patrí okrem článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 aj článok 10 ods. 1 uvedeného nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. decembra 2017, Crédit mutuel Arkéa/ECB, T‑712/15, EU:T:2017:900, v odvolacom konaní, body 67 a 68).

45

Pokiaľ ide o teleologický výklad článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013, pokiaľ sa týka možnosti vylúčenia niektorých expozícií z výpočtu ukazovateľa finančnej páky úverových inštitúcií, relevantnými cieľmi sú ciele sledované zavedením ukazovateľa finančnej páky a ciele, ktorým zodpovedá osobitne článok 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013.

46

V prvom rade, pokiaľ ide o ciele sledované zavedením ukazovateľa finančnej páky s povinnosťou úverových inštitúcií zverejniť ich ukazovatele finančnej páky a v konečnom dôsledku prípadne rešpektovať určité úrovne ukazovateľa finančnej páky, z odôvodnenia 90 nariadenia č. 575/2013 vyplýva, že zámerom normotvorcu bolo odradiť úverové inštitúcie od nadmerného využívania finančnej páky. Z tohto odôvodnenia, ako aj z definícií uvedených v článku 4 ods. 1 bodoch 93 a 94 toho istého nariadenia vyplýva, že nadmerné využívanie finančnej páky sa vzťahuje na situáciu, v ktorej úverová inštitúcia financuje významnú časť svojich investícií skôr prostredníctvom zadlženia ako z vlastných zdrojov. Riziko teda spočíva v tom, že úverová inštitúcia nemá dostatočné vlastné zdroje na to, aby čelila žiadostiam o splatenie dlhov, a musí naliehavo predať niektoré svoje aktíva. Negatívne dôsledky tohto naliehavého zníženia úrovne finančnej páky počas finančnej krízy boli uvedené v odôvodnení 90 nariadenia č. 575/2013 takto: „v dôsledku toho zosilneli tlaky smerom nadol na ceny aktív, čo spôsobilo inštitúciám ďalšie straty, ktoré zasa viedli k ďalšiemu poklesu ich vlastných zdrojov; zníženie dostupnosti úverov pre reálne hospodárstvo a hlbšia a dlhšia kríza boli konečnými dôsledkami tejto negatívnej špirály“.

47

V tomto kontexte je cieľom ukazovateľa finančnej páky poskytnutie posúdenia úrovne vlastných zdrojov úverovej inštitúcie vo vzťahu k jej expozíciám bez ohľadu na úroveň rizika spojeného s každou z týchto expozícií. Vyplýva to z odôvodnenia 91 nariadenia č. 575/2013, ktoré zdôrazňuje, že „požiadavky na vlastné zdroje založené na rizikách… nie sú postačujúce na to, aby zabránili inštitúciám vziať na seba nadmerné a neudržateľné riziko využívania finančnej páky“, ako aj z práce Bazilejského výboru, na ktorú odkazujú odôvodnenia 92 a 93 nariadenia č. 575/2013. V oznámení Bazilejského výboru o dohodách Bazileja III, ktoré tvorí prílohu vyjadrenia k žalobe, sa totiž ukazovateľ finančnej páky považuje za „jednoduchý a transparentný ukazovateľ, ktorý nie je založený na riziku a ktorý sa určuje tak, aby dôveryhodným spôsobom dopĺňal požiadavky na vlastné zdroje založené na riziku“. Toto nezváženie rizika ukazovateľa finančnej páky sa nachádza v opise metódy výpočtu, ako je uvedená v článku 429 ods. 2 nariadenia č. 575/2013. Spresňuje sa v ňom, že ukazovateľ finančnej páky sa vypočíta „ako miera kapitálu inštitúcie vydelená veľkosťou celkovej expozície tejto inštitúcie a vyjadruje sa v percentách“. Neuvádza akékoľvek zváženie podľa úrovne rizika expozícií.

48

Treba však konštatovať, že tento cieľ nemá absolútnu povahu, keďže nariadenie č. 575/2013 stanovuje možnosť, že osobitne nízky rizikový profil niektorých expozícií sa odzrkadľuje vo výpočte ukazovateľa finančnej páky dotknutých úverových inštitúcií.

49

Toto je na jednej strane vyjadrené v odôvodnení 95 nariadenia č. 575/2013, ktoré spresňuje, že „pri skúmaní vplyvu ukazovateľa finančnej páky na rôzn[e] podnikateľsk[é] model[y] činnosti by sa mala venovať osobitná pozornosť modelom činnosti, ktoré sa považujú za modely spojené s nízkym rizikom, ako sú napríklad hypotekárne financovanie a špecializované pôžičky regionálnych vlád, miestnych orgánov alebo subjektov verejného sektora“. Opis tohto zámeru sa nachádza v článku 511 toho istého nariadenia s názvom „Finančná páka“, z ktorého v podstate vyplýva, že správa, ktorú musí Európsky orgán pre bankovníctvo (EBA) poslať Komisii, aby mohla v prípade potreby normotvorcovi navrhnúť, aby boli určité vhodné úrovne ukazovateľa finančnej páky vyhlásené za záväzné, musí zahŕňať „identifikovanie podnikateľských modelov, ktoré zohľadňujú celkové rizikové profily inštitúcií a… zaveden[ie] rôznych úrovní ukazovateľa finančnej páky pre tieto modely“.

50

Toto sa na druhej strane prejavuje tým, že do nariadenia č. 575/2013 bol prostredníctvom delegovaného nariadenia 2015/62 prijatého na základe článku 456 ods. 1 písm. j) nariadenia č. 575/2013 vložený článok 429 ods. 14, ktorý stanovuje možnosť, aby boli niektoré expozície vylúčené z výpočtu ukazovateľa finančnej páky.

51

V druhom rade, pokiaľ ide o účel vloženia článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 do uvedeného nariadenia, treba uviesť, že podľa odôvodnenia 12 delegovaného nariadenia 2015/62 by mali zmeny zavedené týmto nariadením „viesť k lepšej porovnateľnosti ukazovateľa finančnej páky zverejneného inštitúciami a mali by pomôcť vyhnúť sa zavádzaniu účastníkov trhu v súvislosti s reálnou finančnou pákou inštitúcií“.

52

Zo znenia článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013, ktoré bolo pripomenuté v bode 30 vyššie, vyplýva, že toto ustanovenie sa môže uplatňovať, len ak sú splnené tri podmienky. Expozície, ktoré môžu byť vylúčené z výpočtu ukazovateľa finančnej páky, sa musia predovšetkým týkať subjektu verejného sektora. Ďalej sa musí s nimi zaobchádzať v súlade s článkom 116 ods. 4 nariadenia č. 575/2013. Napokon uvedené expozície musia vyplývať z vkladov, ktoré musí inštitúcia na základe právnej povinnosti previesť na príslušný subjekt verejného sektora na účely financovania investícií všeobecného záujmu.

53

Treba konštatovať, že Komisia prostredníctvom tejto výnimky so súhlasom normotvorcu stanovila možnosť, že expozície úverovej inštitúcie voči subjektom verejného sektora, ktoré z dôvodu štátnej záruky predstavujú rovnakú úroveň nízkeho rizika ako expozície tohto štátu a ktoré nezodpovedajú jej investičnej voľbe – v rozsahu, v akom je úverová inštitúcia povinná previesť dotknuté sumy – nie sú relevantné pre výpočet ukazovateľa finančnej páky, a preto môžu byť z neho vylúčené.

54

Článok 116 ods. 4 nariadenia č. 575/2013 totiž stanovuje, že „vo výnimočných situáciách sa s expozíciami voči subjektom verejného sektora môže zaobchádzať ako s expozíciami voči ústrednej vláde, regionálnej vláde alebo miestnym orgánom, v ktorých jurisdikcii boli zriadené, ak podľa stanoviska príslušných orgánov v tejto jurisdikcii neexistuje rozdiel v riziku medzi takýmito expozíciami vzhľadom na existenciu primeranej záruky zo strany ústrednej vlády, regionálnej vlády alebo miestneho orgánu“. Toto ustanovenie sa má vykladať v spojení s článkom 114 ods. 4 toho istého nariadenia, ktorý spresňuje, že „expozíciám voči ústredným vládam členských štátov a ich centrálnym bankám, denominovaným a financovaným v domácej mene tejto ústrednej vlády a centrálnej banky, sa priradí riziková váha 0 %“. Článok 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 sa preto týka len expozícií, ktoré majú pri uplatnení štandardného prístupu pri výpočte minimálnych požiadaviek na vlastné zdroje rizikovú váhu 0 %.

55

V dôsledku toho uplatnenie článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 zahŕňa zosúladenie dvoch cieľov: jednak rešpektovať logiku ukazovateľa finančnej páky, podľa ktorej má výpočet tohto ukazovateľa zahŕňať veľkosť celkovej expozície úverovej inštitúcie bez zváženia rizika, a jednak zohľadniť cieľ Komisie, ktorý odsúhlasil normotvorca, podľa ktorého niektoré expozície s osobitne nízkym rizikovým profilom, ktoré nevyplývajú z investičnej voľby úverovej inštitúcie, nie sú v prípade potreby relevantné pre výpočet ukazovateľa finančnej páky a môžu byť z neho vylúčené.

56

Treba však konštatovať, že priznanie diskrečnej právomoci príslušným orgánom pri uplatnení článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 im umožňuje, aby sa vzhľadom na osobitosti každej veci rozhodli medzi týmito dvomi cieľmi.

57

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba dospieť k záveru, že článok 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 sa má vykladať tak, že príslušným orgánom priznáva diskrečnú právomoc na účely odmietnutia udelenia výnimky, ktorú stanovuje, hoci podmienky, ktoré sú v ňom uvedené, sú splnené.

58

Vzhľadom na jasný a jednoznačný zmysel článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 je potrebné dospieť k záveru, že toto ustanovenie nemôže byť predmetom konformného výkladu, ktorého sa žalobkyňa dovoláva. Z toho vyplýva, že tvrdenia žalobkyne založené na tom, že Komisia nebola oprávnená poskytnúť príslušným orgánom – a v dôsledku toho aj ECB – diskrečnú právomoc, nemôžu byť zohľadnené na účely výkladu tohto ustanovenia a boli by relevantné len na podporu námietky nezákonnosti v zmysle článku 277 ZFEÚ vznesenej proti článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013.

59

Prvý žalobný dôvod preto treba zamietnuť.

60

Svojím druhým žalobným dôvodom žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, keďže zbavuje článok 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 potrebného účinku, pokiaľ ide o prípadnú platobnú neschopnosť Francúzskej republiky.

61

Svojím tretím žalobným dôvodom predovšetkým tvrdí, že napadnuté rozhodnutie vychádza zo zjavne nesprávneho posúdenia. V rámci toho žalobkyňa vytýka ECB, že zohľadnila iba cieľ ukazovateľa finančnej páky, pričom opomenula ciele článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013. Žalobkyňa tiež tvrdí, že dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí neumožňujú preukázať relevantnosť expozícií voči ŠDP v súvislosti s výpočtom ukazovateľa finančnej páky. Pokiaľ ide v tejto súvislosti o prvý dôvod napadnutého rozhodnutia, uvádza, že požiadala o uplatnenie článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 preto, lebo regulované úspory sú uvedené v jej súvahe. Pokiaľ ide o druhý dôvod napadnutého rozhodnutia, tvrdí, že skutočnosť, že expozície voči ŠDP považuje normotvorca za expozície predstavujúce zanedbateľné riziko platobnej neschopnosti, je okolnosťou, ktorú mala ECB mala vziať do úvahy a že sa vôbec nesnažila vyhodnotiť riziká nesplatenia zo strany ŠDP. Pokiaľ ide o tretí dôvod napadnutého rozhodnutia, žalobkyňa tvrdí, že z dôvod založený na časovom odstupe medzi jej expozíciami a expozíciami ŠDP sa týka ukazovateľa likvidity a na základe toho sa v rozhodnutím ECB z 15. augusta 2016 považoval sa za dôvod vedúci zanedbateľnému riziku. Dodáva, že tento dôvod vychádza z predpokladu hromadného výberu regulovaných úspor v prípade krízy, ktorý nezohľadňuje povahu uvedených úspor ako „bezpečného útočiska“.

62

Napokon v rámci svojho štvrtého žalobného dôvodu žalobkyňa vytýka ECB najmä to, že si nesplnila svoju povinnosť preskúmať všetky relevantné okolnosti prejednávanej veci vyplývajúce zo zásady riadnej správy vecí verejných, ale že vychádzala z dôvodov obozretnosti všeobecnej povahy bez toho, aby analyzovala konkrétnu situáciu regulovaných úspor vo Francúzsku.

63

Žalobkyňa okrem iného tvrdí, že skutočnosť, ktorú ECB uviedla v duplike a podľa ktorej 0 % váha rizika v zmysle článku 114 nariadenia č. 575/2013 platí len v rámci bežného prístupu k hodnoteniu rizika, je novým dôvodom, ktorý musí byť vylúčený podľa článku 84 rokovacieho poriadku.

64

ECB, ktorú podporuje Fínska republika, tvrdí, že tieto tri žalobné dôvody sa musia zamietnuť. Pripomína hranice preskúmania uplatnenia diskrečnej právomoci, ktoré môže Všeobecný súd vykonať, a dodáva, že článok 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 musí byť ako výnimka predmetom reštriktívneho výkladu. Z toho v podstate vyvodzuje, že pre výklad tohto ustanovenia je relevantný všeobecný účel tohto nariadenia, ktorý sa týka ukazovateľa finančnej páky, a nie ciele článku 429 ods. 14 uvedeného nariadenia. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že podľa účelu ukazovateľa finančnej páky sa má tento ukazovateľ určiť bez ohľadu na akúkoľvek rizikovú váhu.

65

V odpovedi na druhý žalobný dôvod ECB tvrdí, že článok 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 nezbavila jeho potrebného účinku, lebo najskôr cieľom tohto článku nie je automatické vylúčenie určitých expozícií, ale delegovanie diskrečnej právomoci priznať alebo nepriznať výnimku na základe prudenciálneho posúdenia, následne, že zostala v medziach svojej diskrečnej právomoci, a napokon, že tento článok sa netýka len francúzskych regulovaných úspor a nie je vylúčené, že sa uplatňuje aj za iných okolností. ECB tiež pripomína, že články 114 a 116 nariadenia č. 575/2013 sa týkajú sa výpočtu ukazovateľa vlastných zdrojov, a nie výpočtu ukazovateľa finančnej páky a že tento dôvod nie je založený na zvážení podľa rizika. Dodáva, že pri uplatňovaní článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 predstavuje dodržanie článku 116 ods. 4 toho istého nariadenia nevyhnutnú, ale nie dostatočnú podmienku.

66

Vo svojej duplike tvrdí, že 0 % váha rizika platí iba v rámci uplatnenia bežného postupu pri výpočte váhy rizika, a nie v prípade zváženia na základe interných ratingov. V odpovedi na žiadosť žalobkyne vyhlásiť za neprípustnú túto časť svojej argumentácie tvrdí, že odkaz na bežný postup pri výpočte váhy rizika predstavuje rozvinutie argumentácie, ktorú predložila vo svojom vyjadrení k žalobe a že je v dôsledku toho prípustný.

67

V odpovedi na tretí žalobný dôvod ECB predovšetkým tvrdí, že pri prijatí napadnutého rozhodnutia sa nedopustila žiadneho zjavne nesprávneho posúdenia. V tejto súvislosti tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je v súlade s cieľmi normotvorcu, ako vyplývajú z odôvodnenia 95 nariadenia č. 575/2013, keďže žalobkyňa nemá osobitný obchodný model. Tvrdí, že nevychádzala zo skutočnosti, že expozície voči ŠDP zostávajú v súvahe úverových inštitúcií, ale že ju iba zdôraznila ako „prvý náznak“. Dodáva, že okolnosť, že expozície voči ŠDP sa považujú za rovnocenné s expozíciami voči Francúzskej republike a v rámci požiadaviek na vlastné zdroje majú rizikovú váhu 0 %, nie je pre ukazovateľ finančnej páky relevantná, a pripomína, že trhy môžu náhle stratiť dôveru voči investíciám, ktoré sa zvyčajne považujú za veľmi bezpečné. ECB tiež tvrdí, že časový odstup medzi vykonaním úprav príslušnými expozíciami žalobkyne a ŠDP spôsobuje dodatočné riziko finančnej páky. Keďže žalobkyňa nemohla počas tohto obdobia požadovať od ŠDP vrátenie finančných prostriedkov, vzhľadom na výbery zhromaždených úspor mohla znížiť svoju finančnú páku prostredníctvom prípadného núdzového predaja, ktorý je pre ňu zdrojom značných strát. Dodáva, že hoci toto riziko nadmerného využívania finančnej páky začína nedostatkom likvidity, odlišuje sa od neho v tom, že je založené na relatívnom význame expozícií financovaných prostredníctvom dlhu vo vzťahu k vlastným zdrojom úverovej inštitúcie. Napokon odmieta existenciu nesúladu medzi napadnutým rozhodnutím a jej rozhodnutím z 15. augusta 2016, ktoré sa týka výpočtu ukazovateľa likvidity a ktoré žalobkyni udeľuje požadované povolenie, keďže tieto rozhodnutia sa týkajú prudenciálnych opatrení, ktoré síce spolu súvisia, ale navzájom sa od seba odlišujú, pričom tvrdí, že ukazovateľ finančnej páky má za cieľ vyhnúť sa tomu, aby zdroje financovania úverovej inštitúcie pochádzali v nadmernej miere z dlhu a predstavuje „poslednú nitku prudenciálnej bezpečnosti“.

