1

Žalobcovia, Commune de Fessenheim, Communauté de communes Pays Rhin‑Brisach, Conseil départemental du Haut‑Rhin a Conseil régional Grand Est Alsace Champagne‑Ardenne Lorraine sú štyri francúzske miestne a regionálne orgány, na území ktorých sa nachádza jadrová elektráreň Fessenheim (ďalej len „elektráreň“), prevádzkovaná skupinou Électricité de France (EDF).

2

Dňa 8. apríla 2017 francúzska vláda prijala décret no 2017‑508, portant abrogation de l’autorisation d’exploiter la centrale (dekrét č. 2017‑508, ktorým sa ruší povolenie prevádzkovať elektráreň) (JORF z 9. apríla 2017, predpis č. 3).

3

Dňa 2. mája 2017 žalobcovia požiadali Európsku komisiu podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, 2001, s. 43, Mim. vyd. 01/003, s. 331) o prístup k „rozhodnutiu“, ktorým Komisia „schválila v zmysle práva Únie o štátnej pomoci návrh protokolu o odškodnení EDF Francúzskom v súvislosti s uzavretím elektrárne“. Podľa žalobcov zaslala Komisia toto rozhodnutie francúzskym orgánom v liste z 24. marca 2017.

4

Listom zo 16. júna 2017 Komisia odmietla poskytnúť prístup k uvedenému listu, ktorý bol v skutočnosti z 22. marca 2017, s odôvodnením, že je súčasťou otvoreného správneho spisu v rámci preskúmania štátnej pomoci a že sa naň z toho dôvodu vzťahuje všeobecná domnienka, podľa ktorej by sprístupnenie takéhoto dokumentu v zásade viedlo k porušeniu ochrany účelu vyšetrovania, ktorá podľa článku 4 ods. 2 tretej zarážky nariadenia č. 1049/2001 predstavuje výnimku zo zásady prístupu k dokumentom. Komisia sa okrem toho odvolávala na výnimku týkajúcu sa ochrany obchodných záujmov stanovenú v článku 4 ods. 2 prvej zarážke nariadenia č. 1049/2001.

5

Dňa 27. júna 2017 žalobcovia predložili Komisii na základe článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001 opakovanú žiadosť, ktorej doručenie Komisia potvrdila 28. júna 2017.

6

Listom z 18. júla 2017 Komisia informovala žalobcov, že podľa článku 8 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001 musí predĺžiť pôvodnú lehotu na preskúmanie tejto žiadosti o 15 pracovných dní, pretože nemohla ukončiť konzultácie potrebné na toto preskúmanie. Okrem toho uviedla, že nová lehota uplynie 10. augusta 2017.

7

V liste z 18. augusta 2017 Komisia potvrdila, že lehota uplynula 10. augusta 2017, avšak uviedla, že stále nie je schopná odpovedať na opakovanú žiadosť.

8

V liste z 18. októbra 2017 Komisia uviedla, že návrh protokolu o odškodnení skupiny EDF (ďalej len „návrh protokolu o odškodnení“) bol predmetom predbežného oznámenia zo strany francúzskych orgánov a že v liste z 22. marca 2017, ktorý sa týkal žiadosti o prístup, sa domnieva, že v danom štádiu neboli v zmysle práva Únie o štátnej pomoci vznesené žiadne námietky voči tomuto návrhu protokolu. Potvrdila tiež zamietnutie žiadosti o prístup k tomuto dokumentu na základe článku 4 ods. 2 prvej a tretej zarážky nariadenia č. 1049/2001 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

9

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 17. novembra 2017 podali žalobcovia žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

10

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 28. februára 2018 podala Francúzska republika návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov Komisie. Rozhodnutím z 9. apríla 2018 predseda prvej komory Všeobecného súdu tomuto návrhu vyhovel. Francúzska republika predložila svoje vyjadrenie a žalobcovia predložili svoje pripomienky v stanovenej lehote.

11

Uznesením zo 4. októbra 2018 Všeobecný súd na základe článku 91 písm. c) a článku 92 svojho rokovacieho poriadku nariadil Komisii, aby predložila list z 22. marca 2017. Uvedený dokument bol predložený Všeobecnému súdu 17. októbra 2018, pričom v súlade s článkom 104 rokovacieho poriadku nebol poskytnutý ani žalobcom, ani Francúzskej republike.

12

Dňa 17. decembra 2018 na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 89 rokovacieho poriadku položil účastníkom konania písomné otázky. Účastníci konania na ne odpovedali v stanovenej lehote.

13

Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky Všeobecného súdu boli vypočuté na pojednávaní 24. januára 2019.

14

Žalobcovia navrhujú, aby Všeobecný súd:

15

Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

16

Francúzska republika navrhuje, aby Všeobecný súd:

17

Žalobcovia v žiadosti uvádzajú, že predmetom žaloby je odmietnutie Komisie vyhovieť žiadosti o prístup k listu, ktorý Komisia zaslala francúzskym orgánom 22. marca 2017 a ktorý sa týka návrhu protokolu o odškodnení.

18

Žalobcovia v replike tvrdia, že ich žiadosť o prístup sa netýkala len listu Komisie z 22. marca 2017, ale aj návrhu protokolu o odškodnení.

19

Na účely určenia predmetu žiadosti o prístup je potrebné odkázať na list, ktorý žalobcovia zaslali Komisii 2. mája 2017 a ktorý obsahuje ich pôvodnú žiadosť.

20

Podľa tohto listu sa žiadosť o prístup, ktorú predložili žalobcovia, týkala len listu Komisie z 22. marca 2017 a nie návrhu protokolu o odškodnení.

21

Takto vymedzený predmet žiadosti o prístup potvrdzuje aj opakovaná žiadosť, ktorú žalobcovia zaslali Komisii 27. júna 2017.

22

Je preto potrebné konštatovať, že odmietnutie Komisie sa týkalo žiadosti o prístup k jej listu z 22. marca 2017, v ktorom dospela k záveru, že v danom štádiu neexistovali v zmysle práva Únie o štátnej pomoci žiadne námietky voči tomuto návrhu protokolu o odškodnení (ďalej len „sporný dokument“).

23

Vo svojom druhom žalobnom návrhu žalobcovia navrhujú, aby Všeobecný súd nariadil Komisii, aby im zaslala sporný dokument v lehote jedného týždňa odo dňa vyhlásenia rozsudku.

24

Na pojednávaní však žalobcovia vzali tento žalobný návrh späť.

25

Nie je preto potrebné, aby Všeobecný súd tento návrh preskúmal.

26

Vo svojom prvom žalobnom návrhu žalobcovia navrhujú zrušiť napadnuté rozhodnutie, ktorým Komisia potvrdila zamietnutie žiadosti o prístup k spornému dokumentu.

27

Na podporu tohto návrhu žalobcovia uvádzajú tri žalobné dôvody, z ktorých prvý je založený na porušení nariadenia Rady (EÚ) 2015/1589 z 13. júla 2015 stanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 108 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Ú. v. EÚ L 248, 2015, s. 9), nariadenia č. 1409/2001 a smernice 2006/111/ES zo 16. novembra 2006 o transparentnosti finančných vzťahov členských štátov a verejných podnikov a o finančnej transparentnosti v niektorých podnikoch (Ú. v. EÚ L 318, 2006, s. 17), druhý na porušení článku 42 Charty základných práv Európskej únie a tretí na porušení článku 47 tej istej Charty.

28

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobcovia tvrdia, že to, že im bol odmietnutý prístup, je v rozpore s nariadením 2015/1589, ktoré vo svojom odôvodnení 39 a článku 32 stanovuje povinnosť uverejňovať rozhodnutia, ktoré Komisia prijala v rámci kontroly štátnej pomoci, aby sa tretím osobám v prípade potreby umožnilo napadnúť tieto rozhodnutia.

29

Komisia, podporovaná Francúzskou republikou, spochybňuje dôvodnosť týchto tvrdení.

30

V tejto súvislosti treba uviesť, že sporný dokument bol vydaný v rámci výmeny komunikácie, ktorá prebiehala počas predbežného oznámenia.

31

Na takéto výmeny komunikácie sa nariadenie 2015/1589 nevzťahuje. Ako totiž vyplýva z bodu 10 Kódexu najlepšej praxe pre uskutočňovanie konaní vo veci kontroly štátnej pomoci (Ú. v. EÚ C 136, 2009, s. 13, ďalej len „kódex najlepšej praxe“), predbežné oznámenie pozostáva z dobrovoľných a neformálnych výmen komunikácie medzi Komisiou a členským štátom v období pred oznámením podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ v súvislosti s opatrením, ktoré môže predstavovať štátnu pomoc, a preto musí byť preskúmané v súlade s postupom preskúmania stanoveným v nariadení 2015/1589. Ustanovenia nariadenia 2015/1589, ktoré stanovujú podrobné pravidlá kontroly opatrenia v zmysle pravidiel ZFEÚ, a najmä články 4, 9 a 15 uvedeného nariadenia, v ktorých sa uvádzajú rozhodnutia, ktoré môže Komisia prijať na konci konania, sú uplatniteľné až po tomto oznámení.

32

Okrem toho za predpokladu, že by sa nariadenie 2015/1589 uplatňovalo na výmeny komunikácie uskutočňované v rámci predbežného oznámenia, na sporný dokument by sa odôvodnenie 39 a článok 32 uvedeného nariadenia, na ktoré sa odvolávajú žalobcovia, nevzťahovali, pretože tieto ustanovenia sa týkajú rozhodnutí, ktoré Komisia prijala na konci postupu kontroly a ktoré musia byť uverejnené spôsobom, ktorý je v nich opísaný.

33

Ako vyplýva z bodu 16 kódexu najlepšej praxe, predbežné oznámenie nevedie k takémuto rozhodnutiu, ale k stanovisku, ktoré – rovnako ako sporný dokument – nie je záväzné a vyjadruje iba názor, ku ktorému mohla dospieť Komisia na základe získaných informácií, pokiaľ ide o vec, ktorá jej bola predložená, pričom táto inštitúcia, ako uviedla na pojednávaní, môže zmeniť toto stanovisko na základe údajov, ktoré jej mohli byť poskytnuté neskôr.

34

Z týchto dôvodov treba tvrdenie žalobcov založené na porušení nariadenia 2015/1589 zamietnuť ako nedôvodné.

35

V napadnutom rozhodnutí Komisia odmietla poskytnúť prístup k spornému dokumentu na základe článku 4 ods. 2 tretej zarážky nariadenia č. 1049/2001, pričom tvrdila, že na účely uplatnenia tohto ustanovenia existuje všeobecná domnienka, podľa ktorej by sprístupnenie dokumentov zo správneho spisu týkajúceho sa konania o preskúmaní štátnej pomoci v zásade ohrozilo ochranu účelu vyšetrovania v zmysle tohto ustanovenia.

36

Žalobcovia tvrdia, že Komisia nebola oprávnená uplatniť výnimku uvedenú v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001 a na podporu svojho stanoviska uvádzajú tri tvrdenia, ktoré budú preskúmané nižšie.

37

Žalobcovia v prvom rade tvrdia, že Komisia nemohla odmietnuť prístup k spornému dokumentu z dôvodu, že by jeho sprístupnenie mohlo ohroziť ochotu členských štátov spolupracovať s ňou.

38

Komisia, podporovaná Francúzskou republikou, spochybňuje dôvodnosť týchto tvrdení.

39

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že v napadnutom rozhodnutí bolo odmietnutie prístupu k spornému dokumentu odôvodnené predovšetkým všeobecnou domnienkou dôvernosti, ktorá je podľa Komisie uplatniteľná na dokumenty týkajúce sa konania o preskúmaní štátnej pomoci.

40

Podľa judikatúry uplatňovanie tejto domnienky na dokumenty týkajúce sa konania o preskúmaní štátnej pomoci vyplýva z potreby umožniť harmonický vzťah medzi nariadením č. 1049/2001 na jednej strane a nariadením 2015/1589 na druhej strane (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júna 2010, Komisia/Technische Glaswerke Ilmenau, C‑139/07 P, EU:C:2010:376, body 58 a 61).

41

Vo všeobecnosti platí, že prvé z týchto nariadení, teda nariadenie č. 1049/2001 stanovuje, že verejnosti má byť priznané čo najširšie právo na prístup k dokumentom inštitúcií (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júna 2010, Komisia/Technische Glaswerke Ilmenau, C‑139/07 P, EU:C:2010:376, bod 51).

42

V článku 4 nariadenia č. 1049/2001 je toto právo doplnené o výnimky, podľa ktorých inštitúcie odmietnu prístup k dokumentu, ak by sa jeho zverejnením porušila najmä ochrana obchodných záujmov fyzickej alebo právnickej osoby, ako aj ochrana účelu inšpekcií, vyšetrovania a kontroly, pokiaľ nepreváži verejný záujem na jeho zverejnení.

43

Podľa judikatúry na účely odôvodnenia odmietnutia prístupu k dokumentu, ktorého sprístupnenie bolo požadované, musí inštitúcia nielen preukázať, že tento dokument spadá pod činnosť uvedenú v článku 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001, ale takisto poskytnúť vysvetlenie, pokiaľ ide o to, ako by prístup k uvedenému dokumentu mohol konkrétne a skutočne poškodiť záujem chránený výnimkou upravenou v tomto článku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júna 2010, Komisia/Technische Glaswerke Ilmenau, C‑139/07 P, EU:C:2010:376, bod 53 a citovanú judikatúru).

44

Pokiaľ ide o dokumenty týkajúce sa konania o preskúmaní štátnej pomoci, judikatúra však Komisii umožnila založiť svoje rozhodnutie na všeobecnej domnienke dôvernosti, pretože na žiadosti o zverejnenie týkajúce sa dokumentov rovnakej povahy je možné uplatniť podobné všeobecné úvahy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júna 2010, Komisia/Technische Glaswerke Ilmenau, C‑139/07 P, EU:C:2010:376, body 54 a 55).

45

Podľa judikatúry je cieľom tejto domnienky zachovať existenciu atmosféry dôvery medzi členskými štátmi a Komisiou [pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. septembra 2018, Chambre de commerce et d’industrie métropolitaine Bretagne‑Ouest (port de Brest)/Komisia, T‑39/17, neuverejnený, EU:T:2018:560, bod 57 a citovanú judikatúru], keďže takáto atmosféra je nevyhnutná jednak na to, aby sa zabezpečilo, že dotknutý členský štát pošle Komisii všetky dokumenty relevantné na účely preskúmania, a jednak na to, aby Komisia a tento členský štát mohli spoločne preskúmať predmetné vnútroštátne opatrenie, pričom konečné posúdenie musí obsahovať úplné informácie a musí byť riadne odôvodnené.

46

Na zabezpečenie tejto atmosféry dôvery nariadenie 2015/1589 vyhradzuje Komisii a dotknutému členskému štátu prístup k spisu týkajúcemu sa preskúmania bez toho, aby bolo právo na prístup priznané tretím osobám, ktoré v rámci tohto konania nadobudli postavenie zainteresovaných strán (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júna 2010, Komisia/Technische Glaswerke Ilmenau, C‑139/07 P, EU:C:2010:376, body 56 a 58).

47

Súdny dvor rozhodol, že ak by totiž tieto zainteresované strany mohli získať na základe nariadenia č. 1049/2001 prístup k dokumentom založeným v administratívnom spise Komisie, režim preskúmavania štátnej pomoci by bol spochybnený (pozri rozsudok z 29. júna 2010, Komisia/Technische Glaswerke Ilmenau, C‑139/07 P, EU:C:2010:376, bod 58 a citovanú judikatúru).

48

Podľa judikatúry preto samotná skutočnosť, že dokumenty, o ktorých sprístupnenie sa žiada, sú súčasťou administratívneho spisu týkajúceho sa konania o preskúmaní štátnej pomoci, postačuje na odôvodnenie uplatnenia všeobecnej domnienky dôvernosti týchto informácií (rozsudok zo 14. júla 2016, Sea Handling/Komisia, C‑271/15 P, neuverejnený, EU:C:2016:557, bod 41).

49

V prejednávanej veci Všeobecný súd usudzuje, že uplatnenie tejto všeobecnej domnienky dôvernosti nemôže byť obmedzené na konanie, ktoré nasleduje po tom, ako dotknutý členský štát oznámil opatrenie, ktoré by mohlo predstavovať štátnu pomoc, ale v rámci sledovania rovnakého cieľa, ktorým je zachovanie dôvery dotknutého členského štátu, sa musí uplatňovať aj na dokumenty vymenené v rámci predbežného oznámenia.

50

Po výmenách komunikácie v rámci predbežného oznámenia môže nasledovať predbežné preskúmanie alebo dokonca konanie vo veci formálneho zisťovania. Ak by bolo možné zverejniť dokumenty vymenené v rámci predbežného oznámenia, domnienka dôvernosti vzťahujúca sa na dokumenty týkajúce sa postupu preskúmania upraveného nariadením 2015/1589 by stratila účinnosť, pretože dokumenty, na ktoré sa vzťahuje, by mohli byť vopred sprístupnené. Uplatnenie všeobecnej domnienky dôvernosti na dokumenty vymenené v rámci predbežného oznámenia sa teda javí ako nevyhnutné na zabezpečenie účinnosti tejto domnienky v rozsahu, v akom sa uplatňuje na konanie po oznámení.

51

Okrem toho z bodov 10 a 17 kódexu najlepšej praxe vyplýva, že rovnako ako v prípade konania o preskúmaní stanoveného nariadením 2015/1589 musia aj výmeny komunikácie v rámci predbežného oznámenia, ku ktorým dochádza medzi Komisiou a dotknutým členským štátom, prebiehať v atmosfére dôvery.

52

Ak by však Komisia musela sprístupniť citlivé informácie poskytnuté v rámci výmen komunikácie počas predbežného oznámenia, členské štáty by mohli váhať s výmenou týchto informácií, hoci táto ochota spolupracovať je rozhodujúca pre úspech týchto výmen, ktoré majú podľa bodu 10 kódexu najlepšej praxe zlepšiť kvalitu oznamovania, a tým umožniť, aby sa za čo najlepších podmienok vypracovali riešenia, ktoré umožnia vyhnúť sa situáciám, ktoré by mohli byť problematické z hľadiska právnych predpisov Únie o štátnej pomoci.

53

Žalobcovia však zdôrazňujú, že Komisia má rozsiahle vyšetrovacie právomoci, ktoré jej umožňujú získať informácie, ktoré potrebuje, bez toho, aby sa musela spoliehať na spoluprácu členských štátov.

54

Hoci je pravda, že v kontexte nariadenia 2015/1589 má Komisia rozsiahle vyšetrovacie právomoci, to isté neplatí v súvislosti s výmenami informácií v rámci predbežného oznámenia, ktoré sa uskutočňujú na podnet členských štátov a ktorých úspech v podstate závisí od vzťahu dôvery založeného Komisiou s členskými štátmi.

55

Tvrdenie žalobcov založené na irelevantnosti tvrdenia Komisie, podľa ktorého by sprístupnenie sporného dokumentu mohlo ohroziť ochotu členských štátov spolupracovať s ňou, treba preto zamietnuť ako nedôvodné.

56

V druhom rade sa zdá, že žalobcovia v replike tvrdia, že aj keby bola všeobecná domnienka dôvernosti vyhlásená za uplatniteľnú na dokumenty vymenené v rámci predbežného oznámenia, všeobecná domnienka dôvernosti by v prejednávanej veci nebola uplatniteľná z dôvodov týkajúcich sa osobitostí veci prejednávanej pred Všeobecným súdom.

57

Žalobcovia tak v bode 14 repliky uvádzajú:

„[Komisia] sa odvoláva na nejasný a v prejednávanej veci neuplatniteľný pojem všeobecná domnienka dôvernosti.“

58

Okrem toho v bode 19 žalobcovia uvádzajú túto úvahu:

„Európska Komisia teda nemôže tvrdiť, že na dokumenty sa vzťahuje domnienka dôvernosti, najmä preto, že výšku odškodnenia, ktorú zaplatil francúzsky štát EDF za zatvorenie elektrárne, a podrobné pravidlá, ktorými sa riadi, nemožno považovať za dôverné, pretože museli byť oznámené na finančných trhoch.“

59

V tomto ohľade treba konštatovať, ako tvrdí Komisia, že toto tvrdenie je neprípustné.

60

Predovšetkým toto tvrdenie bolo po prvýkrát uplatnené v replike a je preto nové, čo v prípade neexistencie skutočnosti, ktorú by účastníci konania uviedli ako odôvodnenie oneskorenia tohto tvrdenia, vedie k tomu, že ho Všeobecný súd musí podľa článku 84 ods. 1 rokovacieho poriadku zamietnuť.

61

Následne žalobcovia riadne nevysvetlili dôvod, pre ktorý sa domnievajú, že všeobecná domnienka dôvernosti dokumentov týkajúcich sa konania o preskúmaní štátnej pomoci nie je v prejednávanej veci uplatniteľná.

62

V bode 14 repliky tak žalobcovia iba uvádzajú tvrdenie bez toho, aby mu poskytli akýkoľvek skutkový alebo právny základ.

63

Podobne v bode 19 tohto dokumentu sa žalobcovia prostredníctvom výrazu „teda“ snažia vytvoriť príčinnú súvislosť medzi údajnou neuplatniteľnosťou domnienky na jednej strane a predchádzajúcimi vysvetleniami na druhej strane, avšak bez toho, aby bola táto súvislosť zrejmá, pretože tieto vysvetlenia sa netýkajú ochrany účelu preskúmania, na ktoré sa vzťahuje všeobecná domnienka dôvernosti, ale skôr výnimky týkajúcej sa ochrany obchodných záujmov, ktorá bude preskúmaná nižšie a ktorej sa táto domnienka netýka.

64

Okrem toho v tom istom bode 19 žalobcovia pomocou výrazu „najmä preto“ vytvárajú dojem, že sa všeobecná domnienka dôvernosti neuplatňuje na výšku predpokladaného odškodnenia skupiny EDF, ktorá má byť v každom prípade zverejnená.

65

Ako pritom vyplýva z bodov 17 až 22 vyššie, žiadosť o prístup sa netýkala návrhu protokolu o odškodnení, ale stanoviska, ktoré Komisia zaujala po výmenách komunikácie s Francúzskou republikou v rámci predbežného oznámenia, pokiaľ ide o zatvorenie elektrárne.

66

Vzhľadom na tieto rôzne skutočnosti sa zdá, že tvrdenie žalobcov založené na neuplatniteľnosti všeobecnej domnienky dôvernosti v prejednávanej veci nemá náležité prvky, ktoré by mu zaručili skutočný obsah, a že z rovnakého dôvodu musí byť zamietnuté ako neprípustné podľa článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku, pretože ďalšiemu účastníkovi konania neumožňuje pripraviť si svoju obranu a Všeobecnému súdu vykonať preskúmanie.

67

V treťom rade žalobcovia Komisii vytýkajú, že v napadnutom rozhodnutí nevysvetlila, ako by sprístupnenie sporného dokumentu mohlo narušiť účel preskúmania týkajúceho sa odškodnenia skupiny EDF.

68

Komisia, podporovaná Francúzskou republikou, spochybňuje tieto tvrdenia.

69

Ako bolo spomenuté v bode 43 vyššie, podľa ustálenej judikatúry, ak inštitúcia zakladá svoje rozhodnutie na výnimke z práva na prístup stanovenej v článku 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001, musí v zásade poskytnúť vysvetlenie, ako by prístup k tomuto dokumentu mohol konkrétne a skutočne poškodiť záujem chránený touto výnimkou (pozri rozsudok z 29. júna 2010, Komisia/Technische Glaswerke Ilmenau, C‑139/07 P, EU:C:2010:376, bod 53 a citovanú judikatúru).

70

Táto povinnosť je dôsledkom skutočnosti, že výnimky stanovené v článku 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001 sa odchyľujú od zásady práva na prístup k dokumentom inštitúcií Únie stanovenej v článku 1 toho istého nariadenia v súlade s článkom 15 ods. 3 ZFEÚ. Toto právo na prístup, ako je uvedené v odôvodnení 4 tohto nariadenia, musí byť čo najširšie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júna 2010, Komisia/Technische Glaswerke Ilmenau, C‑139/07 P, EU:C:2010:376, bod 51).

71

Táto situácia je však iná, ak má inštitúcia, tak ako v prejednávanej veci, právo odvolávať sa na takú všeobecnú domnienku dôvernosti, akou je tá, ktorá sa týka dokumentov súvisiacich s konaním o preskúmaní štátnej pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júna 2010, Komisia/Technische Glaswerke Ilmenau, C‑139/07 P, EU:C:2010:376, body 53 a 54 a citovanú judikatúru), alebo, ako v prejednávanej veci, na rozšírenie tejto domnienky.

72

V prejednávanej veci postačuje, aby v súlade s judikatúrou týkajúcou sa článku 296 druhého odseku ZFEÚ z odôvodnenia jasne a jednoznačne vyplývali úvahy inštitúcie, ktorá je autorom tohto opatrenia, a to s cieľom jednak umožniť dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi prijatého opatrenia a brániť svoje práva a jednak umožniť súdu vykonať svoje preskúmanie. Nevyžaduje sa pritom, aby odôvodnenie vymedzovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti. Otázku, či odôvodnenie rozhodnutia tieto požiadavky spĺňa, treba posudzovať z hľadiska nielen jeho znenia, ale tiež jeho kontextu, ako aj všetkých právnych predpisov upravujúcich dotknutú oblasť (pozri rozsudok z 10. decembra 2010, Ryanair/Komisia, T‑494/08 až T‑500/08 a T‑509/08, EU:T:2010:511, bod 96 a citovanú judikatúru).

73

V prejednávanej veci Komisia v napadnutom rozhodnutí jasne uviedla po prvé, že návrh protokolu o odškodnení bol predmetom predbežného oznámenia a že vykonala preskúmanie na základe výmeny informácií s francúzskymi orgánmi v súlade s kódexom najlepšej praxe, po druhé že útvary Komisie sa na základe spisu domnievali, že proti návrhu protokolu o odškodnení neboli z hľadiska práva Únie v oblasti štátnej pomoci vznesené žiadne námietky a že v uvedenom štádiu ešte nebol uvedený protokol podpísaný ani formálne oznámený, po tretie že existovala všeobecná domnienka, že sprístupnenie dokumentov z administratívneho spisu týkajúceho sa konania o preskúmaní štátnej pomoci by ohrozilo ochranu účelu preskúmania a po štvrté že podľa procesných pravidiel o štátnej pomoci nemali iné strany ako dotknutý členský štát právo nahliadnuť do dokumentov v administratívnom spise a že v prípade, že by bol takýto prístup povolený, systém preskúmania by bol spochybnený.

74

Komisia ďalej uviedla, že vzhľadom na to, že informácie poskytnuté členskými štátmi obsahovali citlivé informácie týkajúce sa dotknutých podnikov, tieto členské štáty by v prípade sprístupnenia dokumentov z administratívneho spisu mohli byť odradené od spolupráce s Komisiou.

75

Nakoniec Komisia vysvetlila, že vzhľadom na to, že sa na dokumenty vzťahovala všeobecná domnienka dôvernosti, nebola povinná preskúmať každý z požadovaných dokumentov samostatne.

76

Toto odôvodnenie je dostatočne presné na to, aby umožnilo žalobcom pochopiť dôvody, pre ktoré im bol prístup k spornému dokumentu odmietnutý, a umožniť Všeobecnému súdu preskúmať toto odmietnutie.

77

Tvrdenie založené na nedostatočnosti odôvodnenia, pokiaľ ide o výnimku stanovenú v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001, je preto potrebné zamietnuť ako nedôvodné.

78

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy je potrebné konštatovať, že odmietnutie sprístupniť sporný dokument mohlo byť odôvodnené ochranou účelu vyšetrovania podľa článku 4 ods. 2 treťou zarážkou nariadenia č. 1049/2001 a že tvrdenia predložené žalobcami v súvislosti s týmto ustanovením treba zamietnuť ako nedôvodné alebo neprípustné.

79

Žalobcovia Komisii vytýkajú, že nesprávne uplatnila výnimku týkajúcu sa ochrany obchodných záujmov stanovenú v článku 4 ods. 2 prvej zarážke nariadenia č. 2019/2001.

80

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že keďže odmietnutie poskytnúť prístup mohlo byť odôvodnené výnimkou stanovenou v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001, ktorej cieľom je ochrana účelu vyšetrovania (pozri bod 78 vyššie), argumentáciu žalobcov týkajúcu sa ochrany obchodných záujmov treba považovať za neúčinnú.

81

Žalobcovia navyše tvrdia, že aj keby bolo možné odvolávať sa v prejednávanej veci na ochranu obchodných záujmov, Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia tým, že neuznala existenciu prevažujúceho verejného záujmu, ktorý by prevážil nad touto výnimkou, a vyžadoval sprístupnenie sporného dokumentu.

82

Na pojednávaní žalobcovia v odpovedi na otázky Všeobecného súdu uviedli, že v rozsahu, v akom sa ich to týka, bolo na prevažujúci verejný záujem poukázané v rámci výnimky týkajúcej sa ochrany obchodných záujmov, nie však v súvislosti s výnimkou týkajúcou sa ochrany účelu vyšetrovania.

83

Vzhľadom na to, že žalobcovia uviedli, že prípadná existencia prevažujúceho verejného záujmu sa viaže výlučne na uplatnenie výnimky týkajúcej sa ochrany obchodných záujmov, ktorú nie je potrebné preskúmať v tomto rozsudku, ako bolo uvedené v bode 80 vyššie, z rovnakých dôvodov je potrebné konštatovať, že ani túto existenciu netreba preskúmať, pretože Všeobecný súd je v tomto smere viazaný návrhmi účastníkov konania.

84

Z týchto dôvodov treba tvrdenia týkajúce sa výnimky súvisiacej s ochranou obchodných záujmov a prípadnej existencie prevažujúceho verejného záujmu vo forme, v akej posledné uvedené tvrdenie žalobcovia predložili, zamietnuť ako neúčinné.

85

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobcovia tvrdia, že odmietnutie poskytnúť prístup k spornému dokumentu je v rozpore so smernicou 2006/111, najmä jej článkom 3 písm. f).

86

Komisia, podporovaná Francúzskou republikou, spochybňuje dôvodnosť tohto tvrdenia.

87

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že smernica 2006/111 ukladá členským štátom určité povinnosti s cieľom zabezpečiť transparentnosť finančných vzťahov medzi členskými štátmi a verejnými podnikmi.

88

Na tento účel musia členské štáty v súlade s článkom 1 smernice 2006/111 zabezpečiť, aby verejné fondy boli prostredníctvom orgánov verejnej moci priamo dostupné zainteresovaným verejným podnikom, aby orgány verejnej moci poskytli verejné fondy prostredníctvom verejných podnikov alebo finančných inštitúcií a aby sa verejné fondy využívali skutočne na ten účel, na ktorý boli určené. Okrem toho musia zabezpečiť, aby sa finančná a organizačná štruktúra všetkých podnikov, od ktorých sa vyžaduje zavedenie samostatného účtovania, presne odrážala v samostatnom účtovaní, aby boli jasne viditeľné výdavky a príjmy súvisiace s jednotlivými aktivitami a všetky podrobnosti súvisiace s postupom pri rozdeľovaní alebo prideľovaní výdavkov a príjmov na jednotlivé aktivity.

89

Okrem toho podľa článku 4 ods. 1 smernice 2006/111 členské štáty prijmú opatrenia potrebné na to, aby každý podnik viedol samostatné účtovanie tak, že po prvé vnútorné účty zodpovedajúce jednotlivým činnostiam sú samostatné, po druhé všetky výdavky a príjmy sa správne rozdeľujú na základe rovnako uplatňovaných a objektívne odôvodnených zásad účtovania nákladov a po tretie zásady účtovania nákladov, podľa ktorých sa vedú samostatné účty, sú jasne stanovené.

90

Nakoniec podľa článku 6 ods. 1 smernice 2006/111 členské štáty zabezpečia, aby sa informácie o finančných vzťahoch medzi nimi a verejnými podnikmi uchovávali a boli Komisii k dispozícii počas piatich rokov od konca finančného roku, v ktorom boli štátne fondy k dispozícii zainteresovaným verejným podnikom.

91

Ako uvádza Komisia, smernica 2006/111, ktorá je určená členským štátom, neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by oprávňovalo alebo vyžadovalo od Komisie, aby poskytla tretím osobám informácie, o ktorých sa dozvedela v súlade s ustanoveniami tejto smernice.

92

To isté platí pre článok 3 písm. f) smernice 2006/111, na ktorý sa odvolávajú žalobcovia, podľa ktorého aspekty finančných vzťahov medzi orgánmi verejnej moci a verejnými podnikmi, ktorých transparentnosť sa má zabezpečiť, zahŕňajú okrem iného aj náhradu za finančné bremená uložené orgánmi verejnej moci.

93

V tomto ustanovení sa len uvádza, že informácie týkajúce sa náhrady za finančné bremená uložené orgánmi verejnej moci musia byť zahrnuté do účtovných závierok predložených týmito podnikmi spôsobom stanoveným v článkoch 1 a 4 smernice 2006/111, ako je uvedené v bodoch 88 a 89 vyššie, a majú byť Komisii k dispozícii, tak ako je to uvedené v článku 6 a ako to spomína bod 90 vyššie.

94

Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobcovia, smernica 2006/111 neobsahuje žiadne ustanovenie, z ktorého by Komisii vyplývala povinnosť alebo možnosť poskytnúť sporný dokument žalobcom.

95

Vzhľadom na tieto úvahy treba tvrdenie založené na porušení smernice 2006/111 zamietnuť ako nedôvodné.

96

Žalobcovia tvrdia, že Komisia tým, že odmietla poskytnúť prístup k spornému dokumentu, porušila článok 42 Charty základných práv, ktorá má vyššiu právnu silu ako na jednej strane nariadenie č. 1049/2001 a na druhej strane rozhodnutia prijaté orgánmi Európskej únie.

97

Článok 42 Charty základných práv stanovuje:

„Každý občan Únie, ako aj každá fyzická osoba, ktorá má bydlisko, alebo každá právnická osoba, ktorá má sídlo v členskom štáte, má právo na prístup k dokumentom inštitúcií… bez ohľadu na ich nosič.“

98

Po prvé, pokiaľ ide o nariadenie č. 1049/2001, žalobcovia v bode 51 žaloby uvádzajú, že „je zrejmé, že v prípade nesúladu medzi článkom 42 Charty základných práv a predmetným nariadením Všeobecný súd nariadenie na základe námietky nezákonnosti neuplatní“.

99

Je potrebné preskúmať, či žalobcovia týmto vyhlásením prípustným spôsobom vzniesli námietku nezákonnosti proti nariadeniu č. 1049/2001.

100

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa článku 277 ZFEÚ „bez ohľadu na uplynutie lehoty stanovenej v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ sa každý účastník konania môže v konaní, ktorého predmetom je platný všeobecne záväzný právny akt prijatý inštitúciou… dovolávať pred Súdnym dvorom Európskej únie neuplatniteľnosti daného aktu z dôvodov ustanovených v článku 263 druhom odseku“.

101

Vloženie výrazu „námietka nezákonnosti“ do určitého bodu žaloby však nestačí na to, aby Všeobecný súd musel vychádzať z toho, že na základe tohto ustanovenia bola vznesená námietka.

102

Je potrebné pripomenúť, že podľa článku 21 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, uplatniteľného na konanie pred Všeobecným súdom podľa článku 53 prvého odseku tohto štatútu a článku 76 písm. d) a e) rokovacieho poriadku, musí žaloba obsahovať predmet konania, dôvody a tvrdenia, na ktorých je žaloba založená, ako aj stručné zhrnutie týchto dôvodov a návrhy žalobcu. Tieto údaje musia byť dostatočne jasné a presné na to, aby umožnili žalovanému pripraviť svoju obranu a Všeobecnému súdu rozhodnúť o žalobe, a to prípadne aj bez ďalších informácií. Na účely zabezpečenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti je na to, aby žaloba bola prípustná, nevyhnutné, aby podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých sa zakladá, vyplývali aspoň stručne, ale koherentne a zrozumiteľne, zo znenia samotnej žaloby (pozri uznesenie zo 6. novembra 2018, Chioreanu/ERCEA, T‑717/17, EU:T:2018:765, bod 23 a citovanú judikatúru).

103

V prejednávanej veci ani predmet konania opísaný v bode 1 žaloby, ani žalobné návrhy uvedené v tejto žalobe nespomínajú návrh, ktorý by sa opieral o článok 277 ZFEÚ.

104

Okrem toho žalobcovia neuviedli žiadne tvrdenie, či už vo svojich písomných podaniach alebo na pojednávaní, ktoré by prípadne odôvodňovalo ich všeobecné tvrdenie, uvedené v bode 98 vyššie, podľa ktorého by sa nariadenie č. 1049/2001 nemalo uplatniť z dôvodu porušenia článku 42 Charty základných práv.

105

Za týchto okolností nie je možné konštatovať, že Všeobecnému súdu bol riadne predložený incidenčný návrh týkajúci sa posúdenia zákonnosti nariadenia č. 1049/2001 v zmysle článku 42 Charty základných práv.

106

Po druhé bez ohľadu na akékoľvek posúdenie zákonnosti nariadenia č. 1049/2001 žalobcovia navrhujú zrušiť napadnuté rozhodnutie z dôvodu, že Komisia tým, že im odmietla poskytnúť prístup k spornému dokumentu, porušila článok 42 Charty základných práv.

107

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa článku 52 ods. 2 Charty základných práv sa práva uznané v tejto Charte, ktoré sú predmetom ustanovení zmlúv, vykonávajú za podmienok a v medziach stanovených týmito zmluvami.

108

Podľa článku 15 ods. 3 ZFEÚ právo prístupu k dokumentom inštitúcií je zaručené v súlade so zásadami a podmienkami stanovenými Európskym parlamentom a Radou Európskej únie prostredníctvom nariadení v súlade s riadnym legislatívnym postupom.

109

Podľa tohto ustanovenia nariadenie č. 1049/2001, ktoré bolo prijaté na základe článku 255 ES, ktorý predchádzal článku 15 ods. 3 ZFEÚ, stanovuje tieto všeobecné zásady a obmedzenia, pokiaľ ide o právo na prístup k dokumentom, ktorými disponuje Komisia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2017, Deutsche Telekom/Komisia, T‑210/15, EU:T:2017:224, bod 113).

110

Zákonnosť napadnutého rozhodnutia sa teda musí posudzovať vzhľadom na nariadenie č. 1049/2001.

111

Z odpovede na prvý žalobný dôvod vyplýva, že Komisia bola oprávnená odmietnuť žalobcom prístup k spornému dokumentu na základe článku 4 ods. 2 tretej zarážky nariadenia č. 1049/2001, ktorý sa týka ochrany účelu vyšetrovania.

112

Keďže už vyššie bolo rozhodnuté, že Komisia toto ustanovenie správne uplatnila, je potrebné konštatovať, že Komisia prijatím napadnutého rozhodnutia neporušila článok 42 Charty základných práv.

113

V dôsledku toho je potrebné druhý žalobný dôvod zamietnuť, pokiaľ ide o prvú časť, ako neprípustný, a pokiaľ ide o druhú časť, ako nedôvodný.

114

Žalobcovia tvrdia, že Komisia tým, že odmietla poskytnúť prístup k spornému dokumentu, porušila článok 47 Charty základných práv, ktorý sa týka práva na účinný prostriedok nápravy.

115

Komisia, podporovaná Francúzskou republikou, tento žalobný dôvod spochybňuje.

116

Po prvé žalobcovia tvrdia, že vzhľadom na to, že im nebol poskytnutý sporný dokument, nemôžu pred súdom Únie podať žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiu, ktoré je obsiahnuté v spornom dokumente.

117

V tomto zmysle stačí konštatovať, ako to uviedli Komisia a Francúzska republika, že sporný dokument neobsahuje rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom žaloby o neplatnosť v zmysle článku 263 ZFEÚ.

118

Podľa ustálenej judikatúry aktmi alebo rozhodnutiami, ktoré môžu byť predmetom žaloby o neplatnosť, sú len opatrenia s právne záväznými účinkami, ktoré môžu zasiahnuť do záujmov žalobcu tým, že podstatným spôsobom zmenia jeho právne postavenie (pozri rozsudok zo 6. decembra 2007, Komisia/Ferriere Nord, C‑516/06 P, EU:C:2007:763, bod 27 a citovanú judikatúru).

119

Ako však vyplýva z bodu 16 kódexu najlepšej praxe, posúdenie vydané Komisiou na konci postupu predbežného oznámenia nepredstavuje oficiálne stanovisko Komisie, ale nezáväzné posúdenie úplnosti návrhu oznámenia a prima facie zlučiteľnosti plánovaného návrhu s právom Únie v oblasti štátnej pomoci.

120

Komisia teda tým, že odmietla poskytnúť prístup k spornému dokumentu, nemohla porušiť právo žalobcov podať žalobu o neplatnosť pred súdom Únie.

121

Po druhé žalobcovia tvrdia, že sa v dôsledku napadnutého rozhodnutia nemohli oboznámiť s protokolom o odškodnení, ktorý potrebujú, aby v rámci žaloby podanej na Conseil d’État (Štátna rada, Francúzsko) preukázali, že dekrét, ktorým sa ruší povolenie na prevádzku elektrárne, je nezákonný z dôvodu, že nie je v súlade s právom Únie v oblasti štátnej pomoci.

122

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že žiadosť žalobcov o prístup sa týkala sporného dokumentu, a nie návrhu protokolu o odškodnení. V dôsledku toho, aj keby Komisia vyhovela ich žiadosti o prístup, žalobcovia by nezískali dokument, ktorý je údajne potrebný na účely ich žaloby.

123

Navyše, ako uviedla Komisia, cieľom nariadenia č. 1049/2001 je vyriešiť otázky týkajúce sa prístupu verejnosti k dokumentom inštitúcií Únie a nie otázky týkajúce sa dôkazov, ktoré majú účastníci konania predložiť v rámci súdneho konania, či už ide o spor pred súdom Únie alebo pred vnútroštátnymi súdmi.

124

Podľa judikatúry je vo vnútroštátnych konaniach úlohou príslušného vnútroštátneho súdu, ktorý rozhoduje vo veci, aby na účely vyriešenia sporu rozhodol na základe uplatniteľného práva o mechanizmoch predkladania príslušných dôkazov a dokumentov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. septembra 2013, Holandsko/Komisia, T‑380/08, EU:T:2013:480, bod 82).

125

Tretí žalobný dôvod treba preto zamietnuť a v dôsledku toho treba zmietnuť aj žalobu ako celok.

126

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

127

Keďže žalobcovia nemali úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť im povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhom Komisie.

128

Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku členské štáty, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci konania, znášajú vlastné trovy konania.

129

Francúzska republika teda znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora)

rozhodol takto: