ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

z 21. septembra 1999 (*)

„Podniky – Odvetvový dôchodkový fond – Povinná účasť v odvetvovom dôchodkovom systéme“

Vo veci C‑67/96,

ktorej predmetom je návrh podaný podľa článku 177 Zmluvy ES (teraz článok 234 ES), ktorým Kantongerecht te Arnhem (Holandsko) navrhuje, aby v súvislosti s konaním pred týmto vnútroštátnym súdom medzi:

Albany International BV

a

Stichting Bedrijfspensioenfonds Textielindustrie

Súdny dvor vydal prejudiciálne rozhodnutie o výklade článkov 85, 86 a 90 Zmluvy ES (teraz články 81 ES, 82 ES a 86 ES),

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda G. C. Rodríguez Iglesias, predsedovia komôr J.-P. Puissochet, G. Hirsch a P. Jann, sudcovia J. C. Moitinho de Almeida (spravodajca), C. Gulmann, J. L. Murray, D. A. O. Edward, H. Ragnemalm, L. Sevón a M. Wathelet,

generálny advokát: F. G. Jacobs,

tajomník: D. Louterman-Hubeau, hlavná referentka,

so zreteľom na písomné pripomienky, ktoré predložili:

–        Albany International BV, v zastúpení: T. R. Ottervanger, advokát advokátskej komory v Rotterdame, a H. van Coeverden, advokát advokátskej komory v Haagu,

–        Stichting Bedrijfspensioenfonds Textielindustrie, v zastúpení: E. Lutjens, advokát advokátskej komory v Amsterdame, a O. Meulenbelt, advokát advokátskej komory v Utrechte,

–        holandská vláda, v zastúpení: A. Bos, právny poradca na ministerstve zahraničných vecí, splnomocnený zástupca,

–        nemecká vláda, v zastúpení: E. Röder, Ministerialrat na spolkovom ministerstve hospodárstva, a C.-D. Quassowski, Regierungsdirektor na tom istom ministerstve, splnomocnení zástupcovia,

–        francúzska vláda, v zastúpení: K. Rispal-Bellanger, zástupkyňa riaditeľa pre medzinárodné hospodárske právo a komunitárne právo na riaditeľstve právnych záležitostí na ministerstve zahraničných vecí, a C. Chavance, tajomník pre zahraničné veci na tom istom ministerstve, splnomocnení zástupcovia,

–        Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: W. Wils, člen právneho servisu, splnomocnený zástupca,

so zreteľom na správu pre pojednávanie,

po vypočutí ústnych pripomienok na pojednávaní 17. novembra 1998, ktoré predniesli: Albany International BV, v zastúpení: T. R. Ottervanger; Stichting Bedrijfspensioenfonds Textielindustrie, v zastúpení: E. Lutjens a O. Meulenbelt; holandská vláda, v zastúpení: M. A. Fierstra, vedúci oddelenia európskeho práva na ministerstve zahraničných vecí, splnomocnený zástupca; francúzska vláda, v zastúpení: C. Chavance, švédska vláda, v zastúpení: A. Kruse, departementsråd na právnom sekretariáte (EÚ) ministerstva zahraničných vecí, splnomocnený zástupca, a Komisia, v zastúpení: W. Wils,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 28. januára 1999,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Rozsudkom zo 4. marca 1996 doručeným Súdnemu dvoru 11. marca 1996 položil Kantongerecht te Arnhem podľa článku 177 Zmluvy ES (teraz článok 234 ES) tri prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu článkov 85, 86 a 90 Zmluvy ES (teraz články 81 ES, 82 ES a 86 ES).

2        Tieto otázky boli položené v rámci sporu medzi Albany International BV (ďalej len „Albany“) a Stichting Bedrijfspensioenfonds Textielindustrie (Odvetvový dôchodkový fond textilného priemyslu, ďalej len „fond“) v súvislosti s odmietnutím Albany zaplatiť príspevky do fondu za rok 1989 s odôvodnením, že povinná účasť vo fonde, na základe ktorej sa od neho požadujú príspevky, odporuje článku 3 písm. g) Zmluvy ES [zmenený, teraz článok 3 ods. 1 písm. g) ES], článku 85, 86 a 90 Zmluvy.

 Vnútroštátna právna úprava

3        Systém holandského dôchodkového zabezpečenia sa zakladá na troch pilieroch.

4        Prvý pilier zodpovedá základnému zákonnému dôchodku poskytovanému štátom podľa Algemene Ouderdomswet (zákon, ktorým sa zriaďuje všeobecný systém dôchodkov, ďalej len „AOW“) a Algemene Nabestaandenwet (zákon o zovšeobecnenom poistení pozostalých). Na základe tohto povinného zákonného systému majú všetci obyvatelia nárok na dôchodok v obmedzenej výške nezávislej od mzdy, ktorú predtým skutočne dostávali, a ktorý sa vypočíta na základe zákonom stanovenej minimálnej mzdy.

5        Druhý pilier zahŕňa doplnkové dôchodky poskytované v súvislosti so závislou alebo samostatnou zárobkovou činnosťou, ktoré vo väčšine prípadov dopĺňajú základný dôchodok. Doplnkové dôchodky vo všeobecnosti spravujú v rámci kolektívnych systémov uplatňovaných na určité odvetvie hospodárstva, povolanie alebo pracovníkov podniku dôchodkové fondy, pričom účasť v týchto fondoch sa stala povinnou okrem iného aj v prípade fondu vo veci samej na základe Wet van 17 maart 1949 houdende vaststelling van en regeling betreffende verplichte deelneming in een bedrijfspensioenfonds (zákon zo 17. marca 1949, ktorým sa stanovujú pravidlá povinnej účasti v odvetvovom dôchodkovom fonde, ďalej len „BPW“).

6        Tretí pilier predstavujú individuálne poistné zmluvy v rámci dôchodkového alebo životného poistenia, ktorých uzatváranie je dobrovoľné.

7        Wet op de loonbelasting (zákon o dani z miezd) stanovuje, že príspevky na tvorbu dôchodku sú odpočítateľné iba vtedy, keď tento dôchodok nepresiahne „rozumnú výšku“. Príspevky sa nemôžu odpočítať v prípade tvorby dôchodku presahujúceho túto výšku. Táto výška je v prípade 40 odpracovaných rokoch 70 % z individuálnej mzdy na konci kariéry. Uvedená daňová právna úprava má za následok, že súčasná norma v oblasti tvorby dôchodku v Holandsku zodpovedá dôchodku, vrátane dôchodku na základe AOW, vo výške 70 % poslednej mzdy.

8        Článok 1 ods. 1 BPW v znení zákona z 11. februára 1988 stanovuje:

„Na účely tohto zákona a ustanovení, ktoré z neho vychádzajú, znamená:

…

b)      odvetvový dôchodkový fond: fond pôsobiaci v určitom odvetví, v rámci ktorého sa zhromažďujú finančné prostriedky buď výlučne v prospech osôb, ktoré vykonávajú závislú zárobkovú činnosť v danom odvetví, alebo aj v prospech osôb v inom postavení, ktoré v uvedenom odvetví vykonávajú činnosť.

…

f)      minister: minister sociálnych vecí a zamestnanosti.“

9        Článok 3 zmeneného a doplneného BPW stanovuje:

„1.      Minister môže na žiadosť profesijného odvetvového združenia, ktoré považuje za dostatočne reprezentatívne vo vzťahu k štruktúre hospodárskeho života daného odvetvia, po vzájomnej dohode s riaditeľom príslušného odboru všeobecnej správy, do ktorého pôsobnosti patria okrem iného záležitosti daného odvetvia, a po konzultácii so Sociaal-Economische Raad (hospodárska a sociálna rada) a Verzekeringskamer (združenie poisťovní) stanoviť povinnú účasť v odvetvovom dôchodkovom fonde pre všetkých pracovníkov alebo len pre niektoré kategórie pracovníkov tohto odvetvia.

2.      V prípade uvedenom v odseku 1 sú všetky osoby patriace do predmetných kategórií podľa ustanovení vyššie citovaného odseku, a pokiaľ ide o zamestnancov, aj ich zamestnávatelia povinní dodržiavať príslušné ustanovenia štatútu a poriadku odvetvového dôchodkového fondu, ako aj všetky ustanovenia prijaté na ich základe. Dodržiavania týchto ustanovení sa možno domáhať na súde, okrem iného aj vo vzťahu k platbám príspevkov.“

10      V článku 5 ods. 2 zmeneného a doplneného BPW je vymenovaných niekoľko podmienok, za ktorých môže minister sociálnych vecí a zamestnanosti schváliť žiadosť o stanovenie povinnej účasti, ako je upravená v článku 3 ods. 1. V súlade s článkom 5 ods. 2 bodmi III a IV zmeneného a doplneného BPW musia štatút a poriadok odvetvového dôchodkového fondu dostatočným spôsobom garantovať záujmy účastníkov a zástupcovia združení zamestnávateľov a pracovníkov daného odvetvia musia byť v rovnakom počte zastúpení v predstavenstve fondu.

11      Článok 5 ods. 2 bod II písm. l) zmeneného a doplneného BPW tiež stanovuje, že štatút a poriadok odvetvového dôchodkového fondu musia obsahovať ustanovenia týkajúce sa prípadov a podmienok, za ktorých nie sú pracovníci daného odvetvia povinní stať sa účastníkmi uvedeného fondu alebo môžu byť oslobodení od určitých povinností voči fondu.

12      Článok 5 ods. 3 zmeneného a doplneného BPW spresňuje:

„Minister sociálnych vecí a zamestnanosti po dohode so združením poisťovní a hospodárskou a sociálnou radou vydá smernice týkajúce sa otázok uvedených v odseku 2 bode II písm. l). Na účely vypracovania týchto smerníc bude potrebné vychádzať zo zásady, že príslušní pracovníci, ktorí už boli účastníkmi dôchodkového fondu na základe uzavretia zmluvy o životnom poistení najmenej šesť mesiacov pred podaním žiadosti uvedenej v článku 3 ods. 1, nie sú povinní stať sa účastníkmi tohto odvetvového fondu alebo sú oslobodení od povinnosti platiť príspevky v plnom rozsahu alebo v rozumnej miere pod podmienkou, že môžu preukázať, že v dobe, počas ktorej nemusia byť účastníkmi odvetvového fondu alebo sú úplne alebo v rozumnej miere oslobodení od povinnosti platiť príspevky do tohto fondu, získavajú dôchodkové práva, ktoré sú prinajmenšom rovnocenné právam, ktoré by získali v prípade účasti v odvetvovom dôchodkovom fonde, a to tak dlho, kým môžu uvedenú skutočnosť preukázať. Minister môže vydať smernice aj k iným otázkam uvedeným v odseku 2.“

13      Smernice uvedené v článku 5 ods. 3 zmeneného a doplneného BPW vydal minister sociálnych vecí a zamestnanosti prostredníctvom Beschikking van 29 december 1952 betreffende de vaststelling van de richtlijnen voor de vrijstelling van deelneming in een bedrijfspensioenfonds wegens een bijzondere pensioenvoorziening (rozhodnutie z 29. decembra 1952, ktorým sa prijali smernice o oslobodení od účasti v odvetvovom dôchodkovom fonde z dôvodu účasti v osobitnom dôchodkovom systéme, v znení zmenenom a doplnenom rozhodnutím z 15. augusta 1988, ďalej len „smernice o oslobodení od účasti“).

14      V článku 1 zmenených a doplnených smerníc o oslobodení od účasti sa stanovuje:

„Oslobodenie od povinnosti účasti v odvetvovom dôchodkovom fonde alebo od povinnosti platiť do fondu príspevky môže tento fond udeliť na žiadosť každej zainteresovanej osoby, pokiaľ sa na pracovníka príslušného odvetvia vzťahuje osobitný dôchodkový systém zodpovedajúci týmto podmienkam:

a)      tento systém musí podliehať podnikovému dôchodkovému fondu, inému odvetvovému dôchodkovému fondu alebo poisťovateľovi vlastniacemu potvrdenie upravené v článku 10 Wet toezicht verzekeringsbedrijf (zákon o dohľade nad poisťovňami, Stb. 1986, 638), alebo musí byť založený na Algemene burgerlijke pensioenwet (všeobecný zákon o občianskych dôchodkoch v štátnej službe, Stb. 1986, 540), Spoorwegenpensioenwet (zákon o dôchodkoch zamestnancov holandských železníc a ich príbuzných, Stb. 1986, 541) alebo Algemene Militaire pensioenwet (všeobecný zákon o vojenských dôchodkoch, Stb. 1979, 305);

b)      práva vyplývajúce z tohto systému musia ako celok byť prinajmenšom rovnocenné právam vyplývajúcim z odvetvového dôchodkového fondu;

c)      práva príslušného pracovníka a dodržiavanie jeho povinností musia byť dostatočne garantované;

d)      ak z oslobodenia vyplýva odchod z fondu, združenie poisťovní musí ponúknuť kompenzáciu v primeranej výške za prípadnú škodu, ktorú fond utrpel z poistno-technického hľadiska následkom odchodu.“

15      V článku 5 zmenených a doplnených smerníc sa ďalej uvádza:

„1.      Oslobodenie sa musí udeliť, ak sú splnené podmienky uvedené v článku 1 písm. a), b) a c), ak sa osobitný dôchodkový systém uplatňoval najmenej šesť mesiacov pred podaním žiadosti, na základe ktorej sa účasť v odvetvovom dôchodkovom fonde stala povinnou, a ak sa preukázalo, že pracovník daného odvetvia získava počas doby, pre ktorú nemusí byť účastníkom fondu alebo je úplne alebo v rozumnej miere oslobodený od povinnosti platiť príspevky, práva prinajmenšom rovnocenné právam, ktoré by získal v prípade účasti v odvetvovom dôchodkovom fonde.

2.      Ak v čase uvedenom v odseku 1 nespĺňa osobitný dôchodkový systém podmienku uvedenú v článku 1 písm. b), musí sa poskytnúť dostatočná lehota na prispôsobenie sa tejto podmienke pred prijatím rozhodnutia o žiadosti.

3.      Oslobodenie na základe tohto článku musí nadobudnúť účinnosť v čase, keď sa účasť v odvetvovom dôchodkovom fonde stane povinnou.“

16      V článku 9 uvedených zmenených a doplnených smerníc sa spresňuje:

„1.      Proti rozhodnutiam uvedeným v článku 8 možno podať sťažnosť združeniu poisťovní do 30 dní od doručenia rozhodnutia zainteresovanej osobe. Odvetvový dôchodkový fond musí písomne oznámiť predchádzajúcu vetu dotknutej osobe v tomto istom čase ako rozhodnutie.

2.      Združenie poisťovní oznámi svoje rozhodnutie o sťažnosti odvetvovému dôchodkovému fondu, ako aj osobám, ktoré podali uvedené sťažnosti.“

17      Posúdenie združením poisťovní je pokusom o zmier. Rozhodnutie nemá v rámci sporu záväzný charakter. Proti posúdeniu združením poisťovní nemožno podať ani námietku, ani odvolanie.

18      Okrem ustanovení BPW sa na odvetvové dôchodkové fondy, v ktorých je účasť povinná, uplatní aj Wet van 15 mei 1962 houdende regelen betreffende pensioen- en spaarvoorzieningen (zákon z 15. mája 1962 o dôchodkových fondoch a sporiteľských fondoch, niekoľkokrát zmenený a doplnený, ďalej len „PSW“).

19      Účelom PSW je garantovať v rámci možností to, aby záväzky v oblasti dôchodkov prijaté voči pracovníkom boli skutočne dodržiavané.

20      Na tento účel článok 2 ods. 1 PSW ukladá zamestnávateľom povinnosť zvoliť si jeden z troch systémov určených na oddelenie finančných prostriedkov zhromaždených na dôchodkové účely od ostatného majetku podniku. Zamestnávateľ môže vstúpiť do odvetvového dôchodkového fondu, založiť podnikový dôchodkový fond alebo uzavrieť skupinové alebo individuálne poistné zmluvy s niektorou poisťovňou.

21      Článok 1 ods. 6 PSW spresňuje, že sa vzťahuje aj na odvetvové dôchodkové fondy, v ktorých sa účasť podľa BPW stala povinnou.

22      PSW zároveň stanovuje celý rad podmienok, ktoré musia spĺňať štatút a poriadok odvetvového dôchodkového fondu. Článok 4 PSW stanovuje v tejto súvislosti, že založenie takého fondu treba oznámiť ministrovi sociálnych vecí a zamestnanosti a takisto združeniu poisťovní. Článok 6 ods. 1 PSW potvrdzuje, že zástupcovia združení zamestnávateľov a zástupcovia združení pracovníkov daného odvetvia sú zastúpení v rovnakom počte v predstavenstve odvetvového dôchodkového fondu.

23      PSW navyše určuje v článkoch 9 a 10 podmienky spravovania zhromaždených finančných prostriedkov. Všeobecné pravidlo týkajúce sa tejto oblasti je uvedené v článku 9, ktorý dôchodkovým fondom nariaďuje previesť riziko vyplývajúce zo záväzkov spojených s dôchodkami alebo ho zaistiť. Článok 10 umožňuje dôchodkovým fondom odchylne od tohto pravidla spravovať a samostatne investovať na vlastné riziko zhromaždené finančné prostriedky. Na získanie oprávnenia postupovať takýmto spôsobom musí dôchodkový fond predložiť príslušným orgánom plán hospodárenia s presným vysvetlením spôsobu, akým chce čeliť poistnému riziku a finančnému riziku. Plán musí schváliť združenie poisťovní. Okrem toho sa stále vykonáva nepretržitý dohľad nad dôchodkovými fondmi. Účtovné výkazy systému sa musia pravidelne predkladať na schválenie združeniu poisťovní.

24      Nakoniec sú v článkoch 13 až 16 PSW uvedené pravidlá investovania zhromaždených prostriedkov. Podľa článku 13 musia byť aktíva systému zvýšené o odhady príjmov dostatočné na krytie záväzkov v dôchodkovej oblasti. V článku 14 sa spresňuje, že investovanie sa musí uskutočňovať opatrne.

 Spor vo veci samej

25      Fond bol založený podľa BPW. Účasť vo fonde sa stala povinnou výnosom ministra sociálnych vecí a zamestnanosti zo 4. decembra 1975 (ďalej len „výnos o povinnej účasti“).

26      Albany prevádzkuje textilný závod, ktorý je účastníkom fondu od roku 1975.

27      Až do roku 1989 spočíval dôchodkový systém fondu na paušálnych platbách. Dôchodok priznaný pracovníkom nezodpovedal ich mzde, ale predstavoval pevnú sumu pre každého pracovníka. Keďže Albany považoval tento systém za nedostatočne štedrý, uzavrel v roku 1981 s poisťovňou zmluvu o doplnkovom dôchodkovom poistení pre svojich pracovníkov, aby celkový dôchodok, na ktorý budú mať pracovníci nárok po 40 odpracovaných rokoch, dosiahol výšku 70 % ich poslednej mzdy.

28      S účinnosťou od 1. januára 1989 zmenil fond svoj dôchodkový systém. Na základe tohto systému sa pracovníkom priznáva suma takisto vo výške 70 % poslednej mzdy.

29      Po zmene dôchodkového systému fondu požiadal Albany 22. júla 1989 o oslobodenie od účasti. Fond žiadosť zamietol 28. decembra 1990. Fond totiž usúdil, že podľa smerníc o oslobodení od účasti sa oslobodenie môže povoliť iba vtedy, ak boli splnené podmienky stanovené uvedenými smernicami a ak sa osobitné ustanovenia týkajúce sa dôchodkovej oblasti uplatňovali šesť mesiacov pred podaním žiadosti sociálnych partnerov, na základe ktorej sa stala účasť v odvetvovom dôchodkovom fonde povinnou.

30      Albany podal sťažnosť proti rozhodnutiu fondu na združenie poisťovní. Združenie poisťovní v rozhodnutí z 18. marca 1992 uviedlo, že aj keď fond nie je povinný povoliť požadované oslobodenie, treba ho požiadať, aby využil svoju právomoc poskytnúť oslobodenie alebo aspoň výpovednú lehotu, keďže Albany zmluvne dohodol pre svojich pracovníkov doplnkový dôchodkový systém už pred niekoľkými rokmi a keďže tento systém je od 1. januára 1989 obdobný ako systém zavedený fondom.

31      Fond sa neriadil stanoviskom združenia poisťovní a 11. novembra 1992 nechal doručiť Albany platobný rozkaz na zaplatenie sumy 36 700,29 HFL zodpovedajúcej zákonne stanoveným príspevkom za rok 1989 zvýšených o úroky, inkasné poplatky, mimosúdne trovy a asistenčné náklady.

32      Albany podal odpor proti tomuto rozkazu na Kantongerecht te Arnhem. Uviedol najmä, že systém povinnej účasti vo fonde odporuje článku 3 písm. g) Zmluvy, článkom 52 a 59 Zmluvy ES (zmenené, teraz články 43 ES a 49 ES) a článkom 85, 86 a 90 Zmluvy.

33      Podľa Albany odmietnutie fondom povoliť jeho oslobodenie má následky, ktoré ho poškodzujú. Poisťovňa mu totiž údajne poskytla podmienky menej výhodné, keď musel dojednať systém doplnkového dôchodkového poistenia založený fondom. Navyše na rozdiel od toho, čo tvrdí fond, iné odvetvové dôchodkové fondy, ako napríklad Bedrijfspensioenfonds voor de Bouwnijverheid a edrijfspensioenfonds voor het Schildersbedrijf, povolili oslobodenie podnikom, ktoré predtým uzavreli zmluvu o systéme doplnkového dôchodkového poistenia.

34      Fond naďalej tvrdil, že v tomto prípade neexistuje žiadna zákonná povinnosť povoliť požadované oslobodenie. Preto môže sudca vykonať iba okrajovú kontrolu. Podľa článku 5 ods. 3 BPW sa oslobodenie musí povinne udeliť iba vtedy, keď podnik zaviedol rovnocenný dôchodkový systém najmenej šesť mesiacov pred tým, než sa účasť stala povinnou. Taká povinnosť oslobodenia vraj nastáva iba pri prvom vstupe do fondu a neexistuje v prípade zmeny dôchodkového poriadku. Fond okrem toho nástojil na význame zachovania korektného dôchodkového systému založeného na solidarite v prospech všetkých pracovníkov a podnikov textilného priemyslu a v tejto súvislosti podčiarkol, že udelenie oslobodenia Albany by spôsobilo odchod 110 z asi 8 800 poistencov fondu.

35      Kantongerecht sa pripojil k stanovisku združenia poisťovní, že systém doplnkového poistenia Albany bol od 1. januára 1989 podobný dôchodkovému systému zavedenému fondom. Zdôraznil, že vzťahy medzi odvetvovým dôchodkovým fondom a účastníkom sa riadia požiadavkami práva a spravodlivého zaobchádzania, ako aj všeobecnými zásadami zdravej správy. Odvetvový dôchodkový fond má teda pri rozhodovaní vo veci priznania oslobodenia zohľadniť stanovisko zákonom určenej nezávislej odbornej inštitúcie – združenia poisťovní.

36      Kantongerecht uviedol, že v rozsudku zo 14. decembra 1995, Van Schijndel a Van Veen (C‑430/93 a C‑431/93, Zb. s. I‑4705), neboli posledné tri otázky týkajúce sa zlučiteľnosti holandského systému povinnej účasti v profesijnom dôchodkovom systéme s pravidlami Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže preskúmané Súdnym dvorom.

37      Za takýchto podmienok Kantongerecht te Arnhem rozhodol s odkazom na svoje medzitýmne rozsudky z 19. apríla 1993, 17. januára 1994 a 9. januára 1995 o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Je odvetvový dôchodkový fond podľa článku 1 ods. 1 písm. b) BPW podnikom v zmysle článkov 85, 86 alebo 90 Zmluvy ES?

2.      Je v prípade kladnej odpovede na prvú otázku zavedenie povinnej účasti priemyselných podnikov opatrením prijatým členským štátom, ktoré narúša potrebný účinok pravidiel v oblasti hospodárskej súťaže uplatniteľných na podniky?

3.      Môžu mať v prípade negatívnej odpovede na druhú otázku iné okolnosti za následok, že povinná účasť je nezlučiteľná s ustanoveniami článku 90 Zmluvy, a za tohto predpokladu, aké sú to okolnosti“?

 O prípustnosti

38      Holandská a francúzska vláda, ako aj Komisia spochybňujú prípustnosť otázok z dôvodu neexistencie v rozsudku vnútroštátneho súdu dostatočne presného vymedzenia skutkového a právneho rámca sporu vo veci samej. Keďže vnútroštátny súd neposkytol podrobné vysvetlenie predpisov týkajúcich sa veci samej, okolností, za akých vznikol fond, a pravidiel spravovania fondu, Súdny dvor vraj nemôže poskytnúť užitočný výklad práva Spoločenstva a členské štáty a iné oprávnené subjekty nemôžu predložiť písomné pripomienky s návrhmi odpovedí na prejudiciálne otázky.

39      Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry vyžaduje nutnosť dospieť k výkladu, ktorý bude užitočný pre vnútroštátneho sudcu, aby ten vymedzil skutkový a právny rámec sporu, v rámci ktorého kladie otázky, alebo aby aspoň vysvetlil skutkové predpoklady, na ktorých sa jeho otázky zakladajú. Tieto požiadavky osobitne platia v niektorých oblastiach, akou je oblasť hospodárskej súťaže, pre ktoré sú typické komplexné skutkové a právne okolnosti (pozri najmä rozsudky z 26. januára 1993, Telemarsicabruzzo a i., C‑320/90 až C‑322/90, Zb. s. I‑393, body 6 a 7; zo 14. júla 1998, Safety Hi-Tech, C‑284/95, Zb. s. I‑4301, body 69 a 70, a Bettati, C‑341/95, Zb. s. I‑4355, body 67 a 68).

40      Informácie uvedené v rozhodnutiach vnútroštátneho súdu musia Súdnemu dvoru umožniť nielen poskytnúť užitočné odpovede, ale zároveň dať členským štátom a oprávneným subjektom možnosť predložiť pripomienky podľa článku 20 Štatútu ES Súdneho dvora. Súdnemu dvoru prislúcha dozerať na ochranu tejto možnosti so zreteľom na skutočnosť, že podľa tohto ustanovenia sa oprávneným subjektom oznamujú iba rozhodnutia vnútroštátneho súdu (pozri najmä uznesenia z 30. apríla 1998, Testa a Modesti, C‑128/97 a C‑137/97, Zb. s. I‑2181, bod 6, a z 11. mája 1999, Anssens, C‑325/98, Zb. s. I‑2969, bod 8).

41      V prejednávanej veci z pripomienok predložených podľa článku 20 Štatútu ES Súdneho dvora vládami členských štátov a inými oprávnenými subjektmi vyplýva, že informácie obsiahnuté v rozsudku vnútroštátneho súdu im umožnili zaujať užitočné stanovisko k otázkam položeným Súdnemu dvoru.

42      Okrem toho sa francúzska vláda vo svojich pripomienkach odvoláva na pripomienky, ktoré predložila v spojených veciach Brentjens (rozsudok z 21. septembra 1999, C‑115/97 až C‑117/97, Zb. s. I‑6025) a ktoré výslovne odkazujú na vec Drijvende Bokken (rozsudok z 21. septembra 1999, C‑219/97, Zb. s. I‑6121), zatiaľ čo Komisia sa vo svojich pripomienkach priamo zmieňuje o tejto poslednej veci. Uznesenie vnútroštátneho súdu o začatí prejudiciálneho konania v citovanej veci Drijvende Bokken, ktorá sa tiež týka zlučiteľnosti povinnej účasti v odvetvovom dôchodkovom fonde s pravidlami Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže, však obsahuje podrobný výklad právnej úpravy uplatniteľnej na spor vo veci samej.

43      Okrem toho, hoci holandská a francúzska vláda mohli v prejednávanej veci usudzovať, že informácie poskytnuté vnútroštátnym sudcom im neumožňujú zaujať stanovisko k niektorým aspektom otázok položených Súdnemu dvoru, treba zdôrazniť, že tieto informácie boli doplnené údajmi zo spisu odovzdaného vnútroštátnym súdom, z písomných pripomienok a z odpovedí na otázky položené Súdnym dvorom. Všetky tieto údaje uvedené v správe pre pojednávanie boli oznámené vládam členských štátov a iným oprávneným subjektom v súvislosti s pojednávaním, počas ktorého mohli v prípade potreby doplniť svoje pripomienky.

44      Nakoniec treba uviesť, že informácie poskytnuté vnútroštátnym sudcom, v prípade potreby doplnené už spomínanými údajmi, poskytujú Súdnemu dvoru dostatočný obraz o skutkovom a právnom rámci sporu vo veci samej na to, aby mohol podať výklad pravidiel Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže vo svetle okolností tohto sporu.

45      Z toho vyplýva, že položené otázky sú prípustné.

 O druhej otázke

46      Svojou druhou otázkou, ktorú treba skúmať ako prvú, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či odporuje článku 3 písm. g) Zmluvy, článku 5 Zmluvy ES (teraz článok 10 ES) a článku 85 Zmluvy rozhodnutie orgánov verejnej správy stanoviť na žiadosť reprezentatívnych združení zamestnávateľov a pracovníkov určitého odvetvia povinnú účasť v odvetvovom dôchodkovom fonde.

47      Albany tvrdí, že žiadosť sociálnych partnerov stanoviť povinnú účasť v odvetvovom dôchodkovom fonde je dohodou medzi podnikmi pôsobiacimi v danom odvetví, ktorá je v rozpore s článkom 85 ods. 1 Zmluvy.

48      Taká dohoda narúša hospodársku súťaž z dvoch hľadísk. Po prvé, tým, že zveruje výkon povinného systému jedinému správcovi, zbavuje podniky vyvíjajúce ekonomickú činnosť v danom odvetví možnosti zapojiť sa do odlišného systému riadeného inými poisťovateľmi. Po druhé, táto dohoda vylučuje zásadným spôsobom týchto poisťovateľov z trhu dôchodkového poistenia.

49      Dôsledky takej dohody pre hospodársku súťaž sú „značné“, pretože postihujú celé holandské textilné odvetvie. Dôsledky sa ešte zosilňujú kumulatívnym účinkom spojeným so skutočnosťou, že účasť v dôchodkových systémoch sa stala povinnou v mnohých odvetviach hospodárstva a pre všetky podniky v týchto odvetviach.

50      Takáto dohoda navyše narúša obchod medzi členskými štátmi, keďže sa týka podnikov, ktoré vyvíjajú cezhraničnú obchodnú činnosť, a keďže zbavuje poisťovateľov usadených v iných členských štátoch možnosti ponúknuť Holandsku kompletný dôchodkový systém buď prostredníctvom cezhraničného poskytovania služieb, alebo prostredníctvom dcérskych spoločností a pobočiek.

51      Podľa Albany teda tým, že orgány verejnej správy vytvorili zákonný rámec a vyhoveli žiadosti sociálnych partnerov zaviesť povinnú účasť v odvetvovom dôchodkovom fonde, podporili a posilnili uskutočňovanie a fungovanie dohôd medzi podnikmi pôsobiacimi v daných odvetviach v rozpore s článkom 85 ods. 1 Zmluvy, a teda porušili článok 3 písm. g) a články 5 a 85 Zmluvy.

52      Pre potreby odpovede na druhú otázku treba najskôr preskúmať, či rozhodnutie prijaté reprezentatívnymi združeniami zamestnávateľov a pracovníkov daného odvetvia v rámci kolektívnej zmluvy zriadiť v tomto odvetví jediný dôchodkový fond poverený spravovaním doplnkového dôchodkového systému a požiadať orgány verejnej správy, aby stanovili povinnú účasť v tomto fonde pre všetkých pracovníkov uvedeného odvetvia, neodporuje článku 85 Zmluvy.

53      Najprv treba pripomenúť, že článok 85 ods. 1 Zmluvy zakazuje všetky dohody medzi podnikateľmi, rozhodnutia združení podnikateľov a zosúladené postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu. Význam tohto pravidla viedol autorov Zmluvy k tomu, že v článku 85 ods. 2 Zmluvy výslovne určili, že dohody a rozhodnutia zakázané podľa tohto ustanovenia sú automaticky neplatné.

54      Ďalej treba pripomenúť, že podľa článku 3 písm. g) a i) Zmluvy ES [zmenený, teraz článok 3 ods. 1 písm. g) a j) ES], činnosť Spoločenstva zahŕňa nielen „systém, ktorým sa zabezpečí, aby sa na vnútornom trhu nenarušila hospodárska súťaž“, ale aj „politiku v sociálnej oblasti“. V článku 2 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 2 ES) sa totiž uvádza, že úlohou Spoločenstva je hlavne „podporovať harmonický a vyrovnaný rozvoj hospodárskej činnosti“ a „vysokú úroveň zamestnanosti a sociálnej ochrany“.

55      V tejto súvislosti článok 118 Zmluvy ES (články 117 až 120 Zmluvy ES boli nahradené článkami 136 ES až 143 ES) stanovuje, že úlohou Komisie je podporovať úzku spoluprácu medzi členskými štátmi v sociálnej oblasti, najmä v záležitostiach práva združovať sa v odboroch a kolektívne vyjednávať medzi zamestnávateľmi a pracovníkmi.

56      V článku 118b Zmluvy ES (články 117 až 120 Zmluvy ES boli nahradené článkami 136 ES až 143 ES) sa ďalej uvádza, že Komisia sa usiluje rozvíjať dialóg medzi sociálnymi partnermi na európskej úrovni, ktorý môže viesť k zmluvným vzťahom, ak to obe strany pokladajú za žiaduce.

57      V článku 1 dohody o sociálnej politike (Ú. v. ES C 191, 1992, s. 91, ďalej len „dohoda o sociálnej politike“) sa uvádza, že Spoločenstvo a členské štáty majú za cieľ hlavne zlepšenie životných a pracovných podmienok, primeranú sociálnu ochranu, rozvoj ľudských zdrojov umožňujúcich vysokú a trvalú úroveň zamestnanosti a boj proti vylúčeniu z trhu práce.

58      Podľa článku 4 ods. 1 a 2 dohody o sociálnej politike môže viesť dialóg medzi sociálnymi partnermi na úrovni Spoločenstva, ak to obe strany pokladajú za žiaduce, k zmluvným vzťahom vrátane dohôd, ktorých uskutočňovanie prebieha buď v súlade s postupmi a praktikami typickými pre sociálnych partnerov a členské štáty, alebo na základe spoločnej žiadosti signatárov, a to rozhodnutím Rady na návrh Komisie.

59      Niektoré obmedzujúce účinky na hospodársku súťaž logicky vyplývajú z kolektívnych dohôd uzavretých medzi reprezentatívnymi združeniami zamestnávateľov a pracovníkov. Ciele sociálnej politiky sledované takýmito dohodami by boli vážne ohrozené, keby boli sociálni partneri podriadení článku 85 ods. 1 Zmluvy ES pri spoločnom hľadaní opatrení určených na zlepšenie podmienok zamestnanosti a pracovných podmienok.

60      Z užitočného a koherentného výkladu ustanovení Zmluvy ako celku vyplýva, že dohody uzavreté v rámci kolektívneho vyjednávania medzi sociálnymi partnermi na účely takých cieľov sa musia s ohľadom na ich povahu a predmet považovať za nepatriace do rozsahu pôsobnosti článku 85 ods. 1 Zmluvy ES.

61      V tejto súvislosti treba teda preskúmať, či povaha a predmet dohody spornej vo veci samej oprávňujú jej vylúčenie z rozsahu pôsobnosti článku 85 ods. 1 Zmluvy.

62      V tomto prípade treba konštatovať, že jednak rovnako ako kategórie dohôd uvedené vyššie vytvorené sociálnym dialógom bola aj dohoda sporná vo veci samej uzavretá vo forme kolektívnej dohody a predstavuje výsledok kolektívneho vyjednávania medzi reprezentatívnymi združeniami zamestnávateľov a pracovníkov.

63      A jednak, čo sa týka predmetu dohody spornej vo veci samej, táto dohoda zavádza v určenom odvetví doplnkový dôchodkový systém spravovaný dôchodkovým fondom, pričom účasť v tomto fonde sa môže stať povinnou. Cieľom takéhoto systému ako celku je garantovať určitú úroveň dôchodkov všetkým pracovníkom v tomto odvetví, čím priamo prispieva k zlepšeniu jednej z pracovných podmienok pracovníkov, teda ich odmeňovania.

64      Treba teda vyvodiť záver, že dohoda sporná vo veci samej nepatrí vzhľadom na svoju povahu a predmet do oblasti pôsobnosti článku 85 ods.1 Zmluvy.

65      Ďalej treba pripomenúť, že ako rozhodol Súdny dvor najmä v rozsudku z 21. septembra 1988, Van Eycke (267/86, Zb. s. 4769, bod 16), článok 85 Zmluvy sa týka výlučne správania podnikov a nevzťahuje sa na legislatívne alebo normatívne opatrenia členských štátov. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že článok 85 Zmluvy v spojení s článkom 5, ukladá členským štátom povinnosť neprijať legislatívne alebo normatívne opatrenia alebo neponechať ich účinné, ak by mohli narušiť potrebný účinok pravidiel hospodárskej súťaže uplatniteľných na podniky. Takýto prípad nastáva podľa uvedenej judikatúry vtedy, keď členský štát buď nariadi alebo podporuje uzavretie dohôd odporujúcich článku 85 Zmluvy, alebo posilní účinky takých dohôd, alebo keď zbaví svoju právnu úpravu štátneho charakteru tým, že prenesie na súkromné hospodárske subjekty zodpovednosť za prijímanie intervenčných rozhodnutí v hospodárskej oblasti (pozri aj rozsudky zo 17. novembra 1993, Meng, C‑2/91, Zb. s. I‑5751, bod 14; Reiff, C‑185/91, Zb. s. I‑5801, bod 14; Ohra Schadeverzekeringen, C‑245/91, Zb. s. I‑5851, bod 10; z 18. júna 1998, Komisia/Taliansko, C‑35/96, Zb. s. I‑3851, body 53 a 54, a Corsica Ferries France, C‑266/96, Zb. s. I‑3949, body 35, 36 a 49).

66      Z tohto pohľadu treba uviesť, že žiadosť reprezentatívnych združení zamestnávateľov a pracovníkov adresovaná orgánom verejnej správy, aby zaviedli povinnú účasť v odvetvovom dôchodkovom fonde, ktorý tieto združenia zriadili, je súčasťou systému upraveného v niekoľkých vnútroštátnych právnych poriadkoch, ktorý sa týka výkonu normotvornej právomoci v sociálnej oblasti. Keďže dohoda sporná vo veci samej nepatrí do rozsahu pôsobnosti článku 85 ods. 1 Zmluvy, ako vyplýva z bodov 52 až 64 tohto rozsudku, členské štáty môžu voľne uložiť povinnosť účasti osobám, ktoré nie sú dohodou viazané.

67      Článok 4 ods. 2 dohody o sociálnej politike zakotvuje vyslovene na úrovni Spoločenstva možnosť pre sociálnych partnerov spoločne požiadať Radu o uskutočňovanie sociálnych dohôd.

68      Rozhodnutie orgánov verejnej správy stanoviť povinnú účasť v takom fonde nemožno teda považovať za nariadenie alebo podporu uzatvárania dohôd odporujúcich článku 85 Zmluvy alebo posilnenie účinkov takých dohôd.

69      Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že rozhodnutie orgánov verejnej správy stanoviť povinnú účasť v takom fonde nepatrí do kategórie normatívnych opatrení, ktoré podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora narúšajú potrebný účinok článku 3 písm. g) a článkov 5 a 85 Zmluvy.

70      Na druhú otázku je teda potrebné odpovedať, že článku 3 písm. g) a článkom 5 a 85 Zmluvy neodporuje rozhodnutie orgánov verejnej správy stanoviť na žiadosť reprezentatívnych združení zamestnávateľov a pracovníkov určitého odvetvia povinnú účasť v odvetvovom dôchodkovom fonde.

 O prvej otázke

71      Prvou otázkou, ktorú treba preskúmať ako druhú, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či je dôchodkový fond poverený spravovaním doplnkového dôchodkového systému zriadeného kolektívnou zmluvou uzavretou medzi reprezentatívnymi združeniami zamestnávateľov a pracovníkov určitého odvetvia, v ktorom sa účasť rozhodnutím orgánov verejnej správy stala povinnou pre všetkých pracovníkov odvetvia, podnikom v zmysle článkov 85 a nasl. Zmluvy.

72      Podľa fondu a vlád, ktoré podali pripomienky, nie je taký fond podnikom v zmysle článku 85 a nasl. Zmluvy. V tejto súvislosti pripomínajú rôzne znaky odvetvového dôchodkového fondu a doplnkového dôchodkového systému, ktorý fond spravuje.

73      Po prvé, povinná účasť všetkých pracovníkov daného odvetvia v doplnkovom dôchodkovom systéme má zásadnú sociálnu funkciu v systéme dôchodkového zabezpečenia platnom v Holandsku vzhľadom na to, že výška zákonného dôchodku je mimoriadne nízka a vypočítava sa na základe minimálnej zákonnej mzdy. Akonáhle je doplnkový dôchodkový systém zavedený kolektívnou zmluvou v zákonom vymedzenom rámci a účasť v tomto systéme sa stala rozhodnutím orgánov verejnej správy povinnou, stáva sa súčasťou holandského systému sociálnej ochrany a odvetvový dôchodkový fond poverený spravovaním systému treba považovať za prispievajúci k správe verejnej služby sociálneho zabezpečenia.

74      Po druhé, odvetvový dôchodkový fond je neziskový. Na jeho spravovaní sa spolupodieľajú sociálni partneri zastúpení v rovnakom počte v predstavenstve. Odvetvový dôchodkový fond vyberá priemerný príspevok stanovený predstavenstvom spôsobom zohľadňujúcim na kolektívnej úrovni sumu príspevkov, veľkosť dávok a rozsah rizík. Okrem toho príspevky nemôžu klesnúť pod určitú úroveň, aby sa vytvorili primerané rezervy, a nemôžu v záujme zachovania neziskového charakteru presiahnuť istú úroveň, ktorej dodržiavanie zabezpečujú sociálni partneri a združenie poisťovní. Hoci sa zhromaždené prostriedky investujú na účely ich zhodnotenia, investovanie sa vykonáva pod dohľadom združenia poisťovní a podľa ustanovení PSW a štatútu odvetvového dôchodkového fondu.

75      Po tretie, odvetvový dôchodkový fond funguje na základe zásady solidarity. Solidarita sa prejavuje povinnosťou prijať všetkých pracovníkov bez predchádzajúcej lekárskej prehliadky v prípade oslobodenia od platenia príspevkov z dôvodu pracovnej neschopnosti, uhradením fondom dlžného zostatku príspevkov v prípade úpadku zamestnávateľa, ako aj indexovaním výšky dôchodkov s cieľom zachovať ich hodnotu. Zásada solidarity vraj vyplýva aj z neexistencie ekvivalentnosti v individuálnych prípadoch medzi zaplateným príspevkom, ktorý je priemerným príspevkom a nezávislým na rizikách, a nárokmi na dôchodok, pri ktorých určovaní sa zohľadňuje priemerná mzda. Taká solidarita vyvoláva nutnosť povinnej účasti v doplnkovom dôchodkovom systéme. Inak by odchod „pozitívnych“ rizík mal negatívny špirálovitý účinok, ktorý by ohrozil finančnú rovnováhu systému.

76      So zreteľom na uvedené sa fond a vlády, ktoré podali pripomienky, domnievajú, že odvetvový dôchodkový fond je inštitúciou poverenou spravovaním systému sociálneho zabezpečenia rovnako ako inštitúcie, ktorých sa týkal rozsudok zo 17. februára 1993, Poucet a Pistre (C‑159/91 a C‑160/91, Zb. s. I‑637), a na rozdiel od inštitúcie spornej v rozsudku zo 16. novembra 1995, Fédération française des sociétés d’assurance a i. (C‑244/94, Zb. s. I‑4013), ktorá sa považovala za podnik v zmysle článku 85 a nasl. Zmluvy.

77      Treba pripomenúť, že v kontexte práva hospodárskej súťaže Súdny dvor rozhodol, že pojem podnik zahŕňa každý právny subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť nezávisle od právneho postavenia tohto subjektu a spôsobu jeho financovania (pozri najmä rozsudky z 23. apríla 1991, Höfner a Elser, C‑41/90, Zb. s. I‑1979, bod 21, Poucet a Pistre, už citovaný, bod 17, a Fédération française des sociétés d’assurance a i., už citovaný, bod 14).

78      V už citovanom rozsudku vo veci Poucet a Pistre Súdny dvor navyše vylúčil z tohto pojmu inštitúcie poverené spravovaním niektorých povinných systémov sociálneho zabezpečenia založených na zásade solidarity. V systéme zdravotného poistenia a poistenia v materstve, ktoré posudzoval, boli totiž dávky rovnaké pre všetky osoby, ktorým boli určené, hoci príspevky boli proporcionálne vo vzťahu k výške príjmov; v systéme starobného poistenia zabezpečovali financovanie starobných dôchodkov aktívni pracovníci a okrem toho práva na dôchodok stanovené zákonom neboli proporcionálne vo vzťahu k príspevkom zaplateným v systéme starobného poistenia; nakoniec sa systémy s prebytkom finančných prostriedkov podieľali na financovaní systémov, ktoré mali štrukturálne finančné problémy. Solidarita nutne znamenala to, že rôzne systémy boli spravované jedinou inštitúciou a účasť v týchto systémoch bola povinná.

79      Naopak v už citovanom rozsudku vo veci Fédération française des sociétés d’assurance a i. Súdny dvor rozhodol, že nezisková inštitúcia spravujúca systém starobného poistenia určený na doplnenie základného povinného poistenia a zriadený zákonom ako dobrovoľné poistenie, ktorý funguje na zásade zhodnotenia, je podnikom v zmysle článku 85 a nasl. Zmluvy. Dobrovoľná účasť, uplatnenie zásady zhodnotenia a skutočnosť, že dávky závisia iba od výšky príspevkov zaplatených poistencami a od finančných výsledkov investícií realizovaných správcovskou spoločnosťou, automaticky znamená, že táto inštitúcia vykonáva hospodársku činnosť a konkuruje poisťovniam sprostredkujúcim životné poistenie. Ani sledovanie sociálneho cieľa, ani neziskový charakter činnosti, ani požiadavky solidarity, ani ostatné pravidlá týkajúce sa hlavne obmedzení, ktorými je správcovská spoločnosť obmedzovaná pri realizácii investícií, nezbavili správcovskú spoločnosť jej hospodárskej povahy.

80      Práve vo svetle toho, čo bolo uvedené vyššie, treba posúdiť otázku, či sa pojem podnik v zmysle článku 85 a nasl. Zmluvy vzťahuje na inštitúciu, akou je odvetvový dôchodkový fond, ktorého sa týka spor vo veci samej.

81      V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že odvetvový dôchodkový fond sám určuje výšku príspevkov a dávok a že činnosť fondu sa riadi zásadou zhodnotenia.

82      Na rozdiel od dávok poskytovaných inštitúciami poverenými spravovaním povinných systémov sociálneho zabezpečenia, na ktoré sa odvoláva citovaný rozsudok Poucet a Pistre, závisia dávky fondu od finančných výsledkov investícií, ktoré fond uskutočňuje a v rámci ktorých podlieha rovnako ako poisťovňa dohľadu vykonávanému združením poisťovní.

83      Ako navyše vyplýva z článku 5 BPW a článkov 1 a 5 smerníc o oslobodení od účasti odvetvový dôchodkový fond je povinný povoliť podniku oslobodenie vtedy, ak tento podnik zabezpečoval svojim pracovníkom najmenej šesť mesiacov pred podaním žiadosti, na základe ktorej sa stala účasť vo fonde povinnou, dôchodkový systém, ktorý im poskytoval práva prinajmenšom rovnocenné právam, ktoré by získali účasťou vo fonde. Tento fond môže okrem toho povoliť podniku podľa článku 1 citovaných smerníc oslobodenie od účasti, ak podnik zabezpečuje svojim pracovníkom dôchodkový systém, ktorý im poskytuje práva prinajmenšom rovnocenné právam vyplývajúcim z fondu, ak v prípade odchodu z fondu navrhne združenie poisťovní primeranú kompenzáciu za prípadnú škodu, ktorú fond utrpel z poistno-technického hľadiska následkom odchodu z fondu.

84      Z toho vyplýva, že odvetvový dôchodkový fond, akým je fond, o ktorý ide vo veci samej, vykonáva hospodársku činnosť, ktorou konkuruje poisťovniam.

85      Za takýchto podmienok neziskový charakter fondu a znaky solidarity uvedené fondom a vládami, ktoré predložili pripomienky, nie sú dostatočným dôvodom na to, aby sa odvetvový dôchodkový fond nepovažoval za podnik v zmysle pravidiel hospodárskej súťaže Zmluvy.

86      Sledovanie sociálneho cieľa, spomínané znaky solidarity a takisto obmedzenia alebo dohľad nad investíciami uskutočňovanými odvetvovým dôchodkovým fondom môžu spôsobiť, že služba poskytovaná týmto fondom je menej konkurencieschopná než porovnateľná služba poskytovaná poisťovňou. Aj keď takéto prekážky nebránia tomu, aby sa činnosť vykonávaná fondom považovala za hospodársku činnosť, mohli by odôvodniť výlučné právo takejto inštitúcie spravovať systém doplnkového dôchodkového poistenia.

87      Treba teda odpovedať na prvú otázku tak, že dôchodkový fond poverený spravovaním systému doplnkového dôchodkového poistenia zriadeného kolektívnou zmluvou uzavretou medzi reprezentatívnymi združeniami zamestnávateľov a pracovníkov určitého odvetvia, v ktorom sa účasť rozhodnutím orgánov verejnej správy stala povinnou pre všetkých pracovníkov odvetvia, je podnikom v zmysle článkov 85 a nasl. Zmluvy.

 O tretej otázke

88      Treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či je v rozpore s článkami 86 a 90 Zmluvy, ak orgány verejnej správy udelili dôchodkovému fondu výlučné právo spravovať v určitom odvetví systém doplnkového dôchodkového poistenia.

89      Holandská vláda tvrdí, že účelom výnosu o povinnej účasti je iba zaviazať pracovníkov daného odvetvia, aby sa stali účastníkmi fondu. Týmto výnosom sa neudeľuje fondu výlučné právo v oblasti doplnkových dôchodkov. Fond nemá ani dominantné postavenie v zmysle článku 86 Zmluvy.

90      Treba zdôrazniť, že rozhodnutie orgánov verejnej správy stanoviť ako v tomto prípade povinnú účasť v odvetvovom dôchodkovom fonde nutne znamená udelenie tomuto fondu výlučného práva zhromažďovať a spravovať príspevky poukázané na účely tvorby dôchodkov. Takýto fond treba teda považovať za podnik, ktorému orgány verejnej správy udelili výlučné práva v zmysle článku 90 ods. 1 Zmluvy.

91      Ďalej treba zdôrazniť, že podľa ustálenej judikatúry sa podnik, ktorý má zákonný monopol na podstatnej časti spoločného trhu, môže považovať za podnik s dominantným postavením v zmysle článku 86 Zmluvy (pozri rozsudky z 10. decembra 1991, Merci convenzionali porto di Genova, C‑179/90, Zb. s. I‑5889, bod 14, a z 13. decembra 1991, GB-Inno-BM, C‑18/88, Zb. s. I‑5941, bod 17).

92      Odvetvový dôchodkový fond, akým je aj fond, o ktorý ide vo veci samej, ktorý má výlučné právo spravovať systém doplnkového dôchodkového poistenia v určitom priemyselnom odvetví niektorého členského štátu a na základe toho v podstatnej časti spoločného trhu, možno považovať za fond s dominantným postavením v zmysle článku 86 Zmluvy.

93      Treba však doplniť, že jednoduchá skutočnosť, že sa vytvorilo dominantné postavenie udelením výlučných práv v zmysle článku 90 ods. 1 Zmluvy, nie je ako taká nezlučiteľná s článkom 86 Zmluvy. Členský štát porušuje zákazy upravené týmito dvoma ustanoveniami iba vtedy, keď predmetný podnik jednoduchým výkonom výlučných práv, ktoré mu boli udelené, zneužíva svoje dominantné postavenie alebo keď tieto práva môžu vytvoriť situáciu, ktorá vedia k tomu, že podnik sa dopustí takého zneužitia (rozsudky Höfner a Elser, už citovaný, bod 29; z 18. júna 1991, ERT, C‑260/89, Zb. s. I‑2925, bod 37; Merci convenzionali porto di Genova, už citovaný, body 16 a 17; z 5. októbra 1994, Centre d’insémination de la Crespelle, C‑323/93, Zb. s. I‑5077, bod 18; a z 12. februára 1998, Raso a i., C‑163/96, Zb. s. I‑533, bod 27).

94      Albany v tejto súvislosti tvrdí, že systém povinnej účasti v systéme doplnkového dôchodkového poistenia spravovaného fondom je v rozpore s ustanoveniami článku 86 a 90 Zmluvy. Dôchodkové dávky ponúkané fondom vraj nezodpovedajú alebo už nezodpovedajú potrebám podnikov. Tieto dávky sú údajne príliš nízke a nezodpovedajú mzdám, a sú teda systematicky neprimerané. Zamestnávatelia teda musia prijať ďalšie opatrenia v dôchodkovej oblasti. Inými slovami, povinná účasť zbavuje zamestnávateľov možnosti uzatvoriť s niektorou poisťovňou zmluvu na celkové krytie v dôchodkovej oblasti. Uzavretie poistných zmlúv v dôchodkovej oblasti s viacerými poisťovateľmi zvyšuje administratívne náklady a znižuje efektívnosť.

95      Treba pripomenúť, že v už citovanom rozsudku Höfner a Elser, bod 34, Súdny dvor rozhodol, že členský štát, ktorý udelil verejnej inštitúcii pre oblasť zamestnanosti výlučné právo investovať, porušuje článok 90 ods. 1 Zmluvy, pretože vytvára situáciu nevyhnutne nútiacu uvedenú inštitúciu porušiť ustanovenia článku 86 Zmluvy, najmä preto, lebo zjavne nemôže uspokojiť požiadavky trhu v súvislosti s týmto druhom činností.

96      V prejednávanej veci treba zdôrazniť, že systém doplnkového dôchodkového poistenia ponúkaný fondom sa zakladá na norme platnej v súčasnosti v Holandsku, teda na norme, že každý pracovník, ktorý platil príspevky po celú dobu účasti v uvedenom systéme, získava dôchodok vrátane dôchodku na základe AOW, ktorý sa rovná 70 % poslednej mzdy.

97      Je zrejmé, že niektoré podniky pôsobiace v danom odvetví by mohli chcieť zabezpečiť svojim pracovníkom dôchodkový systém nad rámec systému ponúkaného fondom. Skutočnosť, že tieto podniky nemôžu zveriť spravovanie dôchodkového systému iba jednému poisťovateľovi, a tým dochádza k obmedzeniu hospodárskej súťaže, vyplýva však priamo z výlučného práva udeleného odvetvovému dôchodkovému fondu.

98      Treba teda preskúmať, či v súlade s názorom fondu, holandskej vlády a Komisie môže byť výlučné právo odvetvového dôchodkového fondu spravovať doplnkové dôchodkové systémy v danom odvetví a obmedzenie súťaže, ktoré z toho vyplýva, odôvodnené článkom 90 ods. 2 Zmluvy ako opatrenie nutné na naplnenie osobitnej sociálnej úlohy vo všeobecnom záujme, ktorou bol fond poverený.

99      Albany tvrdí, že povinná účasť v odvetvovom dôchodkovom fonde nie je nutná na zabezpečenie primeranej úrovne dôchodku pre pracovníkov. Primeranú úroveň možno dosiahnuť na základe stanovenia minimálnych požiadaviek, ktoré by dôchodkové dávky mali spĺňať, buď sociálnymi partnermi na podnet orgánov verejnej správy, alebo priamo orgánmi verejnej správy. Kolektívne pracovné zmluvy vraj pravidelne stanovujú povinnosť pre zamestnávateľov zabezpečiť systém minimálneho dôchodku, pričom sa im ponecháva voľnosť, čo sa týka zriadenie vlastného podnikového fondu, účasti v odvetvovom dôchodkovom fonde alebo obrátenia sa na niektorú poisťovňu.

100    Podľa spoločnosti Albany platenie „priemerného príspevku“ tiež nie je dôvodom pre povinnú účasť. Po prvé, ani BPW a ani výnos o povinnej účasti vraj nepožadujú systém založený na takomto príspevku. Po druhé, rôzne odvetvové dôchodkové fondy, v ktorých účasť nie je povinná, fungujú na základe systému „priemerného príspevku“.

101    Čo sa týka prijatia všetkých pracovníkov toho istého odvetvia bez predchádzajúcej lekárskej prehliadky, aby sa „zlé“ riziká nemohli odmietnuť, Albany uvádza, že v praxi zmluvy uzavreté v rámci dôchodkového poistenia s poisťovateľmi stanovujú povinnosť pre zamestnávateľa ohlásiť všetkých svojich pracovníkov, ako aj povinnosť pre poisťovateľa akceptovať bez predchádzajúcej lekárskej prehliadky každého ohláseného pracovníka.

102    Predovšetkým treba pripomenúť, že podľa článku 90 ods. 2 Zmluvy podliehajú podniky poverené spravovaním služieb všeobecného hospodárskeho záujmu pravidlám hospodárskej súťaže iba do tej miery, do akej uplatnenie týchto pravidiel nevedie k znemožneniu z právneho alebo skutkového hľadiska naplnenia osobitnej úlohy, ktorá im bola zverená.

103    Tým, že článok 90 ods. 2 Zmluvy umožňuje za istých podmienok odchýlky od všeobecných pravidiel Zmluvy, snaží sa o zosúladenie záujmu členských štátov využívať určité podniky hlavne z verejného odvetvia ako nástroj hospodárskej alebo sociálnej politiky so záujmom Spoločenstva na dodržiavaní pravidiel hospodárskej súťaže a zachovaní jednoty spoločného trhu (rozsudky z 19. marca 1991, Francúzsko/Komisia, C‑202/88, Zb. s. I‑1223, bod 12, a z 23. októbra 1997, Komisia/Holandsko, C‑157/94, Zb. s. I‑5699, bod 39).

104    Vzhľadom na takto definovaný záujem členských štátov im nemožno zakazovať pri definovaní služieb všeobecného hospodárskeho záujmu, ktorými poverujú určité podniky, zohľadňovať ciele ich vnútroštátnej politiky a usilovať sa uskutočňovať tieto ciele pomocou povinností a obmedzení, ktoré uvedeným podnikom ukladajú (rozsudok Komisia/Holandsko, už citovaný, bod 40).

105    Systém doplnkového dôchodkového poistenia, o ktorý ide vo veci samej, plní dôležitú sociálnu funkciu v dôchodkovom systéme v Holandsku z dôvodu nízkej výšky zákonného dôchodku, ktorý sa vypočítava z minimálnej zákonom stanovenej mzdy.

106    Význam sociálnej funkcie doplnkových dôchodkov bol navyše nedávno uznaný prijatím zákonodarcom Spoločenstva smernice Rady 98/49/ES z 29. júna 1998 o zabezpečení doplnkových dôchodkových práv zamestnaných a samostatne zárobkovo činných osôb pohybujúcich sa v rámci spoločenstva (Ú. v. ES L 209, s. 46; Mim. vyd. 05/003, s. 323).

107    Ďalej treba pripomenúť, že na splnenie podmienok uplatnenia článku 90 ods. 2 Zmluvy nie je nutné, aby bola finančná rovnováha alebo ekonomická životnosť podniku povereného spravovaním služby všeobecného hospodárskeho významu ohrozená. Stačí, aby bolo pri neexistencii sporných práv marené plnenie zvláštnych úloh zverených podniku vyplývajúcich z povinností a obmedzení, ktoré mu boli uložené (rozsudok Komisia/Holandsko, už citovaný, bod 52) alebo aby zachovanie týchto práv bolo nutné na poskytnutie ich majiteľovi možnosti plniť úlohy všeobecného hospodárskeho významu, ktoré mu boli zverené za ekonomicky prijateľných podmienok (rozsudok z 19. mája 1993, Corbeau, C‑320/91, Zb. s. I‑2533, body 14 až 16, a rozsudok Komisia/Holandsko, už citovaný, bod 53).

108    V prípade zrušenia výlučného práva fondu spravovať systém doplnkového dôchodkového poistenia pre všetkých pracovníkov určitého odvetvia by podniky zamestnávajúce mladý a zdravý personál vykonávajúci činnosti, ktoré nie sú nebezpečné, usilovali o výhodnejšie poistné podmienky u súkromných poisťovateľov. Postupným odchodom „dobrých“ rizík by sa odvetvovému dôchodkovému fondu zvyšovali „zlé“ riziká, čo by vyvolalo vzostup nákladov na dôchodky pracovníkov a hlavne pracovníkov malých a stredných podnikov, ktoré majú starších zamestnancov vykonávajúcich nebezpečné činnosti, ktorým by potom fond nemohol ponúknuť dôchodky za prijateľné náklady.

109    Takáto situácia môže nastať hlavne vtedy, keď rovnako ako vo veci samej je doplnkový dôchodkový systém spravovaný výlučne fondom s vysokým stupňom solidarity hlavne z toho dôvodu, že príspevky nezávisia od rizika, ďalej z dôvodu povinnosti prijať všetkých pracovníkov bez predchádzajúcej lekárskej prehliadky, pokračovania tvorby dôchodku v prípade oslobodenia od platenia príspevkov pre pracovnú neschopnosť, prevzatia nedoplatku príspevkov fondom dlhovaného zamestnávateľom v prípade úpadku, ako aj z dôvodu indexovania výšky dôchodkov v záujme zachovania ich hodnoty.

110    Také obmedzenia totiž spôsobujú, že služba poskytovaná fondom je menej konkurencieschopná než porovnateľná služba poskytovaná poisťovňami a prispievajú k tomu, že výlučné právo tohto fondu spravovať doplnkový dôchodkový systém má svoje opodstatnenie.

111    Z toho vyplýva, že zrušenie výlučného práva udeleného fondu by mohlo viesť k tomu, že fond by nemohol plniť úlohy všeobecného hospodárskeho záujmu, ktoré mu boli zverené, za ekonomicky prijateľných podmienok a že by došlo k ohrozeniu jeho finančnej rovnováhy.

112    Albany s odkazom na už citovaný rozsudok GB-Inno-BM však usudzuje, že skutočnosť, že fond má dvojité postavenie správcu dôchodkového systému a zároveň orgánu, ktorému bola udelená právomoc povoľovať oslobodenie od platenia príspevkov, by mohla viesť k nespravodlivému výkonu tejto právomoci.

113    Treba uviesť, že v už citovanom rozsudku GB-Inno-BM, bod 28, Súdny dvor rozhodol, že článku 3 písm. g) a článkom 86 a 90 Zmluvy odporuje, aby členský štát udelil spoločnosti prevádzkujúcej verejnú telekomunikačnú sieť právomoc vydávať normy týkajúce sa telefónnych prístrojov a kontrolovať ich dodržiavanie hospodárskymi subjektmi, pretože na trhu telefonických prístrojov konkuruje týmto subjektom.

114    V bode 25 tohto rozsudku Súdny dvor totiž uviedol, že kumulovanie právomocí v takomto podniku, akými sú jednak právomoc povoliť alebo zamietnuť pripojenie telefonických prístrojov k sieti a jednak právomoc určovať technické normy, ktoré musia tieto prístroje spĺňať, a právomoc kontrolovať, či prístroje, ktoré ním neboli vyrobené, zodpovedajú špecifikáciám, ktoré schválil, znamená udeliť mu právomoc určiť koncové aparáty, ktoré môžu byť pripojené k verejnej sieti, a tým ho zjavne zvýhodniť pred jeho konkurentmi.

115    Situácia vo veci, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, sa odlišuje od situácie, ktorá bola predmetom už citovaného rozsudku GB-Inno-BM.

116    Najprv treba totiž zdôrazniť, že podľa článku 5 ods. 1 smerníc o oslobodení od účasti má odvetvový dôchodkový fond povinnosť povoliť podniku oslobodenie vtedy, keď podnik už zabezpečoval svojim pracovníkom najmenej šesť mesiacov pred podaním žiadosti, na základe ktorej sa účasť vo fonde stala povinnou, dôchodkový systém, ktorý im udeľoval práva prinajmenšom rovnocenné právam, ktoré by získali v prípade účasti vo fonde.

117    Keďže vyššie uvedené ustanovenie viaže odvetvový dôchodkový fond v oblasti výkonu jeho právomoci povoliť oslobodenie, nemožno ho považovať za ustanovenie, ktoré môže fond viesť k zneužitiu tejto právomoci. V takom prípade sa totiž fond obmedzuje na preskúmanie, či sú splnené podmienky stanovené príslušným ministrom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. októbra 1993, Lagauche a i., C‑46/90 a C‑93/91, Zb. s. I‑5267, bod 49).

118    Ďalej treba spomenúť, že podľa článku 1 smerníc o oslobodení od účasti má odvetvový dôchodkový fond možnosť oslobodiť podnik od účasti vtedy, keď tento podnik zabezpečuje svojim pracovníkom dôchodkový systém, na základe ktorého majú práva prinajmenšom rovnocenné právam vyplývajúcim z fondu, pričom v prípade odchodu z fondu navrhne združenie poisťovní fondu primeranú kompenzáciu za prípadnú škodu, ktorú by fond utrpel z poistno-technického hľadiska následkom odchodu z fondu.

119    Vyššie uvedené ustanovenie tým umožňuje odvetvovému dôchodkovému fondu oslobodiť od povinnej účasti taký podnik, ktorý svojim pracovníkom zabezpečuje dôchodkový systém rovnocenný systému, ktorý spravuje, ak oslobodenie od účasti neohrozí jeho finančnú rovnováhu. Výkon právomoci oslobodiť od povinnej účasti zahŕňa komplexné posúdenie údajov o dôchodkových systémoch a finančnej rovnováhe fondu, čo si nevyhnutne vyžaduje širokú mieru voľnej úvahy.

120    Vzhľadom na komplexnosť takého posúdenia, ako aj na riziká, ktoré povolenie oslobodenia so sebou nesie pre finančnú rovnováhu odvetvového dôchodkového fondu a následne pre plnenie sociálneho poslania, ktoré mu bolo zverené, členský štát môže usúdiť, že právomoc oslobodiť od účasti nemožno udeliť odlišnému subjektu.

121    Treba však uviesť, že vnútroštátne súdy, na ktoré bol, ako aj v prejednávanej veci podaný odpor proti platobnému rozkazu na zaplatenie príspevkov, musia vykonávať preskúmanie rozhodnutia fondu o odmietnutí oslobodenia od účasti, ktoré im umožní aspoň overiť, či fond nevyužíva svojvoľne možnosť povoliť oslobodenie od účasti a či je dodržaná zásada zákazu diskriminácie, ako aj ostatné podmienky zákonnosti rozhodnutia o odmietnutí.

122    Čo sa nakoniec týka tvrdenia Albany, že primeranú úroveň dôchodkov pre pracovníkov možno zabezpečiť stanovením minimálnych požiadaviek, ktoré musia dôchodky ponúkané poisťovňami spĺňať, treba zdôrazniť, že so zreteľom na sociálnu funkciu doplnkových dôchodkových systémov s a mieru voľnej úvahy, ktorú majú členské štáty podľa ustálenej judikatúry pri úprave svojich systémov sociálneho zabezpečenia (rozsudok zo 7. februára 1984, Duphar a i., 238/82, Zb. s. 523, bod 16, rozsudok Poucet a Pistre, už citovaný, bod 6, a zo 17. júna 1997, Sodemare a i., C‑70/95, Zb. s. I‑3395, bod 27), každému členskému štátu prináleží preskúmať so zreteľom na osobitosti svojho vnútroštátneho dôchodkového systému možnosť stanovenia minimálnych požiadaviek, ktoré by mu umožnili zabezpečiť úroveň dôchodkov, o ktorej dosiahnutie usiluje v určitom odvetví, zavedením povinnej účasti v dôchodkovom fonde.

123    Na tretiu otázku treba teda odpovedať, že nie je v rozpore s článkami 85 a 90 Zmluvy, ak orgány verejnej správy udelili dôchodkovému fondu výlučné právo spravovať v určitom odvetví doplnkový dôchodkový systém.

 O trovách

124    Holandská, nemecká, francúzska a švédska vláda, ako aj Komisia nemajú právo na náhradu trov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s pripomienkami, ktoré podali Súdnemu dvoru. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov Súdny dvor v konaní o prejudiciálnych otázkach, ktoré mu predložil Kantongerecht te Arnhem rozsudkom zo 4. marca 1996, rozhodol takto:

1.      Článku 3 písm. g) Zmluvy ES [zmenený, teraz článok 3 ods. 1 písm. g) ES] a článkom 5 a 85 Zmluvy ES (teraz články 10 ES a 81 ES) neodporuje rozhodnutie orgánov verejnej správy stanoviť na žiadosť reprezentatívnych združení zamestnávateľov a pracovníkov určitého odvetvia povinnú účasť v odvetvovom dôchodkovom fonde.

2.      Dôchodkový fond poverený spravovaním systému doplnkového dôchodkového poistenia zriadeného kolektívnou zmluvou uzavretou medzi reprezentatívnymi združeniami zamestnávateľov a pracovníkov určitého odvetvia, v ktorom sa účasť rozhodnutím orgánov verejnej správy stala povinnou pre všetkých pracovníkov odvetvia, je podnikom v zmysle článkov 85 a nasl. Zmluvy.

3.      Nie je v rozpore s článkami 85 a 90 Zmluvy ES (teraz články 82 ES a 86 ES), ak orgány verejnej správy udelili dôchodkovému fondu výlučné právo spravovať v určitom odvetví doplnkový dôchodkový systém.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 21. septembra 1999.

* Jazyk konania: holandčina.