68

V odpovedi na štvrtý žalobný dôvod ECB tvrdí, že žalobkyňa si vo svojej argumentácii zamieňa porušenie zásady riadnej správy vecí verejných s kritikou založenou na zjavne nesprávnom posúdení, a odkazuje na svoju argumentáciu rozvinutú v odpovedi na tretí žalobný dôvod. Dodáva, že žalobkyni plne umožnila vyjadriť svoje stanovisko počas správneho konania a že preto konala v súlade so zásadou riadnej správy vecí verejných.

69

Ako bolo pripomenuté v bodoch 9 až 11 vyššie, ECB v napadnutom rozhodnutí odmietla udeliť požadovanú výnimku na základe článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013. Zdôraznila, že sumy, ktoré žalobkyňa previedla na ŠDP, naďalej zostali relevantnými expozíciami pre výpočet ukazovateľa finančnej páky v rozsahu, v akom sú regulované úspory založené na nedokonalom mechanizme prevodu, v dôsledku ktorého žalobkyňa znáša riziko spojené s ukazovateľom finančnej páky. Na účely vyvodenia tohto záveru sa ECB opierala o tri dôvody, ktoré sú založené po prvé na vyúčtovaní regulovaných úspor, ktoré preukazuje, že žalobkyňa naďalej zodpovedá za všetky expozície vytvorené z regulovaných úspor, vrátane súm prevedených na ŠDP, po druhé na zmluvnej povinnosti žalobkyne vrátiť vklady zákazníkov bez ohľadu na to, či jej ŠDP vrátila finančné prostriedky, ktoré na ňu previedla, a po tretie na existencii časového odstupu medzi vykonaním úprav stanovísk žalobkyne a ŠDP.

70

Žalobkyňa v rámci druhého, tretieho a štvrtého žalobného dôvodu spochybňuje zákonnosť týchto dôvodov.

71

Pokiaľ má ECB na základe dôvodov uvedených v rámci preskúmania prvého žalobného dôvodu diskrečnú právomoc, a v dôsledku toho aj širokú mieru voľnej úvahy pri rozhodovaní o tom, či prizná alebo neprizná nárok podľa článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013, súdne preskúmanie opodstatnenosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, ktoré vykonáva Všeobecný súd, ho nesmie viesť k tomu, aby nahradil posúdenie ECB svojím vlastným posúdením, ale má preveriť, či napadnuté rozhodnutie nespočíva na nesprávnom zistení skutkového stavu a či nie je poznačené nesprávnym právnym posúdením alebo zjavne nesprávnym posúdením, alebo či nedošlo k zneužitiu právomoci (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok zo 6. februára 2014, CEEES a Asociación de Gestores de Estaciones de Servicio/Komisia, T‑342/11, EU:T:2014:60, bod 70 a citovanú judikatúru).

72

Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že ak majú inštitúcie takúto mieru voľnej úvahy, dodržiavanie záruk priznaných právnym poriadkom Únie v správnych konaniach má o to podstatnejší význam. Medzi tieto záruky priznané právnym poriadkom Únie v správnych konaniach patrí najmä zásada riadnej správy vecí verejných, ku ktorej sa viaže povinnosť príslušnej inštitúcie starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné skutočnosti dotknutého prípadu (rozsudky z 21. novembra 1991, Technische Universität München, C‑269/90, EU:C:1991:438, bod 14, a z 29. marca 2012, Komisia/Estónsko, C‑505/09 P, EU:C:2012:179, body 95).

73

ECB v bode 2.3.3 i) napadnutého rozhodnutia odôvodnila svoje rozhodnutie zamietnuť požadovanú výnimku tým, že vyúčtovanie regulovaných úspor predstavuje prvú informáciu o tom, že žalobkyňa naďalej znáša expozície voči ŠDP. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že regulované úspory sú v súvahe žalobkyne uvedené na strane pasív a expozície voči ŠDP na strane aktív. Okrem toho poznamenáva, že žalobkyňa bola zodpovedná za riadenie operačných rizík spojených so zhromažďovaním regulovaných úspor.

74

ECB vo svojich písomných vyjadreniach pripomína, že vyúčtovanie regulovaných úspor bolo v napadnutom rozhodnutí uvedené len ako „prvá informácia“ o tom, že žalobkyňa naďalej znáša expozície voči ŠDP a tvrdí, že sa pri zamietnutí požadovanej výnimky neopierala o túto okolnosť. Zo systematiky napadnutého rozhodnutia však vyplýva, že úvahy uvedené v bode 2.3.3 i) uvedeného rozhodnutia predstavujú jeden z dôvodov, o ktoré sa ECB opierala pri vyvodení záveru, že sumy, ktoré žalobkyňa previedla na ŠDP, zostali naďalej relevantnými expozíciami pre výpočet ukazovateľa finančnej páky. Preto treba preskúmať zákonnosť uvedeného žalobného dôvodu.

75

ECB v bode 2.3.3 ii) napadnutého rozhodnutia zdôraznila, že žalobkyňa mala zmluvnú povinnosť vrátiť vklady zákazníkov bez ohľadu na to, či boli žalobkyni vrátené finančné prostriedky, ktoré previedla na ŠDP a že takáto povinnosť platí aj v prípade platobnej neschopnosti ŠDP a Francúzskej republiky. Dodala, že tak objem expozícií voči ŠDP, ako aj okolnosť, že tieto expozície nemôžu byť zohľadnené ako ďalšie prudenciálne požiadavky, odôvodňujú to, aby boli zahrnuté do výpočtu ukazovateľa finančnej páky.

76

Z tohto dôvodu sa ECB domnievala, že expozície voči ŠDP boli relevantné pre výpočet ukazovateľa finančnej páky žalobkyne, keďže žalobkyňa má povinnosť vrátiť sporiteľom sumy, ktoré bola povinná previesť na ŠDP, a to aj v prípade, ak ŠDP nebude schopná vrátiť uvedené sumy žalobkyni.

77

Treba konštatovať, že jediným príkladom situácie uvedenej v napadnutom rozhodnutí, keď ŠDP nebude schopná vrátiť uvedené sumy, je platobná neschopnosť Francúzskej republiky. ECB pri vypočutí na pojednávaní potvrdila, že to bol jediný prípad, o ktorom uvažovala.

78

V rámci svojho druhého žalobného dôvodu žalobkyňa vytýka ECB, že vychádzala z nesprávneho právneho posúdenia, pričom zbavila článok 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 potrebného účinku. Rovnaká kritika bola vyjadrená v rámci tretieho žalobného dôvodu, pri ktorom žalobkyňa vytýka ECB, že zohľadnila iba cieľ ukazovateľa finančnej páky, pričom opomenula ciele článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013. Pokiaľ ide konkrétnejšie o prvý dôvod, na ktorý sa poukazuje v napadnutom rozhodnutí, žalobkyňa pripomína, že požiadala o uplatnenie článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 preto, lebo regulované úspory sú uvedené v jej súvahe.

79

V tejto súvislosti však treba uviesť, že hoci má ECB v rámci uplatnenia diskrečnej právomoci, ktorú jej priznáva článok 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013, voľnosť udeliť alebo neudeliť výnimku stanovenú v tomto ustanovení, táto voľnosť nesmie ohroziť ciele, ktoré táto výnimka sleduje, ani ju zbaviť jej potrebného účinku (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok z 15. decembra 2016, Nemec, C‑256/15, EU:C:2016:954, body 48 a 49 a citovanú judikatúru).

80

Z dôvodov uvedených v bodoch 45 až 56 vyššie je nutné sa domnievať, že cieľ článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 spočíva v tom, že príslušným orgánom je umožnené rozhodnúť sa jednak medzi logikou ukazovateľa finančnej páky, podľa ktorej sa má veľkosť úrovne expozície úverovej inštitúcie vyňať zo zohľadnenia rizika, ktoré predstavujú expozície tejto úverovej inštitúcie, a jednak možnosťou, že niektoré expozície s osobitne nízkym rizikovým profilom, ktoré nevyplývajú z investičnej voľby úverovej inštitúcie, nie sú relevantné pre výpočet ukazovateľa finančnej páky a môžu byť z neho vylúčené.

81

Z toho nevyhnutne vyplýva, že ECB sa nemôže opierať o dôvody, ktoré prakticky znemožňujú uplatnenie možnosti, ktorú ponúka článok 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 bez toho, aby bolo toto ustanovenie zbavené potrebného účinku a bez toho, aby boli ohrozené ciele, ktoré viedli k jeho zavedeniu (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok z 11. decembra 2008, Stichting Centraal Begeleidingsorgaan voor de Intercollegiale Toetsing, C‑407/07, EU:C:2008:713, bod 30 a citovanú judikatúru).

82

Pokiaľ ide o dôvod uvedený v bode 2.3.3 i) napadnutého rozhodnutia, treba konštatovať, že ECB prostredníctvom neho vylúčila expozície žalobkyne voči ŠDP z uplatnenia článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 na základe úvah, ktoré sú vlastné expozíciám, ktorých sa toto ustanovenie týka.

83

Platí to v prvom rade v prípade úvahy založenej na tom, že expozície žalobkyne voči ŠDP sú v jej účtovnej súvahe uvedené na strane aktív.

84

Expozícia je v článku 5 ods. 1 nariadenia č. 575/2013 definovaná ako „aktívum alebo podsúvahová položka“. Táto definícia preto nevyhnutne zahŕňa položky uvedené na strane aktív v súvahe úverovej inštitúcie. Okrem toho, keďže článok 429 ods. 14 písm. c) nariadenia č. 575/2013 sa týka expozícií vyplývajúcich z vkladov, ktoré musí inštitúcia na základe právnej povinnosti previesť na subjekt verejného sektora na účely financovania investícií všeobecného záujmu, ide o expozície, ktoré majú byť svojou povahou uvedené skôr v súvahe úverovej inštitúcie než predstavovať podsúvahové položky.

85

V tejto súvislosti to, že ECB vo svojich písomných vyjadreniach uviedla, že expozície voči ŠDP sa ako regulované úspory odlišujú od poručníckych fondov, ktoré môžu byť prípadne predmetom ukončenia vykazovania a môžu byť vylúčené z výpočtu ukazovateľa finančnej páky podľa článku 429 ods. 13 nariadenia č. 575/2013, nie je relevantná, keďže predmetom sporu je výlučne výklad a uplatnenie článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013.

86

Preto pokiaľ expozície, v súvislosti s ktorými článok 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 stanovuje možnosť, že nebudú zohľadnené vo výpočte ukazovateľa finančnej páky úverovej inštitúcie, majú byť svojou povahou uvedené v súvahe tejto inštitúcie na strane aktív, úvaha založená na tom, že expozície voči ŠDP sú uvedené v súvahe žalobkyne na strane aktív, nemôže byť náležitým odôvodnením zamietnutia udeliť požadovanú výnimku.

87

V druhom rade to isté platí z rovnakých dôvodov aj v prípade úvahy založenej na tom, že uvedené expozície predstavujú časť súm uložených u žalobkyne ako regulované úspory, ktoré v jej súvahe zostávajú naďalej na strane pasív. V tejto súvislosti postačuje zdôrazniť, že vzhľadom na výrazy použité v článku 429 ods. 14 písm. c) nariadenia č. 575/2013 predstavuje táto okolnosť, ktorá vôbec nebráni uplatneniu tohto ustanovenia, podmienku na jeho uplatnenie.

88

Rovnaký záver sa v treťom rade uplatní aj na tvrdenie ECB, že žalobkyňa znáša operačné riziko spojené s regulovanými úsporami. Toto je definované v článku 4 ods. 1 bode 52 nariadenia č. 575/2013 ako „riziko straty vyplývajúce z neprimeraných alebo chybných interných postupov, zo zlyhania ľudského faktora a systémov alebo zapríčinené vonkajšími udalosťami, pričom zahŕňa právne riziko“. Keďže článok 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 sa týka expozícií, ktoré predstavujú časť vkladov uložených v dotknutej úverovej inštitúcii, z povahy tohto ustanovenia vyplýva, že žalobkyňa znáša operačné riziko týkajúce sa predmetných úspor.

89

Pokiaľ ide o dôvod uvedený v bode 2.3.3 ii) napadnutého rozhodnutia, treba pripomenúť, že podľa článku 429 ods. 14 písm. a) a b) nariadenia č. 575/2013 „príslušné orgány môžu inštitúcii povoliť, aby z veľkosti expozície vylúčila expozície, ktoré spĺňajú všetky tieto podmienky: a) sú expozíciami voči subjektu verejného sektora; b) zaobchádza sa s nimi v súlade s článkom 116 ods. 4“.

90

Ako vyplýva z bodov 52 až 54 vyššie, odkaz v článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 na článok 116 ods. 4 toho istého nariadenia v spojení s článkom 114 ods. 4 uvedeného nariadenia vyjadruje vôľu normotvorcu, aby expozície voči subjektom verejného sektora, ktoré z dôvodu štátnej záruky predstavujú rovnakú úroveň rizika ako expozície voči tomuto štátu, nebudú v prípade potreby zohľadnené vo výpočte ukazovateľa finančnej páky.

91

Keďže článok 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 sa týka iba expozícií voči subjektom verejného sektora so štátnou zárukou, zamietnutie odôvodnené zásadnou úvahou, že štát sa môže ocitnúť v stave platobnej neschopnosti bez toho, aby sa preskúmala pravdepodobnosť takejto možnosti vo vzťahu k dotknutému štátu, prakticky znemožňuje uplatnenie možnosti stanovenej v článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013.

92

Treba však konštatovať, že na účely vyvodenia záveru, že žalobkyňa by mohla mať povinnosť sporiteľom vrátiť sumy, ktoré previedla na ŠDP bez toho, aby jej ŠDP tieto sumy vrátila, z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že ECB sa obmedzila len na to, že zdôraznila samotnú možnosť platobnej neschopnosti Francúzskej republiky bez toho, aby preskúmala jej pravdepodobnosť.

93

Okrem toho a v dôsledku toho, že pokiaľ ECB nepreskúmala pravdepodobnosť platobnej neschopnosti Francúzskej republiky, dôraz kladený v bode 2.3.3 ii) napadnutého rozhodnutia na objem expozícií žalobkyne voči ŠDP nemôže sám osebe odôvodniť zohľadnenie uvedených expozícií vo výpočte ukazovateľa finančnej páky. Uvedený objem totiž môže byť relevantný len v prípade, ak by žalobkyňa z dôvodu platobnej neschopnosti Francúzskej republiky nemohla od ŠDP získať sumy, ktoré na ňu previedla ako regulované úspory, a musela by pristúpiť k núdzovému predaju aktív.

94

Vzhľadom na uvedené treba konštatovať, že dôvody uvedené v bode 2.3.3 i) a ii) napadnutého rozhodnutia vedú k tomu, že výnimka uvedená v článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 je zbavená potrebného účinku, keďže vylučujú jej uplatnenie na základe skutočností, ktoré sú vlastné expozíciám stanoveným v uvedenom článku.

95

Tento záver nie je vyvrátený tvrdením ECB a najmä tvrdením, že expozície voči ŠDP sa podstatne nelíšia od expozícií, ktoré vytvárajú finančnú páku, keďže tieto aktíva sú financované prostredníctvom dlhu voči sporiteľom, ktorý im je žalobkyňa povinná na ich žiadosť vrátiť. V tejto súvislosti postačuje zdôrazniť, že pokiaľ ide o expozície, ktoré spĺňajú podmienky stanovené v článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013, normotvorca, na rozdiel od iných expozícií, stanovil možnosť, aby neboli zahrnuté do výpočtu ukazovateľa finančnej páky, pričom ECB nemohla túto možnosť hneď na začiatku vylúčiť.

96

To isté platí aj v prípade tvrdenia, že štátna záruka súvisiaca s expozíciami voči ŠDP ich nezbavuje relevantnosti, pokiaľ ide o výpočet ukazovateľa finančnej páky žalobkyne, keďže má poskytnúť nedôvodné posúdenie úrovne rizika spojeného s každou expozíciou žalobkyne a že štáty môžu byť okrem toho vystavené riziku platobnej schopnosti. Keďže totiž normotvorca predpokladal, že expozície voči subjektom verejného sektora, ktoré spĺňajú podmienky stanovené v článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013, nebudú v prípade potreby zohľadnené vo výpočte ukazovateľa finančnej páky, ECB prináleží, aby v rámci uplatnenia svojej diskrečnej právomoci zosúladila ciele, ktoré viedli k zavedeniu ukazovateľa finančnej páky a ciele uvedené v článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013. Z dôvodov uvedených v bodoch 90 až 92 vyššie však nešlo o takýto prípad, pretože ECB sa neopierala o posúdenie pravdepodobnosti rizika platobnej neschopnosti Francúzskej republiky, ale prijala odôvodnenie, ktoré fakticky vylučuje akúkoľvek možnosť, že by sa mohlo vyhovieť žiadosti založenej na článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013.

97

V dôsledku toho vzhľadom na odôvodnenie, ktoré ECB uprednostnila v napadnutom rozhodnutí, je tvrdenie, ktoré uviedla v duplike a podľa ktorého 0 % váha rizika v zmysle článku 114 ods. 4 nariadenia č. 575/2013 platí len v rámci bežného prístupu k hodnoteniu rizika, a nie v rámci prístupu založeného na interných ratingoch žalobkyne, v každom prípade irelevantné. Preto nie je nevyhnutné skúmať jeho prípustnosť, ktorú žalobkyňa spochybňuje, vzhľadom na článok 84 rokovacieho poriadku.

98

Z uvedeného vyplýva, že v dôvodoch uvedených v bode 2.3.3 i) a ii) napadnutého rozhodnutia došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu.

99

V bode 2.3.3 iii) napadnutého rozhodnutia odkazuje ECB na časový odstup medzi vykonaním úprav príslušných stanovísk žalobkyne a ŠDP. ECB z toho v podstate vyvodzuje, že žalobkyňa mohla predtým, ako ŠDP na ňu prevedie finančné prostriedky, pristúpiť k núdzovému predaju aktív.

100

V rámci tretej časti tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že tento dôvod je zjavne nesprávny. Okrem toho v rámci štvrtého žalobného dôvodu tvrdí, že ECB porušila svoje povinnosti vyplývajúce zo zásady riadnej správy vecí verejných, najmä tým, že neanalyzovala konkrétne postavenie regulovaných úspor vo Francúzsku.

101

Treba zdôrazniť, že riziko nadmerného využívania finančnej páky sa podľa definície uvedenej v článku 4 ods. 1 bode 94 nariadenia č. 575/2013 vzťahuje na „riziko vyplývajúce zo zraniteľnosti inštitúcie z dôvodu finančnej páky alebo podmienenej finančnej páky, ktoré si môže vyžiadať neplánované opravné opatrenia jej podnikateľského plánu, vrátane núdzového predaja aktív, ktorý môže vyústiť do straty alebo úpravy hodnoty zostávajúcich aktív“.

102

Z toho vyplýva, že riziká stanovené v súvislosti s nadmerným využívaním finančnej páky sa naplnia v prípade nedostatočnej likvidity. Ako totiž pripomína odôvodnenie 90 nariadenia č. 575/2013, úverová inštitúcia môže na účely získania likvidity prijať opatrenia, ktoré nie sú stanovené v jej podnikateľskom pláne, vrátane núdzového predaja aktív, ktorý je spojený s dôsledkami uvedenými v článku 4 ods. 1 bode 94 nariadenia č. 575/2013.

103

Keďže negatívne dôsledky nadmerného využívania finančnej páky sa prejavia v prípade nedostatočnej likvidity, okolnosť, ktorú zdôraznila žalobkyňa, že časový odstup medzi vykonaním úprav jej stanovísk a stanovísk ŠDP sa týka rizika likvidity, nezbavuje tohto časového odstupu relevantnosti pri posúdení rizika spojeného s ukazovateľom finančnej páky.

104

Žalobkyňa však správne uvádza, že sama ECB uznala, že tento časový odstup medzi vykonaním úprav neprináša riziko likvidity pri posúdení požiadaviek na krytie likvidity uvedených v článku 412 nariadenia č. 575/2013 a v delegovanom nariadení Komisie (EÚ) 2015/61 z 10. októbra 2014, ktorým sa dopĺňa nariadenie č. 575/2013, pokiaľ ide o požiadavku na krytie likvidity pre úverové inštitúcie (Ú. v. EÚ L 11, 2015, s. 1).

105

Žalobkyňa v tejto súvislosti odkazuje na rozhodnutie ECB z 15. augusta 2016, ktoré sa týka výpočtu jej ukazovateľa likvidity. ECB v tomto rozhodnutí prijala vo vzťahu k časovému odstupu medzi vykonaním úprav príslušných stanovísk žalobkyne a ŠDP uplatnenie výnimky uvedenej v článku 26 delegovaného nariadenia 2015/61. Treba konštatovať, že ECB v tomto rozhodnutí rozhodla, že tento časový úsek, pokiaľ nepresahuje desať kalendárnych dní, nebráni tomu, aby bol záporný tok likvidity, ktorý súvisí s expozíciami voči ŠDP, určený po odpočítaní vzájomne závislého kladného toku likvidity.

106

Treba zdôrazniť, že delegované nariadenie 2015/61 bolo prijaté s cieľom doplniť nariadenie č. 575/2013, ktoré vo svojom článku 412 ods. 1 spresňuje, že „inštitúcie majú v držbe likvidné aktíva, ktorých súčet hodnôt pokrýva záporný tok likvidity mínus kladný tok likvidity za stresových podmienok, s cieľom zabezpečiť, aby inštitúcie zachovávali úrovne vankúšov likvidity, ktoré sú primerané na vyrovnanie sa s akoukoľvek možnou nerovnováhou medzi kladným a záporným tokom likvidity za závažne stresových podmienok počas obdobia tridsiatich dní [a že] inštitúcie môžu počas stresového obdobia použiť svoje likvidné aktíva na pokrytie svojich čistých záporných tokov likvidity“.

107

Podľa článku 26 delegovaného nariadenia 2015/61 s názvom „Záporné peňažné toky so vzájomne závislými kladnými peňažnými tokmi“„na základe predchádzajúceho súhlasu príslušného orgánu môžu úverové inštitúcie vypočítať čistý záporný tok likvidity po odpočítaní vzájomne závislého kladného peňažného toku, ktorý spĺňa všetky tieto podmienky: a) vzájomne závislý kladný peňažný tok je priamo spojený so záporným peňažným tokom a nezohľadňuje sa pri výpočte kladných tokov likvidity v kapitole 3; b) vzájomne závislý kladný peňažný tok sa vyžaduje na základe právnych, regulačných alebo zmluvných záväzkov; c) vzájomne závislý kladný peňažný tok spĺňa jednu z týchto podmienok: i) vzniká povinne pred záporným peňažným tokom; ii) je prijatý do desiatich dní a je zaručený ústrednou štátnou správou členského štátu“.

108

Treba konštatovať, že toto ustanovenie príslušným orgánom – a v dôsledku toho aj ECB v rámci úlohy prudenciálneho dohľadu, ktorá jej bola zverená na základe článku 4 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 1024/2013 – umožňuje vyvážiť vzájomne závislý kladný a záporný tok likvidity, ak sa z dôvodu existencie záruky ústrednej štátnej správy členského štátu a krátkeho časového odstupu medzi nimi domnieva, že uvedený časový odstup nevedie k riziku likvidity.

109

Z toho logicky vyplýva, že priznanie nároku uvedeného v článku 26 delegovaného nariadenia 2015/61 kladným a záporným tokom likvidity, ktoré súvisia s expozíciami voči ŠDP, zo strany ECB znamená, že ECB uznala, že časový odstup medzi nimi nevedie k riziku likvidity.

110

Pokiaľ sa riziká spojené so situáciou nadmerného využívania finančnej páky naplnia v prípade nedostatočnej likvidity z dôvodov uvedených v bode 102 vyššie, zásadná pozícia ECB, podľa ktorej by mohol predmetný časový odstup medzi vykonaním úprav napomáhať vzniku rizík spojených s nadmerným využívaním finančnej páky, pričom svojou všeobecnou povahou nepredstavuje riziko likvidity, sa musí považovať za zjavne nesprávnu.

111

Predmetný časový odstup medzi vykonaním úprav môže byť totiž relevantný v súvislosti s rizikom finančnej páky, pričom nie je relevantný v súvislosti s rizikom likvidity, okrem prípadu, ak by boli výbery vkladov súvisiacich s regulovanými úsporami v takom rozsahu, že by presahovali „závažné stresové podmienky“ stanovené v rámci výpočtu ukazovateľa likvidity podľa článku 412 ods. 1 nariadenia č. 575/2013.

112

Zohľadnenie takejto možnosti na účely zamietnutia žiadosti žalobkyne sa však nemôže vykonať bez dôkladného preskúmania vlastností regulovaných úspor zo strany ECB. Toto preskúmanie by malo okrem iného ECB viesť k tomu, aby preskúmala, či je vzhľadom na vlastnosti – a najmä na štátnu záruku súvisiacu s regulovanými úsporami – možné, že výbery regulovaných úspor predstavujú taký objem a takú neočakávanosť, v prípade akých by žalobkyňa musela pristúpiť k opatreniam stanoveným v článku 4 ods. 1 bode 94 nariadenia č. 575/2013 bez toho, aby mohla čakať na prevody finančných prostriedkov zo ŠDP z dôvodu úpravy stanovísk.

113

Vzhľadom na osobitosti každej veci totiž ECB z dôvodov uvedených v bodoch 55 a 56 vyššie prináleží, aby sa pri uplatnení článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 rozhodla medzi cieľmi ukazovateľa finančnej páky a možnosťou, že niektoré expozície, ktoré spĺňajú podmienky uvedené v tomto ustanovení, môžu byť vylúčené z výpočtu tohto ukazovateľa. Táto povinnosť preskúmať osobitosti regulovaných úspor vyplýva aj z judikatúry uvedenej v bode 72 vyššie.

114

Treba však konštatovať, že ECB v napadnutom rozhodnutí nevykonala podrobné preskúmanie vlastností regulovaných úspor, pričom sa obmedzila na abstraktné zdôraznenie rizík spojených s časovým odstupom medzi vykonaním úprav stanovísk žalobkyne a ŠDP.

115

Týmto konaním preto ECB nesplnila svoju povinnosť starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné skutočnosti dotknutého prípadu v zmysle judikatúry uvedenej v bode 72 vyššie.

116

Tento záver nie je vyvrátený tvrdením ECB, ktoré je založené na tom, že ukazovateľ finančnej páky predstavuje prudenciálnu požiadavku, ktorá nie je založená na riziku, a že trhy môžu náhle stratiť dôveru, pokiaľ ide o investície, ktoré sa zvyčajne považujú za veľmi bezpečné. Takéto tvrdenie založené iba na cieľoch, ktoré sleduje zavedenie ukazovateľa finančnej páky prostredníctvom nariadenia č. 575/2013, totiž nezohľadňuje ciele, ktoré sleduje vloženie článku 429 ods. 14 do toho istého nariadenia.

117

Z vyššie uvedeného vyplýva, že všetky dôvody, ktoré ECB uviedla na účely vyvodenia záveru o existencii nedokonalého mechanizmu prevodu, v dôsledku ktorého žalobkyňa znáša riziko spojené s ukazovateľom finančnej páky, a teda o zamietnutí jej žiadosti o vylúčenie expozícií voči ŠDP, ktoré predstavujú sumy, ktoré jej je povinná vrátiť, z výpočtu ukazovateľa finančnej páky, sú nezákonné.

118

Treba preto vyhovieť druhému, tretiemu a štvrtému žalobnému dôvodu žalobkyne a zrušiť napadnuté rozhodnutie.

119

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže ECB nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhom žalobkyne.

120

Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku členské štáty, ktoré do konania vstúpili ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania. Z toho vyplýva, že Fínska republika znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá rozšírená komora)

rozhodol takto: