—

Airport Shuttle Express scarl, G. Panarisi, Società Cooperativa Autonoleggio Piccola arl, G. Vivani a Federnoleggio, v zastúpení: P. Troianiello, avvocato,

—

Comune di Grottaferrata, v zastúpení: M. Giustiniani a N. Moravia, avvocati,

—

Európska komisia, v zastúpení: J. Hottiaux a F. Moro, splnomocnené zástupkyne,

1

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článkov 3 ZEÚ až 6 ZEÚ, 49 ZFEÚ, 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ, ako aj nariadenia Rady (EHS) č. 2454/92 z 23. júla 1992, ktorým sa stanovujú podmienky, za ktorých môžu dopravcovia, ktorí nemajú bydlisko/sídlo v určitom členskom štáte, vykonávať vnútroštátnu prepravu osôb v členskom štáte [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 251, s. 1), a nariadenia Rady (ES) č. 12/98 z 11. decembra 1997, ktorým sa stanovujú podmienky, za ktorých môžu dopravcovia, ktorí nemajú bydlisko/sídlo v určitom členskom štáte vykonávať vnútroštátnu cestnú osobnú dopravu v členskom štáte (Ú. v. ES L 4, 1998, s. 10; Mim. vyd. 07/003, s. 501).

2

Tieto návrhy boli podané v rámci dvoch sporov medzi jednak Airport Shuttle Express scarl (ďalej len „Airport Shuttle Express“) a G. Panarisi a jednak Società Cooperativa Autonoleggio Piccola arl (ďalej len „Autonoleggio Piccola“) a G. Vivani na jednej strane a Comune di Grottaferrata na druhej strane vo veci pozastavenia účinnosti oprávnení na výkon činnosti spočívajúcej v prenájme motorových vozidiel s vodičom („noleggio con conducente“, ďalej len „prenájom vozidla s vodičom“). Federnoleggio, čo je združenie zoskupujúce podniky prenajímajúce vozidlá a autobusy s vodičom, vstúpilo do konania ako vedľajší účastník na podporu žalobcov vo veci samej v oboch sporoch.

3

Nariadenie č. 2454/92 bolo zrušené rozsudkom z 1. júna 1994, Parlament/Rada (C-388/92, Zb. s. I-2067).

4

Podľa článku 1 nariadenia č. 12/98:

„Každý dopravca vykonávajúci cestnú osobnú dopravu v prenájme alebo za úhradu, ktorý je držiteľom licencie spoločenstva… má povolené za podmienok stanovených v tomto nariadení a bez diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti dopravcu alebo miesta, kde je usadený, dočasne vykonávať vnútroštátnu cestnú osobnú dopravu v prenájme alebo za úhradu v inom členskom štáte… bez toho, aby musel mať sídlo, alebo inú prevádzkareň.

…“

5

Podľa článku 2 bodu 4 nariadenia č. 12/98 „Vozidlá“ znamenajú „motorové vozidlá, ktoré svojím typom konštrukcie a vybavením sú vhodné na prepravu viac ako deviatich osôb – vrátane vodiča – a sú určené pre tento účel“.

6

Z článku 2 ods. 2 písm. d) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu (Ú. v. EÚ L 376, s. 36) vyplýva, že táto smernica sa nevzťahuje na služby v oblasti dopravy, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti hlavy VI tretej časti Zmluvy o FEÚ.

7

Článok 3 rámcového zákona č. 21 z 15. januára 1992 o osobnej preprave prostredníctvom služieb nepravidelnej verejnej automobilovej dopravy (GURI č. 18 z 23. januára 1992), zmeneného a doplneného zákonným dekrétom č. 207 z 30. decembra 2008 (GURI č. 304 z 31. decembra 2008), ktorý bol zmenený na zákon po zmenách a doplneniach zákonom č. 14 z 27. februára 2009 (riadna príloha GURI č. 49 z 28. februára 2009, ďalej len „zákon č. 21/1992“), stanovuje:

„1.   Služba prenájmu… s vodičom je určená osobitným užívateľom, ktorí v mieste technickej základne podajú príslušnú žiadosť o určitú službu na dohodnutú dobu a/alebo cestu.

2.   Vozidlá musia byť parkované v technických základniach…

3.   Sídlo dopravcu a technická základňa sa musia nachádzať výlučne na území obce, ktorá udelila oprávnenie.“

8

Podľa článku 7 zákona č. 21/1992:

„1.   Držitelia koncesie na výkon taxislužby alebo oprávnenia na poskytovanie služieb prenájmu vozidla s vodičom sa na účely slobodného výkonu svojej podnikateľskej činnosti môžu

…

…

2.   V prípadoch uvedených v odseku 1 možno udeliť koncesiu alebo oprávnenie v ňom stanoveným subjektom a opätovne nadobudnúť zverenú koncesiu alebo oprávnenie v prípade ukončenia zmluvy, uplynutia stanovenej doby alebo vylúčenia samotnými subjektmi.

…“

9

Článok 8 tohto zákona stanovuje:

„1.   Koncesiu na výkon taxislužby a oprávnenie na poskytovanie služby prenájmu… s vodičom, udeľujú obecné správne orgány na základe verejnej súťaže osobám, ktoré sú vlastníkmi vozidla… alebo ho majú k dispozícii na základe lízingovej zmluvy; dané osoby môžu zabezpečiť riadenie tejto služby buď samé, alebo v rámci združenia.

2.   Koncesia alebo oprávnenie sa vzťahuje na jedno vozidlo… Tej istej osobe možno… udeliť viacero oprávnení na poskytovanie služby prenájmu vozidla s vodičom…

3.   Na získanie a ďalšie uplatňovanie oprávnenia na poskytovanie služby prenájmu vozidla s vodičom sa vyžaduje, aby jeho držiteľ mal na základe platného právneho titulu sídlo, technickú základňu… na území obce, ktorá udelila oprávnenie.“

10

Článok 11 ods. 2 a 4 zákona č. 21/1992 stanovuje:

„2.   Bez toho, aby bolo dotknuté ustanovenie článku 4 ods. 5, vyzdvihnutie zákazníka alebo začatie služby sa uskutočňuje na území obce, ktorá vydala koncesiu, a vykonávajú sa pre akékoľvek cieľové miesto s predchádzajúcim súhlasom vodiča v prípade cieľového miesta, ktoré sa nachádza mimo hraníc obce alebo správnej oblasti.

…

4.   Objednávky dopravy v rámci služby prenájmu vozidla s vodičom sa uskutočňujú v príslušných technických základniach. Začatie a ukončenie každej jednotlivej služby prenájmu vozidla s vodičom sa musí uskutočniť v technickej základni nachádzajúcej sa v obci, ktorá udelila oprávnenie, s návratom do tejto technickej základne, zatiaľ čo vyzdvihnutie zákazníka a príchod do cieľového miesta môže byť uskutočnené aj na území iných obcí.“

11

Zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že článok 14a ods. 2 zákona č. 11 zo 4. februára 2005, zavedený zákonom č. 88 zo 7. júla 2009 o ustanoveniach prijatých na plnenie záväzkov podľa práva Spoločenstva vyplývajúcich z členstva Talianska v Európskych spoločenstvách – zákon Spoločenstva 2008 (riadna príloha GURI č. 161 zo 14. júla 2009), stanovuje, že „na talianskych občanov sa neuplatňujú pravidlá alebo prax vyplývajúce z talianskeho práva, ktoré vyvolávajú diskriminačné účinky v porovnaní s podmienkami a zaobchádzaním uplatňovaným na štátnych príslušníkov Spoločenstva s bydliskom v tuzemsku“.

12

Článok 5 regionálneho zákona (Lazio) č. 58 z 26. októbra 1993 o ustanoveniach týkajúcich sa výkonu nepravidelnej verejnej dopravy a o úlohe vodičov v rámci služieb nepravidelnej verejnej dopravy v zmysle článku 6 zákona č. 21/1992 (Bollettino ufficiale della Regione Lazio č. 31 z 10. novembra 1993), zmeneného a doplneného článkom 58 regionálneho zákona (Lazio) č. 27 z 28. decembra 2006 (riadna príloha č. 5 Bollettino ufficiale della Regione Lazio č. 36 z 30. decembra 2006, ďalej len „regionálny zákon č. 58/1993“), stanovuje:

„Služba prenájmu vozidla s vodičom je určená špecifickým užívateľom, ktorí v sídle dopravcu podajú príslušnú žiadosť o určitú službu na dohodnutú dobu a/alebo cestu. Vyzdvihnutie zákazníka alebo začatie služby sa uskutočňuje na území obce, ktorá udelila oprávnenie. Služba sa poskytuje pre akékoľvek cieľové miesto. Vozidlá sú parkované v technických základniach.“

13

Článok 10 regionálneho zákona č. 58/1993 s názvom „Povinnosti držiteľov koncesie na výkon taxislužby a oprávnenia na poskytovanie služby prenájmu vozidla s vodičom“, vo svojom odseku 2 stanovuje:

„S výhradou ustanovení… vyzdvihnutie zákazníka a začatie služby sa uskutočňuje výlučne na území obce, ktorá udelila koncesiu alebo oprávnenie a sú vykonávané pre akékoľvek cieľové miesto s predchádzajúcim súhlasom vodiča v prípadoch cieľového miesta nachádzajúceho sa mimo územia obce.“

14

Článok 17 regionálneho zákona č. 58/1993 stanovuje podmienky požadované na zápis do provinčného registra vodičov. Odsek 1 písm. a) tohto článku stanovuje, že na zápis treba „byť talianskym štátnym príslušníkom alebo štátnym príslušníkom krajiny Európskeho hospodárskeho spoločenstva“.

15

Opatreniami z 1. februára 2011 Comune di Grottaferrata (obec Grottaferrata) rozhodla o pozastavení účinnosti oprávnení na výkon činnosti spočívajúcej v prenájme vozidla s vodičom, ktoré táto obec udelila G. Panarisimu a G. Vivanimu, na obdobie tridsiatich dní, počnúc 14. marcom 2011. Dôvodom bolo zistené porušenie článku 3 a článku 11 ods. 4 zákona č. 21/1992, ako aj článkov 5 a 10 regionálneho zákona č. 58/1993 v časti, v ktorej stanovujú výhradné a povinné používanie technickej základne na území obce, ktorá udelila oprávnenie na poskytovanie predmetnej služby, ako aj začatie a ukončenie služby v danej technickej základni. Na základe šetrení sa totiž zistilo, že vozidlá používané na službu, na ktorú sa vzťahujú tieto oprávnenia, nevyužívali technickú základňu na území Comune di Grottaferrata, ale technické základne na území mesta Rím, kde majú sídla spoločnosti Airport Shuttle Express a Autonoleggio Piccola, na ktoré G. Panarisi a G. Vivani uvedené oprávnenia previedli.

16

Airport Shuttle Express a G. Panarisi, ako aj Autonoleggio Piccola a G. Vivani podali na vnútroštátny súd dve žaloby na zrušenie vyššie uvedených opatrení o pozastavení účinnosti oprávnení, ktorých zákonnosť spochybňujú najmä na základe právnej úpravy Únie v oblasti dopravy, vnútorného trhu a hospodárskej súťaže.

17

Vnútroštátny súd uvádza, že právo Únie osobitne neupravuje nepravidelnú dopravu vykonávanú vozidlom s vodičom. V prejednávanej veci však treba odkázať na právnu úpravu Únie týkajúcu sa osobnej dopravy. V tejto súvislosti sa právo Únie v oblasti slobody usadiť sa a slobodnej hospodárskej súťaže plne uplatňuje v sektore dopravy. Tento súd poukazuje najmä na liberalizáciu dopravy na jednotnom trhu stanovenú nariadením č. 2454/92, ako aj na liberalizáciu, ktorá bola v oblasti autobusovej dopravy uskutočnená nariadením č. 12/98. Odkazuje tiež na článok 92 ZFEÚ. Pokiaľ ide o slobodnú hospodársku súťaž, cituje články 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ v spojení s článkom 3 ZEÚ a článkom 4 ods. 3 ZEÚ, ako aj s článkami 3 ZFEÚ až 6 ZFEÚ.

18

Podľa vnútroštátneho súdu je relevantná talianska vnútroštátna a regionálna právna úprava zrejme v rozpore s článkom 49 ZFEÚ. Tento súd okrem iného zastáva názor, že sa zdá, že tieto právne úpravy obsahujú opatrenia, ktoré bránia skutočnej hospodárskej súťaži medzi subjektmi na trhu s dopravou.

19

Za týchto podmienok Tribunale amministrativo regionale per il Lazio rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky, ktoré sú v oboch veciach C‑162/12 a C‑163/12 zhodné:

20

Uznesením predsedu Súdneho dvora z 2. mája 2012 boli veci C‑162/12 a C‑163/12 spojené na spoločné konanie tak na účely písomnej a ústnej časti konania, ako aj vyhlásenia rozsudku.

21

Podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 31. októbra 2013, ktoré bolo doplnené dodatkom doručeným 21. novembra 2013, Airport Shuttle Express, G. Panarisi, Autonoleggio Piccola, a G. Vivani, ako aj Federnoleggio navrhli opätovné otvorenie ústnej časti konania. Podľa ich názoru sa vzhľadom na návrhy, ktoré predložila generálna advokátka, takéto opätovné otvorenie konania vyžaduje na to, aby sa jednak odstránili určité skutkové nedostatky v súvislosti s otázkou prípustnosti návrhov na začatie prejudiciálneho konania a jednak, aby sa umožnila diskusia o prípadnom vplyve tejto otázky na konanie o udelení oprávnení zo strany talianskych obcí na výkon činnosti spočívajúcej v prenájme vozidla s vodičom.

22

Dotknuté osoby subsidiárne vyzývajú Súdny dvor, aby požiadal vnútroštátny súd o vysvetlenie v súlade s článkom 101 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

23

Podľa článku 83 rokovacieho poriadku Súdny dvor môže kedykoľvek po vypočutí generálneho advokáta rozhodnúť o začatí alebo opätovnom začatí ústnej časti konania, najmä ak usúdi, že nemá dostatok informácií, alebo ak účastník konania uviedol po skončení tejto časti konania novú skutočnosť, ktorá môže mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie Súdneho dvora, alebo ak sa má vo veci rozhodnúť na základe tvrdenia, o ktorom sa nemali možnosť vyjadriť účastníci konania alebo subjekty oprávnené podľa článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

24

Treba však pripomenúť, že na základe článku 252 druhého odseku ZFEÚ povinnosťou generálneho advokáta, konajúceho nestranne a nezávisle, je predkladať na verejných pojednávaniach odôvodnené návrhy v prípadoch, ktoré si v súlade so Štatútom Súdneho dvora vyžadujú jeho účasť. Pri výkone tejto úlohy môže v prípade potreby skúmať návrh na začatie prejudiciálneho konania v širšom kontexte, než je kontext presne vymedzený vnútroštátnym súdom alebo účastníkmi konania vo veci samej. Vzhľadom na to, že Súdny dvor nie je viazaný ani návrhmi generálneho advokáta, ani odôvodnením, na ktorom sú návrhy založené, nie je nevyhnutné opätovne začať ústnu časť konania podľa článku 83 rokovacieho poriadku zakaždým, keď generálny advokát uvedie právny aspekt, ku ktorému sa účastníci konania nevyjadrili (pozri najmä rozsudky z 22. mája 2008, Feinchemie Schwebda a Bayer CropScience, C-361/06, Zb. s. I-3865, bod 34; z 11. apríla 2013, Novartis Pharma, C‑535/11, bod 31, ako aj z 12. decembra 2013, Carratù, C‑361/12, bod 19).

25

Za týchto podmienok treba návrh na opätovné otvorenie ústnej časti konania zamietnuť.

26

Pokiaľ ide o možnosť požiadať vnútroštátny súd o vysvetlenie stanovenú v článku 101 rokovacieho poriadku, z ustálenej judikatúry, ktorá je teraz vyjadrená v článku 94 písm. b) a c) uvedeného rokovacieho poriadku, vyplýva, že rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré slúži ako základ pre prejudiciálne konanie na Súdnom dvore, je nevyhnutné, aby vnútroštátny súd v samotnom návrhu na začatie prejudiciálneho konania uviedol skutkový a právny rámec sporu vo veci samej a aspoň minimálne vysvetlil dôvody týkajúce sa výberu ustanovení práva Únie, o ktorých výklad žiada, ako aj vzťahu existujúceho medzi týmito ustanoveniami a vnútroštátnymi právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na spor, ktorý prejednáva (pozri v tomto zmysle najmä uznesenie z 28. júna 2000, Laguillaumie, C-116/00, Zb. s. I-4979, body 23 a 24; rozsudky z 19. apríla 2007, Asemfo, C-295/05, Zb. s. I-2999, bod 33, ako aj z 21. februára 2013, Mora IPR, C‑79/12, bod 37).

27

Za týchto podmienok Súdny dvor nepovažuje v prejednávaných veciach za vhodné požiadať vnútroštátny súd o vysvetlenie.

28

Svojimi otázkami sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa rozličné ustanovenia práva Únie majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej a regionálnej právnej úprave týkajúcej sa podmienok na získanie oprávnenia a na výkon činnosti spočívajúcej v prenájme vozidla s vodičom.

29

Vzhľadom na znenie položených otázok treba najskôr pripomenúť, že v rámci článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nemá právomoc vyjadrovať sa ani k výkladu vnútroštátnych právnych a správnych predpisov, ani k súladu týchto predpisov s právom Únie (pozri najmä rozsudky z 18. novembra 1999, Teckal, C-107/98, Zb. s. I-8121, bod 33, ako aj z 23. marca 2006, Enirisorse, C-237/04, Zb. s. I-2843, bod 24 a citovanú judikatúru).

30

Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že ak sú otázky nesprávne formulované alebo presahujú rámec právomoci, ktorý je Súdnemu dvoru priznaný v článku 267 ZFEÚ, Súdnemu dvoru prináleží vyvodiť zo všetkých informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom, a najmä z odôvodnenia rozhodnutia vnútroštátneho súdu, tie prvky práva Únie, ktoré si vzhľadom na predmet sporu vyžadujú výklad (pozri najmä rozsudok z 11. marca 2010, Attanasio Group, C-384/08, Zb. s. I-2055, bod 18 a citovanú judikatúru). Vzhľadom na to Súdnemu dvoru v prípade potreby prináleží preformulovať otázky, ktoré sú mu položené (pozri najmä rozsudky Attanasio Group, už citovaný, bod 19; zo 14. októbra 2010, Fuß, C-243/09, Zb. s. I-9849, bod 39 a citovanú judikatúru, ako aj zo 4. októbra 2012, Biankov, C‑249/11, bod 57 a citovanú judikatúru).

31

Podľa tejto judikatúry možno pripustiť, že aj keď sa položené otázky podľa svojho znenia zrejme usilujú o priame uplatnenie práva Únie na spory vo veci samej, vnútroštátny súd sa v skutočnosti snaží o výklad tohto práva vzhľadom na skutkové a právne okolnosti, ktoré sa uplatňujú vo veci samej.

32

Následne treba poznamenať, ako uviedla generálna advokátka v bode 20 svojich návrhov, že nariadenie č. 12/98, ktorého sa týkajú položené otázky, sa neuplatňuje na činnosť, o ktorú ide v prejednávanej veci, keďže toto nariadenie sa podľa svojho článku 2 bodu 4 uplatňuje len na motorové vozidlá, ktoré sú svojím typom konštrukcie a vybavením vhodné na prepravu viac ako deviatich osôb – vrátane vodiča – a sú určené na tento účel. Z bodu 3 tohto rozsudku okrem iného vyplýva, že Súdny dvor nariadenie č. 2454/92 zrušil.

33

Navyše v položených otázkach sa okrem článkov 49 ZFEÚ, ako aj článkov 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ uvádzajú články „3 ZEÚ [až] 6 ZEÚ“. Pokiaľ ide o pravidlá hospodárskej súťaže obsiahnuté v článkoch 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ, napriek nepresnostiam návrhov na začatie prejudiciálneho konania z nich možno v tomto ohľade vyvodiť (pozri analogicky najmä rozsudok Biankov, už citovaný, bod 58 a citovanú judikatúru), že v skutočnosti sa s ohľadom na skutkový stav vo veci samej pravdepodobne môžu týkať najmä výkladu týchto ustanovení v spojení s článkom 4 ods. 3 ZEÚ a článkom 106 ZFEÚ.

34

Okrem iného, ako správne uviedla Európska komisia, položené otázky poukazujú na povinnosti vyplývajúce z právnych úprav dotknutých vo veci samej, ktoré idú nad rámec právnych úprav, ktorých údajné porušenie je dôvodom vzniku sporov vo veci samej. Ako totiž vyplýva z bodu 15 tohto rozsudku, spory vo veci samej sa týkajú len nesplnenia povinností používať výlučne technickú základňu na území obce, ktorá udelila oprávnenie na výkon činnosti spočívajúcej v prenájme vozidla s vodičom, ako aj na začatie a ukončenie každej služby dopravy v uvedenej technickej základni.

35

Položené otázky sa navyše podľa svojho znenia zjavne týkajú po prvé povinnosti, podľa ktorej sa sídlo dopravcu musí výlučne nachádzať na území obce, ktorá udelila uvedené oprávnenie, po druhé požiadavky, že objednávky služby prenájmu motorového prostriedku s vodičom sa uskutočňujú v technickej základni používanej na účely uvedenej služby, a po tretie povinnosti vyzdvihnúť zákazníka výlučne na území obce, ktorá toto samotné oprávnenie udelila. Pokiaľ ide o tieto tri povinnosti, položené otázky sú teda hypotetické.

36

Za týchto podmienok treba položené otázky chápať tak, že sa v podstate týkajú toho, či sa článok 49 ZFEÚ alebo pravidlá Únie v oblasti hospodárskej súťaže majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej a regionálnej právnej úprave, o ktoré ide vo veci samej, ktoré ukladajú povinnosti, podľa ktorých sa technická základňa používaná na účely činnosti spočívajúcej v prenájme vozidla s vodičom musí výlučne nachádzať na území obce, ktorá udelila oprávnenie na vykonávanie tejto činnosti, vozidlá používané na účely uvedenej činnosti musia byť parkované v tejto technickej základni a k začatiu a ukončeniu každej služby musí dôjsť v uvedenej technickej základni.

37

Pokiaľ ide po prvé o pravidlá Únie v oblasti hospodárskej súťaže, hoci je v tejto súvislosti nesporné, že samotné články 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ sa týkajú iba správania podnikov a nie zákonov alebo iných právnych predpisov členských štátov, nič to nemení na skutočnosti, že tieto články v spojení s článkom 4 ods. 3 ZEÚ zavádzajúcim povinnosť spolupráce, ukladajú týmto štátom povinnosť, aby neprijímali alebo nezachovávali v účinnosti opatrenia, a to ani vo forme zákonov alebo iných právnych predpisov, spôsobilé zmariť potrebný účinok pravidiel hospodárskej súťaže, ktoré sa uplatňujú na podniky (pozri rozsudky zo 16. novembra 1977, GB‑Inno‑BM, 13/77, Zb. s. 2115, bod 31; z 9. septembra 2003, CIF, C-198/01, Zb. s. I-8055, bod 45 a citovanú judikatúru, ako aj z 22. decembra 2010, Yellow Cab Verkehrsbetrieb, C-338/09, Zb. s. I-13927, bod 25).

38

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že nevyhnutnosť dospieť k takému výkladu práva Únie, ktorý bude pre vnútroštátny súd užitočný, si vyžaduje, aby vnútroštátny súd vymedzil skutkový a právny rámec, do ktorého spadajú ním kladené otázky, resp. aby aspoň objasnil skutkové predpoklady, na ktorých sa uvedené otázky zakladajú. Tieto požiadavky sa uplatňujú o to viac v oblasti hospodárskej súťaže, pre ktorú sú charakteristické zložité skutkové a právne situácie (pozri najmä rozsudky Attanasio Group, už citovaný, bod 32 a citovanú judikatúru, ako aj z 10. mája 2012, Duomo Gpa a i., C‑357/10 až C‑359/10, bod 22).

39

V prejednávanej veci však rozhodnutia vnútroštátneho súdu neposkytujú Súdnemu dvoru skutkové a právne okolnosti, ktoré by mu umožnili určiť podmienky, za ktorých by sa na právne úpravy, ako sú právne úpravy dotknuté vo veci samej, mohli vzťahovať články 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ v spojení s článkom 4 ods. 3 ZEÚ a článkom 106 ZFEÚ. Konkrétne, tieto rozhodnutia neposkytujú žiadne vysvetlenie súvislosti, ktorú vnútroštátny súd pozoruje medzi týmito ustanoveniami a spormi vo veci samej alebo ich predmetom.

40

Za týchto podmienok, keďže sa položené otázky týkajú výkladu uvedených ustanovení, musia sa vyhlásiť za neprípustné (pozri analogicky najmä rozsudok Duomo Gpa a i., už citovaný, bod 24).

41

Pokiaľ ide po druhé o článok 49 ZFEÚ, je nesporné, že všetky prvky sporov vo veci samej sú sústredené v jedinom členskom štáte. V tejto situácii treba overiť, či Súdny dvor má v prejednávaných veciach právomoc rozhodovať o tomto ustanovení (pozri analogicky najmä rozsudky z 31. januára 2008, Centro Europa 7, C-380/05, Zb. s. I-349, bod 64; z 22. decembra 2010, Omalet, C-245/09, Zb. s. I-13771, body 9 a 10, ako aj Duomo Gpa a i., už citovaný, bod 25).

42

Na právne úpravy, ako sú právne úpravy dotknuté vo veci samej, ktoré sa podľa svojho znenia uplatňujú bez rozdielu na subjekty usadené na území Talianskej republiky a na subjekty usadené v iných členských štátoch, sa totiž vo všeobecnosti môžu vzťahovať ustanovenia týkajúce sa základných slobôd zaručených Zmluvou o FEÚ len vtedy, ak sa uplatňujú na situácie, ktoré súvisia s obchodom medzi členskými štátmi (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky zo 7. mája 1997, Pistre a i., C-321/94 až C-324/94, Zb. s. I-2343, bod 45; z 5. decembra 2000, Guimont, C-448/98, Zb. s. I-10663, bod 21, ako aj Duomo Gpa a i., už citovaný, bod 26 a citovanú judikatúru).

43

Pokiaľ ide konkrétnejšie o článok 49 ZFEÚ, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že toto ustanovenie nemožno uplatniť na činnosti, ktoré nemajú nijakú spojitosť s niektorou zo situácií, ktoré predpokladá právo Únie, a v prípade ktorých sa všetky relevantné skutočnosti obmedzujú iba na územie jedného členského štátu (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 8. decembra 1987, Gauchard, 20/87, Zb. s. 4879, bod 12; z 20. apríla 1988, Bekaert, 204/87, Zb. s. 2029, bod 12; z 1. apríla 2008, Vláda Francúzskeho spoločenstva a valónska vláda, C-212/06, Zb. s. I-1683, bod 33, ako aj z 21. júna 2012, Susisalo a i., C‑84/11, bod 18 a citovanú judikatúru).

44

Z judikatúry vyplývajúcej z už citovaného rozsudku Guimont nepochybne vyplýva, že aj v čisto vnútroštátnej situácii môže byť odpoveď na otázky týkajúce sa základných slobôd práva Únie pre vnútroštátny súd užitočná najmä za predpokladu, že mu vnútroštátne právo ukladá povinnosť, aby priznal štátnemu príslušníkovi rovnaké práva ako tie, ktoré štátny príslušník iného členského štátu požíva na základe práva Únie v rovnakej situácii (pozri najmä rozsudky z 1. júla 2010, Sbarigia, C-393/08, Zb. s. I-6337, bod 23, ako aj Susisalo a i., už citovaný, bod 20 a citovanú judikatúru).

45

V prejednávanej veci sa prípad uvedený v judikatúre citovanej v predchádzajúcom bode v kontexte konaní vo veci samej týka práv, ktoré by štátny príslušník iného členského štátu, než je Talianska republika, mohol vyvodiť z práva Únie, keby bol v rovnakej situácii ako žalobcovia vo veci samej.

46

Zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, však vyplýva, že žalobcovia vo veci samej sú už v Taliansku usadení a majú oprávnenie vykonávať činnosti spočívajúce v prenájme vozidla s vodičom z Comune di Grottaferrata. Účinnosť ich oprávnení bola dočasne pozastavená z dôvodu nedodržania určitých podmienok, ktoré sú s nimi spojené. Uvedení žalobcovia nechcú presunúť svoje sídlo/miesto bydliska na iné miesto, či už v Taliansku, alebo v inom členskom štáte. Svojimi žalobami nespochybňujú všeobecný systém úpravy tejto činnosti alebo spôsob, akým sa oprávnenia udeľujú. Navrhujú len zrušiť určité podmienky stanovené v oprávneniach, ktorými už disponujú.

47

Štátny príslušník iného členského štátu, než je Talianska republika, nachádzajúci sa v rovnakej situácii, ako je situácia žalobcov vo veci samej, už pravdepodobne trvalo a nepretržite vykonáva hospodársku činnosť z prevádzkarne nachádzajúcej sa na talianskom území.

48

Konania vo veci samej sú teda podobné konaniu, ktoré viedlo k vydaniu už citovaného rozsudku Sbarigia, v ktorom išlo o rozhodnutie o prípadnom udelení výnimky súvisiacej s otváracími hodinami konkrétnej lekárne, pričom v dôsledku toho nebolo jasné, ako by takéto rozhodnutie mohlo ovplyvniť hospodárske subjekty pochádzajúce z iných členských štátov (pozri rozsudok z 5. decembra 2013, Venturini a i., C‑159/12 až C‑161/12, bod 27).

49

Za týchto podmienok je zrejmé, že výklad článku 49 ZFEÚ, ktorý sa týka slobody usadiť sa, nie je v rámci sporov prejednávaných na vnútroštátnom súde relevantný.

50

Vzhľadom na vyššie uvedené nemá Súdny dvor v prejednávanej veci s prihliadnutím na skutkové okolnosti veci samej právomoc vykladať článok 49 ZFEÚ.

51

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy nemá Súdny dvor právomoc rozhodnúť o týchto návrhoch na začatie prejudicálneho konania, ktoré podal Tribunale amministrativo regionale per il Lazio, a to v rozsahu, v akom sa týkajú výkladu článku 49 ZFEÚ. V rozsahu, v akom sa uvedené návrhy týkajú výkladu iných ustanovení práva Únie, musia sa vyhlásiť za neprípustné.

52

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

Súdny dvor Európskej únie nemá právomoc rozhodnúť o návrhoch na začatie prejudiciálneho konania, ktoré podal Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Taliansko) rozhodnutiami z 19. októbra 2011 a 1. decembra 2011 v spojených veciach C‑162/12 a C‑163/12, a to v rozsahu, v akom sa týkajú výkladu článku 49 ZFEÚ. V rozsahu, v akom sa uvedené návrhy týkajú výkladu iných ustanovení práva Únie, musia sa vyhlásiť za neprípustné.