Vec C‑67/09 P

Nuova Agricast Srl a Cofra Srl

proti

Európskej komisii

„Odvolanie – Štátna pomoc – Systém pomoci na investície v menej rozvinutých regiónoch Talianska – Rozhodnutie Komisie vyhlasujúce tento systém za zlučiteľný so spoločným trhom – Návrhy na náhradu vzniknutej škody, ktorá údajne vznikla v dôsledku prijatia tohto rozhodnutia – Prechodné opatrenia medzi týmto systémom a predchádzajúcim systémom – Časová pôsobnosť rozhodnutia Komisie o nevznesení námietok proti predchádzajúcemu systému – Zásady právnej istoty, ochrany legitímnej dôvery a rovnosti zaobchádzania“

Abstrakt rozsudku

1. Odvolanie – Dôvody – Nevyhnutnosť presnej kritiky bodu odôvodnenia Všeobecného súdu

[Článok 225 ES, Štatút Súdneho dvora, článok 51 prvý odsek; Rokovací poriadok Súdneho dvora, článok 112 ods. 1 písm. c)]

2. Pomoc poskytovaná štátmi – Preskúmanie Komisiou – Zlučiteľnosť pomoci so spoločným trhom – Nezlučiteľnosť pomoci, ktorá porušuje všeobecné zásady práva Spoločenstva

(Článok 88 ES)

3. Pomoc poskytovaná štátmi – Rozhodnutie Komisie o nevznesení námietok voči schéme pomoci – Ochrana legitímnej dôvery

(Článok 87 ods. 1 a 3 ES a článok 88 ods. 3 ES)

4. Pomoc poskytovaná štátmi – Rozhodnutie Komisie o nevznesení námietok voči schéme pomoci – Obmedzenie časových účinkov rozhodnutia

(Článok 87 ods. 1 a 3 ES a článok 88 ods. 3 ES)

1. V odvolaní musia byť presným spôsobom uvedené kritizované časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, a právne tvrdenia, ktoré osobitným spôsobom podporujú tento návrh, pod hrozbou sankcie neprípustnosti odvolania alebo daného odvolacieho dôvodu.

Odvolanie, v ktorom sa argumentácia zo strany žalobcu vo svojom celku javí ako dostatočne jasná na to, aby sa s vyžadovanou presnosťou mohli zistiť kritizované prvky napadnutého rozsudku, ako aj právne tvrdenia uvedené na podporu tejto kritiky, a Súdnemu dvoru teda umožňuje vykonať preskúmanie zákonnosti, je prípustné, hoci niektoré časti tejto argumentácie nie sú presné.

(pozri body 48, 49)

2. Štátnu pomoc, ktorá niektorými svojimi podmienkami porušuje všeobecné zásady práva Únie, akými sú zásady právnej istoty, ochrany legitímnej dôvery a rovnosti zaobchádzania, nemôže Komisia vyhlásiť za zlučiteľnú so spoločným trhom.

(pozri bod 65)

3. Právo dovolávať sa zásady ochrany legitímnej dôvery sa vzťahuje na každú osobu v situácii, keď inštitúcia Únie spôsobila vznik dôvodných očakávaní. Pokiaľ ide o zrušenie právnej úpravy pri neexistencii prevažujúceho verejného záujmu, Komisia porušila právne pravidlo s vyššou právnou silou, ak nestanovila pri zrušení prechodné opatrenia, ktoré by chránili legitímnu dôveru, ktorú by pozorný a obozretný hospodársky subjekt mohol legitímne mať v právnu úpravu Únie. Nikto sa však nemôže dovolávať porušenia zásady ochrany legitímnej dôvery, pokiaľ mu táto inštitúcia konkrétne uistenia neposkytla. Okrem toho, ak je pozorný a obozretný hospodársky subjekt schopný predvídať prijatie opatrenia spôsobilého ovplyvniť jeho záujmy, nemôže sa v prípade prijatia tohto opatrenia tejto zásady dovolávať.

V oblasti štátnej pomoci, pokiaľ ide o rozhodnutie Komisie o nevznesení námietok voči schéme pomoci počas určitého presne vymedzeného obdobia, pozorný a obozretný hospodársky subjekt, ktorý je oboznámený s uvedeným rozhodnutím, môže z pojmu „dĺžka“ v rozhodnutí odvodiť, že možnosť zúčastniť sa konania o prideľovaní subvencií je obmedzená dĺžkou povolenia udeleného tomuto systému.

Pokiaľ sa totiž Komisia tým, že povolí schému pomoci, odchýli od všeobecnej zásady nezlučiteľnosti štátnej pomoci so spoločným trhom, ktorú zakotvuje článok 87 ods. 1 ES, pozorný a obozretný hospodársky subjekt nemôže rozumne očakávať, že toto rozhodnutie povoľuje v rozpore so zásadou, podľa ktorej sa takéto výnimky musia vykladať striktne, poskytnutie pomoci aj po uplynutí dňa, ktorý je v ňom uvedený.

(pozri body 69, 71 – 74)

4. Zásada rovnosti zaobchádzania bráni najmä tomu, aby sa s porovnateľnými situáciami zaobchádzalo odlišne, pokiaľ by takéto zaobchádzanie nebolo objektívne odôvodnené.

Rozhodnutie Komisie o nevznesení námietok proti systému štátnej pomoci podľa článku 87 ods. 3 ES je výnimkou zo všeobecnej zásady nezlučiteľnosti týchto pomocí so spoločným trhom. Preto sa jeho doba uplatnenia musí obmedziť z časového hľadiska. Každé povolenie, ktoré je časovo ohraničené, pritom už len svojím vymedzením spôsobuje nerovnosť zaobchádzania podľa toho, či daná situácia patrí, alebo nepatrí do časovej pôsobnosti rozhodnutia o povolení.

V tejto súvislosti nerovnosť zaobchádzania medzi podnikmi, ktoré majú príležitosť zúčastniť sa konania o prideľovaní subvencií pred uplynutím platnosti povolenia udeleného na základe rozhodnutia, a podnikmi, ktoré už nemali takúto príležitosť, je objektívne odôvodnená.

(pozri body 78 – 80)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

zo 14. októbra 2010 (*)

Vo veci C‑67/09 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora, podané 12. februára 2009,

Nuova Agricast Srl, so sídlom v Cérignole (Taliansko),

Cofra Srl, so sídlom v Barlette (Taliansko),

v zastúpení: A. Calabrese, avvocato,

odvolateľky,

ďalší účastník konania:

Európska komisia, v zastúpení: V. Di Bucci a E. Righini, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalovaná v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (prvá komora),

v zložení: predseda prvej komory A. Tizzano, sudcovia A. Borg Barthet, M. Ilešič (spravodajca), M. Safjan a M. Berger,

generálna advokátka: E. Sharpston,

tajomník: M. Ferreira, hlavná referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 22. apríla 2010,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálnej advokátky, že vec bude prejednaná bez jej návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

1 Svojím odvolaním sa Nuova Agricast Srl (ďalej len „Nuova Agricast“) a Cofra Srl (ďalej len „Cofra“) domáhajú zrušenia rozsudku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 2. decembra 2008, Nuova Agricast a Cofra/Komisia (T‑362/05 a T‑363/05, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým Súd prvého stupňa zamietol ich návrhy na náhradu škody, ktorá im údajne vznikla v dôsledku toho, že Komisia Európskych spoločenstiev prijala rozhodnutie z 12. júla 2000 o nevznesení námietok voči systému pomoci na investície v menej rozvinutých regiónoch Talianska (štátna pomoc N 715/99 – Taliansko) (ďalej len „sporné rozhodnutie“), ktorého stručné oznámenie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES C 278, s. 26), ako aj v dôsledku konania Komisie v priebehu konania, ktoré predchádzalo prijatiu tohto rozhodnutia.

Právny rámec

Systémy pomoci na investície v menej rozvinutých regiónoch Talianska povolené do 31. decembra 1999

2 Zákonným dekrétom č. 415 o dodatočných rozpočtových zdrojoch na vykonanie zákona č. 64 z 1. marca 1986, ktorým sa zavádzajú opatrenia o mimoriadnej intervencii v Mezzogiorno (rifinanziamento della legge 1° marzo 1986, n. 64, recante disciplina organica dell’intervento straordinario nel Mezzogiorno) z 22. októbra 1992 (GURI č. 249 z 22. októbra 1992, s. 3), ktorý bol po zmene a doplnení zákonom č. 488 z 19. decembra 1992 (GURI č. 299 z 21. decembra 1992, s. 3, a korigendum, GURI č. 301 z 23. decembra 1992, s. 40) zmenený na zákon, ktorý bol zmenený a doplnený legislatívnym dekrétom č. 96 z 3. apríla 1993 (GURI č. 79 z 5. apríla 1993, s. 5, ďalej len „zákon č. 488/1992“), taliansky normotvorca stanovil finančné opatrenia, ktoré mali podniky motivovať k rozvíjaniu niektorých výrobných činností v menej rozvinutých regiónoch krajiny.

3 V dňoch 1. marca 1995 a 21. mája 1997 prijala Komisia dve rozhodnutia o nevznesení námietok, najprv s účinnosťou do 31. decembra 1996 a neskôr s účinnosťou do 31. decembra 1999, voči po sebe nasledujúcim systémom pomoci, ktoré vychádzali zo zákona č. 488/1992 a z rozličných predpisov na jeho vykonanie (štátna pomoc č. N 40/95 a č. N 27/A/97). Tieto rozhodnutia boli v krátkosti uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev, a to 18. júla 1995, pokiaľ ide o rozhodnutie z 1. marca 1995 (Ú. v. ES C 184, s. 4), a 8. augusta 1997, pokiaľ ide o rozhodnutie z 21. mája 1997 (Ú. v. ES C 242, s. 4, ďalej len „rozhodnutie z roku 1997“).

4 Pravidlá na uplatňovanie systému pomoci schváleného rozhodnutím z roku 1997 (ďalej len „systém pomoci 1997 – 1999“) boli stanovené po prvé uznesením Comitato interministeriale per la programmazione economica (medziministerský výbor pre hospodárske plánovanie) o usmerneniach na udeľovanie subvencií v zmysle článku 1 ods. 2 zákona č. 488/1992 (direttive per la concessione di agevolazioni ai sensi dell’art. 1, comma 2, del decreto‑legge 22 ottobre 1992, n. 415, convertito nella legge 19 dicembre 1992, n. 488, in tema di disciplina organica dell’intervento straordinario nel Mezzogiorno) z 27. apríla 1995 (GURI č. 142 z 20. júna 1995, s. 17) v znení zmien a doplnení uznesenia uvedeného výboru z 18. decembra 1996 (GURI č. 70 z 25. marca 1997, s. 35), po druhé vyhláškou č. 527 Ministero dell’Industria, del Commercio e dell’Artigianato (Ministerstvo priemyslu, obchodu a živnostenského podnikania, ďalej len „MPOŽP“), ktorou bolo prijaté nariadenie o spôsoboch a postupoch udeľovania a prideľovania subvencií v prospech výrobných činností v menej rozvinutých regiónoch krajiny (regolamento recante le modalità e le procedure per la concessione ed erogazione delle agevolazioni in favore delle attività produttive nelle aree depresse del Paese) z 20. októbra 1995 (GURI č. 292 z 15. decembra 1995, s. 3) v znení zmien a doplnení vyhlášky uvedeného ministerstva č. 319 z 31. júla 1997 (GURI č. 221 z 22. septembra 1997, s. 31), ako aj po tretie obežníkom MPOŽP č. 234363 z 20. novembra 1997 (riadna príloha GURI č. 291 z 15. decembra 1997).

5 Tieto pravidlá na uplatňovanie predovšetkým stanovovali:

– finančné zdroje na každý rok sa rozdelili na dve rovnaké časti, pričom každá časť sa prideľovala prostredníctvom výzvy na predloženie žiadostí; v závislosti od finančných prostriedkov disponibilných v roku, na ktorý sa vzťahujú zdroje, však pravidlá rozdeľovania finančných prostriedkov mohli byť zmenené vyhláškou najmä tak, že sa tieto finančné prostriedky pridelili prostredníctvom jednej výzvy na predloženie žiadosti,

– žiadosti predložené po výzve na predloženie žiadostí posudzovali oprávnené banky, ktoré im priznali určitý počet bodov v závislosti od regulačných kritérií s názvom „indicatori“ (ďalej len „indikátory“),

– na základe výsledkov posúdení bánk vyhotovilo MPOŽP regionálne zoznamy hodnotenia, v ktorých boli žiadosti zoradené zostupne podľa počtu priznaných bodov, a prijalo vyhlášku o pridelení subvencií v prospech na zoznam zaradených žiadostí od prvej žiadosti až do vyčerpania finančných prostriedkov pridelených na predmetnú výzvu,

– za oprávnené výdavky sa považovali výdavky vynaložené odo dňa nasledujúceho po dni skončenia platnosti výzvy, ktorá predchádzala výzve, v nadväznosti na ktorú bola podaná žiadosť, s výnimkou výdavkov na inžinierske štúdie a iné štúdie a na nadobúdanie a úpravu pozemkov podniku, ktoré boli oprávnené od začiatku plynutia dvanástich mesiacov, ktoré predchádzajú dňu predloženia žiadosti,

– podniky, ktorých žiadosti o pomoc boli síce zaradené do regionálneho zoznamu, ale nemohli získať subvencie, pretože výška finančných prostriedkov pridelených na predmetnú výzvu na predloženie žiadostí bola nižšia ako celková suma požadovanej pomoci, mohli buď predložiť ten istý projekt, avšak iba raz, a to pri prvej vhodnej výzve nasledujúcej bezprostredne po výzve, vo vzťahu ku ktorej bola žiadosť pôvodne podaná, bezo zmien častí, ktoré zohľadňujú indikátory (mechanizmus s názvom „automatické zaradenie“ žiadosti), alebo sa vzdať tohto automatického zaradenia a opätovne predložiť ten istý projekt, a to pri prvej vhodnej výzve nasledujúcej po výzve, vo vzťahu ku ktorej sa tieto podniky vzdali práva na automatické zaradenie, pričom však mohli úplne alebo čiastočne zmeniť časti zohľadňujúce indikátory, aby sa žiadosť o pomoc stala konkurencieschopnejšou, v každom prípade bez toho, aby sa táto zmena týkala podstatných zložiek projektu (mechanizmus s názvom „zmena“ žiadosti); v obidvoch prípadoch aj naďalej platili podmienky týkajúce sa vymedzenia oprávnenosti výdavkov stanovené pre pôvodné žiadosti.

Sporné rozhodnutie a systém pomoci na investície v menej rozvinutých regiónoch Talianska povolený s účinnosťou od 1. januára 2000 do 31. decembra 2006

6 Dňa 18. novembra 1999 talianske orgány oznámili Komisii pomoc v zmysle článku 88 ods. 3 ES, ktorá ju pod číslom N 715/99 zaregistrovala ako návrh systému pomoci uplatniteľný od 1. januára 2000 a vychádzajúci zo zákona č. 488/1992.

7 Po tomto oznámení nasledovala výmena korešpondencie medzi Komisiou a talianskymi orgánmi a schôdza medzi zástupcami talianskej vlády a službami Komisie, ktorá sa konala 16. mája 2000.

8 Korešpondencia zahŕňa aj list talianskych orgánov z 3. apríla 2000. MPOŽP v ňom uviedlo, že v prípade, že Komisia zotrvá na svojom stanovisku podľa ktorého zásada oprávnenosti výdavkov vynaložených odo dňa, ktorý nasleduje po dni skončenia predchádzajúcej výzvy na predloženie žiadostí o pomoc, je v rozpore so zásadou nevyhnutnosti štátnej pomoci, je so zreteľom na významnú zmenu systémy pomoci, tak ako sa uplatňoval v minulosti, nevyhnutné, aby možnosť retroaktívneho zohľadnenia výdavkov vynaložených odo dňa skončenia predchádzajúcej výzvy bola predmetom prechodného opatrenia, ktoré sa obmedzuje iba na prvé uplatnenie nového systému.

9 V tejto korešpondencii sa nachádza aj list Komisie z 29. mája 2000 (ďalej len „list z 29. mája 2000“).

10 Komisia v ňom odkazuje na schôdzu zo 16. mája, so zreteľom na ktorú talianske orgány predložili „návrh na stanovenie prechodného ustanovenia pre predmetný systém iba pre prvú fázu uplatnenia tohto systému, na základe ktorého by sa snažilo priznať retroaktivitu oprávneným výdavkom na pomoc odo dňa skončenia poslednej výzvy“. Tento návrh sa zameriaval na to, aby „sa predišlo akejkoľvek diskontinuite medzi predchádzajúcim a novým systémom hlavne z dôvodu legitímneho očakávania podnikov (dávajúcich podnet), ktorých by sa dotýkalo uvedené prechodné pravidlo a patrili by do dvoch odlišných kategórií: a) podniky, pre ktoré bola síce podaná žiadosť so zreteľom na poslednú vhodnú výzvu a boli kladne posúdené oprávnenými bankami a zaradené do regionálnych zoznamov, ale nezískali pomoc z dôvodu nedostatočných finančných zdrojov; b) podniky, pre ktoré žiadosť ešte nebola podaná, hoci sa už začalo s realizáciou investičného projektu.“

11 Pokiaľ ide o kategóriu podnikov uvedených v písm. a), Komisia v liste z 29. mája 2000 talianske orgány vyzýva, „aby sa zaviazali posúdiť výlučne pre prvú fázu uplatnenia nového systému žiadosti o odloženie v rámci poslednej výzvy rovnako, ako keby boli kladne posúdené a zaradené do posledných zoznamov.“ Pokiaľ ide o kategóriu písm. b), uvedené orgány vyzýva, aby vzali späť návrh týkajúci sa oprávnenosti investičných projektov v prípade, že sa začalo s realizáciou projektu pred podaním žiadosti o pomoc, keďže tento návrh nebol v súlade s usmerneniami, ktoré sa týkajú štátnej pomoci na regionálne účely (Ú. v. ES C 74, 1998, s. 9).

12 Talianske orgány následne svoj návrh systému pomoci zmenili.

13 Sporným rozhodnutím doručeným Talianskej republike listom z 2. augusta 2000, Komisia rozhodla o tom, že nevznesie námietky proti tomuto systému pomoci do 31. decembra 2006 (ďalej len „systém pomoci 2000 – 2006“).

14 V napadnutom rozhodnutí sa nachádza ustanovenie, ktorého cieľom je konkrétne schváliť opatrenia uvedeného systému pomoci, ktoré zaručujú prechod vo vzťahu k systému pomoci 1997 – 1999 (ďalej len „prechodné ustanovenie“). Toto ustanovenie znie:

„Iba pri prvom uplatnení predmetného systému pomoci, to znamená pri prvej výzve na predloženie žiadostí, ktorá sa uskutoční na základe tohto systému, a v každom prípade, iba ak boli žiadosti o pomoc predložené pred začiatkom vykonávania investičných projektov, budú výnimočne prípustné žiadosti, ktoré boli predložené pri poslednej výzve uskutočnenej na základe [systému pomoci 1997 – 1999], ktoré boli posúdené ako oprávnené na pomoc, no neposkytla sa na ne žiadna pomoc preto, lebo na túto výzvu boli pridelené obmedzené finančné zdroje.“ [neoficiálny preklad]

15 V nadväznosti na toto rozhodnutie prijalo MPOŽP vyhlášku o maximálnych limitoch na udeľovanie subvencií v prospech výrobných činností v menej rozvinutých regiónoch krajiny uvedených v zákone č. 488/1992 pre regióny Basilicata, Kalábria, Kampánia, Apúlia, Sardínia a Sicília (misure massime consentite relative alle agevolazioni in favore delle attività produttive nelle aree depresse del Paese di cui alla legge n. 488/1992 per le regioni Basilicata, Calabria, Campania, Puglia, Sardegna e Sicilia) zo 14. júla 2000 (GURI č. 166 z 18. júla 2000, s. 49) a obežník č. 9003 zo 14. júla 2000 (riadna príloha GURI č. 175 z 28. júla 2000) na účely spresnenia podmienok vykonávania systému pomoci 2000 – 2006.

16 V prvom pododseku ods. 2 jediného článku tejto vyhlášky sa stanovuje, že pomoc môže byť priznaná „na základe… výdavkov, ktoré sa považujú za oprávnené v rámci programov vzťahujúcich sa na poslednú vhodnú výzvu na predloženie žiadostí, ktoré boli preskúmané a schválené, avšak neboli podporené pre nedostatok potrebných disponibilných finančných zdrojov.“

Okolnosti predchádzajúce sporu

17 V rámci systému pomoci 1997 – 1999 uverejnilo MPOŽP 1. decembra 1997 tretiu výzvu na predloženie žiadostí o pomoc v priemyselnom odvetví na prvý polrok roku 1998 (ďalej len „tretia výzva“).

18 Dotknuté podniky mali na predloženie svojich žiadostí o pomoc lehotu do 16. marca 1998. Mohli požiadať o financovanie výdavkov vynaložených odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na podanie žiadostí predložených pri predchádzajúcej výzve (druhej výzve), teda od 1. januára 1997.

19 Spoločnosti Nuova Agricast a Cofra podali žiadosti o pomoc pre investičný projekt v súvislosti s treťou výzvou. Celková suma predpokladaných nákladov dosiahla výšku 9 516 000 000 ITL v prvom prípade a 8 062 000 000 ITL v druhom prípade. Obe sumy zahŕňali výdavky vynaložené pred predložením predmetnej žiadosti o pomoc, ale po ukončení predchádzajúcej výzvy.

20 Tieto žiadosti, považované za oprávnené, boli zaradené do zoznamu zaradených žiadostí pre región Apúlia dvomi vyhláškami MPOŽP zo 14. augusta 1998. Vzhľadom na poradie uvedených žiadostí v zozname však odvolateľky požadovanú pomoc pre nedostatok finančných prostriedkov nezískali.

21 Tieto vyhlášky uvádzali, že v súlade s vyhláškou č. 527/95 z 20. októbra 1995 v znení zmien a doplnení vyhlášky č. 319 z 31. júla 1997 sa žiadosti zaradené do poradia, ktoré nie sú pokryté pomocou v rámci tretej výzvy, automaticky zaradia v nezmenenej podobe do zoznamu pre štvrtú výzvu na predloženie žiadosti o pomoc v priemyselnom odvetví na druhý polrok 1998 (ďalej len „štvrtá výzva“) s tým, že na účely oprávnenosti výdavkov na pomoc sa zachová platnosť podmienok, ktoré sa uplatňovali na pôvodnú žiadosť. Takisto spresňujú, že ak by mal podnik v úmysle zachovať platnosť podmienok oprávnenosti výdavkov na pomoc a súčasne zmeniť svoju žiadosť o pomoc, potom by sa musel vzdať tohto automatického zaradenia a podať žiadosť v lehotách na predloženie len pre piatu výzvu na predloženie žiadostí o pomoc, ktorá zodpovedá prvému polroku 1999, pričom ich mala stanoviť vyhláška.

22 Medzitým bola uverejnená štvrtá výzva. Nuova Agricast a Cofra sa vzdali práva na automatické zaradenie svojich žiadostí do zoznamu, ktorý bol vyhotovený pri štvrtej výzve, aby pri nasledujúcej prvej vhodnej výzve mohli predložiť nové zmenené žiadosti.

23 Talianske orgány však do 31. decembra 1999, čiže do dňa, keď Komisia schválila systém pomoci 1997 – 1999, nijakú vhodnú výzvu neuverejnili.

24 Dňa 14. júla 2000, teda po nadobudnutí účinnosti systému pomoci 2000 – 2006, uverejnili talianske orgány ôsmu výzvu na predloženie žiadostí o pomoc v priemyselnom odvetví (ďalej len „ôsma výzva“).

25 Vzhľadom na podmienky platné v rámci systému pomoci 2000 – 2006 sa zmenené žiadosti odvolateliek, na ktoré sa prechodné ustanovenie uvedené v spornom rozhodnutí nevzťahovalo, posúdili ako neprípustné a nezaradili do zoznamu vyhotoveného pri ôsmej výzve.

26 Odvolateľky spolu s ďalšími talianskymi podnikmi nachádzajúcimi sa v rovnakej situácii teda podali prvú žalobu na Súd prvého stupňa, ktorou sa domáhali neplatnosti sporného rozhodnutia. Uznesením z 15. júna 2005, SIMSA a i./Komisia (T‑98/04), Súd prvého stupňa túto žalobu zamietol ako neprípustnú z dôvodu, že bola podaná po uplynutí dvojmesačnej lehoty vymedzenej v článku 230 piatom odseku ES.

27 Nuova Agricast okrem toho podala žalobu na Tribunale ordinario di Roma, kde sa domáhala, aby bolo Ministero delle Attività Produttive, na ktoré prešli právomoci MPOŽP, zaviazané na náhradu škody, ktorá jej bola údajne spôsobená v dôsledku nevyplatenia požadovanej štátnej pomoci. Nuova Agricast v tomto kontexte najmä tvrdila, že počas rokovaní s Komisiou s cieľom dosiahnuť obnovenie systému pomoci po 31. decembri 1999 Talianska republika nepostupovala správne pri ochrane nadobudnutých práv podnikov, ktoré sa tak ako ona vzdali počas tretej výzvy práva na automatické zaradenie do zoznamu, ktorý bol vyhotovený pri štvrtej výzve, aby mohli predložiť zmenenú žiadosť pri nasledujúcej prvej vhodnej výzve.

28 V rámci tohto konania podal Tribunale ordinario di Roma rozhodnutím zo 14. júna 2006 návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý sa týkal platnosti sporného rozhodnutia z hľadiska zásady rovnosti zaobchádzania a povinnosti odôvodnenia. Rozsudkom z 15. apríla 2008, Nuova Agricast (C‑390/06, Zb. s. I‑2577), Súdny dvor na tento návrh odpovedal tak, že z preskúmania položenej otázky nevyplynula žiadna skutočnosť, ktorá by mohla mať vplyv na platnosť sporného rozhodnutia.

29 V analýze platnosti sporného rozhodnutia z hľadiska zásady rovnosti zaobchádzania Súdny dvor v bode 62 uvedeného rozsudku skonštatoval, že Komisia mala rozpoznať existenciu podnikov, ako je Nuova Agricast, ktorých žiadosť o pomoc bola zaradená do zoznamu vyhotoveného pri tretej výzve a ktoré nezískali požadovanú pomoc pri tejto výzve pre nedostatok disponibilných finančných prostriedkov, a ktoré sa teda vzdali práva na automatické zaradenie do zoznamu vyhotoveného pri štvrtej výzve, aby mohli pri prvej vhodnej výzve nasledujúcej po tejto výzve predložiť zmenenú žiadosť (ďalej len „podniky prvej kategórie“), ako aj podnikov, ktorých žiadosť bola zaradená do zoznamu vyhotoveného pri štvrtej výzve a ktoré požadovanú pomoc nezískali pre nedostatok disponibilných finančných prostriedkov (ďalej len „podniky druhej kategórie“).

30 Súdny dvor však v bodoch 77 a 78 toho istého rozsudku dospel k záveru, že Komisia schválením systému pomoci 2000 – 2006, na základe ktorého iba podniky druhej kategórie mohli mať výhodu z prechodného ustanovenia, ktoré sa nachádza v spornom rozhodnutí, neporušila zásadu rovnosti zaobchádzania, keďže podniky tejto kategórie a podniky prvej kategórie sa nenachádzali v porovnateľnej situácii.

Konanie pred Súdom prvého stupňa a napadnutý rozsudok

31 Návrhmi podanými do kancelárie Súdu prvého stupňa 21. septembra 2005 podali každá zo spoločností Nuova Agricast a Cofra žalobu, ktorou sa domáhali uloženia povinnosti Komisii nahradiť škodu, o ktorej tvrdia, že im vznikla z dôvodu prijatia sporného rozhodnutia. Obe veci boli na účely ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku spojené na spoločné konanie.

32 Rozhodnutiami z 1. marca 2006 Súd prvého stupňa čiastočne vyhovel návrhu na nariadenie opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, ktorý podala Komisia, a vyzval ju, aby sa vo svojich písomných vyjadreniach sústredila jednak na otázku prípustnosti žalôb a jednak na otázky, ktoré sa týkajú existencie protiprávnych konaní pričítateľných tejto inštitúcii, existencie a charakteru uvádzaných škôd, ako aj príčinnej súvislosti medzi uvedenými vytýkanými konaniami a týmito škodami.

33 Napadnutým rozsudkom Súd prvého stupňa žalobu zamietol a zaviazal odvolateľky na náhradu trov konania.

34 V bodoch 48 až 51 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa najskôr vyhlásil za neprípustné body návrhov Komisie, ktoré smerujú k tomu, aby výraz „falso ideologico“ (intelektuálna chyba), ktorý použili odvolateľky na účely kvalifikácie listu z 29. mája 2000, bol odstránený z ich vyjadrení.

35 V tomto kontexte Súd prvého stupňa zdôraznil, že odvolateľky v podstate tvrdia, že Komisia v tomto liste úmyselne zamlčala skutočnosť, že talianske orgány sa snažili chrániť nielen situáciu podnikov, ktoré sa zúčastnili na štvrtej výzve, ale aj situáciu podnikov, ktoré sa zúčastnili na tretej výzve. V tejto súvislosti skonštatoval, že „chyba“, o ktorej odvolateľky tvrdia, že ju zistili v uvedenom liste, sa v ňom nenachádza, keďže list rozlišuje medzi širokou pôsobnosťou prechodného opatrenia zamýšľaného talianskymi orgánmi a výzvou Komisie určenej týmto orgánom, ktorá smeruje k tomu, aby pôsobnosť tohto opatrenia bola obmedzená iba na podniky, ktoré sa zúčastnili na poslednej uverejnenej výzve. Súd prvého stupňa sa však domnieval, že mu neprináleží obmedziť slobodu prejavu, ktorú majú účastníci konania v hraniciach deontologických pravidiel, pričom táto hranica nebola v prejednávanej veci prekročená, keďže odvolateľky výslovne uviedli, že netvrdili, že Komisia sa dopustila intelektuálnej chyby v zmysle talianskeho trestného práva.

36 Pokiaľ ide ďalej o návrhy na náhradu škody Súd prvého stupňa skonštatoval, že najskôr treba rozhodnúť o predmete žalôb a nie o ich prípustnosti, ktorá bola napadnutá Komisiou, a následne v bodoch 76 až 96 napadnutého rozsudku preskúmal, či je splnená podmienka nezákonnosti konania, ktoré sa vytýka tejto inštitúcii.

37 Hlavnú argumentáciu odvolateliek, ktorá smeruje k preukázaniu toho, že Komisia sa dopustila rôznych protiprávnych postupov, ktoré vyplývajú zo skutočnosti, že v liste z 29. mája 2000 vyzvala talianske orgány, aby zmenili svoj návrh prechodných opatrení, a že prijala sporné rozhodnutie, odmietol Súd prvého stupňa v bodoch 80 až 84 napadnutého rozsudku takto:

„80 Pokiaľ ide o hlavnú argumentáciu žalobkýň…, táto sa v podstate zakladá na predpoklade, podľa ktorého rozhodnutím [z roku] 1997 Komisia rozhodla o tom, že nevznesie námietky proti druhej účasti žalobkýň na výzve na uskutočnení systému pomoci, ktorý vychádza zo zákona č. [488/1992], ktorá bola uverejnená po 31. decembri 1999. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že všeobecná zásada, ktorú zakotvuje článok 87 ods. 1 ES, je zásada zákazu štátnej pomoci. Podľa judikatúry sa výnimky z tejto zásady vykladajú striktne (rozsudok [Súdu prvého stupňa zo 14. januára 2004,] Fleuren Compost/Komisia, [T‑109/01, Zb. s. II‑127,] bod 75). Na určenie, či pomoc patrí do časovej pôsobnosti rozhodnutia o nevznesení námietok proti systému pomoci, treba skúmať, či ju možno považovať za poskytnutú pred dňom uplynutia platnosti tohto rozhodnutia, keďže kritérium relevantné v tejto súvislosti je kritérium právne záväzného aktu, na základe ktorého sa príslušný vnútroštátny orgán zaväzuje poskytnúť pomoc (pozri v tomto zmysle rozsudok Fleuren Compost/Komisia, [už citovaný], body 68 a 71 až 74). Z toho vyplýva, že rozhodnutie o nevznesení námietok proti systému pomoci sa týka len skutočne poskytnutej pomoci, ktorá patrí do pôsobnosti tohto systému, keďže dotknutý vnútroštátny orgán sa musí zaviazať poskytnúť predmetnú pomoc pred uplynutím tohto rozhodnutia.

81 Preto hoci v prejednávanej veci v rozhodnutí [z roku] 1997 Komisia nenamietala proti tomu, aby systém pomoci [1997 – 1999] umožňoval žalobkyniam podať zmenenú žiadosť o pomoc v rámci vhodnej výzvy, ktorá nasleduje po štvrtej výzve, preto, aby patrila do pôsobnosti tohto rozhodnutia, bolo potrebné, aby táto druhá účasť nastala pred uplynutím doby platnosti súhlasu udeleného týmto rozhodnutím a ďalej, aby sa talianske orgány zaviazali udeliť požadovanú pomoc v rámci tejto druhej účasti tiež pred uplynutím tohto obdobia. Je však nepochybné, že rozhodnutím [z roku] 1997 Komisia rozhodla o nevznesení námietok proti systému pomoci [1997 – 1999] až do 31. decembra 1999. Je tiež nesporné, že žiadna výzva, ktorá by umožnila druhú účasť žalobkýň, nebola uverejnená pred 1. januárom 2000 a že pred týmto dňom talianske orgány neprijali nijaký záväzný akt, ktorým by sa zaviazali poskytnúť žalobkyniam požadovanú pomoc.

82 Okrem toho je vylúčené, ako správne uviedla Komisia, aby jednoduchá možnosť zúčastniť sa druhýkrát na výzve, v rámci ktorej by pomoc mohla byť prípadne priznaná, stačila na to, aby bolo možné domnievať sa, že požadované pomoci boli poskytnuté, keď bola táto možnosť ponúknutá. Tak znenie rozhodnutia [z roku] 1997, ako aj striktné výkladové pravidlo výnimiek zo všeobecnej zásady zákazu štátnej pomoci, ktoré zakotvuje článok 87 ods. 1 ES, bránia takémuto rozšíreniu časovej pôsobnosti schválenému systému pomoci. Navyše je nepochybné, že žalobkyne nemali žiadnu istotu, že pokiaľ podajú zmenenú žiadosť, bude im požadovaná pomoc poskytnutá.

83 Preto ‚právo na zmenu‘, na ktoré sa žalobkyne odvolávajú, za predpokladu, že existuje, bolo pokryté rozhodnutím [z roku] 1997, len ak bolo uplatnené pred 1. januárom 2000 a pokiaľ sa talianske orgány zaviazali pred týmto dňom poskytnúť žalobkyniam pomoc, o ktorú druhýkrát požiadali. Ako už však bolo uvedené, je nepochybné, že v tomto prípade to tak nebolo.

84 Keďže rozhodnutie [z roku] 1997 sa nemohlo považovať za povolenie žalobkyniam podať zmenenú žiadosť o pomoc v rámci výzvy uverejnenej po uplynutí obdobia platnosti tohto rozhodnutia, predpoklad, z ktorého vychádza úvaha žalobkýň, je nesprávny. Všetky tvrdenia, ktoré žalobkyne zakladajú na tomto predpoklade, sa preto musia zamietnuť ako nedôvodné.“

38 V bodoch 85 až 87 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa dodal, že tento záver nebol spochybnený riešením obsiahnutým vo veci, ktorej sa týkal rozsudok Súdneho dvora z 22. júna 2006, Belgicko a Forum 187/Komisia (C‑182/03 a C‑217/03, Zb. s. I‑5479), na ktorý poukázali odvolateľky, keďže okolnosti v oboch právnych veciach sú podstatne odlišné.

39 Keďže Súd prvého stupňa následne odmietol v bodoch 88 až 95 napadnutého rozsudku tvrdenia, ktoré uviedli subsidiárne odvolateľky, v bodoch 96 a 97 uvedeného rozsudku napokon dospel k záveru, že odvolateľky nepreukázali, že Komisia dostatočne závažne porušila právo, aby mohla vzniknúť mimozmluvná zodpovednosť Európskeho spoločenstva, a že sa žaloby preto musia zamietnuť.

Návrhy účastníkov konania v konaní pred Súdnym dvorom

40 Nuova Agricast a Cofra navrhujú, aby Súdny dvor:

– zrušil napadnutý rozsudok, rovnako v časti, kde uvádza, že v liste z 29. mája 2000 sa nenachádzala žiadna chyba, a v dôsledku toho zamietol aj protinávrh Komisie vo veci samej, ktorý smeruje k odstráneniu výrazu „falso ideologico“,

– pri rozhodnutí o otázkach obsiahnutých v opatreniach na zabezpečenie priebehu konania, ktoré prijal Súd prvého stupňa svojimi rozhodnutiami z 1. marca 2006, určil, že konaním uvedeným v prvostupňových žalobách Komisia vážne a zjavne porušila právo Únie a spôsobila odvolateľkám majetkovú ujmu,

– vrátil vec Súdu prvého stupňa na nové konanie, aby rozhodol o otázkach neobsiahnutých v týchto opatreniach na zabezpečenie priebehu konania,

– a čo sa týka trov konania:

i) zaviazať Komisiu na náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania, pokiaľ rozsudok Súdneho dvora možno považovať za konečný prinajmenšom v otázkach obsiahnutých v opatreniach na zabezpečenie priebehu konania, ktoré Súd prvého stupňa prijal rozhodnutiami z 1. marca 2006, alebo

ii) rozhodnúť o trovách konania neskôr v prípade, že tento rozsudok, hoci sa ním rozhodne o všetkých otázkach obsiahnutých v opatreniach na zabezpečenie priebehu konania, nebude môcť byť považovaný za konečný, pretože je v každom prípade nevyhnutné na účely vyriešenia otázok nezahrnutých v uvedených opatreniach na zabezpečenie priebehu konania vrátiť vec na nové konanie Súdu prvého stupňa.

41 Nuova Agricast a Cofra subsidiárne navrhujú, aby v prípade, že sa Súdny dvor bude domnievať, že o veci nemôže rozhodnúť, vrátil vec na nové konanie Súdu prvého stupňa.

42 Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

– zamietol odvolanie ako neprípustné,

– subsidiárne ho zamietol ako nedôvodné,

– alternatívne zamietol návrh na náhradu škody podaný v prvostupňovom konaní ako neprípustný,

– subsidiárnejšie vrátil vec na nové konanie Súdu prvého stupňa preto, aby znova konal vo veci v súlade s článkom 61 Štatútu Súdneho dvora, a

– zaviazal odvolateľky na náhradu trov konania.

O odvolaní

43 Na podporu svojho odvolania odvolateľky uvádzajú tri odvolacie dôvody. Na základe prvého a druhého odvolacieho dôvodu tvrdia, že Súd prvého stupňa v bodoch 80 až 84 napadnutého rozsudku nesprávne odmietol predpoklad ich hlavnej argumentácie, podľa ktorého sa rozhodnutie z roku 1997 musí vykladať tak, že podnikom, ktoré sa nachádzajú v ich situácii, povoľuje predložiť zmenenú žiadosť v rámci výzvy uverejnenej aj po 31. decembri 1999. Tretí odvolací dôvod je založený na tom, že Súd prvého stupňa v bodoch 50 a 51 uvedeného rozsudku skreslil obsah listu z 29. mája 2000.

O prípustnosti

– Argumentácia účastníkov konania

44 Komisia namieta neprípustnosť odvolania z dôvodu, že všetky tri dôvody, ktoré uviedli odvolateľky na jeho podporu, sú neprípustné.

45 Prvý a druhý dôvod sú neprípustné, pretože neuvádzajú dostatočne jasne, aké prvky napadnutého rozsudku sú kritizované. Tieto odvolacie dôvody sú okrem toho neprípustné v rozsahu, v akom nevytýkajú porušenie práva Únie, ale týkajú sa otázok talianskeho práva, alebo prinajmenšom konania talianskych orgánov. Prípadný omyl Súdu prvého stupňa pri výklade vnútroštátneho práva nie je porušením práva Únie, ale je porovnateľný so skutkovým omylom, ktorého sa s výnimkou skreslenia nemožno dovolať v odvolacom konaní.

46 Pokiaľ ide o tretí odvolací dôvod, tento je neprípustný preto, lebo sa zameriava na rozhodnutie, ktoré nemožno napadnúť odvolaním, a spochybňujú sa ním skutkové posúdenia Súdu prvého stupňa. Ďalej odvolateľky nemajú právny záujem na podaní odvolania v tejto súvislosti, pretože v tomto bode neboli neúspešné.

47 Odvolateľky sa domnievajú, že odvolanie je prípustné a vysvetľujú najmä, že prvý a druhý odvolací dôvod napáda chybný výklad rozhodnutia z roku 1997 Súdom prvého stupňa a osobitne ustanovenia, z ktorého vyplýva deň uplynutia platnosti súhlasu daného týmto rozhodnutím pre systém pomoci 1997 – 1999.

– Posúdenie Súdnym dvorom

48 Z článku 225 ES, článku 51 prvého pododseku Štatútu Súdneho dvora a článku 112 ods. 1 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyplýva, že v odvolaní musia byť presným spôsobom uvedené kritizované časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, a právne tvrdenia, ktoré osobitným spôsobom podporujú tento návrh, pod hrozbou sankcie neprípustnosti odvolania alebo daného odvolacieho dôvodu (pozri rozsudky zo 4. júla 2000, Bergaderm a Goupil/Komisia, C‑352/98 P, Zb. s. I‑5291, bod 34; z 8. januára 2002, Francúzsko/Monsanto a Komisia, C‑248/99 P, Zb. s. I‑1, bod 68, ako aj z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, bod 426).

49 V tejto súvislosti treba skonštatovať, že hoci niektoré časti argumentácie, ktorú uviedli odvolateľky v kontexte prvého a druhého odvolacieho dôvodu, nie sú presné, napriek tomu sa táto argumentácia vo svojom celku javí ako dostatočne jasná na to, aby sa s vyžadovanou presnosťou mohli zistiť kritizované prvky napadnutého rozsudku, ako aj právne tvrdenia uvedené na podporu tejto kritiky, a Súdnemu dvoru teda umožňuje vykonať preskúmanie zákonnosti.

50 Pokiaľ ide o druhú výhradu neprípustnosti založenú na skutočnosti, že prvý a druhý odvolací dôvod sa zameriavajú na určenie toho, že Súd prvého stupňa pochybil pri výklade vnútroštátneho aktu, to znamená systému pomoci 1997 – 1999, stačí skonštatovať, že v tomto prípade to tak nie je. Tak ako zdôraznili odvolateľky, na základe týchto dôvodov sa totiž dovolávajú údajne nesprávneho výkladu časovej pôsobnosti rozhodnutia z roku 1997, a teda aktu Komisie.

51 Z vyššie uvedeného vyplýva, že prvý a druhý odvolací dôvod sú prípustné. Preto bez toho, aby bolo nutné skúmať v tomto štádiu konania výhrady voči prípustnosti tretieho odvolacieho dôvodu, sa námietka neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia, pokiaľ sa týka odvolania ako celku, musí zamietnuť.

O veci samej

O prvom a druhom odvolacom dôvode

– Argumentácia účastníkov konania

52 Prostredníctvom prvého odvolacieho dôvodu odvolateľky tvrdia, že Súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, keď podal výklad rozhodnutia z roku 1997 v rozpore so zásadami právnej istoty, ochrany legitímnej dôvery a rovnosti zaobchádzania. Domnievajú sa najmä, že ak sa aj rozhodnutie z roku 1997 vykladá tak, ako to urobil Súd prvého stupňa, teda v tom zmysle, že neobsahuje povolenie uverejniť novú výzvu na predloženie žiadosti o pomoc ad hoc po 31. decembri 1999 vyhradenú podnikom, ktoré získali v rámci systému pomoci 1997 – 1999 uistenie o tom, že sa budú môcť znova zúčastniť prostredníctvom automatického zaradenia alebo zmeny neskoršej výzvy, toto rozhodnutie je protiprávne, pretože sa ním povolil systém pomoci, ktorý porušuje uvedené zásady. Systém pomoci, tak ako ho vykladá Súd prvého stupňa, pokiaľ ide o jeho dĺžku, je ontologicky určený na to, aby sa obetovali právne výhodné postavenia udelené riadne schválenými opatreniami.

53 Odvolateľky sa v tejto súvislosti odvolávajú na prípad, keď výzva na predloženie žiadostí o pomoc bola uverejnená v druhej polovici roku 1999. Podniky, ktoré sa prvýkrát zúčastnili na tejto výzve a boli zaradené do nevhodného poradia pre získanie pomoci, boli rovnako ako podniky, ktoré sa zúčastnili na predchádzajúcej výzve, ubezpečené, že budú mať právo na druhú účasť prostredníctvom automatického zaradenia alebo zmeny. Od počiatku však bolo nemožné, aby táto druhá účasť nastala pred 31. decembrom 1999.

54 Odvolateľky vyvodzujú záver, že systém pomoci, ktorý ponúka presné uistenia, pokiaľ ide o skutočnosť, že podnik bude môcť predložiť žiadosť, ale ktorý je vykladaný a uplatňovaný tak, že logicky znemožňuje jej podanie, nemožno považovať za systém, ktorý je v súlade so zásadami právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery. Okrem toho takýto systém porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania, pretože iba niektoré podniky, najmä tie, ktoré sa zúčastnili prvýkrát na výzve uverejnenej v druhej polovici roku 1999, nemohli využiť možnosť druhej účasti.

55 Odvolateľky sa nakoniec domnievajú, že Súdny dvor v bodoch 50 a 51 citovaného rozsudku Nuova Agricast už nepriamo odmietol tvrdenie Komisie, podľa ktorého jej nemožno pripisovať vznik dôvery, ktorá vyplýva z vnútroštátnych ustanovení upravujúcich systém pomoci, keď rozhodol, že pomoc, ktorá niektorými svojimi podmienkami porušuje všeobecné zásady práva Únie, nemôže Komisia vyhlásiť za zlučiteľnú so spoločným trhom. Podmienky, na ktoré Súdny dvor odkazuje, sú totiž nevyhnutne tie, ktoré stanovujú vnútroštátne ustanovenia upravujúce tento systém pomoci. Tým, že Komisia uvedené ustanovenia povolila, má preto niesť zodpovednosť, ktorá z nich môže vyplývať.

56 Na základe druhého odvolacieho dôvodu odvolateľky tvrdia, že Súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, keď porušil povinnosť uprednostniť taký výklad rozhodnutia z roku 1997, aký je v súlade so zásadami právnej istoty, ochrany legitímnej dôvery a rovnosti zaobchádzania. Domnievajú sa, že toto rozhodnutie je natoľko nejednoznačné, že umožňuje výklad, ktorý navrhujú odvolateľky a ktorý by ako jediný dodržiaval uvedené zásady.

57 Podľa odvolateliek jednoduchá skutočnosť, že spomínané rozhodnutie bez ďalšieho spresnenia uvádza, že deň uplynutia platnosti povolenia daného systému pomoci 1997 – 1999 je 31. december 1999, nebola v osobitnom kontexte tohto systému dostatočná na odstránenie akejkoľvek pochybnosti, pokiaľ ide o otázku, či podniky, ktoré získali v rámci tohto systému uistenie o tom, že budú môcť podať druhýkrát svoju žiadosť o pomoc prostredníctvom automatického zaradenia alebo zmeny, mohli uplatniť toto právo v kontexte výzvy uverejnenej po tomto dni v prípade, že žiadna vhodná výzva nebola predtým uverejnená. Rozhodnutie o nevznesení námietok v prípade systému štátnej pomoci sa má totiž chápať v spojení s osobitnými podmienkami uplatňovania predmetného systému. Keď tieto spôsoby stanovujú, tak ako je to v prejednávanej veci, druhú možnosť účasti so zachovaním podmienok oprávnenosti výdavkov uvádzaných pre prvú účasť bez uvedenia dňa uplynutia platnosti, táto okolnosť musí byť zohľadnená pri výklade časovej pôsobnosti uvedeného rozhodnutia.

58 Odvolateľky ďalej tvrdia, že v liste z 15. septembra 2006 sa talianska vláda v odpovedi na žiadosť Komisie o objasnenie systému pomoci uplatniteľného od roku 2007, povolenie ktorého sa požadovalo, stotožnila s názorom zastávaným odvolateľkami, podľa ktorého prvá žiadosť o pomoc určuje konanie a právnu úpravu uplatniteľnú tiež na druhú žiadosť, ktorá je iba pokračovaním konania už začatého na základe prvej žiadosti. Komisia voči tomuto názoru nenamietala a uvedený systém povolila.

59 Komisia sa domnieva, že prvý a druhý odvolací dôvod sú nedôvodné.

60 Podľa jej názoru, hoci sa Súd prvého stupňa počas skúmania predpokladu uvádzaného odvolateľkami o tom nezmienil, riešenie, ku ktorému dospel, nevyhnutne vyplýva z už citovaného rozsudku Nuova Agricast. Aj keď totiž Súdny dvor skúmal ex professo len údajné porušenie zásady rovnosti zaobchádzania a povinnosti odôvodnenia, odôvodnenie rozpracované v bodoch 66 až 78 tohto rozsudku spočíva na výklade rozhodnutia z roku 1997 a na schválení systému pomoci 1997 – 1999, ktoré vyplývalo z tohto rozhodnutia. Súdny dvor sa domnieval, že absolútne právo na automatické zaradenie žiadosti pri nasledujúcej výzve majú iba podniky druhej kategórie. Teda len pre tieto podniky mala Komisia povinnosť prechodne povoliť účasť na prvej nasledujúcej výzve, hoci bola uverejnená po 31. decembri 1999, čiže po dni uplynutia platnosti povolenia udeleného na základe rozhodnutia z roku 1997.

61 S poukázaním na bod 75 uvedeného rozsudku Komisia ďalej tvrdí, že pripustiť žiadosti podnikov prvej kategórie, akými sú odvolateľky, do prvej výzvy nového systému pomoci by im s väčšou pravdepodobnosťou umožnilo získať požadovanú pomoc v porovnaní s podnikmi, ktoré konkurujú po prvýkrát, a pri ktorých by nevyhnutnosť pomoci nebola spochybnená. Na zabránenie takýmto neprijateľným dôsledkom bola Komisia v súlade so zásadou nevyhnutnosti povinná vyhlásiť nový systém pomoci, pokiaľ umožňuje pripustiť zmenené žiadosti podnikov, ktoré sa zúčastnili na tretej výzve, za nezlučiteľný. Z toho istého rozsudku teda vyplýva, že v žiadnom prípade sa odvolateľkám nemalo povoliť zúčastniť sa na výzve, ktorá patrí do tohto nového systému. Právom vyžadované riešenie nemôže byť súčasne protiprávne, čo vylučuje akúkoľvek zodpovednosť Komisie.

– Posúdenie Súdnym dvorom

62 Na základe prvého a druhého odvolacieho dôvodu odvolateľky v podstate tvrdia, že Súd prvého stupňa mal na dodržanie zásad právnej istoty, ochrany legitímnej dôvery a rovnosti zaobchádzania povinnosť vykladať rozhodnutie z roku 1997 v tom zmysle, že obsahovalo povolenie pre uverejnenie výzvy na predloženie žiadostí o pomoc ad hoc po 31. decembri 1999, teda po dni uplynutia platnosti povolenia daného týmto rozhodnutím systému pomoci 1997 – 1999 vyhradenému podnikom prvej a druhej kategórie, takže odvolateľky mali byť považované za oprávnené podať svoju zmenenú žiadosť v nadväznosti na prvú vhodnú výzvu v rámci systému pomoci 2000 – 2006, to znamená na ôsmu výzvu.

63 Na posúdenie dôvodnosti týchto odvolacích dôvodov treba preskúmať, či rozhodnutie z roku 1997, pokiaľ sa vykladá v zmysle, že neobsahuje povolenie pre takúto výzvu ad hoc, porušuje, tak ako to tvrdia odvolateľky, uvedené zásady.

64 V rámci tohto skúmania je dôležité nielen zohľadniť samotný text uvedeného rozhodnutia, z ktorého bolo v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev uverejnené iba stručné zhrnutie, ale zobrať aj do úvahy systém pomoci 1997 – 1999, tak ako bol oznámený (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. mája 2010, Todaro Nunziatina & C., C‑138/09, Zb. s. I‑4561, bod 31).

65 Ďalej treba v tomto kontexte pripomenúť, že Komisia nemôže vyhlásiť za zlučiteľnú so spoločným trhom štátnu pomoc, ktorá niektorými svojimi pravidlami porušuje všeobecné zásady práva Únie, akými sú zásada právnej istoty, ochrany legitímnej dôvery a rovnosti zaobchádzania (pozri rozsudok Nuova Agricast, už citovaný, bod 51).

66 Navyše na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, zlučiteľnosť rozhodnutia z roku 1997 a systému pomoci 1997 – 1999 s uvedenými zásadami nevyplýva z už citovaného rozsudku Nuova Agricast.

67 Hoci Súdny dvor v tomto rozsudku skonštatoval, že sporné rozhodnutie, ktoré povolilo prechodné opatrenia v rámci systému pomoci 2000 – 2006, neporušuje zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že zaobchádza rozdielne s podnikmi prvej a druhej kategórie, vôbec nerozhodol o zlučiteľnosti tohto rozhodnutia alebo rozhodnutia z roku 1997 s ďalšími zásadami, ako sú najmä ochrana legitímnej dôvery a právnej istoty. V bode 44 uvedeného rozsudku naopak zdôraznil, že hoci Nuova Agricast v konaní vo veci samej uviedla ďalšie dôvody neplatnosti sporného rozhodnutia, netreba rozšíriť skúmanie jeho platnosti so zreteľom na tieto ďalšie dôvody neplatnosti, ktoré vnútroštátny súd neuviedol.

68 Navyše konštatovanie Súdneho dvora v bodoch 67 až 78 už citovaného rozsudku Nuova Agricast, podľa ktorého podniky prvej a druhej kategórie neboli v porovnateľnej situácii so zreteľom na požiadavku nevyhnutnosti štátnej pomoci, nie je ako také prekážkou pre prípadnú povinnosť Komisie povoliť prechodné ustanovenia tiež pre podniky prvej kategórie, aby sa dodržala najmä zásada ochrany legitímnej dôvery.

69 Preto v rozsahu, v akom sa podniky prvej kategórie môžu skutočne dovolávať uplatnenia uvedenej zásady, povolenie pre takéto prechodné ustanovenie by sa mohlo prípadne presadiť, hoci by sa tieto podniky nenachádzali v situácii porovnateľnej so situáciou podnikov druhej kategórie. Súdny dvor už rozhodol, že Komisia tým, že napriek neexistencii prevažujúceho verejného záujmu nestanovila v prípade zrušenia právnej úpravy prechodné opatrenia, ktoré by chránili legitímnu dôveru, ktorú by hospodársky subjekt mohol legitímne mať v právnu úpravu Únie, porušila právne pravidlo s vyššou právnou silou (pozri v tomto zmysle rozsudok Belgicko a Forum 187/Komisia, už citovaný, bod 149 a citovanú judikatúru).

70 Ďalej treba pripomenúť, že Súdny dvor skonštatoval, že Komisia mala uznať tak existenciu podnikov prvej kategórie, ako aj podnikov druhej kategórie (rozsudok Nuova Agricast, už citovaný, bod 62).

71 Pokiaľ ide o otázku zlučiteľnosti rozhodnutia z roku 1997 a systému pomoci 1997 – 1999 so zásadou ochrany legitímnej dôvery, Súdny dvor opakovane rozhodol, že právo dovolávať sa tejto zásady sa vzťahuje na každú osobu v situácii, keď inštitúcia Únie spôsobila vznik dôvodných očakávaní. Nikto sa však nemôže dovolávať porušenia tejto zásady, pokiaľ mu táto inštitúcia konkrétne uistenia neposkytla. Okrem toho, ak je pozorný a obozretný hospodársky subjekt schopný predvídať prijatie opatrenia spôsobilého ovplyvniť jeho záujmy, nemôže sa v prípade prijatia tohto opatrenia tejto zásady dovolávať (pozri v tomto zmysle rozsudky Belgicko a Forum 187/Komisia, už citovaný, bod 147 a citovanú judikatúru, ako aj zo 17. septembra 2009, Komisia/Koninklijke FrieslandCampina, C‑519/07 P, Zb. s. I‑8495, bod 84).

72 V prejednávanej veci rozhodnutie z roku 1997, tak ako bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev, uvádzalo pod názvom „Obdobie“ dátum 31. december 1999.

73 V rozpore s tým, čo tvrdia odvolateľky, pozorný a obozretný hospodársky subjekt o ktorom sa predpokladá, že pozná uvedené rozhodnutie, by mohol z toho údaja vyvodiť, že možnosť zúčastniť sa na základe automatického zaradenia alebo zmeny v súlade s podmienkami systému pomoci 1997 – 1999 na výzve, ktorá nasleduje po výzve, v rámci ktorej bola podaná žiadosť o pomoc, bola obmedzená dĺžkou povolenia udeleného tomuto systému.

74 V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že so zreteľom na skutočnosť, že rozhodnutie z roku 1997 sa tým, že povolilo uvedený systém, odchýlilo od všeobecnej zásady nezlučiteľnosti štátnej pomoci so spoločným trhom, ktorú zakotvuje článok 87 ods. 1 ES, nemohol takýto hospodársky subjekt rozumne očakávať, že toto rozhodnutie povolí v rozpore so zásadou, podľa ktorej sa takéto výnimky musia vykladať striktne, poskytnutie pomoci aj po uplynutí dňa, ktorý je v ňom uvedený. (pozri rozsudky z 29. apríla 2004, Nemecko/Komisia, C‑277/00, Zb. s. I‑3925, bod 20, ako aj z 23. februára 2006, Atzeni a i., C‑346/03 a C‑529/03, Zb. s. I‑1875, bod 79).

75 V každom prípade pred uvedením dňa uplynutia platnosti povolenia pre systém pomoci 1997 – 1999 v rozhodnutí z roku 1997 nemožno tvrdiť, že odvolateľky získali od Komisie konkrétne uistenie, že môžu predložiť zmenenú žiadosť o pomoc v súvislosti s výzvou uverejnenou po tomto dni. Okrem toho odvolateľky nemohli legitímne očakávať, že Komisia po uvedenom dni udelí nové povolenie pre systém štátnej pomoci s rovnakými podmienkami, ako sú podmienky, ktoré stanovuje systém pomoci 1997 – 1999.

76 Za týchto okolností treba skonštatovať, že aj keď vnútroštátne ustanovenia upravujúce podmienky uvedeného systému a akty prijaté v rámci tretej výzvy neuvádzali výslovne dátum zániku práva znova sa zúčastniť prostredníctvom automatického zaradenia alebo zmeny na neskoršej výzve, odvolateľky nemohli založiť svoju legitímnu dôveru na skutočnosti, že budú môcť využiť túto možnosť po 31. decembri 1999.

77 Pokiaľ ide ďalej o zásadu právnej istoty, táto vyžaduje, aby právna úprava Únie bola jasná a aby jej uplatňovanie bolo pre osoby podliehajúce súdnej právomoci predvídateľné (rozsudky z 15. decembra 1987, Írsko/Komisia, 325/85, Zb. s. 5041, bod 18; z 15. februára 1996, Duff a i., C‑63/93, Zb. s. I‑569, bod 20, ako aj Belgicko a Forum 187/Komisia, už citovaný, bod 69). Z bodov 73 až 75 tohto rozsudku však vyplýva, že z dôvodu uvedenia dátumu uplynutia platnosti v rozhodnutí z roku 1997 podniky, ktoré mohli využiť systém pomoci 1997 – 1999, mohli predvídať, že po tomto dni nemohla byť viac v súlade s týmto systémom uverejnená žiadna výzva na predloženie žiadostí o pomoc.

78 Nakoniec, pokiaľ ide o zlučiteľnosť rozhodnutia z roku 1997 a systému pomoci 1997 – 1999 so zásadou rovnosti zaobchádzania, treba pripomenúť, že táto zásada bráni najmä tomu, aby sa s porovnateľnými situáciami zaobchádzalo odlišne, pokiaľ by takéto zaobchádzanie nebolo objektívne odôvodnené (pozri najmä rozsudok zo 17. júna 2010, Lafarge/Komisia, C‑413/08 P, Zb. s. I‑5361, bod 40 a citovanú judikatúru).

79 V prejednávanej veci odvolateľky tvrdia, že pokiaľ sa rozhodnutie z roku 1997 vykladá v tom zmysle, že nepovoľuje uverejnenie výzvy ad hoc po 31. decembri 1999 vyhradenej podnikom, ktoré nezískali požadovanú pomoc v rámci systému pomoci 1997 – 1999 pre nedostatok disponibilných finančných fondov a ktoré pred týmto dňom už nemali príležitosť zúčastniť sa na základe automatického zaradenia alebo zmeny na neskoršej výzve, uvedený systém porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania z dôvodu, že niektorým podnikom poskytuje možnosť druhej účasti, zatiaľ čo pre iné podniky bola táto účasť od počiatku vylúčená.

80 V tejto súvislosti treba skonštatovať, že takáto nerovnosť zaobchádzania medzi podnikmi, ktoré mali príležitosť využiť uvedenú možnosť pred uplynutím platnosti povolenia udeleného na základe rozhodnutia z roku 1997, a podnikmi, ktoré už nemali takúto príležitosť, je objektívne odôvodnená. Keďže rozhodnutie Komisie o nevznesení námietok proti systému štátnej pomoci podľa článku 87 ods. 3 ES je výnimkou zo všeobecnej zásady nezlučiteľnosti týchto pomocí so spoločným trhom, jeho doba platnosti sa musí obmedziť z časového hľadiska. Každé povolenie, ktoré je časovo ohraničené, pritom už len svojím vymedzením spôsobuje nerovnosť zaobchádzania podľa toho, či daná situácia patrí, alebo nepatrí do časovej pôsobnosti rozhodnutia o povolení.

81 Zo všetkých uvedených úvah vyplýva, že Súd prvého stupňa neporušil zásady právnej istoty, ochrany legitímnej dôvery a rovnosti zaobchádzania tým, že rozhodol, že rozhodnutie z roku 1997 sa nemohlo považovať za rozhodnutie povoľujúce odvolateľkám podať zmenenú žiadosť o pomoc v rámci výzvy na predloženie žiadosti o pomoc uverejnenej po dni uplynutia platnosti tohto rozhodnutia.

82 Preto sa prvý a druhý odvolací dôvod musia zamietnuť ako nedôvodné.

O treťom odvolacom dôvode

– Argumentácia účastníkov konania

83 Na základe tretieho odvolacieho dôvodu odvolateľky tvrdia, že Súd prvého stupňa skreslil obsah listu z 29. mája 2000 tým, že v bodoch 50 a 51 napadnutého rozsudku vylúčil, že list obsahuje chybu.

84 Odvolateľky sa predovšetkým domnievajú, že Súd prvého stupňa v bode 12 napadnutého rozsudku, na ktorý odkazuje uvedený bod 50, nesprávne citoval text tohto listu. Preto je nepresné, že to bola práve Komisia, ktorá v ňom rozlíšila dve kategórie podnikov, ktorých sa dotýkajú prechodné opatrenia. Použitím podmieňovacieho spôsobu bolo rozlíšenie len dvoch kategórií podnikov, ktoré sú uvedené v návrhu prechodného opatrenia, priradené talianskym orgánom.

85 Súd prvého stupňa teda pochybil, keď sa domnieval, že v uvedenom liste Komisia tvrdila, že talianske orgány jej uviedli prechodné opatrenie s tak širokou pôsobnosťou, že sa vzťahuje aj na podniky prvej kategórie. Komisia podľa nich práve naopak vedome napísala list z 29. mája 2000, kde tvrdila, že talianske orgány jej uviedli len dve kategórie podnikov, na ktoré sa vzťahujú body a) a b) tohto listu, aby predstierala neznalosť existencie podnikov prvej kategórie.

86 Odvolateľky sa domnievajú, že majú naďalej právny záujem na zrušení napadnutého rozsudku aj z hľadiska tohto aspektu, keďže niektoré z tvrdení na ktorých sa zakladajú ich odvolania, vychádzajú z existencie intelektuálnej chyby, ktorej sa dopustila Komisia. Preto v prípade, že by sa odvolaniu vyhovelo, mohlo by sa ukázať ako nevyhnutné overiť, či list z 29. mája 2000 takúto chybu obsahoval.

87 Komisia tvrdí, že tretí odvolací dôvod je neprípustný alebo aspoň nedôvodný.

– Posúdenie Súdnym dvorom

88 Z argumentácie odvolateliek zhrnutej v bode 86 tohto rozsudku vyplýva, že uznávajú, že majú právny záujem na zrušení konštatovaní, na základe ktorých Súd prvého stupňa dospel k záveru, že v liste z 29. mája 2000 neexistuje chyba, len pre prípad, že sa vyhovie ich odvolaniu.

89 Keďže sa však prvý a druhý odvolací dôvod zamietli a tretí odvolací dôvod aj za predpokladu, že je dôvodný, nemôže sám osebe spôsobiť zrušenie napadnutého rozsudku, lebo smeruje proti zisteniam, ktoré sú bez vplyvu na výrok uvedeného rozsudku, treba skonštatovať, že tento odvolací dôvod je v každom prípade bez právneho účinku, a treba ho teda zamietnuť bez toho, aby bolo potrebné preskúmať jeho prípustnosť.

90 V dôsledku toho sa musí odvolanie zamietnuť.

O trovách

91 Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe článku 118 toho istého rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla zaviazať odvolateľky na náhradu trov konania a odvolateľky nemali úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ich na náhradu trov konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol a vyhlásil:

1. Odvolanie sa zamieta.

2. Nuova Agricast Srl a Cofra Srl sú povinné nahradiť trovy konania.

Podpisy

* Jazyk konania: taliančina.