1

Žalobkyňa Inox Mare Srl, je kapitálovou spoločnosťou založenou podľa talianskeho práva, ktorá dováža a uvádza na trh v Európskej únii výrobky na upevňovanie z nehrdzavejúcej ocele. Medzi rokmi 2010 a 2012 žalobkyňa nakúpila významné množstvo tovaru na upevňovanie z nehrdzavejúcej ocele pôvodom z Filipín.

2

Od marca 2013 Agenzia delle Dogane e dei Monopoli (Agentúra pre clo a monopoly, Taliansko) na základe informácií postúpených Európskym úradom pre boj proti podvodom (OLAF) v rámci vyšetrovania OF/2013/0086/B1, doručila žalobkyni prostredníctvom jej piatich z jej obvodných kancelárií 42 zápisníc o zisteniach obchádzania daňového práva, po ktorých nasledovalo 43 oznámení o vymáhaní dane a 43 rozhodnutí o uplatnení pokuty v celkovej výške viac ako 8,5 milióna eur.

3

Dňa 25. marca 2016 sa žalobkyňa v rámci konania medzi ňou a jednou z obvodných kancelárií Agentúry pre clo a monopoly z dokumentov pripojených k vyjadreniam tejto agentúry dozvedela o záverečnej správe OLAF‑u týkajúcej sa externého vyšetrovania OF/2013/0086/B1 [THOR(2015) 40189 z 26. novembra 2015] (ďalej len „správa z 26. novembra 2015“) a o odporúčaní generálneho riaditeľa OLAF‑u týkajúceho sa tejto správy [THOR(2015) 42057 z 9. decembra 2015] (ďalej len „odporúčanie z 9. decembra 2015“) (ďalej spoločne len „napadnuté akty“).

4

Správa z 26. novembra 2015 uvádza, že výrobky na upevňovanie z nehrdzavejúcej ocele dovezené do siedmich členských štátov ako výrobky pôvodom z Filipín, krajiny, na ktorú sa vzťahuje preferenčné colné zaobchádzanie, boli v skutočnosti pôvodom z Taiwanu, krajiny, na ktorú sa vzťahovali clá a antidumpingové opatrenia. Správa z 26. novembra 2015 dospela k záveru, že dovozné clá týkajúce sa týchto výrobkov vo výške približne 19,2 milióna eur, z toho približne 5,6 milióna eur v Taliansku, neboli zaplatené a mali by byť vymáhané.

5

Generálny riaditeľ OLAF‑u odporúčaním z 9. decembra 2015 odporúča Agentúre pre clo a monopoly prijať všetky vhodné opatrenia na zabezpečenie uhradenia čiastky približne 5,6 milióna eur uvedenej v správe z 26. novembra 2015 a na predchádzanie akejkoľvek inej škode týkajúcej sa rozpočtu Únie. Nakoniec týmto odporúčaním po nej požaduje, aby informovala OLAF o prípadných prijatých opatreniach a rozhodnutiach.

6

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 3. júna 2016 žalobkyňa podala túto žalobu, v ktorej navrhuje, aby Všeobecný súd:

7

Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 13. júla 2016 Komisia podala námietku neprípustnosti na základe článku 130 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, ktorou navrhuje, aby Všeobecný súd:

8

Žalobkyňa predložila svoje pripomienky k námietke neprípustnosti 25. augusta 2016, v ktorých navrhuje, aby Všeobecný súd zamietol námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou ako nedôvodnú.

9

Podľa článku 130 ods. 1 a 7 rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd, ak o to žalovaný požiada, rozhodnúť o neprípustnosti bez prejednania veci samej. V prejednávanej veci Komisia požiadala, aby sa rozhodlo o neprípustnosti, Všeobecný súd, ktorý sa domnieval, že vec bola dostatočne objasnená na základe dokumentov zo spisu, rozhodol o tomto návrhu bez ďalšieho konania.

10

Komisia tvrdí, že napadnuté akty nie je možné napadnúť žalobou zo strany žalobkyne na základe článku 263 ZFEÚ, lebo správa vypracovaná OLAF‑om na základe vyšetrovania a odporúčanie generálneho riaditeľa OLAF‑u, ktoré na ňu odkazuje, nemajú záväzné právne účinky ani voči osobám, ktoré sú v nich uvedené, čo okrem iného nie je prípad žalobkyne v prejednávanej veci.

11

Žalobkyňa spochybňuje tvrdenia Komisie. Tvrdí, že talianske colné orgány sú viazané obsahom napadnutých aktov a konajú ako obyčajný výberca cla, pričom nemajú žiadnu mieru voľnej úvahy.

12

Úvodom je vhodné pripomenúť, že podľa článku 263 prvý odsek ZFEÚ Súdny dvor Európskej únie preskúmava zákonnosť aktov, ktoré majú právne účinky vo vzťahu k tretím stranám.

13

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora akty alebo rozhodnutia, ktoré môžu byť predmetom žaloby o neplatnosť, sú len opatrenia, ktoré vyvolávajú záväzné právne účinky takej povahy, že ovplyvňujú záujmy žalobcu tým, že podstatným spôsobom menia jeho právne postavenie (rozsudky z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, EU:C:1981:264, bod 9 a z 26. januára 2010, Internationaler Hilfsfonds/Komisia, C‑362/08 P, EU:C:2010:40, bod 51).

14

Pokiaľ ide o akty OLAF‑u, po prvé z judikatúry Všeobecného súdu vypracovanej vo vzťahu k nariadeniu (ES) č. 1073/1999 Európskeho parlamentu a Rady z 25. mája 1999 o vyšetrovaniach vykonávaných Európskym úradom pre boj proti podvodom (OLAF) (Ú. v. ES L 136, 1999, s. 1; Mim. vyd. 01/003, s. 91) vyplýva, že správa, ktorú OLAF vypracoval podľa svojich externých a interných vyšetrovaní, nemení podstatným spôsobom právne postavenie osôb, ktoré sú v nej uvedené (rozsudok zo 6. apríla 2006, Camós Grau/Komisia, T‑309/03, EU:T:2006:110, bod 48; pozri tiež v tomto zmysle uznesenie z 22. júna 2015, In vivo/Komisia, T‑690/13, neuverejnené, EU:T:2015:519, bod 24). Z tej istej judikatúry vyplýva, že z konečného charakteru správy OLAF‑u vzhľadom na konanie, ktoré upravuje vyšetrovania tohto úradu, nevyplýva, že tento akt má záväzné právne účinky (rozsudok zo 6. apríla 2006, Camós Grau/Komisia, T‑309/03, EU:T:2006:110, bod 49).

15

V tejto súvislosti podľa ustálenej judikatúry Všeobecného súdu z ustanovení nariadenia č. 1073/1999 a obzvlášť z odôvodnenia 13 a článku 9 tohto nariadenia vyplýva, že závery OLAF‑u uvedené v záverečnej správe nemôžu viesť automaticky k začatiu súdnych alebo disciplinárnych konaní, keďže príslušné orgány sa môžu rozhodnúť o tom, ako sa má naložiť so záverečnou správou, a sú teda jedinými orgánmi, ktoré majú právomoc prijať rozhodnutia, ktoré môžu zasiahnuť do právneho postavenia osôb, pričom v tomto ohľade správa len odporúča začatie takýchto konaní (pozri rozsudky zo 6. apríla 2006, Camós Grau/Komisia, T‑309/03, EU:T:2006:110, bod 51 a citovanú judikatúru, a zo 4. októbra 2006, Tillack/Komisia, T‑193/04, EU:T:2006:292, bod 69 a citovanú judikatúru). Aj keď OLAF môže vo svojich správach odporučiť prijatie aktov, ktoré majú záväzné právne účinky, ktoré nepriaznivo postihujú dotknuté osoby, zo stanoviska, ktoré v tomto ohľade predloží, nevyplýva žiadna povinnosť, dokonca ani procesná, pre úrady, ktorým je určené (rozsudok zo 6. apríla 2006, Camós Grau/Komisia, T‑309/03, EU:T:2006:110, bod 50).

16

Podľa judikatúry taktiež postúpenie informácií OLAF‑om vnútroštátnym orgánom nemôže byť považované za akt spôsobujúci ujmu, keďže nemení podstatným spôsobom právne postavenie dotknutej osoby, pričom vnútroštátne súdy majú možnosť v súlade s článkom 10 ods. 2 nariadenia č. 1073/1999 v rámci svojej vlastnej právomoci posúdiť obsah a dosah uvedených informácií, a ako s nimi naložiť (pozri rozsudok z 20. mája 2010, Komisia/Violetti a.i., T‑261/09 P, EU:T:2010:215, bod 47 a citovanú judikatúru, pozri tiež v tomto zmysle uznesenie z 22. júna 2015, In vivo/Komisia, T‑690/13, neuverejnené, EU:T:2015:519, bod 24). Preto prípadné začatie súdneho konania na základe postúpenia informácií zo strany OLAF‑u, ako aj nasledujúce právne akty patria výlučne a v plnom rozsahu do právomoci vnútroštátnych orgánov (rozsudok zo 4. októbra 2006, Tillack/Komisia, T‑193/04, EU:T:2006:292, bod 70).

17

Po druhé, zásady vyplývajúce z judikatúry pripomenutej v bodoch 14 až 16 vyššie sú uplatniteľné v právnom rámci týkajúcom sa externých vyšetrovaní OLAF‑u vyplývajúcich z nového nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 883/2013 z 11. septembra 2013 o vyšetrovaniach vykonávaných OLAF‑om, ktorým sa zrušuje nariadenie č. 1073/1999 a nariadenie Rady (Euratom) č. 1074/1999 (Ú. v. EÚ L 248, 2013, s. 1).

18

Z odôvodnenia 31 nariadenia č. 883/2013 vyplýva, že ako to stanovovalo odôvodnenie 13 nariadenia č. 1073/1999, je na príslušných orgánoch členských štátov, aby sa rozhodli, aké kroky sa majú prijať v súvislosti s dokončenými vyšetrovaniami na základe záverečnej správy z vyšetrovania vypracovanej OLAF‑om. Okrem toho z odôvodnenia 32 toho istého nariadenia vyplýva, že príslušné orgány členských štátov musia podať OLAF‑u na jeho žiadosť správu o „prípadných opatreniach“, ktoré sa prijali na základe informácií, ktoré im postúpil.

19

Naviac, článok 11 ods. 1 prvý pododsek nariadenia č. 883/2013 na úvod stanovuje, že po uzavretí vyšetrovania OLAF pod dohľadom generálneho riaditeľa vypracuje správu, ktorá obsahuje informácie najmä o procese, zistených skutočnostiach, ich predbežnej právnej kvalifikácii a ich odhadovanom finančnom vplyve, ako aj o záveroch vyšetrovania. Článok 11 ods. 1 druhý pododsek toho istého nariadenia spresňuje tiež, že „sa k nej pripájajú odporúčania generálneho riaditeľa o tom, či je potrebné prijať opatrenia alebo nie“ a článok 11 ods. 2 tohto nariadenia uvádza, že správy vypracované na takomto základe predstavujú prípustný dôkaz v správnych alebo súdnych konaniach členského štátu, v ktorých sa ich použitie ukáže ako nevyhnutné, rovnakým spôsobom a za rovnakých podmienok ako administratívne správy vypracované národnými administratívnymi inšpektormi, keďže podliehajú takým istým pravidlám hodnotenia, aké sa uplatňujú na tieto administratívne správy a majú rovnakú dôkaznú silu ako tieto administratívne správy. Článok 11 ods. 3 tohto istého nariadenia uvádza, že správy a odporúčania vypracované po skončení externého vyšetrovania sa zašlú príslušným orgánom dotknutých členských štátov a v prípade potreby príslušným útvarom Komisie. Nakoniec, článok 11 ods. 6 nariadenia č. 883/2013 uvádza, že na žiadosť OLAF‑u mu príslušné orgány dotknutého členského štátu včas zašlú informácie o „prípadných opatreniach prijatých“ po postúpení odporúčaní po externom vyšetrovaní.

20

Jednak z ustanovení článku 11 ods. 2 nariadenia č. 883/2013 vyplýva, že správy OLAF‑u predstavujú prípustný dôkaz len vo vnútroštátnych správnych alebo súdnych konaniach, pričom sa majú hodnotiť podľa pravidiel vnútroštátneho práva v oblasti dokazovania a majú dôkaznú silu stanovenú podľa tohto vnútroštátneho práva. Nejedná sa teda o akty, ktoré podľa nariadenia š. 883/2013 spôsobujú, ako také, ujmu osobám, ktoré sú v nich uvedené.

21

Na strane druhej, podľa ustanovení článku 11 ods. 3 nariadenia č. 883/2013 postúpenie správ a odporúčaní príslušným vnútroštátnym orgánom nie je doplnené o povinnosti, pokiaľ ide o následné opatrenia, ktoré uvedené orgány musia prijať vzhľadom na tieto predmetné akty, voči osobám, ktoré sú v nich uvedené. Aj keď článok 11 ods. 6 nariadenia č. 883/2013, ako ho uvádza žalobkyňa, istotne stanovuje, že vnútroštátne orgány sú povinné informovať OLAF na jeho žiadosť o následných opatreniach na jeho odporúčania, nič to nemení na tom, že podľa znenia toho istého ustanovenia tieto následné kroky nie sú povinné, ale „možné“.

22

Z ustanovení nariadenia č. 883/2013, a obzvlášť z odôvodnenia 31 a článku 11 tohto nariadenia, vyplýva, že ako sa uvádza v judikatúre pripomenutej v bode 15 vyššie, správa a odporúčania vypracované OLAF‑om po externom vyšetrovaní a postúpené vnútroštátnym orgánom dotknutých členských štátov nemôže viesť automaticky k začatiu správneho alebo súdneho konania na vnútroštátnej úrovni, ani a fortiori, k prijatiu následných súdnych aktov. Je na vnútroštátnych orgánoch, aby rozhodli o opatreniach, ktoré je potrebné uskutočniť, a tieto orgány sú teda jedinými orgánmi, ktoré sú oprávnené prijať rozhodnutia, ktoré môžu zasiahnuť do právneho postavenia osôb, voči ktorým OLAF odporúčal začať takéto konania.

23

Tento záver nie je spochybnený okolnosťou uvedenou žalobkyňou, že článok 11 ods. 1 druhý pododsek nariadenia č. 883/2013 stanovuje, že v odporúčaniach vypracovaných OLAF‑om „sa v relevantných prípadoch uvedie akékoľvek disciplinárne, správne, finančné alebo justičné opatrenie zo strany… príslušných orgánov dotknutých členských štátov“.

24

Je vhodné uviesť, že výraz „doivent prendre“, ktorý je uvedený vo francúzskom znení článku 11 ods. 1 druhého pododseku nariadenia č. 883/2013, ako aj v zásade v talianskom znení (devono adottare), nie je totiž uvedený v ostatných jazykových zneniach toho istého ustanovenia, akými je anglické, nemecké, bulharské, grécke alebo portugalské znenie.

25

Je vhodné pripomenúť, že je v zásade nutné všetkým jazykovým zneniam právneho predpisu Únie prisudzovať rovnakú hodnotu. Na účely zabezpečenia jednotného výkladu práva Únie je potrebné, v prípade odchyliek medzi týmito zneniami, vykladať dotknuté ustanovenie v závislosti od všeobecnej systematiky a účelu právnej úpravy, ktorej je toto ustanovenie súčasťou (pozri rozsudok z 20. septembra 2012, Maďarsko/Komisia, T‑89/10, neuverejnený, EU:T:2012:451, bod 43 a citovanú judikatúru).

26

V prejednávanej veci je najprv potrebné konštatovať, že článok 11 ods. 1 nariadenia č. 883/2013 sa netýka účinkov, ale výlučne obsahu správy a odporúčaní. Predovšetkým v anglickom znení tohto ustanovenia pojem „shall“ odkazuje výslovne na obsah odporúčaní (shall… indicate). Ďalej článok 11 ods. 3 a 6 nariadenia č. 883/2013 upravujú postúpenie správy a odporúčaní príslušným vnútroštátnym orgánom a následné opatrenia po tomto postúpení. Tieto ustanovenia nestanovujú povinnosti, pokiaľ ide o následné opatrenia, ktoré by mali uvedené orgány prijať vo veci predmetných aktov, voči osobám, ktoré sú v nich uvedené. Nakoniec je vhodné pripomenúť, že z odôvodnenia 31 nariadenia č. 883/2013 vyplýva, že je na príslušných vnútroštátnych orgánoch aby sa rozhodli, aké opatrenia sa majú prijať v súvislosti so správami OLAF‑u.

27

Preto s ohľadom na všeobecnú systematiku a účel predmetnej právnej úpravy nemožno článok 11 ods. 1 nariadenia č. 883/2013 vykladať v tom zmysle, že zahŕňa povinnosti pre vnútroštátne orgány, ktoré sú príjemcami správy a odporúčaní OLAF‑u, pokiaľ ide o následné opatrenia, ktoré majú tieto orgány prijať vo veci predmetných aktov, voči osobám, ktoré sú v nich uvedené.

28

Záverom, ustálená judikatúra Všeobecného súdu týkajúca sa aktov OLAF‑u a relevantných ustanovení nariadenia č. 883/2013 preukazujú, že napadnuté akty nevyvolávajú nijaký záväzný právny účinok, ktorý by mohol podstatným spôsobom zmeniť právnu situáciu žalobkyne v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 13 vyššie, keďže je na príslušných vnútroštátnych orgánoch, aby sa v rámci ich vlastnej právomoci rozhodli, aké opatrenia majú prijať, pokiaľ ide o správu z 26. novembra 2015 a obzvlášť odporúčanie z 9. decembra 2015.

29

Rovnaký záver sa ponúka, pokiaľ ide o „predchádzajúce a úzko súvisiace akty OLAF‑u“, teda akty, ako sú uvedené v pripomienkach k námietke neprípustnosti, „prechodných informácií uvedených v článku 12 [nariadenia č. 883/2013]“, ktoré by OLAF mal postúpiť talianskym colným orgánom. Bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o otázke, či bola proti nim riadne podaná žaloba, čo je spochybnené Komisiou, je totiž vhodné pripomenúť, že postúpenie informácií vnútroštátnym orgánom zo strany OLAF‑u nemôže byť v každom prípade považované za akt spôsobujúci ujmu, lebo podľa článku 12 nariadenia č. 883/2013 je na orgánoch, ktoré dostávajú informácie OLAF‑u, posúdiť v rámci ich vlastných právomocí, obsah a dosah týchto informácií a potom následných krokov, ktoré sa majú voči nim prijať (pozri analogicky rozsudok z 20. mája 2010, Komisia/Violetti a.i., T‑261/09 P, EU:T:2010:215, bod 47 a citovanú judikatúru a uznesenie z 22. júna 2015, In vivo/Komisia, T‑690/13, neuverejnené, EU:T:2015:519, bod 24).

30

Aj za predpokladu, že v prejednávanej veci talianske colné orgány, ktoré doručili žalobkyni colné akty uvedené v bode 2 vyššie, skutočne vychádzali z prechodných informácií uvedených v bode 29 vyššie, dokonca po oboznámení sa o nich, zo správy z 26. novembra 2015 alebo z odporúčania z 9.decembra 2015, táto okolnosť neznamená, že akty OLAF‑u vyvolávajú záväzné právne účinky, lebo colné akty uvedené v bode 2 vyššie nevyplývali automaticky z uvedených aktov OLAF‑u, ale rozhodli o nich talianske colné orgány v rámci ich vlastných právomocí.

31

Žiadne z tvrdení žalobkyne nemôže spochybniť tieto závery.

32

Po prvé žalobkyňa tvrdí, že napadnuté akty vylučovali jej právo na to, aby Agentúra pre clo a monopoly pristúpila na základe článkov 116 až 121 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 952/2013 z 9. októbra 2013, ktorým sa ustanovuje Colný kódex Únie (Ú. v. EÚ L 269, 2013, s. 1, ďalej len „Colný kódex Únie“), k vráteniu alebo odpusteniu dovozného cla v jej prospech. Rovnako tvrdí, že napadnuté akty poškodili jej právo na registráciu na základe článkov 38 a 39 Colného kódexu Únie ako schváleného hospodárskeho subjektu.

33

Tieto tvrdenia nemožno prijať, pretože s ohľadom na zistenia uvedené v bode 22 vyššie správa z 26. novembra 2015 a odporúčania z 9. decembra 2015 neobsahujú nijakú automatickú povinnosť pre vnútroštátne orgány prijať opatrenie určené proti žalobkyni a je len na týchto orgánoch, aby sa rozhodli pri výkone svojich vlastných právomocí o opatreniach, ktoré je potrebné tam prijať, vrátane colnej oblasti.

34

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že z ustálenej judikatúry Všeobecného súdu vyplýva, že uplatnenie hmotného colného práva Únie, vrátane prijatia rozhodnutí vyžadujúcich platenie a posteriori nevybraného cla, spadá do výlučnej právomoci vnútroštátnych colných orgánov. Rozhodnutia prijaté týmito orgánmi na základe tohto práva môžu byť napadnuté pred vnútroštátnymi súdmi, pričom tieto súdy sa môžu obrátiť na Súdny dvor podľa článku 267 ZFEÚ (rozsudok zo 16. apríla 2015, Schenker Customs Agency/Komisia, T‑576/11, EU:T:2015:206, bod 49 a citovaná judikatúra, pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 12. novembra 2013, Wünsche Handelsgesellschaft International/Komisia, T‑147/12, neuverejnený, EU:T:2013:587, body 24 a 25 a citovanú judikatúru).

35

Pokiaľ ide jednak o prípadnú žiadosť o vrátenie alebo odpustenie dovozného cla, je vhodné pripomenúť, že z judikatúry vyplýva, že vnútroštátne colné orgány vykonávajú vlastné posúdenie žiadostí predložených každým dovozcom, aby zohľadnili akúkoľvek faktickú alebo právnu špecifickosť, ktorá by mohla charakterizovať špecifickú situáciu každého subjektu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. marca 2015, Vestel Iberia a Makro autoservicio mayorista/Komisia, T‑249/12 a T‑269/12, neuverejnený, EU:T:2015:150, body 79 až 82).

36

Pokiaľ na druhej strane ide o prípadnú žiadosť o poskytnutie štatútu schváleného hospodárskeho subjektu, z článkov 38 a 39 Colného kódexu Únie, ani z článku 24 vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) 2015/2447 z 24. novembra 2015, ktorým sa stanovujú podrobné pravidlá vykonávania určitých ustanovení Colného kódexu Únie (Ú. v. EÚ L 343, 2015, s. 558, ďalej len „vykonávacie nariadenie“) nijako nevyplýva, že by podľa napadnutých aktov mala byť v prejednávanej veci žalobkyňa automaticky považovaná za nesplňujúcu kritérium uvedené v článku 39 písm. a) Colného kódexu Únie týkajúce sa neexistencie závažných alebo opakovaných porušení colnej právnej úpravy a daňových právnych predpisov a závažných trestných činov spojených s hospodárskou činnosťou žiadateľa.

37

Podľa článku 29 ods. 4 vykonávacieho nariadenia je totiž na vnútroštátnom colnom orgáne, aby preskúmal, či kritériá uvedené v článku 39 Colného kódexu Únie sú splnené. Na tento účel disponuje vlastnou voľnou úvahou, ktorá mu umožňuje najmä zohľadniť „špecifické charakteristiky hospodárskych subjektov, predovšetkým malých a stredných podnikov“. Vnútroštátny colný orgán sa tiež môže podľa článku 24 ods. 2 vykonávacieho nariadenia týkajúceho sa kritéria uvedeného v článku 39 písm. a) Colného kódexu Únie domnievať, že „porušenie je menšieho významu vzhľadom na počet alebo rozsah dotknutých operácií“ a zohľadniť skutočnosť, že „neposkytuje nijakú pochybnosť o dobrej viere žiadateľa“.

38

Preto je teda na talianskych colných orgánoch, aby uplatnili colné právo Únie a najmä opierali svoju voľnú úvahu o prípadnú žiadosť o vrátenie alebo odpustenie predloženú žalobkyňou, ako aj o prípadnú žiadosť o poskytnutie štatútu schváleného hospodárskeho subjektu, pričom napadnuté akty nijako nestanovujú výkon tejto právomoci voľnej úvahy.

39

Po druhé, žalobkyňa tvrdí, že ak by jej žaloba mala byť považovaná za neprípustnú, bola by zbavená skutočnej súdnej ochrany, pričom možnosť podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania by bola neistá a hypotetická.

40

V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť, ako to bolo konštatované v bode 22 vyššie, že je na vnútroštátnych orgánoch, aby sa rozhodli o opatreniach, ktoré je potrebné prijať na odporúčania, ktoré sú im postúpené OLAF‑om. Je tiež na nich, aby overili, či obdržané informácie odôvodňujú alebo vyžadujú, aby boli začaté konania. V dôsledku toho musí byť súdna ochrana v týchto konaniach zabezpečená na vnútroštátnej úrovni, so všetkými zárukami ustanovenými vnútroštátnym právom, vrátane tých, ktoré vyplývajú zo základných práv a sú neoddeliteľnou súčasťou všeobecných právnych zásad Únie, a preto musia byť členskými štátmi pri výkone právnych predpisov Únie dodržiavané. V rámci žaloby podanej na vnútroštátnej úrovni má rozhodujúci súd možnosť, v niektorých prípadoch dokonca povinnosť, prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania zaslaného Súdnemu dvoru na základe článku 267 ZFEÚ opýtať sa Súdneho dvora, prípadne na základe návrhu účastníkov konania, na výklad ustanovení práva Únie, ktoré považuje za nevyhnutné pre vydanie svojho rozsudku [pozri v tomto zmysle uznesenie z 19. apríla 2005, Tillack/Komisia, C‑521/04 P(R), EU:C:2005:240, body 38 a 39 a rozsudok z 20. júla 2016, Oikonomopoulos/Komisia, T‑483/13, EU:T:2016:421, body 28 a 32].

41

Okrem toho, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne založené v podstate na predpokladanej neefektívnosti týkajúcej sa návrhu na začatie prejudiciálneho konania v prejednávanej veci vo vzťahu k priamej žalobe o neplatnosť, je vhodné pripomenúť, že takéto tvrdenie, aj keby bolo preukázané, v nijakom prípade neoprávňuje Všeobecný súd, aby nahrádzal normotvornú moc Únie s cieľom pristúpiť k zmene systému opravných prostriedkov a postupov stanovených Zmluvami a určených na zverenie Súdnemu dvoru a Všeobecnému súdu kontrolu zákonnosti aktov vydaných inštitúciami. V nijakom prípade neumožňuje, aby sa akty, ktoré nevyvolávajú záväzné právne účinky v zmysle článku 263 prvého odseku ZFEÚ, stali napadnuteľnými (pozri analogicky rozsudok z 27. júna 2000, Salamander a.i./Parlament a Rada, T‑172/98 a T‑175/98 až T‑177/98, EU:T:2000:168, bod 75 a citovanú judikatúru a uznesenie z 12. januára 2007, SPM/Komisia, T‑447/05, EU:T:2007:3, bod 82 a citovanú judikatúru).

42

Po tretie, pokiaľ ide o údajné porušenia procesných práv, práva predkladať dôkazy, práva byť vypočutý, ako aj základných práv a práva žalobkyne na súdnu ochranu proti protiprávnym vyšetrovacím úkonom, ktorých sa mal dopustiť OLAF, je vhodné pripomenúť, že z judikatúry vyplýva, že z procesných chýb, na ktoré žalobkyňa poukázala v rámci žaloby o neplatnosť a o ktorých tvrdí, že v danom prípade postihujú vyšetrovaciu správu OLAF‑u, nemôže vyplývať, že akt spôsobuje žalobkyni ujmu. Na tieto porušenia sa totiž možno odvolávať len na podporu žaloby, ktorá smeruje proti neskoršiemu napadnuteľnému aktu, keďže uvedené nezákonnosti a nedostatky mohli ovplyvniť jej obsah, a teda nie nezávisle od neexistencie takéhoto aktu (pozri rozsudok zo 6. apríla 2006, Camós Grau/Komisia, T‑309/03, EU:T:2006:110, bod 55 a citovanú judikatúru).

43

Okrem toho je vhodné pripomenúť, že z judikatúry vyplýva, že závažnosť údajného nesplnenia povinnosti zo strany dotknutej inštitúcie alebo rozsah z toho plynúcej ujmy, pokiaľ ide o dodržanie základných práv, neumožňuje vylúčiť uplatnenie prekážok konania z dôvodu verejného záujmu stanovených v Zmluve a spôsobiť, že akty, ktoré nevyvolávajú záväzné právne účinky, sú napadnuteľné. Napadnuteľnosť aktu totiž nemôže byť vyvodená z jeho prípadnej protiprávnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. januára 2003, Philip Morris International/Komisia, T‑377/00, T‑379/00, T‑380/00, T‑260/01 a T‑272/01, EU:T:2003:6, bod 87).

44

Po štvrté, žalobkyňa uvádza, že informácie postúpené OLAF‑om Agentúre pre clo a monopoly jej spôsobili morálnu ujmu prostredníctvom niektorých tlačových správ tejto agentúry a novinových článkov, ktoré na ne odkazovali. Aj za predpokladu, že by tieto skutočnosti mohli spôsobiť ujmu, nemožno však správe z 26. novembra 2015 a odporúčaniu z 9. decembra 2015 prisúdiť povahu aktov spôsobujúcich ujmu v zmysle článku 263 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. apríla 2006, Camós Grau/Komisia, T‑309/03, EU:T:2006:110, bod 56).

45

Po piate, riešenie použité v uznesení z 13. apríla 2011Planet/Komisia (T‑320/09, EU:T:2011:172), uvedené žalobkyňou na podporu záveru, podľa ktorého správa z 26. novembra 2015 a odporúčanie z 9. decembra 2015 sú napadnuteľné akty, nie je použiteľné v prejednávanej veci najmä vzhľadom na povahu aktov v prejednávanej veci.

46

Jednak je vhodné pripomenúť, že z bodov 21 až 27 a 53 uznesenia z 13. apríla 2011, Planet/Komisia (T‑320/09, EU:T:2011:172) vyplýva, že vec, ktorá viedla k tomuto uzneseniu, sa týkala aktov prijatých v rámci „osobitného konania“ vo veci zápisu subjektu do zoznamu varovania a presnejšie návrhu OLAF‑u účtovnému oddeleniu Komisie na aktivovanie varovania subjektu v systéme včasného varovania (EWS) a samotné aktivovanie varovania účtovným oddelením Komisie. Na druhej strane, z bodov 47 a 48 tohto uznesenia vyplýva, že uvedené akty vyvolávajú účinky, ktoré podstatným spôsobom zmenili právnu situáciu subjektu zapísaného na zozname varovaní, keďže po aktivácii varovania, na účely získania záväzku finančných zdrojov Únie, bol povinný prispôsobiť sa zvýšeným obozretnostným podmienkam alebo opatreniam, ktoré ukladajú dotknutí povoľujúci úradníci.

47

V prejednávanej veci napadnuté akty OLAF‑u neviažu orgány, ktoré sú ich adresátmi, a nemenia podstatným spôsobom právnu situáciu žalobkyne, pokiaľ ide o dôsledky, ktoré majú z nich vyvodiť uvedené orgány.

48

Po šieste, judikatúra citovaná žalobkyňou na účely preukázania neexistencie priestoru na voľnú úvahu talianskych colných orgánov, teda rozsudkov z 23. novembra 1971Bock/Komisia (62/70, EU:C:1971:108) a zo 17. januára 1985, Piraiki‑Patraiki a.i./Komisia (11/82, EU:C:1985:18), nie je použiteľná v prejednávanej veci.

49

Je vhodné uviesť, že z bodov 3 až 11 rozsudku z 23. novembra 1971, Bock/Komisia (62/70, EU:C:1971:108) a z bodov 2 až 32 rozsudku zo 17. januára 1985, Piraiki‑Patraiki a.i./Komisia (11/82, EU:C:1985:18) vyplýva, že tieto rozsudky sa netýkajú otázky, či akty v prejednávanej veci vyvolávali záväzné právne účinky v zmysle článku 263 ZFEÚ, ale otázky, či žalobkyne boli priamo a osobne dotknuté uvedenými aktmi v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.

50

V každom prípade je vhodné pripomenúť, že v bodoch 23 a 26 uznesenia zo 6. marca 2014, Northern Ireland Department of Agriculture and Rural Development/Komisia (C‑248/12 P, neuverejnené, EU:C:2014:137), samotný Súdny dvor konštatoval, že riešenie uvedené v rozsudku zo 17. januára 1985, Piraiki‑Patraiki a.i./Komisia (11/82, EU:C:1985:18) sa vysvetľovalo špecifickými situáciami, v ktorých bol vydaný, a že toto vyplývalo zo samotného znenia tohto rozsudku.

51

V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že ako rozsudok z 23. novembra 1971, Bock/Komisia (62/70, EU:C:1971:108), tak aj rozsudok zo 17. januára 1985, Piraiki‑Patraiki a.i./Komisia (11/82, EU:C:1985:18), sa týkali špecifických prípadov, kedy Komisia povolila na žiadosť členského štátu prijatie ochranných opatrení týmto štátom. Za týchto okolností nie je nijaká pochybnosť, že členský štát, ktorý požiadal o takéto opatrenia, prijal následné kroky, aby z nich vyvodil všetky dôsledky (pozri uznesenie z 8. júla 2004, Regione Siciliana/Komisia, T‑341/02, EU:T:2004:228, bod 79). Tieto okolnosti však v prejednávanej veci neexistujú.

52

Z uvedeného vyplýva, že napadnuté akty, v každom prípade „predchádzajúce a úzko súvisiace akty OLAF‑u“, ktoré nemajú záväzné právne účinky, nemožno považovať za napadnuteľné akty v zmysle článku 263 prvého odseku ZFEÚ.

53

Túto žalobu treba preto zamietnuť ako neprípustnú.

54

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (siedma komora)

nariadil: