1

Komisia Európskych spoločenstiev sa svojou žalobou domáha, aby Súdny dvor určil, že Portugalská republika si tým, že stanovila pre subjekty z iných členských štátov, ktoré chcú v Portugalsku vykonávať činnosť technickej kontroly vozidiel, obmedzenia slobody usadiť sa, ktoré konkrétne spočívajú v podmienení vydania povolenia verejným záujmom, v požiadavke na základné imanie minimálne vo výške 100000 eur, v obmedzení predmetu činnosti podnikov a v uplatňovaní pravidiel o nezlučiteľnosti činnosti spoločníkov, konateľov a administratívnych pracovníkov s inými činnosťami, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 43 ES.

2

Odôvodnenie č. 33 smernice Rady 96/96/ES z 20.decembra 1996 o aproximácii právnych predpisov členských štátov o kontrole technického stavu motorových vozidiel a ich prípojných vozidiel (Ú. v. ES L 46, 1997, s. 1; Mim. vyd. 07/002, s. 514) stanovuje:

„… opatrenia spoločenstva uvedené v tejto smernici sú potrebné na dosiahnutie harmonizácie pravidiel týkajúcich sa kontrol technického stavu vozidla, aby sa zabránilo narušeniu hospodárskej súťaže medzi dopravcami cestnej nákladnej dopravy a aby sa zaručilo, že vozidlá sú riadne kontrolované a udržiavané;…“

3

Článok 1 ods. 1 smernice 96/96 stanovuje:

„V každom členskom štáte sa motorové vozidlá registrované v tomto štáte a ich prívesy a návesy podrobia pravidelným kontrolám technického stavu vozidla v súlade s touto smernicou…“

4

Článok 2 tejto smernice znie takto:

„Kontroly technického stavu vozidla uvedené v tejto smernici vykoná štátny alebo verejný orgán poverený touto úlohou štátom, orgánmi alebo inštitúciami, ktoré štát určil a ktoré sú pod jeho priamou kontrolou, vrátane riadne autorizovaných súkromných subjektov. Najmä tam, kde prevádzkareň určená ako testovacie stredisko vykonáva tiež opravy vozidiel, členské štáty vyvinú všetko úsilie na to, aby zabezpečili objektívne kontroly vozidla a ich vysokú kvalitu.“

5

Podľa článku 3 zákonného dekrétu č. 550/99 z 15. decembra 1999 o činnosti technickej kontroly motorových vozidiel (ďalej len „zákonný dekrét“):

„1.   Ministerstvo vnútra na návrh generálneho riaditeľstva cestnej premávky rozhoduje o povolení vykonávať technickú kontrolu vozidiel vnútroštátnymi alebo zahraničnými právnickými osobami, ak majú tieto osoby sídlo na území štátu.

2.   Generálne riaditeľstvo cestnej premávky môže predložiť návrh uvedený v predchádzajúcom odseku, len ak je vydanie povolenia na výkon technickej kontroly odôvodnené verejným záujmom.“

6

Keďže generálne riaditeľstvo cestnej premávky medzičasom zaniklo, boli jeho právomoci v oblasti technickej kontroly vozidiel presunuté na Štátny inštitút pre mobilitu a pozemnú dopravu.

7

Článok 6 zákonného dekrétu stanovuje:

„1.   Za hospodárske subjekty s potrebnou technickou, hospodárskou a finančnou schopnosťou sa považujú tie, ktoré disponujú štúdiou preukazujúcou stabilitu a ktoré majú zdroje potrebné na zabezpečenie začatia činnosti a dobrého fungovania staníc technickej kontroly.

2.   Rozsah a štruktúru štúdie, ako aj ukazovatele finančnej schopnosti uvedené v predchádzajúcom odseku určí ministerstvo vnútra vyhláškou.“

8

Na základe odseku 2 tohto článku bola prijatá vyhláška č. 1165/2000 z 9. decembra 2000, ktorou sa schvaľuje nariadenie o verejnom obstarávaní na vybudovanie staníc technickej kontroly vozidiel (ďalej len „vyhláška“), ktorej bod 1 stanovuje:

„Vydanie povolenia na vykonávanie činnosti technickej kontroly vozidiel závisí od overenia technickej, hospodárskej a finančnej schopnosti stanovenej v článkoch 4 a 6 zákonného dekrétu č. 550/99 z 15. decembra 1999 na základe predloženia týchto dokumentov žiadateľom:

…

9

Článok 7 zákonného dekrétu stanovuje:

„Vykonávať technickú kontrolu vozidiel nemôžu hospodárske subjekty, na ktoré sa vzťahuje jedna z týchto situácií:

10

Komisia, domnievajúc sa, že vnútroštátna právna úprava, ktorá podmieňuje vydanie povolenia na výkon činnosti technickej kontroly vozidiel, vykazuje nesúlad so zásadou usadiť sa stanovenou v článku 43 ES, rozhodla sa začať konanie upravené v článku 226 ES a 18. októbra 2005 zaslala Portugalskej republike výzvu.

11

Portugalská republika po získaní predĺženia lehoty na predloženie odpovede do 18. februára 2006, odpovedala listom z . Keďže v nadväznosti na tento list Komisia stále zastávala názor, že dotknutá právna úprava je v rozpore s článkom 43 ES, zaslala tomuto členskému štátu odôvodnené stanovisko, ktorým ho vyzvala, aby prijal opatrenia nevyhnutné na dosiahnutie súladu s týmto stanoviskom v lehote dvoch mesiacov od jeho doručenia.

12

Portugalská republika najprv listom z 29. januára 2007 odpovedala na toto odôvodnené stanovisko s tvrdením, že bol vypracovaný legislatívny návrh na zmenu zákonného dekrétu s cieľom odstrániť napadnuté ustanovenia. Listom z potvrdila, že uvedená novelizácia by sa mala ukončiť pred koncom januára 2008, neskôr v liste z uviedla, že sa nachádza vo finálnej fáze. Keďže Komisia nemohla dospieť k záveru, že boli prijaté všetky opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy s článkom 43 ES, rozhodla sa podať túto žalobu.

13

Komisia sa najmä domnieva, že výnimku uvedenú v článku 45 prvom odseku ES, ktorej sa domáha Portugalská republika na preukázanie súladu jej právnej úpravy s článkom 43 ES, nemožno v predmetnej veci uplatniť.

14

Na jednej strane sa možno výnimky založenej na výkone verejnej moci dovolávať len vo vzťahu s diskriminačnými opatreniami, zatiaľ čo dotknutý systém udeľovania povolení sa výslovne uplatňuje tak na vnútroštátne hospodárske subjekty, ako aj na zahraničné hospodárske subjekty. Na druhej strane túto výnimku je potrebné vyložiť doslovne a jej uplatnenie sa obmedzuje na činnosti, ktoré samy osebe predstavujú priamu a špecifickú účasť na výkone verejnej moci.

15

Portugalská republika však vo svojej odpovedi na výzvu tvrdila, že technická kontrola vozidiel je hospodárskou činnosťou a že zodpovednosť staníc technickej kontroly za škody spôsobené počas alebo po vykonaní technickej kontroly spadá do oblasti súkromného práva. Vydanie správy o technickej kontrole alebo známky nie je dôkazom o výkone verejnej moci. Skutočnosť, že sankcie možno uložiť za nedodržanie pravidiel týkajúcich sa technickej kontroly vozidiel, nie je tiež relevantná. Uloženie takýchto sankcií totiž vyplýva z výlučnej právomocí policajných a súdnych orgánov, pričom podniky technickej kontroly nemajú žiadnu donucovaciu právomoc.

16

Komisia preto tvrdí, že podmienky na udelenie povolenia na výkon činnosti technickej kontroly vozidiel sú prekážkou slobody usadiť sa, ktorá je v rozpore s článkom 43 ES. Po prvé podmienenie udelenia nových povolení verejnému záujmu, stanovené v článku 3 ods. 2 zákonného dekrétu, podriadi právnické osoby iných členských štátov, ktoré chcú vykonávať v Portugalsku túto činnosť, diskrečnej právomoci príslušných vnútroštátnych orgánov. Táto právna úprava preto nespĺňa podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, podľa ktorej aby bol systém predbežných správnych povolení odôvodnený, musí vychádzať z objektívnych, nediskriminačných a vopred známych kritérií, ktoré vymedzujú výkon voľnej úvahy vnútroštátnych orgánov.

17

Požiadavku verejného záujmu nemožno preto odôvodniť dôvodmi ochrany bezpečnosti na cestách, pričom Komisia v tejto súvislosti spresnila, že podmienka proporcionality by nebola splnená. Pokiaľ by sa totiž nezohľadnilo fungovanie staníc technickej kontroly, dotknutý vnútroštátny systém by sám osebe nemohol zabezpečiť dosiahnutie tohto cieľa. Navyše udelenie povolenia podľa nejasnej požiadavky verejného záujmu by išlo nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa bezpečnosti na cestách.

18

Po druhé Komisia uvádza, že požiadavka základného imania minimálne vo výške 100000 eur stanovená v článku 6 ods. 1 zákonného dekrétu, v spojení s bodom 1 písm. e) vyhlášky, by podľa rozsudku z 29. apríla 2004, Komisia/Portugalsko (C-171/02, Zb. s. I-5645, bod 54) zabraňovala prevádzkovateľovi Spoločenstva, ktorý disponuje nižším základným imaním, usadiť sa na portugalskom území. Komisia navyše tvrdí, že argumentácia Portugalskej republiky, podľa ktorej táto požiadavka má za cieľ zabezpečiť solventnosť hospodárskych subjektov, ktorým bolo udelené povolenie, nie je platná. Existujú totiž menej obmedzujúce prostriedky na ochranu veriteľov, akými sú zriadenie záruky alebo uzatvorenie poistky (rozsudok Komisia/Portugalsko, už citovaný, bod 55).

19

Po tretie podľa Komisie článok 7 písm. a) zákonného dekrétu, ktorý obmedzuje predmet činnosti podnikov technickej kontroly vozidiel na túto jednu činnosť, nie je tiež v súlade s článkom 43 ES. Prevádzkovatelia, ktorí poskytujú aj iné služby v ich členskom štáte usadenia, budú totiž nútení, aby mohli vykonávať svoju činnosť v Portugalsku, zmeniť predmet činnosti podniku, dokonca aj vnútornú štruktúru. Nemožno sa odvolávať na cieľ bezpečnosti na cestách, lebo dotknuté ustanovenie nie je vhodné na dosiahnutie tohto cieľa a kvalita technických kontrol sa môže zabezpečiť prostredníctvom vykonania kontroly kvality. Nakoniec, pokiaľ ide o cieľ znížiť podvodné technické kontroly, Komisia poznamenáva, že podvodný charakter kontrol nemožno jednoducho predpokladať v prípade výkonu súvisiacich činností a tvrdiť, že nebezpečenstvo takýchto kontrol neexistuje v prípade činností, ktoré nesúvisia s technickou kontrolou vozidiel. Okrem toho možno stanoviť menej obmedzujúce opatrenia.

20

Komisia po štvrté tvrdí, že pravidlá nezlučiteľnosti činností, ktoré sa vzťahujú na spoločníkov, konateľov a administratívnych pracovníkov podniku technickej kontroly vozidiel podľa článku 7 písm. b) zákonného dekrétu, môžu mať porovnateľne obmedzujúci charakter, lebo nútia prevádzkovateľov, ktorí majú legálne svoje sídlo aj v inom členskom štáte a venujú sa v tomto členskom štáte inej činnosti, zmeniť ich vnútornú štruktúru, odčleniť sa od spoločníkov alebo zanechať nezlúčiteľnú činnosť. Podľa Komisie takéto pravidlá okrem toho nie sú primerané uvedeným cieľom bezpečnosti na cestách, objektívnosti technických kontrol a predchádzania podvodom. Existujú menej obmedzujúce opatrenia, akými sú povinnosť dať kontrolovať vozidlá, ktoré súvisia s činnosťou spoločníkov, konateľov alebo administratívnych pracovníkov podniku technickej kontroly vozidiel inému podniku, a naopak povinnosť v prípade, že výsledok technickej kontroly je negatívny, vykonať revíziu nezávislým podnikom technickej kontroly vozidiel, zákaz vykonávať kontrolu vozidiel jeho vedúcich pracovníkov, zamestnancov a ich rodinných príslušníkov, podriadenie prevádzkarní technickej kontroly vozidiel pravidelnej technickej kontrole, alebo aj zavedenie systému občianskoprávnych alebo trestných sankcií.

21

Portugalská republika uvádza, že je nesporné, že činnosť technickej kontroly vozidiel vykazuje všeobecný záujem bezpečnosti na cestách. Na jednej strane tvrdí, že táto činnosť je len právomocou štátu, pričom však štát môže využiť spoluprácu súkromných subjektov, čo potvrdzuje aj článok 2 smernice 96/96. Delegovanie právomoci na takéto subjekty však v žiadnom prípade nepredstavuje faktickú privatizáciu tejto vlastnej úlohy štátu. Prijatie týchto sporných požiadaviek možno odôvodniť len potrebou špecifického dohľadu štátu nad súkromnými hospodárskymi subjektmi, ktorým bolo povolené vykonávať túto delegovanú činnosť.

22

Na druhej strane tieto poverené súkromné subjekty uskutočňujú úlohy, ktorými vykonávajú verejnú moc. Teoreticky existujú dve možnosti uskutočnenia dotknutej činnosti. Buď je predbežná technická kontrola vykonaná súkromnými subjektmi s následným osvedčením orgánom verejnej moci, alebo je technická kontrola a potvrdenie zverené súkromnému subjektu, ktorý vykonáva činnosť pod dohľadom orgánu verejnej moci. V portugalskom systéme je technická kontrola, ktorá je len predbežná, ukončená prijatím rozhodnutia o osvedčení alebo neosvedčení súladu technického stavu vozidiel s platnými normami, bez akéhokoľvek zásahu orgánu verejnej správy. Tieto rozhodnutia vzhľadom na ich právny účinok na vlastníka vozidla možno spojiť s výkonom verejnej moci.

23

Portugalská republika sa preto domnieva, že činnosť technickej kontroly vozidiel je priamo spojená s výkonom verejnej moci. Keby teda dotknuté pravidlá boli v nesúlade s článkom 43 ES, možno tento nesúlad odôvodniť podľa článku 45 prvého odseku ES.

24

Portugalská republika v každom prípade tvrdí, že začala s novelizáciou zákonného dekrétu s cieľom v podstate nahradiť systém predbežného udelenia povolení systémom koncesií udelených na základe výberového konania. Podmienky udelenia povolení stanovené zákonným dekrétom a prípadné obmedzenia slobody usadiť sa by mali byť odstránené prijatím a vyhlásením tohto nového znenia, ku ktorému malo pôvodne dôjsť na konci prvého štvrťroka 2009, neskôr, ako bolo uvedené v duplike, v júli 2009.

25

Komisia Portugalskej republike v podstate vytýka, že pre súkromné hospodárske subjekty, ktoré chcú vykonávať činnosť technickej kontroly vozidiel na jej území, zaviedla pravidlá prístupu k tejto činnosti, ktoré nie sú v súlade s článkom 43 ES.

26

Na úvod je potrebné uviesť, že smernica 96/96 má podľa jej odôvodnenia č. 33 za cieľ dosiahnuť harmonizáciu pravidiel týkajúcich sa kontrol technického stavu vozidla najmä, ako je uvedené v jej článku 1 ods. 2, určením kategórie vozidiel, ktoré sa majú testovať, frekvencie kontrol, ako aj položiek podliehajúcich technickej kontrole. Táto smernica však neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa pravidiel prístupu k činnosti technickej kontroly vozidiel.

27

Hoci je pravda, že v odvetví, ktoré nebolo úplne harmonizované na úrovni Spoločenstva, je členským štátom v zásade ponechaná právomoc stanoviť podmienky výkonu činností v tomto odvetví, nič to nemení na skutočnosti, že musia vykonávať svoje právomoci s ohľadom na základné slobody zaručené Zmluvou ES (pozri rozsudky z 29. novembra 2007, Komisia/Rakúsko, C-393/05, Zb. s. I-10195, bod 29, a Komisia/Nemecko, C-404/05, Zb. s. I-10239, bod 31, ako aj citovanú judikatúru).

28

V prejednávanej veci je spornou otázka súladu vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá stanovuje podmienky na vydanie povolenia na výkon činnosti technickej kontroly vozidiel, s článkom 43 ES, pričom ide najmä o vydanie správnych povolení podmienené verejným záujmom, požiadavku, aby podniky, ktoré sa chcú usadiť na tomto trhu, disponovali základným imaním minimálne vo výške 100000 eur, obmedzenie predmetu činnosti týchto podnikov a stanovenie pravidiel nezlučiteľnosti činností ich spoločníkov, konateľov a administratívnych pracovníkov.

29

Podľa ustálenej judikatúry sa za obmedzenia slobody usadiť sa musia považovať všetky opatrenia, ktoré výkon tejto slobody zakazujú, bránia mu alebo ho robia menej príťažlivým (pozri najmä rozsudky zo 17. októbra 2002, Payroll a i., C-79/01, Zb. s. I-8923, bod 26; z , CaixaBank France, C-442/02, Zb. s. I-8961, bod 11, ako aj z , Krankenheim Ruhesitz am Wannsee-Seniorenheimstatt, C-157/07, Zb. s. I-8061, bod 30).

30

Pokiaľ sa požiadavky stanovené portugalskou právnou úpravou uplatňujú rovnako tak na hospodárske subjekty usadené v Portugalsku, ako aj na tie, ktoré pochádzajú z iných členských štátov, môžu brániť hospodárskym subjektom, ktoré nespĺňajú tieto stanovené požiadavky, usadiť sa v Portugalsku s cieľom vykonávať tam činnosť technickej kontroly vozidiel. Ako to zdôrazňuje Komisia, najmä požiadavka verejného záujmu, ktorá podmieňuje vydanie dotknutého správneho povolenia, môže viesť k svojvoľnému výkonu voľnej úvahy príslušnými orgánmi tak, že im je umožnené niektorým dotknutým hospodárskym subjektom toto povolenie zamietnuť, hoci by spĺňali ostatné podmienky stanovené právnou úpravou.

31

Sporné podmienky prístupu k činnosti technickej kontroly vozidiel stanovené portugalskou právnou úpravou teda predstavujú prekážku vo výkone slobody usadiť sa.

32

Portugalská republika, ktorá veľmi nenamieta proti obmedzujúcemu charakteru dotknutej právnej úpravy, tvrdí, že činnosť technickej kontroly vozidiel patrí medzi činnosti, „ktoré súvisia s výkonom štátnej moci“ podľa článku 45 ES, a nachádza sa teda mimo rozsahu pôsobnosti článku 43 ES. Komisia v tejto súvislosti uvádza, že ide o hospodársku činnosť, ktorá nepredstavuje priamu a špecifickú účasť na výkone verejnej moci a že článok 45 ES sa uplatňuje len na diskriminačné opatrenia.

33

Pokiaľ však ide o uvedené posledné tvrdenie, je potrebné konštatovať, ako to bolo uvedené aj v bode 29 tohto rozsudku, že podľa ustálenej judikatúry článok 43 ES nezahŕňa len zákaz diskriminácie, ale aj zákaz všetkých obmedzení, ktoré robia menej príťažlivým výkon slobody usadiť sa. Hoci článok 45 ES obsahuje všeobecnú výnimku zo zásady slobody usadiť sa stanovenej v článku 43 ES, jej uplatnenie nemožno obmedziť len na diskriminačné opatrenia. Toto tvrdenie Komisie teda nemožno prijať.

34

Naopak treba pripomenúť, že v prípade výnimky zo základnej slobody usadiť sa treba článok 45 ES vykladať tak, aby bol rozsah jeho pôsobnosti obmedzený len na to, čo je striktne nevyhnutné na ochranu záujmov, ktoré toto ustanovenie členským štátom umožňuje chrániť (pozri najmä rozsudky z 15. marca 1988, Komisia/Grécko, 147/86, Zb. s. 1637, bod 7; z , Komisia/Španielsko, C-114/97, Zb. s. I-6717, bod 34, a z , Servizi Ausiliari Dottori Commercialisti, C-451/03, Zb. s. I-2941, bod 45).

35

Rovnako je nesporné, že pri posudzovaní výnimiek zo slobody usadiť sa stanovených v článku 45 ES treba zohľadniť komunitárny charakter obmedzení, ktoré tento článok pri výnimkách tejto slobody pripúšťa (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. júna 1974, Reyners, 2/74, Zb. s. 631, bod 50, a Komisia/Grécko, už citovaný, bod 8).

36

Podľa ustálenej judikatúry sa teda výnimka stanovená týmto článkom musí obmedzovať na činnosti, ktoré samy osebe predstavujú priamu a špecifickú účasť na výkone verejnej moci (pozri rozsudky Reyners, už citovaný, bod 45; z 13. júla 1993, Thijssen, C-42/92, Zb. s. I-4047, bod 8, a z , Komisia/Taliansko, C-283/99, Zb. s. I-4363, bod 20), čo vylučuje, aby za činnosti „ktoré súvisia s výkonom štátnej moci“ boli v zmysle uvedenej výnimky považované jednoduché pomocné a predbežné úlohy vo vzťahu k subjektu skutočne vykonávajúcemu verejnú moc, ktorý prijíma konečné rozhodnutie (rozsudky Thijssen, už citovaný, bod 22; Komisia/Rakúsko, už citovaný, bod 36, a Komisia/Nemecko, už citovaný, bod 38).

37

Súdny dvor navyše spresnil rozdiel medzi činnosťami súkromných subjektov, ktoré predstavujú jednoduché predbežné úlohy, a činnosťami, ktoré predstavujú priamu a špecifickú účasť na výkone verejnej moci, tak, že konštatoval, že aj v prípade, že súkromné subjekty vykonávajú právomoci verejnej moci, pričom zodpovedajú za technické kontroly, ktoré uskutočňujú, je uplatnenie článku 45 ES vylúčené, pretože podľa platnej právnej úpravy tieto súkromné subjekty podliehajú dohľadu príslušným orgánom verejnej moci (pozri v tomto zmysle rozsudky Komisia/Rakúsko, už citovaný, bod 41, a Komisia/Nemecko, už citovaný, bod 43). Súdny dvor totiž konštatoval, že súkromné subjekty, ktoré vykonávajú svoju činnosť pod aktívnym dohľadom príslušného orgánu verejnej moci, ktorý je v konečnom dôsledku zodpovedný za kontroly a rozhodnutia uvedených orgánov, nemožno považovať za orgány „priamo a špecificky zúčastňujúce sa na výkone verejnej moci“ podľa článku 45 ES (rozsudky Komisia/Rakúsko, už citovaný, bod 42, a Komisia/Nemecko, už citovaný, bod 44).

38

Podľa údajov obsiahnutých v žalobe a vo vyjadreniach k žalobe uskutočnenie technických kontrol vozidiel v Portugalsku je právomocou orgánu verejnej moci, Štátneho inštitútu pre mobilitu a pozemnú dopravu, ktorý sa však na účely výkonu týchto kontrol môže obrátiť na súkromné subjekty. Rozhodnutie o osvedčení alebo neosvedčení technického súladu vozidiel vydáva súkromný subjekt vykonávajúci technickú kontrolu vozidiel, bez akéhokoľvek zásahu orgánu verejnej správy.

39

Ako navyše vyplýva z vyjadrenia k žalobe, činnosť technickej kontroly vozidiel subjektov sa uskutočňuje v dvoch fázach. V prvej fáze táto činnosť spočíva v uskutočnení technickej prehliadky, to znamená v overení súladu kontrolovaných vozidiel s platnými technickými normami a vo vypracovaní zápisnice z tejto prehliadky s detailným uvedením údajov o uskutočnených testoch a získaných výsledkoch. V druhej fáze táto činnosť zahŕňa osvedčenie vykonanej technickej kontroly nalepením nálepky alebo označenia na vozidlo, alebo naopak, zamietnutie takého osvedčenia.

40

Úlohy, ktoré vyplývajú z prvej fázy, sú výslovne technického charakteru, sú teda svojou povahou vzdialené od výkonu verejnej moci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. decembra 1989, Komisia/Taliansko, C-3/88, Zb. s. 4035, bod 13). Naopak druhá fáza, keďže sa týka osvedčenia technickej kontroly, zahŕňa výkon právomoci verejnej moci, pretože z technickej prehliadky vyvodzuje právne dôsledky.

41

V tejto súvislosti však treba uviesť, že rozhodnutie osvedčiť alebo neosvedčiť technickú kontrolu, ktoré v podstate len potvrdzuje technickú prehliadku, jednak nevychádza z rozhodovacej nezávislosti, ktorá je vlastná výkonu právomoci verejnej moci, a jednak je prijaté v rámci priameho štátneho dohľadu.

42

Z článku 2 smernice 96/96 totiž vyplýva, že ak členský štát zverí riadenie technických kontrolných zariadení súkromným subjektom, naďalej nad nimi vykonáva priamy dohľad.

43

Členskému štátu totiž podľa prvej vety uvedeného článku prislúcha určiť príslušné orgány, poveriť ich úlohami a vykonávať nad nimi priamy dohľad. Podľa druhej vety tohto článku, ktorá uvádza opatrenia, ktoré treba prijať v prípade konfliktu záujmov medzi činnosťou technickej kontroly a opravou vozidiel, členské štáty osobitne zabezpečia zachovanie objektívnosti a vysokej kvality kontroly. Z použitia výrazu „osobitne“ vyplýva, že smernica 96/96 sleduje striktné uskutočnenie týchto dvoch kvalitatívnych cieľov štátom, to znamená objektívnosti a vysokej kvality technickej kontroly vozidiel v prípade konfliktu záujmov, ale aj a fortiori výkonu jeho úlohy pri určení právomoci súkromných subjektov technickej kontroly vozidiel opísanej v prvej vete článku 2 smernice 96/96.

44

Okrem toho, ako to tiež uviedla Komisia, súkromné subjekty technickej kontroly vozidiel nemajú v rámci ich činností donucovaciu právomoc, lebo sankcie pri nedodržaní pravidiel týkajúcich sa technickej kontroly vozidiel vyplývajú z právomoci policajných a súdnych orgánov, proti čomu Portugalska republika nenamieta.

45

Výnimka stanovená v článku 45 ES sa teda na činnosti technickej kontroly vozidiel dotknutých súkromných subjektov v predmetnej veci nevzťahuje. Je preto potrebné preskúmať, či systém prístupu k činnosti technickej kontroly vozidiel zavedený Portugalskou republikou možno odôvodniť.

46

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že obmedzenie slobody usadiť sa možno pripustiť len vtedy, ak ho možno odôvodniť naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu. Za tohto predpokladu je tiež potrebné, aby toto obmedzenie samo osebe bolo spôsobilé zaručiť uskutočnenie cieľa, ktorý sleduje, a nepresahuje rámec toho, čo je potrebné na jeho dosiahnutie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. októbra 2005, Komisia/Španielsko, C-158/03, bod 35; z , Komisia/Taliansko, C-518/06, Zb. s. I-3491, bod 72, a z , Komisia/Taliansko, C-531/06, Zb. s. I-4103, bod 49).

47

V tejto súvislosti prislúcha príslušným vnútroštátnym orgánom preukázať, že na jednej strane je ich právna úprava potrebná na dosiahnutie sledovaného cieľa a že na druhej strane uvedená právna úprava je v súlade so zásadou proporcionality (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. marca 2007, Komisia/Fínsko, C-54/05, Zb. s. I-2473, bod 39, a z , Komisia/Holandsko, C-297/05, Zb. s. I-7467, bod 76).

48

V prejednávanej veci sa odôvodnenie uvedené Portugalskou republikou v konaní pred podaním žaloby týka nevyhnutnosti zaručiť bezpečnosť na cestách, čo podľa ustálenej judikatúry predstavuje naliehavý dôvod všeobecného záujmu (pozri najmä rozsudky Komisia/Holandsko, už citovaný, bod 77, a z 10. februára 2009, Komisia/Taliansko, C-110/05, Zb. s. I-519, bod 60).

49

Treba konštatovať, že Portugalská republika sa proti tvrdeniam Komisie v tejto súvislosti v konaní pred podaním žaloby nebránila a že nepreukázala ani nevyhnutný, ani primeraný charakter dotknutých opatrení vo vzťahu k sledovanému cieľu. Sporné ustanovenia preto nemožno považovať za odôvodnené na základe dôvodov týkajúcich sa bezpečnosti na cestách.

50

Portugalská republika okrem toho uvádza, že začala s novelizáciou zákonného dekrétu, ktorá mala byť ukončená v júli 2009, aby sa tak zmenil technický a právny rámec činnosti technickej kontroly vozidiel a odstránili sa obmedzenia slobody usadiť sa, ktoré vyplývajú z platného systému.

51

Treba však pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry zmeny vykonané vo vnútroštátnej právnej úprave nie sú pre posúdenie predmetu žaloby o nesplnenie povinnosti relevantné, pretože neboli prijaté pred uplynutím lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku (pozri najmä rozsudky z 2. júla 1996, Komisia/Belgicko, C-173/94, Zb. s. I-3265, bod 16, a z , Komisia/Írsko, C-66/06, Zb. s. I-127, uverejnenie výberu z rozhodnutí, bod 91). Portugalská republika sa teda nemôže odvolávať na legislatívne zmeny prijaté po tomto dátume.

52

Za týchto podmienok žaloba podaná Komisiou musí byť považovaná za dôvodnú.

53

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je potrebné konštatovať, že Portugalská republika si tým, že zaviedla pre subjekty z iných členských štátov, ktoré chcú v Portugalsku vykonávať činnosť technickej kontroly vozidiel, obmedzenia slobody usadiť sa, ktoré spočívajú konkrétne v podmienení vydania povolenia verejným záujmom, v požiadavke na základné imanie minimálne vo výške 100000 eur, v obmedzení predmetu činnosti podnikov a v uplatňovaní pravidiel o nezlučiteľnosti činnosti spoločníkov, konateľov a administratívnych pracovníkov s inými činnosťami, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 43 ES.

54

Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla zaviazať Portugalskú republiku na náhradu trov konania a Portugalská republika nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol a vyhlásil: