—

Aventis Pasteur SA, v zastúpení: G. Leggatt, QC, za právnej pomoci P. Popat, barrister,

—

OB, v zastúpení: S. Maskrey, QC, za právnej pomoci H. Preston, barrister,

—

Európska komisia, v zastúpení: G. Wilms, splnomocnený zástupca,

1

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Rady 85/374/EHS z 25. júla 1985 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov o zodpovednosti za chybné výrobky (Ú. v. ES L 210, s. 29; Mim. vyd. 15/001, s. 257), zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 1999/34/ES z (Ú. v. ES L 141, s. 20; Mim. vyd. 15/004, s. 147) (ďalej len „smernica 85/374“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Aventis Pasteur SA (ďalej len „APSA“), usadenou vo Francúzsku, a OB, ktorý sa týkal uvedenia do obehu údajne chybnej vakcíny.

3

Prvé, desiate, jedenáste a trináste odôvodnenie smernice 85/374 stanovujú:

„keďže je potrebná aproximácia právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa zodpovednosti za škodu spôsobenú chybnými výrobkami, pretože existujúce rozdiely môžu poškodiť hospodársku súťaž a ovplyvniť pohyb tovaru v rámci spoločného trhu a spôsobiť rozdielny stupeň ochrany spotrebiteľa pri škode na zdraví alebo majetku spôsobenej chybným výrobkom;

…

keďže jednotná obmedzujúca lehota na predloženie žiadosti o náhradu je v záujme ako poškodenej osoby, tak i výrobcu;

keďže výrobky podliehajú vplyvu času, vyvinuli sa prísnejšie bezpečnostné normy a veda a technika sa naďalej vyvíjajú; keďže, preto by nebolo rozumné robiť výrobcu zodpovedným za chybu jeho výrobku v neobmedzenej lehote; keďže, preto by sa zodpovednosť mala po určitej dobe skončiť bez toho, aby boli dotknuté právne neuzatvorené nároky;

…

keďže podľa právnych poriadkov členských krajín si môže poškodená strana uplatňovať nárok na škody na základe zmluvnej zodpovednosti alebo mimozmluvnej zodpovednosti inej, než je stanovená v tejto smernici; ak takéto ustanovenia slúžia aj na účel účinnej ochrany spotrebiteľa, mali by ostať nedotknuté touto smernicou; …“

4

Smernica 85/374 v článku 1 stanovuje, že „výrobca je zodpovedný za škodu spôsobenú chybou svojho výrobku“.

5

Článok 3 smernice 85/374 znie takto:

„1.   ‚Výrobcom‘ sa označuje výrobca finálneho výrobku, výrobca akejkoľvek suroviny alebo výrobca súčiastky, zároveň ktorákoľvek osoba, ktorá sa uvedením svojho mena, ochrannej značky alebo iného rozlišovacieho znaku uvádza ako jeho výrobca.

2.   Bez zníženia úrovne zodpovednosti výrobcu, ktorákoľvek osoba dovážajúca do spoločenstva výrobok na predaj, nájom alebo prenájom, alebo akoukoľvek inou formou distribúcie v rámci obchodovania, sa bude považovať za výrobcu a v zmysle tejto smernice bude zodpovedná ako výrobca.

3.   V prípadoch, keď sa nemôže zistiť výrobca výrobku, každý dodávateľ výrobku bude zmluvne považovaný za výrobcu, pokiaľ v priebehu príslušného obdobia nebude informovať poškodenú osobu o totožnosti výrobcu alebo osoby, ktorá mu výrobok dodala. To isté platí v prípade dovezeného výrobku, pokiaľ výrobok neidentifikuje dovozcu v zmysle odseku 2, aj keď je výrobca známy.“

6

Článok 11 smernice 85/374 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia v rámci svojich právnych predpisov, aby sa práva udelené poškodenej osobe v zhode s touto smernicou premlčali po uplynutí 10-ročnej lehoty, plynúcej od doby, keď dal výrobca do obehu výrobok, ktorý spôsobil škodu, s výhradou prípadu, že medzitým poškodená osoba podnikla kroky proti výrobcovi.“

7

Podľa článku 13 uvedenej smernice sa táto smernica „… nedotkne práv, ktoré poškodenej osobe prislúchajú podľa ustanovení právnych predpisov o zodpovednosti na zmluvnom alebo nezmluvnom základe, alebo osobitného systému mimoriadnej zodpovednosti, existujúcej hneď po oznámení tejto smernice“.

8

Smernica 85/374 bola oznámená členským štátom 30. júla 1985.

9

Spojené kráľovstvo prebralo smernicu 85/374 do svojho právneho poriadku zákonom z roku 1987 o ochrane spotrebiteľov (Consumer Protection Act 1987, ďalej len „zákon z roku 1987“).

10

Zákon z roku 1987 doplnil do zákona o premlčaní z roku 1980 (Limitation Act 1980) nový článok 11 A, ktorého odsek 3 stanovuje:

„Žaloba, na ktorú sa vzťahuje tento článok, nemôže byť podaná po uplynutí lehoty desiatich rokov od rozhodujúceho dátumu…; tento odsek spôsobuje zánik práva podať žalobu po uplynutí vyššie stanovenej lehoty desiatich rokov, a to bez ohľadu na to, či sa toto právo uplatnilo, alebo či lehoty stanovené nasledujúcimi ustanoveniami tohto zákona začali plynúť.“

11

Článok 35 zákona z roku 1980 v zásade zakazuje zámenu účastníka konania po uplynutí premlčacej lehoty. Výnimočne však procesné pravidlá môžu v zmysle odsekov 5 písm. b) a 6 písm. a) tohto článku priznať súdu právomoc povoliť za určitých okolností takúto zámenu s účinkom od podania pôvodnej žaloby. Má sa tak dosiahnuť, aby nový účastník konania nahradil „účastníka konania, ktorého meno bolo v návrhu formulovanom v pôvodnej žalobe omylom uvedené namiesto mena nového účastníka konania“.

12

Pravidlo 19.5 ods. 3 písm. a) občianskeho súdneho poriadku (Civil Procedure Rules) priznáva súdu takúto právomoc povolenia zámeny, ktorý ju môže vykonávať na základe voľnej úvahy. Toto pravidlo však stanovuje, že ak je aj podmienka na uplatnenie tejto právomoci splnená, súd je povinný zohľadniť, že zámena účastníka bude mať za následok, že žalovaný bude zbavený oslobodzujúceho účinku uplynutia premlčacej lehoty, a povolí zámenu účastníkov, len ak sa domnieva, že za okolností konkrétneho prípadu si to vyžaduje spravodlivosť.

13

Pasteur Merieux Serums et Vaccins SA (ďalej len „Pasteur Mérieux“), spoločnosť založená podľa francúzskeho práva, ktorá zmenila svoje obchodné meno na „APSA“, vyrába farmaceutické výrobky, vrátane HIB vakcíny.

14

Mérieux UK Ltd (ďalej len „Mérieux UK“), spoločnosť založená podľa anglického práva, bola v roku 1992100% dcérskou spoločnosťou APSA, pričom pôsobila v Spojenom kráľovstve ako dodávateľ výrobkov vyrábaných spoločnosťou APSA.

15

Dňa 18. septembra 1992 odoslala APSA spoločnosti Mérieux UK zásielku balení HIB vakcíny, ktorá túto zásielku prijala . APSA pri tejto príležitosti zaslala svojej dcérskej spoločnosti faktúru, ktorá ju riadne zaplatila.

16

Neskôr, niekedy koncom septembra 1992 alebo začiatkom októbra 1992, presný dátum však nie je známy, spoločnosť Mérieux UK predala časť uvedenej zásielky britskému ministerstvu zdravotníctva pre potreby nemocnice určenej týmto ministerstvom. Táto nemocnica dodala časť uvedených balení vakcíny anglickej zdravotnej ambulancii nachádzajúcej sa na britskom území.

17

Dňa 3. novembra 1992 sa OB v tejto ambulancii nechal zaočkovať jednou dávkou predmetnej vakcíny.

18

Následne OB utrpel vážnu ujmu na zdraví. Lekári ošetrujúci OB sa domnievali, že toto poškodenie zdravia spôsobil vírus herpes simplex. OB naproti tomu tvrdí, že poškodenie zdravia súvisí s chybnou vakcínou, ktorá mu bola podaná.

19

V roku 1994 APSA vytvorila „joint venture“ s Merck Inc. zo Spojených štátov amerických. Merieux UK sa stala britskou dcérskou spoločnosťou uvedeného „joint venture“. Po zmene obchodného mena sa označuje ako Aventis Pasteur MSD (ďalej len „APMSD“).

20

Dňa 2. novembra 2000 podal OB na High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division žalobu o náhradu škody proti APMSD. OB vo svojom opise skutkového stavu predloženom , uviedol, že vakcína bola vyrobená spoločnosťou APMSD a že bola chybná, v dôsledku čoho zamýšľa uplatniť zodpovednosť tejto spoločnosti za škodu podľa zákona z roku 1987.

21

Vo svojom vyjadrení k žalobe doručenom 29. novembra 2001 APMSD uviedla, že bola iba dodávateľom vakcíny podanej žalobcovi a nie jej výrobcom.

22

Dňa 17. apríla 2002 APMSD odpovedala na žiadosť o potvrdenie, či bola výrobcom, pričom opätovne potvrdila, že nie je výrobcom vakcíny. Za výrobcu uvedenej vakcíny pritom označila spoločnosť Pasteur Mérieux bez spresnenia, že išlo o pôvodné obchodné meno spoločnosti APSA.

23

Dňa 16. októbra 2002 podal OB na High Court of Justice žalobu o náhradu škody proti APSA.

24

Hoci spoločnosť APSA pripustila, že je výrobcom dotknutej vakcíny, súčasne uviedla, že žaloba smerujúca proti nej je premlčaná, keďže totiž desaťročná lehota na podanie žaloby podľa zákona 1987 podľa jej názoru uplynula 18. alebo 22. septembra 2002 podľa toho, či začiatok plynutia lehoty zodpovedá dátumu, keď bola uvedená vakcína odoslaná spoločnosťou APSA spoločnosti Mérieux UK, alebo dátumu, keď táto spoločnosť vakcínu prijala.

25

Dňa 10. marca 2003 podal OB návrh, aby v konaní začatom v novembri 2000 proti spoločnosti APMSD bola táto spoločnosť zamenená za spoločnosť APSA. Tento návrh odôvodnil skutočnosťou, že v čase začatia tohto konania sa nesprávne domnieval, že výrobcom dotknutej vakcíny bola spoločnosť APMSD.

26

Je nesporné, že tento návrh na zámenu účastníka konania bol podaný po uplynutí desaťročnej lehoty na podanie žaloby proti výrobcovi údajne chybného výrobku.

27

APSA uviedla, že vnútroštátne právo je v rozsahu, v akom umožňuje takúto zámenu účastníka konania po uplynutí uvedenej lehoty, nezlučiteľné so zodpovedajúcim výkladom článku 11 smernice 85/374, čo OB spochybnil.

28

Rozhodnutím z 18. novembra 2003 doručeným Súdnemu dvoru podal High Court of Justice návrh na začatie prejudiciálneho konania, o ktorom Súdny dvor rozhodol rozsudkom z , O’Byrne (C-127/04, Zb. s. I-1313).

29

Druhá a tretia otázka položená High Court of Justice vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok O’Byrne, už citovaný, mali nasledujúce znenie:

30

V už citovanom rozsudku O’Byrne Súdny dvor odpovedal na uvedené dve otázky takto:

„Pokiaľ je žaloba podaná proti spoločnosti omylom považovanej za výrobcu výrobku, zatiaľ čo výrobok bol v skutočnosti vyrobený inou spoločnosťou, je v zásade úlohou vnútroštátneho práva, aby určilo podmienky, za ktorých môže dôjsť v rámci takého konania k zámene jedného účastníka konania za iného. Vnútroštátny súd posudzujúci podmienky, ktorým podlieha táto zámena, však musí dbať na dodržanie rozsahu osobnej pôsobnosti smernice 85/374, ako ju určujú jej články 1 a 3.“

31

V nadväznosti na už citovaný rozsudok O’Byrne High Court of Justice vyhovel 20. októbra 2006 návrhu OB na zámenu účastníka z dôvodu, že APMSD bola omylom označená za žalovanú namiesto APSA.

32

APSA podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na Court of Appeal. Dňa 9. októbra 2007 Court of Appeal toto odvolanie zamietol.

33

House of Lords, ktorý rozhodoval o mimoriadnom opravnom prostriedku APSA, rozhodol prerušiť konanie a Súdnemu dvoru položiť túto prejudiciálnu otázku:

„Je v súlade so smernicou [85/374], ak právna úprava členského štátu umožňuje zámenu žalovaného za nového žalovaného v konaní o žalobe podanej na základe smernice [85/374] po uplynutí lehoty desiatich rokov stanovenej na vymáhanie práv [priznaných poškodenej osobe] podľa článku 11 smernice [85/374] za okolností, keď jedinou osobou označenou za žalovaného v konaní začatom počas tejto desaťročnej lehoty bola osoba, na ktorú sa nevzťahuje článok 3 smernice?“

34

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či smernica 85/374 sa má vykladať v tom zmysle, že jej odporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá v rámci konania vedeného na základe režimu zodpovednosti stanoveného uvedenou smernicou umožňuje zámenu žalovaného za inú osobu po uplynutí lehoty desiatich rokov stanovenej v článku 11 tejto smernice napriek tomu, že osoba označená za žalovaného v tomto konaní nespadala pred uplynutím uvedenej lehoty do pôsobnosti smernice, ako je definovaná v jej článku 3.

35

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v bode 34 už citovaného rozsudku O’Byrne Súdny dvor uviedol, že hoci sa smernica 85/374 nezaoberá procesnými nástrojmi, ktoré je potrebné uplatniť, pokiaľ poškodená osoba podáva žalobu o náhradu škody spôsobenej chybnými výrobkami a dopustí sa omylu v súvislosti s osobou výrobcu, je v zásade úlohou vnútroštátneho procesného práva, aby stanovilo podmienky, za ktorých môže v rámci takého konania dôjsť k zámene účastníka konania za inú osobu.

36

Po tom, ako Súdny dvor v bode 35 už citovaného rozsudku O’Byrne pripomenul, že vzhľadom na to, že smernica 85/374 sleduje úplnú harmonizáciu v otázkach, ktoré upravuje, musí sa v článkoch 1 a 3 tejto smernice uskutočnené vymedzenie okruhu zodpovedných osôb, ktoré má poškodená osoba právo zažalovať z titulu režimu zodpovednosti upraveného uvedenou smernicou, považovať za taxatívne, v bode 38 tohto rozsudku spresnil, že vnútroštátny súd, pokiaľ skúma podmienky takejto procesnej zámeny účastníka konania, musí dbať na to, aby bola zachovaná osobná pôsobnosť tejto smernice, ako ju určuje jej článok 3.

37

Článok 11 smernice 85/374 rovnako sleduje cieľ úplnej harmonizácie predpisov na úrovni Spoločenstva v oblasti premlčania práv priznaných poškodenej osobe na základe uvedenej smernice.

38

Tento článok stanovuje jednotnú desaťročnú lehotu, po uplynutí ktorej tieto práva zanikajú. Kogentne stanovuje okamih začiatku plynutia lehoty na dátum, keď výrobca uviedol do obehu výrobok, ktorý spôsobil škodu. Ako jediný dôvod prerušenia tejto lehoty uvádza podniknutie krokov proti výrobcovi.

39

Z desiateho odôvodnenia smernice 85/374 vyplýva, že zákonodarca Spoločenstva zamýšľal harmonizáciu pravidiel o premlčaní prostredníctvom smernice tak v záujme poškodenej osoby, ako aj v záujme výrobcu.

40

Na jednej strane táto harmonizácia pravidiel prispieva k všeobecnému cieľu vyjadrenému v prvom odôvodnení smernice 85/374, ktorý spočíva v odstránení rozdielov medzi vnútroštátnymi právnymi poriadkami, ktoré môžu spôsobiť rozdiely v stupni ochrany spotrebiteľov v Spoločenstve.

41

Na druhej strane v zmysle jedenásteho odôvodnenia smernice 85/374 má táto smernica za cieľ obmedziť zodpovednosť výrobcu na primeranú dobu, a to vzhľadom na postupné opotrebovanie výrobkov, vzhľadom na prísnejšie bezpečnostné normy a vzhľadom na neustále rozširovanie vedeckých a technických poznatkov.

42

Ako uviedla generálna advokátka v bodoch 49 a 50 svojich návrhov, úmysel zákonodarcu Spoločenstva osobitným spôsobom časovo obmedziť režim objektívnej zodpovednosti zavedený smernicou 85/374 znamená tiež zohľadnenie skutočnosti, že uvedený režim zaťažuje výrobcu viac ako tradičný režim zodpovednosti, a to preto, aby sa nebránilo technologickému vývoju a aby sa zachovala ochrana pred rizikami spojenými s touto osobitnou zodpovednosťou [pozri v tomto zmysle bod 3.2.4 správy Komisie z 31. januára 2001 o vykonaní smernice 85/374 o zodpovednosti za chybné výrobky, KOM(2000) 893 v konečnom znení].

43

Z toho vyplýva, bez toho, aby bolo dotknuté prípadné uplatnenie práva zmluvnej alebo mimozmluvnej zodpovednosti alebo osobitného režimu zodpovednosti existujúceho v čase oznámenia smernice 85/374, ktorého sa táto smernica nedotýka, ako je to zrejmé z článku 13 a z trinásteho odôvodnenia tejto smernice, že „výrobca“ v zmysle definície v článku 3 uvedenej smernice je podľa článku 11 tejto smernice vyňatý zo zodpovednosti podľa tejto smernice po uplynutí desaťročnej lehoty počítanej od okamihu uvedenia dotknutého výrobku do obehu s výnimkou prípadu, že medzitým poškodená osoba podnikla kroky proti výrobcovi.

44

Za týchto okolností nemožno vnútroštátne pravidlo, ktoré umožňuje zámenu žalovaného za inú osobu v priebehu konania, vzhľadom na smernicu 85/374 uplatniť spôsobom, ktorý by umožnil žalovať výrobcu po uplynutí uvedenej lehoty ako žalovaného v konaní začatom v tejto lehote proti inej osobe.

45

Opačné riešenie by totiž znamenalo pripustiť, že desaťročná premlčacia lehota stanovená článkom 11 smernice 83/374 by mohla byť prerušená vo vzťahu k tomuto výrobcovi z iného dôvodu než z dôvodu súdneho konania začatého proti jeho osobe, čo by bolo v rozpore s cieľom úplnej harmonizácie, ktorý v tomto článku sleduje uvedená smernica.

46

Takéto riešenie by navyše malo za následok predĺženie premlčacej lehoty vo vzťahu k tomuto výrobcovi, čím by sa narušili jeho očakávania, pokiaľ ide o presný dátum, ku ktorému má byť na základe článku 11 smernice 85/374 považovaný za vyňatého zo zodpovednosti podľa tejto smernice, čo by bolo v rozpore nielen s harmonizáciou tejto lehoty sledovanou normotvorcom Spoločenstva, ale aj so zásadou právnej istoty, ktorú uvedený článok 11 zamýšľa zaručiť výrobcovi v rámci režimu objektívnej zodpovednosti zavedeného touto smernicou.

47

K predchádzajúcemu bodu treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry zásada právnej istoty, ktorej prejavom je zásada ochrany legitímnej dôvery, najmä vyžaduje, aby uplatnenie právnych predpisov bolo pre subjekty, ktoré im podliehajú, predvídateľné, pričom táto požiadavka má osobitný význam v prípadoch, keď ide o právnu úpravu, ktorá môže spôsobovať finančnú záťaž, aby bolo dotknutým osobám umožnené presne sa oboznámiť s rozsahom povinností, ktoré im ukladá (pozri rozsudok z 10. septembra 2009, Plantanol, C-201/08, Zb. s. I-8343, bod 46 a citovanú judikatúru).

48

Ešte je potrebné dodať, že subjektívne okolnosti spočívajúce napríklad v tom, že poškodená osoba omylom považovala za výrobcu údajne chybných výrobkov spoločnosť, ktorá ním nebola, alebo v tom, že poškodená osoba mala podaním žaloby proti takejto inej spoločnosti v skutočnosti v úmysle zažalovať uvedeného výrobcu, nemôžu po uplynutí lehoty desiatich rokov stanovenej v článku 11 odôvodňovať zámenu žalovaného za tohto výrobcu v konaní začatom počas tejto lehoty proti inej osobe, než je tento výrobca, keďže by tým bol porušený objektívny rozmer harmonizačných pravidiel zavedených smernicou 85/374 (pozri v tomto zmysle rozsudok O’Byrne, už citovaný, bod 26, ako aj analogicky rozsudok zo 17. júla 2008, Komisia/Cantina sociale di Dolianova a i., C-51/05 P, Zb. s. I-5341, body 59 až 63).

49

Vzhľadom na vyššie uvedené sa má článok 11 smernice 85/374 vykladať v tom zmysle, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava povoľujúca zámenu žalovaného za inú osobu v priebehu súdneho konania, ktorá sa uplatňuje tak, že umožňuje po uplynutí lehoty, ktorú článok 11 stanovuje, žalovať „výrobcu“ v zmysle článku 3 tejto smernice ako žalovaného v konaní začatom v tejto lehote proti inej osobe, než je výrobca.

50

Súdny dvor prejednávajúci návrh na začatie prejudiciálneho konania je oprávnený so zreteľom na skutočnosti uvedené v spise poskytnúť vysvetlenia s cieľom usmerniť vnútroštátny súd pri rozhodovaní vo veci samej (pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. septembra 2000, Geffroy, C-366/98, Zb. s. I-6579, bod 20, a z , Severi, C-446/07, Zb. s. I-8041, bod 60).

51

Po prvé, v tejto súvislosti treba uviesť, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že APMSD (pôvodne Mérieux UK), ktorá v roku 1992 dodala britskému systému zdravotníctva vakcínu podanú OB, bola v tomto čase 100% dcérskou spoločnosťou APSA (pôvodne Pasteur Mérieux).

52

V tomto smere je úlohou vnútroštátneho súdu, aby v súlade s platnými predpismi vnútroštátneho práva v oblasti zabezpečenia dôkazov posúdil, či o uvedení dotknutého výrobku do obehu v skutočnosti nerozhodla materská spoločnosť, ktorá ho vyrobila.

53

Ak vnútroštátny súd túto skutočnosť potvrdí, potom článok 11 smernice 85/374 nebráni tomuto súdu dospieť k záveru, že v konaní začatom v lehote stanovenej uvedeným článkom proti dcérskej spoločnosti z titulu režimu zodpovednosti upraveného uvedenou smernicou, môže byť táto dcérska spoločnosť zamenená za materskú spoločnosť, „výrobcu“ v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice.

54

Po druhé, vzhľadom na skutočnosť, uvedenú vyššie v bode 51 tohto rozsudku, že APMSD bola dodávateľom vakcíny, ktorá bola podaná OB, treba zdôrazniť, že podľa článku 3 ods. 3 smernice 85/374 v prípadoch, keď sa nemôže zistiť totožnosť výrobcu, bude za výrobcu považovaný dodávateľ výrobku, pokiaľ v primeranej lehote neinformuje poškodenú osobu o totožnosti výrobcu alebo osoby, ktorá mu výrobok dodala.

55

Ako zdôraznili tak Európska komisia, ako aj generálna advokátka v bode 97 svojich návrhov, toto ustanovenie treba chápať ako ustanovenie vzťahujúce sa na prípad, keď vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci osoba poškodená údajne chybným výrobkom nemohla za bežných okolností zistiť totožnosť výrobcu tohto výrobku pred uplatnením svojich práv voči jeho dodávateľovi, čo v prejednávanej veci prináleží prípadne overiť vnútroštátnemu súdu.

56

V tomto prípade z článku 3 ods. 3 smernice 85/374 vyplýva, že za „výrobcu“ musí byť považovaný dodávateľ výrobku, pokiaľ v primeranej lehote neinformuje poškodenú osobu o totožnosti výrobcu alebo osoby, ktorá mu výrobok dodala.

57

V tejto súvislosti treba v prvom rade uviesť, že samotná skutočnosť, že dodávateľ dotknutého výrobku popiera, že je jeho výrobcom, nepostačuje v prípade, že dodávateľ nespojil toto popretie s uvedením totožnosti výrobcu alebo osoby, ktorá mu výrobok dodala, na vyvodenie záveru, že uvedený dodávateľ oznámil poškodenej osobe údaje podľa článku 3 ods. 3 smernice 85/374, ako ani na vylúčenie, že môže byť považovaný za „výrobcu“ podľa tohto ustanovenia.

58

Ďalej treba zdôrazniť, že z podmienky týkajúcej sa oznámenia tohto údaju v „primeranej lehote“ v zmysle článku 3 ods. 3 smernice 85/374 vyplýva povinnosť dodávateľa, ktorého žaluje poškodená osoba, oznámiť tejto osobe riadne a z vlastného podnetu totožnosť výrobcu alebo osoby, ktorá mu výrobok dodala.

59

Vnútroštátnemu súdu prípadne prináleží, aby v prejednávanej veci so zreteľom na okolnosti prípadu overil, či APMSD splnila túto povinnosť, pričom vezme do úvahy predovšetkým osobitnú okolnosť, že APMSD, ktorá ako dcérska spoločnosť APSA kúpila dotknutú vakcínu priamo od tejto spoločnosti, musela poznať totožnosť výrobcu tejto vakcíny v okamihu, keď ju OB zažaloval.

60

Ak vnútroštátny súd po overení tejto skutočnosti dospeje k záveru, že sú splnené podmienky na uplatnenie článku 3 ods. 3 smernice 85/374, musí byť APMSD považovaná za „výrobcu“ na účely uplatnenia uvedenej smernice. Bude teda možné vychádzať z toho, že konanie, ktoré OB začal v novembri 2000 proti tejto spoločnosti z titulu režimu zodpovednosti upraveného uvedenou smernicou, prerušilo plynutie premlčacej lehoty vo vzťahu k jeho osobe v súlade s článkom 11 uvedenej smernice.

61

Naproti tomu z dôvodov uvedených v bodoch 37 až 47 tohto rozsudku, takýto záver, ako ani opačný záver, by z dôvodu, že by inak bola porušená smernica 85/374, neumožňoval vyhovieť návrhu na zámenu spoločnosti APMSD za spoločnosť APSA v uvedenom konaní vzhľadom na skutočnosť, že tento návrh podal OB po uplynutí lehoty, ktorá mu prislúcha podľa článku 11 smernice 85/374 na uplatnenie svojich práv voči APSA podľa uvedenej smernice, ako bolo spomenuté v bode 26 tohto rozsudku.

62

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 11 smernice 85/374 sa má vykladať v tom zmysle, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava povoľujúca zámenu žalovaného za inú osobu v priebehu súdneho konania, ktorá sa uplatňuje tak, že umožňuje po uplynutí lehoty, ktorú článok 11 stanovuje, žalovať „výrobcu“ v zmysle článku 3 tejto smernice ako žalovaného v konaní začatom v tejto lehote proti inej osobe, než je výrobca.

63

Na jednej strane sa má však uvedený článok 11 vykladať v tom zmysle, že mu neodporuje, keď vnútroštátny súd dospeje k záveru, že v konaní začatom v lehote, ktorú tento článok stanovuje, proti 100% dcérskej spoločnosti „výrobcu“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 85/374 môže byť táto dcérska spoločnosť zamenená za uvedeného výrobcu, ak tento súd zistí, že o uvedení dotknutého výrobku do obehu v skutočnosti rozhodol tento výrobca.

64

Na druhej strane sa má článok 3 ods. 3 smernice 85/374 vykladať v tom zmysle, že pokiaľ osoba poškodená údajne chybným výrobkom nemohla za bežných okolností zistiť totožnosť výrobcu uvedeného výrobku pred uplatnením svojich práv voči dodávateľovi výrobku, uvedený dodávateľ musí byť považovaný za „výrobcu“ najmä na účely uplatnenia článku 11 uvedenej smernice, ak neoznámil poškodenej osobe z vlastného podnetu a riadnym spôsobom totožnosť výrobcu alebo osoby, ktorá mu výrobok dodala, pričom vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby overil túto skutočnosť so zreteľom na okolnosti prejednávanej veci.

65

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

Článok 11 smernice Rady 85/374/EHS z 25. júla 1985 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov o zodpovednosti za chybné výrobky sa má vykladať v tom zmysle, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava povoľujúca zámenu žalovaného za inú osobu v priebehu súdneho konania, ktorá sa uplatňuje tak, že umožňuje po uplynutí lehoty, ktorú článok 11 stanovuje, žalovať „výrobcu“ v zmysle článku 3 tejto smernice ako žalovaného v konaní začatom v tejto lehote proti inej osobe, než je výrobca.

Na jednej strane sa má však uvedený článok 11 vykladať v tom zmysle, že mu neodporuje, keď vnútroštátny súd dospeje k záveru, že v konaní začatom v lehote, ktorú tento článok stanovuje, proti 100% dcérskej spoločnosti „výrobcu“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 85/374 môže byť táto dcérska spoločnosť zamenená za uvedeného výrobcu, ak tento súd zistí, že o uvedení dotknutého výrobku do obehu v skutočnosti rozhodol tento výrobca.

Na druhej strane sa má článok 3 ods. 3 smernice 85/374 vykladať v tom zmysle, že pokiaľ osoba poškodená údajne chybným výrobkom nemohla za bežných okolností zistiť totožnosť výrobcu uvedeného výrobku pred uplatnením svojich práv proti dodávateľovi výrobku, uvedený dodávateľ musí byť považovaný za „výrobcu“ najmä na účely uplatnenia článku 11 uvedenej smernice, ak neoznámil poškodenej osobe z vlastného podnetu a riadnym spôsobom totožnosť výrobcu alebo osoby, ktorá mu výrobok dodala, pričom vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby overil túto skutočnosť so zreteľom na okolnosti prejednávanej veci.