1

Komisia Európskych spoločenstiev prijala 12. novembra 2008 rozhodnutie K(2008) 6815 v konečnom znení týkajúce sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP proti viacerým výrobcom autoskla, vrátane žalobkyne, teda spoločnosti Pilkington Group Ltd (vec COMP/39.125 – Autosklo), (ďalej len „rozhodnutie Autosklo“).

2

Komisia najmä konštatovala, že osoby, ktorým bolo rozhodnutie Autosklo určené, porušili článok 81 ES a článok 53 Dohody o EHP tým, že sa počas rôznych období medzi marcom 1998 a marcom 2003 zúčastnili na súbore protisúťažných dohôd a zosúladených postupov v sektore s autosklom v rámci Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP).

3

Podľa rozhodnutia Autosklo ide o jediné a pokračujúce porušenie spočívajúce v zosúladenom rozdeľovaní zmlúv týkajúcich sa dodávok automobilových skiel alebo zostáv sklenených výplní, zahŕňajúcich najmä predné sklo, zadné sklo a bočné sklá, a to hlavným výrobcom automobilov v rámci EHP. Tieto zosúladené postupy spočívali podľa Komisie v koordinácii cenových politík a stratégií dodávok zákazníkom s cieľom udržať celkovú stabilitu trhových podielov podnikov zúčastnených na karteli na predmetnom trhu. Táto stabilita bola najmä dosahovaná nápravnými mechanizmami, ktoré sa používali, keď zosúladené postupy neviedli k očakávaným výsledkom.

4

Listom z 25. marca 2009 Generálne riaditeľstvo Komisie pre hospodársku súťaž (ďalej len „DG COMP“) informovalo žalobkyňu o svojom zámere uverejniť na svojej internetovej stránke v súlade s článkom 30 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205), nedôvernú verziu rozhodnutia Autosklo v jeho autentických jazykoch, ktorými sú angličtina, francúzština a holandčina. DG COMP okrem toho vyzvalo žalobkyňu, aby označila dôverné informácie alebo informácie, ktoré predstavujú obchodné tajomstvo, a aby svoje úvahy v tomto smere odôvodnila.

5

V nadväznosti na korešpondenciu so žalobkyňou schválilo DG COMP vo februári 2012 nedôverné znenie rozhodnutia Autosklo, ktoré malo byť uverejnené na internetovej stránke Komisie. Z predmetnej korešpondencie vyplýva, že DG COMP nevyhovelo žiadostiam žalobkyne o utajenie informácií uvedených v 202 odôvodneniach a 53 poznámkach pod čiarou rozhodnutia Autosklo.

6

Podľa DG COMP možno tieto informácie rozdeliť do troch kategórií. Prvá kategória obsahuje mená zákazníkov a opis dotknutých výrobkov, tak ako aj akékoľvek informácie umožňujúce určiť totožnosť zákazníka (ďalej len „informácie I. kategórie“). Druhá kategória obsahuje množstvá dodaných dielov, prideľovanie kvót každému výrobcovi automobilov, dohody o cenách, ich výpočet a úpravy a nakoniec údaje a percentuálne podiely v rámci prideľovania zákazníkov medzi účastníkmi kartelu (ďalej len „informácie II. kategórie“). Tretia kategória obsahuje informácie týkajúce sa fyzických osôb, ktoré sú členmi personálu žalobkyne (ďalej len „informácie III. kategórie“).

7

Žalobkyňa sa 30. júna 2011 obrátila v súlade s článkom 9 rozhodnutia Komisie 2001/462/ES, ESUO z 23. mája 2001 o pôsobnosti vyšetrovateľov v niektorých konaniach vo veci hospodárskej súťaže (Ú. v. ES L 162, s. 21, Mim. vyd. 08/002, s. 151), pričom namietala proti zverejneniu všetkých sporných informácií.

8

Vyšetrovateľ sa k žiadosti žalobkyne vyjadril v rozhodnutí Komisie C(2012) 5718 zo 6. augusta 2012, ktorým sa zamieta žiadosť o dôverné zaobchádzanie, ktorú podala Pilkington Group na základe článku 8 rozhodnutia predsedu Komisie 2011/695/EÚ z 13. októbra 2011 o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa v niektorých konaniach vo veci hospodárskej súťaže (vec COMP/39.125 – Autosklo) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

9

Z odôvodnenia 18 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že toto rozhodnutie vychádza hlavne z preskúmania dvoch tvrdení predložených žalobkyňou. Prvé tvrdenie preskúmané v odôvodneniach 19 až 42 napadnutého rozhodnutia sa týka informácií I. a II. kategórie, zatiaľ čo druhé tvrdenie preskúmané v odôvodneniach 43 až 48 napadnutého rozhodnutia sa týka informácií III. kategórie.

10

Pokiaľ ide o prvé tvrdenie, vyšetrovateľ sa v prvom rade domnieval, že informácie I. a II. kategórie boli svojou povahou a vzhľadom na osobitosti trhu s autosklom známe nielen žalobkyni, po druhé sa tieto informácie týkali minulosti a po tretie sa týkali samotnej podstaty porušenia, takže ich zverejnenie sa požaduje aj v záujme poškodených osôb (odôvodnenia 19 až 32 napadnutého rozhodnutia). Okrem toho v rozsahu, v akom žalobkyňa predložila osobitné tvrdenia na preukázanie dôvernosti informácií, vyšetrovateľ napriek všeobecným charakteristikám opísaným vyššie dospel k záveru, že s odôvodneniami 198, 208, 367, 383 a 393 až 397 rozhodnutia Autosklo možno výnimočne zaobchádzať dôverne v rozsahu, v akom obsahujú informácie I. a II. kategórie (odôvodnenie 32 posledná veta až odôvodnenie 42 a články 1 a 2 napadnutého rozhodnutia).

11

Pokiaľ ide o druhé tvrdenie, vyšetrovateľ sa oprel o článok 5 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 45/2001 z 18. decembra 2000 o ochrane jednotlivcov so zreteľom na spracovanie osobných údajov inštitúciami a orgánmi spoločenstva a o voľnom pohybe takýchto údajov (Ú. v. ES L 8, 2001, s. 1; Mim. vyd. 13/026, s. 102) a súhlasil s dôverným zaobchádzaním s informáciami nachádzajúcimi sa v odôvodneniach 98, 132, 160, 163 a poznámkach pod čiarou č. 282 a č. 410 rozhodnutia Autosklo (odôvodnenia 43 až 47 a článok 3 napadnutého rozhodnutia).

12

Vo zvyšnej časti vyšetrovateľ žiadosť žalobkyne zamietol (článok 4 napadnutého rozhodnutia).

13

Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súd 19. októbra 2012 podala túto žalobu.

14

Uznesením z 11. marca 2013 predseda Všeobecného súdu nariadil čiastočný odklad výkonu napadnutého rozhodnutia. Uznesením z 10. septembra 2013, Komisia/Pilkington Group [C‑278/13 P(R), Zb., EU:C:2013:558] podpredseda Súdneho dvora Európskej únie zamietol odvolanie podané Komisiou proti uzneseniu predsedu Všeobecného súdu.

15

Uznesením z 27. novembra 2013 predseda tretej komory Všeobecného súdu zamietol návrhy na vstup vedľajších účastníkov do konania predložené štyrmi poisťovňami pôsobiacimi v odvetví autoskiel na podporu návrhov Komisie.

16

V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania Všeobecný súd položil Komisii niekoľko písomných otázok. Komisia odpovedala na tieto otázky listami zo 7. októbra a 18. decembra 2014.

17

Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

18

Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

19

Na podporu svojej žaloby žalobkyňa uvádza šesť žalobných dôvodov založených na:

20

Žalobkyňa tvrdí, že vyšetrovateľ zamietol jej žiadosť na základe stručného a všeobecného odôvodnenia vychádzajúceho z nerelevantných kritérií. Navyše predmetné odôvodnenie jasne neuvádza použitý právny predpis, neodpovedá na celý rad tvrdení vychádzajúcich z porušenia zásady rovnosti zaobchádzania, ani nevysvetľuje konkrétny rozpor so stanoviskom DG COMP. Pritom žalobkyňa odôvodnila svoju žiadosť jednotlivými odkazmi na každé dotknuté odôvodnenie. Všeobecné odôvodnenie je teda svojou povahou nedostatočné, lebo sporné informácie, hoci patria do rovnakej kategórie, majú veľmi rozdielnu povahu, o čom svedčí skutočnosť, že s niektorými sa zaobchádzalo dôverne a s inými nie. Nakoniec všeobecný odkaz na skutočnosti zakladajúce porušenie ako samostatné kritérium a na nedôvernú povahu informácií predložených Komisiou v rámci žiadosti o zhovievavosť, ako aj nekoherentné definície dôvernosti dokazujú, že napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené. Za týchto podmienok Komisia porušila článok 296 ZFEÚ a zásadu riadnej správy vecí verejných stanovenú v článku 41 Charty základných práv Európskej únie.

21

Účelom povinnosti odôvodniť individuálne rozhodnutie je vedľa umožnenia súdneho preskúmania poskytnúť dotknutej osobe dostatok údajov, aby zistila, či rozhodnutie nie je prípadne postihnuté vadou, ktorá spochybňuje jeho platnosť. Požiadavka odôvodnenia musí byť hodnotená vzhľadom na okolnosti daného prípadu, najmä na obsah aktu, charakter uvádzaných dôvodov a záujem, ktorý môžu mať na získaní takýchto vysvetlení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a osobne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, pretože otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 296 ZFEÚ, má byť posudzovaná s ohľadom nielen na jeho znenie, ale tiež na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich predmetnú oblasť. Odôvodnenie aktu musí byť okrem toho logické, najmä bez vnútorných rozporov, ktoré bránia porozumieť dôvodom, na ktorých sa tento akt zakladá (rozsudok z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, C‑521/09 P, Zb., EU:C:2011:620, body 148, 150 a 151).

22

Podľa článku 8 ods. 2 rozhodnutia 2011/695 môže vyšetrovateľ rozhodnúť, že informácie môžu byť zverejnené, pretože nepredstavujú obchodné tajomstvo alebo iné dôverné informácie, alebo preto, že existuje prevažujúci záujem na ich zverejnení. V dôsledku toho záver, že sporná informácia môže byť zverejnená, musí byť odôvodnený úvahami, ktoré vyšetrovateľa viedli k názoru, že táto informácia buď nepredstavuje obchodné tajomstvo alebo inú dôvernú informáciu, alebo existuje prevažujúci záujem na jej zverejnení.

23

V tejto súvislosti skutočnosť, že odmietnutie dôvernosti je založené na jednom alebo niekoľkých dôvodoch, pokiaľ ide o sériu informácií, ktoré majú podľa názoru vyšetrovateľa spoločné vlastnosti, nemá vplyv na úplnosť odôvodnenia, ak napadnuté rozhodnutie umožňuje porozumieť dôvodom, na ktorých vyšetrovateľ založil svoje závery. Ak predmetné dôvody nie sú vo vzťahu k jednej či viacerým informáciám platné, bude spochybnená dôvodnosť odôvodnenia, a nie jeho dostatočnosť, ako podstatná formálna náležitosť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. marca 2001, Francúzsko/Komisia, C‑17/99, Zb., EU:C:2001:178, bod 35).

24

V prejednávanej veci z odôvodnení 19 až 32 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že vyšetrovateľ najskôr opísal určité spoločné vlastnosti informácií I. a II. kategórie, z dôvodu ktorých nemôžu byť podľa jeho názoru tieto informácie kvalifikované ako dôverné. Ide v prvom rade o skutočnosť, že predmetné informácie sú zo svojej povahy známe tretím osobám, v druhom rade, že sa vzťahujú k minulosti a v treťom rade, že predstavujú samotnú podstatu protiprávneho správania.

25

V tejto súvislosti vyšetrovateľ preskúmal, či napriek týmto vlastnostiam žalobkyňa uviedla osobitné tvrdenia preukazujúce, že predmetné informácie sú dôverné v tom zmysle, že sú známe len obmedzenému počtu osôb, že by ich zverejnenie mohlo spôsobiť závažnú ujmu a že je objektívne odôvodnená ochrana záujmov, ktoré by mohli byť zverejnením poškodené. V tejto súvislosti vyšetrovateľ dospel k záveru, že jedine odôvodnenia 198, 208, 367, 383 a 393 až 397 rozhodnutia Autosklo obsahujú informácie, ktoré by nemali byť zverejnené (odôvodnenia 33 až 42 napadnutého rozhodnutia).

26

Nakoniec, pokiaľ ide o informácie III. kategórie, vyšetrovateľ v odôvodneniach 46 a 47 napadnutého rozhodnutia uviedol, že jedine odôvodnenia 98, 132, 160 a 163 a poznámky pod čiarou č. 282 a č. 410 rozhodnutia Autosklo obsahujú informácie, ktoré by s rozumnou pravdepodobnosťou viedli k určeniu totožnosti fyzických osôb. Naopak ostatné odôvodnenia rozhodnutia Autosklo, ktoré podľa žalobkyne obsahujú informácie III. kategórie, podľa odôvodnenia 48 napadnutého rozhodnutia neobsahujú údaje, ktoré by s rozumnou pravdepodobnosťou viedli k určeniu totožnosti fyzických osôb.

27

Keďže napadnuté rozhodnutie obsahuje takéto odôvodnenie, poskytuje tak Všeobecnému súdu, ako aj žalobkyni informácie, ktoré umožňujú zistiť dôvody, prečo sa vyšetrovateľ domnieval, že sporné informácie sú nedôverné, či už sa tieto dôvody vzťahovali ku konkrétnej informácii, alebo odkazovali na vlastnosti série informácií. Okolnosť, že vyšetrovateľ neuviedol samostatné posúdenie vo vzťahu ku každému odôvodneniu rozhodnutia Autosklo dotknutému žiadosťou žalobkyne, tak neznamená, že je napadnuté rozhodnutie nedostatočne odôvodnené. Žalobkyňa teda mohla účinne spochybniť zákonnosť rozboru uskutočneného vyšetrovateľom a Všeobecný súd má k dispozícii dostatok informácií potrebných na svoje posúdenie.

28

Nakoniec výhrady vychádzajúce zo skutočnosti, že neboli uvedené použité právne predpisy, že uvedené dôvody nie sú prispôsobené všetkým sporným informáciám, že pojem skutočnosti zakladajúce porušenie nie je relevantný, že informácie II. kategórie nie sú svojou povahou známe iným osobám, než žalobkyni, a že definície dôverného zaobchádzania nie sú v napadnutom rozhodnutí koherentné, sa týkajú materiálnej zákonnosti napadnutého rozhodnutia a sú preskúmané v rámci druhého a tretieho žalobného dôvodu.

29

Pokiaľ ide o výhradu, že vyšetrovateľ neodpovedal na tvrdenie vychádzajúce z porušenia zásady rovnosti zaobchádzania, táto výhrada nie je dôvodná. Aj za predpokladu, že by vyšetrovateľ bol povinný vykonať takéto preskúmanie, vyšetrovateľ túto povinnosť splnil v odôvodneniach 14 a 15 napadnutého rozhodnutia, keď po prvé uviedol, že prístup Komisie prijatý v rámci predchádzajúcich vyšetrovaní môže byť zmenený v dôsledku nového uverejnenia úplnejšieho znenia rozhodnutia konštatujúceho porušenia a po druhé, že nemožno predpokladať, že by každý údaj vynechaný v uverejnenom znení takéhoto rozhodnutia predstavoval profesijné tajomstvo. Otázka, či je toto odôvodnenie správne, spadá do oblasti dôvodnosti odôvodnenia a bude preskúmaná v rámci tretieho žalobného dôvodu.

30

Naopak, zdá sa, že žalobkyňa oprávnene spochybňuje skutočnosť, že vyšetrovateľ jej žiadosť týkajúcu sa odôvodnenia 115 rozhodnutia Autosklo výslovne zamietol, hoci DG COMP tejto žiadosti už vyhovelo.

31

Osobitne podľa článku 8 ods. 2 rozhodnutia 2011/695 v prípade, že dotknutý podnik „nesúhlasí so zverejnením informácií“ môže vec postúpiť vyšetrovateľovi. Ak má Komisia v úmysle zverejniť takéto informácie, musí o ňom informovať podnik v súlade s článkom 8 ods. 1 toho istého rozhodnutia. Z týchto ustanovení vyplýva, že právomoc vyšetrovateľa je obmedzená žiadosťou, ktorá mu bola podaná, a nemôže spochybniť dôvody rozhodnutia prijatého DG COMP, ktorými sa vyhovelo žiadosti o dôverné zaobchádzanie.

32

V prejednávanej veci pritom z odseku 4 listu Komisie z 1. februára 2012 vyplýva, že DG COMP súhlasilo s tým, že zo zverejneného znenia rozhodnutia Autosklo budú odstránené mená zákazníkov žalobkyne uvedené v odôvodnení 115 tohto rozhodnutia s cieľom chrániť totožnosť určitých členov personálu žalobkyne. V tomto smere treba odmietnuť tvrdenie Komisie, podľa ktorého bol názor vyjadrený v liste z 1. februára 2012 len predbežný a nemá vplyv na konečné rozhodnutie vyšetrovateľa. Ako už bolo uvedené v bode 31 vyššie, vyšetrovateľ je zapojený len v prípade, že podnik so zamýšľaným zverejnením nesúhlasí. Naopak, ak sa neuvažuje o zverejnení, zapojenie vyšetrovateľa je bezpredmetné. V rozpore s tým, čo tvrdí Komisia, list z 1. februára 2012 túto skutočnosť ilustruje vo svojom odseku 9, v ktorom je žalobkyňa vyzvaná, aby sa obrátila na vyšetrovateľa, ak nesúhlasí s rozsahom zamýšľaného zverejnenia („[s]hould you not agree with the scope of the disclosure as described in this letter“).

33

Hoci je pravda, že žalobkyňa zahrnula odôvodnenia 115 rozhodnutia Autosklo do svojich listov z 30. júna a 7. novembra 2011 určených vyšetrovateľovi, nemení to nič na tom, že toto zahrnutie je spôsobené tým, že DG COMP vyjadrilo súhlas s nezverejnením príslušnej časti uvedeného odôvodnenia 115 až v liste z 1. februára 2012, teda po tom, ako bola vec predložená vyšetrovateľovi. Napriek tejto situácii vyšetrovateľ výslovne zamietol žiadosť o dôverné zaobchádzanie s odôvodnením 115 rozhodnutia Autosklo (odôvodnenie 48 napadnutého rozhodnutia), hoci bol povinný konštatovať, že DG COMP už uvedenej žiadosti vyhovelo a túto otázku už neposudzovať.

34

Napadnuté rozhodnutie treba v rozsahu, v akom zamieta žiadosť o dôverné zaobchádzanie predloženú žalobkyňou vo vzťahu k časti odôvodnenia 115 rozhodnutia Autosklo, zamietnuť. V zostávajúcej časti sa prvý žalobný dôvod musí zamietnuť.

35

Podľa žalobkyne pojem dôverné informácie zahŕňa obchodné tajomstvo, iné informácie, ktorých zverejnenie by vážne poškodilo obchodné záujmy podniku a nakoniec údaje osobnej povahy. Informácia je dôverná, ak je známa obmedzenému počtu jednotlivcov a jej zverejnenie by mohlo spôsobiť ujmu. Informácia, ktorá spĺňa tieto kumulatívne podmienky, môže byť zverejnená, len ak existuje prevažujúci záujem, ktorý musí byť potvrdený po zvážení záujmov v rámci reštriktívneho výkladu. Vyšetrovateľ predtým, než rozhodol o existencii prevažujúceho záujmu na zverejnení sporných údajov, však údajne nevykonal na základe stanovených kritérií konkrétne posúdenie toho, či sú tieto údaje svojou povahou dôverné.

36

Pokiaľ ide osobitne o informácie I. kategórie, zverejnenie rozhodnutia Autosklo v znení vyplývajúcom z napadnutého rozhodnutia by odhalilo v konsolidovanej forme hlavných zákazníkov žalobkyne, ako aj dotknuté modely vozidiel a diely dodávané v konkrétnych obdobiach. Sprístupnenie týchto informácií sa rovná zverejneniu zoznamu zákazníkov vrátane podrobností o vzťahoch so zákazníkmi, teda dôverných informácií. Pokiaľ by samotné disponovanie touto informáciou zákazníkmi žalobkyne stačilo na vylúčenie akejkoľvek dôvernej povahy tejto informácie, nemohla by byť označená za dôvernú žiadna informácia týkajúca sa vzťahu so zákazníkmi, čo by bolo absurdné. To isté platí v prípade informácií vymenených medzi účastníkmi kartelovej dohody. Pokiaľ ide o informácie II. kategórie, žalobkyňa tvrdí, že obsahujú predovšetkým obchodné tajomstvo, ktoré nie je prístupné odborným kruhom. Vyšetrovateľ však neodôvodnil svoje posúdenie, podľa ktorého sú tieto dôverné informácie týkajúce sa aj bežných obchodných vzťahov, ako potvrdzuje odôvodnenie 36 napadnutého rozhodnutia, známe iným osobám, než žalobkyni. Odôvodnenie uvedené ako posledné je navyše protirečivé, lebo neumožňuje pochopiť dôvod, z ktorého vyšetrovateľ vychádzal na účely rozlíšenia medzi informáciami, ktoré potrebujú ochranu ako dôverné informácie, a informáciami, ktoré možno zverejniť.

37

Žalobkyňa tiež spochybňuje, že informácie I. a II. kategórie sa týkajú minulosti. Všetci dotknutí zákazníci sú totiž ešte dnes jej zákazníkmi, pokiaľ ide o modely vozidiel uvedené v rozhodnutí Autosklo. Posúdenia uvedené v odôvodnení 37 napadnutého rozhodnutia dokazujú, že sprístupnenie informácií I. kategórie by spôsobilo ujmu. Navyše s ohľadom na vlastnosti zmlúv o dodávkach, ktoré sú dohodnuté niekoľko rokov vopred a plnené počas dlhého obdobia, nemožno predpokladať, že sú informácie II. kategórie, ktoré majú viac ako päť rokov zastarané, lebo ich zverejnenie by mohlo odhaliť totožnosť súčasných zákazníkov a trh vymedzený dvojstranným vyjednávaním. Žalobkyňa okrem toho odkázala na osobitné dôvody preukazujúce, že tieto informácie sú naďalej relevantné, a teda citlivé. Spoločné zverejnenie informácií I. a II. kategórie by tak verejnosti poskytlo mimoriadne detailný pohľad na súčasné vzťahy žalobkyne s jej zákazníkmi, čo už bolo uznané v napadnutom rozhodnutí vo vzťahu k niekoľkým odôvodneniam rozhodnutia Autosklo.

38

Žalobkyňa dodáva, že napadnuté rozhodnutie naráža na ustálenú prax Komisie, pokiaľ ide o dôverné zaobchádzanie s podobnými informáciami v minulosti, a narušuje užitočný účinok ustanovení týkajúcich sa prístupu verejnosti k dokumentom inštitúcií.

39

Žalobkyňa okrem toho spochybňuje použitie pojmu skutočnosti zakladajúce porušenie vyšetrovateľom v prejednávanej veci. Tento pojem podľa žalobkyne zahŕňa konanie stretnutí kartelu, totožnosť zúčastnených podnikov a typy vymieňaných informácií, bez toho, aby bolo potrebné odkazovať na mená zákazníkov či opis výrobkov konkrétne prejednávaných na každom stretnutí. V každom prípade, aj ak by boli informácie I. a II. kategórie považované za informácie, na ktoré sa tento pojem vzťahuje, aj tak by nestratili svoj dôverný charakter, lebo spĺňajú relevantné kritériá uvedené v bode 35 vyššie. Rozdielne zaobchádzanie na jednej strane v odôvodnení 207 a na druhej strane v odôvodnení 394 rozhodnutia Autosklo potvrdzuje odôvodnenosť tohto prístupu a ukazuje aj, že nemožno posúdiť, či sa tento pojem vzťahuje na všetky alebo len na niektoré z informácií I. a II. kategórie. V tejto súvislosti teda treba konštatovať nedostatok odôvodnenia.

40

Vyšetrovateľ tiež nesprávne uplatnil kritériá týkajúce sa profesijného tajomstva, pokiaľ ide o informácie uvedené vo vyhlásení o zhovievavosti, ktorého dôverný charakter nemôže byť dotknutý zásadou otvorenosti konania Komisie, ani záujmami údajne poškodených osôb.

41

Žalobkyňa napokon tvrdí, že dôverné informácie možno zverejniť, len ak je to nevyhnutné na účely verejného záujmu alebo záujmu osôb poškodených porušením. V prejednávanej veci však nie je zverejnenie sporných dôverných informácií nevyhnutné na účely sledovania týchto záujmov. Tieto informácie sa totiž netýkajú porušenia ako takého, o čom svedčí skutočnosť, že vyšetrovateľ žiadosti žalobkyne vo vzťahu k niektorým informáciám vyhovel. Okrem toho znenie už zverejnené bez dôverných informácií umožňuje verejnosti oboznámiť sa s dôvodmi, z ktorých vychádza konanie Komisie a údajne poškodeným osobám uplatniť ich práva na príslušných súdoch.

42

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 30 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 Komisia uverejní rozhodnutia, ktorými zistila porušenie a ukladá pokuty alebo pravidelné penále. Podľa odseku 2 toho istého článku uverejnenie obsahuje mená strán a obsah rozhodnutia, vrátane akýchkoľvek uložených pokút. Zohľadňuje oprávnený záujem podnikov pri ochrane ich obchodných tajomstiev.

43

Článok 28 nariadenia č. 1/2003 stanovuje, že informácie získané podľa článkov 17 až 22 toho istého nariadenia sa použijú len na účel, na ktorý boli získané a osoby pracujúce pre príslušné orgány nesmú zverejniť informácie, ktoré podliehajú profesijnému tajomstvu.

44

Z článku 8 ods. 2 rozhodnutia 2011/695 vyplýva, že vyšetrovateľ môže rozhodnúť, že informácie môžu byť zverejnené, pretože nepredstavujú obchodné tajomstvo alebo iné dôverné informácie alebo preto, že existuje prevažujúci záujem na ich zverejnení.

45

Profesijné tajomstvo zahŕňa, okrem obchodného tajomstva, informácie, ktoré sú známe iba obmedzenému počtu osôb, a ich sprístupnenie môže spôsobiť vážnu ujmu osobe, ktorá ich poskytla, alebo tretím osobám. Napokon je potrebné, aby si záujmy, ktoré by mohli byť poškodené sprístupnením takých informácií, objektívne zasluhovali ochranu. Posúdenie dôvernej povahy informácie teda vyžaduje vyváženie medzi legitímnymi záujmami, ktoré bránia tomuto sprístupneniu, a všeobecným záujmom, ktorý vyžaduje, aby inštitúcie Únie pri výkone svojich činností čo možno najviac rešpektovali zásadu otvorenosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. mája 2006, Bank Austria Creditanstalt/Komisia, T‑198/03, Zb., EU:T:2006:136, body 29 a 71).

46

Samozrejme, podľa bodu 75 rozsudku Bank Austria Creditanstalt/Komisia, už citovaného v bode 45 vyššie (EU:T:2006:136), a bodu 64 rozsudku z 12. októbra 2007, Pergan Hilfsstoffe für industrielle Prozesse/Komisia, (T‑474/04, Zb., EU:T:2007:306), v rozsahu, v akom je dôverný charakter určitých informácií chránený výnimkou z práva na prístup k dokumentom stanovenou v článku 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. EÚ L 145, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331), je takáto ochrana relevantná na účely posúdenia, či Komisia dodržala zákaz, ktorý sa na ňu vzťahuje na základe článku 28 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, teda zákaz zverejniť informácie, ktoré podliehajú profesijnému tajomstvu.

47

Po vyhlásení týchto rozsudkov však Súdny dvor vyložil článok 4 nariadenia č. 1049/2001 v tom zmysle, že inštitúcie sú oprávnené opierať sa v tomto ohľade o všeobecné domnienky uplatňujúce sa na určité kategórie dokumentov, pretože na žiadosti o zverejnenie týkajúce sa dokumentov rovnakej povahy je možné použiť podobné všeobecné úvahy. Tento výklad sa uplatní vtedy, keď právna úprava, ktorá upravuje konanie, stanovuje aj striktné pravidlá, pokiaľ ide o zaobchádzanie s informáciami, ktoré boli získané alebo preukázané v rámci takého konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. júna 2012, Komisia/Éditions Odile Jacob, C‑404/10 P, Zb., EU:C:2012:393, body 108, 116 a 118). To je pritom presne prípad článku 27 ods. 2 a článku 28 nariadenia č. 1/2003 a článkov 6, 8, 15 a 16 nariadenia (ES) č. 773/2004 Komisie zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podľa článkov [101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 123, s. 18; Mim. vyd. 08/003, s. 81), ktoré reštriktívnym spôsobom upravujú používanie dokumentov nachádzajúcich sa v spise týkajúcom sa konania o uplatnení článku 101 ZFEÚ (rozsudok z 27. februára 2014, Komisia/EnBW, C‑365/12 P, Zb., EU:C:2014:112, bod 86). V tomto kontexte by zohľadnenie článku 4 nariadenia č. 1049/2001 takým spôsobom, že by sa Komisii zakázalo uverejniť akúkoľvek informáciu, ku ktorej by mohla odmietnuť prístup podľa tohto ustanovenia s odkazom na všeobecnú domnienku, zbavilo článok 30 nariadenia č. 1/2003 svojej podstaty. V dôsledku takéhoto prístupu by Komisia nemohla zverejniť ani podstatu svojho rozhodnutia, keďže toto nevyhnutne vychádza z informácií vo vyšetrovacom spise. Okrem toho by jeho praktickým následkom bol aj prenos dôkazného bremena, ktoré v oblasti dôverného zaobchádzania zaťažuje žiadateľa o také zaobchádzanie, lebo by mu postačovalo odvolať sa na všeobecnú domnienku, ktorej sa inštitúcie môžu dovolávať za vyššie opísaných podmienok, a prakticky Komisiu prinútiť, aby preukázala, že spornú informáciu môže zahrnúť do uverejnenej verzie svojho rozhodnutia. Skutočnosť, že Komisia môže pri posudzovaní žiadosti o prístup ku všetkým dokumentom označeným všeobecným spôsobom a nachádzajúcim sa vo vyšetrovacom spise uplatniť všeobecnú domnienku vychádzajúcu z ochrany niektorého zo záujmov uvedených v článku 4 nariadenia č. 1049/2001 (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/EnBW, už citovaný, EU:C:2014:112, body 65 až 69), teda nijako neprejudikuje rozsah zverejnenia, ku ktorému môže táto inštitúcia v rámci článku 30 nariadenia č. 1/2003 pristúpiť.

48

V prejednávanej veci, pokiaľ ide o informácie I. kategórie, vyšetrovateľ pripomenul, že sa týkali mien zákazníkov, názvov a opisu výrobkov a všetkých ostatných informácií, ktoré umožňujú určiť totožnosť zákazníka (odôvodnenie 21 napadnutého rozhodnutia).

49

Pritom treba uviesť, že v prvom rade sú tieto informácie svojou povahou známe tretím osobám. Navyše rozhodnutie Autosklo neobsahuje zoznam zákazníkov alebo distribútorov, ale vymenúva zákazníkov v rámci opisu porušenia. Totožnosť zákazníka výrobcu automobilového skla okrem toho prestáva byť dôvernou z dôvodu uvedenia tohto výrobcu na inštalovanom skle (odôvodnenia 22 až 24 napadnutého rozhodnutia).

50

V druhom rade, keďže predmetné informácie sa týkali skutočností, ku ktorým došlo pred 3. septembrom 2002, nemohli byť už kvalifikované ako dôverné, pokiaľ by sa nepreukázalo, že napriek tomu, že sa týkajú minulosti, aj naďalej ide o zásadné prvky obchodného postavenia žalobkyne. Pritom všeobecný opis trhu s autosklom s jeho dlhodobými zmluvami, ani tvrdená možnosť zovšeobecniť údaje o cenách vzťahujúcich sa k minulosti nemôžu poprieť účinky plynutia času v prejednávanej veci (odôvodnenia 25 až 28 napadnutého rozhodnutia).

51

V treťom rade vyšetrovateľ zdôraznil záujem poškodených osôb na uplatnení ich práv voči osobám, ktoré sa dopustili porušenia, a v tejto súvislosti pripomenul, že informácie I. kategórie patria do kategórie skutočností zakladajúcich uvedené porušenie (odôvodnenie 29 posledná veta až odôvodnenie 31 napadnutého rozhodnutia).

52

Pokiaľ ide o informácie II. kategórie, vyšetrovateľ pripomenul, že tieto informácie obsahujú množstvá dodaných dielov, prideľovanie kvót každému výrobcovi automobilov, dohody o cenách, ich výpočet a zmeny a nakoniec údaje a percentuálne podiely v rámci prideľovania zákazníkov medzi účastníkmi kartelu (odôvodnenie 21 napadnutého rozhodnutia).

53

V tejto súvislosti podľa odôvodnení 22 až 31 napadnutého rozhodnutia charakterizujú tie isté skutočnosti tak informácie I. kategórie opísané v bodoch 49 až 51 vyššie, ako aj informácie II. kategórie.

54

Z toho podľa odôvodnenia 32 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že s ohľadom na ich všeobecnú povahu nemôžu byť informácie I. a II. kategórie kvalifikované ako utajené, ani ako dôverné. Za týchto podmienok by sa mohlo s informáciami zaobchádzať dôverne, len ak existujú osobitné skutočnosti, ktoré preukazujú splnenie podmienok uvedených v bode 45 vyššie. Po preskúmaní existencie takýchto skutočností dospel vyšetrovateľ k záverom uvedeným v bodoch 25 a 26 vyššie.

55

Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, toto posúdenie je správne.

56

Pokiaľ totiž ide o informácie I. kategórie, nemožno pripustiť, že totožnosť zákazníkov žalobkyne predstavuje informáciu známu obmedzenému počtu osôb. V tomto smere treba v prvom rade uviesť, že keďže sama žalobkyňa v rámci tajných dohôd oznámila zoznam svojich zákazníkov svojim konkurentom, predmetné zverejnenie len poskytne jej zákazníkom možnosť zistiť totožnosť ostatných zákazníkov žalobkyne. Pritom, ako uviedol vyšetrovateľ, podľa zvykov, ktoré prevládajú na trhu s autosklom, je na skle zabudovanom do vozidla viditeľne označený jeho obchodný pôvod, takže konkrétny model vozidla možno spojiť s dodávateľom skla. V tomto ohľade tvrdenie predložené žalobkyňou na pojednávaní, že predmetný údaj neposkytuje informácie o totožnosti všetkých dodávateľov skla určitého modelu vozidla, nie je relevantný. Informácia, proti ktorej zverejneniu žalobkyňa namieta, sa totiž konkrétne týka skutočnosti, že žalobkyňa dodávala sklo pre určité značky alebo modely vozidiel. Nedotýka sa otázky, či pre tie isté značky alebo modely dodávali sklá iní výrobcovia autoskla.

57

Napokon možno pochybovať o tom, že by bolo vyhotovenie zoznamu modelov vozidiel, pre ktoré žalobkyňa dodávala sklo počas určitého obdobia, spojené s podstatnými praktickými prekážkami danými množstvom modelov vozidiel v obehu. Aj keby totiž takéto prekážky existovali, nemožno ich preceňovať, lebo špecializované kruhy výrobcov automobilov sú dostatočne skúsené, aby na základe údaju vyznačeného na zabudovanom skle mohli dospieť ku správnym všeobecným záverom. Z odôvodnení 76 až 86 rozhodnutia Autosklo a predovšetkým z odôvodnení 77, 78 a 85 vyplýva, že trh s autosklom sa vyznačuje takou mierou transparentnosti, že túto informáciu nemožno kvalifikovať ako dôvernú.

58

Okrem toho je správne aj konštatovanie vyšetrovateľa, podľa ktorého sa dotknuté informácie týkajú minulosti. Osobitne nie sú ani tajné, ani dôverné informácie, ktoré takými boli, ale sú staré viac ako päť rokov, a preto sa musia považovať za historické, ibaže by výnimočne žalobkyňa preukázala, že tieto informácie napriek ich veku stále predstavujú podstatné prvky jej obchodného postavenia alebo obchodného postavenia dotknutej tretej osoby (pozri v tomto zmysle uznesenie z 8. mája 2012, Spira/Komisia, T‑108/07, EU:T:2012:226, bod 65 a citovanú judikatúru). Keďže informácie I. kategórie sú staré viac ako päť rokov od zverejnenia napadnutého rozhodnutia, majú skutočne povahu informácií vzťahujúcich sa k minulosti, pričom žalobkyňa nepreukázala, že v dôsledku jej súčasného obchodného postavenia je nevyhnutné zaobchádzať s nimi dôverne vzhľadom na posúdenia uvedené v bodoch 56 a 57 vyššie.

59

Nakoniec v súlade s analýzou vyšetrovateľa má Komisia právo, ak dodrží profesijné tajomstvo, zohľadniť záujem osôb poškodených porušením tým, že uľahčí ich kroky smerujúce k náprave ich ujmy, čo predstavuje súčasť politiky hospodárskej súťaže. Komisia teda môže uverejniť úplnejšiu verziu svojho rozhodnutia, než je potrebné minimum vyžadované podľa článku 30 nariadenia č. 1/2003 (pozri v tomto zmysle rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie, EU:T:2006:136, body 78 a 79).

60

Pokiaľ ide o informácie II. kategórie, treba uviesť, že posúdenie vyšetrovateľa, podľa ktorého sú tieto informácie svojou povahou známe tretím osobám, je správne. Je pravda, že na informácie o cenách dohodnutých s každým zákazníkom, o množstve dodaných dielov a o podrobnostiach obchodnej politiky vyjadrenej v dohodách o predaji sa v zásade vzťahuje obchodné tajomstvo. V prejednávanej veci sa však žalobkyňa rozhodla oznámiť tieto informácie práve osobám a subjektom, vo vzťahu ku ktorým ich treba považovať za tajné. Predovšetkým tieto osoby a subjekty sú práve vďaka svojmu postaveniu, ako konkurenti žalobkyne, schopní využiť predmetné tajomstvo s cieľom spôsobiť jej ujmu tým, že ich zohľadnia v rámci svojej obchodnej politiky. Ako pritom tvrdí Komisia, žalobkyňa sa rozhodla odtajniť tieto informácie tým, že ich oznámila svojim konkurentom výmenou za protiprávnu dohodu o ich budúcom fungovaní. Táto dohoda má odstrániť neistotu vyplývajúcu z konkurenčného prostredia danú práve tajnosťou tohto typu informácií, osobitne vo vzťahu ku konkurentom. V dôsledku toho žalobkyňa neoprávnene tvrdí, že zverejnenie predmetných informácií v rozhodnutí Autosklo bude viesť k bezdôvodnému rozšíreniu okruhu osôb disponujúcich týmito informáciami, lebo práve žalobkyňa sa o tieto informácie delila so svojimi hlavnými konkurentmi. V tomto kontexte sa riziko, že sa predmetné informácie dostanú do rúk jej konkurentov, stalo bezpredmetným v dôsledku vlastného konania žalobkyne. Keďže okrem toho široká verejnosť nemá prostriedky na poškodzovanie obchodných záujmov žalobkyne, je skutočnosť, že predmetné informácie budú verejne dostupné, právne bezvýznamná.

61

Okrem toho, ako uviedol vyšetrovateľ v odôvodneniach 30 a 31 napadnutého rozhodnutia, keďže predmetné informácie neboli len predmetom diskusií medzi konkurentmi, ale tiež výsledkom týchto diskusií, ako napríklad dohodnuté ceny alebo kvóty v rámci prideľovania, tieto informácie predstavujú samotnú podstatu porušenia. Predmetné informácie teda vychádzajú z kontextu vylučujúceho tajnosť vo vzťahu ku konkurentom, ako ju ukladá článok 101 ZFEÚ, a existovali teda vďaka tomuto neutajeniu. V dôsledku toho hodnota týchto informácií pre žalobkyňu spočívala práve v skutočnosti, že vyplývali z dohody odstraňujúcej neistotu, ktorá existuje v systéme hospodárskej súťaže stanovenom v Zmluve. Vyšetrovateľ sa teda nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď zdôraznil, že tieto informácie svojou povahou predstavujú samotnú podstatu porušenia, aby tak vylúčil, že boli známe obmedzenému počtu jednotlivcov.

62

Toto obmedzenie profesijného tajomstva sa odráža tiež v článku 39 Dohody o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva, ktorá tvorí prílohu 1C Dohody o založení Svetovej obchodnej organizácie podpísanej 15. apríla 1994 v Marakéši a ktorá bola schválená rozhodnutím Rady 94/800/ES z 22. decembra 1994 týkajúcim sa uzavretia dohôd v mene Európskeho spoločenstva, pokiaľ ide o záležitosti v rámci jeho kompetencie, ku ktorým sa dospelo na Uruguajskom kole multilaterálnych rokovaní (1986 – 1994) (Ú. v. ES L 336, s. 1; Mim. vyd.11/021, s. 80). Podľa tohto ustanovenia členské štáty WTO sú povinné v súlade s príslušnými pravidlami chrániť „nezverejnené informácie“ pod podmienkou, že tieto informácie:

63

Hoci je pravda, že toto ustanovenie sa týka duševného vlastníctva, nemení to nič na tom, že vyjadruje myšlienku, podľa ktorej sa má dôvernosť posudzovať s ohľadom na kruhy, ktoré sa príslušným druhom informácií bežne zaoberajú.

64

Žalobkyňa pritom tým, že uvedené informácie oznámila svojim konkurentom, odhalila tieto informácie práve osobám, ktoré sú v rámci podniku, do ktorého patria, zodpovedné za spracovanie predmetných informácií. Žalobkyňa navyše už z povahy veci nevynaložila žiadne úsilie ochrániť tajnosť týchto informácií voči osobám, vo vzťahu ku ktorým majú tieto informácie ostať dôverné (pozri body 60 a 61 vyššie).

65

S ohľadom na predchádzajúci rozbor nemožno pripustiť, že by predmetné informácie boli známe len obmedzenému počtu osôb v zmysle judikatúry citovanej v bode 45 vyššie. Tvrdenia žalobkyne, podľa ktorých, po prvé sú predmetné informácie známe len obmedzenému počtu osôb a po druhé kritérium použité vyšetrovateľom vzťahujúce sa k tomu, že okolnosť, že tieto informácie odhaľujú skutočnosti zakladajúce porušenie, nie je relevantné, musia byť teda zamietnuté.

66

Treba tiež zamietnuť tvrdenie žalobkyne, že zverejnené ceny môžu byť na základe extrapolácie použité na určenie výšky súčasných cien. Bez ohľadu na to, že toto málo pravdepodobné tvrdenie nie je podložené vzhľadom na zastaranosť týchto cien (pozri bod 58 vyššie), treba pripomenúť, ako bolo uvedené v odôvodnení 28 napadnutého rozhodnutia, že tieto ceny boli vytvorené v rámci tajných dohôd medzi hlavnými výrobcami autoskla. Keďže nebolo osobitne vysvetlené, aký význam by mohol mať tento typ informácií v rámci snahy odvodiť od nich výšku súčasných cien, musí byť toto tvrdenie žalobkyne zamietnuté.

67

Prístup vyšetrovateľa vo vzťahu k informáciám, s ktorými odmietol zaobchádzať dôverne, je navyše v súlade s jeho úvahami týkajúcimi sa informácií, ktoré si podľa jeho názoru zasluhovali ochranu.

68

Osobitne treba uviesť, že z odôvodnenia 37 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že pokiaľ ide o informácie I. kategórie, vyšetrovateľ súhlasil s utajením odkazu na výrobcov automobilov a dva modely vozidiel určitej značky, aby bola chránená informácia, že jeden z týchto modelov „predstavoval trh, ktorý nie je pre [žalobkyňu] ziskový“ a že žalobkyňa „bola evidentne spokojná, že sa ho zbavila“. Najmä vzhľadom na to, že toto posúdenie, ktoré prináleží Komisii a zjavne nebolo známe iným osobám, než žalobkyni, už bolo zverejnené v predbežnom znení rozhodnutia Autosklo, a jeho utajenie sa teda stalo bezpredmetným, vyšetrovateľ súhlasil s utajením odkazov na výrobcov, značku a modely vozidiel uvedené v odôvodnení 394 tohto rozhodnutia. Aby vyšetrovateľ zachoval užitočný účinok tohto utajenia, súhlasil tiež s utajením tých istých údajov uvedených v odôvodneniach 383, 393, 396 a 397 rozhodnutia Autosklo. Z tých istých dôvodov vyšetrovateľ súhlasil so skrytím mien výrobcov automobilov a názvov modelov vozidiel v odôvodneniach 367 a 395 rozhodnutia Autosklo, ktoré obsahujú posúdenie Komisie v súvislosti s technickými problémami s určitými sklenenými výplňami, so skutočnosťou, že tieto výplne neboli medzi výrobcami populárne, a skutočnosťou, že niektoré uplatňované ceny viedli k stratám.

69

Ďalej, pokiaľ ide o informácie II. kategórie, vyšetrovateľ súhlasil v odôvodneniach 35 a 36 napadnutého rozhodnutia s utajením konkrétnych sadzieb zliav z cien uvedených v odôvodneniach 104, 134, 198, 208, 323 a 344, ako aj v poznámke pod čiarou č. 294 rozhodnutia Autosklo, lebo zľavy toho istého druhu sú poskytované dodnes. Za týchto podmienok je názor vyšetrovateľa v súlade s výnimkou, podľa ktorej môžu byť informácie, ktoré sa v zásade týkajú minulosti, považované za dôverné, pokiaľ stále predstavujú podstatné prvky obchodného postavenia osoby, ktorá žiada o dôverné zaobchádzanie, alebo obchodného postavenia dotknutej tretej osoby (pozri bod 58 vyššie).

70

Žalobkyňa teda nemôže z týchto posúdení odvodiť užitočné tvrdenie, aby zneplatnila závery vyšetrovateľa týkajúce sa dôvernej povahy informácií I. a II. kategórie.

71

Vzhľadom na predchádzajúcu analýzu vyšetrovateľ vo vzťahu k informáciám II. kategórie správne odkázal na možnosť Komisie zohľadniť záujem osôb poškodených porušením tým, že uľahčí ich kroky smerujúce k náprave ich ujmy (pozri bod 59 vyššie).

72

Pokiaľ ide o tvrdenia žalobkyne, že napadnuté rozhodnutie naráža na ustálenú prax Komisie, pokiaľ ide o dôverné zaobchádzanie s podobnými informáciami v minulosti a narušuje užitočný účinok ustanovení týkajúcich sa prístupu verejnosti k dokumentom inštitúcií, tieto tvrdenia budú preskúmané v rámci posúdenia tretieho, štvrtého a šiesteho žalobného dôvodu (pozri body 77, 78 a 89 ďalej).

73

Napokon, keďže prejednávaná vec sa netýka informácií poskytnutých v rámci oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155), tvrdenie žalobkyne, že vyšetrovateľ nesprávne uplatnil kritériá týkajúce sa profesijného tajomstva, pokiaľ ide o informácie uvedené vo vyhlásení o zhovievavosti, je neúčinné, hoci vyšetrovateľ stručne a všeobecne v odôvodnení 29 napadnutého rozhodnutia odkázal na program zhovievavosti.

74

Za týchto podmienok treba zamietnuť tvrdenia žalobkyne v rozsahu, v akom sa týkajú tohto typu informácií a v dôsledku toho zamietnuť druhý žalobný dôvod.

75

Žalobkyňa uvádza, že Komisia zmenou svojej politiky zverejňovania dôverných informácií vo vzťahu k praxi, ktorú v konkrétnych a obdobných prípadoch uplatňovala v minulosti, porušila zásadu rovnosti zaobchádzania. Okrem toho nedošlo k žiadnej zmene legislatívneho, či regulačného rámca, ktorá by tento nový prístup odôvodňovala.

76

Ustálená prax Komisie spočívajúca v ochrane takých dôverných informácií, ako sú informácie, ktoré patria do I. a II. kategórie, vyvolala u žalobkyne legitímnu dôveru. Žalobkyňa sa teda môže dovolávať vo svoj prospech zásady legitímnej dôvery s ohľadom na nezverejnenie týchto informácií, ktoré v súlade s nariadením č. 1/2003 predstavujú profesijné tajomstvo.

77

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, ako bolo uvedené v bode 59 vyššie, že Komisia je oprávnená v rámci svojich právomocí v oblasti vykonávania práva hospodárskej súťaže v Únii zverejniť v súlade s pravidlami upravujúcimi ochranu profesijného tajomstva pripomenutými v bodoch 42 až 47 vyššie, znenie svojich rozhodnutí, ktoré je úplnejšie, než minimum vyžadované v článku 30 nariadenia č. 1/2003. Rovnako ako v prípade všeobecnej výšky pokút (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb., EU:C:1983:158, bod 109), má tak Komisia právo prispôsobiť svoj prístup v oblasti zverejňovania svojich rozhodnutí potrebám svojej politiky hospodárskej súťaže. Úlohou dohľadu, ktorú Komisii zverujú článok 101 ods. 1 ZFEÚ a článok 102 ZFEÚ, totiž nezahŕňa len povinnosť vyhľadávať a potláčať jednotlivé porušenia, ale rovnako obsahuje aj povinnosť uskutočňovať všeobecnú politiku s cieľom uplatňovať vo veciach hospodárskej súťaže zásady stanovené Zmluvou a v tomto zmysle usmerňovať správanie podnikov (rozsudok z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb., EU:C:2005:408, bod 170). Aj keby sa teda v napadnutom rozhodnutí prejavila zmena prístupu Komisie, pokiaľ ide o mieru podrobnosti zverejnenia znenia rozhodnutia Autosklo vo vzťahu k predchádzajúcim prípadom, len táto skutočnosť by vzhľadom na rozbor venovaný druhému žalobnému dôvodu nemohla ovplyvniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

78

Ako okrem toho z posúdenia uskutočneného v rámci druhého žalobného dôvodu vyplýva, že informácie I. a II. kategórie nepredstavujú profesijné tajomstvo. V rozsahu, v akom žalobkyňa vo svoj prospech uplatňuje zásadu ochrany legitímnej dôvery založenej na dôvernosti týchto informácií, vychádza preto jej tvrdenie z chybného predpokladu. Okrem toho, pokiaľ treba tvrdeniu žalobkyne rozumieť tak, že sa odvoláva na zásadu ochrany legitímnej dôvery nezávisle od dôvernej povahy týchto informácií, treba dospieť k záveru, že s ohľadom na právomoc Komisie prispôsobiť svoj prístup potrebám politiky hospodárskej súťaže, ktorej uskutočňovanie v Únii je jej úlohou, nemôžu podniky zúčastnené na správnom konaní, ktoré môže viesť k prijatiu rozhodnutia, ktoré má byť zverejnené na základe článku 30 nariadenia č. 1/2003, nadobudnúť takúto dôveru, pokiaľ ide o mieru podrobnosti nedôverných informácií, ktoré sa majú zverejniť (pozri analogicky rozsudky Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 77 vyššie, EU:C:2005:408, body 171 až 173, a z 18. mája 2006, Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, C‑397/03 P, Zb., EU:C:2006:328, bod 22).

79

V dôsledku toho treba tretí a štvrtý žalobný dôvod zamietnuť.

80

Žalobkyňa s ohľadom na posúdenie vyšetrovateľa, pokiaľ ide o informácie I. kategórie, tvrdí, že predmetom napadnutého rozhodnutia je zverejnenie informácií umožňujúcich určiť totožnosť niektorých z jej zamestnancov, a to vďaka údaju o pracovných pozíciách zastávaných týmito zamestnancami a odkazu na mená ich zákazníkov. Okrem toho zverejnenie rozhodnutia Autosklo v znení vyplývajúcom z napadnutého rozhodnutia tiež mohlo viesť k nesprávnemu určeniu totožnosti a narušiť tak vzájomnú dôveru, na ktorej musia byť založené vzťahy medzi personálom žalobkyne a jej zákazníkmi. Komisia pritom nevysvetľuje, pre prípad, že by nemohla zverejniť mená zákazníkov z dôvodu, že by toto zverejnenie mohlo zjednodušiť nepriamu identifikáciu členov personálu žalobkyne zapojených do porušenia, v čom by bola narušená možnosť osôb údajne poškodených porušením podať súkromnoprávnu žalobu proti tomuto konaniu žalobkyne.

81

V tomto ohľade treba zamietnuť tvrdenie Komisie, podľa ktorého žalobkyňa nie je oprávnená uplatniť tvrdenia založené na záujme svojich zamestnancov. Článok 8 rozhodnutia č. 2011/695 totiž takéto obmedzenie vo vzťahu k správnemu konaniu nestanovuje, takže žalobkyňa má v tomto ohľade právo spochybniť zákonnosť posúdenia vyšetrovateľa.

82

Nakoniec treba uviesť, že keď Komisia zverejní rozhodnutie určené podniku zapojenému do tajných dohôd s jeho konkurentmi, zákazníci dotknutého podniku z toho nevyhnutne odvodia, že niektorí jeho zamestnanci sa podieľali na výmene informácií alebo uzatváraní predmetných dohôd. Je tiež nevyhnutné, že títo zákazníci budú predpokladať, že daní zamestnanci sú zodpovední za obchodné vzťahy s nimi. Zákazníci k týmto záverom dospejú, aj ak Komisia zverejní extrémne stručné znenie svojho rozhodnutia, v ktorom budú zverejnené len mená osôb, ktorým je rozhodnutie určené, odkaz na dotknuté výrobky a všeobecný opis porušenia. Žalobkyňa teda nemôže žiadať, aby boli odkazy na jej zákazníkov v zverejnenom znení rozhodnutia Autosklo vynechané z dôvodu, že by uvedení zákazníci mohli z tohto znenia odvodiť mená fyzických osôb zúčastnených na protisúťažných dohodách.

83

Okrem toho žalobkyňa nesprávne uvádza stratu dôvery jej zákazníkov vo vzťahu k niektorým členom jej personálu, ktorá by mohla byť spôsobená zverejnením rozhodnutia Autosklo v znení vyplývajúcom z napadnutého rozhodnutia. Po prvé v rozsahu, v akom by došlo k takejto strate dôvery, by sa tak stalo v dôsledku protisúťažného konania žalobkyne, ktoré malo zo svojej podstaty za cieľ poškodiť finančné záujmy jej zákazníkov. Po druhé zákazníci žalobkyne budú predpokladať, že osoby zodpovedné za vzťah s nimi boli zapojené do tajných dohôd bez ohľadu na to, či Komisia mená daných zákazníkov zverejní, či nie. Keďže, ako zdôrazňuje sama žalobkyňa, jej zákazníci poznajú určité podrobnosti jej vnútornej organizácie, najmä mená osôb, ktoré mali týchto zákazníkov na starosti, takže zákazníci budú mať voči niektorým zodpovedným osobám podozrenia, nezávisle od rozsahu sporného zverejnenia. Po tretie v rozsahu, v akom žalobkyňa vyjadruje svoje znepokojenie pokiaľ ide o nesprávne určenie totožnosti, stačí uviesť, že vynechanie mien jej zákazníkov by neznížilo možnosť takéhoto nesprávneho určenia totožnosti. Najmä odkaz na mená zákazníkov v rámci opísania nadviazania kontaktu s konkurentmi objasňuje, že tento kontakt sa týkal jedného alebo niekoľkých konkrétnych zákazníkov. Neuvedenie nijakého mena daného zákazníka či zákazníkov alebo daného modelu či modelov totiž bude viesť k tomu, že všetci zákazníci žalobkyne budú z účasti na takomto kontakte podozrievať osobu zodpovednú za ich záležitosti. V tejto súvislosti môže konkrétny odkaz na daného zákazníka či zákazníkov zmierniť neistotu a podozrenia, ktoré by vyplývali z neuvedenia akéhokoľvek mena v zverejnenom znení rozhodnutia Autosklo.

84

V tejto súvislosti vyšetrovateľ správne v odôvodnení 46 napadnutého rozhodnutia uviedol, že by mali byť utajené len informácie umožňujúce určiť totožnosť jednotlivca s dostatočnou presnosťou. Z odôvodnenia 47 napadnutého rozhodnutia okrem toho vyplýva, že podľa vyšetrovateľa je to tak v prípade odkazov na meno, pracovné miesto a prípadne telefónne číslo jednotlivca, spoločne s menami zákazníkov, ktoré mal tento jednotlivec na starosti. V takomto prípade vyšetrovateľ súhlasil s utajením mena a pracovného miesta a s tým, že ak pracovné miesto už bolo zverejnené v znení rozhodnutia Autosklo bez dôverných údajov, bolo potrebné skryť meno daného zákazníka.

85

Naopak, ako uviedol vyšetrovateľ, nemôžu byť z dôvodov ochrany totožnosti jednotlivcov skryté informácie uvedené v bodoch odôvodnenia a poznámkach pod čiarou rozhodnutia Autosklo uvedené v odôvodnení 48 napadnutého rozhodnutia. Tieto informácie totiž odkazujú na diskusie medzi konkurentmi o určitých zákazníkoch a modeloch, bez uvedenia mien či pracovného miesta zúčastnených osôb. V tejto súvislosti by skrytie mien dotknutých zákazníkov nemohlo oslabiť podozrenie, ktoré by mohli mať zákazníci žalobkyne vzhľadom na totožnosť zúčastnených osôb.

86

Preto je potrebné piaty žalobný dôvod zamietnuť.

87

Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie vyvoláva dôsledky, ktoré idú nad rámec toho, čo je nevyhnutné na ochranu záujmov osôb, ktoré sa chcú dovolávať jej zodpovednosti pred vnútroštátnymi súdmi. Keďže zverejnenie sporných informácií by značne poškodilo obchodné záujmy žalobkyne a určitých fyzických osôb, bolo by v rozpore s ustanoveniami upravujúcimi prístup verejnosti k vyšetrovaciemu spisu. Okrem toho vnútroštátne súdy sú vhodným miestom na riešenie otázok spojených so zverejnením sporných informácií.

88

V tomto ohľade treba pripomenúť, že z dôvodov uvedených v rámci druhého žalobného dôvodu nepredstavujú sporné informácie profesijné tajomstvo. Komisia ich teda môže uviesť vo verejnom znení jej rozhodnutia, aj ak sa nepreukázalo, že toto zahrnutie je nevyhnutné na účely podania žaloby osobami poškodenými porušením na súd. Okrem toho nemožno vážne spochybniť, že zverejnenie predmetných informácií prispieva k lepšej súdnej ochrane osôb poškodených konaním osôb, ktorým je rozhodnutie Autosklo určené. Zverejnenie tohto rozhodnutia pritom spadá do právomocí Komisie na základe článku 30 nariadenia č. 1/2003 bez toho, aby táto skutočnosť bolo akokoľvek ovplyvnená tým, že prístup k sporným informáciám môže byť upravený v rámci konania pred vnútroštátnymi súdmi.

89

Pokiaľ ide nakoniec o argument vychádzajúci z ustanovení upravujúcich prístup verejnosti k vyšetrovaciemu spisu, stačí uviesť, že tieto pravidlá sa týkajú prístupu k dokumentom, ktoré sú súčasťou vyšetrovacieho spisu. Z dôvodov uvedených v bode 47 vyššie sa tieto pravidlá nevzťahujú na zverejnenie rozhodnutia, ktoré Komisia prijala v nadväznosti na toto vyšetrovanie. Uvedené tvrdenie teda treba, tak ako aj šiesty žalobný dôvod, zamietnuť.

90

S ohľadom na predchádzajúce úvahy treba čiastočne zrušiť napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týka žiadosti žalobkyne, ktorá sa vzťahuje k odôvodneniu 115 rozhodnutia Autosklo (pozri body 30 až 34 vyššie) a vo zvyšnej časti žalobu zamietnuť.

91

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

92

Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania, ktoré vznikli Komisii, v súlade s jej návrhom.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora)

rozhodol a vyhlásil: