1

Skupina Shell, ktorú tvoria energetické a petrochemické spoločnosti na svetovej úrovni, bola až do roku 2005 vo vlastníctve dvoch materských spoločností skupiny, a to Koninklijke Nederlandsche Petroleum Maatschappij NV (ďalej len „KNPM“) a The Shell Transport and Trading Company plc (ďalej len „STT plc“). Tieto dve spoločnosti vlastnili v celom rozsahu (t. j. KNPM 60 % a STT plc 40 % podiel) spoločnosti The Shell Petroleum Company Ltd (ďalej len „SPCo“) a Shell Petroleum NV (ďalej len „SPNV“), ktorá je holdingovou spoločnosťou vlastniacou všetky obchodné podiely v spoločnosti Shell Nederland BV. Tá bola 100 % vlastníčkou spoločnosti Shell Nederland Verkoopmaatschappij BV (ďalej len „SNV“), ktorá je právnym subjektom skupiny Shell zaoberajúcim sa uvádzaním cestného bitúmenu na trh v Holandsku. Shell International BV so sídlom v Holandsku je jednou zo spoločností skupiny, ktorej úlohou je poskytovať podporu celej skupine, holdingovým spoločnostiam a jej prevádzkovým spoločnostiam, a to najmä v oblasti práva.

2

Spoločnosť Royal Dutch Shell plc so sídlom v Haagu (Holandsko) odkúpila 20. júla 2005 všetky akcie dvoch bývalých materských spoločností skupiny, a to KNPM a STT plc. KNPM sa zlúčila s SPNV a prestala ako právny subjekt existovať. Materská spoločnosť Royal Dutch Shell plc sa od tohto okamihu stala vlastníčkou takmer všetkých akcií SPNV, ktorá je naďalej vlastníčkou všetkých podielov v Shell Nederland a takmer všetkých podielov v The Shell Transport and Trading Company Ltd (ďalej len „STT“), ktorá bola nástupkyňou STT plc. Shell Nederland je naďalej 100 % materskou spoločnosťou spoločnosti SNV.

3

Listom z 20. júna 2002 informovala British Petroleum (ďalej len „BP“) Komisiu Európskych spoločenstiev o údajnej existencii kartelu na holandskom trhu s bitúmenom určeným na výstavbu ciest a požiadala o oslobodenie od pokút v súlade s ustanoveniami oznámenia Komisie z 19. februára 2002 o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155, ďalej len „oznámenie o spolupráci“).

4

Komisia vykonala 1. a 2. októbra 2002 neohlásené kontroly v priestoroch spoločnosti SNV. Dňa 30. júna 2003 Komisia zaslala viacerým spoločnostiam vrátane SNV žiadosti o informácie, na ktoré SNV odpovedala 28. augusta 2003.

5

Dňa 8. augusta 2003 sa zástupcovia Shell International stretli s útvarmi Komisie, aby im oznámili svoj zámer uskutočniť v tejto veci vnútorné vyšetrovanie a aby Komisii oznámili jeho výsledky. Počas tohto stretnutia ani okamžite po ňom však nebola poskytnutá nijaká informácia. SNV podala 10. októbra 2003 žiadosť o uplatnenie oznámenia o spolupráci. Komisia v tejto súvislosti uviedla, že vypočuť autora spoločného vyhlásenia pripojeného k tejto žiadosti by pre ňu bolo užitočné iba v prípade, ak by bol schopný uviesť skutočnosti, ktoré dopĺňajú tie údaje, ktoré sa nachádzali v jeho vyhlásení. Tento zamestnanec napokon vypočutý nebol.

6

V dňoch 10. februára a 5. apríla 2004 zaslala Komisia nové žiadosti o informácie, na ktoré Shell International odpovedala 25. februára a 27. apríla 2004.

7

Dňa 18. októbra 2004 začala Komisia konanie na základe nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) a prijala oznámenie o výhradách, ktoré zaslala 19. októbra 2004 viacerým spoločnostiam vrátane SNV, SPNV, KNPM a STT plc.

8

SNV požiadala 12. januára 2005 o úplný prístup k dokumentom, ktoré boli doložené do spisu Komisie po tom, ako bolo zaslané oznámenie o výhradách, a najmä k odpovediam ostatných podnikov na oznámenie o výhradách. Dňa 22. februára 2005 Komisia prostredníctvom úradníka povereného vypočúvaním v tejto veci odmietla vyhovieť tejto žiadosti z dôvodu, že informácie poskytnuté v tejto fáze v zásade neboli súčasťou vyšetrovacieho spisu, ako je vymedzený v oznámení Komisie o pravidlách prístupu k dokumentácii Komisie v prípadoch podľa článkov 81 [ES] a 82 [ES], článkov 53, 54 a 57 Zmluvy o EHP a nariadenia Rady (ES) č. 139/2004 (Ú. v. EÚ C 325, 2005, s. 7, ďalej len „oznámenie o prístupe k dokumentácii“), a že by jej v každom prípade mohli byť poskytnuté, ak by ich Komisia musela použiť vo svojom rozhodnutí. SNV podala 20. apríla 2005 opätovnú žiadosť, pričom žiadala o prístup k týmto dokumentom pred uskutočnením vypočúvaní. Dňa 4. mája 2005 uvedený úradník poverený vyšetrovaním vyjadril opäť zamietavý postoj Komisie. Komisia však 24. mája 2006 poskytla spoločnostiam Royal Dutch Shell, SPNV a SNV prístup k častiam odpovede spoločnosti Koninklijke Volker Wessels Stevin (ďalej len „KWS“), z ktorých chcela vychádzať vo svojom rozhodnutí a ktoré sa týkajú kontaktov medzi SNV a KWS v období pred 1. aprílom 1994. Royal Dutch Shell, SPNV a SNV predložili 12. júna 2006 námietky v súvislosti s čiastočnou povahou sprístupnenia a opätovne požiadali o prístup ku všetkým odpovediam v celom rozsahu.

9

Komisia zaslala 8. mája 2006 spoločnostiam SNV, SPNV a Royal Dutch Shell ďalšiu žiadosť o informácie s cieľom získať údaje o ich obrate týkajúcom sa cestného bitúmenu vrátane všetkých špeciálnych výrobkov z bitúmenu. Dňa 23. mája 2006 oznámili tieto tri spoločnosti výšku svojho obratu a zahrnuli do nej aj Mexfalt C, ktorý je podľa nich jediným špeciálnym bitúmenom, ktorý sa môže používať pri výstavbe ciest, pričom však spresnili, že na tento výrobok sa kartel nevzťahoval.

10

Dňa 23. decembra 2005 skupina Shell informovala Komisiu o zmene svojej štruktúry, pretože jej vlastníčkou sa v celom rozsahu stala Royal Dutch Shell. Skupina Shell upozornila Komisiu 23. mája 2006 na skutočnosť, že táto spoločnosť neexistovala počas obdobia trvania porušenia a keďže bola založená v roku 2002 pod názvom Forthdeal Ltd bez toho, aby bola súčasťou skupiny Shell, a v októbri 2004 sa pretransformovala na Royal Dutch Shell, nemôže byť považovaná za nástupkyňu niektorej zo spoločností skupiny Shell. Navyše Royal Dutch Shell, ktorá získala všetky akcie SPNV po tom, ako sa skončilo obdobie trvania porušenia, tvrdila, že jej nemôže byť pripísaná zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustila SNV.

11

Komisia v nadväznosti na vypočutie dotknutých spoločností 15. a 16. júna 2005 prijala 13. septembra 2006 rozhodnutie K(2006) 4090 v konečnom znení o konaní podľa článku 81 [ES] [vec COMP/F/38.456 – Bitúmen (Holandsko)] (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorého zhrnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie z 28. júla 2007 (Ú. v. EÚ L 196, s. 40) a ktoré bolo žalobkyniam, teda spoločnostiam SNV, SPNV a STT, oznámené 25. septembra 2006.

12

Komisia v článku 1 napadnutého rozhodnutia uviedla, že spoločnosti, ktorým je toto rozhodnutie určené, sa zúčastnili na jedinom a pokračujúcom porušení článku 81 ES, ktoré spočívalo v tom, že v predmetných obdobiach pravidelne spoločne stanovovali brutto cenu na predaj a nákup cestného bitúmenu v Holandsku, jednotnú zľavu z brutto ceny pre staviteľov ciest zúčastnených na karteli (ďalej len „významní stavitelia“ alebo „W5“) a menšiu maximálnu zľavu z brutto ceny pre ďalších staviteľov ciest („ďalej len „malí stavitelia“).

13

Žalobkyne boli uznané za spoluzodpovedné za porušenie v období od 1. apríla 1994 do 15. apríla 2002 a bola im spoločne a nerozdielne uložená pokuta vo výške 108 miliónov eur.

14

Pokiaľ ide o výpočet výšky pokút, Komisia posúdila porušenie vzhľadom na jeho povahu ako veľmi závažné, aj keď bol relevantný geografický trh obmedzený (odôvodnenie 316 napadnutého rozhodnutia).

15

Na účely zohľadnenia osobitného významu protiprávneho konania každého podniku zúčastneného na karteli a jeho skutočného dopadu na hospodársku súťaž Komisia dotknuté podniky rozlíšila podľa ich relatívneho významu na relevantnom trhu určeného ich trhovými podielmi a rozdelila ich do šiestich kategórií. Komisia na základe predchádzajúcich úvah stanovila v prípade žalobkýň východiskovú sumu na 15 miliónov eur (odôvodnenie 322 napadnutého rozhodnutia). Takisto v ich prípade uplatnila násobný koeficient 2, ktorého účelom bolo zaručiť odstrašujúci účinok pokuty, vzhľadom na veľkosť a obrat skupiny (odôvodnenie 323 napadnutého rozhodnutia).

16

Pokiaľ ide o dĺžku trvania porušenia, Komisia prijala názor, že žalobkyne sa dopustili dlhodobého porušenia, keďže trvalo viac ako päť rokov, a dospela k celkovej dĺžke trvania osem rokov, teda od 1. apríla 1994 do 15. apríla 2002, v dôsledku čoho zvýšila východiskovú sumu o 80 % (odôvodnenie 326 napadnutého rozhodnutia). Základná suma pokuty určená na základe závažnosti a dĺžky trvania porušenia tak bola v prípade žalobkýň stanovená na 54 miliónov eur (odôvodnenie 335 napadnutého rozhodnutia).

17

Komisia uplatnila vo vzťahu k žalobkyniam viaceré priťažujúce okolnosti. V prvom rade sa domnievala, že vzhľadom na to, že podniku Shell boli určené predchádzajúce rozhodnutia Komisie vo veciach týkajúcich sa kartelov z rokov 1986 [rozhodnutie Komisie z 23. apríla 1986, vec IV/31.149 – Polypropylén (Ú. v. ES L 230, s. 1, ďalej len „rozhodnutie Polypropylén“)] a 1994 [rozhodnutie Komisie z 27. júla 1994, vec IV/31.865 – PVC II (Ú. v. ES L 74, s. 14, ďalej len „rozhodnutie PVC II“)], bolo potrebné uplatniť zvýšenie základnej sumy pokuty o 50 % z dôvodu opakovaného porušovania (odôvodnenia 336 až 338 napadnutého rozhodnutia). V druhom rade sa domnievala, že žalobkyne zohrávali úlohu podnecovateľa a vodcu kartelu, čo bolo dôvodom na ďalšie zvýšenie základnej sumy pokuty o 50 % (odôvodnenia 342 až 349 napadnutého rozhodnutia).

18

Komisia sa navyše domnievala, že vo vzťahu k žalobkyniam nemohla byť uplatnená nijaká poľahčujúca okolnosť, pretože skutočnosť, že porušenie bolo ukončené pred začatím vyšetrovania, si nezaslúžila inú kompenzáciu než obmedzenie dĺžky trvania porušenia (odôvodnenia 361 až 363 napadnutého rozhodnutia).

19

Komisia navyše zamietla ich žiadosť o posúdenie ich účinnej spolupráce, ktorú predstavovali odpovede na žiadosti o informácie, uznanie skutkov a vykonanie s tým súvisiacej sankčnej a preventívnej politiky, ako poľahčujúcej okolnosti (odôvodnenia 367 až 371 napadnutého rozhodnutia).

20

Komisia napokon odmietla znížiť výšku pokuty uloženej žalobkyniam na základe oznámenia o spolupráci, pričom sa domnievala, že informácie, ktoré žalobkyne poskytli, nemali významnú pridanú hodnotu (odôvodnenia 394 až 396 napadnutého rozhodnutia).

21

Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 1. decembra 2006 žalobkyne podali žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

22

Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (šiesta komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 64 svojho rokovacieho poriadku vyzval účastníkov konania, aby predložili niektoré dokumenty, a položil im otázky. Účastníci konania týmto žiadostiam vyhoveli v stanovenej lehote.

23

Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 25. mája 2011.

24

Z dôvodu prekážky v pojednávaní u člena šiestej komory doplnil komoru na základe článku 32 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu predseda Všeobecného súdu.

25

Uznesením z 18. novembra 2011 Všeobecný súd (šiesta komora) v novom zložení opätovne otvoril ústnu časť konania a účastníkom konania oznámil, že budú vypočutí na novom pojednávaní.

26

Účastníci konania boli vypočutí na pojednávaní 26. januára 2012.

27

SPNV a STT navrhujú, aby Všeobecný súd:

28

SNV navrhuje, aby Všeobecný súd:

29

Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

30

Žalobkyne na podporu svojich žalôb uvádzajú štyri žalobné dôvody. Vytýkajú Komisii, že sa dopustila nesprávneho skutkového a právneho posúdenia, keď SPNV a STT (predtým STT plc) pripísala porušenie, ktorého sa dopustila SNV, že porušila podstatnú formálnu náležitosť a právo na obhajobu, ktorého sa mohli dovolávať, keď im odmietla poskytnúť všetky odpovede ostatných podnikov na oznámenie o výhradách, že sa dopustila nesprávneho skutkového a právneho posúdenia pri stanovení základnej sumy pokuty a dĺžky trvania porušenia a napokon že považovala SNV za podnecovateľa a vodcu kartelu a zvýšila im pokutu z dôvodu opakovaného porušovania.

31

Po prvé žalobkyne tvrdia, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď dospela k záveru, že na základe domnienky skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu materskej spoločnosti na jej dcérsku spoločnosť, ktorej bola 100 % vlastníčkou, uznanej súdom Únie (rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, C-286/98 P, Zb. s. I-9925, bod 29), nemusela preukázať, že dcérska spoločnosť, ktorá sa dopustila porušenia, vykonávala pokyny materskej spoločnosti. V predmetnom prípade Komisia uviedla iba odkaz na pojem jeden hospodársky subjekt, ktorý však nie je relevantný na účely pripísania zodpovednosti za porušenie iným spoločnostiam než tým, ktoré sa priamo podieľali na porušení. Komisia mala naproti tomu posúdiť, či sa materská spoločnosť priamo alebo nepriamo zúčastnila na porušení alebo či o ňom vedela, aby jej mohla byť pripísaná zodpovednosť.

32

Po druhé Komisia vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď vychádzala z domnienky uznanej rozsudkom Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, už citovaným v bode 31 vyššie, aby STT (predtým STT plc) pripísala zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustila SNV. Spoločnosť STT plc, ktorej nástupkyňou bola v roku 2005 STT, bola totiž počas obdobia trvania porušenia jednou z dvoch hlavných materských spoločností skupiny Shell, avšak vlastnila iba 40 % holdingovej spoločnosti SPNV, ktorá samotná vlastnila prostredníctvom Shell Nederland všetky podiely v SNV, ktorá sa priamo dopustila porušenia. Súd Únie však obmedzil možnosť uplatniť túto domnienku na materské spoločnosti, ktoré vlastnia všetky podiely vo svojich dcérskych spoločnostiach. Skutočnosť, že Súd prvého stupňa uplatnil túto domnienku vo svojom rozsudku z 27. septembra 2006, Avebe/Komisia (T-314/01, Zb. s. II-3085, bod 137), sa viazala výlučne na osobitné okolnosti prípadu, keď sa dve materské spoločnosti úzko podieľali na obchodnom riadení dcérskej spoločnosti, ktorá sama osebe nemala vlastnú právnu subjektivitu.

33

Po tretie žalobkyne spochybňujú výklad Komisie v súvislosti s domnienkou skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu materskou spoločnosťou na jej dcérsku spoločnosť, ktorej bola 100 % vlastníčkou, na základe ktorého nebolo možné vyvrátiť túto domnienku a ktorý nebol v súlade s judikatúrou.

34

Komisia navrhuje, aby bola prvá časť tohto žalobného dôvodu zamietnutá.

35

Komisia v napadnutom rozhodnutí spresnila, že hoci SNV bola právnickou osobou, ktorá sa priamo zúčastnila na karteli, oznámenie o výhradách bolo adresované aj spoločnostiam SPNV, KNPM a STT plc (odôvodnenie 209 napadnutého rozhodnutia). Pripomenula totiž, že SNV bola do roku 2005 vo výlučnom vlastníctve spoločnosti Shell Nederland, ktorá patrila v celom rozsahu SPNV, t. j. holdingovej spoločnosti spoločne kontrolovanej spoločnosťami KNPM (v rozsahu 60 %) a STT plc (v rozsahu 40 %). Okrem toho zdôraznila význam väzieb medzi rôznymi štruktúrami, najmä vzhľadom na Committee of managing directors (výbor generálnych riaditeľov, ďalej len „CMD“), oddelenie ropných výrobkov skupiny v Európe a od roku 1998 Shell Europe Oil Products (ďalej len „SEOP“), organizáciu združujúcu petrolejársku činnosť viacerých prevádzkových spoločností skupiny v Európe (odôvodnenia 206 až 208 napadnutého rozhodnutia). Ďalej uviedla, že v nadväznosti na organizačné zmeny v rámci skupiny, ku ktorým došlo v roku 2005, adresovala napadnuté rozhodnutie SNV, ako aj ďalším spoločnostiam, teda SPNV a STT (predtým STT plc), ktorým bolo určené oznámenie o výhradách a ktoré v čase odoslania uvedeného rozhodnutia stále existovali, že tieto spoločnosti spolu tvorili podnik Shell a že boli spoločne a nerozdielne zodpovedné za porušenie (odôvodnenie 218 napadnutého rozhodnutia).

36

Najskôr je potrebné pripomenúť, že právo Únie v oblasti hospodárskej súťaže sa vzťahuje na činnosti podnikov (rozsudok Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C-204/00 P, C-205/00 P, C-211/00 P, C-213/00 P, C-217/00 P a C-219/00 P, Zb. s. I-123, bod 59) a že pojem podnik v zmysle článku 81 ES zahrnuje hospodárske jednotky, ktoré pozostávajú z jednotnej organizácie osobných, hmotných a nehmotných prvkov, ktoré dlhodobo sledujú konkrétny hospodársky cieľ a môžu prispieť k spáchaniu porušenia, na aké sa vzťahuje uvedené ustanovenie (rozsudok Všeobecného súdu z 25. októbra 2011, Uralita/Komisia, T-349/08, Zb. s. II-373*, bod 35). Pod pojmom podnik v tomto kontexte sa musí rozumieť hospodárska jednotka, aj keď z právneho hľadiska je táto hospodárska jednotka zložená z viacerých fyzických alebo právnických osôb (rozsudok Súdneho dvora zo 14. decembra 2006, Confederación Española de Empresarios de Estaciones de Servicio, C-217/05, Zb. s. I-11987, bod 40).

37

Protisúťažné správanie podniku môže byť pripísané inému podniku v prípade, ak neurčoval svoje konanie na trhu samostatne, ale v podstate realizoval pokyny vydané týmto iným podnikom, a to najmä so zreteľom na ekonomické a právne väzby, ktoré ich spájajú (rozsudky Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Metsä-Serla a i./Komisia, C-294/98 P, Zb. s. I-10065, bod 27; z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C-189/02 P, C-202/02 P, C-205/02 P až C-208/02 P a C-213/02 P, Zb. s. I-5425, bod 117, a z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, C-97/08 P, Zb. s. I-8237, bod 58). Správanie dcérskej spoločnosti teda môže byť pripísané materskej spoločnosti, pokiaľ dcérska spoločnosť neurčuje svoje správanie na trhu samostatne, ale v podstate vykonáva pokyny, ktoré jej dáva materská spoločnosť, pričom tieto dva podniky tvoria jednu hospodársku jednotku (rozsudok Súdneho dvora zo 14. júla 1972, Imperial Chemical Industries/Komisia, 48/69, Zb. s. 619, body 133 a 134).

38

Skutočnosťou, ktorá oprávňuje Komisiu na to, aby bolo rozhodnutie ukladajúce pokuty určené materskej spoločnosti skupiny spoločností, teda nie je podnecovanie dcérskej spoločnosti materskou spoločnosťou, aby sa dopustila porušenia, a o to menej účasť materskej spoločnosti na porušení, ale to, že tvoria jeden podnik vo vyššie uvedenom zmysle. Treba totiž pripomenúť, že právo Únie v oblasti hospodárskej súťaže uznáva, že rôzne spoločnosti patriace do tej istej skupiny tvoria jeden hospodársky subjekt, a teda jeden podnik v zmysle článkov 81 ES a 82 ES, vtedy, ak dotknuté podniky neurčujú svoje správanie na trhu samostatne (rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2003, Michelin/Komisia, T-203/01, Zb. s. II-4071, bod 290).

39

V konkrétnom prípade, keď materská spoločnosť vlastní 100 % základného imania svojej dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia, jednak táto materská spoločnosť môže uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie tejto dcérskej spoločnosti a jednak existuje vyvrátiteľná domnienka, že táto materská spoločnosť takýto rozhodujúci vplyv skutočne uplatňuje (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 37 vyššie, bod 60 a tam citovanú judikatúru).

40

Za týchto podmienok na to, aby platila domnienka, že materská spoločnosť uplatňuje rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku dcérskej spoločnosti, stačí, ak Komisia preukáže, že celé základné imanie dcérskej spoločnosti je vo vlastníctve materskej spoločnosti. Komisia môže potom voči materskej spoločnosti vyvodiť solidárnu zodpovednosť za zaplatenie pokuty, ktorá bola uložená dcérskej spoločnosti, pokiaľ táto materská spoločnosť, ktorej prináleží túto domnienku vyvrátiť, nepredloží dostatočné dôkazy, ktoré preukazujú, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správa nezávisle (rozsudky Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, už citovaný v bode 31 vyššie, bod 29, a Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 37 vyššie, bod 61).

41

Hoci je pravda, že Súdny dvor v bodoch 28 a 29 rozsudku Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, už citovaného v bode 31 vyššie, uviedol okrem 100 % podielu na základnom imaní dcérskej spoločnosti aj ďalšie okolnosti, akými sú nespochybnenie vplyvu uplatňovaného materskou spoločnosťou na obchodnú politiku svojej dcérskej spoločnosti a spoločné zastúpenie oboch spoločností počas správneho konania, nič to nemení na skutočnosti, že Súdny dvor tieto okolnosti uviedol len s cieľom spomenúť všetky skutočnosti, na ktorých Všeobecný súd založil svoje odôvodnenie v rámci tejto veci, a nie preto, aby uplatnenie vyššie uvedenej domnienky podmienil predložením doplňujúcich dôkazov o skutočnom uplatňovaní vplyvu materskou spoločnosťou na svoju dcérsku spoločnosť (rozsudky Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 37 vyššie, bod 62, a z 20. januára 2011, General Química a i./Komisia, C-90/09 P, Zb. s. I-1, bod 41).

42

Pokiaľ ide o dôkazy, ktoré musí materská spoločnosť predložiť, aby vyvrátila túto domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu na svoju dcérsku spoločnosť, ktorej je 100 % vlastníčkou, súd Únie usudzuje, že materská spoločnosť musí Komisii a neskôr v prípade potreby súdu Únie predložiť na posúdenie všetky dôkazy, o ktorých sa domnieva, že preukazujú, že netvoria jeden hospodársky subjekt, a ktoré sa týkajú hospodárskych, organizačných a právnych väzieb medzi jej dcérskou spoločnosťou a ňou, ktoré sa môžu v konkrétnych prípadoch meniť, a preto nemôžu byť predmetom taxatívneho výpočtu (rozsudok Akzo Nobel/Komisia, už citovaný v bode 37 vyššie, body 72 až 74).

43

Žalobkyne sa domnievajú, že bez ohľadu na taký výklad domnienky, aký je výsledkom judikatúry vyplývajúcej z rozsudku Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, už citovaného v bode 31 vyššie, Komisia túto domnienku nemohla uplatniť v prípade STT (predtým STT plc), keďže táto spoločnosť bola iba 40 % nepriamou vlastníčkou spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia.

44

Najskôr treba zdôrazniť že samotná okolnosť, že KNPM, ktorá vlastnila zostávajúcich 60 % podielov v SPNV, prestala existovať v roku 2005, nemá vplyv na otázku uplatnenia domnienky v zmysle judikatúry vo veci Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, už citovanej v bode 31 vyššie, keďže podniky sa nemôžu vyhýbať sankciám samotnou zmenou svojej totožnosti v dôsledku reštrukturalizácií, prevodov alebo iných právnych či organizačných zmien, aby neohrozili cieľ potlačiť správanie, ktoré je v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže, a predchádzať jeho opätovnému uskutočneniu prostredníctvom odstrašujúcich sankcií (rozsudok Súdneho dvora z 11. decembra 2007, ETI a i., C-280/06, Zb. s. I-10893, bod 41).

45

Navyše súd Únie už rozhodol, že Komisia môže použiť domnienku skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu materskou spoločnosťou na jej dcérsku spoločnosť v prípade, že sa dve spoločnosti nachádzajú v situácii, ktorá je analogická situácii, keď jediná spoločnosť vlastní celé základné imanie svojej dcérskej spoločnosti (rozsudok Avebe/Komisia, už citovaný v bode 32 vyššie, bod 138).

46

Takisto v predmetnom prípade ide po zohľadnení zvláštnosti štruktúry skupiny o určenie toho, či sa dve materské spoločnosti KNPM a STT plc (teraz STT) nachádzali v situácii, ktorá je analogická situácii, keď jediná spoločnosť vlastní celé základné imanie svojej dcérskej spoločnosti, a nie o určenie toho, ako treba rozhodnúť v prípade spoločnosti, ktorá vlastní iba čiastočne spoločnosť, ktorá sa dopustila porušenia.

47

V prvom rade treba zdôrazniť, ako uviedla Komisia vo vyjadrení k žalobe bez toho, aby to žalobkyne spochybnili, že existencia dvoch materských spoločností v rámci skupiny Shell je daná dvomi historickými dôvodmi, keďže skupina vznikla v roku 1907 na základe dohody medzi holandskou spoločnosťou KNPM a britskou spoločnosťou STT plc, ktoré fuzionovali v roku 2005, pričom si zachovali dvojitú štruktúru na čele skupiny so 60 % účasťou KNPM a 40 % účasťou STT plc. Zo spisu a najmä z príručky k organizačnej štruktúre skupiny vyplýva, že tieto dve spoločnosti, ktoré deklarovali totožný konsolidovaný obrat, spoločne vlastnili dve holdingové spoločnosti skupiny, SPNV a SPCo, v ktorých spoločne v súlade so zmluvnými ustanoveniami, ktorými boli viazané, vymenovávali členov predstavenstva, s ktorými sa každý mesiac schádzali, aby ich títo členovia predstavenstva informovali o zásadnom vývoji v rámci skupiny.

48

Spoločnosti KNPM a STT plc (teraz STT) navyše vytvorili dva dozorné výbory, konkrétne Group Audit Committee (výbor pre audit skupiny, ďalej len „GAC“) a Remuneration and succession review committee (výbor poverený preskúmavaním odmeňovania a nominácií, ďalej len „REMCO“), zložené paritne z troch členov dozornej rady KNPM a troch členov predstavenstva STT plc (teraz STT), pričom prvý výbor bol poverený skúmaním hlavného finančného vývoja skupiny, jej vnútorných kontrolných postupov a externých auditov a druhý výbor bol poverený vypracovávaním odporúčaní v oblasti odmeňovania a vymenovávania riaditeľov skupiny. Z dokumentácie tiež vyplýva, že predstavenstvá holdingových spoločností skupiny konali zosúladene a medzi ich členov patrili členovia predstavenstiev oboch materských spoločností.

49

Okrem toho CMD, orgán zložený z členov predsedníctva predstavenstva SPNV a generálnych riaditeľov SPCo, ktorí boli tiež členmi predstavenstva jednej z dvoch materských spoločností, mal v rámci skupiny významnú úlohu. Zo spisu totiž vyplýva, že hoci CMD nebol subjektom s vlastnou právnou subjektivitou, bol poverený koordináciou prevádzky a riadenia všetkých spoločností skupiny.

50

Napokon skutočnosť, že sa obe materské spoločnosti rozhodli fuzionovať, je doplňujúcim údajom o existencii spoločnej materskej spoločnosti napriek koexistencii dvoch právnych subjektov.

51

Vzhľadom na všetky skutkové okolnosti uvedené v bodoch 47 až 50 vyššie Všeobecný súd usudzuje, že Komisia sa v odôvodneniach 206 až 218 napadnutého rozhodnutia mohla správne domnievať, že ide o situáciu, ktorá je analogická situácii, keď jediná materská spoločnosť úplne ovláda svoju dcérsku spoločnosť, na základe čoho mohla uplatniť domnienku, podľa ktorej uvedené materské spoločnosti skutočne uplatňovali rozhodujúci vplyv na správanie svojej spoločnej dcérskej spoločnosti.

52

Napokon treba zamietnuť tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého sa Komisia dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď v prípade STT (predtým STT plc) uplatnila judikatúru vyplývajúcu z rozsudku Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, už citovaného v bode 31 vyššie, pretože táto spoločnosť spolu s KNPM vlastnila základné imanie SNV iba prostredníctvom holdingovej spoločnosti SPNV, ktorá vlastnila spoločnosť Shell Nederland, ktorá je materskou spoločnosťou SNV. Súd Únie totiž usudzuje, že existencia sprostredkujúcich spoločností medzi dcérskou spoločnosťou a materskou spoločnosťou nemá vplyv na možnosť uplatnenia domnienky, podľa ktorej materská spoločnosť skutočne uplatňuje rozhodujúci vplyv na svoju dcérsku spoločnosť, ktorej je 100 % vlastníčkou (pozri v tomto zmysle rozsudky Akzo Nobel/Komisia, už citovaný v bode 37 vyššie, body 78 a 83, a General Química a i./Komisia, už citovaný v bode 41 vyššie, body 86 a 87; rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, T-354/94, Zb. s. II-2111, body 80 až 85). Materská spoločnosť môže byť okrem toho považovaná za zodpovednú za porušenie, ktorého sa dopustila jej dcérska spoločnosť, aj v prípade, že v rámci skupiny existuje veľký počet prevádzkových spoločností (rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. apríla 1999, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, nazývaný „PVC II“, T-305/94 až T-307/94, T-313/94 až T-316/94, T-318/94, T-325/94, T-328/94, T-329/94 a T-335/94, Zb. s. II-931, bod 989).

53

Žalobkyne sa domnievajú, že výklad použitý Komisiou v súvislosti s domnienkou skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu materskou spoločnosťou na jej dcérsku spoločnosť, ktorej je 100 % vlastníčkou, robí túto domnienku nevyvrátiteľnou.

54

Z judikatúry Súdneho dvora spomínanej v bode 42 vyššie však vyplýva, že na účely vyvrátenia domnienky, podľa ktorej materská spoločnosť, ktorá vlastní 100 % základného imania svojej dcérskej spoločnosti, skutočne uplatňuje rozhodujúci vplyv na svoju dcérsku spoločnosť, a ktorej výklad poskytla Komisia, uvedenej materskej spoločnosti prináleží predložiť Komisii a prípadne súdu Únie na posúdenie všetky skutočnosti týkajúce sa organizačných, hospodárskych a právnych väzieb medzi ňou a jej dcérskou spoločnosťou, ktoré by mohli preukázať, že nie sú jedným hospodárskym subjektom (rozsudky Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 37 vyššie, bod 65, a General Química a i./Komisia, už citovaný v bode 41 vyššie, body 51 a 52). Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, teda ide o vyvrátiteľnú domnienku, ktorej vyvrátenie prináleží žalobkyniam. Navyše z judikatúry vyplýva, že domnienka, aj keď je ťažké ju vyvrátiť, spadá do rozumných medzí, pokiaľ je primeraná legitímne sledovanému cieľu, pokiaľ možno predložiť dôkazy preukazujúce opak a pokiaľ je zabezpečené právo na obhajobu (rozsudok Súdneho dvora z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, C-521/09 P, Zb. s. I-8947, bod 62 a tam citovaná judikatúra).

55

Z uvedeného vyplýva, že Komisia sa nedopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď STT (predtým STT plc) a SPNV pripísala zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustila ich dcérska spoločnosť SNV.

56

Žalobkyne sa domnievajú, že preukázali, že STT plc (teraz STT) a SPNV nevedeli o porušení a nikdy sa na ňom ani nepodieľali, či už priamo alebo nepriamo. Rozhodovacia prax Komisie a judikatúra však vyžadujú účasť materskej spoločnosti na porušení, aby jej mohli pripísať konanie jednej z jej dcérskych spoločností. Komisia navyše v prejednávanom prípade uznala, že porušenie bolo obmedzené na konanie samotného riaditeľa pre odbyt bitúmenu spoločnosti SNV. Takisto organizácia poskytovania informácií (ďalej len „poskytovanie informácií“) v rámci skupiny Shell preukázala, že spoločnosti SNV nedali STT plc (teraz STT) a SPNV nijaký pokyn. STT plc (teraz STT) totiž vlastnila iba 40 % podiel v SPNV, ktorá samotná mala podiely vo viac ako 500 spoločnostiach, vrátane Shell Nederland, ktorá samotná vlastnila viac ako 30 dcérskych spoločností, vrátane SNV. Jeden z poverených členov predstavenstva SNV na štvrťročných schôdzach iba stručne informoval predstavenstvo a dozornú radu Shell Nederland o zásadných otázkach týkajúcich sa jej činnosti, akými sú napríklad zatvorenie továrne alebo slabé hospodárske výsledky.

57

Komisia tvrdí, že žalobkyne nedokázali vyvrátiť domnienku skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu spoločnosťami STT plc (teraz STT) a SPNV na ich spoločnú dcérsku spoločnosť.

58

Z odôvodnení 206 až 218 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia v podstate uviedla, že mohla uplatniť domnienku skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu spoločnosťami STT plc (teraz STT) a SPNV na spoločnosť SNV počas obdobia od 1. apríla 1994 do 15. apríla 2002 z dôvodu vlastníckej štruktúry, ktorá medzi týmito spoločnosťami existovala [100 % vlastníctvo v prípade SPNV, spoločné 100 % vlastníctvo s KNPM v prípade STT plc (teraz STT)]. Následne sa navyše domnievala, že viaceré skutočnosti týkajúce sa organizačnej štruktúry skupiny, akými sú úloha CMD, kontrolné funkcie SPNV nad svojimi dcérskymi spoločnosťami alebo spôsob vymenovávania riaditeľov prevádzkových spoločností, podporovali túto domnienku.

59

Treba preskúmať, či žalobkyne predložili dôkazy umožňujúce vyvrátiť domnienku, podľa ktorej STT plc (teraz STT) a SPNV tvorili spolu s SNV jeden hospodársky subjekt.

60

Najskôr je totiž potrebné pripomenúť, že účastníkom konania prináleží predložiť na posúdenie Komisii a prípadne Všeobecnému súdu všetky dôkazy, o ktorých sa domnievajú, že by mohli preukázať, že spoločnosti tvorili alebo netvorili jeden hospodársky subjekt, a ktoré sa týkajú ich organizačných, hospodárskych alebo právnych väzieb (pozri bod 42 vyššie).

61

V prvom rade, pokiaľ ide o tvrdenia v súvislosti s neexistenciou priamej alebo nepriamej účasti STT plc (teraz STT) a SPNV na porušení, stačí konštatovať, že tieto tvrdenia nie sú ani právne, ani skutkovo podložené. Kontrola, ktorú materská spoločnosť vykonáva nad svojou dcérskou spoločnosťou, totiž nemusí mať nevyhnutne vzťah s protiprávnym správaním (rozsudky Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 37 vyššie, bod 59, a General Química, už citovaný v bode 41 vyššie, body 38, 102 a 103). Preto nie je nevyhnutné, aby Všeobecný súd preskúmal, či STT plc (teraz STT) a SPNV skutočne uplatňovali priamy alebo nepriamy vplyv na protiprávne správanie SNV alebo či o ňom vedeli.

62

V každom prípade, na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, niektoré skutočnosti uvedené v spise naznačujú, že členovia skupiny Shell, ktorí nepatria spoločnosti SNV, vedeli o jej protisúťažných postupoch počas obdobia trvania porušenia. Interná správa zo 14. júla 2000 obsahujúca analýzu situácie na holandskom trhu s bitúmenom z hľadiska práva hospodárskej súťaže, ktorú zabavila Komisia počas kontrol v priestoroch SNV, bola totiž distribuovaná aj mimo tejto spoločnosti. Táto správa, ktorá obsahuje označenie „vysoký stupeň dôvernosti“, bola vypracovaná spoločne so zamestnancom spoločnosti SNV a s poradcom právneho oddelenia skupiny patriaceho Shell International v nadväznosti na seminár týkajúci sa zosúladenia s pravidlami hospodárskej súťaže, počas ktorého riaditeľ pre odbyt bitúmenu upriamil pozornosť na holandský trh s bitúmenom a výstavbou ciest. Táto správa bola predovšetkým adresovaná riaditeľovi právneho oddelenia skupiny, zamestnancovi Shell International, obchodnému zástupcovi riaditeľa pre odbyt skupiny v Európe, ako aj výkonnému zástupcovi riaditeľa pre výrobky skupiny v Európe. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Shell International bola v priamom vzťahu s CMD, ktorý je hlavným rozhodovacím orgánom skupiny zloženým z členov predsedníctva predstavenstva SPNV a generálnych riaditeľov SPCo, ktorí boli tiež členmi predstavenstva jednej z dvoch materských spoločností.

63

V tejto správe sa uvádza, že holandský trh s bitúmenom bol podrobený vnútornej kontrole na prelome rokov 1992 a 1993 a vo februári 1995, pričom všetci dodávatelia bitúmenu v Holandsku (ďalej len „dodávatelia“) kolektívne dojednali štandardnú cenu s W5, že zamestnanec spoločnosti SNV preto navrhoval tento trh opustiť, ale aj že trh bol reštrukturalizovaný a SNV na ňom naďalej pôsobila. Správa tiež spresňuje, že sa zdalo, že protisúťažné správanie skupiny Shell sa netýkalo ďalších druhov bitúmenu, pričom z nej a contrario vyplývalo, že skupina vedela o protisúťažnej povahe správania spoločnosti SNV na trhu s bitúmenom určeným na výstavbu ciest. V tejto správe je navyše podrobne uvedený spôsob stanovovania cien bitúmenu a zároveň je zdôraznené, že ak chcela SNV zvýšiť svoje ceny, kontaktovala sa pred týmto zvýšením so spoločnosťou KWS, ktorá je hlavným staviteľom. KWS sa tak o úrovni cien poradila jednotlivo s ďalšími dodávateľmi a následne o tomto zvýšení cien rokovala s ostatnými veľkými staviteľmi predtým, než o ňom informovala Centrum voor regelgeving en onderzoek in de grond-, water- en wegenbouw en de Verkeerstechniek (CROW, Ústav pre reguláciu a výskum v oblasti stavebného a dopravného inžinierstva), neziskovú organizáciu, ktorej úlohou je najmä každý mesiac uverejňovať ceny cestného bitúmenu, na základe ktorých mali stavitelia v prípade prekročenia určitej hranice nárok na odškodnenie od svojich zmluvných partnerov. V správe je okrem toho spresnené, že spoločnosť SNV, tak ako ostatní dodávatelia, priznala W5 zľavy z takto stanovených cien. Autori uvedenej správy napokon dospeli k záveru, že by bolo vhodné ukončiť dvojstranné rokovania so spoločnosťou KWS, hovorcom W5, ktoré sa týkali zvyšovania cien, a nahradiť ich dvojstrannými rokovaniami s každým staviteľom.

64

V druhom rade, pokiaľ ide o údajnú samostatnosť riaditeľov spoločnosti SNV vyplývajúcu z neexistencie dostatočne silného mechanizmu poskytovania informácií medzi STT plc (teraz STT), SPNV a SNV, treba uviesť, že skutočnosti, ktoré v tejto súvislosti žalobkyne uviedli, nestačia na preukázanie, že SNV určovala svoje správanie na trhu samostatne, a teda že spoločne s STT plc (teraz STT) a SPNV netvorila hospodársku jednotku v zmysle článku 81 ES.

65

Treba totiž najskôr spresniť, že tvrdenia žalobkýň týkajúce sa významného počtu dcérskych spoločností vo vlastníctve spoločností SPNV a Shell Nederland nemôžu stačiť na preukázanie, že STT plc (teraz STT) a SPNV poskytli spoločnosti SNV dostatočnú samostatnosť na to, aby určovala svoje správanie na trhu.

66

Navyše Komisia správne odkazuje na viaceré skutočnosti, ktoré uviedla v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenia 207 až 214 napadnutého rozhodnutia) a v oznámení výhrad, týkajúce sa hospodárskych, organizačných a právnych väzieb, ktoré spájajú SNV s STT plc (teraz STT) a SPNV, aby zamietla tvrdenia žalobkýň smerujúce k vyvráteniu uvedenej domnienky.

67

Skupina tak v správe z 13. marca 2006 predloženej Securities and Exchange Commission (americká komisia pre dohľad nad burzovými operáciami) vyhlásila, že „všetky prevádzkové činnosti vykonávali dcérske spoločnosti Royal Dutch a Shell Transport, ktoré fungovali ako jeden a ten istý hospodársky podnik“. Navyše zákazníci a konkurenti označovali obvykle celý podnik a každý z jeho právnych subjektov názvom „Shell“, z čoho teda vyplývalo, že zo strany tretích osôb a na relevantnom trhu bola spoločnosť SNV vnímaná ako člen skupiny Shell.

68

Takisto treba zohľadniť skutočnosti uvedené v bodoch 47 až 50 vyššie týkajúce sa štruktúry skupiny a jej akcionárov, a najmä hierarchickej organizácie a mechanizmu poskytovania informácií existujúceho v rámci skupiny.

69

Komisia okrem toho v oznámení o výhradách uviedla tieto skutočnosti: existoval značný stupeň prekrývania medzi funkciami, ktoré boli vykonávané v rôznych štátoch rôznymi subjektmi, pričom subjekt zodpovedný za bitúmen v Holandsku bol dlhý čas zodpovedný za belgický trh; viaceré interné analýzy holandského trhu s cestným bitúmenom z hľadiska práva hospodárskej súťaže boli poskytnuté rôznym subjektom skupiny, vrátane právneho oddelenia Shell International, ktoré malo priamu väzbu na CMD; Shell International konala ako hlavný korešpondent Komisie počas celého správneho konania; generálny riaditeľ spoločnosti KNPM bol tiež generálnym riaditeľom spoločnosti SPNV a členom dozornej rady Shell Nederland BV, priamej materskej spoločnosti SNV; materské spoločnosti majú právomoc vymenúvať a odvolávať generálnych riaditeľov prevádzkových spoločností; materské spoločnosti vykonávajú dohľad nad správou prevádzkových spoločností, pričom generálni riaditelia prevádzkových spoločností majú povinnosť poskytnúť akcionárom na požiadanie informácie týkajúce sa záležitostí spoločnosti a sprístupniť im záznamy a dokumenty, do ktorých chcú nahliadnuť.

70

Navyše CMD, ako bolo pripomenuté v bode 49 vyššie, mala v rámci podniku významnú úlohu. Až do roku 1998 boli totiž hierarchické väzby organizované geograficky, pričom riaditeľ spoločnosti SNV pre bitúmen bol podriadený generálnemu riaditeľovi pre odbyt, ktorý bol sám podriadený generálnemu riaditeľov pre krajiny, ktorý sám patril pod regionálneho koordinátora pre Európu v rámci Shell International Petroleum Maatschappij NV, spoločnosti v 100 % vlastníctve SPNV, ktorý bol priamym podriadeným členov CMD. Od roku 1998 do ukončenia obdobia trvania porušenia patrila SNV do divízie pre výstavbu oddelenia ropných produktov skupiny v Európe SEOP, ktorú riadil výkonný zástupca riaditeľa pre Európu, ktorý bol podriadeným generálneho riaditeľa pre ropné produkty, člena CMD. Okrem toho mechanizmus poskytovania informácií existoval medzi materskými spoločnosťami a ich dcérskymi spoločnosťami prostredníctvom dvoch dozorných výborov GAC a REMCO.

71

Žalobkyne následne pripustili, že poverený člen predstavenstva SNV informoval predstavenstvo a dozornú radu Shell Nederland na spoločnej štvrťročnej schôdzi týchto dvoch orgánov o zásadných otázkach týkajúcich sa činnosti SNV. Hoci sa žalobkyne domnievajú, že táto informácia sa obmedzila iba na niektoré kľúčové rozhodnutia, toto tvrdenie nie je podporené nijakým presvedčivým dôkazom.

72

Napokon treba zohľadniť skutočnosť, že niektoré spoločnosti skupiny boli poverené poskytovaním podpory všetkým dcérskym spoločnostiam, pričom Shell International tak poskytovala právnu podporu všetkým dcérskym spoločnostiam skupiny. Analýza správy zo 14. júla 2000 navyše preukazuje, že zamestnanci SNV patrili medzi jej autorov a adresátov a že SNV vykonávala prísnu kontrolu nad činnosťami dcérskych spoločností, najmä nad situáciou na holandskom trhu s bitúmenom.

73

S prihliadnutím na všetky tieto úvahy treba dospieť k záveru, že vzhľadom na dôkazy, ktoré poskytli žalobkyne, týkajúce sa jednak skutočnosti, že spoločnosti STT plc (teraz STT) a SPNV nevedeli o predmetnom porušení, nezúčastňovali sa na ňom ani nepodnecovali svoje dcérske spoločnosti k jeho páchaniu, a jednak mechanizmu poskytovania informácií zo strany SNV pre STT plc (teraz STT) a SPNV, spolu s ďalšími relevantnými skutočnosťami uvedenými v spise, ktoré boli opísané v bodoch 47 až 50 a 62 až 72 vyššie, Komisia sa nedopustila nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že skutočnosti, ktoré uviedli žalobkyne, nepreukázali, že spoločnosť SNV určovala svoje správanie na trhu samostatne, a teda neumožnili vyvrátiť domnienku, podľa ktorej spoločnosti STT plc (teraz STT) a SPNV skutočne uplatňovali rozhodujúci vplyv na správanie SNV.

74

Z tohto dôvodu treba prvý žalobný dôvod zamietnuť v celom rozsahu ako nedôvodný.

75

Žalobkyne sa domnievajú, že Komisia tým, že im odmietla poskytnúť všetky odpovede na oznámenie o výhradách a sprístupnila iba niektoré časti odpovede KWS, porušila článok 27 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 a ich právo na obhajobu. Tvrdia, že keby o týchto dokumentoch vedeli, mohli by ovplyvniť výsledok správneho konania a zmeniť smer napadnutého rozhodnutia, najmä pokiaľ ide o ich úlohu podnecovateľov a vodcov.

76

Žalobkyne sa v prvom rade domnievajú, že Komisia mala vyhovieť ich žiadosti o sprístupnenie všetkých odpovedí ostatných spoločností na oznámenie o výhradách, ktoré mohli obsahovať dôkazy v ich prospech v súvislosti s ich úlohou podnecovateľov a vodcov, a to najmä z dôvodu horizontálnej a vertikálnej povahy kartelu. Komisia okrem toho všetky odpovede na oznámenie o výhradách sprístupnila už v rámci predchádzajúcich konaní [veci COMP/E-1/37.512 (Ú. v. ES L 6, s. 147) a COMP/E-1/36.490 (Ú. v. ES L 100, s. 1)]. V každom prípade Komisii neprislúchalo, aby sama rozhodla o tom, ktoré dokumenty sú užitočné na účely obhajoby dotknutých podnikov (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 36 vyššie, bod 126), v dôsledku čoho by oznámenie o sprístupnení spisu bolo protiprávne, pokiaľ by v ňom bolo uvedené, že prístup ku všetkým odpovediam na oznámenie o výhradách nemôže byť poskytnutý.

77

V druhom rade sa žalobkyne domnievajú, že Komisia im mala poskytnúť prístup k celej odpovedi spoločnosti KWS na oznámenie o výhradách, a najmä k vyhláseniu svedka, z ktorého jediného Komisia vychádzala, aby im prisúdila úlohu podnecovateľov a vodcov kartelu. Súd Únie by im tak priznal právo na prístup k všetkým dôkazom, ktoré voči nim Komisia použila (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, nazývaný „Cement“, T-25/95, T-26/95, T-30/95 až T-32/95, T-34/95 až T-39/95, T-42/95 až T-46/95, T-48/95, T-50/95 až T-65/95, T-68/95 až T-71/95, T-87/95, T-88/95, T-103/95 a T-104/95, Zb. s. II-491, bod 386).

78

Komisia sa domnieva, že nemala povinnosť sprístupniť odpovede na oznámenie o výhradách, a odmieta všetky tvrdenia žalobkýň.

79

Zo spisu vyplýva, že počas správneho konania Komisia zamietla žiadosť žalobkýň o poskytnutie úplného prístupu ku všetkým dokumentom, ktoré boli doložené do spisu po zaslaní oznámenia o výhradách, a najmä ku všetkým odpovediam ostatných podnikov na toto oznámenie. Poskytla im však prístup k častiam odpovede spoločnosti KWS na oznámenie o výhradách, o ktoré sa chcela opierať v konečnom rozhodnutí a ktoré sa týkali kontaktov medzi spoločnosťami SNV a KWS v období pred 1. aprílom 1994.

80

Článok 27 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 znie:

„Právo príslušných strán na obhajobu sa v konaniach plne rešpektuje. Majú právo na prístup k dokumentácii Komisie, s výhradou oprávnených záujmov podnikov pri ochrane ich obchodného tajomstva. Právo na prístup k dokumentácii sa nevzťahuje na dôverné informácie a interné dokumenty Komisie alebo orgánov hospodárskej súťaže členských štátov.“

81

V oznámení o prístupe k dokumentácii Komisia v bode 8 vymedzuje dokumentáciu Komisie ako „všetk[y] dokument[y], ktoré boli získané, vypracované a/alebo zhromaždené Generálnym riaditeľstvom Komisie pre hospodársku súťaž počas vyšetrovaní“. V bode 27 tohto oznámenia Komisia spresňuje:

„Prístup k dokumentácii bude umožnený na základe žiadosti a normálne pri jednej príležitosti po predložení námietok Komisie stranám s cieľom zabezpečenia princípu rovnosti prostriedkov a ochrany svoj[ho] práva na obhajobu. Ako všeobecné pravidlo preto platí, že nie je povolený prístup k odpovediam iných strán na námietky Komisie.

Strane sa však povolí prístup k dokumentom získaným po oznámení námietok v neskoršej fáze správneho postupu, ak takéto dokumenty tvoria nový dôkaz – obviňujúceho a vinu zbavujúceho charakteru – týkajúci sa obvinení voči tejto strane v prehľade námietok Komisie. Toto sa deje najmä v prípadoch, v ktorých sa Komisia mieni opierať o nové dôkazy.“

82

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že dodržanie práva na obhajobu v každom konaní, ktoré môže viesť k uloženiu sankcií, najmä pokút alebo penále, predstavuje základnú zásadu práva Únie, ktorú treba dodržať aj v správnom konaní (rozsudky Súdneho dvora z 13. februára 1979, Hoffmann-La Roche/Komisia, 85/76, Zb. s. 461, bod 9, a z 2. októbra 2003, ARBED/Komisia, C-176/99 P, Zb. s. I-10687, bod 19). Okrem toho článok 41 Charty základných práv Európskej únie, vyhlásenej 7. decembra 2000 v Nice (Ú. v. ES C 364, s. 1, ďalej len „Charta základných práv“) toto právo zaraďuje medzi základné práva tým, že ho uvádza ako základnú zložku práva na riadnu správu vecí verejných. V tejto súvislosti nariadenie č. 1/2003 stanovuje zaslanie oznámenia o výhradách účastníkom konania, ktoré musí jasne uvádzať všetky základné skutočnosti, z ktorých Komisia v tomto štádiu konania vychádza. Takéto oznámenie o výhradách predstavuje procesnú záruku uplatňujúcu základnú zásadu práva Únie, ktorá vyžaduje dodržanie práva na obhajobu v každom konaní (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 3. septembra 2009, Papierfabrik August Koehler a i./Komisia, C-322/07 P, C-327/07 P a C-338/07 P, Zb. s. I-7191, body 34 a 35).

83

Na úvod treba pripomenúť, že cieľom práva na prístup k spisu vo veciach hospodárskej súťaže je najmä umožniť osobám, ktorým je oznámenie o výhradách určené, oboznámiť sa s dôkazmi uvedenými v spise Komisie, aby sa mohli vecne vyjadriť k záverom, ku ktorým Komisia dospela na základe týchto dôkazov vo svojom oznámení o výhradách. Prístup k spisu teda vyplýva z procesných záruk určených na ochranu práva na obhajobu a osobitne na zabezpečenie účinného vykonávania práva byť vypočutý (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2003, Atlantic Container Line a i./Komisia, T-191/98, T-212/98 až T-214/98, Zb. s. II-3275, bod 334 a tam citovanú judikatúru). Toto právo znamená, že Komisia musí dotknutému podniku umožniť, aby preskúmal všetky dokumenty vo vyšetrovacom spise, ktoré môžu byť relevantné na jeho obhajobu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 2. októbra 2003, Corus UK/Komisia, C-199/99 P, Zb. s. I-11177, bod 125, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. júna 1995, Solvay/Komisia, T-30/91, Zb. s. II-1775, bod 81). Ide o písomnosti svedčiace v prospech, ako aj v neprospech, s výnimkou obchodných tajomstiev iných podnikov, interných dokumentov Komisie a iných dôverných informácií (rozsudky Hoffmann-La Roche/Komisia, už citovaný v bode 82 vyššie, body 9 a 11, a Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 68 vyššie, bod 68).

84

Podľa ustálenej judikatúry je dotknutý podnik informovaný o všetkých podstatných okolnostiach, o ktoré sa Komisia v tejto fáze konania opiera, až na začiatku kontradiktórnej fázy správneho konania prostredníctvom oznámenia o výhradách. Odpoveď ostatných účastníkov konania na oznámenie o výhradách preto v zásade nie je zahrnutá medzi dokumenty vo vyšetrovacom spise, do ktorých môžu účastníci konania nahliadnuť (rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2009, Hoechst/Komisia, T-161/05, Zb. s. II-3555, bod 163). Napriek tomu, ak chce Komisia vychádzať z časti odpovede na oznámenie o výhradách alebo z dokumentu pripojeného k takej odpovedi, aby preukázala existenciu porušenia v konaní podľa článku 81 ods. 1 ES, ostatným subjektom, ktorých sa toto konanie týka, sa musí umožniť, aby sa k takému dôkazu vyjadrili (pozri rozsudky Cement, už citovaný v bode 77 vyššie, bod 386, a Avebe/Komisia, už citovaný v bode 32 vyššie, bod 50 a tam citovanú judikatúru). To isté platí, ak Komisia vychádza z takého dokumentu, aby preukázala úlohu podnecovateľa alebo vodcu jedného z dotknutých podnikov.

85

Z uvedeného vyplýva, že ustanovenia bodu 27 oznámenia o prístupe k dokumentácii sú v súlade s judikatúrou, podľa ktorej, hoci účastníci konania vo všeobecnosti nemajú prístup k odpovediam ostatných účastníkov konania na oznámenie o výhradách, jeden účastník konania k nim prístup mať môže, ak tieto dokumenty môžu predstavovať nové dôkazy, či už v jeho prospech alebo neprospech, v súvislosti s tvrdeniami smerujúcimi voči tomuto účastníkovi konania v oznámení o výhradách.

86

Navyše podľa ustálenej judikatúry týkajúcej sa prístupu k správnemu spisu pred oznámením o výhradách je neoznámenie dokumentu porušením práva na obhajobu iba vtedy, ak dotknutý podnik preukáže jednak, že Komisia z tohto dokumentu vychádzala na podporu svojej výhrady týkajúcej sa existencie porušenia (rozsudky Súdneho dvora z 9. novembra 1983, Michelin/Komisia, 322/81, Zb. s. 3461, body 7 a 9, a Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 36 vyššie, bod 71), a jednak, že táto výhrada mohla byť preukázaná len odkazom na uvedený dokument (rozsudky Súdneho dvora z 25. októbra 1983, AEG-Telefunken/Komisia, 107/82, Zb. s. 3151, body 24 až 30, a Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 36 vyššie, bod 71; rozsudok Solvay/Komisia, už citovaný v bode 83 vyššie, bod 58). Súdny dvor v tejto súvislosti rozlišuje medzi dokumentmi v prospech a dokumentmi v neprospech účastníka konania. Pokiaľ ide o usvedčujúci dokument, prináleží dotknutému podniku, aby preukázal, že výsledok, ku ktorému dospela Komisia, by bol odlišný, ak by bol tento dokument vylúčený. Naproti tomu, pokiaľ ide o neoznámenie dokumentu, ktorý je v jeho prospech, dotknutý podnik musí iba preukázať, že toto nesprístupnenie mohlo na jeho úkor ovplyvniť priebeh konania a obsah rozhodnutia Komisie (pozri v tomto zmysle rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 36 vyššie, body 73 a 74). Toto rozlišovanie platí aj v prípade dokumentov z obdobia po oznámení o výhradách (rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Jungbunzlauer/Komisia, T-43/02, Zb. s. II-3435, body 351 až 359). Žalobkyne preto vychádzajú z nesprávneho výkladu bodu 383 rozsudku Cement, už citovaného v bode 77 vyššie, ak tvrdia, že Komisia automaticky porušuje právo na obhajobu, keď odmieta poskytnúť dokumenty z obdobia po oznámení o výhradách, ak ju o ne spoločnosť požiadala. Podľa tejto judikatúry je totiž také odmietnutie, pokiaľ ide o dokumenty v prospech účastníka konania, protiprávne iba vtedy, ak uvedená spoločnosť preukáže, že nesprístupnenie tohto dokumentu mohlo ovplyvniť priebeh konania a obsah rozhodnutia v jej neprospech.

87

Takisto pokiaľ ide o otázku, či dokument z obdobia po oznámení o výhradách v prípade, že ho Komisia použije ako dôkaz vo svojom rozhodnutí, musí byť poskytnutý v celom rozsahu, treba pripomenúť, že z judikatúry, a najmä z bodu 386 rozsudku Cement, už citovaného v bode 77 vyššie, vyplýva, že aby Komisia umožnila dotknutému podniku účinne sa vyjadriť k tomuto dôkazu, musí mu poskytnúť len relevantnú časť predmetného dokumentu zasadenú do kontextu, ak je to nevyhnutné na jeho pochopenie.

88

Takisto treba spresniť, že systematické neoznamovanie odpovedí ostatných podnikov na oznámenie o výhradách nie je v rozpore so zásadou dodržiavania práva na obhajobu. Ako bolo pripomenuté vyššie, z tejto zásady vyplýva, že Komisia musí počas správneho konania dotknutým podnikom sprístupniť všetky skutočnosti, okolnosti alebo dokumenty, z ktorých vychádza, aby im umožnila účinne spoznať ich vzťah k realite a relevantnosti údajných skutočností a okolností a k dokumentom, ktoré použila na podporu svojich tvrdení. Komisia tak môže svoje rozhodnutie zakladať iba na skutočnostiach, ku ktorým sa tieto podniky mohli vyjadriť.

89

Žalobkyne sa navyše nemôžu odvolávať na judikatúru, podľa ktorej nie je možné, aby iba Komisii, ktorá oznamuje výhrady a rozhoduje o uložení pokuty, prináležalo určiť dokumenty, ktoré sú užitočné na účely obhajoby dotknutého podniku (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 36 vyššie, bod 126; rozsudky Solvay/Komisia, už citovaný v bode 83 vyššie, body 81 a 83, a Atlantic Container Line a i./Komisia, už citovaný v bode 83 vyššie, bod 339). Táto úvaha týkajúca sa dokumentov zo spisu, ktorý vytvorila Komisia, sa totiž nemôže uplatňovať na odpovede ostatných dotknutých účastníkov konania na výhrady, ktoré im oznámila.

90

Napokon treba spresniť, že na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, Komisia nie je vôbec viazaná svojou skoršou rozhodovacou praxou v súvislosti s úplným poskytovaním odpovedí na oznámenie o výhradách, pričom zákonnosť rozhodnutí sa posudzuje výlučne na základe predpisov, ktoré sú jej určené, medzi ktoré patria najmä nariadenie č. 1/2003, nariadenie Komisie (ES) č. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podľa článkov 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. EÚ L 123, s. 18; Mim. vyd. 08/003, s. 81), a oznámenie o prístupe k dokumentácii, tak ako ich vyložil súd Únie.

91

V predmetnom prípade treba pripomenúť, že 24. mája 2006 Komisia žalobkyniam umožnila, aby sa oboznámili s časťami odpovede spoločnosti KWS, o ktoré sa chcela oprieť v konečnom rozhodnutí, týkajúcimi sa stykov medzi SNV a KWS v období pred 1. aprílom 1994 a návrhu na prednostnú zľavu pre W5 určeného spoločnosti KWS.

92

Pokiaľ ide po prvé o tvrdenie smerujúce k uznaniu, že mal byť povolený prístup ku všetkým odpovediam KWS na oznámenie o výhradách, treba najskôr spresniť, že na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, z odôvodnení 343 až 348 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia nevychádzala iba z predmetných častí odpovede KWS na oznámenie o výhradách, aby im pripísala úlohu podnecovateľov a vodcov kartelu. V každom prípade skúmanie výňatkov z týchto dokumentov, ktoré Komisia poskytla žalobkyniam, umožňuje konštatovať, že tieto výňatky sú celkom zrozumiteľné a jasné bez toho, aby museli byť zasadené do širšieho kontextu. Treba totiž zdôrazniť, že v napadnutom rozhodnutí použila Komisia iba dva zo siedmich bodov tohto dokumentu, ktoré boli oznámené žalobkyniam. Navyše, pokiaľ ide o dokument spoločnosti KWS, ktorý sa opiera o vyhlásenie svedka, jedného z jej bývalých zamestnancov, a ktorý KWS dobrovoľne poskytla Komisii, aby zabezpečila svoju obhajobu tým, že zdôraznila úlohu SNV ako podnecovateľa a vodcu v karteli a minimalizovala svoju úlohu, je nepravdepodobné, že by mohol obsahovať akýkoľvek dôkaz v prospech spoločnosti SNV.

93

Pokiaľ ide po druhé o tvrdenie založené na neoznámení odpovedí ostatných podnikov na oznámenie o výhradách, ktoré mohli obsahovať dôkazy v prospech, treba pripomenúť, že v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 86 vyššie žalobkyniam prislúcha, aby poskytli počiatočný dôkaz, na základe ktorého možno predpokladať, že nesprístupnenie týchto odpovedí mohlo v neprospech žalobkýň ovplyvniť priebeh konania a obsah rozhodnutia Komisie. Žalobkyne sa však obmedzili iba na všeobecné a čisto špekulatívne tvrdenie, že z odpovedí ostatných podnikov na oznámenie o výhradách mohli získať dôkazy vo svoj prospech v súvislosti s ich úlohou podnecovateľov a vodcov kartelu. Žalobkyne neposkytli nad rámec horizontálnej a vertikálnej povahy kartelu nijaký konkrétny údaj, ktorý by mohol predstavovať počiatočný dôkaz v tomto zmysle. Okrem toho, ako zdôrazňuje Komisia, v rámci kartelu je málo pravdepodobné, že spoločnosť poskytne dôkazy schopné minimalizovať úlohu inej spoločnosti v karteli, hoci v prejednávanej veci skutočnosť, že kartel bol organizovaný medzi dvomi skupinami s potenciálne alebo čiastočne rozdielnymi záujmami, t. j. medzi významnými staviteľmi a dodávateľmi, vysvetľuje, že každý účastník konania sa snaží o minimalizáciu svojej úlohy v karteli v neprospech druhého. V každom prípade podľa judikatúry samotná skutočnosť, že ostatné podniky mohli vo svojich odpovediach na oznámenie o výhradách minimalizovať úlohu dodávateľov v neprospech významných staviteľov, nemohla byť dôkazom v ich prospech (rozsudok Jungbunzlauer/Komisia, už citovaný v bode 86 vyššie, body 353 až 356). Žalobkyne teda nepredložili nijaký počiatočný dôkaz o užitočnosti prípadného poskytnutia odpovedí ostatných spoločností na oznámenie o výhradách.

94

Z uvedeného vyplýva, že Komisia správne odmietla poskytnúť žalobkyniam všetky odpovede na oznámenie o výhradách a sprístupnila iba niektoré časti odpovede spoločnosti KWS. Z tohto dôvodu musí byť druhý žalobný dôvod zamietnutý.

95

Žalobkyne sa domnievajú, že Komisia sa tým, že rozdelila podniky do kategórií na účely zohľadnenia ich hospodárskej schopnosti spôsobiť významné narušenie hospodárskej súťaže, dopustila nesprávneho skutkového a právneho posúdenia pri určení obratu podniku Shell v súvislosti s cestným bitúmenom v Holandsku, pričom do tohto obratu nesprávne zahrnula obrat z Mexfaltu C, a v každom prípade v tejto súvislosti nedostatočne odôvodnila napadnuté rozhodnutie. Navrhujú preto, aby Všeobecný súd znížil výšku ich pokuty tým, že z jej výpočtu vylúči hodnotu predajov Mexfaltu C, pričom sa domnievajú, že by bolo v rozpore so zásadami rovnosti zaobchádzania a proporcionality, ak by základná suma ich pokuty bola vyššia než základná suma pokuty podniku Kuwait Petroleum (ďalej len „Kuwait Petroleum“), hoci ich podiel na trhu bol menší než podiel Kuwait Petroleum.

96

Žalobkyne teda pripomínajú, že jediným dôvodom, pre ktorý mohla Komisia správne zohľadniť obrat špeciálnych výrobkov z bitúmenu používaných pri výstavbe ciest, je skutočnosť, že ich cena priamo súvisí so všeobecnou trhovou cenou štandardného cestného bitúmenu v rôznych pomeroch zvýšenou o príplatok. Naproti tomu sa domnievajú, že Komisia nemala zohľadniť obrat z Mexfaltu C, keďže nie je zložený z bitúmenu, jeho cena vôbec nesúvisí s cenou štandardného cestného bitúmenu a predáva sa na inom trhu, než je trh so štandardným cestným bitúmenom, pričom tieto dva výrobky nie sú zameniteľné. Toto tvrdenie vychádzalo najmä z vyhlásení riaditeľa spoločnosti SNV z 30. novembra 2006 a z tabuľky porovnávajúcej zmeny cien štandardného cestného bitúmenu a Mexfaltu C v rokoch 1995 až 2002.

97

Žalobkyne okrem toho Komisii vytýkajú, že v napadnutom rozhodnutí neuviedla dôvody, pre ktoré boli zohľadnené tržby za Mexfalt C, hoci 23. mája 2006 vo svojej odpovedi na žiadosť Komisie o informácie z 8. mája 2006 uviedli, že Mexfalt C vôbec nesúvisel s porušením. Takisto počas správneho konania Komisia nikdy neuviedla svoj zámer zahrnúť tržby z predaja Mexfaltu C do výpočtu výšky pokuty a tento výrobok nikdy nespomenula v oznámení o výhradách. V dokumente v správnom spise však bolo spresnené, že Mexfalt C je syntetický tmel, ktorý môže byť použitý na výrobu farebného asfaltu a nie syntetického bitúmenu.

98

Komisia odmieta všetky tvrdenia žalobkýň.

99

Komisia v oznámení o výhradách z 18. októbra 2004 (odôvodnenia 1 až 6 napadnutého rozhodnutia) uviedla, že výrobkom, ktorého sa týkalo konanie, bol bitúmen používaný na výstavbu ciest a porovnateľných zariadení (napríklad pristávacích plôch), ktorý obsahoval bitúmeny rôznej tvrdosti, ktoré umožňujú viacúčelové využitie, ako aj bitúmeny v rôznych pomeroch vrátane špeciálnych bitúmenov ponúkajúcich najlepšie výsledky, ktoré sa však vyrábajú zo štandardného cestného bitúmenu a ktorých cena závisí od ceny tohto štandardného bitúmenu. Iba dve spoločnosti, BAM NBM Wegenbouw BV a Hollandsche Beton Groep (ďalej len „HBG“), spochybnili v rámci svojej odpovede na oznámenie o výhradách zahrnutie iných výrobkov z bitúmenu používaných na výstavbu ciest, než je štandardný cestný bitúmen. Žalobkyne naopak v rámci svojej odpovede na oznámenie o výhradách na túto skutočnosť nereagovali.

100

Dňa 8. mája zaslala Komisia spoločnostiam SNV, SPNV a Royal Dutch Shell žiadosť o informácie, aby získala informácie o ich obrate z bitúmenu určeného na výstavbu ciest, pričom doň zahrnula všetky špeciálne výrobky z bitúmenu. Dňa 23. mája 2006 poskytli tieto tri spoločnosti výšku svojho obratu a zahrnuli doň Mexfalt C, ktorý je jediným špeciálnym bitúmenom, ktorý sa podľa nich môže spájať s výstavbou ciest, pričom však spresnili, že tento výrobok nebol predmetom kartelu. Komisia v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenia 4 až 6) použila analýzu, ktorú vykonala v oznámení o výhradách, pričom tvrdila, že ceny ostatných výrobkov z bitúmenu používaných pri výstavbe ciest boli priamo spojené so všeobecnou trhovou cenou štandardného cestného bitúmenu v rôznych pomeroch. Aby dospela k tomuto záveru, použila vyhlásenia dvoch spoločností, BP a ExxonMobil, pričom ExxonMobil je dodávateľom bitúmenu, ktorému Komisia neuložila sankciu, ako aj dokumenty zabavené počas inšpekcií, a to najmä v spoločnostiach KWS a SNV.

101

Komisia vo vyjadrení k žalobe spresnila, že na to, aby zaradila Mexfalt C medzi výrobky z bitúmenu, ktoré sú predmetom kartelu, vychádzala z viacerých skutočností. Viaceré dokumenty spoločnosti SNV teda uvádzajú Mexfalt C v jej sadzobníku týkajúcom sa bitúmenu v rámci rubriky „Priesvitný farbiteľný bitúmen“; navyše v liste z 23. mája 2006 adresovanom Komisii spoločnosť SNV vyhlásila, že jediným špeciálnym bitúmenom, ktorý môže byť spájaný s cestným bitúmenom, je Mexfalt C, pričom poskytla údaj o obrate vo výške 12113015 eur za „celkovú hodnotu maloobchodného predaja bitúmenu určeného na výstavbu ciest vrátane Mexfaltu C“ v roku 2001; dokument spoločnosti Shell obsahujúci technické údaje o Mexfalte C, ktorý je súčasťou správneho spisu, ho opisuje ako farbiteľný syntetický bitúmen; ďalší dokument zo správneho spisu preukazuje, že k cenníku výrobkov z cestného bitúmenu, ktorý v roku 2001 zaslala spoločnosť SNV svojim zákazníkom, bol priložený vzorový list, v ktorom sa uvádza, že kolísanie cien výrobkov uvedených v tomto cenníku, medzi ktoré patril aj Mexfalt C, bolo spôsobené vývojom cien na trhu s ropou.

102

Žalobkyne predložili po prvýkrát Všeobecnému súdu dva dokumenty, prostredníctvom ktorých bolo podľa nich možné preukázať, že Komisia nemala zohľadniť obrat z Mexfaltu C pri určovaní obratu spoločnosti Shell z cestného bitúmenu v Holandsku. Prvý dokument obsahuje tabuľku porovnávajúcu vývoj ceny štandardného cestného bitúmenu a Mexfaltu C v rokoch 1995 až 2002, ako aj listy spoločnosti SNV z tohto obdobia, v ktorých oznamuje svojim zákazníkom, že nárast cien bol spôsobený vývojom cien surovín. Druhý dokument obsahoval vyhlásenie riaditeľa spoločnosti SNV z 30. novembra 2006, v ktorom sa uvádza, že Mexfalt C nie je výrobkom z bitúmenu, že vývoj ceny tohto výrobku môže byť len vo veľmi malom rozsahu ovplyvnený cenou ropy, že trh, na ktorom sa tento výrobok predáva, je odlišný od trhu s cestným bitúmenom a že spoločnosť SNV bola jediným podnikom dodávajúcim tento druh výrobku v Holandsku.

103

Hoci žalobkyne neposkytli v tejto súvislosti jasné vyjadrenie, Všeobecný súd sa domnieva, že v tomto prípade treba preskúmať ich tvrdenia jednak z dôvodu preskúmania zákonnosti a jednak z dôvodu neobmedzenej právomoci, ktorou disponuje na základe ustanovení článku 31 nariadenia č. 1/2003.

104

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že v rámci žaloby o neplatnosť musí byť zákonnosť napadnutého aktu skúmaná podľa skutkového a právneho stavu existujúceho v čase, keď bol tento akt prijatý, a najmä podľa informácií, ktoré mala inštitúcia k dispozícii v okamihu, keď ho prijala (rozsudok Súdneho dvora zo 7. februára 1979, Francúzsko/Komisia, 15/76 a 16/76, Zb. s. 321, bod 7). Na účely preukázania protiprávnosti napadnutého aktu sa pred súdom Únie nemožno odvolávať na skutkové okolnosti, ktoré, keďže neboli uvedené počas správneho konania, nemohli byť zohľadnené pri prijímaní uvedeného aktu (pozri v tomto zmysle rozsudok Francúzsko/Komisia, už citovaný, bod 7; rozsudky Súdu prvého stupňa z 11. júla 2007, Centeno Mediavilla a i./Komisia, T-58/05, Zb. s. II-2523, bod 151, a z 25. júna 2008, Olympiaki Aeroporia Ypiresies/Komisia, T-268/06, Zb. s. II-1091, bod 55). V predmetnom prípade z vyšetrovania vyplýva, že v čase prijímania napadnutého rozhodnutia Komisia nedisponovala dvoma dokumentmi citovanými v bode 102 vyššie, ktoré žalobkyne predložili po prvýkrát Všeobecnému súdu, ako to bolo uvedené v spomínanom bode.

105

Tento žalobný dôvod musí byť v rozsahu, v akom smeruje k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, preskúmaný bez toho, aby boli uvedené dokumenty zohľadnené.

106

V tejto súvislosti treba poznamenať, že v oznámení o výhradách Komisia jasne uviedla, že sa domnievala, že kartel sa týkal všetkých výrobkov z bitúmenu používaných na výstavbu ciest a porovnateľných zariadení vrátane špeciálnych výrobkov z bitúmenu, s výnimkou výrobkov z bitúmenu určených na priemyselné využitie. Žalobkyne však na rozdiel od ostatných podnikov v odpovedi na oznámenie o výhradách na túto skutočnosť nereagovali. Navyše, keď Komisia požiadala žalobkyne o poskytnutie ich obratu, žalobkyne 23. mája 2006 poskytli svoj obrat vrátane Mexfaltu C, pričom uviedli, že hoci tento výrobok sám osebe nebol predmetom kartelu, bol „jediným špeciálnym bitúmenom, ktorý sa môže spájať s výstavbou ciest“.

107

Ako bolo uvedené v bode 100 vyššie, Komisia v napadnutom rozhodnutí na účely vymedzenia relevantného trhu ako trhu zahrnujúceho všetky výrobky zo špeciálneho bitúmenu určeného na výstavbu ciest vychádzala z dokumentov spoločností BP, ExxonMobil, KWS a SNV a uviedla, že cenníky určené zákazníkom sa vzťahovali na všetky výrobky z bitúmenu vrátane špeciálnych výrobkov a že prípadný rast cien sa tiež týkal všetkých týchto výrobkov. Komisia sa preto na základe dôkazov, ktorými disponovala počas prijímania napadnutého rozhodnutia, správne domnievala, že predaj Mexfaltu C mal byť zahrnutý do výpočtu obratu skupiny Shell z cestného bitúmenu v Holandsku.

108

Navyše, pokiaľ ide o preskúmanie dodržiavania povinnosti odôvodnenia, z ustálenej judikatúry vyplýva, že odôvodnenie vyžadované článkom 253 ES musí jasne a jednoznačne uvádzať úvahy inštitúcie, autora dotknutého aktu, spôsobom, ktorý umožňuje spoznať odôvodnenie prijatého opatrenia dotknutým osobám a súdu, ktorý má právomoc vykonávať jeho preskúmanie. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie spresňovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, pretože otázka, či odôvodnenie určitého aktu zodpovedá požiadavkám článku 253 ES, sa musí posudzovať s ohľadom nielen na jeho znenie, ale aj na jeho kontext a na súhrn právnych noriem upravujúcich predmetnú oblasť (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. júla 2003, Cheil Jedang/Komisia, T-220/00, Zb. s. II-2473, bod 216 a tam citovanú judikatúru).

109

Čo sa týka rozsahu povinnosti odôvodnenia v súvislosti so stanovením pokuty uloženej za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, treba jednak pripomenúť, že táto povinnosť má osobitnú dôležitosť a že Komisii prináleží, aby odôvodnila svoje rozhodnutie a najmä vysvetlila zváženie a zhodnotenie zohľadnených skutočností (rozsudok Súdneho dvora z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia, C-386/10 P, Zb. s. I-13085, bod 61). Táto povinnosť musí byť určená so zreteľom na ustanovenia článku 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003, podľa ktorého „[sa] pri stanovení čiastky pokuty… zohľadní závažnosť a doba trvania porušovania“. V tejto súvislosti usmernenia k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy [UO] (Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171, ďalej len „usmernenia k metóde stanovovania pokút“), ako aj oznámenie o spolupráci obsahujú orientačné pravidlá vzhľadom na podklady posúdenia, ktoré musí Komisia zohľadniť pri určení závažnosti a trvania porušenia (rozsudok Cheil Jedang/Komisia, už citovaný v bode 108 vyššie, bod 217). Za týchto podmienok sú požiadavky podstatných formálnych náležitostí vyplývajúce z povinnosti odôvodnenia splnené, ak Komisia vo svojom rozhodnutí uvedie podklady na posúdenie, ktoré zohľadnila pri uplatňovaní usmernení k metóde stanovovania pokút a prípadne svojho oznámenia o spolupráci a ktoré jej umožnili určiť závažnosť a trvanie porušenia na účely stanovenia výšky pokuty (rozsudok Cheil Jedang/Komisia, už citovaný v bode 108 vyššie, bod 218).

110

Okrem toho súd Únie spresnil, že rozsah povinnosti odôvodnenia musí byť určený najmä z hľadiska skutočnosti, že závažnosť porušení musí byť posúdená na základe veľkého množstva aspektov, akými sú najmä osobitné okolnosti veci, jej kontext a odstrašujúci význam pokút, a to bez toho, aby bol vypracovaný záväzný a vyčerpávajúci zoznam kritérií, ktoré sa musia povinne zohľadňovať. Komisia navyše pri určovaní výšky každej pokuty disponuje voľnou úvahou a nemožno jej prisudzovať povinnosť, aby na tento účel použila presný matematický vzorec. Ak Komisia vo svojom rozhodnutí konštatuje porušenie pravidiel hospodárskej súťaže a uloží podnikom zúčastneným na tomto porušení pokuty, je v prípade, že pri výpočte pokút systematicky zohľadňovala isté základné skutočnosti, povinná tieto skutočnosti uviesť v samotnom rozhodnutí, aby jeho adresátom umožnila overiť si dôvodnosť úrovne pokuty a posúdiť existenciu prípadnej diskriminácie (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Buchmann/Komisia, T-295/94, Zb. s. II-813, body 162 až 164, 171 a 173).

111

Napokon súd Únie spresnil, že okolnosť, že informácie, ktoré sú presnejšie než tieto podklady na posúdenie, akými sú obraty dosiahnuté podnikmi alebo miera zníženia, ktorú uplatnila Komisia, boli oznámené neskôr počas tlačovej konferencie alebo sporového konania, nemôže spochybniť dostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia. Na spresnenia uvedené autorom napadnutého rozhodnutia, ktoré doplňujú odôvodnenie, ktoré je už samo osebe dostatočné, sa totiž nevzťahuje dodržiavanie povinnosti odôvodnenia, hoci môžu byť užitočné na účely vnútorného preskúmania dôvodov rozhodnutia súdom Únie v rozsahu, v akom inštitúcii umožňujú zrozumiteľne formulovať dôvody, ktoré sú základom na jej rozhodnutie (rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, KNP BT/Komisia, C-248/98 P, Zb. s. I-9641, body 41, 42 a 44).

112

Vzhľadom na túto judikatúru sa zdá, že Komisia dostatočne odôvodnila napadnuté rozhodnutie.

113

Komisia totiž v tomto rozhodnutí uviedla viaceré podklady na posúdenie umožňujúce posúdiť závažnosť porušenia. Zohľadnila tak povahu porušenia, uviedla dôvody, pre ktoré nemohla posúdiť konkrétny dopad kartelu na trh, určila veľkosť relevantného geografického trhu, zaradila dotknuté podniky do viacerých kategórií na základe ich podielov na trhu v roku 2001, teda poslednom úplnom roku porušenia, a napokon zohľadnila posledný celosvetový obrat týchto podnikov, aby zaručila dostatočný odstrašujúci účinok pokuty (odôvodnenia 310 až 325 napadnutého rozhodnutia). Komisia okrem toho v odôvodnení 319 napadnutého rozhodnutia spresnila, že na účely stanovenia podielov na trhu vychádzala z hodnôt predajov bitúmenu určeného na výstavbu ciest v roku 2001 (alebo v prípade staviteľov nákupov bitúmenu určeného na výstavbu ciest). V odôvodneniach 4 až 6 napadnutého rozhodnutia však spresnila, že „bitúmen určený na výstavbu ciest“ musí byť vymedzený ako bitúmen používaný na výstavbu ciest a porovnateľných zariadení, a to ako bitúmeny rôznej tvrdosti umožňujúce použitie na rôzne účely, ako aj bitúmeny rôznych pomerov vrátane špeciálnych bitúmenov. Odpovedala predovšetkým na námietky podnikov smerujúce k vylúčeniu špeciálnych výrobkov z bitúmenu, pričom vychádzala z dokumentov pochádzajúcich od viacerých spoločností (BP, ExxonMobil, KWS a SNV), ktoré uviedli, že zmeny cien štandardného bitúmenu určeného na výstavbu ciest ovplyvnili ceny ďalších výrobkov z bitúmenu používaných v tomto odvetví. Ako sa uvádza v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenie 6 a poznámka pod čiarou 11), medzi týmito dokumentmi sa nachádzajú tie, ktoré boli zabavené počas inšpekcií v priestoroch spoločnosti SNV. V každom prípade podľa ustálenej judikatúry citovanej v bode 111 vyššie môže Komisia počas sporového konania predložiť spresnenia v súvislosti s odôvodnením svojho rozhodnutia, ktoré môžu byť užitočné na účely vnútorného preskúmania dôvodov rozhodnutia súdom Únie v rozsahu, v akom inštitúcii umožňujú zrozumiteľne formulovať dôvody, ktoré sú základom na jej rozhodnutie. V tomto prípade teda Komisia vo vyjadrení k žalobe spresnila niektoré konkrétne skutočnosti, z ktorých vychádzala na účely zahrnutia Mexfaltu C medzi výrobky z bitúmenu, ktoré boli predmetom kartelu (pozri bod 101 vyššie).

114

Žalobkyne napokon v replike zdôraznili výhradu založenú na porušení zásady rovnosti, keďže Komisia nepreukázala, že v rámci stanovenia trhového podielu spoločnosti KWS zohľadnila aj hodnotu nákupov Mexfaltu C. Treba však pripomenúť, že Komisia sa v napadnutom rozhodnutí domnievala, že dotknutým výrobkom bol pre všetkých účastníkov kartelu bitúmen používaný na výstavbu ciest a porovnateľných zariadení vrátane špeciálnych bitúmenov (odôvodnenia 4 až 6 napadnutého rozhodnutia), že na to, aby určila trhové podiely každého dotknutého podniku, adresovala týmto podnikom žiadosti o informácie, ktoré jej umožnili vyhotoviť tabuľku objemov predajov a nákupov bitúmenu pripadajúcich na každý podnik v Holandsku v roku 2001, a že celkový objem nákupov staviteľov sa rovnal celkovému objemu predajov dodávateľov (odôvodnenia 29, 319 a 320 napadnutého rozhodnutia). Keďže žalobkyne navyše neuviedli nijakú skutočnosť umožňujúcu tvrdiť, že Komisia v rámci určenia trhového podielu spoločnosti KWS použila inú definíciu výrobkov, na ktoré sa vzťahoval kartel, musí byť táto výhrada zamietnutá ako nedôvodná.

115

Žiadne z tvrdení, ktoré uviedli žalobkyne v rámci svojej žaloby o neplatnosť a ktoré sa týkajú zahrnutia Mexfaltu C medzi výrobky, na ktoré sa vzťahoval kartel, teda neodôvodňuje zrušenie napadnutého rozhodnutia.

116

Je potrebné pripomenúť, že preskúmanie zákonnosti je doplnené neobmedzenou právomocou, ktorá bola priznaná súdu Únie článkom 17 nariadenia č. 17 a v súčasnosti je zakotvená v článku 31 nariadenia č. 1/2003 v súlade s článkom 261 ZFEÚ. Táto právomoc oprávňuje súd, aby nad rámec jednoduchého preskúmania zákonnosti sankcie nahradil posúdenie Komisie svojím posúdením a v dôsledku toho zrušil, znížil alebo zvýšil uloženú pokutu alebo penále. Preskúmanie upravené zmluvami teda predpokladá, že v súlade s požiadavkami zásady účinnej súdnej ochrany podľa článku 47 Charty základných práv súd Únie uskutoční tak právne, ako aj vecné preskúmanie a že má právomoc posúdiť dôkazy, zrušiť napadnuté rozhodnutie a zmeniť výšku pokút (rozsudky Súdneho dvora z 8. decembra 2011, KME Germany a i./Komisia, C-272/09 P, Zb. s. I-12789, body 103 a 106; Chalkor/Komisia, už citovaný v bode 109 vyššie, body 63 a 67, a KME Germany a i./Komisia, C-389/10 P, Zb. s. I-13125, body 130 a 133). Navyše treba pripomenúť, že pokiaľ ide o uplatnenie článku 81 ES, nijaké ustanovenie neukladá príjemcovi oznámenia o výhradách povinnosť namietať počas správneho konania proti jednotlivým skutkovým a právnym zisteniam, ktoré toto oznámenie obsahuje, pod hrozbou, že v opačnom prípade to už neskôr v súdnom konaní nebude možné (rozsudok Súdneho dvora z 1. júla 2010, Knauf Gips/Komisia, C-407/08 P, Zb. s. I-6371, bod 89).

117

Všeobecnému súdu preto prináleží, aby v rámci svojej neobmedzenej právomoci ku dňu prijatia svojho rozhodnutia posúdil, či bola žalobkyniam uložená pokuta, ktorá správne odráža závažnosť predmetného porušenia (rozsudky Súdu prvého stupňa z 11. marca 1999, Aristrain/Komisia, T-156/94, Zb. s. II-645, body 584 až 586; z 27. septembra 2006, Roquette Frères/Komisia, T-322/01, Zb. s. II-3137, body 51 až 56 a 293 až 315, a rozsudok Všeobecného súdu zo 7. júna 2011, Arkema France a i./Komisia, T-217/06, Zb. s. II-2593, body 251 až 253), a najmä či Komisia správne určila obrat žalobkýň týkajúci sa bitúmenu určeného na výstavbu ciest v Holandsku.

118

Treba však pripomenúť, že na zabezpečenie potrebného účinku článku 18 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1/2003 je Komisia oprávnená uložiť podniku povinnosť poskytnúť všetky potrebné informácie o skutočnostiach, ktoré mu môžu byť známe, a v prípade potreby jej poskytnúť s tým súvisiace dokumenty, ktoré má v držbe, pod jedinou podmienkou, že neuloží podniku povinnosť poskytnúť odpovede, ktoré by ho viedli k priznaniu existencie porušenia, ktorú má preukázať Komisia (rozsudok Súdneho dvora z 18. októbra 1989, Orkem/Komisia, 374/87, Zb. s. 3283, body 34 a 35). Podnik, ktorému Komisia adresuje žiadosť o informácie na základe ustanovení článku 18 nariadenia č. 1/2003, má preto povinnosť aktívne spolupracovať a môže mu byť uložená osobitná pokuta stanovená v článku 23 ods. 1 tohto nariadenia, ktorá môže predstavovať až 1 % z jeho celkového obratu, ak úmyselne alebo z nedbanlivosti poskytne nepresné alebo skreslené informácie. Z toho vyplýva, že Všeobecný súd v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci môže v prípade potreby zohľadniť nedostatok spolupráce podniku a z tohto dôvodu zvýšiť pokutu, ktorá mu bola uložená za porušenie článkov 81 ES a 82 ES, za predpokladu, že tomuto podniku nebola za také isté správanie uložená osobitná pokuta na základe ustanovení článku 23 ods. 1 nariadenia č. 1/2003.

119

Takým môže byť napríklad prípad, keď v odpovedi na takú žiadosť Komisie podnik úmyselne alebo z nedbanlivosti neuvedie počas správneho konania skutočnosti, ktoré sú rozhodujúce na účely stanovenia výšky pokuty a ktorými disponoval alebo mohol disponovať v čase prijímania napadnutého rozhodnutia. Hoci Všeobecnému súdu v rámci vykonávania svojej neobmedzenej právomoci nič nebráni, aby takéto skutočnosti zohľadnil, nič to nemení na tom, že podnik, ktorý ich uviedol až vo fáze sporového konania, čím narušil účel a riadny priebeh správneho konania, sa vystavuje tomu, že Všeobecný súd pri určovaní primeranej výšky pokuty túto okolnosť zohľadní.

120

Je teda potrebné v prvom rade preskúmať, či skutočnosti, ktoré žalobkyne uviedli vo fáze sporového konania, umožňujú preukázať, že obraty z Mexfaltu C nemali byť zohľadnené pri stanovení výšky pokuty.

121

Prvý dokument, ktorý obsahuje tabuľku porovnávajúcu cenový vývoj štandardného bitúmenu určeného na výstavbu ciest a Mexfaltu C v rokoch 1995 až 2002, ako aj listy spoločnosti SNV z tohto obdobia, v ktorých oznamuje svojim zákazníkom, že tento nárast cien bol spôsobený vývojom cien surovín, neumožňuje konštatovať, že nárast cien Mexfaltu C niekedy zodpovedal nárastu cien štandardného bitúmenu určeného na výstavbu ciest, hoci to neplatilo systematicky (rovnobežnosť kolísania cien v máji a júni 1999, vo februári 2000, v apríli a septembri 2002), čo možno vysvetliť zámermi obchodnej politiky (napríklad 27. mája 1999 spoločnosť SNV poskytla svojim zákazníkom špeciálnu zľavu na tento výrobok, aby podporila jeho používanie). Navyše v listoch, ktoré SNV adresovala svojim zákazníkom a ktoré tento nárast cien sprevádzali, bolo uvedené, že k tomuto nárastu cien došlo v súvislosti s vývojom cien na trhu s ropou.

122

Druhý dokument, ktorý spočíva vo vyhlásení riaditeľa spoločnosti SNV z 30. novembra 2006, umožňuje dospieť jedine k záveru, že Mexfalt C sa vyrába zo živice, z výťažkov mazacieho oleja a polymérov. Žalobkyne v odpovedi na písomnú otázku Všeobecného súdu okrem iného spresnili, že Mexfalt C sa skladá prevažne z dvoch látok, BFE a Nevchem 2338, ktoré sú samy osebe derivátmi surovej ropy, vyrobených na základe odlišného postupu, než je postup výroby bitúmenu. Z týchto dokumentov vyplýva, že hoci sa Mexfalt C vyrába na základe odlišného výrobného postupu, než je postup pri výrobe bitúmenu, a že jeho zložky nie sú derivátmi bitúmenu, surová ropa zostáva pôvodnou surovinou jeho zložiek, tak ako to je v prípade bitúmenu.

123

Navyše žalobkyne nepredložili nijaký dôkaz, ktorý by umožnil preukázať, že Mexfalt C patril na odlišný trh, než je trh so štandardným bitúmenom určeným na výstavbu ciest. Obmedzili sa totiž iba na tvrdenie, že Mexfalt C vo všeobecnosti nakupovali len obce a nepoužíval sa na diaľnice. Naproti tomu nepredložili dostatočný dôkaz na preukázanie toho, že cenový vývoj Mexfaltu C počas trvania porušenia nezávisel od ceny štandardného bitúmenu určeného na výstavbu ciest.

124

Na záver žalobkyne Všeobecnému súdu nepredložili nijaký dôkaz umožňujúci preukázať, že Mexfalt C nepatril medzi výrobky vytvárajúce trh, ktorý bol predmetom kartelu, zatiaľ čo viaceré dôkazy zo spisu naznačujú, že cena Mexfaltu C úzko súvisela s cenou štandardného bitúmenu určeného na výstavbu ciest. Z toho vyplýva, že nič neumožňuje dospieť k záveru, že obrat týkajúci sa Mexfaltu C musí byť vylúčený z obratu žalobkýň, ktorý sa má zohľadniť v rámci posudzovania závažnosti porušenia.

125

V druhom rade treba určiť, či si žalobkyne tým, že uviedli skutočnosti opísané vyššie až vo fáze sporového konania a nie počas správneho konania, nesplnili povinnosť spolupráce počas správneho konania.

126

Z listu, ktorý žalobkyne adresovali Komisii 23. mája 2006, vyplýva, že poskytli údaj o výške svojho obratu s tým, že doň zahrnuli Mexfalt C, čo je jediný špeciálny bitúmen, ktorý podľa nich môže byť spojený s výstavbou ciest, pričom však spresnili, že tento výrobok sám osebe nebol predmetom kartelu. Hoci táto formulácia nie je celkom jednoznačná a žalobkyne nepredložili nijaký dôkaz na podporu týchto tvrdení, je nesporné, že upozornili Komisiu na svoje presvedčenie, že obrat z Mexfaltu C nemal byť zohľadnený pri stanovení výšky ich pokuty. Keďže Komisia v tejto súvislosti žalobkyniam neadresovala žiadosť o dodatočné informácie, nezdá sa, že by si žalobkyne tým, že neposkytli dokumenty opísané v bodoch 121 a 122 vyššie, aj keď ich pri tejto príležitosti mohli predložiť, v tomto prípade nesplnili povinnosť lojálnej spolupráce počas správneho konania.

127

Nie je preto potrebné domnievať sa, že žalobkyne si nesplnili povinnosť spolupráce vyplývajúcu z ustanovení článku 18 nariadenia č. 1/2003.

128

Prvá časť tretieho žalobného dôvodu musí byť teda zamietnutá.

129

Žalobkyne sa domnievajú, že Komisia sa dopustila nesprávneho skutkového posúdenia, keď sa domnievala, že porušenie sa začalo 1. apríla 1994. Toto tvrdenie sa zakladalo iba na dvoch interných správach spoločnosti HBG z 28. marca a 8. júla 1994, ktoré však nepreukazujú existenciu cenovej dohody medzi dodávateľmi. Podľa žalobkýň boli teda kontakty so spoločnosťou KWS, na ktoré odkazujú tieto dve správy, čisto dvojstranné. Čo sa týka roku 1995, Komisia v napadnutom rozhodnutí sama priznala, že nemá nijaký dôkaz o protisúťažných stykoch medzi dodávateľmi. Žalobkyne naopak uznávajú, že kartel vznikol na prvom protisúťažnom stretnutí, ktoré sa konalo 19. februára 1996. Pripomínajú, že pochybnosť musí v každom prípade svedčiť v ich prospech (rozsudok Súdu prvého stupňa z 5. apríla 2006, Degussa/Komisia, T-279/02, Zb. s. II-897, bod 115).

130

Komisia sa domnieva, že nevychádzala z nijakého nesprávneho skutkového posúdenia, keď sa domnievala, že porušenie sa začalo 1. apríla 1994 a pokračovalo v roku 1995.

131

V predmetnom prípade sa Komisia domnievala, že žalobkyne sa dopustili dlhodobého porušenia, keďže trvalo viac ako päť rokov, a dospela k celkovej dĺžke trvania v rozsahu osem rokov, teda od 1. apríla 1994 do 15. apríla 2002, v dôsledku čoho zvýšila východiskovú sumu o 80 % (odôvodnenie 326 napadnutého rozhodnutia).

132

Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia použila viaceré zhodujúce sa dôkazy, aby dospela k záveru, že kartel sa začal uplatňovať od roku 1994 (odôvodnenia 93 až 99 a 175 až 178 napadnutého rozhodnutia).

133

Po prvé Komisia vychádzala z dvoch interných správ spoločnosti HBG z 28. marca a 8. júla 1994, ktoré poukazujú na oznámenie skupiny Shell týkajúce sa stanovenia ceny bitúmenu od 1. apríla 1994 do 1. januára 1995 s maximálnou zľavou pre W5 (a menej významnou zľavou pre malých staviteľov) a na existenciu cenových dohôd uzavretých medzi ropnými spoločnosťami a W5 takisto v období pred marcom 1994. Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, sa v týchto dvoch správach neuvádzajú iba čisto dvojstranné styky medzi skupinou Shell a spoločnosťou KWS, ale jednoznačne sa v nich poukazuje na existenciu dohôd medzi dodávateľmi a W5.

134

Po druhé Komisia vychádzala z dvoch interných správ spoločnosti SNV zo 6. a z 9. februára 1995. V správe zo 6. februára 1995, v ktorej je historický opis vývoja holandského trhu s cestným staviteľstvom, sa poukazuje najmä na „počiatky kartelu“ od roku 1980, podiel zodpovednosti, ktorý prináleží tak orgánom verejnej moci, ako aj staviteľom a dodávateľom v súvislosti s uzavretím určitých dohôd, zánik kartelu v jeho pôvodnej forme v roku 1993 a na skutočnosť, že stavitelia v roku 1995 požadovali väčšiu cenovú stabilitu, aby sa objemy a rozdelenie trhov dostali približne na úroveň z roku 1993. V správe z 9. februára 1995 sa uvádza zámer SNV ukončiť svoju účasť na karteli od roku 1992, k čomu však nedošlo, ako aj uzavretie cenovej dohody medzi W5 a dodávateľmi v neprospech obstarávateľov a podnikov, ktoré nepatria do W5. V tejto správe sú zohľadnené viaceré možnosti vystúpenia spoločnosti SNV z kartelu, pričom boli zdôraznené ťažkosti súvisiace s takým rozhodnutím. Vyhlásenie zamestnanca spoločnosti Kuwait Petroleum z 9. októbra 2003 umožňuje tiež potvrdiť, že dohody medzi dodávateľmi a významnými staviteľmi existovali už v čase príchodu tohto zamestnanca na divíziu pre bitúmen tejto spoločnosti v marci a apríli 1994. Napokon samotná spoločnosť SNV vo svojom podnikovom vyhlásení z 10. októbra 2003 uviedla, že po roku 1993 našli významní stavitelia iný spôsob, akým sa vyhnúť narušeniu trhu s cestným staviteľstvom, a to tak, že organizujú stretnutia s dodávateľmi (odôvodnenie 91 napadnutého rozhodnutia).

135

Po tretie viaceré dokumenty zabavené Komisiou umožňujú potvrdiť, že systém zliav a sankcií v roku 1995 fungoval. Komisia zabavila internú správu spoločnosti HBG zo 7. júla 1995, v ktorej sa uvádza, že Kuwait Petroleum Nederland BV (ďalej len „KPN“) a Wintershall AG ponúkli HBG dodatočnú zľavu, a internú správu spoločnosti Wintershall zo 4. marca 1996 týkajúcu sa rozhovoru s Heijmans, v ktorej sa spomína výška zľavy, ktorá má byť poskytnutá tejto spoločnosti (odôvodnenie 98 napadnutého rozhodnutia). Navyše v tej istej správe sa uvádza, že v roku 1995 bolo konštatované, že dodávatelia priznali malým staviteľom nenáležité zľavy (odôvodnenie 82 napadnutého rozhodnutia).

136

Po štvrté v odpovedi spoločnosti KWS na oznámenie o výhradách z 20. mája 2005 sa tiež uvádza, že dohody medzi dodávateľmi a významnými staviteľmi existovali od roku 1993 (odôvodnenia 96 a 97 napadnutého rozhodnutia).

137

Napokon po piate žiadosti troch podnikov smerujúce k uplatneniu oznámenia o spolupráci umožňujú potvrdiť, že dohody existovali minimálne od 1. apríla 1994. Ide o vyhlásenie spoločnosti Kuwait Petroleum z 9. októbra 2003, odpoveď podniku Nynas z 2. októbra 2003 na žiadosť o informácie a vyhlásenie spoločnosti BP z 12. júla 2002.

138

Čo sa týka roka 1995, treba spresniť, že na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, Komisia vôbec nepriznala, že nemá nijaký dôkaz o protisúťažných stykoch medzi dodávateľmi, ale len priznala, že nedisponuje dôkazmi o uzavretí nových dohôd v roku 1995 ani dôkazmi o tom, že skoršie dohody boli v uvedenom roku ukončené, a preto dospela k záveru, že dohody uzatvorené v roku 1994 boli naďalej platné aj v roku 1995 (odôvodnenia 98 a 99 napadnutého rozhodnutia).

139

Zo všetkých týchto zhodujúcich sa dôkazov tak vyplýva, že Komisia sa oprávnene mohla domnievať a dostatočne z právneho hľadiska preukázala, že porušenie, ktorého sa dopustili žalobkyne, sa začalo 1. apríla 1994. Je preto potrebné, aby bol tretí žalobný dôvod zamietnutý v celom rozsahu.

140

Najskôr treba spresniť, že súd Únie sa domnieva, že v rámci preskúmania úlohy, ktorú zohrával podnik pri porušení, treba odlišovať pojem vodca od pojmu podnecovateľ porušenia a vykonať dve samostatné analýzy na účely overenia, či tento podnik zohrával jednu alebo druhú z týchto úloh. Kým úloha podnecovateľa sa vzťahuje na okamih vytvorenia alebo rozšírenia kartelu, úloha vodcu sa vzťahuje na jeho fungovanie (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2006, BASF/Komisia, T-15/02, Zb. s. II-497, bod 316).

141

Žalobkyne sa domnievajú, že sa Komisia tým, že prisúdila SNV spolu s KWS úlohu podnecovateľov kartelu, dopustila sa nesprávneho právneho a skutkového posúdenia, ktoré odôvodňuje úplné alebo čiastočné zrušenie 50 % zvýšenia pokuty, ktorá im bola uložená.

142

Komisia pripomína, že súd Únie rozlišuje medzi úlohou podnecovateľa a úlohou vodcu, ale Všeobecný súd by mohol aj v prípade, že by musel považovať dôkazy týkajúce sa jednej z týchto dvoch úloh za nedostatočné, zachovať 50 % zvýšenie pokuty (rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 140 vyššie, body 342 až 349). Čo sa týka prisúdenia úlohy podnecovateľa spoločnosti SNV, Komisia uvádza, že vychádzala jednak zo skutočnosti, že SNV ponúkla KWS osobitnú zľavu v prospech významných staviteľov, čím zohrávala úlohu pri vzniku kartelu, a jednak zo skutočnosti, že SNV sa pokúšala presvedčiť ExxonMobil, aby sa pridala ku kartelu. Komisia použila tri zhodujúce sa dôkazy, a to časť internej správy spoločnosti Wintershall z roku 1992, dve skutočnosti uvedené v odpovedi KWS na oznámenie o výhradách a napokon dve interné správy spoločnosti ExxonMobil z roku 1993. Na záver pripomína, že súd Únie jej nestanovuje povinnosť, aby disponovala dôkazmi týkajúcimi sa vypracovania alebo koncepcie podrobností kartelu na účely preukázania úlohy podniku ako podnecovateľa (rozsudky Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, HFB a i./Komisia, T-9/99, Zb. s. II-1487, bod 578, a BASF/Komisia, už citovaný v bode 140 vyššie, bod 321).

143

Žalobkyne sa domnievajú, že Komisia s cieľom preukázať, že SNV bola pri vzniku kartelu, vychádzala výlučne zo svedeckej výpovede jedného zo zamestnancov KWS poskytnutej v rámci odpovede KWS na oznámenie o výhradách, v ktorej sa uvádza, že SNV po prvýkrát v roku 1993 navrhla, aby dodávatelia poskytli W5 osobitnú zľavu. V nadväznosti na predloženie tohto svedectva spoločnosti SNV však jej riaditeľ pre odbyt bitúmenu uskutočnil 22. novembra 2006 prísažné vyhlásenie odporujúce tomuto tvrdeniu, v ktorom sa uvádzalo najmä to, že W5, ktorá vyžadovala prednostné zľavy už v roku 1992, keď získala svoje postavenie, bola pri vzniku týchto prednostných zliav.

144

Komisia predovšetkým poukazuje na otázku týkajúcu sa prípustnosti tohto vyhlásenia, o ktorom sa domnieva, že nemôže predstavovať platný dôkaz. Žalobkyne spresňujú, že riaditeľa SNV pre odbyt bitúmenu Komisia nevypočula po tom, ako SNV podala žiadosť o uplatnenie oznámenia o spolupráci, pretože Komisia spoločnosti SNV oznámila, že toto vypočúvanie by bolo nevyhnutné iba v rozsahu, v akom by táto osoba bola schopná poskytnúť dodatočné informácie, čo nebol tento prípad. Hoci jej tento riaditeľ bol k dispozícii, Komisia nepovažovala za užitočné, aby ho vypočula počas správneho konania.

145

Žalobkyne sa navyše domnievajú, že vyhlásenie KWS je málo spoľahlivé, a pripomínajú, že bolo spochybnené riaditeľom SNV pre odbyt bitúmenu a nie je podporené nijakým ďalším dôkazom. Okrem toho sa domnievajú, že Komisia porušila ich právo na spravodlivý proces a nestranné vyšetrovanie tým, že nepreverila dôveryhodnosť tvrdení spoločnosti KWS, a že sa dopustila nesprávneho skutkového právneho posúdenia a nesplnila si povinnosť odôvodnenia, keď sa domnievala, že toto vyhlásenie KWS umožňuje preukázať, že SNV bola podnecovateľom kartelu.

146

Komisia sa domnieva jednak, že z jej spisu nevyplýva, že by KWS bola jediným podnecovateľom kartelu, a jednak, že žalobkyne nepreukázali, že SNV sa snažila ukončiť svoju účasť na predchádzajúcich protisúťažných dohodách. Naopak, Komisia zastáva názor, že dve skupiny podnikov mali hospodársky záujem na fungovaní kartelu, pričom jedna skupina, t. j. skupina s dodávateľmi, sa nachádzala na strane ponuky a druhá skupina, t. j. skupina so staviteľmi, na strane dopytu. Dodávatelia teda mali záujem na karteli, pretože im zabezpečoval zvyšovanie a stabilitu cien a umožňoval im zabrániť vstupu nového dodávateľa na trh, ktorý by staviteľom mohol ponúkať nižšie ceny jednotlivo a tým zmenšiť ich trhové podiely.

147

Komisia s cieľom preukázať, že SNV tým, že navrhla spoločnosti KWS osobitnú zľavu pre W5, zohrávala úlohu podnecovateľa, uvádza, že vychádzala, ako jej to umožňuje súd Únie, z viacerých dokumentov z obdobia existencie a z obdobia po skončení kartelu, ktoré podporujú skutočnosti uvedené v odpovedi KWS na oznámenie o výhradách (rozsudok Súdu prvého stupňa z 26. apríla 2007, Bolloré/Komisia, T-109/02, T-118/02, T-122/02, T-125/02 a T-126/02, T-128/02 a T-129/02, T-132/02 a T-136/02, Zb. s. II-947, bod 563). Zohľadnila tak jednak internú správu spoločnosti Wintershall z 20. februára 1992, v ktorej sa spomínajú kontakty medzi spoločnosťami SNV a KWS, pričom SNV bola poverená predkladaním návrhov na budúcu spoluprácu medzi dodávateľmi a W5, a jednak vnútornú správu spoločnosti HBG z 28. marca 1994 týkajúcu sa oznámenia cien a dohodnutých zliav zo strany SNV.

148

Okolnosť, podľa ktorej ďalšie skutočnosti mohli potvrdiť svedectvo KWS, vysvetľuje tiež rozdielne zaobchádzanie Komisie s ExxonMobil, pretože tvrdenia tejto spoločnosti ostatné spoločnosti spochybnili.

149

Žalobkyne sa domnievajú, že Komisia nemohla vychádzať iba z dvoch interných správ spoločnosti ExxonMobil s cieľom preukázať, že SNV sa túto spoločnosť snažila presvedčiť, aby sa pridala ku kartelu, a že tým zohrávala úlohu podnecovateľa.

150

Podľa Komisie sú obe interné správy spoločnosti ExxonMobil dostatočné na preukázanie toho, že SNV sa túto spoločnosť snažila presvedčiť, aby sa pridala ku kartelu, a že tým zohrávala úlohu podnecovateľa. Predovšetkým pripomína, že podľa ustálenej judikatúry podnik, ktorý naznačil inému podniku vhodnosť tajného dohovoru alebo sa pokúsil presvedčiť ho na taký postup, možno považovať za podnecovateľa kartelu (rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 140 vyššie, bod 321). Komisia sa teda domnieva, že je protiprávne, keď jeden obchodný partner informuje druhého o cenách, ktoré zamýšľa uplatňovať voči svojim zákazníkom. Okrem toho spresňuje, že nešlo o jediný prípad, keďže riaditeľ SNV pre odbyt bitúmenu sa v marci 1993 a v marci 1994 kontaktoval so spoločnosťou ExxonMobil, a že okolnosť, že kartel ešte neexistoval, nemá v prípade jej preukázania vplyv na posúdenie SNV ako podnecovateľa. Napokon, čo sa týka tvrdenia, podľa ktorého mali ostatní dodávatelia kontakty so spoločnosťou ExxonMobil, toto tvrdenie nebolo dostatočne preukázané.

151

Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia sa domnievala, že SNV v rámci skupiny dodávateľov a KWS v rámci W5 nesú osobitnú zodpovednosť z dôvodu ich príslušnej úlohy podnecovateľov kartelu (odôvodnenie 342). Zastávala názor, že k záveru, že SNV zohrávala úlohu podnecovateľa v rámci kartelu, umožňovali dospieť dve skutočnosti: na jednej strane SNV navrhla KWS, že poskytne osobitnú zľavu pre W5, čím zohrávala úlohu pri vzniku kartelu, a na druhej strane SNV sa snažila presvedčiť ExxonMobil, aby sa ku kartelu pridala. Komisia v tomto prípade vychádzala z troch dôkazov, ktoré považovala za vzájomne sa potvrdzujúce: z časti internej správy spoločnosti Wintershall z 18. februára 1992, v ktorej sa uvádza jednak, že KWS ju informovala o tom, že sa obrátila na SNV, aby ju požiadala o vyhotovenie návrhov na spoluprácu medzi dodávateľmi a W5, a jednak, že SNV jej v roku 1993 predložila ponuku na osobitné zľavy pre W5, z dvoch skutočností uvedených v odpovedi KWS na oznámenie o výhradách potvrdzujúcich, že tieto snahy SNV boli pri vzniku kartelu, a napokon z interných správ spoločnosti ExxonMobil týkajúcich sa snáh SNV o jej podnecovanie, aby sa pridala ku kartelu.

152

Ak sa porušenia dopustilo viacero podnikov, musí sa v rámci určenia výšky pokút preskúmať závažnosť účasti každého z nich (rozsudky Súdneho dvora zo 16. decembra 1975, Suiker Unie a i./Komisia, 40/73 až 48/73, 50/73, 54/73 až 56/73, 111/73, 113/73 a 114/73, Zb. s. 1663, bod 623, a Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 36 vyššie, bod 92), čo predovšetkým predpokladá preukázanie ich jednotlivých úloh na porušení počas trvania ich účasti na ňom (rozsudok Súdneho dvora z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C-49/92 P, Zb. s. I-4125, bod 150, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 17. decembra 1991, Enichem Anic/Komisia, T-6/89, Zb. s. II-1623, bod 264).

153

Z toho najmä vyplýva, že úlohu podnecovateľa alebo vodcu zohrávanú jedným alebo viacerými podnikmi v rámci kartelu treba zohľadniť na účely výpočtu výšky pokuty, keďže podniky, ktoré takúto úlohu zohrávali, musia z tohto dôvodu niesť osobitnú zodpovednosť v porovnaní s ostatnými podnikmi (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Mayr Melnhof/Komisia, T-347/94, Zb. s. II-1751, bod 291, a z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, T-236/01, T-239/01, T-244/01 až T-246/01, T-251/01 a T-252/01, Zb. s. II-1181, nazývaný „Tokai I“, bod 301).

154

V súlade s týmito zásadami uvádza bod 2 usmernení k metóde stanovovania pokút pod nadpisom priťažujúce okolnosti demonštratívny zoznam okolností, ktoré môžu viesť k zvýšeniu základnej sumy pokuty, ktorý obsahuje najmä „úloh[u] vodcu alebo podnecovateľa porušenia“ (rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 140 vyššie, body 280 až 282).

155

Je namieste poznamenať, že na kvalifikáciu podniku ako podnecovateľa kartelu treba, aby tento podnik nabádal alebo povzbudzoval ostatné podniky, aby vytvorili kartel alebo aby sa k nemu pridali. Naopak nestačí, aby bol jednoducho jedným zo zakladajúcich členov kartelu. Táto kvalifikácia musí byť vyhradená podniku, ktorý prípadne prevzal iniciatívu napríklad tým, že naznačoval inému podniku vhodnosť tajného dohovoru alebo sa pokúsil presvedčiť ho na taký postup (rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 140 vyššie, bod 321). Súd Únie však nestanovuje Komisii povinnosť, aby disponovala dôkazmi týkajúcimi sa vypracovania alebo koncepcie podrobností kartelu. Napokon spresnil, že úloha podnecovateľa sa vzťahuje na okamih vytvorenia alebo rozšírenia kartelu (rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 140 vyššie, bod 316), čo umožňuje predpokladať, že úlohu podnecovateľa v rámci toho istého kartelu môžu zohrávať naraz viaceré podniky.

156

Navyše na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, v zásade nič nebráni tomu, aby Komisia mohla vychádzať z jedinej udalosti na účely preukázania, že podnik zohrával úlohu podnecovateľa v rámci kartelu, pod podmienkou, že tento jediný dôkaz umožní s istotou preukázať, že tento podnik nabádal alebo povzbudzoval ostatné podniky, aby vytvorili kartel alebo aby sa k nemu pridali. V prvom rade treba totiž pripomenúť, že Komisia nie je vôbec viazaná svojou skoršou rozhodovacou praxou, pričom zákonnosť jej rozhodnutí sa posudzuje výlučne na základe predpisov, ktoré sú jej určené, medzi ktoré patria najmä nariadenia č. 1/2003 a 773/2004 a usmernenia, tak ako ich vyložil súd Únie (pozri bod 90 vyššie). V druhom rade treba zdôrazniť, že výlučne z bodu 350 rozsudku BASF/Komisia, už citovaného v bode 140 vyššie, vyplýva, že podnik sa nemôže snažiť o zmenšenie svojej úlohy vodcu porušenia tým, že ju prisúdi inému podniku z dôvodu, že jedenkrát prevzal iniciatívu, aby oznámil zvýšenie cien, o ktorom sa rozhodlo v rámci kartelu, zatiaľ čo samotný prvý podnik oznámil toto zvýšenie viackrát.

157

V každom prípade z napadnutého rozhodnutia (odôvodnenie 342) vyplýva, že Komisia nevychádzala výlučne z odpovede KWS na oznámenie o výhradách, aby dospela k záveru, že SNV zohrávala v rámci tohto kartelu úlohu podnecovateľa, ale použila aj časť internej správy spoločnosti Wintershall z 18. februára 1992, v ktorej sa uvádza, že KWS jej oznámila, že sa obrátila na SNV, aby ju požiadala o vyhotovenie návrhov na spoluprácu medzi dodávateľmi a W5, a že SNV jej v roku 1993 predložila ponuku na osobitné zľavy pre W5, ako aj interné správy spoločnosti ExxonMobil týkajúce sa snáh SNV o nabádanie, aby sa pridala ku kartelu.

158

Všeobecnému súdu prináleží vzhľadom na zásady pripomenuté vyššie posúdiť, či Komisia predložila dostatočné dôkazy na to, aby preukázala, že SNV zohrávala v rámci kartelu úlohu podnecovateľa.

159

Všeobecnému súdu predovšetkým prináleží, aby sa vyjadril k prípustnosti vyhlásenia riaditeľa spoločnosti SNV pre odbyt bitúmenu vyhotoveného 22. novembra 2006, v ktorom sa uvádza, že pri vzniku kartelu bola jedine W5. Komisia totiž uvádza, že v nadväznosti na žiadosť spoločnosti SNV z 10. októbra 2003 o uplatnenie oznámenia o spolupráci, ktorá obsahovala vyhlásenie toho istého zamestnanca, chcela tohto zamestnanca vypočuť, ale SNV s týmto vypočutím nesúhlasila, a že vyhlásenie z roku 2006 predstavovalo odklon od postupu vypočúvania svedkov stanoveného v rokovacom poriadku, a preto nemohlo predstavovať platný dôkaz (rozsudok Súdu prvého stupňa z 21. apríla 2004, M/Súdny dvor, T-172/01, Zb. s. II-1075, bod 94).

160

Treba však zdôrazniť, že tento rozsudok len spresňuje, že je potrebné rozlišovať medzi svedectvom, ktoré získal Všeobecný súd v rámci postupu vypočúvania stanoveného v článkoch 68 až 76 rokovacieho poriadku, a svedectvom, ktoré bolo získané v rámci iného postupu a je iba návrhom na vykonanie dôkazu. Všeobecný súd môže navyše voľne uvážiť, aký význam bude pripisovať jednotlivým skutkovým okolnostiam a dôkazným prostriedkom, ktoré mu boli predložené alebo ktoré mohol sám zadovážiť (uznesenie Súdneho dvora z 29. októbra 2004, Ripa di Meana/Parlament, C-360/02 P, Zb. s. I-10339, bod 28). Nijaké ustanovenie žalobkyni nezakazuje, aby predložila Všeobecnému súdu návrh na vykonanie dôkazu napriek tomu, že ho nepredložila počas správneho konania. Všeobecný súd však túto okolnosť musí zohľadniť v rámci posúdenia dôkaznej sily tohto návrhu na vykonanie dôkazu. Preto musí byť predmetné vyhlásenie považované za prípustné.

161

Čo sa týka dôkaznej sily tohto svedectva, ktoré predložili žalobkyne, treba pripomenúť, že činnosť Súdneho dvora a Všeobecného súdu sa riadi zásadou voľného hodnotenia dôkazov s výnimkou prípadov stanovených v rokovacom poriadku, ktoré sú spomínané vyššie, a že jediným kritériom posúdenia hodnoty predložených dôkazov je ich vierohodnosť (návrhy, ktoré predniesol sudca Vesterdorf ako generálny advokát vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Súdu prvého stupňa z 24. októbra 1991, Rhône-Poulenc/Komisia, T-1/89, Zb. s. II-867, II-885). Na účely posúdenia dôkaznej sily dokumentu je potrebné v prvom rade overiť vierohodnosť informácie, ktorú obsahuje. Je teda potrebné zohľadniť najmä pôvod dokumentu, okolnosti jeho vypracovania a jeho adresáta a položiť si otázku, či sa vzhľadom na svoj obsah javí zmysluplný a dôveryhodný (rozsudok Cement, už citovaný v bode 77 vyššie, bod 1838). Takisto treba pripomenúť, že pokiaľ Komisia nemá v priebehu správneho konania možnosť nariadiť výsluch osôb ako svedkov pod prísahou, ustanovenia článku 19 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 jej umožňujú zozbierať vyhlásenia od každej osoby, ktorá súhlasí so svojím výsluchom.

162

V predmetnom prípade z písomností v spise vyplýva, že Komisia sa v nadväznosti na žiadosť SNV z 10. októbra 2003 o uplatnenie oznámenia o spolupráci, ktorá obsahovala vyhlásenie jej riaditeľa pre odbyt bitúmenu, opýtala spoločnosti SNV, či by táto osoba mohla poskytnúť doplňujúce informácie vo vzťahu k informáciám nachádzajúcim sa v tomto vyhlásení, na čo SNV poskytla zápornú odpoveď, pričom uviedla, že Komisia ho aj napriek tomu mohla vypočuť, ak to považovala za nevyhnutné. Hoci je pravda, že Komisia teda nežiadala o možnosť vypočuť túto osobu, treba zdôrazniť, že vo svojom vyhlásení z 24. septembra 2003 uskutočnenom v rámci žiadosti SNV o uplatnenie oznámenia o spolupráci tento zamestnanec SNV uviedol, že W5 chcela vedieť brutto cenu SNV ako výpočtový základ na účely jednotného zvýšenia cien na celom trhu a že bol poverený kontaktovať sa s KWS, keď bolo potrebné uskutočniť koordinačné stretnutia v súvislosti s bitúmenom, hoci vo svojom vyhlásení z roku 2006, ktoré urobil po prijatí napadnutého rozhodnutia, poprel, že by navrhol zavedenie systému osobitných zliav pre W5 a dohodol sa s ostatnými dodávateľmi. Treba preto dospieť k záveru, že tieto skutočnosť zmenšujú dôkaznú silu, a teda vierohodnosť svedectva, ktoré poskytli žalobkyne.

163

Žalobkyne predovšetkým tvrdia, že nie je koherentné domnievať sa, že by dodávatelia mohli mať záujem na vytvorení takéhoto kartelu, čo umožňuje preukázať, že iniciátormi tohto kartelu boli len stavitelia. Spresňujú, že jedine títo stavitelia zaviedli odvetné opatrenia voči dodávateľom, ktorí nedodržiavali podmienky dohôd.

164

Z napadnutého rozhodnutia (odôvodnenia 146 až 154) však vyplýva, že dve skupiny podnikov mali hospodársky záujem na fungovaní kartelu, pričom dodávatelia na strane ponuky mali výhodu zabezpečenia zvyšovania svojich predajných cien (nachádzajúcich sa aj po odpočítaní zľavy pre W5 na vyššej úrovni než predajné ceny susedných krajín), ako aj ich stability, pričom zabránili vstupu nových dodávateľov, ktorí by mohli staviteľom jednotlivo ponúkať nižšie ceny, na trh. Navyše tvrdenie týkajúce sa neexistencie záujmu dodávateľov ponúknuť W5 prednostnú zľavu môže byť odmietnuté, pretože, ako správne uviedla Komisia v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenie 149), zvyšovanie brutto ceny ponúknuté dodávateľmi významní stavitelia akceptovali iba pod podmienkou, že bude spojené so zvýšením zľavy pre W5.

165

Žalobkyne okrem toho tvrdia, že SNV nemôže byť považovaná za podnecovateľa kartelu, keďže sa pokúšala o ukončenie kartelu v roku 1993. Toto tvrdenie sa nezakladá na dostatočne presvedčivých dôkazoch. Interná správa zo 6. februára 1995, o ktorú sa opierajú žalobkyne, totiž pripomína iba pokus SNV o ukončenie kartelu na strane odbytu v roku 1993, ktorý sa zdal úspešný, a okrem toho sa v nej uvádza, že SNV a ExxonMobil boli pri vzniku (a nie pri zániku) toho istého kartelu na strane ponuky.

166

Žalobkyne sa navyše domnievajú, že Komisia vychádzala výlučne z odpovede KWS na oznámenie o výhradách, aby dospela k záveru, že SNV predložila W5 ponuky osobitných zliav, a že svedectvo zamestnanca KWS obsiahnuté v tomto dokumente malo iba obmedzenú dôkaznú hodnotu, pretože bolo poskytnuté v rámci odpovede na oznámenie o výhradách, v ktorej bola KWS označená ako jediný podnecovateľ kartelu, a jeho účelom bolo prisúdiť úlohu podnecovateľa inej spoločnosti. Domnievajú sa, že treba zohľadniť takisto skutočnosť, že toto svedectvo bolo predložené dvanásť rokov po tom, ako nastali sporné skutkové okolnosti, a že odpoveď KWS bola vo všeobecnosti málo dôveryhodná, pretože obsahovala viaceré nepresnosti. Treba však uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, Komisia nevychádzala iba z tohto dokumentu, aby preukázala, že SNV predložila W5 ponuky na osobitné zľavy. Znenie odôvodnenia 342 napadnutého rozhodnutia totiž umožňuje konštatovať, že Komisia sa domnievala, že SNV zohrávala medzi dodávateľmi úlohu podnecovateľa kartelu, pričom sa opierala o päť dokumentov, a to internú správu spoločnosti Wintershall, odpoveď KWS na oznámenie o výhradách, internú správu HBG z 28. marca 1994 (odkaz na odôvodnenie 175 napadnutého rozhodnutia), ako aj dva dokumenty spoločnosti ExxonMobil týkajúce sa snáh SNV presvedčiť ju, aby sa pripojila ku kartelu.

167

Niektoré z týchto dôkazov naznačujú, že SNV predložila W5 osobitné ponuky zliav. Komisia na jednej strane zohľadnila internú správu spoločnosti Wintershall z 18. februára 1992 vyhotovenú v nadväznosti na návštevu KWS, v ktorej sa spomínajú kontakty medzi spoločnosťami SNV a KWS, pričom SNV bola ako „marketleader“ poverená predkladaním návrhov na spoluprácu medzi dodávateľmi a W5 zodpovedajúcich nákupnému monopolu. Na druhej strane použila internú správu spoločnosti HBG z 28. marca 1994, v ktorej sa uvádza, že SNV oznámila ostatným dodávateľom ceny bitúmenu a zľavy dohodnuté s W5. Hoci tento prvý dokument umožňuje potvrdiť časť odpovede KWS na oznámenie o výhradách, v ktorej tvrdila, že SNV predložila W5 ponuky osobitných zliav, z druhého dokumentu vyplýva iba to, že SNV rokovala s W5 a o výsledkoch týchto rokovaní informovala spoločnosť HBG. Tieto dôkazy teda samy osebe neumožňujú preukázať, že SNV bola pri zavedení dodatočných zliav pre W5. Pretrvávajú totiž pochybnosti v súvislosti s otázkou, či SNV prevzala túto iniciatívu spontánne alebo na základe žiadosti KWS, tak ako to naznačuje správa spoločnosti Wintershall z roku 1992.

168

Žalobkyne navyše zdôrazňujú, že Komisia nesprávne vyložila tento výňatok odpovede KWS na oznámenie o výhradách, na základe ktorého možno iba konštatovať, že SNV bola hovorcom dodávateľov, a teda vychádzala z nesprávneho právneho posúdenia a nesprávneho skutkového posúdenia a nedostatočne v tejto súvislosti odôvodnila napadnuté rozhodnutie. V tejto súvislosti však treba zdôrazniť, že v tomto dokumente KWS jasne uviedla, že v roku 1993 jej SNV prostredníctvom svojich zamestnancov oznámila v mene dodávateľov cenovú ponuku, ako aj po prvýkrát ponuku osobitnej zľavy pre W5.

169

Žalobkyne sa napokon domnievajú, že Komisia porušila ich právo na spravodlivý proces a nestranné vyšetrovanie, keďže v nadväznosti na vyhlásenie ich zamestnanca z 12. júna 2006 spochybňujúce výroky KWS mala preveriť jeho dôveryhodnosť, tak ako to urobila v prípade, keď ostatné podniky počas vypočúvania spochybnili vyhlásenia spoločností Kuwait Petroleum a Nynas v súvislosti s účasťou ExxonMobil na karteli.

170

Najskôr treba uviesť, že medzi záruky poskytované právnym poriadkom Únie v správnych konaniach patrí najmä zásada riadnej správy vecí verejných zakotvená v článku 41 Charty základných práv, ku ktorej sa viaže povinnosť príslušnej inštitúcie starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné skutočnosti dotknutého prípadu (rozsudok Atlantic Container Line a i./Komisia, už citovaný v bode 83 vyššie, bod 404).

171

Je však potrebné spresniť, že ani nariadenie č. 1/2003, ani nariadenie č. 773/2004, ani nijaký iný predpis Komisii nestanovuje povinnosť uskutočniť nové vypočúvania alebo zaslať nové žiadosti o informácie v prípade, že počas správneho konania boli tvrdenia jedného podniku spochybnené iným podnikom. Jedinú povinnosť, ktorú Komisia má, je dodržiavanie práva na obhajobu počas konania, ktoré sa spomína v ustanoveniach článku 27 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Súd Únie už pripomenul, že Komisia disponuje mierou voľnej úvahy pri rozhodovaní o záujme, ktorý by mohol predstavovať výsluch osôb, ktorých svedecká výpoveď môže mať pre prešetrenie veci význam (rozsudok Súdneho dvora zo 17. januára 1984, VBVB a VBBB/Komisia, 43/82 a 63/82, Zb. s. 19, bod 18; rozsudky Súdu prvého stupňa z 28. februára 2002, Compagnie générale maritime a i./Komisia, T-86/95, Zb. s. II-1011, bod 468, a HFB a i./Komisia, už citovaný v bode 142 vyššie, bod 383), pričom zaručenie práva na obhajobu nevyžaduje, aby Komisia pristúpila k výsluchu svedkov označených dotknutými osobami, pokiaľ sa domnieva, že vec dostatočne prešetrila (rozsudok Súdneho dvora zo 16. mája 1984, Eisen und Metall/Komisia, 9/83, Zb. s. 2071, bod 32, a rozsudok HFB a i./Komisia, už citovaný v bode 142 vyššie, bod 383). Takisto pokiaľ jej právne predpisy a vlastné oznámenia ponechávajú možnosť zvoliť si medzi typmi dôkazov alebo prístupov, ktoré môžu byť teoreticky relevantné, Komisia si zachováva široký manévrovací priestor (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. decembra 2005, General Electric/Komisia, T-210/01, Zb. s. II-5575, bod 519).

172

Komisia odpovedala na toto tvrdenie žalobkýň, pričom sa nachádzala v rovine zásady rovnosti zaobchádzania, ktorá je jednou zo základných zásad práva Únie a ktorá vyžaduje, aby porovnateľné situácie neboli posudzované rozdielne, okrem prípadu, ak možno rozlišovanie objektívne odôvodniť (rozsudok Súdneho dvora z 21. februára 1990, Wuidart a i., C-267/88 až C-285/88, Zb. s. I-435, bod 13). Je pravda, že žalobkyne bez odkazu na túto zásadu uviedli skutočnosť, že Komisia s nimi zaobchádzala rozdielne v porovnaní so spoločnosťami Kuwait Petroleum a Nynas, ktorých vyhlásenia týkajúce sa účasti ExxonMobil na karteli boli počas vypočúvania spochybnené ostatnými podnikmi, na ktoré sa Komisia v tejto súvislosti opäť obrátila. Ako správne zdôraznila Komisia, situácia týchto dvoch podnikov bola odlišná od situácie SNV. Komisia po skončení vypočúvania totiž v tejto súvislosti adresovala spoločnostiam Kuwait Petroleum a Nynas žiadosť o dodatočné informácie, keďže tieto dva podniky neboli počas vypočúvania schopné reagovať na tvrdenia viacerých podnikov, ktoré spochybňovali pravdivosť ich vyhlásení týkajúcich sa spoločnosti ExxonMobil. Naopak v prípade spoločnosti SNV sa Komisia domnievala, že vzhľadom na to, že ďalšie skutočnosti týkajúce sa úlohy SNV v rámci kartelu podporovali tie, ktoré obsahovala odpoveď KWS na oznámenie o výhradách, nebolo potrebné prijať osobitné opatrenia v nadväznosti na prijatie vyhlásenia zamestnanca SNV z 12. júna 2006 spochybňujúce tvrdenia KWS. Komisia tak v tomto prípade dodržala zásadu rovnosti zaobchádzania.

173

Napokon subsidiárne treba v každom prípade pripomenúť, že porušenie práva na obhajobu môže viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia len vtedy, ak by aj v prípade neexistencie tohto porušenia existovala šanca, hoci aj obmedzená, že žalobkyne dovedú správne konanie k inému výsledku (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 17. decembra 1991, Hercules Chemicals/Komisia, T-7/89, Zb. s. II-1711, bod 56, a Cement, už citovaný v bode 77 vyššie, bod 383). Žalobkyne však v tejto súvislosti nepredložili nijaký dôkaz.

174

Na záver, hoci dôkazy, ktoré použila Komisia, umožňujú domnievať sa, že SNV predložila ponuky osobitnej zľavy pre W5, samy osebe nestačia na preukázanie, že SNV bola pôvodcom zavedenia takej zľavy alebo že tak konala na žiadosť KWS. Na účely posúdenia úlohy SNV ako podnecovateľa kartelu treba preto preskúmať dôkazy týkajúce sa snáh SNV presvedčiť ostatné podniky, aby sa ku kartelu pridali.

175

Snaha SNV presvedčiť ExxonMobil, aby sa pripojila ku kartelu, je druhou skutočnosťou, z ktorej vychádzala Komisia, keď konštatovala, že SNV bola pri vzniku kartelu. Komisia použila na účely preukázania tejto skutočnosti interné dokumenty spoločnosti ExxonMobil týkajúce sa oboch okolností.

176

Treba najskôr zdôrazniť, že jeden z týchto dokumentov s dátumom 11. apríla 2004 Komisia výslovne neuviedla ani v napadnutom rozhodnutí, ani v oznámení o výhradách, ale bol súčasťou správneho spisu Komisie, ku ktorému mali žalobkyne prístup po oznámení výhrad, a teda Všeobecný súd ho môže zohľadniť v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci (rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, SCA Holding/Komisia, C-297/98 P, Zb. s. I-10101, bod 55, a rozsudok Tokai I, už citovaný v bode v 153 vyššie, bod 165, a pokiaľ ide o uplatnenie v súvislosti s úlohou podnecovateľa, rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 140 vyššie, bod 354).

177

Prvá séria dokumentov sa týka jednak stretnutia týchto dvoch spoločností 22. marca 1993, v rámci ktorého zástupca SNV náhodou spomenul zvýšenie ceny bitúmenu predpokladané na 1. apríl 1993, na čo ExxonMobil vyhlásila, že nebude reagovať, a jednak telefonátu toho istého zamestnanca SNV v ten istý deň domov zamestnancovi spoločnosti ExxonMobil, ktorého opäť informoval o zámere SNV zvýšiť ceny k 1. aprílu 1993 s cieľom „odstrániť systém cien CROW“, na čo tento zamestnanec reagoval tak, nech mu prestane poskytovať informácie súvisiace s protisúťažnými postupmi.

178

Hoci tieto dve skutočnosti umožňujú domnievať sa, že zamestnanec SNV odkazoval na protisúťažné postupy týkajúce sa dohodnutého zvýšenia ceny bitúmenu v roku 1993, treba zdôrazniť, že existuje pochybnosť v súvislosti s otázkou, či sa tieto skutočnosti týkajú kartelu, o ktorý ide v napadnutom rozhodnutí. Zdá sa totiž, že návrhy SNV sa týkali odstránenia systému stanovovania cien CROW, zatiaľ čo podľa napadnutého rozhodnutia členovia W5 mali veľký záujem na zachovaní tohto systému (odôvodnenie 26 napadnutého rozhodnutia). Okrem toho treba pripomenúť, že Komisia sa v napadnutom rozhodnutí napokon domnievala, že spoločnosť ExxonMobil sa nezúčastnila na predmetnom karteli.

179

Druhá séria dokumentov sa týka roku 1994. Správa z 28. marca 1994 odhaľuje hovor zamestnanca SNV, ktorý sa predstavil ako osoba zodpovedná za otázky týkajúce sa bitúmenu, a navrhol spoločnosti ExxonMobil usporiadanie stretnutia s cieľom prebrať najmä „stratégiu spoločných zákazníkov“. Ďalšia správa z 11. apríla 2004 odkazuje na stretnutie z 8. apríla 1994 s tým istým zamestnancom „v rámci stretnutia Nabit“ (Nabit zodpovedá názvu odborného zväzu podnikov pôsobiacich v oblasti bitúmenu v Holandsku), počas ktorého ho ExxonMobil požiadala, aby vynechal niektoré témy, ktoré „zakazuje tak politika spoločnosti Esso, ako aj spoločnosti Shell“. Z toho vyplýva, že tieto dokumenty, ktorých obsah je celkom nejasný, neumožňujú určiť, či spoločnosť SNV odkazovala na predmetný kartel.

180

Hoci nie je koherentné vykladať tieto dokumenty tak, že sú situované do kontextu dvojstrannej obvyklej a zákonnej komunikácie medzi dvoma spoločnosťami, ako naznačujú žalobkyne, treba konštatovať, že tieto štyri dokumenty sú pomerne nejasné a neoznačujú nevyhnutne predmetný kartel. Navyše samotná Komisia sa rozhodla, že v napadnutom rozhodnutí neuvedie dva dokumenty z roku 1994, hoci túto okolnosť, ku ktorej došlo v roku 1994, spomenula v oznámení o výhradách (bod 204).

181

Z toho vyplýva, že dôkazy, ktoré poskytla Komisia, neumožňujú s istotou dospieť k záveru, že SNV zohrávala úlohu podnecovateľa v rámci vzniku kartelu, a to najmä vo vzťahu ku spoločnosti ExxonMobil.

182

Za týchto podmienok treba dospieť k záveru, že posúdenie Komisie uvedené v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého SNV zohrávala úlohu podnecovateľa v rámci predmetného porušenia, je nedostatočne podložené.

183

Keďže Komisia vzhľadom na okolnosti uvedené v odôvodnení 342 napadnutého rozhodnutia nepredložila Všeobecnému súdu nijaký dodatočný dôkaz s cieľom preukázať úlohu SNV ako podnecovateľa v rámci predmetného porušenia, Všeobecný súd sa sústredí na skúmanie úlohy vodcu, ktorú SNV zohrávala v rámci toho istého porušenia.

184

Žalobkyne sa domnievajú, že Komisia sa tým, že prisúdila spoločnosti SNV úlohu vodcu kartelu, dopustila nesprávneho právneho a skutkového posúdenia, čo je dôvodom na úplné alebo čiastočné zrušenie 50 % zvýšenia pokuty, ktorá im bola uložená. Podľa ustálenej judikatúry Komisia musí na účely stanovenia, že podnik zohrával úlohu vodcu, preukázať, že tento podnik uskutočnil konkrétne úkony, ktoré boli hlavným podnetom na uplatňovanie tajnej dohody, čím sa jasne odlíšil od ostatných účastníkov dohody (rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 140 vyššie, bod 348), čo sa jej v tomto prípade nepodarilo.

185

Komisia v tomto prípade vychádzala zo skutočností týkajúcich sa piatich spôsobov konania SNV, aby dospela k záveru, že táto spoločnosť bola vodcom kartelu: z úlohy, ktorú SNV zohrávala počas prvých rokov existencie kartelu, teda v rokoch 1994 a 1995, a to v rámci rokovaní s členmi W5 v mene dodávateľov; od roku 1996, keď sa začali koordinačné stretnutia týkajúce sa bitúmenu, zo skutočnosti, že prebrala iniciatívu, aby spoločnosti KWS bilaterálne oznámila zamýšľané zvyšovania cien, a následne zo skutočnosti, že spoločne posúdili vhodnosť usporiadania stretnutia medzi dodávateľmi a významnými staviteľmi; z jej vedúcej úlohy v rámci prípravných stretnutí medzi dodávateľmi; z jej významnej úlohy hovorcu dodávateľov na koordinačných stretnutiach s významnými staviteľmi a napokon z jej úlohy vykonávania dohľadu nad dodržiavaním dohôd.

186

Žalobkyne sa v prvom rade domnievajú, že Komisia sa dopustila nesprávneho skutkového a právneho posúdenia, keď na základe dvoch interných správ spoločnosti HBG z 28. marca a 8. júla 1994 dospela k záveru, že SNV zohrávala úlohu vodcu kartelu. Domnievajú sa teda, že tieto dve správy môžu odkazovať iba na čisto dvojstranné kontakty medzi SNV a KWS. Navyše tieto správy neumožňujú dospieť k záveru o existencii dohôd medzi významnými staviteľmi a dodávateľmi prostredníctvom spoločností SNV a KWS, pretože preukazujú iba jedinú skutočnosť, a to že spoločnosti HBG bola ponúknutá osobitná cena; správy neboli vypracované priamym účastníkom rokovaní, ale riaditeľom spoločnosti HBG pre verejné obchodné súťaže, a neboli podporené ďalšími skutočnosťami, ďalej boli v rozpore s prísažným vyhlásením riaditeľa spoločnosti SNV pre odbyt bitúmenu z 22. novembra 2006. Komisia mala teda preukázať existenciu horizontálnej cenovej dohody medzi dodávateľmi, v ktorej sú schválené podmienky, na ktorých sa v rámci bilaterálnych stretnutí dohodli SNV a KWS. Napokon táto teória existencie rokovaní medzi významnými staviteľmi a dodávateľmi, ktorých v rokoch 1994 a 1995 zastupovali spoločnosti KWS a SNV, nebola v oznámení o výhradách uvedená.

187

Komisia sa naopak domnieva, že tieto dve správy spoločnosti HBG jednoznačne odkazujú na existenciu dohody uzavretej medzi dodávateľmi a W5 a preukazujú, že SNV bola poverená zastupovaním dodávateľov, keďže sa v nich predovšetkým uvádza, že dodávatelia mali v úmysle odstúpiť od dohody uzavretej s významnými staviteľmi prostredníctvom zvýšenia svojich cien. Spresňuje tiež, že autorom týchto správ bol zamestnanec spoločnosti HBG poverený nákupom bitúmenu, ktorý úzko spolupracoval so zamestnancom, ktorý sa zúčastnil na koordinačných stretnutiach týkajúcich sa bitúmenu, a že v každom prípade súd Únie rozhodol, že pre dôkaznú hodnotu dokumentu je bezvýznamné, že tento dokument vypracovala v čase skutkových okolností osoba, ktorá sa nezúčastnila na stretnutí (rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. marca 1992, Shell/Komisia, T-11/89, Zb. s. II-757, bod 86). Tieto listinné dôkazy z príslušného obdobia nemôžu byť spochybnené neskorším vyhlásením zamestnanca SNV. Komisia sa navyše na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, domnieva, že preukázanie úlohy vodcu nezávisí od skutočnosti, že názorom vodcu sú automaticky viazaní ostatní členovia kartelu, ale od existencie dostatočne aktívnej úlohy podniku v rámci kartelu. Napokon teória existencie týchto rokovaní medzi SNV a KWS v mene ich príslušných skupín bola opakovane uvedená v oznámení o výhradách a žalobkyne navyše odpovedali na toto oznámenie 20. mája 2005.

188

Žalobkyne sa domnievajú, že Komisia sa dopustila nesprávneho skutkového posúdenia, keď dospela k záveru, že bilaterálne styky medzi SNV a KWS, ku ktorým dochádzalo od roku 1996, boli dôkazom o úlohe vodcu, ktorú SNV zohrávala v rámci kartelu. Tieto stretnutia sa totiž konali v súvislosti s nestabilitou ceny ropy a výmenného kurzu dolára, keďže W5 chcela so svojimi dodávateľmi v pravidelných intervaloch rokovať o cene bitúmenu a získať záruku určitej cenovej stability, pričom sa chcela vyhnúť významnému znižovaniu a dohliadať na to, aby sa zvyšovanie uskutočňovalo kolektívne, čo umožnilo spustiť cenový mechanizmus zavedený holandskou vládou v súvislosti s verejnými zákazkami, ktorého účelom bolo preniesť kolísanie cien na zhotoviteľa diela. Tvrdia teda, že išlo o bežné styky medzi dodávateľom a zákazníkom a že stretnutia týkajúce sa bitúmenu sa konali výlučne z iniciatívy spoločnosti KWS. K stykom medzi zamestnancom SNV a sekretariátom KWS dochádzalo iba vtedy, ak KWS také stretnutie zvolala. Napokon zdôrazňujú, že vyhlásenia spoločnosti Kuwait Petroleum, o ktoré sa Komisia opierala pri tvrdení, že tieto bilaterálne styky potvrdzovali jej úlohu vodcu v rámci kartelu, pochádzajú iba z druhej ruky. Čo sa týka vyhlásenia zamestnanca SNV, uvádza sa v ňom len to, že tento zamestnanec sa kontaktoval s KWS v čase kolísania cien surovín obsiahnutých vo výrobkoch, ktorých základom je bitúmen.

189

Komisia sa domnieva, že kartel mal dvojstranný charakter a že žalobkyne nespresnili, že dodávatelia mali takisto záujem na zvýšení ceny bitúmenu. Vychádzala z viacerých vyhlásení podnikov, vrátane vyhlásenia spoločnosti SNV priloženého k jej žiadosti o uplatnenie oznámenia o spolupráci, aby potvrdila, že Shell a KWS spolu predbežne skúmali vhodnosť stretnutia medzi dodávateľmi a významnými staviteľmi. Spresňuje tiež, že vyhlásenie spoločnosti Kuwait Petroleum pochádza od jedného z pravidelných účastníkov viacstranných koordinačných stretnutí v súvislosti s bitúmenom.

190

Žalobkyne sa domnievajú, že Komisia nedisponuje nijakým dôkazom, aby mohla tvrdiť, že SNV zohrávala vedúcu úlohu v rámci prípravných stretnutí medzi dodávateľmi. Domnievajú sa, že na organizácii, logistike a riadení uvedených stretnutí sa podieľali viacerí dodávatelia. Vyhlásenie, ktoré v tejto súvislosti uskutočnila spoločnosť BP, bolo iba obyčajným podnetom, ktorý nebol podporený nijakou ďalšou skutočnosťou. Naopak z ostatných vyhlásení spoločností BP a Kuwait Petroleum vyplýva, že na riadení a organizácii týchto stretnutí sa nepodieľal jeden, ale viacerí dodávatelia. V každom prípade samotné vyhlásenie spoločnosti BP, ktorého spoľahlivosť žalobkyne spochybňujú, nemôže byť podľa judikatúry dostatočným dôkazom (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Enso-Gutzeit/Komisia, T-337/94, Zb. s. II-1571, bod 91, a z 8. júla 2004, JFE Engineering/Komisia, T-67/00, T-68/00, T-71/00 a T-78/00, Zb. s. II-2501, bod 219). Pokiaľ ide o interný dokument spoločnosti HBG z 23. apríla 2001, žalobkyne sa domnievajú, že nemá nijakú dôkaznú silu a v každom prípade nemôže byť zohľadnený v napadnutom rozhodnutí bez toho, aby bolo porušené ich právo na obhajobu, keďže bol iba priložený k oznámeniu o výhradách, ale nebol v ňom spomenutý (rozsudok Shell/Komisia, už citovaný v bode 187 vyššie, body 55 a 56). Napokon nič neumožňuje dospieť k záveru, že SNV vyhotovila záznamy z porád týkajúcich sa bitúmenu pre dodávateľov, ktorí sa na nich nezúčastnili, pričom toto tvrdenie sa navyše v napadnutom rozhodnutí nenachádza.

191

Komisia pripomína, že na účely preukázania, že SNV otvárala prípravné stretnutia a v rámci nich viedla rokovania, vychádzala z vyhlásenia, ktoré obsahovala žiadosť spoločnosti BP o uplatnenie oznámenia o spolupráci, ako aj z internej správy spoločnosti HBG z apríla 2001. Naopak nikdy netvrdila, že SNV zohrávala osobitnú úlohu pri zvolávaní týchto prípravných stretnutí alebo ich konkrétnej organizácii, ani nespochybnila skutočnosť, že závery, ku ktorým dospeli účastníci týchto stretnutí, neboli nanútené zo strany SNV, ale boli výsledkom spoločnej dohody medzi nimi. Napokon sa domnieva, že Všeobecný súd môže v rámci svojej neobmedzenej právomoci zohľadniť nové dôkazy preskúmané počas súdneho konania (pozri rozsudok Tokai I, už citovaný v bode 153 vyššie, bod 165 a tam citovanú judikatúru). V každom prípade zastáva názor, že SNV mohla z oznámenia o výhradách vyvodiť, že Komisia mohla ako dôkaz podporujúci jej úlohu vodcu použiť internú správu spoločnosti HBG, ktorá bola k tomuto oznámeniu priložená.

192

Žalobkyne sa domnievajú, že SNV nezohrávala úlohu vodcu počas koordinačných stretnutí, na ktorých mali dominantné postavenie významní stavitelia, predovšetkým KWS. Okrem toho zdôrazňujú, že vyhlásenie zamestnanca Kuwait Petroleum, podľa ktorého bola SNV počas týchto stretnutí oponentom KWS, je – ako priznala Komisia v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenie 78) – iba nepriamym svedectvom, ktoré má teda zníženú dôkaznú silu a neumožňuje dospieť k záveru, že SNV prevzala vedenie stretnutí v mene dodávateľov. Členovia W5 v skutočnosti spoločnosti SNV iba kládli otázky, aby vysvetlila kolísanie cien surovín obsiahnutých v bitúmene určenom na výstavbu ciest, a jej úloha sa obmedzila len na úlohu hovorcu dodávateľov, ktorá je odlišná od dobrovoľnej úlohy vodcu. Súd Únie však usúdil, že také správanie nestačí na to, aby bola dotknutá spoločnosť považovaná za vodcu kartelu (rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 140 vyššie, bod 427). Žalobkyne napokon uvádzajú, že Komisia uznala, že nijaký dodávateľ bitúmenu osobitne nezohrával úlohu vodcu, pokiaľ išlo o oznamovanie výsledkov rokovaní ostatným spoločnostiam, ale viaceré spoločnosti sa tejto funkcie zbavili.

193

Komisia pripomína, že súd Únie už rozhodol, že kartel môže mať dvoch vodcov (rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Archer Daniels Midland/Komisia, T-59/02, Zb. s. II-3627, body 299 až 301). V tomto prípade z vyhlásení zamestnanca SNV z 24. septembra 2003 a zamestnanca Kuwait Petroleum vyplýva, že SNV zastupovala neprítomných dodávateľov, že vo všeobecnosti uvádzala stretnutia v mene všetkých dodávateľov a že zohrávala úlohu oponenta voči KWS. Vyhlásenie zamestnanca Kuwait Petroleum malo určitú dôkaznú hodnotu, keďže tento zamestnanec priamo spolupracoval so zamestnancom, ktorý sa zúčastnil na všetkých týchto stretnutiach a ktorý bol niekedy označovaný ako osoba prítomná na týchto stretnutiach. Okrem toho spresňuje, že okolnosť, podľa ktorej mali dodávatelia medzi sebou vopred stanovený plán pred každým stretnutím, nemá vplyv na posúdenie ako vodcu, keďže súd Únie na účely konštatovania existencie vodcu nevyžaduje, aby tento vodca diktoval ostatným podnikom ich správanie (rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 140 vyššie, bod 374). Navyše Komisia sa domnieva, že pokiaľ ide o následné informovanie dodávateľov, ktorí sa priamo nezúčastnili na stretnutiach, tento postup nie je určujúcou okolnosťou na posúdenie ako vodcu v rámci dvojstranného kartelu. Komisia napokon pripomína, že sa domnievala, že SNV zohrávala úlohu vodcu vo všetkých fázach kartelu, na základe viacerých skutočností, a nie iba na základe jedinej skutočnosti, že SNV uvádzala stretnutia a dodávateľom slúžila ako hovorca.

194

Komisia tvrdí, že v napadnutom rozhodnutí uviedla, že SNV konala ako vodca aj pri kontrole uplatňovania kartelu, pričom vychádzala z interného dokumentu spoločnosti HBG z 23. apríla 2001 (odôvodnenie 347 napadnutého rozhodnutia), ako aj z internej správy spoločnosti KWS (odôvodnenie 352 napadnutého rozhodnutia).

195

Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia zastávala názor, že SNV v rámci skupiny dodávateľov a KWS v rámci W5 niesli osobitnú zodpovednosť z dôvodu ich úlohy „vodcu“ kartelu počas celého obdobia jeho trvania (odôvodnenia 343 až 349 napadnutého rozhodnutia).

196

Podľa ustálenej judikatúry, ak sa porušenia dopustilo viacero podnikov, musí sa v rámci stanovenia výšky pokút preukázať úloha, ktorú zohrával každý z nich v rámci porušenia počas trvania ich účasti na tomto porušení (rozsudky Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 152 vyššie, bod 150, a Enichem Anic/Komisia, už citovaný v bode 152 vyššie, bod 264). Z toho najmä vyplýva, že úloha „vodcu“, ktorú zohráva jeden alebo viacero podnikov v rámci kartelu, sa musí zohľadniť na účely výpočtu pokuty, keďže podniky, ktoré takúto úlohu zohrávali, musia z tohto dôvodu niesť osobitnú zodpovednosť v porovnaní s ostatnými podnikmi (rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Finnboard/Komisia, C-298/98 P, Zb. s. I-10157, bod 45).

197

V súlade s týmito zásadami uvádza bod 2 usmernení k metóde stanovovania pokút pod nadpisom priťažujúce okolnosti demonštratívny zoznam okolností, ktoré môžu viesť k zvýšeniu základnej sumy pokuty, ktorý obsahuje najmä „úloh[u] vodcu alebo podnecovateľa porušenia“ (rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 140 vyššie, body 280 až 282).

198

Na to, aby bolo možné podnik kvalifikovať ako vodcu kartelu, musí pre kartel predstavovať podstatnú hnaciu silu alebo niesť osobitnú a konkrétnu zodpovednosť za jeho fungovanie. Táto okolnosť sa musí posúdiť globálne s ohľadom na kontext prejednávanej veci (rozsudky Súdu prvého stupňa BASF/Komisia, už citovaný v bode 140 vyššie, body 299, 300, 373 a 374, a z 18. júna 2008, Hoechst/Komisia, T-410/03, Zb. s. II-881, bod 423). Možno ju vyvodiť najmä z toho, že podnik dal svojimi konkrétnymi krokmi sám od seba zásadný podnet na kartel (rozsudky BASF/Komisia, už citovaný v bode 140 vyššie, body 348, 370 až 375 a 427, a Hoechst/Komisia, už citovaný, bod 426). Možno ju tiež vyvodiť zo súboru nepriamych dôkazov poukazujúcich na odhodlanosť podniku zabezpečiť stabilitu a úspech kartelu (rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 140 vyššie, bod 351).

199

Tak je to v prípade, ak sa podnik zúčastňoval na stretnutiach kartelu v mene iného podniku, ktorý sa na týchto stretnutiach nezúčastňoval, a informoval ho o ich výsledkoch (rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 140 vyššie, bod 439). Rovnako je to aj v prípade, ak sa preukáže, že uvedený podnik zohrával vedúcu úlohu pri konkrétnom fungovaní kartelu napríklad tým, že organizoval množstvo stretnutí, zhromažďoval a rozosielal informácie v rámci kartelu a najčastejšie vypracovával návrhy týkajúce sa fungovania kartelu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 8. novembra 1983, IAZ International Belgium a i./Komisia, 96/82 až 102/82, 104/82, 105/82, 108/82 a 110/82, Zb. s. 3369, body 57 a 58, a rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 140 vyššie, body 404, 439 a 461).

200

Okrem toho skutočnosť, že sa na dodržiavanie dohôd uzavretých v rámci kartelu aktívne dohliadalo, je určujúcim znakom úlohy vodcu, ktorú zohrával podnik (rozsudok HFB a i./Komisia, už citovaný v bode 142 vyššie, bod 577).

201

Naopak skutočnosť, že podnik vyvíja nátlak na ostatných členov kartelu, alebo im dokonca diktuje ich správanie, nie je nevyhnutnou podmienkou na to, aby bolo možné tento podnik kvalifikovať ako vodcu kartelu (rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 140 vyššie, bod 374). Postavenie podniku na trhu ani zdroje, ktorými disponuje, nemôžu predstavovať dôkazy o úlohe vodcu porušenia, a to ani keby boli súčasťou kontextu, s ohľadom na ktorý sa takéto dôkazy musia posúdiť (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 9. júla 2003, Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, T-224/00, Zb. s. II-2597, bod 241, a BASF/Komisia, už citovaný v bode 140 vyššie, bod 299).

202

Treba napokon pripomenúť, že Všeobecný súd už dospel k záveru, že Komisia sa mohla domnievať, že úlohu vodcu v rámci kartelu zohrávali viaceré podniky (rozsudok Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, už citovaný v bode 201 vyššie, bod 239).

203

Všeobecnému súdu preto prislúcha, aby vzhľadom na zásady pripomenuté vyššie posúdil, či Komisia predložila dostatočné dôkazy na účely preukázania, že spoločnosť SNV zohrávala v rámci kartelu úlohu vodcu.

204

Treba pripomenúť, že Komisia vychádzala z piatich spôsobov konania spoločnosti SNV, aby dospela k záveru, že táto spoločnosť bola jedným z vodcov kartelu, a to:

205

Komisia sa na účely preukázania skutočnosti týchto piatich spôsobov konania opierala o dokumenty z obdobia, keď nastali skutočnosti, zabavené počas inšpekcií, ako aj o vyhlásenia žalobkýň a ďalších členov kartelu (odôvodnenia 343 až 349 napadnutého rozhodnutia).

206

Komisia vychádzala z dvoch interných správ spoločnosti HBG z 28. marca a 8. júla 1994, aby preukázala, že počas prvých dvoch rokov existencie kartelu boli uzatvárané dohody prostredníctvom dvojstranných stykov medzi SNV a KWS. V týchto dvoch správach sa uvádzajú dohody z marca 1994 uzavreté medzi KWS, konajúcou v mene W5, a SNV, konajúcou v mene ropných spoločnosti, týkajúce sa ceny bitúmenu, ktorá mala zostať nezmenená až do 1. januára 1995. Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, tieto dva dokumenty nemožno vykladať tak, že sa v nich uvádzajú iba čisto dvojstranné kontakty medzi spoločnosťami SNV a KWS. Prvá správa totiž obsahuje odkaz na „dohodu, ktorú uzavreli ropné spoločnosti s [W5]“, a druhá správa takisto odkazuje na dohodu uzavretú v marci „s [W5] (M. H./KWS) a ropnými spoločnosťami (M. E./SNV)“. Táto druhá správa takisto nemohla uvádzať, že dodávatelia ponúkali spoločnosti HBG osobitné ceny, ale výlučne preukazuje, že ropné spoločnosti prijali v júli 1994 riziko, že prostredníctvom zvýšenia svojich cien odstúpia od dohôd uzavretých s W5 v marci 1994. Napokon dokumenty, ktoré priložili žalobkyne k replike a ktoré sa týkajú preukázania, že KWS v rokoch 1987 a 1988 požiadala spoločnosť Smid et Hollander, aby sa prispôsobila cenám a zľavám dohodnutým medzi KWS a SNV, nemajú dôkaznú povahu, pretože sa týkajú obdobia dávno pred týmto porušením.

207

Žalobkyne okrem toho spochybňujú dôkaznú silu týchto dvoch správ, pričom uvádzajú, že boli vypracované riaditeľom spoločnosti HBG pre verejné zákazky, ktorý bol iba nepriamym svedkom uvádzaných udalostí, keďže sa nikdy nezúčastnil na rokovaní týkajúcom sa bitúmenu. Súd Únie však usudzuje, že skutočnosť, že informácie boli poskytnuté nadriadeným, nemá vplyv na dôkaznú hodnotu (rozsudok Shell/Komisia, už citovaný v bode 187 vyššie, bod 86) a že podľa všeobecných pravidiel uplatniteľných v oblasti dokazovania treba prisúdiť veľký význam skutočnosti, že dokumenty boli vyhotovené v bezprostrednej súvislosti s predmetnými stretnutiami a zjavne bez predpokladu, že by sa o nich mohli dozvedieť iné tretie osoby (návrhy, ktoré predniesol sudca Vesterdorf ako generálny advokát vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Rhône-Poulenc/Komisia, už citovaný v bode 161 vyššie). V tomto prípade bol tento zamestnanec poverený nákupom bitúmenu pre spoločnosť HBG a úzko spolupracoval so zamestnancom, ktorý sa priamo zúčastňoval na dohodách s W5, následne na stretnutiach kartelu. Preto treba usúdiť, že správy vypracované riaditeľom spoločnosti HBG pre verejné zákazky v čase, keď nastali skutkové okolnosti, majú významnú dôkaznú silu. Z toho vyplýva, že Komisia sa mohla správne opierať o tieto správy bez toho, aby bolo potrebné predložiť ďalšie dôkazy, ktoré umožňujú potvrdiť ich obsah a ktorých dôkazná sila nemôže byť spochybnená jediným vyhlásením riaditeľa spoločnosti SNV pre odbyt bitúmenu z 22. novembra 2006. Treba totiž pripomenúť, že toto vyhlásenie bolo vypracované po prijatí napadnutého rozhodnutia a jeho autor bol v čase jeho uskutočnenia zamestnancom žalobkýň.

208

Žalobkyne navyše tvrdia, že Komisia v oznámení o výhradách neuviedla svoju teóriu existencie rokovaní medzi spoločnosťami KWS a SNV v mene ich príslušných skupín. Toto tvrdenie však nie je skutkovo podložené. Z bodov 111, 139 a 201 oznámenia o výhradách totiž vyplýva, že Komisia už informovala podniky o tejto analýze.

209

Z uvedeného vyplýva, že Komisia sa mohla správne domnievať, že v rokoch 1994 a 1995 boli uzavreté dohody prostredníctvom dvojstranných kontaktov medzi spoločnosťami SNV a KWS.

210

Napriek tomu, že spoločnosť SNV zohrávala osobitnú úlohu v rámci fungovania kartelu počas prvých dvoch rokov, treba na účely preukázania jej úlohy vodcu preskúmať ďalšie skutočnosti, na ktoré poukázala Komisia a ktoré sa viažu k celému obdobiu trvania porušenia.

211

Komisia vychádzal zo štyroch dokumentov, aby preukázala, že od roku 1996, keď sa začali koordinačné stretnutia v súvislosti s bitúmenom, SNV prebrala iniciatívu, aby spoločnosti KWS bilaterálne oznámila zamýšľané zvyšovanie cien, a že následne spoločne posudzovali vhodnosť usporiadať stretnutie medzi dodávateľmi a významnými staviteľmi (odôvodnenia 344 a 345 napadnutého rozhodnutia).

212

Po prvé ide o odpoveď žalobkýň na oznámenie o výhradách z 20. mája 2005, v ktorom priznali, že SNV sa často ako prvá kontaktovala s KWS, aby požiadala o zvýšenie cien, a to z dôvodu svojej pozície najvýznamnejšieho dodávateľa bitúmenu na holandskom trhu. Treba však uviesť, že tento dokument umožňuje len konštatovať, že SNV sa kontaktovala s KWS, aby požiadala o zvýšenie cien, avšak neposkytuje nijaký dôkaz o jej úlohe pri rozhodovaní o zvolávaní stretnutí kartelu.

213

Takisto po druhé, čo sa týka vyhlásenia zamestnanca SNV z 24. septembra 2003 pripojeného k žiadosti žalobkýň z 10. októbra 2003 o uplatnenie oznámenia o spolupráci, uvádza sa v ňom, že „spoločnosti zaoberajúce sa výstavbou ciest požiadali riaditeľa [SNV] pre odbyt bitúmenu, aby KWS oznámil zmeny cien vstupných surovín, čo v určitých prípadoch viedlo KWS k tomu, aby pozvala dotknuté spoločnosti na stretnutie“. Neumožňuje však preukázať, že SNV a KWS spoločne posudzovali vhodnosť usporiadania stretnutia kartelu.

214

Po tretie, pokiaľ ide o vyhlásenie spoločnosti Kuwait Petroleum z 1. októbra 2003, podľa ktorého „sa [zamestnanec SNV] a [zamestnanec KWS] vo všeobecnosti stretávali na prípravných stretnutiach, aby určili, či stretnutie týkajúce sa bitúmenu bolo dostatočne odôvodnené“, treba uviesť, že vzhľadom na to, že Kuwait Petroleum mohla mať záujem na minimalizovaní svojej úlohy v rámci fungovania kartelu, toto vyhlásenie môže byť zohľadnené na účely potvrdenia tézy úlohy SNV ako vodcu iba za predpokladu, že je potvrdené ďalšími dokumentmi.

215

Napokon po štvrté ani správa z 1. októbra 2002 zabavená počas inšpekcie v spoločnosti KWS a týkajúca sa činností sekretariátu riaditeľstva, podľa ktorej „sa stretnutie v tomto zložení konalo s dodávateľmi bitúmenu“ a „[SNV] bola jeho iniciátorom“, neumožňuje dospieť k záveru, že SNV a KWS spoločne posudzovali vhodnosť usporiadania stretnutia kartelu.

216

Žalobkyne tvrdia, že práve významní stavitelia zmenili tieto dvojstranné stretnutia na kolektívne rokovania a že KWS zohrávala vedúcu úlohu pri rozhodovaní o ich usporiadaní. Domnievajú sa teda, že ku kontaktom medzi zamestnancami SNV a sekretariátom KWS dochádzalo iba vtedy, keď sa spoločnosť KWS rozhodla zvolať takúto poradu. Je pravda, že dôkazy, ktoré použila Komisia, s výnimkou vyhlásenia spoločnosti Kuwait Petroleum uvedeného v bode 214 vyššie, umožňujú len konštatovať, že SNV ako prvá kontaktovala KWS, aby požiadala o zvýšenie cien, avšak nepreukazujú, či o usporadúvaní stretnutí kartelu rozhodovala sama spoločnosť KWS alebo či o tom rozhodovala spoločne so spoločnosťou SNV. Napriek dvojstrannej povahe kartelu (pozri bod 164 vyššie) a skutočnosti, že dodávatelia mali takisto záujem na zvýšení ceny bitúmenu, treba preto usúdiť, že dôkazy, ktoré použila Komisia, samy osebe nepostačujú na preukázanie, že SNV bola iniciátorom stretnutí kartelu.

217

Na účely posúdenia úlohy SNV ako vodcu v rámci kartelu je preto potrebné preskúmať ostatné dôkazy uplatnené Komisiou.

218

Komisia sa v napadnutom rozhodnutí domnievala, že SNV otvárala a viedla diskusie počas prípravných stretnutí medzi dodávateľmi, pričom v tejto súvislosti uviedla dva dôkazy. Ako zdôrazňuje Komisia, nikdy však netvrdila, že SNV zohrávala osobitnú úlohu pri zvolávaní a organizácii týchto stretnutí, ani že na nich presadzovala svoje závery.

219

Napadnuté rozhodnutie sa teda zakladá na vyhláseniach spoločnosti BP z 12. júla 2002, podľa ktorých SNV otvárala stretnutie a viedla diskusie, a na internom dokumente spoločnosti HBG z 23. apríla 2001, v ktorom je spoločnosť SNV uvedená ako „vodca“. Žalobkyne považujú vyhlásenie BP za obyčajný predpoklad, ktorý nie je potvrdený nijakou ďalšou skutočnosťou a nemôže predstavovať dostatočný dôkaz o úlohe vodcu. Navyše sa domnievajú, že keďže Komisia neuviedla dokument spoločnosti HBG v oznámení o výhradách a iba ho pripojila v prílohe, nemožno ho považovať za platný dôkaz bez toho, aby bolo porušené ich právo na obhajobu.

220

V prvom rade, čo sa týka dokumentu HBG z 23. januára 2001, treba pripomenúť, že Všeobecný súd má v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci uznanej článkom 261 ZFEÚ a článkom 31 nariadenia č. 1/2003 právomoc posúdiť primeranosť pokút najmä na základe dodatočných údajov, ktoré nie sú uvedené v oznámení o výhradách alebo v napadnutom rozhodnutí Komisie (rozsudok SCA Holding/Komisia, už citovaný v bode 176 vyššie, bod 55; rozsudok Tokai I, už citovaný v bode 153 vyššie, bod 165, a o uplatnení v súvislosti s úlohou vodcu rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 140 vyššie, bod 354).

221

Tento dokument predstavuje internú emailovú komunikáciu v spoločnosti HBG, v rámci ktorej pravidelný účastník koordinačných stretnutí týkajúcich sa bitúmenu odpovedajúci jednému zo svojich kolegov, ktorý mu oznámil problém stanovenia zliav pre bitúmen na severe krajiny, tomuto kolegovi navrhol, aby poukázal na problém na budúcom stretnutí kartelu, a uviedol, že by bolo vhodné dohodnúť v tejto súvislosti stretnutie s pánom E., zamestnancom SNV, považovaným za „vodcu“.

222

Po prvé však zo spisu vyplýva, že samotná spoločnosť HBG, ktorá je významným staviteľom a autorom predmetného dokumentu, sa vo svojej odpovedi z 23. septembra na žiadosť Komisie o informácie domnievala, že jej posúdenie zamestnanca SNV ako „vodcu“ bolo iba odkazom na vedúce postavenie spoločnosti SNV na trhu. Po druhé, hoci tento dokument môže byť dôkazom v súvislosti s úlohou SNV pri kontrole uplatňovania kartelu, nezdá sa, že by bol na účely posúdenia úlohy SNV počas prípravných stretnutí medzi dodávateľmi relevantný.

223

V druhom rade treba preskúmať ďalší dôkaz, ktorý uviedla Komisia na účely preukázania úlohy SNV počas prípravných stretnutí medzi dodávateľmi.

224

Z vyhlásenia spoločnosti BP z 12. júla 2002 vyplýva, že v odpovedi na otázku, kto predkladal návrhy cien a kto viedol prípravné stretnutia medzi dodávateľmi, zamestnanec BP, ktorý sa zúčastnil na týchto stretnutiach viackrát, označil pána E., zamestnanca SNV. Pokiaľ ide o vyhlásenie ďalšieho dodávateľa, ktorý mohol mať záujem na minimalizovaní svojej úlohy v rámci fungovania kartelu, treba zastávať názor, že táto skutočnosť môže byť na účely potvrdenia predpokladu o úlohe SNV ako vodcu zohľadnená iba v prípade, že je podložená ďalšími dokumentmi. Napriek tomu, že z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia vychádzala z ďalších dôkazov, aby prisúdila spoločnosti SNV úlohu vodcu kartelu (bod 204 vyššie), z uvedených skutočností vyplýva, že Komisia neposkytla ďalšie presvedčivé dôkazy umožňujúce preukázať osobitnú úlohu, ktorú spoločnosť SNV zohrávala počas prípravných stretnutí kartelu.

225

Na účely posúdenia úlohy SNV ako vodcu kartelu preto treba preskúmať ďalšie dôkazy, ktoré Komisia uplatnila.

226

Najskôr treba poukázať na to, že Komisia vo vyjadrení k žalobe potvrdila, že okolnosť, podľa ktorej mala SNV vo zvyku, tak ako ostatné podniky, informovať dodávateľov, ktorí sa nezúčastnili na stretnutí, nezohľadnila ako dôkaz o jej úlohe vodcu.

227

Komisia sa naproti tomu domnievala, pričom vychádzala z vyhlásení spoločnosti Kuwait Petroleum z 1. a 9. októbra 2003, že SNV „mávala úvodný prednes v mene dodávateľov a zohrávala úlohu oponenta [spoločnosti KWS]“ a zabezpečovala „tak vedúcu úlohu v rámci skupiny dodávateľov“ (odôvodnenie 347 napadnutého rozhodnutia).

228

Treba však pripomenúť, že vyhlásenia ďalšieho dodávateľa, ktorý by mohol mať záujem na minimalizovaní svojej úlohy v rámci fungovania kartelu, môžu byť na účely potvrdenia predpokladu o úlohe SNV ako vodcu zohľadnené iba v prípade, že sú potvrdené ďalšími dokumentmi. Napriek tomu, že z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia vychádzala z ďalších dôkazov, aby prisúdila spoločnosti SNV úlohu vodcu kartelu (bod 204 vyššie), z uvedených skutočností vyplýva, že Komisia neposkytla ďalšie presvedčivé dôkazy umožňujúce preukázať osobitnú úlohu, ktorú spoločnosť SNV zohrávala počas koordinačných stretnutí kartelu.

229

Na účely posúdenia úlohy SNV ako vodcu kartelu treba preto preskúmať ďalšie dôkazy, ktoré Komisia uplatnila.

230

Komisia pripomína, že v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenia 347 a 352) uviedla, že SNV konala ako vodca aj pri kontrole uplatňovania kartelu, pričom súd Únie usúdil, že skutočnosť, že sa aktívne dohliadalo na dodržiavanie dohôd uzavretých v rámci kartelu, bola určujúcim znakom úlohy vodcu, ktorú zohrával podnik (rozsudok HFB a i./Komisia, už citovaný v bode 142 vyššie, bod 577).

231

Komisia v tejto súvislosti vychádzala jednak z interného dokumentu spoločnosti HBG z 23. apríla 2001 (body 221 a 222 vyššie) týkajúceho sa problému stanovovania zliav niektorými dodávateľmi, v ktorom bola spomenutá účelnosť kontaktovania sa so spoločnosťou SNV s cieľom vyriešiť tento problému, a jednak z internej správy spoločnosti KWS (odôvodnenie 352 napadnutého rozhodnutia) uvádzajúcej, že niektorí dodávatelia nerešpektovali stanovené zľavy a že SNV reagovala tak, že hovorila o „odôvodnenom potrestaní dodávateľov, ktorí prekročia medze“.

232

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Všeobecný súd môže v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci zohľadniť tento interný dokument spoločnosti HBG (pozri bod 220 vyššie).

233

Všeobecný súd však usudzuje, že hoci tieto dokumenty umožňujú konštatovať, že SNV bola aktívnym členom kartelu, nestačia na preukázanie, že táto spoločnosť skutočne vykonávala dohľad nad dodržiavaním uzavretých dohôd v rámci kartelu alebo ho vykonávala osobitne aktívnym spôsobom.

234

Zo všetkých uvedených úvah vyplýva, že hoci SNV mala počas prvých rokov fungovania kartelu osobitnú úlohu, dôkazy, ktoré poskytla Komisia, neumožňujú s istotou dospieť k záveru, že zohrávala úlohu vodcu, odkedy kartel fungoval viacstranne.

235

Za týchto podmienok treba vzhľadom na osobitné okolnosti prejednávanej veci dospieť k záveru, že posúdenie Komisie uvedené sa v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého SNV zohrávala úlohu vodcu v rámci predmetného porušenia, je nedostatočne podložené.

236

Keďže Komisia s cieľom preukázať úlohu SNV ako vodcu predmetného porušenia nepredložila Všeobecnému súdu nijaký dodatočný dôkaz v súvislosti s okolnosťami uvedenými v odôvodneniach 343 až 348 napadnutého rozhodnutia, treba dospieť k záveru, že skutočnosti uvedené v spise neumožňujú kvalifikovať SNV ako vodcu.

237

Z toho vyplýva, že zvýšenie základnej sumy pokuty uloženej žalobkyniam musí byť zrušené tak v súvislosti s úlohou SNV ako podnecovateľa (pozri bod 182 vyššie), ako aj vodcu (pozri body 233 a 234 vyššie). Dôsledky, ktoré treba v súvislosti s určením výšky pokuty vyvodiť z tohto záveru, sú predmetom otázok skúmaných v bode 277 a nasl. nižšie.

238

Žalobkyne sa domnievajú, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia a nedostatočne odôvodnila svoje rozhodnutie, keď zvýšila pokutu o 50 % pre opakované porušovanie z dôvodu, že podniku Shell boli prostredníctvom jeho dcérskej spoločnosti Shell International Chemicals Co. Ltd (ďalej len „SICC“) určené rozhodnutia Polypropylén a PVC II (odôvodnenia 336 až 338 napadnutého rozhodnutia).

239

Pripomínajú, že súd Únie stanovil v oblasti opakovaného porušovania kritérium, podľa ktorého musia spoločnosti, ktoré sa podieľali na rôznych porušeniach, patriť tej istej materskej spoločnosti, ktorá skutočne uplatňovala rozhodujúci vplyv na protiprávne správanie svojich dcérskych spoločností (rozsudok Michelin/Komisia, už citovaný v bode 38 vyššie, bod 290). Zvýšenie pokuty z dôvodu opakovaného porušovania môže byť preto stanovené iba v prípade, keď mohli byť rôzne porušenia pripísané tej istej materskej spoločnosti. V tomto prípade však boli dve skoršie porušenia pripísané spoločnosti SICC, ktorej 100 % vlastníčkou je SPCo, holdingová spoločnosť, ktorá vlastní spoločnosť SNV. Naopak tvrdia, že Komisia vylúčila, že by ich pripísala materským spoločnostiam STT plc (teraz STT) a KNPM. Kritérium stanovené v rozsudku Michelin/Komisia, už citovanom v bode 38 vyššie, teda v tomto prípade nebolo splnené.

240

Okrem toho napadnuté rozhodnutie neposkytuje nijaké vysvetlenie ani v súvislosti s okolnosťou, podľa ktorej mohli byť porušenia, ktoré boli predmetom rozhodnutí Polypropylén a PVC II, pripísané STT (predtým STT plc), ani v súvislosti so skutočnosťou, že táto spoločnosť skutočne uplatňovala rozhodujúci vplyv na protiprávne správanie SICC, dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušení, ktoré boli predmetom uvedených rozhodnutí.

241

Subsidiárne sa domnievajú, že zvýšenie o 50 % z dôvodu opakovaného porušenia je neprimerané vzhľadom na skutočnosť, že nijaký vysoko postavený vedúci pracovník sa na tomto karteli nepodieľal, že zamestnanec SNV, ktorý sa na tomto karteli podieľal, sa nepodieľal na predchádzajúcich dvoch karteloch a že výška pokuty, ktorá tak bola uložená, bola výrazne vyššia než ročné zisky spoločnosti SNV z predaja bitúmenu v Holandsku.

242

Na pojednávaní 26. januára 2012 žalobkyne okrem iného uviedli, že Komisia porušila ich právo na obhajobu, keď im neposkytla možnosť vyvrátiť domnienku skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu STT plc (teraz STT) a KNPM na ich dcérske spoločnosti, ktoré boli sankcionované z dôvodu predchádzajúcich dvoch porušení.

243

Komisia odmieta tvrdenia žalobkýň. Okrem toho na pojednávaní z 26. januára 2012 spresnila, že Všeobecný súd 13. júla 2011 potvrdil svoje rozhodnutie z 29. novembra 2006, v ktorom bolo stanovené zvýšenie pokuty uloženej SPNV a dvom ďalším spoločnostiam skupiny Shell pre opakované porušovanie, pretože podniku Shell boli určené rozhodnutia Polypropylén a PVC II (rozsudok Všeobecného súdu z 13. júla 2011, Shell Petroleum a i./Komisia, T-38/07, Zb. s. II-4383).

244

Komisia v odôvodneniach 336 až 338 napadnutého rozhodnutia uviedla, že podniku Shell treba zvýšiť pokutu o 50 % pre opakované porušovanie, keďže mu boli určené rozhodnutia Polypropylén a PVC II.

245

Je potrebné pripomenúť, že analýza závažnosti porušenia, ku ktorému došlo, musí zohľadňovať prípadné opakované porušovanie (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 36 vyššie, bod 91). Z hľadiska odstrašenia je totiž opakované porušovanie okolnosťou, ktorá odôvodňuje značné zvýšenie základnej sumy pokuty, pretože predstavuje dôkaz o tom, že skôr uložená sankcia nebola dostatočne odstrašujúca (rozsudok Michelin/Komisia, už citovaný v bode 38 vyššie, bod 293).

246

V súlade s týmito zásadami uvádza bod 2 usmernení k metóde stanovovania pokút pod nadpisom priťažujúce okolnosti demonštratívny zoznam okolností, ktoré môžu viesť k zvýšeniu základnej sumy pokuty, medzi ktorými sa nachádza „opakované porušovanie toho istého typu tým istým podnikom (podnikmi)“.

247

Pod pojmom opakované porušovanie sa musí rozumieť, že sa vzťahuje na prípady, keď sa ten istý podnik po tom, ako bol sankcionovaný za porušenie, dopustí nového podobného porušenia (rozsudok Michelin/Komisia, už citovaný v bode 38 vyššie, bod 284).

248

Podľa ustálenej judikatúry, keďže právo Únie v oblasti hospodárskej súťaže uznáva, že rôzne spoločnosti patriace do tej istej skupiny tvoria jeden hospodársky subjekt, a teda jeden podnik v zmysle článkov 81 ES a 82 ES, ak dotknuté spoločnosti neurčujú svoje správanie na trhu samostatne, s dôsledkom, že Komisia môže materskej spoločnosti uložiť pokutu za praktiky spoločností skupiny, Komisia sa môže správne domnievať, že pokiaľ sa jedna z dcérskych spoločnosti materskej spoločnosti dopustí porušenia toho istého typu, akým je porušenie, za ktoré bola predtým sankcionovaná iná dcérska spoločnosť, ide o situáciu opakovaného porušovania (rozsudok Michelin/Komisia, už citovaný v bode 38 vyššie, bod 290).

249

Žalobkyne sa po prvé domnievajú, že podmienky stanovené judikatúrou vyplývajúcou z rozsudku vo veci Michelin/Komisia, už citovaného v bode 38 vyššie, v tomto prípade neboli splnené, pretože materská spoločnosť, ktorej sa pripísali porušenia, ktoré boli predmetom rozhodnutí Polypropylén a PVC II, nebola tá istá materská spoločnosť, ktorej sa pripísalo porušenie, ktorého sa dopustila SNV. Poukazujú tak na to, že v dvoch predchádzajúcich veciach bola zodpovednosť za porušenie pripísaná spoločnosti SICC, ktorá v celom rozsahu patrila spoločnostiam STT plc a KNPM, zatiaľ čo toto porušenie by nemohlo byť pripísané ani STT (predtým STT plc), ani KNPM, ktorá už neexistuje.

250

Treba konštatovať, že SICC, ktorej sa týkajú rozhodnutia Polypropylén a PVC II, a SNV, ktorej sa týka napadnuté rozhodnutie, sú dcérske spoločnosti, ktorých nepriamymi 100 % vlastníčkami sú tie isté materské spoločnosti, a to STT (predtým STT plc) a KNPM.

251

Ako pripomenul Všeobecný súd v bodoch 36 a 37 vyššie, právo Únie v oblasti hospodárskej súťaže sa vzťahuje na činnosti podnikov, pričom pod pojmom podnik v zmysle článku 81 ES a usmernení k metóde stanovovania pokút sa musí rozumieť hospodárska jednotka, aj keď z právneho hľadiska je táto hospodárska jednotka zložená z viacerých fyzických alebo právnických osôb (rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 37 vyššie, bod 55). Protisúťažné správanie podniku môže byť pripísané inému podniku v prípade, ak neurčoval svoje správanie na trhu samostatne, ale v podstate realizoval pokyny, ktoré vydával tento iný podnik, najmä so zreteľom na ekonomické a právne väzby, ktoré ich spájajú (rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 37 vyššie, bod 58).

252

Navyše súd Únie usudzuje, že keďže Komisia je oprávnená, avšak nie povinná pripísať zodpovednosť za porušenie materskej spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 24. septembra 2009, Erste Group Bank a i./Komisia, C-125/07 P, C-133/07 P, C-135/07 P a C-137/07 P, Zb. s. I-8681, bod 82, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. decembra 2006, Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, T-259/02 až T-264/02 a T-271/02, Zb. s. II-5169, bod 331), samotná skutočnosť, že Komisia nepripísala zodpovednosť týmto spôsobom v skoršom rozhodnutí, neznamená, že je povinná vykonať rovnaké posúdenie v neskoršom rozhodnutí (rozsudok Súdu prvého stupňa PVC II, už citovaný v bode 52 vyššie, bod 990; rozsudky Všeobecného súdu zo 17. mája 2011, Elf Aquitaine/Komisia, T-299/08, Zb. s. II-2149, bod 60, a Arkema France/Komisia, T-343/08, Zb. s. II-2287, bod 100).

253

Preto okolnosť, že sa Komisia v uvedených veciach rozhodla prisúdiť porušenie skôr spoločnosti SICC, dcérskej spoločnosti, ktorej 100 % vlastníčkou je SPCo, ktorú samotnú vlastnia v celom rozsahu spoločnosti STT plc (teraz STT) a KNPM, než týmto posledným dvom spoločnostiam, nemá v tomto prípade vplyv na možnosť uplatnenia judikatúry týkajúcej sa opakovaného porušovania.

254

Okrem toho treba pripomenúť, že z bodov 35 až 52 vyššie vyplýva, že Komisia v tomto prípade správne pripísala porušenie spoločnosti STT (predtým STT plc).

255

Čo sa týka tvrdenia o zániku spoločnosti KNPM, Všeobecný súd pripomína, že treba zabrániť tomu, aby sa podniky mohli vyhýbať sankciám už zmenou svojej totožnosti v dôsledku reštrukturalizácií, prevodov alebo iných právnych či organizačných zmien, aby sa neohrozil cieľ potlačenia správania, ktoré je v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže, a predchádzania jeho obnovovaniu prostredníctvom odstrašujúcich sankcií (rozsudky Súdneho dvora z 15. júla 1970, ACF Chemiefarma/Komisia, 41/69, Zb. s. 661, bod 173; z 29. júna 2006, Showa Denko/Komisia, C-289/04 P, Zb. s. I-5859, bod 61; zo 7. júna 2007, Britannia Alloys & Chemicals/Komisia, C-76/06 P, Zb. s. I-4405, bod 22, a ETI a i., už citovaný v bode 44 vyššie, bod 41). Preto tento zánik nemôže mať vplyv na možnosť uplatnenia opakovaného porušovania v prípade podniku, ktorý neprestal existovať.

256

Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba dospieť k záveru, že žalobkyne sa nesprávne domnievali, že podmienky stanovené judikatúrou vyplývajúcou z rozsudku vo veci Michelin/Komisia, už citovaného v bode 38 vyššie, neboli splnené. Komisia sa teda nedopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď považovala žalobkyne za subjekty, ktoré sa dopustili opakovaného porušovania.

257

Žalobkyne sa po druhé domnievajú, že Komisii na základe jej povinnosti odôvodnenia prislúcha, aby v napadnutom rozhodnutí uviedla skutočnosti umožňujúce preukázať, že porušenia, ktoré boli predmetom rozhodnutí Polypropylén a PVC II, mohli byť pripísané spoločnosti STT (predtým STT plc) a že STT skutočne uplatňovala rozhodujúci vplyv na protiprávne správanie SICC, dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušení, ktoré boli predmetom uvedených rozhodnutí.

258

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že odôvodnenie vyžadované článkom 253 ES musí byť prispôsobené charakteru sporného aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy orgánu, ktorý prijal rozhodnutie, umožňujúce dotknutým subjektom spoznať dôvody prijatého opatrenia a príslušnému súdnemu orgánu vykonať jeho preskúmanie, a že požiadavka odôvodnenia musí byť posúdená vzhľadom na okolnosti daného prípadu, najmä vzhľadom na obsah aktu, povahu uvádzaných dôvodov a záujem, ktorý môžu mať na získaní takýchto vysvetlení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a osobne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie vymedzovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, pretože otázka, či odôvodnenie aktu zodpovedá požiadavkám článku 253 ES, musí byť posudzovaná nielen vzhľadom na znenie aktu, ale aj na jeho kontext a na všetky právne pravidlá upravujúce dotknutú oblasť (pozri judikatúru citovanú v bodoch 108 až 111 vyššie).

259

Okrem toho treba pripomenúť, že povinnosť odôvodnenia v súvislosti so stanovením pokuty uloženej za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže má osobitnú dôležitosť (rozsudok Chalkor/Komisia, už citovaný v bode 109 vyššie, bod 61). Pokiaľ sa totiž chce Komisia odvolávať na pojem „podnik“ v zmysle článku 81 ES na účely uplatnenia priťažujúcich okolností spojených s opakovaným porušovaním, musí uviesť presné a podrobné informácie, ktoré podporujú jej tvrdenie.

260

V tomto prípade Komisia v oznámení o výhradách uviedla, že ako priťažujúcu okolnosť posúdila skutočnosť, že voči tým istým podnikom boli predtým konštatované podobné porušenia (odôvodnenie 336 napadnutého rozhodnutia). Žalobkyne sa vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách obmedzili na tvrdenie, že právnické osoby, ktorým boli určené predchádzajúce rozhodnutia Komisie, nemali nijakú spojitosť s činnosťou týkajúcou sa cestného bitúmenu vykonávanou v Holandsku.

261

Komisia sa v napadnutom rozhodnutí domnievala, že podniku Shell boli už prostredníctvom jeho dcérskej spoločnosti SICC určené predchádzajúce rozhodnutia o uložení zákazu Polypropylén a PVC II (odôvodnenia 336 až 338 napadnutého rozhodnutia). Okrem toho výslovne uviedla, že išlo o preskúmanie, či sa ten istý podnik dopustil rôznych porušení, že vzhľadom na to, že právne subjekty boli súčasťou podniku, výrobky a zamestnanci nemuseli byť nevyhnutne tí istí pri všetkých týchto rozhodnutiach, a že v tomto prípade v kapitole venovanej zodpovednosti preukázala, že právne subjekty skupiny Shell, ktoré sa zúčastnili na predmetnom porušení, boli súčasťou toho istého podniku, ktorý sa podieľal na predchádzajúcich porušeniach (odôvodnenie 337 napadnutého rozhodnutia).

262

Komisia totiž v odôvodnení 213 napadnutého rozhodnutia upozornila najmä na to, že v rozhodnutí PVC II a rozsudku PVC II, už citovanom v bode 52 vyššie (bod 213), ktorý súvisí s týmto rozhodnutím, bolo jasne stanovené, že spoločnosť SICC bola súčasťou jediného podniku Shell, ktorý sa dopustil porušenia, hoci v tom období sa Komisia rozhodla, že nebude adresovať rozhodnutie materským spoločnostiam skupiny. Spresnila tiež, že vo veci Polypropylén sa sankcia uložená spoločnosti SICC uplatňovala na celú skupinu Shell (odôvodnenie 196 napadnutého rozhodnutia). Okrem toho uviedla, že v tomto prípade na rozdiel od dvoch predchádzajúcich vecí nebola schopná určiť pre celú dĺžku trvania porušenia jeden právny subjekt, ktorý mal za úlohu vykonávať koordináciu a strategické plánovanie v rámci skupiny na nižšej úrovni ako dve materské spoločnosti. Takisto treba zdôrazniť, že v rozhodnutí PVC II (odôvodnenia 44 a 46) Komisia spresnila, že „v prípade významných priemyslových skupín [bolo] obvyklé určiť ako adresáta rozhodnutia holding alebo ‚sídlo‘, hoci samotný podnik sa skladal z jednotky tvorenej materskou spoločnosťou a všetkými jej dcérskymi spoločnosťami“, avšak vzhľadom na osobitnú dvojhlavú štruktúru skupiny Shell a skutočnosť, že Shell nemala jednotné sídlo, na ktoré by mohlo byť adresované rozhodnutie, rozhodla sa adresovať svoje rozhodnutia spoločnosti SICC.

263

Pokiaľ ide o výhradu žalobkýň založenú na tom, že Komisia neuviedla skutočnosti umožňujúce preukázať, že STT (predtým STT plc) skutočne uplatňovala rozhodujúci vplyv na protiprávne správanie spoločnosti SICC, dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia, ktoré bolo predmetom rozhodnutí Polypropylén a PVC II, treba pripomenúť, že v súlade so zásadami uvedenými v bodoch 36 až 52 vyššie Komisia nemá povinnosť uvádzať také skutočnosti, pretože v čase, keď boli spáchané porušenia, boli jej 100 % spoluvlastníčkami STT plc (teraz STT) a KNPM, a túto okolnosť žalobkyne nikdy nespochybnili.

264

Z predchádzajúcich skutočností vyplýva, že odôvodnenie, ktoré uviedla Komisia, poskytuje dostatočne podrobnú a presnú informáciu vzhľadom na požiadavky stanovené judikatúrou, keďže umožnilo dotknutým subjektom spoznať dôvody prijatého opatrenia a je dostatočné na to, aby Všeobecný súd vykonal preskúmanie. Žalobkyne tak mohli jasne pochopiť odôvodnenie, z ktorého vychádzala Komisia, aby dospela k záveru, že ten istý podnik sa dopustil troch predmetných porušení.

265

Žalobkyne sa po tretie domnievajú, že úroveň zvýšenia základnej sumy pokuty za opakované porušovanie o 50 % je neprimeraná vzhľadom na skutočnosť, že nijaký vysoko postavený vedúci spoločnosti Shell sa na tomto porušení nepodieľal, že zamestnanec SNV, ktorý sa na tomto porušení podieľal, sa naopak nepodieľal na predchádzajúcich dvoch porušeniach a že zisky z predaja SNV boli zanedbateľné v porovnaní s pokutou.

266

Najskôr treba uviesť, že z tvrdenia žalobkýň jasne nevyplýva, či prostredníctvom tejto výhrady poukazujú na porušenie zásady proporcionality Komisiou alebo žiadajú Všeobecný súd, aby v rámci svojej neobmedzenej právomoci posúdil primeranosť úrovne zvýšenia základnej sumy pokuty za opakované porušovanie, ktorú Komisia uplatnila v napadnutom rozhodnutí.

267

V každom prípade súd Únie už pripomenul, že Komisia musela pri stanovení výšky pokuty dbať na odstrašujúci charakter svojho postupu (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 7. októbra 1999, Irish Sugar/Komisia, T-228/97, Zb. s. II-2969, bod 245) a že opakované porušovanie je okolnosť, ktorá bola dôvodom na značné zvýšenie základnej sumy pokuty, pretože je dôkazom, že skôr uložená sankcia nebola dostatočne odstrašujúca (rozsudok Michelin/Komisia, už citovaný v bode 38 vyššie, bod 293). Takisto skutočnosť, že podniku bola uložená pokuta neproporcionálna k jeho významu na relevantnom trhu, nevyplýva zo zjavne prehnanej koncepcie chápania opakovaného porušenia, ale zo súhrnu okolností, ktoré môže Komisia oprávnene zohľadniť pri stanovení výšky pokuty, pričom závažnosť porušení musí byť posúdená na základe veľkého množstva aspektov, akými sú najmä osobitné okolnosti veci, jej kontext a odstrašujúci význam pokút, pričom nebol vypracovaný žiadny záväzný a vyčerpávajúci zoznam kritérií, ktoré sa musia povinne zohľadňovať (rozsudok Súdu prvého stupňa z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, T-38/02, Zb. s. II-4407, body 368 a 369).

268

Navyše treba uviesť, že Komisia môže pri stanovení miery zvýšenia z dôvodu opakovaného porušovania zohľadniť nepriame dôkazy, ktoré potvrdzujú tendenciu dotknutého podniku nerešpektovať pravidlá hospodárskej súťaže, vrátane času, ktorý uplynul medzi dotknutými porušeniami (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. mája 2009, Outokumpu a Luvata/Komisia, T-122/04, Zb. s. II-1135, bod 62). V predmetnom prípade treba najprv zdôrazniť, že prejednávané porušenie bolo v čase prijatia napadnutého rozhodnutia tretím porušením toho istého typu, pre ktoré bolo voči podniku Shell prijaté rozhodnutie Komisie. Predovšetkým treba uviesť, že cieľom porušení, o ktoré išlo v rozhodnutiach Polypropylén a PVC II, bolo rovnako ako v prejednávanej veci stanovenie cenových cieľov alebo rozdelenie podielov na trhu. Okrem toho Všeobecný súd už rozhodol, že zvýšenie o 50 % bolo dôvodné v prípade, keď medzi jednotlivými porušeniami uplynula kratšia lehota než desať rokov, tak ako v tejto veci, keďže kartel vznikol v roku 1994 (rozsudok Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 267 vyššie, body 354 a 355). Napokon treba zdôrazniť, že v rozhodnutí z 29. novembra 2006 sa Komisia domnievala, že podnik Shell porušil článok 81 ES tým, že sa spolu s ďalšími podnikmi podieľal od 20. mája 1996 do 31. mája 1999 na dohode, v rámci ktorej sa dohodli na cenových cieľoch, rozdelení zákazníkov prostredníctvom dohôd o neútočení a výmene citlivých informácií o cenách, konkurentoch a zákazníkoch v sektoroch butadiénového kaučuku a butadiénstyrénového kaučuku vyrábaného emulznou polymerizáciou [rozhodnutie Komisie K(2006) 5700 v konečnom znení z 29. novembra 2006 týkajúce sa konania o uplatnení článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/F/38.638 – Butadiénový kaučuk a butadiénstyrénový kaučuk vyrábaný emulznou polymerizáciou)].

269

Za týchto okolností žiadna zo skutočností, na ktoré poukázali žalobkyne, neumožňuje domnievať sa, že by zvýšenie základnej sumy pokuty o 50 % s cieľom usmerniť ich správanie k dodržiavaniu pravidiel hospodárskej súťaže bolo neprimerané. Preto treba zamietnuť túto výhradu, keďže jednak Komisia týmto postupom neporušila zásadu proporcionality a jednak tvrdenia žalobkýň neodôvodňujú odlišné posúdenie Všeobecným súdom, než je posúdenie Komisie.

270

Napokon po štvrté žalobkyne po prvýkrát na pojednávaní 26. januára 2012 tvrdili, že Komisia porušila ich právo na obhajobu, keďže im neumožnila vyvrátiť domnienku skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu STT plc (teraz STT) a KNPM na ich dcérske spoločnosti, ktoré boli sankcionované za dve predchádzajúce porušenia.

271

Treba pripomenúť, že z ustanovení článku 44 ods. 1 písm. c) v spojení s článkom 48 ods. 2 rokovacieho poriadku vyplýva, že návrh na začatie konania musí obsahovať predovšetkým zhrnutie dôvodov, na ktorých je návrh založený, a že uvádzanie nových dôvodov je prípustné počas konania len vtedy, ak sú tieto dôvody založené na nových právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania. Naproti tomu žalobný dôvod, ktorý je rozšírením žalobného dôvodu uvedeného skôr, priamo alebo implicitne v návrhu na začatie konania a ktorý je s ním úzko spojený, treba vyhlásiť za prípustný (uznesenie Súdneho dvora z 13. novembra 2001, Dürbeck/Komisia, C-430/00 P, Zb. s. I-8547, bod 17).

272

Navyše súd pri uplatňovaní svojej neobmedzenej právomoci môže prijať nové žalobné dôvody alebo tvrdenia, len ak sú splnené dve podmienky, a to že sú účinné na účely vykonávania jeho poslania a že sa nezakladajú na inom dôvode protiprávnosti, než boli dôvody uvedené v žalobe (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 14. októbra 1999, Atlanta/Európske spoločenstvo, C-104/97 P, Zb. s. I-6983, body 27 až 29).

273

V predmetnom prípade je nesporné, že žalobkyne počas písomnej časti konania neuviedli nijaký žalobný dôvod týkajúci sa porušenia ich práva na obhajobu, ktoré spočívalo v neexistencii možnosti vyvrátiť domnienku skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu STT plc (teraz STT) a KNPM na ich dcérske spoločnosti, ktoré boli sankcionované za dve predchádzajúce porušenia. Žalobkyne navyše nepredložili nijaký dôkaz, podľa ktorého by sa tento žalobný dôvod zakladal na právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania. Napokon na rozdiel od toho, čo tvrdili žalobkyne na pojednávaní z 26. januára 2012, sa tento žalobný dôvod nemôže považovať za rozšírenie žalobného dôvodu založeného na porušení povinnosti odôvodnenia, ktorý žalobkyne uviedli v žalobe.

274

Z uvedeného preto vyplýva, že tento žalobný dôvod musí byť zamietnutý ako neprípustný.

275

V každom prípade treba zdôrazniť, že zo spisu vyplýva, že žalobkyne mali vo veci samej počas správneho konania príležitosť uviesť skutočnosti určené na preukázanie, že podnik, ktorý bol sankcionovaný v prípade dvoch prvých porušení, nebol ten istý podnik ako podnik, ktorého sa týkalo toto porušenie, keďže Komisia v oznámení o výhradách (body 93 a 283) uviedla, že podniku Shell bola v minulosti pripísaná zodpovednosť za porušenia článku 81 ES, pričom spomenula rozhodnutia Polypropylén a PVC II, ako aj rozsudok Shell/Komisia, už citovaný v bode 187 vyššie.

276

Z uvedených skutočností vyplýva jednak, že Komisia bola oprávnená zvýšiť základnú sumu pokuty o 50 % z dôvodu opakovaného porušovania, a jednak, že Všeobecný súd toto zvýšenie považuje za primerané.

277

Z bodov 140 až 237 vyššie vyplýva, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala, že SNV zohrávala úlohu podnecovateľa a vodcu v rámci predmetného porušenia. Všeobecný súd usudzuje, že toto konštatovanie vysvetľuje skutočnosť, že vykonáva svoju neobmedzenú právomoc v súvislosti s posúdením úlohy, ktorú zohrávala spoločnosť SNV v rámci predmetného porušenia. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Komisia z dôvodu priťažujúcich okolností uvedených v bode 2 tretej zarážke usmernení k metóde stanovovania pokút uplatnila voči žalobkyniam len jedno zvýšenie základnej sumy pokuty o 50 %.

278

Všeobecný súd sa domnieva, že uvedené zvýšenie uplatnené voči žalobkyniam treba zrušiť.

279

Všeobecný súd v dôsledku tejto zmeny dospel k záveru, že pokuta uložená žalobkyniam v článku 2 písm. l) napadnutého rozhodnutia sa znižuje na 81 miliónov eur.

280

Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa článku 87 ods. 3 prvého pododseku uvedeného poriadku Všeobecný súd môže rozdeliť náhradu trov konania alebo rozhodnúť tak, že každý z účastníkov konania znáša vlastné trovy konania, ak mali úspech len v časti predmetu konania.

281

Keďže v tomto prípade žalobkyne nemali úspech v podstatnej časti svojich návrhov, spravodlivým posúdením okolností prípadu je rozhodnutie, že každý účastník konania znáša vlastné trovy konania.

282

Okrem toho je potrebné zamietnuť návrh, ktorý žalobkyne uviedli vo svojich návrhoch na rozhodnutie o trovách konania a ktorým sa domáhajú, aby bola Komisii uložená povinnosť nahradiť náklady vyplývajúce zo zaplatenia pokuty alebo zriadenia bankovej záruky. Podľa ustálenej judikatúry totiž takéto náklady nepredstavujú trovy konania (pozri v tomto zmysle rozsudok Cement, už citovaný v bode 77 vyššie, bod 5133 a tam citovanú judikatúru).

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora)

rozhodol a vyhlásil:

Skutkové okolnosti

1. Žalobkyne

2. Správne konanie

3. Napadnuté rozhodnutie

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

1. O prvom žalobnom dôvode, založenom na nesprávnom právnom posúdení a nesprávnom posúdení v súvislosti s pripísateľnosťou porušenia materskej spoločnosti

O nesprávnom právnom posúdení

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

– O domnienke skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu materskou spoločnosťou na svoju dcérsku spoločnosť

– O uplatnení tejto domnienky v prípade dvoch materských spoločností, ktoré sú spoločne 100 % vlastníčkami svojej dcérskej spoločnosti

– O vyvrátiteľnej povahe domnienky skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu materskou spoločnosťou na svoju dcérsku spoločnosť, ktorej je 100 % vlastníčkou.

O skutočnostiach, ktorých cieľom je vyvrátiť domnienku skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu materskou spoločnosťou na svoju dcérsku spoločnosť

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

2. O druhom žalobnom dôvode, založenom na porušení podstatných formálnych náležitostí a práva na obhajobu

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

Všeobecné zásady týkajúce sa prístupu k dokumentom z obdobia po oznámení o výhradách

Uplatnenie v predmetnom prípade

3. O treťom žalobnom dôvode, založenom na nesprávnom skutkovom a právnom posúdení pri výpočte základnej sumy pokuty a určení dĺžky trvania porušenia

O závažnosti porušenia

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

– Preskúmanie tvrdení žalobkýň v rámci preskúmania zákonnosti

– Preskúmanie tvrdení žalobkýň v rámci neobmedzenej právomoci

O dĺžke trvania porušenia

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

4. O štvrtom žalobnom dôvode, založenom na nesprávnom skutkovom a právnom posúdení v súvislosti s priťažujúcimi okolnosťami

O úlohe SNV ako podnecovateľa

Tvrdenia účastníkov konania

– O ponuke pre KWS, ktorá sa týkala osobitných zliav pre W5

– O snahe presvedčiť ExxonMobil, aby sa pridala ku kartelu

Posúdenie Všeobecným súdom

– Všeobecné zásady týkajúce sa úlohy podnecovateľa

– O prípustnosti svedectva, ktoré poskytli žalobkyne

– O osobitnej zľave poskytnutej W5

– O snahách presvedčiť ExxonMobil, aby sa pridala ku kartelu

– Záver týkajúci sa úlohy podnecovateľa

O úlohe SNV ako vodcu

Tvrdenia účastníkov konania

– O úlohe, ktorú SNV zohrávala v rokoch 1994 a 1995 v rámci rokovaní s KWS v mene dodávateľov

– O skutočnosti, že SNV a KWS od roku 1996 predbežne rozhodovali o vhodnosti organizácie stretnutia medzi dodávateľmi a W5

– O vedúcej úlohe SNV v rámci prípravných stretnutí medzi dodávateľmi

– O úlohe SNV ako hovorcu počas koordinačných stretnutí týkajúcich sa bitúmenu

– O kontrole uplatňovania kartelu

Posúdenie Všeobecným súdom

– Všeobecné zásady týkajúce sa úlohy vodcu

– O úlohe, ktorú SNV zohrávala v rokoch 1994 a 1995 v rámci rokovaní s KWS v mene dodávateľov

– O skutočnosti, že od roku 1996 SNV a KWS predbežne rozhodovali o vhodnosti usporiadať stretnutie medzi dodávateľmi a W5

– O vedúcej úlohe SNV pri prípravných stretnutiach medzi dodávateľmi

– O úlohe hovorcu dodávateľov, ktorú SNV zohrávala počas koordinačných stretnutí týkajúcich sa bitúmenu

– O kontrole uplatňovania kartelu

– Záver týkajúci sa úlohy SNV ako vodcu

O opakovanom porušovaní

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

Záver týkajúci sa priťažujúcich okolností

O trovách