ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)

z 1. októbra 2015 ( * )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania — Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti — Smernica 2008/115/ES — Návrat štátnych príslušníkov tretích krajín s neoprávneným pobytom — Rozhodnutie o návrate spojené so zákazom vstupu v dĺžke troch rokov — Porušenie zákazu vstupu — Štátny príslušník tretej krajiny, ktorý už bol predtým odsunutý — Trest odňatia slobody v prípade opätovného neoprávneného vstupu na vnútroštátne územie — Zlučiteľnosť“

Vo veci C‑290/14,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Tribunale di Firenze (Taliansko) z 22. mája 2014 a doručený Súdnemu dvoru 12. júna 2014, ktorý súvisí s trestným konaním proti:

Skerdjanovi Celajovi,

SÚDNY DVOR (štvrtá komora),

v zložení: predseda štvrtej komory L. Bay Larsen (spravodajca), sudcovia K. Jürimäe, J. Malenovský, M. Safjan a A. Prechal,

generálny advokát: M. Szpunar,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci L. D’Ascia, avvocato dello Stato,

česká vláda, v zastúpení: M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze, splnomocnený zástupca,

grécka vláda, v zastúpení: M. Michelogiannaki, splnomocnená zástupkyňa,

nórska vláda, v zastúpení: E. Widsteen a K. Moen, splnomocnení zástupcovia,

švajčiarska vláda, v zastúpení: E. Bichet, splnomocnený zástupca,

Európska komisia, v zastúpení: M. Condou‑Durande a A. Aresu, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 28. apríla 2015,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (Ú. v. EÚ L 348, s. 98).

2

Tento návrh bol podaný v rámci trestného stíhania proti pánovi S. Celajovi, albánskemu štátnemu príslušníkovi, po tom, ako vstúpil na územie Talianska v rozpore so zákazom vstupu na toto územie v dĺžke troch rokov.

Právny rámec

Dohovor o právnom postavení utečencov

3

Dohovor o právnom postavení utečencov, podpísaný v Ženeve 28. júla 1951 [Zbierka zmlúv Spojených národov, zv. 189, s. 150, č. 2545 (1954)] nadobudol platnosť 22. apríla 1954. Bol doplnený Protokolom týkajúcim sa právneho postavenia utečencov, ktorý bol podpísaný v New Yorku 31. januára 1967 a nadobudol platnosť 4. októbra 1967 (ďalej len „Ženevský dohovor“).

4

Článok 31 ods. 1 Ženevského dohovoru stanovuje:

„Zmluvné štáty sa zaväzujú, že nebudú trestne stíhať pre nezákonný vstup alebo pre prítomnosť utečencov, ktorí prichádzajú priamo z územia, kde ich život alebo ich sloboda boli ohrozené podľa článku 1, vstúpia na ich územie alebo sa na ňom nachádzajú bez povolenia, za predpokladu, že sa sami bezodkladne prihlásia a preukážu dostatočný dôvod na svoj nezákonný vstup alebo prítomnosť.“

Smernica 2008/115

5

Odôvodnenia 1, 4, 14 a 23 smernice 2008/115 znejú takto:

„(1)

Európska rada na zasadnutí 15. a 16. októbra 1999 v Tampere stanovila jednotné smerovanie v oblasti prisťahovalectva a azylu, na základe ktorého sa mali spoločne riešiť otázky vytvorenia spoločného azylového systému, politiky legálneho prisťahovalectva a boja proti nelegálnemu prisťahovalectvu.

(4)

Je potrebné stanoviť jasné, transparentné a spravodlivé pravidlá na zabezpečenie efektívnej politiky návratu osôb, ktorá je nevyhnutným prvkom dobre riadenej migračnej politiky.

(14)

Zavedením zákazu vstupu, ktorým sa zakáže vstup na územie všetkých členských štátov a pobyt na tomto území, by mali účinky vnútroštátnych opatrení na návrat získať európsky rozmer. …

(23)

Táto smernica sa uplatňuje bez toho, aby boli dotknuté záväzky vyplývajúce zo Ženevského dohovoru…“.

6

Článok 1 tejto smernice, nazvaný „Predmet úpravy“, stanovuje:

„Touto smernicou sa ustanovujú spoločné normy a postupy, ktoré sa majú uplatňovať v členských štátoch na návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín v súlade so základnými právami ako všeobecnými zásadami práva Spoločenstva a medzinárodného práva vrátane záväzkov týkajúcich sa ochrany utečencov a ľudských práv.“

7

Článok 8 uvedenej smernice, nazvaný „Odsun“, stanovuje:

„1.   Členské štáty prijmú všetky opatrenia potrebné na vykonanie rozhodnutia o návrate, ak sa neposkytla lehota na dobrovoľný odchod v súlade s článkom 7 ods. 4 alebo sa nesplnila povinnosť návratu v rámci lehoty na dobrovoľný odchod poskytnutej v súlade s článkom 7.

2.   Ak členský štát poskytol lehotu na dobrovoľný odchod v súlade s článkom 7 a počas tejto lehoty nevznikne riziko v zmysle článku 7 ods. 4, rozhodnutie o návrate možno vykonať až po jej uplynutí.

3.   Členské štáty môžu vydať osobitné správne alebo súdne rozhodnutie alebo akt, ktorým nariadia odsun.

4.   V prípade, že členské štáty použijú na odsun štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa odsunu bráni, ako poslednú možnosť donucovacie opatrenia, takéto opatrenia musia byť primerané a použitie sily nesmie prekročiť rozumnú mieru. Tieto opatrenia sa uplatňujú v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a v súlade so základnými právami a pri riadnom rešpektovaní dôstojnosti a telesnej integrity dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny.

5.   Pri leteckých odsunoch členské štáty zohľadňujú všeobecné pokyny k bezpečnostným predpisom na spoločné letecké odsuny, ktoré tvoria prílohu k rozhodnutiu 2004/573/ES.

6.   Členské štáty ustanovia účinný systém monitorovania nútených návratov.“

8

Článok 11 tej istej smernice znie:

„1.   K rozhodnutiam o návrate sa pripája zákaz vstupu:

a)

ak sa nestanovila lehota na dobrovoľný odchod, alebo

b)

ak sa nesplnila povinnosť návratu.

V ostatných prípadoch sa k rozhodnutiam o návrate môže pripojiť zákaz vstupu.

…“.

Talianske právo

9

Článok 13 ods. 13 legislatívneho dekrétu č. 286, ktorým sa kodifikuje právna úprava v oblasti prisťahovalectva a pravidlá týkajúce sa postavenia cudzinca (decreto legislativo n. 286 – Testo unico delle disposizioni concernenti la disciplina dell’immigrazione e norme sulla condizione dello straniero) z 25. júla 1998 (riadny dodatok ku GURI č. 191 z 18. augusta 1998, ďalej len „legislatívny dekrét č. 286/1998“), stanovuje:

„Cudzinec, voči ktorému sa vydalo rozhodnutie o odsune, nemôže opätovne vstúpiť na územie členského štátu bez osobitného povolenia ministra vnútra [ministro dell’Interno]. V prípade porušenia sa cudzinec potrestá odňatím slobody na jeden až štyri roky a vyhostí sa s okamžitým vrátením na hranicu. …“.

10

Článok 13 ods. 13b legislatívneho dekrétu č. 286/1998 stanovuje:

„Pokiaľ ide o trestné činy uvedené v odseku 13 a odseku 13a, zadržanie páchateľa je nutné aj v prípade, ak nebol prichytený pri čine, a postupuje sa zjednodušeným konaním.“

Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

11

S. Celaj bol zatknutý 26. augusta 2011 na území Talianska policajnými orgánmi v Pontassieve (Taliansko) za lúpež. Dotknutá osoba bola odsúdená na základe tohto porušenia na trest odňatia slobody a zaplatenie pokuty rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť 15. marca 2012, pričom sa však na neho vzťahoval odklad výkonu trestu.

12

Dňa 17. apríla 2012 bol S. Celajovi vydaný príkaz na vrátenie na hranicu zo strany Prefetto di Firenze (prefektúra vo Florencii, Taliansko) a rozhodnutie o odsune, ktoré vydal Questore di Firenze (riaditeľ policajného orgánu vo Florencii), pričom mu bol uložený aj zákaz vstupu v dĺžke troch rokov.

13

Prefetto di Firenze vo svojom rozhodnutí spresnila, že treba vylúčiť možnosť poskytnúť lehotu na dobrovoľný odchod pánovi Celajovi z dôvodu, že tento pán takúto žiadosť nikdy nepodal a existuje riziko úteku. K vráteniu na hranicu však nedošlo z technických dôvodov. Príslušné talianske orgány v dôsledku toho nariadili dotknutej osobe okamžite opustiť vnútroštátne územie s výstrahou, že ak tak neurobí, uplatnia sa na ňu sankcie stanovené zákonom. Dotknutá osoba však naďalej zostala na území Talianska, kde bola jej prítomnosť konštatovaná talianskymi orgánmi 27. júla, 1. augusta a 30. augusta 2012.

14

Dňa 4. septembra 2012 sa pán Celaj sám dostavil na miestny orgán hraničnej polície v Brindisi (Taliansko) a opustil územie Talianska.

15

Následne pán Celaj opätovne vstúpil na územie Talianska. Dňa 14. februára 2014 bol identifikovaný poriadkovou policajnou službou na železničnej stanici v San Piero a Sieve (Taliansko). Táto služba ho zatkla za porušenie článku 13 ods. 13 legislatívneho dekrétu č. 286/1998.

16

Prokurátor začal teda trestné stíhanie proti pánovi Celajovi na Tribunale di Firenze a navrhoval uložiť mu trest odňatia slobody v dĺžke osem mesiacov na základe článku 13 legislatívneho dekrétu č. 286/1998.

17

Advokát dotknutej osoby žiadal, aby bol tento pán zbavený obvinenia na základe toho, že smernica 2008/115 bráni tejto vnútroštátnej právnej úprave, a preto skutkové okolnosti už nepredstavujú trestný čin.

18

Za týchto okolností Tribunale di Firenze rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

„Bránia ustanovenia smernice 2008/115 existencii vnútroštátnych právnych predpisov členských štátov, ktorými sa stanovuje trest odňatia slobody až na štyri roky pre štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý po svojom návrate do svojej krajiny nepodmienenom trestnou sankciou ani nevyplývajúcom z trestnej sankcie opätovne vstúpil na územie členského štátu v rozpore s platným zákazom opätovného vstupu, bez toho, aby sa tento štátny príslušník predtým podrobil donucovacím opatreniam podľa článku 8 smernice 2008/115 na účely jeho urýchleného a účinného odsunu?“

O prejudiciálnej otázke

19

Vnútroštátny súd sa vo svojej otázke v podstate pýta, či sa má smernica 2008/115 vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, ktorá stanovuje uloženie trestu odňatia slobody štátnemu príslušníkovi tretej krajiny s neoprávneným pobytom, ktorý po tom, ako mu bol nariadený návrat do krajiny jeho pôvodu v rámci skoršieho konania o návrate, opätovne protiprávne vstúpil na územie uvedeného štátu v rozpore so zákazom vstupu.

20

Na úvod treba pripomenúť, že smernica 2008/115 sa vzťahuje výhradne na návrat štátnych príslušníkov tretích krajín s neoprávneným pobytom a jej cieľom nie je v celom rozsahu zosúladiť právne predpisy členských štátov týkajúce sa pobytu cudzincov. V dôsledku toho táto smernica v zásade nebráni tomu, aby právo členského štátu kvalifikovalo nový protiprávny vstup štátneho príslušníka tretej krajiny v rozpore so zákazom vstupu za trestný čin a stanovilo trestné sankcie s cieľom odradiť od spáchania takéhoto porušenia a predchádzať mu (pozri analogicky rozsudky Achughbabian, C‑329/11, EU:C:2011:807, bod 28, ako aj Sagor,C‑430/11, EU:C:2012:777, bod 31).

21

Podľa ustálenej judikatúry nemôže členský štát uplatňovať trestnoprávnu úpravu, ktorá môže ohroziť dosiahnutie cieľov sledovaných uvedenou smernicou, a tým ju zbaviť potrebného účinku (rozsudok Sagor, C‑430/11, EU:C:2012:777, bod 32 a citovaná judikatúra).

22

V tejto súvislosti treba uviesť, že smernica 2008/115 bola prijatá na základe článku 63 prvého odseku bodu 3 písm. b) ES, teraz článku 79 ods. 2 písm. c) ZFEÚ, ktorý stanovuje prijatie opatrení v oblasti nelegálneho prisťahovalectva a neoprávneného pobytu.

23

Ako vyplýva z odôvodnení 1 a 4 smernice 2008/115, v spojení s článkom 79 ZFEÚ, zavedenie politiky v oblasti návratu je integrálnou súčasťou toho, že Európska únia vytvára spoločnú prisťahovaleckú politiku s cieľom zabezpečiť okrem iného predchádzanie nelegálnemu prisťahovalectvu a posilnenie boja proti nemu.

24

Článok 11 ods. 1 smernice 2008/115 stanovuje možnosť a v niektorých prípadoch povinnosť, aby príslušné orgány členských štátov spájali rozhodnutia o návrate so zákazom vstupu, keďže toto opatrenie má dať podľa odôvodnenia 14 tejto smernice európsky rozmer účinkom vnútroštátnych opatrení na návrat.

25

Treba uviesť, že smernica 2008/115 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni v zásade možnosti, aby členské štáty prijali právnu úpravu, ktorá trestnoprávne postihuje opätovný protiprávny vstup štátneho príslušníka tretej krajiny.

26

Iste, v súlade s judikatúrou Súdneho dvora by boli spoločné normy a postupy stanovené smernicou 2008/115 narušené, keby dotknutý členský štát po tom, ako bolo určené, že ide o neoprávnený pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, pred výkonom alebo dokonca pred samotným prijatím rozhodnutia o návrate viedol trestné stíhanie, ktoré môže viesť k trestu odňatia slobody v priebehu konania o návrate, keďže takéto opatrenie by mohlo oddialiť odsun (pozri v tomto zmysle rozsudky El Dridi, C‑61/11 PPU, EU:C:2011:268, bod 59; Achughbabian, C‑329/11, EU:C:2011:807, body 373945, ako aj Sagor,C‑430/11, EU:C:2012:777, bod 33).

27

Trestné stíhanie, o ktoré ide vo veci samej, sa však týka situácie štátneho príslušníka tretej krajiny s neoprávneným pobytom, na ktorého boli uplatnené spoločné normy a konania stanovené smernicou 2008/115 s cieľom ukončenia jeho prvého neoprávneného pobytu na území členského štátu a ktorý opätovne vstúpil na územie tohto štátu v rozpore so zákazom vstupu.

28

Okolnosti vo veci samej sa tak líšia zjavne od okolností, o ktoré išlo vo veciach, v ktorých boli vydané rozsudky El Dridi (C‑61/11 PPU, EU:C:2011:268) a Achughbabian (C‑329/11, EU:C:2011:807), v ktorých v prípade dotknutých štátnych príslušníkov tretích krajín s neoprávneným pobytom prebiehalo prvé konanie o návrate v predmetnom členskom štáte.

29

Okrem toho Súdny dvor už rozhodol, že smernica 2008/115 nebráni tomu, aby boli uložené trestné sankcie podľa vnútroštátnej právnej úpravy trestného konania štátnym príslušníkom tretích krajín, voči ktorým sa uplatnilo konanie o návrate podľa tejto smernice a ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členského štátu bez opodstatneného dôvodu nevrátiť sa (rozsudok Achughbabian, C‑329/11, EU:C:2011:807, bod 48).

30

Preto sa treba a fortiori domnievať, že smernica 2008/115 nevylučuje možnosť, aby členské štáty stanovili trestnoprávne sankcie proti štátnym príslušníkom tretích krajín s neoprávneným pobytom, v prípade ktorých uplatnenie konania stanoveného touto smernicou viedla k ich návratu a ktorí opätovne vstúpili na územie členského štátu v rozpore so zákazom vstupu.

31

Preto ak situácia štátneho príslušníka dotknutej tretej krajiny, ktorá viedla k odsunu predchádzajúcemu opätovnému neoprávnenému vstupu na územie členského štátu, patrí do pôsobnosti smernice 2008/115, uloženie trestnoprávnej sankcie, o akú ide vo veci samej, je prípustné len pod podmienkou, že zákaz vstupu vydaný uvedenému štátnemu príslušníkovi, je v súlade s článkom 11 tejto smernice, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

32

Uloženie takejto trestnoprávnej sankcie je takisto plne podriadené rešpektovaniu základných práv, predovšetkým tých, ktoré sú zakotvené tak v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísanom v Ríme 4. novembra 1950 (pozri v tomto zmysle rozsudok Achughbabian, C‑329/11, EU:C:2011:807, bod 49), ako aj prípadne v Ženevskom dohovore, a najmä v jeho článku 31 ods. 1.

33

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba odpovedať na položenú otázku tak, že smernica 2008/115 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni v zásade právnej úprave členského štátu, ktorá stanovuje uloženie trestu odňatia slobody štátnemu príslušníkovi tretej krajiny s neoprávneným pobytom, ktorý po tom, ako mu bol nariadený návrat do krajiny jeho pôvodu v rámci skoršieho konania o návrate, opätovne protiprávne vstúpil na územie uvedeného štátu v rozpore so zákazom vstupu.

O trovách

34

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

 

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

 

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni v zásade právnej úprave členského štátu, ktorá stanovuje uloženie trestu odňatia slobody štátnemu príslušníkovi tretej krajiny s neoprávneným pobytom, ktorý po tom, ako mu bol nariadený návrat do krajiny jeho pôvodu v rámci skoršieho konania o návrate, opätovne protiprávne vstúpil na územie uvedeného štátu v rozpore so zákazom vstupu.

 

Podpisy


( * )   Jazyk konania: taliančina.