Vec C‑484/08

Caja de Ahorros y Monte de Piedad de Madrid

proti

Asociación de Usuarios de Servicios Bancarios (Ausbanc)

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Tribunal Supremo)

„Smernica 93/13/EHS – Spotrebiteľské zmluvy – Zmluvné podmienky definujúce hlavný predmet zmluvy – Súdne preskúmanie ich nekalej povahy – Vylúčenie – Prísnejšie vnútroštátne ustanovenia, ktorých cieľom je zabezpečiť vyššiu úroveň ochrany spotrebiteľov“

Abstrakt rozsudku

1.        Aproximácia právnych predpisov – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Smernica 93/13

(Smernica Rady 93/13, článok 4 ods. 2 a článok 8)

2.        Aproximácia právnych predpisov – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Smernica 93/13

(Smernica Rady 93/13, článok 4 ods. 2 a článok 8)

3.        Aproximácia právnych predpisov – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Smernica 93/13

[Článok 2 ES, článok 3 ods. 1 písm. g) ES a článok 4 ods. 1 ES; smernica Rady 93/13, článok 4 ods. 2 a článok 8]

1.        Článok 3 ods. 1 a článok 4 ods. 1 smernice 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách spoločne definujú všeobecné kritériá umožňujúce posúdiť nekalú povahu zmluvných podmienok podliehajúcich ustanoveniam smernice. V tejto istej perspektíve článok 4 ods. 2 smernice slúži výlučne na stanovenie spôsobov a rozsahu vecného preskúmania zmluvných podmienok, ktoré neboli individuálne dohodnuté a ktoré opisujú základné plnenia zmlúv uzavretých medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Z toho vyplýva, že zmluvné podmienky, ktorých sa týka tento článok 4 ods. 2, patria do oblasti upravenej smernicou, a článok 8 tejto smernice sa tak uplatňuje aj na uvedený článok 4 ods. 2.

(pozri body 33 – 35)

2.        Článok 4 ods. 2 a článok 8 smernice 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa musia vykladať v tom zmysle, že nebránia takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje súdne preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti medzi cenou a odmenou na jednej strane a službami či tovarmi poskytnutými v protihodnote na strane druhej, aj keď sú tieto podmienky formulované jasne a zrozumiteľne.

Vnútroštátna práva úprava totiž tým, že povolila možnosť úplného súdneho preskúmania nekalej povahy takých zmluvných podmienok, akými sú podmienky dotknuté v článku 4 ods. 2 uvedenej smernice v rámci zmluvy uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, umožňuje v súlade s článkom 8 smernice zaručiť spotrebiteľovi vyššiu úroveň účinnej ochrany, než je úroveň ochrany stanovená smernicou.

(pozri body 42 – 44, bod 1 výroku)

3.        Článok 2 ES, článok 3 ods. 1 písm. g) ES a článok 4 ods. 1 ES nebránia takému výkladu článku 4 ods. 2 a článku 8 smernice 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorého členské štáty môžu prijať vnútroštátnu právnu úpravu umožňujúcu súdne preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti medzi cenou a odmenou na jednej strane a službami či tovarmi poskytnutými v protihodnote na strane druhej, aj keď sú tieto podmienky formulované jasne a zrozumiteľne.

Pokiaľ ide o článok 2 ES a článok 4 ods. 1 ES, stačí konštatovať, že tieto ustanovenia upravujú ciele a všeobecné zásady, ktoré sa nevyhnutne uplatňujú v spojení s jednotlivými kapitolami Zmluvy určenými na vykonanie týchto zásad a cieľov. Tieto ustanovenia teda nemôžu samy osebe zakladať členským štátom jasné a bezpodmienečné právne povinnosti.

Rovnako ani článok 3 ods. 1 písm. g) ES nemôže sám osebe ukladať členským štátom právne povinnosti. Toto ustanovenie sa totiž obmedzuje na stanovenie cieľa, ktorý však musí byť spresnený v ostatných ustanoveniach Zmluvy, najmä v tých ustanoveniach, ktoré sa týkajú pravidiel hospodárskej súťaže.

(pozri body 46, 47, 49, bod 2 výroku)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

z 3. júna 2010 (*)

„Smernica 93/13/EHS – Spotrebiteľské zmluvy – Zmluvné podmienky definujúce hlavný predmet zmluvy – Súdne preskúmanie ich nekalej povahy – Vylúčenie – Prísnejšie vnútroštátne ustanovenia, ktorých cieľom je zabezpečiť vyššiu úroveň ochrany spotrebiteľov“

Vo veci C‑484/08,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES, podaný rozhodnutím Tribunal Supremo (Španielsko) z 20. októbra 2008 a doručený Súdnemu dvoru 10. novembra 2008, ktorý súvisí s konaním:

Caja de Ahorros y Monte de Piedad de Madrid

proti

Asociación de Usuarios de Servicios Bancarios (Ausbanc),

SÚDNY DVOR (prvá komora),

v zložení: predseda komory A. Tizzano (spravodajca), vykonávajúci funkciu predsedu prvej komory, sudcovia E. Levits, C. Toader, M. Ilešič a J.‑J. Kasel,

generálna advokátka: V. Trstenjak,

tajomník: R. Grass,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 10. septembra 2009,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–        Caja de Ahorros y Monte de Piedad de Madrid, v zastúpení: M. Merola, avvocato, a J. Cadarso Palau, abogado,

–        Asociación de Usuarios de Servicios Bancarios (Ausbanc), v zastúpení: J. Rodríguez Teijeiro, procuradora, L. Pineda Salido a M. Mateos Ferres, abogados,

–        španielska vláda, v zastúpení: J. López‑Medel Bascones a M. Muñoz Pérez, splnomocnení zástupcovia,

–        nemecká vláda, v zastúpení: M. Lumma a J. Kemper, splnomocnení zástupcovia,

–        rakúska vláda, v zastúpení: E. Riedl, splnomocnený zástupca,

–        portugalská vláda, v zastúpení: L. Inez Fernandes, H. Almeida a P. Contreiras, splnomocnení zástupcovia,

–        Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: E. Gippini Fournier a W. Wils, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 29. októbra 2009,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 4 ods. 2 a článku 8 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288, ďalej len „smernica“).

2        Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Caja de Ahorros y Monte de Piedad de Madrid (ďalej len „Caja de Madrid“) a Asociación de Usuarios de Servicios Bancarios (španielske združenie užívateľov bankových služieb, ďalej len „Ausbanc“) v súvislosti so zákonnosťou zmluvnej podmienky zavedenej Caja de Madrid do úverových zmlúv s variabilnou úrokovou sadzbou uzatváraných s jej zákazníkmi a určených na nákup bývania.

 Právny rámec

 Právna úprava únie

3        Dvanáste a devätnáste odôvodnenie smernice uvádzajú:

„keďže podľa súčasného stavu vnútroštátne právne predpisy umožňujú plánovať len čiastočné zosúladenie; keďže najmä zmluvné podmienky, ktoré neboli individuálne dohodnuté podliehajú tejto smernici; keďže členské štáty by mali mať možnosť výberu, so zreteľom na zmluvu [EHS], poskytnúť spotrebiteľom vysokú úroveň ochrany prostredníctvom vnútroštátnych ustanovení, ktoré sú prísnejšie ako ustanovenia tejto smernice;

…

keďže na účely tejto smernice sa hodnotenie nekalého charakteru netýka podmienok, ktoré popisujú hlavný predmet zmluvy ani vzťah kvalita/cena tovaru alebo dodávaných služieb; keďže hlavný predmet zmluvy a vzťah cena/kvalita môže byť napriek tomu braný do úvahy pri hodnotení primeranosti [hodnotení nekalej povahy – neoficiálny preklad] ostatných podmienok…“

4        Článok 3 smernice stanovuje:

„1.      Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery [dobrej viery – neoficiálny preklad] spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

2.      Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred [vopred vypracovaná – neoficiálny preklad] a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.

Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu.

Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz.

3.      Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé.“

5        Článok 4 smernice znie takto:

„1.      Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.

2.      Hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani k definícii hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom [na primeranosť medzi cenou a odmenou na jednej strane a tovarmi a službami dodávanými v protihodnote – neoficiálny preklad] na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú [jasné a – neoficiálny preklad] zrozumiteľné.“

6        Článok 8 smernice stanovuje:

„Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné [prísnejšie ustanovenia zlučiteľné – neoficiálny preklad] so zmluvou v oblasti obsiahnutej [upravenej – neoficiálny preklad] touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.“

 Vnútroštátna právna úprava

7        V španielskom práve bola ochrana spotrebiteľov pred nekalými podmienkami najprv zabezpečená zákonom č. 26/1984 o ochrane spotrebiteľov a užívateľov (Ley General 26/1984 para la Defensa de los Consumidores y Usuarios) z 19. júla 1984 (BOE č. 176 z 24. júla 1984).

8        Zákon č. 26/1984 bol zmenený a doplnený zákonom č. 7/1998 o všeobecných zmluvných podmienkach (Ley 7/1998 sobre Condiciones Generales de la Contratación) z 13. apríla 1998 (BOE č. 89 zo 14. apríla 1998), ktorý smernicu prebral do vnútroštátneho právneho poriadku.

9        Zákon 7/1998 však do vnútroštátneho právneho poriadku neprebral článok 4 ods. 2 smernice.

 Skutkové okolnosti a prejudiciálne otázky

10      Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že úverové zmluvy s variabilnou úrokovou sadzbou určené na nákup bývania uzavreté medzi Caja de Madrid a jej zákazníkmi obsahujú vopred vypracovanú písomnú zmluvnú podmienku, podľa ktorej sa nominálna úroková sadzba stanovená zmluvou, ktorá sa pravidelne mení v závislosti od dohodnutého referenčného indexu, mala už od svojej prvej zmeny zaokrúhliť o štvrtinu percenta vyššie (ďalej len „ustanovenie o zaokrúhľovaní“).

11      Dňa 28. júla 2000 podala Ausbanc žalobu s cieľom najmä donútiť Caja de Madrid zrušiť zmluvnú podmienku o zaokrúhľovaní uvedených úverových zmlúv, ako aj ukončiť jej používanie do budúcnosti. Rozhodnutím z 11. septembra 2001 Juzgado de Primera Instancia de Madrid žalobe vyhovel, lebo sa domnieval, že podmienka o zaokrúhľovaní bola nekalej povahy, a teda neplatná, v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou, ktorou sa prebrala smernica.

12      Caja de Madrid podala odvolanie proti tejto žalobe na Audiencia Provincial de Madrid, ktorý 10. októbra 2002 vyhlásil rozsudok, kde prvostupňový rozsudok potvrdil.

13      Dňa 27. novembra 2002 Caja de Madrid podala dovolanie proti tomuto rozsudku na Tribunal Supremo.

14      Podľa Tribunal Supremo by zmluvná podmienka o zaokrúhľovaní mohla predstavovať základnú zložku takej úverovej zmluvy, akou je zmluva dotknutá vo veci samej. Keďže však článok 4 ods. 2 smernice vylučuje, aby sa posúdenie nekalej povahy týkalo zmluvnej podmienky týkajúcej sa predovšetkým predmetu zmluvy, taká podmienka, akou je podmienka dotknutá vo veci samej, by v zásade nemala byť predmetom posudzovania jej nekalej povahy.

15      Tribunal Supremo však takisto uvádza, že keďže Španielske kráľovstvo neprebralo do svojho právneho poriadku uvedený článok 4 ods. 2, podľa španielskej právnej úpravy podlieha dotknutá zmluva takémuto posúdeniu v plnom rozsahu.

16      Za týchto okolností Tribunal Supremo rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Má sa článok 8 [smernice] vykladať v tom zmysle, že členský štát môže vo svojej právnej úprave v prospech spotrebiteľa stanoviť kontrolu nekalej povahy takých podmienok, ktoré článok 4 ods. 2 [smernice] z uvedenej kontroly vylučuje?

2.      V dôsledku uvedeného bráni článok 4 ods. 2 v spojení s článkom 8 [smernice] tomu, aby členský štát stanovil vo svojom právnom poriadku v prospech spotrebiteľov kontrolu nekalej povahy podmienok, ktoré sa vzťahujú na ‚definíciu hlavného predmetu zmluvy‘ alebo ‚na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom [na primeranosť medzi cenou a odmenou na jednej strane a tovarmi a službami dodávanými v protihodnote – neoficiálny preklad] na druhej strane‘, aj keď sú formulované jasne a zrozumiteľne?

3.      Je v súlade s článkom 2 ES, článkom 3 ods. 1 písm. g) ES a článkom 4 ods. 1 ES taký výklad článku 8 a článku 4 ods. 2 [smernice], ktorý umožňuje členskému štátu súdnu kontrolu nekalej povahy podmienok v spotrebiteľských zmluvách vypracovaných jasne a zrozumiteľne, ktoré definujú hlavný predmet zmluvy alebo primeranosť medzi cenou a odmenou na jednej strane a službami či tovarmi dodávanými v protihodnote na druhej strane?“

 O prejudiciálnych otázkach

 O prípustnosti

17      Ausbanc, španielska vláda a Komisia Európskych spoločenstiev namietajú proti prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania z dôvodu, že nie je užitočný na účely vyriešenia sporu, ktorý bol predložený vnútroštátnemu súdu. V tomto ohľade uvádzajú, že zmluvná podmienka o zaokrúhľovaní dotknutá vo veci samej sa netýka hlavného predmetu zmluvy, ale je jej vedľajšou súčasťou, takže článok 4 ods. 2 smernice sa na spor vo veci samej neuplatňuje.

18      V tejto súvislosti treba na úvod pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry má v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktoré je založené na jasnom rozdelení úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, výlučne vnútroštátny súd právomoc zistiť a posúdiť skutkový stav veci, ako aj vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo. Rovnako prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorému bol spor predložený a ktorý musí prevziať zodpovednosť za vydané súdne rozhodnutie, aby s prihliadnutím na osobitosti veci posúdil tak nevyhnutnosť, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (pozri rozsudky z 12. apríla 2005, Keller, C‑145/03, Zb. s. I‑2529, bod 33; z 18. júla 2007, Lucchini, C‑119/05, Zb. s. I‑6199, bod 43, ako aj z 11. septembra 2008, Eckelkamp a i., C‑11/07, Zb. s. I‑6845, body 27 a 32).

19      Z tohto dôvodu, hoci Súdny dvor zároveň rozhodol, že za výnimočných okolností mu prináleží skúmať podmienky, za akých sa naň vnútroštátny súd obrátil s cieľom preveriť svoju právomoc (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. decembra 1981, Foglia, 244/80, Zb. s. 3045, bod 21, a z 19. novembra 2009, Filipiak, C‑314/08, Zb. s. I‑11049, bod 41), odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke, ktorú položil vnútroštátny súd, možno predovšetkým len vtedy, ak je zjavné, že ustanovenie práva Únie podliehajúce výkladu Súdneho dvora nemožno uplatniť (pozri rozsudky z 5. decembra 1996, Reisdorf, C‑85/95, Zb. s. I‑6257, bod 16, a z 1. októbra 2009, Woningstichting Sint Servatius, C‑567/07, Zb. s. I‑9021, bod 43).

20      V tomto prípade to však tak nie je.

21      Vo svojom rozhodnutí o začatí prejudiciálneho konania si totiž Tribunal Supremo kladie otázku týkajúcu sa rozsahu povinností prislúchajúcich členským štátom na základe smernice, pokiaľ ide o rozsah súdneho preskúmania nekalej povahy určitých zmluvných podmienok, na ktoré sa podľa samotného Tribunal Supremo vzťahuje článok 4 ods. 2 smernice.

22      Hoci s týmto posúdením Tribunal Supremo nesúhlasia všetci účastníci konania, nezdá sa – prinajmenšom nie zjavne – že by sa uvedené ustanovenie smernice nemohlo uplatniť vo veci samej.

23      Za týchto podmienok treba konštatovať, že Súdny dvor má právomoc rozhodnúť o prejudiciálnych otázkach, ktoré mu predložil vnútroštátny súd, a že návrh na začatie prejudiciálneho konania preto treba vyhlásiť za prípustný.

 O veci samej

 O prvej a druhej otázke

24      Svojimi prvými dvoma otázkami, ktoré je potrebné skúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 4 ods. 2 a článok 8 smernice bránia tomu, aby členský štát vo svojom právnom poriadku upravil v prospech spotrebiteľov preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti medzi cenou a odmenou na jednej strane a službami či tovarmi poskytnutými v protihodnote na strane druhej, aj keď sú tieto podmienky formulované jasne a zrozumiteľne.

25      Caja de Madrid tvrdí, že článok 8 smernice neumožňuje členským štátom zaviesť prostredníctvom opatrení na prebratie alebo zachovať v prípade neexistencie týchto opatrení vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá je v rozpore s článkom 4 ods. 2 smernice. Toto ustanovenie totiž kogentným spôsobom vymedzuje rozsah pôsobnosti systému ochrany stanoveného smernicou, čím sa vylučuje akákoľvek možnosť štátov, aby sa od nej odchýlili, a to aj v prípade stanovenia vnútroštátnej právnej úpravy výhodnejšej pre spotrebiteľov.

26      Ostatné dotknuté osoby, ktoré predložili pripomienky, naopak tvrdia, že článok 4 ods. 2 a článok 8 smernice takejto možnosti nebránia. Domnievajú sa totiž, že prijatie a zachovanie podobnej vnútroštátnej právnej úpravy spadá pod možnosť členských štátov zaviesť v oblasti spravovanej smernicou prísnejšie mechanizmy ochrany spotrebiteľov.

27      S cieľom odpovedať na položené otázky treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide tak o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah (rozsudky z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C‑240/98 až C‑244/98, Zb. s. I‑4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostaza Claro, C‑168/05, Zb. s. I‑10421, bod 25).

28      Napriek tomu, ako výslovne uvádza dvanáste odôvodnenie smernice, táto smernica uskutočnila len čiastočné a minimálne zosúladenie vnútroštátnych právnych úprav týkajúcich sa nekalých podmienok, pričom priznala členským štátom možnosť zaručiť spotrebiteľovi vyššiu úroveň ochrany, než je úroveň stanovená smernicou.

29      Článok 8 smernice teda výslovne stanovuje členským štátom možnosť „prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné [prísnejšie ustanovenia zlučiteľné – neoficiálny preklad] so zmluvou v oblasti obsiahnutej [upravenej – neoficiálny preklad]... smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“.

30      Ide teda o overenie, či sa pôsobnosť článku 8 smernice vzťahuje na celú oblasť upravenú touto smernicou, čiže aj na jej článok 4 ods. 2, alebo je toto ustanovenie, ako to tvrdí Caja de Madrid, vylúčené z pôsobnosti uvedeného článku 8.

31      V tomto ohľade však treba konštatovať, že článok 4 ods. 2 smernice len stanovuje, že „hodnotenie nekalej povahy“ sa netýka zmluvných podmienok uvedených v tomto ustanovení smernice, pokiaľ sú tieto podmienky formulované jasne a zrozumiteľne.

32      Zo samotného znenia článku 4 ods. 2 smernice teda vyplýva, že toto ustanovenie, ako uviedla generálna advokátka v bode 74 svojich návrhov, nemožno považovať za ustanovenie upravujúce vecnú pôsobnosť smernice. Naopak zmluvné podmienky, ktorých sa týka uvedený článok 4 ods. 2 a ktoré patria do oblasti upravenej smernicou, sa vymykajú posúdeniu ich nekalej povahy len v rozsahu, v akom sa vnútroštátny súd na základe preskúmania jednotlivých prípadov domnieva, že boli predajcom alebo dodávateľom formulované jasne a zrozumiteľne.

33      Okrem toho z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že článok 3 ods. 1 a článok 4 ods. 1 smernice spoločne definujú všeobecné kritériá umožňujúce posúdiť nekalú povahu zmluvných podmienok podliehajúcich ustanoveniam smernice (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. mája 2002, Komisia/Švédsko, C‑478/99, Zb. s. I‑4147, body 11 a 17, ako aj z 1. apríla 2004, Freiburger Kommunalbauten, C‑237/02, Zb. s. I‑3403, body 18, 19 a 21).

34      V tejto istej perspektíve článok 4 ods. 2 smernice slúži, ako to uviedla generálna advokátka v bode 75 svojich návrhov, výlučne na stanovenie spôsobov a rozsahu vecného preskúmania zmluvných podmienok, ktoré neboli individuálne dohodnuté a ktoré opisujú základné plnenia zmlúv uzavretých medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom.

35      Z toho vyplýva, že zmluvné podmienky, ktorých sa týka tento článok 4 ods. 2, patria do oblasti upravenej smernicou, a článok 8 tejto smernice sa tak uplatňuje aj na uvedený článok 4 ods. 2.

36      Takýto záver nemôžu spochybniť ani tvrdenia Caja de Madrid, podľa ktorých najmä z rozsudku z 10. mája 2001, Komisia/Holandsko (C‑144/99, Zb. s. I‑3541) vyplýva, že článok 4 ods. 2 smernice má pre členské štáty kogentnú a záväznú povahu, takže sa nemôžu odvolávať na článok 8 smernice s cieľom prijať do svojich vnútroštátnych právnych poriadkov alebo v nich zachovať také ustanovenia, ktoré by mohli zmeniť jeho pôsobnosť.

37      V tomto ohľade treba uviesť, že tieto tvrdenia vyplývajú z nesprávneho výkladu uvedeného rozsudku. V dotknutom rozsudku Súdny dvor rozhodol, že Holandské kráľovstvo si nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo smernice, nie však z dôvodu, že neprebralo jej článok 4 ods. 2, ale výlučne preto, lebo zabezpečilo jej neúplne prebratie, takže vnútroštátna právna úprava nebola schopná dosiahnuť výsledky sledované týmto ustanovením.

38      Uvedená právna úprava totiž vylučuje akúkoľvek možnosť súdneho preskúmania zmluvných podmienok definujúcich hlavné plnenia v zmluvách uzavretých medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, aj keby vyhotovenie týchto podmienok bolo nejasné a nezrozumiteľné, takže spotrebiteľ by sa vôbec nemohol dovolávať nekalej povahy zmluvnej podmienky týkajúcej sa definície hlavného predmetu zmluvy a primeranosti medzi cenou a dodávanými službami či tovarom.

39      Z už citovaného rozsudku Komisia/Holandsko tak nijako nemožno vyvodiť, že by sa Súdny dvor domnieval, že článok 4 ods. 2 smernice predstavoval kogentné a záväzné ustanovenie, ktoré malo byť ako také povinne prebraté členskými štátmi. Súdny dvor sa naopak obmedzil na rozhodnutie, že na účely konkrétneho zaručenia cieľov ochrany spotrebiteľov sledovaných smernicou, musí byť akékoľvek prebratie uvedeného článku 4 ods. 2 úplné, aby sa zákaz posúdenia nekalej povahy zmluvných podmienok týkal výlučne tých podmienok, ktoré sú formulované jasne a zrozumiteľne.

40      Z uvedeného vyplýva, že členským štátom nemožno brániť, aby v celej oblasti spravovanej smernicou, vrátane jej článku 4 ods. 2, zachovali alebo prijali prísnejšie pravidlá, než sú pravidlá stanovené smernicou, pokiaľ smerujú k zabezpečeniu vyššej úrovne ochrany spotrebiteľov.

41      Pokiaľ však ide o španielsku právnu úpravu dotknutú vo veci samej, treba uviesť, že zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že zákon 7/1998 do vnútroštátneho práva neprebral článok 4 ods. 2 smernice.

42      Z toho vyplýva, ako to uviedol Tribunal Supremo, že v španielskom právnom poriadku môže vnútroštátny súd za každých okolností posúdiť v rámci sporu týkajúceho sa zmluvy uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom nekalú povahu zmluvnej podmienky, ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá sa týka najmä hlavného predmetu uvedenej zmluvy, a to aj za predpokladu, že táto podmienka bola vopred formulovaná predajcom alebo dodávateľom jasne a zrozumiteľne.

43      Za týchto okolností treba konštatovať, že španielska práva úprava dotknutá vo veci samej tým, že povolila možnosť úplného súdneho preskúmania nekalej povahy takých zmluvných podmienok, akými sú podmienky dotknuté v článku 4 ods. 2 smernice v rámci zmluvy uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, umožňuje v súlade s článkom 8 smernice zaručiť spotrebiteľovi vyššiu úroveň účinnej ochrany, než je úroveň ochrany stanovená smernicou.

44      V duchu týchto úvah treba na prvú a druhú otázku odpovedať tak, že články 4 ods. 2 a 8 smernice sa musia vykladať v tom zmysle, že nebránia takej vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá umožňuje súdne preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti medzi cenou a odmenou na jednej strane a službami či tovarmi poskytnutými v protihodnote na strane druhej, aj keď sú tieto podmienky formulované jasne a zrozumiteľne.

 O tretej otázke

45      Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či článok 2 ES, článok 3 ods. 1 písm. g) ES a článok 4 ods. 1 ES bránia takému výkladu článku 4 ods. 2 a článku 8 smernice, podľa ktorého členské štáty môžu prijať vnútroštátnu právnu úpravu umožňujúcu súdne preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti medzi cenou a odmenou na jednej strane a službami či tovarmi poskytnutými v protihodnote na strane druhej, aj keď sú tieto podmienky formulované jasne a zrozumiteľne.

46      Pokiaľ ide o článok 2 ES a článok 4 ods. 1 ES, stačí konštatovať, že podľa ustálenej judikatúry tieto ustanovenia upravujú ciele a všeobecné zásady, ktoré sa nevyhnutne uplatňujú v spojení s jednotlivými kapitolami Zmluvy ES určenými na vykonanie týchto zásad a cieľov. Tieto ustanovenia teda nemôžu samy osebe ukladať členským štátom jasné a bezpodmienečné právne povinnosti (pozri v tomto zmysle, pokiaľ ide o článok 2 ES, rozsudok z 24. januára 1991, Alsthom Atlantique, C‑339/89, Zb. s. I‑107, bod 9, a pokiaľ ide o článok 4 ods. 1 ES, rozsudok z 3. októbra 2000, Échirolles Distribution, C‑9/99, Zb. s. I‑8207, bod 25).

47      Rovnako ani článok 3 ods. 1 písm. g) ES nemôže sám osebe ukladať členským štátom právne povinnosti. Toto ustanovenie sa totiž obmedzuje, ako to už Súdny dvor mal možnosť objasniť, na stanovenie cieľa, ktorý však musí byť spresnený v ostatných ustanoveniach Zmluvy, najmä v tých ustanoveniach, ktoré sa týkajú pravidiel hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. novembra 1983, Michelin, 322/81, Zb. s. 3461, bod 29, a Alsthom Atlantique, už citovaný, bod 10).

48      Navyše treba konštatovať, že skutočnosti uvedené v rozhodnutí vnútroštátneho súdu neumožňujú Súdnemu dvoru jasne vymedziť ustanovenia Zmluvy týkajúce sa pravidiel hospodárskej súťaže, ktorých výklad by bol užitočný na účely vyriešenia sporu vo veci samej.

49      V duchu všetkých týchto úvah je potrebné odpovedať na tretiu otázku tak, že článok 2 ES, článok 3 ods. 1 písm. g) ES a článok 4 ods. 1 ES nebránia takému výkladu článku 4 ods. 2 a článku 8 smernice, podľa ktorého členské štáty môžu prijať vnútroštátnu právnu úpravu umožňujúcu súdne preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti medzi cenou a odmenou na jednej strane a službami či tovarmi poskytnutými v protihodnote na strane druhej, aj keď sú tieto podmienky formulované jasne a zrozumiteľne.

 O trovách

50      Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

1.      Článok 4 ods. 2 a článok 8 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa musia vykladať v tom zmysle, že nebránia takej vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá umožňuje súdne preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti medzi cenou a odmenou na jednej strane a službami či tovarmi poskytnutými v protihodnote na strane druhej, aj keď sú tieto podmienky formulované jasne a zrozumiteľne.

2.      Článok 2 ES, článok 3 ods. 1 písm. g) ES a článok 4 ods. 1 ES nebránia takému výkladu článku 4 ods. 2 a článku 8 smernice 93/13, podľa ktorého členské štáty môžu prijať vnútroštátnu právnu úpravu umožňujúcu súdne preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti medzi cenou a odmenou na jednej strane a službami či tovarmi poskytnutými v protihodnote na strane druhej, aj keď sú tieto podmienky formulované jasne a zrozumiteľne.

Podpisy

---

* Jazyk konania: španielčina.