–

Engie Cartagena SL, v zastúpení: G. Martínez Villaseñor a G. Rubio Hernández Sampelayo, abogados, a A. Cano Lantero, procuradora,

–

Endesa Generación SA, v zastúpení J. J. Lavilla Rubira, abogado,

–

EDP España SAU, v zastúpení: J. Expósito Blanco, abogada,

–

Bizkaia Energía SL, v zastúpení: J. Abril Martínez, abogado, a J. Briones Méndez, procurador,

–

Iberdrola Generación SAU a Tarragona Power SL, v zastúpení: J. Giménez Cervantes a F. Löwhagen, abogados,

–

Bahia de Bizkaia Electricidad SL, v zastúpení: F. González Ruiz, abogada, J. García Sanz a D. Sarmiento Ramírez Escudero, abogados,

–

španielska vláda, v zastúpení: A. Rubio González, splnomocnený zástupca,

–

Európska komisia, v zastúpení: O. Beynet, I. Galindo Martín a E. Sanfrutos Cano, splnomocnené zástupkyne,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 3 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/54/ES z 26. júna 2003 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrickou energiou a o zrušení smernice 96/92/ES (Ú. v. EÚ L 176, 2003, s. 37; Mim. vyd. 12/002, s. 211) a článku 3 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/72/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica 2003/54/ES (Ú. v. EÚ L 211, 2009, s. 55).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Engie Cartagena SL a Ministerio para la Transición Ecológica, predtým Ministerio de Industria, Energía y Turismo (Ministerstvo pre ekologickú transformáciu, predtým Ministerstvo priemyslu, energetiky a turizmu, Španielsko), ktorý sa týka zákonnosti príspevku, ktorý musia podniky vyrábajúce elektrickú energiu platiť na účely financovania národného akčného plánu v oblasti úspor a energetickej účinnosti (ďalej len „povinný príspevok“).

3

Článok 2 ods. 1 nariadenia Rady (EHS) č. 1191/69 z 26. júna 1969 o postupe členských štátov, ktorý sa týka záväzkov obsiahnutých v koncepcii služieb vo verejnom záujme v oblasti železničnej, cestnej a vnútrozemskej vodnej dopravy (Ú. v. ES L 156, 1969, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 19), uvádzal, že pod záväzkami služieb vo verejnom záujme „sa rozumejú záväzky, ktoré by uvedený dopravný podnik neprijal alebo by ich neprijal v rovnakej miere, či za tých istých podmienok, keby realizoval svoje vlastné obchodné záujmy.“

4

Nariadenie Rady (EHS) č. 3577/92 zo 7. decembra 1992, ktorým sa uplatňuje zásada slobody poskytovania služieb na námornú dopravu v rámci členských štátov (námorná kabotáž) (Ú. v. ES L 364, 1992, s. 7; Mim. vyd. 06/002, s. 10) v článku 2 bode 4 uvádza:

„Na účely tohto nariadenia sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:

…

…“

5

Článok 3 ods. 2 smernice 2003/54 stanovoval:

„So zreteľom na príslušné ustanovenia zmluvy, najmä na jej článok 86, členské štáty môžu podnikom fungujúcim v odvetví elektroenergetiky z hľadiska všeobecného hospodárskeho záujmu uložiť povinnosti vzhľadom na službu vo verejnom záujme, ktoré sa môžu vzťahovať na bezpečnosť, vrátane bezpečnosti dodávky, pravidelnosti, kvality a ceny dodávok a ochrany životného prostredia, vrátane energetickej účinnosti a ochrany životného prostredia. Takéto povinnosti sú jasne definované, transparentné, nediskriminačné, overiteľné a zaručujú rovnosť prístupu pre elektroenergetické spoločnosti EÚ k národným zákazníkom. Vo vzťahu k bezpečnosti dodávky, riadeniu energetickej účinnosti/riadeniu na strane dopytu a v záujme plnenia cieľov v oblasti životného prostredia uvedeného v tomto odseku môžu členské štáty zavádzať dlhodobé plánovanie, berúc pritom do úvahy možnosť tretích strán usilovať sa o prístup do sústavy.“

6

Smernica 2009/72 zrušila smernicu 2003/54 s účinnosťou od 3. marca 2011.

7

Podľa odôvodnenia 50 smernice 2009/72:

„Požiadavky služby vo verejnom záujme vrátane požiadaviek týkajúcich sa univerzálnej služby a spoločné minimálne normy, ktoré z nich vyplývajú, sa musia ďalej posilniť s cieľom zabezpečiť, aby všetci spotrebitelia, najmä tí zraniteľní, mali prospech z hospodárskej súťaže a zo spravodlivých cien. Požiadavky služby vo verejnom záujme by sa mali vymedziť na vnútroštátnej úrovni s prihliadnutím na vnútroštátne okolnosti. Členské štáty by však mali rešpektovať právo [Únie]. Občania Európskej únie a, ak to členské štáty považujú za vhodné, aj malé podniky, by mali mať možnosť využívať záväzky služby vo verejnom záujme, najmä pokiaľ ide o bezpečnosť dodávky a primerané ceny. …“

8

Článok 3 ods. 2 smernice 2009/72, ktorý v podstate preberá článok 3 ods. 2 smernice 2003/54, znie:

„So zreteľom na príslušné ustanovenia zmluvy, najmä na jej článok 86, členské štáty môžu podnikom fungujúcim v odvetví elektroenergetiky z hľadiska všeobecného hospodárskeho záujmu uložiť povinnosti služby vo verejnom záujme, ktoré sa môžu vzťahovať na bezpečnosť, vrátane bezpečnosti dodávky, pravidelnosti, kvality a ceny dodávok a ochrany životného prostredia, vrátane energetickej účinnosti, energie z obnoviteľných zdrojov a ochrany klímy. Tieto povinnosti musia byť jasne definované, transparentné, nediskriminačné, overiteľné a pre elektroenergetické podniky [Európskej únie] zaručujú rovnosť prístupu k národným spotrebiteľom. Vo vzťahu k bezpečnosti dodávky, riadeniu energetickej účinnosti/riadeniu na strane dopytu a v záujme plnenia cieľov v oblasti životného prostredia a cieľa pre energiu z obnoviteľných zdrojov uvedených v tomto odseku môžu členské štáty zavádzať dlhodobé plánovanie, pričom vezmú do úvahy, že o prístup do sústavy sa možno budú usilovať tretie strany.“

9

Článok 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1370/2007 z 23. októbra 2007 o službách vo verejnom záujme v železničnej a cestnej osobnej doprave, ktorým sa zrušujú nariadenia Rady (EHS) č. 1191/69 a (EHS) č. 1107/70 (Ú. v. EÚ L 315, 2007, s. 1) v odseku 1 uvádza:

„Účelom tohto nariadenia je vymedziť, ako môžu príslušné orgány v súlade s pravidlami práva [Únie] konať v oblasti verejnej osobnej dopravy, aby zabezpečili poskytovanie služieb všeobecného záujmu, ktoré by boli okrem iného početnejšie, bezpečnejšie, kvalitnejšie alebo poskytované pri nižších nákladoch ako tie, ktorých poskytovanie by umožnilo samotné fungovanie trhu.

Na tento účel toto nariadenie stanovuje podmienky, za ktorých príslušné orgány pri ukladaní alebo zmluvnom uzatváraní záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom záujme poskytujú poskytovateľom služieb vo verejnom záujme úhradu za vynaložené náklady a/alebo priznávajú výlučné práva výmenou za plnenie záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom záujme.“

10

Článok 2 písm. e) tohto nariadenia, nazvaný „Vymedzenie pojmov“, stanovuje:

„Na účely tohto nariadenia:

…

11

Článok 2 bod 14 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/352 z 15. februára 2017, ktorým sa stanovuje rámec pre poskytovanie prístavných služieb a spoločné pravidlá o finančnej transparentnosti prístavov (Ú. v. EÚ L 57, 2017, s. 1) definuje „povinnosť poskytovať služby vo verejnom záujme“ na účely tohto nariadenia, ako „požiadavk[u] vymedzen[ú] alebo určen[ú] s cieľom zabezpečiť poskytovanie takých prístavných služieb alebo činností vo verejnom záujme, ktoré by prevádzkovateľ, ak by zohľadňoval svoje obchodné záujmy, neposkytoval alebo neposkytoval v rovnakom rozsahu alebo za rovnakých podmienok“.

12

Štvrté odôvodnenie Real Decreto‑ley 14/2010, por el que se establecen medidas urgentes para la corrección del déficit tarifario del sector eléctrico (kráľovský zákonný dekrét č. 14/2010, ktorým sa ustanovujú naliehavé opatrenia na nápravu deficitu sadzieb v odvetví elektroenergetiky), z 23. decembra 2010 (ďalej len „zákonný dekrét č. 14/2010“) (BOE č. 312 z 24. decembra 2010, s. 106386) stanovuje:

„Po druhé, s cieľom znížiť náklady spojené so sadzbou sa očakáva, že výrobné spoločnosti budú v rámci riadneho režimu financovať akčný plán na roky 2008 – 2012 prijatý rozhodnutím Rady ministrov 8. júla 2005, ktorým sa vykonávajú opatrenia stanovené v dokumente ‚Stratégia úspor a energetickej účinnosti v Španielsku na roky 2004 – 2012‘. Okrem toho sú stanovené percentuálne podiely príspevkov každej spoločnosti na financovaní a ustanovenia Ley de Presupuestos Generales del Estado de 2011 [zákon o všeobecnom štátnom rozpočte na rok 2011] sa podľa toho menia a dopĺňajú.“

13

Podľa tretieho dodatočného ustanovenia zákonného dekrétu č. 14/2010 s názvom „Financovanie programov úspor a energetickej účinnosti na roky 2011, 2012 a 2013“:

14

Syntéza akčného plánu 2008 – 2012 prijatého rozhodnutím Rady ministrov 8. júla 2005 stanovuje:

„Politiky úspor a energetickej účinnosti sú vektorom progresu spoločnosti, pretože: prispievajú k sociálnemu blahobytu; predstavujú prvok sociálnej zodpovednosti; orientujú ľudské aktivity na trvalý rozvoj; zavádzajú nový rámec pre rozvoj a konkurencieschopnosť podnikov; a v súhrne zodpovedajú zásade solidarity medzi občanmi a ľuďmi.

Tieto hlavné zásady musia byť vyjadrené programami, ako je program uvádzaný v tomto dokumente, ktorého orientácia musí smerovať k dosiahnutiu nasledujúcich strategických cieľov:

15

Z tejto syntézy vyplýva, že paralelne s takýmito vnútroštátnymi stratégiami „[Únia] zaviedla politiky, ktoré majú rovnaký cieľ. Vyplýva to tiež zo [smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/32/ES z 5. apríla 2006 o energetickej účinnosti konečného využitia energie a energetických službách, a ktorou sa zrušuje smernica Rady 93/76/EHS (Ú. v. EÚ L 114, 2006, s. 64)]“.

16

V tejto syntéze sa tiež uvádza, že z ekonomického hľadiska si akčný plán na roky 2008 – 2012 vyžaduje veľmi významné finančné zdroje na to, aby podnietenie k úspore a energetickej účinnosti vytvorilo skutočný účinok impulzu súkromných investícií, ktoré sa ukážu ako hospodársky výnosné vo väčšine prípadov, ale ktoré si vyžadujú rozhodnutie investovať finančné prostriedky, ktorých dostupnosť je vždy obmedzená. Verejné prostriedky potrebné na zavedenie programu majú trojitý pôvod: i) prostriedky určené na program zo strany španielskych orgánov prostredníctvom Instituto para la Diversificación y Ahorro de la Energía (IDAE) (Inštitút pre energetickú diverzifikáciu a úspory), ktorý je nástupcom Centro de estudios de la Energía (centrum pre štúdie o energii) a rovnocenných orgánov autonómnych spoločenstiev; ii) prostriedky pochádzajúce zo štrukturálnych fondov, ako je Európsky fond pre regionálny rozvoj (EFRR), a iii) prostriedky reinvestované do odvetví elektroenergetiky a plynu „s cieľom podporiť zlepšenie účinnosti v týchto odvetviach“.

17

Na základe tretieho dodatočného ustanovenia zákonného dekrétu č. 14/2010 vnútroštátny zákonodarca prijal Orden IET/75/2014, por la que se regulan las transferencias de fondos, con cargo a las empresas productoras de energía eléctrica, de la cuenta específica de la Comisión Nacional de los Mercados y la Competencia al Instituto para la Diversificación y Ahorro de la Energía, en el año 2013, para la ejecución de las medidas del Plan de Acción de Ahorro y Eficiencia Energética 2011 2020, y los criterios para la ejecución de las medidas contempladas en dicho plan (nariadenie IET/75/2014, ktorým sa na rok 2013 upravujú prevody finančných prostriedkov spoločností vyrábajúcich elektrickú energiu z osobitného účtu Národnej komisie pre trhy a hospodársku súťaž do Inštitútu pre energetickú diverzifikáciu a úspory, na vykonanie opatrení Akčného plánu úspor a energetickej účinnosti na roky 2011 – 2020, a kritériá na vykonanie opatrení uvedených v tomto pláne), z 27. januára 2014 (BOE č. 25 z 29. januára 2014, s. 5875; ďalej len „sporné nariadenie“).

18

Článok 1 ods. 1 sporného nariadenia spresňuje, že jeho účelom je vymedzenie postupu prevodu finančných prostriedkov uvedených v treťom dodatočnom ustanovení zákonného dekrétu č. 14/2010 z osobitného účtu Comisión Nacional de los Mercados y la Competencia (Národnej komisie pre trhy a hospodársku súťaž) na IDAE.

19

IDAE je financovaný najmä ekonomickými vkladmi, ktoré uskutočňujú podniky, na ktoré sa vzťahuje toto posledné uvedené ustanovenie, a v rámci tohto inštitútu sa sčasti vykonávajú programy činnosti a programy účinnosti prijaté vládou. IDAE bol zriadený dvadsiatym prvým dodatočným ustanovením Ley 46/1985, de Presupuestos Generales del Estado para 1986 (zákon č. 46/1985, o všeobecnom štátnom rozpočte) z 27. decembra 1985 (BOE č. 311, z 28. decembra 1985, s. 40637), ako verejnoprávny subjekt na účely riadenia a rozvoja politiky úspor, zachovania a diverzifikácie energie.

20

Dňa 31. januára 2014 GDF Suez Cartagena Energía SL, neskôr Engie Cartagena, podala žalobu na Audiencia Nacional (Národný vrchný súd, Španielsko), ktorou sa domáhala zrušenia sporného nariadenia z dôvodu protiprávnosti a poskytnutia náhrady zodpovedajúcej sumám vyplateným na základe tohto nariadenia. Engie Cartagena spochybňuje najmä sumu, ktorú má znášať v rámci financovania akčného plánu na roky 2008 – 2012 určeného na základe zákonného dekrétu č. 14/2010.

21

Engie Cartagena najmä tvrdí, že kritériá a zásady stanovené rozsudkami z 20. apríla 2010, Federutility a i. (C‑265/08, EU:C:2010:205), a zo 7. septembra 2016, ANODE (C‑121/15, EU:C:2016:637), ktorými sa musí riadiť ukladanie povinností služby vo verejnom záujme, neboli vnútroštátnymi právnymi predpismi rešpektované.

22

Audiencia Nacional (Národný vrchný súd) poznamenáva, že zavedením povinného príspevku uvedeného v treťom dodatočnom ustanovení zákonného dekrétu č. 14/2010, na vykonanie ktorého bolo prijaté sporné nariadenie, chcel vnútroštátny zákonodarca znížiť deficit sadzieb v odvetví elektroenergetiky, pričom sa zároveň chcel vyhnúť tomu, že financovanie týchto nákladov by bolo uložené celej elektrickej sieti. Podľa jeho odôvodnení totiž „cieľom tohto zákonného dekrétu je naliehavé zníženie deficitu sadzieb v odvetví elektroenergetiky“. V skutočnosti zákonný dekrét č. 14/2010 a osobitne toto tretie dodatočné ustanovenie patria medzi početné ustanovenia, ktoré vnútroštátny zákonodarca prijal v oblasti nápravy deficitu sadzieb v odvetví elektroenergetiky.

23

Vnútroštátny súd má pochybnosti o súlade tohto povinného príspevku so zásadami stanovenými v článku 3 ods. 2 smernice 2009/72 a pýta sa najmä na otázku, či uvedený povinný príspevok predstavuje povinnosť služby vo verejnom záujme, uložený štátom transparentným, nediskriminačným spôsobom, ktorý podnikom zaručuje rovnosť prístupu k spotrebiteľom.

24

Podľa uvedeného súdu z tohto článku 3 ods. 2 vyplýva, že vo všeobecnom hospodárskom záujme členské štáty môžu zaviesť povinnosti služby vo verejnom záujme, ktoré sa môžu týkať najmä ochrany životného prostredia, vrátane energetickej účinnosti, energie z obnoviteľných zdrojov a ochrany klímy, v súlade so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2004/8/ES z 11. februára 2004 o podpore kogenerácie založenej na dopyte po využiteľnom teple na vnútornom trhu s energiou, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 92/42/EHS (Ú. v. EÚ L 52, 2004, s. 50), ako aj smernicou 2006/32, v kontexte ktorých boli prijaté programy úspor a energetickej účinnosti na roky 2011 až 2013, ako aj zákonný dekrét č. 14/2010.

25

V Španielsku sa tieto opatrenia nachádzajú v akčnom pláne na roky 2011 – 2020 v oblasti úspor a energetickej účinnosti, ktorého správu centralizuje IDAE, ktorý je verejným orgánom. Na účely tohto akčného plánu sa zaviedli dotácie a hospodárske prevody stanovené tretím dodatočným ustanovením zákonného dekrétu č. 14/2010 s požiadavkou majetkového plnenia, ktoré spočíva na jedenástich podnikoch uvádzaných zákonom, ktorý zaviedol povinný príspevok. Cieľom toho hospodárskeho prevodu je splniť ciele IDAE.

26

Tento súd uvádza, že tretie dodatočné ustanovenie zákonného dekrétu č. 14/2010 stanovuje, že financovanie odteraz spočíva len na určitých podnikoch v odvetví, namiesto toho, aby uvádzal všeobecné rozdelenie na náklady systému alebo financovanie rozpočtovou cestou, čo znamená, že dotknutý členský štát vyžaduje a ukladá týmto podnikom povinnosť služby vo verejnom záujme v zmysle smerníc 2003/54 a 2009/72. Podľa názoru uvedeného súdu ak financovanie programov účinnosti prechádza zo všeobecného financovania na náklady systému, na financovanie na náklady určených výrobcov elektrickej energie, uložené záväzne zákonom, táto požiadavka financovania predstavuje povinnosť služby vo verejnom záujme, keďže ide o rozhodnutie hospodárskej a finančnej povahy, ktorého cieľ a priamy účel sú však prijatie opatrení, ktoré sú všetky spojené s ochranou životného prostredia, vrátane energetickej účinnosti a ochrany klímy.

27

Audiencia Nacional (Národný vrchný súd) sa však domnieva, že v rozpore s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 3 ods. 2 smernice 2009/72 zákonný dekrét č. 14/2010 neposkytuje žiadne spresnenie ani ku kritériu uplatnenému na stanovenie súm povinného príspevku, ani k odôvodneniu rozdelenia percentuálnych podielov, ani k otázke, či objem a dôležitosť podnikov v odvetví boli rozhodujúce, a pokiaľ áno, k povahe kritérií použitých na určenie tejto dôležitosti.

28

Tretie dodatočné ustanovenie zákonného dekrétu č. 14/2010 stanovuje povinnosť verejnej služby bez toho, aby uvádzalo akýkoľvek iný údaj alebo odôvodnenie, než to, ktoré sa týka legitímneho zníženia deficitu sadzieb, čo by sa mohlo ukázať ako odporujúce zásadám vyplývajúcim zo smerníc 2003/54 a 2009/72, pokiaľ ide o podmienky verejnej služby v odvetví elektroenergetiky. Preto pokiaľ toto opatrenie predstavuje povinnosť verejnej služby, mohlo by, tak ako bolo zavedené, prinášať diskrimináciu medzi podnikmi, pokiaľ ide o ich práva a ich povinnosti, ktorá nie je dostatočne odôvodnená a ktorá okrem toho nerešpektuje zásady, ktoré sa uplatňujú na tento typ povinností v odvetví elektroenergetiky.

29

Za týchto podmienok Audiencia Nacional (Národný vrchný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

30

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 3 ods. 2 smernice 2009/72 má vykladať v tom zmysle, že finančný príspevok uložený niektorým podnikom vyrábajúcim elektrickú energiu na účely financovania plánov úspor a energetickej účinnosti spravovaných verejným orgánom predstavuje povinnosť služby vo verejnom záujme, na ktorú sa toto ustanovenie vzťahuje.

31

Na úvod treba po prvé poznamenať, že v rámci tejto otázky vnútroštátny súd odkazuje tiež na článok 3 ods. 2 smernice 2003/54. Keďže na jednej strane z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že k dátumu žaloby, ktorú proti spornému nariadeniu na vnútroštátny súd podala Engie Cartagena, bola uplatniteľnou smernica 2009/72 a že na druhej strane toto ustanovenie nebolo podstatne zmenené v nadväznosti na prijatie poslednej uvedenej smernice, odpoveď Súdneho dvora na uvedenú otázku sa týka iba článku 3 ods. 2 smernice 2009/72.

32

Po druhé vzhľadom na diskusie, ktoré sa uskutočnili na pojednávaní, v súvislosti s prípadnou daňovou povahou povinného príspevku, treba uviesť, že skutočnosti uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania neumožňujú Súdnemu dvoru s istotou určiť, či má tento povinný príspevok takúto povahu. Treba však pripomenúť, že ak sa vnútroštátny súd domnieval, že vzhľadom na výklad uplatniteľného vnútroštátneho práva je to skutočne tak, smernica 2009/72, vrátane jej článku 3 ods. 2, sa neuplatňuje na vnútroštátnu právnu úpravu, ktorou sa zavádza uvedený povinný príspevok (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. novembra 2019, UNESA a i., C‑80/18 až C‑83/18, EU:C:2019:934, bod 56).

33

Po uvedení týchto úvodných pripomienok treba poznamenať, že podľa článku 3 ods. 2 smernice 2009/72, so zreteľom na príslušné ustanovenia Zmluvy ES, najmä na článok 86 ES (teraz článok 106 ZFEÚ), členské štáty môžu podnikom fungujúcim v odvetví elektroenergetiky z hľadiska všeobecného hospodárskeho záujmu uložiť povinnosti služby vo verejnom záujme, ktoré sa môžu vzťahovať na bezpečnosť, vrátane bezpečnosti dodávky, pravidelnosti, kvality a ceny dodávok, ako aj ochrany životného prostredia. Tieto povinnosti musia byť jasne definované, transparentné, nediskriminačné, overiteľné a pre elektroenergetické podniky Únie zaručovať rovnosť prístupu k národným spotrebiteľom.

34

Pokiaľ ide o pojem „povinnosti služby vo verejnom záujme“, treba konštatovať, že keďže článok 3 ods. 2 smernice 2009/72 neuvádza žiadny odkaz na vnútroštátne právo, pokiaľ ide o význam, ktorý sa má priznať tomuto pojmu, toto ustanovenie sa musí na účely uplatnenia tejto smernice považovať za ustanovenie, ktoré obsahuje autonómny pojem práva Únie, ktorý treba vykladať jednotne na celom jej území (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. februára 2008, Tele2 Telecommunication, C‑426/05, EU:C:2008:103, bod 26, a z 9. novembra 2016, Wathelet, C‑149/15, EU:C:2016:840, bod 29).

35

Je pravda, že podľa znenia odôvodnenia 50 smernice 2009/72 povinnosti služby vo verejnom záujme by sa mali vymedziť na vnútroštátnej úrovni s prihliadnutím na vnútroštátne okolnosti, členské štáty by však mali rešpektovať právo Únie. Tieto pojmy však odkazujú iba na možnosť, ktorú majú členské štáty, rozhodnúť na základe ich vnútroštátneho práva uložiť alebo neuložiť povinnosti služby vo verejnom záujme určitým podnikom, ako aj určiť obsah týchto povinností s výhradou, že tieto sú zlučiteľné s právom Únie.

36

Odkaz na právne poriadky členských štátov, ktorý sa nachádza v uvedenom odôvodnení, sa teda týka výlučne uplatnenia pojmu „povinnosti služby vo verejnom záujme“.

37

Na účely výkladu uvedeného pojmu treba v prvom rade uviesť, že hoci ani článok 3 ods. 2 smernice 2009/72, ani žiadne iné ustanovenie tejto smernice neobsahuje definíciu pojmu „záväzky služby vo verejnom záujme“, zo znenia tohto ustanovenia je možné vyvodiť podstatné znaky tohto pojmu v zmysle uvedenej smernice.

38

Na jednej strane možno totiž zo skutočnosti, že podľa znenia prvej vety článku 3 ods. 2 smernice 2009/72 členské štáty môžu vo všeobecnom hospodárskom záujme uložiť povinnosti služby vo verejnom záujme „podnikom v odvetví elektroenergetiky“, vyplýva, že tieto povinnosti musia byť také, že samotné tieto podniky vedú k prispeniu k dosiahnutiu cieľa všeobecného hospodárskeho záujmu určeného dotknutým členským štátom.

39

Na druhej strane článok 3 ods. 2 smernice 2009/72 odkazuje výslovne na článok 86 ES (teraz článok 106 ZFEÚ) v tom zmysle, že členské štáty musia plne zobrať na zreteľ toto ustanovenie Zmluvy, keď ukladajú povinnosti služby vo verejnom záujme v zmysle tohto ustanovenia smernice 2009/72.

40

V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že článok 106 ods. 2 ZFEÚ, ktorý sa týka podnikov poverených správou služby všeobecného hospodárskeho záujmu, na jednej strane usiluje o zosúladenie záujmu členských štátov používať určité podniky ako nástroj hospodárskej alebo sociálnej politiky so záujmom Únie na dodržiavaní pravidiel hospodárskej súťaže a zachovaní jednoty vnútorného trhu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. septembra 1999, Albany, C‑67/96, EU:C:1999:430, bod 103, ako aj zo 7. septembra 2016, ANODE, C‑121/15, EU:C:2016:637, bod 43).

41

Táto judikatúra teda predstavuje potvrdenie skutočnosti, že samotné dotknuté podniky musia mať povinnosť konať na dosiahnutie sledovaného cieľa všeobecného hospodárskeho záujmu.

42

Navyše z odkazu na článok 106 ZFEÚ uvedeného v článku 3 ods. 2 smernice 2009/72 vyplýva, že povinnosti služby vo verejnom záujme, ktoré toto posledné uvedené ustanovenie povoľuje, sa odchyľujú od pravidiel hospodárskej súťaže. Zdá sa teda, ako uvádza Európska komisia vo svojich písomných pripomienkach, že povinnosť služby vo verejnom záujme v zmysle uvedeného ustanovenia predstavuje verejný zásah do fungovania trhu s cieľom dosiahnuť cieľ všeobecného hospodárskeho záujmu, ktorý zaväzuje podniky v odvetví elektroenergetiky konať na trhu na základe kritérií stanovených verejnými orgánmi.

43

Tento výklad pojmu „povinnosť služby vo verejnom záujme“ je podporený definíciami tohto pojmu, ktoré sú uvedené v iných právnych aktoch Únie. Keďže totiž neexistuje definícia uvedeného pojmu v smernici 2009/72 a keďže ide o pojem, ktorý normotvorca Únie použil v mnohých aktoch sekundárneho práva, najmä v rámci oblastí právomoci uvedených v článku 4 ZFEÚ, ako je energetika alebo doprava, také akty, iné ako smernica 2009/72, predstavujú užitočné odkazy na účely výkladu toho istého pojmu v zmysle tejto smernice.

44

V tejto súvislosti, ako pripomenul generálny advokát v bode 42 svojich návrhov, najmä z článku 2 písm. e) nariadenia č. 1370/2007, ktorým sa zrušilo nariadenie č. 1191/69, a z článku 2 bodu 4 nariadenia č. 3577/92 týkajúceho sa oblasti dopravy, ako aj z článku 2 bodu 14 nariadenia 2017/352 o poskytovaní prístavných služieb, vyplýva, že pojem „povinnosti služby vo verejnom záujme“ použitý normotvorcom Únie na účely uplatnenia týchto nariadení v podstate označuje povinnosti uložené verejnými orgánmi prevádzkovateľovi, ktorý by tieto povinnosti neprebral, alebo by ich neprebral v rovnakom rozsahu alebo za rovnakých podmienok, ak by zohľadňoval výlučne svoj obchodný záujem.

45

Z toho vyplýva, že vzhľadom na znenie článku 3 ods. 2 smernice 2009/72, ako aj na definíciu pojmu „povinnosti služby vo verejnom záujme“ tak, ako je konvergentne uvedená v rámci týchto aktov prijatých normotvorcom Únie v iných oblastiach, ako je oblasť trhu s elektrickou energiou, tento pojem v zmysle článku 3 ods. 2 smernice 2009/72 zodpovedá opatreniam verejnej intervencie do fungovania tohto trhu, ktoré podnikom pôsobiacim v odvetví elektroenergetiky ukladajú na účely sledovania všeobecného hospodárskeho záujmu konať na uvedenom trhu na základe kritérií stanovených verejnými orgánmi. Sloboda týchto podnikov konať na trhu s elektrickou energiou je tak obmedzená v tom zmysle, že vzhľadom na svoje obchodné záujmy by tieto podniky neposkytli určité tovary alebo služby, alebo ich neposkytli v rovnakom rozsahu alebo za tých istých podmienok.

46

Po druhé treba uviesť, že táto definícia pojmu „povinnosti služby vo verejnom záujme“ sa zhoduje so systémom zavedeným smernicou 2009/72.

47

Z jej všeobecnej štruktúry totiž vyplýva, že táto smernica má za cieľ pokračovať v realizácii vnútorného trhu s elektrickou energiou, ktorý bude úplne a skutočne otvorený a konkurenčný, v ktorom si všetci spotrebitelia môžu voľne zvoliť svojich dodávateľov a v ktorom všetci dodávatelia môžu voľne poskytovať svoje výrobky svojim klientom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. novembra 2018, Solvay Chimica Italia a i., C‑262/17, C‑263/17 a C‑273/17, EU:C:2018:961, body 36 a 55, ako aj zo 17. októbra 2019, Elektrorazpredelenie Jug, C‑31/18, EU:C:2019:868, bod 39).

48

V tomto rámci však smernica 2009/72 členským štátom umožňuje, aby za podmienok, ktoré uvádza, stanovili vo všeobecnom hospodárskom záujme povinnosti služby vo verejnom záujme, ktoré zasahujú do slobody dotknutých prevádzkovateľov konať na predmetnom trhu, a tým ovplyvňujú otvorený konkurenčný proces na tomto trhu. Práve z dôvodu, že povinnosti služby vo verejnom záujme môžu predstavovať obmedzenia vytvárania úplne a skutočne otvoreného a konkurenčného vnútorného trhu s elektrickou energiou, normotvorca Únie stanovil členským štátom podmienky, ktoré tieto štáty musia dodržiavať, keď týchto prevádzkovateľov podriaďujú takýmto povinnostiam. Podľa znenia článku 3 ods. 2 tejto smernice totiž predmetné povinnosti musia byť jasne definované, transparentné, nediskriminačné, overiteľné a pre elektroenergetické podniky Únie musia zaručovať rovnosť prístupu k národným spotrebiteľom.

49

Vo svetle týchto úvah treba preskúmať, či povinný príspevok patrí pod pojem „povinnosti služby vo verejnom záujme“ v zmysle článku 3 ods. 2 smernice 2009/72.

50

V tejto súvislosti treba poznamenať, že podľa názoru vnútroštátneho súdu zavedením povinného príspevku uvedeného v treťom dodatočnom ustanovení zákonného dekrétu č. 14/2010, na vykonanie ktorého bolo prijaté sporné nariadenie, chcel vnútroštátny zákonodarca znížiť deficit sadzieb v odvetví elektroenergetiky, pričom sa zároveň chcel vyhnúť tomu, že financovanie tohto zníženia by bolo uložené celej elektrickej sieti, a teda spotrebiteľom. Tento súd spresňuje, že príjmy vyplývajúce z tohto príspevku sa používajú na financovanie akčných programov, ktoré spravuje IDAE, čo podľa názoru spoločnosti Engie Cartagena a spoločností, ktoré vstúpili do konania vo veci samej ako vedľajší účastníci konania, potvrdzuje, že cieľom povinného príspevku je ochrana životného prostredia a dosiahnutie úspor energie.

51

Treba však konštatovať, že keďže uvedený povinný príspevok neukladá dotknutým podnikom žiadnu požiadavku, ktorá by obmedzovala ich slobodu konať na trhu s elektrickou energiou, takýto príspevok nemôže patriť pod pojem „povinnosti služby vo verejnom záujme“ v zmysle článku 3 ods. 2 smernice 2009/72. Predovšetkým uložením tohto príspevku tieto podniky vôbec nie sú vedené k poskytnutiu určitých tovarov alebo služieb, ktoré by neposkytli v rovnakom rozsahu alebo za rovnakých podmienok, ak by zohľadňovali len svoj obchodný záujem.

52

V tejto súvislosti treba uviesť, že samotná okolnosť, že príjmy z povinného príspevku sú prevedené na fond, ktorý spravuje IDAE poverený vykonaním opatrení akčného plánu v oblasti úspor a energetickej účinnosti, neznamená, že prevádzkovateľom, ktorí podliehajú povinnosti platiť tento príspevok, je uložená „povinnosť služby vo verejnom záujme“ v zmysle uvedeného ustanovenia.

53

Táto okolnosť sa totiž týka výlučne konečného určenia príjmov z povinného príspevku, čo nemôže stačiť na prijatie záveru, že platba tohto príspevku predstavuje povinnosť služby vo verejnom záujme v zmysle uvedeného ustanovenia, ako je definované v bode 45 tohto rozsudku. Skutočnosť, že IDAE prípadne sleduje cieľ všeobecného hospodárskeho záujmu, nie je sama osebe relevantná, keďže návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka otázky, či je povinnosť služby vo verejnom záujme uložená nie tomuto inštitútu, ale naopak, podnikom vyrábajúcim elektrickú energiu.

54

Navyše prijatie stanoviska, ktoré zastáva Engie Cartagena, a spoločnosti, ktoré vstúpili do konania vo veci samej ako vedľajší účastníci konania, by predpokladalo, že akákoľvek povinnosť finančného príspevku stanovená vo vnútroštátnej právnej úprave, uložená prevádzkovateľom na trhu s elektrickou energiou, predstavuje vzhľadom na jediný účel konečného výnosu tohto príspevku „povinnosť služby vo verejnom záujme“ v zmysle článku 3 ods. 2 smernice 2009/72, čo zjavne prekračuje rozsah tohto pojmu, ako ho normotvorca Únie použil v rámci tohto ustanovenia.

55

Takisto okolnosť, ktorú uviedol vnútroštátny súd, že akčné plány v oblasti úspor a energetickej účinnosti boli predtým financované tak, že sa považovali za náklady zaťažujúce celú elektrickú sieť, a teda v konečnom dôsledku konečných spotrebiteľov, a nie ako v súčasnosti niektorých výrobcov elektrickej energie, nemôže spochybniť záver uvedený v bode 51 tohto rozsudku. Táto okolnosť sa totiž týka osôb podliehajúcich povinnosti príspevku na financovanie týchto programov, čo, ako to uviedla Komisia vo svojich písomných pripomienkach, sa v zásade nezdá spôsobilé ovplyvniť povahu uvedenej povinnosti.

56

Napokon treba konštatovať, že v rozpore s tvrdeniami spoločnosti Engie Cartagena a spoločností, ktoré vstúpili do konania vo veci samej ako vedľajší účastníci konania, povinný príspevok je odlišný od vnútroštátnych záväzkov, o ktoré išlo vo veciach, v ktorých boli vyhlásené rozsudky z 20. apríla 2010, Federutility a i. (C‑265/08, EU:C:2010:205); z 21. decembra 2011, ENEL (C‑242/10, EU:C:2011:861), ako aj zo 7. septembra 2016, ANODE (C‑121/15, EU:C:2016:637). Vo veciach, v ktorých boli vyhlásené tieto rozsudky, totiž išlo o vnútroštátne opatrenia ukladajúce v uvedenom poradí požiadavky na „referenčnú cenu“ za dodávku zemného plynu, na formulovanie ponúk na dodávanie elektrickej energie a na regulované tarify za predaj zemného plynu. Všetky tieto opatrenia tak určovali podmienky dodávky tovarov alebo služieb dotknutými podnikmi.

57

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že článok 3 ods. 2 smernice 2009/72 sa má vykladať v tom zmysle, že finančný príspevok uložený niektorým podnikom vyrábajúcim elektrickú energiu na účely financovania plánov úspor a energetickej účinnosti spravovaných verejným orgánom nepredstavuje povinnosť služby vo verejnom záujme, na ktorú sa toto ustanovenie vzťahuje.

58

S prihliadnutím na odpoveď na prvú otázku nie je potrebné odpovedať na druhú položenú otázku.

59

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

Článok 3 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/72/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica 2003/54/ES, sa má vykladať v tom zmysle, že finančný príspevok uložený niektorým podnikom vyrábajúcim elektrickú energiu na účely financovania plánov úspor a energetickej účinnosti spravovaných verejným orgánom nepredstavuje povinnosť služby vo verejnom záujme, na ktorú sa toto ustanovenie vzťahuje.