1

Polyelectrolyte Producers Group GEIE (PPG) (ďalej len „PPG“) a SNF SAS (ďalej len „SNF“) sa svojím odvolaním domáhajú zrušenia uznesenia Všeobecného súdu Európskej únie z 21. septembra 2011, PPG a SNF/ECHA (T-268/10, Zb. s. II-6595, ďalej len „napadnuté uznesenie“), ktorým Všeobecný súd odmietol ako neprípustnú ich žalobu smerujúcu k zrušeniu rozhodnutia Európskej chemickej agentúry (ECHA), ktorým sa akrylamid (ES č. 201‑173‑7) identifikuje ako látka spĺňajúca kritériá stanovené v článku 57 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1907/2006 z 18. decembra 2006 o registrácii, hodnotení, autorizácii a obmedzovaní chemikálií (REACH) a o zriadení Európskej chemickej agentúry, o zmene a doplnení smernice 1999/45/ES a o zrušení nariadenia Rady (EHS) č. 793/93 a nariadenia Komisie (ES) č. 1488/94, smernice Rady 76/769/EHS a smerníc Komisie 91/155/EHS, 93/67/EHS, 93/105/ES a 2000/21/ES (Ú. v. EÚ L 396, s. 1, ďalej len „nariadenie REACH“) a zahrnuje do zoznamu látok navrhovaných na zahrnutie do prílohy XIV uvedeného nariadenia v súlade s článkom 59 tohto nariadenia (ďalej len „sporné rozhodnutie“).

2

V článku 57 nariadenia REACH sa uvádzajú látky, ktoré môžu byť zahrnuté do prílohy XIV tohto nariadenia, nazvanej „Zoznam látok podliehajúcich autorizácii“. V článku 57 písm. a) a b) tohto nariadenia sa uvádzajú látky spĺňajúce kritériá klasifikácie ako karcinogénne a mutagénne látky zaradené do určitých kategórií.

3

Podľa článku 59 tohto nariadenia, nazvaného „Identifikácia látok uvedených v článku 57“:

„1.   Postup stanovený v odsekoch 2 až 10 tohto článku sa uplatňuje na účely identifikácie látok, ktoré spĺňajú kritériá uvedené v článku 57, a stanovenia zoznamu látok navrhovaných na zahrnutie do prílohy XIV [(ďalej len ‚zoznam navrhovaných látok‘)]. …

…

10.   [ECHA] uverejní a aktualizuje zoznam uvedený v odseku 1 na svojej internetovej stránke bezodkladne po prijatí rozhodnutia o zahrnutí látky.“

4

Článok 94 ods. 1 nariadenia REACH stanovuje, že na Všeobecnom súde alebo na Súdnom dvore možno v súlade s článkom 263 ZFEÚ podať žalobu voči rozhodnutiu prijatému odvolacou radou ECHA alebo voči rozhodnutiu prijatému ECHA v prípadoch, keď nie je možné odvolať sa na odvolaciu radu.

5

Proti rozhodnutiam prijatým na základe článku 59 tohto nariadenia nie je upravený nijaký opravný prostriedok, ktorý by bolo možné podať na uvedenú radu.

6

Článok 102 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu stanovuje:

„1.   Ak lehota určená na podanie žaloby proti aktu vydanému inštitúciou začína plynúť odo dňa uverejnenia tohto aktu, lehota sa počíta podľa článku 101 ods. 1 písm. a) od konca 14. dňa po jeho uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie.

2.   K procesným lehotám sa pripočíta 10‑dňová lehota zohľadňujúca vzdialenosť.“

7

PPG je európskym zoskupením hospodárskych záujmov zastupujúcim záujmy spoločností, ktoré vyrábajú a/alebo dovážajú polyelektrolyty, polyakrylamidy a/alebo iné polyméry s obsahom akrylamidu. SNF je jedným z jeho členov.

8

Dňa 25. augusta 2009 odovzdalo Holandské kráľovstvo ECHA dokumentáciu, ktorú vypracovalo a ktorá sa týka identifikácie akrylamidu ako látky spĺňajúcej kritériá uvedené v článku 57 písm. a) a b) nariadenia REACH.

9

ECHA po skončení konania uvedeného v článku 59 nariadenia REACH identifikovala na základe sporného rozhodnutia akrylamid ako látku spĺňajúcu kritériá uvedené v článku 57 tohto nariadenia a zahrnula ho do zoznamu navrhovaných látok.

10

Dňa 30. marca 2010 bol tento zoznam zahrnujúci akrylamid uverejnený na internetovej stránke ECHA v súlade s článkom 59 ods. 10 nariadenia REACH.

11

Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 10. júna 2010 PPG a SNF podali žalobu smerujúcu k zrušeniu sporného rozhodnutia.

12

Dňa 5. novembra 2010 ECHA podaním do kancelárie Všeobecného súdu vzniesla voči tejto žalobe námietku neprípustnosti. Uviedla tri výhrady založené v prvom rade na nedodržaní lehoty na podanie žaloby, ako aj subsidiárne na tom, že sporné rozhodnutie sa žalobcov priamo netýkalo, a na skutočnosti, že toto rozhodnutie, ktoré nebolo regulačným aktom v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, sa ich osobne netýkalo.

13

Holandskému kráľovstvu a Európskej komisii bol povolený vstup do konania ako vedľajším účastníkom konania na podporu návrhov ECHA. Komisia podporovala argumentáciu ECHA založenú na nedodržaní lehoty na podanie žaloby a rovnako poukázala na neprípustnosť uvedenej žaloby z dôvodu prekážky začatého konania.

14

Čo sa týka nedodržania lehoty na podanie žaloby, ECHA a Komisia v podstate tvrdia, že sporné rozhodnutie bolo uverejnené 30. marca 2010 a že lehota na podanie žaloby proti tomuto rozhodnutiu, stanovená v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ, plynula až do 30. mája 2010. Od tohto dátumu plynula dodatočná desaťdňová lehota zohľadňujúca vzdialenosť, stanovená v článku 102 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, takže celková lehota na podanie žaloby uplynula 9. júna 2010. V dôsledku toho bola žaloba, ktorú 10. júna 2010 podali PPG a SNF, podaná oneskorene.

15

Žalobcovia sa domáhali uplatnenia článku 102 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku, pričom sa domnievali, že lehota na podanie žaloby sa má počítať od konca štrnásteho dňa po uverejnení sporného rozhodnutia, takže táto lehota bola v prejednávanom prípade dodržaná.

16

V bode 33 napadnutého uznesenia Všeobecný súd rozhodol, že uvedené ustanovenie sa podľa svojho znenia uplatňuje iba na akty uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie, zatiaľ čo podľa článku 59 ods. 10 nariadenia REACH sa zoznam navrhovaných látok uverejňuje na internetovej stránke ECHA a nijaké ďalšie ustanovenie tohto nariadenia nestanovuje inú formu uverejnenia.

17

V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 35 tohto uznesenia najprv usúdil, že uverejnenie výlučne na internete sa uskutočňuje elektronickou formou, takže akty, ktoré sú týmto spôsobom uverejnené, sú verejne prístupné v celej Európskej únii v tom istom okamihu. Naproti tomu podľa Všeobecného súdu, aj keď je elektronická verzia Úradného vestníka Európskej únie tiež dostupná na internete, záväzná je iba jeho tlačená verzia.

18

Následne Všeobecný súd v bode 37 napadnutého uznesenia usúdil, že jeho judikatúra týkajúca sa uverejnenia rozhodnutí v oblasti štátnej pomoci nemôže byť uplatnená na prejednávaný prípad. V tejto súvislosti spresnil, že hoci podľa tejto judikatúry to, že sa tretím osobám poskytne úplný prístup k zneniu rozhodnutia umiestneného na internetovej stránke v spojení s uverejnením stručného oznámenia v Úradnom vestníku Európskej únie, otvára pôsobnosť článku 102 ods. 1 jeho rokovacieho poriadku, uverejnenie v Úradnom vestníku Európskej únie je pre tento druh vecí výslovne stanovené v článku 26 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [108 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339).

19

Napokon Všeobecný súd v bode 38 napadnutého uznesenia zamietol tvrdenie žalobcov, podľa ktorého skutočnosť, že sa článok 102 ods. 1 jeho rokovacieho poriadku nepoužije na uverejnenia stanovené právom Únie výlučne na internete, je diskrimináciou alebo svojvoľným zaobchádzaním s nimi. Všeobecný súd usúdil, že skutková a právna situácia, v ktorej sa nachádza osoba v dôsledku uverejnenia aktu v Úradnom vestníku Európskej únie, totiž nie je porovnateľná so situáciou, v ktorej sa nachádza osoba v dôsledku uverejnenia aktu výlučne na internete. Okrem toho podľa Všeobecného súdu zohľadnenie dátumu uverejnenia sporného rozhodnutia na internetovej stránke ECHA ako dátumu uverejnenia v zmysle článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ zaručuje rovnosť zaobchádzania so všetkými dotknutými osobami tým, že zabezpečuje, že lehota na podanie žaloby proti tomuto rozhodnutiu sa počíta rovnakým spôsobom pre všetkých. Všeobecný súd doplnil, že rozdiely týkajúce sa počítania lehoty na podanie žaloby medzi uverejnením v Úradnom vestníku Európskej únie a uverejnením na internete sú v každom prípade odôvodnené tiež vzhľadom na osobitosti uverejnenia na internete.

20

Na základe preskúmania výhrady založenej na nedodržaní lehoty na podanie žaloby Všeobecný súd odmietol žalobu PPG a SNF ako neprípustnú bez toho, aby preskúmal ostatné výhrady, ktoré vzniesli ECHA a Komisia.

21

Odvolatelia navrhujú, aby Súdny dvor zrušil napadnuté uznesenie, ako aj sporné rozhodnutie alebo subsidiárne vrátil vec Všeobecnému súdu, aby rozhodol o ich žalobe, a uložil ECHA povinnosť nahradiť trovy konania.

22

ECHA, ako aj Holandské kráľovstvo a Komisia, ktoré podporovali ECHA v prvostupňovom konaní, navrhujú, aby Súdny dvor vyhlásil odvolanie za nedôvodné a uložil odvolateľom povinnosť nahradiť trovy konania.

23

Odvolatelia uvádzajú jediný odvolací dôvod založený na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa dopustil Všeobecný súd pri výklade a uplatnení článku 102 ods. 1 svojho rokovacieho poriadku, pričom v dôsledku tohto pochybenia došlo k porušeniu zásady účinnej súdnej ochrany. Tvrdia, že štrnásťdňová lehota uvedená v tomto ustanovení sa musí uplatniť na všetky uverejnené rozhodnutia a nielen na rozhodnutia, ktoré sú uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie.

24

Odvolatelia v tejto súvislosti tvrdia, že zásady, ktoré podporujú zohľadnenie štrnásťdňovej lehoty stanovenej v uvedenom článku 102 ods. 1 pri stanovení lehoty na podanie žaloby, a to konkrétne zásada právnej istoty a zásada rovnosti tretích osôb, sa uplatnia tiež na uverejnenia na internete. Pokiaľ ide o bod 37 napadnutého uznesenia, odvolatelia sa domnievajú, že čo sa týka tak sporného rozhodnutia, ako aj rozhodnutí prijatých v oblasti štátnej pomoci, ktoré viedli k judikatúre, na ktorú v tomto bode odkázal Všeobecný súd, formálne rozhodnutie je uverejnené na internete. Všeobecný súd sa preto dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď robil rozdiel medzi týmito dvoma prípadmi.

25

Okrem toho, na rozdiel od toho, čo konštatoval Všeobecný súd v bode 38 napadnutého uznesenia, právna a skutková situácia osoby po uverejnení aktu v Úradnom vestníku Európskej únie je rovnaká ako situácia, v ktorej by sa nachádzala táto osoba v dôsledku uverejnenia aktu výlučne na internete, takže neuplatnenie článku 102 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu na uverejnenie na internete predstavuje diskrimináciu a svojvoľné zaobchádzanie.

26

Podľa ECHA, ktorú podporuje Holandské kráľovstvo, netreba uvedené ustanovenie uplatňovať nad rámec jeho znenia. Táto agentúra v tejto súvislosti jednak pripomína, že striktné uplatnenie predpisov Únie týkajúcich sa procesných lehôt zodpovedá požiadavke právnej istoty a potrebe vyhnúť sa akejkoľvek diskriminácii alebo svojvoľnému zaobchádzaniu pri výkone spravodlivosti, a jednak, že tieto lehoty, ktoré boli zavedené na zabezpečenie jasnosti a bezpečnosti právnych situácií, sú kogentné a účastníci konania a ani súd ich preto nemôžu meniť. Všeobecný súd by mohol rozšíriť pôsobnosť článku 102 ods. 1 svojho rokovacieho poriadku iba zmenou tohto článku. ECHA takisto zdôrazňuje rozdiel medzi uverejnením na internete a uverejnením v Úradnom vestníku Európskej únie.

27

Komisia sa domnieva, že odvolatelia by boli diskriminovaní alebo by sa s nimi svojvoľne zaobchádzalo, iba ak by sa v ich prípade uplatnila kratšia lehota než lehota, ktorá by sa uplatnila v prípade iných účastníkov konania, ktorí sa nachádzajú v rovnakej situácii, a to konkrétne účastníkov konania, ktorí chcú spochybniť zákonnosť zoznamu navrhovaných látok. Ako však Všeobecný súd konštatoval v bode 38 napadnutého uznesenia, situácia osôb spochybňujúcich akt uverejnený výlučne na internetovej stránke agentúry Únie je odlišná od situácie osôb, ktoré sa domáhajú zrušenia aktu uverejneného v Úradnom vestníku Európskej únie. Komisia tiež tvrdí, že Všeobecný súd sa v bodoch 35 a 37 napadnutého uznesenia nedopustil nijakého nesprávneho právneho posúdenia.

28

Najskôr treba uviesť, že je nesporné, že rozhodnutie ECHA týkajúce sa zahrnutia látky do zoznamu navrhovaných látok je napadnuteľný akt v zmysle článku 263 prvého odseku ZFEÚ. Článok 94 ods. 1 nariadenia REACH totiž stanovuje možnosť podať proti rozhodnutiu ECHA žalobu na základe tohto článku 263 v prípade, že neexistuje možnosť podať odvolanie na odvolaciu radu ECHA. Takým je prípad rozhodnutí prijatých na základe článku 59 tohto nariadenia.

29

Pokiaľ ide o uverejnený akt, článok 263 šiesty odsek ZFEÚ stanovuje dvojmesačnú lehotu na podanie žaloby, ktorá začína plynúť odo dňa uverejnenia tohto aktu. Článok 102 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu stanovuje, že ak lehota určená na podanie žaloby proti aktu vydanému inštitúciou začína plynúť odo dňa uverejnenia tohto aktu, lehota sa počíta od konca 14. dňa po jeho uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie.

30

Na rozdiel od toho, čo konštatoval Všeobecný súd v bode 33 napadnutého uznesenia, zo znenia článku 102 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu nevyplýva, že by sa uplatňoval iba na akty uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie.

31

Ako totiž uviedol generálny advokát v bodoch 76 a 77 svojich návrhov, znenie prvej časti vety článku 102 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu môže podobne ako článok 263 šiesty odsek ZFEÚ odkazovať na uverejnenie aktov vo všeobecnosti. Spomenutie Úradného vestníka Európskej únie v druhej časti uvedenej vety tak možno vysvetliť iba tým, že uverejnenie v tomto vestníku prichádzalo do úvahy ako jediné možné v období prijatia tohto rokovacieho poriadku.

32

Z toho vyplýva, že nie je vylúčené, že ustanovenie nachádzajúce sa v článku 102 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu sa uplatní na taký akt uverejnený výlučne na internete, akým je sporné rozhodnutie.

33

Navyše, keďže znenie článku 102 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu môže vyvolávať pochybnosti, treba vzhľadom na neexistenciu závažných dôvodov v prospech opačného výkladu uprednostniť znenie, ktoré nespôsobuje preklúziu, ktorá by zbavovala dotknuté subjekty ich práva podať žalobu na súd (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. apríla 1979, Orlandi/Komisia, 117/78, Zb. s. 1613, bod 11).

34

Všeobecnejšie treba pripomenúť, že ak nie je znenie určitého ustanovenia jednoznačné, treba zohľadniť kontext tohto ustanovenia, ako aj ciele, ktoré sleduje (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2012, Leno Merken, C‑149/11, bod 39).

35

V tejto súvislosti treba usúdiť, že cieľ štrnásťdňovej lehoty stanovenej v článku 102 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu spočíva v tom, aby bol dotknutým subjektom zabezpečený dostatočný časový úsek na podanie žaloby proti uverejneným aktom a aby teda bolo rešpektované právo na účinnú súdnu ochranu, tak ako je zakotvené v článku 47 Charty základných práv Európskej únie.

36

Ako už bolo konštatované v bode 31 tohto rozsudku, keďže článok 102 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu možno vykladať ako ustanovenie týkajúce sa akéhokoľvek uverejneného aktu bez ohľadu na formu jeho uverejnenia, treba toto ustanovenie vykladať v tomto zmysle, tak aby sa zamedzilo tomu, že dotknuté subjekty tým, že sa spoľahnú na existenciu dodatočného štrnásťdňového časového úseku na podanie žaloby, budú zbavené účinnej súdnej ochrany.

37

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že uvedené ustanovenie sa uplatňuje iba na akty uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie, a v dôsledku toho vyhlásil, že žaloba PPG a SNF je neprípustná.

38

Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba vyhovieť jedinému odvolaciemu dôvodu odvolateľov a v dôsledku toho aj ich odvolaniu a zrušiť napadnuté uznesenie.

39

V súlade s článkom 61 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie môže Súdny dvor v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu buď sám vydať konečný rozsudok vo veci samej, ak to stav konania dovoľuje, alebo vrátiť vec Všeobecnému súdu na ďalšie konanie.

40

V prejednávanom prípade, keďže stav konania nedovoľuje rozhodnúť vo veci, treba vrátiť vec Všeobecnému súdu na ďalšie konanie s tým, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol a vyhlásil: