Vec C‑511/03

Staat der Nederlanden (Ministerie van Landbouw, Natuurbeheer en Visserij)

proti

Ten Kate Holding Musselkanaal BV a i.

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Hoge Raad der Nederlanden)

„Politika hygieny – Ochrana pred bovinnou spongiformnou encefalopatiou (choroba šialených kráv) – Kŕmenie prežúvavcov bielkovinami pochádzajúcimi z iných druhov zvierat ako prežúvavcov – Zodpovednosť členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom v dôsledku toho, že porušil právo Spoločenstva, ktoré sa mu pripisuje – Uplatniteľné právo – Povinnosť podať žalobu na nečinnosť proti Komisii“

Návrhy prednesené 17. februára 2005 – generálna advokátka C. Stix‑Hackl

Rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 20. októbra 2005

Abstrakt rozsudku

1. Právo Spoločenstva – Žaloba o neplatnosť alebo žaloba na nečinnosť – Povinnosť pre členský štát podať takúto žalobu v prospech jedného so svojich občanov – Neexistencia – Existencia takejto povinnosti a zodpovednosti štátu podľa vnútroštátneho práva – Prípustnosť – Obmedzenia

(Články 10 ES, 230 ES a 232 ES)

2. Poľnohospodárstvo – Aproximácia právnych predpisov v oblasti politiky hygieny – Veterinárne a zootechnické kontroly v obchode vnútri Spoločenstva so živými zvieratami a výrobkami živočíšneho pôvodu – Ochranné opatrenia pred bovinnou spongiformnou encefalopatiou – Rozhodnutie 94/381 – Systém umožňujúci rozlíšenie medzi bielkovinami z prežúvavcov a bielkovinami z neprežúvavcov – Žiadosť členského štátu o povolenie umožniť kŕmenie prežúvavcov bielkovinami pochádzajúcimi z iných druhov zvierat ako prežúvavcov – Povinnosť Komisie predložiť návrh Rade – Neexistencia – Podmienky

(Smernice Rady 89/662, článok 17, a 90/425, článok 17; rozhodnutie Komisie 94/381, článok 1 ods. 2)

1. Právo Spoločenstva nestanovuje žiadnu povinnosť členského štátu podať žalobu o neplatnosť podľa článku 230 ES alebo žalobu na nečinnosť podľa článku 232 ES v prospech jedného zo svojich občanov. Právu Spoločenstva však v zásade neodporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá obsahuje takúto povinnosť alebo stanovuje zodpovednosť členského štátu pre prípad, ak nekonal v tomto zmysle.

Z tohto posledného hľadiska nie je zrejmé, že by právo Spoločenstva mohlo byť porušené, ak by vnútroštátne právo obsahovalo takúto povinnosť alebo stanovovalo zodpovednosť členského štátu v takom prípade. Členský štát však môže porušiť povinnosť lojálnej spolupráce uvedenej v článku 10 ES, ak by si neponechal voľnú úvahu o možnosti podať žalobu, lebo to by mohlo viesť k nebezpečenstvu, že súd Spoločenstva by bol zaplavený zrejme nedôvodnými žalobami, a tým by bola ohrozená riadna funkčnosť tejto inštitúcie.

(pozri body 31, 32, bod 1 výroku)

2. Článok 1 ods. 2 rozhodnutia 94/381 týkajúceho sa niektorých ochranných opatrení súvisiacich s bovinnou spongiformnou encefalopatiou a s krmivami obsahujúcimi bielkovinu pochádzajúcu z cicavcov, v spojení s článkom 17 smernice 90/425 týkajúcej sa veterinárnych a zootechnických kontrol uplatňovaných v obchode vnútri spoločenstva s určitými živými zvieratami a výrobkami s ohľadom na vytvorenie vnútorného trhu a článkom 17 smernice Rady 89/662 o veterinárnych kontrolách v obchode vnútri spoločenstva s cieľom dobudovania vnútorného trhu, sa má vykladať v tom zmysle, že ak poznatky, ktoré má Komisia k dispozícii, neumožňujú preukázať, že kontroly vykonané v rámci systému umožňujúceho rozlíšenie medzi bielkovinami pochádzajúcimi z prežúvavcov a bielkovinami z neprežúvavcov, ktorý predložil členský štát Komisii na posúdenie so zámerom získať oprávnenie, poskytujú dostatočnú záruku pre ochranu verejného zdravia a ak bola Stálemu veterinárnemu výboru predložená žiadosť tohto členského štátu, ale tento výbor nevydal žiadne stanovisko, najmä z dôvodu nových informácií, ktoré menia pohľad na riziká pre verejné zdravie, Komisia nie je povinná predložiť Rade návrh opatrení, ktoré sa majú prijať.

(pozri body 41 – 43, bod 2 výroku)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (tretia komora)

z 20. októbra 2005 (*)

Vo veci C‑511/03,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES, podaný rozhodnutím Hoge Raad der Nederlanden (Holandsko) z 5. decembra 2003 a doručený Súdnemu dvoru 8. decembra 2003, ktorý súvisí s konaním:

Staat der Nederlanden (Ministerie van Landbouw, Natuurbeheer en Visserij)

proti

Ten Kate Holding Musselkanaal BV,

Ten Kate Europrodukten BV,

Ten Kate Produktie Maatschappij BV,

SÚDNY DVOR (tretia komora),

v zložení: predseda tretej komory A. Rosas (spravodajca), sudcovia J.‑P. Puissochet, S. von Bahr, U. Lõhmus a A. Ó Caoimh,

generálna advokátka: C. Stix‑Hackl,

tajomník: M. Ferreira, hlavná referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 2. decembra 2004,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

– Ten Kate Holding Musselkanaal BV, Ten Kate Europrodukten BV a Ten Kate Produktie Maatschappij BV, v zastúpení: H. Bronkhorst a J. A. M. A. Sluysmans, advocaten,

– holandská vláda, v zastúpení: H. G. Sevenster a J. G. M. van Bakel, splnomocnené zástupkyne,

– francúzska vláda, v zastúpení: R. Abraham a E. Puisais, splnomocnení zástupcovia,

– Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: T. van Rijn, A. Bordes a H. van Vliet, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 17. februára 2005,

vyhlásil tento

Rozsudok

1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa v podstate týka výkladu práva Spoločenstva o zodpovednosti členského štátu za to, že nepodal žalobu proti Komisii Európskych spoločenstiev na Súdny dvor.

2 Prejudiciálne otázky vyplynuli zo sporu medzi Holandskom a Ten Kate Holding Musselkanaal BV, Ten Kate Europrodukten BV a Ten Kate Produktie Maatschappij BV (ďalej len „Ten Kate a i.“), ktoré sú spoločnosťami produkujúcimi bielkoviny používané pri výrobe umelého mlieka pre teľatá a získavajú sa spracovaním tuku ošípaných. V tomto súdnom spore ide o určenie zodpovednosti Holandska za škodu spôsobenú spoločnostiam Ten Kate a i. tým, že nemohli podnikať s týmito bielkovinami.

Právny rámec

Právna úprava Spoločenstva

3 Komisia prijala rozhodnutie 94/381/ES z 27. júna 1994 týkajúce sa niektorých ochranných opatrení súvisiacich s bovínnou spongiformnou encefalopatiou (ďalej len „BSE“) a s krmivami obsahujúcimi bielkovinu pochádzajúcu z cicavcov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 172, s. 23) v rámci boja proti tejto chorobe. Článok 1 tohto rozhodnutia stanovuje:

„1. Členské štáty do tridsiatich dní od oznámenia tohto rozhodnutia zakážu kŕmenie všetkých druhov prežúvavcov bielkovinami pochádzajúcimi z tkanív cicavcov.

2. Členské štáty, ktoré zavedú systém umožňujúci rozlíšenie medzi bielkovinami pochádzajúcimi z prežúvavcov a bielkovinami pochádzajúcimi z iných druhov zvierat ako prežúvavcov, sú Komisiou oprávnené povoliť kŕmenie prežúvavcov bielkovinami pochádzajúcimi z iných druhov zvierat ako prežúvavcov na základe postupu podľa článku 17 smernice 90/425/EHS.“ [neoficiálny preklad]

4 Článok 17 smernice Rady 90/425/EHS z 26. júna 1990 týkajúcej sa veterinárnych a zootechnických kontrol uplatňovaných v obchode vnútri spoločenstva s určitými živými zvieratami a výrobkami s ohľadom na vytvorenie vnútorného trhu (Ú. v. ES L 224, s. 29; Mim. vyd. 03/010, s. 138) stanovuje:

„Tam, kde sa odkazuje na postup definovaný v tomto článku, Stály veterinárny výbor ustanovený rozhodnutím 68/361/EHS prijme rozhodnutie v súlade s predpismi určenými v článku 17 smernice 89/662/EHS.“

5 Článok 17 smernice Rady 89/662/EHS z 11. decembra 1989 o veterinárnych kontrolách v obchode vnútri spoločenstva s cieľom dobudovania vnútorného trhu, (Ú. v. ES L 395, s. 13; Mim. vyd. 03/009, s. 214), v opravenom znení (Ú. v. ES L 151, 1990, s. 40), stanovuje:

„1. Ak sa má použiť postup stanovený týmto článkom, predseda bezodkladne postúpi záležitosť buď z vlastnej iniciatívy, alebo na žiadosť členského štátu Stálemu veterinárnemu výboru (ďalej len ako ‚výbor‘) ustanovenému rozhodnutím 68/361/EHS.

2. Zástupca Komisie predkladá výboru návrh opatrení, ktoré sa majú prijať. Výbor vydáva stanovisko k nemu v priebehu dvoch dní. V prípade rozhodnutia, ktoré má Rada prijať na návrh Komisie, sa vyžaduje prijatie stanoviska na základe väčšiny stanovenej v článku 148 odseku 2 zmluvy [teraz článok 205 ods. 2 ES]. Vážnosť hlasov zástupcov členských štátov vo výbore sa posudzuje spôsobom stanoveným v uvedenom článku. Predseda nehlasuje.

3. Komisia prijme plánované opatrenia, ak sú v súlade so stanoviskom výboru.

4. Ak plánované opatrenia nie sú v súlade so stanoviskom výboru alebo nie je vydané vyjadrenie, Komisia bezodkladne predkladá Rade návrh opatrení, ktoré sa majú prijať.

Rada rozhoduje kvalifikovanou väčšinou.

Ak Rada po uplynutí lehoty 15 dní odo dňa postúpenia záležitosti Rade nerozhodne, Komisia prijme navrhované opatrenia, s výnimkou toho, keď sa Rada proti tomuto opatreniu vyslovila väčšinou.“

6 Vo svojom rozhodnutí vnútroštátny súd cituje pôvodné znenie článku 17 pred opravou v roku 1990. Toto znenie stanovuje v odseku 2:

„Výbor vydáva stanovisko k tomuto návrhu v lehote, ktorú môže stanoviť predseda podľa naliehavosti záležitosti“. ?neoficiálny preklad?

7 Rozhodnutie Komisie 96/449/ES z 18. júla 1996 o schválení alternatívnych systémov tepelnej úpravy pre spracovanie živočíšnych odpadov v súvislosti s inaktiváciou faktorov spongiformnej encefalopatie [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 184, s. 43) zakázalo spracovanie živočíšnych odpadov z cicavcov s výnimkou spracovania podľa stanoveného postupu najmä tepelnou úpravou. Dátum nadobudnutia účinnosti rozhodnutia 96/449 bol stanovený na 1. apríl 1997, aby podniky mali možnosť prispôsobiť alebo nahradiť svoje zariadenia.

Vnútroštátna právna úprava

8 Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že verejnoprávne medziprofesijné združenie pre krmivo pre dobytok (Productschap voor veevoeder, ďalej len „Productschap“) s cieľom získať povolenie Komisie podľa článku 1 ods. 2 rozhodnutia 94/381 po dohovore s dotknutými hospodárskymi subjektmi a príslušnými orgánmi, vypracovalo v protokole nazvanom „protokol o rozlišovaní bielkovín“, ktorý tvoril prílohu k nariadeniu o spracovaní živočíšnych produktov na krmivo pre zvieratá z 9. novembra 1994 (Verordening Vvr regeling verwerking dierlijke producten in diervoeders 1994, ďalej len „nariadenie z roku 1994“), výrobný a kontrolný systém, ktorý umožňuje rozlišovať bielkoviny prežúvavcov od bielkovín pochádzajúcich z neprežúvavcov, napr. ošípaných.

9 Holandská vláda listom z 29. novembra 1994 požiadala Komisiu o udelenie oprávnenia podľa postupu v zmysle článku 17 smernice 90/425 v súlade s rozhodnutím 94/381 uplatniť protokol o rozlišovaní bielkovín.

10 V čase čakania na udelenia oprávnenia zo strany Komisie príslušný minister neodsúhlasil nariadenie z roku 1994. Ten Kate a i. prispôsobili svoje výrobné procesy protokolu o rozlišovaní bielkovín. Vnútroštátne orgány pre inšpekciu dobytka a mäsa (Rijksdienst voor de keuring van Vee en Vlees, ďalej len „RVV“) im povolili tento ich pracovný postup.

11 Holandská vláda listom z 18. decembra 1995 požiadala Komisiu, aby začala postup o udelenie oprávnenia. Svoju žiadosť zopakovala listom z 27. júna 1997, pričom zdôraznila význam definitívnej odpovede, aby Holandské kráľovstvo mohlo poskytnúť podnikom jasné informácie v tejto veci.

12 Po prijatí rozhodnutia 96/449 bola holandská právna úprava zmenená nariadením z 25. marca 1997 o systémoch tepelného spracovania a finálnych produktoch (Regeling warmtebehandelingssytemen en einproducten, Stcrt. 1997, č. 61), ktoré nadobudlo účinnosť 30. júla 1997. So zreteľom na značné investície, ktoré vyžadoval predpísaný postup tepelného spracovania, a na skutočnosť, že nič nenasvedčovalo tomu, že Komisia udelí oprávnenie podľa rozhodnutia 94/381, Ten Kate a i. zastavili výrobu bielkovín z bravčového tuku.

13 Listom z 9. marca 1998 požiadal príslušný minister združenie Productschap, aby nariadenie z roku 1994 zosúladilo s rozhodnutím 94/381, pretože na európskej úrovni nebude v dohľadnej dobe prijaté žiadne rozhodnutie týkajúce sa protokolu o rozlišovaní bielkovín. Predseda združenia Productschap vydal 30. júna 1998 nové rozhodnutie, ktoré zakázalo výrobu živočíšnej múčky v súlade s týmto protokolom.

14 Štátny tajomník pre poľnohospodárstvo, ochranu prírody a rybolov 22. februára 1999 prijal nariadenie zakazujúce skrmovanie živočíšnej múčky (Regeling verbod diermelen in diervoeders, Stcrt. 1999, č. 37), ktoré nadobudlo účinnosť 1. marca 1999.

Konanie pred vnútroštátnym súdom a prejudiciálne otázky

15 Dňa 24. februára 1998 podali Ten Kate a i. žalobu na Rechtbank te ‘s-Gravenhage s cieľom zaviazať Holandsko na náhradu škody, ktorá im vznikla v dôsledku toho, že od 30. júla 1997 nemohli vyrábať bielkoviny z bravčového tuku a zásoby vytvorené do 30. júla 1997 nemohli po tomto dátume predávať. Svoju žalobu odôvodnili nesprávnym konaním štátu v súvislosti s opatreniami, ktoré mal podniknúť na zabezpečenie udelenia požadovaného oprávnenia zo strany Komisie. Zdôrazňujú najmä, že štát mal podať žalobu na nečinnosť proti Komisii na základe článku 175 Zmluvy ES (teraz článok 232 ES).

16 Prvostupňový súd túto žalobu zamietol. Gerechtshof te ‘s Gravenhage odvolaniu vyhovel.

17 Nikto z účastníkov konania nezpochybňuje, že Ten Kate a i. nemohli sami podať žalobu na nečinnosť proti Komisii, pretože neboli osobne dotknutí. Navyše ani žaloba o náhradu škody na základe článku 215 Zmluvy ES (teraz článok 288 ES) by neviedla k výsledku, že Ten Kate a i. by mohli pokračovať vo svojej výrobnej činnosti.

18 Hoge Raad der Nederlanden si kladie otázky o voľnej úvahe štátu v súvislosti s podaním žaloby na nečinnosť. Pripomína, že v záležitostiach politiky v oblasti medzinárodných vzťahov má štát rozsiahlu voľnú úvahu. Vnútroštátny súd zastáva názor, že pre posúdenie zodpovednosti štátu je potrebné najskôr rozhodnúť, či sa majú uplatniť predpisy vnútroštátneho holandského práva alebo práva Spoločenstva. V prospech druhého riešenia hovorí skutočnosť, že rozhodnutie založené na vnútroštátnom práve by mohlo viesť k právnej nerovnosti občanov rôznych členských štátov v situáciách, v ktorých práve ide o práva a nároky týchto štátov, a nepriamo ich občanov, proti inštitúciám Európskeho spoločenstva.

19 Vnútroštátny súd si tiež kladie otázku, či existuje výlučné právo iniciatívy Komisie predkladať Stálemu veterinárnemu výboru návrh opatrení, ktoré sa majú prijať podľa postupu stanoveného v článku 17 smernice 90/425 v spojení s článkom 17 smernice 89/662. Existencia takého práva by totiž znamenala, že Komisia nemá povinnosť konať, a teda nie je možné podať žalobu na nečinnosť.

20 Za týchto okolností Hoge Raad der Nederlanden rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1. Má sa na otázku, či štát, v prípade ako je tento, je povinný voči občanovi, ktorý má na veci záujem ako Ten Kate, využiť svoje možnosti na podanie žaloby na základe článku 175 Zmluvy ES… a článku 173 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 230 ES) a v prípade nesplnenia si tejto povinnosti je povinný občanovi nahradiť v dôsledku toho vzniknutú škodu, odpovedať na základe predpisov vnútroštátneho holandského práva, alebo práva Spoločenstva?

2. Ak sa na prvú otázku má odpovedať úplne alebo čiastočne podľa predpisov práva Spoločenstva:

a) môže z práva Spoločenstva za určitých podmienok vyplynúť taká povinnosť a zodpovednosť v zmysle tejto otázky?

b) v prípade kladnej odpovede na otázku 2. a), ktoré predpisy práva Spoločenstva je potrebné uplatniť ako kritérium pri odpovedi na prvú otázku v konkrétnom prípade, ako je tento?

3. Má sa článok 1 ods. 2 rozhodnutia 94/381/ES v prípade potreby v spojení s článkom 17 smernice 90/425/EHS a článkom 17 smernice 89/662/EHS vykladať v tom zmysle, že z neho vyplýva povinnosť Komisie alebo Rady udeliť dané oprávnenie, keď systém, ktorý žiadajúci štát používa alebo mieni používať, je skutočne schopný rozlišovať bielkoviny pochádzajúce z prežúvavcov od bielkovín neprežúvavcov?

4. V akom rozsahu odpoveď na tretiu otázku spôsobuje obmedzenie práva alebo povinnosti štátu uvedenej v prvej otázke napadnúť podľa článku 175 Zmluvy ES… nečinnosť vo veci neudelenia oprávnenia, ako je to v tomto prípade a podľa článku 173 Zmluvy ES… napadnúť odmietnutie udeliť takéto oprávnenie?“

21 Vnútroštátny súd upresňuje, že tretia otázka má význam, či už sa má prvá otázka riešiť podľa holandského práva, alebo či sa má postupovať podľa práva Spoločenstva, s výhradou v druhom prípade, ak by odpoveď na druhú otázku písm. a) bola záporná. Štvrtá otázka má význam len ako pokračovanie druhej otázky písm. b).

O prejudiciálnych otázkach

O prvých dvoch otázkach

22 Prvými dvomi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, ktoré právo sa má uplatniť pri určení, či členský štát má povinnosť voči svojim občanom podať žalobu o neplatnosť podľa článku 230 ES alebo na nečinnosť podľa článku 232 ES a či môže byť zodpovedný za to, keď tak nekonal. Tento súd sa tiež pýta, či právo Spoločenstva ukladá takúto povinnosť a či z nej vyplýva takáto zodpovednosť.

23 Je potrebné pripomenúť, že Spoločenstvo v súlade s článkom 5 ES koná v medziach právomocí jemu priznaných a cieľov stanovených v Zmluve o ES.

24 Okrem toho článok 234 ES stanovuje, že Súdny dvor má právomoc rozhodovať o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú výkladu Zmluvy, aktov inštitúcií Spoločenstva a Európskej centrálnej banky, ako aj štatútov orgánov zriadených aktom Rady Európskej únie, ak to tak tieto štatúty stanovujú.

25 Z toho vyplýva, že Súdny dvor nemá právomoc vykladať vnútroštátne právo členského štátu (uznesenie z 21. decembra 1995, Max Mara, C‑307/95, Zb. s. I‑5083, bod 5; rozsudok z 3. októbra 2000, Corsten, C‑58/98, Zb. s. I‑7919, bod 24, a uznesenie z 19. januára 2001, Colapietro, C‑391/00, neuverejnené v Zbierke, body 8 a 9).

26 Súdny dvor preto nemôže odpovedať na otázku, či je štát podľa predpisov holandského práva povinný voči svojim občanom podať žalobu o neplatnosť alebo na nečinnosť a či môže byť za to zodpovedný, ak tak nekoná.

27 Pokiaľ ide o výklad práva Spoločenstva treba najskôr konštatovať, že znenie tak článku 230 ES, ako aj článku 232 ES neukladá členskému štátu povinnosť podať žalobu. Naopak článok 232 ES stanovuje, že členské štáty „môžu“ podať na Súdny dvor žalobu, aby určil, že došlo k porušeniu Zmluvy tým, že jedna z inštitúcií uvedených v prvom odseku tohto ustanovenia nevydala rozhodnutie.

28 Takúto povinnosť nie je možné vyvodiť ani z článku 10 ES, na ktorý sa odvolávajú žalovaní v konaní pred vnútroštátnym súdom na podporu svojho tvrdenia. Zásada vyjadrená v tomto článku zaväzuje členské štáty a orgány k vzájomnej lojálnej spolupráci (rozsudok z 10. februára 1983, Luxembursko/Parlament, 230/81, Zb. s. 255, bod 37; uznesenie z 13. júla 1990, Zwartveld a i., C‑2/88 Imm., Zb. s. I‑3365, bod 17), ale nedá sa vykladať v tom zmysle, že členský štát by bol voči svojim občanom povinný podať žalobu o neplatnosť alebo na nečinnosť.

29 Naopak zohľadnením podmienok prípustnosti žalôb stanovených v zmluvách a práva na účinnú súdnu ochranu Súdny dvor vyložil zásadu lojálnej spolupráce v tom zmysle, že vnútroštátne súdy majú vnútroštátne procesné predpisy o podaní žaloby vykladať a uplatňovať tak, aby fyzické a právnické osoby mohli súdnou cestou napadnúť nezákonnosť každého vnútroštátneho rozhodnutia alebo iného opatrenia, ktorým sa na ne uplatňuje akt Spoločenstva všeobecného významu dovolávaním sa neplatnosti tohto aktu (rozsudok z 25. júla 2002, Unión de Pequeños Agricultores/Rada, C‑50/00 P, Zb. s. I‑6677, bod 42). To isté platí v prípade, keď fyzická alebo právnická osoba napáda nečinnosť vo veci nevydania rozhodnutia v zmysle článku 232 ES, o ktorej sa domnieva, že je v rozpore s právom Spoločenstva.

30 Aj keď právo Spoločenstva neobsahuje povinnosť členského štátu podať žalobu o neplatnosť alebo na nečinnosť v prospech jedného zo svojich občanov, predsa však, s úmyslom dať vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, je potrebné preskúmať, či právu Spoločenstva odporuje vnútroštátne právo, ktoré stanovuje takúto povinnosť alebo prípadnú zodpovednosť tohto štátu, ak nekonal v tomto zmysle.

31 Z tohto hľadiska nie je zrejmé, že by právo Spoločenstva mohlo byť porušené, ak by vnútroštátne právo obsahovalo takúto povinnosť alebo stanovovalo zodpovednosť členského štátu v takom prípade. Členský štát však môže porušiť povinnosť lojálnej spolupráce uvedenej v článku 10 ES, ak by si neponechal voľnú úvahu o možnosti podať žalobu, lebo to by mohlo viesť k nebezpečenstvu, že súd Spoločenstva by bol zaplavený zrejme nedôvodnými žalobami, a tým by bola ohrozená riadna funkčnosť tejto inštitúcie.

32 So zreteľom na uvedené treba na prvé dve otázky odpovedať tak, že právo Spoločenstva nestanovuje žiadnu povinnosť členského štátu podať žalobu o neplatnosť podľa článku 230 ES alebo žalobu na nečinnosť podľa článku 232 ES v prospech jedného zo svojich občanov. Právu Spoločenstva v zásade neodporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá obsahuje takúto povinnosť alebo stanovuje zodpovednosť členského štátu pre prípad, ak nekonal v tomto zmysle.

O tretej otázke

33 Treťou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či článok 1 ods. 2 rozhodnutia 94/381, v spojení s článkom 17 smernice 90/425/EHS a článkom 17 smernice 89/662/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že z neho vyplýva povinnosť Komisie alebo Rady udeliť dané oprávnenie, keď systém, ktorý žiadajúci štát používa alebo mieni používať je skutočne schopný rozlišovať bielkoviny pochádzajúce z prežúvavcov a bielkoviny z neprežúvavcov.

Pripomienky predložené Súdnemu dvoru

34 Ten Kate a i. zdôrazňujú výraz „sú oprávnené“ uvedený v článku 1 ods. 2 rozhodnutia 94/381, ktorý neponecháva Komisii žiadny priestor na posúdenie. Tento výraz je posilnený kogentnou formuláciou šiesteho odôvodnenia tohto rozhodnutia, podľa ktorého „ak členský štát môže zaviesť systém, ktorý umožní rozlíšenie medzi bielkovinami z prežúvavcov a bielkovinami z neprežúvavcov, musí získať od Komisie oprávnenie…“ [neoficiálny preklad]

35 Holandská vláda a Komisia naopak zastávajú názor, že Komisia s prihliadnutím na okolnosti prípadu nebola povinná udeliť takéto oprávnenie. Upresňujú, že v rozpore s tým, čo tvrdí vnútroštátny súd, bol spis predložený Stálemu veterinárnemu výboru na zasadnutie konané 7. – 8. marca 1995. Tento výbor však neprijal žiadne stanovisko. Ani Komisia nepredložila návrh Rade. Zdôrazňujú vývoj v poznatkoch o BSE, ktorý odôvodňuje neprijatie rozhodnutia. Holandská vláda ďalej pripomína rozsudky z 18. novembra 1999, Pharos/Komisia, (C‑151/98 P, Zb. s. I‑8157, bod 25) a zo 4. júla 2000, Bergaderm a Goupil/Komisia (C‑352/98 P, Zb. s. I‑5291, bod 66), a tvrdí, že zákonodarca Spoločenstva tým, že aj keď Komisii uložil konať bezodkladne, predsa jej ponechal určitý priestor pre voľnú úvahu a že výraz „bezodkladne predkladá Rade“ závisí od konkrétnych okolností.

36 Komisia okrem toho tvrdí, že predtým, ako jej bola predložená žiadosť Holandského kráľovstva z 29. novembra 1994 o udelenie oprávnenia, listom z 11. novembra 1994 položila holandským orgánom určité otázky týkajúce sa prebratia rozhodnutia 94/381. Tieto otázky zopakovala v listoch z 21. marca 1995 a 20. júna 1995, ale nedostala uspokojivé odpovede. Okrem toho na základe oznámenia Spongiform Encephalopathy Advisory Committee z 20. marca 1996, že pravdepodobne existuje spojenie medzi BSE a Creutzfeldt-Jakobsovou chorobou, sa v členských štátoch uskutočnil kontrolný program. V dňoch 9. až 13. decembra 1996 bola vykonaná kontrola v Holandsku. Z nej vyplynulo, že kontroly týkajúce sa uplatnenia rozhodnutia 94/381 boli nedostatočné, pretože, najmä, neobsahovali žiadne laboratórne kontroly konečných produktov. Komisia 7. júla 1997 zaslaním výzvy začala konanie o nesplnení povinnosti členského štátu proti Holandskému kráľovstvu; po výmenách informácií v rokoch 1998 a 1999 bolo toto konanie zastavené.

Posúdenie Súdnym dvorom

37 Je potrebné pripomenúť, že rozhodnutie 94/381 zakazujúce používanie bielkovín pochádzajúcich z tkanív cicavcov pri kŕmení prežúvavcov je opatrením, ktoré bolo prijaté v rámci boja proti BSE, ktorá v tomto čase bola považovaná za chorobu postihujúcu len zvieratá. Článok 1 ods. 2 tohto rozhodnutia stanovuje, že členské štáty, ktoré zavedú systém umožňujúci rozlíšenie medzi bielkovinami pochádzajúcimi z prežúvavcov a bielkovinami z neprežúvavcov, sú Komisiou oprávnené povoliť kŕmenie prežúvavcov bielkovinami pochádzajúcimi z iných druhov zvierat ako prežúvavcov na základe postupu podľa článku 17 smernice 90/425/EHS, ktorý odkazuje na článok 17 smernice 89/662.

38 Článok 17 smernice 89/662 upravuje postúpenie veci Stálemu veterinárnemu výboru, predloženie návrhov opatrení zo strany Komisie, ktoré sa majú prijať, stanovisko uvedeného výboru, rozhodnutie Komisie, ak je v súlade so stanoviskom výboru, alebo predloženie veci Rade Komisiou, keď plánované opatrenia nie sú v súlade so stanoviskom výboru, alebo stanovisko nie je vydané.

39 Z pripomienok holandskej vlády a Komisie, ako aj z podkladov poskytnutých Súdnemu dvoru vyplýva, že na rozdiel od domnienok vnútroštátneho súdu sa Stály veterinárny výbor zaoberal predmetnými žiadosťami o udelenie oprávnenia a tie prejednal na svojom zasadnutí 7. a 8. marca 1995, ale nevydal žiadne stanovisko.

40 So zreteľom na túto skutočnosť je potrebné zmeniť znenie otázky tak, že jej cieľom je zistiť, či Komisia v prípade, keď Stály veterinárny výbor nevydá stanovisko, je povinná predložiť Rade návrh opatrení, ktoré sa majú prijať.

41 V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol o normatívnom postupe porovnateľnom s postupom stanoveným v rozhodnutí 94/381, že Komisii sa musí priznať dostatočný priestor pre voľnú úvahu, aby mohla s plnou znalosťou veci stanoviť potrebné a vhodné opatrenia na ochranu verejného zdravia (rozsudok z 12. júla 2005, Komisia/CEVA a Pfizer, C‑198/03 P, Zb. s. I‑6357, bod 80).

42 Ak, ako v prípade skutkových okolností vo veci samej, poznatky, ktoré má Komisia k dispozícii, neumožňujú preukázať, že kontroly vykonané v rámci systému umožňujúceho rozlíšenie medzi bielkovinami pochádzajúcimi z prežúvavcov a bielkovinami z neprežúvavcov, ktorý predložil členský štát Komisii na posúdenie so zámerom získať oprávnenie, poskytujú dostatočnú záruku pre ochranu verejného zdravia a ak bola Stálemu veterinárnemu výboru predložená žiadosť členského štátu, ale tento výbor nevydal žiadne stanovisko najmä z dôvodu nových informácií, ktoré menia pohľad na riziká pre verejné zdravie, treba vychádzať z toho, že Komisia nie je povinná predložiť Rade návrh opatrení, ktoré sa majú prijať (pozri v tomto zmysle rozsudok Pharos/Komisia, už citovaný, body 23 a 24). Rada však nemôže rozhodnúť, ak jej nebol predložený návrh Komisie.

43 Na tretiu otázku je teda potrebné odpovedať tak, že článok 1 ods. 2 rozhodnutia 94/381, v spojení s článkom 17 smernice 90/425/EHS a článkom 17 smernice 89/662/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že ak poznatky, ktoré má Komisia k dispozícii, neumožňujú preukázať, že kontroly vykonané v rámci systému umožňujúceho rozlíšenie medzi bielkovinami pochádzajúcimi z prežúvavcov a bielkovinami z neprežúvavcov, ktorý predložil členský štát Komisii na posúdenie so zámerom získať oprávnenie, poskytujú dostatočnú záruku pre ochranu verejného zdravia a ak bola Stálemu veterinárnemu výboru predložená žiadosť členského štátu, ale tento výbor nevydal žiadne stanovisko najmä z dôvodu nových informácií, ktoré menia pohľad na riziká pre verejné zdravie, Komisia nie je povinná predložiť Rade návrh opatrení, ktoré sa majú prijať.

O štvrtej otázke

44 Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, v akom rozsahu odpoveď na tretiu otázku spôsobuje obmedzenie práva alebo povinnosti členského štátu uvedenej v prvej otázke napadnúť nečinnosť vo veci neudelenia oprávnenia, o aké ide v tomto prípade, alebo napadnúť odmietnutie udeliť takéto oprávnenie.

45 So zreteľom na odpovede dané na prvé tri otázky nie je potrebné odpovedať na štvrtú otázku, pokiaľ sa týka výkladu práva Spoločenstva. Ďalej Súdny dvor, ako už bolo uvedené v bode 25 tohto rozsudku, nemá právomoc odpovedať na túto otázku, pokiaľ ide o výklad vnútroštátneho práva členského štátu.

O trovách

46 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

1. Právo Spoločenstva nestanovuje žiadnu povinnosť členského štátu podať žalobu o neplatnosť podľa článku 230 ES alebo žalobu na nečinnosť podľa článku 232 ES v prospech jedného zo svojich občanov. Právu Spoločenstva v zásade neodporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá obsahuje takúto povinnosť alebo stanovuje zodpovednosť členského štátu pre prípad, ak nekonal v tomto zmysle.

2. Článok 1 ods. 2 rozhodnutia Komisie 94/381/ES z 27. júna 1994 týkajúceho sa niektorých ochranných opatrení súvisiacich s bovínnou spongiformnou encefalopatiou a s krmivami obsahujúcimi bielkovinu pochádzajúcu z cicavcov, v spojení s článkom 17 smernice Rady 90/425/EHS z 26. júna 1990 týkajúcej sa veterinárnych a zootechnických kontrol uplatňovaných v obchode vnútri spoločenstva s určitými živými zvieratami a výrobkami s ohľadom na vytvorenie vnútorného trhu a článkom 17 smernice Rady 89/662/EHS z 11. decembra 1989 o veterinárnych kontrolách v obchode vnútri spoločenstva s cieľom dobudovania vnútorného trhu, sa má vykladať v tom zmysle, že ak poznatky, ktoré má Komisia Európskych spoločenstiev k dispozícii, neumožňujú preukázať, že kontroly vykonané v rámci systému umožňujúceho rozlíšenie medzi bielkovinami pochádzajúcimi z prežúvavcov a bielkovinami z neprežúvavcov, ktorý predložil členský štát Komisii na posúdenie so zámerom získať oprávnenie, poskytujú dostatočnú záruku pre ochranu verejného zdravia a ak bola Stálemu veterinárnemu výboru predložená žiadosť tohto členského štátu, ale tento výbor nevydal žiadne stanovisko, najmä z dôvodu nových informácií, ktoré menia pohľad na riziká pre verejné zdravie, Komisia nie je povinná predložiť Rade Európskej únie návrh opatrení, ktoré sa majú prijať.

Podpisy

* Jazyk konania: holandčina.